Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_23To-34-2025.pdf
PDF · 122.43 KB
Case nature
Area
Subarea
23To/34/2025
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Valáška a sudcov JUDr. Michala Antalu a JUDr. Milana Straku, v trestnej veci proti obžalovanému A. A., nar. XX. XXXXXXXX XXXX v Ilave, trvale bydliskom B. XXXX/XX, C., trestne stíhanému pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 odsek 1, odsek 2 písmeno b) Trestného zákona s poukazom na § 139 odsek 1 písmeno c) Trestného zákona, na neverejnom zasadnutí konanom dňa 25.11.2025, prejednal sťažnosť prokurátora Okresnej prokuratúry Trenčín proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín zo dňa 13.2.2025, sp. zn. 1T/68/2024 a jednomyseľne takto
r o z h o d o l :
Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. sa sťažnosť prokurátora z a m i e t a, pretože nie je dôvodná.
o d ô v o d n e n i e :
Uznesením Okresného súdu Trenčín zo dňa 29. mája 2021, sp. zn. 1T/68/2024, bolo podľa § 280 ods. 2 Tr. por. rozhodnuté o postúpení trestnej veci vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 1T/68/2024 na podklade obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Trenčín číslo 2Pv 573/23/3309-53 z 5. augusta 2024 proti obžalovanému A. A. pre skutok obžalobou právne posúdený ako prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Tr. zák., ktorého sa mal dopustiť tak, že dňa 14.11.2023 v čase približne o 19:00 hod. v byte č. 9 na adrese B. D. XXXX/XX E. C. po predchádzajúcej hádke s poškodenou v tom čase svojou manželkou F. G. A. jej v obývacej izbe ich bytu povedal, že ak mu zoberie deti, tak ju podreže, po čom poškodená F. G. A. odišla do detskej izby a privolala na miesto políciu, pretože sa bála o svoj život a zdravie, Okresnému úradu Trenčín, pretože nejde o trestný čin, ale stíhaný skutok by mal prejednať okresný úrad ako priestupok.
Citované uznesenie nenadobudlo právoplatnosť, pretože proti nemu podal prokurátor sťažnosť v neprospech obžalovaného ihneď po vyhlásení rozsudku do zápisnice o hlavnom pojednávaní. Prokurátor sťažnosť dodatočne písomne odôvodnil nasledovne:
„Prokurátorka Okresnej prokuratúry Trenčín podala dňa 05.08.2024 na Okresný súd Trenčín obžalobu na obvineného A. A. stíhaného pre prečin nebezpečné vyhrážanie podľa § 360 odsek 1, odsek 2 písmeno b) Trestného zákona s poukazom na § 139 odsek 1 písmeno c) Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že obvinený A. A. dňa 14.11.2023 v čase približne o 19:00 hod. v byte č. 9 na adrese B. D. XXXX/XX E. C. po predchádzajúcej hádke s poškodenou vtom čase svojou manželkou F. G. A., jej v obývacej izbe ich bytu povedal, že ak mu zoberie deti, tak ju podreže, po čom poškodená F. G. A. odišla do detskej izby a privolala na miesto políciu, pretože sa bála o svoj život a zdravie. Okresný súd Trenčín v konaní vedenom pod spisovou značkou 1T/68/2024 na poklade podanej obžaloby po vykonaní hlavného pojednávania dňa 13.02.2025 vyhlásil uznesenie, ktorým rozhodol podľa § 280 odsek 2 Trestného poriadku o postúpení veci Okresnému úradu Trenčín, pretože zistil, že nejde o trestný čin, ale stíhaný skutok by mal prejednať okresný úrad ako priestupok. Proti tomuto uzneseniu bola prokurátorom podaná dňa 13.02.2025 sťažnosť v neprospech obžalovaného.
Samosudca Okresného súdu Trenčín pri svojom rozhodovaní dospel k záveru, že stíhaný skutok sa stal, tento skutočne vykazuje všetky zákonné znaky skutkovej podstaty stíhaného prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 odsek 1, odsek 2 písmeno b) Trestného zákona s poukazom na § 139 odsek 1 písmeno c) Trestného zákona a spáchal ho obžalovaný. Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že súd na základe skutočností zistených počas hlavného pojednávania podrobil stíhaný skutok skúmaniu podľa § 10 odsek 2 Trestného zákona a dospel k záveru, že vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku obžalovaného je jeho závažnosť nepatrná. Súd tiež zhrnul, že vykonaným dokazovaním bolo zistené, že stíhaným skutkom boli naplnené všetky znaky skutkovej podstaty konkrétneho trestného činu - stíhaného prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 odsek 1, odsek 2 písmeno b) Trestného zákona s poukazom na § 139 odsek 1 písmeno c) Trestného zákona. Obžalovaný sa totiž vyslovením vyhrážky „ak mi zoberieš deti, tak Ťa podrežem“ vyhrozil smrťou takým spôsobom, že to vzbudilo dôvodnú obavu, keďže poškodená zo strachu volala políciu, vyhrážku oznámila svedkyni Prchalovej, ktorú žiadala, aby ju aj dcéry odviezla z Trenčína a napokon, keď už vedela, že obžalovaný bude prepustený z vyšetrenia na psychiatrii v evidentnej obave z naplnenia obžalovaným vyslovených vyhrážok na miesto volala svedka F. H., o ktorom sa domnievala, že ako kolega obžalovaného zabráni eskalovaniu situácie. Obžalovaný pritom vyslovenú vyhrážku vyslovil proti blízkej osobe - vtedajšej manželke, pričom u obžalovaného sa jedná o osobu trestne zodpovednú z hľadiska veku a príčetnosti, pričom konal v priamom úmysle. Svoju úvahu o dôvodnosti aplikácie materiálneho korektívu podľa § 10 odsek 2 Trestného zákona v danej veci samosudca oprel o spôsob vykonania činu a tiež o to, že k vysloveniu vyhrážky v zmysle § 360 odsek 1 Trestného zákona došlo len jedenkrát, bez náznaku akejkoľvek fyzickej agresie, pričom obžalovaný v ďalších vyhrážkach už nepokračoval a teda situáciu neeskaloval, naopak miesto konfliktu opustil. Keď sa po nejakom čase do bytu vrátil, bol už kľudný, ako keby sa nič nestalo. Na podklade výpovede poškodenej, zvukovej nahrávky hovoru, prepisu udalosti a lekárskej správy možno vyvodiť podľa názoru samosudcu nielen to, že poškodená sa bála o seba, ale aj to, že sa bála o obžalovaného, aby si ten niečo sám neurobil. Samosudca ďalej uviedol, že pokiaľ ide o okolnosti, za ktorých bol skutok spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku obžalovaného nemohlo zo zostať nepovšimnutým, že u obžalovaného sa už dlhšie prejavovala frustrácia z nefungujúceho manželstva, čo na neho veľmi negatívne vplývalo a sám rozmýšľal, čo aj prezentoval tretím osobám, nad tým, že by možno bolo lepšie keby nebol, keby sa mu niečo stalo. Ďalej mal za dokázané, že stíhaný skutok bol následkom predchádzajúcej verbálnej výmeny názorov medzi obžalovaným a poškodenou týkajúcej sa usporiadania vzťahov k bytu, ktorý patril výlučne obžalovanému, na čas po rozvode, kedy poškodená celkom nešťastne u obvineného podnietila neprimeranú reakciu predstavujúcu podstatu stíhaného skutku tým, že obžalovanému v takto vypätej atmosfére povedala, že odíde aj s dcérami. K hrozbe jej odchodu aj s dcérami došlo aj napriek tomu, že ako totožné uviedli obžalovaný a poškodená, obžalovaný bol a je dobrým otcom, dcéry ho mali a majú rady, obžalovaný bol a je na ne silno citovo naviazaný. Vo vzťahu k následkom stíhaného skutku je podľa názoru samosudcu treba poukázať, že po stíhanom skutku začali obžalovaný a poškodená bývať oddelene. Prebehol rozvod ich manželstva, v rámci ktorého najskôr poškodená žiadala zveriť dcéry výlučne do svojej osobnej starostlivosti, následne ale vznikla medzi nimi dohoda na striedavej osobnej starostlivosti, z čoho je zrejmé, že u poškodenej nevznikol trvalý negatívny pohľad na obžalovaného, ale tohto stále vníma ako dobrého otca, pretože v opačnom prípade, by s takouto dohodou určite nesúhlasila. Samosudca taktiež zdôraznil, že stíhaný skutok bol celkom ojedinelým excesom z inak riadneho života, ktorý obžalovaný pred jeho spáchaním viedol. S vyššie citovanými úvahami samosudcu prezentovanými v sťažnosťou napadnutom uznesení ako aj so samotným z týchto úvah vyvodeným záverom o nepatrnej závažnosti skutku, pre ktorý bolo podaná obžaloba sa nestotožňujem z nasledovných dôvodov: Podľa § 10 odsek 2 Trestného zákona, nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nepatrná. Pri hodnotení spôsobu vykonania činu samosudca bral do úvahy skutočnosť, že k vysloveniu vyhrážky obžalovaným voči poškodenej došlo len jedenkrát, bez náznaku akejkoľvek fyzickej agresie, pričom obžalovaný už v ďalších vyhrážkach nepokračoval a teda situáciu ďalej neeskaloval, naopak miesto konfliktu opustil. K uvedenému je potrebné dať súdu za pravdu, že v minulosti k vyhrážaniu zo strany obžalovaného smerom k poškodenej nedošlo, neobstojí však argumentácia, že na prospech obžalovaného treba brať okolnosť, že vyhrážka bola vyslovená bež náznaku fyzickej agresie, nakoľko použitie násilia nie je znakom základnej skutkovej podstaty stíhaného prečinu nebezpečného vyhrážania, ktorý sa
obžalovanému kladie za vinu, naopak v prípade použitia násilia by už išlo o naplnenie kvalifikovanej skutkovej podstaty predmetného prečinu, ktorý zákon postihuje prísnejšie. Nemožno teda v žiadnom prípade dávať na prospech obžalovanému, že pri vyhrážaní voči svojej vtedy ešte manželke nepoužil aj fyzické násilie. Samosudca ďalej konštatuje, že obžalovaný už po vyslovení vyhrážky v ďalších vyhrážkach nepokračoval a teda situáciu neeskaloval, naopak miesto konfliktu opustil. Keď sa po nejakom čase do bytu vrátil, bol už kľudný, ako keby sa nič nestalo. K uvedeným súdom tvrdeným skutkovým okolnostiam uvádzam, že pri ich hodnotení si samosudca zrejme zamenil situáciu po vyslovení vyhrážky, ktorá sa obžalovanému kladie za vinu so situáciou, kedy obžalovaný opustil byt po tom, ako mu poškodená vzala pri odchode po vzájomnej hádke nôž, ktorý mal v úmysle si so sebou vziať, po čom obžalovaný byt opustil a následne sa vrátil a začal utierať riad ako by sa nič nestalo. K vysloveniu