Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sžk/5/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, ako súd kasačný, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Benczovej a z členiek senátu JUDr. Zuzany Šabovej, PhD. a Mgr. Kristíny Babiakovej, v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): NUBIUM, s.r.o., IČO: 47 545 674, so sídlom Trenčianska 705/55, Bratislava, zast.: JUDr. Ján Mišura, PhD., advokát, so sídlom Záhradnícka 27, Bratislava, proti žalovanému: Okresný úrad Nitra, odbor výstavby a bytovej politiky, so sídlom Štefánikova trieda 69, Nitra, za účasti: Rímskokatolícka cirkev Biskupstvo Nitra, IČO: 35 593 008, so sídlom Nám. J. Pavla II 7, Nitra, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-NR-OVBP2-2017/030663-2 zo dňa 21. augusta 2017, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. -115 zo dňa 17. júla 2019, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a.

II. Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

O d ô v o d n e n i e

I.

Priebeh administratívneho a súdneho konania

1. Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Nitre (ďalej aj ako „správny súd“) podľa (ďalej aj ako „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-NR-OVBP2-2017/030663-2 zo dňa 21. augusta 2017, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie vydané v prvom stupni Mestom Nitra (ďalej aj ako „prvostupňový orgán“ alebo „stavebný úrad“) č. 6564/2015-014-Re zo dňa 12. mája 2017, ktorým prvostupňový orgán podľa o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (ďalej aj ako „stavebný zákon“) zamietol žiadosť žalobcu o zmenu doby trvania reklamnej stavby, a to vo veci 4 ks reklamnej stavby v tvare „V“, umiestnených v ploche zelene za oplotením areálu popri Dražovskej ceste, na pozemku parc. č. 4767/53 reg. C KN, katastrálne územie Zobor, rozmer reklamnej plochy 510 x 240 cm.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia správny súd poukázal na to, že žiadosťou zo dňa 16. marca 2015 žalobca požiadal prvostupňový orgán o zmenu doby trvania reklamnej stavby, ktorú špecifikoval ako 4 ks reklamnej stavby v tvare „V“ umiestnené v ploche zelene za oplotením areálu popri Dražovskej ceste, na pozemku parcela registra C č. 4767/53, katastrálne územie Zobor, a to na obdobie do 31. decembra 2017. Predmetná stavba bola dočasne povolená rozhodnutím Mesta Nitra č. zo dňa

11. júna 2012 na obdobie do 01. mája 2015. Ako príloha bola k žiadosti, okrem uvedeného rozhodnutia o povolení reklamného zariadenia, priložená zmluva o prenájme č. NZ/NR/01/01/2002 zo dňa 01. januára 2002 spolu s dodatkom č. 1 zo dňa 16. apríla 2012, ktorým sa predĺžila doba platnosti zmluvy do 31. decembra 2017 a dodatkom č. 2. zo dňa 05. decembra 2013, ktorým sa zmluva v časti zmluvných strán s účinnosťou od 01. januára 2014 mení v osobe nájomcu tak, že namiesto R.. Y. M. - NUBIUM vstupuje v celom rozsahu do tohto zmluvného vzťahu nový nájomca - žalobca. Ďalšími prílohami žiadosti boli čiastočný výpis z LV č. 3453 pre katastrálne územie Zobor, informatívna kópia katastrálnej z mapy na parcelu číslo 4767/53 katastrálne územie Zobor, fotodokumentácia predmetnej reklamnej stavby a výpis z obchodného registra žalobcu.

3. Žalobca bol po podaní žiadosti vyzvaný na doloženie ďalších listín potrebných pre posúdenie žiadosti a konanie bolo za účelom doplnenia žiadosti prerušené. Následne boli postupne žalobcom podávané opakované žiadosti o predĺženie lehoty na predloženie dokladov, ktorým prvostupňový orgán vyhovel a lehotu opakovane predĺžil, naposledy predĺženie lehoty oznámil žalobcovi podaním zo dňa 02. decembra 2015, kedy bola lehota na predloženie dokladov predĺžená o 30 dní, a to do 28. decembra 2015 s tým, že táto lehota na doplnenie žiadosti je konečná. Po ďalšej žiadosti žalobcu o predĺženie lehoty na predloženie dokladov vydal prvostupňový orgán dňa 15. januára 2016 rozhodnutie č. 6564/2015-008- La o zastavení konania, ktoré však bolo na základe odvolania žalobcu pre procesné pochybenia prvostupňového orgánu zrušené rozhodnutím žalovaného č. OU-NR-OVBP2-2016/024177-2 zo dňa 07. júla 2016 a vec bola vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie.

4. Prvostupňový orgán následne, po získaní relevantných podkladov k rozhodnutiu o žiadosti o zmenu doby trvania reklamnej stavby (plnej moci udelenej žalobcom L. X., fotodokumentácie miesta umiestnenia stavby, zmluvy o prenájme v zmysle dodatkov a stanovísk príslušného orgánu), po doručení oznámenia o začatí konania o zmene doby trvania reklamnej stavby s upustením od ústneho pojednávania a miestneho zisťovania a márnom uplynutí lehoty na uplatnenie námietok účastníkmi konania (pričom v zmysle § 33 ods. 2 správneho poriadku účastníci konania mali v stanovenej lehote možnosť nahliadnuť do podkladov rozhodnutia s uvedením miesta a času, kedy je tak možné učiniť), vo veci rozhodol odvolávajúc sa na ustanovenie § 62 ods. 4 stavebného zákona, ako aj existujúce nesúhlasné stanovisko Okresného úradu Nitra, odboru cestnej dopravy a pozemných komunikácií, vyjadrené v podaní o zamietnutí žiadosti o vydanie povolenia výnimky zo zákazu činnosti v cestnom ochrannom pásme cesty I/51 (I/64) č. OU-NR-OCDPK-2015/019889 zo dňa 02. júna 2015 vo vzťahu k predmetnej reklamnej stavbe. Prvostupňový orgán konštatoval, že pri rozhodovaní o podanej žiadosti žalobcu bol povinný skúmať, či je umiestnenie stavby v súlade s verejným záujmom, ktorý v danom prípade upravuje o pozemných komunikáciách (ďalej aj ako „cestný zákon“).

