Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10Co-87-2021.pdf
PDF · 114.96 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/87/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Erika Vargu a členov senátu - sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Róberta Urbana, v spore žalobcu: D. H., nar. XX.X.XXXX, bytom J., L. XX, právne zastúpený Mgr. Matejom Balašom, advokátom so sídlom D., Z. XXXX/XJ, proti žalovanému: E. B., nar. XX.X.XXXX, bytom D., X. A. XXXX/X, právne zastúpený Mgr. Zuzanou Pivoňkovou, advokátkou so sídlom D., E. B. O. X, za účasti intervenientov na strane žalovaného: 1/ OTEZA, s.r.o., so sídlom Martin, Robotnícka 14/9856, IČO: 36 002 828, 2/ JUDr. G. C., advokátka so sídlom D., E. B. O. X, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, na základe odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 10C/42/2019-470 zo dňa 3. septembra 2020, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovaný m á voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd (ďalej v texte aj ako súd prvej inštancie) v celom rozsahu zamietol žalobu o určenie, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľností evidovaných Okresným úradom Martin, katastrálnym odborom, na LV č. XXXX pre kat. územie J., a to pozemku CKN parc. č. 1594/15 - záhrada o výmere 490 m2, pozemku CKN parc. č. 1594/31 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 223 m2 a rodinného domu č. súp. XXXX, postaveného na pozemku CKN parc. č. 1594/31. 2. Súd prvej inštancie konštatoval, že neuznal žiadny v žalobe uplatnený argument strany žalujúcej, pre ktorý by mala byť napadnutá kúpna zmluva neplatná, a pri dokazovaní nezistil ani iný žalobcom nevyčítaný dôvod pre neplatnosť zmluvy, ktorú žalobca zastúpený záložným veriteľom uzavrel so žalovaným. Titulom tejto zmluvy teda platne prešlo vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam na žalovaného. 3. Na základe výpovede JUDr. G. C., svedka Y., ale čiastočne aj samotného žalobcu, ktorý opísal spoluprácu s obchodnou spoločnosťou B.O.B., s.r.o., dospel okresný súd k presvedčeniu, že tvrdenia žalobcu ohľadne použitia úverových prostriedkov a reálneho účelu úveru na splatenie kúpnej ceny za nehnuteľnosti matke, nie sú pravdivé a sú len účelové. Žalobca totiž tieto svoje tvrdenia okrem výpovede svedka Z. nepodporil žiadnym dôkazom. Svedok Z. pritom podľa okresného súdu neposkytol vierohodnú výpoveď ohľadne použitia úverových prostriedkov, nakoľko sa so žalobcom zoznámil v období, keď žalobca už v úverovom vzťahu so H. H. bol, hotovostné prostriedky z úveru prevzal a v tomto období mal podľa kúpnej zmluvy mať už kúpnu cenu dávno zaplatenú. Naviac samotný žalobca priznal, že vypomáhal finančne obchodnej spoločnosti B.O.B, s.r.o., a táto skutočnosť vyplynula aj z výpovede svedka Y., ktorý uviedol, že práve preto, že finančné prostriedky získané z úveru mali byť žalobcom poskytnuté na podporu podnikania obchodnej spoločnosti B.O.B. a podnikateľskú kooperáciu medzi
