Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

12CoPr/1/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Martina Štubniaka a sudkýň JUDr. Janky Benkovičovej a JUDr. Janky Boroškovej, v spore žalobcu R.. Y. P., narodeného XX. XX. XXXX, trvale bytom M. R. L. XXXX/XX, XXX XX Z., proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63/63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o zaplatenie 307,55 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. -155 z 21. novembra 2019 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Zvolen č. k. -169 z 21. novembra 2019, takto

rozhodol:

I. Rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením vo výroku I. a v závislom výroku o trovách konania (III. výrok) p o t v r d z u j e.

II. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Zvolen (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 281,95 Eur s úrokom z omeškania 5 % od 01. 04. 2016 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (I. výrok). Žalobu v prevyšujúcej časti zamietol (II. výrok). Žalobcovi priznal náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 84 % splatnú do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia prvoinštančného súdu o výške trov konania (III. výrok).

2. Následne súd prvej inštancie opravným uznesením č. k. -169 z 21. 11. 2019 opravil I. výrok rozsudku tak, že za slovné spojenie „s 5 % úrokom z omeškania“ doplnil slovo „ročne“.

3. Súd prvej inštancie takto rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal od žalovanej zaplatenia sumy 307,55 Eur s úrokom z omeškania 5 % ročne z tejto sumy od 01. 04. 2016 do zaplatenia titulom vyplatenia náhrad súvisiacich s vykonanou služobnou cestou.

4. Prvoinštančný súd mal preukázané, že denným rozkazom zo dňa 20. 11. 2015 bol žalobca v rámci svojho služobného pomeru colníka vyslaný na služobnú cestu v trvaní od 23. 11. 2015 s miestom nástupu SCU Malacky o 7.00 hod do 22. 01. 2016 s miestom príchodu zo služobnej cesty SCÚ Malacky o 15.00 hod a s miestom plnenia služobnej cesty Colný úrad Bratislava - PCÚ Letisko. Svoje úlohy na služobnej ceste žalobca plnil v dňoch 23. 11. 2015, 24. 11. 2015, 25. 11. 2015, 26. 11. 2015, 30. 11. 2015, 01. 12. 2015, 02. 12. 2015, 03. 12. 2015, 09. 12. 2015, 10. 12. 2015, 15. 12. 2015, 16. 12. 2015, 17. 12. 2015, 04. 01. 2016 a 05. 01. 2016 a za tieto dni si vyúčtoval náhradu cestovného a stravného.

5. Pokiaľ bolo v konaní sporným, či žalobcovi vznikol nárok na náhradu cestovného z Gajár (kde bol ubytovaný) do Bratislavy ako miesta výkonu štátnej služby v rámci služobnej cesty alebo len z Malaciek, odkiaľ bol na služobnú cestu do Bratislavy vyslaný, prvoinštančný súd dospel k záveru, že pravidelným miestom výkonu štátnej služby žalobcu boli Malacky, a to stanica Colného úradu Malacky, Colný úrad Bratislava. Žalobca bol vyslaný na služobnú cestu z SCÚ Malacky na Colný úrad Bratislava - PCÚ Letisko, začiatok a rovnako koniec služobnej cesty bolo SCÚ Malacky a už pred začiatkom služobnej cesty žalobca býval na ubytovni v Gajaroch, odkiaľ dochádzal na pravidelné miesto výkonu štátnej služby v Malackách. Vzhľadom na to žalobcovi vznikol nárok na preplatenie cestovného len z Malaciek do Bratislavy a späť, t. j. z pravidelného miesta výkonu štátnej služby a teda aj z miesta nástupu na služobnú cestu ako to bolo uvedené v dennom rozkaze a aj v prílohe č. 2 smernice č. 11/2014. Podľa doložených cestovných lístkov stála žalobcu cesta z Malaciek do Bratislavy čiastku 2,25 Eur, spätne takisto 2,25 Eur, žalobcovi tiež vznikol nárok na preplatenie cestovného v MHD v rámci Bratislavy, ktoré bolo buď za 60 minút v hodnote 1,20 Eur alebo 24-hodinový lístok za 3,50 Eur. Žalobca pripojil aj cestovný lístok za priamu cestu Gajary - Bratislava v cene 2,52 Eur, z uvedených dôvodov mu však patrila iba náhrada vo výške 2,25 Eur.

6. Ďalej prvoinštančný súd skúmal, či žalobcovi vznikol nárok na preplatenie cestovného z Bratislavy do Čadce, resp. z Čadce do Bratislavy, teda za cesty z miesta výkonu služobnej cesty PCÚ Bratislava Letisko do miesta trvalého pobytu a späť v zmysle o štátnej službe colníkov v znení účinnom v tom čase. Žalobca si uplatnil náhradu cestovného za cesty Bratislava - Čadca, resp. Čadca - Bratislava v dňoch 26. 11. 2015, 30. 11. 2015, 03. 12. 2015, 09. 12. 2015, 10. 12. 2015, 15. 12. 2015, 17. 12. 2015, 04. 01. 2016 a 05. 01. 2016. Prvoinštančný súd mal preukázané, že žalobca síce vykonával službu na Colnom úrade Bratislava, PCÚ Letisko nikdy nie viac ako 4 po sebe nasledujúce dni, avšak ust. a aj interný riadiaci akt žalovanej (znejúci totožne ako označené zákonné ustanovenie) hovorí, že zamestnancovi vyslanému na služobnú cestu patrí náhrada preukázaných cestovných výdavkov za cesty na návštevu rodiny do miesta trvalého pobytu, ak služobná cesta trvá viac ako 7 po sebe nasledujúcich kalendárnych dní, a to každý týždeň. Vzhľadom na znenie denného rozkazu zo dňa 20. 11. 2015 trvala služobná cesta žalobcu viac ako 7 po sebe nasledujúcich kalendárnych dní - trvala 2 mesiace - a preto žalobcovi vznikol nárok na náhradu preukázaných výdavkov za cesty na návštevu rodiny do miesta trvalého pobytu, a to každý týždeň. Žalobca si uplatnil náhradu cestovných výdavkov za cestu na návštevu rodiny v mieste trvalého pobytu vždy len raz za týždeň v súlade s uvedeným zákonným ustanovením.

