Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_23Sa-47-2021.pdf
PDF · 108.99 KB
Case nature
Area
Subarea
23Sa/47/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v právnej veci žalobcu: I.. J. B., bytom W. G. XXX, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie v Bratislave, Ul. 29. augusta 8, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. XXX XXX XXXX 0 zo dňa 13. 05. 2021, sudkyňou JUDr. Danou Kálnayovou, takto
rozhodol:
Krajský súd žalobu z a m i e t a . Krajský súd žalovanej nepriznáva právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
I.
1. Rozhodnutím žalovanej č. XXX XXX XXXX 0 zo dňa 13. 05. 2021 podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení generálny riaditeľ potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovni, ústredie č. 520 301 9010 0 zo dňa 17. 05. 2018, ktorým bol žalobcovi podľa § 65 a § 82 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov a podľa čl. 6 Dohody medzi Československou republikou a Zväzom sovietskych socialistických republík o sociálnom zabezpečení od 01. 03. 2014 priznaný starobný dôchodok v sume 132,60 eur mesačne. Podľa § 82 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov a § 1 Opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR č. 295/2014 Z.z., ktorým sa stanovila pevná suma zvýšenia dôchodkovej dávky a percento zvýšenia úrazovej renty bol žalobcovi od 01. 01. 2015 zvýšený starobný dôchodok na sumu 137,80 eur mesačne.
Podľa § 82 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov a § 1 Opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR č. 283/2016 Z.z., ktorým sa ustanovuje pevná suma zvýšenia dôchodkovej dávky a percento zvýšenia úrazovej renty bol žalobcovi od 01. 01. 2016 zvýšený starobný dôchodok na sumu 139,70 eur mesačne.
Podľa § 82, § 293dq a § 293dr ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. bol žalobcovi od 01. 01. 2017 zvýšený starobný dôchodok na sumu 147,90 eur mesačne.
Podľa § 82 a § 293dx zákona č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov, bol žalobcovi od 01. 01. 2018 zvýšený starobný dôchodok na sumu 156,30 eur mesačne.
2. Prvostupňový správny orgán rozhodnutím zo dňa 17. 05. 2018 realizoval rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 9So/61/2016-87 zo dňa 31. 01. 2018, ktorým bol zmenený rozsudok Krajského súdu v Nitre č. 23Sd/206/2014-66 zo dňa 07. 12. 2015 tak, že rozhodnutie žalovaného č. XXX XXX XXXX X zo dňa 25. 04. 2014 v spojení so zmenovými rozhodnutiami žalovaného č. XXX XXX XXXX 0 zo dňa 07. 07. 2014 a zo dňa 16. 07. 2014 zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.
Najvyšší súd SR v rozsudku č. 9So/61/2016-87 zo dňa 31. 08. 2018, ktorým bol zmenený rozsudok Krajského súdu v Nitre vyššie uvedený, tak, že rozhodnutie žalovaného č. XXX XXX XXXX X zo dňa 25. 04. 2014, v spojení so zmenovými rozhodnutiami zo dňa 07. 07. 2014 a 16. 07. 2014. K samotnému pojmu presídlenia uviedol, že tento pojem Dohoda nešpecifikuje, a preto treba pri interpretácii tohto pojmu vychádzať z celkového obsahu a účely Dohody, ktorá napríklad v článku 2 uvádza „...ktorí trvalo bývajú...“. Rovnako aj ďalšie články Dohody uvádzajú bývanie, resp. trvalé bývanie, z toho logicky vyplýva, že následkom presídlenia z územia jednej zmluvnej strany je vznik trvalého bývania na území druhej zmluvnej strany. V medzinárodnom práve sa za presídlenca považuje osoba, ktorá opúšťa (trvalo) krajinu svojho pôvodu. Pod presídlením sa rozumie aj presťahovanie s úmyslom trvalo žiť na inom mieste, v danom prípade v inom štáte. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na to, že Dohoda bola vyhlásená vyhláškou č. 116/1960 Zb. zo dňa 07. 07. 1960, pričom v neďalekej minulosti (rok 1947) prebiehalo presídľovanie maďarského obyvateľstva z Československa do Maďarska a naopak. V každom prípade teda treba pri presídlení vychádzať z jeho cieľa, ktorým je vznik trvalého bývania na území druhej zmluvnej strany.