5. Žalovaný ako odvolací správny orgán napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal i na stanovisko Okresného úradu Nitra, odboru cestnej dopravy a pozemných komunikácií č. OU-NR-OCDPK-2016/003163 zo dňa 15. februára 2016, ktorým bola zamietnutá žiadosť žalobcu o vydanie povolenia výnimky zo zákazu činnosti v cestnom ochrannom pásme cesty I/51 (I/64) k predmetným reklamným stavbám, ako aj na nesúhlasné stanovisko Krajského dopravného inšpektorátu Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Nitre č. KRPZ-NR- KDI2-15-004/2016-Ing. zo dňa 09. februára 2016 k povoleniu výnimky zo zákazu činností v cestnom ochrannom pásme cesty I/51 (I/64) z hľadiska bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky.

6. Správny súd považoval za správny postup prvostupňového orgánu, ktorý pri svojom rozhodovaní v tomto konaní aplikoval ustanovenie § 62 ods. 4 stavebného zákona z toho pohľadu, či umiestnenie reklamnej stavby je v súlade s verejným záujmom chráneným stavebným zákonom, resp. osobitnými predpismi. Nakoľko v danom prípade ide o stavbu umiestnenú popri ceste I. triedy, ktorá je medzinárodným cestným ťahom, správne orgány správne za relevantný osobitný predpis označili cestný zákon, ktorý chráni verejný záujem na úseku bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky. Podľa názoru správneho súdu bolo zo strany správnych orgánov riadne preukázané a žalobca to počas celého administratívneho konania nepopieral, že reklamná stavba bola umiestnená pred 02. januárom 2015, že táto je umiestnená popri ceste I/51 (I/64) vo vzdialenosti menšej ako 100 m od osi vozovky priľahlého jazdného pásu tejto cesty pred dopravnou značkou označujúcou začiatok obce, a preto bolo povinnosťou jej vlastníka reklamnú stavbu v zmysle § 24f ods. 1 cestného zákona (účinného od 02. januára 2015) odstrániť do 01. januára 2017. Keďže žalobca pred ukončením doby trvania dočasnej reklamnej stavby (reklamná stavba bola dočasne povolená do 01. mája 2015) podal žiadosť o zmenu doby trvania

reklamnej stavby podľa § 67 ods. 4 stavebného zákona, legálne si predĺžil dobu trvania tejto stavby aj po dátume 01. mája 2015, hoci záväzné stanoviská v stavebnom konaní o predĺženie doby trvania takejto stavby vzhľadom na jej charakter museli byť negatívne.

7. Žalobca v podanej žalobe namietal postup prvostupňového orgánu i žalovaného, ktorí bez vykonania miestneho zisťovania konštatovali, že predmetné reklamné stavby sa nachádzajú mimo sídelného útvaru obce. Úvahy žalovaného v tomto smere žalobca považoval za nepreskúmateľné, keď tieto vychádzajú pravdepodobne len zo stanoviska dotknutého orgánu, pričom žalovaný ani prvostupňový orgán nijako nevymedzili územie sídelného útvaru obce, ktoré by bolo odlišné od intravilánu obce, keďže parcela č. 4767/53 v katastrálnom území Zobor sa podľa listu vlastníctva nachádza v intraviláne (zastavanom území) obce. Túto námietku považoval správny súd za nedôvodnú. V tejto súvislosti správny súd uviedol, že z administratívneho spisu je zrejmé, akým spôsobom dospeli správne orgány k skutkovému záveru, že reklamná stavba je umiestnená a osadená v území do 100 metrov od osi vozovky priľahlého jazdného pásu cesty prvej triedy I/51 (I/64). Uvedené vyplýva aj z listín predložených žalobcom k žiadosti zo dňa 16. marca 2015, najmä z fotodokumentácie stavby, z ktorej jednoznačne vyplýva, že reklamná stavba je umiestnená v tesnej blízkosti cesty, pričom z vyobrazenia na fotodokumentácii je zrejmé, že ide o cestu I/51 (I/64) smer do Nitry pred tabuľou označujúcou začiatok obce. Okrem toho túto skutočnosť žalobca v správnom konaní vôbec nenamietal, keď sám mal vedomosť o opakovanom negatívnom stanovisku Okresného úradu Nitra, odboru cestnej dopravy a pozemných komunikácií, k jeho žiadostiam o udelenie výnimky zo zákazu činnosti v ochrannom pásme cesty dotýkajúcej sa aj predmetnej reklamnej stavby (č. OU-NR-OCDPK-2015/019889 zo dňa 02. júna 2015 a č. OU-NR-OCDPK-2016/003163 zo dňa 15. februára 2016), ako aj o negatívnom stanovisku Krajského dopravného inšpektorátu k vydaniu povolenia výnimky zo zákazu činnosti v cestnom ochrannom pásme (č. KRPZ-NR-KDI2-39-023/2015-Ing. zo dňa 19. októbra 2015), keďže mu podania o zamietnutí jeho žiadostí o povolenie výnimky zo zákazu činnosti v ochrannom pásme cesty boli doručované a z týchto podaní je zrejmé, že predmetná reklamná stavba sa nachádza v ochrannom pásme cesty vo vzdialenosti do 100 m od osi vozovky priľahlého jazdného pásu cesty č. I/51 (I/64).

