Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

19CoCsp/41/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudcov JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Denisa Vékonyho v spore žalobcu Y. R., narodeného dňa XX.XX.XXXX, bytom E. Q., J. X. XXX/XX, zastúpeného D. Q. Q. & Y., T. so sídlom B., K. XXXX/X, S. XX XXX XXX, proti žalovanému Y. A. T., T., so sídlom P., Y. XX, S. XX XXX XXX, zastúpenému D. Q. J.. D. A., T. so sídlom P., Q. XX, S. XX XXX XXX, o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 2 975,36 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 27. mája 2021, č. k. -141 takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I., III. p o t v r d z u j e .

Žalobca m á proti žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie svojím, v poradí druhým, rozsudkom uložil žalovanému povinnosť vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 2 330,73 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.), o trovách konania vyslovil, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 56,66 %, ktorú náhradu trov konania je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi do 3 dní od právoplatnosti uznesenia o výške náhrady trov konania, ktoré po právoplatnosti rozsudku vydá súdny úradník (výrok III.).

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že dňa 20.02.2014 vyplnil žalobca Žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru / Zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX, ktorou žiadal žalovaného o poskytnutie úveru za podmienok uvedených v bode 5. Poskytnutá čiastka úveru bola vo výške 1 500,- eur, splatnosť úveru bola 42 mesiacov, výška mesačnej splátky bola stanovená na 80,37 eur, celková čiastka, ktorú musel dlžník (žalobca) zaplatiť bola vo výške 3 375,54 eur, predpokladaná RPMN bola 70,01 % a ročná úroková sadzba bola vo výške 70,01 % p.a. Priemerná RPMN za úver bola 46,30 % a celková čiastka pri revolvingu, ktorú musel dlžník zaplatiť bola vo výške 1 928,88 eur (t. j. revolving a úroky za celú dobu čerpania revolvingu a poplatok za poskytnutie revolvingu), predpokladaná RPMN úveru pri poskytnutí revolvingu 63,32 % a ročná úroková sadzba revolvingu 76,21 %. Dňa 07.03.2014 bol úver podpísaný žalovaným a schválený za podmienok uvedených v bode 6, kde žalovaný doplnil nasledovné údaje - poskytnutá čiastka úveru bola vo výške 1 500,- eur, splatnosť úveru bola 42 mesiacov, mesačná splátka vrátane úrokov bola vo výške 80,37 eur, celková čiastka, ktorú musel dlžník zaplatiť bola 3 375,54 eur. RPMN za úver bola vo výške 69,59 %, ročná úroková sadzba 70,01 % p. a., priemerná RPMN za úver 46,30 %. Poskytnutá čiastka revolvingu vo výške 790,84 a celková čiastka pri revolvingu 1 928,88 eur, predpokladaná RPMN úveru po poskytnutí revolvingu 70,01 % a ročná úroková sadzba 76,11 % p. a. a ročná úroková sadzba úrokov z omeškania 5,25 %. Súd prvej inštancie konštatoval, že v konaní bolo ustálené, že predmetná

revolvingová zmluva č. XXXXXXXXXX uzatvorená medzi žalobcom ako spotrebiteľom a žalovaným ako dodávateľom je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle , a zároveň že predmetný spotrebiteľský úver je v zmysle v spojení s zákona o spotrebiteľských úveroch je nutné považovať za bezúročný a bez poplatkov, čo konštatoval aj odvolací súd vo svojom rozhodnutí zo dňa 26.01.2021, č. k. -123, ktorého názorom je ako súd prvej inštancie viazaný, preto sa týmito skutočnosťami v tomto rozhodnutí ďalej nezaoberal.