Krajský súd v Nitre rozsudkom č. 23Sa/35/2020-164 zo dňa 06. 07. 2020 zrušil rozhodnutie žalovanej zo dňa 13. 08. 2018 ak nepreskúmateľné z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu. Poukázal na to, že žalovaný ako aj prvostupňový správny orgán si vyhodnotili pobyt žalobcu na území SR v zmysle pripojených potvrdení, či už Prezídia policajného zboru, Úradu hraničnej a cudzineckej polície Bratislava ako aj údajov v živnostenskom registri, z ktorého bolo preukázané, že žalobca mal udelený dlhodobý pobyt za účelom z podnikania od 31. 05. 1995 a získal oprávnenie vykonáva podnikateľské činnosti na území SR dňa 20. 09. 1995 do 25. 11. 2013 a k tomuto oprávneniu bolo nevyhnutné mať trvalý alebo prechodný pobyt na území SR. V období od 20. 09. 1995 žalobcovi vznikla povinnosť platiť poistné v zmysle platných právnych predpisov SR ako SZČO a súčasne bol spoločníkom a konateľom spol. s r.o. Novmatech, pričom aj tu bolo základnou podmienkou mať povolenie na pobyt na území SR.
Správny súd vytkol žalovanému správnemu orgánu, že nevyhodnotil túto skutočnosť správne, keď podľa tvrdenia žalobcu sa tento v období rokov 1995-1998 zdržoval na území Ruskej federácii, pretože na území SR nemal žiaden príjem, ani byt a na území Ruskej federácie podnikal, pracoval a mal tam aj trvalé bydlisko. Preto bolo potrebné tieto skutočnosti preukázať a doplniť dokazovanie v tomto smere a dôsledne zistiť deň presídlenia účastníka na územie SR v zmysle čl. 5 Dohody.
Úlohou žalovaného v ďalšom konaní bude po vykonanom dokazovaní sa vysporiadať s otázkou, kedy došlo k presídleniu navrhovateľa a vo veci znovu rozhodnúť v súlade s príslušným ustanovením čl. 5 Dohody a správne aplikovať tento článok 5.
Žalovaný správny orgán napadnutým rozhodnutím zo dňa 13. 05. 2021 opätovne po doplnenom dokazovaní opätovne potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zo dňa 17. 05. 2018. Žalobcovi bol priznaný invalidný dôchodok podľa § 65 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení zákona č. 555/2007 Z.z., podľa ktorého nárok na starobný dôchodok vzniká získaním 15 rokov dôchodkového poistenia a dosiahnutím dôchodkového veku. Žalobca dosiahol dôchodkový vek dovŕšením 62 rokov, t.j. dňa 01. 03. 2014.
K 01. 03. 2014 žalobca získal 10122 dní obdobia dôchodkového poistenia. Pri posúdení nároku na dôchodok a určenie jeho sumy mu boli zhodnotené všetky preukázané obdobia dôchodkového poistenia.
Podľa § 60 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., obdobie dôchodkového poistenia je obdobie povinného dôchodkového poistenia, obdobie dobrovoľného dôchodkového poistenia ak za tieto obdobia, okrem období uvedených v § 140 bolo zaplatené poistné na dôchodkové poistenie podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak.
Ku dňu vzniku nároku na starobný dôchodok mu bola zhodnotená doba poistenia, ktorú získal aj podľa právnych predpisov SR od 24. 09. 1995 do 31. 12. 1997 v rozsahu 827 dní, t.j. 2 roky a 97 dní.