7. Preto prvoinštančný súd po podrobnom rozpísaní relevantných ciest (48. odsek odôvodenia napadnutého rozsudku) priznal žalobcovi na základe predložených cestovných lístkov čiastku 100,85 Eur + za cestovné v MHD čiastku 37,60 Eur, spolu teda na náhrade cestovného sumu 138,45 Eur.

8. Pokiaľ si ďalej žalobca uplatnil náhradu stravného za dni reálneho výkonu služobnej cesty (23. 11. 2015, 24. 11. 2015, 25. 11. 2015, 26. 11. 2015, 30. 11. 2015, 01. 12. 2015, 02. 12. 2015, 03. 12. 2015, 09. 12. 2015, 10. 12. 2015, 15. 12. 2015, 16. 12. 2015, 17. 12. 2015, 04. 01. 2016 a 05. 01. 2016), prvoinštančný súd konštatoval nespornosť toho, že v tieto dni bol žalobca na pracovisku PCÚ Bratislava Letisko. Žalovaná sa bránila, že nešlo o nepretržitú služobnú cestu, ale o jednotlivé služobné cesty s tým, že žalobca sa mal každý deň hlásiť na SCÚ Malacky o 7.00 hod a z tadiaľ ísť do Bratislavy na PCÚ Letisko, kde mal začať pracovať o 8.00 hod. Prvoinštančný súd poukazujúc na vymedzenie služobnej cesty v predmetnom dennom rozkaze zo dňa 20. 11. 2015 (i cestovnom príkaze) ale dospel k záveru, že sa jednalo o nepretržitú služobnú cestu a nie o jednotlivé služobné cesty. Argumentoval i tým, že by bolo nelogickým, aby sa žalobca mal hlásiť každý deň na pracovisku v Malackách o 7.00 hod. a stihnúť prísť na pracovisko v Bratislave na 8.00 hod., resp. nebolo možným, aby stihol odpracovať na pracovisku na Letisku v Bratislave pracovný čas do 16.00 hod., ale už o 15.00 hod. sa mal vždy hlásiť v Malackách. Tieto iracionality žalovaná nijak nevysvetlila. Keďže sa jednalo o nepretržitú služobnú cestu, za každý deň služobnej cesty vznikol žalobcovi nárok na náhradu stravného pre časové pásmo nad 18 hodín, teda vo výške 9,80 Eur konkrétne za dni 24 11. 2015, 25. 11. 2015, 26 11. 2015, 30. 11. 2015, 01. 12. 2015, 02. 12. 2015, 03. 12. 2015, 09. 12. 2015, 10. 12. 2015, 15. 12. 2015, 16. 12. 2015, 17. 12. 2015, 04. 01. 2016 a 05. 01. 2016, t. j. za 14 dní po 9,80 Eur, čo predstavuje sumu 137,20 Eur. Za deň 23. 11. 2015, kedy žalobca nastúpil na služobnú cestu mu patrí náhrada sumy stravného pre časové pásmo podľa písm. b) opatrenia MPSVaR SR č. , teda nad 12 hodín do 18 hodín, vo výške 6,30 Eur, keďže služobná cesta začala o 7.00 hod. a nakoľko sa jednalo o nepretržitú služobnú cestu tak

v uvedený deň končila o 24.00 hod., čo predstavuje spolu 17 hodín. Priznaná náhrada stravného teda tvorila sumu 143,50 Eur (137,20 Eur + 6,30 Eur).

9. Prvoinštančný súd tak žalobcovi priznal náhradu cestovného v sume 138,45 Eur plus náhradu stravného v sume 143,50 Eur, spolu 281,95 Eur a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol ako nedôvodnú. Po právnej stránke vychádzal z a , a , , , , , a a , a , , a o štátnej službe colníkov, a , a o cestovných náhradách a opatrenia MPSVaR SR č. o sumách stravného. Prvoinštančný súd potom s poukazom na a a nariadenia vlády SR č. prisúdil žalobcovi z dôvodne žalovanej sumy 281,95 Eur aj úroky z omeškania vo výške 5 % ročne od 01. 04. 2016 do zaplatenia, nakoľko náhrady za služobnú cestu mali byť žalobcovi vyplatené v zmysle čl. 113 Interného aktu riadenia č. 11/2014 do konca kalendárneho mesiaca, nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom boli doklady predložené, čo žalobca urobil vo februári 2016 a v dôsledku toho mu mali byť náhrady vyplatené do konca marca 2016.

