Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_31Cob-89-2020.pdf
PDF · 149.06 KB
Case nature
Area
Subarea
31Cob/89/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Lucia Mizerová a sudcov: JUDr. Erika Tischlerová a JUDr. Pavol Laczo, v právnej veci žalobkyne: BioMedix s. r. o., so sídlom Scherera 4800/26, Piešťany, IČO: 46 464 263, zastúpeného splnomocnencom: KELLER & Partners, s. r. o., advokátska kancelária, so sídlom Kuzmányho 3, Piešťany, IČO: 47 235 217, proti žalovanej: M. D., nar. X.XX.XXXX, bytom H. XXX/XX, H. L., zastúpenej advokátom: JUDr. Mgr. Marián Kropaj, PhD., so sídlom Mudroňova 7356/51, Piešťany, o vydanie účtovníctva a iné, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č.k. 7Cb/7/2017-141 zo dňa 31.1.2020 v spojení s opravným uznesením č. k. 7Cb/7/2017-151 zo dňa 14.4.2020 - voči vyhovujúcemu výroku II. a výroku III. o trovách, t a k t o
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s jeho opravným uznesením v napadnutých výrokoch II. a III. p o t v r d z u j e .
II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. konanie v časti o vydanie interných dokladov za roky 2011 až 2015 a v časti o vydanie prvotných účtovných dokladov zaevidovaných v jednotlivých účtovných knihách za roky 2011 až 2015 zastavil; výrokom II. uložil žalovanej povinnosť vydať žalobkyni účtovné závierky za roky 2011 a 2012, výkaz ziskov a strát za roky 2011 a 2012, súvahu za roky 2011 a 2012 a za roky 2011 až 2015, vydať žalobkyni denník, hlavnú knihu, knihu vystavených faktúr, knihu prijatých faktúr, knihu záväzkov, knihu pohľadávok, pokladničnú knihu, záznamy z inventarizácie pokladne a záznamy dokladov pre priznanie dani z pridanej hodnoty, to všetko spolu do troch dní od právoplatnosti rozsudku; a výrokom III. rozhodol, že žalobkyňa má proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 67,20% s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie uznesením.
2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 1, § 536, § 540 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OBZ“), § 1 ods. 1 písm. a) bod 1., § 2 ods. 1 až 3, § 9, § 10 ods. 1, § 11 ods. 1 a 2, § 12 ods. 1, 2, 4 a 5, § 17 ods. 1 až 3 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve (ďalej len „ZoÚ“) a vecne tým, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala, aby súd uložil žalovanej povinnosť vydať žalobkyni ročné účtovné závierky za roky 2011 a 2012, výkaz ziskov a strát za roky 2011 a 2012, súvahu za roky 2011 a 2012 a nasledovné dokumenty za roky 2011 až 2015: denník, hlavnú knihu, knihu vystavených faktúr, knihu prijatých faktúr, knihu záväzkov, knihu pohľadávok, interné doklady, pokladničnú knihu, prvotné účtovné doklady zaevidované a zaúčtované v jednotlivých účtovných knihách, záznamy z inventarizácie pokladne a zoznamy dokladov pre priznanie k dani z pridanej hodnoty a nahradiť žalobkyni trovy konania, a to tým titulom, že na základe ústnej dohody žalovaná ako fyzická osoba - podnikateľ (IČO 35 243 732) v r. 2011 až 2015 za odplatu
viedla účtovníctvo žalobkyne; spoluprácu ukončila žalovaná e-mailom zo dňa 26.3.2015, v ktorom žalovaná prisľúbila odovzdanie účtovných dokladov v krátkom čase, čo ale nesplnila ani po písomnej výzve žalobkyne zo dňa 23.8.2016. Žalovaná v spore poprela vedenie účtovníctva pre žalobkyňu; tvrdila, že sporové strany neuzatvorili žiadnu zmluvu, a preto ani nemohli vzniknúť žiadne ich vzájomné práva a povinnosti. Uviedla, že žiadne doklady nemá a žiadala, aby súd žalobu zamietol. Žalobkyňa na preukázanie existencie zmluvného vzťahu sporových strán predložila výpis platieb preukazujúci poukazovanie súm žalobkyňou v prospech žalovanej a trvala na tom, že žalovaná na základe ich dohody viedla pre žalobkyňu účtovníctvo; za tým účelom štvrťročne (vzhľadom na periodicitu platenia DPH) nosila žalovanej doklady (prijaté a odoslané faktúry, pokladničné bločky, výpisy z bankového účtu) potrebné na vedenie účtovníctva a podávanie daňových priznaní, ktoré priznania robila žalovaná od r. 2013 či 2014 elektronicky; všetky doklady mala žalovaná stále u seba, pre prípad daňovej kontroly. Žalovaná mala žalobkyni oznámiť, že si má hľadať nového účtovníka, pričom prisľúbila urobenie daňového priznania (odklad do júna). Žalovaná žalobkyni vrátila nejaké do igelitovej tašky vložené dokumenty; avšak chýbali už vytlačené daňové priznania, priznania DPH, odoslané aj prijaté faktúry, hlavná kniha v elektronickej podobe, záznamy v elektronickej podobe, koncové stavy účtov. Žalobkyňa tvrdila, že dokumenty žalovanej odovzdávala u žalovanej buď osobne alebo jej ich odoslala poštou (nie proti podpisu). Zdôraznila, že žiada vydať elektronickú hlavnú knihu, kde je všetko, čo žalovaná spracovala. Uviedla, že žalovaná vyhotovovala a v mene žalobkyne aj podávala na daňovom úrade daňové priznania za r. 2011, 2012 osobne, následne elektronicky. Súd vo veci vypočul svedkyňu N. E., ktorá potvrdila, že žalobkyni doporučila žalovanú ako účtovníčku, že bola pri ústnej dohode sporových strán o vedení účtovníctva a tiež že so žalobkyňou bola u žalovanej pre účtovné "papiere."
3. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalovaná skutočne v žalobkyňou vymedzenom období viedla žalobkyni účtovníctvo, za čo jej bola vyplácaná odmena. Túto spoluprácu e- mailom ukončila žalovaná tak, ako to uviedla žalobkyňa, a ďalej mal súd za preukázané, že žalobkyňa (resp. jej konateľka) vyzývala žalovanú na odovzdanie dokladov, ktoré jej boli dané k dispozícii za účelom vedenia účtovníctva a podávania daňových priznaní. Z e-mailovej komunikácie sporových strán je zrejmé, že žalobkyňa vyzývala žalovanú na vrátenie (vydanie) jej zverených dokladov/dokumentov; žalovaná v tejto komunikácii nepopierala ani vedenie účtovníctva žalobkyne ani držbu predmetných dokumentov. Právny vzťah sporových strán (podnikateľských subjektov) posúdil súd prvej inštancie v zmysle ust. § 536 a nasl. OBZ o zmluve o dielo. Uzavrel, že nakoľko žalovanej boli pre účel vykonania diela žalobkyňou odovzdávané veci (doklady), ktoré z povahy veci sa nemohli stať súčasťou diela, bolo povinnosťou žalovanej analogicky podľa ust. § 540 OBZ tieto veci (doklady, dokumenty) po vykonaní diela žalobkyni ako objednávateľke vrátiť, a to bez zbytočného odkladu po ukončení ich spolupráce (ku ktorému došlo e-mailom žalovanej zo dňa 26.3.2015). Žalovaná nepreukázala splnenie tejto povinnosti, pričom bolo preukázané, že zmluvu plnila v časti vedenia účtovníctva a podávania daňových priznaní v mene žalobkyne, za čo jej bola vyplácaná dojednaná odmena. Dôvodil, že v zmysle Zákona o účtovníctve je zrejmé, aké podklady (dokumenty, doklady) musela žalobkyňa poskytnúť žalovanej na vykonanie diela a tiež, čo bolo výstupom činnosti žalovanej (viď ods. 31. zhora), a teda čo mala žalovaná žalobkyni bez zbytočného odkladu po skončení ich spolupráce vydať.
4. Vzhľadom na to, že žalobkyňa vzala späť žalobu v časti o vydanie interných dokladov a prvotných účtovných dokladov, ktoré nevedela presne individualizovať, súd konanie v späťvzatej časti zastavil (výrok I.). V časti o vydanie vecí uvedených vo výroku II. rozsudku, považoval súd prvej inštancie žalobu za dôvodne podanú, preto jej v tejto časti vyhovel.
5. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Vyhodnotil, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala vydania 61 vecí (=100% uplatneného nároku), a to: ročné účtovné závierky za roky 2011 a 2012 (2 veci), výkaz ziskov a strát za roky 2011 a 2012 (2 veci), súvahu za roky 2011 a 2012 (2 veci), denník za roky 2011 až 2015 (5 vecí), hlavnú knihu za roky 2011 až 2015 (5 vecí), knihu vystavených faktúr za roky 2011 až 2015 (5 vecí), knihu prijatých faktúr za roky 2011 až 2015 (5 vecí), knihu záväzkov za roky 2011 až 2015 (5 vecí), knihu pohľadávok za roky 2011 až 2015 (5 vecí), interné doklady za roky 2011 až 2015 (5 vecí), pokladničnú knihu za roky 2011 až 2015 (5 vecí), prvotné účtovné doklady zaevidované a zaúčtované v jednotlivých účtovných knihách za roky 2011 až 2015 (5 vecí), záznamy z inventarizácie pokladne (5 vecí) a zoznamy dokladov pre priznanie k dani z pridanej hodnoty za roky 2011 až 2015 (5 vecí). Žalobca vzal žalobu späť v časti o vydanie 10 vecí (= 16,4% uplatneného nároku), teda v časti o vydanie interných dokladov za roky 2011 až 2015 (5 vecí) a prvotných účtovných dokladov
zaevidovaných a zaúčtovaných v jednotlivých účtovných knihách za roky 2011 až 2015 (5 vecí), a to bez zavinenia žalovanou, teda čiastočné späťvzatie žaloby je potrebné započítať na ťarchu žalobkyne, ktorá zavinila zastavenie konania v tejto časti. Žalovaná mala úspech v časti vydanie 51 vecí (= 83,6% uplatneného nároku). Pomer úspechu a neúspechu žalobkyne vo veci potom je 67,2% (= 83,6% - 16,4%) a v tomto rozsahu jej súd priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania (výrok III.).
6. Opravným uznesením č. k. 7Cb/7/2017 - 151 zo dňa 14.4.2020 opravil súd prvej inštancie ex offo označenie žalobkyne v záhlaví napadnutého rozsudku. Opravné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 1.5.2020.
7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalovaná prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie, podľa jeho obsahu a odvolacieho návrhu smerujúce len proti výrokom II. a III. napadnutého rozsudku, a to z dôvodov, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP). Dôvodila, že súd sa jej vyjadreniami nezaoberal vôbec alebo len veľmi minimálne, pričom ich vyjadril v tom, že žalovaná všetko popierala. Súd sa mal zaoberať v prvom rade tým, či sú splnené podmienky prípustnosti žaloby a predpoklady možnej úspešnosti podanej žaloby. Žalovaná opakovane zdôrazňovala, že žalobca má povinnosť v súdnom konaní preukázať, že: a) vec sa nenachádza vo faktickej moci žalobkyne vlastníka, ale v moci inej osoby, ktorá predmetnú vec odmieta vydať, b) žalovaná má vec u seba, a preto má možnosť vec vydať vlastníkovi, c) predmetom žaloby je vec, o vydanie ktorej sa žiada; musí byť individualizovaná takým spôsobom, aby ju bolo možné odlíšiť od iných vecí, najmä od vecí rovnakého druhu, d) žalovaná vec zadržiava protiprávne, e) vlastník musí preukázať existenciu vlastníckeho práva, oprávnenej držby alebo detencie k veci, o vydanie ktorej žiada. Žalobkyňa vôbec súdu nepreukázala, že veci - písomné doklady, ktoré požaduje vydať od žalovanej nemá vo svojej faktickej moci a vôbec súdu nepreukázala, že by predmetné veci - písomné doklady mala mať žalovaná. Z právnych predpisov vyplýva povinnosť podnikateľa - žalobkyne starostlivo opatrovať doklady súvisiace s výkonom podnikateľskej činnosti. Samotný súd na pojednávaní uviedol, že vedenie účtovníctva podnikateľom spôsobom, že množstvo dokladov uloží do tašky a odnesie účtovníkovi je neprípustné a v rozpore so zákonom o účtovníctve, pretože podnikateľ zodpovedá za svoje účtovníctvo a je povinný viesť ho postupne a priebežne. Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, tak žiadne preberacie protokoly ani zápisnice neboli vyhotovované. Pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že tieto doklady má niekto iný, resp. žalovaná, tak by to mala bezpečne preukázať (napr. zápisnicami, preberacími protokolmi, atď.). Žalobkyňa to preukázať nevie, pretože žiadne doklady žalovaná od žalobkyne nemá. Žalovaná opakovane uvádza, že žiadne doklady žalobkyni nezadržiava. Žalobkyňa pokiaľ tvrdí, že žalovaná má niečo zadržiavať je povinná preukázať aké doklady odovzdala, kedy ich odovzdala, na základe čoho ich odovzdala a o tomto predložiť súdu dôkazy atď. Požadované veci nie sú individualizované. Napr. žiadosť o vydanie prvotných účtovných dokladov (akých, z akého dátumu, kto ho vystavil, na aký predmet a akú sumu? atď.). Žalovaná žiadne veci žalobkyne nezadržiava. Žalobkyňa nepreukázala existenciu žiadneho práva k veciam, ktoré má žalovaná a má ich povinnosť vydať žalobkyni. Súd dospel k záveru, že medzi účastníkmi bola ústne uzavretá zmluva resp. dohoda, predmetom ktorej bolo vedenie účtovníctva žalovanou pre žalobcu. No už samotná formulácia uvedeného zistenia súdu je mylná, nepreukázaná, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Súd sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s otázkou kedy presne (ak vôbec niekedy) došlo k uzavretiu dohody, resp. zmluvy o vedení účtovníctva, rozsahom služieb, ktoré mali byť predmetom dohody medzi žalobcom a žalovanou, a nezaoberal sa ani právami a povinnosťami žalobcu a žalovanej. Súd sa nezaoberal ani tým, či mala byť zmluva, resp. dohoda dojednaná na dobu určitú alebo neurčitú. Ani tým, či mala žalovaná po dohode (medzi žalobcom a žalovanou) plne prevziať zodpovednosť za určité vykonávané služby alebo len v obmedzenom rozsahu. Pričom z ustanovenia § 269 ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva, že ak zmluvné strany pri zmluve, ktorá nie je v Obchodnom zákonníku upravená ako zmluvný typ dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie je uzavretá. Neuzavretá zmluva de facto nikdy nevznikla. Neboli určené teda ani žiadne práva a povinnosti a logicky ani zodpovednosť za konkrétne úkony. Samotná žalobkyňa v žalobe odkazuje na Obchodný zákonník, no v ostatnom vyjadrení odkazuje na ust. § 43a a nasl. Občianskeho zákonníka. Čiže samotná žalobkyňa zastúpená právnym zástupcom nebola schopná ani len určiť režim, podľa ktorého sa mala údajná, domnelá dohoda riadiť. Rovnako neuviedla kedy mala byť údajná dohoda uzavretá. Podľa ust. § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená ako typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie je uzavretá. Samotná žalobkyňa uvádza v žalobe hneď viacero zmluvných typov - zmluvu o vedení účtovníctva, zmluvu o dielo a mandátnu zmluvu. Vždy je potrebné dohodnúť konkrétny rozsah
záväzku. Žalobca súčasne nesie bremeno tvrdenia a aj dôkazné bremeno. Zodpovednosť akéhokoľvek účtovníka za účtovníctvo je len do tej miery, v akej si ju obe zmluvné strany dohodnú v zmluve o vedení účtovníctva. Nikdy však účtovník nezodpovedá za podnikateľskú činnosť, ktorú sa podnikateľ rozhodol vykonávať, teda účtovník nemôže zodpovedať ani za to, či mu boli odovzdané všetky doklady alebo či sú doklady pravé a pravdivé. Rovnako účtovník ani nemusí vedieť o tom, čo všetko podnikateľ pri výkone podnikania vykonáva. Vie len tie skutočnosti týkajúce sa podnikania o ktorých mu podnikateľ povie, resp. ktoré mu oznámi. Žalobkyňa vôbec nepreukázala ani odovzdávanie akýchkoľvek dokladov žalovanej, nieto ešte konkrétnych dokladov (Kedy a aké doklady mali byť žalovanej predložené? Prečo žalobkyňa nepredložila preberacie protokoly k dokladom, ktoré mala predložiť žalovanej?). Dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno preukázania vzniku zmluvy o vedení účtovníctva a predmet tejto dohody, resp. zmluvy spočívalo na žalobkyni. Jej existenciu a konkrétny obsah mala nielen tvrdiť, ale aj bezpečne preukázať. Kedy mala byť zmluva uzavretá? Pokiaľ ide o vypočúvanú svedkyňu p. E., tak táto nebola prítomná pri tom, na čom sa účastníci dohadovali. Nikdy nemala vedomosť o tom čo medzi sebou majú alebo nemajú. Ide navyše o tetu konateľky žalujúcej strany. Ide o absolútne nedôveryhodnú svedkyňu. Jej výpoveď je vyslovene klamstvom s cieľom poškodiť žalovanú. Pokiaľ konateľka žalujúcej strany vo svojej výpovedi uviedla, že si bola doklady od žalovanej prevziať a aj prevzala, tak prečo si doklady nerozložila priamo pred žalovanou a nenamietala úplnosť dokladov hneď na mieste. Teraz po rokoch niečo požaduje? Doteraz a ani predtým nič nepotrebovala. Všeobecne rozpísala všetko možné, ale nevie ani poriadne popísať čo žalujúca strana chce. Žalobný petit je nevykonateľný. Navyše žiada niečo, čo ako podnikateľka má mať, prípadne to bolo pravdepodobne podávané v rozhodnom období na rôzne inštitúcie. Tam to predsa z logiky veci musia mať, inak by sa dotyčné orgány toho boli dávno dožadovali. Už len z tohto dôvodu je žaloba absolútne nedôvodná.
