Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Cb/21/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Dunajská Streda sudcom: JUDr. Péter Nagy v právnej veci žalobcu: AGROSPRA spol. s r.o., IČO: 35 714 301, so sídlom Čremchová 2E, Bratislava, právne zast.: AKSK, s.r.o., IČO: 36 859 711, so sídlom Nám. SNP 15, Banská Bystrica, proti žalovanému: Poľnohospodárske družstvo v Hornej Potôni, IČO: 00 191 442, bytom Horná Potôň, o zaplatenie 4.729,91 € s prísl., takto

rozhodol:

I. Súd žalobu z 20.01.2016 v zostávajúcej časti z a m i e t a . II. Žalovanému sa nepriznáva nárok na náhradu trov zostávajúceho konania.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 4.729,91 € titulom nezaplatených úrokov z omeškania z ceny za tovar (liadok a dusičnan amónny) dodaný žalovanému žalobcom pri ich dlhodobej obchodnej spolupráci. Po vydaní čiastočného rozsudku č.k. -111 z 15.04.2019, ktorý nadobudol právoplatnosť dňom 10.05.2019, zostala predmetom konania suma 1.975,48 €, ako aj nárok na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- €. Predmetné nároky žalobcu boli vyúčtované faktúrou č. XXXXXXX na sumu 29.571,50 €, splatnou dňa 24.04.2009 (č.l. 17), pri ktorej požadoval žalobca úroky z omeškania do vykonania poslednej úhrady 23.01.2012 vo výške 1.976,22 € (čiastočným rozsudkom bola rozhodnutá časť nároku - úroky z omeškania vzniknuté z naposledy dlžnej sumy 1.000,50 € od 20.01.2012 do 23.01.2012 vo výške 0,74 €, pričom predmetom konania zostali úroky z omeškania zo zostatkových dlžných súm istiny pri jej priebežnom uhrádzaní žalovaným podľa rozpisu na č.l. 9 spisu, vzniknuté od 24.04.2009 do 19.01.2012), a faktúrou č. XXXXXXX na sumu 19.656,- €, splatnou 24.03.2012 (č.l. 19), pri ktorej požadoval žalobca úroky z omeškania do vykonania poslednej úhrady 26.06.2013 vo výške 2.753,69 € (čiastočným rozsudkom už bol celý tento nárok rozhodnutý).

2. Procesná obrana žalovaného obsiahnutá v podanom odpore proti vydanému platobnému rozkazu, ako aj v ďalších písomných (viď odseku 4 odôvodnenia tohto rozsudku) a ústnych vyjadreniach žalovaného (na pojednávaní 08.12.2021) spočívala v tom, že žalovaný vo vzťahu k zostávajúcim úrokom z omeškania v celkovej výške 1.975,48 € špecifikovaným v odseku 1 odôvodnenia tohto rozsudku vzniesol námietku premlčania podľa ust. a nasl. . Táto námietka spočívala v tom, že omeškanie žalovaného so zaplatením faktúry č. 2920136 začalo dňa 25.04.2009, t.j. od tohto dňa vzniklo žalobcovi právo požadovať od žalovaného úroky z omeškania, pričom posledný deň za ktorý mohol žalobca požadovať úroky z omeškania z uvedenej faktúry bol deň 23.01.2012, kedy žalovaný zaplatil poslednú časť dlžnej istiny. Žalobu na zaplatenie úrokov z omeškania podal žalobca na súde až 21.01.2016, a teda štvorročnú premlčaciu dobu je potrebné počítať spätne od tohto dátumu. V dôsledku uvedeného je nárok žalobcu premlčaný v časti úrokov z omeškania za celé obdobie pred 21.01.2012, a to v sume 1.975,48 €.

