Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_8Cob-93-2021.pdf
PDF · 134.97 KB
Case nature
Subarea
8Cob/93/2021
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Legerskej a členiek senátu Mgr. Ivany Šlesarovej a JUDr. Ivety Sopkovej v právnej veci žalobcu: BianKa plus, s.r.o., so sídlom M. R. Štefánika 73, Nové Zámky 940 01, IČO: 36 306 509, právne zastúpeného: Advokátska kancelária Mojžiš a partneri, s.r.o., so sídlom Sasinkova 10, Bratislava 811 08, IČO: 35 892 994, proti žalovanému: Mesto Trenčianske Teplice so sídlom Ul. gen. M. R. Štefánika 4, Trenčianske Teplice, IČO: 00 312 088, právne zastúpenému: Advokátska kancelária JUDr. Danica Birošová, s.r.o., so sídlom Piaristická 46/276, Trenčín 911 40, IČO: 36 837 857, v spore o zaplatenie sumy 871.509,46 Eur spolu s príslušenstvom, o návrhu žalobcu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín č. k. 22Cb/84/2021-168 zo dňa 11. októbra 2021, takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
odôvodnenie:
1.1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením návrh žalobcu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca podal návrh na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia v spore, v ktorom sa proti žalovanému domáha zaplatenia 871.509,46 Eur, pričom tohto nároku sa pôvodne domáhal vzájomnou žalobou podanou v inej veci, kde sa žalovaný v procesnom postavení žalobcu domáhal proti nemu v procesnom postavení žalovaného vypratania nehnuteľnosti. Uznesením Okresného súdu Trenčín č.k. 22Cb/143/2019 - 211 zo dňa 30.07.2021 súd vylúčil na samostatné konanie vzájomnú žalobu žalovaného s odôvodnením, že obsah vzájomnej žaloby nasvedčoval potrebu jeho prejednania v rozsahu presahujúcom rozsah konania o vypratanie nehnuteľnosti.
1.2. Žalobca odôvodnil potrebu nariadenia zabezpečovacieho opatrenia skutočnosťou, že žalovaný sa na súde voči nemu domáha vypratania majetku, do ktorého on vložil značné prostriedky, ale pritom vôbec nejaví záujem plniť alebo aspoň čiastočne zabezpečiť jeho nároky na náhradu za vznesené investície uplatnené žalobou. Žalobca poukázal na to, že na základe nájomnej zmluvy z 24.04.2009 v znení jej dodatkov č. 1 až č. 3 bol realizátorom projektu rekonštrukcie, modernizácie a ďalšieho využívania športovej infraštruktúry žalovaného na základe výberového konania organizovaného žalovaným. Projekt pozostával z 1.) realizácie rekonštrukcie a modernizácie areálu minimálne vo výške 663.878,38 Eur; 2.) podpory finančnej aj nefinančnej povahy tohto projektu zo strany žalovaného; 3.) 40 ročného od platného nájomného vzťahu areálu; 4.) záväzkov účastníkov po skončení nájomného vzťahu. Keďže žalovaný dňa 24.07.2019 vypovedal nájom ku dňu 30.11.2019 z dôvodov, ktoré podľa žalobcu nemajú právnu relevanciu a následne podľa žalobcu z dôvodu obavy, že žalovaný neunesie materiálnu opodstatnenosť dôvodov, pre ktoré výpoveď uplatnil, sa žalovaný podľa dovoláva v spore vedenom na OS Trenčín pod č. k. 22Cb/143/2019 absolútnej neplatnosti nájomnej
zmluvy z 24.4.2009 v znení jej dodatkov 1 až č. 3, došlo tým podľa žalobcu k ohrozeniu jeho investície do majetku žalovaného vnesenej od roku 2009 do roku 2017. Žalobca argumentoval tým, že na základe verejnej ponuky žalovaného pristúpil v čase od roku 2009 do roku 2017 vlastnou investíciou k rekonštrukcii, modernizácii a prestavbe areálu legitímne očakávajúc, že: i) časť nákladov mu bude refundovaná z dotácií na činnosť športových klubov; ii) doba dlhodobého od platného nájmu bude čiastočne saturovať vložené investície; iii) v prípade, že by sa projekt dodatočne ukázal ako komerčne neudržateľný, bude mať žalobca prostredníctvom vecných práv(predkupné právo) zabezpečené nároky vynakladané na technickú investíciu do zhodnotenia majetku žalovaného aj zmluvným dojedaním v čl. 9.22 pre prípad skončenia nájmu v spojení s ustanoveniami § 667 a nasl. Občianskeho zákonníka v časti nárokov nájomcu na vydanie zhodnotenia majetku prenajímateľa. Žalobcovi tak podľa jeho vyjadrenia bolo žalovaným garantované, že celkové náklady na rekonštrukciu a prestavbu areálu v majetku žalovaného bude mať zabezpečené. Žalobca tvrdil, že ak by bol nájomný vzťah medzi ním a žalovaným v spore o vypratanie nehnuteľnosti posúdený ako absolútne neplatný, došlo by na strane žalovaného k vzniku bezdôvodného obohatenia, ktoré ak by nebolo možné vydať, mal by nárok na náhradu škody. Pre porušenie právnej povinnosti žalovaného pripraviť a uzavrieť platnú nájomnú zmluvu, na základe ktorej investoval do majetku žalovaného značné finančné prostriedky. Na zabezpečenie týchto nárokov a z dôvodu obavy o ohrozenie budúceho možného výkonu rozhodnutia vzhľadom na hospodárenie žalovaného, ktorý podľa zistení žalobcu zaťažuje svoj majetok, žalobca navrhol, aby súd nariadením zabezpečovacieho opatrenia zriadil záložné právo v jeho prospech nehnuteľnostiach vo vlastníctve žalovaného, zapísaných na Okresnom úrade J., odbor katastrálny, okres J., obec J. J., katastrálne územie J. J., na liste vlastníctva č. X a to parcely registra „C“: parc. č. XXXX/ X- ostatná plocha vo výmere 6477 m2, parc. č. XXXX/X- zastavaná plocha a nádvoria vo výmere 476 m2, parc. č. XXXX/X- ostatná plocha vo výmere 10004 m2, parc. č.XXXX/X- zastavaná plocha a nádvoria vo výmere 625 m2 a parc. č. XXXX/XX- ostatná plocha vo výmere 142 m2 a ako Stavby- budova TJ S. súp. č. XXX na parc. č. XXXX/X, č. XXXX/X a č. XXXX/X a nehnuteľnosť zapísaná na LV č. XXXX pre okres J., obec J. J. a kat. úz. J. J. ako parcely registra "C": parc. č. XXXX-XX- ostatná plocha vo výmere 996 m2 (ďalej len „predmetné nehnuteľnosti“) za účelom zabezpečenia pohľadávky žalobcu vo výške 871.509 Eur s príslušenstvom uplatnenej žalobcom v konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp.zn. 22Cb/143/2019.
