Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_5Ek-978-2020.pdf
PDF · 96.29 KB
Case nature
Subarea
5Ek/978/2020
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: Platiť sa oplatí s.r.o., so sídlom Mostová 2, 811 02 Bratislava-Staré Mesto, IČO: 45 684 618, práv. zast.: Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Námestie svätého Egídia 40/93, 058 01 Poprad, IČO: 44 250 029, proti povinnej: A. B., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom 962 12 Detva, o vymoženie pohľadávky vo výške 165,47 Eur s príslušenstvom, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Žofia Žabková, exekútorský úrad so sídlom Námestie Matice slovenskej 6, 965 01 Žiar nad Hronom, IČO: 42 310 695, pod zn. 420EX 342/20, o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 5Ek/978/2020 zo dňa 25. 09. 2025, takto
r o z h o d o l :
Súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 5Ek/978/2020 zo dňa 25. 09. 2025 z a m i e t a.
o d ô v o d n e n i e :
1. Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 5Ek/978/2020 zo dňa 25. 09. 2025 vyšší súdny úradník zamietol námietky oprávneného proti upovedomeniu o zastavení exekúcie. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že zisťovanie zexekvovateľného majetku (tzn. majetku, ktorý exekúcii podlieha) povinného je primárne v kompetencii povereného súdneho exekútora, ktorý súčasne nesie aj (právnu) zodpovednosť ako orgán verejnej moci na úseku núteného výkonu exekučných titulov (civilná exekúcia) za výkon svojej činnosti, ktorá je podľa § 5 ods. 2 Exekučného poriadku výkonom verejnej moci. Po preskúmaní vyjadrenia predloženého súdnou exekútorkou poverenou na vykonanie tejto exekúcie vyšší súdny úradník zistil nasledovné skutočnosti. Súdna exekútora v priebehu tejto exekúcie zisťovala majetok resp. príjmy povinnej podliehajúce exekúcii lustráciami účtov v bankách, v Sociálnej poisťovni a zisťovanie majetku resp. príjmov postihnuteľných exekúciou so záverom, že povinná nedisponovala počas celej doby vedenia exekúcie žiadnym majetkom ani príjmom zo zamestnania. Z preloženého zoznamu vykonaných lustrácii majetku povinnej vyplýva, že bolo vykonaných celkom 14 lustrácií katastra nehnuteľností, pričom nebol zistený nehnuteľný majetok vo vlastníctve povinnej. 8 lustrácií databázy dopravného inšpektorátu, ktorými bolo zistené, že povinná nie je držiteľom ani vlastníkom motorového vozidla. 6 lustrácií bankových účtov, z ktorých bolo zistené, že povinná nemala v priebehu exekučného konania zriadený bankový účet v banke so sídlom na území SR. 20 lustrácií údajov evidovaných Sociálnou poisťovňou, pričom nebol zistený platiteľ mzdy a iných príjmov povinného, ani iný príjem povinnej (dôchodková dávka, úrazová dávka, dávka v nezamestnanosti, nemocenská dávka). Okrem vyššie uvedených lustrácií súdna exekútorka vykonala ďalšie lustrácie v inom exekučnom spise vrátane lustrácií v Obchodnom vestníku SR, Registri obyvateľov SR, Registri exekúcií a v databáze ZVJS a ďalšie. Lustráciami povinnej v evidencii Registra obyvateľov SR nebol zistený trvalý ani prechodný pobyt povinnej, resp. nebolo zistené miesto, kde by sa mohli nachádzať hnuteľné veci vo vlastníctve povinnej podliehajúce exekúcii a takéto miesto neurčil ani oprávnený v doručených námietkach. Pri námietke oprávneného týkajúcej sa uloženia donucovacieho opatrenia, vyšší súdny úradník poukázal na skutočnosť, že účelom donucovacieho opatrenia nemá byť sankcionovanie povinného a taktiež podľa Exekučného poriadku nemožno prostredníctvom donucovacích opatrení vymáhať splnenie povinnosti
uloženej exekučným titulom, ktorá znie na peňažné plnenie. K nespísaniu hnuteľného majetku povinnej vyšší súdny úradník uviedol, že pokyny oprávneného, na ktoré má exekútor povinnosť prihliadnuť, sa môžu pohybovať v intenciách uvedeného zisťovania majetku podľa vyhlášky. Prípadný pokyn na vykonanie súpisu hnuteľných, resp. zisťovanie majetku v mieste sídla, resp. bydliska povinnej, prípadne na inom mieste, nemožno považovať za pokyn záväzný pre exekútora. Takýto pokyn je totiž v rozpore so spôsobmi zisťovania majetku podľa vyhlášky a zasahuje do oprávnenia exekútora určovať spôsob vykonania exekúcie. Záverom vyšší súdny úradník dodal, že dôvodom na zrušenie upovedomenia uznesením exekučného súdu na námietku oprávneného je skutočne len preukázanie existencie relevantného exekvovateľného majetku, resp. samotné splnenie vymáhanej povinnosti. Dôkazné bremeno ohľadom tvrdení uvedených v námietkach proti upovedomeniu o zastavení exekúcie zaťažuje výlučne oprávneného, ktorý vo svojich námietkach vyjadril len svoje domnienky.
2. Proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka doručil oprávnený tunajšiemu súdu v zákonom stanovenej lehote sťažnosť. Podľa oprávneného, konajúci súd nesprávne zhodnotil splnenie podmienok pre zastavenie exekúcie exekútorom a nesprávne tak rozhodol, z nasledovných dôvodov. Ako to vyplýva z upovedomenia o zastavení exekúcie exekútorom, ale aj odôvodnenia napadnutého uznesenia, vykonal exekútor iba lustrácie elektronicky prístupných registrov, resp. dopyty na orgány a inštitúcie a to vrátane dopravného inšpektorátu, ale nie fyzické zisťovanie na mieste samom a spísanie hnuteľného majetku podliehajúceho exekúcii v súlade s § 114 a § 115 Exekučného poriadku. Súdny exekútor tak v rozpore s odôvodnením napadnutého uznesenia nevykonal riadne zisťovanie všetkého majetku povinného a skutočnosť splnenia podmienky pre zastavenie exekúcie exekútorom pre nedostatok majetku tak nebola ani súdnym exekútorom ani súdom preukázaná a predmetné upovedomenie o zastavení exekúcie je predčasné a napadnuté uznesenie nesprávne a v rozpore so zákonom. Práve zisťovanie aj hnuteľného majetku povinného ako napr. televízny prijímač, mobilné telefóny, hotové peniaze nad 165 EUR, cennosti, nábytok, počítače a notebooky, lampy, nebežné odevy a iný textil a podobne a ich speňaženie je odôvodnené za okolností, ak povinný nemá iný postihnuteľný majetok alebo príjmy a práve pri výške pohľadávky oprávneného v predmetnom exekučnom konaní, pre ktorú nie je primerané speňažovanie nehnuteľností alebo iného vysoko hodnotného majetku, ak by ho oprávnený aj vlastnil. Z § 59 odsek 1 Exekučného poriadku vyplýva, že exekútor je povinný vykonať úkony potrebné na zistenie majetku povinného a to vrátane fyzickej návštevy povinného a s tým súvisiacich zisťovaní hnuteľného majetku. Na pokyny oprávneného exekútor prihliada, resp. si ich žiada iba v prípadoch predpokladaných zákonom. Nie je správne tvrdenie súdu uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého mal oprávnený podávať návrhy exekútorovi. Exekútor vykonáva svoju právomoc samostatne a okrem zákonom ustanovených prípadov nie je viazaný žiadnymi návrhmi oprávneného a oprávnený ani nemá možnosti zisťovať skutočnosti rozhodné pre postup v exekúcií, ktoré možnosti má v plnej miere exekútor. V prípade, ak by exekútor zistil hnuteľný majetok speňažiteľný v rámci exekúcie, čo by zistil iba na základe fyzickej obhliadky obydlia povinného, mohol/mal vyzvať oprávneného na úhradu akýchkoľvek preddavkov ktoré by v súlade so zákonom bol exekútor oprávnený od oprávneného požadovať. Exekučný súd má v konaní o námietkach posúdiť, či boli splnené podmienky Exekučného poriadku pre zastavenie exekúcie exekútorom. Do kompetencie súdu patrí na riadne podané námietky, zhodnotenia exekútora preveriť a preskúmať minimálne v rozsahu, či exekútor sám deklaroval vykonanie zisťovanie všetkého možného majetku povinného, nie len majetku evidovaného subjektami podľa § 2 vyhlášky MS SR č. 68/2017 Z.z. Aj z vyjadrenia exekútora je zrejmé, že exekútor nikdy povinného nenavštívil v jeho obydlí a nezistil reálny stav hnuteľného majetku povinného a úvahy o nákladoch jeho speňaženia sú tak hypotetické. Oprávnený nie je povinný zisťovať a oznamovať exekútorovi kde sa má nachádzať hnuteľný majetok