8. Odvolanie žalovanej smerovalo aj proti výroku o náhrade trov konania, keď žalovaná uvádzala, že podľa jej názoru súd nemôže považovať za jednu vec napríklad hlavnú knihu za rok 2011 a rovnako za jednu vec prvotné účtovné doklady, pretože zatiaľ čo spomínanú hlavnú knihu za rok 2011 je možné teoreticky po jej dôslednom individualizovaní považovať za jednu vec, tak prvotné účtovné doklady rozhodne nie, pretože tieto môžu predstavovať desiatky, stovky a možno až tisícky jednotlivo individualizovaných vecí (s dátumom, predmetom, sumou atď...). Žalovaná spochybňuje výpočet uskutočnený súdom v bode 42 až 45 rozsudku. Na záver žalovaná zopakovala, že nielen že nevznikla zmluva o vedení účtovníctva, ale ani žalobkyňa nijako nepreukázala odovzdávanie konkrétnych dokladov žalovanej. Požadované veci neboli presne identifikované tak, aby neboli zameniteľné s inými vecami. Žalobkyňa nepreukázala predpoklady úspešnosti podanej žaloby. Preto žalovaná žiadala, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu ako nedôvodnú zamietne a prizná žalovanej náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia, resp. aby súd uvedený rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
9. Žalobkyňa odvolací návrh nepodala. K doručenému odvolaniu žalovanej podala písomné vyjadrenie, v ktorom uviedla, že napadnutý rozsudok považuje za správny a riadne odôvodnený, a preto navrhuje, aby ho odvolací súd v celom rozsahu potvrdil. Právne posúdenie žalobkyne je totiž mylné. Žalovaná neuviedla zákonné ustanovenia, o ktoré svoj názor opiera. Žalobu zrejme vníma ako všeobecnú reivindikačnú žalobu a z toho odvodzuje, aké skutočnosti by mal súd skúmať a čo by mala žalobkyňa preukazovať. Toto východisko však nie je správne, pretože žaloba je vo svojej podstate žalobou na splnenie povinnosti žalovanej zo záväzkového vzťahu. Splnenie svojej zmluvnej a zákonnej povinnosti je zásadne povinný preukázať ten, kto túto povinnosť má. V prvom rade je potrebné rozlíšiť dva druhy dokladov, ktorých vydanie bolo pôvodnou žalobou požadované. Išlo o (i) doklady, ktoré žalobkyňa odovzdala žalovanej na účely spracovania účtovných dokladov a záznamov stanovených platnými právnymi predpismi (tzv. prvotné účtovné doklady), a potom (ii) účtovné doklady a záznamy, ktoré boli výsledkom činnosti žalovanej, za ktorú prijala od žalobkyne odmenu (účtovné knihy, účtovné závierky, daňové priznania a pod.). To, že právnu argumentáciu žalovanej nemožno aplikovať na doklady uvedené v bode (ii) vyššie, je celkom zjavné, keďže ide o doklady vyhotovené a uschovávané žalobkyňou podľa zmluvy o vedení účtovníctva. Argumentáciu žalovanej nemožno aplikovať ani na doklady pod bodom (i), pretože je potrebné aplikovať tie zákonné ustanovenia, ktoré uviedol súd v rozsudku. Bez ohľadu na to, žalobkyňa vzala žalobu čiastočne späť, a to v časti, v ktorej žiadala vydanie dokladov podľa bodu (i), keďže tieto doklady nevedela individualizovať. Tým sa právna argumentácia žalovanej stala bezpredmetnou. Druhým nesprávnym právnym záverom žalovanej je, že zmluva o vedení účtovníctva by mala byť uzavieraná v zmysle § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka. Žalobkyňa zotrváva na svojej doterajšej argumentácii pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu zmluvy, ktorú medzi sebou uzavreli žalobkyňa
a žalovaná a ktorej predmetom je vedenie účtovníctva žalobkyne za odplatu. Podľa § 269 ods. 1 Obchodného zákonníka „Ustanovenia upravujúce v hlave II tejto časti zákona jednotlivé typy zmlúv sa použijú len na zmluvy, ktorých obsah dohodnutý stranami zahŕňa podstatné časti zmluvy ustanovené v základnom ustanovení pre každú z týchto zmlúv.“ Podľa § 536 ods. 1 Obchodného zákonníka „Zmluvou o dielo sa zaväzuje zhotoviteľ vykonať určité dielo a objednávateľ sa zaväzuje zaplatiť cenu za jeho vykonanie.“ Podľa § 536 ods. 2 Obchodného zákonníka „Dielom sa rozumie zhotovenie určitej veci, pokiaľ nespadá pod kúpnu zmluvu, montáž určitej veci, jej údržba, vykonanie dohodnutej opravy alebo úpravy určitej veci alebo hmotne zachytený výsledok inej činnosti. Dielom sa rozumie vždy zhotovenie, montáž, údržba, oprava alebo úprava stavby alebo jej časti.“ Podľa § 266 ods. 2 Obchodného zákonníka, druhej vety „Výrazy používané v obchodnom styku sa vykladajú podľa významu, ktorý sa im spravidla v tomto styku prikladá.“ Podľa § 264 ods. 1 Obchodného zákonníka „Pri určení práv a povinností zo záväzkového vzťahu sa prihliada aj na obchodné zvyklosti zachovávané všeobecne v príslušnom obchodnom odvetví, pokiaľ nie sú v rozpore s obsahom zmluvy alebo so zákonom.