žalobcom a obchodnou spoločnosťou B.O.B., s.r.o., robil svedok Y. žalobcovi ručiteľa v predmetnej úverovej zmluve. 4. Ďalej súd prvej inštancie argumentoval, že v apríli 1998, keď bola uzatváraná úverová zmluva, s pojmom „Spotrebiteľ“ nakladal len zákon č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. V tom čase Občiansky zákonník nemal osobitnú právnu úpravu, ktorá by sa týkala postavenia a ochrany spotrebiteľa a náležitostí spotrebiteľských zmlúv. Nebol dokonca prijatý ani Zákon o spotrebiteľských úveroch. Úvery poskytované v tom čase bankami boli považované za absolútny obchod a úverové zmluvy boli uzatvárané v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Žalobca, aj keď je pravdou, že sa v zmluve identifikoval ako fyzická osoba a bol identifikovaný svojím rodným číslom a bydliskom, nie sídlom podnikania a identifikačným číslom organizácie, nepreukázal, že by poskytnuté finančné prostriedky bol použil na osobnú potrebu, teda, že by mal postavenie spotrebiteľa tak, ako to definovalo v tom čase ustanovenie § 2 ods. 1 písm. a/ zákona č. 634/1992 Zb. Naopak, z vykonaného dokazovania pre súd vyplynulo, že finančné prostriedky získané úverom minimálne v 2/3-inách použil na podnikanie, resp. na svoj vklad do podnikania obchodnej spoločnosťou B.O.B., s.r.o. Otázka použitia zvyšných približne 100.000 Sk zostala nepreukázaná, ale nebolo preukázané, že by žalobca, ktorý v tom čase bol už živnostníkom, bol použil tieto finančné prostriedky na uspokojovanie svojej osobnej potreby, prípadne osobnej potreby členov svojej domácnosti. Preto mal okresný súd za to, že v súvislosti s následným postúpením pohľadávky z banky na prvý nebankový subjekt v reťazi všetkých postúpení, ku ktorým v tomto prípade došlo, ako aj pri výkone záložného práva, nebolo potrebné rešpektovať osobitné ustanovenia Obč. zák. na ochranu spotrebiteľa (napr. § 53 ods. 10). 5. Čo sa postúpenia pohľadávky z pôvodného veriteľa týka, pokiaľ H. H., a.s., postupovala judikovanú pohľadávku proti žalobcovi v roku 2002, žalobca bol predtým bankou písomne vyzvaný na zaplatenie svojho dlhu zo spornej úverovej zmluvy, ktorej plnenie bolo zabezpečené záložným právom viaznucim na ním vlastnených nehnuteľnostiach, pričom súd za minimálne takúto výzvu môže považovať žalobu, ktorá bola žalobcovi doručená spolu s platobným rozkazom Okresného súdu Martin, kde bol žalobca spolu so svojimi ručiteľmi zaviazaný k zaplateniu dlhu vo výške vyššie 310.000 Sk. Preto nie je na mieste obrana žalobcu, že banka pri postúpení pohľadávky na obchodnú spoločnosť Credit Clearing Center, a.s., porušila ustanovenie § 92 vtedy ods. 7 zákona o bankách. Nadväzne postúpenie pohľadávky z úverovej zmluvy uzavretej 6.4.1998, zabezpečenej záložným právom viaznucim na nehnuteľnostiach vo vlastníctve žalobcu, je platné. Následne táto pohľadávka bola viackrát postúpená/“prevedená“, až sa postupníkom a súčasne aj prednostným záložným veriteľom danej pohľadávky stala spoločnosť OTEZA, s.r.o. Nebol teda dôvod, pre ktorý by označená spoločnosť ako nový prednostný záložný veriteľ, pokiaľ ide o pohľadávku vyplývajúcu z úverovej zmluvy pôvodne uzavretej v roku 1998 so Slovenskou sporiteľňou, a.s., voči žalobcovi nemohla začať výkon záložného práva spôsobom, ktorý predpokladala zmluva o zriadení záložného práva a dovoľovali ustanovenia Obč. zák. platné v čase výkonu záložného práva vo vzťahu k žalobcovi. 