Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_15CoP-159-2025.pdf
PDF · 116.4 KB
Case nature
Subarea
15CoP/159/2025
Uznesenie
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Patrície Železníkovej a členiek senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a Mgr. Aleny Čakváriovej, vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti: A. B. a C. B., obe nar. XX.XX.XXXX, obe trvale bytom D. XXXX/XX, E. X - D., Česká republika, zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany, so sídlom Krajinská cesta 5053/13, 921 01 Piešťany, deti rodičov matka: F. F. C., nar. XX.XX.XXXX, G. XXX, zastúpená: FISCHEROVA Legal s.r.o., so sídlom Landererova 12, 811 09 Bratislava, IČO: 55 837 671, a otec: F. H. B., nar. XX.XX.XXXX, D. XXXX/XX, E. X, Česká republika, zastúpený: Advokátska kancelária MAXIMA, s.r.o., so sídlom Zelená 2, 811 01 Bratislava, IČO: 55 061 141, v konaní o návrhu matky na nariadenie neodkladného opatrenia, na odvolanie matky proti uzneseniu Okresného súdu Trnava, zo dňa 29.05.2025 č.k. 33P/33/2025-49, takto
r o z h o d o l :
I. Uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie konanie zastavil a vyhlásil nedostatok právomoci na konanie (výrok I.), žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov konania (výrok II.).
2. Matka sa návrhom doručeným súdu prvej inštancie dňa 02.05.2025 domáhala nariadenia neodkladného opatrenia, ktorým žiadala nahradiť súhlas otca so zápisom maloletých detí na plnenie povinnej školskej dochádzky v Základnej škole s materskou školou I., I. XX, XXX XX I..
3. Otec podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 05.05.2025, vzniesol námietku právomoci na konanie pred slovenským súdom s návrhom zastavenia konania. Dôvodil českým občianstvom detí, ich trvalým pobytom v Českej republike deklarovaný aj právoplatným súdnym rozhodnutím, a tiež obvyklým pobytom detí od narodenia v Česku. Argumentoval, že obe deti sa narodili v E., kde vyrastali, doposiaľ o nich meritórne rozhodoval český súd a tento je jediný oprávnený konať i naďalej. Zdôraznil, že právomoc súdov Slovenskej republiky nikdy neprijal, ani neexistuje žiadna dohoda účastníkov o voľbe právomoci súdu. Poukázal na Nariadenia RADY (EÚ) č. 2019/1111 z 25.6.2019 o právomoci a uznávaní a výkone rozhodnutí v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností a o medzinárodných únosoch detí, ktorým sa stanovujú jednotné pravidlá právomoci pri rozvode, rozluke a anulovaní manželstva, pri sporoch o rodičovských právach a povinnostiach s medzinárodným prvkom a jeho čl. 7, ktorý právomoc konať viaže na obvyklý pobyt detí v čase začatia konania, ktorý je v Českej republike. Skutočnosť, že matka sa s deťmi v čase svojej striedavej starostlivosti nachádza bez jeho súhlasu na Slovensku, rozhodne nezakladá právomoc slovenských súdov na konanie. V súlade s čl. 18 citovaného nariadenia žiadal konanie zastaviť z dôvodu nedostatku medzinárodnej právomoci.
4. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil aplikáciou ustanovení § 2 ods. 1 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len CMP), § 9 zákona č. 160/2015 Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP), čl. 9 Nariadenia Rady č. 2019/1111 z 25. júna 2019 o právomoci a uznávaní a výkone rozhodnutí v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností a o medzinárodných únosoch detí. Uviedol, že v konaní o návrhu matky na nariadenie neodkladného opatrenia doručenom súdu dňa 02.05.2025, posudzoval námietku nedostatku právomoci podanú otcom dňa 05.05.2025. Súd prvej inštancie ustálil nedostatok právomoci na konanie po preukázaní, že maloleté deti nemajú obvyklý pobyt na Slovensku. Dôvodil, že nedostatok právomoci súdov Slovenskej republiky spôsobuje vždy neodstrániteľnú vadu konania s nevyhnutným následkom vo forme okamžitého vydania uznesenia o zastavení civilného súdneho konania, aj bez návrhu účastníka. Z obsahu pripojeného spisu sp. zn. 33P/92/2024 a predložených rozhodnutí českého súdu vo veci starostlivosti o maloleté deti B. ustálil, že deti obvyklý pobyt na Slovensku nemajú, preto konanie s poukazom na § 9 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP a čl. 18 citovaného nariadenia pre nedostatok právomoci zastavil. Poukázal na odsek 1 článku 7 oddielu 2 Nariadenia Brusel II bis, podľa ktorého súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania. Z rozsudku Obvodného súdu pre Prahu 5 zo dňa 28.02.2024 č.k. 50Nc/6286/2023-191 bod VIII. výroku vyplynulo, že jediným miestom odovzdávania a preberania detí každým z rodičov je adresa v Českej republike, E. X J., H.. Rozsudkom Obvodného súdu pre Prahu 5 zo dňa 03.04.2024 č.k. 50Nc/6286/2023-201 (založený v spise súdu prvej inštancie sp.zn 33P/92/2024) potvrdený Mestským súdom v Prahe rozsudkom zo dňa 03.07.2024 sp.zn. 13Co/184/2024 bolo rozhodnuté, že trvalým bydliskom oboch detí je adresa E. X D., D. XXXX/XX, XXX XX E. X. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplývajú skutkové zistenia, že matka bez súhlasu otca, teda protiprávne zmenila trvalé bydlisko detí do obce G., okr. Piešťany, čo je podstatná okolnosť pri rozhodovaní o zverení dieťaťa, i o rozsahu a podmienkach styku s ním. Súd prvej inštancie nad rámec uvedeného zdôraznil, že rozhodnutie súdu o nahradení súhlasu otca so zápisom detí do slovenskej ZŠ prekračuje rámec neodkladného opatrenia, pretože zápis detí do prvého ročníka v dvoch rôznych školách s rozdielnym vyučovacím jazykom vyžaduje dôsledné vykonanie potrebného dokazovania vo veci samej, ktoré nie je účelom konaní o neodkladných opatreniach. Uviedol, že matka je oprávnená iniciovať spomínané konanie na príslušnom súde v Českej republike, ktorý je súdom starostlivosti o maloleté deti B.. Nakoľko maloleté deti nemali v čase začatia konania obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky a k dohode rodičov o prijatí právomoci slovenských súdov nedošlo, súd prvej inštancie dospel k záveru, že nie je daná právomoc slovenského súdu vo veci. O trovách konania rozhodol podľa § 52 CMP.
5. Proti uzneseniu podala podľa § 365 ods. 1 písm. d), f), h) CSP odvolanie matka, s návrhom uznesenie súdu prvej inštancie zrušiť a rozhodnúť o jej návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia tak, že mu vyhovie. Uviedla, že rozsudkom Obvodného súdu Praha 5 zo dňa 03.04.2024 bolo určené, že trvalé bydlisko maloletých detí je E. X D., D. XXXX/XX, pričom dané určenie sa vzťahuje len na územie Českej republiky a otec súhlasil aj s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky. Uviedla, že dňa 13.11.2023 prihlásila maloleté deti na trvalý pobyt v obci G., registrovaný už v čase rozhodovania Obvodného súdu v Prahe a predmetné rozhodnutie jej neukladá povinnosť odhlásiť deti z trvalého pobytu v G.. V čase starostlivosti otca sa deti nachádzajú v Českej republike a v čase jej starostlivosti na Slovensku, čo sa realizuje od schválenia rodičovskej dohody, deti majú štátne občianstvo oboch republík. Namietala, že súd prvej inštancie stotožnil pojem bydlisko s pojmom obvyklý pobyt a vytvoril záver, že obvyklý pobyt maloletých detí nie je na Slovensku (bod. 14 napadnutého uznesenia). Žiadny právny predpis ani judikát nespája pojem obvyklý pobyt s trvalým bydliskom, ktorý má len evidenčný charakter a nemá vplyv na obvyklý pobyt maloletého dieťaťa. Slovenský súd má všetky predpoklady aby vo veci rozhodol, osobitne ak je základná škola na území Slovenska, deti tu majú materskú školu, krúžky, zdravotné poistené, pediatra a na Slovensku sa nachádzajú 1,5 roka. Súd prvej inštancie dôvodil, že zápis maloletých detí do prvého ročníka v dvoch rôznych školách s rozdielnym vyučovacím jazykom vyžaduje dokazovanie vo veci samej, čo nie je účelom konania o neodkladnom opatrovaní, avšak podľa jej názoru ani nemá byť prečo predmetom dokazovania nakoľko nejde o konanie o zmenu zverenia. V danom prípade sa domáha nahradenie súhlasu druhého rodiča s podaním prihlášky do spádovej školy maloletých detí a rozhodovanie formou neodkladných opatrení je bežné. Dôvodila, že maloleté deti bez podania prihlášky ostanú na Slovensku bez vzdelania. Poukázala na čl. 15 a čl. 7 ods. 1 Nariadenia Rady (EÚ) 2019/1111. Ak súd prvej inštancie uviedol, že má podať návrh na český súd, dôvodila, že tento má omnoho „ďalej“ k otázke rozhodovania o základnej škole na území Slovenskej republiky ako slovenský súd. Tvrdila, že maloleté deti sa na Slovensku nachádzajú oprávnene, nič nesvedčí o neoprávnenosti ich pobytu a otec návrh na návrat detí do Českej republiky nepodal v lehote 1 roka od presťahovania,
preto sa prezumuje, že je s týmto stavom stotožnený, maloleté deti tu navštevovali materskú školu, čo otec na súde nenapadol a ani nezačal žiadne konanie ohľadom trvalého pobytu detí na Slovensku.
6. Otec vo vyjadrení k odvolaniu matky navrhol uznesenie ako vecne správne potvrdiť. Uviedol, že matka sa bez jeho súhlasu a vedomia opakovane pokúša maloleté deti svojvoľne protiprávne premiestniť na Slovensko, kde ich bez jeho súhlasu prihlásila v G. na trvalý pobyt (dňa 11.10.2024 adresoval obci G. Žiadosť o zrušenie pobytu maloletým deťom, dňa 15.11.2024 nebolo jeho žiadosti vyhovené). Matka maloleté deti prihlásila do materskej školy na Slovensku na základe sfalšovaného jeho podpisu na prihláške, aj napriek tomu, že chodili do materskej školy v Českej republike na základe súhlasu oboch rodičov (na čo podal trestné oznámenie a konanie je vedené na Okresnom riaditeľstve policajného zboru v Trnave, odbor poriadkovej polície, obvodného oddelenia zboru Vŕbové, ČVS: ORP-1263/VR- TT-2024). S návštevou materskej školy na Slovensku nesúhlasil a podal odvolanie ktorému nevyhoveli. Rozhodnutie riaditeľky Materskej školy v G. zo dňa 30.05.2024 o prijatí detí od 01.09.2024 považoval za nezákonné. Matka následne svojvoľne bez jeho vedomia odhlásila maloletým deťom trvalý pobyt na území Českej republiky (kde žijú od narodenia) cestovné pasy, lekárov, čo musel nanovo zriadiť. Nesporné je, že matka udelila súhlas s prihlásením maloletých detí na vzdelávanie v Českej republike a neskôr, z jemu neznámych dôvodov, žiadala o udelenie súhlasu s ich prihlásením do základnej školy na Slovensku, s čím nesúhlasil. Má za to, že je v rozpore so záujmom detí chodiť do dvoch základných škôl v dvoch rôznych štátoch, v dvoch vyučovacích jazykoch a vzdelávacích osnov, pričom materinsky jazyk maloletých detí je český. Matka kontinuálne a neprestajne uvádza vzdelávacím inštitúciám a aj súdu nepravdivé informácie, zavádza a koná jednostranne nielen proti nemu, ale najmä proti najlepšiemu záujmu detí už viac ako dva roky. Poprel tvrdenie matky, že český súd jej odobril starostlivosť na Slovensku. Tvrdenie matky, že maloletým deťom hrozí, že budú bez výučby je nesprávne, nakoľko základnú školu majú navštevovať v Českej republike, kde majú legálny trvalý pobyt a obvyklý pobyt. Matkou potvrdená skutočnosť, že chce realizovať starostlivosť o deti na týždennej striedavej báze na území Slovenskej republiky a odoprieť obom deťom riadne a sústavné vzdelávanie na základnej škole v E., považoval za neakceptovateľný hazard. Matka spochybňuje obvyklý pobyt maloletých detí na území Českej republiky nesprávnymi, alebo výslovne nepravdivými tvrdeniami. Tvrdila, že rozsudkom bolo určené trvalé bydlisko maloletých detí, čo sa vzťahuje len na územie Českej republiky, ktorý sa v súlade s čl. 30 ods. 1 Nariadenia Brusel II bis uznáva v ostatných členských štátoch bez potreby osobitného konania. Nikdy nesúhlasil, aby mali deti trvalý pobyt na území Slovenska, akékoľvek opačné tvrdenia matky sú nepravdivé. Dodal, že otázka trvalého pobytu má administratívny – evidenčný význam, otázku obvyklého pobytu je nutné posudzovať samostatne. Matka nesprávne (nepravdivo) uvádzala, že „prvostupňový súd stotožnil trvalé bydlisko s pojmom obvyklý pobyt pričom žiadne takéto slovné spojenie či tvrdenie v napadnutom uznesení nie je. Súd prvej inštancie na základe dokazovania v predchádzajúcich súdnych konaniach vedených na území Českej republiky a Slovenskej republiky správne uzavrel, že obvyklý pobyt detí je viazaný na adresu trvalého bydliska E. X D., D. XXXX/ XX, XXX XX E. X. Matka sa v návrhu nevenovala právomoci súdov, keď si je vedomá skutočnosti, že súdne konania prebiehajú v Českej republike (len uviedla, že maloleté deti každý druhý týždeň nachádzajú na území Slovenska a argumentuje ich trvalým pobytom v spojení so školským zákonom a povinnou školskou dochádzkou). Neuviedla žiadne skutočnosti, na základe ktorých by súd mohol ustáliť obvyklý pobyt detí na území Slovenskej republiky. Vo svojich námietkach nedostatku právomoci súdov Slovenskej republiky predložil relevantné rozhodnutia českých súdov záväzné aj pre konajúce súdy na Slovensku, rozsudok Obvodného súdu pre Prahu 5 zo dňa 28.02.2024, sp.zn. 50Nc/6286/2023, ktorým bola schválená súčasná úprava striedavej starostlivosti o maloleté deti na týždennej báze, rozsudok Obvodného súdu pre Prahu 5, zo dňa 03.04.2024, sp.zn. 50Nc/6286/2023 v spojení s rozsudkom odvolacieho Mestského súdu v Prahe zo dňa 03.06.2024, sp.zn. 13Co/184/2024, ktorými bolo určené, že trvalým bydliskom maloletých detí je adresa E. X- D., D. XXXX/XX, XXX XX E., Česká republika, na základe čoho aj súd prvej inštancie ustálil obvyklý pobyt maloletých detí. Matka až v odvolaní argumentuje obvyklým pobytom detí, pričom neuviedla, na základe ktorých ustanovení Nariadenia Brusel II bis majú mať právomoc súdy Slovenskej republiky. Ak zakladá právomoc podľa čl. 7 ods. 1 Nariadenia Brusel II bis, je zrejmé, že toto ustanovenie sa uplatní až vtedy, ak sa vylúči právomoc podľa článkov 8 až 10. Žiadna argumentácia k vylúčeniu uplatnenia čl. 8 až 10 v odvolaní nie je, napriek tomu, že aj samotná matka vychádza z určenia striedavej starostlivosti súdmi Českej republiky. Následne zmätočne v odvolaní argumentuje, že rozhodnutie o podaní prihlášky do ZŠ nepresahuje rámec neodkladného opatrenia, pričom cituje rozhodnutia vnútroštátnych súdov, ktoré sa neviažu k právomoci. Následne argumentuje článkom 15 Nariadenia Brusel II bis.. Matka v odvolaní argumentuje judikatúrou Súdneho dvora vo veci Mercerdi v. Chaffe, C-497/10 PPU, bez súvisu s danou vecou (vec,
ktorá sa týkala opatrovníckeho práva k dojčaťu). Maloleté deti nežijú 1,5 roka na území Slovenska ako matka uvádza, ale nútene ju každý druhý týždeň nasledujú z dôvodu, že matka na Slovensku žije. Takéto konanie matky považoval za neakceptovateľné a ďalej za neúnosné. Z uvedeného dôvodu inicioval konania na českých súdoch a preto sa aj predbežným opatrením zo dňa 03.07.2025, ktoré vydal Obvodný súd pre Prahu 5 sp. zn. 50P/247/2024-379, 12PaNc/202/2025, uloženia povinnosti matke, aby v čase, kedy má maloleté deti v starostlivosti zabezpečila ich riadnu dochádzku v Základnej škole E. X D., E. K. XXX. Zo všetkých súdnych konaní, vrátane tohto konania zrejmé, že pokiaľ ide o kľúčové podmienky a dôvody pobytu detí na území Slovenskej republiky, sú nimi skutočnosti výhradne na strane matky a jej vôle, ktoré nekorešpondujú s najlepším záujmom oboch detí (viď bod 12. uznesenia Obvodného súdu pre Prahu 5 zo dňa 03.07.2025, č.k. 50P 247/2024-379, 12PaNc 202/2025). Zdôraznil, že maloleté deti sa na Slovensku nachádzajú neoprávnene, nikdy nedal súhlas matke s vycestovaním na Slovensko, so zriadením trvalého pobytu detí na Slovensku. Návrh na návrat do Českej republiky nepodal, pretože v súlade s rozhodnutiami súdov Českej republiky sa deti nachádzajú na území Českej republiky v čase, počas ktorého je oprávnený vykonávať starostlivosť o deti osobne, matka teda únos nezrealizovala, pričom však jej pokusy o únos eviduje a právnymi konaniami sa aktívne bránil.
7. Kolízny opatrovník sa vo vyjadrení k odvolaniu matky k posudzovanej otázke právomoci súdu prvej inštancie na konanie nevyjadril.
8. Odvolací súd prejednal odvolanie matky v intenciách ust.§ 65 až 67 CMP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že odvolanie matky nie je dôvodné.
9. Predmetom konania je rozhodnutie o návrhu matky na nariadenie neodkladného opatrenia. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na obsah preskúmavaného uznesenia i argumenty rodičov predostreté v odvolacom konaní bolo posúdiť, či sú splnené zákonné podmienky a dané skutkové okolnosti na vyhlásenie súdu prvej inštancie o nedostatku právomoci vo veci konať a na zastavenie konania pre neodstrániteľnú prekážku konania.
10. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu ako aj odôvodnenia napadnutého uznesenia konštatuje, že prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom vysvetlil závery vyplývajúce z konania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný spor, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Učinené zistenia súdu prvej inštancie majú vecné i logické zakotvenie vo vykonaných dôkazoch a prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne a v súlade s ustálenou súdnou praxou, pri súčasnom zohľadnení ochrany subjektívneho práva účastníkov konania, ich rovnosti uplatnených práv, ochrany ich oprávnenej dôvery v právo, ako i predvídateľnosti súdneho rozhodnutia. Z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.
11. Podľa § 2 ods. 1 CMP, na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.
12. Podľa § 9 Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len CSP), ak spor, alebo vec nepatrí do právomoci súdu Slovenskej republiky, súd konanie bezodkladne zastaví.
13. Podľa § 161 ods. 1 CSP, ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodovať (ďalej len procesné podmienky).
14. Podľa § 161 ods. 2 CSP, ak ide o nedostatok podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
15. Podľa čl. 1. ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.
16. Podľa čl. 7 ods. 2 druhej vety Ústavy Slovenskej republiky, právne záväzné akty európskych spoločenstiev a Európskej únie, majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.
17. Z podanej námietky otca o nedostatku právomoci, doručenej súdu dňa 05.05.2025 do konania o návrhu matky zo dňa 02.05.2025, ktorým iniciovala konanie o nariadenie neodkladného opatrenia, je zrejmé, že ide o konanie s medzinárodným prvkom, na ktoré je potrebné aplikovať aj právo Európskej únie. Slovenská republika a Česká republika sú členmi Európskej únie, a preto sa pri posúdení otázky právomoci súdu na toto konanie vzťahuje nariadenie Rady (EÚ) 2019/1111 z 25. júna 2019 o právomoci a uznávaní a výkone rozhodnutí v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností a o medzinárodných únosoch detí (prepracované znenie nariadenia Rady (ES) 2201/2003),
18. V zmysle čl. 9 oddielu 2 nariadenia Rady 2019/1111 z 25. júna 2019 o právomoci a uznávaní a výkone rozhodnutí v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností a o medzinárodných únosoch detí (prepracované znenie), bez toho, aby bol dotknutý článok 10, si v prípade neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania dieťaťa súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred jeho neoprávneným premiestnením, alebo zadržaním, zachovávajú právomoc, až kým dieťa nenadobudne obvyklý pobyt v inom členskom štáte, a: a) každá osoba, inštitúcia alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo, sa zmieril s premiestnením alebo zadržaním alebo b) dieťa sa zdržiavalo v tomto inom členskom štáte najmenej jeden rok po tom, ako sa osoba, inštitúcia, alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo, dozvedel, alebo mohol dozvedieť, o mieste pobytu dieťaťa, dieťa sa zžilo s novým prostredím a je splnená najmenej jedna z týchto podmienok: i) do jedného roka odvtedy, ako sa nositeľ opatrovníckeho práva dozvedel, alebo mohol dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa, sa nepodala žiadosť o návrat dieťaťa na príslušné orgány členského štátu, do ktorého bolo dieťa premiestnené, alebo, v ktorom je dieťa zadržiavané; ii) nositeľ opatrovníckeho práva vzal späť svoju žiadosť o návrat a v lehote stanovenej v bode i) sa nepodala nová žiadosť; iii) žiadosť o návrat, ktorú podal nositeľ opatrovníckeho práva, zamietol súd členského štátu z iného dôvodu, ako je uvedený v článku 13 ods. 1 písm. b) alebo ods. 2 Haagskeho dohovoru z roku 1980, a proti rozhodnutiu už nemožno podať riadny opravný prostriedok; iv) žiadny súd nezačal konanie podľa článku 29 ods. 3 a 5 v členskom štáte, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním; v) súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, vydali rozhodnutie o opatrovníckom práve, z ktorého nevyplýva povinnosť návratu dieťaťa.
19. V zmysle čl. 7 ods. 1 oddielu 2 tohto nariadenia majú súdy členského štátu právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania. Odsek 1 sa uplatňuje s výhradou ustanovení článkov 8 až 10. Článok 8, pritom upravuje zachovanie právomoci pôvodného obvyklého pobytu dieťaťa, keď sa dieťa oprávnene presťahuje z jedného členského štátu do iného členského štátu a nadobudne tam nový obvyklý pobyt, článok 9 upravuje zachovanie právomoci súdov členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred svojím neoprávneným premiestnením, alebo zadržaním v prípadoch únosu dieťaťa, jeho neoprávneného premiestnenia, alebo zadržiavania, až kým dieťa nenadobudne obvyklý pobyt v inom členskom štáte, ak je súčasne splnená jedna z podmienok uvedených v písm. a) alebo b) tohto článku nariadenia článok 10 upravuje výnimku v prípadoch dohody o súdnej právomoci
20. Podľa čl. 15 ods. 1 oddielu 2 tohto nariadenia aj v situáciách, keď má právomoc vo veci samej súd iného členského štátu, majú v naliehavých prípadoch súdy členského štátu právomoc prijať predbežné opatrenia vrátane ochranných opatrení, ktoré sú dostupné podľa právneho poriadku daného členského štátu, s ohľadom na: a) dieťa, ktoré sa nachádza v danom členskom štáte, alebo b) majetok, ktorý patrí dieťaťu, a ktorý sa nachádza v danom členskom štáte. Ods. 2.) ak si to vyžaduje ochrana najlepšieho záujmu dieťaťa, súd, ktorý prijal opatrenia uvedené v odseku 1 tohto článku, bezodkladne informuje súd alebo príslušný orgán členského štátu, ktorý má právomoc podľa článku 7, alebo v relevantnom prípade súd členského štátu, ktorý už koná vo veci samej podľa tohto nariadenia, a to buď priamo podľa článku 86 alebo prostredníctvom ústredných orgánov určených podľa článku 76. Ods. 3) platnosť opatrení prijatých podľa odseku 1 zanikne, len čo súd členského štátu, ktorý má právomoc podľa tohto nariadenia rozhodovať vo veci samej, prijal opatrenia, ktoré považoval za primerané.
21. Podľa čl. 18 tohto nariadenia ak sa začalo konanie na súde členského štátu vo veci, v ktorej podľa tohto nariadenia nemá právomoc konať vo veci samej a ktorá patrí podľa tohto nariadenia do právomoci súdu iného členského štátu, súd aj bez návrhu vyhlási, že nemá právomoc.
22. Zo znenia nariadenia Rady 2019/1111 z 25. júna 2019 v súvislosti s preskúmavanou vecou vyplýva, že za rozhodujúce kritérium pre určenie právomoci súdov členských štátov vo veciach rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu sa považuje jednak obvyklý pobyt dieťaťa a posúdenie, či došlo k oprávnenému presťahovaniu maloletého dieťaťa z jedného členského štátu do iného členského štátu, alebo jeho neoprávnenému premiestneniu, alebo zadržiavaniu.
23. Pojem "obvyklý pobyt" je v súčasnosti štandardným pojmom, používaným v medzinárodných právnych nástrojoch. Nakoľko nie je v nariadení definovaný, súd pri posúdení otázky, či má osoba obvyklý pobyt na území určitého štátu, musí zobrať do úvahy vždy všetky relevantné skutočnosti konkrétneho prípadu. Treba však v tejto súvislosti zdôrazniť, že nariadenie sa neopiera o koncept obvyklého pobytu, ako ho môže chápať vnútroštátne právo členského štátu, ale používa ho ako autonómny koncept európskeho práva, pričom obsah tohto pojmu sa musí vykladať v súlade s cieľmi a účelom nariadenia. V kontexte slovenského právneho poriadku a jeho terminológie, preto pojem obvyklý pobyt nie je možné stotožňovať s technickoprávnym pojmom trvalý pobyt. Pre koncept obvyklého pobytu je totiž typickým jeho objektívny charakter, preto úmysel osoby zdržiavať sa na nejakom mieste nie je pre jeho posudzovanie rozhodujúci.
24. Podľa § 9 CSP, ak spor, alebo vec nepatrí do právomoci súdu Slovenskej republiky, súd konanie bezodkladne zastaví. Právomoc je jednou z podmienok konania (§161 CSP), ktorej existenciu súd skúma z úradnej povinnosti kedykoľvek počas konania. Nedostatok právomoci súdu prejednať a rozhodnúť konkrétny spor, alebo vec je neodstrániteľným nedostatkom podmienok konania, ktorý kedykoľvek počas konania vedie k zastaveniu konania (§ 9 a 10 CSP) a prípadne aj k súčasnému vyhláseniu o nedostatku právomoci. Ak súd zistí, že nie je daná jeho právomoc na prejednanie a rozhodnutie o veci s medzinárodným prvkom, konanie zastaví podľa ustanovenia § 161 ods. 2 CSP.