1.3. Súd prvej inštancie po oboznámení sa s návrhom žalobcu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia a listinných dôkazov pripojených k tomuto návrhu zistil, že žalovaný ako klient a Q. I. T. X. and S., a.s. ako veriteľ uzavreli dňa 11.08.2021 Zmluvu o úvere, predmetom ktorej je úver poskytnutý bankou žalovaného v sume 980.000 Eur za účelom financovania, resp. refinancovania obstarania dlhodobého majetku podľa určenia projektovej investície, s dňom splatnosti istiny úveru 31.12.2036. Úroková sadzba na učenie výšky úrokov bola určená vo výške 0,37 % p.a. a to na jedno oceňovacie obdobie zhodné s lehotou, na ktorý je úver poskytnutý (pevná úroková sadzba). V Zápisnici z mimoriadneho zasadnutia Mestského zastupiteľstva v Trenčianskych Tepliciach konaného dňa 21.01.2009 bolo v bode 5. uvedené, že Mestské zastupiteľstvo v Trenčianskych Tepliciach schválilo dlhodobý prenájom majetku Mesta Trenčianske Teplice obchodnej spoločnosti E. s.r.o. a to nehnuteľnosti špecifikované v bode 4. odôvodnenia tohto uznesenia, s dobou prenájmu na 40 rokov, za podmienky investícii do majetku mesta 20 mil. Sk. V liste zo dňa 21.08.2019 adresovanom žalovanému konateľ žalobcu U.. E. J. žalovanému oznámil, že v prípade ak nedôjde splneniu povinností žalovaného spočívajúcich v zaplatení sumy 871.509,46 Eur, predstavujúcej rozdiel - protihodnotu, o ktorú sa zvýšila hodnota prenájmu, bude sa zaplatenia uvedenej sumy domáhať v súdnom konaní. Podľa záveru Znaleckého posudku č. 57/2017 vypracovaného U., znalcom z odboru stavebníctvo, na základe objednávky žalobcu ako zadávateľa posudku, predstavuje zhodnotenie východiskovej hodnoty stavieb
- budova TJ S. súp. č. XXX, postavený na pozemkoch parc. č. XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, zapísanej na LV č. X, pre k.ú. J. J., sumu 769.000 Eur bez DPH a sumu 923.000 Eur s DPH.
1.4. Súd prvej inštancie aplikoval pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia ust. § 343 ods. 1, 2 a ust. § 344 CSP. Poukázal predovšetkým na to, že rozhodnutie o nariadení zabezpečovacieho opatrenia nie je rozhodnutím o veci samej. V rámci rozhodovania o tomto návrhu skúmal hodnoverné osvedčenie existencie a trvania nároku, ako aj danosť obavy z budúceho zmarenia
exekúcie. Poukázal na to, že nárok, ktorému by podľa návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia mala byť poskytnutá ochrana, si žalobca uplatnil vzájomnou žalobou v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 22Cb/143/2019 o vypratanie nehnuteľností. Podľa predbežného právneho názoru súdu vysloveného v uvedenom konaní, vychádzajúc z predložených listinných dôkazov, po predbežnom preskúmaní a porovnaní predloženej Nájomnej zmluvy, jej dodatkov, predloženého všeobecne záväzného nariadenia Mesta Trenčianske Teplice č. 2/2004 o zásadách hospodárenia a nakladania s majetkom v znení jeho novelizácie č. 1 a skutočností vyplývajúcich zo zhodných skutkových tvrdení sa predbežne javí, že Nájomná zmluva zo dňa 24.04.2009 je absolútne neplatným právnym úkonom pre rozpor so zákonom č. 138/1991 Zb. o majetku obcí a zákonom č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, s uznesením Mestského zastupiteľstva v Trenčianskych Tepliciach č. 5/I/2019 a so všeobecne záväzným nariadením Mesta Trenčianske Teplice č.2/2004 o zásadách hospodárenia a nakladania s majetkom v znení jeho novelizácie č. 1, z čoho následne vyplýva absolútna neplatnosť Dodatku č. 1 a Dodatku č. 2 tejto zmluvy. Z uvedených záverov sa predbežne javí, že žalobca (v procesnom postavení žalovaného v uvedenom konaní) užíva predmetné nehnuteľnosti bez právneho dôvodu.
