Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11S-33-2021.pdf
PDF · 238.31 KB
Case nature
Area
Subarea
11S/33/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD., členov JUDr. Aleny Radičovej a JUDr. Jozefa Šuleka, v právnej veci žalobcu: F.. Z. K., s miestom podnikania V. XXX, XXX XX V., IČO: XX XXX XXX, právne zastúpený JUDr. Marekom Radačovským, advokátom so sídlom Žriedlová 3, 040 01 Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 10. marca 2021, takto
rozhodol:
Krajský súd žalobu z a m i e t a .
Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej aj ako „správny súd“) dňa 12.05.2021 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXXXX/ XXXX zo dňa 10.03.2021 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“), potvrdzujúceho rozhodnutie Daňového úradu Trenčín (ďalej aj ako „správca dane“) č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 12.11.2020 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým bol žalobcovi podľa § 68 ods. 5 a 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) určený rozdiel v sume 21.334,48 Eur na dani z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie október 2017, nepriznaním nadmerného odpočtu v sume 20.330,99 Eur a vyrubením dane v sume 1.003,99 Eur.
2. Podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. c) až písm. g) zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“). Žalobca v správnej žalobe namietal, že výkon daňovej kontroly a vykonávanie daňového konania bolo uskutočnené miestne nepríslušným správcom dane. Žalobca si je plne vedomý ustanovenia § 44 ods. 3 daňového poriadku, v zmysle ktorého správca dane môže vykonať daňovú kontrolu aj u daňového subjektu, ktorému je príslušný iný správca dane, avšak správca dane ako aj žalovaný úplne ignorovali v rámci daňového konania ustanovenie § 7 ods. 1 daňového poriadku. Daňovú kontrolu síce vykonal miestne nepríslušný správca dane, avšak miestne nepríslušný správca dane nemôže vydať voči žalobcovi rozhodnutie v daňovom konaní, ktoré nasleduje po ukončení daňovej kontroly. Miestom trvalého pobytu u žalobcu ako daňového subjektu je Obec V., Okres N.. Príslušným správcom dane je v zmysle uvedeného Daňový úrad Prešov. Vzhľadom na uvedené Daňový úrad Trenčín ani žiadna z jeho pobočiek nie je a ani nikdy neboli miestne príslušné na vydanie prvostupňového rozhodnutia. Prvostupňové rozhodnutie preto nespĺňa náležitosti ustanovené v § 63 ods. 2 daňového poriadku, keďže nie je vydané príslušným orgánom. Daňový poriadok v ustanovení § 63 ods. 2 nerozlišuje medzi vecnou a miestnou príslušnosťou. Uvedené ustanovenie vymedzuje
všeobecne povinnosť vydať rozhodnutie príslušným orgánom, a to ako vecne tak aj miestne príslušným. Správca dane v posudzovanom prípade však sám skonštatoval, že nie je miestne príslušným orgánom a teda ani vydané rozhodnutie nenapĺňa zákonné atribúty podľa ustanovenia § 63 ods. 2 daňového poriadku. Napadnuté rozhodnutie a rozhodnutie správcu dane je podľa žalobcu nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, keďže na jednej strane správca dane aj žalovaný potvrdili, že správca dane nebol miestne príslušným orgánom, avšak správca dane nevysvetlil žiadnym spôsobom ignorovanie ustanovenia § 7 ods. 1 daňového poriadku, pričom správca dane zároveň neuviedol jediný dôvod, prečo by mal ako miestne nepríslušný správca dane viesť daňovú kontrolu a následne vydať rozhodnutie, ak sám tvrdí, že je miestne nepríslušný.
3. Žalobca poukázal na ustanovenie § 7 ods. 4 daňového poriadku, pričom vzhľadom na skutočnosť, že žalobca opakovane predniesol pochybnosti o miestnej príslušnosti medzi daňovými úradmi, tieto pochybnosti boli prednesené nielen v písomných podaniach žalobcu v rámci daňového konania a daňovej kontroly, ale tiež aj na ústnom pojednávaní dňa 10.11.2021, možno mať za to, že pochybnosti o určení miestnej príslušnosti medzi daňovými úradmi jednoznačne vznikli. Správca dane ani žalovaný však o týchto pochybnostiach v rozpore s ustanovením § 7 ods. 4 daňového poriadku vôbec nerozhodli.
4. Žalobca namietal tiež nezákonnosť protokolu z daňovej kontroly ako dôkazu, nakoľko podľa § 47 písm. a) daňového poriadku musí protokol obsahovať sídlo správcu dane. Žalobca uvádza, že protokol z daňovej kontroly vydaný miestne nepríslušnou pobočkou správcu dane neobsahuje zákonnú náležitosť, ktorou je sídlo správcu dane. V zmysle uvedeného, ak by aj bola pripustená miestna príslušnosť Daňového úradu Trenčín, tak protokol na jedinom mieste neobsahuje sídlo tohto daňového úradu ako podstatnú náležitosť protokolu. Protokol obsahuje len sídlo pobočky. Protokol v zmysle uvedeného nespĺňa zákonom vymedzenú náležitosť, ktorou je sídlo správcu dane. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí nepredniesol žiadne argumenty a svojvoľne a arbitrárne námietku žalobcu ohľadom absencie zákonnej náležitosti protokolu zavrhol ako neopodstatnenú. Žalovaný žiadnym spôsobom zrozumiteľne nevysvetlil, na ktorom mieste protokolu sa nachádza sídlo správcu dane K dolnej stanici 22, 911 33 Trenčín. Žalovaný sa tento nedostatok snažil zhojiť jedinou vetou odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, a to svojím tvrdením, že pracovníčky daňového úradu, hoci vykonávajú svoju činnosť na adrese odlišnej od adresy sídla daňového úradu, tak konajú ako oprávnené osoby daňového úradu. Toto tvrdenie sa javí ako účelové, nekonkrétne a všeobecné, pričom tento právny záver žalovaného nemá nič spoločné s tým, že v protokole chýba zákonná náležitosť, a to adresa správcu dane.
5. Žalobca taktiež namietal neukončenie daňovej kontroly, pričom uviedol, že podľa § 46 ods. 9 daňového poriadku je daňová kontrola ukončená doručením protokolu podľa § 46 ods. 8 daňového poriadku. Vzhľadom na skutočnosť, že protokol nebol daňovému subjektu doručený v súlade s § 46 ods. 8 a ods. 9 daňového poriadku, nedošlo ani ku dňu podania tejto žaloby k ukončeniu daňovej kontroly. Dokument priložený k protokolu označený ako výzva neobsahuje náležitosť podania štátneho orgánu, ktorou je podpis zamestnanca správcu dane. Tento dokument v zmysle uvedeného neexistuje a nemôže zakladať právne účinky. Podľa žalobcu je účelové, nepravdivé a zavádzajúce tvrdenie správcu dane o tom, že daňová kontrola bola ukončená dňa 19.11.2019, keďže protokol sám o sebe síce bol doručený, avšak rozhodne nebol doručený zákonným spôsobom predpokladaným v § 46 ods. 8 daňového poriadku, a to spolu s výzvou na vyjadrenie sa. Vzhľadom na uvedené žalobca namietal neukončenie daňovej kontroly v zákonnej jednoročnej lehote.
6. Podľa názoru žalobcu sa žalovaný v rámci napadnutého rozhodnutia nevysporiadal s podstatnými odvolacími námietkami uvedenými žalobcom v odvolaní. Napriek vznesenej námietke žalobcu o nezákonne vedenom dokazovaní a svojvoľnému uplatneniu vyhľadávacej zásady vo vyrubovacom konaní sa žalovaný k tejto námietke v napadnutom rozhodnutí na jedinom mieste nevyjadril a navyše takto vedené a namietané dokazovanie správcom dane označil za zákonné bez relevantnej argumentácie. Zásadné porušenie daňového poriadku zamestnancami správcu dane spočíva v tom, že správca dane ako orgán daňovej správy vykonal dokazovanie z vlastnej iniciatívy, pričom tento postup je absolútne vylúčený, čo vyplýva napr. z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „NS SR“) sp. zn. 4Sžfk/10/2016 zo dňa 03.10.2017 a rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3S/46/2016 zo dňa 19.12.2017. Žalobca v rámci vyrubovacieho konania postupom podľa ustanovenia § 68 ods. 3 daňového poriadku navrhol vykonať miestne zisťovanie za účelom preukázania existencie materiálneho plnenia ako podmienku pre uznanie odpočtu dane podľa zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej
hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) a výsluch svedkov, ktorí by preukázali existenciu a spracovanie materiálneho plnenia ako aj dodanie tovarov dotknutými dodávateľmi ako podmienku pre uznanie odpočtu dane podľa zákona o DPH. Tieto dôkazy správca dane nevykonal, pričom sa vyhovoril na opatrenia COVID-19, ktoré avšak od 01.05.2020 nebránili vykonaniu týchto dôkazov, ale namiesto toho správca dane vykonal listinné dôkazy, a to napr. odpovede na dožiadanie od I. N., a.s., so sídlom J. Z. 1, XXX XX G., IČO: XX XXX XXX (ďalej len ako „I. N., a.s.“) a Y. a.s., so sídlom H. XX, XXX XX G. - mestská časť K., IČO: XX XXX XXX (ďalej len ako „Y. a.s.“) a ďalšie. Tieto listinné dôkazy žalobca vo vyrubovacom konaní nenavrhol vykonať. Správca dane týmto postupom porušil základné zásady pri správe daní, keďže vo vyrubovacom konaní uplatnil zásadu vyhľadávaciu, čo je v zmysle žalobcom prezentovanej judikatúry neprípustné.
7. Žalobca tiež namietal, že zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci. Žalovaný vydaním napadnutého rozhodnutia v celom rozsahu akceptoval nezákonný postup správcu dane spočívajúci v tom, že správca dane vydal a zaslal upovedomenia svedkom navrhnutým žalobcom v štádiu vyrubovacieho konania, vydal a zaslal upovedomenie o konaní miestneho zisťovania, ktoré bolo navrhnuté žalobcom vo vyrubovacom konaní, avšak po prijatí opatrení proti šíreniu COVID 19 tieto úkony zrušil, pričom po odpadnutí tejto prekážky navrhnuté dôkazy nevykonal. Tento postup žalovaného a správcu dane je porušením základných zásad pri správe daní uvedených v § 3 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 daňového poriadku, keďže žalovaný akceptoval postup správcu dane, ktorým správca dane vôbec nedbal na zachovávanie práv žalobcu ako daňového subjektu, keďže správca dane neumožnil žalobcovi splniť si svoju dôkaznú povinnosť a aj napriek pôvodnému zámeru vykonať dokazovanie toto dokazovanie nebolo vykonané. Žalovaný ďalej akceptoval postup správcu dane, v rámci ktorého sa správca dane nezaoberal každou vecou, ktorá je predmetom správy daní ako aj postup správcu dane, keď správca dane hodnotil jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti len dôkazy, ktoré nezákonne získal v rámci porušenia vyhľadávacej zásady a dôkazy, ktoré správca dane získal z analytického systému finančnej správy, a to bez toho, aby umožnil ako orgán vedúci dokazovanie splniť žalobcovi svoju dôkaznú povinnosť. Žalobca ďalej uviedol, že správca dane vo vyrubovacom konaní nedbal nato, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie. Na základe uvedeného je podľa žalobcu zrejmé, že na základe takto tendenčne a účelovo vedeného dokazovania, keď správca dane neumožnil daňovému subjektu splniť si svoju dôkaznú povinnosť, pričom správca dane ani neuviedol, aké dôkazy vlastne požaduje, správca dane nemohol ani len vydať iné rozhodnutie ako v neprospech žalobcu, pričom nevedno ako môžu správca dane a žalovaný požadovať od žalobcu splnenie dôkazného bremena, keď správca dane nevykonal ani jediný žalobcom navrhnutý dôkaz.
