Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_13CoP-89-2025.pdf
PDF · 133.28 KB
Case nature
Area
Subarea
13CoP/89/2025
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Daniel Ilavský a sudcov: JUDr. Táňa Šefčíková a JUDr. Peter Kalata, v právnej veci navrhovateľa – manžela: A. B., narodený XX.XX.XXXX, adresa trvalého pobytu C., B. XXXX/XX, zastúpený splnomocnencom: JUDr. Denisa Jánošíková, advokátka, adresa sídla Bratislava, Klincová 35, proti manželke: D. B., E. F., narodená XX.XX.XXXX, adresa trvalého pobytu C., B. XXXX/XX, zastúpená splnomocnencom: JUDr. Milan Ficek, advokát s. r. o., IČO: 47 232 757, adresa sídla Bratislava, Žilinská 14, o rozvod manželstva, o odvolaní manželky proti rozsudku Mestského súdu Bratislava II z 24. februára 2025 č.k. 59Pc 66/2024 – 36, takto
r o z h o d o l :
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
o d ô v o d n e n i e :
1. Rozsudkom súd manželstvo účastníkov A. B., narodeného XX.XX.XXXX a D. B., E. F., narodenej XX.XX.XXXX, uzavreté dňa 23.04.1994, zapísané v knihe manželstiev Matričného úradu Bratislava - Petržalka, vo zväzku č. 13, ročník 1994, na strane 68, pod poradovým číslom 74, rozviedol (výrok I.).
1.1 Rozhodnutie odôvodnil tým, že navrhovateľ sa návrhom doručený súdu dňa 18.12.2024 domáhal rozvodu manželstva s manželkou dôvodiac, že napriek obojstrannému záujmu o stabilizáciu a riešenie manželských problémov došlo postupne k vážnemu a trvalému rozvratu ich manželského vzťahu. I keď sa manželia voči sebe správali slušne, vzájomne sa citovo odcudzili. Aktuálne žijú oddelene, nehospodária spoločne, netrávia spoločne voľný čas, intímne spolu nežijú. O ďalšie spoločné žitie manželia nemajú záujem, obaja sú názoru, že rozvod manželstva je jediné správne riešenie, aby si zachovali vzájomnú úctu. Manželstvo neplní účel, obnova zväzku nie je možná, účastníci konania žijú svoj život, ktorý nie je vzájomne prepojený. Manželka s návrhom na rozvod manželstva nesúhlasila dôvodiac, že v manželstve nemali žiadne vážne problémy, jedine ten, že manžel mal problém s erekciou, a tak začal holdovať alkoholu, ktorý si doma aj ukrýval. Nakoľko sa manžel v noci pomočoval, prestali spávať v jednej posteli. Manžel nemal o sex záujem počas celého manželstva, napriek tomu, že manželka záujem mala, žiadnu náhradu si nikdy nehľadala, pretože manžela milovala a bola mu vždy verná. Alkohol mu trpela 28 rokov, pričom sa jej viackrát ospravedlňoval, že ju miluje a nemôže bez nej žiť. Iné problémy nemali, manžel bol stále v práci, o potreby rodiny sa vzorne staral. Nič okrem alkoholu a nastupujúcemu workoholizmu mu nikdy nevyčítala, v roku 2022 prestal piť alkohol. Za 30 rokov manželstva jej nikdy nič nevyčítal, žili dobrým a pokojným životom. Nie je pravdou, že ona ako manželka nemá záujem o spoločné žitie alebo obnovenie manželstva. Jediný vážny problém nastal vtedy, keď sa jej cca 15 rokov dozadu priznala dcéra, že ju manžel v noci sexuálne obťažoval. Manžel to dlho popieral, potom sľúbil, že sa to opakovať nebude. Viac sa jej dcéra nesťažovala a túto záležitosť považovala za uzavretú, aj keď ju šokovala a nikdy sa o nej nikomu nezmienila. Manželka ďalej uviedla,
že ich vzťah nepovažuje za vážne narušený. Dňa 12.05.2024 sa manžel odsťahoval zo spoločnej domácnosti do spoločného bytu na F. G. D. C.. Ako dôvod uviedol, že potrebuje čas, neskôr povedal, že sa nevráti pretože má známosť, potom povedal, že známosť nemá. Manžel má zrejme psychické problémy, nakoľko raz povie jedno, potom druhé. Vždy keď za ňou prišiel do A. H. D., počas rozhovorov plakal a tvrdil, ako ho to všetko mrzí. Dohodli sa, že rozvod nikto nechce a budú ďalej žiť oddelene a vzťahy budú dobré a kamarátske. Jeho správanie bolo normálne, odkedy však navštevuje právnu poradňu, zmenilo sa to k horšiemu. Manželka má dôchodok 455,80 eur, manžel má príjem okolo 2.500 eur, krátko po odchode jej síce nejaké peniaze dal, ale potom to už odmietol. Taktiež jej zablokoval prístup k účtom v banke. Napriek tomu, že žijú oddelene, tento stav nepovažuje za definitívny, od doby čo spolu nežijú, uplynul len krátky čas, počas ktorého sa vídajú a komunikujú spolu. Vzťah nepovažuje za trvale rozvrátený. Je presvedčená, že manžel je vážne chorý, o čom s ňou nechce hovoriť, a to je tiež dôvod, prečo nechce 30 ročné manželstvo rozviesť, manžel zrejme bude potrebovať pomoc a podporu. Na záver uviedla, že v návrhu žiadna závažná príčina uvedená nie je. Je 70 ročná dôchodkyňa, v roku 1996 sa stala invalidnou dôchodkyňou. Potom ako sa manžel odsťahoval, trpí depresiami a stresom. Manžel jej výživné neplatí, jeho životná úroveň sa nedá porovnávať s jej. Ak súd manželstvo rozvedie, bude nútená to aj proti jej vôli akceptovať.