1.5. Súd prvej inštancie zdôraznil, že pri rozhodovaní o zabezpečovacom opatrení nie je potrebné preukázanie žalobou uplatneného nároku, ale postačuje hodnoverné osvedčenie existencie a trvania nároku. V danom prípade žalobca nedisponuje voči žalovanému judikovanou pohľadávkou. Pre potreby posúdenia opodstatnenosti zriadenia zabezpečovacieho opatrenia, kedy súd nevykonáva riadne dokazovanie, postačuje len osvedčenie nároku, ktorým je žalovaná peňažná pohľadávka. Žalobou uplatnená pohľadávka je zatiaľ sporná a rozhodovanie o nej bude predmetom riadneho dokazovania vo veci samej. Ďalej súd prvej inštancie akcentoval, že najmä nemal osvedčenú existenciu obavy z budúceho zmarenia exekúcie ako jednu z podmienok nariadenia zabezpečovacieho opatrenia. Uviedol, že aj keď nie je možné v štádiu rozhodovania o návrhu na zabezpečovacie opatrenie vyžadovať od žalobcu dôsledné preukázanie úmyslu žalovaného uskutočniť úkony smerujúce k mareniu exekúcie, je na jeho ťarchu predložiť dôkazy alebo aspoň opísať také rozhodujúce skutočnosti, ktoré by navrhovaný bezodkladný zásah súdu odôvodňovali. Pokiaľ žalobca obavu z možného zmarenia exekúcie odvodzoval z úkonu žalovaného - uzatvorenej zmluvy o úvere a zo skutočnosti, že žalovaný je ako samosprávny celok naviazaný na verejnoprávne príjmy, ktoré sú prísne účelovo viazané, ako i zo žalobcom tvrdenej skutočnosti o snahe žalovaného domôcť sa vypratania predmetných nehnuteľností, a to bez poskytnutia záruk žalobcovi ohľadne vrátenia vložených investícií, súd prvej inštancie skonštatoval, že obavu z možného ohrozenia budúcej exekúcie neosvedčil. Konštatoval, že zmluvu o úvere nie je možné považovať za úkon sledujúci, či majúci za následok zmenšenie majetku žalovaného s rizikom možnej obavy nevymoženia zatiaľ nejudikovanej pohľadávky s úmyslom tejto povinnosti sa vyhnúť, a hoci žalovaný je ako samosprávny subjekt naviazaný na verejnoprávne príjmy, ktoré sú prísne účelovo viazané, túto okolnosť tiež nie je možné bez ďalšieho považovať za skutočnosť majúcu za následok zmarenia prípadného vymoženia žalobou uplatneného nároku v exekúcii. Podľa názoru prvoinštančného súdu tiež neobstojí tvrdenie žalobcu o snahe, či správaní žalovaného, ktorý sa podľa žalobcu domáha vypratania predmetných nehnuteľností, podľa žalobcu ním zhodnotených, bez poskytnutia záruk vrátenia vložených investícií. V tejto súvislosti súd prvej inštancie uviedol, že ani z priebehu konania vedeného pod sp. zn. 22Cb/143/2019 nie je možné vyvodiť záver, že by žalovaný konal podľa tvrdenia žalobcu „s nekalým kalkulom“. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že nebolo osvedčené žalobcom tvrdené správanie žalovaného, ktoré by malo spočívať v úmysle vyhnúť sa splneniu jeho povinnosti voči žalobcovi a osvedčená nebola ani možná obava či ohrozenie vymoženia nároku žalobcu. Keďže súd prvej inštancie nemal osvedčenú existenciu všetkých zákonných predpokladov na zriadenie záložného práva zabezpečovacím opatrením, návrh žalobcu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia zamietol.
2. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote žalobca odvolanie z dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP. Uviedol, že z ustálenej rozhodovacej praxe súdov Slovenskej republiky vyplýva, že žalobca je pri preukazovaní danosti nároku existencie peňažnej pohľadávky zaťažený povinnosťou osvedčiť právny vzťah, z ktorého pohľadávku voči dlžníkovi v konkrétnom vyčíslení odvodzuje, aby uniesol vlastné dôkazné tvrdenie o existencii peňažného nároku, ktorému má byť subsidiárne poskytnutá právna ochrana, o ktorú sa na súde uchádza. Okrem existencie peňažnej pohľadávky, ktorá nemusí byť ešte predmetom súdneho konania, právna úprava § 343 ods. 1 CSP požaduje aj preukázanie obavy, že budúci výkon súdneho rozhodnutia (exekúcia) bude ohrozený. Aj
keď pri posudzovaní nárokov na nariadenie zabezpečovacích opatrení rovnako ako pri neodkladných opatreniach súd nevykonáva dokazovanie, je povinný v zjednodušenom režime posúdiť, či žalobca skutkovo osvedčil pre vec určujúce skutkové tvrdenia. V kontexte uvedeného žalobca uviedol, že pokiaľ súd prvej inštancie z dôkazov ním označených, a to z rozpočtu žalovaného za roky 2020 až 2022 v spojení so zápisnicou z MSZ z 29.06.2021, ktoré dôkazy vôbec nepojal do svojich zistení a netvorili podklad pre úvahu o faktických a právnych úkonoch dlžníka vo vzťahu ku záväzkom a správaniu žalovaného dovolávajúceho sa neplatnosti nájomného vzťahu, vyvodil na základe ďalších dôkazov ním predložených, a to úverovej zmluvy, nesprávne a neúplné skutkové hodnotiace závery. Pokiaľ totiž žalovaný z úverovej zmluvy uzatvorenej 11.08.2021 prijal záväzok vo výške 980 000 Eur so splatnosťou 31.12.2036, v spojení s rozpočtom žalovaného nemohol prvoinštančný súd vyvodiť skutkový záver, že prijatie úveru nespôsobuje vznik záväzku a tým zníženie hodnoty majetku žalovaného. Prijatie vysokého úveru žalovaného sa v účtovných výkazoch za rok 2021 totiž prejaví zvýšením dlhodobých záväzkov, keď na splácanie záväzku bude potrebné pri nepredpokladanom zvýšení daní predať alebo aspoň zaťažiť niektorý z majetku žalovaného. Podľa názoru žalobcu toto skutkové zistenie je spôsobilé hodnotiť dopady takéhoto úverového zaťaženia, minimálne však spôsobilé vytvoriť nepriaznivý vývoj majetkových pomerov žalovaného ako dlžníka. Okrem toho, súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal so skutočnosťou, že prijatím úveru došlo k porušeniu § 17 ods. 6 zák. č. 583/2004 o rozpočtových pravidlách limitujúcich výšku dlhu na hranici 60 % zo skutočných príjmov za obdobie predchádzajúceho roku na kritických 34,63 %. Takáto skutočnosť však môže mať výrazný dopad na financovanie dlhovej služby a môže vyústiť až do uvalenia rozpočtového provízia alebo nútenej správy, čo má nesporne vplyv na spôsobilosť dlžníka plniť riadne svoje záväzky. Za nenáležité a nekonzistentné s vlastnou rozhodovacou činnosťou prvoinštančného súdu žalobca označil jeho skutkové zistenia, podľa ktorých je pohľadávka žalobcu z právneho vzťahu so žalovaným je sporná, pretože je nejudikovaná, čím nie je osvedčená danosť nároku žalobcu, ktorému má byť predbežne poskytnutá právna ochrana. Právnym názorom vysloveným v napadnutom uznesení súd prvej inštancie poprel závery vážneho dôkazného prostriedku, ktorým je znalecký posudok osvedčujúci v rovine pravdepodobnosti aspoň výšku zhodnotenia vo vzťahu k danosti nároku alebo aspoň jeho podstatnej časti, ktorou je nesporne zhodnotenie majetku žalovaného na úkor žalobcu. Súd prvej inštancie nevysvetlil, z akého dôvodu je pohľadávka žalobcu v tomto štádiu konania sporná. Nenáležité je tiež konštatovanie súdu prvej inštancie o spornosti pohľadávky s odôvodnením že nie je judikovaná. Okrem toho, konajúci súd poprel aj vlastné hodnotiace skutkové zistenia, aké vyvodil vo veci skutkovo obdobnej (neplatnosť nájomného vzťahu č. k. 22Cb/13/2021 v spojení s KS Trenčín 8Cob/46/2021, kde nielen, že priznal ochranu danosti nárokom z neplatnej nájomnej zmluvy, ale naviac aj poskytol ochranu zriadením povinností dodávať žalobcovi plnenia spojené s nájmom. Žalobca vyjadril presvedčenie, že predložením znaleckého posudku osvedčil svoju pohľadávku pre účely rozhodovania o nariadení zabezpečovacieho opatrenia. Žalobca označil skutkové zistenia prvoinštančného súdu nielen za nesprávne, ale aj tendenčné a selektívne, nezobrazujúce reálny skutkový stav posudzovanej veci, s tak výrazne nesprávnym hodnotením dôkazov, že navodzujú pochybnosť o spôsobilosti súdu byť v danej veci nezaujatý a tým hodnoverný vo vzťahu k skutkových zisteniam založeným na hodnotení dôkazov pre potrebu osvedčenia danosti nároku. Žalobca ďalej uviedol, že pri rozhodovaní o nariaďovaní zabezpečovacieho opatrenia musia byť proporcionálne chránené nielen záujmy veriteľa na ochranu jeho nároku, ale aj záujmy dlžníka. Pre správne právne posúdenie je však predovšetkým potrebné správne aplikovať a tiež interpretovať právne normy hmotného práva a práva procesného. V tejto súvislosti namietol, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval § 343 ods. 1 CSP na skutkový stav, keď vychádzal z nesprávnej interpretácie podstatných znakov uvedeného ustanovenia. Pokiaľ súd prvej inštancie dôvodil tým, že nemal osvedčenú existenciu obavy z budúceho zmarenia exekúcie, jeho konštatovanie nezodpovedá legálnej definícii ani významu, ktorému je možné dikciu právnej normy priradiť. Poukázal na to, že pojem ohrozenie exekúcie nie je možné stotožňovať s pojmom zmarenia tak, ako to súd prvej inštancie chybne vyložil. Zákonodarca pritom požaduje na preukázanie oprávnenosti nariadenia len ohrozenie budúcej existencie, ktorému významu zodpovedá pojem sťaženia, a nie zmarenia vymoženia budúcej pohľadávky. Žalobca ďalej vo svojom odvolaní podrobne rozobral rozdiel pojmov ohrozenia a zmarenia exekúcie aj z hľadiska ekonomického a zdôraznil, že pre účely rozhodnutia o jeho návrhu postačuje už len samotná obava ohrozenia vymáhania pohľadávky, ktorej obsahu zodpovedá sťaženie spôsobu a rozsahu uspokojenia takej pohľadávky z majetku dlžníka, ktorý nemusí byť v úpadku. Ide pritom o zásadnú právnu otázku, ktorú je potrebné posudzovať z pohľadu korelácie medzi správaním žalovaného k vlastnému majetku (spravidla faktické úkony dlžníka) v čase podstatnom pre nariadenie zabezpečovacieho opatrenia, a nie
z pohľadu príčinnosti, ktorá by si vyžadovala už také konkrétne konanie žalovaného (poškodzovanie alebo znevýhodňovanie veriteľa), ktoré by bolo protiprávnym konaním. Osvedčenie ohrozenia budúcej možnej exekúcie je preto potrebné posudzovať s prihliadnutím na také prejavy žalovaného, z ktorých je možné vyvodzovať reálnu obavu, že v čase budúcom a podstatnom pre vedenie exekúcie (po právoplatnosti veci samej) bude majetok dlžníka zmenšený kvalitou a kvantitou, a teda, že výkon rozhodnutia (exekúcie) bude sťažením postihu ohrozený, teda zúži sa objektívne spôsobilosť veriteľa rozsahom a spôsobmi výkonu domôcť sa uspokojenia budúcej súdom judikovanej pohľadávky. Podľa názoru žalobcu je vylúčené, aby za danej situácie bol povinný súdu dokázať alebo osvedčiť, že žalovaný už uskutočnil také úkony, v dôsledku ktorých došlo k zmareniu uspokojenia zodpovedajúceho protiprávnemu konaniu žalovaného, pretože ustanovenie § 343 CSP podriaďuje obavu žalobcu pred dôsledok ohrozenia, a nie zmarenia exekúcie, a to všetko vo vzťahu k budúcemu vymáhaniu, teda nie v aktuálnom čase ale k okamihu, keď bude peňažný nárok judikovaný. Preto podľa jeho názoru na preukázanie ohrozenia budúcej exekúcie postačuje osvedčenie takého správania žalovaného, ktorým zvyšuje záväzky a porušuje vlastnú finančnú disciplínu na úseku hospodárenia, čo je predpokladom toho, že v budúcnosti vedená exekúcia môže byť ohrozená. Zdôraznil, že odvolací súd by mal k danej otázke zaujať relevantný názor, aby vylúčil nesprávne interpretačné hranice prisudzovaným predpokladom. Uviedol tiež, že žalovaný sa z vlastnej vôle rozhodol v roku 2009 prenechať majetok na 40 rokov jemu, žalobcovi, teda predvídateľne sa zbavil úžitkov z daného majetku, a preto by mu nemalo prekážať, že by takýto majetok nemohol scudziť, zaťažiť alebo inému prenajať. Okrem vyššie uvedených skutočností súd prvej inštancie zaujal nesprávny právny názor aj v otázke právnej kvalifikácie nároku, ktorý súd označil za sporný a to bez toho, že by sa k opodstatnenosti tohto nároku žalovaný vyjadril. Podľa názoru žalobcu prvoinštančný súd nemal právo vyvodzovať závery o kvalite jeho pohľadávky. Keďže súd prvej inštancie dospel na základe predložených dôkazov a tvrdení k nesprávnym resp. neúplným zisteniam a vec nesprávne právne posúdil, žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia vyhovie v celom rozsahu alebo aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové rozhodnutie so zaujatím právneho názoru.
3. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, a to písomným podaním zo dňa 18.11.2021. Uviedol, že s napadnutým uznesením prvoinštančného súdu sa stotožňuje a považuje ho za vecne správne. K argumentácii žalobcu o ohrození jeho budúcej možnej exekúcie v dôsledku úverového zaťaženia žalovaný uviedol, že žalobca konkrétne nevymedzil, v čom spočíva jeho akútna obava, že nejakým pripravovaným protiprávnym úkonom z jeho strany dôjde nevyhnutne k ohrozeniu exekúcie. Žalovaný predovšetkým poukázal na to, že medzi prijatím úveru a domnelou okolnosťou snahy znížiť hodnotu majetku nie je žiadna príčinná súvislosť. Pokiaľ by totiž malo dôjsť k naplneniu podmienky nariadenia zabezpečovacieho opatrenia spočívajúcej v ohrození exekúcie, mala by existovať príčinná súvislosť práve vo vzťahu k majetku, ktorý žalobca žiada zabezpečiť, teda malo by byť osvedčené, že práve tento majetok bude postihnutý pripravovanou scudzovacou činnosťou, resp. prípravou na takúto činnosť. Takáto činnosť žalovaného však objektívne neexistuje, naopak, prijatím úveru sa nielenže jeho obecný majetok materiálne neznižuje, ale naopak, zveľaďuje sa, pretože poskytnuté peňažné prostriedky slúžia na zhodnotenie majetku. Žalovaný ďalej uviedol, že pre účely rozhodovania o nariadení zabezpečovacieho opatrenia a pri skúmaní predpokladov pre jeho nariadenie nemožno aplikovať ekonomicko-účtovné pravidlá alebo štatistické odhady na to, aký bude mať úver dopad na celkové hospodárenie žalovaného. Samotná skutočnosť, že ak vo vzťahu k majetkovému substrátu žalovaného pribudne obligačný záväzok, ešte neznamená, že sa tým majetok znehodnotil, a to naviac za situácie, že súčasne s týmto záväzkom je spojené aj nadobudnutie peňažného majetku medzi aktíva žalovaného. Nemožno vziať na zreteľ ani ďalšiu domnienku žalobcu o tom, ako vzrastie zadlženosť žalovaného po prípadnom kladnom rozhodnutí voči nemu v merite tohto sporu. Samotná existencia predmetného sporu ešte neznamená zadlženie žalovaného, naviac žalobcom uplatnená pohľadávka je len v štádiu dokazovania a v súčasnosti nepredstavuje osvedčené skutkové tvrdenie, že on, žalovaný je už nad prípustnou hranicou zadlženia. Žalovaný poukázal na to, že argumentácia žalobcu v odvolaní je založená na okolnostiach, ktoré sú iba domnelé, teoreticky môžu nastať v budúcnosti, napríklad hypotetická nútená správa žalovaného v dôsledku možnej neschopnosti splácať záväzky. Žalovaný zdôraznil, že pre rozhodovanie o zabezpečovacom opatrení sa vychádza zo skutkového stavu osvedčeného v čase vydania rozhodnutia, a nie zo stavu, ktorý azda môže nastať. Okrem toho aj okolnosti, ktoré by mali signalizovať ohrozenie exekúcie, musia byť aktuálne v čase rozhodovania súdu o návrhu, a nie neskôr vzniknuté. Žalobca však z jedinej skutočnosti, ktorou je prevzatie úveru, modeluje hypotézy, ktoré nie je isté, či v budúcnosti nastanú. Aj preto okolnosti, ktoré môžu potenciálne
spôsobovať obavy z ohrozenia exekúcie, musia mať reálny základ v udalostiach, ktoré sa stali a sú takej povahy, že nezvratne smerujú k určitej predikcii správania sa strany sporu (napr. že sa bude prevádzať majetok a pod.). Okrem nepreukázania obavy z ohrozenia exekúcie konkrétnymi skutočnosťami je sporné aj samotné osvedčenie danosti zabezpečovaného nároku vo veci samej, lebo žalobca jasne nevymedzil, aké nároky si chce zabezpečiť nariadením zabezpečovacieho opatrenia - či bezdôvodné obohatenie alebo náhradu škody. Žalovaný tiež uviedol, že pokiaľ ide o charakter jeho statusu ako u jednotky územnej samosprávy, v jeho prípade je obava o ohrozenie exekúcie celkom vylúčená, čo súdna prax v obdobných veciach judikovala, nakoľko z verejného práva, najmä daňového, je žalovaný pravidelným inkasantom nie malých príjmov, minimálne každoročne sa opakujúcich, a to miestnych daní a poplatkov. Aj z tohto pohľadu je obava z ohrozenia výkonu rozhodnutia objektívne neopodstatnená, keďže exekúcia nikdy nie je podmieňovaná len predajom nehnuteľnosti, ale môže sa realizovať aj inými formami. Pokiaľ žalobca v odvolaní argumentoval tým, že objektívne nemôže preukázať stav zmenšenia majetku žalovaného, žalovaný s týmto tvrdením nesúhlasil a vyjadril presvedčenie, že strana navrhujúca nariadenie zabezpečovacie opatrenie musí vždy osvedčiť činnosť, prípravu a pod. k tomu, že žalovaný hodlá úkon smerujúci k zmenšeniu majetku urobiť. Uvedené však nebolo preukázané ani v návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia, k čomu dospel aj súd prvej inštancie. Žalovaný označil preto podané odvolanie za neopodstatnené.
4. Žalobcovi bolo doručené vyjadrenie žalovaného zo dňa 18.11.2021 dňa 26.11.2021. Žalobca písomné stanovisko k tomuto vyjadreniu nepodal.
5. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 CSP, preskúmal zákonnosť a vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania. Viazaný skutkovým stavom v čase vydania napadnutého uznesenia podľa § 329 ods. 2 CSP, rozsahom odvolania podľa § 379 CSP a odvolacími dôvodmi podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd prejednal vec podľa § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je neopodstatnené, preto je napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie potrebné potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne.
6. Žalobca v odvolaní deklaroval odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP. Argumentoval tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Okrem toho z obsahu jeho odvolania vyplynula aj námietka zaujatosti vo vzťahu k zákonnej sudkyni prvoinštančného súdu, vychádzajúca zo spôsobu jej tendenčného a selektívneho hodnotenia dôkazov výrazne v neprospech žalobcu.
7. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca so žalovaným vedú na súde prvej inštancie dva spory. V prvom spore, vedenom pod sp. zn. 22Cb/143/2019 sa žalovaný v procesnom postavení žalobcu domáha proti žalobcovi v procesnom postavení žalovaného vypratania nehnuteľností zapísaných na Okresnom úrade J., odbor katastrálny, okres J., obec J. J., katastrálne územie J. J., na liste vlastníctva č. X. a to parcely registra „C“: parc. č. XXXX/X- ostatná plocha vo výmere 6477 m2, parc. č. XXXX/X- zastavaná plocha a nádvoria vo výmere 476 m2, parc. č. XXXX/X- ostatná plocha vo výmere 10004 m2, parc. č.XXXX/X- zastavaná plocha a nádvoria vo výmere 625 m2 a parc. č. XXXX/XX- ostatná plocha vo výmere 142 m2 a ako Stavby- budova TJ S. súp. č. XXX na parc. č. XXXX/X, č. XXXX/ X a č. XXXX/X a nehnuteľnosť zapísaná na LV Č. XXXX pre okres J., obec J. J. a kat. úz. J. J. ako Parcely registra "C": parc. č. XXXX-XX- ostatná plocha vo výmere 996 m2 (ďalej len „predmetné nehnuteľnosti“). V druhom spore, vedenom na súde prvej inštancie po sp. zn. 22Cb/84/2021, teda v predmetnej veci, sa žalobca domáha proti žalovanému zaplatenia 871.509,46 Eur z titulu vydania bezdôvodného obohatenia vzniknutého vynaložením investícií do predmetných nehnuteľností, prípadne z titulu nároku na náhradu škody za predpokladu, že bude neúspešný v spore o vypratanie nehnuteľností. Záložné právo k predmetným nehnuteľnostiam nariadením zabezpečovacieho opatrenia žalobca žiadal vo svoj prospech zriadiť s odôvodnením, že žalovaný ako územný samosprávny celok hospodári s rozpočtom s prísne určeným účelom použitia schváleným zastupiteľstvom, pričom v jeho výdavkovej časti pre obdobie rokov 2020 až 2022 sa nepočíta ani len podmienene s prípadným plnením jeho nárokov, hoci o nich žalovaný musel vedieť už od roku 2019. Okrem toho žalobca dôvodil, že z verejne dostupných zdrojov zistil, že žalovaný sa v ostatnom čase vo zvýšenej miere zbavuje svojho majetku a že svoj majetok v roku 2021 zaťažil prevzatím vysokého úveru z banky v sume 980.000 Eur. Na
základe týchto skutočností, keď po vzniku úverového vzťahu predstavuje zadlženosť žalovaného z pohľadu dodržiavania rozpočtových pravidiel podľa zák. č. 583/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách už 34,63 %, je vzhľadom na povinnosť vrátiť investície žalobcovi zrejmé, že zadlženosť žalovaného zrejme prekročí zákonom prípustnú hranicu 60 %. Žalobca svoj nárok na vrátenie investícií v žalobou uplatnenej výške 871.509,46 Eur osvedčoval predložením znaleckého posudku č. 57/2017 vyhotoveného na jeho objednávku U.. L. E., znalcom z odboru stavebníctva, podľa ktorého predstavuje zhodnotenie objektov nachádzajúcich sa na predmetných nehnuteľnostiach sumu 923.000 Eur s DPH a obavu z ohrozenia budúcej možnej exekúcie odôvodnil charakterom žalovaného, ktorý je ako samosprávny celok naviazaný na verejnoprávne príjmy prísne účelovo viazané na konkrétne činnosti, v dôsledku čoho by uspokojenie pohľadávky žalobcu mohlo znefunkčniť podstatnú činnosť žalovaného. Zriadenie záložného práva nariadením zabezpečovacieho opatrenia k predmetným nehnuteľnostiam podľa žalobcu nijako neobmedzí činnosť žalovaného aj s prihliadnutím na skutočnosť, že tento nehnuteľný majetok mal byť predmetom dlhodobého nájmu. Požadovaným nariadením zabezpečovacieho opatrenia tak podľa žalobcu dôjde k neplneniu účelu ním sledovaného na zabezpečenie jeho oprávnených peňažných nárokov, a pritom nijako neobmedzí žalovaného v užívaní predmetných nehnuteľností.
8. Podľa § 343 ods. 1 CSP, zabezpečovacím opatrením môže súd zriadiť záložné právo na veciach, právach alebo iných majetkových hodnotách dlžníka na zabezpečenie peňažnej pohľadávky veriteľa, ak je obava, že exekúcia bude ohrozená.
9. Podľa § 344 CSP ustanovenia o neodkladnom opatrení sa použijú primerane aj na zabezpečovacie opatrenia.
10. Podľa § 324 ods. 1 CSP pred začatím konania, počas konania a po jeho skončení súd môže na návrh nariadiť neodkladné opatrenie.
11. Podľa § 325 ods. 1 CSP neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné bezodkladne upraviť pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená. 12. Podľa § 326 ods. 1 CSP v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia sa popri náležitostiach žaloby podľa § 132 uvedie opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich potrebu neodkladnej úpravy pomerov alebo obavu, že exekúcia bude ohrozená, opísanie skutočností hodnoverne osvedčujúcich dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana a musí byť z neho zrejmé, akého neodkladného opatrenia sa navrhovateľ domáha. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia k návrhu musí navrhovateľ pripojiť listiny, na ktoré sa odvoláva.
13. Podľa § 329 ods. 2 CSP pre neodkladné opatrenie je rozhodujúci stav v čase vydania uznesenia súdu prvej inštancie.
14. Zo skutočností vyššie uvedených vyplýva, že žalobca sa navrhovaným zabezpečovacím opatrením domáhal ochrany zabezpečenia svojej peňažnej pohľadávky, teda ochrany veriteľa - potenciálneho oprávneného v exekučnom konaní. Zabezpečovacie opatrenie predstavuje v zmysle § 343 ods. 1 CSP inštitút, na základe ktorého súd zriaďuje na návrh záložné právo na veciach, právach alebo iných majetkových hodnotách dlžníka. Súd je viazaný návrhom na zriadenie zabezpečovacieho opatrenia, nevykonáva dokazovanie ako také, ale skúma len osvedčenie, či sú splnené podmienky na zriadenie zabezpečovacieho opatrenia, teda osvedčenie dôvodnosti a trvania nároku a nebezpečenstvo ohrozenia exekúcie. Osvedčenie rozhodujúcich skutočností, ktoré v žiadnom prípade nie je možné stotožniť s dokazovaním, znamená, že súd prostredníctvom označených dôkazov zisťuje najvýznamnejšie skutočnosti dôležité pre rozhodnutie. Pri ich zisťovaní neprihliada a ani nemusí prihliadať na všetky procesné formality ako je to pri riadnom procesnom dokazovaní.
15. V návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia musí žalobca jednoznačne vymedziť predmet, vo vzťahu ku ktorému žiada zriadiť záložné právo a musí osvedčiť obavu, že exekúcia bude ohrozená. S poukazom na § 344 v spojení s § 326 ods. 1 CSP musí žalobca opísať skutočnosti, ktoré osvedčujú dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má v konaní poskytnúť ochrana. Zjavne neodôvodnenému alebo neexistujúcemu nároku, alebo ak základ nároku nie je minimálne osvedčený, nie je možné poskytnúť ochranu prostredníctvom zabezpečovacieho opatrenia.
16. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že osobitnej povahe inštitútu zabezpečovacieho opatrenia zodpovedá zjednodušený a zrýchlený procesný postup súdu, kedy súd rozhodne o tomto návrhu spravidla bez výsluchu a vyjadrenia strán a bez nariadenia pojednávania, okrem výnimočných a odôvodnených prípadov. Dokazovanie v zmysle § 185 a nasl. CSP súd nevykonáva a pri rozhodovaní vychádza z obsahu návrhu a zo skutočností, ktoré boli osvedčené. Súd môže nariadiť zabezpečovacie opatrenie v dvoch prípadoch, a to ak je potrebné bezodkladne upraviť pomery, alebo ak je daná obava, že exekúcia bude ohrozená, pričom ich vzájomná kumulácia nie je vylúčená. Pomery, ktoré majú byť neodkladným opatrením upravené, musia mať vždy povahu právnych pomerov. Potreba ich úpravy musí byť neodkladná, obsahujúca prvky naliehavosti a nevyhnutnosti, ktoré však bez ďalšieho neznamenajú, že ide o akútny a jednorazový stav. Táto potreba môže pretrvávať aj po určité dlhšie časové obdobie. Zabezpečovacie opatrenie bude spravidla opodstatnené, ak jeho navrhovateľovi hrozí vznik alebo rozširovanie škody či inej ujmy, dochádza k porušovaniu alebo ohrozovaniu jeho práv a oprávnených záujmov, prípadne hrozí zhoršenie jeho právnej pozície do takej miery, že sa mu neoplatí uchádzať sa o konečnú súdnu ochranu. Tejto neodkladnej potrebe zodpovedá aj úprava náležitostí návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia vymedzená v § 326 CSP, predovšetkým opísanie rozhodujúcich skutočností v rámci vecnej argumentácie, ktoré odôvodňujú túto potrebu, a tieto skutočnosti musí navrhovateľ náležitým spôsobom osvedčiť. Pred nariadením zabezpečovacieho opatrenia posudzuje súd, či je osvedčená existencia právneho vzťahu medzi sporovými stranami, či navrhovateľom tvrdené a osvedčené skutočnosti odôvodňujú potrebu neodkladnej úpravy pomerov alebo obavu z ohrozenia exekúcie, či uložením navrhovanej povinnosti alebo obmedzenia možno objektívne dosiahnuť ochranu, ktorej sa navrhovateľ domáha, či navrhovaným zabezpečovacím opatrením, pokiaľ má mať podľa okolností prípadu dočasný charakter, nebude vytvorený nenávratný stav, či právne účinky neodkladného opatrenia neobmedzia povinnú osobu neprimeraným spôsobom a nad nevyhnutný rozsah.
17. Za podstatné odvolacie námietky žalobcu odvolací súd považoval jeho tvrdenie, že na základe prejavov žalovaného pri nakladaní s majetkom v jeho vlastníctve existuje dôvodná obava, že v čase budúcom a podstatnom pre právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, bude majetok žalovaného natoľko zmenšený kvalitou i kvantitou, že sa objektívne zúži spôsobilosť žalobcu domôcť sa uspokojenia budúcej judikovanej pohľadávky. Žalobca tiež namietal spôsob interpretácie ust. § 343 ods. 1 CSP súdom prvej inštancie pri rozhodovaní o jeho nároku, ako aj nesprávnosť postupu prvoinštančného súdu pri hodnotení jeho pohľadávky a vyvodení záveru o kvalite tejto pohľadávky ako spornej.