8. Argumentáciu žalobcu správny súd považoval za účelovú, keď prvostupňový orgán i žalovaný umiestnenie predmetného reklamného zariadenia správne popísali a prvostupňový orgán postupoval v súlade s § 61 ods. 2 stavebného zákona, ktorý mu v prípade dobrej znalosti pomerov staveniska, ak podaná žiadosť poskytuje dostatočný podklad pre posúdenie navrhovaných reklamných zariadení, umožňuje upustiť od ústneho pojednávania a miestneho zisťovania. Správny súd zdôraznil, že žalobca nevyužil možnosť nahliadnuť do podkladov rozhodnutia, tiež nevzniesol námietky proti oznámeniu o začatí konania o zmenu doby trvania reklamnej stavby s upustením od ústneho pojednávania a miestneho zisťovania (v ktorom bol správne poučený o tejto zákonnej možnosti), podklady rozhodnutia teda nenamietal.

9. Pokiaľ žalobca polemizoval o tom, že jeho reklamná stavba je umiestnená v rámci sídelného útvaru obce, pretože podľa listu vlastníctva je postavená na pozemku tvoriacom zastavané územie obce (intravilán obce), správny súd konštatoval, že pojem sídelný útvar obce do právneho poriadku zaviedol cestný zákon, pričom pojem sídelný útvar obce nemožno zamieňať s pojmom zastavané územie obce, prípadne intravilán. Sídelný útvar obce ako právny inštitút je v cestnom zákone riadne špecifikovaný a správne orgány ho podľa správneho súdu na daný prípad aplikovali správne. Sídelný útvar obce je vymedzený ako územie obce ohraničené dopravnou značkou označujúcou začiatok a koniec obce. V danom prípade sa reklamná stavba nachádza vo vzdialenosti do 100 m od osi vozovky priľahlého jazdného pásu cesty I/51 (I/64), teda v tesnej blízkosti cesty v nie zanedbateľnej vzdialenosti pred dopravnou značkou označujúcou začiatok obce. Úvahu žalobcu o podobe línie oddeľujúcej územie sídelného útvaru obce od územia mimo tohto sídelného útvaru správny súd, s ohľadom na špecifiká tohto konkrétneho prípadu, považoval za účelovú. Dôvodil, že reklamná stavba sa nachádza v tesnej blízkosti cesty, na ktorej je umiestnená i dopravná značka označujúca začiatok obce, pričom táto dopravná značka nie je umiestnená v zanedbateľnej blízkosti od reklamnej stavby, kedy by bolo možné uvažovať o tom, akú podobu má sídelný útvar obce. Mal za to, že záver o umiestnení reklamnej stavby v cestnom ochrannom pásme cesty I/51 (I/64) správne orgány správne podložili i tým, že samotný žalobca opakovane žiadal príslušný správny orgán o povolenie výnimky zo zákazu činnosti v cestnom ochrannom pásme, pričom poukázali na negatívne stanoviská príslušných orgánov k povoleniu výnimky zo zákazu činnosti vo vzťahu k predmetnej reklamnej stavbe v cestnom ochrannom pásme cesty I/51 (I/64), na

ktoré boli správne orgány pri rozhodovaní o žiadosti o zmenu doby trvania dočasne povolenej reklamnej stavby povinné prihliadať a vychádzať z nich.

10. Podľa správneho súdu je v danom prípade bez právneho významu námietka žalobcu v tom smere, že predmetná reklamná stavba už raz bola povolená, pretože išlo len o dočasnú stavbu, pričom konanie o zmenu doby trvania reklamnej stavby treba v zmysle stavebného zákona považovať za nové konanie, na ktoré sa aplikuje aktuálna právna úprava. Správny súd mal za to, že správne orgány v danom prípade správne prihliadli na im známe stanoviská príslušných orgánov, ktoré sa vyjadrovali k otázke povolenia výnimky zo zákazu činnosti (umiestňovania reklamných stavieb) v cestnom ochrannom pásme vo vzťahu k žalobcovi a reklamnej stavbe umiestnenej popri ceste I/51 (I/64) v smere do Nitry pred dopravnou značkou označujúcou začiatok obce. S poukazom na § 62 ods. 4 stavebného zákona správny súd dôvodil, že v danom prípade je osobitným predpisom chrániacim verejný záujem cestný zákon, pričom verejný záujem spočíva v tom, aby bola zabezpečená ochrana diaľnic, ciest a miestnych komunikácií a premávka na nich. Správny súd zastával názor, že reklamná stavba žalobcu spĺňa atribúty reklamnej stavby, ktorej umiestnenie cestný zákon v § 10 ods. 4 zakazuje. Preto bolo dôvodné takúto stavbu v dôsledku jej rozporu s verejným záujmom ďalej nelegalizovať a žiadosť žalobcu o predĺženie doby trvania dočasnej reklamnej stavby zamietnuť. Poukaz správnych orgánov na zamietajúce stanoviská príslušných orgánov vo vzťahu k umiestneniu tejto reklamnej stavby bol podľa správneho súdu taktiež správny, pretože v zmysle ustanovenia § 126 ods. 1 stavebného zákona správny orgán bol oprávnený vo veci rozhodnúť vychádzajúc z takéhoto stanoviska.