8. Žalobca je toho názoru, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí uvádza tvrdenia, ktoré sú vo výslovnom protiklade s obsahom administratívneho spisu, pričom ide o tvrdenia, že dodávateľ žalobcu je nekontaktný, nekomunikuje so správcom dane a nevedie účtovníctvo. Žalovaný nevzal do úvahy, že v čase uskutočnenia zdaniteľných plnení nemal dodávateľ žalobcu žiadne nedoplatky voči finančnej správe ani žiadnym iným inštitúciám a že nekomunikovanie dodávateľa žalobcu takmer rok po uskutočnení zdaniteľných plnení nemôže byť pripísané na ťarchu práv žalobcu v daňovom konaní, rovnako ako i neplnenie daňových povinností dodávateľa žalobcu nemôže byť pripísané na ťarchu práv žalobcu v daňovom konaní. Tvrdenie žalovaného o tom, že svedok Richard K. nepotvrdil dodanie zdaniteľných plnení žalobcovi, je podľa žalobcu vo výslovnom protiklade s obsahom zápisnice z ústneho pojednávania, na ktorom bol tento svedok vypočutý. Žalovaný navyše absolútne nepreukázateľne predniesol v napadnutom rozhodnutí tvrdenie o tom, že v nejakom „inom“ neidentifikovanom a neznámom konaní nedošlo k preukázaniu dodania tovarov medzi spoločnosťou L. s.r.o., so sídlom V. XX, XXX XX H., IČO: XX XXX XXX (ďalej len ako „L. s.r.o.“) a dodávateľom žalobcu U. s.r.o., so sídlom I. XXXX/X, XXX XX H., IČO: XX XXX XXX (ďalej len „U. s.r.o.), nakoľko nie je zrejmé, z akého konania správca dane vychádzal a žalobca nemal možnosť mať účasť na dokazovaní v tomto konaní, pričom žalovaný z nejakého iného konania vyvodil dôsledky v daňovom konaní vedenom voči žalobcovi.
9. Žalobca ďalej konštatoval, že podľa správcu dane nedostatočne preveroval svojho dodávateľa U. s.r.o., a preto možno nekontaktnosť dodávateľa pripísať na ťarchu žalobcu. Správca dane aj žalovaný však vychádzali len zo skutočností v čase konania daňovej kontroly a nie v čase uskutočnenia zdaniteľných plnení, t. j. v roku 2017. Správca dane predniesol v závere daňového konania tvrdenie o tom, že žalobca si mal svojho dodávateľa preveriť v obchodnom registri a mohol sa tak dozvedieť o prevodoch v spoločnosti dodávateľa. Podľa žalobcu v roku 2017 (v čase uskutočnenia zdaniteľných plnení) nedošlo v spoločnosti dodávateľa k žiadnym zmenám, pričom nevedno, ako by aj prípadné
zmeny mali vplyv na dôveryhodnosť alebo nedôveryhodnosť dodávateľa. Žalobca nad rámec povinností deklarovaných správcom dane nevykonal len preverenie svojho dodávateľa v obchodnom registri, ale vykonal vzhľadom na objem obchodov aj preverenie dodávateľa vo verejne dostupných registroch, z ktorých v roku 2017 nevyplýval žiaden negatívny zápis. V roku 2017 nemal dodávateľ U. s.r.o. nedoplatok voči Finančnej správe SR ani Sociálnej poisťovni. Jediným zistiteľným nedoplatkom bola suma 96,58 Eur voči zdravotnej poisťovni, a to za obdobie od 10.07.2017 do 17.07.2017, pričom aj tento jediný nedoplatok zanikol za jeden týždeň od detekcie tohto nedoplatku. Taktiež nešlo o spoločnosť bez akejkoľvek histórie, keďže v registri účtovných závierok sa nachádzalo celkovo 6 účtovných závierok, z čoho vyplýva plnenie povinností dodávateľa aj vo vzťahu k podávaniu daňových priznaní. Vzhľadom na uvedené žalobca vykonal ako obozretný podnikateľ všetky možné úkony a aplikoval všetky nástroje, ktoré mal k dispozícii. Žalovaný ani správca dane na tieto námietky žalobcu prednesené v daňovom konaní nijako nereagovali, keďže v celom rozsahu vyvracajú teóriu správcu dane o neobozretnosti žalobcu ako podnikateľského subjektu.
10. Žalobca poukázal na konštatovanie žalobcu, že dodávateľ žalobcu neodviedol DPH z deklarovaných zdaniteľných plnení. Uvedeným tvrdením však žalovaný potvrdzuje, že dodávateľ daň priznal, avšak nezaplatil, pričom správca dane rovnakú daň zároveň vyrubuje žalobcovi ako odberateľovi. Je to práve konanie správcu dane a žalovaného, ktoré narušuje systém neutrality DPH, keďže od dodávateľa žalobcu orgány finančnej správy vymáhajú nezaplatenú daň ako daňový nedoplatok a zároveň orgány finančnej správy žalobcovi tú istú daň vyrubujú samostatným rozhodnutím. Dochádza teda k získavaniu neoprávnenému prospechu žalovaného na úkor žalobcu, keďže finančná správa vymáha tú istú sumu voči dvom subjektom. Ďalšou skutočnosťou, ktorú žalovaný tvrdí v napadnutom rozhodnutí a ktorá nemá oporu v administratívnom spise, je tá, že žalobca použil na nespochybnených zákazkách materiál práve od iných dodávateľov ako je U. s.r.o., pričom žalovaný tento záver založil len na svojej „logickej úvahe“, avšak podľa žalobcu táto úvaha nie je podporená žiadnym dôkazom.
11. Nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť je podľa žalobcu založená aj na tvrdení, že ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdene spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočítanie dane uznaný ako oprávnený. Žalovaný ani správca dane neuviedli, na akých kritériách je založený ich záver o „spoľahlivosti“ preukázania tvrdených skutočností. Žalobca sa opakovane od správcu dane dožadoval uvedenia dôkazov, ktoré budú pre správcu dane dostačujúce, aby sa daňové konanie ako také stalo preskúmateľné a objektívne splniteľné, avšak správca dane na túto otázku neodpovedal a neustále opakovane požadoval od žalobcu predloženie „ďalších“ dôkazov bez toho, aby uviedol, aké dôkazy žiada. Správca dane uviedol vo svojom rozhodnutí skutočnosť, ktorá je podľa žalobcu výslovne nepravdivá, a to v tom zmysle, že daňový subjekt nedoručil správcovi dane „spárovanie faktúr“. Uvedená listina bola správcovi dane doručená, čoho dôkazom je existencia tejto listiny v administratívnom spise. Napriek tomu, že žalobca nemal povinnosť viesť akúkoľvek evidenciu spárovaných faktúr, čo napokon priznal aj správca dane, žalobca si uvedenú správcom dane vykonštruovanú povinnosť splnil.
12. Žalobca má za to, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že v daňovom konaní mali byť údajne zistené porušenia zákona o DPH, keďže si žalobca údajne neoprávnene uplatnil právo na odpočítanie dane, avšak uvedený záver žalovaného je podľa žalobcu ničím neodôvodnené strohé konštatovanie. Predmetom daňovej kontroly u žalobcu nebola kontrola vstupov u dodávateľa, pričom tieto skutočnosti by mal správca dane riešiť v prípadnej daňovej kontrole dodávateľa, avšak keďže žalovaný ani správca dane tieto skutočnosti u dodávateľa preveriť nevedia, tak sa k nezaplateným daňovým pohľadávkam snažia cielenou daňovou kontrolou a daňovým konaním domôcť prostredníctvom žalobcu, o ktorom orgány finančnej správy vedia, že má majetok, že zamestnáva zamestnancov, realizuje zákazky a navyše ho samotný žalovaný vedie ako „spoľahlivý subjekt“. Správca dane po pomerne rozsiahlom opise a citácii odpovedí svedka K. nakoniec stroho skonštatoval, že svedok nemal základnú vedomosť o okolnostiach dodania fakturovaného tovaru. V tejto súvislosti žalobca poukázal na skutočnosť, že svedok presne opísal miesto dodania, časové obdobie dodania ako aj osobu, ktorá od neho tovar prevzala. Všetky tvrdenia správcu dane o akomsi „neštandardnom prevode podielu družstva na rumunského občana“ nemajú a ani objektívne nemôžu mať vplyv na daňové konanie kontrolovaného daňového subjektu. Neschopnosť správcu dane zabezpečiť účtovníctvo dodávateľa sa správca dane snažil zhojiť spochybňovaním každého dôkazu, ktorý bol v rámci daňovej kontroly vykonaný. Ak správca dane považuje nejaké tvrdenia svedka za nepravdivé a nereálne, tak musí svoje tvrdenie podoprieť
vykonaným dôkazom a nielen svojím strohým a svojvoľným tvrdením. Správca dane nevyvrátil svedecké výpovede akýmkoľvek dôkazom, ktorý by preukázal, že tvrdenia svedkov nie sú pravdivé. Žalobca nemôže niesť zodpovednosť za to, že rumunské daňové orgány odmietli žiadosť správcu dane, pre jej objektívnu nezákonnosť.
13. Dôkazné bremeno žalobcu nie je absolútne a je limitované tým, že žalobca nezodpovedá za preukázanie skutočností, ktoré svojou účasťou nezabezpečoval. Ak žalobca disponuje existenciou materiálneho plnenia, faktúrou a prílohami s opisom druhu a ceny u dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa, znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane. V zmysle uvedeného sa správca dane všetkými možnými prostriedkami snažil svoju dôkaznú núdzu zhojiť konštatovaním, že tým, že dodávateľ nekomunikuje, tak nie je preukázané dodanie plnenia. Uvedené je však podľa žalobcu neprípustné v celom rozsahu, keďže správca dane neuniesol dôkazné bremeno ohľadom jedinej tvrdenej skutočnosti. Určenie základu dane u žalobcu nemôže byť dotknuté skutočnosťou, že transakcia u dodávateľa je zaťažená nedostatkami vo vedení jeho účtovníctva, resp. jeho nekontaktnosťou po uplynutí dlhšieho obdobia od uskutočnenia transakcie, o ktorom žalobca nevie alebo objektívne ani nemôže vedieť. Ohľadne vyčerpania dôkazného bremena žalobca poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Sžf/1/2011.
14. Žalobca ďalej namietol, že po právnej stránke správca dane nerešpektuje závery judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj „SD EÚ“) vo veciach C - 80/11 a C - 142/11, podľa ktorej je neprijateľná vnútroštátna prax, v zmysle ktorej daňový orgán zamietne zdaniteľnej osobe právo odpočítať hodnotu splatnej alebo zaplatenej dane za služby, ktoré jej boli poskytnuté, z dôvodu, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tieto služby sa dopustila nezákonnosti, a to bez toho, aby tento orgán objektívne preukázal, že samotná dotknutá zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru. Správca dane nijako nepreukázal vedomosť žalobcu ako zdaniteľnej osoby o akomkoľvek podvodnom konaní zo strany dodávateľa. Žalobca náležite v písomných odpovediach ako aj na ústnom pojednávaní správcovi dane preukázal, že všetky opatrenia, ktorými si žalobca overil svojho dodávateľa nemohli viesť k inému záveru ako k záveru, na základe ktorého bol dotknutý dodávateľ klasickým obchodným dodávateľom. V zmysle uvedeného sú žalovaným a správcom dane tvrdené skutočnosti ohľadom vedomosti o nespoľahlivosti dodávateľa objektívne vylúčené. Zamietnutie práva na odpočítanie dane je v zmysle prezentovaného rozhodnutia SD EÚ vylúčené.
15. Žalobca v ďalšej časti správnej žaloby poukázal na judikatúru, ktorú podľa neho správca dane absolútne nerešpektoval. K pochybnostiam žalovaného a správcu dane žalobca uviedol, že daňové orgány nemôžu pripisovať na ťarchu žalobcu konanie jeho dodávateľa, ku ktorému došlo po uskutočnení zdaniteľných plnení v čase daňovej kontroly, pričom po vyčerpaní dôkazného bremena žalobcu v daňovom konaní (žalobca zodpovedal všetky otázky správcu dane, odpovedal na všetky výzvy správcu dane, navrhol vykonanie dôkazov vo vyrubovacom konaní), správca dane nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by mohli odôvodniť záver o nedodaní tovarov, tak ako bolo deklarované žalobcom. Skutočnosť, že dodávateľ je v roku 2019 nekontaktný a správca dane ho považuje za nedôveryhodný v roku 2019, nemožno ukladať žalobcovi na ťarchu ohľadom zdaniteľných plnení uskutočnených v roku 2017, kedy tento dodávateľ kontaktný bol. Správca dane nepredniesol v priebehu daňovej kontroly jediný dôkaz, ktorý by preukázal, že výpovede svedkov nie sú pravdivé, pričom všetky skutočnosti ohľadom nekontaktnosti dodávateľa nie sú dôkazom o nedodaní tovarov. V celom priebehu daňovej kontroly nebol získaný jediný dôkaz o tom, že by akékoľvek plnenia zo strany dodávateľa žalobcu mali byť uskutočnené inak, ako bolo deklarované žalobcom počas daňovej kontroly. Absolútne nedôvodný považuje žalobca záver správcu dane označujúci dodanie tovaru ako súčasť vykonštruovanej situácie. Podľa žalobcu je taktiež nanajvýš absurdné tvrdenie daňových orgánov, že dodanie tovaru nemalo ekonomické opodstatnenie. Žalovaný sám deklaroval, že kontrolovaný žalobca podniká s dodaným tovarom a má množstvo odberateľov, kde je tento tovar používaný a spotrebúvaný. V zmysle uvedeného tvrdenie správcu dane o ekonomickej neopodstatnenosti je opätovne len tvrdenie neopierajúce sa o vykonané dôkazy. Správca dane zároveň nespochybnil jedinú odberateľskú faktúru, pričom s týmto tvrdením sa stotožnil aj sám žalovaný. Žalobca považuje tvrdenia žalovaného ohľadom účasti na daňovom podvode za závažné prekročenie právomocí verejného činiteľa, keďže zamestnanci správcu dane úplne svojvoľne, ignorujúc všetky vykonané dôkazy, uviedli v závere protokolu tvrdenie o účasti žalobcu na daňovom podvode.
16. K správnej žalobe sa na výzvu správneho súdu písomne vyjadril žalovaný, pričom navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Nariadenie pojednávania nežiadal. Poukázal na to, že uskutočnenie zdaniteľného obchodu je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočítania dane a v prípade, že zdaniteľný obchod podľa faktúry nie je uskutočnený dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry nie je predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Daňový subjekt musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené osobou uvedenou na faktúre. Správca dane skúmal predovšetkým tú skutočnosť, či tovar reálne dodal žalobcovi deklarovaný dodávateľ. Reálne nadobudnutie tovaru od menovaného dodávateľa žalobca na základe vyššie zistených skutočností nepreukázal. Žalovaný zároveň poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Sžf/111/2015 zo dňa 11.04.2017, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že dôležitou pre prejednávanú vec je dôkazná povinnosť daňového subjektu, ktorý je povinný v daňovom konaní preukazovať rozhodujúce skutočnosti. Takouto skutočnosťou je aj fakt, že príslušný zdaniteľný obchod zrealizoval konkrétny dodávateľ. Daňový subjekt si preto musí (viď najmä povinnosť štatutárnych orgánov vykonávať v zmysle dotknutých ustanovení Obchodného zákonníka svoju funkciu s riadnou starostlivosťou) zaobstarať dostatok dôkazných prostriedkov preukazujúcich uskutočnenie zdaniteľného obchodu deklarovaného predloženou faktúrou, ako aj to, že jeho realizáciu zabezpečil dodávateľ uvedený na faktúre. V prípade, že takéto dôkazy v daňovom konaní nepredloží, vystavuje sa riziku, že neunesie dôkazné bremeno.
17. Podľa žalovaného žalobca v podanej žalobe uvádzal rovnaké námietky, ako v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane, k čomu už žalovaný zaujal jednoznačné stanovisko v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, v zmysle ktorého žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že splnil zákonné podmienky oprávňujúce ho uplatniť si právo na odpočítanie dane zo sporných faktúr, nakoľko skutočnosti uvedené na faktúrach nezodpovedajú reálnemu plneniu vykonanému deklarovaným dodávateľom U. s.r.o., ktorému vznikla daňová povinnosť podľa § 69 ods. 5 zákona o DPH, nie však podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH s následnou možnosťou odpočítania dane u žalobcu. Správca dane aj žalovaný rozhodli v súlade s platnými právnymi predpismi, na základe preukázaného skutkového stavu a v zmysle judikatúry NS SR a SD EÚ.
18. Žalovaný ďalej skonštatoval, že v zmysle § 44 ods. 3 daňového poriadku správca dane môže vykonať daňovú kontrolu aj u daňového subjektu, ktorému je príslušný iný správca dane a podľa § 6 ods. 1 daňového poriadku na správu daní je vecne príslušný správca dane podľa osobitných predpisov. V prípade žalobcu nebola pochybnosť o vecnej a miestnej príslušnosti správcu dane, pričom napadnuté rozhodnutie vydal vecne príslušný správca dane, ktorý bol oprávnený vykonať vyrubovacie konanie po kontrole a vydať rozhodnutie podľa § 68 ods. 1 daňového poriadku, v zmysle ktorého vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý začal daňovú kontrolu. Pobočka daňového úradu je oprávnená vykonať daňovú kontrolu a vydať protokol z daňovej kontroly, pričom daňový úrad ani pobočka daňového úradu nemajú právnu subjektivitu, právnu subjektivitu má Finančné riaditeľstvo SR. Pobočka Daňového úradu Trenčín so sídlom Centrum 2408/43, 017 01 Považská Bystrica bola zriadená v súlade s § 5 a § 6 zákona č. 35/2019 Z.z. o finančnej správe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon č. 35/2019 Z. z.“) ako aj v súlade s § 2 ods. 3 zákona č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 479/2009 Z. z.“) na zabezpečenie činnosti daňového úradu, pričom ustanovenie § 5 ods. 6 zákona o finančnej správe prenáša na pobočku oprávnenie vykonávať činnosti daňového úradu vymedzené v ustanovení § 5 ods. 5 zákona o finančnej správe, t.j. správu daní, ktorej obsahom je aj výkon daňovej kontroly a vyrubovacieho konania.
19. Podľa žalovaného protokol z daňovej kontroly obsahuje všetky náležitosti v zmysle § 47 daňového poriadku a taktiež adresu pobočky Daňového úradu Trenčín, ktorá daňovú kontrolu a následné vyrubovacie konanie vykonala. Námietka žalobcu súvisiaca s výkonom daňového konania 250 km od miesta podnikania žalobcu nemá opodstatnenie, pretože v zmysle § 68 ods. 1 daňového poriadku vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý začal daňovú kontrolu, pričom daňovú kontrolu vykonal Daňový úrad Trenčín, pobočka Považská Bystrica v zmysle oznámenia o začatí daňovej kontroly, v ktorom správca dane uviedol dátum a miesto výkonu daňovej kontroly, ktoré žalobca po doručení oznámenia nenamietal. Záver správcu dane vychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, na základe ktorého bolo možné presvedčivo konštatovať, že žalobca nedisponuje existenciou materiálneho
plnenia od deklarovaného dodávateľa U. s.r.o. Správca dane na základe objektívnych skutočností zároveň sekundárne zistil aj existenciu podvodného konania v reťazci, ktoré spočívalo v porušení princípu neutrality DPH, ktoré bolo realizované prostredníctvom deklarovaného dodávateľa U. s.r.o., u ktorého nebolo preukázané vykonávanie ekonomickej činnosti a svoje uskutočnené zdaniteľné plnenia si účelovo znižoval odpočítaním dane od ďalších nekontaktných dodávateľov v reťazci daňových subjektov, pričom daň na začiatku reťazca nebola priznaná a odvedená do štátneho rozpočtu, čím došlo k narušeniu riadneho fungovania spoločného systému DPH a k strate na príjmoch štátneho rozpočtu.
20. Podľa žalovaného dodávateľ U. s.r.o. nie je riadne fungujúca spoločnosť, pretože konateľ je nekontaktný, neposkytuje základné informácie o podnikateľskej činnosti spoločnosti a nepredložil účtovné a daňové doklady spoločnosti. Výpoveď bývalého konateľa dodávateľskej spoločnosti U. s.r.o. bola nekonkrétna, nepresná, s tým, že svedok sa vyjadroval vo všeobecnej rovine a neuviedol žiadne okolnosti súvisiace s pôvodom sporného tovaru. Správca dane vyhodnotil jeho výpoveď ako účelovú s cieľom formálne potvrdiť reálnosť dodania tovaru pre kontrolovaný daňový subjekt. Dodávateľ U. s.r.o. podal poslednú účtovnú závierku za rok 2016, na výzvy správcu dane nereagoval, na registračnej adrese nesídli, zásielky si nepreberal a neplnil si zákonné povinnosti voči správcovi dane. Daňovou kontrolou správca dane spochybnil vykonávanie ekonomickej činnosti dodávateľa U. s.r.o., ktorá nebola reálne preukázaná. Spoločnosť U. s.r.o. nereagovala na výzvu správcu dane, so správcom dane nekomunikovala a požadované účtovníctvo správcovi dane nepredložila. Správca dane nemohol zistiť spôsob nadobudnutia tovaru, pohyb tovaru, fyzickú prepravu tovaru, skladovanie u dodávateľa a manipuláciu s preverovaným tovarom a celkovú vzájomnú obchodnú spoluprácu s deklarovaným dodávateľom U. s.r.o. Bývalí spoločníci a konatelia spoločnosti U. s.r.o. Ing. Z. H. a V. K. previedli svoj obchodný podiel v spoločnosti a táto bola ex offo vymazaná z obchodného registra.
21. Na základe dôvodných pochybností správcu dane bolo dôkazné bremeno prenesené späť na žalobcu, ktorého správca dane vyzval na predloženie ďalších dôkazov. Žalobca ako dôkaz predložil zoznam zamestnancov a projektovú dokumentáciu poskytnutú od odberateľov. Predloženými dokladmi žalobca neodstránil dôvodné pochybnosti správcu dane o dodaní preverovaného tovaru prostredníctvom deklarovaného dodávateľa, pretože správca dane nespochybnil ekonomickú činnosť žalobcu, zamestnávanie zamestnancov a realizáciu zákaziek v zmysle odberateľských faktúr. Správca dane spochybnil dodanie preverovaného tovaru prostredníctvom deklarovaného dodávateľa U. s.r.o., ktorý nepotvrdil vierohodnosť sporných faktúr, pretože je nekontaktný a so správcom dane nespolupracuje, pričom V. K., osoba ktorá mala v mene dodávateľa faktúry vystaviť, neposkytla konkrétne a vierohodné odpovede na podstatné otázky súvisiace s okolnosťami sporných transakcií. Správca dane, ako dôkaz, požadoval od žalobcu spárovanie sporných dodávateľských faktúr s konkrétnymi odberateľskými faktúrami z dôvodu, že žalobca elektroinštalačný materiál nakupoval aj od iných dodávateľov, ktorí na rozdiel od dodávateľa U. s.r.o. boli reálnymi, komunikujúcimi subjektami, prezentujúcimi a predávajúcimi svoje tovary aj na internete. Skutočnosť, že žalobca nakupoval materiál aj od reálne fungujúcich subjektov, podporila logickú úvahu správcu dane, že na zákazkách, ktoré realizoval žalobca prostredníctvom svojich zamestnancov, bol použitý práve materiál od týchto subjektov a nie materiál, ktorého dodanie deklaroval žalobca od pochybného dodávateľa U. s.r.o. V prípade žalobcu vznikli dôvodné pochybnosti správcu dane o dodaní preverovaného tovaru prostredníctvom deklarovaného dodávateľa, ktoré správca dane jasne, zrozumiteľne a logicky vyjadril a odôvodnil, čím preniesol dôkazné bremeno späť na žalobcu. Okrem toho boli zistené skutočnosti preukazujúce podvodné konanie, s ktorým bolo plnenie, ktoré žalobca prijal, spojené. Z uvedeného dôvodu je to práve žalobca, ktorý mal vo vlastnom záujme poskytnúť správcovi dane operatívne evidencie, ktorými by preukázal, že skutočne nadobudol reálne existujúci tovar od deklarovaného dodávateľa U. s.r.o., a že práve tento, reálne existujúci tovar dodal svojim odberateľom. Námietka žalobcu súvisiaca s nezákonnosťou požiadavky správcu dane na spárovanie dodávateľských a odberateľských faktúr je z uvedeného dôvodu neopodstatnená, nakoľko nesplnenie požiadavky správcu dane malo za následok nemožnosť predložiť jednoznačný dôkaz o tom, že hmotnoprávne požiadavky boli splnené. Žalobca neposkytol správcovi dane žiadnu operatívnu alebo analytickú evidenciu materiálových nákladov použitých na konkrétnych zákazkách alebo strediskách spočívajúcu v spárovaní nakúpeného materiálu v nadväznosti na použitý materiál, s cieľom odstrániť dôvodnú pochybnosť správcu dane, v zmysle ktorej žalobca na zákazky využíval reálny materiál obstaraný od reálne fungujúcich dodávateľov, pričom sporné faktúry od deklarovaného dodávateľa U. s.r.o. nemajú ekonomické opodstatnenie a slúžili žalobcovi na nezákonnú daňovú optimalizáciu.