18. Odvolací súd námietky žalobcu prezentované v odvolaní proti napadnutému uzneseniu vyhodnotil ako nedôvodné a zhodne s prvoinštančným súdom dospel k záveru, že žalobca, neosvedčil ani neodkladnú potrebu úpravy pomerov medzi ním a žalovaným a ani skutočnosť, že by výkon exekúcie mohol byť ohrozený.
19. Pokiaľ súd prvej inštancie v súvislosti s osvedčením existencie a trvania nároku žalobcu konštatoval, že žalobca zatiaľ nedisponuje judikovanou pohľadávkou a že žalobu uplatnená pohľadávka je sporná, pričom jej opodstatnenosť a výška bude predmetom dokazovania vo veci samej, jeho konštatovanie má oporu v listinných dôkazoch, ktoré sú súčasťou spisu. Je zrejmé, že žalobca svoj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, resp. na náhradu škody uplatňuje ako náhradu za investície vložené do nehnuteľného majetku žalobcu počas užívania nehnuteľností na základe nájomnej zmluvy , ktorých výšku osvedčuje listinným dôkazom - znaleckým posudkom vyhotoveným v roku 2017 na jeho objednávku. Naproti tomu, žalovaný pohľadávku žalobcu neuznáva, popiera ju a namieta jej premlčanie tak, ako to vyplýva z obsahu jeho písomného vyjadrenia zo dňa 15.07.2021, ktoré je súčasťou spisu. Súd prvej inštancie teda celkom legitímne pri hodnotení pohľadávky ako spornej zohľadnil tieto skutočnosti vyplývajúce z obsahu spisu a jeho hodnotiaci úsudok má oporu v skutkových zisteniach vyplývajúcich z listín tvoriacich obsah spisu. Skutočnosť, že pohľadávka je sporná, celkom logicky vyplýva z toho, že zatiaľ nie je judikovaná a žalovaným je spochybňovaná. Nespornou by bola, len ak by ju žalovaný uznal alebo ju namietal. Z uvedeného dôvodu nie je opodstatnená námietka žalobcu, že súd prvej inštancie nemal právo vyvodzovať závery o kvalite jeho pohľadávky. Odvolací súd len pre úplnosť dodáva, že odvolaním napadnuté rozhodnutie nie je založené na neosvedčení existencie a trvania nároku, ale vychádza z neosvedčenia existencie obavy z budúceho zmarenia exekúcie.
20. K odvolacej námietke žalobcu týkajúcej sa nesprávnej interpretácie ust. § 343 ods. 1 CSP aplikovaného na nesprávne zistený skutkový stav odvolací súd uvádza nasledovné.
21. Okrem osvedčenia nároku k ďalšej podmienke pre naplnenie dôvodnosti nariadenia zabezpečovacieho opatrenia je potrebné preukázať, že prípadná exekúcia bude ohrozená, pričom musí ísť o taký stav, že ohrozenie exekúcie je bezprostredné. K tomu odvolací súd uvádza, že takýto stav v čase rozhodovania súdu prvej inštancie preukázaný nebol. Žalobca totiž v konaní nepreukázal ani neosvedčil obavu, že žalovaný by mal snahu zbaviť sa svojho exekuovateľného majetku, aby sa vyhol plneniu svojich záväzkov voči žalobcovi. To, že žalovaný v tomto štádiu konania namieta dôvodnosť a výšku žalobcom uplatneného nároku, že je samosprávnym subjektom naviazaným na verejnoprávne príjmy prísne účelovo viazané a že si vzal z banky úver vo výške 980.000 Eur, nie je možné označiť za také konanie žalovaného, ktoré by nasvedčovalo jeho zámeru zbavovať sa svojho majetku. Žalobca v konaní nepreukázal ani to, že by žalovaný vykonával kroky, ktoré by viedli k nehospodárnemu nakladaniu s majetkom, prípadne úkony smerujúce k jeho scudzeniu. Svoju argumentáciu žalobca ponechal len v rovine subjektívnych úvah o tom, že žalovaný sa z dôvodu úverového zaťaženia môže v budúcnosti ocitnúť v nepriaznivej finančnej situácii, v dôsledku ktorej možno bude jeho budúca exekúcia ohrozená. Žalobca teda neosvedčil nielen obavu z ohrozenia, ale ani obavu zo sťaženia vymoženia budúcej možnej exekúcie a jeho úvahy o sťažení spôsobu a rozsahu uspokojenia pohľadávky, ktorej judikovania sa domáha vo veci samej, tak zostali len v rovine hypotetických - ničím nepodložených úvah o tom, ako nepriaznivo sa v budúcnosti môže vyvíjať hospodárenie žalovaného a že takéto nepriaznivé hospodárenie môže výrazne sťažiť, ba dokonca ohroziť vymožiteľnosť jeho oprávneného nároku. Odvolací súd konštatuje, že ak za uvedeného skutkového stavu dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca neosvedčil existenciu všetkých zákonných predpokladov na zriadenie záložného práva nariadením zabezpečovacieho opatrenia, jeho rozhodnutie vychádza zo správne zisteného skutkového stavu a správneho právneho posúdenia veci.
22. Pokiaľ žalobca vyjadril pochybnosti o nezaujatosti vec prejednávajúcej sudkyne vzhľadom na jej spôsob hodnotenia dôkazov v nadväznosti na skutkové zistenia a následné - podľa jeho názoru - nesprávne hodnotenie dôkazov, odvolací súd uvádza, že nakoľko táto námietka sa týkala len okolností spočívajúcich v procesnom postupe vec prejednávajúcej sudkyne a jej rozhodovacej činnosti, na námietku žalobcu uplatnenú v odvolaní neprihliadol, a to s poukazom na znenie ust. § 53 ods. 3 CSP. Iné dôvody, pre ktoré mala byť zákonná sudkyňa z prejednávania a rozhodovania veci vylúčená, žalobca netvrdil.
23. Pretože odvolací súd nezistil dôvody pre zmenu, ani pre zrušenie napadnutého uznesenia, uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne.
24. O trovách tohto konania rozhodne súd prvej inštancie v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 1 CSP).
25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).