trestnoprávne relevantnej vyhrážky zo strany obžalovaného „ak mi zoberieš deti, tak Ťa podrežem“ došlo až následne. Potom ako poškodená privolala na miesto políciu, odišiel následne obžalovaný z bytu v sprievode polície, zo strany ktorej mu bola privolaná rýchla zdravotná pomoc, ktorá ho následne odviezla do nemocnice na psychiatrické vyšetrenie. Ani skutočnosť, že obžalovaný z bytu odišiel dobrovoľne a vrátil sa už pokojný, ktorú súd mylne vzal do úvahy pri hodnotení závažnosti skutku nie je teda možné pričítať na prospech obžalovaného. Samosudca pokiaľ ide o okolnosti, za ktorých bol skutok spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku obžalovaného uvádza, že u obžalovaného sa už dlhšie prejavovala frustrácia z nefungujúceho manželstva, čo na neho veľmi negatívne vplývalo a sám rozmýšľal, čo aj prezentoval tretím osobám, nad tým, že by bolo možno lepšie, keby nebol keby sa mu niečo stalo, o čom vedela aj poškodená. Stíhaný skutok bol pritom následkom predchádzajúcej verbálnej výmeny názorov medzi obžalovaným a poškodenou týkajúcou sa usporiadania vzťahov k bytu, ktorý patril výlučne obžalovanému na čas po rozvode, kedy poškodená podľa názoru samosudcu celkom nešťastne u obvineného podnietila neprimeranú reakciu predstavujúcu podstatu stíhaného skutku tým, že obžalovanému v takto vypätej atmosfére povedala, že odíde aj s dcérami. K uvedenému je potrebné uviesť, že poškodená počas spomínanej výmeny názorov, ktorej predchádzala vyššie popísaná situácia s nožom, ktorý obžalovanému poškodená pri odchode z bytu vzala požiadala obžalovaného aby z bytu odišiel, lebo sa ho vzhľadom na jeho predchádzajúce správanie bojí. Keďže obžalovaný odmietol z bytu odísť, povedala mu poškodená, že teda z bytu odíde ona aj s dcérami, čo možno vzhľadom na správanie obžalovaného považovať za prirodzenú reakciu poškodenej pri obavách z jeho ďalšieho správania. V čom možno súhlasiť s názorom samosudcu je skutočnosť, že následná reakcia obžalovaného predstavujúca podstatu stíhaného skutku bola absolútne neprimeraná, napĺňajúca skutkovú podstatu trestného činu nebezpečného vyhrážania. Poškodená v strachu zo správania obžalovaného bola ním v skutočnosti nútená naplniť podmienku hrozby vyslovenej obvineným voči jej osobe, keď odviedla deti z ich spoločného bydliska, čím obvinený hrozbu smrťou poškodenej podmienil. Samosudca vo vzťahu k následkom stíhaného skutku poukazuje na to, že po stíhanom skutku poškodená a obžalovaný začali bývať oddelene. Prebehol rozvod ich manželstva, v rámci ktorého poškodená najskôr žiadala zveriť dcéry do svojej osobnej starostlivosti, následne ale vznikla medzi nimi dohoda na striedavej osobnej starostlivosti, z čoho je zrejmé, že u poškodenej nevznikol trvalý negatívny pohľad na obžalovaného, ale tohto stále vnímala ako dobrého otca, pretože v opačnom prípade by s takouto dohodou určite nesúhlasila. S odstupom času sa situácia, ktorá sa odohrala dňa 14.11.2023 medzi poškodenou a obžalovaným, ktorá sa mu kladie za vinu môže z pohľadu samosudcu javiť ako silnejšia manželská hádka, ktorej predchádzalo dlhšie časové obdobie, v ktorom už spolužitie poškodenej a obžalovaného bolo ovplyvnené zásadne rozdielnymi názormi, hádkami a napätím. S ohľadom na následne sa odohrávajúce udalosti týkajúce sa rozvodu, úpravy styku s deťmi a fungovania medzi poškodenou a obžalovaným bola pravdepodobne práve predmetná vyostrená situácia - skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný poslednou kvapkou pre ukončenie ich manželstva. Tu možno spomenúť aj znalcom konštatované vzájomne nekompatibilné osobnostné rysy a povahové odlišnosti manželov, kde u obžalovaného sa pri chronifikácií konfliktov ako zdroja diskomfortu v manželských hádkach obnažili a akcentovali tzv. narcistické rysy jeho osobnosti. Na skutok sa však nie je možné nazerať ex post, teda s odstupom času, kedy sa vzťahy medzi poškodenou a obžalovaným upravili do tej miery, že sú schopní v najlepšom záujme svojich detí komunikovať, avšak treba ho hodnotiť v čase, keď sa odohral. V čase, keď medzi manželmi opakovane dochádzalo k hádkam ohľadom spoločného fungovania ohľadom spoločného bývania, v čase keď obžalovaný sám priznával psychické problémy z takéhoto fungovania ich spoločného vzťahu. Vyslovená vyhrážka o tom, že ak .poškodená zoberie deti tak ju podreže, bola v kontexte vtedy prítomných okolností
vzájomných konfliktov nepochybne spôsobilá vyvolať nielen subjektívnu, ale aj objektívnu obavu z toho, že obžalovaný by svoju vyhrážku mohol naplniť. Pri hodnotení skutku v čase kedy sa odohral treba pritom hodnotiť nielen konanie obžalovaného ale aj jeho následok. Hodnotenie následného usporiadania vzťahov medzi poškodenou a obžalovaným ohľadom starostlivosti o deti nie je z hľadiska hodnotenia následkov stíhaného skutku relevantné. Následok nie je možné posudzovať z dlhodobého hľadiska., vzťahov medzi poškodenou a obžalovaným. V prípade nebezpečného vyhrážania ide o verbálny trestný čin, následkom je strach z prednesenej vyhrážky a tento bol u poškodenej jednoznačne prítomný a to tak z kvalitatívneho ako aj kvantitatívneho hľadiska predpokladaného Trestným zákonom. Možno dôvodne predpokladať, že obžalovaný, ktorý počas celého konania popiera spáchanie skutku sa poškodenej za svoje správanie, ktoré tvorí podstatu stíhaného skutku doposiaľ neospravedlnil. Aj napriek tejto skutočnosti a predchádzajúcim konfliktom sú pritom vzťahy medzi poškodenou a obžalovaným týkajúce sa starostlivosti o ich spoločné deti funkčné, čo možno jednoznačne hodnotiť pozitívne. Z uvedeného však nemožno vyvodzovať, že by závažnosť stíhaného skutku mohla byť vyhodnotená s prihliadnutím na následné vzťahy medzi poškodenou a obžalovaným ako nepatrná. Je pravda, že absolútne prirodzenou súčasťou ľudských vzťahov sú konflikty, ktoré sa medzi ľuďmi, zvlášť manželmi často vyskytujú. Ak však tieto konflikty prekročia trestným právom stanovené hranice, je nutné, aby tieto boli normami trestného práva riešené a aby ten, kto hranice prekročil niesol za svoje konanie trestnoprávne dôsledky. S ohľadom na skutkové okolnosti prejednávanej veci mám za to, že spôsob a okolnosti, za ktorých bola samotná vyhrážka zo strany obžalovaného smerom k poškodenej vyslovená boli takej intenzity, že jednoznačne naplnili skutkovú podstatu prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 Trestného zákona a v žiadnom prípade nie je možné sa stotožniť so záverom samosudcu o tom, že závažnosť stíhaného skutku spáchaného obžalovaným bola v kontexte zadokumentovaných skutkových okolností nepatrná. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Krajský súd v Trenčíne podľa § 194 odsek 1 písmeno b) Trestného poriadku zrušil uznesenie samosudcu Okresného súdu Trenčín spisová značka 1T/68/2024 zo dňa 13.02.2025 a uložil mu, aby vo veci znovu konal a rozhodol.“
Obžalovaný vo vyjadrení k sťažnosti prokurátora prostredníctvom svojho obhajcu uviedol :
„Nestotožňujem sa s dôvodmi sťažnosti prokurátorky okresnej prokuratúry. Stotožňujem sa so záverom sudcu čo do aplikácie materiálneho korektívu podľa § 10 ods. 2 Trestného zákona, i keď naďalej mám za to, že nebolo bez akýchkoľvek preukázané, že skutok sa stal, avšak rešpektujem závery súdu prvého stupňa. V tomto vyjadrení preto argumentujem na sťažnosť prokuratúry s prihliadnutím na skutkové a právne závery súdu prezentované v odôvodnení napadnutého uznesenia. Prokuratúra sťažnosťou namieta, že súd zohľadnil tú skutočnosť, že vyhrážku som mal vysloviť bez použitia akejkoľvek fyzickej agresie, pričom poukazuje na túto okolnosť nemožno pričítať v prospech obžalovaného a poukazuje tiež na to, že použitie násilia nie je znakom základnej skutkovej podstaty stíhaného prečinu nebezpečného vyhrážania. Ďalej namieta, že nie je možné prihliadať ani na tú skutočnosť v prospech obžalovaného, že miesto konfliktu opustil a situáciu neeskaloval, pričom spochybňuje správnosť skutkových záverov súdu. Je preukázaným faktom, že v minulosti nikdy nedošlo k vyhrážaniu. Súd správne pri aplikácii materiálneho korektívu vzal do úvahy, že pri vyslovení vyhrážky nebola preukázaná žiadna fyzická agresia, koniec koncov na túto nepoukazovala ani samotná poškodená. Prokuratúra si súdom použitý pojem „fyzická agresia“ v kontexte odôvodnenia Uznesenia nesprávne zamieňa s právnym pojmom „násilím“ podľa § 138 písm. d) Trestného zákona. Súd sa podľa môjho názoru pri odôvodnení uznesenia v tejto časti spolu s prihliadnutím na systematiku odôvodnenia nevyjadroval k objektívnej stránke prečinu nebezpečného vyhrážania, ale vyjadroval sa k materiálnemu korektívu, konkrétne k spôsobu vykonania činu. Súd dospel k správnemu záveru, že žiadna fyzická agresia nebola preukázaná, čo nepochybne je potrebné vziať na zreteľ pri posudzovaní materiálneho korektívu, obzvlášť pri páchaní prečinu nebezpečného vyhrážania, pri ktorom sa skúma dôvodnosť obavy, pri ktorej je potrebné prihliadať na všetky okolnosti prípadu vrátane správania páchateľa pri vyhrážaní, t. j. či mal v rukách nejaký predmet alebo zbraň a pod. (R 38/1971). Z dokazovania vyplynulo, že som bol nebol agresívny pri vyslovení vyhrážky. Pokiaľ prokuratúra namieta, že súd mi nemal pričítať v prospech, že som opustil miesto konfliktu, tak už potom neviem čo som naozaj mal viac spraviť, aby situácia viac neeskalovala. Súd uviedol, že som opustil „miesto konfliktu“ nie „byt“ ako sa snaží navodiť prokuratúra v podanej sťažnosti a spochybniť skutkové závery súdu. Bolo preukázané, že po vyslovení vyhrážok som opustil miesto konfliktu, t. j.
obývaciu izbu a odišiel som do kuchyne a teda záver súdu je správny v tomto smere. Prokuratúra si nesprávne vykladá skutkové závery súdu. To, že súd dospel k skutkovému záveru: „keď sa po nejakom čase do bytu vrátil, bol už kľudný, ako keby sa nič nestalo“ jednoznačne nadväzuje na to, že po návrate do bytu, keď som bol predtým odvedený policajnou hliadkou na psychiatrické vyšetrenie do nemocnice, som už preukázateľne nevyhľadával konflikty, bol som kľudný, čo je podporené aj svedeckými výpoveďami. Naproti tomu prokuratúra účelovo namieta skutkový záver súdu spôsobom, ktorý nevyplýva z odôvodnenia napadnutého uznesenia. V kontexte s uvedeným poukazujem na to, že v danom prípade policajná hliadka ma ani len nevykázala z bytu podľa zákona o Policajnom zbore, čo len nasvedčuje tomu, že som bol pokojný, situácia nebola tak vyeskalovaná ako snaží navodiť prokuratúra v podanej sťažnosti. V tomto smere poukazujem aj na listinný dôkaz - prepis udalosti zaznamenanom v informačnom systéme PZ, z ktorého jednoznačne vyplýva, že po príchode hliadky som plakal, to znamená, že som nebol vôbec agresívny, pričom z tohto časového úseku zasahujúca policajná hliadka do policajného informačného systému nenahlásila nebezpečné vyhrážanie. V kontexte s uvedeným poukazujem na to, že zasahujúcu príslušníci PZ vypovedali na hlavnom pojednávaní, že pravdivo uviedli všetky skutočnosti uvedené v úradnom zázname, ktorý korešpondoval s tým, čo bolo o riešení udalosti nahlásené operačnému dôstojníkovi (t. j. to čo je uvedené v listinnom dôkaze – prepise udalosti zaznamenanom v informačnom systéme PZ). Tomu korešponduje aj Úradný záznam zo dňa 14.11.2023, ktorý súd odmietol vykonať prečítaním na hlavnom pojednávaní, keďže to bolo namietané prokuratúrou. Z tohto vyplýva, že poškodená hliadke uviedla, že som sa jej nevyhrážal smrťou ani som ju nijak inak neohrozoval a iba sa bojí, aby som si niečo nespravil. Prokuratúra ďalej v reakcii na odôvodnenie súdu vo vzťahu k okolnostiam, za ktorých bol skutok spáchaný, moju mieru zavinenia a pohnútku poukazuje na to, že poškodená ma požiadala aby som odišiel z bytu po incidente s nožom, pretože sa bála a keď som odmietol z bytu odísť, tak mi uviedla, že odíde z bytu aj s dcérami, čo podľa názoru prokuratúry možno považovať za prirodzenú reakciu poškodenej pri obavách z môjho ďalšieho správania. Poškodená následne zo strachu zo správania obžalovaného bola nútená odísť z bytu. Prokuratúra v sťažnosti uvádza skutkové závery, ktoré nevyplynuli z dokazovania. Z výpovede poškodenej na hlavnom pojednávaní vyplynulo, že táto chcela odísť s deťmi preto, aby deti nevideli moje správanie (pozn. ja trvám na tom, že ani takto mi poškodená nehrozila, v predmetný podvečer ona chcela odo mňa polovicu bytu, aby následne keď predám svoju polovicu, ona mohla ostať v byte s deťmi), pričom tomu predchádzala jej výpoveď o mojom suicidálnom sklone. Z výpovede poškodenej teda nevyplynulo, že pred vyslovením vyhrážky chcela odísť z bytu, pretože sa ma bála, ako nesprávne uvádza prokuratúra v sťažnosti. Záver prokuratúry o tom, že poškodená bola nútená odísť s deťmi z bytu tiež nemá podklad vo vykonanom dokazovaní. Nebolo preukázané, že by som ju z bytu vyhadzoval, poškodená mohla ostať v byte aj spolu s maloletými deťmi. Koniec koncov zo spisového materiálu vyplýva, že do tohto bytu sa aj vrátila po mojom nahradení väzby (Uznesenie OS TN č. k. 1Tp/40/2023 zo dňa 18.11.2023), v rámci ktorého mi bol uložený zákaz vstúpiť do bytu a isté obdobie žila v tomto byte s maloletými deťmi a následne dobrovoľne opustila byt aj s maloletými deťmi (následne na základe tohto bol môj zákaz vstupu do bytu zrušený na základe Uznesenie OS TN č. k. 6Tp/212/2023 zo dňa 15.01.2023), čo tiež nemôže ostať bez povšimnutia pri aplikácii materiálneho korektívu a hodnotenia následkov trestného činu. Prokuratúra v sťažnosti ďalej posudzuje následok trestného činu. Uvádza, že následok nastal v podobe strachu poškodenej. Ďalej napáda nesprávnu aplikáciu materiálneho korektívu zo strany súdu, pretože podľa názoru prokuratúry na skutok nemožno nazerať ex post, teda s odstupom času, kedy sa vzťahy medzi poškodenou a obžalovaným upravili do tej miery, že sú schopní v najlepšom záujme svojich detí komunikovať, avšak treba ho hodnotiť v čase, keď sa odohral. V prvom rade prokuratúra opomenula poukázať na závery súdu, že bolo dokázané, že stíhaný skutok bol následkom predchádzajúcej verbálnej výmeny názorov medzi obžalovaným a poškodenou týkajúcej sa usporiadania vzťahov k bytu, ktorý patril výlučne mne, na čas po rozvode, kedy poškodená celkom nešťastne u mňa podnietila neprimeranú reakciu predstavujúcu podstatu stíhaného skutku tým, že obžalovanému v takto vypätej atmosfére povedala, že odíde aj s dcérami (ako uviedla sama poškodená a vyplynulo aj z ostatného dokazovania). Ďalej bolo preukázané, že k hrozbe jej odchodu aj s dcérami došlo napriek tomu, že som bol a som dobrým otcom, dcéry ma mali a majú rady, bol som a som na ne silno citovo naviazaný. Toto sú podstatné závery pre aplikáciu materiálneho korektívu vo vzťahu k okolnostiam, za ktorých bol skutok spáchaný, no nepochybne majú aj súvis s následkom trestného činu.
Pokiaľ prokuratúra poukazuje na následok v podobe strachu poškodenej, tak opomína v sťažnosti uviesť skutočnosť vyplývajúcu z výpovede poškodenej, v zmysle ktorej sa ma sama išla po vyslovení vyhrážky opýtať, či to myslím vážne. Aká reálna intenzita strachu teda nastala u poškodenej v čase vyslovenia vyhrážky? Možno predpokladať, že nízka až mizivá, keď mala potrebu sa ísť opýtať, či som to mal myslieť vážne. Navyše poškodená konala v rozpore s prezentovaným strachom z obsahu vyhrážky. V nadväznosti na sťažnosť prokuratúry uvádzam, že ex post nie je možné nazerať na skutok v prípade právnej kvalifikácie, t. j. subsumovania stíhaného skutku pod konkrétnu skutkovú podstatu trestného činu nebezpečného vyhrážania; v danom prípade k tomu nedošlo zo strany súdu, súd ex post nazeral na skutok iba v intenciách aplikácie materiálneho korektívu. S následkom úzko súvisí samotný význam konkrétneho chráneného záujmu, ktorý, čím je väčší, inklinuje k vyššej závažnosti prečinu, a naopak. Objektom prečinu nebezpečného vyhrážania je primárne ochrana medziľudských vzťahov. V danom prípade súd správne pri aplikácii materiálneho korektívu ex post skúmal medziľudské vzťahy medzi mnou a poškodenou, keďže nepochybne majú súvis s následkom nebezpečného vyhrážania a je nevyhnutné ich zohľadniť pri aplikácii materiálneho korektívu z hľadiska následku činu. Na rozdiel od drvivej väčšiny prípadov definitívne pokazených ľudských vzťahov, ktoré majú spravidla trestnoprávny následok (odsúdenie páchateľa), v našom prípade je komunikácia na dobrej úrovni a vzťahy medzi nami tykajúce sa starostlivosti o naše spoločné deti sú funkčné, čo jednoznačne naznačuje, že v mojom prípade je správne a zákonné aplikovať materiálny korektív a postup a odôvodnenie súdu, ktorý zobral pri rozhodovaní do úvahy aj to, že sme sa s poškodenou dohodli na striedavej osobnej starostlivosti ohľadom detí, z čoho je podľa jeho názoru zrejmé, že u poškodenej nevznikol trvalý negatívny pohľad na mňa, ale stále ma vníma ako dobrého otca, pretože v opačnom prípade by s takouto dohodou určite nesúhlasila. Podľa § 10 ods. 2 Trestného zákona nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nepatrná. Materiálny korektív predstavuje výnimku z formálneho chápania kategórie trestných činov. To znamená, že jednou z podmienok, ktorá musí byť splnená na to, aby určité protiprávne konanie (skutok) mohlo byť kvalifikované ako konkrétny prečin, je v zmysle § 10 ods. 2 Trestného zákona aj pozitívny záver o tom, že závažnosť konania, ktoré inak z formálneho hľadiska napĺňa znaky skutkovej podstaty prečinu, je vyššia ako nepatrná. Stupeň závažnosti činu má zásadný význam pre rozhodnutie o základnej otázke trestného konania (otázke viny a trestu). Kritériá, pomocou ktorých sa určuje závažnosť prečinu, sa týkajú: a) konania, následku a okolnosti spáchania prečinu (test objektívnej stránky) a b) miery zavinenia a pohnútky k činu (test subjektívnej stránky). V kontexte s uvedeným mám za to, že v danom prípade je na mieste uplatnenie materiálneho korektívu podľa § 10 ods. 2 TP, nakoľko spôsob vykonania činu, následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku je jeho závažnosť nepatrná. Ide o prípad potreby korigovania formálneho chápania trestného činu, ktorý nastal počas manželskej hádky a predstavuje ojedinelý exces z inak môjho riadneho života, ktorý som pred a po jeho spáchaní viedol. Mám za to, že súd komplexne vyhodnotil všetky relevantné právne a skutkové okolnosti trestnej veci a zákonne a správne aplikoval materiálny korektív, v dôsledku čoho postúpil trestnú vec na prejednanie priestupku Okresnému úradu Trenčín. Záverom uvádzam, že k úvahám prokuratúry o prekročení hraníc stanovených trestným právom vo svetle manželských hádok, ktoré sú prezentované v závere sťažnosti uvádzam, že moje konanie bolo posudzované v trestnoprávnom rozmere, bol som trestne stíhaní ako v prípravnom konaní, tak aj postavením pred súd, vrátane vykonania hlavného pojednávania, už takémuto obvyklému priebehu trestného stíhania nemožno pritom uprieť trestnoprávny rozmer, ale aj výchovný účinok, pričom trestnom právny rozmer bol daný aj tým, že len v dôsledku uplatnenia materiálneho korektívu nedošlo k môjmu odsúdeniu a teda nestotožňujem sa s názorom prokuratúry, že vždy je „nutné“, aby boli vyvodené trestnoprávne následky, pretože takýto názor zjavne popiera účel ust. § 10 ods. 2 Trestného zákona. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhujem, aby podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažnostný súd zamietol sťažnosť prokurátorky Okresnej prokuratúry Trenčín, pretože nie je dôvodná.“
Krajský súd v Trenčíne, ako nadriadený súd, na neverejnom zasadnutí podľa § 192 ods. 1 písm. a), b) Tr. poriadku preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia, proti ktorému prokurátor podal sťažnosť, ako aj konanie predchádzajúce tomuto výroku. Na základe svojej prieskumnej povinnosti dospel k záveru, že sťažnosť prokurátora nie je dôvodná.
Krajský súd na základe preskúmania konania, predchádzajúceho vydaniu napadnutého uznesenia, nezistil v postupe okresného súdu chyby procesného charakteru, pre ktoré by malo byť zrušené sťažnosťou prokurátora napadnuté uznesenie okresného súdu aj bez následného pristúpenia k prieskumu správnosti samotného napadnutého uznesenia. V konečnom dôsledku krajský súd konštatuje, že v dôvodoch sťažnosti prokurátora nie je ani vytýkaná existencia takýchto procesných chýb.
Pokiaľ ide o vecnú správnosť napadnutého výroku uznesenia okresného súdu o postúpení trestnej veci podľa § 280 ods. 2 Tr. poriadku, prokurátor namietal, že okresný súd nesprávne vyhodnotil skutkový stav, v dôsledku čoho zaujal nesprávny právny záver, že skutok, pre ktorý bola podaná obžaloba, nie je pre nepatrnú závažnosť trestným činom a má byť prejednaný ako priestupok. Krajský súd sa s uvedenou sťažnostnou argumentáciou prokurátora nestotožnil.
Z obsahu trestného spisu vyplýva, že na okresný súd bola podaná obžaloba pre skutok právne posúdený ako prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zákona. Po dokazovaní vykonanom na hlavnom pojednávaní okresný súd dospel k záveru, že skutok nie je trestným činom, ale ide o skutok, ktorý by mohol byť priestupkom, nakoľko závažnosť stíhaného skutku je nepatrná.
Na základe preskúmania správnosti výrokovej časti napadnutého uznesenia krajský súd zaujal stanovisko, že okresný súd zistil skutkový stav, ktorý majú úplnú oporu v dôkazoch vykonaných na hlavnom pojednávaní, a je výsledkom ich komplexného hodnotenia dôkazov v súlade s § 2 ods. 12 Tr. poriadku. Dôkazná situácia podľa názoru krajského súdu potvrdzuje verziu skutku, ako ju ustálil okresný súd, pričom ani prokurátor v podanej sťažnosti nespochybňuje správnosť skutkových zistení okresného súdu.
Podľa § 360 ods. 1 Tr. zákona kto sa inému vyhráža smrťou, ťažkou ujmou na zdraví alebo inou ťažkou ujmou, takým spôsobom, že to môže vzbudiť dôvodnú obavu, potrestá sa odňatím slobody až na jeden rok.
Podľa § 360 ods. 2 písm. b) Tr. zákona odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 na chránenej osobe,
Podľa § 8 Tr. zákona trestný čin je protiprávny čin, ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 10 ods. 1 Tr. zákona prečin je a) trestný čin spáchaný z nedbanlivosti alebo b) úmyselný trestný čin, za ktorý tento zákon v osobitnej časti ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby neprevyšujúcou päť rokov.
Podľa § 10 ods. 2 Tr. zákona nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nepatrná.
Pokiaľ ide o právne posúdenie skutkových zistení okresného súdu, podľa názoru krajského súdu okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia sa náležite vysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie vo veci a v súlade s § 168 ods. 1 Tr. poriadku dal riadne odpovede na všetky otázky, ktoré v podanej sťažnosti nastolil prokurátor.
Krajský súd v súvislosti s právnym posúdením konania obžalovaného ako trestného činu považuje za potrebné poukázať na to, že pre naplnenie skutkovej podstaty trestného činu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 Tr. zákona nemusí dôjsť k reálnemu vykonaniu vyslovenej vyhrážky, ale postačuje, že vyhrážka môže, teda je spôsobilá vzbudiť dôvodnú obavu z jej naplnenia. Pritom nie každé vyhrážanie sa smrťou, ujmou na zdraví alebo inou ťažkou ujmou je automaticky vzhľadom na právne posúdenie takéhoto konania ako prečinu posudzované ako trestný čin. Podľa názoru krajského súdu je vždy potrebné okrem danosti formálnych znakov preskúmať aj konkrétne okolnosti prípadu a dôvody vedúce páchateľa k spáchaniu činu vyjadrujúce závažnosť takéhoto konania z materiálnej stránky, t.j. danosť materiálneho znaku prečinu v zmysle § 10 ods. 2 Tr. zákona.
Pri hodnotení, či konanie, pre ktoré bola podaná obžaloba, je trestným činom, je nevyhnutné skúmať okolnosti a priebeh spáchania činu, pohnútku páchateľa, spoločné správanie páchateľa a obete pred spáchaním a po spáchaní činu, ako aj to, či sa jednalo o ojedinelý skutok alebo opakovaný čin, teda celkové okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný. Krajský súd sa stotožnil s právnym názorom okresného súdu, podľa ktorého dokazovaním ustálený skutok síce spĺňa formálne znaky trestného činu, avšak absentuje materiálny korektív v zmysle § 10 ods. 2 Tr. zákona. Podľa názoru krajského súdu okresný súd správne v dôvodoch napadnutého uznesenia poukázal na to, že konanie obžalovaného vykazuje len nepatrnú mieru závažnosti. Z pohľadu závažnosti spáchaného činu bolo rozhodné, že stíhaný skutok je dôsledkom dlhodobých manželských nezhôd, ku ktorým sa pridalo rozrušenie poškodenej ako dôsledok zámeru obžalovaného predať nimi užívaný byt. Poškodená neuváženou poznámkou o jej odchode s deťmi zo spoločnej domácnosti vzhľadom na duševný diskomfort obžalovaného a jeho citovú naviazanosť na detí bezprostredne vyvolala situáciu, na ktorú obžalovaný nevhodným spôsobom reagoval. Z jeho stany išlo o vyprovokovaný verbálny útok, ktorý nebol sprevádzaný fyzickým násilím alebo pokusom oň. Možno konštatovať, že sa jedná o jednorazový exces v správaní obžalovaného, ktorý už nepokračoval v ďalšom protiprávnom konaní. Z vykonaných dôkazov ďalej vyplynulo, že obžalovaný nevykonal nič, čím by čo i len náznakom chcel umocniť vyslovenú vyhrážku alebo zvýšiť vzniknutú obavu. Následná bezprostredná reakcia poškodenej, ktorá sa spýtala obžalovaného, či to mysli vážne, súčasne svedčí o nie vysokej miere obavy, ktorú nadobudla z vyhrážky obžalovaného. Ani následne správanie obžalovaného pri odchode detí zo spoločnej domácnosti nebolo spojené s akýmkoľvek prejavom agresie alebo násilia. Pri celkovom hodnotení závažnosti konania obžalovaného treba vziať do úvahy aj okolnosť, že čin obžalovaného nemal dlhodobý negatívny dopad na vzťahy poškodenej s obžalovaným.
V súvislosti so stíhaným konaním obžalovaného považuje krajský súd za potrebné poukázať podľa neho na ďalšiu dôležitú skutočnosť, ktorá vyplynula z obsahu trestného spisu. Pri odchode poškodenej s deťmi zo spoločnej domácnosti bol obžalovaný vystavený vyhrážke zo strany otca poškodenej, ktorého vzťahy s obžalovaným neboli najlepšie. Vyhrážka adresovaná obžalovanému bola mierou svojej závažnosti porovnateľná s vyhrážkou, ktorú obžalovaný vyslovil k poškodenej. Z obsahu trestného spisu bolo pritom zistené, že konanie otca poškodenej bolo vyhodnotené len ako priestupok proti občianskemu spolunažívaniu. Aj z tohto dôvodu krajský súd nevidí žiaden rozumný a zákonný dôvod, aby čin obžalovaného bol posudzovaný ako trestný čin.
S poukazom na skôr rozvedené skutočnosti sa krajský súd stotožnil s právnym názorom okresného súdu, podľa ktorého závažnosť konania, pre ktorého bola podaná obžaloba, je nepatrná. Podľa § 10 ods. 2 Tr. zákona preto obžalobný skutok pre absenciu materiálneho znaku nie je trestným činom nebezpečného vyhrážania podľa § 360 Tr. zák., ale ani iným trestným činom, pričom zistené skutkové okolnosti nevylučujú, že by sa mohlo jednať o priestupok.
Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak nie je dôvodná.
Keďže s poukazom na vyššie uvedené krajský súd dospel k záveru, že sťažnosť prokurátora proti napadnutému uzneseniu nie je dôvodná, bolo rozhodnuté tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný prostriedok.