Podľa názoru žalovaného v predmetnom prípade nemohli nastať ani účinky uznania záväzku podľa vo vzťahu k úrokom z omeškania z oneskorene zaplatených súm istiny, resp. k ich rozhodujúcej časti, keďže zo zaplatenia samotnej istiny pohľadávky dlžníkom nie je možné usudzovať na to, že by žalovaný jednotlivými plneniami uznával aj nárok žalobcu na úroky z omeškania, ktoré z hľadiska plynutia premlčacej doby treba považovať za samostatné pohľadávky, resp. ich nemožno chápať ako esenciálnu súčasť pohľadávky (záväzku) v zmysle , a to aj s poukazom na ust. . V prípade splácania oboch faktúr žalobcu žalovaný nikdy nezmienil úroky z omeškania, dokonca žalobca a žalovaný neuzatvorili ohľadom splácania faktúr splátkový kalendár, kde by tento nárok žalobcu na príslušenstvo oboch pohľadávok bol akýmkoľvek spôsobom zmienený. Žalobca požiadavku na zaplatenie úrokov z omeškania voči žalovanému vzniesol až podaním predmetnej žaloby, predtým si úroky z omeškania vôbec neuplatňoval. Žalovaný všetky svoje platby označil variabilným symbolom, ktorým bolo označenie faktúry, a teda z týchto platieb je nesporné, že žalovaný uhrádzal žalobcovi kúpnu cenu (istinu) za dodaný tovar. Žalovaný v danej súvislosti tvrdil, že ak nie je dostatočne určitý prejav vôle dlžníka vo všeobecnosti zaplatiť nevyčíslený úrok z omeškania z určitej sumy, tak potom pre absenciu určitosti nemôžu nastať ani účinky fikcie uznania úrokov z omeškania z určitého záväzku postupným splácaním istiny záväzku ako jeho zvyšku. Za daných okolností potom nemožno v tomto prípade aplikovať ani ust. . Z uvedených dôvodov navrhol žalovaný predmetnú žalobu vo zvyšnej časti o zaplatenie premlčanej pohľadávky zamietnuť.

3. Žalobca vo svojich ďalších písomných a ústnych prejavoch neuznal námietku premlčania nároku uplatnenú žalovaným a argumentoval, že zaplatením poslednej časti istiny vyúčtovanej faktúrou č. XXXXXXX dňa 23.01.2012 došlo k uznaniu skutočnosti, že žalovaný dlhuje žalobcovi zákonné úroky z omeškania z neskoro zaplatenej faktúry, čo má podľa ust. za následok predĺženie premlčacej doby o ďalšie 4 roky, teda do 23.01.2016. Žaloba pritom bola podaná 21.01.2016, t.j. ešte pred uplynutím predĺženej premlčacej doby. Žalobca sa teda nazdával, že v prípade ak žalovaný zaplatil po lehote splatnosti čo i len časť svojho dlhu voči žalobcovi, znamená to, že uznal aj zostávajúcu nezaplatenú časť istiny a aj žalovaný nárok na zaplatenie úrokov z omeškania. Žalobca tu poukázal na dve rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave (č.k. -77, -123) vydané v rámci jedného súdneho konania s obdobnou právnou problematikou. Z týchto dôvodov navrhol žalobca žalobe aj v zostávajúcej časti vyhovieť a priznať mu plnú náhradu trov konania.