11. Správny súd sa nestotožnil s názorom žalobcu, že správny orgán vyvodil existenciu príčiny z následku (teda skutočnosť o umiestnení reklamnej stavby mimo sídelného útvaru obce vyvodil zo stanoviska príslušného orgánu), ale k takémuto záveru dospel majúc znalosť o mieste situovania stavby, keď vychádzal z definície sídelného útvaru obce zavedeného do nášho právneho poriadku cestným zákonom. Správny súd konštatoval, že správne orgány v danej veci vychádzali zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, keď správne reklamnú stavbu žalobcu subsumovali pod úpravu ustanovenia § 10 ods. 4 cestného zákona a vyvodili správny právny záver, že ide o reklamnú stavbu, ktorá je pre jej umiestnenie v území mimo sídelného útvaru obce v ochrannom pásme cesty I. triedy, ktorá je medzinárodným ťahom, zakázaná, pričom žalobcovi opakovane nebola povolená výnimka zo zákazu tejto činnosti.

12. Správny súd s poukazom na obsah administratívneho spisu dodal, že žalobcovi bolo doručené oznámenie o začatí správneho konania, v ktorom mu bola stanovená lehota 7 pracovných dní od doručenia oznámenia na nahliadnutie do podkladov rozhodnutia v zmysle § 33 ods. 2 správneho poriadku a na vznesenie svojich námietok s poučením, že inak na ne nebude prihliadnuté. Žalobca na uvedené podanie správneho orgánu prvého stupňa nereagoval, žiadne námietky a pripomienky nevzniesol. Až v podanom odvolaní proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa vzniesol námietky a pripomienky k priebehu správneho konania a k podkladom rozhodnutia, pričom žalovaný sa s týmito v napadnutom rozhodnutí riadne vysporiadal.

13. S poukazom na uvedené správny súd dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby a mal za to, že správne orgány oboch stupňov postupovali správne, keď v zmysle § 62 ods. 4 stavebného zákona zamietli žiadosť žalobcu zo dňa 16. marca 2015 o zmenu doby trvania reklamnej stavby pre jej rozpor s verejným záujmom chráneným cestným zákonom, prihliadnuc pritom na existujúce nesúhlasné stanovisko príslušného správneho orgánu. Podľa názoru správneho súdu správne orgány oboch stupňov zistili skutkový stav správne a v dostatočnom rozsahu tak, aby bolo možné na jeho základe v zmysle zákona rozhodnúť.

14. O trovách konania správny súd rozhodol tak, že žalovanému, ktorý mal v konaní plný úspech nepriznal náhradu trov konania, a to s poukazom na , nakoľko zo súdneho spisu nevyplýva, že by žalovanému v súvislosti s predmetným konaním trovy konania vznikli. Z rovnakých dôvodov súd nepriznal náhradu trov konania ani pribratému účastníkovi konania.

II.

Kasačná sťažnosť a právna argumentácia účastníkov

15. Proti rozsudku správneho súdu podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť, ktorou žiadal, aby kasačný súd rozsudok správneho súdu zmenil tak, že rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov zruší a vec vráti prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie.

16. Namietal, že správne orgány mali v súlade s § 3 ods. 5 správneho poriadku správne zistiť skutkový stav, neurobili tak však v dostatočnom rozsahu, aký je potrebný na účely § 126 ods. 1 stavebného zákona v spojení s § 10 ods. 4 cestného zákona. Dôvodil, že v správnom konaní nenamietal proti upusteniu od ústneho pojednávania, lebo vychádzal z toho, že správny orgán rozhodne na základe ním predložených podkladov. Okrem toho v oznámení o upustení od ústneho pojednávania a miestneho zisťovania nebolo uvedené, čo považuje prvostupňový orgán za dobre známe pomery.

17. Zdôraznil, že ani administratívny spis, ani stanoviská dotknutých orgánov nevymedzovali sídelný útvar obce v zmysle cestného zákona. Ustanovenie § 3 ods. 5 správneho poriadku bolo podľa žalobcu potrebné aplikovať aj na otázku vymedzenia sídelného útvaru obce podľa cestného zákona tak, aby bolo možné posúdiť správnosť subsumpcie posudzovanej veci pod § 126 ods. 1 stavebného zákona v spojení s § 10 ods. 4, resp. 11 ods. 1 a 2 cestného zákona, v zmysle ktorých mal byť identifikovaný verejný záujem chránený dotknutým orgánom podľa cestného zákona s potrebou požadovať k takto chránenému verejnému záujmu záväzné stanovisko. Mal za to, že ak stanoviská neobsahovali žiadne skutočnosti, ktorými by boli podložené, nemali na také stanoviská správne orgány prihliadnuť. Správny súd neprihliadol a bagatelizoval porušenie § 3 ods. 5 správneho poriadku, hoci toto porušenie je podľa žalobcu vážnou procesnou chybou.

18. Podľa názoru žalobcu ustanovenie § 10 ods. 4 cestného zákona obsahuje jasný zákaz a netreba teda na jeho účel záväzné stanovisko. Správne orgány však mali problém vymedziť územie sídelného útvaru obce podľa cestného zákona. V tejto súvislosti zdôraznil, že ak nie je možné toto územie určiť, nemožno urobiť ani záver o dovolenej či nedovolenej polohe reklamnej stavby. Ani správny súd územie sídelného útvaru obce nijako nevymedzuje, pričom jeho riešenie uvedenej otázky je nejasné a založené na domnienkach. Žalobcovi nemožno vyčítať, že vzhľadom na jeho žiadosti o povolenie výnimky zo zákazu činnosti v cestnom ochrannom pásme vedel o umiestnení reklamného zariadenia v cestnom ochrannom pásme, pretože stanoviská dotknutých orgánov začal požadovať prvostupňový orgán, a to bez akýchkoľvek skutkových zistení vo vzťahu k vymedzeniu sídelného útvaru obce. Mal za to, že počas celého správneho konania nebol ustálený obsah pojmu sídelný útvar obce vo vzťahu k reklamnej stavbe žalobcu. Za logicky nenaplniteľnú považoval definíciu sídelného útvaru obce definovaného bodmi

- dopravnými značkami.

19. Žalobca zhrnul, že úvahy správneho súdu nemajú oporu v základnom obsahu administratívneho spisu a sú neudržateľné. Materiálne nie je v danom prípade zrejmá základná skutková okolnosť, ktorá by umožňovala aplikáciu § 10 ods. 4 cestného zákona. V tejto súvislosti dodal, že zákaz vymedzený v uvedenom ustanovení sa týka umiestňovania reklamných stavieb pri medzinárodných cestných ťahoch, čo však nie je tento prípad, nakoľko nie je zrejmé ani to, či cesta I/64 je medzinárodným cestným ťahom. Záverom zdôraznil, že nezistenie riadneho skutkového stavu v otázke, či sa reklamná stavba nachádza mimo sídelného útvaru obce, je aj v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou kasačného súdu.

20. Žalovaný a ďalší účastník sa ku kasačnej sťažnosti žalobcu nevyjadrili.

III.

Posúdenie kasačného súdu

21. Dňa 1. januára 2021 nadobudla účinnosť novela , ústavný ktorým sa mení a dopĺňa č. v znení neskorších predpisov, ktorou bol zriadený Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ( ). K 1. augustu 2021 prevzal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú agendu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v správnom súdnictve, vrátane prerokúvanej veci (g ods. 4, 5 a 6 v spojení s a a o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). V súlade s rozvrhom práce Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky na rok 2021

bola prerokúvaná vec pridelená náhodným výberom na rozhodnutie senátu 3 S a bola v kasačnom konaní vedená pod pôvodnou spisovou značkou.

22. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, ako súd kasačný podľa v spojení s , po tom, čo zistil, že kasačná sťažnosť bola podaná riadne a včas ( a ), oprávnenou osobou na podanie kasačnej sťažnosti ( ), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná ( ), kasačná sťažnosť má predpísané náležitosti ( a ), preskúmal napadnuté rozhodnutie z dôvodov a v rozsahu uvedenom v podanej kasačnej sťažnosti podľa , a a postupom podľa bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu nie je dôvodná.

23. Predmetom konania pred kasačným súdom je rozhodnutie o podanej kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku správneho súdu, ktorým správny súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti v úvode tohto rozsudku opísaných rozhodnutí správnych orgánov vo veci žiadosti žalobcu o zmenu doby trvania reklamnej stavby.

24. Podľa § 55 ods. 1 stavebného zákona, stavebné povolenie sa vyžaduje, pokiaľ tento zákon a vykonávacie predpisy k nemu alebo osobitné predpisy neustanovujú inak, pri stavbách každého druhu bez zreteľa na ich stavebnotechnické vyhotovenie, účel a čas trvania; stavebné povolenie sa vyžaduje aj pri zmene stavieb, najmä pri prístavbe, nadstavbe a pri stavebných úpravách.

25. Podľa § 61 ods. 2 stavebného zákona, od miestneho zisťovania, prípadne aj od ústneho pojednávania môže stavebný úrad upustiť, ak sú mu dobre známe pomery staveniska a žiadosť poskytuje dostatočný podklad pre posúdenie navrhovanej stavby.

26. Podľa § 62 ods. 4 stavebného zákona, ak by sa uskutočnením alebo užívaním stavby mohli ohroziť verejné záujmy chránené týmto zákonom a osobitnými predpismi alebo neprimerane obmedziť či ohroziť práva a oprávnené záujmy účastníkov vo väčšom rozsahu, než sa počítalo v územnom rozhodnutí, stavebný úrad žiadosť o stavebné povolenie zamietne.

27. Podľa § 126 ods. 1 stavebného zákona ak sa konanie podľa tohto zákona dotýka záujmov chránených predpismi o ochrane zdravia ľudu, o utváraní a ochrane zdravých životných podmienok, vodách, o ochrane prírodných liečebných kúpeľov a prírodných liečivých zdrojov, o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho fondu, o lesoch a lesnom hospodárstve, o opatreniach na ochranu ovzdušia, o ochrane a využití nerastného bohatstva, o kultúrnych pamiatkach, o štátnej ochrane prírody, o požiarnej ochrane, o zákaze biologických zbraní, na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, o odpadoch, o veterinárnej starostlivosti, o vplyvoch na životné prostredie, o jadrovej bezpečnosti jadrových zariadení, o prevencii závažných priemyselných havárií, o správe štátnych hraníc, o pozemných komunikáciách, o dráhach a o doprave na dráhach, o civilnom letectve, o vnútrozemskej plavbe, o energetike, o tepelnej energetike, o elektronických komunikáciách, o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách, o civilnej ochrane, o inšpekcii práce a o štátnej geologickej správe, rozhodne stavebný úrad na základe záväzného stanoviska dotknutého orgánu podľa § 140a, ktorý uplatňuje požiadavky podľa osobitných predpisov.

28. Podľa § 140a ods. 1 písm. a/ stavebného zákona dotknutým orgánom podľa tohto zákona je orgán verejnej správy, ktorý je správnym orgánom chrániacim záujmy uvedené v § 126 ods. 1, ak konanie podľa osobitného predpisu upravujúceho jeho pôsobnosť je súčasťou konania podľa tohto zákona, má naň nadväzovať alebo s ním súvisí.

29. Podľa § 10 ods. 4 cestného zákona (v znení účinnom od 02. mája 2015), mimo sídelného útvaru obce ohraničeného dopravnou značkou označujúcou začiatok a koniec obce je v území 100 metrov od osi vozovky priľahlého jazdného pásu diaľnice, rýchlostnej cesty a cesty I. triedy, ktoré sú medzinárodným cestným ťahom, okrem odpočívadiel, zakázané umiestňovať reklamné stavby; to sa nevzťahuje na označenia stavby a označenia súvisiace s výstavbou alebo prevádzkou diaľnice, rýchlostnej cesty alebo cesty I. triedy, ktoré sú medzinárodným cestným ťahom.

30. Podľa § 24f ods. 1 cestného zákona, reklamné, informačné a propagačné zariadenia umiestnené pred 02. januárom 2015, ktoré nie sú v súlade s § 10 ods. 4, sú vlastníci týchto zariadení povinní odstrániť do 01. januára 2017.

31. Podľa § 3 ods. 1 správneho poriadku, správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.

32. Podľa § 3 ods. 5 správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

33. Právna úprava umiestňovania reklamných stavieb bola zavedená do právneho poriadku Slovenskej republiky , ktorým sa mení a dopĺňa stavebný zákon a niektoré ďalšie zákony, vrátane cestného zákona, a ktorý nadobudol účinnosť dňa 02. januára 2015. Cieľom novej právnej úpravy bolo zefektívnenie regulácie reklamných stavieb zabezpečením silných a zároveň spravodlivých nástrojov pre mestá, obce a štát, keďže vizuálny smog predstavoval v Slovenskej republike dlhodobo neriešený problém, ktorý negatívne vplýval nielen na bezpečnosť cestnej premávky, ale do veľkej miery aj na vzhľad miest a obcí, ako aj scenériu krajiny, s ktorou sa stretávame na našich cestách. Pod pojmom vizuálny smog pritom treba chápať umiestňovanie reklamných stavieb - billboardov, bigboardov a iných reklamných zariadení (obdobne viď rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. -16 zo dňa 05. októbra 2021 a sp. zn. -13 zo dňa 29. júna 2021).

34. Účel citovanej právnej úpravy vyplýva aj z dôvodovej správy k a je vymedzený ako sprísnenie umiestňovania reklamných stavieb, ktoré okrem iného neprimerane zaťažujú životné prostredie a znižujú kvalitu života v spoločnosti. Zákaz umiestňovať takéto stavby do 100 metrov od diaľnic, rýchlostných ciest a niektorých ciest I. triedy slúži tomu, aby sa zamedzilo rušeniu vodičov na týchto dôležitých pozemných komunikáciách. Zároveň prispieva aj k zlepšeniu vzhľadu krajiny, cez ktorú tieto pozemné komunikácie vedú. Pre vodiča alebo cestujúceho, ktorý cestuje po pozemnej komunikácii, je začiatok a koniec obce rozpoznateľný umiestnením príslušnej dopravnej značky. Cieľom je teda zabezpečiť, aby vodiči a cestujúci nemuseli byť obťažovaní takýmito zariadeniami v určenej vzdialenosti od pozemnej komunikácie predtým, než ich dopravná značka informuje, že sa nachádzajú v obci, ani potom, čo ich dopravná značka informovala, že obec opustili

35. Zákaz umiestňovania reklamných zariadení bol pôvodne obsiahnutý v § 10 ods. 3 cestného zákona v znení účinnom do 01. januára 2015, ktoré tento zákaz viazalo tiež na ochranné pásmo diaľnice, cesty pre motorové vozidlá a medzinárodný cestný ťah. Pojem cestného ochranného pásma bol vymedzený v cestného zákona. Podľa odseku 1 prvej vety bola ich účelom ochrana diaľnic, ciest a miestnych komunikácií mimo súvisle zastavaného územia obce. Tento pojem bol pôvodné vymedzený len v vyhlášky č. , podľa ktorého mala táto hranica vyplynúť najmä z územnoplánovacej dokumentácie, inak ju mal určiť cestný správny orgán, ktorý mal prihliadať tiež na to, či je súvislé zastavanie po oboch stranách cesty alebo len po jednej. účinný od 01. decembra 2013 vložil túto definíciu do cestného zákona ako . Podstatou tejto definície bolo, že vymedzoval zastavané územie pomocou spojníc rohov budov, ktoré od seba neboli ďalej než bolo ustanovené.

36. „Nový“ § 10 ods. 4 cestného zákona už zákaz umiestňovať reklamné stavby viazal (aj) na sídelný útvar obce vymedzený dopravnou značkou. Pojem „sídelný útvar“ sa v čase účinnosti tohto zákona v právnom poriadku Slovenskej republiky používal len pomerne výnimočne. Pôvodne bol tento pojem vymedzený v § 14 stavebného zákona v znení účinnom do 31. júla 2000, ako každá jednotka osídlenia, ktorá tvorí uzavretý, od iných jednotiek osídlenia priestorovo oddelený útvar. Zo znenia § 10 ods. 4 cestného zákona v znení účinnom od 02. januára 2015 je zrejmé, že toto ustanovenie nevymedzuje sídelný útvar podľa takého urbanistického kritéria, ale ohraničuje ho dopravnými značkami. Tým sa táto definícia približuje vymedzeniu pojmu „obec“ v o premávke na pozemných komunikáciách v znení účinnom do 31. decembra 2009, podľa ktorého bolo obcou zastavané územie, ktorého začiatok a koniec sú označené príslušnou dopravnou značkou.

37. Z uvedeného vyplýva, že pri výklade formulácie „mimo sídelného útvaru obce“ podľa § 10 ods. 4 cestného zákona v citovanom znení sú v zásade možné dve zmysluplné alternatívy. Pri prvej by sídelný útvar obce bol vymedzený ako uzavreté územie (plocha) ležiace medzi spojnicami jeho vrcholov, pričom vrcholmi tohto útvaru by boli body, v ktorých sú na jednotlivých pozemných komunikáciách umiestnené dopravné značky začiatok a koniec obce. Pritom z každého vrcholu by museli viesť práve (a len dve spojnice). Ostatné plochy by sa nachádzali „mimo tohto sídelného útvaru“. Pri druhej alternatíve by sa pojem „mimo sídelného útvaru“ vymedzil s ohľadom na pozemnú komunikáciu, na ktorej má byť určené územie zákazu podľa § 10 ods. 4 cestného zákona. V tomto prípade by 100 metrový pás zákazu podľa tohto ustanovenia končil čiarou, ktorá by bola kolmá na os vozovky priľahlého jazdného pruhu a zároveň by prechádzala bodom, v ktorom je umiestnená značka začiatok alebo koniec obce. Za touto čiarou by pozemná komunikácia vstupovala do sídelného útvaru obce, v ktorom by sa už zakázané územie podľa § 10 ods. 4 cestného zákona neurčovalo. Naopak, z racionálneho hľadiska nie je možný výklad, ktorý naznačuje žalobca a ktorý by zo sídelného útvaru robil akúsi množinu bodov. To totiž odporuje už formulácii ustanovenia § 10 ods. 4 cestného zákona, podľa ktorého má byť sídelný útvar „ohraničený“ dopravnými značkami, takže sa predpokladá, že ide o určitú plochu alebo územie.

38. Žalobca opakovane namietal, že správne orgány nezistili presne rozsah sídelného útvaru obce. Kasačný súd sa stotožňuje s názorom správneho súdu, že z administratívneho spisu vyplýva umiestnenie predmetných reklamných zariadení, ktoré sa nachádzajú jednak blízko cesty, jednak dostatočne ďaleko od dopravnej značky, ktorá označuje začiatok obce. Žalobca aj v kasačnej sťažnosti pokračuje v umelom konštruovaní hypotéz o priebehu hraníc takéhoto útvaru. Neuvádza však žiadne konkrétne okolnosti, ktoré by čo len nasvedčovali tomu, že sporné zariadenia neležia mimo sídelného útvaru obce. A to napriek jeho povinnosti vyplývajúcej z jasne vytknúť správnemu súdu, v čom je jeho výklad a aplikácia cestného zákona v prejednávanej veci nesprávny a ako mal uvedenú normu aplikovať správne. Tejto požiadavke nevyhovujú hypotetické konštrukcie žalobcu o tom, aký priebeh sídelného útvaru obce by boli mohli správne orgány zistiť, keby ešte viac zisťovali skutkový stav (nevedno pritom, v akom konkrétnom smere). Vzhľadom na vyššie uvedené, výklad cestného zákona zo strany správneho súdu, ako aj zo strany správnych orgánov oboch stupňov, považuje kasačný súd za správny a plne v súlade s cieľom sledovaným dotknutou právnou úpravou.

39. Ako správne skonštatoval správny súd, žalobca počas celého administratívneho konania nepopieral, že predmetná reklamná stavba je umiestnená popri ceste I/51 (I/64) vo vzdialenosti menšej ako 100 m od osi vozovky priľahlého jazdného pásu tejto cesty pred dopravnou značkou označujúcou začiatok obce. Navyše, v administratívnom spise je okrem fotodokumentácie dotknutých reklamných zariadení aj žiadosť žalobcu zo dňa 25. júla 2015 adresovaná Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, Prezídiu Policajného zboru, odboru dopravnej polície, ktorou žalobca žiadal o prehodnotenie stanoviska a v ktorej sám potvrdil, že predmetné reklamné zariadenia v tvare „V“ sú umiestnené na parcele č. 4767/53 v k. ú. Zobor 25 m od priľahlej osi vozovky. Aj táto skutočnosť svedčí o účelovej obrane žalobcu, ktorý okrem iného spochybňuje aj upustenie od ústneho pojednávania a miestneho zisťovania prvostupňovým orgánom. Navyše v tejto súvislosti kasačný súd, podobne ako predtým správny súd, poukazuje na absenciu námietok žalobcu proti oznámeniu o začatí konania o zmenu doby trvania reklamnej stavby s upustením od ústneho pojednávania a miestneho zisťovania, a to napriek riadnemu poučeniu o tejto zákonnej možnosti.

40. Vzhľadom na umiestnenie reklamnej stavby žalobcu mohli byť v danom prípade dotknuté záujmy chránené predpismi o pozemných komunikáciách, v dôsledku čoho mal byť v zmysle § 126 ods. 1 v spojení s § 140a ods. 1 stavebného zákona oslovený dotknutý orgán. A keďže sa v tomto prípade konanie podľa stavebného zákona týkalo záujmov chránených predpismi o pozemných komunikáciách na cestách I. triedy na území Nitrianskeho kraja, dotknutým orgánom bol Okresný úrad v Nitre, odbor cestnej dopravy a pozemných komunikácií ( v spojení s cestného zákona a v spojení s o organizácii miestnej štátnej správy). Potom bolo predovšetkým vecou tohto orgánu, aby v tomto konaní hájil záujmy ochrany pozemných komunikácií. Bolo v prvom rade jeho úlohou posúdiť, či sú v prejednávanej veci splnené predpoklady cestného zákona, teda či umiestnenie reklamným zariadení je v rozpore s citovaných ustanovením.

41. V tejto súvislosti kasačný súd dodáva, že ustanovenia § 126 ods. 1 a § 140a stavebného zákona riešia otázku, či určitý orgán má postavenie dotknutého orgánu, a teda túto otázku nie je oprávnený

a ani povinný riešiť stavebný úrad. Účel § 140a ods. 1 stavebného zákona, teda ochrana príslušných záujmov dotknutým orgánom, si totiž vyžaduje, aby tento dotknutý orgán nerozhodoval len o tom, aké požiadavky bude uplatňovať, ale tiež o tom, kedy sú dotknuté záujmy, ktoré má chrániť. Nie je teda úlohou stavebného úradu najskôr posúdiť, či budú konkrétne dotknuté príslušné chránené záujmy a až na základe toho zapojiť do konania príslušné dotknuté orgány. Stavebný úrad totiž spravidla nie je spôsobilý takéto posúdenie vykonať. V zásade len dotknutý orgán, ktorý má príslušné záujmy chrániť, je odborne spôsobilý takéto posúdenie vykonať. Stavebný úrad je tak povinný do konania zapojiť dotknutý orgán v zmysle § 140a ods. 1 stavebného zákona, len čo zistí, že tu existuje čo len mierne pravdepodobné riziko, že v jeho konaní môžu byť dotknuté záujmy chránené predpismi uvedenými v § 126 ods. 1 uvedeného zákona. Preto správne orgány postupovali správne, keď vychádzali zo stanovísk Okresného úradu Nitra, odboru cestnej dopravy a pozemných komunikácií, pričom žalovaný navyše poukázal aj na stanovisko Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Nitre (ako orgánu chrániaceho záujmy štátu v oblasti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky) č. KRPZ-NR- KDI2-15-004/2016-Ing. zo dňa 09. februára 2016, na ktoré odkazoval Okresný úrad Nitra, odbor cestnej dopravy a pozemných komunikácií vo svojom stanovisku č. OU-NR-OCDPK-2016/003163 zo dňa 15. februára 2016. Vzhľadom na existenciu stanovísk Okresného úradu Nitra, odboru cestnej dopravy a pozemných komunikácií, ako dotknutého orgánu v zmysle § 126 ods. 1 v spojení s § 140a ods. 1 stavebného zákona, nemá absencia vyššie uvedeného stanoviska krajského dopravného inšpektorátu v administratívnom spise na prijatie dostatočne podloženého záveru správnych orgánov oboch stupňov právnu relevanciu.

42. Vo vzťahu k námietke žalobcu, ktorou sa snažil spochybniť správnosť aplikácie cestného zákona vo vzťahu k charakteru cesty I/51 (I/64) z dôvodu, že táto nemá byť medzinárodným cestným ťahom, kasačný súd poukazuje na , podľa ktorého v kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti. Z obsahu podanej správnej žaloby nevyplýva, že by žalobca túto skutočnosť namietal, a preto sa kasačný súd k tejto námietke žalobcu nevyjadril. Okrem toho neušlo pozornosti kasačného súdu, že žalobca charakter priľahlej cesty nespochybňoval ani v priebehu správneho konania, a preto sa táto námietka javí kasačnému súdu ako prinajmenšom účelová.

IV.

Záver

43. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku Krajského súdu v Nitre po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu a dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku. S týmito sa kasačný súd stotožňuje v celom rozsahu, a preto kasačnú sťažnosť žalobcu ako nedôvodnú podľa zamietol.

44. K použitej právnej argumentácii a spôsobu vyhodnotenia predložených námietok kasačný súd dodáva, že obdobné závery a hodnotenia, ktoré považuje za dostatočne presvedčivé, vecne správne a spôsobilé preukázať správnosť záverov kasačného súdu už boli vyslovené aj v obdobnom konaní vedenom pred kasačným súdom s rovnakými účastníkmi, v rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 27. októbra 2021.

45. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že žalobcovi, ktorý nemal v konaní o kasačnej sťažnosti úspech, nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal ( v spojení s a contrario ). Žalovanému orgánu verejnej správy kasačný súd nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal, keďže to nemožno spravodlivo požadovať a v súvislosti s kasačným konaním žalovanému orgánu verejnej správy ani trovy nevznikli ( v spojení s ). Ďalšiemu účastníkovi kasačný súd náhradu trov kasačného konania nepriznal, pretože mu v kasačnom konaní žiadne trovy nevznikli ( v spojení s ).

46. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 ( v spojení s ust. ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.