10. O náhrade trov konania rozhodol prvoinštančný súd podľa (ďalej len „“) a vzhľadom na pomerný úspech žalobcu v rozsahu 92 % (priznaných 281,95 Eur zo žalovanej sumy 307,55 Eur) a žalovanej v rozsahu 8 %, priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozdiele týchto hodnôt, t. j. v rozsahu 84 % s tým, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

11. V zákonnej lehote podala proti rozsudku odvolanie žalovaná z dôvodov podľa a . Navrhla rozsudok zmeniť tak, že žaloba bude zamietnutá „v rozsahu nárokov žalobcu, ktoré prekračujú preplatenie cestovných náhrad za cesty vykonané z obce Malacky do Bratislavy a späť, nárok na náhradu preukázaných cestovných výdavkov za cesty na návštevu rodiny, ako aj nárok žalobcu na stravné presahujúci časový rozsah služobnej cesty vykonanej z obce Malacky do Bratislavy“ a bude jej priznaná náhrada trov konania v rozsahu 100 %, alternatívne navrhla rozsudok zrušiť a vrátiť vec prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

12. Žalovaná v odvolaní označila za nesprávny záver prvoinštančného súdu, že v prípade vyslania žalobcu na služobnú cestu sa jednalo o nepretržitú služobnú cestu. Žalobca bol podľa vyslaný na predmetnú služobnú cestu, a to od 23. 11. 2015 do 22. 01. 2016 s tým, že čas výkonu služobných povinností bol v pracovných dňoch, t. j. pondelok až piatok od 8.00 hod do 16.00 hod. Žalovaná ďalej poukázala na a na to, že zo strany žalobcu došlo v období vyslania na služobnú cestu viackrát k jej prerušeniu z dôvodu prekážok na jeho strane (návšteva lekára, dovolenka, dočasná PN), ako aj z dôvodu návštevy rodiny a tieto prekážky trvali dokonca viac ako samotný výkon služobných činností žalobcom počas vyslania na služobnú cestu, konkrétne samotný výkon služobných činností žalobcom na PCÚ Letisko trval 15 dní a čas prekážok z dôvodov na jeho strane až 26 dní. Nakoľko k prerušeniu služobnej cesty žalobcom došlo počas jej trvania niekoľkokrát, nie je správnym záver o existencii jedinej nepretržitej služobnej cesty. Prvoinštančný súd v odseku 47 odôvodnenia rozsudku sám uznal, že v jednotlivých dňoch dochádzalo k začiatku a koncu služobnej cesty a preto bolo nedôvodným priznať žalobcovi stravné aj za čas kedy služobná cesta netrvala, t. j. po príchode z PCÚ Letisko do Malaciek.

13. Ďalej žalovaná poukázala na argumentujúc, že predpokladom vzniku nároku na náhradu preukázaných cestovných výdavkov za cesty na návštevu rodiny je skutočnosť, že služobná cesta trvá viac ako sedem po sebe nasledujúcich kalendárnych dní. Počas sporu upozorňovala na to, že služobná cesta bola viackrát prerušená z dôvodov na strane žalobcu, ktorý ani raz reálne nevykonával služobné povinnosti v zákonom určenom rozsahu minimálne sedem po sebe nasledujúcich kalendárnych dní. Žalobca uplatnil náhradu za cestovné výdavky vždy po 2 až 4 dňoch reálneho výkonu služobných povinností. Žalobca reálne vykonával štátnu službu 15 dní a za ten čas si uplatnil 5-krát nárok na náhradu cestovného na návštevu rodiny. Pre vznik nároku na náhradu cestovného za cesty na návštevu rodiny žalobcom z Bratislavy do Čadce a späť tak neboli splnené zákonné podmienky. Medzi návratom žalobcu z miesta trvalého pobytu dňa 30. 11. 2015, opätovnou návštevou rodiny dňa 03. 12. 2015, medzi návratom dňa 15. 12. 2015 a opätovnou návštevou rodiny dňa 17. 12. 2015 a medzi návratom dňa 04. 01. 2016 a opätovnou návštevou rodiny dňa 05. 01. 2016 neprešlo ani 7 dní.

14. Podľa žalovanej bol neopodstatneným aj nárok žalobcu na stravné v uvedené dni uplatnený v rozsahu časového pásma nad 18 hodín. V uvedené dni je možné poskytnúť žalobcovi iba náhradu cestovných výdavkov za cestu z Malaciek do Bratislavy a späť do Malaciek ako aj stravné zodpovedajúce časovému rozsahu cesty. Žalobca mal vymedzený pracovný čas služby na PCÚ Letisko iba v pracovných dňoch od 8.00 hod od 16.00 hod, mimo tento čas žiadne služobné úlohy nevykonával ani to od neho nikto nepožadoval. Nakoľko sa nejedná o jednu nepretržitú služobnú cestu, nie je možné prijať záver, že žalobca bol na služobnej ceste v rozsahu 24 hodín denne. Žalovaná s odkazom na ďalej tvrdila, že v zmysle uvedeného žalobcovi za jednotlivé dni služby nemohol vzniknúť nárok na stravné v časovom rozsahu nad 18 hodín, ale len v zákonom vymedzenom časovom rozsahu skutočného odchodu a skutočného príchodu dopravného prostriedku, pretože podľa predložených cestovných lístkov čas odchodu žalobcu z Malaciek bol približne 6.30 hod a opätovný príchod do Malaciek cca 19.30 hod a z toho vyplýva nárok žalobcu na stravné maximálne v rozsahu časového pásma nad 12 hodín.

15. Žalovaná napokon uzavrela, že záver o existencii jednej nepretržitej služobnej cesty a priznanie s tým súvisiacich náhrad by bolo v rozpore s pravidlami účelnosti, hospodárnosti a efektívnosti vysielania zamestnancov na služobné cesty v rámci finančnej správy a nakladania s prostriedkami štátneho rozpočtu. Išlo o jednotlivé služobné cesty a preto ohľadne nárokov uplatnených žalobcom za dni 23. 11. 2015, 24. 11. 2015, 25. 11. 2015, 26. 11. 2015, 30. 11. 2015 a 01. 12. 2015 zotrváva s odkazom na na vznesenej námietke premlčania.

16. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok potvrdiť. Poukázal na , z ktorého vyplýva, že colník vyslaný na služobnú cestu nemôže vykonávať štátnu službu sedem po sebe nasledujúcich kalendárnych dní. Na služobnú cestu bol vyslaný od 23. 11. 2015 do 22. 01. 2016 nepretržite a nadriadený mu určil povinnosť vykonávať štátnu službu od 8.00 hod do 16.00 hod. v pracovných dňoch od pondelka do piatku. Mal teda vykonávať štátnu službu päť po sebe idúcich kalendárnych dní, po ktorých nasledovali dva dni odpočinku a preto podľa žalovanou podaného výkladu cit. zákona by vlastne nikdy nemal nárok na preplatenie cestovného na návštevu rodiny. Z ust. vyplýva, že ak nevykonával štátnu službu z dôvodu, že bol na ošetrení alebo vyšetrení u lekára, takýto čas sa považuje za výkon štátnej služby na služobnej ceste.

17. Žalobca nesúhlasil s tým, že nastupoval na predmetnú služobnú cestu denne, jej nástup bol určený dňa 23. 11. 2015 a ukončenie 22. 01. 2016 v Malackách a za dni, za ktoré si uplatnil stravné nad 18 hodín bol na služobnej ceste. Gajary, kde bol ubytovaný neboli miestom nástupu ani ukončenia služobnej cesty, odtiaľ sa musel prepraviť do miesta výkonu štátnej služby na letisko do Bratislavy. Preprava z miesta ubytovania do miesta výkonu štátnej služby nebola nástupom na služobnú cestu. Pokiaľ mu potom prvoinštančný súd nepriznal nárok na preplatenie ciest z Gajár do Malaciek a späť z čoho žalovaná usudzuje, že bola prijatá jej argumentácia o neexistencii jednej nepretržitej služobnej cesty, nie je rozhodnutie prvoinštančného súdu v tejto časti správne. Žalobca poukázal na a a a na to, že aj podľa prvoinštančného súdu služobná cesta trvala nepretržite. V zmysle uvedených ustanovení mu potom patrí náhrada preukázaných cestovných výdavkov, ktoré mu vznikli pri plnení služobných úloh počas služobnej cesty a týmito výdavkami sú aj náklady na cestovné z miesta jeho ubytovania v Gajaroch v ubytovni finančnej správy do miesta výkonu štátnej služby a späť. Za dni, za ktoré si uplatňoval náhradu cestovného z ubytovne v Gajaroch a späť bol na služobnej ceste a teda Gajary neboli miestom nástupu ani ukončenia služobnej cesty, iba miestom jeho ubytovania počas služobnej cesty.

18. Žalobca za neopodstatnenú označil aj námietku premlčania, nakoľko služobná cesta trvala do 22. 01. 2016, po jej skončení predložil dňa 01. 02. 2016 doklady potrebné na jej vyúčtovanie, čím postupoval v súlade s internými predpismi. Doklady teda predložil vo februári 2016, náhrady mu mali byť vyplatené do konca marca 2016 a nakoľko podal žalobu na súde dňa 28. 02. 2019, trojročná premlčacia doba ešte neuplynula.

19. Žalovaná v následnom vyjadrení označila za účelové tvrdenia žalobcu, že až po niekoľkých mesiacoch od služobnej cesty začala tvrdiť, že nebol vyslaný na jednu služobnú cestu. Hneď po predložení vyúčtovania bol totiž žalobca upozornený účtovným oddelením, že vyúčtovanie je v rozpore

so zákonom a nie je možné mu uplatnené nároky preplatiť. Žalobca vykonanie opravy vyúčtovania odmietol vykonať. Pokiaľ žalobca poukázal na , tento sa aplikuje len na prípady výkonu štátnej služby, ktorá sa vykonáva v mieste pravidelného výkonu štátnej služby, nie na prípady, kedy je colník vyslaný na služobnú cestu do iného miesta. Z ust. cit. zákona vyplýva, že ak na služobnej ceste colník plní úlohy vyplývajúce z jeho funkcie nepretržite počas jeho vyslania na služobnú cestu, nie je vylúčené, aby jeho služobná cesta trvala viac ako 7 po sebe nasledujúcich kalendárnych dní. Trvanie služobnej cesty v takomto rozsahu nie je v pomeroch finančnej správy výnimočné, najmä pri vysielaní na zahraničné služobné cesty. Navyše podľa interného riadiaceho aktu v danom čase platilo, že na účely cestovných náhrad pri služobnej ceste platí pre colníkov základný čas služby od 8.00 hod do 16.00 hod. Po uplynutí vymedzeného časového rozvrhu už nejde o výkon štátnej služby colníka a preto je ust. cit. zákona neaplikovateľné. Žalobca mal počas služobnej cesty vymedzený čas výkonu služobných povinností od 8.00 hod do 16.00 hod, mimo uvedený čas už služobné úlohy nevykonával, počas dní pracovného pokoja nebol povinný vykonávať služobné povinnosti, t. j. nebol na služobnej ceste a nie je preto možné súhlasiť so záverom o jednej nepretržitej služobnej ceste. V dni pracovného pokoja nebol povinný plniť úlohy vyplývajúce z jeho funkcie, neexistovala prekážka, aby v tieto dni nemohol navštíviť svoju rodinu, avšak bez nároku na náhradu cestovného a stravného. Rovnako aj žalobcom označené ust. cit. o cestovných náhradách. Z ust. cit. zákona vyplýva, že v dôsledku prekážok na strane zamestnanca alebo z dôvodu návštevy rodiny dochádza k prerušeniu služobnej cesty a zo žalobcom doložených dokladov je zrejmé, že počas žalobcovej služobnej cesty došlo viackrát k jej prerušeniu, a to z dôvodov na jeho strane a z dôvodu návštevy rodiny. Žalovaná zopakovala, že prvoinštančný súd uznal, že v jednotlivých dňoch dochádzalo k začiatku a koncu služobnej cesty. Pravidelným miestom výkonu štátnej služby boli Malacky, Gajary boli len miestom jeho ubytovania a to nielen počas služobnej cesty ale aj mimo nej a teda Gajary neboli v žiadnom prípade miestom nástupu a ukončenia služobnej cesty žalobcu. Preto žalobcovi nevznikol nárok na náhrady za cestu Malacky - Gajary a v opačnom smere.

20. Na základe odvolania žalovanej krajský súd, ako súd odvolací v zmysle , vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami a , bez nariadenia pojednávania podľa a contrario s použitím a rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením v napadnutom rozsahu (v I. výroku a v závislom III. výroku o trovách konania) potvrdil podľa z dôvodu jeho vecnej správnosti.

21. Odvolací súd vyhodnotil odvolanie žalovanej ako nedôvodné, pretože rozhodnutie prvoinštančného súdu v napadnutej časti netrpí tým, že by prvoinštančný súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, resp. že by rozhodnutie bolo založené na nesprávnom právnom posúdení veci.

22. V prejednávanom spore bolo kľúčovým posúdenie toho, či bol žalobca počas svojho služobného pomeru colníka ( o štátnej službe colníkov v znení účinnom do 30. 06. 2016) vyslaný denným rozkazom riaditeľa Colného úradu Bratislava č. 1686239/2015 zo dňa 20. 11. 2015 na jednu nepretržitú služobnú cestu ako to tvrdil žalobca a ako to vyhodnotil aj prvoinštančný súd alebo podľa tvrdenia žalovanej bol žalobca vyslaný na jednotlivé služobné cesty. Nebolo pritom sporným, že miestom výkonu štátnej služby žalobcu boli Malacky, kde bol zaradený na výkon štátnej služby v rámci SCÚ Malacky ( cit. zákona).

23. Vyslanie colníka na služobnú cestu v danom čase upravoval , podľa ktorého colník môže byť vyslaný na služobnú cestu do iného miesta, ako je miesto jeho pravidelného výkonu štátnej služby na plnenie úlohy vyplývajúcich zo zastávanej funkcie alebo na plnenie úloh spoločného pracovného tímu na nevyhnutne potrebný čas. Podľa cit. zákona, nadriadený, ktorý vysiela colníka na služobnú cestu, určí miesto nástupu a miesto plnenia služobných úloh, čas jej trvania, spôsob dopravy a miesto skončenia služobnej cesty, môže tiež určiť ďalšie podmienky služobnej cesty. Pritom je povinný prihliadať na oprávnené záujmy colníka.

24. V súdenom prípade bolo v dennom rozkaze riaditeľa Colného úradu Bratislava zo dňa 20. 11. 2015 uvedené, že za účelom zabezpečenia služobných úloh v oblasti zvýšenia colného dohľadu pri kontrole tovarových zásielok bol žalobca vyslaný „na služobnú cestu v rámci Colného úradu Bratislava od 23.

11. 2015 zo SCÚ Malacky 5286 na PCÚ Letisko 5242“ a ďalej boli podmienky služobnej cesty žalobcu vymedzené nasledovne: „Miesto, dátum a čas nástupu na SC: SCÚ Malacky, 23. 11. 2015, 07:00 hod., Miesto plnenia SC: Colný úrad Bratislava - PCÚ Letisko 5242, Čas trvania služobnej cesty: do 22. 01. 2016 - čas a miesto príchodu zo SC 15:00 hod., SCÚ Malacky Spôsob dopravy: individuálne Úloha: Menovaný colník sa bude dňa 23. 11. 2015 po príchode na miesto plnenia SC hlásiť do 10:00 hod. u V PCÚ Letisko 5242.“

25. Z uvedeného vymedzenia služobnej cesty v predmetnom rozkaze (majúceho povahu právneho úkonu podľa ) podľa odvolacieho súdu vyplýva, že žalobca bol vyslaný na jednu nepretržitú služobnú cestu. Na túto totiž mal nastúpiť dňa 23. 11. 2015 o 7.00 hod na SCÚ Malacky, t. j. v mieste výkonu štátnej služby a vrátiť sa mal dňa 22. 01. 2016 o 15.00 hod takisto do miesta výkonu štátnej služby na SCÚ Malacky. Takýmto spôsobom bol v rozkaze vymedzený čas trvania služobnej cesty podľa a preto nemožno súhlasiť so žalovanou, že žalobca bol vyslaný na jednotlivé služobné cesty pripadajúce na ten-ktorý (pracovný) deň spadajúci do predmetného časového obdobia. Povedané aj opačne, z rozkazu nemožno vyvodiť, že žalobca bol povinný počas stanoveného obdobia nastupovať každý pracovný deň služobnú cestu v mieste výkonu štátnej služby v Malackách o 7.00 hod a túto na tom istom mieste ukončiť v rovnaký deň o 15.00 hod. Takéto chápanie vymedzenia služobnej cesty žalobcu vylučuje nielen jazykové znenie rozkazu, ale aj logická nemožnosť plnenia takejto úlohy. Odvolací súd totiž súhlasí s tým, že po prípadnom nástupe na služobnú cestu v Malackách o 7.00 hod žalobca nemohol mať pri individuálnom spôsobe prepravy dostatočný časový priestor, aby už o 8.00 hod bol pripravený plniť úlohy na vymedzenom mieste služobnej cesty PCÚ Letisko, ale hlavne je vylúčené, aby tam plnil úlohy až do 16.00 hod, ako to potvrdila aj žalovaná, ak sa v zmysle rozkazu mal žalobca už o 15.00 hod vrátiť do Malaciek. Súčasne z konania nevyplynulo, že by bolo žalobcovi počas konania služobnej cesty zo strany nadriadeného vytýkané, resp. že by bol nejakým spôsobom sankcionovaný za to, že sa v konkrétnych dňoch výkonu služobných úloh v mieste plnenia služobnej cesty nedostavil v daný deň o 7.00 hod do miesta nástupu služobnej cesty (do Malaciek) a následne ten istý deň o 15.00 hod sa nevrátil do vymedzeného miesta príchodu zo služobnej cesty (zasa do Malaciek). Počas služobnej cesty žalobcu pritom nedošlo zo strany nadriadeného ani k zmenám vo vymedzení jej podmienok. Preto záver, že išlo o jednu nepretržitú služobnú cestu nie je spôsobilý vyvrátiť ani argument žalovanej o tom, že následné priznanie cestovných náhrad by odporovalo účelnosti a hospodárnosti vyslania na služobnú cestu, keďže nie efektivita, ale konkrétne podmienky vyslania colníka na služobnú cestu a ich vymedzenie sú určujúce, aké zákonné nároky mu v súvislosti s tým patria.

26. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie správne uzavrel, že žalobca bol podľa a vyslaný na nepretržitú služobnú cestu v trvaní od 23. 11. 2015 do 22. 01. 2016 a nie na jednotlivé služobné cesty každý (pracovný) deň uvedeného obdobia. Odvolací súd poznamenáva, že nepretržitosť služobnej cesty znamená len toľko, že z hľadiska vymedzenia času jej trvania išlo o jeden súvislý časový úsek od 23. 11. 2015 do 22. 01. 2016, to ale z hľadiska skutočného absolvovania služobnej cesty nevylučuje možnosť jej prerušenia.

27. V konaní potom nebolo sporným, že žalobca síce nastúpil na služobnú cestu dňa 23. 11. 2015 o 7.00 hod, avšak štátnu službu na služobnej ceste vykonával len v dňoch 23. 11. 2015, 24. 11. 2015, 25. 11. 2015, 26. 11. 2015, 30. 11. 2015, 01. 12. 2015, 02. 12. 2015, 03. 12. 2015, 09. 12. 2015, 10. 12. 2015, 15. 12. 2015, 16. 12. 2015, 17. 12. 2015, 04. 01. 2016 a 05. 01. 2016, v ktorých plnil úlohy vyplývajúce zo svojej funkcie ( ). V ostatných pracovných dňoch času trvania služobnej cesty štátnu službu nevykonával z dôvodu dočasnej PN, čerpania dovolenky alebo návštevy lekára. Tieto skutočnosti potvrdzujú aj prehľady prítomnosti, resp. neprítomnosti žalobcu na pracovisku (č. l. 115 a 116 spisu).

28. Takisto nebolo sporným, že žalobca v druhej polovici februára 2016 požiadal príslušné pracovisko žalovanej v Banskej Bystrici o preplatenie cestovných náhrad v súvislosti so svojou služobnou cestou o čom svedčí aj e-mail zo dňa 03. 03. 2016, ktorým mu bolo oznámené vrátenie predloženého vyúčtovania služobnej cesty a potreba jeho prepracovania (č. l. 6 a nasl. spisu). K oprave vyúčtovania zo strany žalobcu nedošlo a tento si následne žalobou podanou dňa 28. 02. 2019 na Okresnom súde Banská Bystrica (ako upomínacom súde podľa ) uplatnil v tomto spore nárok na zaplatenie cestovných náhrad v celkovej sume 307,55 Eur s príslušenstvom. Žalobca požadoval

preplatenie cestovných náhrad len za dni, kedy na služobnej ceste plnil úlohy vyplývajúce zo svojej funkcie (viď 27. odsek odôvodnenia tohto rozhodnutia).

29. Ust. určuje, že colníkovi patrí náhrada výdavkov, ktoré mu vzniknú pri plnení služobných úloh. Podľa cit. zákona sa náhradou výdavkov podľa ods. 1 rozumie (aj) náhrada výdavkov pri služobných cestách.

30. Podľa , colníkovi vyslanému na služobnú cestu patrí náhrada preukázaných cestovných výdavkov. Podľa cit. zákona, colníkovi vyslanému na služobnú cestu patrí náhrada preukázaných cestovných výdavkov za cesty na návštevu rodiny do miesta trvalého pobytu alebo medzi nadriadeným a colníkom vopred dohodnutého pobytu rodiny, ak služobná cesta trvá viac ako sedem po sebe nasledujúcich kalendárnych dní, a to každý týždeň, ak tomu nebráni výkon štátnej služby, najmenej však raz za 30 dní.

31. Z citovaných ustanovení vyplýva, že colník vyslaný na služobnú cestu má právo na náhradu výdavkov pri služobnej ceste, a to preukázaných cestovných výdavkov a tiež preukázaných cestovných výdavkov za cesty na návštevu rodiny.

32. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že žalobcovi v súvislosti s dochádzkou do miesta plnenia služobnej cesty nepatrí náhrada cestovných výdavkov za cesty Gajary - Malacky, resp. Malacky - Gajary a patrí mu len náhrada cestovných výdavkov za cesty Malacky - Bratislava a späť. Vychádzal z toho, že žalobca mal pravidelné miesto výkonu štátnej služby v Malackách, začiatok i koniec služobnej cesty bol v Malackách a už pred začatím služobnej cesty dochádzal do Malaciek z ubytovne v Gajaroch, v ktorej býval.