Podľa čl. 4 ods. 1 Dohody o priznávaní dôchodkov sa započítava doba zamestnania na území oboch zmluvných štátov, vrátane doby zamestnania oprávňujúcej k priznaniu dôchodku za výhodnejších podmienok a vo vyššej výmere. Pritom orgány sociáleho zabezpečenia započítavajú doby zamestnania
ako aj iné doby postavené na úroveň tejto činnosti, tak vo svojom ako aj druhom štáte bez ohľadu na to, aká časť požadovanej doby zamestnania pripadá na prácu v každom z týchto štátov.
Nositeľ poistenia Ruskej federácie dňa 27. 05. 2014 potvrdil dobu poistenia, ktorú získal žalobca podľa právnych predpisov Ruskej federácie v období od 11. 07. 1969 do 20. 05. 1972, od 30. 06. 1972 do 22. 07. 1972, od 28. 08. 1972 do 24. 09. 1973, od 27. 09. 1973 do 18. 03. 1974, od 27. 03. 1974 do 07. 09. 1979, od 24. 09. 1979 do 20. 01. 1981, od 19. 02. 1981 do 07. 08. 1981 a od 12. 08. 1981 do 06. 06. 1995 v rozsahu 9295 dní, t.j. 25 rokov a 170 dní. Tieto doby poistenia boli podľa čl. 4 ods. 1 Dohody, žalobcovi boli správne plne započítané, ako doba zamestnania na území obidvoch zmluvných strán, vrátane doby zamestnania oprávňujúcej k priznaniu dôchodku za výhodnejších podmienok a vo vyššej výmere. Podľa Dohody zároveň platilo, že orgány sociálneho zabezpečenia započítajú dobu zamestnania aj vo svojom štáte, tak i v druhom štáte, bez ohľadu na to, aká časť požadovanej doby zamestnania pripadá na prácu v každom z týchto štátov. Započítanie doby zamestnania, pokiaľ ide o dobu práce v každej zo zmluvných strán sa vždy prevádza podľa právnych predpisov tej zmluvnej strany, na ktorej území bola vykonávaná.
Spornou zostala otázka poistenia žalobcu v Ruskej federácii spoločnosti SKM s.r.o. a v spoločnostiach Iskom s.r.o. a Simkom s..ro. so sídlom v Uľjanovsku ako aj zistenie dátumu presídlenia účastníka konania za územie SR v zmysle čl. 5 Dohody.
Z oznámenia dôchodkového fondu Ruskej federácii, nositeľa sociálneho poistenia pre republiku Burjatija č. 235/11-2 zo dňa 14. 01. 2020 ohľadne doby zamestnania u zamestnávateľa SKM s.r.o. vyplýva, že podľa informácie vyššie uvedenej organizácii spoločnosť SKM nebola registrovaná ako daňová organizácia alebo územná organizácia Dôchodkového fondu Ruskej federácie. Pracovná knižka, ktorú predložil žalobca k žiadosti o priznanie starobného dôchodku v r. 2014 v riaditeľstve dôchodkového zabezpečenia občanov bývajúcich v zahraničí, neobsahuje zápis o dobe zamestnania účastníka v spoločnosti „SKM“. Podľa odpovedi štátnej archívu v Uľjanovsk oblasti osobné doklady zamestnávateľov podniku neboli vložené do archívu, v archíve sa nenachádzajú. Vzhľadom na uvedené nositeľ sociálneho poistenia Ruskej federácii nemohol potvrdiť získané doby zamestnania účastníka konania na území Ruskej federácie v období od 08. 06. 1995 do 16. 08. 2000.
Podľa čl. 5 ods. 1 Dohody stanovuje, že občanovi, ktorý sa presídlil z územia jedného zmluvného štátu na územie druhého zmluvného štátu a vykonával zárobkovú činnosť podľa právnych predpisov tohto štátu, sa suma dôchodku vypočíta zo zárobkov dosiahnutých v štáte, na územie ktorého sa presídlil.
