Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_6S-3-2019.pdf
PDF · 162.95 KB
Case nature
Area
Subarea
6S/3/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Tkáča a členov senátu JUDr. Tatiany Sabadošovej a JUDr. Mareka Kotoru, v právnej veci žalobcu D. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XXX/XX, L.Š., zastúpeného Mgr. Petrom Amrichom, usadeným euroadvokátom, so sídlom Štúrova 27, 040 01 Košice, IČO: 51 209 446, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č.: 102190573/2018 zo dňa 08.11.2018, takto
rozhodol:
I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva SR č. 102190573/2018 zo dňa 08.11.2018 ako aj rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 101624127/2018 zo dňa 20.08.2018 a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky preskúmavaným rozhodnutím č. 102190573/2018 zo dňa 08.11.2018 potvrdilo rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 101624127/2018 zo dňa 20.08.2018, ktorým bol podľa § 156 ods.1 písm.a) zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov vyrubený úrok z omeškania vo výške 274,10 eur za nezaplatenie dane z príjmov fyzickej osoby, vyrubenej podaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie 2013 v stanovenej lehote a v stanovenej výške daňovému subjektu, t.j. žalobcovi. V odôvodnení je uvedené, že daňový subjekt, podal v zákonom stanovenej lehote dňa 31.08.2018 odvolanie proti rozhodnutiu Daňového úradu Košice č. 101624127/2018 zo dňa 20.08.2018, ktorým mu bol vyrubený úrok z omeškania vo výške 274,10 eur za nezaplatenie dane z príjmu fyzickej osoby vyrubenej podaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie 2013 v stanovenej lehote a výške. Keďže toto odvolanie neobsahovalo všetky zákonom stanovené náležitosti, daňový subjekt bol správcom dane vyzvaný na jeho doplnenie Výzvou č. 101771404/2018 zo dňa 10.09.2018 v lehote 15 dní od doručenia výzvy, ktorá mu bola doručená 18.09.2018 a daňový subjekt v stanovenej lehote, dňa 02.10.2018 toto odvolanie doplnil. V odvolaní uviedol, že na jeho majetok bol vyhlásený uznesením Okresného súdu Košice I zo dňa 15.06.2018 sp. zn. 32OdK/241/2018 konkurz s tým, že toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 10.07.2018. Poukázal na to, že podnikal krátko, nepodniká v súčasnej dobe, nemá živnosť, je po vážnej onkologickej chorobe, ťažko zdravotne postihnutý. Zároveň žiadal, aby v súlade s ustanovením § 166b zákona o konkurze a reštrukturalizácii bolo rozhodnutie o úroku z omeškania zrušené.
2. Po preskúmaní odvolania zistil žalovaný, že daňový subjekt podal daňové priznanie k dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2013 dňa 31.03.2014 a daňová povinnosť na úhradu bola 456,88 eur, ktorú daň žalobca nezaplatil. Ďalej v napadnutom rozhodnutí žalovaný konštatuje, že Okresný súd Košice I vyššie označeným uznesením vyhlásil na majetok dlžníka, t.j. žalobcu konkurz, ustanovil
mu správcu podstaty JUDr. Ing. Petra Grendela, PhD., so sídlom Štúrova 27, 040 01 Košice. V tomto uznesení je ďalej uvedené, že zbavuje dlžníka všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze, v rozsahu v akom nebudú uspokojené v konkurze a uznáva sa konkurz za hlavné insolvenčné konanie. Správca dane z dôvodu, že daňový subjekt nezaplatil daňový nedoplatok na dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2013 v lehote splatnosti, t.j. do 31.03.2014 vydal dňa 20.08.2018 rozhodnutie č. 101624127/2018, ktorým vyrubil daňovému subjektu úrok z omeškania v sume 274,10 eur za nezaplatenie dane z príjmov fyzickej osoby, vyrubenej podaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie 2013 v stanovenej lehote a stanovenej výške. Ďalej žalovaný cituje v rozhodnutí ust. § 156 ods. 1, 2, 6, 8 a § 161 Daňového poriadku s tým, že pokiaľ ide o výpočet úroku z omeškania, tak vzhľadom na to, že v deň vzniku daňového nedoplatku, dňa 01.04.2014 predstavovala základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky 0,25 %, teda štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahol 15 %, a preto použil správca dane pri výpočte úroku z omeškania ročnú úrokovú sadzbu 15 %. Správca dane vzhľadom k tomu, že daňový subjekt nezaplatil tento daňový nedoplatok na dani z príjmov fyzickej osoby do dňa vydania rozhodnutia o vyrubení úroku z omeškania, tak bol povinný v zmysle § 156 ods.2 Daňového poriadku, vyrubiť úrok z omeškania z nezaplatenej dlžnej sumy za 4 roky omeškania s platbou, t.j. ku dňu 31.03.2018 (1461 dní) v sume 274,10 eur. Po tom, čo citoval ustanovenie § 2 písm.b) a c) daňového poriadku a § 63 ods.1, 2, 5 daňového poriadku, uviedol, že pokiaľ ide o námietku žalobcu týkajúcu sa toho, že pohľadávka správcu dane je vylúčená z uspokojenia podľa § 166b zákona o konkurze a reštrukturalizácii, tak z vyššie uvedených ustanovení daňového poriadku je zrejmé, že daňou sa rozumie aj úrok z omeškania podľa tohto zákona, a teda vyrubovanie úroku z omeškanie je daňovým konaním a je upravené v § 156 daňového poriadku. Zároveň v štvrtej časti zákona č. 7/2005 o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktoré sa týka oddlženia nie je uvedené, že vyhlásením konkurzu by sa prerušovalo, alebo zastavovalo daňové konanie. V tejto časti zákona o konkurze a reštrukturalizácii sú upravené právne následky vyhlásenia konkurzu len v súvislosti s prebiehajúcimi súdnymi konaniami (§ 167e zákona o konkurze a reštrukturalizácii) a exekučnými a obdobnými vykonávacími konaniami (§ 167f zákona o konkurze a reštrukturalizácii). Žalovaný uviedol, že podľa súčasnej platnej právnej úpravy sa úrok z omeškania vyrubuje obligatórne, to znamená, že nie je na úvahe správcu dane, či ten to vyrubí, ale je povinný ho vyrubiť, ak si daňový subjekt nesplní peňažnú povinnosť, a to buď v správnej výške, alebo v lehote tak, ako to vyplýva z jednotlivých hmotnoprávnych predpisov, alebo z rozhodnutia správcu dane. Zároveň na vznik povinnosti správcu dane vyrubiť úrok z omeškania v zmysle § 156 daňového poriadku, nemá vplyv skutočnosť, či úrok z omeškania má charakter pohľadávky vylúčenej z uspokojenia podľa § 166b zákona o konkurze a reštrukturalizácii, preto z týchto dôvod je námietka neopodstatnená. Zároveň skonštatoval, keďže v tomto prípade nešlo o žiaden z taxatívne uvedených dôvodov kedy nie je možné úrok z omeškania vyrubiť, ktoré sú uvedené v ustanovení § 156 ods.6 daňového poriadku a zároveň neuplynulo 5 rokov od konca roka, v ktorom daňový subjekt bol povinný zaplatiť daň (prekluzívna lehota uplynie až 01.01.2020), správca dane postupoval v súlade s § 156 daňového poriadku, keď daňovému subjektu vyrubil úrok z omeškania a to za každý deň omeškania s platbou a to za 4 roky omeškania s platbou (1461 dní). Z týchto dôvodov teda žalovaný skonštatoval, že námietky odvolávajúceho sú neopodstatnené a nepreukazujú nesprávnosť, alebo nezákonnosť napadnutého rozhodnutia a preto postup správcu dane pri vyrubovaní úroku z omeškania a vydaní odvolaním napadnutého rozhodnutia bol v súlade s platnou právnou úpravou.
