Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8To/84/2025

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Michalanského a sudcov Ing. JUDr. Milana Husťáka a JUDr. Miroslava Majerníka o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Michalovce zo dňa 21.03.2025, sp. zn. 21T/85/2022 na verejnom zasadnutí konanom dňa 02.12.2025 v Košiciach takto

r o z h o d o l :

Podľa odsek 1 písmeno d/, odsek 3 zrušuje napadnutý rozsudok v celom rozsahu.

Podľa písmeno b/ obžalovaného A. B., narodeného XX.XX.XXXX v C., trvale bytom D., E. XXX/XX,

oslobodzuje

spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Michalovce číslo Pv 95/22/8807 zo dňa 15.12.2022, pre skutok právne kvalifikovaný ako zločin týranie blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 odsek 1 písmeno a/, písmeno b/, odsek 3 písmeno d/ s poukazom na ustanovenie písmeno b/ ktorý mal spáchať tak, že ako manžel poškodenej D. B., nar. XX.XX.XXXX, od presne nezisteného času najmenej od mesiaca marec 2016 do mesiaca január 2022 v meste D., okres A., ale aj v iných miestach okresu Michalovce tejto opakovanie spôsoboval psychické a fyzické utrpenie a to tak, že ju opakovane fyzicky napádal tým spôsobom, že ju kopal do rôznych častí tela, udieral päsťou a otvorenou dlaňou po tvári a po rôznych častiach tela, hádzal po nej rôzne veci, rozbíjal riady, zvyšoval na ňu hlas, kontroloval jej mobil, sociálne siete, kam chodí a čo robí, vyhadzoval ju z domu aj s maloletou dcérou, čím tak u nej svojím správaním vyvolával stres a strach a takto ohrozoval jej fyzické a psychické zdravie, pretože skutok nie je trestným činom.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Michalovce rozsudkom zo dňa 31. marca 2025, sp. zn. 21T/85/2022 uznal obžalovaného A. B. vinným zo skutku právne kvalifikovaných ako zločin týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/ Tr. zák., pre skutok uvedený vo výroku tohto rozsudku. spáchaný tak, že ako manžel poškodenej D. B., nar. XX.XX.XXXX, od presne nezisteného času do konca januára 2022 v meste D., okres A., ale aj v iných miestach okresu Michalovce, tejto opakovane spôsoboval psychické a fyzické utrpenie a to tak, že ju opakovane fyzicky napádal tým spôsobom, že ju kopal do rôznych častí tela, udieral päsťou otvorenou dlaňou po tvári a po rôznych častiach tela, hádzal po nej rôzne predmety, rozbíjal riad, zvyšoval na ňu hlas, čím tak u nej svojím správaním vyvolával stres a strach a takto ohrozoval jej fyzické a psychické zdravie.

Za to mu súd uložil trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky s podmienečným odkladom a určením skúšobnej doby v trvaní 3 (troch) rokov.

Proti tomuto rozsudku prokurátor podal odvolanie, ktoré následne zobral späť, na čo reflektoval tunajší súd rozhodnutím, ktorým zobral vzatie odvolanie prokurátorom späť na vedomie.

Proti predmetnému rozsudku podal odvolanie taktiež obžalovaný, ktoré následne aj písomne odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu, kde uvádza nasledovné.

Obžalovaný má za to, že vykonané dokazovanie v predmetnej trestnej veci nemôže byť podkladom pre záver súdu o naplnení všetkých znakov skutkovej podstaty trestného činu, ktorý je obžalovanému kladený za vinu a na základe vykonaného dokazovania, aj po zmene právnej kvalifikácie skutku, nie je možné ani dospieť k záveru, že bola vina obžalovaného preukázaná.