3. Súd prvej inštancie sa ako prvé zaoberal výškou poskytnutého úveru žalobcovi a skutočne zaplatenou výškou splátok žalobcom a z predložených dôkazov mal za preukázané, že na základe Zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 07.03.2014 mal byť žalobcovi poskytnutý revolvingový úver vo výške 1 500,- eur, ktoré sa žalobca zaviazal zaplatiť v 42 mesačných splátkach vo výške 80,37 eur mesačne. Z histórie účtu žalobcu však vyplýva, že žalobcovi bola na účet poskytnutá reálne suma 1 284,25 eur, čo súd v predmetnom konaní považuje za výšku poskytnutého úveru. Vzhľadom k tomu, že je potrebné predmetný úver potrebný považovať za bezúročný a bez poplatkov, žalovaný nemal nárok na vyúčtovaný poplatok vo výške 215,75 eur, ktorý žalovanému pri poskytnutí úveru strhol a zvyšnú čiastku mu poukázal na účet a zároveň nemal nárok ani na zmluvné úroky vyplývajúce z predmetnej revolvingovej zmluvy. Z prehľadu splátok predloženého žalovaným mal súd za preukázané, že žalobca na predmetný úver uhradil celkovo sumu 3 777,39 eur, t. j. vznikol žalobcovi nárok na vrátenie bezdôvodného obohatenia vo výške 2 493,14 eur, o ktorú sumu sa žalovaný obohatil bez právneho dôvodu.

4. Ďalej sa súd prvej inštancie zaoberal námietkou premlčania uplatnenou žalovaným, ktorý namietal premlčanie sumy 644,63 eur a to konkrétne platieb vykonaných pred 11.07.2016 zo dňa 04.02.2015, 07.04.2015, 30.07.2015, 04.03.2016, 06.04.2016, 05.05.2016, 06.06.2016 a 07.07.2016 a dospel k záveru, že subjektívna lehota (správne doba) žalobcovi začala plynúť odo dňa, kedy splnomocnil právneho zástupcu na zastupovanie vo veci všetkých právnych a faktických úkonov spojených s ochranou práv spotrebiteľa v súvislosti s predmetnou úverovou zmluvou, t. j. dňom 15.02.2019, kedy už žalobca musel mať reálnu vedomosť o tom, že sa žalovaný na jeho úkor bezdôvodne obohatil a žalobu tak podal na súd dňa 12.07.2019 v rámci subjektívnej dvojročnej premlčacej doby. Zároveň poukázal na skutočnosť, že žalovaný nijakým spôsobom uplynutie subjektívnej premlčacej doby žalobcu nenamietal a táto skutočnosť medzi stranami konania nebola sporná. Objektívna premlčacia doba v tomto prípade pri namietaných platbách vykonaných pred 11.07.2016 preukázateľne uplynula, keďže v deň zaplatenia platieb žalobcom žalovanému došlo k objektívnym právom definovanej skutočnosti vzniku bezdôvodného obohatenia (pozri rozsudok KS TN zo dňa 26.05.2020, č. k. - 131) a žalobcovi vznikol nárok voči žalovanému na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 2 330,73 eur (29 splátok vykonaných tri roky spätne od podania žaloby x 80,37 eur), súd prvej inštancie preto zaviazal žalovaného na zaplatenie danej sumy žalobcovi, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti (t. j. v premlčanej sume 162,41 eur - ako rozdiel medzi sumou 2 493,14 eur a sumou 2 330,73 eur) žalobu zamietol.

5. Čo sa týka námietky žalovaného o tom, že k vzniku bezdôvodného obohatenia nemohlo dôjsť, nakoľko o nároku žalovaného ako veriteľa zo Zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX bolo právoplatne rozhodnuté v rozhodcovskom konaní sp. zn. XXXX/XX-MK a to rozsudkom zo dňa 01.02.2016, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 27.05.2016 a vykonateľnosť dňa 31.05.2016, mal súd prvej inštancie za to, že tento rozhodcovský rozsudok, na ktorý sa žalovaný vo svojich vyjadreniach odvoláva, nebol tamojšiemu súdu doručený spolu s podaním žalovaného zo dňa 04.08.2019 (nenachádza sa ani v ESS ani v ÚPVS), ani zo samotného obsahu tohto vyjadrenia nevyplýva, že by bol tento rozhodcovský rozsudok jeho prílohou. Predmetný rozhodcovský rozsudok nebol súdu doručený ani so žiadnym nasledujúcim podaním žalovaného, a preto žalovaný svoje tvrdenie o existencii rozhodcovského rozsudku nijako nepreukázal a nepredložil súdu relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval toto tvrdenie, a preto žalovaný neuniesol dôkazné bremeno a jeho námietka je nedôvodná.

6. Súd prvej inštancie právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. , , , , , , , , veta prvá, , , , , , o trovách konania rozhodol podľa , .

7. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný proti výroku I. a výroku III. a domáhal sa, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu zamietne a prizná mu nárok na náhradu trov konania. Vytýkal súdu prvej inštancie záver, že neuvedenie náležitostí podľa má za následok bezúročnosť úveru, ktorý záver je v rozpore s povinnosťou súdu vykladať vnútroštátnu právnu úpravu v zhode s únijným právom a tvrdil, že súd prvej inštancie nezákonne a nedôvodne konštatoval, že nebol predložený rozhodcovský rozsudok ako dôkaz, hoci ho súdu predložil osobitnou elektronickou správou a jeho existencia nebola medzi stranami sporná. Dôvodil, že nemohlo dôjsť na jeho strane k žiadnemu bezdôvodnému obohateniu, nakoľko o nárokoch zo zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX bolo rozhodnuté v rozhodcovskom konaní sp. zn. XXXX/XX-MK, rozsudkom zo dňa 01.02.2016, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 27.05.2016 a vykonateľnosť dňa 31.05.2016. Za nesprávny považoval záver súdu prvej inštancie, že uvedený rozhodcovský rozsudok nebol súdu predložený, nakoľko bol súčasťou správy zo dňa 04.08.2019 a je ako dôkaz pripojený k odvolaniu. Vytýkal potom súdu prvej inštancie, že v prípade, že takéto tvrdenie poskytol súdu a súd takéto rozhodnutie neevidoval, mal ho notifikovať, že takýto dôkaz sa v spise nenachádza. Ďalej uviedol, že uvádzanie konečnej splatnosti úveru nikdy nebolo ani nemohlo byť v zmysle únijného práva dôvodom bezúročnosti úveru, čo Súdny dvor EÚ vyslovil i vo svojom rozhodnutí C-42/15, preto súd prvej inštancie nie je oprávnený svojvoľne a bez uvedenia relevantného dôvodu rozhodnúť, že pri rozhodovaní uprednostní názor odvolacieho súdu namiesto explicitne formulovanej povinnosti vykladať vnútroštátne právo v súlade s právom únijným. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. . Uvádzanie konečnej splatnosti úveru bolo zo zákonnej úpravy vypustené, preto pri aplikácií znenia zákona do spomenutej novely je potrebné zachovať požiadavku na eurokonformný výklad zákona, čo znamená, že s týmto údajom nemôže byť spájaný následok v podobe bezúročnosti, pretože členský štát takúto skutočnosť nemôže upraviť vo vnútroštátnom práve ako dôvod bezúročnosti a ďalej ani preto, lebo údaj o konečnej splatnosti nie je spôsobilý ovplyvniť posúdenie rozsahu záväzku spotrebiteľa. Ďalej uviedol, že termín konečnej splatnosti úveru bol v danom zmluvnom vzťahu splnený viacerými spôsobmi, a to určením podľa dátumu splatnosti splátok v jednotlivých mesiacoch a počtom mesačných splátok, spôsobom vyplývajúcim z čl. 4 ods. 4.5 zmluvných dojednaní, v zmysle ktorých dátum splatnosti poslednej splátky uvedený v oznámení o schválení úveru je zároveň termínom konečnej splatnosti, a preto uvedenie konečnej splatnosti treba vykladať vo vzájomných súvislostiach. Poukázal i na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. . Z týchto dôvodov mal za to, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým záverom a vec nesprávne posúdil aj po právnej stránke, nakoľko záver o bezúročnosti úveru odporuje vykonanému dokazovaniu a relevantným ustanoveniam právneho poriadku.

8. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch potvrdiť ako vecne správny a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Tvrdenia žalovaného, že súdu bol elektronickou správou predložený rozhodcovský rozsudok a jeho existencia nebola medzi stranami sporná, rozhodne poprel, poukázal na neexistenciu rozhodcovského rozsudku, nakoľko žalovaný jeho existenciu nepreukázal v konaní pred súdom prvej inštancie ani odvolacím súdom a ani v tomto odvolacom konaní, a ním tvrdené skutočnosti nemajú preto žiadnu relevanciu. Svoje tvrdenie sa snaží oprieť o dôkaz - kópiu doručenky zo dňa 04.08.2019, z ktorého nie je žiadnym spôsobom možné zistiť, o aký dokument sa jedná, preto sa stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie, ktorý skonštatoval, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal existenciu rozhodcovského rozsudku v danej veci. Poprel existenciu rozhodcovskej zmluvy a rovnako aj rozhodcovského rozsudku, čo uviedol i vo svojom vyjadrení 19.08.2019, preto nie je možné prijať záver, že by uvedená skutočnosť nebola sporná. Ďalej poukázal na znenie ust. , z ktorého citoval a zdôraznil, že tvrdenia žalovaného v súvislosti s eurokonformným výkladom tejto právnej normy sú zmätočné, nakoľko smernica, o ktorú sa žalovaný opiera, je premietnutá v o spotrebiteľských úveroch, pričom nie je možné pri svojej obhajobe lavírovať medzi týmto zákonom a smernicou č. 2008/48/ES, keďže zákon je výsledkom harmonizácie týchto predpisov. Zdôraznil, že žalovaný nemôže konať svojvoľne, jeho podnikanie v oblasti poskytovania úverov musí byť vykonávané v medziach zákona, keďže je v jeho moci dostávať osoby, ktorým úvery poskytuje, do nepriaznivej životnej situácie s cieľom sa obohatiť, pričom dotknuté osoby sa často ocitajú na hranici svojich možností.

9. Ďalšie písomné vyjadrenia k veci podané neboli.

10. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa a v rozsahu podaného odvolania a jeho dôvodov bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti - vo výroku I., III. ako vecne správny potvrdiť podľa . Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II., ktorým vo zvyšku žaloba bola zamietnutá, nebol odvolaním žalovaného spochybnený. V tomto výroku rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť a odvolací súd sa ho nedotýkal.

11. Súd prvej inštancie žalobe vyhovel v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 2 330,73 z dôvodu, že považoval úverovú zmluvu uzavretú medzi stranami sporu za bezúročnú a bez poplatkov, nakoľko neobsahovala termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru (, ), žalovaný poskytol žalobcovi sumu 1 284,25 eur, žalobca mu vrátil sumu 3 777,39 eur, žalobca tak plnil žalovanému bez právneho dôvodu sumu 2 493,14 eur, o ktorú sa žalovaný bezdôvodne obohatil, premlčaný bol nárok na zaplatenie 162,41 eur, v ktorej časti bola žaloba zamietnutá. Žalovaný svoje odvolanie založil predovšetkým na tvrdení, že neuvedenie náležitosti podľa v zmluve o spotrebiteľskom úvere nemá za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru.

12. K požiadavke eurokonformného výkladu zákona odvolací súd uvádza, že smernice EÚ v zásade nemajú priamy účinok vo vzťahoch medzi jednotlivcami (fyzickými a právnickými osobami) navzájom (rozsudky Súdneho dvora EÚ vo veciach C-152/84 Marshall, C-91/92 Faccini Dori, C-397/01 až C-403/01 Pfeiffer). V sporoch medzi veriteľmi a spotrebiteľmi týkajúcich sa bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov ide o právne vzťahy medzi jednotlivcami, teda priama aplikácia ustanovení smerníc EÚ v týchto vzťahoch nie je možná (a už vôbec nie v neprospech spotrebiteľa). Aj v týchto vzťahoch však musia súdy pri aplikácii vnútroštátneho práva brať do úvahy smernice EÚ ako výkladové pravidlo (tzv. nepriamy účinok smerníc, resp. eurokonformný výklad vnútroštátneho práva). Súd teda musí pri aplikácii vnútroštátneho práva použiť také výkladové metódy, uznávané vnútroštátnym právom, ktoré umožnia vyložiť vnútroštátne právo spôsobom, ktorý povedie k výsledku požadovanému smernicou. Eurokonformný výklad má však obmedzenia, ktoré definoval vo svojich rozhodnutiach Súdny dvor EÚ. V prvom rade musí ísť o výkladové metódy, ktoré umožňuje vnútroštátne právo. Povinnosť vnútroštátneho súdu odvolávať sa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená všeobecnými zásadami práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity, a nemôže slúžiť ako základ pre výklad vnútroštátneho práva contra legem (rozsudky C-212/04 Adeneler, C-105/03 Pupino, C-268/06 Impact, C-12/08 Mono Car Styling).