3. Žalobca včas podanou správnou žalobou zo dňa 07.01.2019, doručenou Krajskému súdu v Košiciach elektronicky dňa 06.01.2019 prostredníctvom právneho zástupcu žiadal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie Daňového úradu Košice, ktoré mu predchádzalo, a priznal mu náhradu trov konania v pomere 100 %. Rozhodnutie žalovaného mu bolo oznámene doručením dňa 14.11.2018. Uviedol, že žalovaný po preskúmaní skutočností, ktoré boli uvedené v jeho odvolaní proti tomuto rozhodnutiu, zistil najmä, že dňa 31.03.2014 žalobca podal daňové priznanie k dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2013, v ktorom daňovou povinnosťou na úhradu bola suma 456,88 eur. Túto daň z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2013 splatnú 31.03.2014 žalobca nezaplatil. Okresný súd Košice I uznesením o vyhlásení konkurzu s č. k. 32OdK/241/2018 zo dňa 15.06.2018, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 10.07.2018, (ďalej aj len „Uznesenie o oddlžení“) vyhlásil konkurz na majetok žalobcu, v ktorom okrem iného uviedol, že zbavuje žalobcu všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze v rozsahu v akom nebudú uspokojené v konkurze a konkurz uznáva za hlavné insolvenčné konanie. Prvostupňový orgán napriek uzneseniu o oddĺžení vydal rozhodnutie prvostupňového orgánu, ktorým vyrubil žalobcovi úrok z omeškania v sume 274,10 eur za nezaplatenie dane z príjmov za zdaňovacie obdobie 2013.
4. Citujúc § 2 písm.b) a f), § 158 ods.5 Daňového poriadku, § 166 a) ods.1 § 166b ods.1 písm.d), § 166e ods.1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, § 84 ods.1 písm.e) Daňového poriadku uviedol, že úrok z omeškania je podľa Daňového poriadku nepochybne verejnoprávnou sankciou, čo vyplýva okrem ustálenej judikatúry aj z ďalšieho systematického radenia úroku z omeškania v Daňovom poriadku, kde ust. § 155 až § 157 sú v ňom zaradené pod spoločným názvom „Sankcie“. Úrok z omeškania vyrubený rozhodnutím prvostupňového orgánu sa podľa § 166b ods.1 písm.d) zákona o konkurze a reštrukturalizácii považuje za nevymáhateľný voči žalobcovi, keďže povinnosť žalobcu zaplatiť daň z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2013, ktorá zakladala právo uložiť úrok z omeškania, bola porušená pred rozhodujúcim dňom. Napriek tomu, že žalovaný zistil uznesenie o oddĺžení, ktoré nadobudlo právoplatnosť pred vydaním rozhodnutia prvostupňového orgánu, žalovaný selektívne aplikoval § 156 ods.6 DP a § 158 ods.8 DP, ktoré sú len zdanlivo taxatívnym výpočtom dôvodov, pre ktorého nemožno vyrubiť úrok z omeškania. Pritom, ak podľa § 84 ods.1 písm.e) DP pre zánik práva vymáhať daňový nedoplatok zaniká už existujúci daňový nedoplatok, potom výkladom uvedeného § 84 ods.1 písm.e) DP argumentom a majori ad minus je nutné dospieť k záveru, že nemôže ani vzniknúť, t.j. nemožno vyrubiť úrok z omeškania, ktorého nevymáhateľnosť nastala ešte pred jeho vyrubením. Z uvedených dôvodov je rozhodnutie žalovaného nesprávnym, zároveň z uvedených dôvodov je nesprávnym aj rozhodnutie prvostupňového orgánu.
5. Žalobca ďalej uviedol dôvody nesprávnosti rozhodnutia žalovaného, napadnutého správnou žalobou aj tým, že po citácii ust. § 158 ods.5 DP, § 166e ods.4 veta druhá zákona o konkurze a reštrukturalizácii, § 2 písm.b) a e) a § 73 ods.1 a § 74 ods.4 DP tak argumentoval, že žalovaný ako aj prvostupňový orgán boli podľa § 158 ods 5 DP v spojení s § 166e ods.4 veta druhá zákona o konkurze a reštrukturalizácii, povinní hľadieť na žalobcu vo vzťahu k úroku z omeškania z dane príjmov žalobcu za zdaňovacie obdobie 2013, ktorý sa stal nevymáhateľným (§ 166b ods.1 písm.d) zákona o konkurze a reštrukturalizácii) ako by na neho hľadeli keby rozhodli o trvalom upustení od vymáhania takéhoto úroku z omeškania. Keďže prvostupňový orgán napriek uvedenému predchádzajúcemu odseku nezrušil svoje rozhodnutie prvostupňového orgánu tak ako mal podľa § 73 ods.1 v spojení s § 158 ods.5 DP a § 166e ods.4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, tak mal žalovaný učiniť podľa § 74 ods.4 DP v spojení s § 158 ods.5 DP a § 166e ods.4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Vzhľadom na uvedené preto navrhol, aby súd jeho žalobe vyhovel a rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zrušil.
6. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 30.05.2019 k správnej žalobe navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť s tým, že vo svojom rozhodnutí sa námietkami žalobcu dostatočne a podrobne zaoberal a vysporiadal (na strane 2 až 5 žalobou napadnutého rozhodnutia), uviedol, ktoré skutočnosti boli podkladom pre vydanie jeho rozhodnutia, ako aj rozhodnutia správcu dane a ustanovenia, na základe ktorých rozhodoval. Žalovaný posúdením celého rozhodnutia správcu dane, ako aj obsahu predloženého spisového materiálu dospel k záveru, že postup správcu dane pri vyrubení úroku z omeškania a vydaní odvolaním napadnutého rozhodnutia bol v súlade s platnou právnou úpravou. Postup žalovaného nebol v rozpore s platnými právnymi predpismi, neboli porušené práva žalobcu a dôvody žalobcu uvedené v podanej žalobe nie je možné akceptovať a tieto dôvody nie sú opodstatnené.
7. K žalobnému dôvodu, že pohľadávka správcu dane je vylúčená z uspokojenia podľa § 166b zákona o konkurze a reštrukturalizácii žalovaný uviedol, že podľa ustanovenia § 2 písm.b) Daňového poriadku, sa daňou rozumie daň podľa osobitných predpisov, vrátane úroku z omeškania, úroku a pokuty podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov. Uviedol, že ust. §§ § 2 písm.c), 63 ods.1, 156 a 158 Daňového poriadku je zrejmé, že daňou sa rozumie aj úrok z omeškania podľa tohto zákona a teda vyrubovanie úroku z omeškania je daňovým konaním a je upravené v § 156 Daňového poriadku. Zároveň v štvrtej časti zákona o konkurze a reštrukturalizácii, ktorá sa týka oddlženia nie je uvedené, že vyhlásením konkurzu by sa prerušovalo alebo zastavovalo daňové konanie. V tejto časti zákona o konkurze a reštrukturalizácii sú upravené právne následky vyhlásenia konkurzu len v súvislosti s prebiehajúcimi súdnymi konaniami (§ 167e zákona o konkurze a reštrukturalizácii) a exekučnými a obdobnými vykonávacími konaniami (§ 167f zákona o konkurze a reštrukturalizácii). Podľa súčasnej platnej právnej úpravy sa úrok z omeškania vyrubuje obligatórne, to znamená, že nie je na úvahe správcu dane, či úrok z omeškania vyrubí, alebo nie, ale je povinný ho vyrubiť, ak si daňový subjekt nesplní peňažnú povinnosť, a to buď v správnej výške alebo v lehote tak, ako to vyplýva z jednotlivých hmotnoprávnych predpisov alebo z rozhodnutia správcu dane. V danom prípade bolo podkladom pre vydanie rozhodnutia o vyrubení úroku z omeškania podané daňové priznanie k dani z príjmov fyzickej
osoby za zdaňovacie obdobie 2013 zo dňa 31.03.2014, v ktorom žalobca uviedol vlastnú daňovú povinnosť vo výške 456,88 eur, ktorá nebola do dňa vydania rozhodnutia Daňového úradu Košice č. 101624127/2018 zo dňa 20.08.2018 zaplatená. Skutočnosťami rozhodujúcimi pre vyrubenie úroku z omeškania sú výška dlžnej sumy, základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky v deň vzniku daňového nedoplatku a počet dní omeškania s platbou. Právnou okolnosťou je povinnosť správcu dane v prípade, ak žalobca nesplní peňažnú povinnosť, a to buď v správnej výške alebo v lehote podľa ustanovenia § 156 ods.1 písm.a) Daňového poriadku, a zároveň sa nejedná o dôvody, kedy nie je možné vyrubiť úrok z omeškania uvedené § 156 ods.4 Daňového poriadku a súčasne neuplynula prekluzívna lehota podľa § 156 ods.8 Daňového poriadku, vyrubiť žalobcovi úrok z omeškania spôsobom podľa ustanovenia § 156 ods.2 Daňového poriadku. Medzi právnym posúdením a skutkovými zisteniami musí byť logický vzťah. Právne posúdenie veci musí obsahovať konkrétny odkaz na príslušný právny predpis, z ktorého správca dane vo výrokovej časti rozhodnutia vychádzal a z ktorého vyvodzuje svoje právne posúdenie. Tvrdil, že skutočnosť, že sa správca dane v odôvodnení rozhodnutia nezaoberal otázkou, či úrok z omeškania je podľa § 166b zákona o konkurze a reštrukturalizácii nevymáhateľnou pohľadávkou alebo nie, nie je pri vydaní rozhodnutia o vyrubení úroku z omeškania rozhodujúce a nie je to ani dôvod na jeho nepreskúmateľnosť. Na vznik povinnosti správcu dane vyrubiť úrok z omeškania v zmysle § 156 Daňového poriadku nemá vplyv skutočnosť, či úrok z omeškania má charakter pohľadávky vylúčenej z uspokojenia podľa § 166b zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Správca dane rozhodnutie o vyrubení úroku z omeškania č. 101624127/2018 zo dňa 20.08.2018 dostatočne odôvodnil, uviedol okolnosti, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia, aj tie ktoré mu predchádzali, ako aj ustanovenia Daňového poriadku, na základe ktorých rozhodoval. Z uvedeného dôvodu je námietka žalobcu neopodstatnená a poukázal na to, že s týmto právnym názorom sa stotožnil aj Krajský súd v Košiciach v rozsudku sp. zn. 6S/101/2014, ako aj Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 5Sžf/146/2013.
8. K žalobnému dôvodu, že podľa § 84 ods.1 písm.e) Daňového poriadku daňový nedoplatok zanikne dňom nasledujúcim po dni zániku práva vymáhať daňový nedoplatok, a tým, že úrok z omeškania je podľa ZKR nevymáhateľný, mal podľa § 84 ods.1 písm.e) Daňového poriadku zaniknúť, žalovaný uviedol, že ustanovenie § 84 ods.1 písm.e) Daňového poriadku súvisí s ustanovením § 85 ods.4 Daňového nedoplatku, podľa ktorého právo na vymáhanie daňového nedoplatku zaniká po 20 rokoch po skončení kalendárneho roku, v ktorom daňový nedoplatok vznikol. Je to prekluzívna lehota na vymáhanie daňového nedoplatku, po uplynutí ktorej daňový nedoplatok zaniká zo zákona. Z uvedených ustanovení vyplýva, že nevymáhateľnosť v prípade oddlženia podľa § 166b zákona o konkurze a reštrukturalizácii nie je možné zamieňať so zánikom práva vymáhať daňový nedoplatok podľa § 84 ods.1 písm.e) Daňového poriadku. To, že pohľadávka je nevymáhateľná podľa § 166b zákona o konkurze a reštrukturalizácii neznamená, že daňový nedoplatok zanikne z dôvodu zániku práva vymáhať daňový nedoplatok podľa § 84 ods.1 písm.e) Daňového poriadku, ktoré, podľa § 85 ods.4 Daňového poriadku zanikne po 20 rokoch po skončení kalendárneho roku, v ktorom daňový nedoplatok vznikol. Žalovaný v súvislosti s tvrdením žalobcu zároveň poukázal na ustanovenie § 2 ods.1 písm.f) Daňového poriadku, podľa ktorého sa daňovým nedoplatkom rozumie dlžná suma dane po lehote splatnosti dane. Keďže v ustanovení § 63 ods.1 Daňového poriadku je uvedené, že ukladať povinnosti alebo priznávať práva možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené, nevznikne žalobcovi povinnosť zaplatiť úrok z omeškania len tým, že si nesplnil daňovú povinnosť, ale až jeho vyrubením správcom dane, t.j. až keď správca dane v rozhodnutí o vyrubení úroku z omeškania určí jeho výšku a lehotu splatnosti. Z uvedeného vyplýva, že aj keď správca dane v rozhodnutí vyrubil úrok z omeškania od 01.04.2014 do 31.03.2018, t.j. za štyri roky omeškania s platbou, samotná povinnosť žalobcu zaplatiť úrok z omeškania vznikne až jeho vyrubením, resp. jeho splatnosťou, ktorá je v zmysle § 63 ods.4 Daňového poriadku 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia Daňového úradu Košice č. 101624127/2018 zo dňa 20.08.2018, čo v danom prípade bolo až dňa 29.11.2018. Z uvedeného je zrejmé, že správca dane nemohol úrok z omeškania uplatniť ako pohľadávku podľa štvrtej časti zákona o konkurze a reštrukturalizácii a úrok z omeškania ani nemohol byť vylúčený z uspokojenia, keďže vznikol až po rozhodujúcom dni (§ 166a ods.1 písm.a) zákona o konkurze a reštrukturalizácii) a zároveň tak, ako je to uvedené v § 2 ods.1 písm.b) Daňového poriadku je aj úrok z omeškania považovaný za daň. Vyrubený úrok z omeškania sa zároveň podľa § 2 ods.1 písm.f) Daňového poriadku stal daňovým nedoplatkom až dňa 30.11.2018 a konkurz na žalobcu bol vyhlásení s účinnosťou od 10.07.2018 a teda aj tento žalobný dôvod je neopodstatnený. Uviedol, že s týmto právnym názorom sa stotožnil Najvyšší súd SR v rozsudkoch sp. zn. 2Sžf/128-132/2014 a 8Sžf/65/2015.
9. Žalobca v replike zo dňa 13.10.2019 uviedol, že v celom rozsahu trvá na podanej správnej žalobe, nestotožňuje sa s vyjadrením žalovaného a považuje ho za nedôvodné. Poukázal na to, že žalovaný aplikoval vybrané ustanovenia daňového poriadku izolovane, nielen bez ohľadu na jeho ďalšie ustanovenia, ale aj bez ohľadu na ustanovenia zákonov špeciálnych k daňovému poriadku, akým je v prípade konkurzu a oddlženia daňového subjektu zákon o konkurze a reštrukturalizácii. Žalovaný svojím vyjadrením popiera všeobecne uznávané právne zásady a výkladové pravidlá ako napr. lex specialis derogat legi generali, argument a majori ad minus.