1.2. V konaní mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že účastníci konania uzavreli manželstvo 23.09.1994 v Bratislave-Petržalke.
1.2.1 Obaja manželia sú štátnymi príslušníkmi Slovenskej republiky a z ich spoločného manželstva nepochádza žiadne dieťa.
1.2.2 Manželia spolu nežijú, manžel sa odsťahoval zo spoločnej domácnosti a býva v inom byte. Vzájomne sa nestarajú spoločne o uspokojovanie potrieb rodiny, ich manželstvo neplní žiadnu zo svojich funkcií, teda neplní funkciu sociálnu, biologickú, výchovnú a ekonomickú, rovnako neplní svoj spoločenský účel, ktorý spočíva predovšetkým vo vytváraní rodinného prostredia, v ktorom by manželia mali žiť vo vzájomnej zhode, citovom zblížení, poskytovaní si navzájom duševnú i materiálnu pomoc. Manželia sa intímne nestýkajú.
1.2.3 Manželka nesúhlasila s rozvodom manželstva, čo vyjadrila vo svojom písomnom vyjadrení, ako aj na pojednávaní. Manžel však ďalšie spolužitie vylúčil a na rozvode manželstva jednoznačne trval, taktiež deklaroval, že má novú partnerku.
1.3 Vec právne posúdil ako nárok každého z manželov na rozvod manželstva rozhodnutím súdu podľa § 18, § 19 ods. 1, § 22, §23 ods. 1, 2 a ods. 3 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ďalej len „ZR“ a dospel k záveru, že návrh navrhovateľa na rozvod ich manželstva s manželkou je plne dôvodný.
1.4 Na odôvodnenie takéhoto svojho záveru uviedol, že predpokladom pre ďalšie trvanie manželstva je dobrovoľnosť a slobodné rozhodnutie oboch manželov, čo v danom prípade z vyjadrenia manžela preukázané súd nemal. Jednoznačný a rozhodný postoj manžela je potom znakom trvalého rozvratu manželstva ako dôvodu pre jeho rozvod. Z reálneho zhodnotenia situácie v rodine možnosť obnovenia spolužitia nevyplýva. Ak manželia spolu nehospodária, intímne spolu nežijú a manžel je pevne rozhodnutý rozviesť sa, nie je predpoklad obnovenia manželského spolužitia. Súd dáva do pozornosti aj vyjadrenie manželky na pojednávaní, v ktorom uviedla, že nechce, aby sa manžel vrátil, čím vlastne potvrdila, že manželstvo neplní a ani v budúcnosti pravdepodobne nebude plniť svoj účel a k uvedenému postoju je zrejme motivovaná inými dôvodmi ako citovým vzťahom k manželovi.
1.5 Vo vzťahu účastníkov konania teda existuje vážny a trvalý rozvrat, ich manželstvo viac neplní svoj účel, keď sa tieto nezhody manželov týkajú podstatných vecí manželského spolužitia. Súd považoval návrh navrhovateľa na rozvod manželstva za odôvodnený, pretože vzhľadom na výsledok zhodnotenia intenzity a trvalosti rozvratu sa tento rozvrat vzťahov javí ako neodstrániteľný a nenapraviteľný stav. Z uvedeného dôvodu súd manželstvo účastníkov konania rozviedol. Za hlavnú príčinu rozvratu manželstva súd ustálil názorové a povahové nezhody oboch manželov, ktoré viedli k citovému odcudzeniu sa manželov. Na podklade uvedeného mal súd za preukázané, že sú splnené hmotnoprávne podmienky na rozvod manželstva, a preto návrhu navrhovateľa vyhovel.
1.6 O trovách konania súd rozhodol tak, že žiaden z účastníkov konania nemá nárok na náhradu trov konania (výrok II.). Takéto svoje rozhodnutie odôvodnil právne poukazom na ustanovenie § 52 CMP (zákon č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok v znení neskorších predpisov, ďalej len „CMP“).
