Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17Co/72/2025

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov Mgr. Ivana Kubínyho a Mgr. Zuzany Holúbkovej v spore žalobcu: A. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. C. XX, právne zastúpený: Advokátska kancelária OLŠOVSKÝ, spol. s r.o., IČO: 50 595 652, so sídlom G. Švéniho 6, Prievidza, proti žalovanej Slovenská republika, Ministerstvo vnútra SR, Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 866, v konaní o určenie nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 15. augusta 2025, č. k. 6C/21/2025 - 255, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žiadna zo strán n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vo výroku I. zaviazal žalovanú k zaplateniu sumy 2.000,- eur v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, vo výroku II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol a vo výroku III. priznal žalobcovi voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 84 %. Žalobca sa domáhal určenia nemajetkovej ujmy v sume 8.169,89 eur s príslušenstvom. Žalobca v konaní uviedol, že dlhodobo bol nútený pracovať ako hasič - záchranár nad rámec týždenného pracovného času 48 hodín v dôsledku porušenia práva EÚ, smernice 2003/88ES. V dôsledku porušenia únijného práva si žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy od pasívne vecne legitimovaného subjektu Slovenskej republiky. Nemajetkovú ujmu si žalobca určil ako súčin počtu odpracovaných hodín pracovnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 Zákona o Hasičskom zbore a sumy zodpovedajúcej 15 % peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac daného roku. Vec právne posúdil podľa a , , 2 a 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003, a 2 smernice 2003/88/ES, písm. b) smernice 2003/88/ES, ako aj podľa vybraných ustanovení o Hasičskom a záchrannom zbore a a . Súd prvej inštancie v nadväznosti na to prijal záver, že bol preukázaný zásah do osobnosti žalobcu spôsobený tým, že v rozhodnom období pracoval priemerne viac ako 48 hodín týždenne (a súčasne viac ako 40 hodín týždenne podľa ), keďže v rozpore s smernice 2003/88/ES mu odpracované hodiny určenej služobnej pohotovosti neboli započítané do odpracovaného času, to všetko v dôsledku zanedbania povinnosti žalovaného štátu riadne transponovať smernicu do relevantnej vnútroštátnej právnej úpravy. V dôsledku porušovania práva EÚ nebol žalobcovi vytváraný dostatočný priestor na odpočinok, oddych a relax, dochádzalo k zásahu do jeho práva na súkromie a rodinný život. K takýmto zásahom pritom dochádzalo u žalobcu dlhodobo. Za primeranú výšku vzniknutej nemajetkovej ujmy považoval súd prvej inštancie sumu 2.000,-eur vzhľadom na povahu, intenzitu, trvanie a následky zásahov do osobnostnej sféry žalobcu, ako aj s ohľadom na rozhodovaciu prax súdov v obdobných prípadoch. V prevyšujúcej časti a v úrokoch z omeškania žalobu zamietol s odkazom na judikatúru NS SR sp. zn. 6Cdo/185/2011. O

trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa a 2, na základe zásady úspechu. Pokiaľ sa jedná o uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, výška plnenia, ktorá bola žalobcovi priznaná, závisela od úvahy súdu. V zmysle rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 56/2017 ani úprava nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne ako podľa dovtedajšej úpravy ( Občianskeho súdneho poriadku). Keďže bol žalobca v konaní úspešný čo do základu uplatneného nároku a pokiaľ mu súd prvej inštancie na základe vlastnej úvahy nepriznal náhradu nemajetkovej ujmy v celej uplatnenej výške a takisto nepriznal v nepatrnej časti požadovaných úrokov z omeškania 7,5 % ročne zo sumy 8.063,33 eur od 10.02.2023 do zaplatenia, nemožno to z procesného hľadiska považovať za jeho neúspech v konaní. Z uvedených dôvodov súd žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania o zaplatenie nemajetkovej ujmy voči žalovanému v rozsahu 84 % s tým, že výška nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu a čo sa týka úrokov z omeškania jednalo sa o neúspech v nepatrnej časti (7,5 % z 2.000 eur od 10.02.2023 do 18.07.2025 = 365,75 Eur), teda úspech žalobcu bol 92 %, neúspech 8 % a celkový úspech žalobcu tak predstavuje 84 %.

2. Proti výrokom I. a III. uvedeného rozsudku podala žalovaná odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, písm. d/, písm. f/ a písm. h/ . Žalovaná úvodom odkázala na všetky svoje písomné podania vo veci, ako aj ústne prednesy, ktoré boli produkované na pojednávaní, ktorýidržiavala tak po skutkovej ako aj právnej stránke. Žalovaná namietala predovšetkým porušenie svojho práva na spravodlivý proces, konkrétne že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, resp. vôbec neodôvodnil, a preto ho považovala za arbitrárne, nepreskúmateľné a nezrozumiteľné, čo predstavuje podľa jej názoru zároveň tzv. inú vadu konania v zmysle . Uviedla, že konajúci súd opomenul skutočnosť, že pracovný čas žalobcu je rozvrhnutý nerovnomerne, pričom mala za to, že vzhľadom na charakter sporovej veci a dĺžku konania je objektívne nemožné obsiahnuť odôvodnenie rozsudku na pár stranách za súčasného naplnenia aspoň minimálnych zákonných požiadaviek na kvalitu odôvodnenia. Bola toho názoru, že odôvodnenie napadnutého rozsudku neobsahuje žiadne z čiastkových obsahových požiadaviek vymedzených v .