10. Za nedôvodné v predmetnej veci považuje žalobca tvrdenie žalovaného, že keďže daňou sa rozumie aj úrok z omeškania, tak je vyrubovanie úroku z omeškania daňovým konaním a je upravené v § 156 Daňového poriadku. Rovnako považuje za nepodstatné aj jeho tvrdenie, že v štvrtej časti zákona o konkurze a reštrukturalizácii nie je uvedené, že vyhlásením konkurzu by sa prerušovalo alebo zastavovalo daňové konanie. Podľa § 158 ods.5 DP totiž o vyhlásení konkurzu alebo po povolení reštrukturalizácie správca dane postupuje podľa osobitného predpisu (zákona o konkurze a reštrukturalizácii), a nie podľa § 156 DP podľa ktorého sa vyrubuje úrok z omeškania. Následne je v takom osobitnom predpise - zákone o konkurze a reštrukturalizácii stanovené v jeho ustanovení § 166b ods.1 písm.d), že v prípade oddlženia sa za nevymáhateľné považujú aj verejnoprávne peňažné sankcie, kde povinnosť, ktorá zakladá právo uplatniť alebo uložiť takúto sankciu, bola porušená pred rozhodujúcim dňom (pred kalendárnym mesiacom, v ktorom bol vyhlásený konkurz). Takouto verejnoprávnou sankciou je aj správcom dane vymáhaný predmetný úrok z omeškania, keďže úrok z omeškania zaplatenia dane je verejnoprávnou sankciou podľa systematického radenia úroku z omeškania v ustanoveniach § 155 až 157 DP, ktoré upravujú sankcie, a povinnosť daňového subjektu, ktorá správcovi dane zakladala právo uplatniť alebo uložiť takýto úrok z omeškania vyrubením bola porušená pred rozhodujúcim dňom. Nadväzujúc na § 158 ods.5 DP je pre správcu dane okrem § 166b ods.1 písm.d) zák. o konkurze a reštrukturalizácii rozhodné ustanovenie § 166e ods.4. veta druhá zák. o konkurze a reštrukturalizácii, podľa ktorého je orgán verejnej moci (teda aj správca dane) povinný hľadieť na dlžníka vo vzťahu k pohľadávke, ktorá sa stala nevymáhateľná (§166b) ako by na neho hľadel, keby rozhodol o trvalom upustení od vymáhania pohľadávky a nie § 156 DP. Uviedol teda, že preto postup správcu dane, ktorým bol žalobcovi vyrubený úrok z omeškania z pohľadávky (daň z príjmu za 2013), na ktorú sa vzťahuje oddlženie, nebol postupom podľa zákona, ako tvrdí žalovaný, nejednalo sa o obligatórnu povinnosť správcu dane vyrubiť úrok z omeškania, ale o svojvôľu správcu dane, ktorá bola dôsledkom nesprávneho právneho posúdenia veci zo strany správcu dane, nesprávnej aplikácie § 156 DP, nerešpektovaním ustanovení § 158 ods.5 DP a ustanovení § 166b ods.1 písm.d) a § 166e ods.4 veta druhá zák. o konkurze a reštrukturalizácii, ignorancie všeobecne záväzných výkladových pravidiel a zásad, konkrétne lex specialis derogat legi generali, a argumentu a majori ad minus. Žalobca ďalej uviedol, že po vyhlásení konkurzu uverejnením uznesenia Okresného súdu Košice I o vyhlásení konkurzu s č. k. 32OdK/241/2018 zo dňa 15.06.2018 v Obchodnom vestníku dňa 22.06.2018 (ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 10.07.2018), bol tak správca dane povinný postupovať podľa § 158 ods.5 DP a nie podľa § 156 DP a pre neho bol obligatórny postup podľa § 158 ods.5 DP, ktorý je špeciálny vo vzťahu k § 156 DP. Tvrdil, že žalovaný ako aj správca dane opomenuli, že ustanovenia zákona nemožno vykladať izolovane bez ohľadu na iné ustanovenia zákona a uvedené potvrdzuje aj ust. § 3 DP, ktorý stanoví, že pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov (teda nielen podľa daňového poriadku).
11. Ďalej v replike uviedol, že sa nestotožňuje ani s tvrdením žalovaného, že nie je relevantnou skutočnosť, že sa správca dane v odôvodnení rozhodnutia nezaoberal otázkou, či úrok z omeškania je podľa § 166b zák. o konkurze a reštrukturalizácii nevymáhateľnou pohľadávkou alebo nie, pretože výsledok postupu správcu dane (vymeranie úroku z omeškania) a absencia riešenia otázky § 166b ods.1 písm.d) zák. o konkurze a reštrukturalizácii v odôvodnení rozhodnutia správcu dane len potvrdzuje, že správca dane sa danou otázkou zjavne nezaoberal a po vyhlásení konkurzu ignoroval § 158 ods.5 DP a nedôvodne uprednostnil § 156 DP. Preto nie je možné súhlasiť a tvrdením žalovaného, že na vznik povinnosti správcu dane vyrubiť úrok z omeškania v zmysle § 156 DP nemá vplyv skutočnosť, či úrok z omeškania má charakter pohľadávky vylúčenej z uspokojenia podľa § 166b zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Keďže § 158 ods.5 DP má prednosť pred 156 DP, tak správca dane bol povinný postupovať podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii a aplikovať jeho ustanovenia § 166b ods.1 písm. d) a § 166d ods. 4 veta druhá. S tvrdením žalovaného, že § 84 ods.1 písm.e) DP súvisí s § 85 ods.4 DP možno súhlasiť len ako s tvrdením čiastočným, neúplným, keďže § 166b ods.1 písm.d) zák. o konkurze a reštrukturalizácii je ustanovením špeciálnym k ustanoveniu § 85 ods.4 DP, a preto § 166b ods.1
písm.d) zák. o konkurze a reštrukturalizácii rozširuje zánik práva vymáhať daňový nedoplatok podľa § 85 ods.4 DP o nevymáhateľnosť (zánik práva vymáhať pohľadávku) podľa § 166b ods. 1 písm. d) zák. o konkurze a reštrukturalizácii, ktorá nastáva ex lege oddlžením daňového subjektu. Žalobca odmieta tvrdenie žalovaného, že by § 85 ods. 4 DP bol jediným prípadom aplikovateľným k § 84 ods.1 písm.e) DP. Výlučná aplikácia § 85 ods.4 DP k § 84 ods.1 písm.e) DP zo strany žalovaného potvrdzuje, že žalovaný ako aj správca dane ignorujú zásadu lex specialis derogat legi generali a svojvoľne aplikujú ustanovenia daňového poriadku izolovane bez ohľadu na ustanovenia zák. o konkurze a reštrukturalizácii (čo vlastne odporuje aj § 3 ods.1 DP, podľa ktorého sa pri správe daní postupuje nielen podľa daňového poriadku ale podľa všeobecne záväzných právnych predpisov). Je irelevantným tvrdenie žalovaného, že správca dane si nemohol úrok z omeškania uplatniť ako pohľadávku podľa štvrtej časti zákona o konkurze a reštrukturalizácii a že úrok z omeškania údajne ani nemohol byť vylúčený z uspokojenia, keďže vznikol až po rozhodujúcom dni. Zákonodarca v § 166b zák. o konkurze a reštrukturalizácii nestanovuje, že veritelia majú mať možnosť si uplatniť pohľadávky uvedené v § 166b, práve naopak, zákonodarca tieto pohľadávky výslovne činí nevymáhateľnými a ex lege ich vylučuje z uspokojenia. Pre aplikáciu § 166b ods.1 písm.d) zák. o konkurze a reštrukturalizácii je irelevantné aj či verejnoprávna peňažná sankcia (úrok z omeškania) vznikla pred rozhodujúcim dňom, v rozhodujúci deň alebo po ňom, rozhodným je či povinnosť, ktorá zakladá právo uplatniť alebo uložiť takúto sankciu, bola porušená pred rozhodujúcim dňom. V predmetnej veci takouto povinnosťou, bola povinnosť zaplatiť daň za zdaňovacie obdobie 2013, ktorá bola porušená pred rozhodujúcim dňom, teda pred kalendárnym mesiacom, v ktorom bol vyhlásený konkurz. Inými slovami § 166b ods.1 písm.d) nestanoví, že nevymáhateľnou verejnoprávnou peňažnou sankciou (úrokom úrok z omeškania) je len taká sankcia, ktorá bola uplatnená, alebo uložená či vymeraná v rozhodujúci deň alebo pred ním alebo k úhrade ktorej existovala povinnosť v rozhodujúci deň alebo pred ním, ale nevymáhateľným činí každú verejnoprávnu peňažnú sankciu (t.j. aj úrok z omeškania podľa DP), kde povinnosť daňového subjektu, ktorá zakladá právo správcu dane uplatniť alebo uložiť (vymerať) takúto sankciu, bola porušená pred rozhodujúcim dňom. Žalovaný zjavne nerozlišuje pohľadávky uspokojované v konkurze (§ 166a zák. o konkurze a reštrukturalizácii) a pohľadávky vylúčené z uspokojenia (§ 166b zák. o konkurze a reštrukturalizácii), ktoré nemožno stotožňovať. Žalobca uviedol, že tak nie je možné súhlasiť so žalovaným, že by na vznik povinnosti správcu dane vyrubiť úrok z omeškania v zmysle § 156 DP nemala vplyv skutočnosť, či úrok z omeškania má charakter pohľadávky vylúčenej z uspokojenia podľa § 166b zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Práve táto skutočnosť je významnou pre zákonné posúdenie predmetnej veci a nie izolovaná aplikácia § 156 DP bez zreteľa na § 158 ods.5 DP, ako postupoval správca dane a potvrdením jeho postupu tiež žalovaný.
12. Žalobca k judikatúre, ktorú uviedol vo svojom vyjadrení žalovaný uviedol, že v nej sú riešené práve veci s inými skutkovými a právnymi okolnosťami než sú skutkové a právne okolnosti v predmetnej veci. Okrem iného je vo vzťahu k predmetnej veci nepodstatné ustanovenie § 47 ods. 2 zák. o konkurze a reštrukturalizácii, podľa ktorého sa vyhlásením konkurzu neprerušuje daňové konanie, keďže daňové konanie je upravené v štvrtej časti DP nazvanej „Daňové konanie“, pričom vyrubenie úroku z omeškania je osobitným postupom komplexne upraveným v piatej časti DP nazvanej „Zodpovednosť za porušenie povinností“, konkrétne v § 156 DP, a na viac vyrubenie úroku z omeškania v čase vyhlásenia konkurzu neprebiehalo a po vyhlásení konkurzu mal prednosť § 158 ods. 5 DP a ustanovenia zákona o konkurze a reštrukturalizácii § 166e ods.4 veta druhá a § 166b ods.1 písm.d).
13. Žalovaný sa vo veci duplikou nevyjadril, napriek tomu, že replika žalovanému spolu s výzvou súdu boli doručené dňa 11.11.2019.
14. Súd v konaní podľa § 177 a nasl. zákona č. 162/2015 Z.z. - Správny súdny poriadok (SSP) preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného a po oboznámení sa s obsahom administratívnych spisov žalovaného, ako aj správneho orgánu prvého stupňa, v právnych medziach správnej žaloby (§ 182 ods.1 písm.e) SSP), bez nariadenia pojednávania, za splnenia podmienok uvedených v § 107 ods.2 a § 105 ods.2 písm.a) a c), § 106 ods.1 SSP) dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná.
15. Podľa § 5 ods.2 SSP, konanie pred správnym súdom je jednou zo záruk ochrany základných ľudských práv a slobôd a ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov administratívneho konania.
16. Podľa § 5 ods.3 SSP, pri rozhodovaní správny súd dbá na ochranu zákonnosti a verejného záujmu.
17. Podľa § 5 ods.4 SSP, správny súd postupuje a rozhoduje v súlade s platnými a účinnými právnymi predpismi so zohľadnením ich právnej sily a v súlade zo základnými princípmi tohto zákona.
18. Podľa § 134 ods.1 SSP, správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.
19. Podľa § 135 ods.1 SSP, na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.
20. Podľa § 177 ods.1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánov verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
21. Podľa § 178 ods.1 SSP, žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.
22. Podľa § 3 ods.1 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“ v príslušnom slovnom tvare), pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
23. Podľa § 2 Daňového poriadku, na účely tohto zákona sa rozumie... b) daňou daň podľa osobitných predpisov vrátane úroku z omeškania, úroku a pokuty podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov, miestny poplatok za komunálne odpady a drobné stavebné odpady podľa osobitného predpisu a miestny poplatok za rozvoj podľa osobitného predpisu, c) daňovým konaním konanie, v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov, e) daňovou pohľadávkou pohľadávka správcu dane na dani do lehoty splatnosti dane, ak tento zákon neustanovuje inak, f) daňovým nedoplatkom dlžná suma dane po lehote splatnosti dane.
24. Podľa § 63 ods.1 Daňového poriadku, ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak.
25. Podľa § 84 ods.1 písm.e) Daňového poriadku, daňový nedoplatok zanikne dňom po dni zániku práva vymáhať daňový nedoplatok.
26. Podľa § 156 ods.1 Daňového poriadku, úrok z omeškania správca dane vyrubí podľa odseku 2, ak daňový subjekt nezaplatí alebo neodvedie v ustanovenej lehote alebo v ustanovenej výške alebo v lehote alebo vo výške určenej v rozhodnutí správcu dane a) daň alebo rozdiel dane, b) preddavok na daň, c) splátku dane, d) vybraný preddavok na daň, e) daň vybranú zrážkou, f) zrazenú sumu na zabezpečenie dane.
27. Podľa ods.2 citovaného zákonného ustanovenia správca dane vyrubí úrok z omeškania z dlžnej sumy podľa odseku 1. Pri výpočte úroku sa použije štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v deň vzniku daňového nedoplatku alebo v deň nasledujúci po dni, v ktorom mal byť preddavok na daň zaplatený alebo odvedený, alebo splátka dane zaplatená. Pri vyrubení úroku z omeškania podľa odseku 9 sa použije základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná v deň doručenia úplnej žiadosti členského štátu o vymáhanie pohľadávky. Ak štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 15 %, pri výpočte úroku z omeškania sa použije ročná úroková sadzba 15 %. Správca dane vyrubí úrok z omeškania za každý deň omeškania s platbou, začínajúc dňom nasledujúcim po dni jej splatnosti až do dňa platby vrátane alebo do dňa použitia daňového preplatku alebo vykonania kompenzácie podľa § 55 alebo do dňa začatia reštrukturalizačného konania; pri podaní dodatočného daňového priznania správca dane vyrubí úrok z omeškania z dlžnej
sumy do dňa podania dodatočného daňového priznania. Úrok z omeškania z nezaplatenej dlžnej sumy môže správca dane vyrubiť aj priebežne. Úrok z omeškania sa počíta najdlhšie za štyri roky omeškania s platbou.
28. Podľa ustanovenia § 156 ods. 6 Daňového poriadku, sa úrok z omeškania nevyrubí: a) ak bola daň zaplatená zo zábezpeky na daň, b) ak v jednotlivom prípade podľa odseku 1 nepresiahne 5 eur, ak je správcom dane daňový úrad alebo colný úrad, c) ak jeho výška v prípade podľa odseku 1 písm. a) alebo súčet úrokov z omeškania za všetky splátky na daň podľa osobitného predpisu za príslušné zdaňovacie obdobie nepresiahne 3 eurá, ak je správcom dane obec, d) z úroku z omeškania a pokuty.
29. Podľa ustanovenia § 156 ods.8 Daňového poriadku, úrok z omeškania nemožno vyrubiť, ak uplynulo päť rokov od konca roka, v ktorom daňový subjekt bol povinný: a) zaplatiť daň, rozdiel dane, preddavok na daň, splátku dane alebo sumu na zabezpečenie dane, b) odviesť vybraný preddavok na daň, vybranú daň alebo zrazenú daň.
30. Podľa § 158 ods.1 Daňového poriadku, daňový nedoplatok sa na účely konkurzu a reštrukturalizácie považuje za pohľadávku.
31. Podľa 158 ods.3 Daňového poriadku, ak daňový nedoplatok vznikol v deň vyhlásenia konkurzu alebo v deň začatia reštrukturalizačného konania, alebo po vyhlásení konkurzu alebo po začatí reštrukturalizačného konania, považuje sa za pohľadávku vzniknutú po vyhlásení konkurzu alebo po začatí reštrukturalizačného konania.
32. Podľa 158 ods.5 Daňového poriadku, po vyhlásení konkurzu alebo po povolení reštrukturalizácie správca dane postupuje podľa osobitného predpisu.
33. Podľa § 167a ods.3 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej iba ZKR), vyhlásením konkurzu sa začína konkurz. Konkurz sa považuje za vyhlásený zverejnením rozhodnutia o vyhlásení konkurzu v Obchodnom vestníku.
34. Podľa § 199 ods.9 ZKR, ak tento zákon neustanovuje inak, za deň doručenia súdneho rozhodnutia alebo inej písomnosti sa považuje nasledujúci deň po zverejnení súdneho rozhodnutia alebo inej súdnej písomnosti v Obchodnom vestníku. Rovnako písomnosti, ktoré sa podľa tohto zákona zverejňujú v Obchodnom vestníku, sa považujú na účely tohto zákona za zverejnené nasledujúci deň po ich zverejnení v Obchodnom vestníku.
35. V konkurze vyhlásenom podľa IV. časti zákona o konkurze a reštrukturalizácii možno podľa § 166a ods.1 písm.a) uspokojiť pohľadávku, ktorá vznikla pred kalendárnym mesiacom, v ktorom bol vyhlásený konkurz alebo poskytnutá ochrana pred veriteľmi (ďalej len „rozhodujúci deň“).
36. Podľa § 41 ods.1 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 595/2003 Z.z.“), daňové priznanie za predchádzajúce zdaňovacie obdobie je povinný podať daňovník v lehote podľa § 49.
