Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

K2-29C/58/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

O. súd L. II sudkyňou C. G. v spore žalobcu: A. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. č. 8, L., práv. zast.: K. kancelária D.. C.. C. L. V.., so sídlom Ku D. 4, XXX XX L., proti žalovanému: E. republika, v mene ktorej koná G. vnútra E. republiky, so sídlom D. 2, R., o zaplatenie nemajetkovej ujmy takto

rozhodol:

I. Q. je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu X.XXX € a to do X dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Vo zvyšku žalobu z a m i e t a.

B.. Q. má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnej výške, o ktorej rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

odôvodnenie:

X. Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa XX.XX.XXXX domáhal prostredníctvom svojho právneho zástupcu zaplatenia peňažnej náhrady vo výške X.XXX € a náhrady trov konania.

X. V žalobe žalobca okrem iného uviedol, že svoj nárok uplatňuje ako nárok na náhradu škody spodobený žalovaným v dôsledku porušenia práva Y. únie k jeho ujme. V okolnostiach prípadu je potrebné uviesť, že týždenný pracovný čas žalobcu ako príslušníka hasičského zboru E. republiky sa skladá zo XX,X hodinových pracovných zmien, po ktorých nasleduje X,X hodinová pohotovosť (t.j. XX hodinové zmeny) v takom rozsahu, že súhrn takto „naskladaného“ týždenného pracovného času pravidelne prekračuje XX hodín. S. dovoleného rozsahu týždenného pracovného času zamestnancov (vrátane hasičov) tvorí predmet úpravy práva Y. únie (ďalej len „ EÚ“), ktoré záväzne určuje dĺžku týždenného pracovného času na XX hodín. C. sa o E. XXXX/XX/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ktorá zjednocuje ustanovenia smernice XX/XXX/ ES) pričom jej porušenie členským štátom EÚ vyvoláva jeho zodpovednosť podľa práva EÚ a pre osoby postihnuté takýmto porušením zakladá právo na náhradu spôsobenej ujmy pred vnútroštátnymi súdmi členského štátu. O takýto prípad sa jedná aj u žalobcu. K. už bolo spomenuté v okolnostiach prípadu žalobcu sa jedná o E. XX/XXX/ES a E. XXXX/XX/ES Y. parlamentu a A. zo 4. novembra XXXX o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ktorá zjednocuje ustanovenia smernice XX/XXX/ ES). B. základným cieľom je zaručiť lepšiu ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov garantovaním minimálneho denného a týždenného času odpočinku, ďalej primeraných prestávok v práci ako aj stanovením maximálneho týždenného pracovného času. S. ochrana bezpečnosti a zdravia pracovníkov sa zabezpečuje tým, že členské štáty EÚ sú povinné zabezpečiť pracovníkom právo na stanovený týždenný pracovný čas ako aj minimálny čas odpočinku. Čl. X písmeno b) E. XXXX/XX/ ES (G. týždenný pracovny čas) stanovuje, že: „D. pracovný čas pre každé obdobie siedmych dní vrátane nadčasov neprekročí XXhodín“. F. článok ukladá členským štátom opatreniana zabezpečenie toho, aby priemerný pracovný čas na každé obdobie X dní vrátane nadčasov neprekročil XX hodín a pracovníkom garantuje právo na XX hodinový týždenný

pracovný čas, ktoré im vyplýva priamo z práva EÚ. E. dvor EÚ (ďalej len Y.) súčasne spresnil, že aj v prípade hasičov nariadená pracovná pohotovosť na pracovisku tvorí súčasť ich týždenného pracovného času ktorá v spojení s ich „riadnym“ pracovným časom nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas. D. na rozhodnutia Y.: vo veci C-XXX/XX G. Fuß tykajúcej sa pracovnej doby a právneho režimu pohotovosti u nemeckých hasičov, vo veci C-XXX/XX J. H. tykajúcej sa pracovnej pohotovosti lekárov na pracovisku. Je zrejmé, že podľa Y. je rozhodujúcim faktorom pre posúdenie či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas v pohotovostnej službe, ktorú pracovník skutočne vykonáva na svojom pracovisku skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané služby. D. je tieto povinnosti potrebné považovať za výkon pracovnej činnosti pracovníka. V dôsledku toho kvalifikácia pracovného času ako doby prítomnosti zamestnanca na pracovisku nemôže závisieť od intenzity činnosti pracovníka, ale vyplýva výhradne z jeho povinnosti byť k dispozícii zamestnávateľovi. (A. Y. C-XX/XX,Dellas,bod. XX, XX.). Z. rozsudky Y. potvrdzujú, že členské štáty EÚ nemôžu jednostranne určovať rozsah pôsobnosti Čl. X písmena b) E. XXXX/XX/ES tak, žeby XX hodinový pracovný čas viazali na nejakú podmienku, prípadne by ho určitým spôsobom svojvoľne porušovali. K. vnútroštátna právna úprava členského štátu, ktorá umožňuje, aby bol týždenný pracovný čas dlhší ako XX hodín vrátane pracovnej pohotovosti na pracovisku je v rozpore s požiadavkami Čl. X písmeno b) E. XXXX/XX/ES (bod XXX rozsudku Y. C-XXX/XX, D.). U. tomu, že príloha č. X k Q. o hasičskom a záchrannom zbore (ďalej len „Q. o hasičskom zbore“ alebo „Q.“) uvádza, že do jeho znenia bola prebratá E. Y. parlamentu a A. XXXX/XX/ES zo 4. novembra XXXX o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (bod 6. D. č.X), znenie jeho príslušných ustanovení túto skutočnosť nepotvrdzuje. V okolnostiach prípadu žalobcu je potrebné uviesť, že žiadne ustanovenie Q. o hasičskom zbore nepotvrdzuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich týždenného pracovného času v zmysle úniového práva. V tomto smere sa Q. o hasičskom zbore ako právna úprava lex specialis odlišuje od § 96 Q. práce, ktorý zohľadňuje uvedenú E. ES a na ňu nadväzujúcu judikatúru Y. (a túto skutočnosť výslovne potvrdzuje vo svojom odseku X). Q. práce sa však na právnu kvalifikáciu pohotovosti na príslušníkov hasičského zboru nevzťahuje. G. nedostatkom zákona o T. a záchrannom zbore je, že zo E. XXXX/XX/ES nepreberal ustanovenia jej Čl. X písmeno b) stanovujúce dĺžku týždenného pracovného času na XX hodín napriek tomu, že podrobne definuje termíny služobná doba, služobná pohotovosť spôsoby ich finančného ohodnotenia a pod. Z. pochybenia v Q. o hasičskom zbore nemajú len abstraktný význam, keďže podľa práva EÚ takáto úprava je na ujmu jeho príslušníkom, pretože im spôsobuje škodu, náhrady ktorej sa môžu domáhať pred vnútroštátnymi súdmi. K. už bolo spomenuté jej podstata spočíva v tom, že služobnú pohotovosť hasičov Q. o hasičskom zbore nepovažuje za súčasť ich týždenného pracovného času v zmysle úniového práva v dôsledku čoho dochádza k jeho pravidelnému prekračovaniu. F. právna úprava nie je v súlade s Čl. X (definícia pracovného času) ako aj Čl. X ods. X písmeno b) E. XXXX/XX/ ES (XX hodinový týždenný pracovný čas) E. republikou ako členským štátom EU a zakladá jej povinnosť na náhradu škody takto postihnutým jednotlivcom v rámci a prostredníctvom súdnych konaní pred vnútroštátnymi súdmi. E., že týždenný pracovný čas hasičov prekračuje XX hodín žalobca dokumentuje listinami o týždennej dochádzke ktoré sú priložené k tejto žalobe. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že transpozícia smerníc nie je samoúčelná, nakoľko jej prostredníctvom sa do vnútroštátnych právnych poriadkov členských štátov EÚ vnášajú požiadavky úniového práva a dosahuje výsledok požadovaný úniovým zákonodarcom. E. prebratia smerníc v súlade s požiadavkami úniového zákonodarcu na prvom mieste potvrdzuje samotná prax uplatňovania jej pravidiel ustanovení prostredníctvom vnútroštátnych preberacích zákonov t.j. v danom prípade zákona č.XXX/XXXX Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore. Je zrejmé, že vo veci žalobcu výsledok jeho uplatňovania nie je v súlade s úniovou požiadavkou XX hodinového týždenného pracovného času pre členov hasičského a záchranného zboru SR a jeho prostredníctvom sa nezaručuje plná účinnosť úniového práva na území E. republiky čo je v rozpore s Čl. X L. znenia Q. o európskej únii z r.XXXX. U. je preto možné v žiadnom prípade tvrdiť, že prebratie smernice XXXX/XX/ES do zákona č.XXX/XXXX Z.z. v znení neskorších predpisov, je v súlade s úniovým právom, pokiaľ sa jeho uplatňovaním jej nedosahuje stav požadovaný E.. Čl.X písmeno b) E. XXXX/XX/ES ukladá členským štátom povinnosť dosiahnuť určený výsledok, ktorý nie je obmedzený žiadnou podmienkou a fixuje stanovenie hranice týždenného pracovného času na XX hodín vrátane nadčasov. H. na túto formuláciu Y. vo veci C-XXX/XX, G.Fuß uviedol, že Čl. X písmeno b) E. XXXX/ XX/ES má priamy účinok (bod XX), keďže priznáva priamo jednotlivcom právo, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. B. o právo na to, aby v členskom štáte EÚ priemerný týždenný čas pracovníka neprekračoval týždennú hranicu XX hodín. V zmysle uvedeného rozhodnutia Y. má preto aj žalobca pracujúci v T. a záchrannom zbore SR právo dovolávať sa porušenia Čl. X