6. Na základe výpovedí strán sporu a vypočutých svedkov okresný súd nenadobudol presvedčenie, že by žalobca pri realizácii záložného práva obchodnou spoločnosťou OTEZA, s.r.o., bol obchádzaný alebo by bol neinformovaný (ako to žalobca tvrdil). Naopak, je zrejmé, že spoločnosť OTEZA, s.r.o., so žalobcom spolupracovala a umožňovala mu, aby sa sám pokúsil nájsť záujemcov, ktorí by za dom ponúkli čo najvyššiu sumu. Keďže až do uzavretia kúpnej zmluvy so žalovaným sa dom nepodarilo predať napriek tomu, že bol ponúkaný aj cez realitnú kanceláriu, je zrejmé, že potencionálnych záujemcov, ktorí ohliadku domu vykonali, skutočne odradil stav domu a stav časti C na liste vlastníctva. Na druhej strane sa ale z vykonaného dokazovania javí ako preukázaná skutočnosť, že spočiatku tak žalobca, ako aj obchodná spoločnosť OTEZA, s.r.o., mali záujem a vyvíjali k tomu úsilie, aby bol dom predaný za čo najvyššiu sumu. Preto nie je možné konštatovať, že by správanie spoločnosti OTEZA, s.r.o., odporovalo dobrým mravom. 7. Nebolo podľa okresného súdu preukázané ani tvrdenie žalobcu o porušení § 151ma ods. 1, 2 Obč. zák. Spoločnosť OTEZA, s.r.o., totiž mala záložné právo, ktoré vzniklo na základe zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zo dňa 11.4.2008, ktorej vklad bol povolený pod V 1817/2008, skutočne zapísané až za záložným právom, ktoré bolo ako prvé v poradí zriadené na predmetné nehnuteľnosti v prospech H. H., a.s. Avšak po tom, čo spoločnosť OTEZA, s.r.o., reťazou postúpení nadobudla pôvodnú pohľadávku, resp. zvyšok pohľadávky H. H., a.s., stala sa záložným veriteľom, ktorý bol zapísaný v poradí na prvom mieste, a teda prednostným záložným veriteľom. Preto sa na ňu pri výkone záložného práva nevzťahovalo obmedzenie vyplývajúce z ust. § 151ma ods. 1, 2 Obč. zák. 8. Súd prvej inštancie tiež poznamenal, že prípadné porušenie ust. § 151m ods. 7, prípadne 8 Obč. zák., nemá za následok neplatnosť zmluvy o predaji zálohu podľa § 39 Obč. zák.; môže však, ak sú splnené
ostatné predpoklady, viesť k zodpovednosti za škodu podľa § 420 Obč. zák. (rozsudok NS SR sp. zn. 7Cdo/222/2012 z 30.9.2013). 9. Aj keď žalobca predložil znalecký posudok vypracovaný Ing. Ferklom, podľa ktorého nehnuteľnosti predané žalovanému za kúpnu cenu 57.400 eur, majú v skutočnosti hodnotu 84.100 eur, a práve podľa presvedčenia žalobcu „predaj nehnuteľností pod cenu“ zakladá rozpor zmluvy s dobrými mravmi, okresný súd sa s týmto názorom nestotožnil. Z vykonaných výsluchov totiž vyplývalo, že približne štvrť roka bol dom ohliadaný viacerými záujemcami, avšak žiadneho reálneho sa získať nepodarilo, čo odzrkadľovalo reálnu hodnotu nehnuteľností v čase uzavretia kúpnej zmluvy na trhu s nehnuteľnosťami. Preto konanie, ktoré viedlo k uzavretiu kúpnej zmluvy za dohodnutú cenu 57.400 eur, nie je možné považovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi.
10. O trovách (prvoinštančného) konania rozhodol okresný súd tak, že žalovaný a intervenienti 1/, 2/ na strane žalovaného majú proti žalobcovi právo na ich náhradu v plnom rozsahu (výrok II.). Vychádzal zo záveru o úspechu žalovaného v spore (§ 255 ods. 1 CSP), z dôvodu čoho aj intervenientom na jeho strane priznal náhradu ich trov.
11. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho zmeny - vyhovenia žalobe, prípadne jeho zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 12. Poukazoval na vzťah založený zmluvou o úvere medzi bankou ako dodávateľom a ním ako spotrebiteľom, pričom v predmetnej zmluve sa uvádza, že sa úver poskytuje občanovi. Potvrdil, že poskytol svedkovi Y. finančnú pôžičku, avšak urobil tak viackrát rôznymi čiastkami v inom čase, než v čase uzavretia úverovej zmluvy, a z iných prostriedkov. Aj keby sa tvrdenia svedka Y. zakladali na pravde, nemožno tvrdiť, že úver bol čerpaný za účelom podnikania. Nebolo preukázané, že sa žalobca podieľal na podnikaní spoločnosti B.O.B, s.r.o., a to ani ako tichý spoločník (zmluva o tichom spoločenstve vyžaduje písomnú formu - § 673 ods. 2 ObZ), ani ako „riadny“ spoločník, ani sa nijako nepodieľal na zisku označenej spoločnosti. 13. Ak by ajmal súd za to, že žalobca poskytol časť prostriedkov z úveru spoločnosti B.O.B., s.r.o., je nutné to posúdiť ako poskytnutie pôžičky; pri čom nemohol žalobca konať ako podnikateľ. Závery, že úverom získané prostriedky použil na podnikanie, resp. na vklad do podnikania do spoločnosti B.O.B., s.r.o. - nevyplývajú z vykonaného dokazovania. 14. Čo sa výpovede svedka Z. týka, tento sa pravdepodobne pomýlil v roku, kedy sa zoznámil s matkou žalobcu; avšak z jeho výpovede jednoznačne vyplýva, že pomáhal žalobcovi s vybavením úveru so H. H. a tento úver bol použitý na osobné účely žalobcu. Ak uviedol, že za úver mala ručiť Dr. U., táto mala pôvodne ručiť za úver, avšak banka ju ako ručiteľa odmietla, o čom nemal svedok vedomosť. Pokiaľ okresný súd uviedol, že s tvrdeniami žalobcu časovo nekorešponduje dohoda strán kúpnej zmluvy z roku 1997 o vyplatení kúpnej ceny, uvedené nevyplýva z vykonaného dokazovania. Žalobca nebol schopný dodržať lehotu splatnosti časti kúpnej ceny, preto riešil situáciu predmetným úverom. Jeho matka mu nikdy nevystavila potvrdenie o úhrade kúpnej ceny a nakoľko už zomrela, nie je možné navrhnúť jej výsluch ani predložiť doklady o úhrade kúpnej ceny. 15. Výpoveď JUDr. C. je podľa odvolateľa účelová, pretože vystupuje na strane žalovaného. Menovanej žalobca nikdy netvrdil, že predmetná pohľadávka/záväzok je zvyšok jeho podnikateľského úveru. Pokiaľ ide o spotrebiteľský charakter daného úverového vzťahu, odvolateľ - žalobca argumentoval, že pri pochybnostiach o obsahu zmlúv je potrebné použiť výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, to znamená, že dôkazné bremeno preukázania toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolenia alebo podnikania, ťaží toho, kto takú výnimku tvrdí. Nebolo preukázané, že by žalobca nekonal pri uzatváraní predmetnej zmluvy ako spotrebiteľ. Vzhľadom na nesprávny záver okresný súd vylúčil aplikáciu § 53 ods. 10 Obč. zák. pri výkone záložného práva - vylúčenie výkonu záložného práva priamym predajom zálohu. Nakoľko sa okresný súd nezaoberal argumentáciou žalobcu, že H. H., a.s., nemohla postúpiť pohľadávku voči žalobcovi, lebo tomu bránilo ust. § 525 Obč. zák. (obsah pohľadávky sa postúpením/ zmenou veriteľa mení), jeho rozhodnutie je arbitrárne a nepreskúmateľné. Preto spoločnosť OTEZA, s.r.o., nemohla platne nadobudnúť pohľadávku prvotne H. H., a.s., a preto sa nemohla stať ani prednostným záložným veriteľom; a teda ani začať s výkonom záložného práva priamym predajom nehnuteľností žalovanému. Ďalej žalobca uviedol, že nikdy nesúhlasil s tak nízkou kúpnou cenou, za akú nehnuteľnosti získal žalovaný. Nie je pravdou, že by stav časti „C“ LV č. XXXX vedeného pre kat. územie J. odrádzal záujemcov, pretože po výkone záložného práva kupujúci nadobudne nehnuteľnosti nezaťažené záložným právom presne tak, ako žalovaný.
16. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Argumentoval účelovosťou odvolacej argumentácie žalobcu s cieľom predĺžiť stav, kedy žalobca na základe neodkladného opatrenia užíva nehnuteľnosti bez dodávky služieb s tým spojených a spôsobuje tak na nich škodu. Poukázal na výpovede svedka Y. ohľadom spoločných aktivít so žalobcom i výpoveď samotného žalobcu o vklade prostriedkov do spoločnosti B.O.B., s.r.o. Zmluva o tichom spoločenstve v tom čase nemusela mať nevyhnutne písomnú formu. O tom, že by malo ísť o pôžičku, nepadla v konaní pred okresným súdom ani zmienka. Argumentáciu žalobcu o omyle svedka Z. pri uvedení roku, kedy sa zoznámil s matkou žalobcu, označil za účelovú. Žalovaný sa stotožnil so závermi okresného súdu o časovej následnosti splácania kúpnej ceny nehnuteľností žalobcom jeho matke. Hodnotiť výpoveď JUDr. C. ako účelovú nie je namieste, menovaná v čase uzavretia kúpnej zmluvy so žalovaným bola právnou zástupkyňou spoločnosti OTEZA, s.r.o., a mala podrobné informácie o priebehu procesu výkonu záložného práva, preto žalovaný považoval za logické, aby vystupovala na jeho strane ako intervenient; rovnako tak spoločnosť OTEZA, s.r.o. Žalobca bol v dôkaznej núdzi ohľadom svojho tvrdenia, že prostriedky z úveru použil na úhradu kúpnej ceny nehnuteľností. Peňažná pohľadávka aj po postúpení zostane rovnakou, navyše v danom prípade bola judikovaná. Spoločnosť OTEZA, s.r.o., by šla proti svojim záujmom, keby odmietla možnosť predať sporné nehnuteľnosti za vyššiu cenu. Ak mal žalobca k dispozícii takýchto reálnych záujemcov o kúpu prostredníctvom pána B., mohol navrhnúť ich výsluch, avšak neurobil to. Samotný svedok B. potvrdil na pojednávaní dňa 11.6.2020, že zápisy tiarch na LV č. XXXX odrádzali záujemcov od kúpy nehnuteľností. Žalobca chcel predať dom svojej bývalej priateľke V. J. za 50.000 eur, čo za rozporné s dobrými mravmi nepovažoval. Čo sa procesu predaja nehnuteľností týka, žalobca bol o všetkom riadne informovaný.
17. Žalobca v písomnom stanovisku k uvedenému vyjadreniu žalovaného zopakoval svoju odvolaciu argumentáciu. Zdôraznil, že nebolo dostatočným spôsobom preukázané, že prostriedky získané na základe úverovej zmluvy zo dňa 6.4.1998 uzavretej so H. H., a.s., boli použité na podnikateľské účely; preto je potrebné na túto zmluvu nahliadať ako na spotrebiteľskú. Tvrdenia žalovaného, že žalobca chcel predať nehnuteľnosti svojej priateľke V. J. za 50.000 eur účelovo „vynechávajú skutočnosť“, že s ohľadom na túto nízku cenu malo byť žalobcovi na nehnuteľnostiach zriadené vecné bremeno doživotného bývania a užívania.
18. Žalovaný v písomnom vyjadrení k vyššie uvedenému vyjadreniu žalobcu konštatoval, že žalobca neuvádza žiadne nové argumenty, navyše popiera vlastné tvrdenia zo štádia konania pred okresným súdom. Svedka Z. navrhol vypočuť samotný žalobca a mohol sa k jeho výpovedi vyjadriť na pojednávaní, čo neurobil.
19. V ďalšom priebehu odvolacieho konania zostali strany nečinné, intervenienti v jeho celom priebehu.
20. Krajský súd, ako súd odvolací súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie podala subjektívne legitimovaná strana sporu (§ 359 CSP), v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), vec preskúmal podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario za použitia § 219 ods. 3 v spojení s 378 ods. 1 CSP) rozsudok okresného súdu potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.
21. Okresný súd náležite zdôvodnil, prečo predmetný úverový/zmluvný vzťah nepovažoval za spotrebiteľský, pričom konštrukcia ním predostretej úvahy vychádza z (logického vyhodnotenia súladu) svedeckých výpovedí svedka Y., samotného žalobcu, podporne svedkyne C., ako aj z ďalších preukázaných okolností. Jediný dôkaz v prospech tvrdenia žalobcu, že si úver bral za účelom úhrady kúpnej ceny za nehnuteľnosti, ktoré nadobudol od svojej matky na základe kúpnej zmluvy zo dňa 3.2.1997, bola svedecká výpoveď svedka Z.. Túto však okresný súd nepovažoval za vierohodnú okrem iného z dôvodu, že svedok Z. sa podľa jeho vlastných tvrdení zoznámil s matkou žalobcu až v priebehu roka 1998, t. j. po tom, čo bol žalobcovi predmetný úver poskytnutý/úverová zmluva (ktorej uzavretie mal svedok zároveň sprostredkovať) uzatvorená. Ale aj pokiaľ by súd akceptoval odvolaciu argumentáciu žalobcu, že sa svedok Z. ohľadom času zoznámenia s matkou žalobcu zmýlil (a teda ju poznal už o rok skôr), ďalší obsah výpovede tohto svedka - že prostriedky z úveru mali byť použité na úhradu kúpnej ceny nehnuteľností, je vyvrátená ďalšími skutočnosťami uvádzanými okresným súdom; a totiž, že v zmysle predmetnej kúpnej zmluvy kúpna cena, resp. dlhy žalobcovej matky, na úhradu ktorých bola použitá, bola/boli uhradená/é už pred podpisom kúpnej zmluvy a v blízkom čase po jej podpise (určite nie s odstupom vyše roka, keď bol žalobcovi poskytnutý sporný úver). A zároveň, a to je z
hľadiska prejednávanej veci ešte relevantnejšie (než samotné znenie časti kúpnej zmluvy týkajúcej sa úhrady kúpnej ceny), o tom, že žalobca skutočne uhrádzal kúpnu cenu tak ako bolo dohodnuté v kúpnej zmluve, svedčia úkony súdneho exekútora JUDr. Fázika, ktorý listom z 5.2.1997 oznámil príslušnému katastrálnemu úradu zrušenie upovedomenia o začatí exekúcie predajom nehnuteľností povinnej - matky žalobcu z dôvodu, že sa povinná zaviazala záväzok voči oprávnenému uhradiť, ako aj Daňového úradu v Martine, ktorý dňa 4.2.1997 rozhodol o čiastočnom zrušení záložného práva z dôvodu, že daňová dlžníčka - matka žalobcu svoj záväzok zabezpečený záložným právom vyrovnala dňa 19.1.1997 (bližšie viď bod 28. odôvodnenia napadnutého rozsudku). Pritom záver okresného súdu o nepreukázaní použitia úverových prostriedkov na úhradu kúpnej ceny, resp. záver, že na jej úhradu neboli použité úverové prostriedky, práve v kontexte s označenými úkonmi súdneho exekútora vedúceho exekúciu a daňového úradu vymáhajúceho daňový dlh voči matke žalobcu žalobca vo svojom odvolaní nijako nenamietal, nespochybňoval. 22. Argumentáciu, že nebol schopný dodržať lehotu splatnosti časti kúpnej ceny za nehnuteľnosti, ktoré kupoval od svojej matky, a túto riešil situáciu predmetným úverom, žalobca predložil až v odvolacom konaní; na čo však neboli splnené podmienky podľa § 366 CSP. Preto na tieto tvrdenia žalobcu krajský súd neprihliadal (nemohol prihliadať). Odhliadnuc od uvedeného, žalobca tieto svoje tvrdenia nijako nepreukázal. 23. Zároveň svedok Y. vypovedal ohľadom spolupráce so žalobcom a podieľaní sa žalobcu na podnikaní spoločnosti B.O.B., s.r.o., pričom označil žalobcu za tichého spoločníka „našej“ obchodnej spoločnosti (B.O.B., s.r.o.). Tiež uviedol, že žalobca si predmetný úver bral, lebo mu (svedkovi Y.) chcel pomôcť v podnikaní, resp. vstúpiť do jeho podnikania a prostriedky získané úverom žalobca aj svedkovi poskytol (ich časť). Pravdivosť tejto svedeckej výpovede podporuje skutočnosť, že svedok Y. ručil za predmetný úver poskytnutý žalobcovi. Nie je totiž zrejmé, prečo by inak svedok Y. ručil za úver poskytnutý žalobcovi; také dôvody ani neboli zo strany žalobcu prezentované. Samotný žalobca, aj keď nie v súvislosti s predmetným úverom, potvrdil, že bol v postavení tichého spoločníka spoločnosti B.O.B., s.r.o., a mal pôvodný zámer, totožný so zámerom svedka Y. ako konateľa spoločnosti B.O.B., s.r.o., že sa stane riadnym spoločníkom tejto spoločnosti.