Obžalovaný sa nestotožňuje a v celom rozsahu namieta opis skutku tak ako je v rozsudku uvedený. Prvostupňový súd pri rozhodovaní o vine obžalovaného vychádzal z výpovede poškodenej, výpovede svedkov – jej rodinných príslušníkov, zo znaleckého posudku a výpovede znalkyne PhDr. Antónie Solárovej, PhD, a z výpovede a znaleckého posudku MUDr. Kornélie Fabišíkovej. Súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku sám konštatuje, že výpoveď poškodenej považoval za relevantnú iba čiastočne a to najmä z dôvodu, že poškodená nebola schopná opísať priebeh udalostí konzistentne, ale iba časovo nesúrodo a pod. Napriek tomu, že z výpovede poškodenej nebolo možné ustáliť presný časový harmonogram jednotlivých čiastkových incidentov, súd vzal do úvahy na podporu tvrdení poškodenej výpoveď svedkov a to jej rodinných príslušníkov a dospel k záveru, že zo strany obžalovaného dochádzalo k psychickému a fyzickému týraniu poškodenej. Pri konkretizácií čiastkových incidentov obžalovaného voči poškodenej súd uviedol, že mal za preukázaný fyzický útok obžalovaného na poškodenú, ktorý si vyžiadal lekárske ošetrenie poškodenej dňa 25.03.2018 a to napriek tomu, že samotný útok nikdy poškodená neopísala, počas celého konania neopísala jeho priebeh, neopísala ani miesto, kde sa mal tento útok na jej osobu stať. Svedkovia - rodinní príslušníci poškodenej potvrdili zranenia, ktoré mala poškodená utrpieť, ale z lekárskej správy nevyplýva, že by išlo o vážne zranenia, ktoré by si vyžiadali dlhšiu dobu liečenia.

Druhý incident, na ktorý poukazuje súd prvého stupňa a ktorý bol súdom vyhodnotený ako fyzický útok obžalovaného na poškodenú sa mal stať dňa 06.01.2022. Súd prvej inštancie však pri hodnotení tohto údajného útoku vôbec nevzal do úvahy výpovede samotných svedkov – rodinných príslušníkov poškodenej, ktorí potvrdili, že poškodená v čase ich príchodu do rodinného domu, kde žila s obžalovaným, bola duchom neprítomná, museli ju odniesť na rukách po schodoch, pretože nebola schopná chôdze, ale nie z dôvodu fyzického napadnutia, ale z dôvodu, že bola pod vplyvom liekov.

Napriek tomu, že tvrdenie obžalovaného o tom, že pri tento situácií bola poškodená v stave, kedy nebola schopná vnímať okolie potvrdili aj svedkovia, súd ustálil, že obžalovaný na poškodenú fyzicky zaútočil. Obžalovaný sa však snažil poškodenú prebrať a nedarilo sa mu to, preto nakoniec aj volal jej rodičov. Nešlo z jeho strany o fyzický útok na poškodenú, ktorý by bolo možné hodnotiť v intenciách trestného činu, ktorý je obžalovanému kladený za vinu. Iný konkrétny fyzický útok obžalovaného na poškodenú súd prvej inštancie neuvádza, pretože tento ani len nebol vykonaným dokazovaním preukázaný a ani nebol potvrdený a poškodenou opísaný tak, aby ho bolo možné hodnotiť ako fyzický útok obžalovaného na jej osobu.

Napriek tomu, súd prvého stupňa ustálil, že sa obžalovaný dopúšťal fyzického násilia na poškodenej opakovane a to bez toho, aby bolo možné jednoznačne zistiť kedy, kde, akým spôsobom a s akým následkom sa tak malo diať. Súd prvého stupňa ako podporný dôkaz o fyzických útokoch na poškodenú vzal do úvahy výpovede rodinných príslušníkov poškodenej, ktorí uvádzali, že viackrát videli na poškodenej modriny a poranenia, ale ani jeden z týchto svedkov nevedel uviesť iné časové obdobie alebo situáciu (okrem tej z roku 2018), kedy tieto modriny mali na poškodenej vidieť, aké to boli zranenia, kde sa nachádzali a pod. Jednoducho svorné tvrdenie o existencii modrín na tele poškodenej bez bližšieho opisu kedy boli na jej tele, kde boli na jej tele a podobne, predsa nemôže svedčiť o tom, že tieto modriny poškodená vôbec mala vo viacerých prípadoch a opakovane a že ich spôsobil obžalovaný.