13. Pokiaľ ide o termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru ( v znení účinnom ku dňu uzavretia predmetnej zmluvy, t. j. k 07.03.2014), odvolací súd zotrváva na svojom názore vyslovenom v predchádzajúcom rozhodnutí (viď č. l. 123 a nasl.), že eurokonformný výklad v tom zmysle, že by termín konečnej splatnosti v zmluve o spotrebiteľskom úvere vôbec nemusel byť uvedený, by bol výkladom contra legem, a teda takýto výklad nie je prípustný. Na druhej strane však rozsudok Súdneho dvora vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia c/a Klára Bíróová záväzne interpretuje príslušné ustanovenia smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere (ktorá bola do slovenského práva implementovaná o spotrebiteľských úveroch) v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere uvádzala splatnosť splátok priamo konkrétnym dátumom (a to isté zrejme platí aj o termíne konečnej splatnosti úveru), avšak len "pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok". To znamená, že v zmluve buď musia byť uvedené presné dátumy splatnosti jednotlivých splátok a dátum konečnej splatnosti úveru, alebo musia byť tieto údaje s istotou zistiteľné z iných ustanovení zmluvy (napr. ak je určený deň splatnosti jednotlivých splátok uvedením dňa v mesiaci, ako aj dátum prvej splátky a počet splátok, je z toho ľahko zistiteľný dátum poslednej splátky, a teda aj dátum konečnej splatnosti úveru). V preskúmavanej veci súd prvej inštancie správne zistil, že predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere nespĺňa ani jedno z týchto dvoch kritérií pre termíny splatnosti splátok a termín konečnej splatnosti úveru. Zmluva totiž neobsahuje ani konkrétne dátumy splátok a dátum konečnej splatnosti, ale ani iné údaje, z ktorých by sa tieto termíny dali vypočítať.

14. Odvolací súd nezdieľa názor, že pre určenie termínu konečnej splatnosti postačuje, ak je konečná splatnosť úveru uvedená v oznámení veriteľa o schválení úveru, resp. ak je v zmluvných dojednaniach uvedené, že splatnosť splátky je medzi 1. a 15. dňom v mesiaci a

že úver má byť splácaný 42 mesiacov. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy v citovanom ustanovení stanovil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí okrem iného obsahovať termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Pre prípad absencie tejto náležitosti zákon stanovil, že poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov (). Zmluva o spotrebiteľskom úvere, ktorú strany uzatvorili, údaj o termíne konečnej splatnosti neobsahuje. Súd prvej inštancie správne uviedol, že zákon vyžaduje údaj o konečnej splatnosti úveru ako náležitosť zmluvy, nie ako jednostranné oznámenie veriteľa. Preto nepostačuje, že konečná splatnosť úveru bola uvedená v oznámení veriteľa (žalovaného) odoslanom spotrebiteľovi (žalobcovi). Takéto oznámenie síce môže byť považované za súčasť zmluvy (môže formálne predstavovať akceptáciu návrhu zmluvy, podpísaného spotrebiteľom), avšak len v takom rozsahu, v akom sú údaje v tomto oznámení totožné s údajmi uvedenými v návrhu zmluvy (žiadosti spotrebiteľa o úver). Údaj o termíne konečnej splatnosti úveru sa však v návrhu zmluvy, podpísanom žalobcom ako spotrebiteľom, nenachádzal a bol žalobcovi iba jednostranne oznámený, takéto oznámenie teda nespĺňalo požiadavku ustanovenia Oznámenie o schválení úveru, pokiaľ obsahuje také údaje, ktoré v čase podpisu zmluvy spotrebiteľom neboli uvedené v zmluve, je potrebné považovať za nový návrh zmluvy, avšak keďže zmluva o spotrebiteľskom úvere vyžaduje písomnú formu, takýto nový návrh zmluvy by musel byť podpísaný (odsúhlasený) aj spotrebiteľom, čo v tomto prípade nebolo preukázané.