24. Vychádzajúc opísaného možno čiastkovo uzavrieť, že bolo preukázané, že prostriedky získané úverom boli v podstatnej časti žalobcom použité na vklad do spoločnosti B.O.B., s.r.o. Tvrdenie žalobcu, že úverové prostriedky použil na úhradu kúpnej ceny nehnuteľností, ktoré nadobudol kúpou od svojej matky, bolo vyvrátené. Zároveň je namieste zdôrazniť, že obrana žalobcu bola značne nekonzistentná; tvrdil, že úverové prostriedky použil na úhradu kúpnej ceny nehnuteľností, avšak súčasne v odvolaní uvádzal („aj keby sa skutočnosti tvrdené svedkom Y. /že mu, resp. spoločnosti B.O.B., s.r.o., žalobca poskytol časť úverových prostriedkov/, zakladali na pravde“), že poskytnutie týchto prostriedkov by bolo potrebné vyhodnotiť eventuálne len ako poskytnutie pôžičky; odhliadnuc od toho, že tvrdenia o pôžičke boli žalobcom opäť prezentované až v odvolacom štádiu konania, a teda pri aplikácii § 366 CSP oneskorene. V nadväznosti na uvedené okresný súd správne vyhodnotil, že úverová zmluva uzatvorená medzi žalobcom ako dlžníkom a H. H., a.s., ako veriteľom, nebola zmluvou spotrebiteľskou, a teda nebolo nutné rešpektovať ustanovenia právneho poriadku na ochranu spotrebiteľa (tu konkrétne § 53 ods. 10 Obč. zák. v znení účinnom v čase výkonu záložného práva).
25. Pokiaľ ďalej žalobca namietal, že sa okresný súd nezaoberal jeho argumentáciou, že postúpeniu pohľadávky bránilo ust. § 525 Obč. zák. (zmena obsahu pohľadávku v dôsledku zmeny veriteľa), toto jeho tvrdenie zostalo nedopovedané. Žalobca totiž nešpecifikoval, v čom konkrétne sa v danom prípade mení obsah pohľadávky, resp. jeho záväzku. Vzhľadom na charakter záväzku - finančné plnenie - je zrejmé, že postúpením tomu zodpovedajúcej pohľadávky sa obsah záväzku nijako nemení. 26. Aj v nadväznosti na uvedené neexistovala žiadna právna prekážka v postúpení pohľadávky z úverovej zmluvy uzatvorenej dňa 6.4.1998 medzi žalobcom ako dlžníkom a H. H., a.s., ako veriteľom z tohto veriteľa na ďalšie (hoc aj mimo/ne-bankové) subjekty. 27. K odvolacej argumentácii žalobcu, že spoločnosť OTEZA, s.r.o., porušila konkurenciu záložných práv (§ 151k, § 151ma Obč. zák.), lebo sa nemohla platne stať záložným veriteľom zapísaným v poradí na prvom mieste, a zároveň opomenula oznámiť výkon záložného práva priamym predajom nehnuteľností ďalšiemu záložnému veriteľovi Daňovému úradu Martin, krajský súd konštatuje, že vo vzťahu k spôsobilosti spoločnosti OTEZA, s.r.o., stať sa prednostným (v poradí 1.) záložným veriteľom žalobca spochybňuje zrejme platnosť postúpenia, resp. nadobudnutia pohľadávky pôvodného veriteľa H. H., a.s., spoločnosťou OTEZA, s.r.o. S touto otázkou sa náležite vysporiadal už okresný súd, čiastočne aj krajský súd (v súvislosti s ne/aplikáciou ust. § 525 Obč. zák.), pričom neboli preukázané žiadne
prekážky brániace takému postúpeniu/nadobudnutiu pohľadávky. Nakoľko spoločnosť OTEZA, s.r.o., platne nadobudla predmetnú pohľadávku, stala sa v zmysle § 524 ods. 2 Obč. zák. aj prednostným záložným veriteľom; preto neporušila/nemohla porušiť povinnosti záložného veriteľa vykonávajúceho záložného právo, ktorého záložné právo je v poradí zapísané za záložnými právami iných záložných veriteľov, vo vzťahu k týmto záložným veriteľom. 