37. Podľa § 49 ods.2 zákona č. 595/2003 Z.z., sa daňové priznanie podáva v lehote troch kalendárnych mesiacov po uplynutí zdaňovacieho obdobia. V lehote na podanie daňového priznania alebo hlásenia je povinný platiteľ dane, daňovník, dedič alebo osoba podľa osobitného predpisu daň aj zaplatiť.
38. Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že žalobca podal daňové priznanie k dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2013 dňa 31.03.2014, v ktorom priznal daň vo výške 456,88 eur. Keďže túto povinnosť v lehote splatnosti, t.j. do 31.03.2014 nesplnil tak rozhodnutím Daňového úradu Košice č. 101624127/2018 zo dňa 20.08.2018 podľa § 156 ods.1 písm.a) Daňového poriadku mu bol vyrubený úrok z omeškania vo výške 274,10 eur za nezaplatenie dane z príjmu fyzickej osoby vyrubenej podaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie 2013 v stanovenej lehote a výške, t.j. za 4 roky omeškania (za 1461 dní omeškania - od 31.03.2014 do 31.03.2018). Správca dane
v rozhodnutí špecifikoval spôsob výpočtu úroku z omeškania s poukazom na príslušné ustanovenia Daňového poriadku. Proti tomuto rozhodnutiu správcu dane podal žalobca dňa 31.08.2018 odvolanie, ktoré na základe výzvy žalovaného doplnil dňa 02.10.2018 namietajúc, že správca dane nevzal pri posudzovaní predmetnej veci do úvahy, že žalobca bol uznesením Okresného súdu Košice I zo dňa 15.06.2018 č. k. 32 OdK/241/2018, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 10.07.2018 oddlžený, vzhľadom na ktorú skutočnosť z dôvodov, ktoré korešpondujú s dôvodmi podanej žaloby, žiadal v súlade s ust. § 166b zákona o konkurze a reštrukturalizácii predmetné rozhodnutie o vyrubení úroku z omeškania zrušiť. O odvolaní žalobcu rozhodol žalovaný žalobou napadnutým rozhodnutím.
39. Správny súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj správneho orgánu prvého stupňa a tiež konanie, ktoré vydaniu týchto rozhodnutí predchádzalo v medziach podanej žaloby a dospel k záveru, že toto rozhodnutie nebolo vydané v súlade s platnou právnou úpravou. Aj keď v správnom konaní bol dostatočne zistený skutkový stav veci, ktorý v danom prípade ani nebol sporný, z tohto vo veci konajúce orgány verejnej správy nevyvodili správny právny záver.
40. Administratívny orgán pri posudzovaní predmetnej veci, ako to vyplýva aj z vyjadrenia žalovaného, vychádzal pri rozhodovaní v tejto veci z právneho názoru Najvyššieho súdu SR, obsiahnutého v jeho rozsudkoch napr. sp. zn. 2Sžf/128-132/2014 a sp. zn. 8Sžf/65/2015, v zmysle ktorého nevyhnutným predpokladom pre prihlásenie pohľadávky (úroku z omeškania) do reštrukturalizačného konania je existencia takejto pohľadávky, avšak na to, aby bolo možné nejakú pohľadávku úspešne uplatniť, musí byť preukázaná jej existencia v zákonom predvídanej forme - v danom prípade vo forme rozhodnutia podľa § 63 Daňového poriadku. Najvyšší súd SR tento záver nepovažoval za rozporný s právnou úpravou § 158 ods.5 Daňového poriadku, ukladajúcou správcovi dane postupovať po povolení reštrukturalizácie podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Konštatoval, že nárok na úrok z omeškania za obdobie pred začatím reštrukturalizačného konania nemohol zaniknúť pre neuplatnenie v zmysle § 120 ods.1 ZKR, nakoľko v relevantnom období ešte nebol vyrubený zákonom predvídaným spôsobom a pre účely reštrukturalizácie sa nepovažoval za pohľadávku, ktorá by mala byť prihlásená. Preto nárok na úrok z omeškania nezanikol v zmysle § 84 ods.1 písm.e) Daňového poriadku, keďže podľa tohto ustanovenia zanikajú len tie pohľadávky, ktoré vznikli, ale v reštrukturalizačnom konaní neboli riadne a včas prihlásené. Až na základe rozhodnutia správcu dane o povinnosti zaplatiť úrok z omeškania vznikla pohľadávka, ktorá je titulom na prípadné vymáhanie nároku. Zo žiadneho ustanovenia Daňového poriadku nevyplýva povinnosť daňového subjektu zaplatiť úrok z omeškania momentom nezaplatenia dane (preddavku dane) v stanovenej lehote bez toho, aby správca dane o vyrubení úroku z omeškania rozhodol. Naopak, povinnosť zaplatiť úrok z omeškania vznikne daňovému subjektu až momentom, keď správca dane úrok z omeškania právoplatne vyrubí (týmto momentom vznikne aj pohľadávka úroku z omeškania). Úrok z omeškania sa teda môže stať splatným až jeho vyrubením, pretože správca dane až rozhodnutím o vyrubení úroku z omeškania určí jeho výšku a splatnosť.
41. Podľa názoru správneho súdu pre rozhodnutie v tejto veci je podstatným rozsudok veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.01.2021 sp. zn. 1Vs/3/2020, ktorému bola uznesením sp. zn. 1Sžfk/20/2019 zo dňa 7. februára 2020 senátom 1S Najvyššieho súdu Slovenskej republiky podľa § 466 ods.3 v spojení s § 22 ods.1 písm.a) SSP postúpená skutkovo aj právne obdobná vec, vedená na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 1Sžfk/20/2019, vzhľadom na to, že pri svojom rozhodovaní tento senát dospel k právnemu názoru, odlišnému od právneho názoru, ktorý bol vyjadrený v rozsudkoch najvyššieho súdu sp. zn. 2Sžf/128/2014 z 22.02.2017, sp. zn. 2Sžf/21/2016 z 26.09.2018, sp. zn. 2Sžf/77/2015 z 31.01.2018, sp. zn. 2Sžf/78/2015 z 23.05.2018, sp. zn. 2Sžf/79/2015 z 31.01.2018, sp. zn. 2Sžf/3/2016 z 21.05.2018, sp. zn. 2Sžf/4/2016 z 28.02.2018, sp. zn. 6Sžf/46/2015 zo dňa 24.05.2017, sp. zn. 8Sžfk/65/2015, o ktoré opieral svoj právny názor aj žalovaný v tomto konaní s tým, že podstatou rozporu právnych názorov senátov najvyššieho súdu bolo v súvislosti s účinkami vyhlásenia reštrukturalizácie u daňového dlžníka, predovšetkým rozdielne posúdenie otázky, či pohľadávka štátu na úrokoch z omeškania vzniká priamo na základe zákona a či správca dane rozhodnutím o vyrubení úrokov z omeškania len deklaruje existenciu tejto pohľadávky pre účely jej ďalšieho vymáhania a zároveň určuje jej výšku a splatnosť, alebo či je rozhodnutie o vyrubení úrokov z omeškania konštitutívnej povahy, teda či zakladá právo štátu (predtým neexistujúce) na úroky ako sankciu za omeškanie daňového dlžníka. Na odpoveď na uvedenú otázku potom nadväzuje záver, či je správca dane povinný prihlásiť pohľadávku na úrokoch z omeškania za obdobie do začatia reštrukturalizačného konania prihláškou podľa § 121 ZKR, aj keď dovtedy nerozhodol o jej vyrubení s následkom, že ak ju v stanovenej lehote neprihlási, vymáhateľnosť tejto pohľadávky zanikne, alebo či je oprávnený vyrubiť a vymáhať úroky
za dobu omeškania so zaplatením daňového nedoplatku spred vyhlásenia reštrukturalizácie aj po jej vyhlásení a uplynutí prihlasovacej lehoty, prípadne i po schválení reštrukturalizačného plánu.
