Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Tos/129/2025

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Dunčka a sudcov JUDr. Michala Eliaša a JUDr. Miroslavy Šibíkovej na neverejnom zasadnutí konanom dňa 06. novembra 2025 prejednal sťažnosť odsúdeného A. A., nar. XX.XX.XXXX v B., trvale bytom C. D. XXX, t. č. vo výkone trestu odňatia slobody v ÚVTOS Ilava, ktorú podal proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín sp. zn. 75PP/4/2025 zo dňa 07.10.2025 a takto jednomyseľne

r o z h o d o l :

Podľa sa sťažnosť odsúdeného A. A. zamieta, pretože nie je dôvodná.

o d ô v o d n e n i e :

Odsúdený A. A. je vo výkone trestu odňatia slobody vo výmere 28 mesiacov so zaradením do na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, ktorý mu bol uložený trestným rozkazom Okresného súdu Trenčín sp. zn. 0T/14/2024 zo dňa 19.01.2024 pre prečin porušovania domovej slobody podľa , ods. 2 písm. a) Tr. zák. s poukazom na Tr. zák., na výkon ktorého nastúpil dňa 20.02.2024 a ktorý má po započítaní predpokladane vykonať dňa 19.06.2026.

Následne má nastúpiť na výkon trestu odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov so zaradením do na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, ktorý mu bol uložený trestným rozkazom Okresného súdu Trenčín sp. zn. 0T/27/2023 zo dňa 26.02.2023 v spojení s uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 0T/27/2023 zo dňa 28.03.2024 (o neosvedčení sa v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia) pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa Tr. zák., ktorý trest má predpokladane po započítaní vykonať dňa 15.12.2026.

A nakoniec má nastúpiť na výkon trestu odňatia slobody vo výmere 3 mesiace so zaradením do na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, ktorý mu bol uložený rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp. zn. 74T/67/2024 zo dňa 28.06.2024 pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa Tr. zák., ktorý trest má predpokladane vykonať dňa 15.03.2027.

Uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 75PP/4/2025 zo dňa 07.10.2025 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) bol podľa § 415 ods. 1 Tr. por. s použitím § 66 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. zamietnutý návrh odsúdeného A. A. o podmienečné prepustenie z výkonu vyššie uvedených trestov odňatia slobody.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odsúdený sťažnosť, zahlásiac ju do zápisnice o verejnom zasadnutí ihneď po jeho vyhlásení. V písomných dôvodoch sťažnosti uviedol, že nesúhlasí s tým, že čiastočne viní okolie zo spáchania trestného činu. Skutok priznal a oľutoval, priateľke sa ospravedlnil a ku svojej trestnej činnosti je kritický. Na jeho osobu bolo vypracované subjektívne hodnotenie, nie objektívne. Má za to, že za dané trestné činy bol odsúdený, tým pádom nie je možné hodnotiť resocializačnú prognózu a vyčítať mu riziko recidívy. Napadnuté uznesenie aj hodnotenie na

jeho osobu sú zmätočné. Navrhol, aby krajský súd zrušil napadnuté uznesenie a vyhovel jeho návrhu o podmienečné prepustenie.

Krajský súd v Trenčíne, ako súd nadriadený súdu prvého stupňa, primárne zistiac, že podaná sťažnosť je prípustná (§ 185 Tr. por.), bola podaná oprávnenou osobou (§ 186 Tr. por.) a v zákonom stanovenej lehote (§ 187 Tr. por.), na neverejnom zasadnutí podľa § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia, proti ktorému sťažovateľ podal sťažnosť, ako aj konanie, ktoré tomuto výroku predchádzalo, a takto dospel k záveru, že sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná.

Krajský súd v prvom rade uvádza, že súd prvého stupňa správne procesne postupoval, keď o návrhu odsúdeného o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody rozhodoval na verejnom zasadnutí, na vykonanie ktorého mal inak splnené všetky zákonné podmienky, pričom napadnuté uznesenie vyhlásil po vykonaní (podľa názoru krajského súdu) potrebného aj dostatočného dokazovania. Odsúdený tu mal možnosť vyjadriť sa pred súdom prvého stupňa k priebehu svojho doterajšieho výkonu trestu odňatia slobody, ako aj k dôvodom, pre ktoré navrhoval svoje podmienečné prepustenie.