Ako ďalší incident, ktorý má svedčiť o hrubom zaobchádzaní obžalovaného s poškodenou má svedčiť situácia, kedy mal obžalovaný údajne poškodenú vo večerných hodinách aj s mal. dieťaťom vyhodiť z bytu. Obžalovaný nepoprel, že sa s poškodenou pohádali a že v dôsledku hádky poškodená odišla zo spoločného bytu aj s dieťaťom, ale odišla dobrovoľne, pričom mala kľúče a do bytu sa mohla vrátiť. Súd to vyhodnotil tak, že obžalovaný poškodenú z bytu vyhodil, čo hodnotil ako hrubé správanie sa obžalovaného voči poškodenej. Tento záver prijal súd napriek tomu, že poškodená uvádza iné časové obdobie ako svedkovia (poškodená hovorí, že dcéra mala 3 – 4 mesiace, čo by znamenalo, že sa to stalo koncom júna alebo júla 2016, keďže dieťa sa narodilo XX.XX.XXXX, pričom brat poškodenej hovorí, že dieťa už malo 1 rok, stará matka hovorí, že sa to malo stať v jesenných mesiacoch) a najmä, ani poškodená a ani svedkovia netvrdili, že by mala poškodená nejaké fyzické zranenia. Javí sa preto, že uvedená hádka a odchod z bytu poškodenej boli súdom vyhodnotené ako protiprávne konanie obžalovaného bez toho, aby k nemu aj preukázateľne došlo. Ak nie je ustálené ani len obdobie kedy sa uvedené malo stať a nie je zrejmé, že by došlo k nejakej ujme na strane poškodenej alebo dieťaťa, nie je predsa možné hádku manželov hodnotiť ako súčasť trestného činu týrania.

Situáciu, ktorú opísal brat poškodenej na dvore ich rodinného domu, kedy mal údajne chcieť obžalovaný zaútočiť na poškodenú a ktorú opísala stará matka poškodenej, že sa obžalovaný vyhrážal, že bude mať on dcéru za rukojemníčku sú situácie, ktoré sa udiali s odstupom času, keď už poškodená definitívne nežila s obžalovaným a súviseli výslovne s tým, že sa obžalovaný snažil stretnúť s dcérou, preto tieto nemajú žiaden súvis s trestným činom, ktorý je predmetom tohto konania a nespadajú ani časovo do skutku ďalšie dve situácie, ktoré mal súd prvého stupňa za preukázané ako protiprávne konanie obžalovaného súvisia s tým, že mal obžalovaný hodiť po poškodenej mobilný telefón, pričom však tu poukázal na to, že poškodená tvrdila, že mal po nej hodiť topánku a potom že mal obžalovaný rozbíjať riad. K rozbíjaniu riadu je však potrebné poukázať na to, že svedok B. – otec poškodenej hovoril len o jednej situácií, ktorej mal byť údajne svedkom, kedy mal obžalovaný rozbiť tanier, keď mu nechutil obed z konzervy, ktorý mu predložila poškodená, ale ani poškodená a ani iný svedok žiadnu inú konkrétnu situáciu, kedy by mal obžalovaný rozbíjať taniere a pod. neuvádzali, preto aj keby sme pripustili, že jedenkrát sa stalo, že obžalovaný rozbil tanier, nie je možné hovoriť o tom, že tak konal pravidelne alebo opakovane, toto nebolo v konaní preukázané.

