Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (6)Rozsudok_11C-8-2021.pdf
PDF · 102.3 KB
Case nature
Area
Subarea
11C/8/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Ivetou Wildeovou v právnej veci žalobkyne: T.. B. M., O.., G.. XX.X.XXXX, K. L. XXX, zastúpená: JUDr. Branislav Kahanec, advokát, so sídlom v Prešove, Vajanského 33, p r o t i žalovanému: G. A., G.. XX.X.XXXX, K. L. XX, zastúpený: JUDr. Vladimír Mačík, advokát, so sídlom v Prešove, Slovenská 69, o zaplatenie 6.000 a prísl., takto
rozhodol:
I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni 6.000 Eur s úrokmi z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 6.000 Eur od 7.3.2020 do zaplatenia, to všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
II. Žalobu o zaplatenie zmluvných úrokov z a m i e t a.
III. Žalobkyňa m á nárok na náhradu trov konania v rozsahu 89,44%..
odôvodnenie:
1. Žalobkyňa žalobou z 2.2.2021sa domáhala vrátenia pôžičky 6.000 Eur s úrokmi, ktoré nekonkretizovala, pričom nárok uplatnila na základe písomnej zmluvy o pôžičke z X.X.XXXX, ktorú pripojila k žalobe. Na základe výziev súdu o špecifikáciu príslušenstva pohľadávky uviedla, že uplatňuje zmluvné úroky 3% mesačne zo sumy 6.000 Eur od X.X.XXXX do zaplatenia a úroky z omeškania 5% ročne zo sumy 6.000 Eur od 7.3.2020 do zaplatenia. Uviedla, že žalovaný jej mal požičanú sumu vrátiť do 6.3.2020, doposiaľ ani časť svojho dlhu neuhradil.
2. Žalovaný so žalobou nesúhlasil tvrdiac, že písomnú zmluvu o pôžičke žalobkyňa sfalšovala a poprel pravosť svojho podpisu na tejto zmluve. Na podporu svojho tvrdenia pripojil emailové správy žalobkyne z 27.9.2020, v ktorej žalobkyňa uvádza pôžičku zo 4.6.2019 (nie 3.6.2019) a dátum vrátenia do 25.9.2020 (nie 6.3.2020). Aj v ďalšom emaili z 23.9.2020 uviedla dátum vrátenia pôžičky 25.9.2020, pričom ani v jednej z doložených výziev (aj z 28.8.2020 a 20.1.2021) nepožadovala od žalovaného aj zmluvné úroky a urobila tak až v doplnení žaloby, teda so značným časovým odstupom. Žalovaný však potvrdil, že od žalobkyni si skutočne požičal 6.000 Eur, ale na základe ústnej dohody za účelom splatenie prvej časti kúpnej ceny predávajúcemu za prevod vlastníckeho práva rodinného domu a pozemku podľa kúpnej zmluvy z 8.10.2019 s tým, že žalobkyni vráti pôžičku po schválení spotrebiteľského úveru od Slovenskej sporiteľne a.s. vo výške 8.500 Eur, čo aj urobil a za dôkaz o vrátení pôžičky považoval elektronickú komunikáciu so žalobkyňou, ktorú pripojil k vyjadreniu, ale ktorá je veľmi rozsiahla a jej relevantnú časť neoznačil. Vzniesol aj námietku vecnej aktívnej legitimácie žalobkyne, nakoľko z potvrdenia o bezhotovostnej platbe od predávajúceho o úhrade sumu 6.000 Eur vyplýva, že túto platbu nerealizovala žalobkyňa, ale O. Š..
3. Žalobkyňa v replike uviedla, že transakciu 6.000 Eur vo forme pôžičky pre žalovaného realizovala sama na účet označený v zmluve ako platobné miesto, išlo o jej peniaze uložené na účte jej brata O.
Š., ku ktorému mala dispozičné oprávnenie a ako dôkaz o tom doložila čestné prehlásenie O. Š.. K nesprávnym dátumom v elektronickej komunikácii uviedla, že išlo o pisárske chyby a trvala na tom, že žalovaný ani časť dlhu jej nevrátil. Uviedla, že predložená facebooková komunikácia nepreukazuje vrátenie pôžičky, navyše nie je kompletná a svedčí o nadštandardnom vzťahu so žalovaným, keďže žalobkyňa zabezpečovala pre neho a jeho manželku nákup stavebného materiálu a rôzne iné záležitosti.