Z písomného odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že súd prvého stupňa sa zaoberal zákonnými podmienkami pre podmienečné prepustenie podľa § 66 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Tr. zák.

K splneniu týchto zákonných podmienok krajský súd uvádza, že splnenie formálnej podmienky z pohľadu dĺžky doteraz vykonaných trestov odňatia slobody bolo preukázané, nakoľko odsúdený už vykonal zákonom požadované časti z výmer všetkých uložených trestov odňatia slobody (viac ako 1/2 z uložených trestov odňatia slobody) (ďalej len „trest odňatia slobody“).

Krajský súd sa tiež stotožnil s ďalšími závermi súdu prvého stupňa, že u odsúdeného už neboli splnené obidve materiálne podmienky spočívajúce v polepšení sa a očakávaní vedenia riadneho života na slobode. K tomu krajský súd dodáva, že predovšetkým splnenie týchto dvoch zákonných podmienok je predmetom dokazovania na verejnom zasadnutí a v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Tr. por. majú konajúce súdy hodnotiť dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia, ktoré je založené na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu, a to jednotlivo i v ich súhrne.

Krajský súd považuje v prvom rade za potrebné zdôrazniť, že o výmere trestu, teda aj o dĺžke pôsobenia výchovného účinku tohto trestu na odsúdeného primárne rozhoduje súd, ktorý vydal právoplatný odsudzujúci rozsudok. Na druhej strane ale zákonodarca ustanovil možnosť predčasného podmienečného prepustenia odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody. Z právnej úpravy tohto inštitútu nepochybne vyplýva, že zákonodarca prezumuje možnosť nápravy páchateľov trestných činov v rámci výkonu trestu odňatia slobody do takej miery, že i kratším výkonom tohto trestu, než ho uložil súd v odsudzujúcom rozsudku, je možné pri správnom výchovnom pôsobení a pri nadväzujúcom plnení povinností odsúdeného a jeho správaním preukazujúcim polepšenie dosiahnuť výchovný účel trestu, teda nápravu páchateľa trestného činu, aby sa do budúcna už nedopúšťal trestnej činnosti aj pri jeho pobyte na slobode. Zákonodarca ale neurčil povinnosť podmienečne prepustiť každého odsúdeného (Podľa § 66 ods. 1 Tr. zák. súd môže odsúdeného podmienečne prepustiť...), ale ponecháva na úvahu súdu na základe dôkazov posúdiť, či výchovný účel trestu odňatia slobody aj kratšieho trvania zapôsobil na toho ktorého odsúdeného v takom rozsahu, že z hľadiska zabezpečenia ochrany spoločnosti nie je potrebné, aby vykonal celý uložený trest odňatia slobody.

K otázke posudzovania preukázania polepšenia krajský súd považuje tiež za potrebné poukázať na to, že polepšenie je vývojový proces vnútornej premeny páchateľovej osobnosti, ktorý sa, pravda, navonok prejavuje iba v jeho správaní. Pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení treba práve rozlišovať, kedy je správanie a plnenie povinností vo výkone trestu iba prejavom vonkajšej adaptácie odsúdeného v prostredí a kedy ide o známky skutočných zmien osobnosti odsúdeného, ktoré oprávňujú predpokladať, že aj v budúcnosti bude viesť riadny život. Preto správanie odsúdeného vo výkone trestu a plnenie povinností sú síce neopomenuteľnými, ale nie však jedinými hľadiskami, z ktorých možno usudzovať na jeho polepšenie.

Podrobným preskúmaním veci dospel krajský súd k záveru, že doterajší výkon trestu odňatia slobody u odsúdeného možno hodnotiť ako „priemerný“, a preto nesvedčiaci o jeho polepšení. Krajský súd k tomu

dodáva, že vzhľadom na dĺžku doteraz vykonaného trestu odňatia slobody (od 20.02.2024) nemožno pre vyslovenie záveru o polepšení sa odsúdeného považovať za dostatočnú ani tú skutočnosť, že mu bola uložená jedna disciplinárna odmena.

Krajský súd v tejto súvislosti zároveň upriamuje pozornosť aj na skutočnosť, že postoj odsúdeného k spáchanej trestnej činnosti je čiastočne kritický (z hodnotenia na výkon trestu vyplynulo, že spočiatku mal nekritický postoj a v priebehu výkonu trestu odňatia slobody ho prehodnotil a v súčasnosti je čiastočne kritický – verbálne prejavuje ľútosť, avšak čiastočne viní aj okolie, ku ktorému konštatovaniu sa odsúdený na súde prvého stupňa nijako nevyjadril). Krajský súd k tomu dodáva, že takýto „jeho postoj“, keď si svoje negatívne konanie a jeho závažné dôsledky po vykonaní prevažnej časti trestu odňatia slobody naďalej dostatočne neuvedomuje (nepripúšťa), nemôže byť prejavom polepšenia.

Zároveň krajský súd dodáva, že iba osoby podieľajúce sa na prevýchove odsúdeného počas výkonu trestu odňatia slobody môžu podať objektívny obraz o stupni nápravy (jeho polepšení), pričom krajský súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by hodnotenie na výkon trestu v smere vyhodnotenia jeho polepšenia/nepolepšenia akokoľvek spochybňovali, a to aj napriek sťažnostným námietkam odsúdeného.

Krajský súd ma za to, že práve naopak kritický postoj k spáchanej trestnej činnosti je jedným zo základných a podstatných predpokladov, na základe čoho možno dospieť k záveru, že odsúdený sa polepšil a trest odňatia slobody, ktorý doposiaľ vykonal, mal naňho určitý pozitívny prevýchovný vplyv, čo však zjavne nie je prípad odsúdeného.

Preto aj podľa názoru krajského súdu odsúdený v podmienkach výkonu trestu odňatia slobody dostatočne nepreukázal schopnosť viesť riadny život (nepolepšil sa).

Na úplný záver k nesplneniu prvej materiálnej podmienky spočívajúcej v polepšení sa krajský súd uvádza, že ak súd nezistí „polepšenie sa“ odsúdeného, veľmi ťažko môže dospieť k záveru, že by po podmienečnom prepustení na slobode už viedol riadny život (druhá materiálna podmienka).

Krajský súd v tejto súvislosti poukazuje najmä na zistenia, že odsúdený je kriminálne narušenejšou osobou so sklonmi k páchaniu rôznorodej trestnej činnosti, pričom doposiaľ má v odpise registra trestov evidovaných už 7 záznamov (od roku 2013 ide spolu o 6 záznamov) a v minulosti už bol vo výkone trestu odňatia slobody (vykonal ho dňa 26.02.2021). Teda aj z pohľadu predchádzajúcich odsúdení mal teda odsúdený dostatok možností preukázať snahu o vedenie riadneho života a zmenu svojho správania, avšak tieto nevyužil.

Odsúdený spôsobom svojho predchádzajúceho života teda preukázal, že „len hrozba“ výkonu trestu odňatia slobody skutočne nepostačuje na splnenie zákonom predpokladaného účelu trestu a je potrebné na neho pôsobiť práve výkonom trestu odňatia slobody, pretože zjavne na slobode nie je schopný viesť riadny život a tento je schopný viesť naopak iba v podmienkach výkonu trestu odňatia slobody (s poukazom na vyššie uvedené konštatovanie, že počas doterajšieho výkonu trestu odňatia slobody sa nepolepšil).

Zároveň v tejto súvislosti poukazuje aj na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 482/18 zo dňa 28.11.2018, z ktorého vyplýva, že najmä opakovane páchaná trestná činnosť v krátkych intervaloch nasledujúcich po prepustení z predchádzajúceho výkonu trestu odňatia slobody môže naznačovať, že od odsúdeného nie je možné očakávať vedenie riadneho života.

Naviac ani ústav na výkon trestu neodporučil podmienečné prepustenie odsúdeného, pri konštatovaní jeho menej priaznivej resocializačnej prognózy a stredného rizika recidívy trestnej činnosti, s ktorými závermi sa aj krajský súd stotožnil.

Tiež bolo potrebné v neprospech odsúdeného ešte prihliadnuť aj k tomu, že aktuálne vykonáva trest odňatia slobody v na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Účelom trestu je okrem iného i ochrana spoločnosti pred páchateľom trestnej činnosti a trest má odrádzať aj ostatných členov spoločnosti od páchania trestných činov. Je v záujme dovŕšenia nápravy odsúdeného a splnenia účelu nariadeného trestu odňatia slobody, aby ho odsúdený aj naďalej vykonával.

Preto krajský súd podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. sťažnosť odsúdeného zamietol ako nedôvodnú, keď odsúdený nespĺňal dve z troch zákonných podmienok na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný prostriedok.