22. Námietka žalobcu, v zmysle ktorej si správca dane nesplnil svoju povinnosť, keď vo vyrubovacom konaní nevykonal miestne zisťovanie u odberateľa I. N., a.s., za prítomnosti žalobcových zamestnancov, ale z vlastnej iniciatívy a svojvoľným uplatňovaním vyhľadávacej zásady vo vyrubovacom konaní vykonal preverovanie aj u iného odberateľa Y. a.s., ktoré žalobca nenavrhol, pričom správcovi dane nič nebránilo v tom, aby tieto dôkazy vykonal v rámci daňovej kontroly, je podľa žalovaného neopodstatnená. Správca dane v priebehu daňovej kontroly ani v priebehu vyrubovacieho konania nespochybnil reálnu existenciu zákaziek a taktiež nespochybnil, že zákazky realizovali zamestnanci žalobcu pre konkrétnych odberateľov. Z uvedeného dôvodu nebolo potrebné vykonať v priebehu daňovej kontroly dokazovanie zamerané na odberateľov žalobcu. Správca dane aj napriek uvedenej skutočnosti vo vyrubovacom konaní pristúpil k vykonaniu dôkazov zameraných na odberateľa, ktoré navrhol žalobca, avšak z dôvodu pandémie ochorenia COVID 19 nebolo možné fyzicky vykonať miestne zisťovanie u odberateľa I. N., a.s. za účasti žalobcu a žalobcových zamestnancov. Z uvedeného dôvodu správca dane vyzval odberateľov žalobcu na súčinnosť. Odberateľ I. N., a.s. poskytol správcovi dane evidenciu vstupov do areálu, pričom tvrdenie V. K. a žalobcu, ktorí si podľa ich vyjadrení osobne odovzdávali tovar priamo na zákazke v priestoroch areálu I. N., a.s. sa nepotvrdilo, nakoľko ich vstupy do areálu neboli zaznamenané v systéme. Konanie žalobcu a taktiež námietku žalobcu, v zmysle ktorej žalobca namieta preverovanie u odberateľa Y. a.s. je možné považovať za účelové a zamedzujúce priradenie konkrétneho druhu a množstva materiálu na konkrétnu zákazku, tzn. priradenie sporných dodávateľských faktúr k súvisiacim odberateľským faktúram s cieľom určiť a porovnať množstvo skutočne nakúpeného a predaného materiálu.
23. Žalovaný ohľadne námietky žalobcu, že správca dane nepostupoval podľa judikatúry SD EÚ (Mahagében, Péter Dávid, Bonik a iné), v zmysle ktorej správca dane nemôže vyvodiť zodpovednosť žalobcu za nezákonné alebo podvodné konanie iného subjektu v obchodom reťazci, bez toho, aby preukázal, že žalobca o podvodnom konaní vedel, mohol vedieť alebo musel vedieť, uviedol, že postup v zmysle judikatúry SD EÚ, na ktorú sa žalobca odvoláva nemá v tomto prípade opodstatnenie, nakoľko správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie, na základe ktorého bolo možné jednoznačne konštatovať, že žalobca nedisponuje materiálnou existenciou plnenia od deklarovaného dodávateľa U. s.r.o., ktorého ekonomickú činnosť správca dane preukázateľne spochybnil, pričom žalobca taktiež nepreukázal použitie tohto konkrétneho tovaru na výstupe. Naopak z judikatúry SD EÚ (C-459/17 a C-460/17 SGI a Valériane SNC) vyplýva, že na zamietnutie práva zdaniteľnej osobe, ktorá je príjemcom faktúry na odpočítanie dane uvedenej na faktúre postačuje, aby správca dane preukázal, že zdaniteľná osoba nedisponuje existenciou materiálneho plnenia od deklarovaného dodávateľa, pričom správca dane nie je v takomto prípade povinný skúmať vedomostnú stránku platiteľa o podvodnom konaní. Dobrá viera alebo jej absencia na strane žalobcu nemá žiaden vplyv na otázku, či sa dodanie tovaru uskutočnilo. Inými slovami, ak k dodaniu tovaru prostredníctvom deklarovaného dodávateľa reálne nedošlo, tak je logické, že žalobca o tejto skutočnosti musel vedieť a nekonal v dobrej viere. Správca dane sa nad rámec svojho dôkazného bremena dôsledne zaoberal taktiež mierou zavinenia na strane žalobcu, pričom zistil ďalšie neobvyklé a neštandardné okolnosti prípadu, z ktorých vyplýva, že žalobca musel vedieť o podvodnom konaní Richarda K., ktorý za deklarovaného dodávateľa U. s.r.o. vystavil sporné faktúry. Z obchodného registra vyplýva, že V. K., konajúci za deklarovaného dodávateľa, ktorý vystavil preverované faktúry je zapísaný ako konateľ, spoločník, resp. bývalý konateľ a spoločník viacerých obchodných spoločností, z ktorých väčšina zanikla z rôznych neštandardných dôvodov, ako výmaz ex offo, zlúčenie s nekontaktným právnym nástupcom, spoločnosti sú bez konateľa, konateľmi a spoločníkmi sú v súčasnosti nekontaktní občania Maďarska, Poľska a Rumunska, spoločnosti často menili sídla a obchodné názvy. Z jednoduchej a laickej analýzy osoby V. K. v obchodnom registri vyplýva, že V. K. s najväčšou pravdepodobnosťou nekoná v súlade so zásadami poctivého obchodného styku. Z informačného systému finančnej správy vyplýva, že daňový subjekt U. s.r.o. podal posledné daňové priznanie DPH za zdaňovacie obdobie február 2018, pričom v priznaniach vykazoval vysoké obraty, avšak priznával minimálne vlastné daňové povinnosti. Daňový subjekt U. s.r.o. podal posledné daňové priznanie na dani z príjmov za zdaňovacie obdobie roka 2016. Z verejne prístupných zdrojov bolo zistené, že obchodná spoločnosť U. s.r.o. v účtovnom výkaze súvaha za rok 2016 vykázala majetok v sume 3.157.239,- Eur, ktorý tvorili len krátkodobé pohľadávky z obchodného styku, čo nasvedčuje skutočnosti, že spoločnosť U. s.r.o. bola taktiež len „vystavovateľ faktúr“, avšak bez ekonomického opodstatnenia. Z uvedených skutočností vyplýva, že „ekonomická činnosť“ V. K., ktorý formálne potvrdil vystavenie sporných faktúr nie je v súlade so zásadami poctivého obchodného styku vykonávaného v dobrej viere a v súlade so zákonom, pričom existuje dôvodné podozrenie, že V. K. prostredníctvom obchodných
spoločností vystavoval „fiktívne faktúry“ bez riadneho podnikateľského dôvodu a bez ekonomického opodstatnenia s cieľom optimalizácie daňových povinností svojich odberateľov, vrátane žalobcu.
24. Námietka žalobcu, v zmysle ktorej tvrdenia správcu dane ohľadom účasti na daňovom podvode žalobca považuje za závažné prekročenie právomoci verejného činiteľa, keďže zamestnanci správcu dane, úplne svojvoľne, ignorujúc všetky vykonané dôkazy, uviedli v protokole z daňovej kontroly tvrdenie o účasti žalobcu na daňovom podvode, je podľa žalovaného neopodstatnená. Správca dane preukazuje existenciu podvodného konania a vedomosť žalobcu o podvodnom konaní na účely smernice DPH a v zmysle judikatúry SD EÚ, ktoré ho k tomu priamo zaväzujú. Správca dane nepreukazuje podvodné konanie a úmysel žalobcu na účely trestného práva, ktoré je v kompetencii orgánov činných v trestnom konaní, ktorým správca dane postúpi podnet na podozrenie zo spáchania daňového trestného činu, nakoľko je nepochybné, že sporné plnenie bolo spojené s podvodným konaním a daňovým únikom.
25. Žalobca sa písomne replikou vyjadril k vyjadreniu žalovaného, pričom zotrval na dôvodoch podanej žaloby a stručne zopakoval argumentáciu, na základe ktorej požaduje zrušiť napadnuté rozhodnutie.
26. Krajský súd v Trenčíne ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie a postup žalovaného ako aj správcu dane v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe, vychádzajúc zo skutkového stavu v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia a viazaný rozsahom a žalobnými dôvodmi. Po zistení, že žaloba bola podaná riadne zastúpenou oprávnenou osobou, v zákonnej lehote a proti rozhodnutiu, ktoré je spôsobilým predmetom súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva, vec prejednal na riadne nariadenom pojednávaní (§ 107 ods. 2 SSP). Po oboznámení sa so žalobou, s vyjadrením žalobcu ako aj s vyjadreniami žalovaného a s pripojeným administratívnym spisom predloženým žalovaným dospel k záveru, že správnej žalobe nie je možné priznať úspech.
27. Predmetom súdneho prieskumu je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 10.03.2021, ktorým bolo podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku potvrdené rozhodnutie správcu dane č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 12.11.2020, ktorým bol žalobcovi podľa § 68 ods. 5 a 6 daňového poriadku určený rozdiel v sume 21.334,48 Eur na DPH za zdaňovacie obdobie október 2017, nepriznaním nadmerného odpočtu v sume 20.330,99 Eur a vyrubením dane v sume 1.003,99 Eur, z dôvodu porušenia § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH tým, že si žalobca neoprávnene uplatnil nárok na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od spoločnosti U. s.r.o.
28. Z administratívneho spisu správny súd pre potreby súdneho prieskumu zistil, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na DPH za zdaňovacie obdobie január 2017 až júl 2017 a september 2017 až december 2017 o výsledku ktorej vyhotovil protokol č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 28.10.2019. Protokol z daňovej kontroly spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole bol žalobcovi doručený dňa 19.11.2019. Žalobca v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach vykonával podnikateľskú činnosť, ktorej predmetom bolo prevažne dodanie kabelážnych rozvodov pre štruktúrovanú kabeláž, počítačovú sieť alebo silnoprúdovú sieť a popri tom vykonával aj súvisiace drobné stavebné úpravy.
29. Žalobca si v kontrolovanom zdaňovacom období uplatnil právo na odpočítanie dane z faktúr od dodávateľa U. s.r.o., IČO: XX XXX XXX (spoločnosť vymazaná ex offo z obchodného registra dňa 23.04.2020), a to konkrétne na základe dodávateľských faktúr
- č. XXXXXX zo dňa 03.10.2017, základ dane 19.457,40 Eur, DPH v sume 3.891,48 Eur,
- č. XXXXXX zo dňa 09.10.2017, základ dane 18.415,- Eur, DPH v sume 3.683,- Eur,
- č. XXXXXX zo dňa 16.10.2017, základ dane 17.066,60 Eur, DPH v sume 3.413,32 Eur,
- č. XXXXXX zo dňa 20.10.2017, základ dane 16.235,- Eur, DPH v sume 3.247,- Eur,
- č. XXXXXX zo dňa 25.10.2017, základ dane 18.850,- Eur, DPH v sume 3.770,- Eur,
- č. XXXXXX zo dňa 30.10.2017, základ dane 16.648,40 Eur, DPH v sume 3.329,68 Eur. Predmetom uvedených dodávateľských faktúr bolo dodanie kabelážneho materiálu.
30. Správca dane zaslal dodávateľovi U. s.r.o. výzvu zo dňa 21.01.2019 (doručená fikciou), ktorou vyzval uvedeného dodávateľa na predloženie účtovných a daňových dokladov za zdaňovacie obdobia január
až december roka 2017 a zároveň bol vyzvaný na poskytnutie informácii týkajúcich sa zdaniteľných plnení uskutočnených pre žalobcu. Účtovné a daňové doklady neboli správcovi dane predložené.
31. Z výpovede bývalého konateľa a spoločníka dodávateľa U. s.r.o. zo dňa 04.06.2019 V. K. vyplýva, že spoločnosť v roku 2017 zamestnávala 4 pracovníkov a disponovala obchodným majetkom, avšak svedok nedisponoval účtovnými dokladmi, nakoľko ich odovzdal novému konateľovi N. S.. Potvrdil, že vystavil a podpísal odberateľské faktúry pre žalobcu, pričom predmetom fakturácie bol materiál na štruktúrované kabeláže. Tovar nakladal a vykladal osobne, pričom na prepravu používal dodávky značky U. Z. a K. G.. Tovar prevzal od svojho dodávateľa v Košiciach na Y., číslo si nepamätal a tovar sám odviezol do areálu spoločnosti I. N., a.s. Obchodná spolupráca so žalobcom nebola zmluvne upravená, svedok dostával priamo objednávky od žalobcu, na základe ktorých dodal tovar. Úhrady faktúr boli realizované bezhotovostne na účet v Y. banke, a.s. a následne svedok uhrádzal tovar svojim dodávateľom. Tovar nakúpil u dvoch spoločností, ktoré sa zaoberajú predajom elektroinštalačného materiálu, avšak na ich názvy si nevedel spomenúť, spomenul si len na meno Y. L. z Košíc. Tovar mu priniesol na dohodnuté miesto, preložil ho do svojej dodávky, odkontroloval si dodané množstvo, tovar následne odviezol do Bratislavy a potom dodávateľ zaslal faktúru svedkovi. Svedok následne fakturoval rovnaké množstvo a sortiment tovaru žalobcovi s prirážkou v priemere 10 %. Svedok správcovi dane predložil a odovzdal kópiu odovzdávajúceho a preberajúceho protokolu dokumentov, inventúru pokladničnej hotovosti a účtovníctva spoločnosti U. s.r.o. zo dňa 08.03.2018 prevzatých N. S..
32. Správca dane preveroval pobyt rumunského konateľa spoločnosti U. s.r.o. N. S. na území Slovenskej republiky a zistil, že sa v evidencii obyvateľov nenachádza. V rámci medzinárodnej spolupráce požiadal správca dane rumunskú finančnú správu o poskytnutie informácii, či N. S. disponuje účtovnými a daňovými dokladmi spoločnosti U. s.r.o., avšak žiadosť bola zamietnutá z dôvodu, že žiadosti netýkajúce sa intrakomunitárnej transakcie nebude rumunská finančná správa vybavovať. Správca dane zaslal N. S. výzvu zo dňa 23.08.2019 (doručená fikciou) na predloženie účtovných a daňových dokladov spoločnosti U. s.r.o., avšak požadované doklady neboli správcovi dane predložené.
33. Správca dane vyzval žalobcu, aby predložil dôkazy v súvislosti s prijatými zdaniteľnými plneniami od dodávateľa U. s.r.o. a poskytol informácie na aké uskutočnené zdaniteľné plnenia boli tieto použité. Žalobca v odpovedi uviedol, že všetky konkrétne účtovne doklady sú predmetom daňovej kontroly, ktoré odovzdal dňa 25.10.2018 na Kriminálny úrad finančnej správy. Dodávateľská spoločnosť U. s.r.o., za ktorú konal V. K., dodala len materiál, následne bol dovezený a odovzdaný na miesta ich zákaziek, súvisiacich s ich vystavenými faktúrami a bol spotrebovávaný žalobcovými pracovníkmi na daných zákazkách. Pracovníci mali vykonávať montážne činnosti, výsledkom ktorých boli kabelážne rozvody pre štruktúrovanú kabeláž, počítačovú sieť alebo silnoprúdovú sieť, popritom mali vykonávať rôzne drobné stavebné úpravy, montáž káblovej trasy a ďalšie. Žalobca zároveň predložil správcovi dane zoznam pracovníkov, ktorí práce mali fyzicky vykonávať.
34. Na základe výzvy správcu dane spoločnosť N., s.r.o., so sídlom K. 5, XXX XX G., IČO: XX XXX XXX ako odberateľ žalobcu poskytla správcovi dane záznamy DPH, kontrolný výkaz DPH, knihu pohľadávok a záväzkov, dodávateľské faktúry od žalobcu týkajúce sa zdaniteľných plnení v kontrolovanom zdaňovacom období.
35. Na základe výzvy správcu dane spoločnosť Y., a.s. ako odberateľ žalobcu predložila správcovi dane požadované doklady a evidencie a vyjadrila sa, že práce pre ich odberateľa I. N., a.s. vykonávali ich zamestnanci, ktorí komunikovali a koordinovali práce so zamestnancami alebo živnostníkmi ich dodávateľa, pričom pracovníci mali pridelené vstupné karty, ktoré ich oprávňoval na vstup do areálu uvedenej spoločnosti. Správca dane zistil, že v kontrolovanom zdaňovacom období má odberateľ Y., a.s. zaúčtované v účtovníctve dodávateľské faktúry od žalobcu, tieto následne boli správcovi dane predložené ako dôkazy preukazujúce účel použitia prijatých zdaniteľných plnení od žalobcu. Predmetné odberateľské faktúry boli vystavené pre odberateľa s režimom prenosu daňovej povinnosti podľa § 69 ods. 12 písm. j) zákona o DPH.
36. Na základe výzvy správcu dane spoločnosť M., s.r.o., so sídlom V. XE, XXX XX S., IČO: XX XXX XXX ako odberateľ žalobcu predložila správcovi dane požadované doklady a dôkazy preukazujúce realizáciu zdaniteľných plnení ako aj účel využitia zdaniteľného plnenia, pričom správca dane zistil, že v kontrolovanom zdaňovacom období má uvedený odberateľ zaúčtované v účtovníctve dodávateľské
faktúry od žalobcu, tieto následne boli správcovi dane predložené ako dôkazy preukazujúce účel použitia prijatých zdaniteľných plnení od žalobcu. Predmetné odberateľské faktúry boli vystavené pre odberateľa G. N., s.r.o., so sídlom H. XX, XXX XX G., IČO: XX XXX XXX s režimom prenosu daňovej povinnosti podľa § 69 ods. 12 písm. j) zákona o DPH.
37. Na základe zistených skutočností správca dane prijal záver o neexistencii pochybností o reálnosti uskutočnených zdaniteľných plnení, avšak spochybnil reálnosť ich prijatia práve od deklarovaného dodávateľa U. s.r.o. Poukázal na to, že deklarovaný dodávateľ je nekontaktný, za kontrolované zdaňovacie obdobie podal daňové priznanie a kontrolné výkazy k DPH, v ktorých preverované doklady uviedol, avšak požadované účtovné a daňové doklady nepredložil. Pochybnosti správcu dane podporili aj informácie z verejne dostupných zdrojov, kde bolo zistené, že Richard K. vystupoval ako štatutárny orgán v ďalších 13 obchodných spoločnostiach. Spoločnosť U. s.r.o. si neplnila svoje zákonné povinnosti podávať účtovné závierky, daňové priznania a u správcu dane má evidované vysoké nedoplatky. Za nereálne a pochybnosti vyvolávajúce považoval správca dane ekonomické ukazovatele spoločnosti U. s.r.o., ktorá je nekontaktná, so správcom dane nespolupracuje a sídlo na registračnej adrese nie je označené obchodným menom spoločnosti, pričom v spoločnosti boli vykonané viaceré daňové kontroly na DPH a daň bola určená podľa pomôcok s vyčíslením rozdielu dane oproti vyrubenej dani. Svedok V. K. formálne potvrdil správcovi dane spoluprácu so žalobcom, avšak nepredložil dôkazy preukazujúce reálne dodanie tovaru, nakoľko ich odovzdal novému konateľovi spoločnosti U. s.r.o. - N. S..
38. Na základe kontrolných výkazov DPH správca dane zistil, že dodávateľ U. s.r.o. v preverovaných zdaňovacích obdobiach deklaroval, že si uplatnil právo na odpočítanie dane od viacerých dodávateľov (M. s.r.o., G. E., s.r.o., I. one s.r.o., L., spol. s r.o., G. V. s.r.o., K. G. J. s.r.o., K. SK s.r.o. a L., s.r.o.), u ktorých dochádzalo k častým zmenám konateľov na zahraničné osoby z Rumunska, Bulharska, Srbska a Českej republiky, prípadne dochádzalo k dobrovoľnému výmazu spoločností z obchodného registra. U viacerých dodávateľov uvedených v kontrolných výkazov boli vykonávané daňové kontroly na DPH, kde bol vyčíslený rozdiel dane oproti vyrubenej dani, pričom títo dodávatelia nepredkladali účtovné a daňové doklady, sú nekontaktní a nevykonávajú ekonomickú činnosť. Z iného konania bolo zistené, že dodania deklarovaných dodávateľov pre odberateľa U. s.r.o. neboli preukázané. Správca dane dospel k záveru, že sa jedná o reťazec subdodávateľských spoločností, ktoré vykazujú podobné a rovnaké znaky.
39. Bývalý konateľ dodávateľskej spoločnosti U. s.r.o. V. K. označil ako dodávateľa sporného tovaru Y. L., ktorý bol v čase deklarovaných zdaniteľných plnení konateľom a spoločníkom spoločnosti L., s.r.o. (od 07.04.2009 do 08.01.2018). Od 09.02.2019 bol spoločníkom srbský občan M. I. Y. a v súčasnosti je spoločnosť bez konateľa (spoločnosť bola dňa 19.05.2020 ex offo vymazaná z obchodného registra - pozn. súdu). V rámci správy daní bolo zistené, že uvedená spoločnosť so správcom dane nespolupracuje a nekomunikuje. Správca dane zaslal uvedenej spoločnosti výzvu na predloženie dokladov preukazujúcich dodanie tovaru pre odberateľa U. s.r.o., avšak zo strany dodávateľa nebolo preukázané, že dodanie tovaru bolo dodané tak, ako je to uvedené na predmetných faktúrach. V spoločnosti L., s.r.o. bolo vykonaných viacero daňových kontrol na DPH, pričom spoločnosť nepredkladala účtovné a daňové doklady. Z evidencie daňových nedoplatkov boli zistené vysoké nedoplatky na DPH. Na základe preverovania vykonaného v rámci iného konania u daňového subjektu U. s.r.o. správca dane dospel k záveru, že dodanie tovarov a služieb od dodávateľa L., s.r.o. sa nepreukázalo.
40. Z kontrolných výkazov DPH správca dane zistil, že dodávateľ U. s.r.o. si uplatnil odpočítanie dane od spoločnosti L., s.r.o. za zdaňovacie obdobia január - december 2017 v celkovej sume 314.473,00 Eur. Spoločnosť L., s.r.o. si uplatnila odpočítanie dane taktiež od viacerých spoločností, avšak z kontrolných výkazov bolo zistené, že niektoré z nich nevykázali žiadne uskutočnené zdaniteľné plnenia pre daňový subjekt L., s.r.o., pričom v týchto prípadoch došlo k porušeniu princípu neutrality DPH, nakoľko tieto spoločnosti daň nepriznali a neodviedli do štátneho rozpočtu a spoločnosť L., s.r.o. si uplatnila nárok na odpočítanie dane.
41. Z kontrolných výkazov DPH správca dane zistil, že spoločnosť V. and spol. s r.o. (od 02.10.2020 v likvidácii - pozn. súdu), so sídlom Z. U. XXX/XX, XXX XX K., IČO: XX XXX XXX (ďalej len ako „V. and spol. s r.o.“) vykázala pre odberateľa L., s.r.o. uskutočnené zdaniteľné plnenia za zdaňovacie obdobia apríl, máj a jún 2017 v celkovej výške 92.230,13 Eur na DPH a spoločnosť L., s.r.o. si odpočítala DPH v celkovej sume 112.965,91 Eur od spoločnosti V. and spol. s r.o. N. V. and spol. s r.o. si uplatnila
odpočítanie DPH v celkovej sume 359.471,90 Eur od jediného dodávateľa U. A. N., s.r.o., so sídlom I. nábrežie XXXX/X, XXX XX N. J. I., IČO: XX XXX XXX za zdaňovacie obdobia január až jún 2017, pričom uvedený dodávateľ nevykázal uskutočnené zdaniteľné plnenia pre daňový subjekt RF and spol. s r.o., čím došlo k porušeniu princípu neutrality DPH, nakoľko uvedený dodávateľ daň nepriznal a neodviedol do štátneho rozpočtu a spoločnosť RF and spol. s r.o. si uplatnila nárok na odpočítanie dane.