Obžalovaný nesúhlasí a namieta skutkovú vetu rozsudku, ktorú súd prvého stupňa sám upravil oproti obžalobe a mal za to, že obžalovaný mal opakovane spôsobiť psychické a fyzické utrpenie poškodenej tým, že ju mal opakovane fyzicky napadnúť tým spôsobom, že ju kopal do rôznych častí tela, udieral ju päsťou a otvorenou dlaňou po tvári a po rôznych častiach tela – z odôvodnenia rozsudku však vyplýva, že súd opísal len jeden incident v roku 2018, ktorý by tomuto zodpovedal, iný incident nie je v odôvodnení rozsudku opísaný a ani nebol poškodenou a svedkami nikdy presne tvrdený, pričom incident z 06.01.2022 nebol fyzickým útokom obžalovaného na poškodenú, nakoľko aj z výpovede svedkov je zrejmé, že poškodená pod vplyvom liekov nereagovala a nedalo sa ju zobudiť, preto sa obžalovaný len snažil ju prebrať, to znamená, že táto časť skutkovej vety o opakovaných fyzických útokoch na poškodenú nebola preukázaná. Ohľadne časti skutku, že hádzal po nej rôzne predmety, rozbíjal riad, zvyšoval na ňu hlas – tu opäť poukázal na to, že v odôvodnení rozsudku je presne opísaný len jeden incident, kedy mal údajne obžalovaný rozbiť tanier a jeden incident, kedy mal obžalovaný údajne hodiť po poškodenej mobil/topánku, čo znamená, že táto časť skutkovej vety o opakovaniach tohto konania nebola preukázaná, o zvyšovaní hlasu, ktoré by mohlo spôsobiť u poškodenej nejakú traumu, stres a podobne sa v skutočnosti ani len nevykonalo dokazovanie.

Obžalovaný mal za to, že takýto opis skutku v skutkovej vete ako určil súd prvého stupňa je nedostatočne určitý a vágny. Súd nedostatočne vymedzil časové obdobie: od presne nezisteného času do konca roka 2022. Samotná poškodená uviedla, že prvé hádky nastali medzi nimi po narodení dcéry, dcéra sa narodila XX.XX.XXXX, pričom je zrejmé, že až v roku 2018 bola poškodená na urgente vo F. G. H., kedy mala byť údajne napadnutá obžalovaným, za skoršie obdobie nebol vykonaný žiaden dôkaz, ktorý by bez akýchkoľvek pochybností preukazoval protiprávne správanie obžalovaného voči poškodenej. Rovnako nie je možné hovoriť o konci januára 2022, keďže preukázateľne od 06.01.2022 už poškodená nežila s obžalovaným, ale žila s rodičmi a dokonca od februára 2022 už mala vzťah s iným mužom. Rozhodnutie súdu nezohľadnilo ani ostatné zistenia, ktoré majú významný vplyv na celé toto konanie a na to, či došlo alebo nedošlo k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu týrania. Súd prvého stupňa na strane 13 v odseku 4 definuje týranie ako zlé zaobchádzanie vyznačujúce sa vyšším stupňom hrubosti a bezcitnosti a určitou trvalosťou, ktoré táto osoba pociťuje ako ťažké príkorie.

Pre naplnenie znakov tohto trestného činu je potrebné, aby v dôsledku týrania bolo zo strany obžalovaného spôsobené poškodenému fyzické alebo psychické utrpenie (stav vyznačujúci sa telesnými alebo duševnými bolesťami – ktoré ovplyvňujú obvyklý spôsob života týranej osoby a netrvajú celkom krátky - prechodný čas, a to ktorýmkoľvek konaním uvedenom v / až e/ ). Teda predpokladom je, že jednak poškodená musí pociťovať konanie obžalovaného ako ťažké príkorie, ktorého následky pretrvávajú nielen prechodný čas a zároveň je potrebné, aby toto ťažké príkorie ovplyvnilo poškodenú v jej obvyklom spôsobe života.