4. Súd predmetnú vec prejednal na ústnom pojednávaní /uskutočnenom v neprítomnosti žalobcu (vrátane jeho zástupcu), ktorý s tým vopred súhlasil a nepožiadal o odročenie pojednávania/, na ktorom vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi a s podstatným obsahom spisu /najmä žaloba č. l. 1-9 vrátane prehľadu úhrad na č.l. 9 a jej doplnenie č.l. 16-20 (faktúry), odpor žalovaného č.l. 23-25, replika žalobcu č. l. 29-30, duplika žalovaného č.l. 34-36, vyjadrenia a listiny predložené žalobcom č.l. 41-45, 94-100, 124-128, 155, 172, rozsudok OS DS č.k. -111 č.l. 111-112, vyjadrenia a listiny predložené žalovaným č.l. 132-134, 140-142, 151-152/, ako aj prednesom žalovaného (prostredníctvom jeho povereného pracovníka), ktorý na pojednávaní opätovne zdôraznil, že žalobca do podania predmetnej žaloby nepožadoval od žalovaného, a to ani po úplnom splatení dvoch predmetných faktúr, zaplatenie aj úrokov z omeškania z plnení, ktoré boli predmetom týchto faktúr. Platenie úrokov z omeškania teda nevyplývalo z dovtedajšej obchodnej spolupráce strán sporu. Žalovaný preto mal za to, že čiastočnými plneniami istiny žalovaný žiadnym spôsobom neuznával a vzhľadom na obchodnú prax medzi stranami ani nemohol uznávať aj príslušenstvo pohľadávky žalobcu, t.j. v predmetnej žalobe uplatnené úroky z omeškania.

Podľa v znení účinnom v čase vystavenia spornej faktúry č. XXXXXXX - apríl 2019 (ďalej len „ObZ“) je dlžník v omeškaní, ak nesplní riadne a včas svoj záväzok, a to až do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok zanikne iným spôsobom. Dlžník však nie je v omeškaní, pokiaľ nemôže plniť svoj záväzok v dôsledku omeškania veriteľa.

Podľa , ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, je povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania dohodnuté v zmluve. Ak úroky z omeškania neboli dohodnuté, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania podľa predpisov občianskeho práva. Ak

záväzok vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom je spotrebiteľ, možno dohodnúť úroky z omeškania najviac do výšky ustanovenej podľa predpisov občianskeho práva.

Podľa , za uznanie nepremlčaného záväzku sa považujú aj právne úkony uvedené v a <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513/20090115.html> 3 .

Podľa Ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky.

Podľa , , ak dlžník písomne uzná svoj záväzok, plynie nová štvorročná premlčacia doba od tohto uznania. Ak sa uznanie týka iba časti záväzku, plynie nová premlčacia doba ohľadne tejto časti. (3) Ak dlžník plní čiastočne svoj záväzok, má toto plnenie účinky uznania zvyšku dlhu, ak možno usudzovať na to, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku.