písmeno b) E. XXXX/XX voči žalovanému v dôsledku toho, že jeho pracovná (služobná) pohotovosť sa nezapočítava do týždenného pracovného času pričom jej nezapočítanie (zakázané právom EÚ) má za následok, že žalobca pracuje týždenne dlhšie ako XX hodín čím dochádza k porušeniu jeho práva podľa Čl. X písmeno b) E. XXXX/XX/ES. Y. v prípade C-XXX/XX G. Fuß vyslovne potvrdil, že : „...D. ktorý ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora odpracoval týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený v článku X písmeno b) E. XXXX/XX o niektorých aspektoch organizácie pracovného času sa môže dovolávať práva S. na vyvodenie zodpovednosti orgánov dotknutého členského štátu s cieľom získania náhrady škody vzniknutej v dôsledku porušenia tohto ustanovenia...“ (ods.X H. časti rozsudku Y.). neobsahuje ustanovenia tykajúce sa samotného procesu náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. V prípade neexistencie ustanovení práva EÚ v tejto oblasti, je na vnútroštátnom práve každého členského štátu, aby pri rešpektovaní zásad rovnocennosti a efektivity určilo či škoda vzniknutá pracovníkovi v dôsledku porušenia právnej normy EÚ má byť nahradená udelením dodatočného náhradného voľna alebo finančným odškodnením a tiež aby definovalo pravidlá tykajúce sa spôsobu a výpočtu tejto náhrady. A. Y. sa v tejto súvislosti obmedzujú na formulovanie zásad, ktoré je potrebné rešpektovať pred súdnymi orgánmi členských štátov v konaniach o náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia práva EÚ. D. sa jedná o rozsah náhrady škody spôsobenej porušením práva EÚ jednotlivcovi táto musí byť primeraná, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho úniových práv. Vo svojom rozsudku vo veci C-XX/XX (R. du D., bod XX) Y. zdôraznil, že vnútroštátny súd sa v konaní o náhradu škody musí osobitne zabezpečiť, že zvolený spôsob náhrady škody je v súlade so zásadou rovnocennosti (ekvivalencie), ktorú treba posúdiť s prihliadnutím na náhrady škody poskytované vnútroštátnymi súdmi v rámci sťažností alebo podobných žalôb vychádzajúcich z vnútroštátneho práva (bod XX citovaného rozsudku Y.). V dôsledku toho musí každý člensky štát vo vzťahu k nárokom na náhradu škody, ktoré majú základ v práve EÚ napraviť následky spôsobenej škody podľa svojho vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nesmú byť menej výhodné ako podmienky tykajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada rovnocennosti) a nemôžu byť upravené tak aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady pred vnútroštátnymi súdmi (zásada efektivity). (k tomu pozri A. Y. C-XXX/XX,Test V., bod XXX). Je rovnako úlohou vnútroštátneho súdu, aby posúdil, či boli naplnené úniové podmienky vzniku zodpovednosti členského štátu. V zmysle stabilizovanej judikatúry ide konkrétne o to, či cieľom porušenej právnej normy EÚ bolo priznať jednotlivcom práva, či porušenie takejto normy bolo dostatočne závažné a či medzi týmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť. (C- XXX/XX,Fuß,bod.XX,C-XXX/ XX,Trasportes Z. y E. I.,bod.XX). Y. v tejto súvislosti tiež uviedol, že tieto tri podmienky musia byť splnené ak sa jedná o stratu alebo škodu pričom náhrada za ne je podmienená výsledkom v rozpore s úniovým právom alebo nekonaním zo strany členského štátu napríklad v prípade netranspozície smernice alebo v prípade že bol legislatívny alebo administratívny akt prijatý v rozpore s komunitárnym právom bez ohľadu na to či ho prijal samotný člensky štát alebo verejnoprávna inštitúcia právne nezávislá od štátu (C-XXX/ XX, T., bod XX.) Q. tvrdí, že v jeho prípade boli splnené úniové podmienky založenia zodpovednosti E. republiky zastúpenej G. vnútra SR, za porušenie jeho práva garantovaného Čl.X písmeno b) E. XXXX/XX/ES, z ktorých vyplýva jeho nárok na náhradu takto spôsobenej škody. E. tvrdenie opiera o judikatúru Y. a to predovšetkým o judikát vo veci G.Fuß (C-XXX/XX). D. sa jedná o praktické uplatnenie práva na náhradu škody spôsobenej porušením úniového práva fyzickej osoby ako aj spôsob jej výpočtu samotná E. XXXX/XX/ES neobsahuje ustanovenia upravujúce proces náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení a ani stanovenia jej výšky. Aj rozsudky Y. sa obmedzujú len na formulovanie zásad, ktoré treba rešpektovať pred súdnymi orgánmi členských štátov v konaniach o náhradu škody vzniknutej jednotlivcom v dôsledku porušenia ich práv garantovaných právnym poriadkom EÚ. D. ide rozsah náhrady škody spôsobenej porušením práva EÚ, jednotlivcovi táto má byť primeraná, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu úniových práv. D. judikatúry Y. tykajúcej sa priamo škôd vznikajúcim hasičom pre nerešpektovanie XX hodinovej pracovnej doby podľa E. XXXX/XX/ES treba pod škodou rozumieť: „škodu ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku na ktorý by mal nárok ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený Čl.X písmeno b) E. XXXX/XX/ES rešpektovaný“ (bod XX rozsudku Y. vo veci C XXX/XX G.Fuß). V tejto súvislosti uvádza čl.X bod X D. E. č.XXXX/XX/ES, že pojem „odpočinok" znamená, že pracovníci by mali mať primeraný čas odpočinku, trvanie ktorého sa musí vyjadriť v jednotkách času. D. spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku a primerané prestávky v práci. V tejto súvislosti je tiež potrebné zaviesť „maximálnu hranicu týždenného pracovného času“.

V okolnostiach prípadu žalobcu preto treba za primeraný odpočinok v zmysle E. považovať taký, ktorý by mal nasledovať po XX hodinovej týždennej pracovnej dobe zahrňujúcej jeho služobnú pohotovosť na pracovisku. N. nerešpektovanie takto určeného úniového týždenného pracovného času podľa E. XXXX/XX/ES sa tiež môže prejaviť v rámci osobnostnej sféry fyzických osôb predovšetkým vo vzťahu k ochrane ich práva na zdravie (na jeho úroveň a kvalitu) a tiež na ich celkovú fyzickú a/alebo morálnu integritu. D. prvej smernice A. XX/XXX/ES z XX.XX.XXXX, ktorá sa týka niektorých aspektov organizácie pracovnej doby v tejto súvislosti zdôrazňuje, že : „v záujme zaistenia bezpečnosti a zdravia pracovníkov spoločenstva im musí byť poskytnutá minimálna denná, týždenná ročná doba odpočinku a primerané prestávky v práci. V tejto súvislosti je tiež potrebné zaviesť maximálnu hranicu týždenného pracovného času“. D. platnej E. XXXX/XX/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času okrem potvrdenia uvedeného záväzku členských štátov uvádza tiež špecifikuje že : „...dlhé doby nočnej práce môžu poškodiť zdravie pracovníkov a ohroziť bezpečnosť na pracovisku ...“ a tiež, že : „...treba obmedziť trvanie nočnej práce vrátane nadčasov...“ (body X a X D.). O. pracovníka by mal byť dostatočne dlhý a nepretržitý, aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia úraz ani sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia zdravie...“ K. slovenského právneho poriadku potvrdzuje neexistenciu osobitnej právnej úpravy obsahujúcej náležitosti konania o náhradu škody spôsobenej porušením úniových práv jednotlivcov a ani pravidlá použitím ktorých by sa dalo dospieť k stanoveniu výšky náhrady. V dôsledku toho a vychádzajúc z povahy škody ktorá má nemajetkovú povahu (škoda vzniknutá v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal žalobca nárok v prípade rešpektovania jeho XX hodinovej týždennej pracovnej doby), ako aj z podmienok jej uplatnenia je v slovenskom právnom poriadku možno použiť pravidlá tykajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej osobe ktorá podľa §§ 11- XX O. zákonníka ( ďalej len „OZ“), nakoľko tieto ustanovenia upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody žalobcu v dôsledku porušenia jeho úniového práva. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že aj úniové právo uznáva, že v dôsledku jeho porušenia môže dôjsť u poškodenej osoby k náhrade nemateriálnej ujmy.(Čl.XX U. EU č.XXXX/XXX o o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov). V dôsledku toho (a berúc do úvahy citovanú judikatúru Y.) možno nárok na náhradu takto vzniknutej škody podľa úniového práva posúdiť ako nemajetkovú ujmu v zmysle slovenského práva, k náhrade ktorej dochádza v peniazoch. Q. možnosť jej úhrady v peniazoch umožňuje ods.X , pretože ju nepodmieňuje výlučne situáciami zníženia dôstojnosti fyzickej osoby v značnej miere alebo jej vážnosti v spoločnosti. (formulácia „najmä“). Z. ods.X totiž uvádza prípady, kedy je možné s ohľadom na intenzitu zásahu priznať náhradu nemajetkovú ujmy v peniazoch len demonštratívne. U. preto túto možnosť spájať iba so zásahmi proti dôstojnosti fyzickej osoby a jej vážnosti v spoločnosti. (k tomu pozri rozsudok NS ČR XXCdo XXXX/XX). D. uplatnenia vnútroštátnej zodpovednosti spôsobenej zásahom do osobnosti fyzickej osoby podľa sú v zásade identické s tými, ktoré sú obsiahnuté v režime úniovej zodpovednosti, nakoľko sa rovnako predpokladá existencia zásahu spôsobilého objektívne vyvolať nemajetkovú ujmu, ďalej že musí ísť o zásah neoprávnený (t.j. zásah ktorý je v rozpore s objektívnym právom) a napokon že musí existovať príčinná súvislosť medzi uvedenými podmienkami. D. konania o náhradu nemajetkovej ujmy súčasne spĺňa požiadavky zásad úniového práva na rovnocennosť (ekvivalenciu) s prihliadnutím na náhrady poskytované vnútroštátnymi súdmi v rámci sťažností alebo podobných žalôb opierajúcich sa o vnútroštátne právo, ako aj efektivity nakoľko nejde o konanie ktoré by prakticky znemožňovalo alebo nadmerne sťažovalo získanie náhrady nemajetkovej ujmy za porušenie úniového práva jednotlivca pred vnútroštátnym súdom. H. na procesnú absenciu ako úniovej tak aj špeciálnej vnútroštátnej právnej úpravy by sa mal postup súdu v konaní o náhradu škody spôsobenej žalobcovi porušením úniového práva spravovať existujúcimi vnútroštátnymi pravidlami, t.j. že súd priznáva peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (vrátane jej konkrétnej výšky), na základe vlastnej úvahy a pri zohľadnení všetkých okolností prípadu. Do úvahy je potrebné brať primeranosť takto poskytovanej náhrady ktorou sa má zabezpečiť účinné zmiernenie vzniknutej nemajetkovej ujmy.

X. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa XX.XX.XXXX. Vo svojom vyjadrení okrem iného uviedol, že rozsah pôsobnosti E. XXXX/XX/ES je pozitívne vymedzený v čl. X ods. X E. XX/XXX/ EHS ako aj negatívne vymedzený v čl. X ods. X E. XX/XXX/EHS. B. povedané, E. XXXX/XX/ES sa neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. H. na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času sa E. XXXX/XX/ ES na služobný pomer príslušníkov T. a záchranného zboru nevzťahuje v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť porušené tak ako to tvrdí žalobca. D. názoru žalovaného preto štátnu službu príslušníkov T. a záchranného zboru, vykonávajúcich zásahovú činnosť (ktorá je špecifická

nerovnomerným rozvrhnutím služobného času, na ktorý priamo nadväzuje určená služobná pohotovosť) možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti E. XX/XXX/EHS v čl. X ods. X E. XX/XXX/EHS. O. štandardným pracovnoprávnym vzťahom štátna služba príslušníkov T. a záchranného zboru vykazuje aj špecifikáštátnej služby príslušníkov D. zboru ako aj profesionálnych vojakov (napr. v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia, prísnej subordinácii a pod.). A. úlohy, ktoré príslušníci T. a záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa civilnej ochrany, integrovaného záchranného systému ako aj právnej úpravy samotného T. a záchranného zboru, bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“ v zmysle čl. X ods. X E. XX/XXX/EHS. T. a záchranný zbor, resp. jeho príslušníci vykonávajúci zásahovú činnosť, plnia okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi, aj úlohy na úseku civilnej ochrany obyvateľstva, predovšetkým v oblasti priameho výkonu záchranárskych činností. Z tohto dôvodu sú činnosti vykonávané príslušníkmi T. a záchranného zboru pri zásahovej činnosti práve tými osobitnými činnosťami služieb civilnej ochrany, na ktoré sa E. XX/XXX/EHS nevzťahuje. B. povedané, v súčasnosti iné zložky (okrem T. a záchranného zboru), ktorým by boli zverené činnosti služieb civilnej ochrany neexistujú. U. E. XXXX/XX/ES sa na príslušníkov T. a záchranného zboru v prípade služobného času ako aj ich odmeňovania nevzťahuje, je táto oblasť v plnej miere v pôsobnosti vnútroštátnej právnej úpravy. H. na uvedené sa príslušné ustanovenia E. XXXX/XX/ES na prípad žalobcu nemôžu aplikovať, preto žalobcovi v zmysle žaloby nemohla vzniknúť žiadna škoda. Q. pre nestransponovanie smernice, resp. pre nesprávnu transpozíciu smernice môže podať: 1. Y. L., priamo na Y., 2. fyzická/ právnická osoba, ktorá bola týmto priamo dotknutá, t.j. došlo k porušeniu/poškodeniu jej práv a to na vnútroštátny súd členského štátu EU. Q. však nezažaloval svojho zamestnávateľa, ale štát, v mene ktorého koná ten ústredný orgán verejnej správy, do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre T. a záchranný zbor, čo je zásadný rozdiel v označení žalovaného, teda v jeho pasívnej vecnej legitimácii. U., ak mal žalobca za to, že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť nad smernicou povolený limit, mal na túto skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného v súlade s § XX ods. X zákona č. XXX/XXXX Z. z. a žiadať, aby mu táto nebola určovaná z dôvodov, ktoré v žalobe uvádza. Q. tak nielenže neurobil, ale navyše za každú hodinu určenej služobnej pohotovosti, vrátane tých hodín, o ktorých tvrdí, že mali byť vykonané nad limit určený smernicou, mu boli riadne vyplatené príslušné zložky služobného príjmu, resp. poskytnuté náhradné voľno. Ak má žalobca za to, že smernica nebola v jeho prípade správne použitá, žalovaný namieta nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie z dôvodu, že táto mu nie je daná. E. XXXX/XX/ES v zásade ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času, pokiaľ ide o doby denného odpočinku, prestávok v práci, týždenného odpočinku, maximálneho týždenného pracovného času, ročnej dovolenky a aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce. E. upravujúca minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času bola transponovaná do slovenského právneho poriadku okrem iného zákonom č. XXX/XXXX Z. z., čo je uvedené aj v transpozičnej prílohe č. X zákona pod bodom 6. Q. konštatuje, že malo dôjsť k nesprávnej transpozícii E. XXXX/XX/ES do zákona č. XXX/XXXX Z. z. podľa ktorého sa podľa žalobcu doba služobnej pohotovosti nezapočítava do týždenného pracovného času hasičov. D. žalovaného však takéto tvrdenia žalobcu nie sú opodstatnené. V zmysle čl. X ods. X E. XXXX/ XX/ES je teda pracovným (služobným) časom akýkoľvek čas, počas ktorého zamestnanec pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade so vnútroštátnymi právnymi predpismi. Do služobného času teda spadá samotný výkon pracovných úloh na pracovisku na základe pokynov zamestnávateľa ako aj zdržiavanie sa na pracovisku k dispozícii zamestnávateľa na základe jeho nariadenia, napr. vo forme pracovnej pohotovosti. D. ustálenej judikatúry E. dvora Y. únie je totiž rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu „pracovný čas“ aj v pohotovostnej službe, ktorú pracovník vykonáva na svojom pracovisku, skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané služby. F. povinnosti je preto potrebné považovať za výkon činnosti tohto pracovníka. D. čas teda v sebe zahŕňa riadny pracovný čas, prácu nadčas a pracovnú pohotovosť na pracovisku. V prípade domácej pohotovosti E. dvor rozhodol, že do maximálneho týždenného pracovného času sa zarátava iba čas skutočného výkonu práce pre zamestnávateľa. Q. článku X ods. X E. XXXX/XX/ES je transponovaný v štvrtej hlave zákona č. XXX/XXXX Z. z. v ustanoveniach § 85 a nasl. upravujúcich služobný čas hasičov, služobnú pohotovosť, štátnu službu nadčas a dovolenku D. ustanovenia teda definujú služobný čas príslušníka hasičského a záchranného zboru ako časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom umožňuje rozvrhnúť služobný čas aj nerovnomerne a súčasne jasne definuje pojem služobný deň, za ktorý sa považuje vykonávanie štátnej služby podľa rozvrhu služobného času. Z uvedených ustanovení zákona č. XXX/XXXX Z. z. ďalej jasne vyplýva, že okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom

čase sa za výkon štátnej služby považuje aj služobná pohotovosť v štátnej službe vykonávaná v mieste výkonu štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho rozvrhnutia služobného času podľa § 91 zákona č. XXX/XXXX Z. z. a štátna služba nadčas podľa § 92 zákona č. XXX/XXXX Z. z. Z. § 86 ods. X a § 92 ods. X zákona č. XXX/XXXX Z. z. rozhodne nepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale ako už bolo uvedené vyššie, svojou formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. X zákona č. XXX/XXXX Z. z.) a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 9X ods. 2 písm. a) zákona č. XXX/XXXX Z. z.). D. nariadenej služobnej pohotovosti v štátnej službe podľa § XX ods. X písm. a) zákona č. XXX/XXXX Z. z. ide o služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ale mimo rozvrhnutia služobného času, čo je vyjadrené napríklad aj vo výške peňažnej náhrady za čas tejto služobnej pohotovosti v štátnej službe. Q. zrejme v tejto súvislosti opomenul, že ním citované ustanovenia zákona, najmä § 86 ods. X a § 92 ods. 1, rozhodne nepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale svojou formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. X zákona č. XXX/XXXX Z. z.) a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 9X ods. 2 písm. a) zákona č. XXX/XXXX Z. z.) a slová v § 92 ods. X zákona len vystihujú časovú kontinuitu medzi výkonom štátnej služby a služobnou pohotovosťou. V oboch prípadoch je však nesporné, že ide o výkon štátnej služby v rámci služobného času. Q. súčasne poukazuje aj na čl. XX E. XXXX/XX/ES, ktorý umožňuje dohodnúť aj priaznivejšie podmienky, napr. v kolektívnych zmluvách. F. žalovaného o služobnom čase podporuje aj L. zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov T. a záchranného zboru na rok XXXX, ktorá vo väzbe na citované ustanovenia zákona v článku X s nápisom „E. čas“ rozvrhuje služobný čas na vykonávanie štátnej služby a služobnú pohotovosť. V tejto súvislosti neobstojí ani tvrdenie žalobcu opierajúce sa o znenie § 97 ods. X zákona č. XXX/XXXX Z. z. ktorý vymedzuje, čo sa posudzuje ako vykonávanie štátnej služby. D. žalobcu služobná pohotovosť nie je výkonom štátnej služby, čo odvodzuje od skutočnosti, že sa v tomto ustanovení neuvádza služobná pohotovosť v štátnej. Q. poznamenáva, že v cit. ustanovení sa neuvádza ani služobná pohotovosť v štátnej službe,ale ani samotný výkonštátnej služby,pretože v tomto ustanovení ide o výpočet časov, súvisiacich s činnosťami (napr. zvyšovania kvalifikácie, účasť na rekondičnom pobyte, ale napr. aj dovolenka, materská dovolenka, rodičovská dovolenka), ktorým zákon priznáva na vymedzené účely (napr. sociálne zabezpečenie) rovnaké účinky, ako keby v tom čase príslušník alebo príslušníčka T. a záchranného zboru skutočne vykonávali štátnu službu. Y. rozlíšenie jednotlivých častí služobného času je teda upravené v L. zmluve pre príslušníkov T. pre rok XXXX, kde v čl. X ods. X sa taktiež uvádza, cit.: „D. príslušníkov vykonávajúcich štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom je služobný čas rozvrhnutý spravidla na XX,X hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby, v trvaní X,X hodín v jednej XX - hodinovej zmene.“ D. ods. X čl. X kolektívnej zmluvy sa za štátnu službu považuje tiež práca nadčas, t.j. štátna služba vykonávaná nad rámec určeného služobného času, resp. nad určený týždenný služobný čas, na príkaz nadriadeného alebo s jeho súhlasom. H. na uvedené žalovaný má za to, že vyššie uvedené ustanovenia § 85, § 91, § 92 zákona č. XXX/XXXX Z. z., ako aj ustanovenia platnej kolektívnej zmluvy (čl. 8) plne transponujú čl. X ods. X E. XXXX/XX/ES. L. pre limity pracovného času ustanovuje čl. X E. XXXX/XX/ES s názvom „G. týždenný pracovný čas.“ E. XXXX/XX/ES pripúšťa výnimku zo stanoveného limitu za dodržania nasledujúcich kumulatívnych podmienok: písomný súhlas zamestnanca s výkonom práce nad zákonom a smernicou povolený maximálny limit počtu hodín, zamestnávateľ vedie aktuálne záznamy o všetkých zamestnancoch, ktorí vykonávajú takúto prácu a poskytne na požiadanie informáciu o prípadoch , kedy zamestnanci dali súhlas k práci presahujúcej XX hodín v dobe siedmich dní, čo sa vypočíta ako priemer za referenčné obdobie, zamestnávateľ dodržiava všetky všeobecné zásady ochrany bezpečnosti a zdravia zamestnancov pri práci, žiadnemu zamestnancovi nevznikne zo strany zamestnávateľa ujma za to, že nie je ochotný súhlasiť s vykonávaním takejto práce. D. E. XXXX/XX/ES teda priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní nesmie prekročiť XX hodín vrátane nadčasov, pričom týždenný pracovný čas pre každého zamestnanca musí byť ustanovený zákonom, správnym opatrením alebo kolektívnou zmluvou. E. XXXX/XX/ES tiež umožňuje ustanoviť odlišne referenčné obdobie iné ako X dní, čo prichádza do úvahy najmä pri nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase. W. XX E. XXXX/ XX/ES stanovuje na účely uplatnenia maximálneho týždenného pracovného času referenčné obdobie na X mesiace. Čl. XX ods. X E. XXXX/XX/ES poskytuje protipožiarnym službám možnosť uplatnenia výnimky a určiť dlhšie referenčné obdobie prípadne na X mesiacov, alebo ak je to uvedené v kolektívnej zmluve, tak na celých XX mesiacov. D. uplatnenia takéhoto iného referenčného obdobia navyše je, že príslušným pracovníkom sa poskytne rovnocenný náhradný čas odpočinku alebo (vo výnimočných prípadoch), kde z objektívnych dôvodov nie je možné poskytnúť taký čas odpočinku, sa príslušným