42. Veľký senát správneho kolégia Najvyššieho súdu SR v rozsudku zo dňa 27.01.2021 sp. zn. 1Vs/3/2020 vyslovil právny názor:
„35. Veľký senát kasačného súdu vychádzal pri posúdení veci z účelu reštrukturalizácie, ktorým je predovšetkým usporiadanie majetkových pomerov dlžníka v úpadku vo forme postupného (aspoň čiastočného) uspokojenia veriteľov v súlade s reštrukturalizačným plánom, s primárnym cieľom zachovania dlžníka a jeho podnikateľskej činnosti. Za týmto účelom sa v prísne formalizovanom a transparentnom procese upravenom zákonom o konkurze a reštrukturalizácii zisťuje majetok dlžníka, jeho záväzky a tiež spôsobilosť opätovného začlenenia dlžníka do trhového prostredia a pokračovania jeho podnikania, pri čo najvyššej miere splatenia minulých záväzkov (a priebežného uspokojovania nových). Rozsah a výška záväzkov dlžníka voči veriteľom sa stabilizuje vo forme prihlásenia pohľadávok zo strany veriteľov v stanovenej lehote s tým, že včas neprihlásené pohľadávky, ktoré sa skutkovo viažu k obdobiu pred povolením reštrukturalizácie, sa stanú voči dlžníkovi nevymáhateľnými. To znamená, že na pohľadávky existujúce v čase vyhlásenia reštrukturalizácie, ktoré neboli v určenej lehote prihlásené v reštrukturalizačnom konaní, sa v procese reštrukturalizácie a ani v ďalšej budúcnosti podnikateľského subjektu neprihliada. Je teda vylúčené, aby po ukončení reštrukturalizácie dlžníka zaťažovali záväzky majúce pôvod v období spred vyhlásenia reštrukturalizácie, pretože tie boli bez výnimky transformované do reštrukturalizačného plánu a nahradili dovtedy existujúce záväzky.
36. Veľký senát kasačného súdu sa stotožňuje s názorom predkladajúceho senátu (vyjadreným v rozhodnutí sp. zn. 1Sžfk/23/2018 zo dňa 21.01.2020, bod 39), že v reštrukturalizačnom konaní sa rozdeľujú záväzky dlžníka voči veriteľom na predreštrukturalizačné (§ 120 ods.1 ZKR) a reštrukturalizačné, resp. prednostné (§ 120 ods.2 ZKR), pričom za predreštrukturalizačné sa považujú tie, ktoré vznikli v čase pred povolením reštrukturalizácie. Na tieto pohľadávky sa viaže povinnosť ich prihlásenia v reštrukturalizačnom konaní, inak ich vymáhateľnosť voči dlžníkovi (za predpokladu splnenia ďalších zákonných podmienok) zaniká. Rozhodujúcim dňom, ktorý rozdeľuje pohľadávky voči dlžníkovi na uvedené dve skupiny, je teda dátum vyhlásenia reštrukturalizácie.
37. Veľký senát sa prikláňa k názoru senátu 1S, že daňová pohľadávka na úrokoch z omeškania za oneskorené zaplatenie daňového nedoplatku žalobcu na dani z motorových vozidiel za zdaňovacie obdobie roku 2011 je v časti odo dňa splatnosti uvedenej dane (31.01.2012) až do dňa povolenia reštrukturalizácie žalobcu (19.12.2014), pohľadávkou predreštrukturalizačnou, ktorá vznikla pred rozhodujúcim dňom. K otázke zákonnosti vyrubenia úroku z omeškania za trvanie omeškania po dni začatia reštrukturalizačného konania voči žalobcovi môže veľký senát len poukázať na ustanovenie § 156 ods.2 piata až siedma veta daňového poriadku, ktoré umožňuje správcovi dane vyrubiť úrok z omeškania voči daňovému dlžníkovi v reštrukturalizácii len za dobu do začatia reštrukturalizačného konania. Za obdobie trvania omeškania so zaplatením predreštrukturalizačných pohľadávok po rozhodujúcom dni už správcovi dane úroky z omeškania nepatria. Tie sa v zmysle § 138 ods.2 ZKR do reštrukturalizačného plánu nezahŕňajú a po potvrdení plánu súdom sa považujú v celom rozsahu za odpustené.
38. V zmysle § 2 písm.b/ daňového poriadku sa za daň považuje aj úrok z omeškania za oneskorené splnenie daňovej povinnosti. Daňový poriadok rozlišuje medzi daňovou pohľadávkou a daňovým nedoplatkom, pričom za kritérium tohto rozlíšenia označuje ich splatnosť. Pohľadávka správcu dane na dani do lehoty splatnosti je daňovou pohľadávkou, zatiaľ čo dlžná suma dane (vrátane úroku z omeškania) po lehote splatnosti je daňovým nedoplatkom (§ 2 písm.e), f) daňového poriadku). Daňová pohľadávka sa vo všeobecnosti stáva splatnou jej vyrubením, pričom za vyrubenú sa považuje rozhodnutím správcu dane vydaným podľa § 63 daňového poriadku, prípadne podaním daňového priznania alebo zaplatením dane, pri ktorej nie je povinnosť podať daňové priznanie (§ 68 ods.4 písm.a), b), c) daňového poriadku).
39. Veľký senát je tej mienky, že ustanovenia daňového poriadku upravujúce otázky vzniku a splatnosti pohľadávok daňovej správy na úrokoch z omeškania voči daňovým dlžníkom v reštrukturalizácii je nutné vykladať predovšetkým s prihliadnutím na vyššie spomenutý účel reštrukturalizácie sledovaný zákonom o konkurze a reštrukturalizácii, ktorý je v pomere špeciality k všeobecným ustanoveniam daňového
poriadku. Napokon daňový poriadok výslovne v § 158 ods.5 stanovuje, že po povolení reštrukturalizácie postupuje správca dane pri uplatňovaní pohľadávok voči daňovému dlžníkovi podľa ZKR.
40. Veľký senát poukazuje na to, že v súvislosti s riešením daňových pohľadávok štátu voči daňovým dlžníkom na úrokoch z omeškania zo starších daňových nedoplatkov obsahoval podrobnejšiu úpravu zákon o správe daní, ktorý stanovil, že za predreštrukturalizačnú daňovú pohľadávku, ktorú bolo treba prihlásiť v reštrukturalizačnom konaní, sa považovala i pohľadávka, ktorá nebola vyrubená (vrátane pohľadávky na úrokoch), pričom úroky sa považovali za daňovú pohľadávku, ak mohli byť vyrubené do povolenia reštrukturalizácie (§ 95 ods.1, 3, 8 zákona o správe daní). Daňový poriadok, ktorý zrušil a nahradil zákon o správe daní, takúto explicitnú právnu úpravu neprevzal, no príslušné ustanovenia daňového poriadku je podľa názoru veľkého senátu nutné interpretovať v intenciách spomenutej predchádzajúcej právnej úpravy.
41. Majúc na zreteli uvedené východiská veľký senát konštatuje, že právoplatným rozhodnutím o vyrubení sa daňová pohľadávka na úrokoch z omeškania stáva splatnou a uplynutím lehoty na plnenie nadobúda status daňového nedoplatku. Splatnosť takejto pohľadávky však nie je podmienkou jej vzniku. Vznik pohľadávky na úrokoch z omeškania sa viaže na objektívne právne skutočnosti, ktorými sú existencia splatnej dane, nesplnenie daňovej povinnosti v lehote splatnosti a trvanie omeškania so zaplatením dane (plynutie času), pričom od dĺžky trvania omeškania závisí výška tejto pohľadávky. Sadzbu úrokov z omeškania stanovuje právny predpis (§ 156 ods.2 daňového poriadku).
42. Možno preto uzavrieť, že daňová pohľadávka na úrokoch z omeškania vzniká na základe zákona a pri poznaní výšky splatnej dane, dňa jej splatnosti a doby trvania omeškania je táto pohľadávka kvantifikovateľná ku ktorémukoľvek dňu omeškania bez toho, aby bola rozhodnutím správcu dane vyrubená. Právny dôvod i výška takejto pohľadávky pre účely jej prihlásenia v reštrukturalizačnom konaní sú správcovi dane ako veriteľovi známe, a preto skutočnosť, že úroky z omeškania neboli vyrubené rozhodnutím, nebráni správcovi dane ich vyčísleniu až do dňa začatia reštrukturalizačného konania a prihláseniu tejto pohľadávky v uvedenom konaní.
