Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_2Cob-113-2023.pdf
PDF · 121.12 KB
Case nature
Area
Subarea
2Cob/113/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Ragana a sudcov JUDr. Natálie Štrkolcovej a JUDr. Ondreja Hvišča, PhD. v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.X.XXXX, D. XXXX/ XXX, XXX XX E., zastúpený: JUDr. Michaelom Medviďom, advokátom, Wurmova 1131/4, 040 23 Košice, IČO: 42 245 672, proti žalovanému: E. F. G., nar. XX.X.XXXX, H. XXXX/X, XXX XX E., právne zastúpený: (i) GRABAN, TORMA & PARTNERS s.r.o., Kováčska 53, 040 01 Košice – mestská časť Staré Mesto, IČO: 36 730 564; (ii) Advokátska kancelária Hopferova s.r.o., Bajzova 2, 040 01 Košice – Staré Mesto, IČO: 47 254 220, o zaplatenie 171.800,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Michalovce z 25. januára 2023, č. k. 25Cb/8/2022 - 132, takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok Okresného súdu Michalovce z 25. januára 2023, č. k. 25Cb/8/2022 - 132.
II. Žalovanému priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že žalobu zamietol a žalovanému priznal právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
2. Súd prvej inštancie toto rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 20.5.2022 domáhal na žalovanom zaplatenia 171.800,- eur s príslušenstvom. Žalobu odôvodnil tým, že obchodná spoločnosť BONGIORNO s.r.o., IČO: 36 582 735 (ďalej len „spoločnosť BONGIORNO s.r.o.“) postupne poskytla žalovanému ako jej spoločníkovi v období od 23.5.2018 do 15.2.2019 pôžičku v celkovej výške 171.800,- eur. Pohľadávka na vrátenie tejto pôžičky bola dňa 24.7.2019 postúpená na žalobcu, no žalovaným doposiaľ nebola uhradená.
3. Žalovaný navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Namietal neexistenciu uplatnenej pohľadávky, čo dôvodil tým, že strany spoločne podnikali v rokoch 2014 až 2022 vo viacerých obchodných spoločnostiach v postavení spoločníkov, či konateľov spoločností, ktorým poskytovali kapitál z vlastných zdrojov za účelom zabezpečenia plynulosti ich prevádzky. Medzi žalobcom, žalovaným, spoločnosťou BONGIORNO s.r.o. a ďalšími spoločnosťami dochádzalo k viacerým vzájomným finančným tokom. Žalovaný nielen od spoločnosti BONGIORNO s.r.o. finančné prostriedky prijal, ale rovnako ich tejto spoločnosti aj poskytoval. Žalovaný vkladal na bankové účty spoločnosti BONGIORNO s.r.o. finančné prostriedky, ktoré mu boli neskôr čiastočne vrátené vo forme bezhotovostných prevodov na jeho bankový účet. Žalobca účelovo predložil výpisy z účtov iba v zúženom rozsahu, z ktorých možno zistiť len platby poukázané v prospech bankového účtu žalovaného.
4. Žalobca v replike uviedol, že vklady v hotovosti na bankový účet spoločnosti BONGIORNO s.r.o. predložené žalovaným nepredstavujú vrátenie pôžičky, ale denné tržby spoločnosti, ktoré žalovaný
vkladal na jej účet ako poverená osoba. Ani vklady v hotovosti na účet spoločnosti LAKARNO s.r.o. žalovaným nepredstavujú vrátenie peňažných prostriedkov spoločnosti BONGIORNO s.r.o.