2. Rozsudok napadla riadnym a včasným odvolaním manželka, s návrhom na jeho zmenu zamietnutím návrhu manžela na rozvod manželstva, prípadne s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, viniac súd prvej inštancie, že tento na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym alebo neúplným skutkovým zisteniam a vec aj nesprávne právne posúdil [§ 62 CMP a § 365 ods. 1 písm. f) a písm. h) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov, ďalej len „CSP“].
2.1 Na odôvodnenie svojho odvolania uviedla, že súd nedôvodne pri rozhodovaní neprihliadol na jej tvrdenia, že vzťahy s manželom nie sú vážne narušené, že ich manželstvo nie je trvalo rozvrátené, že plní svoj účel a stále je možná jeho obnova, že s manželom je stále v kontakte a komunikujú na týždennej báze a stále sa vídajú, že manželka má záujem s manželom opäť zdieľať spoločnú domácnosť, že pokiaľ aj na pojednávaní súdu sa vyjadrila v tom zmysle, že nechce, aby sa manžel vrátil domov, bolo to len z toho dôvodu, lebo to nechcel manžel. Tým chcela vyjadriť len to, že netrvá na tom, aby sa manžel vrátil domov, ak si to on sám nepraje, že do vzťahu s manželom za 30 rokov ich spolužitia vložila všetku svoju energiu, odhodlanie a snahu o splnenie spoločných túžob a očakávaní, preto nezhody nemôžu viesť k tomu, aby toto všetko vyšlo nazmar, že rodina, ktorú s manželom vytvorila, je pre ňu to najvzácnejšie a nedokáže si predstaviť, že by ich vzťah skončil bez boja, že je presvedčená, že drvivá väčšina manželstiev, ktoré sú súdmi rozdelené, sú zachrániteľné, a že do tejto kategórie patrí aj ich manželstvo, že súd sa nepokúsil manželov zmieriť napriek tomu, že manželka s návrhom na rozvod manželstva nesúhlasila, že ak by súd vyzval manželov, aby sa podrobili mediácii, návrh na rozvod manželstva by napokon zamietol, že súd sa snažil skôr hľadať rozvrat v ich vzťahu, než aby sa snažil hľadať tie pozitíva, ktoré ich manželstvo stále má a ktorých nie je málo, že súd mal pred rozhodnutím skúmať spolužitie manželov, dĺžku ich manželstva, a navyše pri starších manželoch, ktorými s manželom evidentne sú, aj vzájomnú odkázanosť a možnosť poskytnúť osobnú, mravnú a materiálnu pomoc, že manželova známosť trvá celkom 4 mesiace, čo je možné objektívne považovať za úplne absurdný dôvod hlbokého rozvratu a vážneho narušenia ich manželských vzťahov, že u manžela sa podľa jej skúseností jedná len o prechodné obdobie, ktoré verí že pominie, že manžela má stále rada a z jej strany sa vo vzťahu k nemu nič nezmenilo ani napriek tomu, že sa sám rozhodol podať návrh na rozvod manželstva, a že v prejednávanej veci nedošlo k naplneniu podmienky na rozvod manželstva, a to kvalifikovaného rozvratu vzťahov, nakoľko aj podľa ustálenej súdnej praxe zo samotnej skutočnosti, že manželia určitú dobu nežijú v spoločnej domácnosti, ešte nemožno usudzovať, že ich manželstvo prestalo plniť svoju spoločenskú funkciu, a že podľa ustálenej súdnej praxe zrušenie manželstva rozvodom neodôvodňuje akýkoľvek rozvrat vzťahov, ale len kvalifikovaný rozvrat medzi nimi, pričom záver o vážnosti rozvratu vzťahov medzi manželmi je odôvodnený vtedy, ak sa javí ako neodstrániteľný a nenapraviteľný vzťah vzhľadom na hĺbku a trvalosť rozvratu, že rozvrat je dostatočne trvalý vtedy, ak už nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia, pričom preukázanie tejto skutočnosti súvisí s otázkou vážnosti rozvratu, keďže tam súd skúma, či rodina plní svoje funkcie, že ani zrušenie spoločnej domácnosti nemožno absolutizovať ako dôkaz trvalosti rozvratu a napokon že, ak už žiadnu z funkcií manželstva manželstvo neplní a tento stav trvá dostatočne dlhý čas, pričom absentuje vôľa obnoviť spolužitie, potom možno rozvrat považovať za trvalý.
3. Navrhovateľ odvolanie nepodal a vo svojom vyjadrení sa k odvolaniu manželky navrhol odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť dôvodiac, že podľa jeho názoru a presvedčenia je manželstvo medzi účastníkmi konania hlboko a trvale rozvrátené, pričom rozvod predstavuje jediné možné a rozumné riešenie tohto dlhodobého nefunkčného vzťahu, že navrhovateľ už viac ako 5 rokov pociťuje citové odcudzenie voči manželke, že ich spoločné aktivity sa úplne vytratili a taktiež sa odcudzili v osobnom a intímnom živote, avšak aj napriek jeho snahe o obnovenie vzťahu došlo k trvalému odcudzeniu, pričom rozpory vyústili do bodu, keď navrhovateľ považoval za nevyhnutné opustiť spoločnú domácnosť s tým, že po odsťahovaní pociťuje väčší vnútorný pokoj a utvrdil sa v tom, že podanie návrhu na rozvod bolo správnym a nevyhnutným rozhodnutím, že od daného času medzi manželmi prebieha len veľmi obmedzená komunikácia, a to výlučne prostredníctvom mailu, že navrhovateľ v súčasnosti žije sám, hoci má priateľku, s ktorou však netvorí spoločnú domácnosť, avšak napriek tomu nemá záujem ani úmysel obnovovať manželstvo s manželkou a pokiaľ aj manželke navrhol, že môžu mať kamarátsky kontakt, bolo to len v snahe udržať elementárne korektné
vzťahy s ňou, že navrhovateľ nerozumie postoju manželky, ktorá napriek vedomiu, že manželstvo dlhodobo nefungovalo, deklaruje záujem v ňom zotrvať, pričom sa domnieva, že tento postoj nie je vedený snahou reálne ich vzťah obnoviť, ale skôr osobným komfortom manželky a neochotou prijať realitu rozchodu. Navrhovateľ zásadne nesúhlasí s odvolacími dôvodmi manželky, nakoľko v konaní jednoznačne preukázal, že manželské spolužitie bolo ukončené z jeho strany už pred vyše rokom, a to po dlhodobom období odcudzenia a úplnej absencie intímneho spolužitia, spoločných záujmov a emócií. Navrhovateľ kategoricky trval na tom, že do spoločnej domácnosti sa nevráti a že sama skutočnosť, že manželia žili spolu v minulosti 30 rokov, nevytvára automatické právo jedného z nich zotrvať v tomto zväzku proti vôli druhého. Pokiaľ manželka má za to, že rozvod je „náhla reakcia“ alebo že sa dôvody dajú ešte odstrániť, je to len jej subjektívne želanie, keďže navrhovateľ výslovne uviedol, že manželstvo obnoviť nechce. V danom prípade boli naplnené všetky podstatné znaky trvalého rozvratu, ako aj neochota navrhovateľa obnoviť manželské spolužitie s manželkou. Zákonné podmienky rozvodu sú v tomto prípade teda naplnené. Stanovisko manželky, že „manželstvo je schopné plniť svoje funkcie“ je len jej prianie. Skutočný život ukázal opak. Účastníci dlhodobo nežijú ako manželia, nemajú spoločné plány, necítia k sebe citovú blízkosť a navrhovateľ už raz a navždy ukončil svoj manželský zväzok vnútorne aj skutkovo.
4. Manželka vo svojom vyjadrení sa k vyjadreniu navrhovateľa k jej odvolaniu zotrvala na svojich doterajších tvrdeniach, ako aj odvolacích návrhoch. Poukázala na to, že pokiaľ sa manžel pred súdom vyjadruje tak, že manželstvo ukončiť chce, hoci v minulosti sa vyjadroval tak, že manželstvo nechcel ukončiť, je toho názoru, že toto nie je jeho slobodné rozhodnutie, že medzi nimi bola ústna dohoda, že manžel bude bývať v ich spoločnom byte v C. H. H. G. I. XX, avšak rozvádzať sa nebudú, že sa taktiež dohodli, že navrhovateľ spolu s ňou zájdu na inštitúcie, ako sú prevádzkovateľ televízie, prevádzkovateľ internetu a elektráreň, kde bude prepísaná užívacia zmluva na jej meno, čo však navrhovateľ nedodržal a zmluvy o užívaní sú stále písané na jeho meno, že napriek tomu, že navrhovateľ si mal z jej domu vysťahovať svoje osobné veci, stále sa v dome nachádza ohromné množstvo vecí, ktoré počas manželstva navrhovateľ zakúpil a užíval ich výlučne on sám, že všetky tieto veci už dávno stratili na svojej finančnej hodnote, ale stále s tým navrhovateľ neurobil poriadky, pričom to viackrát ústne aj písomne prisľúbil. Aj uvedené podľa jej názoru potvrdzuje, že navrhovateľ si necháva priestor na ich prepojenie a vzájomné naviazanie. V tejto súvislosti ďalej poukazovala na to, že navrhovateľ sa v máji 2024 nasťahoval do ich spoločného bytu, kde má svoje veci a nábytok jej dcéra, ktorá v tomto byte rok žila, pričom osobné veci dcéry navrhovateľ bez upozornenia a vyzvania dcéry vysťahoval z bytu do pivnice a nábytok si k užívaniu ponechal, pričom neprešiel ani rok a navrhovateľ si nepraje, aby do tohto spoločného bytu chodila. Z vyššie uvedeného má manželka za to, že navrhovateľ stále potrebuje odbornú pomoc, že rozhodnutia, ktoré urobil nie sú z jeho hlavy a je presvedčená, že do tohto konania ho niekto tlačí a určuje čo a ako má urobiť, že viackrát jej prisľúbil technickú pomoc okolo domu, ale bol to iba sľub a ak má nejaký technický problém, tak si musí poradiť sama, že za celý rok, čo navrhovateľ býva v ich spoločnom byte, bola v tom byte iba trikrát, a to spoločne s dcérou, aby odniesli jej veci, že navrhovateľa ničím nezaťažuje a neobťažuje mailmi alebo telefonovaním a necháva mu vo všetkom voľnosť, takže sťažovať sa nemôže. Očakáva len serióznosť a dodržanie toho, čo všetko sľúbil a dokonca sám navrhol. V tejto súvislosti ďalej dôvodila, že ich vzájomné vzťahy neboli hlboko narušené, nakoľko navrhovateľ jej za celé manželstvo nikdy nič nevyčítal, dokonca aj v období, ktoré podľa jeho názoru bolo rozhodujúce pre jeho rozhodnutie odísť zo spoločnej domácnosti, chodievali na spoločné výlety alebo trávili spolu voľné chvíle. Bol to navrhovateľ, ktorý bol emocionálne závislý na manželke, pretože bol to on, čo ju viackrát prosil o odpustenie s tým, že bez nej nemôže žiť, bolo to vždy po tom ako požil alkohol vo veľkej miere, o čom predložila písomný dôkaz aj súdu prvej inštancie na pojednávaní. Okrem toho, navrhovateľ pred sudkyňou na prvostupňovom pojednávaní svoj dlhoročný alkoholizmus nepoprel.
5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací [§ 3 ods. 5 písm. b) CMP], po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – manželkou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP v spojení s § 62 ods. 1 CMP), preskúmal napadnuté rozhodnutie viazaný rozsahom odvolania (§ 65 a contrario CMP) a bez viazanosti dôvodmi odvolania (§ 66 CMP), s prihliadnutím na prípadné vady konania, iba ak by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktoré ale nezistil (§ 67 CMP), bez potreby zopakovania alebo doplnenia dokazovania (§ 68 CMP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie manželky nemožno považovať za dôvodné, rozsudok súdu prvej inštancie je v odvolaním napadnutých
výrokoch vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 a ods. 2 CSP).
6. Predmetom konania pred súdom prvej inštancie je návrh navrhovateľa na rozvod manželstva.
6.1 Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o rozvode manželstva a závislého výroku o trovách konania.
7. Pokiaľ ide o rozhodnutie súdu prvej inštancie o rozvode manželstva (výrok I.) odvolací súd uvádza:
7.1 Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (2).
8. Odvolací súd nemal v tejto veci dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného postupu, a to najmä argumentácie ohľadom vážneho narušenia a trvalého rozvrátenia vzťahov medzi manželmi, majúceho za následok nemožnosť manželstva plniť svoj účel, ako aj ohľadom nemožnosti očakávať obnovenie manželského spolužitia manželov, a to najmä v dôsledku jednoznačnej neochoty navrhovateľa na obnovení manželského spolužitia s manželkou v dôsledku jeho úplného citového ochladnutia k manželke a nevôli tráviť s ňou čas, pomáhať jej v jej chorobe a pri uspokojovaní jej osobných potrieb. Práve pre správnosť a objektívnu argumentačnú presvedčivosť takto súdom prvej inštancie predostretých dôvodov by tak zásadne postačovalo len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvej inštancie odvolacím súdom s odvolaním sa na ne (§ 387 ods. 2 CSP). Nakoľko tu však bol i nesúhlas manželky s takýmito dôvodmi, a tým vyvolaná potreba vysporiadania sa aj s tzv. odvolacími námietkami a podstatnými tvrdeniami účastníkov konania prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa nevysporiadal súd prvej inštancie (§ 387 ods. 3 CSP), pre úplnosť odôvodnenia rozhodnutia odvolací súd považuje za potrebné doplniť nasledovné:
9. Pokiaľ ide o námietku manželky o nesprávnom právnom posúdení veci v súvislosti s rozhodnutím súdu prvej inštancie o rozvode manželstva účastníkov konania, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav (uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo 222/2009 zo dňa 26.02.2010). Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 MCdo 4/2009).