42. Na základe zistených skutočností správca dane skonštatoval, že bolo jednoznačne preukázané, že deklarovaný nekontaktný dodávateľ nemohol žalobcovi reálne dodať fakturovaný tovar prostredníctvom vykonštruovaného reťazca nekontaktných daňových subjektov, ktorí reálne nevykonávali žiadnu ekonomickú činnosť a preto prvostupňovým rozhodnutím č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 12.11.2020 určil podľa § 68 ods. 5 a 6 daňového poriadku žalobcovi rozdiel v sume 21.334,48 Eur na DPH za zdaňovacie obdobie október 2017, nepriznaním nadmerného odpočtu v sume 20.330,99 Eur a vyrubením dane v sume 1.003,49 Eur.
43. Na základe žalobcom podaného odvolania žalovaný ako odvolací orgán rozhodol napadnutým rozhodnutím č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 10.03.2021, ktorým podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol odvolacie námietky tvrdené žalobcom, stručne zopakoval správcom dane zistený skutkový stav, následne sa vysporiadal s jednotlivými odvolacími námietkami uvedenými zo strany žalobcu v podanom odvolaní.
44. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že výpoveď bývalého konateľa dodávateľskej spoločnosti V. K. ako aj vyjadrenie žalobcu sú len formálne tvrdenia o realizácii zdaniteľných plnení. Ani jednou zo zúčastnených strán nebol predložený relevantný dôkaz preukazujúci, že k reálnemu dodaniu fakturovaného tovaru od deklarovaného dodávateľa U. s.r.o. skutočne došlo a že si žalobca uplatnil odpočítanie dane oprávnene. V priebehu daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania boli preukázané skutočnosti, ktoré svedčia o tom, že k reálnemu dodaniu fakturovaného tovaru deklarovaným dodávateľom U. s.r.o. nedošlo. Podľa žalovaného správca dane postupoval v súlade s jednotlivými zásadami pri správe daní počas daňovej kontroly, chránil záujmy štátu a pritom dbal na dodržanie práv a právom chránených záujmov žalobcu, ktorého vyzýval na predloženie dôkazov, daňových a účtovných dokladov a oboznamoval ho so získanými skutočnosťami a dôkazmi.
45. Pochybnosti správcu dane o reálnosti fakturovaného dodávateľa sú podľa žalovaného založené na relevantných faktoch, ktoré nesvedčia možnosti, aby mohol dodávateľ U. s.r.o. reálne dodať žalobcovi tovar uvedený na sporných faktúrach. Žalovaný pripomenul, že v zdaňovacom období október 2017 podľa dodávateľských faktúr mal byť materiál od spoločnosti U. s.r.o. dodaný v dňoch 03.10.2017, 09.10.2017, 16.10.2017, 20.10.2017, 25.10.2017 a 30.10.2017. Z evidencie vstupov a výstupov spoločnosti I. N., a.s. je zrejmé, že Ing. K. mal evidovaný vstup dňa 15.10.2017. Požiadavka žalobcu na vykonanie miestneho zisťovania je preto podľa žalovaného nepotrebná aj z toho dôvodu, že žalobca v poslednej spísanej zápisnici prišiel s tvrdením, že evidencia vstupov je irelevantná, keďže výrobné haly, v ktorých sa dodaný tovar spracovával v čase výkonu týchto činností, mali samostatný prístup a tvorili stavenisko a teda prechod cez hlavnú bránu do závodu, na ktorú poukazuje správca dane, nebol potrebný ani k ich vykonávaniu. Následne, keď žalobca zmenil svoje tvrdenie, keď tvrdil, že materiál nakúpený od spoločnosti U. s.r.o. preberal ešte pred výrobným závodom, je podľa žalovaného zrejmé, že žalobca si vo svojich tvrdeniach odporuje. Žalobca upravil svoje vyjadrenie ohľadom miesta odovzdania materiálu pravdepodobne potom, čo správca dane predložil vyhodnotené evidencie vstupov a výstupov osôb s oprávnením vstupu do areálu I. N., a.s. Túto zmenu v tvrdeniach žalobcu vyhodnotil žalovaný ako účelovú, čo napokon viedlo k vyhodnoteniu miestneho zisťovania ako nadbytočného dôkazného prostriedku.
46. Sporné faktúry z dôvodu, že nezodpovedajú skutočnosti, nepredstavujú podľa žalovaného zákonný podklad na odpočet DPH. Zaobstaranými dôkazmi nebol zaznamenaný a preukázaný nákup tovaru tak, ako bolo deklarované na sporných faktúrach. V dôsledku absencie chýbajúcich dokladov nebolo preukázané skutočné dodanie tovaru fakturovaným dodávateľom ako základnej podmienky na vznik nároku na odpočet DPH na vstupe. Dodávateľská spoločnosť nemohla v rozhodných zdaňovacích obdobiach skutočne dodať žalobcovi tovar a teda nemohla z tohto dôvodu vzniknúť daňová povinnosť (ale len formálne z dôvodu uvedenia na faktúre), ktorá by následne zakladala nárok žalobcu na odpočet DPH uvedenej na faktúrach od dodávateľa U. s.r.o. ako deklarovaného dodávateľa tovaru. Na základe vyššie uvedených skutočností žalovaný v napadnutom rozhodnutí prijal záver, že žalobca nepreukázal
splnenie zákonných podmienok na odpočítanie dane z faktúr, na ktorých je uvedený dodávateľ U. s.r.o., čím porušil § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) zákona o DPH.
47. Podľa § 19 ods. 1 prvá veta zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru.
48. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
49. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byt' platiteľovi dodané.
50. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
51. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. 52. Podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada.
53. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
54. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
55. Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
56. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
57. Podľa § 44 ods. 3 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/>daňového poriadku správca dane môže vykonať daňovú kontrolu aj u daňového subjektu, ktorému je príslušný iný správca dane; to neplatí, ak je správcom dane obec.
58. Podľa § 45 ods. 2 písm. c), d), e) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/ >daňového poriadku kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane povinnosti poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou, predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie
a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia a predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia.
59. Podľa § 46 ods. 5 daňového poriadku ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal.
60. Podľa § 68 ods. 1 druhá veta daňového poriadku vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/20210801> vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý začal daňovú kontrolu.
61. Podľa § 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu.
62. Po preskúmaní správnej žaloby, vyjadrenia žalobcu a vyjadrení žalovaného ako aj administratívneho spisu dospel senát správneho súdu k jednomyseľnému záveru, že rozhodnutie žalovaného je v súlade so zákonom a za súladný so zákonom možno označiť aj procesný postup žalovaného ako aj správcu dane vedúci k vydaniu napadnutého a prvostupňového rozhodnutia. Správny súd konštatuje, že správca dane vykonal vo veci rozsiahle, efektívne, dostatočné a na účely predmetu daňového konania orientované dokazovanie, o čom svedčí obsah administratívneho spisu, pričom z vykonaného dokazovania vyvodil správne skutkové závery, keď svoje úvahy, vedúce ho k ustáleniu skutkového stavu, racionálne odôvodnil a takto zistený skutkový stav správne právne posúdil. Žalovaný následne preskúmal skutkový stav a postup správcu dane a v napadnutom rozhodnutí sa vysporiadal s podstatnými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu a zároveň napadnuté rozhodnutie náležite odôvodnil. Záver správcu dane a žalovaného, že vykonaným dokazovaním bolo spochybnené, resp. nebolo preukázané reálne dodanie tovaru v zmysle sporných faktúr dodávateľom označeným na sporných faktúrach (spoločnosť U. s.r.o.) a žalobca si neoprávnene uplatnil právo na odpočet dane z dodávateľských faktúr od uvedeného dodávateľa, je opodstatnený, plne súladný s ustálenou rozhodovacou praxou súdu a judikatúrou kasačného súdu.
63. K dôkaznej povinnosti správny súd uvádza, že v daňovom konaní má prioritne dôkaznú povinnosť daňový subjekt (žalobca), pričom správca dane dokazovanie vykonáva a vedie a jeho úlohou je najmä zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy, v zmysle ktorých sú príslušné orgány povinné postupovať. Zásada voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu (žalobcu) ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.
64. Správny súd ďalej konštatuje, že potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu. Zo zásady
skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené a úhrada za toto poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 241/07-44). V tejto súvislosti je potrebné mať na pamäti základnú zásadu obchodného práva, ktorou je poctivý obchodný styk. Poctivý obchodný styk je základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti a prejavuje sa tým, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale aj vedomosť o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom (žalobcom) sú v zmysle zásady obsiahnutej v ustanovení § 3 ods. 6 daňového poriadku oprávnené. Nezodpovedá zásade zodpovedného a poctivého obchodného styku konanie podnikateľa, ktorý si riadne nepreverí svojho dodávateľa z hľadiska dôveryhodnosti, poctivosti, nepreverí si, či tovar alebo služby boli skutočne dodané zmluvným dodávateľom. Plnenia, resp. konania, ktoré nie sú uskutočnené v rámci obvyklých obchodných podmienok, u ktorých absentuje akýkoľvek ekonomický zmysel a sú deklarované len s cieľom získania výhod upravených zákonom, možno považovať za zneužitie objektívneho daňového práva.
65. Podľa názoru správneho súdu má správca dane právo preverovať reálnosť dodávky tovaru alebo služby. Už samotné zistenie skutočností, že dodávateľ nie je ekonomicky činný, že je nedôveryhodný, rizikový, problémový a nekontaktný, že nemá personálne a materiálne možnosti na realizáciu dodávky alebo služby, že zdaniteľné plnenie nie je odzrkadlené v jeho daňových výstupoch a účtoch, jednoznačne spochybňujú vierohodnosť o reálnosti dodávok tovaru alebo služieb tak, ako to bolo v prípade žalobcu. V okamihu, keď správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový subjekt (žalobca) v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Na strane žalobcu v postavení daňového subjektu totiž nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, pretože práve žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v daňovom priznaní. Dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte, pričom nemožno opomenúť, že cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou Rady Európskej únie o spoločnom systéme DPH je boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadom zneužívania (rozsudky z 29.04.2004, A. X. a E. A., C-487/01 a C-7/02 Zb. s. I. 5337, bod 76, ako aj z 21.02.2006, Halifax, a i., C-255/02 Zb. s. I. 1609, bod 71). Daňový subjekt (žalobca) disponuje právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH, je iniciátorom odpočítania DPH, preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene za zákonom stanovených podmienok a ak daňový subjekt (žalobca), na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenie spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený (rozsudok NS SR zo dňa 23.06.2010, sp. zn. 2Sžf/4/2009 v spojení s rozhodnutím ÚS SR zo dňa 23.02.2011, sp. zn. III. ÚS/78/2011-17, rozsudok NS SR 8Sžfk/10/2020 z 08.07.2020).
66. Správny súd konštatuje , že splnenie podmienok na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH nie je viazané výlučne na ich formálne preukázanie, ale podstatné je, aby formálne deklarované úkony mali svoj reálny a preukázateľný základ. Nárok na odpočet je viazaný na bezpodmienečné splnenie zákonných podmienok uvedených v citovaných právnych normách, pričom ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje), ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani pri dobromyseľnosti platiteľa, prijímajúceho zdaniteľné plnenie. Vo vzťahu k namietanému prenosu dôkazného bremena na žalobcu je potrebné uviesť, že zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a služby reálne uskutočnené (§ 9 zákona o DPH) konkrétnym subjektom uvedeným na faktúre. Pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet DPH teda nepostačuje iba predloženie dokladov (faktúr) s predpísaným obsahom; pre vznik nároku na odpočet DPH musí daňový subjekt (žalobca) zároveň preukázať reálne vykonanie obchodu, a to práve osobou uvedenou na faktúre. Pokiaľ teda žalobca tvrdil, že došlo k dodaniu tovaru dodávateľom U. s.r.o., bolo jeho povinnosťou takéto tvrdenie preukázať, predloženými dôkazmi odstrániť odôvodnené pochybnosti správcu dane a žalovaného.