Podľa čl. 5 ods. 2 dohody stanovuje ako postupovať, ak sa občan presídlil z územia jedného zmluvného štátu na územie druhého zmluvného štátu a po presídlení už nevykonával zárobkovú činnosť. Takýto občan nezískal žiaden vymeriavací základ podľa predpisov štátu, na územie ktorého sa presídlil. Bez sumy vymeriavacieho základu právne predpisy neumožňujú vypočítať sumu dôchodku. Dôchodok v takomto prípade preto dohoda ustanovuje vypočítať z priemerného mesačného zárobku zamestnancov obdobného odboru a kvalifikácie ku dňu priznania dôchodku.
Z potvrdenia Prezídia policajného zboru SR, Úradu hraničnej a cudzineckej polície, riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície v Bratislave č. PPZ-HCP-BA11-122/2015-PA zo dňa 14. 04. 2015 vyplýva, že žalobca mal od 31. 05. 1995 do 09. 02. 2003 udelený dlhodobý pobyt za účelom podnikania na území SR podľa zákona č. 123/1992 Zb. o pobyte cudzincov na území Českej a Slovenskej federatívnej republiky.
Od 10. 02. 2003 do 11. 08. 2005 mal žalobca udelený prechodný pobyte na účelom podnikania podľa zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov.
Od 12. 08. 2005 do 12. 02. 2013 mal žalobca evidovaný trvalý pobyt podľa vtedy účinného zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov, ktorý bol účinný do 01. 01. 2012.
Od 01. 01. 2012 mal povolený pobyt podľa § 43 ods. 1 písm. e/ zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Od 13. 08. 2013 mal žalobca evidovaný trvalý pobyt podľa § 46 ods. 1 písm. a/ zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, účinného od 01. 01. 2012.
Z potvrdenia Ruskej federácie bolo preukázané, že žalobca pracovnú činnosť na jej území ukončil dňom 06. 06. 1995. Žalobca na území Ruskej federácie nevykonával žiadnu činnosť, ktorá by zakladala účasť na poistení a ani doplnenom dokazovaní nebolo relevantný m spôsobom preukázané tvrdenie žalobcu, že by v období po udelení pobytu na území SR a povolenia prevádzkovať živnosť žalobca na území Ruskej federácie vykonával akúkoľvek činnosť, ktorá by zakladala jeho účasť na dôchodkovom poistení.
Podľa údajov uvedených v živnostenskom registri SR mal žalobca vydané oprávnenie vykonávať podnikateľské činnosti na území SR v období od 27. 09. 1995 a svoju podnikateľskú činnosť vo všetkých predmetoch podnikania uvedených v živnostenskom oprávnení ukončil ku dňu 26. 11. 2013. Na vydanie živnostenského oprávnenia podľa vtedy platnej právnej úpravy bolo nevyhnutné získanie trvalého pobytu alebo prechodného pobytu na území SR, čo bolo preukázané, že žalobcovi bol takýto pobyt udelený od 31. 05. 1995 do 09. 02. 2003. Z týchto skutočností jednoznačne vyplýva, že v uvedenom období žalobca bol SZČO na území SR, pričom od 27. 09. 1995 mu vznikla povinnosť platiť poistné podľa právnych predpisov v SR. Súčasne bol žalobca spoločníkom a konateľom spoločnosti Novmatech s.r.o., pričom na výkon činnosti základnou podmienkou bolo mať povolenie na pobyt na území SR. Žalovaný správny orgán má za to, že žalobca od prvého udelenia prechodného pobytu, t.j. 31. 05. 1995 mal úmysel trvale sa zdržiavať na území SR a podnikať na území SR, a preto tento deň sa považuje na účely čl. 5 za deň presídlenia účastníka konania na územie SR.
3. Žalobca podal žalobu na správny súd dňa 08. 07. 2021, v ktorej poukazoval, že opätovne správny orgán porušil jeho základné práva na inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe Ústavného a NSSR, nerešpektoval záväzné právne názory, vyslovené v rozsudkoch. Ďalej v žalobe poukazoval na celý postup správneho orgánu ako aj súdu v správnom konaní o jeho starobnom dôchodku. Poukazoval ďalej na znenie čl. 5 Dohody a jeho nesprávnu aplikáciu žalovaným správnym orgánom. Poukazoval na rozhodnutie NSSR a jeho právny názor vyslovený v rozsudku ohľadne čl. 5 Dohody ako kľúčový pre správne posúdenie veci, ktorý je potrebné si zvoliť na zistený skutkový stav a interpretovať jeho obsah. Podľa žalobcu z rozsudku jasne vyplýva, že žalovaná nemá ďalej voľnú úvahu pri právnom posúdení skutkového stavu v danom spore a je povinná riadiť sa právnym posúdením NSSR a na jeho základe spor rozhodnúť. Žalovaná svojim rozhodnutím nezákonne zmenila pojem „vykonávali pracovnú činnosť“ na iný pojem „vykonávali zárobkovú činnosť“. V tejto súvislosti žalovaná mala zistiť, či vykonával pracovnú činnosť, alebo zárobok bol dosiahnutý v zamestnaní a podľa tých zistení potom aplikovať buď ods. 1 alebo ods. 2. Žalovaný správny orgán sa vôbec nevysporiadal so skutočnosťou, či mal pracovnú činnosť a zárobok alebo nemal v súlade s ustanovením čl. 5 Dohody, právne neposúdil skutkový stav a nerešpektoval záver NSSR. Žalovaná sa vôbec nevysporiadal s tým, či splnil zákonné podmienky statusu zamestnanca a dosiahnutia príjmov zo závislej činnosti a v prípade nezistenia týchto skutočností mal postupovať podľa čl. 5 ods. 2 Dohody. Žalovaná si zmenila pojmy špecifikované vo vhodnom pôvodnom zmení a účelovo prispôsobila nový kontext podľa vnútroštátneho zákona, aby neplnila dohodu. Pojem zárobok dosiahnutý v zamestnaní, ktorý v zmysle čl. 5 ods. 1 Dohody je dosiahnutý iba z pracovnej činnosti, nie je možné bez ďalšieho stotožniť s pojmom vymeriavací základ v období, v ktorom sa zaplatilo poistné. Opätovne žalovaná nerešpektovala jeho dôvody ohľadom nesprávnej aplikácie čl. 5 a rozhodla protiprávne. Žalovaná namiesto aby posudzovala výkon jeho pracovnej činnosti, ktorá je jedinou rozhodujúcou podmienkou nevyhnutnou pre určenie zárobku pri priznaní dôchodku v súlade s čl. 5 Dohody, považovala za vhodné, že v r. 1995 mal povolenie vykonávať podnikateľskú činnosť ako SZČO. Podľa názoru žalovanej toto postačuje na rozhodnutie podľa čl. 5 ods. 1. Ničím nemala preukázané, že v tomto období 1995-1997 splnil zákonnú podmienku statusu SZČO, definované v § 5 zákona č. 461/2003 Z.z.
Samotný status SZČO a formálna držba oprávnenia na výkon SZČO podľa osobitného predpisu automaticky nezakladá skutočnosť príjmov z podnikania a inej SZČO v spojení s § 6 ods. 1 a 2, zákona o dani z príjmov, navyše z právneho poriadku SR nevyplýva pre držiteľa povolenia prevádzkovať živnosť, povinnosť mať príjem, pokiaľ nie je využívaná. V súvislosti s otázkou existencie jeho zárobkovej činnosti z titulu postavenia SZČO nemožno akceptovať názoru žalovanej, že pre posudzovanie jeho činnosti zárobkovej postačuje len držba povolenia prevádzkovať živnosť a nie je rozhodujúce, či v skutočnosti nedosiahol zdaniteľné príjmy podľa osobitného právneho predpisu (§ 6 ods. 1 a 2 zákona o dani z príjmov). Súčasne v súvislosti s uvedeným upriamuje pozornosť na to, že vznik činnosti SZČO vždy závisel a závisí od dosiahnutých príjmov v rozhodnom období, teda závisí od jej zárobkovej činnosti podľa zákona č. 461/2003 Z.z. v naviazanosti na zákon č. 595/2003 o dani z príjmov.
Žalovaná (ani súd) sa vôbec nevysporiadala so skutočnosťou, že nevykonával zárobkovú činnosť na základe povolenia prevádzkovať činnosť, a teda nemal z nej príjem. Vychádzajúc z citovaných právnych predpisov je potrebné vyhodnotiť právne posúdenie veci žalovanou za formálne a neudržateľné, pretože potiera samotný účel zákona o sociálnom poistení, ktorým je viazať účasť na sociálnom poistení na určitý dosiahnutý príjem zo zárobkovej činnosti, čo je potrebné vykladať ako príjem dosiahnutý realizáciou činnosti, nie držbou povolenia na výkon činnosti podľa osobitných predpisov.
Žalobca uvádzal v žalobe, že z dôvodu, že sa v rozhodujúcom období nepresídli na Slovensko a nepracoval po presídlení, nemal zárobkovú činnosť a nemal zárobok podľa čl. 5 ods. 1 žalovaná je povinná rozhodovať výlučne podľa čl. 5 ods. 2 Dohody. Nedodržiavaním ustanovení čl. 5 Dohody a základných zásad medzinárodného práva, bol ukrátený na svojich práva, zaručených Ústavou a do istej miery aj základné životné podmienky, ktoré súd potrebné na prežitie a dôstojný život. Je toho názoru, že od r. 2018 dochádza k zbytočným prieťahom v konaní s manipuláciou so skresleným dátumom jeho presídlenia a dochádza k porušeniu povinnosti žalovanej plniť medzinárodnú dohodu podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR, ktorá má na Slovensku absolútnu prednosť pred vnútroštátnym zákonom. Žiadal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovanej a vec mu vrátil na nové konanie, so záväzným stanoviskom, aby vo veci rozhodol v súlade s príslušným ustanovením čl. 5 ods. 2 Dohody.
II.
5. Žalovaný správny orgán v písomnom vyjadrení zo dňa 18. 08. 2021 uviedol k námietke žalobcu o nesprávnom aplikovaní čl. 5 to, že žalovaná mala preukázané, že žalobca mal vydané oprávnenie na vykonávanie podnikateľskej činnosti na území SR, ktoré bolo v danom období viazané na udelení pobytu, ktoré mu bolo udelené dňa 31. 05. 1995. Žalobca po presídlení na územie SR vykonával SZČO, pričom táto činnosť je v zmysle čl. 4 Dohody na účely účasti na dôchodkovom poistení postavená na roveň zamestnaniu a zakladala účasť na dôchodkovom zabezpečení na území SR, a preto nebol možný postup podľa čl. 5 ods. 2 Dohody. Čo sa týka ďalšej námietky týkajúcej sa diskriminácie žalobcu, v konaní nebolo preukázané, že by žalovaná zaobchádzala so žalobcom odlišne ako s inými poistencami, ktorí sa ocitli v obdobnej situácii. Z rozhodnutia žalovanej jasne a zreteľne vyplýva, o aké dôkazné prostriedky sa žalovaná pri svojom rozhodnutí oprela a riadne ich vyhodnotila vo svojom rozhodnutí.
III.
6. Krajský súd ako správny súd opätovne preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovanej v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe žalobcu a prejednal bez pojednávania podľa § 107 ods. 2 SSP a dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná, a preto ju zamietol podľa § 190 SSP.
7. Žalovaná po zrušení preskúmavaného rozhodnutia rozsudkom č. 23Sa/35/2020-164 zo dňa 06. 07. 2020 doplnila dokazovanie a opätovne rozhodla. V zmysle zrušujúceho rozsudku správny orgán doplnil dokazovanie dotazom na dôchodkový fond Ruskej federácie, aby potvrdil, alebo vyvrátil tvrdenia žalobcu, že v rokoch 1995-1997 sa trvale na území Slovenska nezdržiaval, žil a pracoval v Rusku, kde bol aj zamestnaný.
Správny orgán doplnil dokazovanie v smere naznačenom v rozsudku Krajského súdu v Nitre a podľa oznámenia dôchodkového fondu Ruskej federácie, nositeľa sociálneho poistenia pre republiku Burjatija č. 235/11-2 zo dňa 14. 01. 2020 ohľadne doby zamestnania u zamestnávateľa SKM s.r.o. vyplýva, že podľa informácie vyššie uvedenej organizácii spoločnosť SKM nebola registrovaná ako daňová organizácia alebo územná organizácia Dôchodkového fondu Ruskej federácie. Pracovná knižka, ktorú predložil žalobca k žiadosti o priznanie starobného dôchodku v r. 2014 v riaditeľstve dôchodkového zabezpečenia občanov bývajúcich v zahraničí, neobsahuje zápis o dobe zamestnania účastníka v spoločnosti „SKM“. Podľa odpovedi štátnej archívu v Uľjanovsk oblasti osobné doklady zamestnávateľov podniku neboli vložené do archívu, v archíve sa nenachádzajú. Vzhľadom na uvedené nositeľ sociálneho poistenia Ruskej federácii nemohol potvrdiť získané doby zamestnania účastníka konania na území Ruskej federácie v období od 08. 06. 1995 do 16. 08. 2000.
8. Správny orgán mal za preukázané, že nositeľ sociálneho poistenia Ruskej federácie nemôže potvrdiť získanie doby zamestnania žalobu na území Ruskej federácie od 08. 06. 1995 do 16. 08. 2020 tak ako to tvrdil žalobca na pojednávaní, že žil v Rusku a bol zamestnaný, pretože v Riaditeľstve dôchodkového zabezpečení v Ruskej federácie sa nenachádza zápis o dobe zamestnania žalobcu spoločnosti „SKM s.r.o.“ ani vo svojich s spoločnostiach ako to žalobca tvrdil. Práve naopak z výsledkov vykonaného dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že od 31. 05. 1995 mal žalobca udelený pobyt za účelom podnikania a aj podľa živnostenského registra SR, mal žalobca oprávnenie vykonávať podnikateľské činnosti na území SR v období od septembra 1995. Súčasne žalobca bol spoločníkom a konateľom spoločnosti Novmatech s.r.o., pričom na výkon takejto činnosti bolo základnou podmienkou mať povolenie na pobyt na územie SR.
9. Námietka žalobcu uvedená v žalobe, že správny orgán rozhodol v rozpore s judikatúrou súdov SR ako aj rozhodnutia Najvyšších súdov SR sp.zn. 9So/61/2016 zo dňa 31. 01. 2018 a sp.zn. 7Sk/37/2019 zo dňa 21. 04. 2020 týkajúcich sa jeho výpočtu starobného dôchodku, kde bolo podľa žalobcu uvedené, že má správny orgán rozhodnúť podľa čl. 5 ods. 2 Dohody. Takýto záver z predmetných rozhodnutí jednoznačne nevyplýva, Najvyšší súd SR v rozsudku iba zdôraznil, že pre správne posúdenie veci je kľúčový čl. 5 Dohody. Zo znenia čl. 5 ods. 1 a 2 Dohody vyplýva, že postup pri určení zárobku, z ktorého sa vymeriavajú dôchodku, ktorí sa presídlili z územie jednej zmluvnej strany na územie druhej zmluvnej strany je odlišný u občanov, ktorí po presídlení vykonávali pracovnú činnosť a u občanov, ktorí po presídlení žiadnu pracovnú činnosť nevykonávali. V tom čase bola uložená povinnosť správnemu orgánu vyhodnotiť, ktorý rok považuje za presídlenie žalobcu na územie SR a znovu rozhodnúť v súlade s príslušným ustanovením čl. 5 Dohody.
10. Kasačný súd vytkol správnemu orgánu ako aj krajskému súdu, že nezisťoval dôvody presťahovania žalobcu z územia Ruskej federácie na územie Slovenskej republiky v r. 1995, teda aj úmysel trvale žiť v SR.