4. Žalovaný v duplike zotrval na svojej argumentácii, vysvetlenie žalobkyne považoval za nedostatočné. Trval na tom, že dlh vrátil s poukazom na predloženú komunikáciu, pričom upresnil, že v nej na otázku, či „žalobkyňa spočítala a či bolo dobre“ k priloženej fotografii, na ktorej bol rukou žalobkyne písaný text „6.000 eur záloha na dom“ žalobkyňa mala uviesť, že nepočítala.
5. Súd vykonal dokazovanie výsluchom strán, svedkyne A. A., písomnou zmluvou o pôžičke zo dňa X.X.XXXX, potvrdením o vykonaní prevodu Slovenskej sporiteľne a.s., písomnými vyjadreniami strán, ich facebookovou komunikáciou, emailmi žalobkyne zo dňa 23.9.2020, 27.9.2020, 28.9.2020, predsúdnou výzvou zo dňa 20.1.2021, kúpnou zmluvou zo dňa 8.10.2019, potvrdením o platbe FIO banky a.s., zmluvou o splátkovom úvere zo dňa 4.12.2019, čestným prehlásením O. Š. zo dňa 2.6.2021, výpisom z účtu A. A. a zistil tento skutkový stav:
6. Medzi stranami je nesporné, že žalovaný si požičal od žalobkyne 6.000 Eur. Sporné je ako si dohodli splatnosť pôžičky a to konkrétne do X.X.XXXX, či si dohodli aj zmluvné úroky a predovšetkým sporné je to, či žalovaný pôžičku vrátil.
7. Na pojednávaní žalobkyňa zmenila žalobný petit len ohľadom zmluvných úrokov tak, že ich uplatnila ročne (nie mesačne ako v doplnenej žalobe) zo sumy 6.000 Eur od X.X.XXXX do zaplatenia, pričom súd túto zmenu žaloby na pojednávaní pripustil. Žalobkyňa vo svojej výpovedi potvrdila, že ústne so žalovaným sa dohodli na vrátení pôžičky 6.000 Eur z úveru, ktorý žalovanému a jeho manželke A. A. mal byť poskytnutý na dom, do písomnej zmluvy však uviedli konkrétny termín vrátenia pôžičky 6.3.2020 tak, že nepochybne do uvedeného dátumu v zmluve im spomínaný úver už bude poskytnutý. Uviedla aj to, že text zmluvy opísala ona sama z internetu, preto v písomnej zmluve bola aj časť o zosplatnení pôžičky pre neplnenie splátok, hoci so žalovaným si žiadne splátky nedohodli. Potvrdila, že na zmluvných úrokoch sa ústne nedohodli, napriek tomu ich dala do písomnej zmluvy, hoci nepočítala s tým, že by žalovaný pôžičku nevrátil. Prehlásila, že písomnú zmluvu žalovaný si prečítal u nej doma a potom ju podpísal. Poukázala tiež na to, že žalovaného pozná od rokov 2008-2010, mala s ním veľmi dobrý kamarátsky vzťah, ľutovala ho a snažila sa mu pomáhať a to aj pri kúpe rodinného domu, ktorú vybavovala ona. Následne sa robila jeho rekonštrukcia, všetky materiály na ňu kupovala žalobkyňa a žalovaný jej potom peniaze vracal, k čomu došlo mnohokrát. Žalovaný jej teda vždy peniaze vrátil až na spomínanú pôžičku 6.000 Eur. Keďže potrebovala peniaze na kúpu auta, žalovaného vyzývala na vrátenie pôžičky v emailoch, v ktorých požadovala vrátiť žalovanú sumu do ďalšieho termínu, teda 25.9.2020.