5. Žalovaný v duplike poukázal, že žalobca odôvodňuje svoj nárok titulom vrátenia pôžičky, uzatvorenej v ústnej forme. Žalobca však nepreukázal hospodárky dôvod toku finančných prostriedkov. Zároveň uplatnený nárok je premlčaný, keďže právny vzťah založený zmluvou o pôžičke sa spravuje ustanoveniami Občianskeho zákonníka. V spore pritom nejde o obchodno-záväzkový vzťah podľa ustanovenia § 61 ods. 1, resp. § 261 Obchodného zákonníka. Žalovaný nie je podnikateľský subjekt. Zmluvu o pôžičke nemožno posudzovať ani ako absolútny obchod z dôvodu absencie vzťahu týkajúceho sa účasti na spoločnosti alebo zariaďovania jej záležitosti. Žalobca nepreukázal existenciu dohody o splatnosti pohľadávky, preto v súlade s ustanovením § 563 Občianskeho zákonníka vzniká dlžníkovi povinnosť plniť dlh prvého dňa potom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Právo veriteľa na určenie času platnosti pohľadávky je majetkové právo, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote plynúcej odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať prvýkrát. Žalovaný poukázal, že právny predchodca žalobcu bol prvýkrát oprávnený určiť splátku dlhu v nasledujúci deň po tom, čo dlh vznikol, resp. nasledujúci deň po poskytnutí peňažných prostriedkov. Chronologicky posledná časť pôžičky mala byť údajne poskytnutá dňa 15.2.2019, teda pôvodný veriteľ bol oprávnený vyzvať žalovaného na zaplatenie (tejto časti pohľadávky) dňa 16.2.2019. Premlčacia lehota vo vzťahu k tejto časti pôžičky uplynula dňa 16.2.2022. Kde je premlčané právo na zaplatenie najneskoršie údajne poskytnutej časti pôžičky, potom je zrejmé, že právo žalobcu je premlčané ako celok.
6. Žalobca nesúhlasil s obranou žalovaného spočívajúcou v premlčaní uplatnenej pohľadávky. Dôvodil, že dĺžka premlčacej doby v posudzovanej veci sa spravuje ustanoveniami § 397 Obchodného zákonníka a nie občiansko-právnymi predpismi. Ozrejmil, že k dohode o pôžičke došlo tak, že žalovaný ako spoločník spoločnosti zavolal žalobcovi ako konateľovi spoločnosti, že by potreboval od spoločnosti požičať peniaze, ktoré onedlho vráti. Žalovaný v čase poskytnutí pôžičiek kupoval byt a potreboval peniaze na prerábku, čo stojí v pozadí za potrebami žalovaného ohľadom požičania finančných prostriedkov.
7. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 261 Obchodného zákonníka, ktorý upravuje pôsobnosť Obchodného zákonníka pri úprave záväzkových vzťahov a § 657, § 100, § 101, § 563 Občianskeho zákonníka, upravujúcich zmluvu o pôžičke, premlčanie, určenie splatnosti dlhu.
8. Uviedol súd prvej inštancie, že z dôvodu vznesenej námietky premlčania zo strany žalovaného najskôr skúmal, či nárok uplatnený žalobcom je premlčaný.
9. Súd prvej inštancie poukázal, že vzhľadom na absenciu písomnej zmluvy o pôžičke, skutkových okolností, kedy, kde a za akých okolností malo dôjsť k uzavretiu predmetnej zmluvy o pôžičke medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným, posudzoval, či uplatnený nárok je potrebné podriadiť pod ustanovenia Obchodného zákonníka alebo Občianskeho zákonníka. Z vyjadrenia žalobcu zo dňa 10.10.2022 /č. l. 114 spisu/ vyplýva, že k dohode o pôžičke došlo tak, že žalovaný ako spoločník spoločnosti zavolal žalobcovi, že by potreboval požičať od spoločnosti, že vráti onedlho (žalovaný v čase poskytnutia pôžičiek kupoval byt a potreboval peniaze na prerábku). Uvedené nezakladá obchodno- záväzkový vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným v zmysle § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka. Je zrejmé, že pôžička mala byť poskytnutá žalovanému ako fyzickej osobe na jeho súkromné účely. Nejde pritom ani o absolútny obchodno-záväzkový vzťah v zmysle § 261 ods. 6. písm. a) Obchodného zákonníka, nakoľko pre posúdenie záväzkového vzťahu medzi spoločníkom a obchodnou spoločnosťou ako obchodnoprávneho, musí ísť o vzťah týkajúci sa účasti na spoločnosti alebo týkajúci sa zariaďovania záležitosti spoločnosti. Zmluva o pôžičke, ktorá je predmetom uplatneného nároku však takúto podmienku nespĺňa.