povinného. Súdny exekútor má dostatok oprávnení na to, aby zistil a spísal všetko majetok povinného sám a z vlastnej iniciatívy. V podmienkach všeobecne známej nízkej vymožiteľnosti práva v Slovenskej republiky by mali byť súdny exekútori tí poslední ktorí „od stola“ prístupom ešte znižujú možnosti veriteľov domôcť sa svojho práva. Nie je pravdou, že by im Exekučný poriadok nedával dostatok možností alebo im bránil v dôslednom výkone exekučnej činnosti neprimeraným dôrazom na práva povinných. Oprávnený má za to, že je spravodlivé, aby v právnom štáte oprávnený, ktorému bol nárok priznaný právoplatným exekučným titulom mohol očakávať riadne a dôkladné vykonávanie exekúcie bez toho aby sám musel kontrolovať a dohliadať na činnosť exekútorov, ktorí majú na výkon exekúcie monopol, exekučné veci sú im náhodne prideľované a sú štátom poverené ako osobitne odborne spôsobilé a zmocnené osoby. Tiež sa nemá stať pravidlom spôsob vykonávanie exekúcie formálnym spôsobom v rámci ktorého exekútor iba od stola dožiada orgány a inštitúcie a pri negatívnom výsledku zastaví exekúcie a inkasuje náhrady podľa vyhlášky.
3. Súdna exekútorka k podanej sťažnosti uviedla, že hoci možno predpokladať, že povinná bude vlastníkom nejakého hnuteľného majetku, nemožno však racionálne predpokladať, vzhľadom na skutočnosť, že povinná nepoberá mzdu a ani dávky vyplácané Sociálnou poisťovňou, nemá finančné prostriedky na bankových účtoch, nie je vlastníkom vozidla evidovaného dopravným inšpektorátom či nehnuteľnosti, že bude vlastníkom hnuteľných veci, ktoré zároveň nie sú vylúčené z exekúcie, sú reálne vydražiteľné a výťažok dosiahnutý dražbou bude postačovať na úhradu účelne vynaložených výdavkov pri exekúcii predajom hnuteľných veci (§ 21 ods. 3 vyhlášky č. 68/2017 Z. z.), a preto nie je ani dôvodné, aby som vykonala exekúciu predajom hnuteľných vecí [§ 63 ods. 1 písm. c) v spojení s § 64 EP]. Zároveň poukázala na to, že súdna exekútorka nemá výslovne uloženú povinnosť vykonávať zisťovania majetku povinnej úkonmi na mieste samom, či už v obydlí povinnej, v iných priestoroch alebo na pozemkoch. Vzhľadom na skutočnosť, že vykonanými zisteniami majetku povinnej, ktoré vykonala prostredníctvom prostriedkov elektronickej komunikácie, bolo dostatočne preukázané, že povinná nedisponuje majetkom alebo príjmami, ktoré by mohli byť postihnuté exekúciou a stačili by aspoň na úhradu trov exekúcie, je zisťovanie, či povinná je vlastníkom hnuteľných vecí v jej bydlisku (obydlí) nepotrebné, nedôvodné a okrem toho by bolo spojené s nákladmi vo výške neprimeranej k výške vymáhanej povinnosti a ich vynaloženie by bolo v rozpore s princípom hospodárnosti konania. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že zisťovanie majetku povinnej prostredníctvom prostriedkov elektronickej komunikácie nemožno označiť za formálne v zmysle, že je neúčelné či prostredníctvom neho nie je možné zistiť majetok a príjmy povinnej. V tom zmysle nejde o formálny spôsob zisťovania, ale o spôsob formalizovaný, štandardizovaný, prostredníctvom ktorého možno spoľahlivo zistiť majetok a príjmy povinného, ktoré prostredníctvom toho spôsobu zistiť možno, ako aj usúdiť či je reálny predpoklad, že povinný môže vlastniť iný exekvovateľný hnuteľný majetok.
4. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
5. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
6. Podľa § 239 ods. 1 a 2 CSP, proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
7. Podľa § 242 CSP, sťažnosť sa podáva v lehote 15 dní od doručenia uznesenia na súde, ktorý napadnuté uznesenie vydal.
8. Podľa § 248 CSP, o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.
9. Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
10. Podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku, exekútor vydá upovedomenie o zastavení exekúcie, ak pri exekúcii vedenej na majetok fyzickej osoby sa do piatich rokov od začatia exekúcie alebo od posledného zexekvovania majetku nepodarilo zistiť majetok alebo príjmy, ktoré by mohli byť postihnuté exekúciou a ktoré by stačili aspoň na úhradu trov exekútora.
11. Súd prvej inštancie (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku), po zistení, že sťažnosť bola podaná včas (§ 242 CSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie vydané (§ 240 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná (§ 239 ods. 1 a 2 CSP), po skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti (§ 127 CSP, § 243 CSP), preskúmal napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi sťažnosti a postupom bez nariadenia pojednávania (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku) dospel k záveru, že sťažnosť nebola podaná dôvodne, a preto ju zamietol.
12. V tomto smere treba konštatovať, že vyšší súdny úradník dostatočne a správne zistil skutkový stav veci a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie dostatočne a presvedčivo odôvodnil, pričom sa vysporiadal so všetkými pre rozhodnutie vo veci relevantnými skutočnosťami. Napadnuté uznesenie tak súd prvej inštancie považuje za v celom
rozsahu vecne správne, v súvislosti s čím zároveň poukazuje na znenie ustanovenia § 202 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí. Podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní sťažovateľa, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie jeho práv.
13. Na podporu správnosti rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka súd prvej inštancie len skutočne nad rámec dopĺňa, že po oboznámení sa s obsahom správ, ktoré do spisu doložila súdna exekútorka, musí aj súd prvej inštancie konštatovať, že nezistil žiadne dôvody, ktoré by odôvodňovali zrušenie upovedomenia o zastavení exekúcie. V prvom rade možno pripomenúť, že dôvodom pre zastavenie exekúcie podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku je nezistenie majetku, ktorý je možné zexekvovať v predmetnom exekučnom konaní, t.j. relatívna nemajetnosť, a nie neexistencia akéhokoľvek majetku povinného, teda absolútna nemajetnosť. V konkrétnom exekučnom konaní sa tak môže stať, že napriek tomu, že povinná disponuje majetkom podliehajúcim exekúcii, pôjde o majetok, ktorý v predmetnom exekučnom konaní nie je možné zexekvovať. V prípade, ak súdny exekútor po uplynutí doby 5 rokov od začatia exekúcie alebo od posledného zexekvovania majetku dospeje k záveru o tom, že u povinného nebol zistený majetok, ktorý by mohol byť postihnutý exekúciou, nemá inú možnosť ako vydať upovedomenie o zastavení exekúcie. Možno ešte doplniť, že spôsob, ktorým sa vykoná exekúcia, určuje práve súdny exekútor, a to na základe preskúmania majetkových pomerov povinného. Objektívne zhodnotenie majetkových pomerov povinného, podloženie zistených skutočností písomnými dôkazmi a vyvodenie záveru o možnosti či nemožnosti vykonania exekúcie v závislosti od majetkových pomerov povinného, patrí do kompetencie súdneho exekútora. Súdny exekútor je pri tom povinný vykonávať túto činnosť podľa Exekučného poriadku s odbornou starostlivosťou, s využitím všetkých svojich skúseností a odborných vedomostí. Výkon exekučnej činnosti spadá do kompetencie súdneho exekútora. Spôsob vykonania exekúcie určí exekútor tak, aby bol primeraný vymáhanej povinnosti a aby hodnota zabezpečeného majetku povinného zodpovedala hodnote vymáhanej povinnosti. Exekučný súd nie je subjektom oprávneným na skúmanie majetkových pomerov povinného, ktorého skúmanie má prebehnúť pred súdnym exekútorom. S poukazom na vyššie uvedené bolo teda v predmetnej exekúcii úlohou súdnej exekútorky, aby vykonanou lustráciou zistila majetkové pomery povinnej a zvolila taký spôsob uspokojenia vymáhanej povinnosti, aby bol k nej primeraný. Pokiaľ súdna exekútorka v rámci zisťovania majetkových pomerov povinnej nezistila žiadny exekvovateľný majetok a od začatia exekúcie uplynulo 5 rokov, bola povinná postupovať v zmysle § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku a vydať upovedomenie o zastavení exekúcie.
14. Vychádzajúc z vyššie uvedeného tak súd prvej inštancie nemôže s argumentáciou oprávneného súhlasiť. Ďalšie vedenie exekúcie nemôže byť založené len na pravdepodobnej existencii majetku povinnej resp. na tom, že súdna exekútorka podľa oprávneného nevykonala všetky jej dostupné možnosti vykonania exekúcie. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že súdna exekútorka nie je povinná vykonať fyzické zisťovanie v mieste bydliska povinnej. Tento spôsob vykonania exekúcie zvolí len v prípade, ak predpokladá, že v mieste bydliska povinnej sa budú nachádzať hnuteľné veci vyššej hodnoty. Bolo by totiž v rozpore s princípom hospodárnosti, účelnosti a efektívnosti, ak by miestne zisťovanie vykonávala vždy a spisovala by aj také hnuteľné veci, ktorých predajom by neuspokojila ani len trovy exekúcie. Nie každý televízny prijímač, počítač, mobilný telefón či iné hnuteľné veci sú totiž predajné tak, ako sa zrejme domnieva oprávnený. Tu totiž nemožno ignorovať ekonomickú realitu života fyzických osôb v Slovenskej republike a predstavu oprávneného o nutnosti vykonania mobiliárnej exekúcie možno označiť za iluzórnu. Treba tiež doplniť, že vedomosť o majetkových pomeroch povinnej súdna exekútorka v súčasnej dobe môže získať nielen fyzickým zisťovaním, ale aj prostredníctvom internetu či sociálnych sietí. Súdna exekútorka si tak vie urobiť predstavu o majetkových, príjmových a sociálnych pomeroch povinnej aj bez zisťovania v mieste bydliska povinnej, pričom pri kreovaní tohto úsudku vychádza aj zo svojich dlhoročných skúseností. Následne, exekučný súd sa na tento úsudok súdnej exekútorky spolieha, keďže ako už súd uviedol vyššie, súdny exekútor je odborne spôsobilou
osobou a do jeho činnosti súd zasiahne len v prípade vážnych zistení a nezrovnalostí, ktoré sú založené na objektívnych skutočnostiach. Domnienka oprávneného, že by sa v mieste bydliska povinnej mohli nachádzať hodnotné hnuteľné veci, však nie je podložená žiadnymi konkrétnymi skutočnosťami. Práve naopak, šablónovitosť a všeobecnosť podanej sťažnosti (oprávnený sťažnosť s rovnakým obsahom totiž podal vo viacerých exekučných veciach) evokuje skôr snahu oprávneného len zbaviť sa resp. oddialiť povinnosť úhrady trov exekučného konania. V okolnostiach prejednávanej veci súd prvej inštancie ešte poukazuje na to, že povinná má hlásený trvalý pobyt „bezdomovca,“ teda adresou jej pobytu je mesto Detva bez uvedenia konkrétnej adresy. V dôsledku uvedeného tak obrana oprávneného vyznieva neadresne, bez väzby na túto podstatnú skutočnosť.
15. Ešte k poukazu oprávneného na rozhodnutia exekučného súdu v iných konaniach musí sťažnostný súd doplniť, že pri svojom rozhodovaní sú všeobecné súdy povinné v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP postupovať podľa ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít, pričom nie každé jednotlivé rozhodnutie najvyššej súdne autority (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR) je možné považovať za ustálenú judikatúru. Za ustálenú judikatúru možno považovať len také rozhodnutia, ktoré najvyššie súdne autority publikovali a tým vyhlásili, že sa vo svojej rozhodovacej praxi budú nimi riadiť. V zmysle uvedeného tak oprávneným uvedené rozhodnutia nepredstavujú ustálenú rozhodovaciu prax a tento sťažnostný súd nie je postupom v inom exekučnom konaní viazaný. Zároveň, treba uviesť, že citované rozhodnutia sú rozhodnutiami vyšších súdnych úradníkov, ktoré neprešli sudcovskou kontrolou a sú založené na skutkových okolnostiach tej-ktorej exekučnej veci, ktoré môžu byť odlišné od skutkových okolností v predmetnej exekúcii, a teda závery tam prijaté nemožno paušálne aplikovať vo všetkých exekučných veciach vedených v prospech oprávneného.
16. Súd prvej inštancie má jednoznačne za to, že pokračovať v exekúcii má význam len pri existencii reálneho majetku, ktorý možno reálne speňažiť a za súčasného splnenia podmienky, že výťažok z tohto speňaženia postačí aspoň na trovy exekúcie. V opačnom prípade je nutné konštatovať, že hoci povinná môže vlastniť (resp. vlastnila) nejaký majetok, za stavu, že tento majetok je nespeňažiteľný alebo speňažiteľný len za veľmi malú hodnotu, treba nevyhnutne dospieť k záveru o nemajetnosti povinnej. Napokon, treba opätovne zdôrazniť, že súdna exekútorka nemá pri postupe podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku na výber, ale naopak je povinná vydať upovedomenie o zastavení exekúcie, ak sú splnené zákonom normované podmienky. Vydanie upovedomenia teda nespočíva na jej vôli. Veď aj pre súdnu exekútorku by bolo výhodnejšie, pokiaľ by povinná nejaký majetok mala, tento majetok speňažiť, pretože z tohto výťažku jej vzniká nárok aj na odmenu vo výške 20 % z vymoženého, pričom pri zastavení exekúcie má nárok len na náhradu paušálnych výdavkov vo výške 60,-Eur (+ DPH), ktorá náhrada v zásade nepokryje v celom rozsahu skutočné náklady súdnej exekútorky, ktoré jej vznikajú v súvislosti s vedením exekúcie. Súdna exekútorka, ani súd, však nie je garantom existencie majetku povinnej osoby a súčasťou práva na súdnu ochranu nie je aj právo na skutočné, reálne vymoženie pohľadávky. Pokiaľ povinná nedisponuje zodpovedajúcim majetkom umožňujúcim vymoženie pohľadávky, súdna exekútorka, ani súd za uvedený objektívny stav zodpovednosť nenesú.
17. Na základe zisteného skutkového stavu v predmetnej veci tak možno konštatovať, že súdna exekútorka pred vydaním upovedomenia o zastavení exekúcie majetkové pomery povinnej dostatočne preskúmala a rovnako neopomenula vykonať lustrácie v dostupných registroch. Keďže v čase vydania upovedomenia o zastavení exekúcie všetky skutkové zistenia indikovali neexekvovateľnosť majetku povinnej, vydané upovedomenie nemožno považovať za predčasné, ale naopak za vydané plne v súlade s Exekučným poriadkom.
18. Súd prvej inštancie preto sťažnosť oprávneného proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol, keď napadnuté uznesenie ako aj nadväzujúce upovedomenie o zastavení exekúcie vyhodnotil ako vecne správne a vydané v súlade so zákonom.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP). Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku).