Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

28CoE/64/2021

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov senátu JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Michala Boroňa v exekučnej veci oprávneného: Slovenská konsolidačná, a.s., so sídlom Cintorínska 21, Bratislava, IČO: 35 776 005, proti povinnému: N. Č., H..: XX.XX.XXXX, N. K. XX, XXX XX N. K., o vymoženie 368,72 eura s príslušenstvom, vedenou súdnym exekútorom JUDr. Michalom Bulkom, Exekútorský úrad so sídlom Nám. sv. Egídia č. 95, 058 01 Poprad pod sp. zn. EX 2515/2010, o odvolaní súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Poprad č. k. -18 zo dňa 16.10.2019, takto

rozhodol:

I. Potvrdzuje uznesenie vo výroku II.

II. Účastníkom a súdnemu exekútorovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Napadnutým uznesením Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „exekučný súd“) vo výroku I. zastavil exekúciu, keďže mal za preukázané, že po začatí exekučného konania bol na majetok povinného vyhlásený konkurz a v konaní sa jedná o pohľadávku, ktorá môže byť uspokojená iba v konkurze a zároveň nejde o nedotknutú pohľadávku. Vo výroku II. nepriznal súdnemu exekútorovi nárok na náhradu trov exekúcie, keďže oprávnený podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku v znení právnej úpravy účinnej do 31.12.2012 nenesie žiadnu zodpovednosť, že sa povinný počas exekúcie dostal do konkurzu a keďže oprávnený zastavenie exekúcie nezavinil, nie je možné mu uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Rovnako nemal splnené podmienky na znášanie trov exekúcie oprávneným podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, nakoľko v danom prípade nerozhodoval o zastavení exekúcie z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, ale exekučné konanie bolo zastavené ex lege, z dôvodu vyhlásenia konkurzu.

2. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie o trovách exekúcie odvolanie súdny exekútor. Namietal, že uznesením súdu prvej inštancie došlo k porušeniu čl. 46. ods. 1 SR a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Tvrdil, že súdny exekútor má vždy nárok na úhradu trov exekúcie. Nie je totiž zrejmé, prečo by mal všetky náklady vynaložené v súlade so zákonom a účelné, ktoré počas konania vznikli, znášať sám, keď iba konal svoju zákonom ustanovenú povinnosť. Vykonával exekučnú činnosť na základe zákona a na návrh oprávneného. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 31.01.2008 v obdobnej veci. Rovnako dal do pozornosti nález Ústavného súdu sp. zn. , ako aj stanovisko Ústavného súdu ČR st. 23/06. Navrhol zrušiť uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku o trovách exekúcie a schváliť trovy exekúcie tak, ako ich vyčíslil v návrhu na zastavenie exekúcie zo dňa 25.09.2018.

3. Vo vyjadrení k odvolaniu súdneho exekútora sa oprávnený stotožnil s názorom exekučného súdu v plnom rozsahu. Navrhol, aby odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu ako vecne správne.

4. Odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní súdneho exekútora v zmysle (ďalej len ), preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s a v spojení s Exekučného poriadku, v znení účinnom do 31.03.2017, v zmysle tohto zákona. Vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s a contrario, pričom dospel k záveru, že odvolanie súdneho exekútora nie je dôvodné.

5. Pri rozhodovaní o trovách exekúcie sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

6. V čase začatia exekučného konania dňa 30.11.2010 Exekučný poriadok upravoval iba dva prípady, kedy mohol byť na nahradenie trov exekúcie zaviazaný oprávnený. Išlo o prípad, ak k zastaveniu exekúcie došlo zavinením oprávneného (§ 203 ods. 1 Exekučného poriadku) a prípad, ak sa exekúcia zastavila z dôvodu, že majetok povinného nestačil ani na úhradu trov exekúcie (§ 203 ods. 2 Exekučného poriadku). V čase začatia exekučného konania teda neexistovala právna úprava umožňujúca zaviazať na náhradu trov exekúcie oprávneného v prípade, ak na majetok povinného bol vyhlásený konkurz. Táto možnosť vyplývajúca z ust. Exekučného poriadku bola zavedená až novelou Exekučného poriadku vykonanou účinnou od 01.01.2012. prechodné ustanovenia nemá. Vo všeobecnosti platí, že nové ustanovenia zákona sa aplikujú nielen v konaniach, ktoré boli začaté po účinnosti novely, ale aj v konaniach, ktoré boli začaté podľa starších právnych predpisov. Túto zásadu však nemožno uplatniť bezvýhradne. Možno ju aplikovať pri procesných pravidlách, ak jej použitie nenaráža na princíp zákazu retroaktivity, ktorý platí aj v procesnom práve. Podstata tohto princípu spočíva v tom, že nová právna úprava nesmie zhoršiť materiálne postavenie subjektu práva, v tomto prípade účastníka konania. Uvedený záver vyplýva aj z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 13.09.2016, na ktoré odkázal aj súd prvej inštancie.