pracovníkom poskytne primeraná ochrana. Q. č. XXX/XXXX Z. z. upravuje limity dĺžky služobného času tak, že pri rovnomernom služobnom čase je služobný čas príslušníka XX hodín týždenne v zmysle § 85 zákona č. XXX/XXXX Z. z.. D. § 91 ods. X zákona č. XXX/XXXX Z. z. možno hasičovi prikázať v kalendárnom roku službu nadčas v rozsahu najviac XXX hodín, čo je v priemere X,X hodín týždenne. K. vyplýva z ustanovenia § 86 ods. X zákona č. XXX/XXXX Z. z. môže byť služobný čas hasičov rozvrhnutý aj nerovnomerne. D. nerovnomernom rozvrhnutí však nesmie byť dĺžka riadneho služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako XX hodín. V. dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac XX hodín v služobnom dni podľa § 86 ods. X zákona č. XXX/XXXX Z. z.. V zmysle platnej kolektívnej zmluvy hasiči vykonávajúci štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom majú výkon štátnej služby v rámci XX hodinového riadneho služobného času alebo služobný čas rozvrhnutý na XX,X hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby, v trvaní X,X hodín v jednej XX hodinovej zmene v zmysle vyššie citovaného čl. X ods. X L. zmluvy pre príslušníkov T. pre rok XXXX. Čo sa týka referenčného obdobia, tak nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov podľa § 86 ods. X zákona č. XXX/XXXX Z. z., D. platnej kolektívnej zmluvy sa vykonávanie štátnej služby hasičov s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom rozvrhuje spravidla na obdobie jedného mesiaca. Z. referenčné obdobie však neodporuje tomu, aby bolo dodržané zákonné ustanovenie XX hodín priemerného týždenného služobného času v súlade s rozvrhnutými službami. Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že napriek tomu, že vnútroštátne právo neupravuje explicitne maximálny priemerný týždenný služobný čas uvedený konkrétnym počtom hodín, tak ako je tomu v E. XXXX/XX/ES, zákon č. XXX/XXXX Z. z. a kolektívna zmluva dostatočne ustanovujú počty hodín služobného času hasičov, počas ktorého hasiči vykonávajú štátnu službu, ako aj rozsah hodín služby nadčas za príslušný rok. Z uvedeného vyplýva, že dotknuté právne predpisy transponovali čl. X E. XXXX/ XX/ES správne. Q. žalovaný opätovne pripomína, že predpisy EÚ neprikazujú, aby konkrétny odsek, resp. článok smernice musel byť transponovaný iba do jedného článku, resp. odseku vnútroštátneho právneho aktu členského štátu EÚ. Q. nie je nutné, aby bol článok smernice transponovaný explicitne priamo do vnútroštátneho predpisu. D. žalovaného sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že by štát neprebral E. XXXX/XX/ES do zákona správne, preto sa mu nepodarilo ani preukázať, že by existovala údajná škoda, ktorá by bola v priamej príčinnej súvislosti s článkom X písm. b) E. XXXX/XX/ES. W. X E. XXXX/XX/ES je spomenutý v článku XX ods. X E., ktorý umožňuje členským štátom aby sa odchýlili od uplatňovania tohto článku, za predpokladu, že dodržujú všeobecnú zásadu ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov, pričom jedným z dôvodov na neuplatňovanie je situácia (ako to je v tomto prípade) keď sa jedná o protipožiarne služby a služby civilnej ochrany. D. by napriek vyššie uvedenej argumentácií súd dospel k názoru, že odchylná úprava nie je možná, tak žalovaný poukazuje na všeobecné podmienky vyplývajúce z judikatúry E. dvora, ktoré musia byť kumulatívne splnené na úspešné upletenie si nároku na náhradu škody za porušenie práva S.. F. podmienky sú definované nasledovne: 1) cieľom porušenej právnej normy S. je priznať jednotlivcom práva, 2) porušenie je dostatočne závažné a 3) medzi týmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje príčinná súvislosť. Q. má za to, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym spôsobom. V prvom rade žalovanému nie je zrejmé ako žalobcovi mohla vzniknúť ním uplatnená škoda. E. žalobca veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú mimochodom, bol žalobca v zmysle platnej vnútroštátnej legislatívy odmeňovaný. Q. chce zdôrazniť, že počas tejto služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadenízamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon práce na požiadanie svojho zamestnávateľa. D. nie je zásah, v takom prípade žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti (teda v čase, keď sa od neho nežiada výkon práce). A. tak v zmysle platnej legislatívy pri takto nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený resp. vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ si je vedomý a dokonca vytvára podmienky na oddych (spánok) zamestnanca, t.j. žalobcu. To znamená, že v čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu nevyžaduje „aktívna činnosť“ a teda mimo času skutočného výkonu práce môže žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. D. služobnej pohotovosti žalobca nemusí uskutočňovať žiaden výkon práce z vlastnej iniciatívy, ale iba na základe pokynu svojho zamestnávateľa. V zhrnutí to znamená, že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. U. tomu zamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t.j. nie len za vykonanú prácu, ale aj za takúto neaktívnu časť práce. Q. dostáva za takto stanovený čas pracovnú odmenu, ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade potreby (zásahu) bude k dispozícií. D. súd, napriek všetkým doteraz uvedeným skutočnostiam, dospeje k záveru, že služobná pohotovosť, ktorú vykonáva žalobca a za ktorú je riadne odmeňovaný, je