28. Ďalej žalobca síce argumentoval, že nesúhlasil s kúpnou cenou, za ktorú dotknuté nehnuteľnosti získal žalovaný, avšak dôkazy na preukázanie tvrdenia, že cena bola nízka, resp. že bolo možné nehnuteľnosti predať za inú cenu, nepredložil. Žalobca si čiastočne odporuje, pokiaľ tvrdí, že spoločnosť OTEZA, s.r.o., v pozícii záložného veriteľa znemožnila p. B. (s ktorým žalobca spolupracoval pri ponúkaní nehnuteľností) inzerovať predaj nehnuteľností, keď súčasne bolo výpoveďou samotného žalobcu preukázané, že mu bolo umožnené ponúkať nehnuteľnosti na predaj, spolupracoval so záložným veriteľom. Je z ľudského hľadiska pochopiteľné, že záložcovi sa môže cena, za ktorú sa jeho záloh speňaží, pripadať nízka, nižšia, než akú by si on predstavoval; a bežne sa môže stať, že táto cena bude nižšia, než cena stanovená znaleckým posudkom. V prípade prejednávanej veci mala byť cena určená na základe dopytu, nehnuteľnosti boli po dobu cca 3 mesiacov ponúkané na predaj, výsledkom bol predaj za cenu 57.400 eur žalovanému. Je zrejmé, že pri kúpe/predaji nehnuteľností, resp. určenia ich trhovej ceny, môže byť jedným z faktorov aj schopnosť záujemcu získať úver (pokiaľ má byť kúpa financovaná z úveru). A taký úver, resp. finančné prostriedky na kúpu dotknutých nehnuteľností p. J. nezískala. Preto je bezpredmetné zaoberať sa cenou, ktorú pôvodne za nehnuteľnosti (hoc aj pri zriadení práva doživotného bývania v nich v prospech žalobcu) ponúkla. 29. Žalobca argumentoval, že nie je pravdou, že by stav časti „C“ LV č. XXXX odrádzal záujemcov, pretože po výkone záložného práva by kupujúci nadobudol nehnuteľnosti nezaťažené záložným právom (presne tak ako žalovaný). Krajský súd konštatuje, že úvaha, že v prípade výkonu záložného práva záložným veriteľom OTEZA, s.r.o., by kupujúci nadobudol nehnuteľnosti nezaťažené ďalšími záložnými právami (presne tak ako žalovaný), obstojí. Nie je však zrejmé, kam predmetná argumentácia odvolateľa
- žalobcu smeruje, žalobca z nej nevyvodzuje konkrétne závery, ktoré by spochybňovali správnosť napadnutého rozsudku. Možno len dodať, že samotný žalobca ponúkal dotknuté nehnuteľnosti na predaj, vodil prípadných záujemcov na obhliadky domu, bol s nimi v kontakte, a teda ich mohol o spomínaných následkoch výkonu záložného práva informovať.
30. Vychádzajúc z prezentovaných úvah a záverov krajský súd potvrdil napadnutý rozsudok vo výroku I. vo veci samej (o zamietnutí žaloby). 31. Žalobca síce podal odvolanie „proti celému rozsudku“, avšak vo vzťahu k rozhodnutiu/výrokom II., III. o trovách prvoinštančného konania len v súvislosti s namietanou správnosťou rozhodnutia/výroku I. vo veci samej; žiadnu argumentáciu osobitne sa vzťahujúcu k trovám konania nepredložil. Vzhľadom na potvrdenie napadnutého rozsudku vo veci samej krajský súd ho potvrdil aj v od neho závislom rozhodnutí o trovách prvoinštančného konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu v spore v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP.
32. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP. Odvolateľ - žalobca nebol v tomto štádiu konania (vôbec) úspešný, preto patrí žalovanému voči nemu náhrada trov konania v plnom rozsahu. Intervenientom I., II. na strane žalovaného žiadne trovy v spojení s opravným prostriedkom žalobcu nevznikli.
33. Toto rozhodnutie krajského súdu bolo prijaté senátu hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolanie možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k niektorej z uvedených vád. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť zastúpenia advokátom neplatí v prípadoch uvedených v § 429 ods. 2 CSP.