8. Žalovaný vo svojej výpovedi prehlásil, že podpis na písomnej zmluve o pôžičke nie je jeho a prvýkrát túto zmluvu videl až pri doručení žaloby. Potvrdil, že žalobkyňa platila za materiál pri rekonštrukcii ich domu zo svojich peňazí, ktoré jej následne vracal. Tvrdil, že sumu 6.000 Eur ako pôžičku jej vrátil hneď po poskytnutí úveru od Slovenskej sporiteľne a.s. niekedy v decembri 2019, priniesol jej ich domov a nikto iný pritom nebol. Uviedol tiež, že je podnikateľom, žalobkyni však dôveroval a preto žiadny doklad o vrátení pôžičky od nej nepožadoval. K facebookovej komunikácii z 19.8.2020 (č.l. 32) uviedol, že vtedy zaplatil žalobkyni 13.000 Eur z ďalšieho úveru poskytnutého od Prvej stavebnej sporiteľne, išlo o vrátenie peňazí za materiál a za odvody manželky vo výške 10.894,72 Eur, keďže aby dostali úver fingovali vyšší príjem manželky ako v skutočnosti mala a jej zamestnávateľovi museli zaplatiť z toho dôvodu zvýšené odvody. Pri tejto komunikácii je rukou písaný text: „10.894,72 Eur odvody Soňa, 6.000 Eur záloha na dom, 2.000 Eur záloha na materiál“. Žalovaný pri nej položil otázku žalobkyni či si spočítala a či dobre bolo a odpoveď žalobkyne znela, že nepočítala, že mu verí. Žalovaný pritom potvrdil, že v auguste 2020 nevyplácal žalobkyni spomínaných 6.000 Eur, pretože túto sumu jej vrátil ešte v decembri 2019 a žalobkyňa svoju odpoveď v elektronickej komunikácii na vyššie uvedenú otázku žalovaného vysvetlila tým, že žalovaný jej vtedy vyplácal peniaze za materiál, k výške vyplácanej sumy sa však nevedela vyjadriť.
9. Súd mal za preukázané aj to, že strany sporu mali v minulosti veľmi dobrý vzťah. Žalovaný aj s manželkou kupovali nehnuteľnosť a žalobkyňa im pomáhala s kúpou a tiež s rekonštrukciou domu a inými záležitosťami. Nehnuteľnosti vrátane rodinného domu kúpil žalovaný aj s manželkou kúpnou zmluvou z 8.10.2019 spísanou na Notárskom úrade JUDr. Vladimíra Čuchtu dňa 8.10.2019 pod N346/2019, Nz32907/2019 od predávajúceho - Obchodnej spoločnosti ANOSE s.r.o. za kúpnu cenu 60.000 Eur. Účastníci zmluvy v nej konštatovali, že prvá časť kúpnej ceny a to 6.000 Eur bola zaplatená kupujúcimi na konkrétne číslo účtu predávajúceho dňa 5.6.2019.
10. Medzi stranami tohto sporu je nesporné aj to, že pôžička, ktorá je predmetom tohto sporu, slúžila práve na vyplatenie prvej časti kúpnej ceny. Uvedená suma 6.000 Eur bola vyplatená predávajúcemu z účtu O. Š. 5.6.2019. Vyplýva to z potvrdenia Fio banky. Ide o brata žalobkyne, ktorý v čestnom prehlásení z 2.6.2021 uviedol, že je majiteľom konkrétneho účtu, na ktorom však boli aj peňažné prostriedky žalobkyne vo výške 6.000 Eur, pričom žalobkyňa bola tiež osobou oprávnenou na nakladanie s prostriedkami na jeho účte.
11. K samotnej zmluve o pôžičke súd uvádza, že žalobkyňa k žalobe pripojila len kópiu písomnej zmluvy, avšak v priebehu konania predložila jej originál. Písomná zmluva je zo dňa 3.6.2019. V nej sa uvádza, že žalobkyňa poskytuje žalovanému pôžičku 6.000 Eur na zálohu na kúpu rodinného domu s tým, že peniaze budú poukázané na konkrétne číslo účtu (bod2). V bode 3 si účastníci zmluvy dohodli mesačný úrok 3% z požičanej sumy a v bode 4 žalovaný sa zaviazal pôžičku vrátiť jednorazovo do 6.3.2020. Zároveň sa v tomto bode uvádza, že ak sa dlžník dostane do omeškania s platením splátky čo i len deň, stáva sa splatný celý zostávajúci dlh. V závere zmluvy sú dva podpisy, ale s označením „príkazca“, kde je podpis žalobkyne, čo potvrdila pri svojom výsluchu a ďalší podpis je pod označením „zasielateľ“. Žalobkyňa tvrdí, že ide o podpis žalovaného, žalovaný to popiera.