9.1 Súd prvej inštancie právne posúdil nárok uplatnený navrhovateľom v tomto konaní ako nárok jedného z manželov na jeho návrh manželstvo rozviesť, ak sú vzťahy medzi manželmi tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že manželstvo nemôže plniť svoj účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia s tým, že pokiaľ spolužitie manželov nevytvára harmonické a trvalé životné spoločenstvo tak, ako to má na mysli ustanovenie § 18 ZR, pričom vzťahy medzi manželmi sa pre absolútnu neochotu navrhovateľa nepodarilo reparovať od mája 2024 a manželstvo od tejto doby neplní svoj spoločenský účel, pre ktorý bolo uzavreté, a tak je hlboko a trvale rozvrátené (manželia nežijú v spoločnej domácnosti, nehospodária spolu, vzájomne si nepomáhajú, intímne sa nestýkajú, vzájomne si nedôverujú, manželstvo je len formálnym zväzkom a je nefunkčné, pričom navrhovateľ dlhodobo kategoricky odmieta obnoviť s manželkou manželské spolužitie), sú splnené zákonné predpoklady pre rozvod manželstva zmysle § 23 ods. 1 ZR. Takéto právne posúdenie veci súdom prvej inštancie odvolací súd považuje za správne a námietky manželky o nesprávnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie za plne nedôvodné.
9.2 Podľa § 18 ZR manželia sú si v manželstve rovní v právach a povinnostiach. Sú povinní žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne o deti a vytvárať zdravé rodinné prostredie.
9.3 Podľa § 19 ods. 1 ZR o uspokojovanie potrieb rodiny založenej manželstvom sú povinní starať sa obidvaja manželia podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Uspokojovaním potrieb rodiny je aj osobná starostlivosť o deti a domácnosť.
9.4 Podľa § 22 ZR k zrušeniu manželstva rozvodom možno pristúpiť len v odôvodnených prípadoch.
9.5 Podľa § 23 ods. 1, 2 a ods. 3 ZR súd môže manželstvo na návrh niektorého z manželov rozviesť, ak sú vzťahy medzi manželmi tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že manželstvo nemôže plniť svoj účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia (1). Súd zisťuje príčiny, ktoré viedli k vážnemu rozvratu vzťahov medzi manželmi, a pri rozhodovaní o rozvode na ne prihliada. Súd pri rozhodovaní o rozvode vždy prihliadne na záujem maloletých detí (2.). Súd pri posudzovaní miery rozvratu vzťahov medzi manželmi prihliada na porušenie povinností manželov podľa § 18 a 19 (3).
9.6 V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že ako už bolo uvedené vyššie, medzi základné manželské povinnosti vo sfére osobných vzťahov patrí povinnosť manželov žiť spolu, čo znamená teda pre manželov ich obojstrannú vôľu tvoriť ekonomické, biologické a výchovné spoločenstvo. Spoločné žitie predpokladá, že bude na báze dobrovoľnosti vytvorené také spoločenstvo osôb a majetku, ktoré bude schopné naplniť poslanie a účel manželstva. Toto spoločenstvo má plniť úlohy citové, ekonomické, sexuálne a výchovné, pričom je na rozhodnutí manželov samotných, či s týmto cieľom vytvoria aj spoločnú domácnosť, alebo nie.
9.7 V konaní bolo vykonaným dokazovaním preukázané, že navrhovateľ porušuje svoju povinnosť žiť s navrhovateľkou manželským spôsobom života, povinnosť byť jej verný, pomáhať jej, a to či už osobne poskytovaním jej pomoci v jej starobe a v jej zhoršenom zdravotnom stave, pri údržbe domu, alebo aj finančne pri uspokojovaní jej odôvodnených potrieb spojených, či už s bývaním, stravou, obliekaním, nákupom liekov a pod., ale aj povinnosť vytvárať zdravé rodinné prostredie, a to svojou hrubou ľahostajnosťou k potrebám manželky, v podstate už viac ako rok (od mája 2024), kedy sa voči manželke začal správať nevšímavo, kategoricky odmietajúc jej pred súdom prezentované snahy o obnovenie ich spolužitia spôsobom, ktorý manželku znevažuje, vykresľujúc ju ako osobu zištnú, konajúcu neúprimne, len v snahe zachovať si osobný komfort, ktorý jej do jeho odchodu zo spoločnej domácnosti hoc aj len formálne spolužitie s ním poskytovalo, ignorujúc aj ich predchádzajúce dohody o ďalšom fungovaní ich manželského spolužitia (o užívaní ich pôvodne spoločne užívaných nehnuteľností, a to či už rodinného domu manželky, v ktorom na jej ťarchu zanechal množstvo svojich nepotrebných a bezcenných vecí a o údržbu ktorého sa odmieta starať, alebo ich spoločného bytu, z ktorého bez dohody s ňou vypratal osobné veci jej dcéry do pivnice a tento užíva výlučne sám a len pre svoje potreby, nerešpektujúc práva manželky ako bezpodielovej spoluvlastníčky tohto bytu), čo manželku vedie k spochybňovaniu jeho psychického stavu a strate dôvery v neho (že jeho konanie v súvislosti s ukončením ich manželského spolužitia nie je prejavom len jeho skutočnej vôle, ale že táto jeho vôľa je manipulovaná treťou osobou). Navrhovateľ od mája 2024 jednoznačne a konzistentne prejavuje svoju vôľu netvoriť s manželkou ekonomické, biologické a výchovné spoločenstvo, teda nežiť s ňou manželským spôsobom života, a to jednak voči manželke, ale od podania svojho návrhu na rozvod manželstva aj vo vzťahu k súdu, keď minimálne od 18. decembra 2024 sa v tomto konaní domáha rozvodu jeho manželstva. Inak povedané, minimálne od mája 2024 si navrhovateľ neplní svoju povinnosť žiť s manželkou manželským spôsobom života (povinnosť vytvárať s ňou také spoločenstvo osôb a majetku, ktoré bude schopné naplniť poslanie a účel manželstva).
