Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_26CoCsp-18-2025.pdf
PDF · 167.3 KB
Case nature
Area
Subarea
26CoCsp/18/2025
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľuboslava Vanková a sudcov: Mgr. Jozef Mačej a Mgr. Matúš Staríček v právnej veci žalobcu: MINIHOTOVOST, SE, IČO 043 552 11, so sídlom námestie T. G. Masaryka 2392/17, Břeclav, Česká republika, zastúpený: JUDr. Katarína Hegedüšová, advokátka, so sídlom Majerníkova 3/A, Bratislava, proti žalovanej: A. B., narodená X.X.XXXX, bytom C. XX/XX, D., o zaplatenie 375,80 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 22Csp/136/2024-83 zo dňa 27. februára 2025, takto
r o z h o d o l :
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
II. Žalovaná m á n á r o k voči žalobcovi na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol (výrok I.) a rozhodol, že žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.).
2. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ustanovení § 39, § 52 ods. 1, ods. 3, ods. 4, § 54 ods. 1, ods. 2, § 107 ods. 1, ods. 2, § 451 ods. 1, ods. 2, § 457 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2 veta prvá, ods. 3 písm. l), § 2 písm. c), § 11 ods. 3, § 24 ods. 1, ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku.
3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že zmluvu o úvere mal uzavrieť žalobca ako veriteľ a žalovaná ako dlžník, pričom mala byť oboma účastníkmi zmluvy podpísaná dňa 6.8.2021 o 11:29 elektronicky. Zmluva o úvere mala byť uzavretá podľa zákona č. 89/2012 Sb. Občanský zákonník a zákona č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském úvěru. Istina úveru predstavovala sumu vo výške 450 eur, úroková sadzba 0 %, poplatok za poskytnutie úveru (odmena) bol 128 eur. Deň splatnosti úveru bol určený na deň 3.9.2021, pričom doba trvania spotrebiteľského úveru predstavovala 28 dní. Celková čiastka, ktorú mal spotrebiteľ zaplatiť, dosahovala sumu vo výške 578 eur, ročná percentuálna miera nákladov bola vo výške 2513,26 %. Podľa článku II. ods. 2 veta tretia zmluvy o úvere okamihom, v ktorom veriteľ poskytne spotrebiteľovi úver podľa tejto zmluvy, sa zmluva stáva platnou a účinnou a všetky podmienky tejto zmluvy sa považujú za obomi stranami odsúhlasené. Žalobca následne upomienkou zo dňa 3.6.2024 vyzval žalovanú na úhradu sumy vo výške 917,56 eur vrátane trov do 17.6.2024. Z oznámenia Národnej banky Slovenska zo dňa 9.8.2018 vyplynulo, že Národná banka Slovenska upozornila na činnosť spoločnosti MINIHOTOVOST, SE v tom zmysle, že žalobcovi neudelila žiadne povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov a iných úverov ani pôžičiek pre spotrebiteľov na území Slovenskej republiky. V danom upozornení uviedla okrem stránky E. <B.> aj iné internetové
stránky a domény, ktorých je žalobca prevádzkovateľom v SR a ktorých prostredníctvom v rozpore so zákonom a spotrebiteľských úveroch poskytuje spotrebiteľské úvery.
4. Vecne súd prvej inštancie argumentoval tým, že zmluvu o úvere je potrebné posúdiť ako spotrebiteľskú zmluvu, keďže na jednej strane vystupuje žalobca ako dodávateľ a na strane druhej žalovaná ako spotrebiteľ, ktorá pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Svoju právomoc predmetný spor prejednať a rozhodnúť súd prvej inštancie odvodil z článku 17 ods. 1 písm. c) v spojení s článkom 18 ods. 2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach. Žalobca napriek tomu, že má sídlo v Českej republike, smeruje svoju podnikateľskú činnosť do Slovenskej republiky, v ktorej má žalovaná ako spotrebiteľ svoje bydlisko, ktorá skutočnosť bola preukázaná aj tým, že žalobca ponúka možnosť spotrebiteľom uzavrieť s ním zmluvu o úvere prostredníctvom slovenskej webovej stránky E. <B.>. Dotknuté internetové stránky sú vedené v slovenskom jazyku a pôžičky sa poskytujú v mene eur, čím je nepochybne dané, že žalobca sa orientuje na slovenský trh a cieľom žalobcu je poskytovať pôžičky spotrebiteľom, ktorí majú obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky, teda vyvíja svoju činnosť smerom k Slovenskej republike. Za rozhodné právo považoval súd prvej inštancie právny poriadok Slovenskej republiky z rovnakého dôvodu, z ktorého odvodil svoju právomoc, t. j. z dôvodu, že žalobca smeruje svoju podnikateľskú činnosť na územie Slovenskej republiky ako krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa, ktorú okolnosť možno vyvodiť z článku 6 ods. 1 písm. a) a písm. b) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I). Právny poriadok Slovenskej republiky je potrebné považovať za rozhodné právo v danej konkrétnej veci aj napriek tomu, že v zmluve o úvere je v čl. II. ods. 2 uvedené, že zmluva je uzavretá podľa zákona č. 89/2012 Sb. Občanský zákonník a zákona č. 145/2010Sb. o spotřebitelském úvěru v znení neskorších predpisov a že v čl. 04 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru je uvedené, že na úpravu vzťahov neupravených zmluvou ani VPPÚ sa použijú ustanovenia právneho poriadku Českej republiky, najmä príslušné ustanovenia OZ, ZSÚ a zákona č.634/1992 Sb. o ochraně spotřebitele. Uvedená voľba práva nezodpovedá voľbe práva podľa čl. 3 ods. 1 nariadenia Rím I, pretože nebola urobená výslovne alebo jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy a ani okolnosti prípadu nenasvedčujú, že medzi stranami prišlo k voľbe práva. Článok II. ods. 2 zmluvy o úvere ani čl. 04 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru nie je možné považovať za výslovnú voľbu právneho poriadku Českej republiky, nakoľko priemerný spotrebiteľ nemôže tomuto zmluvnému ustanoveniu rozumieť tak, že sa zmluva ako celok a všetky práva a povinnosti jej účastníkov spravujú právnym poriadkom Českej republiky a nemôže ani rozumieť následkom, ktoré sú s tým spojené. Okrem toho nemal ani spotrebiteľ možnosť ovplyvniť znenie uvedených ustanovení zmluvy o úvere a všeobecných podmienok poskytnutia úveru, keďže tieto neboli individuálne dojednané. Na základe uvedeného je potrebné dotknuté ustanovenia považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku, na základe čoho je potrebné ich vyhodnotiť ako neplatné. Slovenský právny poriadok je nutné použiť aj v súlade s článkom 10 ods. 3 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 864/2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky (Rím II), podľa ktorého rozhodným právom je právny poriadok krajiny, na území ktorej došlo k bezdôvodnému obohateniu. Zmluva o úvere je spotrebiteľská zmluva podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, nejde však o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, keďže v danom prípade sa jednalo o úver, ktorý sa mal splatiť v lehote nepresahujúcej 3 mesiace, vzhľadom k tomu, že úver bol splatný v lehote 28 dní. Pretože v zmluve o úvere neboli dojednané úroky za poskytnutie úveru, nejedná sa ani o zmluvu o úvere, ale o inú pôžičku, ktorá však musí byť v súlade s niektorými zákonom určenými ustanoveniami zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalobca nedisponuje povolením podľa § 24 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch udeleným Národnou bankou Slovenska, ktoré by ho oprávňovalo poskytovať úver alebo pôžičku, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom a ktoré sú poskytované inými veriteľmi spotrebiteľom, ohľadom ktorej okolnosti dokonca Národná banka Slovenska vydala dňa 9.8.2018 upozornenie. Ustanovenie § 24 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch pritom obsahuje výslovný zákaz poskytovania takýchto úverov bez príslušného povolenia. Predloženú zmluvu o úvere považoval súd prvej inštancie za neplatný právny úkon pre jej rozpor so zákonom, čo má za následok jej absolútnu neplatnosť. V danom prípade nemohlo ísť o obmedzovanie poskytovania služieb v rámci voľného pohybu služieb, ani žiadnu diskrimináciu tak, ako to uvádza žalobca, ktorý je oprávnený v tomto smere podnikať na území Slovenskej republiky, avšak za predpokladu udeleného platného povolenia NBS presne tak, ako aj ostatné právnické osoby, ktoré spĺňajú podmienky upravené v § 2 písm. c) zákona o spotrebiteľských úveroch. Vzhľadom na skutočnosť, že medzi stranami sporu platne nevznikol zmluvný vzťah, mohol by mať žalobca voči žalovanej iba nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, t. j. na vrátenie toho, čo žalovaná podľa zmluvy dostala. Žalobca však v konaní nepreukázal,
že by finančné prostriedky vo výške 450 eur žalovanej aj v skutočnosti poskytol, resp. že by žalovanej niečo plnil, t. j. neuniesol dôkazné bremeno ohľadom poskytnutia finančných prostriedkov žalovanej. Z uvedených dôvodov žalobcovi nárok na zaplatenie žalovanej istiny od žalovanej nevznikol, a preto súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol.
5. Súd prvej inštancie žalovanej, ktorá mala v konaní plný úspech, priznal právo na náhradu konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.
6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), h) Civilného sporového poriadku. V odvolaní uviedol, že nesúhlasí so skutkovým a právnym posúdením veci podľa slovenského práva. Právny záver súdu prvej inštancie, že zmluva o úvere je neplatná, nakoľko žalobca nemá oprávnenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov v Slovenskej republike, je mylný a nezodpovedá ani aktuálnej judikatúre Súdneho dvora Európskej únie. Článok 56 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej právnej úprave členského štátu, o akú ide vo veci samej, ktorá má predovšetkým za následok, že zmluvy o úvere a právne úkony založené na takých zmluvách, ktoré boli uzatvorené na území tohto členského štátu medzi dlžníkmi a veriteľmi so sídlom v inom členskom štáte, ktorí nie sú držiteľmi povolenia vydaného príslušnými orgánmi prvého členského štátu na účely vykonávania ich činnosti na jeho území, sú absolútne neplatné odo dňa ich uzatvorenia, a to aj vtedy, ak boli uzatvorené pred nadobudnutím účinnosti uvedenej právnej úpravy (C-630/17 Anica Milivojević vs. Raiffeisenbank St. Stefan Jagerberg Wolfsberg eGen zo dňa 14.02.2019). Je nepochybné, že v tejto veci Súdny dvor EÚ jasne uviedol, že akékoľvek ustanovenia národného práva stanovujúce neplatnosť zmluvy o úvere uzavretej národným spotrebiteľom so zahraničným veriteľom nemajúcim príslušné povolenie v krajine národného spotrebiteľa nie je prípustné a nemožno na jeho základe dovodiť neplatnosť zmluvy o úvere. Žalobca ďalej citoval z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-630/2017 z 14. februára 2019. Zmluva o úvere nie je neplatná pre nedostatok povolenia na poskytovanie spotrebiteľských úverov a akýkoľvek opačný záver by mal za následok flagrantné porušenie práva EÚ. Ak by všeobecný súd prijal záver o absolútnej neplatnosti zmluvy o úvere ignorujúc žalobcom uvedené rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, porušil by tým právo na spravodlivý proces a konal by arbitrárne. Žalobca ďalej citoval z rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 462/2022, III. ÚS 651/2016, III. ÚS 309/2020. Žalobca zdôraznil, že je subjekt založený, vzniknutý a registrovaný v právnom prostredí Českej republiky, kde má ako európska spoločnosť umiestnené aj svoje sídlo a vykonáva svoju činnosť. S ohľadom na údajnú a vytýkanú absenciu povolenia na poskytovanie spotrebiteľských úverov v Slovenskej republike je vo všeobecnosti potrebné vychádzať zo základných pravidiel zakotvených v Zmluve o fungovaní EÚ. Sloboda poskytovania služieb zaručuje, že poskytovatelia pochádzajúci z krajín únie môžu voľne ponúkať služby bez akejkoľvek diskriminácie pre štátnu príslušnosť. Rozhodujúce je, aby v domovskej členskej krajine spĺňali podmienky stanovené štátom na založenie živnosti, či podniku. Pokiaľ ide o právo na slobodné poskytovanie služieb, toto vyžaduje, aby hostiteľská krajina nediskriminovala spoločnosti pre ich pôvod pri vykonávaní cezhraničnej činnosti. Členské štáty nemôžu zakazovať spoločnostiam vykonávať podnikateľskú činnosť na ich území z dôvodu, že nesplňujú vnútroštátne požiadavky tohto členského štátu, pokiaľ tieto spoločnosti splňujú podmienky štátu, v ktorom majú sídlo. Žalobca pritom má výslovne registrovaný predmet podnikania na poskytovanie spotrebiteľských úverov, teda spĺňa podmienky domovského štátu (Českej republiky) na založenie, vznik a existenciu spoločnosti a na poskytovanie spotrebiteľských úverov. Žalobca ďalej citoval z rozhodnutí Súdneho dvora EÚ vo veci C-76/90, C-120/78, C-384/93. Zo skutočností týkajúcich sa zásady slobodného pohybu služieb teda vyplýva, že neexistuje žiaden priestor pre prijatie názoru, že k cezhraničnému poskytovaniu spotrebiteľských úverov žalobcom so sídlom v Českej republike a na základe oprávnenia udeleného Českou národnou bankou prostredníctvom internetu je potrebné „navyše“ udelenie povolenia zo strany Národnej banky Slovenska. Právo spotrebiteľských úverov je v Európskej únii plne harmonizované Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, a preto platí rovnako tak na území Českej republiky, ako aj Slovenskej republiky. Aj z tohto hľadiska teda plne postačí oprávnenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov Českej národnej banky pre subjekt sídliaci na území Českej republiky, ktorý naviac nemá na území Slovenskej republiky umiestnený ani podnik ani organizačnú zložku. Žalobca a žalovaná uzavreli zmluvu o úvere v českom jazyku a podľa právneho poriadku Českej republiky, na ktorý v zmluve o úvere nielen odkázali, ale na použití ktorého sa aj dohodli. Samotné uvedenie českého právneho poriadku je dostačujúce pre voľbu českého právneho poriadku. Aplikácia českého právneho poriadku v danom prípade nie je a ani nemôže byť pre spotrebiteľa menej výhodná. Ide totiž o poskytnutie spotrebiteľského úveru, pričom právna úprava poskytovania
spotrebiteľských úverov je v EÚ plne harmonizovaná v podobe Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/ EHS. Právna ochrana v prípade zmlúv o spotrebiteľskom úvere musí byť v každom členskom štáte EÚ rovnaká. Na základe uvedeného bol a naďalej je teda súd povinný aplikovať vo veci české právo, ktoré pre spotrebiteľa nie je menej výhodné, v oblasti poskytovania spotrebiteľských úverov a podľa neho posúdiť žalovaný nárok. V zmysle Nariadenia Rím I platí, že v prípade spotrebiteľskej zmluvy sa použije právo krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa, t. j. tu slovenské právo. To však platí iba v prípade, ak veriteľ vykonáva svoju činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo veriteľ nevykonáva svoju činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa (ale napr. v svojej krajine), ale smeruje svoju činnosť na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo na viacero krajín vrátane krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa. V danom prípade žalobca ako veriteľ vykonáva svoju činnosť v Českej republike a nie Slovenskej republike. Smerovanie činnosti na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa, resp. na viacero krajín vrátane krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa, je podstatne komplikovanejšou otázkou, pričom samotná webová stránka neumožňuje prijať právny záver o smerovaní činnosti na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa (je maximálne indíciou, nie však dôkazom). Naviac zo zmluvnej dokumentácie uzavretej medzi stranami sporu je zrejmé, že zmluvné strany sa dohodli na voľbe českého práva, v zmysle čoho posudzovanie smerovania činnosti na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa je irelevantné. Právna ochrana v prípade zmlúv o spotrebiteľskom úvere by mala byť v každom členskom štáte EÚ rovnaká, teda z tohto pohľadu nemá zmysel skúmať, či z pohľadu ktorého práva členského štátu EÚ je zmluva o spotrebiteľskom úvere pre spotrebiteľa výhodnejšia alebo nie. Súd prvej inštancie z hľadiska výhodnosti použitia príslušného právneho poriadku pre spotrebiteľa úplne rezignoval na harmonizáciu v zmysle Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS a aplikáciu slovenského právneho poriadku na základe právneho predpisu z oblasti medzinárodného práva súkromného (Nariadenie Rím I) založil na inštitúte práva verejného, ktorým nepochybne otázka povolení na poskytovanie spotrebiteľských úverov je. Nesprávnym je aj právny záver súdu prvej inštancie o počítaní premlčacej doby, keď súd prvej inštancie zjavne počítal začiatok premlčacej doby od uzavretia zmluvy, nakoľko konal v priamom rozpore s § 11 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Je nesprávne použitie subjektívnej premlčacej doby v zmysle § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože žalobca nemal žiadnu vedomosť o tom, že v čase uzavretia zmluvy má poskytovať spotrebiteľský úver iba na základe povolenia Národnej banky Slovenska (naviac žalobca dodnes dôvodne tvrdí, že toto povolenie je v jeho prípade neaplikovateľné). Žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
7. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná. Vo vyjadrení uviedla, že odvolanie žalobcu je zmätočné, súd prvej inštancie úplne zistil skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil, rozhodnutie súdu prvej inštancie je dostatočné, racionálne a presvedčivo odôvodnené. Právo Európskej únie v oblasti spotrebiteľského práva je síce harmonizované, čo ale neznamená, že je vo všetkých krajinách úplne totožné, nakoľko členská krajina si môže upraviť v rámci svojho právneho poriadku práva spotrebiteľa aj v širšom rozsahu, teda môže rozšíriť ochranu spotrebiteľa. Žalovaná ďalej citovala vo vyjadrení z rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Cocsp/2/2025 z 26. februára 2025. Objektívna premlčacia doba plynula žalobcovi odo dňa poskytnutia peňažných prostriedkov, t. j. dňa 6.8.2021, do dňa 6.8.2024. Subjektívna premlčacia doba uplynula žalobcovi dňom 3.9.2023, preto bola žaloba doručená súdu prvej inštancie dňa 14.8.2024 podaná po uplynutí subjektívnej aj objektívnej premlčacej doby. Žalobca nepreukázal, že finančné prostriedky v sume 450 eur žalovanej aj v skutočnosti poskytol. Žalovaná navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ v odvolaní použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), h) Civilného sporového poriadku), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že boli splnené podmienky pre potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
9. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré strana môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. V odvolacom konaní sa dispozičná zásada prejavuje tým, že odvolací súd je viazaný rozsahom odvolania, t. j. že odvolanie prejedná len v medziach, v ktorých ho odvolateľ napáda. Ustanovenie § 379 Civilného sporového poriadku zároveň vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania, pričom ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania. Odvolací súd je podľa ustanovenia § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku viazaný aj dôvodmi odvolania, t. j. na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s ustanovením § 365 Civilného sporového poriadku dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodovaní o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenie zistil. Jedinú výnimku predstavuje podľa ustanovenia § 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku oprávnenie odvolacieho súdu preskúmavať vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, a to z úradnej moci.
10. Predmetom konania je požiadavka žalobcu na uloženie povinnosti žalovanej zaplatiť mu sumu 375,80 eur s príslušenstvom titulom Zmluvy o úvere č. 613535 uzavretej dňa 6.8.2021 (ďalej aj „zmluva o úvere“). Súd prvej inštancie žalobu zamietol, keď dospel k záveru o absolútnej neplatnosti zmluvy o úvere, o nepreukázaní poskytnutia peňažných prostriedkov v sume 450 eur žalovanej a o premlčaní práva na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalobca nesúhlasil so zamietajúcim rozsudkom súdu prvej inštancie dôvodiac, že absencia oprávnenia žalobcu na poskytovanie spotrebiteľských úverov v Slovenskej republike nespôsobuje neplatnosť zmluvy o úvere, aplikácia českého právneho poriadku nemôže byť pre spotrebiteľa menej výhodná a súd prvej inštancie počítal začiatok plynutia premlčacej doby nesprávne. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobcu je úlohou odvolacieho súdu posúdiť, či v konaní pred súdom prvej inštancie došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, či súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a či vec správne právne posúdil.
11. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce sa žalobcom namietaných skutočností je správne skutkovo a právne zdôvodnené (až na jednu výnimku nemajúcu vplyv na správnosť zvoleného spôsobu rozhodnutia) a zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že sa žalobca s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie nestotožňuje ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne. Súd prvej inštancie totiž zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobu zamietol.
12. Žalobca podal odvolanie z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), h) Civilného sporového poriadku.
13. Podstatou odvolacej argumentácie žalobcu bolo namietanie, že v konaní pred súdom prvej inštancie došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, napadnutý rozsudok trpí skutkovými vadami, nakoľko súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov, v dôsledku vád v skutkových zisteniach vec aj nesprávne právne posúdil.
14. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
15. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku možno napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu prvej inštancie v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.
16. K odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.
17. Žalobca je obchodnou spoločnosťou zapísanou v Obchodnom registri vedeným Krajským súdom v Brne v Českej republike, so sídlom v Českej republike, s právnou formou európska spoločnosť (skratka SE), čo je druh akciovej obchodnej spoločnosti vytvorený za účelom zjednodušenia podnikania v rámci celého priestoru Európskej únie. Žalovaná je fyzická osoba s bydliskom na území Slovenskej republiky, spotrebiteľka, ktorá požiadala žalobcu o poskytnutie úveru. Zmluva o úvere č. 613535 zo dňa 6.8.2021 bola uzatvorená na diaľku prostredníctvom webovej stránky. V predmete podnikania zapísanom v obchodnom registri má žalobca (mimo iného) uvedenú aj činnosť poskytovanie alebo sprostredkovanie spotrebiteľského úveru. Rovnako vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru (tvoriacich neoddeliteľnú súčasť Zmluvy o úvere č. 613535 podľa čl. II.), je v Preambule uvedené, že žalobca je oprávnený vykonávať podnikateľskú činnosť s predmetom podnikania mimo iného poskytovanie alebo sprostredkovanie spotrebiteľského úveru v zmysle zákona č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském úvěru. V zmysle Zmluvy o úvere č. 613535 zo dňa 6.8.2021 sa žalobca ako veriteľ zaviazal poskytnúť žalovanej ako spotrebiteľovi jednorazový, bezúčelový, nezáväzný úver v sume 450 eur, bezhotovostne na účet uvedený v záhlaví zmluvy, bezúročne, s poplatkom za poskytnutie úveru v sume 128 eur, s dobou trvania spotrebiteľského úveru 28 dní, s dňom splatnosti 3.9.2021. Listom zo dňa 3.6.2024 žalobca vyzval žalovanú na okamžité uhradenie dlžoby zo Zmluvy o úvere č. 613535 uzatvorenej dňa 6.8.2021v sume 917,56 eur s termínom úhrady 17.6.2024 do 16.00 hod.
18. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že má danú právomoc v zmysle Čl. 17 ods. 1 písm. c) v spojení s Čl. 18 ods. 2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, v zmysle ktorých bolo možné žalovanú ako spotrebiteľku žalovať len na súde členského štátu, v ktorom má bydlisko. Vzhľadom na to, že bola daná právomoc súdu Slovenskej republiky vec prejednať a rozhodnúť a jedná sa nepochybne o konanie s cudzím prvkom, bolo ďalej potrebné zvoliť rozhodné právo, ktoré sa bude vzťahovať na zmluvu o úvere.
19. Súd prvej inštancie vo veci aplikoval právny poriadok Slovenskej republiky, keďže voľbu práva v zmluve o úvere, v ktorej je v záhlaví uvedené, že bola uzatvorená podľa zákona č. 89/2012 Sb. Občanský zákonník a zákona č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském úvěru a vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, kde v bode 04. je uvedené, že na úpravu vzťahov neupravených zmluvou, ani VPPÚ sa použijú ustanovenia právneho poriadku Českej republiky, nepovažoval za voľbu práva podľa Čl. 3 ods. 1 Nariadenia Rím I. V nadväznosti na to súd prvej inštancie v súlade Čl. 6 ods. 1. písm. a), b) Nariadenia Rím I určil za rozhodné právo právny poriadok Slovenskej republiky. Žalobca svoju odvolaciu argumentáciu vo vzťahu k voľbe rozhodného práva založil na tom, že pre dohodu o voľbe právneho poriadku Českej republiky je postačujúce uviesť ustanovenia právneho predpisu zvoleného právneho poriadku v záhlaví zmluvy a vo vzťahu k určeniu za rozhodné právo právny poriadok Slovenskej republiky na tom, že skutkové zistenia neumožňujú prijať záver o tom, že žalobca smeruje svoju činnosť na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľky.
20. Podľa Čl. 3 ods. 1. Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) zmluva sa spravuje právnym poriadkom, ktorý si zvolia zmluvné strany. Voľba musí byť urobená výslovne alebo jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy alebo
okolnosťami prípadu. Zmluvné strany si môžu zvoliť právny poriadok, ktorým sa bude spravovať celá zmluva alebo len jej časť.
21. Podľa Čl. 6 ods. 1. Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) bez toho, aby boli dotknuté články 5 a 7, zmluva uzavretá fyzickou osobou na účel, ktorý sa môže považovať za patriaci do oblasti mimo jej predmetu činnosti alebo výkonu povolania (ďalej len „spotrebiteľ“), s inou osobou, ktorá koná v rámci svojho predmetu činnosti alebo výkonu povolania (ďalej len „podnikateľ“), sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa za predpokladu, že podnikateľ: a) vykonáva svoju obchodnú alebo podnikateľskú činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo b) akýmkoľvek spôsobom smeruje takú činnosť na túto krajinu alebo niekoľko krajín vrátane tejto krajiny a zmluva patrí do rozsahu tejto činnosti.
22. Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že rozhodným právom, ktorým sa bude spravovať zmluva o úvere v prejednávanom prípade, je právo Slovenskej republiky. Voľba práva podľa zmluvy o úvere nenapĺňa znaky voľby práva v zmysle Čl. 3 ods. 1 Nariadenie Rím I, pretože nebola urobená výslovne alebo jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy a ani okolnosti prípadu nenasvedčujú, že medzi stranami prišlo k voľbe práva. Ak má byť tak zásadná okolnosť, akou je voľba práva, rešpektovaná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa však vyžaduje náležité informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a predovšetkým informácie o tom, čo tá-ktorá voľba konkrétne (pre spotrebiteľa) znamená. Za výslovnú dohodu (súhlasný prejav vôle oboch strán) určite nemožno považovať odkaz v úvode zmluvy o úvere, že predmetná úverová zmluva je uzatvorená podľa „Občanského zákonníku a zákona č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském úvěru“, keďže len tento odkaz sám osebe žalovanej ako spotrebiteľke zjavne nepredznamenáva, že by malo ísť o dohodu voľby českého práva na daný právny vzťah. Jedná sa totiž iba o konštatovanie v úvode zmluvy o úvere a nie ustanovenie zmluvy o úvere, z ktorého by bolo zrejmé zmluvné dojednanie účastníkov zmluvy o úvere o rozhodnom práve. Dohoda o voľbe práva bola obsiahnutá aj vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru tvoriacich neoddeliteľnú súčasť zmluvy o úvere, pričom k takejto forme voľby práva sa vo svojom rozhodnutí už vyjadril aj Súdny dvor Európskej únie v rozsudku vo veci C-191/15 z 28. júla 2016: „Článok 3 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že podmienka spadajúca do všeobecných obchodných podmienok podnikateľa, ktorá nebola individuálne dohodnutá a podľa ktorej sa zákon členského štátu, v ktorom má sídlo tento podnikateľ, vzťahuje na zmluvu uzatvorenú prostredníctvom elektronického obchodu so spotrebiteľom, je nekalá, ak uvedie tohto spotrebiteľa do omylu tým, že vytvorí dojem, že na zmluvu sa vzťahuje iba právo tohto členského štátu, a neinformuje ho o tom, že má takisto k dispozícii na základe článku 6 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) právo domáhať sa ochrany, ktorú mu zaručujú kogentné ustanovenia práva, ktoré by sa uplatnilo, keby neexistovala táto podmienka, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu vzhľadom na všetky relevantné okolnosti.“ Nadväzne v podstate až nad rámec odvolacích námietok je vo vzťahu k bodu 04. Všeobecných obchodných podmienok nutné zdôrazniť, že ide o dokument v plnej miere pripravený vopred dodávateľom bez akejkoľvek možnosti spotrebiteľa dosiahnuť zmenu jeho znenia. Ako bolo uvedené vyššie podľa rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie je takéto dojednanie neprijateľnou zmluvnou podmienkou, žalovaná nebola poučená o tom, že jej ochranu poskytne právny poriadok obvyklého pobytu. Voľba práva vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru zbavuje žalovanú ako spotrebiteľku ochrany podľa právneho poriadku Slovenskej republiky. V konkrétnostiach preskúmavanej veci je odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie, že k platnej dohode o voľbe práva medzi stranami nedošlo. Z dôvodu, že medzi žalobcom a žalovanou nedošlo k platnej voľbe (českého) práva, bolo/je nadbytočným zaoberať sa odvolacou námietkou žalobcu, či voľba právneho poriadku Českej republiky zbavovala spotrebiteľa zvýšenej, resp. výhodnejšej ochrany.
23. Vzhľadom na to, že voľba práva v preskúmavanom prípade bola neplatná, bolo potrebné určiť rozhodné právo v súlade s Nariadením Rím I. Vzťah medzi stranami je spotrebiteľský, čo nebolo ani sporné. Súd prvej inštancie v súlade s Čl. 6 ods. 1. písm. b) Nariadenia Rím I uzavrel, že zmluva o úvere sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa, teda v prejednávanej veci právnym poriadkom Slovenskej republiky. Je nepochybné, že obvyklý pobyt žalovanej ako spotrebiteľky je na území Slovenskej republiky, ide o občianku Slovenskej republiky s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky. Zároveň bola splnená aj podmienka, že žalobca ako podnikateľ smeruje svoju
podnikateľskú činnosť v oblasti poskytovania spotrebiteľských úverov do Slovenskej republiky. Odvolací súd považuje za neopodstatnenú odvolaciu námietku žalobcu, že on ako veriteľ vykonáva činnosť len v Českej republike a samotná webová stránka ešte neumožňuje prijať záver o smerovaní jeho činnosti na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa. V danom prípade je zjavné, že žalobca smeruje svoju činnosť na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa (žalovanej), čo vyplýva jednak z množstva súdnych sporov (iniciovaných žalobcom) týkajúcich sa nárokov zo zmlúv o úvere uzatvorených žalobcom so spotrebiteľmi, ktorí majú obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky, ktoré skutočnosti sú známe súdu z jeho činnosti (§ 186 Civilného sporového poriadku), vrátane faktického pokračovania žalobcu v činnosti obchodnej spoločnosti MINIHOTOVOSŤ, a s., IČO 35 852 453, so sídlom Pribinova 25, Bratislava, ktorá zanikla v dôsledku cezhraničného zlúčenia práve so žalobcom, ďalej z toho, že žalobca ponúka a poskytuje úvery v mene Euro (nie v mene krajiny, v ktorej vykonáva podnikateľskú činnosť) a napokon i zo samotnej webovej stránky vedenej v slovenskom jazyku, prostredníctvom ktorej poskytuje úvery. Zo zmluvy o úvere tiež vyplýva, že žalobca má založené aj účty v slovenských bankách pre bezhotovostné splácanie úverov. V súhrne vyššie uvedených skutočností potom odvolací konštatuje, že súd prvej inštancie správne uzavrel, že zmluva o úvere sa v prejednávanom prípade spravuje právnym poriadkom Slovenskej republiky.
24. Odvolací súd ďalej zastáva názor, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že predmetná zmluva o úvere je absolútne neplatným právnym úkonom. Zmluva o úvere č. 613535 bola uzatvorená dňa 6.8.2021, pričom splatnosť úveru bola dohodnutá na deň 3.9.2021, z čoho potom vyplýva, že jeho splatnosť nepresahuje tri mesiace, a preto sa nejedná o spotrebiteľský úver podľa ustanovenia § 1 ods. 3 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej aj „zákon o spotrebiteľských úveroch“). Aj napriek tomu, že sa nejedná spotrebiteľský úver, vzťahujú sa v zmysle ustanovenia § 24 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch na právny vzťah založený predmetnou zmluvou o úvere ustanovenia § 11 ods. 3 a § 24 ods. 3 uvedeného zákona, ktoré v preskúmavanom prípade aplikoval súd prvej inštancie. Nebolo sporné, že žalobca poskytuje úvery na území Slovenskej republiky bez povolenia udeleného Národnou bankou Slovenska, a preto odvolací súd konštatuje, že správne súd prvej inštancie posúdil zmluvu o úvere ako absolútne neplatnú pre konanie žalobcu v rozpore so zákonom.
25. Žalobca vo vzťahu k absencii povolenia udeleného Národnou bankou Slovenska na poskytovanie spotrebiteľských úverov na území Slovenskej republiky argumentoval porušením práva na spravodlivý súdny proces, keďže súd prvej inštancie ignoroval rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-630/17 z 14. februára 2019, z ktorého citoval v odvolaní v časti týkajúcej sa prvej prejudiciálnej otázky (body 50 - 70). Podľa žalobcu uvedený rozsudok Súdneho dvora Európskej únie má podporovať jeho názor, že dôvodom neplatnosti zmluvy o úvere nemôže byť absencia oprávnenia žalobcu poskytovať spotrebiteľské úvery, nakoľko by išlo o porušenie práva na slobodné poskytovanie služieb zakotvené v Čl. 56 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. V prvom rade odvolací súd dáva do pozornosti, že prvá prejudiciálna otázka vnútroštátneho (chorvátskeho súdu) sa týkala zákona o neplatnosti zmlúv o úvere s medzinárodným prvkom, ktorý nadobudol účinnosť 14. júla 2017 a tento v ustanovení § 10 upravil, že zmluvy o úvere s medzinárodným prvkom, ktoré boli uzatvorené v Chorvátskej republike pred nadobudnutím účinnosti tohto zákonu medzi dlžníkmi a veriteľmi bez povolenia, sú absolútne neplatné odo dňa ich uzatvorenia s následkami uvedenými v 7 tohto zákona. Zmluva, ktorá bola predmetom konania na vnútroštátnom (chorvátskom) súde, bola uzatvorená 5. januára 2007 a bola na základe ustanovení takejto právnej úpravy neplatná, vzhľadom na jej retroaktívne uplatňovanie. Svojou prvou otázkou vnútroštátny (chorvátsky) súd požiadal o odpoveď, či sa Články 56 a 63 ZFEÚ majú vykladať v tom zmysle, že im odporuje právna úprava členského štátu, o akú ide vo veci samej, ktorá má okrem iného za následok, že zmluvy o úvere a právne úkony založené na takýchto zmluvách uzatvorených na území tohto členského štátu medzi dlžníkmi a veriteľmi so sídlom v inom členskom štáte, ktorí nie sú držiteľmi povolenia vydaného príslušnými orgánmi prvého členského štátu na vykonávanie ich činnosti na jeho území, sú absolútne neplatné odo dňa svojho uzatvorenia, a to aj vtedy, ak boli uzatvorené pred nadobudnutím účinnosti tejto právnej úpravy. Súdny dvor Európskej únie v bode 73 odôvodnenia rozsudku konštatoval, že zákon o neplatnosti zmlúv o úvere s medzinárodným prvkom ide zjavne nad rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie cieľov, ktoré zamýšľa sledovať, pokiaľ prostredníctvom retroaktívneho pravidla, ktoré je všeobecné a automatické, stanovuje neplatnosť všetkých zmlúv o úvere s medzinárodným prvkom, ktoré boli uzatvorené s veriteľmi bez povolenia, s výnimkou tých, ktoré boli úplne splnené. Vzhľadom na uvedené Súdny dvor Európskej únie na prvú otázku odpovedal v bode 75
odôvodnenia rozsudku tak, že článok 56 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej právnej úprave členského štátu, o akú ide vo veci samej, ktorá má predovšetkým za následok, že zmluvy o úvere a právne úkony založené na takých zmluvách, ktoré boli uzatvorené na území tohto členského štátu medzi dlžníkmi a veriteľmi so sídlom v inom členskom štáte, ktorí nie sú držiteľmi povolenia vydaného príslušnými orgánmi prvého členského štátu na účely vykonávania ich činnosti na jeho území, sú absolútne neplatné odo dňa ich uzatvorenia, a to aj vtedy, ak boli uzatvorené pred nadobudnutím účinnosti uvedenej právnej úpravy. Naproti tomu v predmetnom konaní nemožno konštatovať, že by zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy pôsobil retroaktívne, nakoľko ustanovenie § 11 ods. 3 tohto zákona upravujúce neplatnosť zmlúv o úvere v prípade absencie povolenia bolo súčasťou (účinné) v našom právnom poriadku už v čase uzatvárania zmluvy o úvere žalobcu so žalovanou, a to tak vo vzťahu k veriteľom so sídlom v Slovenskej republike, ako aj vo vzťahu k veriteľom so sídlom v inom členskom štáte Európskej únie. Žalobca sa pri argumentácii odvolával na bod 75 z rozsudku súdneho dvora Európskej únie vo veci C-630/17 z 14. februára 2019 bez zohľadnenia odlišností skutkového základu v konaní pred Súdnym dvorom Európskej únie a v prejednávanom prípade. Odvolacia námietka žalobcu o nerešpektovaní uvedeného rozsudku Súdneho dvora Európskej únie nie je opodstatnená.
26. Ani z ďalších rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie, na ktoré žalobca v odvolaní poukázal, nevyplýva, že by rozsudok súdu prvej inštancie bol s nimi v rozpore, resp. že by išlo o skutkovo obdobné prípady, ako je tomu v tejto veci. V rozsudku vo veci C-120/78 (Cassis de Dijon) sa riešila iná otázka, a to či je jednostranná požiadavka uložená predpisom jedného členského štátu na minimálny obsah alkoholu na účely predaja alkoholických nápojov vo všeobecnom záujme, ktorý by mal prednosť pred požiadavkami voľného obehu tovarov, pričom Súdny dvor Európskej únie dospel k záveru, že neexistuje žiadny závažný dôvod, prečo by sa alkoholické nápoje, pokiaľ sú legálne vyrábané a uvedené na trh v niektorom členskom štáte, nemohli uviesť na trh iných členských štátov a prečo by sa na ne mal vzťahovať zákonom stanovený zákaz uvádzania na trh nápojov s nižším obsahom alkoholu, ako je limit stanovený vnútroštátnym predpisom. Z rozsudku vo veci C-76/90 (Manfred Säger) vyplýva, že sa týkal poskytovania patentovej obnovovacej služby, pri ktorej regulácii podľa Súdneho dvora Európskej únie nemecká právna úprava prekročila to, čo je nutné k ochrane verejného záujmu, keď ustanovila, že osoby vykonávajúce túto činnosť, musia mať odbornú kvalifikáciu, ktorá je dosť špecifická a neprimeraná potrebám príjemcov. Pokiaľ ide žalobcom citovanú pasáž z odôvodnenia rozsudku vo veci C-384/93 (Alpine Investments BV), uvedené rozhodnutie sa týkalo činnosti nazývanej ako „cold calling“
- telefonické kontaktovanie jednotlivcov s cieľom ponúknuť im rôzne finančné služby, kedy samotný členský štát poskytovateľa tejto služby uložil poskytovateľovi zákaz činnosti v tomto smere (bez jeho predchádzajúceho súhlasu), s čím sa Súdny dvor Európskej únie stotožnil a vyslovil, že členský štát, z ktorého sa uskutočňuje telefonát, je v najlepšom postavení na úpravu činnosti „cold calling“ a aj keby prijímajúci štát chcel zakázať operáciu „cold calling“ alebo ju podriadiť určitým podmienkam, nie je schopný zabrániť alebo kontrolovať telefonáty z iného členského štátu bez spolupráce s príslušnými úradmi tohto štátu.
27. Tiež argumentáciu žalobcu týkajúcej sa vyžadovania povolenia Národnej banky Slovenska na poskytovanie úverov, ktorú považuje za rozpornú s primárnym právom Európskej únie (konkrétne s Článkom 56 ZFEÚ) a rozhodovacou činnosťou Súdneho dvora Európskej únie, keďže podľa žalobcu k cezhraničnému poskytovaniu spotrebiteľských úverov žalobcom so sídlom v Českej republike postačuje, že má povolenie na poskytovanie úverov Českou národnou bankou, odvolací súd nepovažoval za opodstatnenú. Odvolací súd sa stotožňuje s tvrdením žalobcu v odvolaní o tom, že právna úprava poskytovania spotrebiteľských úverov je v Európskej únii plne harmonizovaná v podobe Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS. Táto plná harmonizácia sa prejavuje v tom, že aj v českom zákone č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském úvěru je v ustanovení § 9 je upravené, že nebankový poskytovateľ spotrebiteľského úveru je právnická osoba, ktorá je oprávnená poskytovať spotrebiteľský úver na základe oprávnenia k činnosti nebankového poskytovateľa spotrebiteľského úveru, ktoré jej udelila Česká národná banka a v ustanovení § 135 ods. 1 daného zákona sa uvádza, že dohľad nad dodržiavaním povinností poskytovateľa poľa tohto zákona stanovených týmto zákonom a nariadením Komisie v prenesenej právomoci (EU) č. 1125/2014, vykonáva Česká národní banka. Zákon č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském úvěru je platný a účinný len na území Českej republiky a Česká národná banka udeľuje povolenia na poskytovanie spotrebiteľských úverov a vykonáva dohľad nad činnosťou veriteľov
len na území Českej republiky, daný právny predpis a Česká národná banka neposkytuje teda právnu ochranu spotrebiteľom s bydliskom, či obvyklým pobytom na území Slovenskej republiky spočívajúcu v prípadných sankciách za porušenie predmetných ustanovení zákona č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském úvěru. Je nutné skonštatovať, že každá smernica usiluje o dosiahnutie určeného výsledku/cieľa, pričom však členské štáty si pri transpozícii smernice zachovávajú určitú mieru právomoci voľnej úvahy, nakoľko si môžu zvoliť spôsob a prostriedky dosiahnutia výsledku smernice v rámci vlastného právneho poriadku. Odvolací súd v tomto smere dáva do pozornosti Čl. 20 veta prvá Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, v zmysle ktorého členské štáty zabezpečia, aby veritelia podliehali dohľadu vykonávanému subjektom alebo orgánom nezávislým od finančných inštitúcii alebo, aby boli regulovaní. Na území Slovenskej republiky je takýmto orgánom dohľadu Národná banka Slovenska, ktorá udeľuje povolenia na poskytovanie úverov, iných úverov a pôžičiek spotrebiteľom. V Čl. 23 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS je uvedené, že členské štáty ustanovia pravidlá o sankciách za porušenie vnútroštátnych ustanovení prijatých na základe tejto smernice a prijmú všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili ich vykonávanie. Ustanovené sankcie musia byť účinné, primerané a odrádzajúce. Nakoľko zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov predstavuje úplnú transpozíciu Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice č. Rady 87/102/EHS do slovenského právneho poriadku, predmetné ustanovenie Čl. 20 uvedenej smernice sa do právneho poriadku Slovenskej republiky, teda do zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov premietlo v ustanovení § 20 vo vzťahu k veriteľom (veriteľ je oprávnený ponúkať a poskytovať spotrebiteľské úvery len na základe povolenia udeleného Národnou bankou Slovenska) a v ustanovení § 24 vo vzťahu k iným veriteľom (iný veriteľ je oprávnený ponúkať a poskytovať úver alebo pôžičku, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom, a ktoré sú poskytované inými veriteľmi spotrebiteľom, len na základe povolenia pre iného veriteľa udeleného Národnou bankou Slovenska). Na uvedené potom nadväzuje ustanovenie § 11 ods. 3 veta prvá zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (v ktorom je transponovaný Čl. 23 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice č. Rady 87/102/EHS), ustanovujúce absolútnu neplatnosť zmluvy, v prípade, že na jej základe poskytne peňažné prostriedky, ktoré by inak boli spotrebiteľským úverom, subjekt, ktorý k tomu nemá potrebné povolenie. Cieľ uvedenej smernice by totiž nebol naplnený, ak by na území členského štátu, v ktorom má veriteľ sídlo, jeho podnikateľská činnosť podliehala udeleniu povolenia na poskytovanie spotrebiteľských úverov a dohľadu príslušnej centrálnej banky daného členského štátu, ale v prípade poskytovania spotrebiteľských úverov spotrebiteľom v inom členskom štáte by takémuto povoleniu a dohľadu zo strany členského štátu obvyklého pobytu spotrebiteľa nepodliehal, čím by jeho podnikateľská činnosť ostala bez kontroly a spotrebiteľ by tak zostal bez ochrany garantovanej mu harmonizovanou smernicou. V nadväznosti na uvedené nepovažuje odvolací súd námietku žalobcu o obmedzovaní slobodného poskytovania služieb nepovažuje za opodstatnenú.
28. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie aplikáciu slovenského právneho poriadku na základe právneho predpisu z oblasti medzinárodného práva súkromného založil na inštitúte práva verejného, ktorým je otázka povolení na poskytovanie spotrebiteľských úverov, odvolací súd uvádza len toľko, že povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov, iných úverov, či pôžičiek je vyžadované samotným ustanovením § 11 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch na platnosť zmluvy o úvere, toto ustanovenie má povahu súkromnoprávnej normy, z ktorej súd prvej inštancie správne vychádzal.
29. Napokon žalobca namietal záver súdu prvej inštancie o začiatku plynutia premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia s poukazom na ustanovenie § 11 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch, avšak bez toho, aby vysvetlil, aký význam má pochybenie súdu prvej inštancie pri určení začiatku plynutia premlčacej doby na rozhodnutie vo veci samej. Súd prvej inštancie stanovil začiatok plynutia subjektívnej i objektívnej premlčacej doby odo dňa vyplatenia peňažných prostriedkov žalovanej, t. j. od 6.8.2021. V zmysle ustanovenia § 11 ods. 3 veta druhá pred bodkočiarkou zákona o spotrebiteľských úveroch, ak vznikne spotrebiteľovi povinnosť vydať poskytnuté finančné plnenie, osoba podľa prvej vety je povinná umožniť spotrebiteľovi uhradiť len skutočne poskytnuté finančné plnenie v splátkach a lehote, ktorá však nesmie byť kratšia ako lehota, v ktorej by mal spotrebiteľ vrátiť finančné plnenie, ak by neexistoval dôvod neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Odvolací súd na rozdiel od súdu
prvej inštancie má za to, že subjektívna premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa ustanovenia § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemohla začať plynúť žalobcovi dňom poskytnutia peňažných prostriedkov, keďže splatnosť úveru bola medzi stranami sporu dohodnutá na deň 3.9.2021. Žalobca mal bez pochybností už v deň uzavretia zmluvy o úvere 6.8.2021 vedomosť, že nemá od Národnej banky Slovenska povolenie poskytovať spotrebiteľské a iné úvery na území Slovenskej republiky, dôsledkom čoho je podľa ustanovenia § 11 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch neplatnosť zmluvy o úvere. V tento deň však nemohol vedieť o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil, keď až do 3.9.2021 musel čakať, či žalovaná dobrovoľne vráti poskytnuté peňažné prostriedky na základe (neplatnej) zmluvy o úvere. Až keď žalovaná nevrátila žalobcovi poskytnuté peňažné prostriedky na základe (neplatnej) zmluvy o úvere, mohol sa žalobca dňom 3.9.2021 dozvedieť o tom, že sa žalovaná na jeho úkor bezdôvodne obohatila, ktorým dňom začala plynúť subjektívna premlčacia doba. Subjektívna premlčacia doba uplynula dňa 3.9.2023. Objektívna premlčacia doba začala plynúť tak, ako uviedol súd prvej inštancie, dňom poskytnutia peňažných prostriedkov 6.8.2021. Objektívna premlčacia doba uplynula dňa 6.8.2024. Žaloba žalobcu bola súdu prvej inštancie doručená dňa 14.8.2024, teda zjavne po uplynutí subjektívnej i objektívnej premlčacej doby. Toto čiastočné pochybenie súdu prvej inštancie v právnom posúdení veci vo vzťahu k začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby potom nemalo vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia vo veci samej. Správne súd prvej inštancie žalobu z dôvodu premlčania práva zamietol.
30. Odvolacie námietky žalobcu týkajúce sa porušenia práva na spravodlivý proces, vád v skutkových zisteniach a v právnom posúdení veci súdom prvej inštancie (s výnimkou záveru o začiatku subjektívnej premlčacej doby) vyhodnotil odvolací súd za nenáležité.
31. Žalobca podal odvolanie i z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. d), e) Civilného sporového poriadku. Z obsahu odvolania žalobcu však vyplýva, že z použitých odvolacích dôvodov zdôvodnil len odvolacie dôvody podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), f), h) Civilného sporového poriadku, vo vzťahu k ostatným použitým odvolacím dôvodom žalobca neuviedol, aké konkrétne nedostatky súdu prvej inštancie vytýka a bolo by porušením princípu rovnosti strán, pokiaľ by odvolací súd za stranu - de facto z úradnej moci - vyhľadával všeobecne vytknuté (údajné) pochybenia súdu prvej inštancie.
32. V súvislosti s prejavom nespokojnosti žalobcu s preskúmavaným rozsudkom odvolací súd poukazuje na stabilnú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR, podľa ktorej nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (napr. II. ÚS 4/97, II. ÚS 3/97). Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05, I. ÚS 140/2017).
33. Ďalšie odvolacie argumenty považoval odvolací súd pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú odvolaciu argumentáciu zachádzajúcu podrobne do nadbytočných detailov, nespôsobilú privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
34. Vo vzťahu k rozhodnutiu o náhrade trov konania žalobca v odvolaní neuviedol žiadne odvolacie dôvody. Nakoľko odvolací súd považuje preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku vo veci samej za vecne správny a žalobca žiadnym relevantným spôsobom správnosť rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania vychádzajúcich z tzv. zásady úspechu nespochybnil (v prípade ktorého ani odvolací súd nezistil žiadne zjavné dôvody jeho nesprávnosti), nie je jeho odvolanie dôvodné.
35. Z uvedeného vyplýva, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým súd prvej inštancie žalobu zamietol, je vecne správny. Preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku potvrdil.
36. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom konaní úspešnej žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnom skončení veci.
37. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu vo výroku I. nie je prípustné odvolanie (§ 357 a contrario CSP). Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).