“ Žalovaná niekoľko rokov spracúvala pre žalobkyňu všetky účtovné doklady v zmysle platných právnych predpisov (žalobkyňa účtuje v sústave podvojného účtovníctva) a podávala za žalobkyňu jednotlivé priznania k dani z príjmu, dani z pridanej hodnoty a dani z motorového vozidla. Za to žalobkyňa uhrádzala žalovanej dohodnutú odmenu. Všetky uvedené skutočnosti boli v konaní riadne preukázané. Je preto nepochybné, že účastníci konania sa dohodli na všetkých podstatných častiach zmluvy v zmysle § 536 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, a preto sa v zmysle § 269 ods. 1 Obchodného zákonníka vzťahujú na zmluvu o vedení účtovníctva uzavretú medzi žalobkyňou a žalovanou ustanovenia Obchodného zákonníka o zmluve o dielo, tak, ako to správne ustálil prvostupňový súd. Pri zmluve o dielo Obchodný zákonník nevyžaduje písomnú formu zmluvy, a teda takáto zmluva môže byť platne uzavretá aj ústne či konkludentne. Žalobkyňa v konaní riadne preukázala, že žalovaná v rozhodnom období viedla pre žalobkyňu kompletné účtovníctvo, spracovávala účtovné doklady a podávala v mene žalobkyne daňové priznania k dani z príjmu, dani z pridanej hodnoty, ako i dani z motorového vozidla. Ako dôkaz bola okrem výsluchu žalobkyne predložená početná e-mailová komunikácia medzi žalobkyňou a žalovanou, faktúry vystavené žalovanou za vedenie účtovníctva, doklady o platbách uhradených žalobkyňou žalovanej za vedenie účtovníctva, ako i svedecká výpoveď p. E.. Žalovaná mala možnosť vyjadriť sa k jednotlivým dôkazom. Neurobila tak, iba opakovane tvrdila, že účtovníctvo pre žalobkyňu neviedla a žiadne doklady nemá (aj keď v závere oboch pojednávaní právny zástupca žalovanej argumentoval, že nebolo riadne preukázané, ktoré doklady boli a ktoré neboli žalobkyni vrátené - tým je aj zo strany žalovanej jasne potvrdené, že účtovníctvo žalobkyne viedla /str. 8 zápisnice z pojednávania zo dňa 6. 11. 2019, str. 8 zápisnice z pojednávania zo dňa 31. 1. 2020/). Žalovaná sa vyhýbala pojednávaniam. Nezúčastnila sa ani na jednom. Ak bola právnemu zástupcovi žalovanej položená konkrétna otázka k žalobkyňou predloženým dôkazom, právny zástupca sa k tomu nevedel vyjadriť. Zároveň žalovaná znemožnila, aby ju žalobkyňa na pojednávaní priamo konfrontovala s jednotlivými dôkazmi a položila jej otázky. Podľa § 150 ods. 1 CSP má nielen žalobkyňa, ale aj žalovaná povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Už z toho, že žalovaná najskôr založila svoju procesnú obranu na tom, že účtovníctvo pre žalobkyňu neviedla, a následne - počas konania - zmenila procesnú obranu, keď poukazovala na to, že nie je zrejmé, ktoré doklady boli a ktoré neboli žalobkyni vrátené (čím potvrdila, že účtovníctvo pre žalobkyňu viedla), je zrejmé, že žalovaná túto svoju procesnú povinnosť porušila. Ďalej, podľa § 151 ods. 1 CSP skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. V zmysle § 151 ods. 2 CSP sa však popretie považuje za účinné iba vtedy, ak popierajúca strana uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach. Žalovaná tvrdenia žalobkyne popierala tým, že účtovníctvo neviedla a žiadne doklady nemá. V závere oboch pojednávaní však potvrdila, že účtovníctvo viedla, keď poukazovala na to, že súd neustálil, ktoré doklady boli a ktoré neboli žalobkyni vrátené. Zároveň žalovaná nijako nespochybnila ani jeden z listinných dôkazov, ktoré predložila žalobkyňa (e-mailová komunikácia medzi stranami, faktúry vystavené žalovanou za vedenie účtovníctva, zoznam platieb za vedenie účtovníctva), ani sa k nim nijako nevyjadrila. Teda aj podľa § 151 CSP súd nemá inú možnosť, než považovať vyjadrenia žalobkyne za preukázané. Dôkazná povinnosť nestíha v kontradiktórnom spore len žalobcu. Dokazovať je povinný každý, kto v spore niečo tvrdí. To znamená, že aj žalovaný v rámci svojej procesnej obrany znáša povinnosť tvrdenia, a tým pádom i dôkaznú povinnosť. Nedodržanie dôkaznej povinnosti a následne neunesenie dôkazného bremena vedie v prípade žalovaného k procesnej pasivite, ktorá je rovnako sankcionovaná stratou sporu. Ak zákon alebo zmluva ukladá účastníkovi konania právnu povinnosť (v tomto prípade povinnosť vydať účtovné doklady spracúvané žalovanou podľa zmluvy o vedení účtovníctva), potom je jeho procesnou povinnosťou v súdnom konaní preukázať, že svoju hmotnoprávnu povinnosť splnil. To žalovaná neurobila. Neobstojí ani spochybňovanie svedeckej výpovede p. E. všeobecným tvrdením
žalovanej, že svedkyňa je teta konateľky žalobkyne. Právny zástupca žalovanej položil svedkyni na pojednávaní otázky podľa svojho uváženia, pričom svedkyňa na jednotlivé otázky jasne a zrozumiteľne odpovedala (zápisnica z pojednávania zo dňa 31. 1. 2020, str. 5 a 6). Ak žalovaná, ktorá sa celý čas vyhýbala priamej konfrontácii a nevyjadrila sa k jedinému listinnému dôkazu, v odvolaní uvádza, že výpoveď svedkyne je vyslovene klamstvom s cieľom poškodiť žalovanú, ide o nevkusný útok na svedka, ktorý nemá žiadnu výpovednú hodnotu a pre toto konanie akýkoľvek význam. Svedecká výpoveď dopĺňa žalobkyňou predložené listinné dôkazy, pričom tieto dôkazy vo svojom spojení preukazujú nad akúkoľvek pochybnosť, že žaloba je dôvodná. Doklady požadované žalobou po jej čiastočnom späťvzatí sú dokladmi, ktoré žalovaná spracovávala v účtovnom softvéri, a teda nemôže byť žiaden problém tieto doklady jednoducho vytlačiť a odovzdať žalobkyni. Odvolanie žalovanej je teda nedôvodné. Preto žalobkyňa navrhovala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil a zaviazal žalovanú na náhradu trov odvolacieho konania.
10. Žalovaná podala k vyjadreniu žalobkyne písomné vyjadrenie, v ktorom jednak zopakovala dôvody uvedené už v podanom odvolaní a nad rámec toho ešte doplnila, že trvá na tom, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a žalobu zamietol, prípadne, aby vec vrátil súdu prvej inštancie na opätovné prejednanie a rozhodnutie. Dôvodila, že svedkyňa E. nikdy o ničom nemohla vedieť, pretože pri ničom nebola. Nemohla byť ani pri dohadovaní žalovanej a konateľky žalujúcej strany. Nikdy nebola prítomná na stretnutí účastníkov konania. Pokiaľ žalovaná komunikuje, tak vždy diskrétne s ohľadom na povinnosť mlčanlivosti. Žalovaná by sa nikdy nerozprávala v prítomnosti ľudí, ktorých sa rozhovor netýka. Preto svedectvo p. E. vníma žalovaná ako domnienky, dohody. Žalovaná opakovane uvádzala, že žiadna dohoda medzi účastníkmi nebola spísaná, žiadna dohoda nevznikla a ani dohoda o nejakých právach a povinnostiach, či o rozsahu činností. Žalovaná nikdy neprevzala žiadnu zodpovednosť za účtovníctvo žalujúcej strany. Žalovaná opakovane uvádza, že žiadne doklady žalujúcej strany nemá a žiadne doklady ani nemôže vydať. Rozsudok je nevykonateľný a nerealizovateľný. Samotná žalujúca strana zobrala žalobu späť v časti domáhania sa vydania dokladov, lebo nebola schopná preukázať doklady, ktoré mala žalobkyni vydať. Pritom žalujúca strana potvrdila, že žalovaná vydala doklady, len údajne neboli všetky. Ako môže žalujúca strana tvrdiť, že žalovaná nevydala všetky doklady, keď nevie ani aké doklady mala žalovanej poskytnúť. Napriek tomu, že zásadné skutočnosti neboli v konaní preukázané, tak súd rozhodol o povinnosti vydania nejakých vraj elektronických podaní, ktoré údajne má žalovaná. Žalovaná uvádza, že nič nemá a nič nemôže poskytnúť. Ďalej žalovaná zopakovala odvolacie dôvody uvedené už v podanom odvolaní. Žalovaná opakovane zdôraznila, že sa súd mal zaoberať v prvom rade tým, či sú splnené podmienky prípustnosti žaloby a predpoklady možnej úspešnosti podanej žaloby, pretože žaloba smeruje voči vydaniu konkrétnych vecí, a to bez ohľadu na to, či sa týchto vecí žalobkyňa domáha reividikačnou žalobou alebo žalobou na vydanie plnenia zo zmluvy. Podľa názoru žalovanej súd musí tieto skutočnosti zisťovať v každom prípade, ak sa žalujúca strana domáha vydania vecí. K svedkyni p. E. doplnila, že jej výpoveď je účelovo nepravdivá. Podľa žalovanej teda nielen že nevznikla zmluva o vedení účtovníctva, ale ani žalobca nijako nepreukázal odovzdávanie konkrétnych dokladov žalovanej. Pre úspešnosť žaloby je pritom nevyhnutné požadované veci presne identifikovať. Na základe vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobkyňa nepreukázala predpoklady úspešnosti podanej žaloby.
11. Ďalšie písomné vyjadrenia strany v odvolacom konaní nepodali.
12. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keď rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutých výrokoch vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP.
13. Keďže výrok I. napadnutého rozsudku, ktorým bolo konanie v časti zastavené nebol napadnutý odvolaním, je v tejto časti rozhodnutie súdu prvej inštancie právoplatné a nie je predmetom prieskumu odvolacieho súdu.
14. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či súd prvej inštancie na základe ním vykonaného dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobe žalobkyne domáhajúcej sa vydania účtovníctva - konkrétne: účtovné závierky za roky 2011 a 2012, výkaz ziskov a strát za roky 2011 a 2012, súvahu za roky 2011 a 2012 a za roky 2011 až 2015, vydať denník, hlavnú knihu, knihu vystavených faktúr, knihu prijatých faktúr, knihu záväzkov, knihu pohľadávok, pokladničnú knihu, záznamy z inventarizácie pokladne a záznamy dokladov pre priznanie dani z pridanej hodnoty vyhovel, keď dospel k záveru, že medzi žalobkyňou a žalovanou bola ústnou formou uzatvorená zmluva o vedení účtovníctva, na základe ktorej žalovaná v r. 2011 až 2015 viedla žalobkyni účtovníctvo, za čo jej žalobkyňa vyplácala odmenu. Zmluva bola ukončená zo strany žalovanej, ktorú žalobkyňa márne vyzývala na odovzdanie zverených dokladov a ostatného účtovníctva. Zmluvu o vedení účtovníctva posúdil súd prvej inštancie v zmysle ust. § 536 a nasl. OBZ, ako zmluvu o dielo. Na základe toto potom uzavrel, že podľa § 540 OBZ, mala žalovaná po vykonaní diela účtovníctvo žalobkyni vrátiť, pričom tak neurobila.
15. Žalovaná v podanom odvolaní ako hlavnú odvolaciu námietku uviedla, že predovšetkým nebolo preukázané, že medzi stranami k uzatvoreniu zmluvy o vedení účtovníctva došlo, nebolo preukázané, že by strany dostatočne určito vymedzili predmet svojich záväzkov, konkrétny rozsah záväzku, vzájomné práva a povinnosti, čím je zmluva neuzavretá. Ďalej namietala, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala všetky predpoklady úspešnosti podanej žaloby, teda že požadované veci vlastnícky patria žalobkyni, že sa nachádzajú vo faktickej moci inej osoby ako vlastníka, že žalovaná má veci u seba a zadržiava ich protiprávne, pričom nejde o veci dostatočne individualizované, teda petit je nevykonateľný. Dôvodila, že žalobkyňa nepreukázala odovzdanie vecí žalobkyňou žalovanej, tvrdila, že ona žiadne veci žalobkyne u seba nemá. Namietla zaujatosť svedkyne E. a nesúhlasila tiež s výrokom o trovách konania.
16. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie uplatneného nároku žalobkyne na vydanie účtovníctva, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na výstižné a v relevantnom vyčerpávajúce odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľke. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa už iba nasledovné:
17. Preskúmaním obsahu spisu a napadnutého rozhodnutia, dospel odvolací súd k záveru, že žalobkyňa preukázala, že so žalovanou uzavrela ústnou formou zmluvu o vedení účtovníctva. Žalobkyňa v žalobe aj v spore opísala, ako k uzavretiu tejto zmluvy došlo, opísala aj priebeh spolupráce, dôvody jej ukončenia zo strany žalovanej, čo potvrdila aj navrhnutá a v spore vypočutá svedkyňa N. E.. Svoje skutkové tvrdenia žalobkyňa preukázala aj predloženou e-mailovou komunikáciou medzi žalobkyňou a žalovanou (č. l. 5-7, 34,37 - 41, 43, 44 spisu), z ktorej jednoznačne vyplýva, že žalovaná pre žalobkyňu spracovávala a podávala daňové priznania pre daň z príjmu, daň z pridanej hodnoty, daň z motorových vozidiel. V marci 2015 (č. l. 5 spisu) žalovaná žalobkyni e-mailom oznámila, aby si našla inú účtovníčku, ale že daňové priznanie za rok 2014 žalobkyni podá do 30.6.2015 a dovtedy jej aj všetko dokončí a odovzdá. O tom, že medzi stranami bola uzavretá dohoda o odplatnom vedení účtovníctva, svedčia aj faktúry vystavené samotnou žalovanou, ktorou žalobkyni fakturuje vyslovene za „účtovné spracovanie dokladov a administratívne práce“ (č. l. 35, 42, 45, 46). Skutočnosť, že došlo k uzavretiu zmluvy o vedení účtovníctva medzi žalobkyňou a žalovanou potvrdila aj samotná žalobkyňa svojou výpoveďou. Na druhej strane sa žalovaná v spore obmedzila iba na skutkové tvrdenie, ktorým uzavretie zmluvy so žalobkyňou a vedenie účtovníctva pre žalobkyňu poprela. Neposkytla však vlastné skutkové tvrdenia, ktorými by vysvetlila žalobkyňou predložené dôkazy, najmä vzájomnú e-mailovú komunikáciu, z ktorej jednoznačne vyplýva, že žalovaná pre žalobkyňu spracovávala účtovnú dokumentáciu, pripravovala a podávala daňové priznania a za vykonané práce vystavovala žalobkyni faktúry. V zmysle ust. § 151
ods. 2 CSP platí, že ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedenie vlastné skutkové tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné. V zmysle tohto procesného ustanovenia teda žalobkyňa uzavretie zmluvy o vedení účtovníctva so žalobkyňou nepoprela účinne, nakoľko nevysvetlila, prečo žalobkyni sa spracovávanie účtovných dokladov vystavovala faktúry, prečo s ňou komunikovala o podaní daňových priznaní. Svedkyňu N. E.alovaná spochybnila len všeobecne, že by mala byť zaujatá, nakoľko je v rodinnom vzťahu s konateľkou žalobkyne, avšak neuviedla vlastný opis okolností, za ktorých prebehlo stretnutie žalobkyne so žalovanou, či už ohľadom dojednávania zmluvy o vedení účtovníctva, alebo po jej ukončení. Žalovaná o svojich skutkových tvrdeniach, ktorými poprela tvrdenia žalobkyne neposkytla ani žiadny dôkaz, a to ani len svojou vlastnou výpoveďou. Takže na svoju obranu v spore neposkytla žiadne dôkazné prostriedky. Dôkazné bremeno v spore pritom nenesie len žalobca, ale každá sporová strana je povinná preukazovať svoje skutkové tvrdenia, čím v priebehu sporu dochádza k presunu dôkazného bremena. Ako bolo uvedené vyššie, žalobkyňa na svoje skutkové tvrdenia poskytla dostatočné vysvetlenie a tiež viaceré dôkazné prostriedky (vlastnú výpoveď, výpoveď svedkyne Skálikovej, e-mailovú komunikáciu, faktúry vystavené žalovanou), čím vo vzájomných súvislostiach uniesla dôkazné bremeno v tom, že žalobkyňa sa so žalovanou dohodla na tom, že jej žalovaná za dohodnutú odplatu povedie účtovníctvo. Preukázala teda dohodu strán na podstatných náležitostiach tejto zmluvy.
18. Obchodný zákonník zmluvu o účtovníctve ako osobitný zmluvný typ neupravuje. V praxi sa zmluvy o vedení účtovníctva najčastejšie spravujú ustanoveniami o mandátnej zmluve, zmluve o dielo, či príkaznej zmluve, prípadne nepomenovanej (inominátnej zmluve podľa § 269 ods. 2 OBZ). Vzhľadom na postavenie zmluvných strán pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy, kde objednávateľom bola obchodná spoločnosť - spoločnosť s ručením neobmedzeným a dodávateľom bola fyzická osoba podnikateľ, nie je pochýb, že v zmysle ust. § 261 ods. 1 OBZ, je právny vzťah založený medzi stranami predmetnou zmluvou obchodnoprávny. Vzhľadom na preukázateľne dohodnuté podstatné obsahové náležitosti - dohoda o odplatnom vedení účtovníctva, je možné súhlasiť s právnym záverom súdu prvej inštancie, že medzi žalobkyňou a žalovanou došlo v danom prípade k uzavretiu zmluvy o dielo podľa § 536 a nasl. OBZ. Spracovávanie účtovníctva možno totiž subsumovať pod hmotne zachytený výsledok inej činnosti podľa § 536 ods. 2 OBZ.
19. Povinnosť viesť účtovníctvo v zmysle tohto zákona pritom podnikateľom ukladá ustanovenie § 35 Obchodného zákonníka. Zák. č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve potom upravuje konkrétne povinnosti účtovnej jednotky ohľadom vedenia účtovníctva (§ 4 ods. 4), v § 4 ods. 5 účtovníctvo definuje ako sústavu účtovných záznamov podľa § 31 ods. 2 a účtovný záznam definuje ako údaj, ktorý je nositeľom informácie týkajúcej sa predmetu účtovníctva alebo spôsobu jeho vedenia, v § 4 ods. 6 vymenúva najčastejšie účtovné záznamy a upravuje povinnosť účtovnej jednotky viesť účtovné záznamy v súlade so zákonom o účtovníctve. Ustanovenie § 5 Zákona o účtovníctve vyslovene upravuje zodpovednosť za vedenie účtovníctva. V zmysle tohto ustanovenia, účtovná jednotka môže poveriť vedením svojho účtovníctva aj inú právnickú osobu alebo fyzickú osobu (§ 5 ods. 1 zákona o účtovníctve), pritom týmto poverením sa účtovná jednotka nezbavuje zodpovednosti za vedenie účtovníctva, zostavenie a predloženie účtovnej závierky a za preukázateľnosť účtovníctva v rozsahu zákona o účtovníctve (§ 5 ods. 2 zákona o účtovníctve). Z ust. § 5 zákona o účtovníctve teda vyplýva, že aj v prípade ak účtovná jednotka (v tomto prípade žalobkyňa) poverí vedením účtovníctva nikoho iného (v tomto prípade žalovanú) nezbaví sa tým zodpovednosti za vedenie účtovníctva, t. j. ak by došlo k porušeniu účtovných predpisov, správneho deliktu sa nedopustí poverená osoba, ale účtovná jednotka. Zo samotného ustanovenia § 5 ods. 1 a 2 Zákona o účtovníctve pritom vyplýva, že vlastníkom prvotných účtovných dokladov ako aj účtovných výstupov, o ktorých je účtovná jednotka v zmysle Zákona o účtovníctve povinná účtovať, je samotná účtovná jednotka, ktorá je v zmysle zákona zodpovedná za jeho vedenie a jeho preukaznosť.
20. Z uvedeného teda vyplýva, že žalobkyňa - účtovná jednotka, ktorá sa so žalovanou dohodla na vedení účtovníctva, je vlastníkom tak účtovných dokladov odovzdaných žalovanej za účelom vedenia účtovníctva, ako aj účtovných výstupov vytvorených žalovanou. To, že žalovanej účtovné doklady žalobkyňa odovzdávala, vyplýva jednoznačne z toho, že žalovaná jej spracovávala a podávala daňové priznania. V prípade preukázania vlastníckeho práva fyzickej či právnickej osoby k veci, má táto právo, v prípade neoprávneného zásahu do jej vlastníckeho práva, domáhať sa reivindikačnou žalobou jej vydania. Keďže potom z vykonaných dôkazov (e-mailov, faktúr, výpovedí žalobkyne a svedkyne) vyplýva, že žalovaná pre žalobkyňu účtovníctvo vykonávala, bolo potom povinnosťou žalovanej, po ukončení zmluvného vzťahu so žalobkyňou, jej účtovné doklady vrátiť, nakoľko ide o vlastníctvo
žalobkyne ako účtovnej jednotky. Žalovaná vrátenie žalobkyňou požadovaných dokladov v spore nepreukázala, i keď sa snažila preniesť dôkazné bremeno na žalobkyňu, aby táto naopak preukázala, že žalovanej podklady pre vedenie účtovníctva odovzdávala (napr. na základe preberacích protokolov). V konaní však bolo preukázané, že medzi žalobkyňou a žalovanou išlo o bezformálny právny vzťah, založený ústnou zmluvou. Preto sa ani nemožno čudovať tomu, že žalobkyňa žalovanej podklady na spracovanie odovzdávala tiež neformálne. Navyše žalobkyňa sa napokon v spore (po čiastočnom späťvzatí žaloby) už ani nedomáhala vydania svojich účtovných podkladov, ktoré nevedela presne špecifikovať, ale už len účtovných výstupov spracovaných za rozhodné obdobie žalovanou. Nakoľko po ukončení zmluvného vzťahu teda žalovaná odovzdanie účtovníctva žalobkyni nepreukázala, postupoval súd prvej inštancie správne, pokiaľ žalobe žalobkyne v časti o vydanie dokladov špecifikovaných vo výroku II. rozsudku vyhovel.
21. Tu neobstojí ani obrana žalovanej v podanom odvolaní, že požadované doklady nie sú dostatočne identifikované. Žalobkyňa totiž svoju žalobu v časti o vydanie dokladov, ktoré nevedela presne špecifikovať (interné doklady, prvotné účtovné doklady) vzala späť. Tie účtovné doklady ktoré sú uvedené vo výroku II. rozsudku sú pritom určité dostatočne a to svojím predmetom a rokom.
22. Na základe uvedeného odvolací súd v predmetnej sporovej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie výsledky vykonaného dokazovania správne vyhodnotil a na ich základe správne právne odôvodnil svoje rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje.
23. Odvolanie žalovanej smerovalo samostatne tiež proti výroku o náhrade trov konania, kedy žalovaná namietala v podstate posúdenie pomeru úspechu strán súdom prvej inštancie. Dôvodila, že súd nemôže rovnako považovať za jednu vec napr. hlavnú knihu za rok 2011 ako aj celkovo požadované prvotné účtovné doklady, ktoré pritom môžu predstavovať desiatky, stovky, až tisícky jednotlivo určených vecí.
24. Zásada úspechu v spore sa premieta v ust. § 255 CSP ako esenciálne kritérium priznania náhrady trov konania. Úspech vo veci sa vždy skúma čo do právneho základu veci a čo do výšky priznaného nároku. Platí, že ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia presne uviedol, ako posudzoval predmet konania, ktorým sa žalobkyňa domáhala vydania viacerých vecí, ktoré súd celkovo určil, že ide spolu o 61 vecí. Žalovaná namietla, že vec požadovanú ako prvotné účtovné doklady nie je možné považovať za jednu vec, lebo môže sa jednať spolu až o tisícky vecí, preto súd nesprávne posúdil pomer úspechu vo veci. Odvolací súd má za zo, že súd prvej inštancie posúdil v danom prípade pomer úspechu strán správne. Je zrejmé, že v časti konania, v ktorej došlo k späťvzatiu žaloby, v časti požadovaných interných dokladov a prvotných účtovných dokladov, išlo o vymedzenie predmetu konania všeobecné, ktoré nebolo dostatočne určité, nakoľko sa skutočne mohlo jednať o veľké množstvo jednotlivých dokladov, ktoré však žalobkyňa v žalobe presne nevymedzila. V tejto časti konania, bola jej žaloba preto neurčitá, čo bol dôvod čiastočného spävzatia žaloby. Pretože bola žaloba v tejto časti neurčitá, nie je v skutočnosti možné určiť, presne o koľko konkrétnych vecí sa malo jednať. Pre neurčitosť žaloby v tejto časti, je preto možné ustáliť, že sa v prípade požadovaných interných dokladov jednalo o jednu vec (spolu za roky 2011 až 2015 teda 5 vecí) a rovnako aj ohľadom prvotných účtovných dokladov tiež o jednu vec (spolu za roky 2011 až 2015 5 vecí) ako uzavrel pri ustaľovaní predmetu sporu súd prvej inštancie. Pomer úspechu strán v spore teda bol súdom prvej inštancie určený správne.
25. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, po vyporiadaní sa s podstatnou odvolacou argumentáciou žalovanej, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku II., ako aj vo výroku III. o trovách ako vecne správny, s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.
26. O náhrade trov odvolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 CSP, rozhodol odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnej žalobkyni priznal plnú náhradu trov konania proti neúspešnej žalovanej. O výške náhrady trov odvolacieho konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
27. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).