25. V danom prípade sa súd prvej inštancie správne zaoberal otázkou skúmania podmienok konania, či je, alebo nie je daná právomoc súdu vo veci konať a rozhodnúť a dospel k správnemu záveru, že právomoc na rozhodovanie v predmetnej veci nemá. Odvolacie námietky matky v celosti odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné. Zo skutkových tvrdení a ich preukázania listinnými dôkazmi, najmä rozhodnutiami českých súdov prijatých v tam prebiehajúcich konaniach vo veci maloletých detí vyplýva, že maloleté deti mali obvyklý pobyt v Českej republike, že k pobytu detí na území Slovenskej republiky počas výkonu osobnej starostlivosti matky (po rozhodnutí českého súdu o zverení maloletých detí do striedavej starostlivosti) otec súhlas matke nedal, čo vyplýva z využívania právnych postupov otca (namietanie registrácie trvalého pobytu maloletých detí v G. a prijatia maloletých detí na predškolské vzdelávanie v šk. roku 2024/2025 bez jeho súhlasu, namietanie právomoci slovenského súdu v skôr prebiehajúcom konaní na Okresnom súdu Trnava sp. zn 33P/92/2024, ako aj iniciovanie konaní na príslušnom súde v Českej republike). Napokon matka súhlas otca s premiestnením maloletých detí na Slovensko, resp. s akýmkoľvek ich dlhodobým pobytom na Slovensku doposiaľ nijako nepreukázala a nedisponuje ani rozhodnutím súdu v tejto otázke. Odvolací súd sa s argumentáciu matky o tom, že deti sa oprávnene zdržiavajú 1,5 roka na území Slovenskej republiky, čím mali nadobudnúť obvyklý pobyt na Slovensku nestotožnil a to v nadväznosti na hodnotenie podmienok a dôvodov a dočasného charakteru pobytu detí na Slovensku. S tvrdením matky, že maloleté deti sa na Slovensku nachádzajú oprávnene, keď otec nepodal návrh na návrat detí do Českej republiky do jedného roka od ich presťahovania (teda je s týmto stavom stotožnený), nemožno súhlasiť a prisvedčuje argumentácii otca, že maloleté deti nežijú kontinuálne 1,5 roka na území Slovenska, ale bez jeho súhlasu matku každý druhý týždeň nasledujú z dôvodu, že matka na Slovensku žije a v súlade s rozhodnutiami súdov Českej republiky sa nachádzajú na území Českej republiky v čase, počas ktorého je oprávnený vykonávať starostlivosť o deti osobne, kde navštevovali predškolské zariadenie a aktuálne boli aj prijaté na povinnú školskú dochádzku a od narodenia majú svoje sociálne zázemie. Sporné je aj preto tvrdenie matky, že maloleté deti na Slovensko „presťahovala“. Z obsahu spisu a tvrdení oboch rodičov vyplýva, že matka sa po rozhodnutí Obvodného súdu pre Prahu 5, ktorý rozsudkom zo dňa 28.02.2024, sp.zn. 50Nc/6286/2023 schválenou rodičovskou dohodou zveril maloleté deti do striedavej starostlivosti rodičov na týždennej báze, počas výkonu svojej osobnej starostlivosti zdržiavala s maloletými deťmi na Slovensku v G.. Otec k takémuto pobytu detí na Slovensku súhlas nedal. Akceptácia skutkovej okolnosti, že maloleté deti budú zverené do striedavej starostlivosti, ktorá bude matkou vykonávaná na Slovensku, nevyplýva ani z označeného rozhodnutia Obvodného súdu pre Prahu 5, v čase vyhlásenia ktorého (dňa 28.02.2024) mala matka bydlisko na území Českej republiky a súd okrem iného rozhodol, že jediným miestom odovzdávania a preberania detí počas trvania striedavej osobnej starostlivosti je Česká republika, E. X J., H.. Rodičovský spor
vyplývajúci zo svojvoľného rozhodnutia matky premiestniť maloleté deti na Slovensko je zrejmý a vyplýva aj z obrany otca, ktorý na príslušnom súde maloletých detí Obvodnom súde pre Prahu 5 inicioval konanie, v ktorom príslušný súd rozsudkom zo dňa 03.04.2024, sp.zn. 50Nc/6286/2023 v spojení s rozsudkom odvolacieho Mestského súdu v Prahe zo dňa 03.06.2024, sp.zn. 13Co/184/2024, určil, že bydliskom maloletých detí je E. X- D., D. XXXX/XX, XXX XX E., Česká republika, na základe čoho pri spornej otázke medzi rodičmi ustálil obvyklý pobyt maloletých detí v danom čase, čo vyplýva aj z odôvodnenia týchto rozhodnutí českých súdov. V tomto smere je potrebné konštatovať, že súdy Českej republiky sa v rámci svojich rozhodnutí vysporiadali tak s otázkou obvyklého pobytu maloletých detí, ako aj námietkami matky, ktoré sú v zásade totožné s jej námietkami a dôvodmi ohľadom spornej právomoci v tomto konaní a z ich odôvodnenia vyplýva záver, že ide o protiprávne konanie matky, ktorá bez súhlasu otca bydlisko detí do obce G., okr. Piešťany na Slovensku. Od vyššie uvedených rozhodnutí českých súdov o tejto spornej otázke rodičov, matka v žiadnom rozsahu nepreukázala zmenu pomerov na základe ktorých by bolo možné uzavrieť, že maloleté deti nadobudli obvyklý pobyt na Slovensku. Naopak otec predložil rozhodnutie Obvodného súdu pre Prahu 5 zo dňa 03.07.2025, č.k. 50P/247/2024-379, 12PaNc/202/2025, potvrdené Mestským súdom v Prahe zo dňa 11.08.2025 č.k. 13Co/245/2025-423, ktorým predbežným opatrením uložil matke povinnosť v čase, kedy má maloleté deti v starostlivosti zabezpečiť ich riadnu dochádzku v L. M. E. X D., E. K. XXX, do ktorej boli deti zapísané a prijaté rozhodnutím riaditeľa školy zo dňa 12.05.2025. Z obsahu týchto rozhodnutí českých súdov vyplýva konštatovanie, že bydlisko detí bolo v spore rodičov určené rozhodnutím súdu a to, že Okresný súd pre Prahu 5 koná aj o návrhu matky doručenom súdu dňa 16.06.2025, ktorým sa matka domáha vo veci samej nahradenia súhlasu otca so zápisom maloletých detí na Základnú školu I. XX, Slovenská republika.
26. V tejto súvislosti odvolací súd dopĺňa, že v prípadoch neoprávneného premiestnenia dieťaťa článok 9 Nariadenia Rady 2019/1111 z 25. júna 2019 vo všeobecnosti priznáva právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností súdom členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred svojím premiestnením, resp. zadržaním. Táto právomoc je v zásade zachovaná, k jej postúpeniu dochádza, len ak dieťa nadobudlo obvyklý pobyt v inom členskom štáte, a ak je okrem toho zároveň splnená aj jedna z alternatívnych podmienok uvedených v článku 9.. V danom prípade súdy Českej republiky vo veciach maloletých detí B. konajú a to aj na základe návrhu matky doručenom Okresnému súdu pre Prahu 5 dňa 16.06.2025 vo veci nezhody rodičov. Už len z tohto dôvodu je potrebné odvolacie dôvody a návrhy matky v tomto konaní považovať za plne neopodstatnené. Súdy Českej republiky teda v zmysle zachovanej právomoci vo veci maloletých detí naďalej konajú a rozhodujú. Matka nepreukázala úspešné namietanie právomoci súdov Českej republiky vo veci maloletých detí konať, naopak, rozhodnutia vo veci nezhody rodičov sa domáha svojim návrhom na Okresnom súde pre Prahu 5.
27. Odvolací súd dopĺňa, že o návrhu matky na nariadenie neodkladného opatrenia nebolo dôvodné rozhodnúť ani podľa čl. 15 nariadenia, nakoľko nemožno ustáliť, že ide o naliehavý prípad a maloleté deti by sa ocitli v situácii ohrozujúcej ich život, zdravie alebo v inej závažnej situácii ohrozujúcej ich zdravý vývoj, keď maloleté deti sú riadne prijaté na povinnú školskú dochádzku v Základnej škole E. X D., E. K. XXX, a uznesením Obvodného súdu pre Prahu 5, zo dňa 03.07.2025, sp.zn. 50P/247/2024-379, 12PaNc/202/2025, v spojení s uznesením Mestského súdu v Prahe zo dňa 11.08.2025 č.k. 13Co/245/2025-423 bola matke uložená povinnosť túto zabezpečiť aj počas jej osobnej starostlivosti.
28. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.
29. O náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 52 CMP v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 CSP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
30. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 2 ods. 1 CMP, § 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).