15. Pokiaľ žalovaný v odvolaní odkazoval na článok 4 ods. 4.5 zmluvných dojednaní (ktoré majú povahu všeobecných obchodných podmienok, teda nie sú podpísané zmluvnými stranami - pozn. odvolacieho súdu), podľa ktorého termínom konečnej splatnosti úveru je deň splatnosti poslednej splátky úveru, takýto odkaz (aj keby bol súčasťou zmluvy resp. zmluvných podmienok podpísaných oboma zmluvnými stranami) by spĺňal kritériá jednoznačnej identifikácie termínu konečnej splatnosti úveru vtedy, ak by boli v zmluve uvedené termíny splatnosti jednotlivých splátok. Táto náležitosť však v zmluve takisto absentuje. Ak žalovaný tvrdil, že určenie termínu konečnej splatnosti je možné aj spôsobom vyplývajúcim z článku 4 ods. 4.5 zmluvných dojednaní, v zmysle ktorých - ako žalovaný uviedol - "dátum splatnosti poslednej splátky uvedený v oznámení o schválení úveru je zároveň termínom konečnej splatnosti", odvolací súd uvádza, že odkaz na oznámenie o schválení úveru sa v článku 4 ods. 4.5 tzv. zmluvných dojednaní nenachádza. Aj keby však takýto odkaz v zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach bol uvedený, oznámenie o schválení úveru nemožno považovať za súčasť zmluvy už preto, že bolo jednostranne spísané žalovaným až po podpise zmluvy žalobcom (ako bolo uvedené vyššie, v bode 8).

16. Odvolací súd ešte poznamenáva, že v bode 2.1 tzv. zmluvných dojednaní (všeobecných obchodných podmienok) je uvedený pomerne komplikovaný spôsob určenia termínu splatnosti jednotlivých splátok, pričom však konečné určenie termínu splatnosti prvej splátky, a tým aj termínu splatnosti všetkých ostatných splátok, je aj tak ponechané na vôli žalovaného (v rozmedzí od 32 do 48 dní odo dňa poskytnutia úveru), čo je neakceptovateľné. Spotrebiteľ má právo už v čase podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere vedieť (alebo mať možnosť presne vypočítať z údajov uvedených v zmluve) dátumy splatnosti jednotlivých splátok a dátum konečnej splatnosti úveru.

17. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a odvolacích námietok žalovaného zotrval na závere, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav (že v zmluve o spotrebiteľskom úvere, ktorú uzavrel žalobca so žalovaným, chýbal údaj o termíne konečnej splatnosti úveru) a vec správne právne posúdil, keď aplikujúc ustanovenie v spojení s o spotrebiteľských úveroch (v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy) považoval poskytnutý spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov. Vzhľadom k tomu, že pre záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru postačuje naplnenie jednej z podmienok uvedených v , nebolo potrebné, aby sa súdy zaoberali ďalšími námietkami uplatnenými žalobcom.

18. K námietke odvolateľa, že v danej veci bolo rozhodnuté rozhodcovským súdom rozsudkom v konaní sp. zn. XXXX/XX-MK dňa 01.02.2016, odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie môže len konštatovať, že takéto rozhodnutie súdu prvej inštancie predložené nebolo, nenachádza sa ani v ESS, ani v ÚPVS a nebol ani súčasťou odvolania žalovaného tak, ako v ňom tvrdil. Z tohto dôvodu nie je možné konštatovať, že uvedený rozhodcovský rozsudok existuje, nakoľko jeho existencia preukázaná nebola . Pokiaľ žalovaný tvrdil, že ho súd mal na uvedenú skutočnosť upozorniť, odvolací súd poukazuje

na skutočnosť, že už v prvom rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 06.11.2019, č.k. -93 bolo konštatované, že takéto rozhodnutie nie je súčasťou spisu a doposiaľ až do rozhodnutia odvolacieho súdu (druhého rozhodnutia) takéto rozhodnutie predložené nebolo. Z tohto dôvodu odvolacia námietka žalovaného nebola dôvodná.

19. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny vo výroku I. potvrdil. Preskúmal i súvisiaci výrok o trovách prvoinštačného konania (výrok III.), ktorý nebol odvolateľom vecne spochybnený a dospel k záveru , že rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách konania je vecne správne. Preto rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku III. potvrdil.

20. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa , a a priznal úspešnému žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rovnako ako trov konania pred súdom prvej inštancie rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku ( ).

21. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).