5. Súd na základe takto vykonaného dokazovania zistil nasledovný skutkový a právny stav veci: Z obsahu spisu jasne vyplýva a nebolo ani medzi stranami sporné, že zostávajúca časť žalovaného nároku spočívala v nezaplatených úrokoch z omeškania pri oneskorenom uhrádzaní faktúry žalobcu č. XXXXXXX z 27.03.2009, ktorá bola vystavená na sumu 29.571,50 € so splatnosťou 24.04.2009 (č.l. 17 spisu). Pri tejto faktúre požadoval žalobca, aby mu žalovaný zaplatil úroky z omeškania vo výške 9,25 % ročne (sadzba úrokov z omeškania nebola sporná), ktoré vznikli pri priebežnom uhrádzaní vyfakturovanej sumy 29.571,60 € v čase po splatnosti faktúry (24.04.2009), pričom podľa prehľadu na č.l. 9 spisu mali tieto úroky z omeškania vzniknúť do dátumu úhrady 5.000,- € dňom 26.05.2009 vo výške 239,81 €, do dátumu úhrady 5.000,- € dňom 13.07.2009 vo výške 498,16 €, do dátumu úhrady 5.571,- € dňom 29.10.2009 vo výške 396,97 €, do dátumu úhrady 4.000,- € dňom 28.12.2009 vo výške 283,85 €, do dátumu úhrady 4.000,- € dňom 17.02.2010 vo výške 202,75 €, do dátumu úhrady 2.000,- € dňom 17.03.2010 vo výške 121,65 €, do dátumu úhrady 1.000,- € dňom 28.04.2010 vo výške 81,11 €, do dátumu úhrady 1.000,- € dňom 25.05.2010 vo výške 60,83 €, do dátumu úhrady 500,- € dňom 26.07.2010 vo výške 40,56 €, do dátumu úhrady 500,- € dňom 20.10.2010 vo výške 30,42 €, do dátumu úhrady 1.000,50 € dňom 23.01.2012 vo výške 20,28 € (z toho už bola čiastočným rozsudkom rozhodnutá časť nároku - úroky z omeškania vzniknuté zo sumy 1.000,50 € v období od 20.01.2012 do 23.01.2012 vo výške 0,74 €). Uvedené skutočnosti neboli medzi stranami sporné zo skutkového hľadiska. 6. V danom prípade bolo rozhodujúce pre posúdenie oprávnenosti zostávajúceho nároku žalobcu vyriešenie spornej otázky, či žalovaný svojimi čiastočnými úhradami istiny pohľadávky z predmetnej faktúry č. XXXXXXX skutočne uznával a mohol uznávať aj celkové nezaplatené príslušenstvo pohľadávky z tejto faktúry ako „zvyšku jeho záväzku / dlhu“ v zmysle ust. , a to /vždy v závislosti od konkrétneho umiestnenia tej-ktorej úhrady v časovom poradí úhrad/ jednak vo forme a) nezaplatených úrokov z omeškania z práve uhradenej časti istiny, ďalej vo forme b) nezaplatených úrokov z omeškania, ktoré v čase vykonávanej úhrady neprerušene plynuli z ostatných ešte nezaplatených častí istiny pohľadávky od 25.04.2009, a zároveň aj vo forme tých c) nezaplatených úrokov z omeškania, ktoré už v minulosti v určitom rozsahu vznikli zo skôr uhradených častí istiny od 25.04.2009 do dátumu ich úhrady. Podiel nezaplatených úrokov z omeškania podľa písm. c) sa pritom každou čiastkovou úhradou zvyšoval a pri poslednej úhrade z 23.01.2012 predstavovali tie nezaplatené úroky z omeškania, ktoré podľa prehľadu na č.l. 9 spisu vznikli z predtým uhradených častí istiny od 25.04.2009 do dátumu predposlednej úhrady 20.10.2010 (t.j. v období viac ako 5 rokov pred podaním žaloby), už takmer celú žalovanú sumu, presne 1.955,94 €, a len zvyšných 19,54 € tvorili úroky z omeškania podľa a) z naposledy (23.01.2012) uhradenej časti istiny (k tomu viď prehľad na č.l. 9 spisu).

7. Na základe uvedeného preto súd zistil vo veci skutkový a právny stav, podľa ktorého na to, aby bolo možné celé žalované príslušenstvo pohľadávky z faktúry č. XXXXXXX posúdiť ako nepremlčané, sa vyžadovalo, aby pri čiastočných úhradách, resp. pri poslednej úhrade z 23.01.2012 (opakovane) začala plynúť nová štvorročná premlčacia doba vo vzťahu k celému nezaplatenému príslušenstvu pohľadávky (ktoré pri poslednej úhrade z 23.01.2012 spočívalo už takmer v celom rozsahu v takých úrokoch z omeškania, ktoré vznikli z už skôr zaplatených častí istiny pohľadávky, t.j. nie z práve vykonanej úhrady - uhradenej poslednej časti istiny). Predpokladom uvedeného by potom nepochybne musela byť existencia takých okolností, za ktorých by sa z týchto čiastočných úhrad dalo jednoznačne usudzovať na to, že žalovaný nimi uznával aj vyššie špecifikované celé príslušenstvo svojho dlhu z predmetnej faktúry. Súd však v konaní nevzhliadol existenciu žiadnej takejto okolnosti, keďže v spolupráci strán sa predtým vôbec nevyskytol takýto prípad, žalobca žiadne úroky z omeškania predtým žalovanému nevyúčtoval