12. Súd vypočul ako svedkyňu aj manželku žalovaného A. A., ktorá uviedla okrem už nesporných faktov o pôžičke 6.000 Eur ústnou formou medzi stranami a dohodnutej doby splatenia na dobu poskytnutia úveru zo Slovenskej sporiteľne a.s. aj to, že podľa nej žalovaný túto pôžičku žalobkyni vrátil 3.1.2020. V uvedený deň svedkyňa vybrala zo svojho účtu 8.400 Eur, išlo o peniaze zo spomínaného úveru a túto sumu odovzdala žalovanému, ktorý následne ju mal dať žalobkyni. Pri tom však svedkyňa už prítomná nebola. Predložila výpis zo svojho účtu potvrdzujúceho výber sumy 8.400 Eur dňa 2.1.2020.
13. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.
14. Podľa § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky.
15. Podľa § 559 ods. 1 Občianskeho zákonníka splnením dlh zanikne.
16. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
17. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
18. Podstatnými náležitosťami zmluvy o pôžičke je prenechanie vecí veriteľom dlžníkovi, povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu, vymedzenie požičiavaných vecí a dočasnosť zmluvy. Zmluva pritom nemusí mať písomnú formu, musí však mať reálnu povahu, teda musí dôjsť k reálnemu odovzdaniu vecí, pri peňažnej pôžičke podľa konštantnej judikatúry môže dôjsť k bezhotovostnému prevodu peňazí na účet dlžníka, ale aj tretej osoby, ak si toto miesto plnenia zvolia obaja účastníci zmluvy (napr. rozsudok NSČR 28Cdo 3790/2008).
19. Žalovaný poprel pravosť písomnej zmluvy o pôžičke a to, že by ju podpísal. Keďže ide o súkromnú listinu (nie verejnú) dôkazné bremeno na preukázanie pravosti takejto listiny je na tom, kto ju predkladá, pokiaľ druhá strana spochybňuje jej pravosť (opačne je to pri verejnej listine). Uvedený právny záver vyplýva z rozsudku Najvyššieho súdu ČR 33Cdo 472/07 zo dňa 30.4.2009. Dôkazné bremeno bolo teda
na žalobkyni, aby preukázala, že ňou predložená písomná zmluva o pôžičke je platná, že ju skutočne podpísal žalovaný. Žalobkyňa však svoj pôvodný návrh na nariadenie znaleckého dokazovania znalcom z odboru grafológie zobrala späť, paradoxne však toto znalecké dokazovanie požadoval žalovaný. Súd však navrhnutý dôkaz zamietol ako nehospodárny a neúčelný, keďže posúdenie pravosti písomnej zmluvy o pôžičke malo význam len pre rozhodnutie o uplatnenom nároku na zmluvné úroky, keďže medzi stranami bolo nesporné, že ústnou formou uzavreli zmluvu o pôžičke sumy 6.000 Eur a že si dohodli dobu vrátenia na dobu poskytnutia úveru zo Slovenskej sporiteľne a.s. vo výške 8.500 Eur. Keďže však súd nárok na zmluvné úroky vyhodnotil ako neopodstatnený vzhľadom na iné dôvody, znalecké dokazovanie na posúdenie pravosti podpisu žalovaného na predloženej písomnej zmluve o pôžičke je potrebné považovať za bezpredmetné a neúčelné. Vo vzťahu k uplatneným zmluvným úrokom súd dodáva, že aj keby bola preukázaná platnosť písomnej zmluvy o pôžičke, ktorú predložila žalobkyňa, súd by dohodu o zmluvných úrokoch považoval za absolútne neplatnú podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor s dobrými mravmi pre ich neprimeranú výšku. Išlo totiž o zmluvný úrok 36% ročne (3% mesačne), pričom podľa štatistických údajov ohľadom úrokových mier úverov poskytovaných bankami v SR zverejnenej na stránke Ministerstva financií SR priemerná úroková sadzba úverov pre domácnosti na bývanie so splatnosťou do 1 roka v júni 2019 bola vo výške 1,65% p.a. a pri ostatných úveroch splatných do 1 roka vo výške 3,76% p.a. Znamená to teda, že zmluvný úrok dohodnutý v písomnej zmluve o pôžičke bol až 10 resp. 12 násobne vyšší ako priemerná úroková sadzba úverov poskytovaných bankami. Súd