9.8 Pokiaľ teda za preukázania takýchto skutkových okolností súd prvej inštancie dospel k záveru, že manželia si dlhodobo neplnia svoje zákonné povinnosti vyplývajúce im z ich manželského spolužitia (upravené v § 18 ZR) v dôsledku čoho je možné konštatovať, že vzťahy medzi manželmi sú narušené a trvalo rozvrátené, že manželstvo nemôže plniť svoj účel a od navrhovateľa nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia, neobstojí námietka manželky o nesprávnej aplikácii § 18 a § 23 ods. 1 ZR na prejednávanú vec. Na takomto právnom závere súdu prvej inštancie nemenia nič ani námietky manželky, že manžela má naďalej stále rada, že je plne odhodlaná o manželstvo zabojovať, že ona má záujem s manželom opäť zdieľať spoločnú domácnosť, že pokiaľ aj na pojednávaní súdu sa vyjadrila v tom zmysle, že nechce, aby sa manžel vrátil domov, bolo to len z toho dôvodu, lebo to nechcel manžel, že s manželom ešte nevyčerpali všetky komunikačné možnosti, že vzťahy s manželom nie sú vážne narušené, že ich manželstvo nie je trvalo rozvrátené, že plní svoj účel a stále je možná jeho obnova, že s manželom je
stále v kontakte a komunikujú na týždennej báze a stále sa vídajú, že do vzťahu s manželom za 30 rokov ich spolužitia vložila všetku svoju energiu, odhodlanie a snahu o splnenie spoločný túžob a očakávaní, preto nezhody nemôžu viesť k tomu, aby toto všetko vyšlo nazmar, že rodina, ktorú s manželom vytvorila, je pre ňu to najvzácnejšie a nedokáže si predstaviť, že by ich vzťah skončil bez boja.
10. Neobstojí ani námietka manželky, že súd sa nepokúsil manželov zmieriť napriek tom, že manželka s návrhu na rozvod manželstva nesúhlasila, a to pre jej nepravdivosť, nakoľko zo samotnej zápisnice súdu prvej inštancie o priebehu pojednávania konaného dňa 24.02.2025 je zrejmé, že súd sa pokúsil o zmierenie manželov, avšak bezvýsledne (tu pozri č.l. 31). V tejto súvislosti je však potrebné dodať, že ak by sa aj súd nepokúsil viesť účastníkov konania k ich zmiereniu, nešlo by o takú vadu konania, ktorá by mala apriori za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia vo veci samej.
11. Obdobne neobstojí ani námietka manželky, že súd sa snažil skôr hľadať rozvrat v ich vzťahu než, aby sa snažil hľadať tie pozitíva, ktoré ich manželstvo stále má a ktorých nie je málo, nakoľko keďže v prejednávanej veci ide o rozhodnutie o osobnom stave, tak súd zisťuje pre rozhodnutie podstatné skutkové okolnosti predovšetkým na pojednávaní priamo od každého z manželov, pričom z výpovede účastníkov konania pred súdom prvej inštancie, prípadne z ich vyjadrení sa v konaní, žiaden z účastníkov konania vo svojej podstate neuviedol žiadne pozitíva, ktoré ich manželstvo stále má. Z výpovede manželky na pojednávaní súdu je zrejmé len to, že pokiaľ manžel v návrhu tvrdil, že ich sexuálny život nie je v poriadku 15 rokov, tak manželka takéto jeho tvrdenie prebila vlastným tvrdením, že ich intímny život bol nulový od počiatku ich manželstva pre problémy manžela s erekciou a následne pre jeho problémy s alkoholom, čo trvalo 28 rokov, že manžel sa v noci pomočoval, že teraz komunikujú len písomne, že pokiaľ ide o financie, tak manžel jej nedáva nič, neprispieva jej na lieky ani na opravy v dome, a preto musí všetko financovať sama, že manžel na jednej strane odmietol ich problémy riešiť v manželskej poradni, avšak na druhej strane hneď sa spojil s právnou poradkyňou a chce riešiť majetok, že ju odmieta pustiť do spoločného bytu a začal si prisvojovať veci, ktoré nie sú len jeho, že s manželom sa dohodli, že budú mať kamarátsky vzťah, avšak myslí si, že keby si dal manžel psychické problémy do poriadku, tak by sa to mohlo všetko zmeniť, že 30 rokov mu všetko vyhovovalo a teraz mu vadí, že je vážne chorá, že on si teraz chce žiť nadštandardný život a ju nechal v patovej situácii s dôchodkom 465 eur, pričom on má príjem 2.500 eur minimálne. Navrhovateľ na tomto pojednávaní uviedol, že zhruba pred piatimi rokmi po zmene jeho zamestnávateľa nastali isté rozpory, ktoré manželka tolerovala, ale prestali si rozumieť, nezdieľali spoločné aktivity, že manželka je na tom zdravotne horšie, pričom tieto podnety mu robili zle, aj on začal trpieť, vyskytol sa mu atopický ekzém, na čo mu bolo povedané, že je to zo stresu, že následne na to prestal spolunažívať s manželkou aj v sexuálnej oblasti, že ich sex skončil pred pätnástimi rokmi, a preto potreboval od nej odísť a začať nový život, že v máji 2024 sa presťahoval do ich spoločného bytu, čo bolo vyvrcholením všetkého a odvtedy komunikujú len veľmi málo, a to len písomne, že manželstvo nechce obnoviť za žiadnych okolností, že v ich vzťahu dosť trpel a pokiaľ aj súhlasil, že s manželkou bude mať kamarátsky vzťah, tento súhlas podmienil tým, že mu nebude zasahovať do života, že v manželstve stále boli vyhrážky, že príde za ním na byt a tam bude s ním spolu bývať, že od manželky nechcel žiadne hotovostné vyrovnanie, chcel len to, aby sa zohľadnilo všetko, čo vložil do jej domu. Súd dal účastníkom konania dostatok priestoru, aby uviedli všetky pre rozhodnutie podstatné skutkové okolnosti, a teda aj tie, ktoré mohli vyznieť v prospech zachovania ich manželstva, avšak účastníci konania, teda aj navrhovateľka uviedla len negatíva ich manželského spolužitia. Pokiaľ teda súd prvej inštancie na základe výpovedí účastníkov konania, ale aj ich písomných vyjadrení sa k veci, ktoré taktiež popisujú predovšetkým negatívne zážitky manželov v ich vzájomnom vzťahu (až na jedno vyjadrenie manželky, že za 30 rokov manželstva jej nikdy nič nevyčítal a že žili dobrým a pokojným životom) dospel k záveru o tom, že tieto negatíva v manželstve účastníkov konania t.č. výrazne dlhodobo prevažujú nad pozitívami, jeho záver je potrebné považovať za správny.
12. Obdobne neobstojí ani námietka manželky, že v prejednávanej veci nedošlo k naplneniu podmienky na rozvod manželstva, a to kvalifikovaného rozvratu vzťahov, nakoľko súd prvej inštancie svoje rozhodnutie nezaložil len na skutkovom zistení, že manželia určitú dobu nežijú v spoločnej domácnosti, ako sa to snaží nedôvodne podsúvať odvolaciemu súdu manželka. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie je práve naopak zrejmé, že súd pri svojom rozhodovaní komplexne vyhodnotil všetky v konaní preukázané skutkové okolnosti ozrejmujúce spôsob manželského spolužitia navrhovateľa s manželkou, teda skutkové okolnosti potrebné pre posúdenie, či manželstvo účastníkov konania ešte plní niektorú z funkcií manželstva stanovených zákonom o rodine a dospel k správnemu záveru, že rozvrat vzťahov medzi manželmi je potrebné považovať za kvalifikovaný rozvrat, teda rozvrat neodstrániteľný a nenapraviteľný
vzhľadom na jeho hĺbku a trvalosť, ale aj vzhľadom na nemožnosť očakávania obnovenia manželského spolužitia, a to najmä pre konštantný postoj navrhovateľa k manželke a k obnoveniu ich manželského spolužitia. V konaní nebolo preukázané, že by manželstvo účastníkov konania plnilo čo i len jednu funkciu, z funkcií manželstva predpokladaných Zákonom o rodine a že tento stav pretrváva len krátkodobo.
13. Pre poriadok odvolací súd dodáva, že v danom prípade súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská účastníkov konania k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré primerane vysvetlil. Z pohľadu logiky a argumentačnej súdržnosti nebolo možné odôvodneniu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie vytknúť závažné nedostatky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (sp. zn. IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkou a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
14. S ostatnými námietkami manželky sa odvolací súd ako nepodstatnými pre rozhodnutie vo veci nezaoberal, nakoľko podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené sporovými stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných sporovými stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku či pripomienku sporovej strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty sporových strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne).
15. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a ods. 2 CSP potvrdil, keď tento správne rozhodol aj o trovách konania.
16. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 52 CMP v spojení s § 396 ods. 1 CSP, pretože žiaden z účastníkov nepodal návrh na ich priznanie v zmysle § 57 CMP a súd nezistil žiadne okolnosti, pre ktoré by bolo spravodlivé niektorému z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania priznať.
17. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).