33. Odvolací súd však poukazuje na to, že v prípade žalobcu išlo o jednu nepretržitú služobnú cestu, ktorej čas trvania bol vymedzený obdobím od 23. 11. 2015 do 22. 01. 2016. Nie je preto rozhodujúce, že žalobca už predtým býval v ubytovni v Gajaroch, ktorú mu poskytla finančná správa a že mal pravidelné miesto výkonu štátnej služby v Malackách. Gajary boli len miestom jeho ubytovania počas služobnej cesty (ako na to správne poukázal žalobca). Žalobca bol vyslaný na služobnú cestu v čase, kedy býval vo finančnou správou pridelenej ubytovni v Gajaroch, odkiaľ mal dochádzať do miesta plnenia služobnej cesty do Bratislavy na PCÚ Letisko (a späť) a preto ním vynaložené výdavky na celú cestu medzi Gajarami a Bratislavou časovo aj vecne priamo súvisia s plnením služobných úloh. Žalobca totiž neabsolvoval cesty medzi Gajarami a Malackami za účelom výkonu štátnej služby v mieste jej pravidelného výkonu, ale cestoval kvôli potrebe prepravy do miesta plnenia služobnej cesty. Žalobca bol povinný dopraviť sa z miesta ubytovania na služobnej ceste (z Gajár) do miesta plnenia služobnej cesty (do Bratislavy), išlo teda o cesty realizované v rámci vyslania na služobnú cestu a preto mu podľa vznikol nárok na preplatenie cestovných výdavkov aj za cestovanie na trase Gajary - Malacky. Súd prvej inštancie žalobu zamietol ohľadne náhrady výdavkov za tieto cesty, žalobca proti tomu odvolanie nepodal, čím rozsudok nadobudol v tejto časti právoplatnosť a preto odvolací súd už nemohol rozhodnutie prvoinštančného súdu v tomto smere prehodnocovať. Okrem uvedeného však prvoinštančný súd správne v zmysle prisúdil žalobcovi nárok na preplatenie cestovných výdavkov za realizované cesty Malacky - Bratislava a späť a tiež za cesty absolvované v rámci MHD. Žalobca cestovnými lístkami preukázal, že cesta z Malaciek do Bratislavy stála 2,25 Eur (v rovnakej sume aj späť) a lístok na MHD v Bratislave stál 1,20 Eur (60-minútový) alebo 3,50 Eur (24-hodinový lístok). Žalobca vynaložil na cestovné čiastku 38,25 Eur (2,25 Eur x 17 ciest na trase Malacky - Bratislava, resp. opačne) plus čiastku 37,60 Eur (MHD v Bratislave), čo je spolu 75,85 Eur.

34. Žalobca ďalej požadoval náhradu cestovných výdavkov za cesty Bratislava - Čadca a späť realizované počas služobnej cesty za účelom návštevy rodiny v mieste svojho trvalého pobytu v Čadci. Takýto nárok colníka vyslaného na služobnú cestu upravuje vyššie citované ust. , podľa ktorého je podmienkou vyplatenia náhrady cestovných výdavkov len to, že služobná cesta trvá viac ako sedem po sebe nasledujúcich kalendárnych dní. V takom prípade má colník právo na náhradu cestovných výdavkov za cestu každý týždeň. Ako už bolo uvedené, služobná cesta žalobcu trvala od 23. 11. 2015 do 22. 01. 2016, t. j. viac ako sedem po sebe nasledujúcich kalendárnych dní a preto žalobcovi vzniklo právo na náhradu cestovných výdavkov za cesty za rodinou z Bratislavy do Čadce a späť. Tieto žalobca absolvoval v dňoch 26. 11. 2015, 30. 11. 2015, 03. 12. 2015,

09. 12. 2015, 10. 12. 2015, 15. 12. 2015, 17. 12. 2015, 04. 01. 2016 a 05. 01. 2016. Vždy išlo o cesty realizované raz za týždeň a nie je rozhodujúce, že ani raz žalobca neplnil úlohy vyplývajúce zo svojej funkcie v mieste služobnej cesty viac než 4 dni po sebe. Ako správne poukázal súd prvej inštancie, zákon neurčuje konkrétnu dobu plnenia úloh v mieste služobnej cesty ako podmienku preplatenia cestovných výdavkov tohto druhu. Smerodajným je aj podľa odvolacieho súdu len to, či určenie času trvania služobnej cesty presahovalo sedem po sebe nasledujúcich kalendárnych dní a toto v prípade služobnej cesty žalobcu splnené bolo. Takisto nie je rozhodujúce, že medzi návratom žalobcu z miesta trvalého pobytu a opätovnou návštevou rodiny neprešlo 7 dní, resp. že prípadne z určitého dôvodu došlo k prerušeniu služobnej cesty. Ak zákon nekladie na náhradu cestovných výdavkov inú podmienku než trvanie služobnej cesty viac ako sedem po sebe nasledujúcich kalendárnych dní, znamená to, že bez ďalšieho má colník právo na preplatenie cesty za rodinou raz za týždeň (ak tomu nebráni výkon štátnej služby) a niet právneho základu na rozširovanie podmienok poskytovania takýchto náhrad.

35. Prvoinštančný súd tak opodstatnene podľa prisúdil žalobcovi aj čiastku 62,60 Eur, nakoľko žalobca cestovnými lístkami preukázal, že celkovo túto sumu precestoval za rodinou do miesta trvalého pobytu. Odvolací súd len poznamenáva, že prvoinštančný súd omylom v 48. odseku odôvodnenia napadnutého rozhodnutia uviedol, že žalobca cestoval za rodinou v dňoch 09. 12. 2015, 15. 12. 2015 a 04. 01. 2016, keď správne išlo o cesty v dňoch 10. 12. 2015, 17. 12. 2015 a 05. 01. 2016. Nič to ale nemení na vecnej správnosti napadnutého rozsudku aj v tejto časti, pretože prvoinštančný súd v ďalšom texte podrobne vysvetlil, za ktoré cesty na podklade doložených cestovných lístkov náhradu cestovných výdavkov žalobcovi priznal a za ktoré nie.