67. Podľa správneho súdu samotné faktúry od dodávateľa sú len formálnou podmienkou uplatnenia si nároku na odpočítanie DPH na vstupe, nie však postačujúcou, pokiaľ nie sú odrazom reálneho plnenia. Rovnako tak zaúčtovanie predmetných faktúr ešte nezakladá podmienku možnosti uplatnenia práva na odpočítanie DPH zdaniteľnej dodávky tovarov a služieb. Ak daňové a účtovné doklady (faktúry, zmluvy, doklady o úhrade a pod.) neodrážajú materiálne plnenie a boli vystavené bez skutkovej podstaty, nemôže byť žalobcovi na základe takýchto podkladov a zhodného tvrdenia účastníkov fakturovaného obchodu priznané právo na odpočet DPH. Preto bolo základnou povinnosťou žalobcu ako daňového subjektu preukázať, že na uplatnenie práva na odpočítanie dane má právny nárok. Následne správca dane je oprávnený a zároveň i povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly zisťovať a preverovať základ dane alebo iné skutočnosti pre správne určenie dane alebo nároku na uplatnený odpočet DPH. Ak správca dane vykonaným preverovaním preukázateľne spochybní deklarovaný zdaniteľný obchod, je na daňovom subjekte, aby túto pochybnosť odstránil (vyvrátil), inak nie je možné priznať nárok na odpočítanie dane. Žalobca v konaní nedoložil také dôkazy, ktorými by preukázal, že dodanie fakturovaných tovarov bolo reálne uskutočnené dodávateľom uvedeným na faktúrach (spoločnosťou U. s.r.o.). Dodávateľ U. s.r.o. nie je riadne fungujúca spoločnosť, pretože konateľ je nekontaktný, neposkytuje základné informácie o podnikateľskej činnosti spoločnosti a nepredložil účtovné a daňové doklady spoločnosti. Výpoveď bývalého konateľa dodávateľskej spoločnosti U. s.r.o. V. K. bola nekonkrétna, nepresná, s tým, že svedok sa vyjadroval vo všeobecnej rovine a neuviedol žiadne okolnosti súvisiace s pôvodom sporného tovaru, pričom jeho výpoveď možno vyhodnotiť ako účelovú s cieľom formálne potvrdiť reálnosť dodania tovaru pre žalobcu. Bývalý konateľ V. K. správcovi dane nepredložil dôkazy preukazujúce reálne dodanie tovaru, nakoľko ich odovzdal novému konateľovi N. S., ktorý je nekontaktný. Dodávateľ U. s.r.o. podal poslednú účtovnú závierku za rok 2016, na výzvy správcu dane nereagoval, na registračnej adrese nesídlil, zásielky si nepreberal a neplnil si zákonné povinnosti voči správcovi dane. Daňovou kontrolou bolo spochybnené vykonávanie ekonomickej činnosti dodávateľa U. s.r.o., ktorá nebola reálne preukázaná. Spoločnosť U. s.r.o. nereagovala na výzvu správcu dane, so správcom dane nekomunikovala a požadované účtovníctvo správcovi dane nepredložila. Správca dane nemohol zistiť spôsob nadobudnutia tovaru, pohyb tovaru, fyzickú prepravu tovaru, skladovanie u dodávateľa a manipuláciu s preverovaným tovarom a celkovú vzájomnú obchodnú spoluprácu s deklarovaným dodávateľom U. s.r.o. Bývalí spoločníci a konatelia spoločnosti U. s.r.o. Ing. Z. H. a V. K. previedli svoj obchodný podiel spoločnosti a spoločnosť bola ex offo vymazaná z obchodného registra. Uvedené skutočnosti vo svojom súhrne odôvodnene generovali u správcu dane pochybnosti o reálnosti uskutočnených obchodov, najmä vo vzťahu k subjektu dodávateľa, pričom žalobca nepredložil v daňovom konaní také dôkazy, ktoré by tieto pochybnosti relevantne rozptýlili a obnovili dôveryhodnosť obchodných transakcií, ktoré v kontrolovanom zdaňovacom období mali byť realizované medzi žalobcom a spoločnosťou U. s.r.o. Vzhľadom na to, že žalobca, na ktorom leží dôkazné bremeno spoľahlivo nepreukázal, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje, nemohol byť nárok na odpočet dane za zdaňovacie obdobie október 2017 uznaný ako oprávnený. Z právneho hľadiska žalobca nesplnil zákonom stanovené podmienky pre odpočet DPH uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. V tejto súvislosti správny súd hodnotí námietku žalobcu ohľadne nesprávneho právneho posúdenia veci ako neopodstatnenú, nakoľko žalovaný v napadnutom rozhodnutí správne uviedol, že žalobca nepreukázal splnenie zákonných podmienok na odpočítanie DPH z faktúr od dodávateľa U. s.r.o., čím porušil § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH v súvislosti s § 19 ods. 1 zákona o DPH. Právne posúdenie v danej veci je podľa názoru správneho súdu správne.
68. Bez toho, aby sa správny súd venoval všetkým námietkam, na ktoré žalobca poukázal v početných bodoch správnej žaloby, čím mali byť porušené jeho práva vyplývajúce z daňového poriadku, zo zákona o DPH, prípadne z Ústavy Slovenskej republiky, je potrebné zdôrazniť, že daňová kontrola a po nej nasledujúce vyrubovacie konanie, zavŕšené prvostupňovým rozhodnutím správcu dane a naň nadväzujúce odvolacie konanie, neprebiehali bez vedomosti a už vôbec nie bez aktívnej ingerencie žalobcu ako účastníka administratívneho konania. Žalobca mal po celú dobu daňového konania možnosť aktívne sa zúčastňovať úkonov správcu dane prostredníctvom práv prináležiacich mu daňovým poriadkom, vyjadroval sa k jednotlivým zisteniam správcu dane, ku ktorým následne správca dane v zmysle daňového poriadku zaujímal stanoviská, s ktorými oboznamoval žalobcu. Daňová kontrola sa týkala vlastnej podnikateľskej činnosti žalobcu a ním deklarovaných obchodov, s ktorými musel byť oboznámený a už v prvotných štádiách daňovej kontroly mal faktickú možnosť pripraviť sa na účinné a
efektívne využívanie svojich práv, ktorých ústredným (jednotiacim) prvkom malo byť preukázanie jeho tvrdení.
69. K námietke o presúvaní dôkazného bremena správny súd uvádza, že z administratívneho spisu vyplýva, že správca dane v posudzovanom prípade zákonným spôsobom viedol dokazovanie, snažil sa úplne a presne zistiť skutkový stav veci s tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly všetky potrebné podklady a dôkazy pre svoje rozhodnutie, bez ohľadu na to, či tieto dôkazy boli v prospech alebo v neprospech žalobcu a tieto i správne vyhodnotil. Rozhodovacou praxou kasačného súdu je ustálené, že pokiaľ správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov na faktúre (k čomu v posudzovanom prípade nepochybne došlo), musí daňový subjekt (žalobca) v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Na strane žalobcu v postavení daňového subjektu totiž nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, pretože žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti potrebné pre priznanie nároku na odpočet DPH. Dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte. Správny súd sa nestotožňuje s tvrdením žalobcu, že žalovaný a správca dane nezákonne zaťažili žalobcu dôkazným bremenom. Ako už bolo vyššie uvedené, okamihom, keď správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov na sporných faktúrach, musí žalobca produkovať (označiť a navrhnúť) ďalšie dôkazy na preukázanie, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Je len a len na žalobcovi, akými skutočnosťami (dôkazmi) preukáže reálnosť sporných obchodov. V zmysle daňového poriadku totiž možno na preukázanie rozhodujúcich skutočností použiť všetko, čo nie je získané v rozpore so zákonom. V posudzovanom prípade je podstatou sporu to, či predmetný obchod reálne prebehol tak, ako je deklarované spornými faktúrami, teda či dodávateľ označený na faktúrach reálne uskutočnil dodanie tovaru pre žalobcu. V každom prípade je potrebné si uvedomiť, že je to práve žalobca, na ktorom leží dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia. Pokiaľ si túto procesnú povinnosť žalobca nesplní, nemôže mu byť nárok na odpočet DPH priznaný. Na základe uvedeného správny súd hodnotí predmetnú žalobcovu námietku ako neodôvodnenú.
70. Na tomto mieste je vhodné uviesť, že je potrebné mať na pamäti, že žalobca má povinnosť prijať všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozsudky SD EÚ vo veciach napr. Teleos plc. a spol., C-409/04, Vlaamse Oliemaatschappij NV, C-499/10), pričom určenie opatrení, ktoré možno v konkrétnom prípade požadovať od žalobcu uplatňujúceho si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jeho plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností konkrétneho prípadu vo veci samej (rozsudok SD EÚ v spojených veciach Mahagében kft. a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11). Podľa správneho súdu možno od žalobcu spravodlivo požadovať, aby mal vedomosť o svojich obchodných partneroch a aby pri obchodovaní zachovával potrebnú mieru opatrnosti. Poctivý obchodný styk je základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti a prejavuje sa tým, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale aj vedomosť o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Za stavu, že žalobca podstúpi riziko a začne s nedôveryhodným subjektom obchodovať, musí si byť vedomý toho, že na preukázanie reálnosti uskutočnenia služieb od takejto spoločnosti bude musieť správcovi dane predložiť také dôkazy, ktoré reálnosť služieb bez akýchkoľvek pochybností potvrdia.
71. Správny súd konštatuje, že daňové orgány vychádzali pri svojom rozhodovaní z dokazovania orientovaného na predmet daňového konania, a to v rozsahu postačujúcom na učinenie záveru o nepreukázaní uskutočnenia dodania tovaru dodávateľom U. s.r.o. Na základe nimi vykonaného dokazovania s poukazom na ustanovenia § 49 ods. 1, ods. 2 zákona o DPH potom vec správne posúdili tak, že žalobca si uplatnil nárok na odpočítanie dane v kontrolovanom zdaňovacom období v rozpore so zákonom, keď nepreukázal, že zdaniteľné plnenia boli skutočne realizované dodávateľskou spoločnosťou tak, ako je deklarované na sporných faktúrach. Svoje rozhodnutie náležite odôvodnili, zistený skutkový stav správne posúdili s poukazom na vykonané dokazovanie, ktoré vyhodnotili a uviedli svoju správnu úvahu. Rozhodnutie žalovaného a správcu dane netrpí vadou nepreskúmateľnosti, ako namietal žalobca.
72. Správny súd poukazuje na to, že pochybnosti správcu dane a žalovaného v danej veci o reálnosti predmetného obchodu na základe sporných faktúr sú založené na skutočnostiach, ktoré vyplynuli z dokazovania vykonaného správcom dane za účelom preverenia tvrdení žalobcu. Správca dane
správne zameral a rozšíril dokazovanie aj na skutočnosti, ktoré presahujú rámec právnej sféry vplyvu žalobcu, t. j. aj na právne vzťahy týkajúce sa dodávateľa deklarovaného na sporných faktúrach a jeho subdodávateľov uvedených v kontrolných výkazoch ako aj na kontrolu odberateľského vzťahu. Správca dane mal právo preveriť existenciu zdaniteľných obchodov, ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti. Nemal však povinnosť žalobcovi oznamovať, akým spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení, že sa obchody tak, ako boli faktúrou deklarované, skutočne realizovali. Postup správcu dane a žalovaného, ktorým spochybnili dôkazy predložené žalobcom v daňovom konaní, resp. ich vyhodnotili ako formálne alebo ako nepostačujúce na preukázanie žalobcom uvádzaných tvrdení, vrátane odôvodnenia týchto pochybností, je potrebné považovať za preukázané zisteným skutkovým stavom a za právne korektné. Úvahy správcu dane a žalovaného odôvodňujúce toto spochybnenie nevykazujú prvky arbitrárnosti, ale naopak účinne viedli k opätovnému preneseniu dôkazného bremena na žalobcu, pričom v konečnom dôsledku možno dôkazné bremeno žalobcu považovať za neunesené. Záver správcu dane a žalovaného o tom, že žalobca neuniesol v daňovom konaní dôkazné bremeno, je preto potrebné považovať za náležite vyargumentovaný. Ak žalobca dôkazné bremeno neuniesol, nemohol úspešne a právne účinne uplatniť svoj nárok na odpočet DPH. Podľa správneho súdu správca dane a žalovaný svoje rozhodnutie náležite odôvodnili a preto námietka žalobcu o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutí je nedôvodná.