3. Ďalej namietala, že súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie o primeranosti priznanej sumy iba na všeobecných záveroch, že žalobca bol ukrátený o hodiny voľného času. Takto formulovaný záver zhodnotila ako nedostatočný, porušujúci právo na spravodlivý proces. Otázka výšky náhrady nemajetkovej ujmy je vždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. Každé jedno rozhodnutie o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy je založené na riešení čisto individuálnych otázok, ktoré nemôže byť považované za pravidlo pre iné prípady. Poukázala na zrušujúce uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 3Co/43/2024-227 zo dňa 10.01.2025.

4. Žalovaná považovala za potrebné zdôrazniť, že žalobcom tvrdený zásah do osobnostných práv nebol preukázaný, žalobca neuniesol dôkazné bremeno a požadovanie nemajetkovej ujmy v prípade žalobcu nie je dôvodné. Uviedla, že žalobca sa v podstate domáhal nevyplatených mzdových nárokov, nakoľko zo spôsobu výpočtu žalovanej istiny, obsahu žaloby, stanovenia žalovaného obdobia a samotnej argumentácie žalobcu vyplýva, že nemajetková ujma zodpovedá mzdovým nárokom žalobcu za čas pracovnej pohotovosti. Žalobca v podstate požadoval doplatenie rozdielu medzi odmenou za určenú služobnú pohotovosť a nariadenú služobnú pohotovosť. Podľa jej názoru však náhrada nemajetkovej ujmy nie je ekvivalentom straty zárobku a nemôže byť určovaná matematickým výpočtom majúcim základ v mzdových nárokoch. Cieľom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je len určitá satisfakcia za spôsobený zásah do súkromného a rodinného života fyzickej osoby a nemôže na strane žiadateľa slúžiť na neprípustné obohacovanie sa. Mala za to, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by pociťoval akúkoľvek ujmu, ale jednoznačne preukázal, že sa mu jedná o mzdový nárok. Keďže sa v tomto prípade jedná o mzdový, resp. pracovnoprávny nárok, nemôže byť žalovaná Slovenská republika, čo znamená, že v tomto prípade súd prvej inštancie nekonal so správne pasívne legitimovaným subjektom.

5. Žalovaná ďalej namietala, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ani čo do základu, ani čo do výšky uplatneného nároku. Žalobca svoje subjektívne tvrdenia dôkazne nepodložil, uviedol len svoje osobné pocity, ako vníma nedostatok voľného času, spôsobený nadčasovou prácou, neuviedol žiadnu konkrétnu skutočnosť, ktorá by mala spôsobiť porušenie jeho osobnostných práv v značnej miere

znížením dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti tak, aby oprávnene mohol požadovať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

6. Žalovaná ďalej namietala, že základom uplatneného nároku žalobcu môže byť výlučne otázka zásahu do čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, nie do čl. 2 tejto smernice, nakoľko tento článok obsahuje iba výkladové pojmy a neupravuje žiadne konkrétne práva alebo povinnosti. Okrem toho mala za to, že skutočnosť, či Slovenská republika prebrala alebo neprebrala ktorúkoľvek smernicu do vnútroštátneho poriadku nemôže nikdy predstavovať základ akejkoľvek žaloby. Konštatovanie súdu prvej inštancie o nesprávnej transpozícií smernice 2003/88/ES do vnútroštátneho poriadku je podkladom iba pre dve ďalšie skutočnosti, t. j.: potenciálnej zodpovednosti Slovenskej republiky, ako členského štátu Európskej únie, vo vzťahu k Európskej komisií v zmysle čl. 258 ZFEU a priamu aplikáciu smernice 2003/88/ES v tomto konaní. Uviedla, že predmetné skutočnosti však nikdy nemôžu byť podstatou nároku fyzickej osoby, pretože takýto výklad porušenia povinnosti členského štátu transponovať akúkoľvek smernicu by vytváral situáciu „ad absurdum“, že v prípade ak by ktorýkoľvek členský štát nesprávne transponoval ktorúkoľvek smernicu do svojho vnútroštátneho právneho poriadku, tak by občania tohto členského štátu mali právo na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú by pociťovali vo vzťahu k netranspozícií smerníc. Preto mala za to, že štát môže zasiahnuť do práv fyzických osôb, predovšetkým v zmysle a nasl. len v zmysle dôsledku nesprávnej, resp. neúplnej transpozície smernice, teda tým, že aký má toto porušenie povinnosti štátu dopad na konkrétnu fyzickú osobu.