36. Napokon si žalobca uplatnil aj nárok na zaplatenie stravného za dni, kedy v mieste služobnej cesty plnil úlohy vyplývajúce zo svojej funkcie. Tento nárok upravuje takým spôsobom, že colníkovi vyslanému na služobnú cestu patrí stravné podľa osobitného predpisu. Týmto osobitným predpisom je o cestovných náhradách (ďalej len „“), na ktorý nadväzuje v tom čase účinné opatrenie MPSVaR SR č. o sumách stravného. Podľa platí, že zamestnancovi (v tomto prípade žalobcovi ako colníkovi s odkazom na ) patrí stravné za každý kalendárny deň pracovnej cesty za podmienok stanovených týmto zákonom. Suma stravného je ustanovená v závislosti od času trvania pracovnej cesty v kalendárnom dni, pričom čas trvania pracovnej cesty je rozdelený na časové pásma: a) 5 až 12 hodín, b) nad 12 hodín až 18 hodín a c) nad 18 hodín.

37. Odvolací súd konštatuje, že v prípade žalobcom uplatneného stravného súd prvej inštancie aplikoval uvedené ustanovenia plne správne. Svoj postup podrobne a vyčerpávajúco vysvetlil v 49. odseku odôvodnenia a nakoľko sa s ním odvolací súd plne stotožňuje, na uvedený odsek odôvodnenia napadnutého rozsudku týmto odkazuje bez potreby opakovať správne zistenia a právne závery tam obsiahnuté. Aj podľa odvolacieho súdu vzniklo žalobcovi právo na stravné počas služobnej cesty v sume 143,50 Eur, ktorá pozostáva zo stravného v sume 9,80 Eur ( opatrenia č. ) za 14 dní a stravného v sume 6,30 Eur ( cit. opatrenia) za deň 23. 11. 2015. Odvolací súd preto len na zdôraznenie správnosti rozsudku v tejto časti k námietkam žalovanej uvádza, že ňou označený podrobnejšie definuje dobu nástupu a dobu skončenia služobnej cesty a nie je aplikovateľným vo vzťahu k vymedzenému času trvania služobnej cesty, pretože toto ustanovenie len určuje, ktorý okamih je reálnym nástupom, resp. návratom zo služobnej cesty. Ako už bolo uvedené, žalobca bol na služobnej ceste od 23. 11. 2015 do 22. 01. 2016 a preto s výnimkou prvého dňa mu vzniklo právo na stravné v rozsahu nad 18 hodín za deň podľa a opatrenia č. Je pravdou, že podľa po dobu prerušenia pracovnej cesty z dôvodu návštevy rodiny nárok na stravné nevzniká, avšak toto ustanovenie neurčuje, kedy presne k prerušeniu služobnej (pracovnej) cesty dochádza. Odvolací súd je toho názoru, že ak pri služobnej ceste, ktorej čas trvania je určený na viac než sedem po sebe nasledujúcich kalendárnych dní, zakladá zákon právo colníka na preplatenie návštevy rodiny raz týždenne, a súčasne nie je určené, kedy v takom prípade k prerušeniu služobnej cesty dochádza, treba analogicky aplikovať práve žalovanou označený a za čas prerušenia služobnej cesty považovať čas príchodu dopravného prostriedku do miesta trvalého bydliska colníka a zasa za skončenie prerušenia (pokračovanie) služobnej cesty treba považovať čas odchodu dopravného prostriedku, ktorý colníka prepraví do miesta konania služobnej cesty. Preto i v dni, kedy žalobca cestoval z Bratislavy za rodinou do Čadce, resp. sa odtiaľ vracal naspäť do Bratislavy, bol v daný deň na služobnej ceste viac než 18

hodín a preto prvoinštančný súd správne za 14 dní priznal žalobcovi stravné v sume 9,80 Eur na deň. Žalobca preto dôvodne uplatnil nárok na stravné v celkovej sume 143,50 Eur.

38. Prvoinštančný súd tiež podľa a a nariadenia vlády č. v znení účinnom od 01. 02. 2013 správne priznal žalobcovi úrok z omeškania zo sumy 281,95 Eur vo výške 5 % ročne od 01. 04. 2016 do zaplatenia. Náhrady žalobca riadne uplatnil u žalovanej vo februári 2016 a podľa interného riadiaceho aktu (čl. 113 IRA č. 11/2014) mu mali byť vyplatené do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, t. j. do konca marca 2016 a preto žalobcova má od 01. 04. 2016 právo na úrok z omeškania vo vtedy platnej výške 5 % ročne.

39. Žalovaná neopodstatnene namietala aj premlčanie (časti) uplatnených nárokov. Ako už bolo uvedené, v súvislosti so služobnou cestou žalobcom uplatnené náhrady mu mali byť vyplatené do konca marca 2016, t. j. po prvýkrát sa ich zaplatenia na súde mohol domáhať nasledujúci deň 01. 04. 2016. Týmto dňom začala podľa plynúť trojročná premlčacia lehota podľa cit. zákona, ktorá by uplynula dňom 01. 04. 2019 ( cit. zákona). Nakoľko však žalobca podal žalobu na upomínacom súde dňa 28. 02. 2019 (potvrdenie na č. l. 54 spisu), teda pred uplynutím premlčacej doby, k premlčaniu žalobcom uplatnených nárokov nedošlo a tak nebolo možné mu ich nepriznať s odkazom na cit. zákona, ako to žiadala žalovaná.

40. Odvolací súd preto v napadnutej časti rozsudok ako vecne správny potvrdil, a to vrátane závislého výroku o trovách konania, kde súd prvej inštancie správne aplikoval ust. a kde žalovaná v odvolaní ani neuviedla žiadnu konkrétnu odvolaciu argumentáciu.

41. Žalobca bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný, preto mu odvolací súd podľa s použitím a priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

42. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za neho koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).