Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_12CoE-84-2021.pdf
PDF · 82.5 KB
Case nature
Subarea
12CoE/84/2021
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v exekučnej veci oprávneného O., A., so sídlom O. XX, XXX XX K., T.: XX XXX XXX, právne zastúpený advokátskou kanceláriou Advocate, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 36 865 141, proti povinnej O. O., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom O. XXX/XX, XXX XX A. Z., o vymoženie istiny 296,- Eur s prísl. a trov exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Poprad, č.k. 15Er/33/2011-21 zo dňa 22. februára 2021, takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje uznesenie vo výroku I. o zastavení exekúcie.
II. Žiadnemu z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým uznesením rozhodol tak, že: „I. Exekúciu zastavuje.
II. Súdny exekútor má nárok na náhradu trov exekúcie voči oprávnenému, pričom o výške náhrady trov exekúcie rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.“
2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 243h, § 203 ods. 1, § 9a ods. 1, 2, 3, 4 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, § 39 ods. 4, § 243f ods. 1 až 6, § 57 ods. 1 písm. m) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom do 23.12.2015, § 17 ods. 1, 2 zákona č. 191/1950 Zb. zmenkový a šekový zákon, § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok.
3. Vychádzal zo zistenia, že dňa 14.12.2010 sa začalo exekučné konanie proti povinnej na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku č.k. SR XXXXX/XX zo dňa XX.XX.XXXX. Uznesením č.k. 15Er/33/2011-10 zo dňa 06.07.2011 zastavil exekučné konanie v časti vymoženia zmenkového úroku vo výške 0,25% denne z dlžnej sumy. Vo zvyšnej časti dňa 20.03.2012 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Dňa 04.02.2016 postúpil súdny exekútor oznámenie oprávneného zo dňa 21.01.2016, ktorým doplnil návrh na vykonanie exekúcie v zmysle § 243f ods. 1 Exekučného poriadku v spojení s § 39 ods. 4 Exekučného poriadku, v ktorom uviedol, že rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinnou sú od začiatku výkonu exekúcie uvedené v časti odôvodnenia exekučného titulu.
4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že oprávnený nepredložil a ani nenavrhol vykonať žiadny dôkaz, ktorý by mal osvedčiť jeho tvrdenie, že exekučný titul bol vydaný v konaní, v ktorom boli dodržané všetky zásady spravodlivosti, vrátane prihliadnutia na neprijateľné zmluvné podmienky, obmedzenia
alebo neprípustnosť použitia zmenky alebo rozpor s dobrými mravmi. Z listín, ktoré sú súčasťou spisu však vyplýva opak. Rozhodcovský súd riadne nepreskúmal ani charakter právneho vzťahu oprávneného s povinnou, keď sa žiadnym spôsobom nezaoberal skutočnosťou, či ide alebo nejde medzi účastníkmi o spotrebiteľsko-právny vzťah. Z predložených listín pritom zistil, že zmluva, ktorá založila právny vzťah medzi oprávneným a povinnou je zmluvou spotrebiteľskou. Oprávnený uviedol, že dôkazy preukazujúce skutočnosti podľa § 39 ods. 4 Exekučného poriadku sú súčasťou exekučného spisu, avšak neuviedol o ktoré konkrétne dôkazy sa má jednať. Na základe uvedeného dospel k záveru, že oprávnený nesplnil ani len formálne predpoklady ust. § 243f ods. 1 Exekučného poriadku a v zákonnej lehote riadne nedoplnil návrh na vykonanie exekúcie, čo zakladá dôvod na zastavenie exekúcie, preto exekúciu zastavil.
5. O náhrade trov exekúcie rozhodol tak, že oprávnený zavinil zastavenie exekúcie tým, keď si riadne nesplnil svoju zákonnú povinnosť doplniť návrh na vykonanie exekúcie, preto priznal náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi voči oprávnenému.
6. Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, a to proti výroku I.. Odvolanie právne odôvodnil § 365 ods. 1 písm. f), h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“). Uviedol, že posudzovanie povinnej ako spotrebiteľa výslovne odmieta, pretože s povinnou uzavrel zmluvu na účel povolania. Povinná v zmluve uviedla a osobitne podpísala vyhlásenie, že poskytované peňažné prostriedky budú využité na tento účel. Poukázal na znenie § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch v zmysle ktorého je dôležité, na aký účel bol úver poskytnutý a nie na aký účel povinná poskytnuté peňažné prostriedky v skutočnosti použila. Uviedol, že v danom prípade pri poskytnutí úveru vychádzal z vyhlásení povinnej, že ide o úver na výkon zamestnania. Skutočnosť na čo bol povinnou následne poskytnutý úver aj využitý už neskúma, nakoľko je to pre neho už nepodstatná informácia. Povinná ako dlžník navyše nemá zo žiadneho zákona informačnú povinnosť voči veriteľovi, aby preukazovala skutočné použitie finančných prostriedkov. Z titulu platnej legislatívy preto nie je toho názoru, že musí vedieť, či povinná v praxi naozaj použila finančné prostriedky na rovnaký účel ako deklarovala v zmluve. Uviedol, že je potrebné akceptovať jeho dobrú vieru, s ktorou do právneho vzťahu s povinnou vstupoval. Vzhľadom na uvedené uviedol, že na posúdenie zmluvy nemožno aplikovať ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch. Uviedol, že niet pochybnosti o tom, že zmluvné vzťahy uzatvárané medzi dodávateľom a fyzickou osobou nepodnikateľom spĺňajú požiadavku spotrebiteľského právneho vzťahu. Pokiaľ je ale predmetom tohto vzťahu účelovo poskytnutý úver a túto účelovosť žiadny z účastníkov vzťahu nespochybnil, potom vzhľadom na spomínané ustanovenie zákona o spotrebiteľských úveroch nejde o spotrebiteľský úver a na tieto zmluvné vzťahy nemožno citovaný právny predpis aplikovať. V zmysle uvedeného zastáva názor, že súd prvej inštancie postupoval nesprávne, keď aplikoval ust. § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku a exekučné konanie zastavil. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň žiadal úhradu trov konania, ktoré mu vznikli vrátane trov odvolacieho konania.
7. Súdny exekútor uviedol, že k podanému odvolaniu oprávneného sa nebude vyjadrovať, nakoľko nie je účastníkom konania.
8. Ďalšie vyjadrenia vo veci podané neboli.
9. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (ustanovenie § 34 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (ustanovenie § 385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
10. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
11. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením veci, teda, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne
svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).
12. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
13. Odvolací súd poukazuje na to, že ust. § 243f a § 39 ods. 4 boli do Exekučného zákona zavedené zákonom č. 438/2015 Z. z., pričom nadobudli účinnosť dňa 23.12.2015 a zaviedli povinnosť exekučných súdov ex offo prihliadať v exekučných konaniach v prípade vymáhania nárokov zo zmenky proti povinným, ktorí sú fyzickými osobami, že v prípade ak tieto súdy dospejú k záveru, že povinný má v kauzálnom vzťahu postavenie dlžníka - spotrebiteľa, či bola povinnému v konaní pred všeobecnými, ale aj rozhodcovskými súdmi poskytnutá taká primeraná ochrana, aká mu ako spotrebiteľovi podľa predpisov o spotrebiteľskom práve patrí. Z uvedených dôvodov je oprávnený už v návrhu na vykonanie exekúcie doručeného súdnemu exekútorovi povinný opísať rozhodujúce skutočnosti, ktoré sa týkajú vlastného vzťahu s povinným a preukázať ho dôkazmi, ktoré ním tvrdené skutočnosti osvedčujú. Z uvedeného vyplýva, že po 23.12.2015, t.j. po dátume nadobudnutia účinnosti zmien zavedených zákonom č. 438/2015 Z. z. mal povinnosť uvedené skutočnosti preukázať v lehote 30 dní od účinnosti zákona aj oprávnený vo vzťahu k predmetnému exekučnému konaniu, ktoré síce začalo pred 23.12.2015, avšak v zmysle § 243f ods. 1 Exekučného poriadku sa táto povinnosť vzťahovala aj na exekučné konania začaté pred týmto dátumom.
14. Exekučný poriadok v intertemporálnom ust. § 243f ods. 4 upravil vyvrátiteľnú domnienku podľa ktorej, ak sa nepreukáže opak platí, že sú tu dôvody na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m). Dôkazné bremeno (t.j. povinnosť preukázať skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinným) mal oprávnený, a to aj v prípade, ak ide o oprávneného, ktorý svoje právo preukazuje nepretržitým radom indosamentov, čo vyplýva z ust. § 39 ods. 4 Exekučného poriadku.
15. Vlastný právny vzťah týkajúci sa oprávneného a povinnej, vznikol na základe úverovej zmluvy, ktorú súd prvej inštancie vyhodnotil ako zmluvu spotrebiteľskú, a to vzhľadom na to, že povinná vystupovala v zmluvnom vzťahu ako spotrebiteľ a oprávnený ako dodávateľ, pričom veriteľ sa zaviazal poskytnúť úver, ktorý sa spotrebiteľ zaviazal vrátiť a zaplatiť aj celkové náklady za poskytnutie úveru. Odvolací súd takisto zastáva právny názor, že predmetná úverová zmluva, ktorou bol založený právny vzťah medzi účastníkmi konania, vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy, teda ide o zmluvu (bez ohľadu na právnu formu), ktorú uzatvoril dodávateľ, ako právnická osoba, ktorý pri uzatváraní a plnení zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti so spotrebiteľom - povinnou ako fyzickou osobou nepodnikateľom, kedy povinná pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonala v rámci predmetu obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Oprávnený spochybnil spotrebiteľský charakter vzťahu, a to vzhľadom na prehlásenia povinnej, že o úver žiada na výkon povolania. K námietke nespotrebiteľského charakteru vzťahu medzi oprávneným a povinnou odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie správne postupoval, ak uzatvorenú zmluvu vyhodnotil ako spotrebiteľskú. Ide o predtlačenú formulárovú (typovú) zmluvu, pri ktorej spotrebiteľ nemá možnosť ovplyvňovať jej obsah. Povinná aj v čase jej uzavretia bola spotrebiteľom, pretože nebolo preukázané, že by pri uzatváraní zmluvy konala v rámci predmetu svojho povolania, zamestnania, či inej podnikateľskej činnosti. V prípade pochybností, či ide o spotrebiteľskú zmluvu, má dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ (veriteľ). Existujúce pochybnosti je potrebné odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že aj nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný bezpečne - spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Bezpečným preukázaním nemôže byť len vyznačenie účelu poskytnutia prostriedkov „povolanie“, pričom absentuje odpoveď na otázku, aký konkrétny súvis s (údajným) zamestnaním dlžníka vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má. S poukazom na interpretačné ustanovenie upravené v Občianskom zákonníku je namieste pri pochybnostiach o obsahu zmluvy výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, t.j., že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, je na oprávnenom (ako veriteľovi). Všeobecne známou skutočnosťou sú nekalé praktiky oprávneného aplikované pri vyplňovaní základných údajov dlžníka, vrátane účelu poskytnutia finančných prostriedkov.
16. Odvolací súd uzatvára, že súd prvej inštancie na predmetnú vec aplikoval správne právne normy, rozhodoval v súlade s platnou a účinnou právnou úpravou a náležite skúmal všetky okolnosti prípadu tak, ako to vyplýva z ust. § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku v spojení s § 243f Exekučného poriadku účinného v rozhodnom období. Odvolací súd dospel k rovnakému záveru ako súd prvej inštancie, a to, že v predmetnom prípade ide o spotrebiteľský vzťah, pričom pred udelením poverenia súdnemu exekútorovi neboli skúmané neprijateľné zmluvné podmienky, prípustnosť a obmedzenie použitia zmenky v takomto spotrebiteľskom vzťahu, preto bol daný dôvod na zastavenie exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku.
17. Rovnako ako súd prvej inštancie, aj odvolací súd dospel k záveru, že oprávnený síce podal v zákonom stanovenej lehote doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie, avšak v podanom návrhu neoznačil žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali pravdivosť jeho tvrdení o skúmaní neprijateľných podmienok, či o prípustnosti alebo obmedzení použitia zmenky. Z uvedeného dôvodu tak možno dospieť k záveru, že záver súdu prvej inštancie o naplnení podmienok pre zastavenie exekúcie bol správny.
18. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolanie oprávneného za dôvodné, a preto napadnuté uznesenie v celom rozsahu ako vecne správne potvrdil v súlade s ust. § 387 ods.1 a 2 C.s.p..
19. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože oprávnený nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Povinnej preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli a súdny exekútor si ich náhradu nežiadal priznať.
20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).