7. Žalovaná sa nestotožnila s názorom súdu prvej inštancie v otázke referenčného obdobia jedného týždňa (pondelok až nedeľa), nakoľko toto podľa nej vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, z nesprávne zistených skutkových okolností prípadu ako aj celkového nepochopenia účelu a významu nerovnomerne rozvrhnutého služobného času. Považovala za potrebné aplikovať referenčné obdobie 6 mesiacov z dôvodu, že čl. 17 smernice 2003/88/ES explicitne ustanovuje, že v prípade protipožiarnych služieb je možné sa od čl. 16 smernice 2003/88/ES odchýliť, pričom v čl. 19 smernice 2003/88/ES je ustanovené referenčné obdobie šiestich mesiacov. K rovnakému záveru možno dospieť aj pri skúmaní zákona o HaZZ – konkrétne ustanovenia § 86 ods. 1. S poukazom na čl. 288 ZFEÚ uviedla, že transpozície smerníc do vnútroštátneho práva nevyžaduje doslovnú transpozíciu. Je preto na mieste prihliadať na cieľ pojmu „referenčné obdobie“ v zmysle smernice v komparácií s § 86 ods. 1 zákona o HaZZ. Smernica stanovuje referenčné obdobie na účely rozvrhu pracovného času do určitého obdobia, v rámci ktorého sa počíta priemer a to z dôvodu potreby zabezpečiť nepretržitú prevádzku, pričom § 86 ods. 1 zákona o HaZZ ustanovuje nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov HaZZ, ktorý je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Podľa jej názoru je nepochybné, že cieľom referenčného obdobia je rozvrhnutie pracovného času do určitého obdobia, pričom cieľom § 86 ods. 1 zákona o HaZZ je rovnako rozvrhnutie plánu služieb príslušníkov HaZZ do obdobia šiestich mesiacov. Súd prvej inštancie neprihliadol ani na reálnu prax, ako sa služby príslušníkov HaZZ plánujú. Uviedla, že v praxi sa rozvrhujú služby príslušníkom HaZZ do obdobia 6. mesiacov a následne sa každý mesiac konkrétne upravujú tak, aby bola zabezpečená nepretržitá prevádzka hasičských staníc s ohľadom na plánované dovolenky, školenia, kurzy či neplánované situácie, ako náročné požiare či práceneschopnosť niektorých príslušníkov HaZZ. Mala za to, že otázka dielčej úpravy každého konkrétneho mesiaca nemá na otázku celkového referenčného obdobia žiaden vplyv. Bola to názoru, že smernica 2003/88 nevyžaduje, aby zakotvenie referenčného obdobia bolo realizované tak, že by muselo byť v texte právneho predpisu výslovne označené za „referenčné obdobie“ slúžiace na posúdenie zachovania priemeru maximálneho týždenného pracovného času. Je preto postačujúce pre potreby implementácie, že v § 86 ods. 1 zákona o HaZZ je zakotvené, že služobný čas sa rozvrhuje na obdobie šiestich mesiacov. Na zavedenie výnimiek nie sú potrebné ani výslovné opatrenia. Podľa Súdneho dvora EÚ je však nevyhnutné, aby bola zachovaná právna istota. V danom prípade je právna istota bezpochyby zachovaná vtedy, ak referenčné obdobie vyplýva z právnej úpravy ako je tomu v tomto prípad, kedy to vyplýva z § 86 ods. 1 zákona o HaZZ, a teda to aj vtedy, ak nie je toto obdobie výslovne v legislatívne označené ako „referenčné obdobie“.

8. Žalovaná zároveň namietala výrok o náhrade trov konania (výrok III. napadnutého rozsudku), s ktorým sa nestotožnila, keďže žalobca svoj nárok nesprávne uplatnil a teda aj v danom prípade sa jedná o nesprávne právne posúdenie veci. Na základe uvedeného žalovaná navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konania. Alternatívne žiadala, aby ho zmenil tak, že žalobu zamietne v celom rozsahu a prizná jej nárok na náhrad trov konania v rozsahu 100 %.

9. Voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie, a to do zamietavého výroku II., podal odvolanie aj žalobca, ktorý žiadal rozhodnutie v napadnutej časti zmeniť a priznať náhradu nemajetkovej ujmy v celom uplatnenom rozsahu. Súhlasil s posúdením základu nároku zo strany súdu prvej inštancie, no nepovažoval za správne ustálenú výšku priznanej náhrady. Žalobca poukázal na to, že jeho pracovný čas stanovený v rozpore so smernicou pretrvával dlhé roky, niekoľkonásobne prevyšujúce obdobie troch rokov, v ktorom porušenie práva a vznik nemajetkovej ujmy namietal. Poukázal na opis svojej rodinnej a osobnej situácie, v ktorej by podľa neho bola vyššia náhrada nemajetkovej ujmy namieste. To však za priznaných 2.000,- eur nie je možné, a aj preto považuje žalobca priznanú sumu za neprimerane nízku. Žalobca nesúhlasil ani s porovnaním s inými rozhodnutiami súdov, keď oproti minulým rozhodnutiam je v súčasnosti priznaných 2.000,- eur podstatne ovplyvnených infláciou a existujú aj iné rozhodnutia, ktoré priznali viac ako 6.500,- eur. Zo strany súdu prvej inštancie nebola priznaním sumy 2.000,- eur podľa žalobcu zohľadnená jeho zodpovednosť, ktorá je vyššia v pomere k iným radovým zamestnancom

- hasičom. Žalobca v odvolaní namietal aj nesprávne rozhodnutie ohľadom úroku z omeškania, keď súdom prvej inštancie odkazované rozhodnutie NS SR 6Cdo/185/2011 sa týka skutkovo odlišnej situácie a súčasne tu existujú aj rozhodnutia úrok a omeškania priznávajúce (3Cdo/278/2012 a 6Co/3/2022).

10. Žalovaný sa vo vyjadrení k odvolaniu stotožnil s výrokom II. rozsudku ako vecne správnym a náležite odôvodneným. Nesúhlasil s podaným odvolaním, nakoľko je zmätočné, nelogické a nekonzistentné. Poukázal na svoje odvolanie zo dňa 27.08.2025, ktorého obsahu sa plne pridržiava. Zdôraznil, že článok 6 písm. b) smernice priznáva sociálne právo pracovníkom, ale to neznamená, že článok bol porušený vo vzťahu ku každému príslušníkovi HaZZ a vo vzťahu ku každej hodine služobnej pohotovosti. Súdnu ochranu osobnostnému právu žalobcu by bolo možné poskytnúť vtedy, ak by konanie pôvodcu bolo protiprávne, bolo by objektívne spôsobilé do práva na ochranu osobnosti zasiahnuť, a zároveň by existovala príčinná súvislosť medzi protiprávnym zásahom do osobnosti fyzickej osoby objektívne spôsobilým vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby a vznikom tejto nemajetkovej ujmy. V konaní nesie žalobca bremeno tvrdenia, že žalovaný spôsobil žalobcovi škodu, zasiahol do jeho osobnosti a tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na jeho právach. Poukázal na rozsudok Okresného súdu Trnava sp. zn. 102C/12/2023 zo dňa 22.10.2024. Žalovaný má naďalej za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k nemajetkovej ujme, jej výške a príčinnej súvislosti. Navrhol, aby odvolací súd odvolanie žalobcu odmietol, alebo aby rozhodol v zmysle petitu odvolania žalovaného.

11. Ďalšie vyjadrenia vo veci podané neboli.

12. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací ( ) po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas ( ), oprávnenou osobou ( ), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné ( ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach odvolania (, ) a bez nariadenia pojednávania ( a contrario) pričom dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa .

13. Za aplikácie posudzoval odvolací súd v prvom rade z úradnej povinnosti, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou, ktorá sa týka procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci, a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa / .

14. Odvolací súd ďalej preskúmaním veci v rozsahu a z dôvodov vymedzených odvolaním strán sporu dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal pri svojom rozhodovaní do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z . Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne odkazuje v zmysle a k odvolacím námietkam žalovaného dodáva nasledovné:

15. Čo sa týka žalovanou namietaného odvolacieho dôvodu podľa / , vychádzajúc z obsahu súdneho spisu možno v prvom rade konštatovať, že súd prvej inštancie dodržal v konaní procesné predpisy upravujúce procesný postup o povinnom poučení strany v spore o procesných právach a o procesných povinnostiach, o predvolávaní na nariadené pojednávania za účelom prejednania veci, pri vykonávaní dokazovania a procesný postup pred skončením dokazovania. Odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie zodpovedá kritériám odôvodnenia rozsudku podľa až 4 . Odvolací súd zdôrazňuje, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd síce ukladá súdom povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia, túto požiadavku však nemožno chápať tak, že súdy majú povinnosť dať podrobnú odpoveď na každý argument (napr.: rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19.04.1994, č. 16034/90, bod 61). I Ústavný súd SR v tomto smere konštatoval, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (rozhodnutie sp. zn. IV. ÚS 115/03 zo dňa 03.07.2003). V rozhodnutí p. zn. IV. ÚS 358/09 zo dňa 15.10.2009 Ústavný súd SR uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (nález sp. zn. II. ÚS 410/06 zo dňa 02.08.2007). Súd prvej inštancie v ods. 1, 2 napadnutého rozsudku uviedol, čoho sa v konaní žalobca domáha, v ods. 3 popísal základnú procesnú obranu žalovaného v konaní, v ods. 4 až 5 napadnutého rozsudku podrobne popísal, ktoré dôkazy v konaní vykonal a aké skutkové okolnosti z nich zistil. V ods. 6 až 28 uviedol zákonné ustanovenia, podľa ktorých vec posudzoval a v ods. 39 až 44 sa vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal so všetkými podstatnými skutkovými tvrdeniami a právnymi argumentami strán, uviedol, ako vyhodnotil vykonané dôkazy a ako na danú vec aplikoval relevantnú právnu úpravu. Z týchto dôvodov mal odvolací súd za nedôvodnú odvolaciu námietku žalovanej ohľadne nedostatku odôvodnenia napadnutého rozsudku.

16. Pokiaľ ide o jednotlivé odvolacie námietky žalovanej, odvolací súd uvádza, že predmetom prejednávaného sporu je nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej v dôsledku odpracovania priemerného týždenného pracovného času presahujúceho limit stanovený v čl. 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 04.01.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, uplatnený podľa a nasl. . Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku správne poukázal na rozsudok Súdneho dvora C-429/09 zo dňa 25.11.2010 vo veci Günter Fuss, ktorý sa zaoberal otázkou výkladu Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času v súvislosti s porušením Smernice, ustanovujúceho maximálny týždenný pracovný čas. Uvedené konanie sa týkalo pracovníka, ktorý bol ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora a jeho rozpis služieb stanovoval v priemernej dĺžke 54 hodín týždenne a zahŕňal 24 hodinové zmeny, pričom každá takáto 24 hodinová zmena, v rámci ktorej musel byť hasič prítomný na pracovisku, pozostávala z aktívnej služby a pohotovostnej služby, ktorá môže byť prerušená zásahovou činnosťou.

17. Článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48- hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa tak nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť, a od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. Súdny dvor vo svojich rozhodnutiach konštatoval, že členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia.

18. o Hasičskom a záchrannom zbore v až upravuje podmienky výkonu štátnej služby so zameraním na pojmy: týždenný služobný čas, nerovnomerné rozvrhnutie služobného

času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý odpočinok medzi služobnými dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného pokoja, štátna služba nadčas, služobná pohotovosť a dovolenka. Podľa prílohy č. 4 bod 6 zákona do jeho znenia bola prebratá Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (bod 6 prílohy č. 4). Z predmetných ustanovení zákona ale nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času a práve v tejto skutočnosti spočíva rozpor slovenskej právnej úpravy s právom Európskej únie. Súdny dvor opakovane konštatoval, že pojem „pracovný čas“ uvedený v smernici 2003/88 je autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel tejto smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. Článok 2 ods. 1 a 2 smernice 2003/88 vymedzuje „pracovný čas“ ako „akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti…“ a „čas odpočinku“ ako „akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom“. Ako Súdny dvor zdôraznil vo svojej judikatúre, rozlišovanie je binárne: buď je určitý čas pracovným časom, alebo nie je. Normotvorca teda nepovažoval za vhodné stanoviť nijakú ďalšiu kategóriu alebo kategórie, pomocou ktorých by umožnil určité rozlišovanie alebo nuansy. Súdny dvor v rozsudku vo veci C-518/15 Ville de Nivelles/Rudy Matzak zdôraznil, že členské štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení smernice vrátane pojmov „pracovný čas“ a „čas odpočinku“. Smernica neumožňuje ani to, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia uvedená v tejto smernici. Smernica síce stanovuje možnosť členských štátov uplatňovať alebo prijímať ustanovenia, ktoré sú priaznivejšie pre ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov, ale táto možnosť sa neuplatňuje na definíciu pojmu „pracovný čas“. Toto konštatovanie potvrdzuje aj účel tejto smernice, ktorý má zabezpečiť, aby sa definície v nej uvedené nemohli vykladať rôzne v závislosti od vnútroštátneho práva. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48- hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa tak nadčasy ako aj pracovnú pohotovosť a od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. Ako už Súdny dvor viackrát rozhodol, členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice 2003/88 tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia.

19. Vo vzťahu k pôsobnosti Smernice na žalobcu, t. j. na hasiča, resp. príslušníka Hasičského a záchranného zboru, treba poukázať na rozsudok Súdneho dvora v spojených veciach C-397/01 až C-403/01 zo dňa 5.10.2004 Pfeiffer a i., ako aj uznesenie Súdneho dvora vo veci C-52/04 zo 14. júla 2005 Personalrat der Feuerwehr Hamburg. Čl. 1 ods. 3 Smernice definuje svoj rozsah pôsobnosti na všetky odvetvia činností, verejné i súkromné, pričom výslovne odkazuje na článok 2 smernice 89/391/EHS. Smernica 89/391 sa v zmysle čl. 2 ods. 1 uplatňuje na „na všetky odvetvia činnosti a to verejné aj súkromné“, ku ktorým okrem iného patria všeobecne uvedené činnosti služieb (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratíva, služby, vzdelávanie, kultúra, voľný čas atď.) Ako vyplýva z ods. 2 prvého pododseku tohto čl. neuplatňuje sa uvedená smernica tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, napríklad v oblasti služieb civilnej ochrany. Na činnosť vykonávanú žalobcom sa ale táto výnimka nevzťahuje. Výnimky z pôsobnosti uvedené v čl. 2 ods. 2 v prvom pododseku Smernice je potrebné s ohľadom na cieľ Smernice (podpora zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci) vykladať zužujúco. Táto výnimka bola prijatá len na účel zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu (napr. prípady živelných pohrôm), pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy. Takáto služba civilnej ochrany sa jasne odlišuje od štandardnej, základnej obsahovej náplne činnosti a plnenia úloh žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru. Aj zo záverov uznesenia Súdneho dvora vo veci C-52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg vyplýva, že čl. 2 smernice Rady 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, ako aj čl. 1 ods. 3 smernice Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času sa majú vykladať v tom zmysle, že činnosti vykonávané zásahovými silami takej verejnej požiarnej služby, ako je verejná služba, o ktorú ide v konaní vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc, takže článok 6 bod 2 smernice 2003/88/ES

v zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín určenej ako maximálny týždenný pracovný čas, vzťahujúci sa aj na služby hliadky. Jeho prekročenie je však možné v prípade výnimočných okolností takej závažnosti a rozsahu, ktoré dočasne prevážia cieľ smerujúci k zabezpečeniu riadneho fungovania služieb nevyhnutných pre ochranu takých verejných záujmov, ako sú verejný poriadok, zdravie a bezpečnosť, nad cieľom spočívajúcim v zabezpečení bezpečnosti a zdravia pracovníkov pridelených do zásahových a záchranných jednotiek; aj v takejto výnimočnej situácii však musia byť v čo najväčšom rozsahu zachované ciele smernice 89/391. Súdny dvor aj v tomto rozhodnutí dospel k záveru, že jediným cieľom výnimky, ktorá je uvedená v článku 2 ods. 2 prvom pododseku smernice 89/391, bolo zabezpečenie riadnej činnosti služieb nevyhnutných na účely ochrany bezpečnosti, zdravia, ako aj verejného poriadku v prípade závažných a svojim rozsahom mimoriadnych okolností - napríklad v prípade katastrofy - pre ktoré je charakteristická najmä tá skutočnosť, že môžu pracovníkov vystaviť rizikám, ktoré nie sú zanedbateľné, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo zdravie, a ktoré, vzhľadom na ich povahu nie je možné zohľadniť pri rozvrhu pracovného času zásahových a bezpečnostných zložiek. Uvedená výnimka však určite neodôvodňuje to, že členský štát by považoval všetky činnosti vykonávané v príslušných odvetviach za činnosti, na ktoré sa táto výnimka vzťahuje. Kritérium zákonodarcu na určenie pôsobnosti smernice 89/391 sa totiž nezakladá na príslušnosti pracovníkov k takým rozličným odvetviam činnosti uvedeným v článku 2 ods. 2 prvom pododseku tejto smernice, akými sú vo všeobecnosti ozbrojené sily, polícia a civilná ochrana, ale vyplýva výlučne z osobitnej povahy určitých osobitných úloh vykonávaných zamestnancami v týchto odvetviach, čo odôvodňuje výnimku z pravidiel stanovených v uvedenej smernici, a to z dôvodu absolútnej nevyhnutnosti zabezpečenia účinnej ochrany spoločnosti. Vzhľadom na uvedené činnosti, ktoré sa v ozbrojených silách a záchranných službách vykonávajú za zvyčajných okolností, patria v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia do pôsobnosti smernice 89/391. V tomto prípade sa teda táto smernica musí uplatňovať na činnosti hasičskej a záchrannej služby, aj keď tieto činnosti zásahové sily v teréne vykonávajú bez ohľadu na to, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním, ktoré bolo zverené príslušnej službe, a to aj vtedy, keď zásahy, ktoré môžu byť spojené s týmito činnosťami, sú vzhľadom na svoju povahu nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitému riziku, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo zdravie. Zhrnúc vyššie uvedené je možné konštatovať, že služobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti Smernice 2003/88/ES.

20. Ďalej je potrebné uviesť, že Súdny dvor tiež rozhodol, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ ES má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že v prípade, ak by nebolo možné vykladať a uplatňovať vnútroštátnu právnu úpravu v súlade s požiadavkami práva Únie, vnútroštátne súdy a správne orgány majú povinnosť uplatňovať právo Únie v celom rozsahu a chrániť práva, ktoré toto právo Únie priznáva jednotlivcom, pričom v prípade potreby neuplatnia nijaké vnútroštátne ustanovenie, ktoré by bolo v rozpore s právom Únie. Je potrebné vziať na zreteľ aj ustálenú judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Únia založená. Z uvedenej judikatúry vyplýva, že táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil, a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. Uplatnenie podmienok dovoľujúcich konštatovať zodpovednosť členských štátov za škody spôsobené jednotlivcom porušeniami práva Únie musia vnútroštátne súdy v zásade vykonať podľa usmernení Súdneho dvora na ich vykonanie. Je potrebné uviesť, že v súlade s judikatúrou Súdneho dvora môže náhradu takejto škody spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt, ale aj štát a že právo Únie nebráni ani tomu, aby mohla zodpovednosť verejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má samotný členský štát. Súdny dvor rozhodol, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody, keď sú splnené tri podmienky, t. j. 1) že cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné, 2) existencia škody a 3) priama príčinná súvislosť medzi týmto porušením a škodou, spôsobenou poškodeným jednotlivcom. Tu je potrebné si rovnako uvedomiť, že nárok poškodeného jednotlivca na náhradu škody je nárokom sui generis, ktorý má svoj základ v záväzkoch žalovanej voči Európskej únii a nie v o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a v tomto zmysle nemožno akceptovať požiadavku žalovanej, že žalobca mal povinnosť v spore jednak preukázať predžalobnú výzvu na prerokovanie svojho nároku adresovanú príslušnému orgánu štátu a jednak konaniu predchádzajúce konštatovanie nesprávneho úradného postupu pri transpozícii

príslušnej smernice zo strany žalovanej. Samotný tak možno v danom prípade použiť len analogicky (keďže neexistuje osobitný vnútroštátny predpis, ktorý by explicitne stanovoval podmienky vzniku takéhoto nároku a konania o ňom), pričom toto použitie nemôže viesť k obmedzeniu hmotnoprávnych oprávnení založených unijným právom a podmienky vyžadované pre uplatnenie tohto nároku nesmú byť menej priaznivé ako podmienky platné pre obdobné nároky, ktoré vznikli na základe vnútroštátneho práva (zásada ekvivalencie alebo rovnocennosti) a nesmú byť takej povahy, aby v praxi znemožnili alebo nadmerne sťažili získanie náhrady škody (zásada efektivity). V tomto zmysle možno založiť právomoc všeobecného súdu na konanie a rozhodovanie o nároku žalobcu na náhradu škody za nesprávnu transpozíciu smernice do vnútroštátneho právneho poriadku (analogicky ako je to pri nárokoch na náhradu škody, ktoré vznikli z nezákonného rozhodnutia, nesprávneho úradného postupu a podobne podľa ). Na druhej strane ale nemožno od žalobcu požadovať, aby disponoval predchádzajúcou konštatáciou o nesprávnom úradnom postupe pri transpozícii smernice, keď ani pri nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom nemusí poškodený pre uplatnenie svojho práva na náhradu škody na súde takýmto prostriedkom disponovať a otázku, či k nesprávnemu úradnému postupu došlo si vyrieši v konaní o nároku na náhradu škody sám konajúci súd. Pokiaľ ide o predbežné prerokovanie nároku žalobcu príslušným orgánom žalovanej, takúto podmienku uplatnenia nároku žalobcu na náhradu škody na súde by bolo možné podľa odvolacieho súdu analogicky zo odvodiť, avšak v tomto konkrétnom prípade by to bolo v rozpore so zásadou efektivity, keď je zrejmé, že proti žalovanej sú na súdoch Slovenskej republiky uplatnené príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru obdobné pohľadávky na náhradu škody za nesprávnu transpozíciu Smernice v desiatkach až stovkách prípadov a žalovaná podľa vedomosti odvolacieho súdu žiadnemu žalovanému nároku dobrovoľne nevyhovela.

21. Čo sa týka samotných podmienok vzniku nároku žalobcu na náhradu škody za nesprávnu transpozíciu Smernice do slovenského právneho poriadku, ako konštatoval v odôvodnení napadnutého rozsudku už súd prvej inštancie, poškodení jednotlivci majú právo na náhradu, za súčasného splnenia troch podmienok: a) cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva, b) porušenie je dostatočne závažné a c) medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť.

22. Odvolací súd ďalej uvádza, že smernica 2003/88/ES neobsahuje ustanovenia o práve na náhradu škody v prípade jej porušenia. Čo sa týka peňažnej satisfakcie za porušenie práva žalobcu, zo Smernice potom nemožno vyvodiť, že by právo EÚ uprednostňovalo niektorú z foriem náhrady škody, keďže neobsahuje nijaké ustanovenie týkajúce sa náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. Z európskej judikatúry však vyplýva, že náhrada škôd spôsobených jednotlivcom porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu ich práv. Je pritom na vnútroštátnom práve členských štátov, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektivity určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia a jednak definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady najbližšie k zásahu do osobnosti žalobcu (analógia podľa až 13 ). Právny poriadok SR tiež nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu škody proti štátu spôsobenej porušením práva únie. Ani o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci takúto právnu úpravu neobsahuje, preto súd prvej inštancie správne ustálil, že vzhľadom na zistený skutkový stav má ujma žalobcu najbližšie k zásahu do osobnosti žalobcu (analógia podľa až 13 ).

23. K výhradám žalovanej ohľadne peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy žalobcu je potrebné uviesť, že občianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti vymenované v a 2 sú uvedené len príkladmo a že právna úprava nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany. Ktoré z týchto právnych prostriedkov dotknutá osoba použije, závisí predovšetkým na jej vôli, ktorá bude ovplyvnená povahou a intenzitou neoprávneného zásahu. Z vyplýva, že fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie, pričom týmto zadosťučinením sa rozumie morálna satisfakcia. Peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde by sa satisfakcia podľa ods. 1 nejavila ako postačujúca. Vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo, t. j., že žalovaná ako členský štát Únie neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času, resp. prijala vnútroštátnu právnu úpravu v zmysle

o Hasičskom a záchrannom zbore, ktorý umožňuje zamestnávateľovi, resp. služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu, stanovenú v článku 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES, je v prejednávanom spore potrebné urobiť záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, ako aj žaloba na odstránenie trvajúcich následkov, nie je na mieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát). Vzhľadom na tieto špecifiká, rovnako neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie difamujúcich výrokov a podobne. Uvedené prostriedky nápravy podľa za takýchto okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť a v takomto prípade súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť finančné zadosťučinenie. Súd je pri posudzovaní výšky viazaný právnym predpisom len v tom, že má posúdiť primeranosť uplatňovanej výšky ujme, ktorú v dôsledku nesprávnej implementácie normy Európskej únie utrpel žalobca. Spôsob určenia je na úvahe súdu a táto úvaha nie je podľa záveru odvolacieho súdu neprimeraná, zjavne nevybočujúca z pravidiel primeranej náhrady. Odvolací súd považuje výšku nemajetkovej ujmy primeranú k závažnosti nezákonného zásahu, spočívajúc v obmedzení žalobcu slobodne nakladať s voľným časom a organizovať sociálny a rodinný život a rovnako považuje odvolací súd výšku nemajetkovej ujmy primeranú k okolnostiam, za ktorých k zásahu došlo, spočívajúc v dlhodobom časovom horizonte, v rámci ktorého dochádzalo k porušovaniu práv žalobcu. Odvolací súd sumarizačne poukazuje aj na rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov v skutkovo a právne totožných prípadoch náhrady nemajetkovej ujmy požadovanej príslušníkmi hasičského a záchranného zboru podporujúce závery tohto rozhodnutia. K námietke žalovanej, že výška nemajetkovej ujmy by nemala byť vyššia ako náhrady priznané obetiam trestných činov, odvolací súd osobitne uvádza, že v predmetnej veci nejde o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy majúci svoj základ v o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorý v ustanovení explicitne reflektuje na potrebu rešpektovania výšky náhrad priznávaných obetiam trestných činov, a preto je aj v tomto smere odvolacia námietka nedôvodná.