43. Rozhodnutie o vyrubení úrokov z omeškania predstavuje autoritatívne potvrdenie výšky pohľadávky a určenie dňa jej splatnosti, pričom má deklaratórnu povahu a slúži predovšetkým na ďalší postup správcu dane pre prípad jej vymáhania. Bez rozhodnutia o vyrubení úrokov z omeškania dlžník nemá sankcionovateľnú právnu povinnosť úrok zaplatiť, z hľadiska práva však niet prekážky, ktorá by bránila správcovi dane uplatneniu takejto pohľadávky prihláškou v reštrukturalizačnom konaní odo dňa jej splatnosti až do začatia reštrukturalizačného konania. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že právna úprava úrokov z omeškania je z hľadiska systematiky daňového poriadku zaradená do piatej časti tohto zákona (§ 154 a nasl. - zodpovednosť za porušenie povinností) pod sankcie.
44. Veľký senát poukazuje na to, že daňový poriadok umožňuje správcovi dane vyrubiť úroky z omeškania i priebežne, pričom výslovne počíta v prípade daňového dlžníka v reštrukturalizácii s vyrubením úrokov za každý deň omeškania odo dňa splatnosti daňového nedoplatku do začatia reštrukturalizačného konania (§ 156 ods. 2). Ako však už veľký senát uviedol, rozhodnutie o vyrubení len autoritatívne deklaruje existenciu daňovej pohľadávky na úrokoch z omeškania a určuje jej splatnosť.
45. Veľký senát tiež upozorňuje na dôvodovú správu k bodu 13 (k § 120 ods.2) zákona č. 377/2016 Z.z., ktorým bol s účinnosťou od 01.03.2017 novelizovaný zákon o konkurze a reštrukturalizácii, k otázke rozlíšenia „starého dlhu“ a „nového dlhu“ dlžníka v úpadku, v ktorej sa konštatuje, že splatnosť pohľadávky nie je podmienkou vzniku pohľadávky a správnym postupom pre rozlíšenie starého a nového dlhu (v reštrukturalizácii prezentovaného inštitútom prednostnej pohľadávky) sú výlučne skutkové okolnosti vzniku pohľadávky. Aj z toho je zrejmé, že určenie splatnosti pohľadávky správcu dane na úrokoch z omeškania nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia o vyrubení nie je podmienkou vzniku a prihlásenia pohľadávky na úrokoch v reštrukturalizačnom konaní. Výška a splatnosť takto prihlásených nevyrubených pohľadávok na úrokoch sa určí až v reštrukturalizačnom pláne, z ktorého vyplynie rozsah a spôsob uspokojenia veriteľa a ktorý sa po jeho potvrdení zo strany príslušného súdu stane záväzným pre všetkých účastníkov plánu (§ 132 ods.1 ZKR).
.........47. Z uvedených dôvodov dospel veľký senát k záveru, že správca dane bol oprávnený i povinný pohľadávku na úrokoch z omeškania voči žalobcovi prihlásiť v reštrukturalizačnom konaní v ustanovenej
lehote aj napriek tomu, že táto pohľadávka nebola vyrubená rozhodnutím vydaným podľa § 63 daňového poriadku. Toto ustanovenie daňového poriadku v reštrukturalizačnom konaní napokon ani nebolo možné uplatniť s ohľadom na princíp ius specialis zakotvený v § 158 ods.5 daňového poriadku (bod 39 tohto rozsudku). Keďže tak správca dane v prejednávanom prípade neurobil, právo vyrubiť a vymáhať tieto nároky voči dlžníkovi potvrdením reštrukturalizačného plánu súdom zanikla (§ 84 ods.1 písm.g/ daňového poriadku, § 155 ods.2 ZKR).
48. Veľký senát sa stotožňuje s predkladajúcim senátom v tom, že možnosť vyrubenia a vymáhania úrokov z omeškania za oneskorené splnenie daňovej povinnosti pochádzajúce z obdobia spred vyhlásenia reštrukturalizácie voči žalobcovi, a to na základe rozhodnutí vydaných po povolení reštrukturalizácie (a dokonca i po potvrdení reštrukturalizačného plánu súdom), by popieralo účel reštrukturalizácie popísaný v bode 35 tohto rozhodnutia a malo by za následok nezákonné zvýhodnenie štátu v zastúpení správcom dane ako jedného z veriteľov predreštrukturalizačnej pohľadávky pred ostatnými veriteľmi...“
43. Z dôkazov vykonaných v administratívnom konaní nepochybne vyplýva, že v danom prípade si žalobca svoju daňovú povinnosť, ktorá mu vznikla podaním daňového priznania k dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2013, v ktorom uviedol vlastnú daňovú povinnosť na úhradu vo výške 456,88 eur, v lehote podľa § 49 ods.2 zákona č. 595/2003 Z.z., t.j. do 31.03.2014 nesplnil. Sporným nie je ani to, že Okresný súd Košice I uznesením zo dňa 15.06.2018, sp. zn. 32Odk/241/2018, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 10.07.2018, vyhlásil na majetok žalobcu konkurz a vo výroku uviedol, že žalobcu ako dlžníka, podnikajúceho pod obchodným menom: D. L., R. N. XXX/XX, XXX XX L. - m.č. N. T., zbavuje všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze v rozsahu v akom nebudú uspokojené v konkurze a že správca dane - Daňový úrad Košice vydal dňa 20.08.2018 rozhodnutie č. 101624127/2018, ktorým žalobcovi podľa § 156 ods.1 písm.a) Daňového poriadku vyrubil úrok z omeškania v sume 274,10 eur za nezaplatenie dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2013 vyrubenej podaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie 2013 v stanovenej lehote, t.j. za 1461 dní omeškania. Z uvedeného vyplýva, že ide o skutkovo aj právne obdobnú vec s vecou posudzovanou veľkým senátom správneho kolégia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Vs/3/2020, ktorá však bola orgánmi verejnej správy posúdená v rozpore s jeho právnym názorom, obsiahnutým v rozsudku zo dňa 27.01.2021. Z tohto dôvodu možno právne uzavrieť, že vzhľadom k tomu, že k oddlženiu žalobcu došlo 10.07.2018, kedy nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodnutie Okresného súdu Košice I zo dňa 15.06.2018 sp. zn. 32Odk/241/2018 a predmetná daňová pohľadávka, ktorá vznikla za obdobie od 31.03.2014 do 31.03.2018 je pohľadávkou, ktorá vznikla pred oddlžením a teda oddlžením žalobcu sa stala nevymáhateľnou, čím bol naplnený účel oddlženia. Postup správcu dane (vrátane postupu žalovaného), v rámci ktorého vydal napadnuté rozhodnutie, ktorým žalobcovi vyrubil predmetný úrok z omeškania, vyčíslený za obdobie 1461 dní omeškania, t.j. za obdobie od jeho splatnosti (pred vyhlásením konkurzu) až do vydania predmetného rozhodnutia po vyhlásení konkurzu a oddlžení žalobcu, považujúc ho za rozhodnutie konštitutívnym účinkom, popiera účel oddlženia, ktorým je zbavenie dlžníka dlhov v rozsahu, v ktorom tieto pohľadávky nebudú uspokojené v konkurze alebo splátkovým kalendárom s tým, že mu zostanú jeho budúce príjmy a budúci majetok. Iný výklad by sa priečil účelu oddlženia, neprimerane by zaťažoval oddlženú osobu a tiež by neprimerane zvýhodňoval štát oproti iným veriteľom.
44. Vzhľadom na to uvedené správny súd považoval žalobu za dôvodnú a rozhodnutie žalovaného a správcu dane zrušil a vec žalovanému vrátil na ďalšie konanie. Úlohou žalovaného v ďalšom konaní bude postupovať primeraným procesným postupom v intenciách odôvodnenia tohto rozhodnutia v nadväznosti na právny názor Najvyššieho súdu SR, obsiahnutý v jeho rozsudku sp. zn. 1Vs/3/2020. Žalovaný a správca dane sú právnym názorom súdu v zmysle § 191 ods.6 SSP viazaní.
45. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods.1 SSP, v zmysle ktorého úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.
46. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods.2 SSP).
47. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods.4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd v Košiciach.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods.1 SSP).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods.1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že: a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods.1 písm.g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods.2 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
Uvedená povinnosť neplatí, ak: a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods.1 písm.c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods.1, 2 SSP).