a nevyčísľoval, pričom ich začal od žalovaného požadovať až v súdnom konaní bez akéhokoľvek predchádzajúceho upozornenia (podľa názoru žalovaného tak učinil so zámerom získať ďalšie finančné plnenia od žalovaného titulom úrokov z omeškania po tom ako doň vstúpil nový investor). Jednotlivé platby žalovaného boli označené variabilným symbolom faktúry, v ktorej bola fakturovaná iba istina predmetnej pohľadávky, pričom aj žalobca v zmysle žaloby započítaval tieto platby bez výnimky na istinu pohľadávky, t.j. nie v zmysle poradia podľa . Na dočasnú zmenu v tvrdeniach žalobcu o tejto skutočnosti (v období medzi podaniami žalobcu z 28.03.2019 a .11.2021) súd podľa veta druhá neprihliadal, pričom aj žalobca sa svojim podaním z 05.11.2021 napokon vrátil k pôvodným skutkovým a právnym dôvodom podanej žaloby z 20.01.2016.

8. Súd po vykonanom dokazovaní a právnom posúdení veci dospel k záveru, že pokiaľ by tu bola zo strany žalovaného ako dlžníka dostatočná vôľa uznať istinu pohľadávky žalobcu z faktúry č. XXXXXXX spolu s jej príslušenstvom a to tak ako je to pre svoju rôznorodosť osobitne vymedzené v odseku 6 odôvodnenia tohto rozsudku, žalovaný by tak musel urobiť buď výslovne (napr. písomne podľa ust. alebo aj ústne, a to zrozumiteľným a určitým spôsobom podľa ust. , ktorý by sa musel v konaní bez pochýb preukázať), čo sa však neudialo (neboli v danom smere prednesené a uplatnené relevantné skutkové tvrdenia a dôkazy) alebo by muselo dôjsť k takému faktickému správaniu a konaniu žalovaného ako dlžníka vo vzájomnom vzťahu so žalobcom, ktoré by bez pochýb odôvodňovalo záver o tom, že žalovaný týmto svojim správaním, konaním ako konkludentným prejavom vôle uznáva záväzok zaplatiť z dlžných súm istiny aj príslušné úroky z omeškania (napr. dobrovoľné začatie s platením týchto úrokov z omeškania), k čomu však takisto nedošlo počas celého konania. Nakoľko vykonaním dokazovania nevyšlo najavo a počas celého konania sa žiadnym spôsobom nepreukázalo (žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom tejto skutočnosti, z existencie ktorej vyvodzoval pre seba priaznivé právne dôsledky), že by došlo zo strany žalovaného k uznaniu aj uplatneného príslušenstva pohľadávky žalobcu (súd pritom u žalovaného prihliadol na to, že nebolo možné od neho spravodlivo požadovať, aby preukazoval ním počas celého konania tvrdenú neexistenciu uvedenej skutočnosti, pričom v tejto súvislosti tu neplatilo ani žiadne pravidlo presunu dôkaznej povinnosti na žalovaného tak ako to žalobca tvrdil vo svojom podaní z 01.02.2019 na č.l. 41 spisu), súd uzavrel, že čiastočnými plneniami vyvolané konkludentné uznanie zvyšku istiny pohľadávky (ktorá jedine bola ako podstata záväzku v čase čiastočných úhrad dostatočne určitá) sa nevzťahovalo súčasne aj na žalobou uplatnené úroky z omeškania (ktoré naopak nemožno považovať za esenciálnu a dostatočne určitú súčasť pohľadávky na účely ust. v spojení s ust. ), a tak premlčanie týchto úrokov z omeškania plynulo vždy ďalej aj po zaplatení / uznaní jednotlivých častí istiny (nezačala teda pri čiastočných úhradách istiny plynúť nová štvorročná premlčacia doba aj vo vzťahu k úrokom z omeškania) a najneskôr sa všetky úroky z omeškania premlčali v zmysle ust. dňom 25.04.2013 (štyri roky od začatia omeškania žalovaného po splatnosti faktúry a začatia plynutia s tým súvisiacej premlčacej doby). Nakoľko bola žaloba podaná až 20.01.2016, stalo sa tak po uplynutí premlčacej doby pre žalobou uplatnený nárok a súd preto tento nárok žalobcovi kvôli oprávnenej námietke žalovaného nemohol priznať v zmysle ust. (k uvedenému záveru súdu porovnaj napr. rozsudky NS ČR z 12.10.2011 sp. zn. , z 18.12.2008 sp. zn. a z 24.2.2009 sp. zn. a uznesenia NS ČR z 26.10.2008 sp. zn. , z 29.5.2013 sp. zn. a z 14.9.2006 sp. zn. ).

9. Súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov žalobu v zostávajúcej časti o zaplatenie úrokov z omeškania v celkovej výške 1.975,48 € zamietol. Súd taktiež zamietol žalobu v časti o zaplatenie paušálnej náhrady nákladov vo výške 40,- € podľa ust. , nakoľko pri obidvoch faktúrach vznikol medzi stranami zmluvný vzťah pred 01.02.2013, v ktorom období ešte neplatilo ust. a tým ani inštitút požadovanej paušálnej náhrady nákladov a v zmysle ust. sa všetky práva a povinnosti zo zodpovednosti za porušenie záväzkov zo zmlúv uzavretých pred uvedeným dátumom spravujú podľa predošlých predpisov účinných do 31.01.2013, podľa ktorých nebolo možné tento čiastkový nárok žalobcovi priznať (všetko spolu výrok I).

10. Záverom súd poznamenáva, že všetky ostatné návrhy strán sporu na doplnenie dokazovania predostreté najmä na nariadenom pojednávaní, ale aj skôr počas celého konania, súd už nepripustil, pretože buď na ich vykonaní strany sporu netrvali alebo ich vykonanie už súd nepovažoval za potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností pre svoje rozhodnutie vo veci a mal za to, že v konečnom dôsledku by len spôsobili predlžovanie konania a spôsobili by len oddialenie meritórneho

rozhodnutia. Ďalšie argumenty strán sporu už súd nepovažoval za rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci samej, preto sa s nimi ani osobitne nevysporiadal. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu zachádzajúcu podrobne do nadbytočných detailov, nespôsobilú ovplyvniť meritórne rozhodnutie preto súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. K rozhodnutiam Krajského súdu v Bratislave č.k. -77, -123 vydaným v rámci jedného súdneho konania s obdobnou právnou problematikou súd uvádza, že z uvedených rozhodnutí nie je zrejmé, či sa označený iný súd vyššej inštancie zaoberal v konaní pred ním aj s tými otázkami, ktoré boli práve rozhodujúce pre rozhodnutie súdu v prejednávanej veci, resp. ako ich posúdil po skutkovej a právnej stránke. Uvedené rozhodnutie iného súdu preto nemohlo ovplyvniť závery súdu konajúceho v predmetnom konaní.

11. O nároku na náhradu trov zostávajúceho konania súd rozhodol podľa ust. a , pričom dospel k záveru, že žalovaný by mal právo na náhradu trov zostávajúceho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %, keďže žalovaný bol v tejto veci ohľadom zostávajúcej časti konania úspešný na 100 % a neúspešný na 0 %, t.j. čistý úspech žalovaného v zostávajúcej časti nároku predstavuje 100 %, avšak nakoľko žalovanému preukázateľne žiadne trovy v konaní nevznikli, súd mu z dôvodu hospodárnosti konania nárok na náhradu trov zostávajúceho konania podľa uvedených ustanovení nepriznal (výrok II).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Dunajská Streda ( ).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania, a síce ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis, spisová značka konania ( ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) ( ).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné súdne rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona ().