Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11S/44/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Radičovej a členov senátu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD. a JUDr. Jozefa Šuleka, v právnej veci žalobcu: B.. C. D., s miestom podnikania A. XXX, XXX XX A., IČO: XX XXX XXX, práv. zastúpeného: C.. G. A., advokát, so sídlom Q. X., XXX XX L., IČO: XX XXX XXX, proti žalovanému: W., so sídlom M. XX, XXX XX R. R., IČO: XX XXX XXX, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 23. apríla 2021, takto

rozhodol:

Správny súd žalobu z a m i e t a .

Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej aj ako „správny súd“) dňa 30.06.2021 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti v záhlaví uvedeného rozhodnutia žalovaného (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“), ktorým bolo potvrdené rozhodnutie N. úradu F. (ďalej aj ako „správca dane“) č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 12.11.2020 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým bol žalobcovi podľa o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) určený rozdiel nadmerného odpočtu v sume 12.833,32 eur na dani z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie január 2018, a to znížením sumy nadmerného odpočtu zo sumy 13.370,53 eur na sumu 537,21 eur.

2. Podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného z dôvodov uvedených v až g) v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Žalobca v správnej žalobe namietal, že výkon daňovej kontroly a vykonávanie daňového konania bolo uskutočnené miestne nepríslušným správcom dane. Žalobca uviedol, že si je plne vedomý ustanovenia daňového poriadku, v zmysle ktorého správca dane môže vykonať daňovú kontrolu aj u daňového subjektu, ktorému je príslušný iný správca dane, avšak správca dane ako aj žalovaný úplne ignorovali v rámci daňového konania ustanovenie daňového poriadku. Daňovú kontrolu síce vykonal miestne nepríslušný správca dane, avšak miestne nepríslušný správca dane nemôže vydať voči žalobcovi rozhodnutie v daňovom konaní, ktoré nasleduje po ukončení daňovej kontroly. Miestom trvalého pobytu u žalobcu ako daňového subjektu je Obec A., Okres E.. Príslušným správcom dane je v zmysle uvedeného Daňový úrad D., T. X, XXX XX D.. Vzhľadom na uvedené Daňový úrad F. ani žiadna z jeho pobočiek nie je ani nikdy neboli miestne príslušné na vydanie prvostupňového rozhodnutia. Prvostupňové rozhodnutie nespĺňa náležitosti podľa ustanovenia daňového poriadku, keďže nie je vydané príslušným orgánom. v ustanovení daňového poriadku nerozlišuje medzi vecnou a miestnou príslušnosťou. Ustanovenie daňového poriadku vymedzuje všeobecne povinnosť

vydať rozhodnutie príslušným orgánom, a to ako vecne tak aj miestne príslušným orgánom. Správca dane v posudzovanom prípade avšak sám skonštatoval, že nie je miestne príslušným orgánom, a teda ani vydané rozhodnutie nenapĺňa zákonné atribúty podľa ustanovenia § 63 ods. 2 daňového poriadku. Napadnuté rozhodnutie a rozhodnutie správcu dane je podľa žalobcu nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, keďže na jednej strane správca dane aj žalovaný potvrdili, že správca dane nebol miestne príslušným orgánom, avšak správca dane nevysvetlil žiadnym spôsobom ignorovanie ustanovenia § 7 ods. 1 daňového poriadku, pričom správca dane zároveň neuviedol jediný dôvod, prečo by mal ako miestne nepríslušný správca dane viesť daňovú kontrolu a následne vydať rozhodnutie, ak sám tvrdí, že je miestne nepríslušný.

3. Žalobca poukázal na § 7 ods. 4 daňového poriadku, pričom vzhľadom na skutočnosť, že žalobca opakovane predniesol pochybnosti o miestnej príslušnosti medzi daňovými úradmi, tieto pochybnosti boli prednesené nielen v písomných podaniach žalobcu v rámci daňového konania a daňovej kontroly, ale tiež aj na ústnom pojednávaní dňa 10.11.2021, pochybnosti o určení miestnej príslušnosti medzi daňovými úradmi jednoznačne vznikli. Správca dane ani žalovaný avšak o týchto pochybnostiach v rozpore s ustanovením § 7 ods. 4 daňového poriadku vôbec nerozhodli.

4. Žalobca v správnej žalobe namietal nezákonnosť protokolu z daňovej kontroly ako dôkazu, nakoľko podľa § 47 písm. a) daňového poriadku protokol musí obsahovať sídlo správcu dane. Žalobca uvádza, že protokol z daňovej kontroly vydaný miestne nepríslušnou pobočkou správcu dane neobsahuje zákonnú náležitosť, ktorou je sídlo správcu dane. V zmysle uvedeného, ak by bola aj pripustená miestna príslušnosť Daňového úradu F., tak protokol na jedinom mieste neobsahuje sídlo tohto daňového úradu ako podstatnú náležitosť protokolu. Protokol obsahuje len sídlo pobočky. Protokol v zmysle uvedeného nespĺňa zákonom vymedzenú náležitosť, ktorou je sídlo správcu dane. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí nepredniesol žiadne argumenty a svojvoľne a arbitrárne námietku žalobcu ohľadom absencie zákonnej náležitosti protokolu zavrhol ako neopodstatnenú. Žalovaný žiadnym spôsobom zrozumiteľne nevysvetlil, na ktorom mieste protokolu sa nachádza sídlo správcu dane L. N. E. XX, XXX XX F.. Žalovaný sa tento nedostatok snažil zhojiť jedinou vetou odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, a to svojím tvrdením, že pracovníčky daňového úradu, hoci vykonávajú svoju činnosť na adrese odlišnej od adresy sídla daňového úradu, tak konajú ako oprávnené osoby daňového úradu. Toto tvrdenie sa javí ako účelové, nekonkrétne a všeobecné, pričom tento právny záver žalovaného nemá nič spoločné s tým, že v protokole chýba zákonná náležitosť, a to adresa správcu dane.

5. Podľa názoru žalobcu sa žalovaný v rámci napadnutého rozhodnutia nevysporiadal s podstatnými odvolacími námietkami uvedenými žalobcom v odvolaní. Napriek vznesenej námietke žalobcu o nezákonne vedenom dokazovaní a svojvoľnému uplatneniu vyhľadávacej zásady vo vyrubovacom konaní sa žalovaný k tejto námietke v napadnutom rozhodnutí na jedinom mieste nevyjadril a navyše takto vedené a namietané dokazovanie správcom dane označil za zákonné bez relevantnej argumentácie. Zásadné porušenie daňového poriadku zamestnancami správcu dane spočíva v tom, že správca dane ako orgán daňovej správy vykonal dokazovanie z vlastnej iniciatívy, pričom tento postup je v zmysle žalobcom prezentovanej judikatúry (rozsudok NS SR sp. zn. zo dňa 03.10.2017 a rozsudok KS Prešov sp. zn. zo dňa 19.12.2017) absolútne vylúčený. Žalobca v rámci vyrubovacieho konania postupom podľa ustanovenia daňového poriadku navrhol vykonať miestne zisťovanie za účelom preukázania existencie materiálneho plnenia ako podmienku pre uznanie odpočtu dane podľa o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a výsluch svedkov, ktorí by preukázali existenciu a spracovanie materiálneho plnenia, ako aj dodanie tovarov dotknutými dodávateľmi ako podmienku pre uznanie odpočtu dane podľa . Tieto dôkazy správca dane nevykonal, pričom sa vyhovoril na opatrenia COVID-19, ktoré avšak od 01.05.2020 nebránili vykonaniu týchto dôkazov, ale namiesto toho správca dane vykonal listinné dôkazy, a to napr. odpovede na dožiadanie od H. E., a.s., so sídlom J. C. X, XXX XX R., IČO: XX XXX XXX (ďalej len ako „H. E., a.s.“) a F. a.s., so sídlom L. XX, XXX XX R. - mestská časť D., IČO: XX XXX XXX (ďalej len ako „F. a.s.“) a ďalšie. Tieto listinné dôkazy žalobca vo vyrubovacom konaní nenavrhol vykonať. Správca dane týmto postupom porušil základné zásady pri správe daní, keďže vo vyrubovacom konaní uplatnil zásadu vyhľadávaciu, čo je v zmysle žalobcom prezentovanej judikatúry neprípustné.

6. Žalobca v podanej správnej žalobe namietal, že zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci. Žalovaný vydaním napadnutého rozhodnutia v celom rozsahu akceptoval nezákonný postup správcu dane v rámci, ktorého správca dane vydal a zaslal upovedomenia svedkom navrhnutým žalobcom v rámci vyrubovacieho konania, vydal a zaslal upovedomenie o konaní miestneho zisťovania, ktoré bolo navrhnuté žalobcom v rámci vyrubovacieho konania, avšak po prijatí opatrení proti šíreniu COVID 19 tieto úkony zrušil a po skončení opatrení COVID 19 ako prekážky vo vykonaní dokazovania navrhnuté dôkazy nevykonal. Tento postup žalovaného a správcu dane je porušením základných zásad pri správe daní uvedených v § 3 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 daňového poriadku, keďže žalovaný akceptoval postup správcu dane, v rámci ktorého správca dane v žiadnom prípade nedbal na zachovávanie práv žalobcu ako daňového subjektu, keďže správca dane neumožnil žalobcovi splniť si svoju dôkaznú povinnosť a aj napriek pôvodnému zámeru vykonať dokazovanie toto dokazovanie nebolo vykonané. Žalovaný ďalej akceptoval postup správcu dane, v rámci ktorého sa správca dane nezaoberal každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, ako aj postup správcu dane, v rámci ktorého správca dane hodnotil jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti len dôkazy, ktoré nezákonne získal v rámci porušenia vyhľadávacej zásady a dôkazy, ktoré správca dane získal z analytického systému finančnej správy, a to bez toho, aby umožnil ako orgán vedúci dokazovanie splniť žalobcovi svoju dôkaznú povinnosť. Žalobca ďalej uviedol, že správca dane v rámci vyrubovacieho konania nedbal na to, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie. Na základe uvedeného je podľa žalobcu zrejmé, že na základe takto tendenčne a účelovo vedenému dokazovaniu, keď správca dane neumožnil daňovému subjektu splniť si svoju dôkaznú povinnosť, pričom správca dane ani neuviedol aké vlastne dôkazy požaduje, správca dane nemohol ani len vydať iné rozhodnutie ako v neprospech žalobcu, pričom nevedno ako môžu správca dane a žalovaný požadovať od žalobcu splnenie dôkazného bremena, keď správca dane nevykonal ani jediný žalobcom navrhnutý dôkaz.

7. Žalobca vyslovil názor, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí uvádza tvrdenia, ktoré sú vo výslovnom protiklade s obsahom administratívneho spisu, pričom ide o tvrdenia, že dodávateľ žalobcu je nekontaktný, nekomunikuje so správcom dane a nevedie účtovníctvo. Žalovaný nevzal do úvahy, že v čase uskutočnenia zdaniteľných plnení nemal dodávateľ žalobcu žiadne nedoplatky voči finančnej správe ani žiadnym iným inštitúciám, a že nekomunikovanie dodávateľa žalobcu takmer rok po uskutočnení zdaniteľných plnení nemôže byť pripísané na ťarchu práv žalobcu v daňovom konaní, rovnako ako i neplnenie daňových povinností dodávateľa žalobcu nemôže byť pripísané na ťarchu práv žalobcu v daňovom konaní. Tvrdenie žalovaného o tom, že svedok A. D. nepotvrdil dodanie zdaniteľných plnení žalobcovi, je vo výslovnom protiklade s obsahom zápisnice z ústneho pojednávania, na ktorom bol tento svedok vypočutý. Žalovaný navyše absolútne nepreukázateľne predniesol v napadnutom rozhodnutí tvrdenie o tom, že v nejakom „inom“ neidentifikovanom a neznámom konaní nedošlo k preukázaniu dodania tovarov, nakoľko nie je zrejmé z akého konania správca dane vychádzal a žalobca nemal možnosť mať účasť na dokazovaní v tomto konaní, pričom žalovaný z nejakého iného konania vyvodil dôsledky v daňovom konaní vedenom voči žalobcovi.

8. Žalobca ďalej uviedol, že podľa správcu dane nedostatočne preveroval svojho dodávateľa V. s.r.o., a preto môže nekontaktnosť dodávateľa pripísať na jeho ťarchu žalobcu. Správca dane, aj žalovaný však vychádzali len zo skutočností v čase konania daňovej kontroly a nie v čase uskutočnenia zdaniteľných plnení, t. j. v roku 2017. Správca dane predniesol v závere daňového konania tvrdenie o tom, že žalobca si mal svojho dodávateľa preveriť v obchodnom registri a mohol sa tak dozvedieť o prevodoch v spoločnosti dodávateľa. Podľa žalobcu v roku 2017 (v čase uskutočnenia zdaniteľných plnení) nedošlo v spoločnosti dodávateľa k žiadnym zmenám, pričom nevedno ako by aj prípadné zmeny mali vplyv na dôveryhodnosť alebo nedôveryhodnosť dodávateľa. Žalobca nad rámec povinností deklarovaných správcom dane nevykonal len preverenie svojho dodávateľa v obchodnom registri, ale vykonal vzhľadom na objem obchodov aj preverenie dodávateľa vo verejne dostupných registroch, z ktorých v roku 2017 nevyplýval žiaden negatívny zápis. V roku 2018 nemal dodávateľ V. s.r.o. nedoplatok voči W. E. E. ani E. D.. C. zistiteľným nedoplatkom bola suma 96,58 eur voči zdravotnej poisťovni, a to za obdobie od 10.07.2017 do 17.07.2017, pričom aj tento jediný nedoplatok zanikol za jeden týždeň od detekcie tohto nedoplatku. Taktiež nešlo o spoločnosť bez akejkoľvek histórie, keďže v registri účtovných závierok sa nachádzalo celkovo 6 účtovných závierok, z čoho vyplýva plnenie povinností dodávateľa aj vo vzťahu k podávaniu daňových priznaní. Vzhľadom na uvedené žalobca mal za to, že vykonal ako obozretný

podnikateľ všetky možné úkony a aplikoval všetky nástroje, ktoré mal k dispozícii. Žalovaný ani správca dane na tieto námietky žalobcu prednesené v daňovom konaní nijako nereagovali, hoci v celom rozsahu vyvracajú teóriu správcu dane o neobozretnosti žalobcu ako podnikateľského subjektu.

9. Žalobca poukázal na konštatovanie žalobcu, že dodávateľ žalobcu neodviedol daň z deklarovaných zdaniteľných plnení. Uvedeným tvrdením však žalovaný potvrdzuje, že dodávateľ daň priznal, avšak nezaplatil, pričom správca dane rovnakú daň zároveň vyrubuje žalobcovi ako odberateľovi. Podľa žalobcu práve konanie správcu dane a žalovaného narušuje systém neutrality DPH, keďže od dodávateľa žalobcu orgány finančnej správy vymáhajú nezaplatenú daň ako daňový nedoplatok a zároveň orgány finančnej správy žalobcovi tú istú daň vyrubujú samostatným rozhodnutím. Dochádza teda k získavaniu neoprávnenému prospechu žalovaného na úkor žalobcu, keďže finančná správa vymáha tú istú sumu voči dvom subjektom. Ďalšou skutočnosťou, ktorú žalovaný tvrdí v napadnutom rozhodnutí, a ktorá nemá oporu v administratívnom spise, je tá skutočnosť, že žalobca použil na nespochybnených zákazkách materiál práve od iných dodávateľov ako je V. s.r.o. a N. F., pričom žalovaný tento záver založil len na svojej „logickej úvahe“, avšak podľa žalobcu táto úvaha nie je podporená žiadnym dôkazom. Nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť je založená aj na tvrdení, že ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenie spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočítanie dane uznaný ako oprávnený. Žalovaný ani správca dane neuviedli na akých kritériách je založený ich záver o „spoľahlivosti“ preukázania tvrdených skutočností. Žalobca sa opakovane od správcu dane dožadoval uvedenia dôkazov, ktoré budú pre správcu dane dostačujúce, aby sa daňové konanie ako také stalo preskúmateľné a objektívne splniteľné, avšak správca dane na túto otázku neodpovedal a neustále opakovane požadoval od žalobcu predloženie „ďalších“ dôkazov, bez toho, aby uviedol aké dôkazy žiada. Správca dane uviedol vo svojom rozhodnutí skutočnosť, ktorá je podľa žalobcu výslovne nepravdivá, a to v tom zmysle, že daňový subjekt nedoručil správcovi dane „spárovanie faktúr“. Uvedená listina bola správcovi dane doručená, čoho dôkazom je existencia tejto listiny v administratívnom spise. Napriek tomu, že žalobca nemal povinnosť viesť akúkoľvek evidenciu spárovaných faktúr, čo napokon priznal aj správca dane, žalobca si uvedenú správcom dane vykonštruovanú povinnosť splnil.

10. Žalobca má za to, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že v daňovom konaní mali byť údajne zistené porušenia , keďže si žalobca údajne neoprávnene uplatnil právo na odpočítanie dane, avšak uvedený záver žalovaného je podľa žalobcu ničím neodôvodnené strohé konštatovanie. Predmetom daňovej kontroly u žalobcu nebola kontrola vstupov u dodávateľa, pričom tieto skutočnosti by mal správca dane riešiť v prípadnej daňovej kontrole dodávateľa, avšak keďže žalovaný ani správca dane tieto skutočnosti u dodávateľa preveriť nevedia, tak sa k nezaplateným daňovým pohľadávkam snažia cielenou daňovou kontrolou a daňovým konaním domôcť prostredníctvom žalobcu, o ktorom orgány finančnej správy vedia, že má majetok, že zamestnáva zamestnancov, realizuje zákazky a navyše ho samotný žalovaný vedie ako „spoľahlivý subjekt“. Správca dane po pomerne rozsiahlom opise a citácii odpovedí svedka D. nakoniec stroho skonštatoval, že svedok nemal základnú vedomosť o okolnostiach dodania fakturovaného tovaru. V tejto súvislosti žalobca poukázal na skutočnosť, že svedok presne opísal miesto dodania, časové obdobie dodania ako aj osobu, ktorá od neho tovar prevzala. Všetky tvrdenia správcu dane o akomsi „neštandardnom prevode podielu družstva na rumunského občana“ nemajú a ani objektívne nemôžu mať vplyv na daňové konanie kontrolovaného daňového subjektu. Neschopnosť správcu dane zabezpečiť účtovníctvo dodávateľa sa správca dane snažil zhojiť spochybňovaním každého dôkazu, ktorý bol v rámci daňovej kontroly vykonaný. Ak správca dane považuje nejaké tvrdenia svedka za nepravdivé a nereálne, tak musí svoje tvrdenie podoprieť vykonaným dôkazom a nielen svojím strohým a svojvoľným tvrdením. Správca dane nevyvrátil svedecké výpovede akýmkoľvek dôkazom, ktorý by preukázal, že tvrdenia svedkov nie sú pravdivé. Žalobca nemôže niesť zodpovednosť za to, že rumunské daňové orgány odmietli žiadosť správcu dane, pre jej objektívnu nezákonnosť. Dôkazné bremeno žalobcu nie je absolútne a je limitované tým, že žalobca nezodpovedá za preukázanie skutočností, ktoré svojou účasťou nezabezpečoval. Ak žalobca disponuje existenciou materiálneho plnenia, faktúrou a prílohami s opisom druhu a ceny u dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane. V zmysle uvedeného sa správca dane všetkými možnými prostriedkami snažil svoju dôkaznú núdzu zhojiť konštatovaním, že tým, že dodávateľ nekomunikuje, tak nie je

preukázané dodanie plnenia. Uvedené je však podľa žalobcu neprípustné v celom rozsahu, keďže správca dane neuniesol dôkazné bremeno ohľadom jedinej tvrdenej skutočnosti. Určenie základu dane u žalobcu nemôže byť dotknuté skutočnosťou, že transakcia u dodávateľa je zaťažená nedostatkami vo vedení jeho účtovníctva, resp. jeho nekontaktnosťou po uplynutí dlhšieho obdobia od uskutočnenia transakcie, o ktorom žalobca nevie alebo objektívne ani nemôže vedieť. Ohľadne vyčerpania dôkazného bremena žalobca poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. .

11. Podľa žalobcu, po právnej stránke správca dane nerešpektuje závery judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (C - 80/11 a C - 142/11 Mahagében a Dávid), v zmysle ktorej je neprijateľná vnútroštátna prax, v zmysle ktorej daňový orgán zamietne zdaniteľnej osobe právo odpočítať hodnotu splatnej alebo zaplatenej dane za služby, ktoré jej boli poskytnuté, z dôvodu, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tieto služby sa dopustila nezákonnosti, a to bez toho, aby tento orgán objektívne preukázal, že samotná dotknutá zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru. Správca dane nijako nepreukázal vedomosť žalobcu ako zdaniteľnej osoby o akomkoľvek podvodnom konaní zo strany dodávateľa. Žalobca náležite v písomných odpovediach, ako aj na ústnom pojednávaní správcovi dane preukázal, že všetky opatrenia, ktorými si žalobca overil svojho dodávateľa, nemohli viesť k inému záveru ako k záveru, na základe ktorého bol dotknutý dodávateľ klasickým obchodným dodávateľom. V zmysle uvedeného sú žalovaným a správcom dane tvrdené skutočnosti ohľadom vedomosti o nespoľahlivosti dodávateľa objektívne vylúčené. Zamietnutie práva na odpočítanie dane je v zmysle prezentovaného rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vylúčené.

12. Žalobca v ďalšej časti žaloby poukázal na judikatúru, ktorú podľa neho správca dane absolútne nerešpektoval. K pochybnostiam žalovaného a správcu dane žalobca uviedol, že daňové orgány nemôžu pripisovať na ťarchu žalobcu konanie jeho dodávateľa, ku ktorému došlo po uskutočnení zdaniteľných plnení v čase daňovej kontroly, pričom po vyčerpaní dôkazného bremena žalobcu v daňovom konaní (žalobca zodpovedal všetky otázky správcu dane, odpovedal na všetky výzvy správcu dane, navrhol vykonanie dôkazov vo vyrubovacom konaní), správca dane nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by mohli odôvodniť záver o nedodaní tovarov, tak ako bolo deklarované žalobcom. Skutočnosť, že dodávateľ je v roku 2021 nekontaktný a správca dane ho považuje za nedôveryhodný v roku 2021, nemožno ukladať žalobcovi na ťarchu ohľadom zdaniteľných plnení uskutočnených v roku 2018, kedy tento dodávateľ kontaktný bol. Správca dane nepredniesol v priebehu daňovej kontroly jediný dôkaz, ktorý by preukázal, že výpovede svedkov nie sú pravdivé, pričom všetky skutočnosti ohľadom nekontaktnosti dodávateľa nie sú dôkazom o nedodaní tovarov. V celom priebehu daňovej kontroly nebol získaný jediný dôkaz o tom, že by akékoľvek plnenia zo strany dodávateľa žalobcu mali byť uskutočnené inak, ako bolo deklarované žalobcom počas daňovej kontroly. Dôkazné bremeno ohľadom vedomosti žalobcu ohľadom údajne exitujúceho podvodného konania na strane dodávateľov vo forme nezákonného znižovania vstupov v ich účtovníctve leží na správcovi dane, ktorá v tomto rozsahu svoje tvrdenia nepreukázal. Absolútne nedôvodný považuje žalobca záver správcu dane, kde správca dane uvádza dodanie tovaru ako súčasť vykonštruovanej situácie. Podľa žalobcu je taktiež nanajvýš absurdné tvrdenie daňových orgánov, že dodanie tovaru nemalo ekonomické opodstatnenie. Žalovaný sám deklaroval, že kontrolovaný žalobca podniká s dodaným tovarom a má množstvo odberateľov, kde je tento tovar používaný a spotrebovaný. V zmysle uvedeného tvrdenie správcu dane o ekonomickej neopodstatnenosti je opätovne len tvrdenie správcu dane bez vykonaného dôkazu. Správca dane zároveň nespochybnil jedinú odberateľskú faktúru, pričom s týmto tvrdením sa stotožnil aj sám žalovaný. Žalobca považuje tvrdenia žalovaného ohľadom účasti na daňovom podvode za závažné prekročenie právomocí verejného činiteľa, keďže zamestnanci správcu dane, úplne svojvoľne ignorujúc všetky vykonané dôkazy, uviedli v závere protokolu tvrdenie o účasti na daňovom podvode.

13. Žalovaný sa k správnej žalobe žalobcu písomne vyjadril, pričom navrhol, aby súd žalobu zamietol ako nedôvodnú. Žalovaný uviedol, že žalobca v podanej žalobe uvádzal rovnaké námietky, ako v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane, ku ktorým žalovaný zaujal jednoznačné stanovisko v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, v zmysle ktorého žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že splnil zákonné podmienky oprávňujúce ho uplatniť si právo na odpočítanie dane zo sporných faktúr, nakoľko skutočnosti uvedené na faktúrach nezodpovedajú reálnemu plneniu vykonanému deklarovaným dodávateľom V. s.r.o., ktorému vznikla daňová povinnosť podľa , nie však podľa s následnou možnosťou odpočítanie dane u žalobcu. Správca dane aj žalovaný rozhodli v súlade s platnými právnymi predpismi, na základe preukázaného

skutkového stavu a v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu SR a Súdneho dvora EÚ. Žalovaný uviedol, že správca vychádzal zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, na základe ktorého bolo možné presvedčivo konštatovať, že žalobca nedisponuje existenciou materiálneho plnenia od deklarovaného dodávateľa V. s.r.o. Okrem toho z dokazovania nepochybne vyplýva, že sporné plnenie bolo spojené s podvodným konaním a daňovým únikom, pričom daň, ktorú si žalobca odpočítal nebola do štátneho rozpočtu odvedená, čím došlo k narušeniu riadneho fungovania spoločného systému DPH a k strate na príjmoch štátneho rozpočtu.

14. Podľa žalovaného, deklarovaný dodávateľ V. s.r.o. je nekontaktný a nepotvrdil vierohodnosť preverovaných faktúr v zmysle . Svedok A. D., bývalý konateľ dodávateľa neuviedol žiadne okolnosti súvisiace s pôvodom sporného tovaru, pretože si na obchodné názvy dvoch subdodávateľských spoločností nespomenul. Tvrdenie A. D. a žalobcu, ktorí si podľa ich vyjadrení osobne odovzdávali tovar priamo na zákazke v priestoroch spoločnosti H. E., a.s., R. sa nepotvrdilo, pretože ich vstupy do areálu neboli zaznamenané v systéme spoločnosti H. E., a.s., R.. Správca dane na základe informácií z analytického systému kontrolných výkazov DPH zistil, že deklarovaný dodávateľ daň fakturovanú žalobcovi reálne neodviedol do štátneho rozpočtu, pretože si daň na výstupe znižoval prostredníctvom „fiktívneho reťazca“ nekontaktných dodávateľov, ktorí reálne nevykonávali žiadnu ekonomickú činnosť, pričom na začiatku podvodného obchodného reťazca nebola daň priznaná a odvedená do štátneho rozpočtu. Na základe uvedených skutočností je spochybnenie ekonomickej činnosti deklarovaného dodávateľa V. s.r.o. a A. D. ako osoby vystavujúcej sporné faktúry dôvodné, pričom podľa žalovaného je možné konštatovať, že žalobca nedisponuje materiálnou existenciou plnenia od deklarovaného dodávateľa, ktorý reálne nevykonával žiadnu ekonomickú činnosť, jeho úlohou bolo vystavovanie faktúr s cieľom navodiť dojem reálneho obchodovania a zachovania neutrality DPH, avšak bez ekonomického opodstatnenia a bez odvedenia dane v predstieranom dodávateľskom reťazci. Na základe dôvodných pochybností správcu dane bolo dôkazné bremeno prenesené späť na žalobcu, ktorého správca dane vyzval na predloženie ďalších dôkazov. Žalobca ako dôkaz predložil zoznam zamestnancov, ktorých požadoval vypočuť a identifikáciu odberateľa, u ktorého požadoval vykonať miestne zisťovanie. Predloženými dokladmi žalobca neodstránil dôvodné pochybnosti správcu dane o dodaní preverovaného tovaru prostredníctvom deklarovaného dodávateľa V. s.r.o. Námietka žalobcu súvisiaca s nezákonnosťou požiadavky správcu dane na spárovanie dodávateľských a odberateľských faktúr je z uvedeného dôvodu neopodstatnená, pretože nesplnenie požiadavky správcu dane malo za následok nemožnosť predložiť jednoznačný dôkaz o tom, že hmotnoprávne požiadavky boli splnené. Žalobca neposkytol správcovi dane žiadnu operatívnu alebo analytickú evidenciu materiálových nákladov použitých na konkrétnych zákazkách alebo strediskách spočívajúcu v spárovaní nakúpeného materiálu v nadväznosti na použitý materiál, s cieľom odstrániť dôvodnú pochybnosť správcu dane, v zmysle ktorej žalobca na zákazky využíval reálny materiál obstaraný od reálne fungujúcich dodávateľov, pričom sporné faktúry od deklarovaného dodávateľa V. s.r.o. nemajú ekonomické opodstatnenie, slúžili žalobcovi na nezákonnú daňovú optimalizáciu a získanie daňovej výhody v podobe odpočítania dane, ktorú podnikateľom poskytuje spoločný systém DPH.

15. Správca dane v priebehu daňovej kontroly ani v priebehu vyrubovacieho konania nespochybnil reálnu existenciu zákaziek a taktiež nespochybnil, že zákazky realizovali zamestnanci žalobcu. Z uvedeného dôvodu nebolo potrebné vykonať dokazovanie zamerané na odberateľov žalobcu. Správca dane aj napriek uvedenej skutočnosti vo vyrubovacom konaní pristúpil k vykonaniu dôkazov navrhnutých žalobcom, avšak z dôvodu pandémie ochorenia COVID 19 nebolo možné fyzicky vykonať miestne zisťovanie u odberateľa H. E., a.s., R. za účasti žalobcu a jeho zamestnancov. Správca dane vyzval odberateľov žalobcu na súčinnosť. Odberateľ H. E., a.s., R. poskytol správcovi dane evidenciu vstupov do areálu, pričom tvrdenie A. D. a žalobcu, ktorí si podľa ich vyjadrení osobne odovzdávali tovar priamo na zákazke v priestoroch areálu H. E., a.s., R. sa nepotvrdilo, pretože ich vstupy do areálu neboli zaznamenané v systéme. Odberateľ F. a.s. potvrdil spoluprácu so žalobcom a uviedol, že prílohou odberateľských faktúr od žalobcu, sú špecifikácie spotrebovaného materiálu a prác, ktoré obsahujú presné popisy materiálov, ich počty a ceny, avšak žalobca uviedol, že okrem faktúr nevystavil odberateľom iné doklady, čo je v rozpore s predloženými dokladmi od odberateľa F. a.s.. Konanie žalobcu a taktiež námietka žalobcu, v zmysle ktorej namieta preverovanie u odberateľa F. a.s. je možné považovať za účelové a zamedzujúce priradenie konkrétneho druhu a množstva materiálu na konkrétnu zákazku, tzn. priradenie sporných dodávateľských faktúr k súvisiacim odberateľským faktúram s cieľom určiť a porovnať množstvo skutočne nakúpeného a predaného materiálu.

16. Žalovaný ohľadne námietky žalobcu, že správca dane nepostupoval podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ (Mahagében, Peter Dávid, Bonik a iné), v zmysle ktorej správca dane nemôže vyvodiť zodpovednosť žalobcu za nezákonné alebo podvodné konanie iného subjektu v obchodnom reťazci, bez toho, aby preukázal, že žalobca o podvodnom konaní vedel, mohol vedieť alebo musel vedieť uviedol, že postup v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ, na ktorú sa žalobca odvoláva, nemá v tomto prípade opodstatnenie, nakoľko správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie, na základe ktorého bolo možné jednoznačne konštatovať, že žalobca nedisponuje materiálnou existenciou plnenia od deklarovaného dodávateľa V. s.r.o., ktorého ekonomickú činnosť správca dane preukázateľne spochybnil, pričom žalobca taktiež nepreukázal použitie tohto, konkrétneho tovaru na výstupe. Naopak z judikatúry Súdneho dvora EÚ (C- 459/17 a C-460/17 SGI a Valériane SNC) vyplýva, že na zamietnutie práva zdaniteľnej osobe, ktorá je príjemcom faktúry na odpočítanie dane uvedenej na faktúre postačuje, aby správca dane preukázal, že zdaniteľná osoba nedisponuje existenciou materiálneho plnenia od deklarovaného dodávateľa, pričom správca dane nie je v takomto prípade povinný skúmať vedomostnú stránku platiteľa o podvodnom konaní. Dobrá viera alebo jej absencia na strane žalobcu nemá žiaden vplyv na otázku, či sa dodanie tovaru uskutočnilo. Inými slovami, ak k dodaniu tovaru prostredníctvom deklarovaného dodávateľa reálne nedošlo, tak je logické, že žalobca o tejto skutočnosti musel vedieť a nekonal v dobrej viere. Správca dane sa nad rámec svojho dôkazného bremena dôsledne zaoberal taktiež mierou zavinenia na strane žalobcu, pričom zistil ďalšie neobvyklé a neštandardné okolnosti prípadu, z ktorých vyplýva, že žalobca musel vedieť o podvodnom konaní A. D., ktorý za deklarovaného dodávateľa V. s.r.o. vystavil sporné faktúry. Z obchodného registra vyplýva, že A. D., konajúci za deklarovaného dodávateľa, ktorý vystavil preverované faktúry je zapísaný ako konateľ, spoločník, resp. bývalý konateľ a spoločník viacerých obchodných spoločností, z ktorých väčšina zanikla z rôznych neštandardných dôvodov, ako výmaz ex offo, zlúčenie s nekontaktným právnym nástupcom, spoločnosti sú bez konateľa, konateľmi a spoločníkmi sú v súčasnosti nekontaktní občania G., D. a A., spoločnosti často menili sídla a obchodné názvy. Z jednoduchej a laickej analýzy osoby A. D. v obchodnom registri vyplýva, že A. D. s najväčšou pravdepodobnosťou nekoná v súlade so zásadami poctivého obchodného styku. Z informačného systému finančnej správy vyplýva, že daňový subjekt V. s.r.o. podal posledné daňové priznanie DPH za zdaňovacie obdobie február 2018, pričom v priznaniach vykazoval vysoké obraty, avšak priznával minimálne vlastné daňové povinnosti. Daňový subjekt V. s.r.o. podal posledné daňové priznanie na dani z príjmov za zdaňovacie obdobie roka 2016. Z verejne prístupných zdrojov bolo zistené, že obchodná spoločnosť V. s.r.o. v účtovnom výkaze súvaha za rok 2016 vykázala majetok v sume 3.157.239,00 eur , ktorý tvorili len krátkodobé pohľadávky z obchodného styku, čo nasvedčuje skutočnosti, že spoločnosť V. s.r.o. bola taktiež len „vystavovateľ faktúr“, avšak bez ekonomického opodstatnenia. Z uvedených skutočností vyplýva, že „ekonomická činnosť“ A. D., ktorý formálne potvrdil vystavenie sporných faktúr nie je v súlade so zásadami poctivého obchodného styku vykonávaného v dobrej viere a v súlade so zákonom, pričom existuje dôvodné podozrenie, že A. D. prostredníctvom obchodných spoločností vystavoval „fiktívne faktúry“ bez riadneho podnikateľského dôvodu a bez ekonomického opodstatnenia s cieľom optimalizácie daňových povinností svojich odberateľov, vrátane žalobcu.

17. Žalovaný uviedol, že správca dane vykonal u žalobcu daňové kontroly aj za iné zdaňovacie obdobia, pričom bolo zistené, že v ďalších zdaňovacích obdobiach, po prepise spoločnosti V. s.r.o. na nekontaktného občana A. dňa 08.03.2018, si žalobca uplatňoval právo na odpočítanie dane z faktúr za elektroinštalačný materiál od dodávateľa N. F., za ktorého taktiež jednal A. D.. Dodávateľ N. F. je nekontaktný a nepotvrdil vierohodnosť preverovaných faktúr v zmysle . Svedok A. D., ktorý potvrdil, že preverované faktúry (júl 2018) vystavil bol predsedom predstavenstva deklarovaného dodávateľa N. F. len 20 dní v čase jeho vzniku od 01.02.2018 do 21.02.2018, avšak nie v kontrolovanom zdaňovacom období júl 2018, kedy mal za deklarovaného dodávateľa N. F. konať v zmysle plnej moci udelenej predsedom predstavenstva, nekontaktným občanom A., ktorého sa správcovi dane nepodarilo vypátrať ani prostredníctvom imigračného úradu. Svedok A. D. neuviedol žiadne okolnosti súvisiace s pôvodom sporného tovaru, pretože si na obchodné názvy dvoch subdodávateľských spoločností nespomína, avšak vie, že konal s F. Q., ktorý mu vozil tovar na dohodnuté miesto, ktoré svedok taktiež neidentifikoval. Aj v tomto prípade sa tvrdenie A. D. a žalobcu, ktorí si podľa ich vyjadrení osobne odovzdávali tovar priamo na zákazke v priestoroch spoločnosti H. E., a.s., R. nepotvrdilo, pretože ich vstupy do areálu neboli zaznamenané v systéme spoločnosti H. E., a.s.,

R.. Správca dane na základe informácií z analytického systému kontrolných výkazov zistil, že dodávateľ N. F. daň fakturovanú žalobcovi reálne neodviedol do štátneho rozpočtu, pretože si daň na výstupe znižoval prostredníctvom „fiktívneho reťazca“ nekontaktných dodávateľov, ktorí reálne nevykonávali žiadnu ekonomickú činnosť, pričom na začiatku podvodného obchodného reťazca nebola daň priznaná a odvedená do štátneho rozpočtu.

18. Podľa žalovaného, záver daňových orgánov vychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, na základe ktorého bolo možné presvedčivo konštatovať, že žalobca a deklarovaný dodávateľ V. s.r.o. vzájomný obchodný vzťah bez riadneho podnikateľského dôvodu účelovo predstierali s cieľom získania takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol žalobca oprávnený, pričom dodávateľovi V. s.r.o. uvedenému na sporných faktúrach vznikla daňová povinnosť podľa , nie však podľa s následnou možnosťou uplatnenia práva na odpočítanie dane podľa a v nadväznosti na . Žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že splnil zákonné podmienky oprávňujúce ho uplatniť si právo na odpočítanie dane v zmysle sporných faktúr, pretože skutočnosti uvedené na faktúrach nezodpovedajú reálnemu plneniu vykonanému deklarovaným dodávateľom V. s.r.o.

19. Žalovaný ďalej konštatoval, že v prípade žalobcu nebola pochybnosť o vecnej a miestnej príslušnosti správcu dane, pričom napadnuté rozhodnutie vydal vecne príslušný správca dane, ktorý bol oprávnený vykonať vyrubovacie konanie po kontrole a vydať rozhodnutie podľa § 68 ods. 1 daňového poriadku, v zmysle ktorého vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý začal daňovú kontrolu. V zmysle ustanovenia daňového poriadku daňový subjekt môže uplatniť námietku, ak to ustanovuje . Ak neustanovuje inak, o námietke rozhoduje orgán, voči ktorému námietka smeruje, a podanie námietky nemá odkladný účinok; proti rozhodnutiu o námietke nie sú prípustné opravné prostriedky. Pobočka daňového úradu je oprávnená vykonať daňovú kontrolu a vydať protokol z daňovej kontroly, pričom daňový úrad ani pobočka daňového úradu nemajú právnu subjektivitu, právnu subjektivitu má W. A. E.. Pobočka Daňového úradu F. so sídlom V. XXXX/XX, XXX XX D. R. bola zriadená v súlade s a o finančnej správe ( o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov) na zabezpečenie činnosti daňového úradu, pričom ustanovenie zákona o finančnej správe prenáša na pobočku oprávnenie vykonávať činnosti daňového úradu vymedzené v ustanovení zákona o finančnej správe, t.j. správu daní, ktorej obsahom je aj výkon daňovej kontroly a vyrubovacieho konania. Protokol z daňovej kontroly obsahuje všetky náležitosti v zmysle daňového poriadku a taktiež adresu pobočky Daňového úradu F., ktorá daňovú kontrolu a následné vyrubovacie konanie vykonala. V zmysle daňového poriadku vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý začal daňovú kontrolu, pričom daňovú kontrolu vykonal Daňový úrad F., pobočka D. R. v zmysle oznámenia o začatí daňovej kontroly, v ktorom správca dane uviedol dátum a miesto výkonu daňovej kontroly, ktoré žalobca po doručení oznámenia nenamietal. Protokol z daňovej kontroly obsahuje všetky náležitosti v zmysle daňového poriadku.

20. Žalobca sa písomne replikou vyjadril k vyjadreniu žalovaného, pričom zotrval na dôvodoch podanej žaloby a stručne zopakoval argumentáciu, na základe ktorej požaduje zrušiť napadnuté rozhodnutie.

21. Žalovaný sa písomne duplikou vyjadril k replike žalobcu, pričom zotrval na skutočnostiach a záveroch uvedených v napadnutom rozhodnutí.

22. Krajský súd v Trenčíne ako vecne a miestne príslušný, správny súd preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie a postup žalovaného ako aj správcu dane v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe, vychádzajúc zo skutkového stavu v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia a viazaný rozsahom a žalobnými dôvodmi. Po zistení, že žaloba bola podaná riadne zastúpenou oprávnenou osobou, v zákonnej lehote a proti rozhodnutiu, ktoré je spôsobilým predmetom súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva, vec prejednal na riadne nariadenom pojednávaní ( ). Po oboznámení sa so žalobou, s vyjadrením žalobcu ako aj s vyjadreniami žalovaného a s pripojeným administratívnym spisom predloženým žalovaným dospel k záveru, že správnej žalobe nie je možné priznať úspech.

23. Predmetom súdneho prieskumu je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 23.04.2021, ktorým bolo potvrdené podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku rozhodnutie správcu dane č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 12.11.2020, ktorým bol žalobcovi v zmysle § 68 ods. 6 daňového poriadku určený rozdiel v sume nadmerného odpočtu v sume 12.833,32 eur na dani z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie február 2018, a to znížením sumy nadmerného odpočtu zo sumy 13.370,53 eur na sumu 537,21 eur z dôvodu porušenia a v nadväznosti na tým, že si žalobca neoprávnene uplatnil nárok na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od spoločnosti V. s.r.o..

24. Z administratívneho spisu správny súd pre potreby súdneho prieskumu zistil, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na DPH za zdaňovacie obdobie január 2018 až jún 2018 o výsledku, ktorej vyhotovil protokol č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 30.10.2019. Protokol z daňovej kontroly spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole bol žalobcovi doručený dňa 19.11.2019. Žalobca v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach vykonával podnikateľskú činnosť, ktorej predmetom bolo prevažne dodanie kabelážnych rozvodov pre štruktúrovanú kabeláž, počítačovú sieť alebo silnoprúdovú sieť a popri tom vykonával aj súvisiace drobné stavebné úpravy.

25. Žalobca si v kontrolovanom zdaňovacom období uplatnil právo na odpočítanie dane z faktúr od dodávateľa V. s.r.o. (spoločnosť vymazaná ex offo z obchodného registra dňa 23.04.2020), a to konkrétne na základe dodávateľských faktúr č. XXXXXX zo dňa 11.01.2018 v celkovej sume 19.452,72 eur, z toho základ dane vo výške 16.211,60 eur a DPH vo výške 3.242,12 eur, č. XXXXXX zo dňa 16.01.2018 v celkovej sume 16.784,16 eur z toho základ dane vo výške 13.986,80 eur a DPH vo výške 2.797,36 eur, č. XXXXXX zo dňa 22.01.2018 v celkovej sume 19.140,24 eur, z toho základ dane vo výške 15.950,20 eur a DPH vo výške 3.190,04 eur a č. XXXXXX zo dňa 26.01.2018 v celkovej sume 21.622,80 eur, z toho základ dane vo výške 18.019,00 eur a DPH vo výške 3.603,80 eur, pričom predmetom všetkých uvedených dodávateľských faktúr bolo dodanie kabelážneho materiálu.

26. Správca dane zaslal dodávateľovi V. s.r.o. výzvu č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 30.01.2019 a výzvou č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 18.03.2019, ktorými vyzval uvedeného dodávateľa na predloženie účtovných a daňových dokladov za zdaňovacie obdobia dotknuté zdaňovacie obdobia a zároveň bol vyzvaný na poskytnutie informácii týkajúcich sa zdaniteľných plnení uskutočnených pre žalobcu. Účtovné a daňové doklady neboli správcovi dane predložené.

27. Správca dane svoje rozhodnutie č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 12.11.2020 odôvodnil zisteniami z priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania, ktoré sú zadokumentované v administratívnom spise, pričom vychádzal z nasledovného. Z výpovede bývalého konateľa a spoločníka dodávateľa V. s.r.o. zo dňa 03.05.2019 p. D., z ktorej vyplýva, že spoločnosť v roku 2018 zamestnávala 4 pracovníkov a disponovala obchodným majetkom. K vzniku vzájomnej spolupráce so žalobcom uviedol, že táto vznikla v druhom polroku 2017 s iniciatívy žalobcu, pričom tohto oslovila jeho cenová ponuka. Svedok potvrdil, že vystavil a podpísal odberateľské faktúry pre žalobcu, pričom predmetom fakturácie bol materiál na štruktúrované kabeláže. Obchodná spolupráca so žalobcom nebola zmluvne upravená, svedok dostával priamo objednávky od žalobcu (tento poprel existenciu objednávok), na základe ktorých dodal tovar. Tovar nakúpil u dvoch spoločností, ktoré sa zaoberajú predajom elektroinštalačného materiálu, avšak na ich názvy si nevedel spomenúť, spomenul si len na meno F. Q. z L.. Tovar prevzal od svojho dodávateľa v L. na rôznych miestach (napr. parkovisko), pričom pri nadobudnutí tovaru bol len svedok a dodávateľ. Svedok p. D. nevedel uviesť miesto dodania, neskôr tvrdil, že tovar sám odviezol do areálu spoločnosti H. E., a.s., pričom tovar si prevzal výlučne osobne žalobca. Tovar nakladal a vykladal osobne, pričom na prepravu používal dodávky značky W. N. a D. R.. Svedok nedisponoval účtovnými dokladmi, nakoľko ich odovzdal novému konateľovi E. G. druhý konateľ. Svedok B.. C. L. (druhý konateľ dodávateľa) formálne potvrdil dodávky, avšak k zdaniteľným plneniam nevedel nič bližšie uviesť. Tvrdil, že všetko zabezpečil p. D.. V rozpore s výpoveďou svedka p. D. uviedol, že o prevode obchodného podielu nič nevie, nakoľko uvedené zabezpečil práve p. D..

28. Správca dane ďalej preveroval pobyt rumunského konateľa spoločnosti V. s.r.o. E. G. na území SR a zistil, že sa v evidencii obyvateľov nenachádza. Správca dane zaslal E. G. výzvu zo dňa 23.08.2019 (doručená fikciou) na predloženie účtovných a daňových dokladov spoločnosti V. s.r.o., avšak požadované doklady neboli predložené. Správca dane zistil z výpovede svedkov (bývalých

konateľov dodávateľa), že nie je zrejmá existencia osoby, ktorá zabezpečila prevod obchodného podielu v dodávateľovi žalobcu na rumunského štátneho príslušníka, nakoľko obaja vtedajší spoločníci uvedené popreli.

29. Správca dane ďalej dospel k záveru, že žalobca napriek výzve k predloženiu dôkazov v súvislosti s prijatými zdaniteľnými plneniami od dodávateľa V. s.r.o. a poskytnutiu informácie na aké uskutočnené zdaniteľné plnenia boli tieto použité, si svoju povinnosť nesplnil. Žalobca podľa správcu dane nepredložil doklady preukazujúce nadobudnutie tovaru od deklarovaného dodávateľa V., s.r.o.. Žalobca síce tvrdil vzájomnú obchodnú spoluprácu s dodávateľom, ktorú vo svojej svedeckej výpovedi potvrdil p. D., avšak uvedené správca dane vyhodnotil ako nepravdivé z dôvodov rozporov vo vyjadreniach B.. C. D. a A. D., týkajúce sa vzniku a priebehu obchodnej spolupráce. B.. C. D. sa vyjadril, že nebola zo strany dodávateľa V. s.r.o. vypracovaná cenová ponuka a neboli zadávané písomné objednávky, čo je v rozpore s vyjadrením A. D., ktorý protirečivo tvrdil, že B.. D. oslovila jeho cenová ponuka a tovar si objednal na základe písomných objednávok. Ďalej B.. D. tvrdil, že oslovil aj iné spoločnosti (H., s.r.o., L. s.r.o., G. s.r.o.), cenu si preveroval aj u iných dodávateľov, napr. H., s.r.o., L. s.r.o., G. s.r.o, ale dôkaz o tom nevedel predložiť. Správca dane poukázal na skutočnosť, že B.. C. D. si dodávateľa V. s.r.o. vybral z dôvodu, že mu vedel tovar dodať za výhodnejšie ceny, ceny boli nižšie než vo veľkoobchode (cca 3- 5%) a zárukou bol A. D., s ktorým obchodoval už v predchádzajúcich obdobiach. Podotkol, že spoločnosť V. s.r.o. "nevidel" na internete. K referenciám na dodávateľa V. s.r.o. tvrdil, že si preveroval výpis z OR SR a videl "ho" ako fungujúcu firmu, pričom obchod bol založený na vzájomnej dôvere. Žalobca k dôvodom vzniku spolupráce s dodávateľom uviedol, že neobstaral tovar od iných spoločností, nakoľko A. D. mal výhodné ceny a vedel mu to dodať. Daňový subjekt tvrdil, že štandardne fakturovaný tovar nakupuje od spoločností H., s.r.o., L. s.r.o., G. s.r.o., Y. - Y. s.r.o., T.: T. a.s., L. s.r.o. Správca dane konštatoval, že bolo neštandardným deklarovanie obstaranie fakturovaného tovaru od daňového subjektu V. s.r.o., ktorý nemal reálne sídlo, maloobchodnú, prípadne veľkoobchodnú predajňu, skladové priestory, webovú stránku a žiadnym spôsobom neprezentoval svoju ekonomickú činnosť na internete, na rozdiel od štandardných dodávateľov.

30. Vzhľadom na rozsah vykonávaných prác a množstvo použitého materiálu, keď žalobca realizuje montážne práce pri káblových rozvodov na základe podkladov (a to buď vypracovaného projektu alebo obhliadky, prípadne podkladov odberateľa) bol žalobca vyzvaný na predloženie dôkazov preukazujúcich reálnosť fakturovaných plnení zo sporných faktúr od dodávateľa V. s.r.o. a uložil daňovému subjektu povinnosť predložiť projektové dokumentácie od odberateľov, objednávky, prípadne zmluvy od odberateľov a zoznam pracovníkov. Zároveň správca dane vyzval daňový subjekt priradiť k sporným faktúram od deklarovaného dodávateľa V. s.r.o. prislúchajúce odberateľské faktúry. Požadované objednávky a zmluvy s odberateľmi neboli poskytnuté. Žalobca výzvu správcu dane nesplnil a nepriradil k preverovaným dodávateľským faktúram od dodávateľa V. s.r.o. prislúchajúce odberateľské faktúry. Žalobca pri telefonickej výzve uviedol, že nedokáže predložiť požadované doklady. Z uvedeného dôvodu správca dane zaslal výzvu na predloženie dôkazov č. XX XXXXXXX/XX XX zo dňa 27.06.2019, ktorou opakovane žiadal kontrolovaný žalobcu na preukázanie splnenia podmienok v zmysle (preukázanie účelu použitia). Dňa 15.07.2019 žalobca zaslal vyjadrenie k výzve na predloženie dôkazov, v ktorej uviedol, že všetky účtovné doklady boli odovzdané správcovi dane dňa 16. 11.2018. Predmetom fakturácie od dodávateľa V. s.r.o. bolo dodanie materiálu, ktorý bol dovezený a odovzdaný na miestach zákaziek v zmysle vystavených faktúr a bol spotrebovávaný jeho pracovníkmi na zákazkách. Pri realizácii zákaziek vykonáva s pracovníkmi montážne činnosti, výsledkom ktorých sú kabelážne rozvody pre štruktúrovanú kabeláž, počítačovú sieť alebo silnoprúdovú sieť, pričom vykonáva rôzne drobné stavebné úpravy, montuje káblové trasy, pokladá káble a inštaluje zásuvky a rozvádzače. Činnosť prispôsobuje požiadavkám zákazníkov, ktoré sa často menia v závislosti od iných operatívnych podmienok a od toho závisí aj množstvo spotrebovaného materiálu. Správca dane dospel k záveru, že žalobca hoci opakovane vyzývaný na preukázanie účelu použitia nadobudnutých dodávok tovaru od dodávateľa V. s.r.o., svoju povinnosť si nesplnil, čím nepreukázal splnenie druhej hmotnoprávnej podmienky ustanovenej v () a neuniesol dôkazné bremeno v zmysle daňového poriadku. Žalobca okrem faktúr nepredložil správcovi dane jediný dôkaz preukazujúci nadobudnutie tovaru od deklarovaného dodávateľa V. s.r.o. a taktiež nepreukázal, že fakturovaný tovar reálne spotreboval (v takých množstvách, ako ho mal nadobudnúť) na zákazkách pre svojich odberateľov. Na základe kontrolných zistení mal správca dane zato, že dodávateľ V. s.r.o. reálne nevykonával ekonomickú činnosť, jeho úlohou bolo transakcie len formálne vykázať na faktúrach,

v daňovom priznaní DPH a kontrolnom výkaze a fakturovaný tovar pre kontrolovaný daňový subjekt reálne nedodal.

31. Správca dane vzhľadom na to, že V. s.r.o. nepredložil požadované účtovníctvo a bývalí konatelia nevedeli identifikovať dodávateľov, zistil informácie z analytického systému kontrolných výkazov. Na základe údajov z kontrolných výkazov bolo zistené, že kontrolovaný daňový subjekt sa odpočítaním DPH od daňového subjektu V. s.r.o. stal súčasťou podvodného obchodného reťazca daňových subjektov. Správca dane zistil aj existenciu podvodného konania, ktoré spočívalo v úmyselnom a cielenom porušení princípu neutrality DPH, ktoré bolo realizované prostredníctvom deklarovaného dodávateľa V. s.r.o., ktorý reálne nevykonával ekonomickú činnosť a svoje výstupy si účelovo ponižoval odpočítaním dane od nekontaktných dodávateľov D. s.r.o., L. s.r.o. a D. SK s.r.o. Deklarovaný subdodávateľ D. s.r.o. síce formálne daň priznal, avšak svoju daňovú povinnosť si ponížil od nekontaktného dodávateľa K. s.r.o., ktorý daň vo výške 138.937,68 EUR nepriznal a neodviedol do štátneho rozpočtu, čím došlo k narušeniu neutrality DPH (nedovolenému daňovému úniku). Subdodávatelia L. s.r.o. a D. s.r.o. si daňové povinnosti ponižovali odpočítaním DPH od dodávateľa V. s.r.o., ktorý si svoje výstupy ponižoval od nekontaktných dodávateľov M. s.r.o. a G. s.r.o., ktorí daň nepriznali a neodviedli do štátneho rozpočtu. Na začiatku vykonštruovaného reťazca sa nachádza daňový subjekt G. s.r.o., ktorý daň nepriznal a neodviedol do štátneho rozpočtu (voči spoločnosti M., S.r.o. vo výške 65.804,05 eur a voči V., s.r.o. vo výške 154.602,60 eur) a taktiež nepriznal a neodviedol daň do ŠR ani daňový subjekt M., s.r.o. (vo výške 103.528,30 eur), čím došlo k porušeniu neutrality DPH (nedovolenému daňovému úniku).

32. Správca dane zaslal deklarovaným subdodávateľom D. s.r.o., L. s.r.o. a D. SK s.r.o. výzvy č. XXXXXXXXX/XXXX, č. XXXXXXXXX/XXXX, Č. XXXXXXXXX/XXXX všetky zo dňa 05.08.2019. Daňové subjekty na výzvy správcu dane nereagovali a požadované účtovné doklady nepredložili. Z verejne dostupných zdrojov (portál Finančnej správy) zistil, že daňové subjekty L. s.r.o., D. SK s.r.o., V. s.r.o., M., s.r.o., K. s.r.o., G. s.r.o. aj V. s.r.o. boli k 31.08.2019 vedené v zozname daňových dlžníkov v zmysle § 52 ods. 1 písm. a) daňového poriadku (L. s.r.o. - nedoplatok 293.160,96 eur, D. SK, s.r.o. - nedoplatok 373.506,19 eur, V. s.r.o. - nedoplatok 283.621,20 eur, M. s.r.o - nedoplatok 68.724,57 eur, G. s.r.o. - nedoplatok 850.140,88 eur). Z verejne dostupných zdrojov a z informačného systému finančnej správy zistil, že všetky daňové subjekty zúčastnené vo vykonštruovanom reťazci si dlhodobo neplnia svoje zákonné povinnosti podávať účtovné závierky a DPPO a niektoré daňové subjekty aj daňové priznania DPH a kontrolné výkazy DPH. Z účtovných závierok spoločnosti L. s.r.o., D. SK s.r.o., V. s.r.o., K. S.r.o. za predchádzajúce obdobia vyplýva, že spoločnosti boli v zlej ekonomickej situácií, dosahovali stratu a záporné vlastné imanie. Spoločnosti L. s.r.o., D. SK s.r.o. V. s.r.o., K. S.r.o. v poslednej účtovnej závierke nedeklarovali žiadne tržby. Zároveň bolo zistené, že spoločnosť M., s.r.o. od zápisu v OR SR (dňa 11.06.2016) nepodala účtovnú závierku, t.j. za r. 2016, 2017 a 2018 účtovná závierka podaná nebola. Správca dane konštatoval, že pri reálne fungujúcich daňových subjektoch je vylúčené, aby si neplnili svoje zákonné povinnosti podávať účtovné závierky, kontrolné výkazy a daňové priznania DPH a DPPO. Poukázal na to, že daňovým subjektom D. s.r.o., L. s.r.o., D. SK s.r.o., V. s.r.o., M., s.r.o., K. s.r.o. a G. s.r.o. bola z úradnej moci zrušená registrácia pre DPH z dôvodu, že si opakovane neplnia svoje povinnosti podávať daňové priznania DPH a kontrolné výkazy. Ďalej zistil, že uvedené spoločnosti sú nekontaktné, nespolupracujú pri výkone daňových kontrol, pričom sú buď bez konateľa, alebo ich konateľ je nekontaktná osoba.

33. Na základe výzvy správcu dane, spoločnosť F., a.s. ako odberateľ žalobcu predložila správcovi dane požadované doklady a evidencie a vyjadrila sa, že práce pre ich odberateľa H. E., a.s. vykonávali ich zamestnanci, ktorí komunikovali a koordinovali práce so zamestnancami alebo živnostníkmi ich dodávateľa, pričom pracovníci mali pridelené vstupné karty, ktorí ich oprávňoval na vstup do areálu uvedenej spoločnosti. Správca dane zistil, že v kontrolovanom zdaňovacom období má odberateľ F., a.s. zaúčtované v účtovníctve dodávateľské faktúry od žalobcu, tieto následne boli správcovi dane predložené ako dôkazy preukazujúce účel použitia prijatých zdaniteľných plnení od žalobcu. Predmetné odberateľské faktúry boli vystavené pre odberateľa s režimom prenosu daňovej povinnosti podľa . Podľa vyjadrenia spoločnosti F. a.s. sú prílohou faktúr od žalobcu dokumenty - Špecifikácie spotrebovaného materiálu a prác, pričom deklaroval, že špecifikácie obsahujú presné popisy materiálov, ich počty a ceny. Tieto prílohy faktúr na opakovanú výzvu spoločnosť F. a.s. predložila. Správca dane poukázal na skutočnosť, že kontrolovaný daňový subjekt sa vyjadril, že okrem faktúr nevystavil odberateľom iné doklady, čo je v rozpore s predloženými dokladmi od spoločnosti F. a.s.. Správca dane zaslal opakovane výzvu č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 27.02.2020 žalobcovi na

preukázanie použitia fakturovaných plnení na účely podnikania. Spolu s výzvou boli daňovému subjektu zaslané aj kópie odberateľských a dodávateľských faktúr vystavených v zdaňovacích obdobiach január 2018 - jún 2018. Dňa 23.03.2020 daňový subjekt elektronicky doručil odpoveď na výzvu (ev. č. XXXXXXXXX/XXXX), v ktorej namietal, že správca dane vyžaduje evidencie, ktoré nemá podľa zákona o účtovníctve povinnosť viesť. Správca dane konštatoval, že pokiaľ si daňový subjekt uplatňuje právo na odpočítanie dane z prijatých tovarov, musí byť schopný preukázať, že splnil zákonom stanovené podmienky v . Právo na odpočítanie dane je podmienené splnením vecných a formálnych podmienok. Pokiaľ ide o vecné podmienky, na priznanie práva na odpočítanie dane je potrebné, aby dotknutá osoba bola zdaniteľnou osobou, a aby tovary alebo služby, na základe ktorých toto právo vzniká, zdaniteľná osoba využívala na výstupe pre potreby svojich zdaniteľných plnení, a aby tieto tovary a služby dodala alebo poskytla iná zdaniteľná osoba

34. Správca dane preskúmaním predloženého spárovania dodávateľských a odberateľských faktúr dospel k záveru, že predložená zostava (tabuľky) nemá žiadnu vypovedaciu hodnotu, pretože je neúplná, nedostatočná, nakoľko daňový subjekt nepreukázal použitie obstaraného tovaru na účely podnikania a nepriradil dodávateľské faktúry ku konkrétnym odberateľským faktúram, tak ako opakovane požadoval správca dane. Z odpovede daňového subjektu nebolo preukázané, či a vakom rozsahu bol tovar deklarovaný na dodávateľských faktúrach použitý na zdaniteľné plnenia deklarované na faktúrach uvedených v tabuľke "výstupné faktúry". Z predložených dodávateľských a odberateľských faktúr je zrejmé, že daňový subjekt nemohol všetok obstaraný materiál od deklarovaných dodávateľov N. F. a V. s.r.o. spotrebovať v zdaňovacích obdobiach január 2018 - jún 2018 (uvedené v tabuľke s názvom "výstupné faktúry"). Z faktúr od dodávateľov V. s.r.o. a N. F. vyplýva, že daňový subjekt deklaroval v zdaňovacích obdobiach január 2018 - jún 2018 obstaranie elektroinštalačného materiálu v hodnote základu dane 443.285,30 eur. Z dokladov predložených od odberateľa F. a.s. (odpoveď na výzvu č. XXXXXXXXX/XXXX) bolo zistené, že kontrolovaný daňový subjekt deklaroval dodanie elektroinštalačného materiálu spoločnosti F. a.s. v zdaňovacích obdobiach január 2018 - jún 2018 v podstatne nižšej hodnote (základ dane 125.157,00 eur). Aj pri pripočítaní ďalších faktúr vystavených pre odberateľov E., s.r.o., D. E., s.r.o., K., s.r.o., H., s.r.o., K., s.r.o., U. B., a.s. a U. S. E. a V. V., a.s. je zrejmé, že daňový subjekt v zdaňovacích obdobiach január 2018 - jún 2018 vynaložil na obstaranie tovaru o cca 76.146,47 eur viac, než deklaroval na výstupe (spotreboval, prípadne dodal na zákazky). Správca dane poukázal na skutočnosť, že faktúry vystavené pre odberateľov E., S.r.o., D. E., s.r.o., K., S.r.o., H., s.r.o., K., s.r.o., U. B., a.s. a U. S. E. K. V. V., a.s. neobsahovali rozčlenenie fakturovaných súm za montážne práce a materiál, ale iba sumárnu hodnotu za obe položky spolu. Z uvedeného vyplýva, že rozdiel medzi hodnotou obstaraného materiálu v zmysle dodávateľských faktúr a hodnotou materiálu, ktorý mal spotreboval' v zmysle odberateľských faktúr, je v oveľa vyššej hodnote než 76.146,47 eur, nakoľko správca dane pri porovnaní tzv. vstupných a výstupných faktúr zobral do úvahy celkovú hodnotu deklarovanú na odberateľských faktúrach, t. j. aj vrátane hodnoty montážnych prác. Na základe uvedeného mal správca dane za to, že obstaraný materiál od deklarovaných dodávateľov V. s.r.o. a N. F. nemohol byť spotrebovaný v takom istom objeme, než bol obstaraný. Už aj samotné vyjadrenie daňového subjektu nasvedčuje skutočnosti, že nadobudnutý tovar nebol spotrebovaný v takom objeme, než bol obstaraný. Zároveň správca dane poukázal na skutočnosť, že daňový subjekt B.. C. D. v tabuľke s názvom "výstupné faktúry" uviedol aj faktúry s miestom dodania v rôznych mestách po celej SR (napr. G., Q., G., H. U. F., N. n. H., U., D., E. U. H. a pod.). Na základe uvedeného správca dane posúdil ako absolútne neekonomické, aby deklarovaný dodávateľ prepravoval kontrolovanému daňovému subjektu elektroinštalačný materiál na zákazku do R. a odtiaľ kontrolovaný daňový subjekt rozvážal materiál z R. po celej SR. V prípade prác realizovaných na východe E. (napr. G., H. n, F. atď.) by to znamenalo, že tovar mal byť prepravený z H. Slovenska do R. a odtiaľ naspäť na východ.

35. Na základe zistených skutočností správca dane skonštatoval, že deklarovaný dodávateľ V. s.r.o. je nekontaktný, za kontrolované zdaňovacie obdobie podal daňové priznanie a kontrolné výkazy k DPH, v ktorých preverované doklady uviedol, avšak požadované účtovné a daňové doklady nepredložil. Pochybnosti správcu dane podporili aj informácie z verejne dostupných zdrojov, kde bolo zistené, že A. D. vystupoval ako štatutárny orgán v ďalších 13 obchodných spoločnostiach. Spoločnosť V. s.r.o. si neplnila svoje zákonné povinnosti podávať účtovné závierky, daňové priznania a u správcu dane má evidované vysoké nedoplatky. Za nereálne a pochybnosti vyvolávajúce považoval správca dane ekonomické ukazovatele spoločnosti V. s.r.o., ktorá je nekontaktná, so správcom dane nespolupracuje a sídlo na registračnej adrese nie je označené obchodným menom spoločnosti, pričom v spoločnosti boli vykonané viaceré daňové kontroly na DPH a daň bola určená podľa pomôcok s vyčíslením rozdielu

dane oproti vyrubenej dani. Svedok A. D. formálne potvrdil správcovi dane spoluprácu so žalobcom, avšak nepredložil dôkazy preukazujúce reálne dodanie tovaru, nakoľko ich odovzdal novému konateľovi spoločnosti V. s.r.o. - E. G..

36. Správca dane mal za to, že preukázateľne zistil, že nepochybne došlo k nedovolenému daňovému úniku u deklarovaného dodávateľa V. s.r.o., ktorý si svoju daňovú povinnosť neoprávnene ponížil vykonštruovanými reťazcami daňových subjektov. Daňový subjekt V. s.r.o. deklaroval v zdaňovacích obdobiach január 2018 - február 2018 odpočítanie DPH od daňových subjektov M. L., s.r.o., D. s.r.o., L. s.r.o., A. s.r.o., L. s.r.o. a D. SK s.r.o.. Deklarovaní subdodávatelia A. s.r.o., D. s.r.o. a L. s.r.o. síce formálne daň priznali, avšak svoju daňovú povinnosť si účelovo ponížili od nekontaktných dodávateľov K. s.r.o., N. s.r.o. a H. one s.r.o., ktorí daň nepriznali a neodviedli do štátneho rozpočtu (ďalej aj len „ŠR“). Spoločnosť K. s.r.o. nepriznal daň vo výške 138.937,68 eur, N. s.r.o. vo výške 292.132,74 eur a H. one s.r.o. vo výške 49749,23 eur. Subdodávatelia M. KE, s.r.o., L. s.r.o. a D. SK s.r.o. si daňové povinnosti účelovo ponižovali odpočítaním DPH od jediného nekontaktného dodávateľa V. s.r.o., ktorý si svoje výstupy ponižoval od nekontaktných dodávateľov M. s.r.o. a G. s.r.o., ktorý daň nepriznal a neodviedol do ŠR vo výške 442.734,96 eur, čím došlo k porušeniu neutrality DPH (nedovolenému daňovému úniku). Správca dane pozitívne vyhodnotil aj druhú nastolenú otázku K. L. testu, či vznikol daňový únik v súvislosti s podvodným konaním. Správca dane preukázal, že jednoznačne došlo k podvodnému konaniu zo strany deklarovaného dodávateľa V. s.r.o., ktorý si prostredníctvom vytvorenej štruktúry nekontaktných daňových subjektov nelegálne optimalizoval daňovú povinnosť. Posudzované obchodné transakcie boli spojené s podvodným konaním (pozitívna odpoveď na tretiu otázku), nakoľko kontrolovaný daňový subjekt si uplatnil právo na odpočítanie DPH z dodávateľských faktúr od daňového subjektu V. s.r.o., ktorý daň síce priznal, avšak si ju ponížil vykonštruovanými reťazcami daňových subjektov, na začiatku ktorých daň nebola priznaná a odvedená do ŠR, čím došlo k nedovolenému daňovému úniku. Na základe všetkých uvedených zistení mal správca dane zato, že deklarovaný dodávateľ V. s.r.o. v preverovaných obdobiach reálne nevykonával ekonomickú činnosť a fakturovaný tovar daňovému subjektu reálne nedodal. Tým, že kontrolovaný daňový subjekt vedome prijal faktúry od deklarovaného dodávateľa V. s.r.o., ktorý mu fakturované tovary reálne nedodal, stal sa súčasťou daňového podvodu. Správca dane pozitívne zodpovedal aj na štvrtú nastolenú otázku. Správca dane v protokole (rozhodnutí) poukázal na zistenia, na základe ktorých dospel k záveru, že kontrolovaný daňový subjekt si dodávateľa V. s.r.o. vybral zámerne, čím sa vedome stal súčasťou daňového podvodu, pričom jediným cieľom bola agresívna daňová optimalizácia vo forme neoprávneného uplatnenia odpočítania dane práve u kontrolovaného daňového subjektu. Žalobca sám uviedol, že štandardne nakupuje vo veľkoobchodoch od spoločností H., s.r.o., L s.r.o., G. s.r.o., Y. - Y. s.r.o.. Menované spoločnosti sa zaoberajú reálnym nákupom a predajom okrem iného aj elektroinštalačného materiálu, pričom svoju ekonomickú činnosť prezentujú na internete, majú svoje web stránky, prípadne e-shop. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že deklarovaný dodávateľ V. s.r.o. nemal zamestnancov, reálne sídlo, maloobchodnú predajňu, skladové priestory, webovú stránku a neprezentoval svoju ekonomickú činnosť na internete. Správca dane na základe uvedeného dospel k záveru, že výber spoločnosti V. s.r.o. bol účelový, ktorý nemal ekonomické opodstatnenie v reálnych podmienkach trhu a dodávateľa. Deklarovaný dodávateľ V. s.r.o. bol len "formálny" dodávateľ a fakturovaný tovar reálne daňovému subjektu nedodal. Z uvedeného dôvodu B.. C. D. vedel, že deklarovaním odpočítania dane od deklarovaného dodávateľa V. s.r.o. sa zúčastňuje daňového podvodu a zároveň porušuje aj ( v nadväznosti na ).

37. Na základe zistených skutočností správca dane konštatoval, že bolo jednoznačne preukázané, že deklarovaný nekontaktný dodávateľ nemohol žalobcovi reálne dodať fakturovaný tovar prostredníctvom vykonštruovaného reťazca nekontaktných daňových subjektov, ktorí reálne nevykonávali žiadnu ekonomickú činnosť, pričom bol zistený podvodný reťazec a účasť žalobcu na ňom, a preto prvostupňovým rozhodnutím č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 12.11.2020 určil podľa § 68 ods. 6 daňového poriadku žalobcovi rozdiel nadmerného odpočtu v sume 12.833,32 eur na dani z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie január 2018, a to znížením sumy nadmerného odpočtu zo sumy 13.370,53 eur na sumu 537,21 eur.

38. Na základe žalobcom podaného odvolania žalovaný ako odvolací orgán rozhodol napadnutým rozhodnutím č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 24.03.2021, ktorým podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol odvolacie

námietky tvrdené žalobcom, stručne zopakoval správcom dane zistený skutkový stav, následne sa vysporiadal s jednotlivými odvolacími námietkami uvedenými zo strany žalobcu v podanom odvolaní.

39. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že výpoveď bývalého konateľa dodávateľskej spoločnosti A. D. ako aj vyjadrenie žalobcu sú len formálne tvrdenia o realizácii zdaniteľných plnení. Ani jednou zo zúčastnených strán nebol predložený relevantný dôkaz preukazujúci, že k reálnemu dodaniu fakturovaného tovaru od deklarovaného dodávateľa V. s.r.o. skutočne došlo, a že si žalobca uplatnil odpočítanie dane oprávnene. V priebehu daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania boli preukázané skutočnosti, ktoré svedčia o tom, že k reálnemu dodaniu fakturovaného tovaru deklarovaným dodávateľom V. s.r.o. nedošlo. Podľa žalovaného správca dane postupoval v súlade s jednotlivými zásadami pri správe daní počas daňovej kontroly, chránil záujmy štátu a pritom dbal na dodržanie práv a právom chránených záujmov žalobcu, ktorého vyzýval na predloženie dôkazov, daňových a účtovných dokladov a oboznamoval ho so získanými skutočnosťami a dôkazmi.

40. Pochybnosti správcu dane o reálnosti fakturovaného dodávateľa sú podľa žalovaného založené na relevantných faktoch, ktoré nesvedčia možnosti, aby mohol dodávateľ V. s.r.o. reálne dodať žalobcovi tovar uvedený na sporných faktúrach. Sporné faktúry z dôvodu, že nezodpovedajú skutočnosti, nepredstavujú zákonný podklad na odpočet DPH. Zaobstaranými dôkazmi nebol zaznamenaný a preukázaný nákup tovaru tak, ako bolo deklarované na sporných faktúrach. V dôsledku absencie chýbajúcich dokladov nebolo preukázané skutočné dodanie tovaru fakturovaným dodávateľom ako základnej podmienky na vznik nároku na odpočet DPH na vstupe. Dodávateľská spoločnosť nemohla v rozhodných zdaňovacích obdobiach skutočne dodať žalobcovi tovar, a teda nemohla z tohto dôvodu vzniknúť daňová povinnosť (ale len formálne z dôvodu uvedenia na faktúre), ktorá by následne zakladala nárok žalobcu na odpočet DPH uvedenej na faktúrach od dodávateľa V. s.r.o. ako deklarovaného dodávateľa tovaru.

41. Žalovaný mal za to, že postup v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ, na ktorú žalobca poukazuje bol dodržaný, avšak v preskúmavanom prípade nemá opodstatnenie, pretože správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie, na základe ktorého bolo možné jednoznačne konštatovať, že žalobca nedisponuje materiálnou existenciou plnenia od deklarovaného dodávateľa V. s.r.o., ktorého ekonomickú činnosť správca dane preukázateľne spochybnil, pričom žalobca taktiež nepreukázal použitie tohto plnenia na výstupe. Podľa žalovaného z judikatúry Súdneho dvora EÚ (C-459/17 a C-460/17 SOI a Valériane SNC) vyplýva, že na zamietnutie práva zdaniteľnej osobe, ktorá je príjemcom faktúry na odpočítanie dane uvedenej na faktúre postačuje, aby správca dane preukázal, že zdaniteľná osoba nedisponuje existenciou materiálneho plnenia od deklarovaného dodávateľa, pričom správca dane nie je v takomto prípade povinný skúmať vedomostnú stránku zdaniteľnej osoby o podvodnom konaní. Dobrá viera alebo jej absencia na strane žalobcu sa nemá žiaden vplyv na otázku, či sa dodanie tovaru uskutočnilo. Inými slovami, ak k dodaniu tovaru prostredníctvom deklarovaného dodávateľa V. s.r.o. reálne nedošlo, tak je logické, že žalobca o tejto skutočnosti musel vedieť a nekonal v dobrej viere. Správca dane sa dôsledne zaoberal mierou zavinenia na strane žalobcu, pričom zistil ďalšie neobvyklé a neštandardné okolnosti prípadu, z ktorých vyplýva, že žalobca musel vedieť o podvodnom konaní A. D., ktorý za deklarovaného dodávateľa V. s.r.o. vystavil sporné faktúry. Z Obchodného registra SR vyplýva, že A. D., konajúci za deklarovaného dodávateľa, ktorý vystavil preverované faktúry je zapísaný ako konateľ, spoločník, resp. bývalý konateľ a spoločník viacerých obchodných spoločností, z ktorých väčšina zanikla z rôznych neštandardných dôvodov, ako výmaz ex offo, zlúčenie s nekontaktným právnym nástupcom, spoločnosti sú bez konateľa, konateľmi a spoločníkmi sú v súčasnosti nekontaktní občania G., D. a A., spoločnosti často menili sídla a obchodné názvy. Žalovaný uzavrel, že A. D. nekoná v súlade so zásadami poctivého obchodného styku, keď tento bol konateľom a spoločníkom obchodnej spoločnosti V. s.r.o., so vznikom funkcie 16.07.2015, skončením funkcie 08.03.2018. Konateľom V., s.r.o. je odo dňa 08.03.2018 občan A., pričom spoločnosť bola zrušená dňa 05.1 1.2019 a vymazaná ex offo. Konanie žalobcu, ktorý následne v ďalších zdaňovacích obdobiach spolupracoval s A. D. v mene nekontaktného dodávateľa N. F., ktorého konateľom bol občan A. bolo neopatrné a neobozretné. Z uvedených skutočností vyplýva, že "ekonomická činnosť' A. D., ktorý potvrdil vystavenie sporných faktúr nie je v súlade so zásadami poctivého obchodného styku vykonávaného v dobrej viere a v súlade so zákonom, pričom existuje dôvodné podozrenie, že A. D. prostredníctvom obchodných spoločností vystavoval "fiktívne faktúry" bez ekonomického opodstatnenia s cieľom optimalizácie daňových povinností svojich odberateľov, vrátane žalobcu. Žalovaný poukázal na to, že správca dane vykonal u žalobcu daňové kontroly aj za iné zdaňovacie obdobia pričom bolo

zistené, že v ďalších zdaňovacích obdobiach, po prepise spoločnosti V. s.r.o. na nekontaktného občana A. dňa 08.03,2018, si žalobca uplatňoval právo na odpočítanie dane z faktúr za elektroinštalačný materiál od dodávateľa N. F., za ktorého taktiež jednal A. D.. Dodávateľ N. F. je nekontaktný a nepotvrdil vierohodnosť preverovaných faktúr v zmysle ods. l písm. c) . Svedok A. D., ktorý potvrdil, že preverované faktúry (júl 2018) vystavil bol predsedom predstavenstva dodávateľa N. F. len 20 dni v čase jeho vzniku od 01.02.2018 do 21.02.2018, avšak nie v kontrolovanom zdaňovacom období júl 2018, kedy mal za deklarovaného dodávateľa N. F. konať v zmysle plnej moci udelenej predsedom predstavenstva, nekontaktným občanom A., ktorého sa správcovi dane nepodarilo vypátrať ani prostredníctvom imigračného úradu. Správca dane na základe informácií z analytického systému kontrolných výkazov zistil, že dodávateľ N. F. daň fakturovanú žalobcovi sa reálne neodviedol do štátneho rozpočtu, pretože si daň na výstupe znižoval prostredníctvom "fiktívneho reťazca" nekontaktných dodávateľov, ktorí reálne nevykonávali žiadnu ekonomickú činnosť, pričom na začiatku podvodného obchodného reťazca nebola daň priznaná a odvedená do štátneho rozpočtu. Žalovaný tiež uviedol, že správca dane nepreukazuje podvodné konanie a úmysel žalobcu na účely trestného práva, ktoré je v kompetencii orgánov činných v trestnom konaní, a ktorým správca dane postúpi podnet na podozrenie zo spáchania daňového trestného činu, pretože je nepochybné, že sporné plnenie je bolo konaním, ktorého výsledkom bol daňový únik. Žalovaný sa stotožnil so záverom správcu dane, ktorý podľa neho vychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, na základe ktorého bolo možné presvedčivo konštatovať, že žalboca sa a deklarovaný dodávateľ V. s.r.o. vzájomný obchodný vzťah bez riadneho podnikateľského dôvodu účelovo predstierali s cieľom získania takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol žalobca oprávnený, pričom dodávateľovi V. s.r.o. uvedenému na sporných faktúrach vznikla daňová povinnosť podľa , nie však podľa s následnou možnosťou uplatnenia práva na odpočítanie dane podl'a ods. l a ods. 2 písm. a) v nadväznosti na . Žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že splnil zákonné podmienky oprávňujúce ho uplatniť si právo na odpočítanie dane v zmysle sporných faktúr, pretože skutočnosti uvedené na faktúrach nezodpovedajú reálnemu plneniu vykonanému deklarovaným dodávateľom V. s.r.o. Námietky uvedené v odvolaní nezakladajú dôvod na zrušenie rozhodnutia správcu dane a vrátenie veci prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

42. Podľa prvá veta daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru.

43. Podľa , právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

44. Podľa , platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byt' platiteľovi dodané.

45. Podľa , právo na odpočítanie dane podľa môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa .

46. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

47. Podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada.

48. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,

b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

49. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

50. Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

51. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

52. Podľa § 44 ods. 3 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/>daňového poriadku, správca dane môže vykonať daňovú kontrolu aj u daňového subjektu, ktorému je príslušný iný správca dane; to neplatí, ak je správcom dane obec.

53. Podľa § 45 ods. 2 písm. c), d), e) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/ >daňového poriadku, kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane povinnosti poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou, predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia a predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia.

54. Podľa § 46 ods. 5 daňového poriadku, ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal.

55. Podľa § 68 ods. 1 druhá veta daňového poriadku, vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/20210801> vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý začal daňovú kontrolu.

56. Podľa v znení neskorších predpisov, výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu.

57. Po preskúmaní správnej žaloby, vyjadrenia žalobcu a vyjadrení žalovaného, ako aj administratívneho spisu dospel senát správneho súdu k jednomyseľnému záveru, že rozhodnutie žalovaného je v súlade so zákonom a za súladný so zákonom možno označiť aj procesný postup žalovaného ako aj správcu dane vedúci k vydaniu napadnutého a prvostupňového rozhodnutia. Správny súd konštatuje, že správca dane vykonal vo veci rozsiahle, efektívne, dostatočné a na účely predmetu daňového konania orientované dokazovanie, o čom svedčí obsah administratívneho spisu, pričom z vykonaného dokazovania vyvodil správne skutkové závery, keď svoje úvahy, vedúce ho k ustáleniu skutkového stavu, racionálne odôvodnil a takto zistený skutkový stav správne právne posúdil. Žalovaný následne preskúmal skutkový stav a postup správcu dane a v napadnutom rozhodnutí sa vysporiadal s podstatnými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu a zároveň napadnuté rozhodnutie náležite odôvodnil. Záver správcu dane a žalovaného, že vykonaným dokazovaním bolo spochybnené, resp. nebolo preukázané reálne dodanie tovaru v zmysle sporných faktúr dodávateľom označeným na sporných faktúrach (spoločnosť V. s.r.o.) a žalobca si neoprávnene uplatnil právo na odpočet dane z dodávateľských faktúr od uvedeného

dodávateľa, je opodstatnený, plne súladný s ustálenou rozhodovacou praxou súdu a judikatúrou kasačného súdu.

58. K dôkaznej povinnosti správny súd uvádza, že v daňovom konaní má prioritne dôkaznú povinnosť daňový subjekt (žalobca), pričom správca dane dokazovanie vykonáva a vedie a jeho úlohou je najmä zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy, v zmysle ktorých sú príslušné orgány povinné postupovať. Zásada voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu (žalobcu) ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.

59. Správny súd ďalej konštatuje, že potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu. Zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené a úhrada za toto poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. -44). V tejto súvislosti je potrebné mať na pamäti základnú zásadu obchodného práva, ktorou je poctivý obchodný styk. Poctivý obchodný styk je základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti a prejavuje sa tým, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale aj vedomosť o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom (žalobcom) sú v zmysle zásady obsiahnutej v ustanovení § 3 ods. 6 daňového poriadku oprávnené. Nezodpovedá zásade zodpovedného a poctivého obchodného styku konanie podnikateľa, ktorý si riadne nepreverí svojho dodávateľa z hľadiska dôveryhodnosti, poctivosti, nepreverí si, či tovar alebo služby boli skutočne dodané zmluvným dodávateľom. Plnenia, resp. konania, ktoré nie sú uskutočnené v rámci obvyklých obchodných podmienok, u ktorých absentuje akýkoľvek ekonomický zmysel a sú deklarované len s cieľom získania výhod upravených zákonom, možno považovať za zneužitie objektívneho daňového práva.

60. Podľa názoru správneho súdu má správca dane právo preverovať reálnosť dodávky tovaru alebo služby. Už samotné zistenie skutočností, že dodávateľ nie je ekonomicky činný, že je nedôveryhodný, rizikový, problémový a nekontaktný, že nemá personálne a materiálne možnosti na realizáciu dodávky alebo služby, že zdaniteľné plnenie nie je odzrkadlené v jeho daňových výstupoch a účtoch, jednoznačne spochybňujú vierohodnosť o reálnosti dodávok tovaru alebo služieb tak, ako to bolo v prípade žalobcu. V okamihu, keď správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový subjekt (žalobca) v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Na strane žalobcu v postavení daňového subjektu totiž nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, pretože práve žalobca

je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v daňovom priznaní. Dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte, pričom nemožno opomenúť, že cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou Rady Európskej únie o spoločnom systéme DPH je boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadom zneužívania (rozsudky z 29.04.2004, Gemeente Leusden a Holin Group, C-487/01 a C-7/02 Zb. s. I. 5337, bod 76, ako aj z 21.02.2006, Halifax, a i., C-255/02 Zb. s. I. 1609, bod 71). Daňový subjekt (žalobca) disponuje právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH, je iniciátorom odpočítania DPH, preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene za zákonom stanovených podmienok a ak daňový subjekt (žalobca), na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenie spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený (rozsudok NS SR zo dňa 23.06.2010, sp. zn. v spojení s rozhodnutím ÚS SR zo dňa 23.02.2011, sp. zn. -17, rozsudok NS SR z 08.07.2020).

61. Správny súd konštatuje, že splnenie podmienok na odpočítanie dane v zmysle a a nie je viazané výlučne na ich formálne preukázanie, ale podstatné je, aby formálne deklarované úkony mali svoj reálny a preukázateľný základ. Nárok na odpočet je viazaný na bezpodmienečné splnenie zákonných podmienok uvedených v citovaných právnych normách, pričom ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje), ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani pri dobromyseľnosti platiteľa, prijímajúceho zdaniteľné plnenie. Vo vzťahu k namietanému prenosu dôkazného bremena na žalobcu je potrebné uviesť, že zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a služby reálne uskutočnené ( ) konkrétnym subjektom uvedeným na faktúre. Pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet DPH teda nepostačuje iba predloženie dokladov (faktúr) s predpísaným obsahom; pre vznik nároku na odpočet DPH musí daňový subjekt (žalobca) zároveň preukázať reálne vykonanie obchodu, a to práve osobou uvedenou na faktúre. Pokiaľ teda žalobca tvrdil, že došlo k dodaniu tovaru dodávateľom V. s.r.o., bolo jeho povinnosťou takéto tvrdenie preukázať, predloženými dôkazmi odstrániť odôvodnené pochybnosti správcu dane a žalovaného.

62. Podľa správneho súdu, samotné faktúry od dodávateľa sú len formálnou podmienkou uplatnenia si nároku na odpočítanie DPH na vstupe, nie však postačujúcou, pokiaľ nie sú odrazom reálneho plnenia. Rovnako tak zaúčtovanie predmetných faktúr ešte nezakladá podmienku možnosti uplatnenia práva na odpočítanie DPH zdaniteľnej dodávky tovarov a služieb. Ak daňové a účtovné doklady (faktúry, zmluvy, doklady o úhrade a pod.) neodrážajú materiálne plnenie a boli vystavené bez skutkovej podstaty, nemôže byť žalobcovi na základe takýchto podkladov a zhodného tvrdenia účastníkov fakturovaného obchodu priznané právo na odpočet DPH. Preto bolo základnou povinnosťou žalobcu ako daňového subjektu preukázať, že na uplatnenie práva na odpočítanie dane má právny nárok. Následne správca dane je oprávnený a zároveň i povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly zisťovať a preverovať základ dane alebo iné skutočnosti pre správne určenie dane alebo nároku na uplatnený odpočet DPH. Ak správca dane vykonaným preverovaním preukázateľne spochybní deklarovaný zdaniteľný obchod, je na daňovom subjekte, aby túto pochybnosť odstránil (vyvrátil), inak nie je možné priznať nárok na odpočítanie dane. Žalobca v konaní nedoložil také dôkazy, ktorými by preukázal, že dodanie fakturovaných tovarov bolo reálne uskutočnené dodávateľom uvedeným na faktúrach (spoločnosťou V. s.r.o.). Dodávateľ V. s.r.o. nie je riadne fungujúca spoločnosť, pretože konateľ je nekontaktný, neposkytuje základné informácie o podnikateľskej činnosti spoločnosti a nepredložil účtovné a daňové doklady spoločnosti. Výpoveď bývalého konateľa (A. D.) dodávateľskej spoločnosti V. s.r.o. bola nekonkrétna, nepresná, s tým, že svedok sa vyjadroval vo všeobecnej rovine a neuviedol žiadne okolnosti súvisiace s pôvodom sporného tovaru, pričom jeho výpoveď možno vyhodnotiť ako účelovú s cieľom formálne potvrdiť reálnosť dodania tovaru pre žalobcu. Bývalý konateľ A. D. správcovi dane nepredložil dôkazy preukazujúce reálne dodanie tovaru, nakoľko ich odovzdal novému konateľovi E. G., ktorý je nekontaktný. Dodávateľ V. s.r.o. podal poslednú účtovnú závierku za rok 2016, na výzvy správcu dane nereaguje, na registračnej adrese nesídli, zásielky si nepreberá a neplní si zákonné povinnosti voči správcovi dane. Daňovou kontrolou bolo spochybnené vykonávanie ekonomickej činnosti dodávateľa V. s.r.o., ktorá nebola reálne preukázaná. Spoločnosť V. s.r.o. nereagovala na výzvu správcu dane, so správcom dane

nekomunikovala a požadované účtovníctvo správcovi dane nepredložila. Správca dane nemohol zistiť spôsob nadobudnutia tovaru, pohyb tovaru, fyzickú prepravu tovaru, skladovanie u dodávateľa a manipuláciu s preverovaným tovarom a celkovú vzájomnú obchodnú spoluprácu s deklarovaným dodávateľom V. s.r.o. Bývalí spoločníci a konatelia spoločnosti V. s.r.o. B.. C. L. a A. D. previedli svoj obchodný podiel spoločnosti a spoločnosť bola ex offo vymazaná z obchodného registra. Ďalším preverovaním subdodávateľov bolo zistené, že títo ani nemohli dodať tvrdený tovar, nakoľko v kontrolných výkazoch ich dodávateľov neboli dodávky zaznamenané. Uvedené skutočnosti vo svojom súhrne odôvodnene generovali u správcu dane pochybnosti o reálnosti uskutočnených obchodov, najmä vo vzťahu k subjektu dodávateľa, pričom žalobca nepredložil v daňovom konaní také dôkazy, ktoré by tieto pochybnosti relevantne rozptýlili a obnovili dôveryhodnosť obchodných transakcií, ktoré v kontrolovanom zdaňovacom období mali byť realizované medzi žalobcom a spoločnosťou V. s.r.o. Vzhľadom na to, že žalobca, na ktorom leží dôkazné bremeno spoľahlivo nepreukázal, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje, nemohol byť nárok na odpočet dane za zdaňovacie obdobie jún 2017 uznaný ako oprávnený. Z právneho hľadiska žalobca nesplnil zákonom stanovené podmienky pre odpočet DPH uvedené v a a . V tejto súvislosti správny súd hodnotí námietku žalobcu ohľadne nesprávneho právneho posúdenia veci ako neopodstatnenú, nakoľko žalovaný v napadnutom rozhodnutí správne uviedol, že žalobca nepreukázal splnenie zákonných podmienok na odpočítanie DPH z faktúr od dodávateľa V. s.r.o., čím porušil a a v súvislosti s . Právne posúdenie v danej veci je podľa názoru správneho súdu správne.

63. Pokiaľ žalovaný a správca dane poukázali na to, že zdaniteľné plnenie bolo spojené s podvodným konaním a únikom dane, má správny súd za to, že pri tomto posúdení je potrebné vychádzať z ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskych spoločenstiev (ďalej aj len „SDES“). Z rozhodnutia SDES vo veci účastníkov Axel Kittel, Recolta Recycling SPRL sp.zn. C-439/04 a C-440/04 zo dňa 06.07.2006 možno vyvodiť kritériá pre posúdenie účasti daňového subjektu na daňovom podvode (nedovolenom daňovom úniku) na účely rozhodnutia o pripustení uplatnenia práva na právo na odpočítanie dane. Na to, aby mohol byť odopretý nárok na odpočet z titulu účasti daňového subjektu na daňovom podvode, musia byť kladne zodpovedané nasledujúce štyri kumulatívne položené otázky : - Vznikol z posudzovaných zdaniteľných obchodov daňový únik? - Ak áno, je tento daňový únik dôsledkom podvodného konania? - Pokiaľ je únik na dani dôsledkom podvodného konania, boli posudzované zdaniteľné obchody daňového subjektu s týmto konaním spojené? - Ak boli posudzované zdaniteľné obchody spojené s podvodným konaním, vedel o tom alebo mohol a mal vedieť daňový subjekt?

64. Preukázanie existencie daňového úniku v reťazci plnení, v ktorom sa ocitol žalobca, je totiž v pojmovým znakom podvodu na DPH a jednou z podmienok pre nepripustenie uplatnenie práva na odpočítania dane zo zdaniteľných obchodov tvoriacich súčasť takéhoto reťazca. Od toho sa potom logicky odvíja preukazovanie ostatných podmienok. Správca dane ako aj žalovaný zistili únik dane, a to na začiatku reťazca vykonštruovaného reťazca, kde sa nachádzal daňový subjekt G. s.r.o., ktorý daň nepriznal a neodviedol do štátneho rozpočtu. Ďalej boli zistené spoločnosti s únikmi (neodviedli daň do ŠR), a to M., s.r.o. deklarovala obchodné transakcie s DPH vo výške 66.841,65 eur, ktoré však uvedená spoločnosť nepriznala a neodviedla z nich daň, nakoľko zanikla zlúčením v mesiaci február 2016. Ďalej boli zistené nedoplatky na daniach od subjektov L. s.r.o. - nedoplatok 293.160,96 eur, D. SK, s.r.o. - nedoplatok 373.506,19 eur, V. s.r.o. - nedoplatok 283.621,20 eur, M. s.r.o - nedoplatok 68.724,57 eur, G. s.r.o. - nedoplatok 850.140,88 eur. Zo zistení správcu dane a žalovaného vyplynulo, že všetky daňové subjekty zúčastnené vo vykonštruovanom reťazci si dlhodobo neplnia svoje zákonné povinnosti podávať účtovné závierky a DPPO a niektoré daňové subjekty aj daňové priznania DPH a kontrolné výkazy DP. Takto došlo k nezákonnému úniku na dani v dôsledku podvodného konania, keď spoločnosť si navzájom fakturovali zdaniteľné plnenia, pričom spoločnosti na začiatku reťazca daň z pridanej hodnoty neodviedli. Možno sa stotožniť so závermi žalovaného aj správcu dane, že uvedený reťazec bol umelo vytvorený bez reálneho dodávania tovaru s cieľom navodiť zdanie reálnych obchodov. Rovnako sa možno stotožniť so závermi správcu dane a žalovaného, že štandardnými dodávateľmi boli spoločnosti H., s.r.o., L s.r.o., G. s.r.o., Y. - Y. s.r.o.. Menované spoločnosti sa zaoberajú reálnym nákupom a predajom okrem iného aj elektroinštalačného materiálu, pričom svoju ekonomickú činnosť prezentujú na internete, majú svoje web tránky, prípadne e-shop. Preto závery žalovaného a správcu dane, že ak deklarovaný dodávateľ V. s.r.o. nemal zamestnancov, reálne sídlo, maloobchodnú predajňu, skladové priestory, webovú stránku a neprezentoval svoju ekonomickú činnosť na internete, tak potom sú vážne pochybnosti nielen o realizácii dodávky deklarovaného tovaru, ale aj o poctivom obchodom styku. Svedok R. D. nevedel

uviesť dodávateľov, nepravdivo označil miesta dodania, pričom nezhodol sa na základných otázkach ani so žalobcom a v prípade prevodu obchodného podielu ani s druhým konateľom. V úvahu je potrebné vziať aj to, že žalobca vedome zavádzal správcu dane, keď tvrdil, že nemá iné doklady okrem faktúr k dodávkam tovaru svojim odberateľom, čo sa ukázalo ako nepravdivé, nakoľko odberateľ F. a.s. predložil faktúry s podrobnými rozpismi. S ohľadom na vyššie uvedené možno považovať za spoľahlivo zistené zodpovedanie prvých troch otázok pri skúmaní či šlo o podvodné konanie s únikom dane.

65. Správny súd pred posúdením splnenia 4 podmienky poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 17.10.2017 a v ňom vyslovený právny názor s ktorým sa plne stotožňuje, a ktorý si dovolí citovať: „vyčleňovanie pojmu daňový podvod zo sféry daňového práva a jeho stotožňovanie výlučne s obdobne označenou skutkovou podstatou ( ) v oblasti trestného práva zrejme vychádza z nepochopenia citovanej judikatúry Súdneho dvora, ktorá jasne rozlišuje medzi zneužitím práva a podvodom na DPH, pričom pojem daňový podvod v danej súvislosti stabilne používa na označenie situácie, keď jeden z účastníkov zdaniteľného obchodu, resp. s nimi vytvoreného reťazca si nesplní svoju daňovú povinnosť a neodvedie vybranú daň a ďalší si ju naopak odpočíta a to za účelom získania zvýhodnenia, ktoré je v rozpore s účelom daňového práva Európskej únie, nakoľko takto uskutočnené operácie nezodpovedajú bežným obchodným podmienkam a riadnej starostlivosti a primeranej obozretnosti. Je treba poznamenať, že nakoľko v týchto prípadoch nejde o podvod v zmysle vnútroštátneho trestného práva, terminologicky výstižnejšie by bolo hovoriť o nedovolenom daňovom úniku. Pokiaľ však daňové orgány i súdy aplikujú relevantnú judikatúru Súdneho dvora spolu s preberaním ním používaných odborných termínov, nemôžu sa vyhnúť pojmu daňový podvod i na účely rozhodovania vo veciach odpočítania DPH“.

66. Správny súd má za to, že žalobcovi bolo v daňovom konaní preukázané, že sa úmyselne zapojil do podvodného reťazca spoločností uplatňujúcich si výdavky na podklade faktúr od spoločnosti V., s.r.o., nakoľko vzhľadom na všetky okolnosti mal vedieť, že ide o neštandardnú obchodnú transakciu. Priamu vedomosť preukazuje to, že žalobca vedome nespolupracoval riadne s daňovým úradom, keď mu nepredložil spárovanie faktúr na prvé výzvy, a toto vykonal až dodatočne, keď zistil, že správca dane si zabezpečil dôkazy, ktorými je schopný preveriť reálne stavy dodávok tovaru. Možno sa stotožniť so závermi správcu dane a žalovaného, že spoľahlivo preukázali nedodanie tovaru dodávateľom žalobcu spoločnosťou V., s.r.o.. Bolo preukázané, že žalobca jednoznačne nepoužil takto deklarovaný tovar na zabezpečenie a dosiahnutie svojich príjmov tým, že z faktúr od dodávateľov V. s.r.o. a N. F. vyplýva, že daňový subjekt deklaroval v zdaňovacích obdobiach január 2018 - jún 2018 obstaranie elektroinštalačného materiálu v hodnote základu dane 443.285,30 eur. Z dokladov predložených od odberateľa F. a.s. (odpoveď na výzvu č. XXXXXXXXX/XXXX) bolo zistené, že kontrolovaný daňový subjekt deklaroval dodanie elektroinštalačného materiálu spoločnosti F. a.s. v zdaňovacích obdobiach január 2018 - jún 2018 v podstatne nižšej hodnote (základ dane 125.157,00 eur). Aj pri pripočítaní ďalších faktúr vystavených pre odberateľov E., s.r.o., D. E., s.r.o., K., s.r.o., H., s.r.o., K., s.r.o., U. B., a.s. a U. S., a. s. je zrejmé, že daňový subjekt v zdaňovacích obdobiach január 2018 - jún 2018 vynaložil na obstaranie tovaru o cca 76.146,47 eur viac, než deklaroval na výstupe (spotreboval, prípadne dodal na zákazky), a to bez započítania ceny (výdavkov) na pracovnú činnosť zamestnancov prípadne spolupracujúcich živnostníkov. Keďže žalobca a dodávateľ tvrdili, že materiál sa dodával priamo na zákazky (diela), tak potom tieto tvrdenia sú účelové a nepravdivé, nezodpovedajúce reálnemu stavu, z ktorého plynie, že také množstvo tovaru žalobca nepoužil v rozhodnom čase, ako mu malo byť dodané, a teda jednoznačne musel vedieť o konkrétnych okolnostiach obchodu. Žalobca tak nepreukázal v konaní napriek opakovaným výzvam reálne spotrebovanie tovaru (jeho vyfakturovanie) svojím odberateľom. Samotné zníženie vlastnej daňovej povinnosti pri odpočítaní dane na vstupe samo osebe protiprávne nie je. Podstatnou je však otázka, či žalobca vedieť mal, resp. mohol, že sa zúčastňuje takéhoto konania, a teda posúdenie tejto štvrtej otázky súvisí s vyhodnotením opatrení, ktoré daňový subjekt prijal, resp. mal prijať v rámci obvyklej obozretnosti, aby zabránil svojej i nevedomej účasti na daňovom podvode.

67. Správny súd považuje na tomto mieste za vhodné uviesť, že je potrebné mať na pamäti, že žalobca má povinnosť prijať všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozsudky vo veciach napr. Teleos plc. a spol., C-409/04, Vlaamse Oliemaatschappij NV, C-499/10), pričom určenie opatrení, ktoré možno v konkrétnom prípade požadovať od žalobcu uplatňujúceho si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jeho plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností konkrétneho prípadu vo veci samej (rozsudok ESD v spojených

veciach Mahagében kft. a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11). Podľa správneho súdu možno od žalobcu spravodlivo požadovať, aby mal vedomosť o svojich obchodných partneroch a aby pri obchodovaní zachovával potrebnú mieru opatrnosti. Poctivý obchodný styk je základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti a prejavuje sa tým, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale aj vedomosť o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Za stavu, že žalobca podstúpi riziko a začne s nedôveryhodným subjektom obchodovať, musí si byť vedomý toho, že na preukázanie reálnosti dodávok od takejto spoločnosti bude musieť správcovi dane predložiť také dôkazy, ktoré reálnosť dodávok bez akýchkoľvek pochybností potvrdia.

68. Správny súd dospel k záveru, že žalovaný a správca dane správne vyhodnotili okolnosť možnej vedomosti žalobcu, a teda že tento vedieť mal, respektíve mohol vedieť, že toto plnenie je súčasťou daňového podvodu zo strany dodávateľa V., s.r.o., nakoľko v konaní bolo preukázané, že tento deklarovaný dodávateľ mu tovar dodať nemohol. Závery správcu dane aj žalovaného boli riadne uvedené v rozhodnutí a žalobca musel vedieť a ak nevedel, tak s ohľadom na všetky okolnosti mohol a mal vedieť, že sa zapája do reťazca podozrivých obchodných transakcií, s ktorými môže byť spojený podvod na dani. Predmetné dôkazy a indície vyhodnotili správne orgány jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach a z tohto vyhodnotenia by bolo možné i podľa názoru súdu súhlasiť so záverom, že žalobca konal neobozretne, keď za zistených okolností vstúpil do predmetných obchodných transakcií. Správca dane vytkol žalobcovi, že opakovane obchodoval so spoločnosťami, kde bol konateľom R. D., pričom šlo o obchody v státisícových sumách, ktoré prebehli s firmou bez priestorov, skladov, zamestnancov. Uvedená spoločnosť bola bez praktických skúseností, bez etablovania na trhu, a preto realizovanie obchodu s takouto spoločnosťou bolo pre žalobcu rizikové. Správca dane teda správne uzavrel, že žalobca sa nechoval ako obozretný podnikateľ a nerealizoval opatrenia, ktoré bolo možno od neho rozumne požadovať, a preto jeho konanie možno v zmysle európskej judikatúry považovať za účastné na daňovom podvode, nakoľko vzhľadom na všetky okolnosti vedieť mal a mohol, že sa účastní daňového podvodu.

69. Bez toho, aby sa správny súd venoval všetkým námietkam, na ktoré žalobca poukázal v početných bodoch správnej žaloby, čím mali byť porušené jeho práva vyplývajúce z daňového poriadku, zo , prípadne z , je potrebné zdôrazniť, že daňová kontrola a po nej nasledujúce vyrubovacie konanie, zavŕšené prvostupňovým rozhodnutím správcu dane a naň nadväzujúce odvolacie konanie, neprebiehali bez vedomosti a už vôbec nie bez aktívnej ingerencie žalobcu ako účastníka administratívneho konania. Žalobca mal po celú dobu daňového konania možnosť aktívne sa zúčastňovať úkonov správcu dane prostredníctvom práv prináležiacich mu daňovým poriadkom, vyjadroval sa k jednotlivým zisteniam správcu dane, ku ktorým následne správca dane v zmysle daňového poriadku zaujímal stanoviská, s ktorými následne oboznamoval žalobcu. Daňová kontrola sa týkala vlastnej podnikateľskej činnosti žalobcu a ním deklarovaných obchodov, s ktorými musel byť oboznámený a už v prvotných štádiách daňovej kontroly mal faktickú možnosť pripraviť sa na účinné a efektívne využívanie svojich práv, ktorých ústredným (jednotiacim) prvkom malo byť preukázanie jeho tvrdení.