10. Preto súd prvej inštancie neposudzoval uplatnený nárok podľa ustanovení Obchodného zákonníka, ale ústnu zmluvu o pôžičke podľa tvrdení žalobcu uzavretú medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným posúdil podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc zo skutkových tvrdení žalobcu, čas splatnosti pôžičky medzi zmluvnými stranami nebol dohodnutý, preto 3 ročná premlčacia lehota začala plynúť nasledujúcim dňom po vzniku dlhu.
11. Aplikujúc § 563 Občianskeho zákonníka, súd prvej inštancie uzavrel, že pri poslednej časti pôžičky, ktorá mala byť poskytnutá dňa 15.2.2019 /č. l. 9 spisu/, právny predchodca žalobcu bol oprávnený vyzvať žalovaného na zaplatenie tejto časti pohľadávky dňa 16.2.2019. Žaloba bola žalobcom podaná dňa 20.5.2022. 3 - ročná premlčacia lehota pri poslednej časti pôžičky uplynula dňa 16.2.2022. Okrem poslednej časti pôžičky došlo k premlčaniu aj jednotlivých skorších častí pôžičky, preto nárok žalobcu na zaplatenie uplatnenej pohľadávky bol v celom rozsahu premlčaný.
12. Preto súd prvej inštancie žalobu bez toho, aby posudzoval samotnú dôvodnosť uplatneného nároku a vykonal stranami navrhnuté dôkazy, zamietol.
13. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalovanému priznal právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.
14. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napádaný rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), d), e) a h) C.s.p.
15. Žalobca v odvolaní namietal, že napádaný rozsudok je predčasný, arbitrárny a nepreskúmateľný. Poukázal, že strany mali rozdielny pohľad na skutočnosť, za akým účelom spoločnosť BONGIORNO s.r.o. poskytla žalovanému finančné prostriedky. Tieto boli žalovanému poskytnuté na určitý časový úsek s tým, že ich bol žalovaný povinný vrátiť. Žalovaný však tvrdil, že povinnosť vrátiť peňažné prostriedky neexistovala. V napádanom rozsudku absentuje, ako súd prvej inštancie ustálil skutkový stav veci, čo nezodpovedá § 220 ods. 2 C.s.p. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že splatnosť nebola medzi stranami dohodnutá, no nie je zrejmé, z akých skutočností to vyplýva, nakoľko strany to v spore netvrdili a žalobcovi nebolo umožnené predložiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia. Žalobca tvrdil, že spoločnosť poskytla žalovanému finančné prostriedky, pričom žalovaný z princípu svojej argumentácie nemohol tvrdiť o dobe vrátenia finančných prostriedkov, nakoľko nárok ako taký popieral. Súd prvej inštancie mal postupovať podľa § 150 ods. 2 C.s.p. a od žalobcu si vyžiadať doplňujúce skutkové tvrdenia, aby mohol bezpochyby ustáliť začatie plynutia premlčacej doby. Súd prvej inštancie sa splatnosťou, resp. dátumom vrátenia finančných prostriedkov vôbec nezaoberal, preto nemohol objektívne ustáliť začatie plynutia premlčacej doby. V tejto súvislosti poukázal aj na podobnosť zmluvy o úvere a zmluvy o pôžičke, resp. prelínaní sa týchto zmluvných typov. Napokon žalobca namietal nesprávne posúdenie uplatneného nároku súdom prvej inštancie ako občianskoprávneho, keďže tento mal byť posúdený podľa § 261 ods. 6 písm. a) Obchodného zákonníka ako absolútny obchodnoprávny vzťah a to s poukazom, že ide o vzťah medzi obchodnou spoločnosťou a jej spoločníkom. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné v spore posúdiť dôvodnosť žalovaným uplatnenej námietky premlčania podľa ustanovení Obchodného zákonníka, podľa ktorého § 397 je premlčacia doba štvorročná. Súd prvej inštancie však iba nekriticky prevzal argumentáciu žalovaného, ktorá je však nezáväzná. Žalovaný ďalej poukázal, že v priebehu konania strany navrhli vykonať dokazovanie vypočutím svedkov, ktorí boli spôsobilí dostatočne ustáliť skutkový stav veci, nakoľko majú vedomosť o skutočnom úmysle konajúcich strán. Súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, napr. doby, kedy mal žalovaný vrátiť finančné prostriedky, čím došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces. Napokon žalobca poukázal na predžalobnú výzvu na vrátenie poskytnutých finančných prostriedkov zo dňa 1.7.2019.
16. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny. Poukázal, že súd prvej inštancie vytvoril žalobcovi dostatočný priestor na uplatňovanie prostriedkov procesného útoku v spore. Bol to žalobca, ktorý uviedol, že účelom použitia peňažných prostriedkov bolo zariadenie bytu žalovaným, teda povaha vzťahu medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným mala charakter súkromnoprávny. Súd prvej inštancie si toto skutkové tvrdenie žalobcu osvojil a vychádzal z neho pri ustálení povahy právneho vzťahu. Paradoxne žalobca súdu prvej inštancie vyčíta, že ním uvádzané tvrdenia vzal za základ svojho rozhodnutia. Ďalej žalovaný poukázal, že žalobca vytýka súdu prvej inštancie absolútnu nečinnosť pri hodnotení skutkového stavu, vzápätí však vyslovuje nespokojnosť s výsledkom ich hodnotenia, čím kritizuje spôsob vykonania činnosti, o ktorej zároveň tvrdí, že vôbec neprebehla. K argumentácii žalobcu, že strany v priebehu konania netvrdili, že splatnosť uplatnenej pohľadávky nebola dohodnutá, žalovaný uviedol, že v priebehu konania riadne poprel jednostranné určenie splatnosti žalobcom uplatnenej pohľadávky, na čo žalobca v spore už nereagoval. Ak mal žalobca dôkazy o existencii dohody o splatnosti, bol povinný existenciu takejto dohody preukázať.
To, že splatnosť uplatnenej pohľadávky nebola dohodnutá, vyplýva aj z vyjadrenia žalobcu z 10.10.2022, kde uviedol, že žalovaný mal vrátiť peniaze „onedlho“, teda bez konkrétnej dohody o čase ich vrátenia. Absencia dohody o lehote splatnosti a skutočnosť, že žalobca lehotu splatnosti nepreukázal, len podporuje nedôvodnosť uplatneného nároku vo všeobecnosti. Kritika žalobcu týkajúca sa nedostatočne zisteného skutkového stavu je nekorektná, a to s poukazom na samotnú nečinnosť žalobcu. Ak je skutkových tvrdení preukazujúcich nárok žalobcu nedostatok, súd nemá inú možnosť, len žalobu zamietnuť. Posúdenia veci podľa § 261 ods. 6 písm. a) Obchodného zákonníka, tak ako sa toho dožadoval žalobca v podanom odvolaní neprichádza do úvahy, pretože toto ustanovenie sa nevzťahuje na akékoľvek vzťahy medzi spoločnosťou a jej spoločníkom, ale iba na vzťahy, ktoré sa týkajú účasti na spoločnosti, resp. zariaďovania záležitostí spoločnosti. Napokon žalovaný zvýraznil, že civilný sporový proces nie je charakterizovaný vyšetrovacou zásadou, ale prejednacou zásadou. Pokiaľ sám žalobca v priebehu konania ani len netvrdil, že uplatnená pohľadávka má iný právny dôvod ako zmluva o pôžičke (napr. úverová zmluva), súd prvej inštancie nemal najmenší dôvod zisťovať tieto skutočnosti z vlastnej iniciatívy. Právne posúdenie je vecou súdu, ale toto sa týka len tých skutkových okolností, ktoré vyšli v konaní najavo.
17. Žalobca v odvolacej replike zotrval na skutočnostiach uvedených v podanom odvolaní. Dôvodil, že žalovanému boli poskytnuté peňažné prostriedky, ktoré boli získané z podnikateľskej činnosti spoločnosti BONGIORNO s.r.o. (napr. z tržieb), v ktorej boli strany spoločníkmi a konateľmi. K poskytnutiu finančných prostriedkov pre žalovaného by nikdy nedošlo, pokiaľ by tento nemal v spoločnosti majetkovú a osobnú účasť.
18. Žalovaný v odvolacej duplike zotrval na skutočnostiach uvádzaných vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu. Zvýraznil, že právny vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným môže byť iba občianskoprávnej povahy, pretože žalobca nepreukázal, že by tento mal vzniknúť pri zariaďovaní záležitostí spoločnosti alebo sa týka účasti na spoločnosti. Sám žalobca tvrdil, že peniaze boli požičané za účelom rekonštrukcie bytu. Netvrdil, že žalovaný mal vykonávať rekonštrukciu bytu v rámci predmetu akejkoľvek podnikateľskej činnosti. Žalovaný nedisponuje ani podnikateľským oprávnením. Zároveň poprel tvrdenia žalobcu, že v čase poskytnutia finančných prostriedkov bol žalovaný konateľom spoločnosti BONGIORNO s.r.o. Žalovaný bol konateľom spoločnosti až od 5.8.2020 do 10.9.2020, teda v čase vzniku pohľadávky od 11/2018 do 2/2019 nemal oprávnenie vykonávať platobné operácie a nezodpovedal za obchodné vedenie spoločnosti.
19. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 C.s.p. Odvolanie prejednal podľa § 379 - § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
20. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 C.s.p. odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 C.s.p. oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.
21. Žalobca v odvolaní namietal nesprávnosť napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie z dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), e) a h) C.s.p.
22. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. t. j., že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces je daný vtedy, ak súd porušil ktorékoľvek procesné právo strany sporu, pričom musí ísť o také pochybenie vo vzťahu k celému konaniu, že z dôvodu takého pochybenia súdu sa javí byť nespravodlivým celé konanie. Do obsahu práva na spravodlivý proces patrí aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
23. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. d) C.s.p., odvolací súd uvádza, že inou vadou sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktoré nemožno podradiť pod § 365 ods. 1 písm. a), b), c) C.s.p., ale ich dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.
24. Neúplnosť zistenia skutkového stavu (§ 365 ods. 1 písm. e/ C.s.p.) je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal navrhnuté dôkazy, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že strana, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom.
25. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. je daný vtedy, ak rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym posúdením je myšlienkový postup súdu a z neho vyplývajúce závery pri výklade právnych predpisov a pri ich aplikácii na zistený skutkový stav. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak súd posúdil vec podľa normy, ktorá na daný skutkový stav nedopadá, alebo právnu normu síce určil správne, avšak nesprávne ju interpretoval, alebo ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.
26. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd dospel k záveru, že žalobcom tvrdené odvolacie dôvody nie sú naplnené, pretože súd prvej inštancie z toho, čo vyšlo v konaní najavo, vyvodil správne skutkové a právne závery a v nadväznosti na to, správne tak posúdil žalobcom uplatnený nárok a správne aj vo veci rozhodol, ak žalobu zamietol.
27. Z ustálenej súdnej praxe vyplýva, že súd nemusí dať vo svojom rozhodnutí odpoveď na všetky sporné otázky, musí však zodpovedať všetky otázky podstatné pre rozhodnutie vo veci. Napadnutý rozsudok spĺňa túto požiadavku, pretože súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia jasne, stručne a zrozumiteľne vysvetlil, z ktorých vykonaných dôkazov vychádzal, ako vykonané dôkazy hodnotil, ktoré skutočnosti považoval za nesporné a aké úvahy ho viedli k rozhodnutiu vo veci. Súd prvej inštancie sa teda v odôvodnení svojho rozhodnutia vyporiadal so všetkými pre správne rozhodnutie dôležitými skutočnosťami i námietkami strán sporu.
28. Pokiaľ teda žalobca v podanom odvolaní vznáša námietky vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia súdu prvej inštancie a namieta aj porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces spojené s právom na riadne odôvodnenie rozhodnutia, odvolací súd zastáva názor, že v skutočnosti nimi vyjadruje nesúhlas s výsledkom sporu a právnym posúdením veci súdom prvej inštancie. Námietky odvolateľa sa tak týkajú skutkového a právneho posúdenia veci súdom. Skutočnosť, že žalobca má odlišný právny názor, než súd prvej inštancie bez ďalšieho však nezakladá a nedokazuje vadu v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia /§ 365 ods. 1 písm. b) C.s.p./.
29. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené len dodáva, že súd prvej inštancie napadnutý rozsudok odôvodnil v dostatočnom rozsahu (v zmysle zásad uvedených v ust. § 220 C.s.p.) tak, aby bol pre strany sporu, ale aj pre tretie osoby zrozumiteľný, a preto táto odvolacia námietka žalobcu nie je dôvodná.
30. Odvolací súd preto odkazuje na vecne správne a zákonné dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa stotožňuje, keďže ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci. Ani odvolacie námietky žalobcu nemali vplyv na vecnú správnosť rozsudku a nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku, keďže žalobca v odvolaní uvádza tvrdenia, ktoré uviedol pred súdom prvej inštancie a s ktorými sa súd prvej inštancie správne vysporiadal.
31. Aj keď základom rozhodnutia odvolacieho súdu je aplikácia ustanovenia § 387 ods. 2 C.s.p., keďže sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto na jeho skutkové a právne závery odkazuje, považuje za potrebné na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolacím dôvodom žalobcu uviesť nasledovné:
32. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý zamietol žalobu žalobcu z dôvodu premlčania uplatnenej pohľadávky.
33. Pokiaľ žalobca namietal, že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav a to s poukazom na niektoré rozporné tvrdenia strán, odvolací súd udáva, že rozdiel medzi sporovým a mimosporovým
konaním spočíva v tom, že zatiaľ čo v mimosporovom konaní je zistenie všetkých podstatných skutočností povinnosťou súdu, a to dokonca bez ohľadu na (ne)aktivitu účastníkov konania (vyšetrovací princíp) a rozhodnutie vo veci samej možno vydať až vtedy, keď budú všetky relevantné skutočnosti zistené (princíp materiálnej pravdy), v klasickom spore (s výnimkou sporov s ochranou slabšej strany) je uvedenie a preukázanie relevantných skutočností povinnosťou a zodpovednosťou sporových strán za minimálnej procesnej aktivity súdu a vec je „zrelá“ na meritórne rozhodnutie nie až vtedy, keď boli všetky relevantné skutočnosti preukázané, ale už v momente, keď niektorá zo sporových strán prestala (resp. premeškala príležitosť) „posúvať“ spor k ďalším skutkovým zisteniam.
34. Z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že žalobca založil dôvodnosť uplatnenej pohľadávky v spore na skutkových tvrdeniach, že jeho právny predchodca, spoločnosť BONGIORNO s.r.o. uzatvoril so žalovaným ústnou formou zmluvu o pôžičke, na základe ktorej spoločnosť ako veriteľ požičala žalovanému ako dlžníkovi finančné prostriedky, ktoré mali byť použité na rekonštrukciu bytu, ktoré veriteľovi neboli vrátené. V mene veriteľa pritom konal žalobca ako jeho konateľ. Žalovaný mimo iného založil svoju obranu voči takto uplatnenému nároku na námietke premlčania, teda pre účely žalobcom vymedzeného právneho dôvodu vzniku pohľadávky ich súd prvej inštancie správne považoval za nesporné podľa § 151 ods. 1 C.s.p. Z obsahu spisu pritom nevyplývajú až v odvolacom konaní žalobcom tvrdené skutočnosti, ktoré navyše podľa svojej povahy predstavujú neprípustné novoty podľa § 366 C.s.p. Preto nemožno vytknúť súdu prvej inštancie, že práve podľa žalobcom uvádzaných skutkových tvrdení posudzoval uplatnený nárok v spore.
35. Odvolací súd sa nestotožňuje ani s dôvodnosťou námietky žalobcu, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru o absencii (platnej) dohody o splatnosti uplatnenej pohľadávky, keďže s poukazom na skutkové tvrdenia žalobcu, že žalovaný mal vrátiť pôžičku „onedlho“, čo nepredstavuje určité dojednanie o termíne vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov (dôvod neplatnosti podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
36. Podľa § 563 Občianskeho zákonníka, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.
37. Pokiaľ splatnosť nebola platne (určite) dohodnutá (ani inak stanovená právnym predpisom alebo určená v rozhodnutí) podľa § 563 Občianskeho zákonníka je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Veriteľ mohol svoje právo vykonať vtedy, keď mohol (z objektívneho, nie subjektívneho hľadiska) požiadať o plnenie dlhu, t. j. hneď ako dlh vznikol, takže začiatok plynutia premlčacej doby nastáva nasledujúci deň po vzniku právneho vzťahu zo zmluvy o pôžičke, pri ktorej nebola dohodnutá splatnosť predmetu pôžičky.
38. Preto súd prvej inštancie pre účely posúdenia premlčania uplatnenej pohľadávky správne vychádzal z času, keď boli žalovanému poskytnuté peňažné prostriedky. Z listinných dôkazov predložených žalobcom pritom vyplýva, že jednotlivé platby v prospech žalovaného boli poskytnuté v období od 6.11.2018 do 15.2.2019, teda veriteľ bol oprávnený požadovať ich vrátenie najneskôr dňa 16.2.2019, od ktorého okamihu začala plynúť aj premlčacia lehota na ich vrátenie.
39. Pre účely ustálenia premlčacej lehoty v spore bolo rozhodujúcim posúdenie právneho režimu záväzkového vzťahu, od ktorého žalobca uplatňuje svoj nárok. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že uplatnený nárok má občianskoprávnu povahu, teda sa na neho vzťahuje 3 ročná premlčacia lehota podľa § 101 Občianskeho zákonníka. S uvedeným právnym posúdením sa odvolací súd stotožňuje.
40. Podľa § 100 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
41. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
42. Podľa § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka, táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti.
43. Podľa § 261 ods. 6 písm. a) Obchodného zákonníka, touto časťou zákona sa spravujú, bez ohľadu na povahu účastníkov, záväzkové vzťahy medzi zakladateľmi obchodných spoločností, medzi spoločníkom a obchodnou spoločnosťou, ako aj medzi spoločníkmi navzájom, pokiaľ ide o vzťahy týkajúce sa účasti na spoločnosti, ako aj vzťahy zo zmlúv, ktorými sa prevádza podiel spoločníka, medzi štatutárnym orgánom alebo členom štatutárnych a dozorných orgánov spoločnosti a obchodnou spoločnosťou, ako aj vzťahy medzi spoločníkom a obchodnou spoločnosťou pri zariaďovaní záležitostí spoločnosti a záväzkové vzťahy medzi prokuristom a spoločnosťou pri výkone jeho poverenia.
44. Podľa § 397 Obchodného zákonníka, ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky.
45. Z obsahu spisu vyplýva, že v čase poskytnutia peňažných prostriedkov bol žalovaný spoločníkom veriteľa, no nevyplýva, že by mal status podnikateľa podľa § 2 ods. 2 Obchodného zákonníka.
46. Keďže v konaní nebolo preukázané, že žalovaný mal v čase poskytnutia finančných prostriedkov postavenie podnikateľa, nemožno posudzovať záväzkový vzťah, ktorý vznikol medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným ako obchodnoprávny podľa § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka. Uvedené platí aj s poukazom na absenciu písomnej dohody podľa § 262 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka.
47. Zároveň v konaní nebolo preukázané, že uvedený záväzkový vzťah spadá pod ustanovenie § 261 ods. 6 písm. a) Obchodného zákonníka, keďže žalovaný síce mal postavenie spoločníka spoločnosti, ktorej finančné prostriedky boli žalovanému poskytnuté, no nebolo zároveň preukázané, že ide o vzťah týkajúci sa účasti na spoločnosti, resp. ide o vzťah pri zariaďovaní záležitostí spoločnosti, čo podmieňuje posudzovanie vzťahu ako obchodnoprávneho. Žalobca uviedol, že poskytnuté finančné prostriedky boli poskytnuté pre žalovaného na rekonštrukciu bytu žalovaného, čo predstavuje exces zo zákonného ustanovenia § 261 ods. 6 písm. a) Obchodného zákonníka, čo má za následok, že záväzkový vzťah je nevyhnuté posudzovať ako občianskoprávny, vrátane aplikácie 3 ročnej občianskoprávnej premlčacej lehoty, tak ako to správne posúdil súd prvej inštancie.
48. Pokiaľ žalobca poukazoval na predžalobnú výzvu zo dňa 6.5.2022, uskutočnenú prostredníctvom právneho zástupcu žalobcu, odvolací súd udáva, že je v nej jednoznačne ako právny dôvod vzniku uplatnenej pohľadávky práve zmluva o pôžičke. Zároveň samotná výzva na úhradu dlhu, pre účely začatia plynutia premlčacej lehoty, nie je právne relevantná.
49. Bez ohľadu na vyššie uvedené, ak by sa odvolací súd aj stotožnil s argumentáciou žalobcu, že splatnosť uplatnenej pohľadávky bola dohodnutá, resp. nedošlo k jej premlčaniu, odvolací súd zvýrazňuje, že pri aplikácii 3 ročnej občianskoprávnej premlčacej lehoty je uplatnená pohľadávka žalobcu premlčaná aj s poukazom na ním formulovaný žalobný petit (skutkové tvrdenie žalobcu o okamihu splatnosti, uvedený v žalobe), keďže žalobca uplatnil úrok z omeškania zo sumy 1.800,- eur od 16.3.2019 (ktorá predstavuje poslednú časť poskytnutých finančných prostriedkov), z čoho vyplýva, že žalobcom bol ustálený okamih jej splatnosti na deň 15.3.2019, pričom žaloba bola podaná na súde dňa 5.8.2022, teda zjavne až po uplynutí 3 ročnej premlčacej lehoty.
50. Žalobca v podanom odvolaní namietal aj nevykonanie navrhnutých dôkazov. K tejto námietke odvolací súd uvádza, že podľa ustálenej judikatúry platí, že postup súdu, ktorým nebol vykonaný dôkaz navrhnutý stranou sporu, nemožno zásadne považovať za odňatie možnosti konať pred súdom. Strany sporu sú totiž povinné označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch svedkov. O tom, ktoré z navrhnutých dôkazov, ale aj z tých, ktoré navrhnuté neboli, budú vykonané, rozhoduje však súd. Právo strany sporu navrhovať dôkazy, resp. právo vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, nemožno zamieňať s rozhodovaním súdu o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv žalobcu nie je postupom, ktorým by mu súd odňal možnosť konať pred
súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu a nie stranám sporu. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ súd prvej inštancie nevykonal dôkazy navrhnuté žalobcom, nebol týmto postupom žalobca vylúčený z realizácie žiadneho procesného práva, ktoré mu patrí.
51. Súd prvej inštancie nevykonanie navrhovaného dokazovania riadne a logicky odôvodnil tým, že výsledky dokazovania postačujú na konečné rozhodnutie vo veci samej. S týmito závermi sa odvolací súd plne stotožňuje. Zásada hospodárnosti konania musí viesť konajúci súd k tomu, aby prednostne posúdil v konaní vznesenú námietku premlčania vzhľadom na to, že v prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov. Strany sporu navrhli výsluch nimi označených svedkov k okolnostiam poskytovania finančných prostriedkov žalobcom pre žalovaného, resp. spoločnosti, kde mali strany majetkovú účasť a nie okolnosti dojednania pôžičky, resp. jej splatnosti. Súd nevykoná dôkazy, ktoré nie sú pre posúdenie veci relevantné a nemôžu smerovať k zisteniu skutočností predvídaných skutkovou podstatou právnej normy, ktorú treba na danú vec aplikovať.
52. Odvolací súd podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým bola žaloba žalobcu zamietnutá ako vecne správny, keďže dôvodné vznesenie námietky premlčania po márnom uplynutí premlčacej doby vyvoláva ten právny dôsledok, že súd oprávnenej osobe (veriteľovi) premlčané subjektívne právo (nárok) nemôže priznať. Taktiež potvrdil ako vecne správny výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania (výrok II.), ktorým žalovanému ako úspešnej strane sporu priznal nárok na plnú náhradu trov konania, ktoré je povinný uhradiť neúspešný žalobca.
53. O trovách tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému, ktorý bol v tomto odvolacom konaní úspešný, priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania, ktoré je povinný nahradiť neúspešný žalobca. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie, samostatným uznesením.
54. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení § 419 C.s.p.
Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 C.s.p.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 C.s.p., ak má sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom podľa § 429 ods. 1 C.s.p.
V dovolaní podľa § 428 C.s.p. sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).