v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok NS SR 5Co 26/2011 zo dňa 26.4.2019, ktorý uviedol, že neprimeranou a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám uplatňovanými bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. V danom prípade Najvyšší súd dospel k záveru o úžerníckych úrokoch v prípade dvoch zmlúv o pôžičke, pri ktorých úroky presahovali 4 a 5,5 násobne obvyklú úrokovú mieru v bankách. Preto súd aj v tomto prípade vzhľadom ešte na podstatne vyšší zmluvný úrok ako vyhodnocoval Najvyšší súd SR v spomínanom rozsudku, dospel k záveru o absolútnej neplatnosti dohody o zmluvných úrokoch uvedenej v písomnej zmluve o pôžičke pre ich neprimeranú výšku podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Súd pritom v tejto súvislosti dodáva, že právna úprava mu neumožňuje priznať zmluvné úroky v primeranej výške tak ako je to pri zmluvnej pokute a preto ak súd dospeje k záveru o rozpore dohody o zmluvných úrokoch s dobrými mravmi, musí žalobu o zmluvné úroky zamietnuť v celom rozsahu. Navyše nebolo preukázané, že by dohoda o zmluvných úrokoch v písomnej forme bola platná aj s poukazom na § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. Samotná žalobkyňa totiž uviedla, že ústne so žalovaným sa na zmluvných úrokoch vôbec nedohodla, čo nasvedčuje absencii vážnosti vôle žalovaného ako druhého účastníka zmluvy na tejto časti dohody. Súd preto žalobu o zaplatenie zmluvných úrokov zamietol.
20. Keďže žalovaný tvrdil, že pôžičku 6.000 Eur žalobkyni vrátil, mal dôkaznú povinnosť toto svoje tvrdenie preukázať. Žalobkyňa ho totiž poprela a ako uviedol aj sám žalobca, nikto iný pri vracaní pôžičky nebol. Za jediný dôkaz žalovaný označil facebookovú komunikáciu zo dňa 16.8.2020 so žalobkyňou. Ako však sám potvrdil, vtedy platil žalobkyni iné dlhy, nie spornú pôžičku, preto jeho otázku pre žalobkyňu, či si peniaze spočítala a či to bolo dobre a jej odpoveď, že mu verí, je irelevantná, nevzťahuje sa totiž na vrátenie pôžičky 6.000 Eur, ktorá mala byť podľa žalovaného vrátená 8 mesiacov pred touto komunikáciou. Dôkazom o vrátení pôžičky nemôže byť ani neznámou rukou písaný text „10.894,72 Eur odvody Soňa, 6.000 Eur záloha na dom a 2.000 Eur záloha materiál“, o ktorom žalovaný tvrdil, že ho písala žalobkyňa, ktorá to však poprela. Navyše tento text vôbec ani nenaznačuje, že by mal potvrdzovať vrátenie nejakých peňazí žalobkyni, práve opačne mal predstavovať nezaplatené dlhy žalovaného voči žalobkyni. Ako dôkaz, že pôžička 6.000 Eur bola vrátená nemôže byť ani to, že žalobkyňa nepoprela v reakcii v elektronickej komunikácii zo 16.8.2020 vrátenie pôžičky 6.000 Eur, keďže ako už bolo uvedené, nepochybne žalovaný v ten deň uhrádzal žalobkyni peniaze ale z iného titulu. Navyše súd poukazuje na určitú nelogickosť vyplývajúcu z výpovede žalovaného, ktorý tvrdil, že v auguste 2020 (tento časový údaj potvrdila aj svedkyňa A.Q. A.) mu žalobkyňa odovzdala papierik so zoznamom dlhov, ktoré uhradil. Súd nepovažuje sa logické, ak by to bola pravda, že by na tomto papieri nebola uvedená aj poznámka o ich zaplatení, nelogické je, že by potom, čo žalovaný bol osobne v kontakte so žalobkyňou, keďže jej mal vyplatiť zvyšok týchto dlhov, nepožadoval od nej zapísanie poznámky o zaplatení, ale následne cez elektronickú komunikáciu jej tento papierik odfotil a pýtal sa, či všetko spočítala. V tejto súvislosti súd však poukazuje na výpoveď spomínanej svedkyne, podľa ktorej na tomto papieriku bol zoznam dlhov žalovaného, ktorý mu mala v auguste 2020 odovzdať žalobkyňa, svedkyňa teda neuvádzala nič o tom, že išlo o zoznam už splatených dlhov a teda opäť sa nastoľuje otázka, prečo v auguste 2020 by žalobkyňa
odovzdávala žalovanému zoznam jeho neuhradených dlhov vrátane pôžičky 6.000 Eur keď tá mala byť, podľa žalovaného, uhradená ešte 3.1.2020. Aj tieto okolnosti vyvolávajú pochybnosti o vierohodnosti výpovede žalovaného o vrátení pôžičky. Žalovaný teda nepreukázal jednoznačnými dôkazmi splnenie dlhu z predmetnej pôžičky aj keď nepochybne je mu známy postup pri úhrade peňažných záväzkov v záujme právnej istoty, keďže je podnikateľom a bežne pri obchodných vzťahoch patrí k elementárnemu právnemu vedomiu zabezpečiť doklad o splnení záväzku. Tým, že žalovaný takto nepostupoval, dostal sa do dôkaznej núdze a preto pre neunesenie dôkazného bremena žalovaným ohľadom vrátenia pôžičky súd nemohol prijať záver o tom, že žalovaný svoj dlh z toho titulu splnil. Súd preto považoval za právne dôvodné žalobe o zaplatenie 6.000 Eur vyhovieť a to vrátane úrokov z omeškania, na ktoré má žalobkyňa nárok podľa § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka.
21. Podľa § 517 ods. 1 vety prvej Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.
22. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
23. Podľa § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k 1. dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
24. Ako už súd konštatoval, medzi stranami bolo nesporné to, že termín vrátenia predmetnej pôžičky bol dohodnutý na dobu poskytnutia úveru žalovanému a jeho manželke vo výške 8.500 Eur od Slovenskej sporiteľne a.s. Ako už súd uviedol, vzhľadom na nepreukázanie platnosti písomnej zmluvy o pôžičke, v ktorej bol dohodnutý termín jej vrátenia neskôr a to na 6.3.2020, súd nedospel k záveru, že splatnosť pôžičky nastala až 6.3.2020, ale splatnou sa stala ešte v decembri 2019, kedy bol poskytnutý spomínaný úver žalovanému a jeho manželke. Keďže však žalobkyňa žiadala priznať úroky z omeškania až od 7.3.2020, s poukazom na dispozičnú zásadu upravenú v § 216 ods. 1, 2 CSP súd priznal žalobkyni úroky z omeškania v súlade s jej žalobou.
25. O nároku na náhradu trov konania bolo rozhodnuté podľa § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 2 CSP. Žalobkyňa bola neúspešná len pri nároku na zmluvné úroky, ktoré žiadala vo výške 3% ročne zo sumy 6.000 Eur od 6.3.2020 do zaplatenia, čo súd kvantifikoval sumou 334,36 Eur do dňa vyhlásenia rozsudku. Znamená to, že žalobkyňa žiadala priznať 6.334,36 Eur vrátane zmluvných úrokov, súd jej priznal 6.000 Eur, čo znamená, že bola v spore úspešná v podiele 94,72 % a žalovaný bol úspešný v podiele 5,28%. Podľa zásady pomeru úspechu strán v spore súd preto žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 89,44% (94,72 - 5,28), nakoľko nezistil žiadny dôvod pre aplikáciu § 257 CSP, ktorý možno použiť len výnimočne.
26. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
Poučenie:
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Prešov písomne v 2 vyhotoveniach, okrem výroku o zamietnutí návrhu na pristúpenie ďalšieho žalovaného do konania. V odvolaní sa uvedie ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, uvedie sa spisová značka. Ďalej sa uvedie proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané. Rozsah v akom sa rozhodnutie napáda môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 364 C.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 365 ods. 1 C.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 365 ods. 2 C.s.p. odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa § 365 ods. 3 C.s.p. odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom môže žalobca podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.