Z vykonaného dokazovania však nebolo preukázané, že by konanie obžalovaného zanechalo na poškodenej také následky, ktoré by ju negatívne ovplyvnili v obvyklom spôsobe života. Znalkyňa PhDr. Solárová, ktorá robila znalecký posudok na poškodenú na priamu otázku na pojednávaní, ako sa prežité príkorie u poškodenej prejavilo v obvyklom spôsobe jej života, len zopakovala to, čo bolo uvedené v znaleckom posudku, ktorý vypracovala, ale nekonkretizovala žiadne obmedzenia poškodenej v obvyklom spôsobe života (v zápisnici z pojednávania to nie je zachytené dostatočne, ale v zvukovom zázname z výsluchu tohto svedka by sa jej nedostatočná odpoveď na túto položenú otázku mala nachádzať). Podľa názoru obžalovaného je to aj preto, že poškodená v skutočnosti nebola v obvyklom spôsobe života obmedzená vôbec, o čom svedčí aj skutočnosť, že do jedného mesiaca po opustení obžalovaného nadviazala intímny vzťah s iným mužom, čo aj znalkyňa MUDr. Fabišíková – psychiatrička pripísala tomu, že poškodená sa dokázala so všetkým rýchlo vyrovnať a nerozvinula sa u nej posttraumatická stresová porucha. PhDr. Solárová vo svojom znaleckom posudku uviedla, že prežité príkorie u poškodenej narušilo jej psychický stav ako aj jej osobnosť prognosticky skôr výrazne trvalo negatívne, čo vhodnou terapeutickou intervenciou môže byť ešte u poškodenej parciálne redukované.

Teda táto znalkyňa mala za to, že prežité príkorie u poškodenej vyvolalo také následky, ktoré si vyžadovali na ich elimináciu odbornú terapeutickú intervenciu, ale z vykonaného dokazovania vyplynulo, že poškodená žiadnu odbornú pomoc nepotrebovala, bola schopná v krátkom čase nadviazať riadny vzťah s iným mužom a riadne fungovať ako matka a manželka. Teda máme za to, že záver PhDr. Solárovej o tom, že poškodená utrpela objektívne ťažké príkorie sa nepreukázal.

Zároveň je nevyhnutné poukázať na to, že obe znalkyne zhodne poukázali na to, že poškodená je submisívna osobnosť a citovo senzitívna osobnosť. Podľa obžalovaného práve toto malo priamy vplyv na subjektívne vnímanie poškodenej, ktorá dominanciu obžalovaného (ktorú ako povahovú črtu nie je hneď možné hodnotiť negatívne a v neprospech obžalovaného) mohla vnímať negatívne.

Subjektívne vnímanie vyplývajúce z povahových vlastností poškodenej sa však musí prejaviť aj v objektívnej rovine, čo znamená zodpovedanie otázky, či by konanie a správanie obžalovaného bolo vyhodnotené takto negatívne a v trestnej rovine aj v prípade, ak by jeho partnerkou bola osoba, ktorá by nebola tak výrazne citovo senzibilná, submisívna a najmä citlivá. Pretože vykonaním dokazovaním sa nepreukázalo, že by poškodená objektívne (nielen subjektívne v dôsledku jej povahových vlastností) utrpela ťažké príkorie v dôsledku správania sa obžalovaného a negatívne zážitky, ktoré pramenili z hádok a nezhôd v manželstve preukázateľne nemali vplyv na obvyklý spôsob života poškodenej, nie je naplnený predpoklad spáchania trestného činu týrania.

Z výpovedi poškodenej a svedkov (jej rodinných príslušníkov) je zrejmé, že opisovali ako príkorie aj to, že sa obžalovaný dostatočne nevenoval mal. dcére, že ju nevodil do škôlky, že ju neuspával, že svadba neprebehla podľa ich predstáv, že vyčítal poškodenej nedostatočnú starostlivosť o domácnosť, že nevedela variť a pod., ale pri opisoch konkrétnych incidentov, ktoré by mali mať intenzitu takú, ktorá by svedčila o dlhodobom hrubom správaní sa obžalovaného k poškodenej, sa svedkovia a dokonca aj poškodená uchyľovali len k neurčitým tvrdeniam a opisom, ktoré nevedeli ani len časovo ohraničiť.

Uvedené svedčí o tom, že je možné konštatovať, že manželstvo medzi obžalovaným a poškodenou nebolo šťastné, mali nezhody, ktoré pramenili z nespokojnosti oboch manželov, ale v rovine trestného konania a trestného stíhania pre zločin týrania by nemali postačovať opisy nespokojného manželského spolužitia, ale mali by byť opísané konkrétne okolnosti, skutky a najmä aj následky protiprávneho konania a dopad tohto konania na poškodenú osobu.

Vzhľadom na to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa o vine obžalovaného má vážne nedostatky tak v skutkových ako aj právnych záveroch, ktoré spôsobujú to, že nie je možné konanie obžalovaného opísané v skutkovej vete kvalifikovať ako trestný čin týrania navrhujú, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vo veci rozhodol tak, že obžalovaného spod obžaloby oslobodí.

K dôvodom odvolania obžalovaného sa písomne vyjadril prokurátor, ktorý uviedol, že vykonaným dokazovaním na hlavnom pojednávaní s prihliadnutím najmä na závery znaleckého dokazovania bolo preukázané, že obžalovaný sa trestnej činnosti dopustil, avšak iba v rozsahu § 208 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona, teda v základnej skutkovej podstate trestného činu týrania blízkej a zverenej osoby. Rozhodnutie Okresného súdu Michalovce sp. zn. 21T/85/2022 zo dňa 21.03.2025 považuje za zákonné a dôvodné a to aj vzhľadom na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Tdo/75/2023. Z vyššie uvedených dôvodov navrhol odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť.

Na podklade odvolania obžalovaného krajský súd podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil nasledovné.

Okresný súd postupoval v konaní, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku v súlade s ustanoveniami a vykonal na hlavnom pojednávaní všetky potrebné dôkazy, majúce význam pre rozhodnutie o vine a treste, tieto dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením Tr. por. avšak dospel k nesprávnym zisteniam.

Na úvod má krajský súd za potrebné uviesť, že trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej osoby patrí medzi najzávažnejšie zásahy do telesnej a duševnej integrity človeka. Jeho naplnenie predpokladá preukázanie, že páchateľ voči blízkej osobe dlhodobo a systematicky konal hrubo, bezcitne, a že týmto správaním jej spôsobil fyzické alebo psychické utrpenie, ktoré poškodená osoba pociťuje ako ťažké príkorie. Nestačí samotné nevhodné, neprimerané či urážlivé správanie; musí ísť o zlé zaobchádzanie s vyšším stupňom hrubosti, ktoré sa vyznačuje určitou trvalosťou a intenzitou a ktorého následkom je narušenie obvyklého spôsobu života poškodenej. Tento výklad je dlhodobo ustálený v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu SR (napr. R 3/1983, R 11/1984, R 20/1984).

Z vykonaného dokazovania však nevyplýva, že by konanie obžalovaného napĺňalo uvedené znaky. Závery, ku ktorým dospel súd prvého stupňa sú nepresvedčivé a opierajú sa len o tvrdenia poškodenej a jej rodinných príslušníkov. Samotná poškodená však nepopísala žiadny konkrétny incident, ktorý by bolo možné hodnotiť ako týranie. Nepamätala si čas, miesto ani priebeh údajných útokov. Svedkovia – príbuzní poškodenej – uvádzali, že ju videli s modrinami, no nevedeli uviesť, kedy tieto poranenia vznikli, v akých súvislostiach a či ich vôbec spôsobil obžalovaný. Ani jeden zo svedkov nebol priamym očitým svedkom násilia, išlo len o sprostredkované informácie, ktoré pochádzali výlučne od poškodenej.

Fyzické útoky, ktorých sa mal obžalovaný dopustiť sú len dva – incident z roku 2018 a situácia zo 6. januára 2022. K prvému poškodená neposkytla presný opis a nie je preukázané, že by jej vznikli vážnejšie zranenia. K druhému incidentu svedkovia zhodne vypovedali, že poškodená bola pod vplyvom liekov a nebola schopná chôdze ani vnímania okolia; fyzický útok teda objektívne nenastal. Okrem týchto dvoch udalostí súd prvého stupňa neuvádza žiaden iný preukázaný skutok. Napriek tomu vo výroku o vine uvádza, že obžalovaný mal poškodenú „opakované fyzicky napádať“, čo však nemá oporu vo vykonaných dôkazoch.

Ďalšie situácie, ktoré súd považoval za dôkaz hrubého správania – rozbitie taniera, hádka, počas ktorej poškodená odišla z bytu, hádzanie mobilu či topánky – predstavujú ojedinelé partnerské konflikty, ktoré svedčia o napätom a nefunkčnom manželstve. Hoci takéto správanie nemožno považovať za štandardný alebo žiaduci prejav spolužitia, samo osebe ešte neznamená, že ide o konanie dosahujúce intenzitu trestného činu. Trestné právo nemožno používať ako prostriedok na posudzovanie morálnej kvality manželského spolužitia. Ako opakovane konštatuje judikatúra, pre naplnenie znakov trestného činu týrania musí byť preukázaná určitá systematickosť a trvalosť konania páchateľa, ktorá sa prejavuje v pravidelnom alebo dlhodobom pôsobení fyzického či psychického utrpenia. Ak ide o jednotlivé epizódy, oddelené dlhým časovým odstupom, bez znakov dlhodobej úmyselnej kontroly alebo ponižovania, skutková podstata nie je naplnená.

V danom prípade nie je možné hovoriť o trvalosti ani systematickosti. Skutkové obdobie, ktoré súd označil ako „od presne nezisteného času do konca roka 2022“, je samo osebe neurčité a neumožňuje presne vymedziť, v akom časovom rozsahu sa malo týranie odohrávať. Poškodená sama uviedla, že prvé hádky nastali až po narodení dieťaťa v roku 2016 a že od januára 2022 už s obžalovaným nežila. Nie je preto možné hovoriť o sústavnom, kontinuálnom správaní, ktoré by zodpovedalo požiadavke trvalosti v zmysle .

Ďalším rozhodujúcim znakom trestného činu je, že konanie páchateľa musí u poškodenej vyvolať ťažké príkorie – teda stav dlhodobého fyzického alebo psychického utrpenia, ktoré zasahuje do jej bežného života. Z vykonaného dokazovania to však nevyplýva. Znalkyňa PhDr. Solárová síce vo svojom posudku uviedla, že poškodená prežila stresujúce situácie, no na pojednávaní nevedela konkretizovať, ako sa toto príkorie prejavilo v jej obvyklom spôsobe života. Zo skutkového priebehu je pritom zrejmé, že poškodená po odchode od obžalovaného v krátkom čase nadviazala nový partnerský vzťah, riadne sa starala o dieťa, pracovala a fungovala v spoločnosti bez obmedzení. Aj znalkyňa MUDr. Fabišíková konštatovala, že poškodená netrpí posttraumatickou stresovou poruchou a dokázala sa so situáciou adaptovať. Takéto okolnosti vylučujú záver, že by u poškodenej vzniklo ťažké príkorie v zmysle .

Treba tiež zdôrazniť, že obe znalkyne označili poškodenú za submisívnu, emocionálne senzibilnú a citovo závislú osobnosť. To znamená, že bola výrazne vnímavejšia na konflikty a mohla ich subjektívne prežívať ako závažnejšie, než v skutočnosti boli. Z trestnoprávneho hľadiska je však rozhodujúce objektívne hodnotenie správania obžalovaného, nie subjektívny pocit poškodenej, ktorý vyplýva z jej povahových vlastností. Ak sa v konaní nepreukázalo, že by objektívne došlo k dlhodobému psychickému alebo fyzickému utrpeniu, ktoré by zásadne zasiahlo do bežného života poškodenej, nie je možné hovoriť o naplnení skutkovej podstaty zločinu týrania.

Rovnako absentuje aj subjektívna stránka trestného činu, teda úmysel obžalovaného spôsobovať poškodenej utrpenie. Z priebehu dokazovania nevyplýva, že by jeho konanie bolo vedené cieľom ju zraňovať alebo ponižovať. Skôr išlo o výbuchy hádok, nedorozumení a vzájomnej nespokojnosti. Takéto konanie môže byť morálne nevhodné, no nie trestnoprávne postihnuteľné. Chýba tu teda úmyselný prvok, ktorý by zakladal vinu za trestný čin podľa .

Trestné právo ako prostriedok ultima ratio má byť použité len vtedy, ak iné právne nástroje – občianskoprávne, rodinnoprávne alebo sociálne – nie sú postačujúce. Nie je úlohou trestného práva suplovať riešenie manželských sporov, citových konfliktov či rodinných nezhôd. Konfliktné alebo nešťastné manželstvo, hoci sprevádzané hádkami, výčitkami či krátkodobými excesmi, nemožno kriminalizovať, ak chýba preukázaná dlhodobosť, bezcitnosť a zámerné pôsobenie utrpenia.

Z uvedených dôvodov možno uzavrieť, že v predmetnej veci nebolo preukázané, že by obžalovaný naplnil všetky zákonné znaky skutkovej podstaty zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby. Chýba trvalosť konania, chýba dôkaz o úmysle spôsobovať utrpenie a chýba aj objektívny následok v podobe ťažkého príkoria. Opísané správanie obžalovaného, hoci bolo možno partnersky nevhodné, je potrebné hodnotiť ako dôsledok nefunkčného, konfliktného a emocionálne vyčerpaného manželstva, nie ako zámerné a systematické týranie. Ide teda o vzťah, ktorý zlyhal po osobnej a morálnej stránke, nie o trestnoprávne postihnuteľné konanie.

Z týchto dôvodov je potrebné konštatovať, že skutok, ktorý je obžalovanému kladený za vinu, nie je trestným činom, a preto krajský súdu rozhodol o oslobodení obžalovaného spod obžaloby podľa písmeno b/ .

Na tomto mieste krajský súd uvádza, že po preskúmaní napadnutého rozsudku dospel k záveru, že súd prvého stupňa po vykonaní dokazovania na hlavnom pojednávaní modifikoval skutkové zistenia a zodpovedajúcim spôsobom zmenil aj právnu kvalifikáciu skutku oproti zneniu uvedenému v obžalobe. Vzhľadom na predmetné rozhodnutie, ktorým bol obžalovaný oslobodený spod obžaloby, bol krajský súd pri svojom rozhodovaní viazaný skutkom uvedeným v obžalobe. Z uvedeného dôvodu krajský súd vo výroku rozsudku obžalovaného oslobodil spod skutku uvedeného v obžalobe. Na uvedenom postupe nemení nič ani skutočnosť, že obžaloba, respektíve prokurátor, s postupom súdu prvého stupňa formálne vyjadrili súhlas, pričom odvolanie, ktoré pôvodne podali, následne vzali späť.

Z uvedených dôvodov rozhodol odvolací súd tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, pričom tento tento rozsudok bol prijatý hlasovaním senátu v pomere 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.