11. Z doplneného dokazovania mal správny súd jednoznačne za preukázané, že nositeľ poistenie v Ruskej federácii zhodnotil doby poistenia žalobcu do 06. 06. 1995 a žiadne iné doby zamestnania v období od 08. 06. 1995 do 16. 08. 2000 neboli preukázané, pretože žiadne osobné doklady zamestnávateľov, resp. spoločnosti, na ktoré poukazuje žalobca sa v dôchodkovom fonde nenachádzajú. Práve naopak, žalovaná mala dostatočne preukázanú skutočnosť, že žalobca mal prvýkrát udelený dlhodobý pobyt v období od 31. 05. do 09. 02. 2003 a takisto mal vydané oprávnenie na vykonávanie podnikateľskej činnosti na území SR od 27. 09. 1995. Žalobca žiadnym dokladom nepreukázal, že by po dátume 06. 06. 1995 pracoval na území Ruskej federácie.
12. Mal za to, že žalovaný správny orgán vyhodnotil tieto skutočnosti správne, pretože z týchto dôkazov, ktoré zabezpečil (potvrdenia nositeľa sociálneho poistenia Ruskej federácie), nebolo preukázané, že žalobca by na území Ruskej federácie pracoval v období rokov 1995-1998. Preto správne určil za deň presídlenia žalobcu na územie SR toto obdobie, teda po udelení pobytu na území SR za účelom podnikania a povolenia prevádzkovať živnosť a správne posúdil a rozhodol nárok žalobcu v súlade s príslušným ustanovením čl. 5 Dohody.
13. Správny súd má za to, že žalobca mal oprávnenie na vykonávanie podnikateľskej činnosti na území SR, ktoré bolo v tom období viazané na udelenie pobytu, ktoré mal povolené od 31. 05. 1995 a správne žalovaný správny orgán považoval túto činnosť v zmysle čl. 4 Dohody na účely dôchodkového poistenia postavenú na roveň k zamestnaniu s tým, že zakladá účasť na dôchodkovom zabezpečení na území SR. Preto nebol možný postup podľa čl. 5 ods. 2 Dohody tak, ako to požaduje žalobca, pretože sa netýka jeho prípadu, ktorý by o presídlení z územia jednej zmluvnej strany na územie druhej zmluvnej strany nepracoval. V jeho prípade mal vydané oprávnenie na vykonávanie podnikateľskej činnosti na území SR od 27. 09. 1995, a preto nemožno považovať za správne použitie čl. 5 ods. 2 Dohody, že by žalobca po presídlení nepracoval.
14. Námietku žalobcu, týkajúcu sa diskriminácie zo strany správneho orgánu, považuje správny súd za irelevantnú, pretože v konaní nebolo preukázané, že by žalovaná zaobchádzala so žalobcom odlišne ako s inými poistencami, ktorí sú v obdobnej situácii.
15. Správny súd mal po doplnenom dokazovaní jednoznačne preukázané, že žalovaný doplnil dokazovanie v smere naznačenom správnym súdom a na základe spoľahlivo zisteného skutkového stavu rozhodol v súlade s právnymi predpismi, a preto žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.
16. Správny súd o trovách konania rozhodol podľa § 168 SSP tak, že žalovanej, ktorá mala v konaní úspech, nepriznal právo na náhradu trov konania.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu správneho súdu nie je prípustný opravný prostriedok, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 133, ods. 2 SSP). Proti každému právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu je prípustná kasačná sťažnosť, ak zákon neustanovuje inak (§ 439, ods. 1, 2, 3 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len dôvodmi uvedenými v § 440, ods. 1, 2 SSP. Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech v lehote 1 mesiaca, od doručenia rozhodnutia krajského súdu, subjektu oprávnenému na jej podanie, ak nie je ustanovené inak. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu v prípadoch uvedených v § 145 ods. 2 SSP. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len sťažnostné body), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh), pričom sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom (§ 449, ods. 1). Tieto povinnosti neplatia, ak ide o konania o správnej žalobe v sociálnych veciach (§ 6, ods. 2, písm. c/).