73. K námietke ohľadne nepríslušnosti správcu dane na vykonanie daňovej kontroly ako aj na vydanie prvostupňového rozhodnutia správny súd uvádza, že hodnotí túto námietku ako nedôvodnú. Oprávnenie vykonať daňovú a na ňu nadväzujúce vyrubovacie konanie u daňového subjektu s trvalým pobytom v územnom obvode iného správcu dane vyplýva z § 44 ods. 3 daňového poriadku, na základe ktorého správca dane môže vykonať daňovú kontrolu aj u daňového subjektu, ktorému je príslušný iný správca. Zároveň podľa § 68 ods. 1 druhá veta daňového poriadku vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý začal daňovú kontrolu. Daňový poriadok <https://www.beck-online.sk/bo/document- view.seam?documentId=pj5f6mrqga4v6njwgm> správcovi dane (s výnimkou správcu dane, ktorým je obec) umožňuje vykonať daňovú kontrolu u daňového subjektu, aj keď podľa zákona nie je na správu daní miestne príslušný, a to bez predchádzajúceho delegovania miestnej príslušnosti, resp. bez toho, aby daňovú kontrolu vykonával ako dožiadaný orgán. Na základe oprávnenia vyplývajúceho z § 44 ods. 3 daňového poriadku mohol vykonať daňovú kontrolu u žalobcu Daňový úrad Trenčín, pobočka Považská Bystrica, napriek tomu, že miestne príslušným správcom dane žalobcu je Daňový úrad Prešov. Následne v zmysle § 68 ods. 1 daňového poriadku musel vykonať vyrubovacie konanie a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydať Daňový úrad Trenčín, pobočka Považská Bystrica. Žiadne pochybnosti o určení miestnej príslušnosti medzi daňovými úradmi nevznikli a preto nebol dôvod, aby o miestnej príslušnosti rozhodoval žalovaný v zmysle § 7 ods. 4 daňového poriadku. Daňový poriadok neustanovuje, že by daňový subjektu (žalobca) mohol v priebehu daňovej kontroly podať námietku miestnej príslušnosti, o ktorej by bol žalovaný povinný rozhodnúť. S uvedenou námietkou sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí riadne a vecne správne vyporiadal.
74. Čo sa týka námietky ohľadne toho, že protokol z daňovej kontroly neobsahuje potrebné náležitosti, keďže neobsahuje sídlo správcu dane, ale obsahuje len sídlo pobočky, správny súd zhodne so žalovaným konštatuje, že zákonodarca nerozčleňoval daňový úrad pridaním jeho pobočiek navonok, ale smerom dovnútra. Preto aj pracovníci pobočky daňového úradu, hoci vykonávajú svoju činnosť na adrese odlišnej od adresy sídla daňového úradu, tak konajú ako oprávnené úradné osoby daňového úradu tvoriace integrálnu súčasť jeho personálneho substrátu. V § 5 ods. 1 zákona č. 479/2009 Z.z. je vymedzený priestor, v ktorom daňový úrad vrátane pobočiek a kontaktných miest vykonáva svoju zákonom vymedzenú pôsobnosť. Podľa § 5 ods. 6 zákona č. 35/2019 Z.z. na zabezpečenie výkonu činnosti daňových úradov možno zriadiť pobočky daňového úradu a kontaktné miesta; pobočky daňového úradu a kontaktné miesta na návrh riaditeľa daňového úradu zriaďuje a zrušuje prezident. V prejednávanom prípade pobočka Daňového úradu Trenčín, Považská Bystrica vykonala daňovú kontrolu a vydala protokol a rozhodnutie, na čo nepotrebuje právnu subjektivitu ani procesnú spôsobilosť, nakoľko v zmysle § 5 ods. 6 zákona č. 35/2019 Z.z. je prenesené na pobočku oprávnenie vykonávať činnosti daňového úradu vymedzené v § 5 ods. 5 citovaného zákona, t.j. správu daní, ktorej obsahom je aj výkon daňovej kontroly a vyrubovacieho konania.
75. K námietke, že výzva na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole nebola podpísaná žiadnou osobou, resp. že daňová kontrola nebola riadne ukončená, správny súd konštatuje, že napriek chýbajúcemu podpisu predmetný nedostatok nespôsobuje neplatnosť, resp. nezákonnosť prvostupňového ani napadnutého rozhodnutia ako takého, nakoľko predmetná výzva obsahuje všetky ostatné zákonné náležitosti, pričom možno konštatovať, že išlo o omyl, ktorý však nespôsobil, že by daňová kontrola nebola v zákonom stanovenej lehote ukončená a nespôsobil ani žiadne obmedzenie alebo ukrátenie žalobcových práv. Protokol z daňovej kontroly bol riadne podpísaný ako aj riadne doručený, pričom v zmysle § 46 ods. 9 písm. a) daňového poriadku doručením protokolu sa daňová kontrola končí. Žalobca taktiež napriek uvedenému nedostatku doručil správcovi dane svoje pripomienky k protokolu, čím výzvu správcu dane a následné vyrubovacie konanie akceptoval. Správny súd konštatuje nedôvodnosť predmetnej námietky, nakoľko ide o účelovú námietku v snahe vyhnúť sa vyrubenej dani.
76. K námietke žalobcu týkajúcej sa nevykonania dokazovania - miestne zisťovanie za účelom preukázania materiálneho plnenia a výsluch svedkov, pracovníkov žalobcu, ktoré by preukázali existenciu a spracovanie tovaru a dodanie tovarov dotknutým dodávateľom, čím malo dôjsť k neúplnému zisteniu skutkového stavu a k neumožneniu žalobcovi splniť si svoje dôkazné povinnosti správny súd uvádza, že v danom prípade miestne zisťovanie nemôže vyvrátiť dôvodné pochybnosti správcu dane a žalovaného, ktorí nespochybnili existenciu tovaru, ani ekonomickú činnosť žalobcu, ale spochybnili dodávateľa tovaru. Žalobca a tiež i svedok Richard K. zhodne tvrdili, že tovar žalobcovi dodal svedok a žalobca si tovar osobne prevzal, z čoho vyplýva, že pri preberaní tovaru neboli prítomní zamestnanci žalobcu, ktorí by mohli potvrdiť dodanie tovaru od deklarovaného dodávateľa. K dodaniu a prevzatiu tovaru malo dôjsť v areáli I. N., a.s., čo znamená, že v deň dodania tovaru, ktorý je uvedený na jednotlivých faktúrach, musí mať svedok V. K. povolený vstup do areálu tejto spoločnosti. Z dokladov predložený I. N., a.s. však jednoznačne vyplýva, že v uvedených dňoch svedok vstup do areálu spoločnosti zaznamenaný nemal a žalobca mal evidovaný vstup iba dňa 10.04.2017. Žalovaný správne v rozhodnutí poukázal i na účelovú zmenu výpovede žalobcu, ktorý po oboznámení sa s uvedeným dôkazom tvrdil, že tovar preberal ešte pred výrobným závodom. Z uvedených dôvodov správny súd vyhodnotil námietku žalobcu ako nedôvodnú, nakoľko ani vykonanie miestneho zisťovania ani výsluchu zamestnancov žalobcu nemohli preukázať dodanie tovaru spoločnosťou U. s.r.o. To bol aj dôvod, prečo správny súd neakceptoval návrh na výsluch žalobcom navrhnutých svedkov v konaní pred správnym súdom, pričom okrem vecnej nadbytočnosti takéhoto dokazovania je potrebné zdôrazniť aj to, že správny súd podľa aktuálnej koncepcie správneho súdnictva nie je súdom skutkovým, t.j. nenahrádza činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu veci.
77. Správny súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalobcu o porušení vyhľadávacej zásady vo vyrubovacom konaní. Je pravdou, že žalobca nenavrhol vykonať dokazovanie prehľadom vstupov a výstupov do výrobného závodu I. N., a.s., ale je na úvahe správcu dane, aké dôkazy vykoná, aby skutkový stav zistil čo najúplnejšie a nie je viazaný pritom len návrhmi daňového subjektu. Keďže daňový subjekt - žalobca tvrdil, že k dodaniu tovarov od spoločnosti U. s.r.o. dochádzalo v uvedenom závode, kde bol tovar aj ďalej spracovávaný pre odberateľov žalobcu, bolo logické, že dodávateľ musel mať v dňoch dodania tovaru evidovaný vstup a výstup do tohto závodu, a preto správca dane, reagujúc na tvrdenie žalobcu a dodávateľa ohľadom dodania tovaru, si vyžiadal od spoločnosti I. N., a.s. prehľad vstupov a výstupov do areálu závodu. I keď uvedený dôkaz bol vyžiadaný až vo vyrubovacom konaní, nejde o porušenie daňového poriadku, ale o povinnosť správcu dane v zmysle § 24 ods. 2 daňového poriadku. Žalobca poukazoval na rozsudok NS SR sp.zn. 4Sžfk/10/2016, ktorý však v danej veci nie je aplikovateľný, pretože sa týkal vykonávania dokazovania správcom dane po tom, ako už súd právoplatne rozhodol, že nebola dodržaná zákonná lehota na výkon daňovej kontroly.
78. Pokiaľ žalobca vo svojich písomných vyjadreniach adresovaných do spisov týkajúcich sa vecí prejednávaných pred senátom 11S Krajského súdu v Trenčíne poukazoval jednak na skutočnosť, že na základe obdobných žalôb podaných žalobcom už skôr prebehli súdne prieskumy na Krajskom súde v Trenčíne pred iným senátom (senát 13S), ktoré boli právoplatne ukončené tak, že správny súd žalobám vyhovel a napadnuté rozhodnutia zrušil a tiež, že voči žalobcovi žalovaný rozhodnutia správcu dane, týkajúce sa daňovej kontroly za rok 2016, zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, správny súd považuje za potrebné uviesť, že nie je viazaný právnym názorom iného senátu, keď po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k inému právnemu záveru. Proti rozhodnutiam, na ktoré poukazoval žalobca, podal žalovaný kasačnú sťažnosť a tak vo veci bude rozhodovať Najvyšší správny súd Slovenskej republiky,
ktorého právnym názorom je nižší súd viazaný. Tiež je potrebné uviesť, že i keď v zmysle § 3 ods. 9 daňového poriadku platí zásada, že v skutkovo zhodných prípadoch nemajú vznikať neodôvodnené rozdiely, rozhodnutia žalovaného, na ktoré žalobca poukazoval, sa týkali síce žalobcu, ale inej daňovej kontroly, za iné zdaňovacie obdobia, vo veci konal iný správca dane a tiež neuznané odpočty DPH sa týkali dodávok od iných dodávateľov. Naviac uvedenú námietku žalobca uplatnil až po zákonom stanovenej lehote, a preto správny súd na ňu neprihliadol v zmysle § 62 ods. 1 SSP.
79. Za nedôvodnú správny súd vyhodnotil i námietku žalobcu, že správca dane a žalovaný nerešpektujú judikatúru SD EÚ a tiež NS SR, na ktoré v žalobe poukázal. V prejednávanej veci odpočet DPH žalobcovi nebol uznaný z dôvodu nesplnenia zákonných podmienok, keď nepreukázal dodanie tovaru dodávateľom U. s.r.o. a nie z dôvodu, že napriek splneniu hmotnoprávnych podmienok na odpočet DPH podľa zákona o DPH je plnenie poznačené podvodným či zneužívajúcim konaním, o ktorom žalobca mal alebo mal mať vedomosť. S uvedenou námietkou sa vyporiadal i žalovaný v napadnutom rozhodnutí.
79. Správny súd je toho názoru, že záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Žalobca nepreukázal splnenie podmienok pre odpočítanie dane z vyššie uvedených dôvodov a po preskúmaní veci správny súd dospel k záveru, že ani v procesnom postupe správcu dane a žalovaného neboli zistené porušenia daňového poriadku. Daňové orgány vykonali riadne dokazovanie a žalovaný prihliadol na všetky relevantné skutočnosti, ktoré vyšli v daňovom konaní najavo. Z uvedených dôvodov správny súd dospel k záveru, že námietky uvedené v žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného ani prvostupňového rozhodnutia správcu dane.
80. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a nedôvodnosť námietok žalobcu správny súd podľa § 190 SSP žalobu zamietol.
81. O trovách konania súd rozhodol podľa § 168 SSP, v zmysle ktorého žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne. V prejedávanej veci procesne úspešnému žalovanému, ktorým je orgán štátnej správy, správny súd náhradu trov nepriznal, nakoľko žalovanému nevznikli žiadne dôvodne vynaložené trovy a trovy konania si v prípade úspechu žalovaný ani neuplatnil.
82. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní odo dňa doručenia tohto rozsudku na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne.
V kasačnej sťažnosti je potrebné uviesť všeobecné náležitosti podania podľa § 57 SSP, t.j. ktorému správnemu súdu je podanie určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d) SSP, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.