70. K námietke o presúvaní dôkazného bremena správny súd uvádza, že z administratívneho spisu vyplýva, že správca dane v posudzovanom prípade zákonným spôsobom viedol dokazovanie, snažil sa úplne a presne zistiť skutkový stav veci s tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly všetky potrebné podklady a dôkazy pre svoje rozhodnutie, bez ohľadu na to, či tieto dôkazy boli v prospech alebo v neprospech žalobcu a tieto i správne vyhodnotil. Rozhodovacou praxou kasačného súdu je ustálené, že pokiaľ správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov na faktúre (k čomu v posudzovanom prípade nepochybne došlo), musí daňový subjekt (žalobca) v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Na strane žalobcu v postavení daňového subjektu totiž nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, pretože žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti potrebné pre priznanie nároku na odpočet DPH. Dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte. Správny súd sa nestotožňuje s tvrdením žalobcu, že žalovaný a správca dane nezákonne zaťažili žalobcu dôkazným bremenom. Ako už bolo vyššie uvedené, okamihom, keď správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov na sporných faktúrach, musí žalobca produkovať (označiť a navrhnúť) ďalšie dôkazy na preukázanie, že

k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Je len a len na žalobcovi, akými skutočnosťami (dôkazmi) preukáže reálnosť sporných obchodov. V zmysle daňového poriadku totiž možno na preukázanie rozhodujúcich skutočností použiť všetko, čo nie je získané v rozpore so zákonom. V posudzovanom prípade je podstatou sporu to, či predmetný obchod reálne prebehol tak, ako je deklarované spornými faktúrami, teda či dodávateľ označený na faktúrach reálne uskutočnil dodanie tovaru pre žalobcu. V každom prípade je potrebné si uvedomiť, že je to práve žalobca, na ktorom leží dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia. Pokiaľ si túto procesnú povinnosť žalobca nesplní, nemôže mu byť nárok na odpočet DPH priznaný. Na základe uvedeného správny súd hodnotí predmetnú žalobcovu námietku ako neodôvodnenú.

71. Správny súd konštatuje, že daňové orgány vychádzali pri svojom rozhodovaní z dokazovania orientovaného na predmet daňového konania, a to v rozsahu postačujúcom na učinenie záveru o nepreukázaní uskutočnenia dodania tovaru dodávateľom V. s.r.o. ako aj zapojenia žalobcu do podvodného konania. Na základe nimi vykonaného dokazovania s poukazom na ustanovenia , potom vec správne posúdili tak, že žalobca si uplatnil nárok na odpočítanie dane v kontrolovanom zdaňovacom období v rozpore so zákonom, keď nepreukázal, že zdaniteľné plnenia boli skutočne realizované dodávateľskou spoločnosťou tak, ako je deklarované na sporných faktúrach. Svoje rozhodnutie náležite odôvodnili, zistený skutkový stav správne posúdili s poukazom na vykonané dokazovanie, ktoré vyhodnotili a uviedli svoju správnu úvahu. Rozhodnutie žalovaného a správcu dane netrpí vadou nepreskúmateľnosti, ako namietal žalobca.

72. Správny súd poukazuje na to, že pochybnosti správcu dane a žalovaného v danej veci o reálnosti predmetného obchodu na základe sporných faktúr sú založené na skutočnostiach, ktoré vyplynuli z dokazovania vykonaného správcom dane za účelom preverenia tvrdení žalobcu. Správca dane správne zameral a rozšíril dokazovanie aj na skutočnosti, ktoré presahujú rámec právnej sféry vplyvu žalobcu, t. j. aj na právne vzťahy týkajúce sa dodávateľa deklarovaného na sporných faktúrach a jeho subdodávateľov uvedených v kontrolných výkazoch ako aj na kontrolu odberateľského vzťahu. Správca dane mal právo preveriť existenciu zdaniteľných obchodov, ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti. Nemal však povinnosť žalobcovi oznamovať, akým spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení, že sa obchody tak, ako boli faktúrou deklarované, skutočne realizovali. Postup správcu dane a žalovaného, ktorým spochybnili dôkazy predložené žalobcom v daňovom konaní, resp. ich vyhodnotili ako formálne alebo ako nepostačujúce na preukázanie žalobcom uvádzaných tvrdení, vrátane odôvodnenia týchto pochybností, je potrebné považovať za preukázané zisteným skutkovým stavom a za právne korektné. Úvahy správcu dane a žalovaného odôvodňujúce toto spochybnenie nevykazujú prvky arbitrárnosti, ale naopak účinne viedli k opätovnému preneseniu dôkazného bremena na žalobcu, pričom v konečnom dôsledku možno dôkazné bremeno žalobcu považovať za neunesené. Záver správcu dane a žalovaného o tom, že žalobca neuniesol v daňovom konaní dôkazné bremeno, je preto potrebné považovať za náležite vyargumentovaný. Ak žalobca dôkazné bremeno neuniesol, nemohol úspešne a právne účinne uplatniť svoj nárok na odpočet DPH. Podľa správneho súdu správca dane a žalovaný svoje rozhodnutie náležite odôvodnili a preto námietka žalobcu o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutí je nedôvodná.

73. K námietke ohľadne nepríslušnosti správcu dane na vykonanie daňovej kontroly, ako aj na vydanie prvostupňového rozhodnutia správny súd uvádza, že hodnotí túto námietku ako nedôvodnú. Oprávnenie vykonať daňovú a na ňu nadväzujúce vyrubovacie konanie u daňového subjektu s trvalým pobytom v územnom obvode iného správcu dane vyplýva z § 44 ods. 3 daňového poriadku, na základe ktorého správca dane môže vykonať daňovú kontrolu aj u daňového subjektu, ktorému je príslušný iný správca. Zároveň podľa druhá veta daňového poriadku vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý začal daňovú kontrolu. <https://www.beck-online.sk/bo/document- view.seam?documentId=pj5f6mrqga4v6njwgm> správcovi dane (s výnimkou správcu dane, ktorým je obec) umožňuje vykonať daňovú kontrolu u daňového subjektu, aj keď podľa zákona nie je na správu daní miestne príslušný, a to bez predchádzajúceho delegovania miestnej príslušnosti, resp. bez toho, aby daňovú kontrolu vykonával ako dožiadaný orgán. Na základe oprávnenia vyplývajúceho z daňového poriadku mohol vykonať daňovú kontrolu u žalobcu Daňový úrad F., pobočka D. R., napriek tomu, že miestne príslušným správcom dane žalobcu je Daňový úrad D.. Následne v zmysle ods.

1 daňového poriadku musel vykonať vyrubovacie konanie a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydať Daňový úrad F., pobočka D. R.. Žiadne pochybnosti o určení miestnej príslušnosti medzi daňovými úradmi nevznikli a preto nebol dôvod, aby o miestnej príslušnosti rozhodoval žalovaný v zmysle daňového poriadku. neustanovuje, že by daňový subjektu (žalobca) mohol v priebehu daňovej kontroly podať námietku miestnej príslušnosti, o ktorej by bol žalovaný povinný rozhodnúť. S uvedenou námietkou sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí riadne a vecne správne vyporiadal na strane 16 napadnutého rozhodnutia.

74. Čo sa týka námietky ohľadne toho, že protokol z daňovej kontroly neobsahuje potrebné náležitosti, keďže neobsahuje sídlo správcu dane, ale obsahuje len sídlo pobočky správny súd zhodne so žalovaným konštatuje, že zákonodarca nerozčleňoval daňový úrad pridaním jeho pobočiek navonok, ale smerom dovnútra. Preto aj pracovníci pobočky daňového úradu, hoci vykonávajú svoju činnosť na adrese odlišnej od adresy sídla daňového úradu, tak konajú ako oprávnené úradné osoby daňového úrady. V je vymedzený priestor, v ktorom daňový úrad vrátane pobočiek a kontaktných miest vykonáva svoju zákonom vymedzenú pôsobnosť. Podľa na zabezpečenie výkonu činnosti daňových úradov možno zriadiť pobočky daňového úradu a kontaktné miesta; pobočky daňového úradu a kontaktné miesta na návrh riaditeľa daňového úradu zriaďuje a zrušuje prezident. V prejednávanom prípade pobočka Daňového úradu F., D. R. vykonala daňovú kontrolu a vydala protokol a rozhodnutie, na čo nepotrebuje právnu subjektivitu ani procesnú spôsobilosť, nakoľko v zmysle je prenesené na pobočku oprávnenie vykonávať činnosti daňového úradu vymedzené v citovaného zákona, t. j. správu daní, ktorej obsahom je aj výkon daňovej kontroly a vyrubovacieho konania.

75. K námietke žalobcu týkajúcej sa nevykonania dokazovania - miestne zisťovanie za účelom preukázania materiálneho plnenia a výsluch svedkov, pracovníkov žalobcu, ktoré by preukázali existenciu a spracovanie tovaru a dodanie tovarov dotknutým dodávateľom, čím malo dôjsť k neúplnému zisteniu skutkového stavu a k neumožneniu žalobcovi splniť si svoje dôkazné povinnosti správny súd uvádza, že v danom prípade miestne zisťovanie nemôže vyvrátiť dôvodné pochybnosti správcu dane a žalovaného, ktorí nielen spochybnili existenciu tovaru, ani ekonomickú činnosť žalobcu, ale spochybnili dodávateľa tovaru, pričom zistili, že žalobca údajne dodaný tovar nepoužil na zabezpečenie dosiahnutia príjmov. Žalobca a tiež i svedok A. D. zhodne tvrdili, že tovar žalobcovi dodal svedok a žalobca si tovar osobne prevzal, z čoho vyplýva, že pri preberaní tovaru neboli prítomní zamestnanci žalobcu, ktorí by mohli potvrdiť dodanie tovaru od deklarovaného dodávateľa. Ďalej je potrebné vziať v úvahu tvrdenia žalobcu a R. D., že k dodaniu a prevzatiu tovaru malo dôjsť v areáli H. E. a.s., čo znamená, že v deň dodania tovaru, ktorý je uvedený na jednotlivých faktúrach, musel mať svedok R. D. povolený vstup do areálu tejto spoločnosti. Z dokladov predložený VW E. a.s. však jednoznačne vyplýva, že v uvedených dňoch svedok vstup do areálu spoločnosti zaznamenaný nemal. Žalovaný správne v rozhodnutí poukázal i na účelovú zmenu výpovede žalobcu, ktorý po oboznámení sa s uvedeným dôkazom tvrdil, že tovar preberal ešte pred výrobným závodom. Z uvedených dôvodov správny súd vyhodnotil námietku žalobcu ako nedôvodnú, nakoľko vykonanie miestneho zisťovania a výsluchu zamestnancov žalobcu, nemohli preukázať dodanie tovaru spoločnosťou V. s.r.o..

76. Správny súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalobcu o porušení vyhľadávacej zásady vo vyrubovacom konaní. Je pravdou, že žalobca nenavrhol vykonať dokazovanie prehľadom vstupov a výstupov do výrobného závodu H. E. a.s., ale je na úvahe správcu dane, aké dôkazy vykoná, aby skutkový stav zistil čo najúplnejšie a nie je viazaný pritom len návrhmi daňového subjektu. Keďže daňový subjekt - žalobca tvrdil, že k dodaniu tovarov od spoločnosti V. s.r.o. dochádzalo v uvedenom závode, kde bol tovar aj ďalej spracovávaný pre odberateľov žalobcu, bolo logické, že dodávateľ musel mať v dňoch dodania tovaru evidovaný vstup a výstup do tohto závodu, a preto správca dane, reagujúc na tvrdenie žalobcu a dodávateľa ohľadom dodania tovaru, si vyžiadal od spoločnosti H. E. a.s. prehľad vstupov a výstupov do areálu závodu. I keď uvedený dôkaz bol vyžiadaný až vo vyrubovacom konaní, nejde o porušenie daňového poriadku, ale o povinnosť správcu dane v zmysle § 24 ods. 2 daň. poriadku. Žalobca poukazoval na rozsudok NS SR sp. zn. , ktorý však v danej veci nie je aplikovateľný, pretože sa týkal vykonávania dokazovania správcom dane po tom, ako už súd právoplatne rozhodol, že nebola dodržaná zákonná lehota na výkon daňovej kontroly.

77. Pokiaľ žalobca vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 01.12.2021 a tiež na súdnom pojednávaní poukazoval na skutočnosť, že na základe obdobných žalôb podaných žalobcom už prebiehali súdne

konania na Krajskom súde v Trenčíne pred iným senátom (senát 13S), ktoré boli právoplatne ukončené tak, že súd žalobe vyhovel a napadnuté rozhodnutia zrušil a tiež, že voči žalobcovi žalovaný rozhodnutia správcu dane, týkajúce sa daňovej kontroly za rok 2016, zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, správny súd považuje za potrebné uviesť, že nie je viazaný právnym názorom iného senátu, keď po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k inému právnemu záveru. Proti rozhodnutiam, na ktoré poukazoval žalobca, žalovaný podal kasačnú sťažnosť, a tak vo veci bude rozhodovať Najvyšší správny súd SR, ktorého právnym názorom je súd viazaný. Tiež je potrebné uviesť, že i keď v zmysle § 3 ods. 9 Daň. poriadku platí zásada, že v skutkovo zhodných prípadoch nemajú vznikať neodôvodnené rozdiely, rozhodnutia žalovaného, na ktoré žalobca poukazoval, sa týkali síce žalobcu, ale inej daňovej kontroly, za iné zdaňovacie obdobia, vo veci konal iný správca dane a tiež neuznané odpočty DPH sa týkali dodávok od iných dodávateľov. Naviac, uvedenú námietku žalobca uplatnil až po zákonom stanovenej lehote, a preto správny súd na ňu neprihliadol v zmysle .

78. Za nedôvodnú správny súd vyhodnotil i námietku žalobcu, že správca dane a žalovaný nerešpektujú judikatúru Súdneho dvora EÚ a tiež NS SR, na ktoré v žalobe poukázal. V prejednávanej veci odpočet DPH žalobcovi nebol uznaný z dôvodu nesplnenia zákonných podmienok, keď nepreukázal dodanie tovaru dodávateľom V. s.r.o..

79. Správny súd je toho názoru, že záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami . Žalobca nepreukázal splnenie podmienok pre odpočítanie dane z vyššie uvedených dôvodov a po preskúmaní veci správny súd dospel k záveru, že ani v procesnom postupe správcu dane a žalovaného neboli zistené porušenia daňového poriadku. Daňové orgány vykonali riadne dokazovanie a žalovaný prihliadol na všetky relevantné skutočnosti, ktoré vyšli v daňovom konaní najavo. Z uvedených dôvodov správny súd dospel k záveru, že námietky uvedené v žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného ani prvostupňového rozhodnutia správcu dane.

80. Podľa , ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

81. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a nedôvodnosť námietok žalobcu, správny súd podľa žalobu zamietol.

82. O trovách konania súd rozhodol podľa , v zmysle ktorého žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne.

83. V prejedávanej veci procesne úspešnému žalovanému, ktorým je orgán štátnej správy, správny súd náhradu trov nepriznal, nakoľko žalovanému nevznikli žiadne dôvodne vynaložené trovy a trovy konania si v prípade úspechu žalovaný ani neuplatnil.

84. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 ( veta posledná o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní odo dňa doručenia tohto rozsudku na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne.

V kasačnej sťažnosti je potrebné uviesť všeobecné náležitosti podania podľa , t.j. ktorému správnemu súdu je podanie určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj,

kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Kasačnú sťažnosť možno podľa odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa a , je žalovaným Centrum právnej pomoci.

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.