7. V prejednávanej veci oprávnený vstupoval do konania s dôverou v právo s tým vedomím, že len pri právom predvídateľných okolnostiach, jasných mu už pri začatí konania, bude materiálne znášať neúspešnosť konania a že tieto nebudú menené, resp. ak budú menené, nebudú sa vzťahovať na neho. Táto dôvera nemôže byť narušená a nová právna úprava nesmie rozšíriť prípady, v ktorých je oprávnený povinný nahradiť trovy exekúcie a tak zhoršiť jeho pozíciu. Súd prvej inštancie preto správne postupoval, ak pri rozhodovaní o trovách exekúcie vychádzal z právnej úpravy účinnej v čase začatia exekučného konania.

8. Vzhľadom na vyššie prijatý záver odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne. V danom prípade bolo potrebné pri rozhodovaní o nároku súdneho exekútora na náhradu trov exekúcie postupovať podľa právnych predpisov účinných v čase začatia exekúcie, teda účinných ku dňu 30.11.2010, kde Exekučný poriadok ustanovoval všeobecnú povinnosť povinného znášať trovy exekúcie a iba v prípade, ak bola naplnená niektorá z podmienok výslovne upravených v § 203 ods. 1 a 2, súd má možnosť na náhradu trov exekúcie zaviazať oprávneného. Vyhlásenie konkurzu na majetok povinného však takou skutočnosťou upravenou v § 203 Exekučného poriadku nie je, neboli tak splnené podmienky na uloženie povinnosti platiť trovy exekútora oprávnenému.

9. Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa . Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa je nepochybne aj nárok na náhradu trov konania. Hoci súdny exekútor má zákonný nárok na úhradu trov, nemusí to bezpodmienečne znamenať, že tieto trovy aj v každom prípade reálne vymôže (). Odvolací súd sa tak stotožnil s konštatovaním exekučného súdu, že môže nastať pri výkone exekúcie stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora vo vzťahu k trovám, pričom to nemusí nevyhnutne viesť k protiústavným dôsledkom.

10. Odvolací súd poukazuje tiež na rozhodnutie Ústavného súd Slovenskej republiky sp. zn. , kde tento súd o.i. konštatoval, že legitímna nádej súdneho exekútora nadobudnúť náhradu trov exekučného konania vzniká až momentom nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia exekučného súdu o priznaní náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi. V prípade súdneho exekútora nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 SR tiež z dôvodu, že ani samotným nepriznaním trov exekúcie v požadovanej sume nebolo na súdneho exekútora kladené neprimerané bremeno, a to s ohľadom na jeho postavenie vyplývajúce z Exekučného poriadku. Podľa článku 4 ods. 2 Dohovoru, od nikoho sa nebude vyžadovať, aby vykonával nútené alebo povinné práce. Z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že o nútenú alebo povinnú prácu ide vtedy, ak sa vykonáva bez súhlasu dotknutej osoby, má nespravodlivý, či vynútený charakter a výkon tejto práce je neodvratný. Z uvedeného je zrejmé, že nútenou prácou je iba taká práca, ktorá je vykonávaná osobou proti jej vôli. Nútenou alebo povinnou prácou je nepochybne najmä taká práca, ktorá je požadovaná od jednotlivca pod hrozbou akéhokoľvek trestu a na vykonanie ktorej jednotlivec nedal súhlas z vlastnej vôle. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva ďalej i to, že tam, kde povinnosť vykonávať určitú prácu vyplýva zo zákona a všeobecne súvisí s určitou profesiou, sa predpokladá, že osoba, ktorá si zvolila túto profesiu, tým implicitne akceptuje aj povinnosti spojené s výkonom danej profesie. Pri posudzovaní oprávnenosti požiadavky však treba vziať do úvahy aj platovú úroveň služby, alebo iné faktory kompenzácie, teda aj to, ako je daná profesia honorovaná v porovnaní s inými profesiami. Súdny exekútor funkciu súdneho exekútora a s ňou spojené povinnosti na seba prevzal dobrovoľne. Už len z uvedeného dôvodu nemožno uvažovať o tom, že vykonávanie exekúcie súdnym exekútorom bolo výkonom nútenej práce v zmysle článku 4 ods. 2 Dohovoru, pretože táto práca nebola vykonávaná proti vôli súdneho exekútora. Nemožno sa stotožniť s tvrdením súdneho exekútora, že výkon exekučnej činnosti by bol v obdobných prípadoch nútenou prácou len z dôvodu, že mu za ňu nebola priznaná odmena, so zohľadnením celkovej platobnej úrovne služieb poskytovaných súdnym exekútorom, ako aj s ohľadom na to, ako je profesia súdneho exekútora honorovaná v porovnaní s inými profesiami. Činnosti, ktoré vykonal súdny exekútor, nevybočovali z bežného rámca povinností súdneho exekútora a mali protihodnotu vo výhodách súvisiacich s jeho profesiou (profesijný monopol na vykonávanie exekúcií).

11. S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. uznesenie vo výroku o nepriznaní náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi ako vecne správne potvrdil.

12. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ust. v spojení s ustanovením . Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že v odvolacom konaní úspešnému oprávnenému a povinnému žiadne trovy v tomto štádiu konania nevznikli a neúspešný súdny exekútor nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd vychádza z základných princípov zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa v spojení s ust. o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy konania nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho konania.

13. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).