24. Žalobca sa odvolaním domáhal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobcovi namiesto 2.000,- eur prizná náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 8.169,89 eur spolu s úrokom z omeškania.

25. Otázka, aká má byť výška peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy je vždy závislá od výsledku posúdenia individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. Pri posúdení a hodnotení zákonom ustanovených východísk postupujú totiž súdy vždy diferencovane v každom konkrétnom prípade a nezotrvávajú na určitých striktných hraniciach. Inak povedané, závery súdov pri posudzovaní nastolenej otázky sú výsledkom procesu komplexného vyhodnotenia skutkových okolností prejednávanej veci, ktoré v konaní vyšli najavo a ktoré v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov súdy viedli k prijatiu toho-ktorého rozhodnutia.

26. Odvolací súd vo vzťahu k výške peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy uvádza, že súd prvej inštancie túto odôvodnil voľnou úvahou s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy, na individuálne okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, ako aj s prihliadnutím na peňažné náhrady, ktoré boli hasičom ako žalobcom priznané v iných skutkovo porovnateľných konaniach. Závery súdu prvej inštancie o primeranosti finančnej náhrady vo výške 2.000,- eur sú aj podľa názoru odvolacieho súdu správne a priznaná výška je aj riadne a presvedčivo odôvodnená. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil na právom predvídaných okolnostiach a ním stanovený rozsah nemajetkovej ujmy spĺňa podmienku primeranosti. Odvolací súd považuje výšku nemajetkovej ujmy primeranú k závažnosti nezákonného zásahu spočívajúcom v obmedzení žalobcu slobodne nakladať s voľným časom a organizovať rodinný a sociálny život a rovnako považuje odvolací súd výšku nemajetkovej ujmy primeranú vo vzťahu k okolnostiam, za ktorých k zásahu došlo. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je konzistentné aj s výškou náhrad priznaných v obdobných súdnych sporoch z posledného obdobia (porovnaj napr. rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5Co/62/2024 zo dňa 06.11.2024, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 20Co/33/2024 zo dňa 24.10.2024). Naopak, kritériu primeranosti podľa záverov odvolacieho súdu nemohla podľa princípu proporcionality zodpovedať čiastka, ktorú žalobca v spore uplatnil (8.169,89 eur). Je pritom povinnosťou žalobcu popísať a preukázať rozhodujúce skutočnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na finančné zadosťučinenie v uplatnenej výške.

27. Z týchto dôvodov mal odvolací súd námietku žalobcu o priznaní neprimerane nízkej náhrade nemajetkovej ujmy súdom prvej inštancie za nedôvodnú.

28. Predmetom odvolacieho konania vymedzeným žalobcom je aj otázka nároku na úroky z omeškania zo sumy priznanej titulom náhrady nemajetkovej ujmy.

29. Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej než majetkovej sféry poškodeného, a to do sféry jeho osobnostnej integrity, teda osobnostných práv fyzickej osoby, ktoré sú vymedzené najmä v . Jedná sa o ujmu imateriálnu, ku kompenzácii ktorej prednostne dochádza primeraným zadosťučinením formou konštatovania porušenia práva a len ak samotné konštatovanie porušenia práva je nedostačujúce, uhrádza sa nemajetková ujma v peniazoch. Povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe konštitutívneho súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená výška a doba plnenia a až uplynutím takto určenej lehoty na plnenie sa dlžník môže dostať do omeškania. Možnosť priznania úroku z omeškania pri samotnom rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy neprichádza do úvahy, lebo právo na tento druh zadosťučinenia nie je majetkovou pohľadávkou z už existujúceho záväzkového právneho vzťahu. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom pod sp. zn. 1Co/15/97 zo dňa 24.06.1998, ktorý bol uverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod poradovým číslom R 45/2000 judikoval, že povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia, až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania. Na toto rozhodnutie nadväzujú ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, pod sp. zn. 6Cdo/185/2011 zo dňa 14.03.2012, sp. zn. 7Cdo/100/2017 zo dňa 17.10.2018.

30. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie nezistil žiadne okolnosti, pre ktoré by bol dôvod sa odchýliť od popísanej ustálenej súdnej praxe najvyššej súdnej autority ( ), a preto konštatuje, že súd prvej inštancie nepochybil, ak žalobcovi nepriznal nárok na úroky z omeškania z priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Pokiaľ žalobca v odvolaní poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/278/2012, dovolací súd sa v predmetnom rozhodnutí, týkajúcom sa sporu z porušenia autorského práva, otázkou (ne)priznania úrokov z omeškania zo sumy náhrady nemajetkovej ujmy nezaoberal.

31. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa , 2 vo výrokoch I. a II. ako vecne správny potvrdil. Rovnako odvolací súd potvrdil aj rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III. o náhrade trov konania, keď v tejto časti rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza zo správneho právneho posúdenia pomerného procesného úspechu strán sporu v konaní podľa .

32. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s a . V odvolacom konaní, predmetom ktorého bolo odvolanie žalobcu i odvolanie žalovanej do merita veci, nemala úspech žiadna strana sporu, preto odvolací súd rozhodol, že žalobca ani žalovaná nemajú nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

33. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne ( .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).