pracovným časom, a teda má sa zarátavať do pracovného fondu, samo o sebe to ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. V zmysle rozhodnutia E. dvora C- XX/XX R. du D. (bod XX) by mal vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu. Q. by chcel zdôrazniť, že žalobca do dnešného dňa nevyvinul žiadnu snahu na to, aby vzniku škody (ujmy) predišiel. To znamená, že žalobca žiadnym spôsobom neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, resp. do dňa podania žaloby zamestnávateľ žalobcu nemal vedomosť o tom, že výkon služobnej pohotovosti (za ktorú každý mesiac žalobca dostáva odmenu), považuje resp. pociťuje ako výraznú ujmu. Z vyššie uvedeného dôvodu, nebolo možné, aby zamestnávateľ včas zamedzil prípadný vznik takejto ujmy alebo aspoň obmedzil jej rozsah. D. zásady, ktorá je spoločná právnym systémom členských štátov, musí totiž poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama bude musia znášať škodu, vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila rozsah škody (rozsudky G. a i / A. a komisia, C-XXX/XX a C- XX/XX). Q. však žiadnym spôsobom neprejavil svoju nevôľu so súčasným stavom, čím by mohol obmedziť rozsah škody, ktorú mu mal žalovaný spôsobiť. O. formy a spôsobu výpočtu náhrady škody, E. dvor v rozhodnutí C- XXX/XX G. W. uviedol veľmi jasne, cit.: „ smernica XXXX/XX neobsahuje nijaké ustanovenie týkajúce sa náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. V prípade neexistencie ustanovení práva S. v danej oblasti je na vnútroštátnom práve dotknutého členského štátu, aby pri rešpektovaní zásad rovnocennosti a efektivity jednak určilo, či škoda vzniknutá pracovníkovi, ako je G. W. vo veci samej, v dôsledku porušenia právnej normy S., musí byť nahradená udelením dodatočného náhradného voľna alebo finančným odškodnením a jednak definovalo pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady.“ Q. si v tejto súvislosti dovoľuje poukázať na rozhodnutie O. súdu E. F., č. k. XC/XX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX v rovnakej právnej veci. Q. má za to, že čo sa týka posúdenia, či v prípade žalobcu došlo k porušeniu práva na maximálny XX hodinový týždenný pracovný čas, je potrebné zo strany žalobcu preukázať, či žalobca skutočne pracoval nad takýto limit za rozhodné obdobie. Q. totiž v žalobe nezohľadnil reálne odpracované hodiny vzhľadom na pohotovosť a nadčasy alebo dovolenku a práceneschopnosť, počas ktorých žalobca reálne nebol k dispozícii zamestnávateľovi, teda v týchto prípadoch nemožno hovoriť o vzniku škody, aj keď sa žalobcovi tento čas započítaval do odpracovaného času, ktorý mal zaplatený. U. všetky hodiny odpracovanej pohotovosti sú totiž hodinami nad maximálny limit pracovného času. F. je potrebné zohľadniť nerovnomerné rozvrhnutie služobného času u hasičov v referenčnom období X mesiacov. Q. v žalobe vychádzal len z priemerných hodnôt odpracovaného týždenného pracovného času ako aj času odpracovanej pohotovosti, avšak z uvedeného vôbec nevyplýva, či za konkrétne obdobie skutočne dochádzalo k prekročeniu maximálneho limitu pracovného času pri referenčnom období X mesiacov. D., že dôkazné bremeno je aj v tomto prípade na strane žalobcu V prípade, ak sa súd prvej inštancie nestotožní s právnym názorom žalovaného, s právnym názorom O. súdu E. F. v rozhodnutí č. k. XC/ XX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX žalovaný namieta neprimeranú výške požadovanej škody vzhľadom na rozhodovanie súdov v obdobných veciach (rozhodnutie O. súdu L. II, sp. zn. S. XX/S. zo dňa XX.XX.S., rozhodnutie O. súdu L. II, sp. zn. S. XX/S. zo dňa XX.XX.S., rozhodnutie O. súdu L. II, sp. zn. XXCpr XX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX, rozhodnutie O. súdu L. II, sp. zn. XXCpr X/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX, rozhodnutie O. súdu L. II, sp. zn. XXCpr XX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX, rozhodnutie O. súdu L. I, sp. zn. XXC XXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX, rozhodnutie O. súdu L. II, sp. zn. XXCpr XX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX, rozhodnutie O. súdu L. II, sp. zn. XXCpr XX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX). D. výška doposiaľ priznanej škody vo vyššie uvedených rozhodnutiach predstavuje sumu cca X.XXX,-eur. H. na námietku pôsobnosti E. XXXX/XX/ ES, námietku nedostatku splnenia procesných podmienok konania, námietku nedôvodnosti žaloby, žalovaný v súlade so zásadou hospodárnosti konania v zmysle čl. X V. a čl. XX V. navrhuje, aby sa súd pred ďalším postupom v konaní vysporiadal s vyššie uvedenými námietkami žalovaného.

X. Žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovaného okrem iného uviedol, že žalovaný vo svojom vyjadrení okrem iného argumentoval tým, že pôsobnosť uplatňovania E. XXXX/XX/ES je upravená nielen v jej Čl. X ods. X a X ale na základe odkazu ods. X W. X aj príslušnými ustanoveniami E. XX/XXX/EHS keďže : „F. smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činnosti verejné a súkromné v zmysle článku 2. E. XX/ XXX/EHS bez toho by boli dotknuté články XX,XX,XX,XX tejto smernice“. Na základe takéhoto prístupu žalovaný poukázal na Čl. X ods. X E. XX/XXX/EHS podľa ktorého sa : „F. smernica sa neuplatňuje... pre určité osobitné činnosti verejných služieb ako sú napríklad ozbrojené sily, polícia alebo na určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany„ v dôsledku čoho dochádza k záveru, že štátnu službu príslušníkov T. a záchranného zboru vykonávajúcich zásahovú činnosť možno : „jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie E. XX/XXX/ Y. o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany

zdravia pracovníkov pri prácu v zmysle jej článku X ods. X . O. štandardným pracovnoprávnym vzťahom štátna služba príslušníkov T. a záchranného zboru vykazuje aj špecifiká štátnej služby príslušníkov D. zboru ako aj profesionálnych vojakov. U. E. XXXX/XX/ES sa na príslušníkov hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času ako aj ich odmeňovania nevzťahuje je táto oblasť v plnej miere v pôsobnosti vnútroštátnej právnej úpravy. H. na uvedené sa príslušné ustanovenia E. XXXX/XX/ES na prípad žalobcu nemôžu aplikovať preto žalobcovi v zmysle žaloby nemohla vzniknúť žiadna škoda.“ O. sa o túto argumentáciu (a prostredníctvom zjednodušeného výkladu) žalovaný dochádza k záveru, že nakoľko hasiči sa podieľajú aj na civilnej ochrane obyvateľstva E. XXXX/XX/ES sa na nich nemôže vzťahovať a preto žalobcovi v zmysle žaloby nemohla vzniknúť žiadna škoda. H. a výkladom Čl. X ods. X E. XX/XXX/ES sa zaoberali viaceré rozsudky Y. výklad ktorých je všeobecne záväzný s ktorými je tvrdenie žalovaného v nesúlade. V prípade D. súd konštatoval, že : „Čl. X ods. X E. XX/XXX nevylučuje z jej pôsobnosti služby civilnej ochrany ako také ale len „určité osobitné činnosti“ týchto služieb ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto smernice“ (C- XXX/XX, bod. XX). V dôsledku toho „výnimka uvedená v Čl. X ods. X smernice XX/XXX/EHS bola prijatá len za účelom zabezpečenia riadneho fungovania služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku ak nastane osobitne vážna situácia lebo situácia osobitného rozsahu -napríklad katastrofa pre ktoré je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové záchranné tímy (bod. XX rozsudku). A. aj Z. Y. prijaté vo veci C-XX/XX potvrdzuje, že na „ činnosti zásahových síl verejnej hasičskej služby sa nevzťahuje výnimka uvedená v Čl. X ods. X smernice č.XX/XXX/EHS ale tieto činnosti naopak patria do pôsobnosti tejto smernice pokiaľ sú vykonávané za obvyklých podmienok“ (bod.XX). D. ide o novšiu judikatúru Y. možno spomenúť vec R. G.. F. závery sú potvrdené aj samotnou E. XXXX/XX/ ES, ktorá v W. XX ods. X bode iii) výslovne uvádza aj protipožiarne služby a služby civilnej ochrany. V tejto súvislosti možno uviesť, že slovensky zákonodarca rozhodol, že smernica XXXX/XX/ ES bude transponovaná do zákona č.XXX/XXXX Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore čo výslovne potvrdzuje jeho príloha č. X v bode 6. Q. tvrdí, že niektoré ustanovenia zákona č.XXX/ XXXX Z.z. sú rozpore so smernicou pretože ich uplatnením sa negarantuje XX hodinová pracovná doba pre hasičov. Na podporu svojho tvrdenia, že smernica bola riadne transponovaná do zákona č.XXX/ XXXX Z.z. žalovaný popisuje (cituje) akým spôsobom sa viaceré jej ustanovenia (vrátane Čl.X ods.1) premietli do Q. o hasičskom a záchrannom zbore a keďže sa tak po legislatívnej stránke stalo má za to, že transponovanie smernice bolo správne. F. výklad však nespĺňa požiadavky úniového práva nakoľko je len formálny a nedosahuje sa ním E. požadovaný výsledok t.j. zabezpečenie XX hodinového priemerného služobného času pre príslušníkov hasičského zboru E. republiky. Q. ustanovenie Q. o hasičskom zbore nestanovuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich týždenného služobného času. V tomto smere sa Q. o hasičskom zbore ako právna úprava lex specialis odlišuje od § 96 Q. práce, ktorý zohľadňuje uvedenú E. ES a na ňu nadväzujúcu judikatúru Y. (a túto skutočnosť výslovne potvrdzuje (vo svojom odseku X). Q. práce sa však v otázke právnej kvalifikácie pohotovosti na príslušníkov hasičského zboru nevzťahuje. E., že podľa Q. o hasičskom zbore pracovnú pohotovosť hasičov zákonodarca nekvalifikuje ako súčasť ich služobného času tiež výslovne potvrdzujú jeho viaceré ustanovenia: § 85 Q., § 9X, XX ods.2 Q., z citovaných ustanovení vyplýva, že služobná pohotovosť podľa Q. o hasičskom zbore sa nepovažuje za súčasť týždenného služobného času jeho príslušníkov, keďže „bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby“ a začína až po skončení výkonu štátnej služby v služobnom čase.“ Z. § 92 Q. o hasičskom zbore (E. pohotovosť v štátnej službe príslušníkov) výslovne potvrdzuje že služobný úrad môže nariadiť alebo s dohodnúť s pracovníkom aby sa mimo rámca rozvrhu služobného času a po vopred určený rozvrhnutia služobného času : „zdržiaval po určený čas na určitom mieste a bol pripravený na to, že bude povolaný na vykonávanie štátnej služby, ide o služobnú pohotovosť v štátnej službe“ (§ 92 ods.X Q.). F. nariadená služobná pohotovosť preto nie je výkonom štátnej služby nakoľko odráža len stav pripravenosti pracovníka na eventuálne vykonanie štátnej služby v prípade, že k nej bude povolaný. § 122 Q. potom spresňuje, že ak počas doby trvania služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu štátnej služby „takéto vykonanie štátnej služby je štátnou službou nadčas“ (ods. 2) a § 9X ods. 1 Q. tiež uvádza, že : „H. službou nadčas je aj služba ktorú príslušník vykonáva počas určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. X“. V tejto súvislosti treba upozorniť na to, že E. XXXX/XX/ES neupravuje žiadnu „prechodnú“ kategóriu medzi pracovným časom a časom odpočinku (C- XXX/XX,Vorel, bod XX,C-XXX/ XX, bod.XX) ako zákon č.XXX/XXXX Z.z. vo forme služobnej pohotovosti hasiča na pracovisku. V dôsledku toho by bolo požiadavke E. možné vyhovieť len vtedy ak by sa pracovná pohotovosť hasiča na pracovisku považovala za súčasť jeho pracovného času čo však zákon č.XXX/XXXX nestanovuje. Po takto definovanom pracovnom čase má hasič právo na odpočinok (Čl. X ods. X a X E.) To, že pracovnú pohotovosť hasiča na pracovisku je potrebné považovať za súčasť jeho pracovnej doby potvrdzuje

aj judikatúra Y. (pozri nižšie). A. ako v prípade Čl. X ods. X E. aj v prípade jej Čl. X žalovaný iba popisuje (cituje) akým spôsobom sa viaceré ustanovenia E. XXXX/XX/ES (Čl. X,XX,XX) premietli do Q. o hasičskom a záchrannom zbore a keďže sa tak po legislatívnej stránke stalo má za to, že „dotknuté právne predpisy transponovali Čl. X E. správne“. Q. sa konkrétne zaoberá jednak tzv. referenčným obdobím, ktoré v súlade s Čl. XX písmeno b) E. môže štát pre uplatňovanie článku X E. (maximálny tyždenný pracovný čas) stanoviť na dobu presahujúcu štyri mesiace pričom podľa Čl. XX ods. X písmeno iii) a pre protipožiarne služby môže toto referenčné obdobie dokonca predĺžiť. D. § 86 ods. X zákona č.XXX/XXXX Z.z. je nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas hasičov aplikovaný v rámci šesť mesačného referenčného obdobia. T. žalovaný sa pomerne podrobne zaoberá zákonnou úpravou služobnej doby v rámci referenčného obdobia nereaguje na kľúčový problém t.j. či aj počas referenčného obdobia sú štáty povinné garantovať priemerný XX hodinový týždenný pracovný čas podľa Čl. X písmeno b) E.. Q. tvrdí, že tento záväzok platí v plnom rozsahu aj vo vzťahu k referenčnému obdobiu nakoľko žiadne ustanovenie E. nespája so zavedením referenčných období pre štáty možnosť nerešpektovať ich záväzok podľa Čl. X písmeno b) E.. V dôsledku toho ak štát nie je schopný zabezpečiť XX hodinový priemerný týždenný pracovný čas v rámci stanoveného preferenčného obdobia dostáva sa do rozporu s požiadavkou Čl. X písmeno b) E.. Na základe argumentácie žalobcu ako aj z vybranej judikatúry Y. vyplýva, že zákon o T. a záchrannom zbore nesprávne transponoval E. XXXX/XX/ES. Je tomu tak z toho dôvodu, že za súčasť pracovnej (služobnej) doby hasičov nepovažuje ich pracovnú pohotovosť na pracovisku čo je v rozpore s Čl. X ods. X a X E..

X. Súd vo veci nariadil pojednávanie. Q. na pojednávaní uviedol, že trvá na podanej žalobe v znení jej písomného vyhotovenia ako aj v znení ďalších písomných vyjadrení, zaviazať žalovaného na úhradu pohľadávky ako aj k náhrade trov konania. Q. uviedol, že zotrváva na svojom vyjadrení k žalobe ako aj na ďalších písomných vyjadreniach a na základe toho žiada žalobu zamietnuť a priznať náhradu trov konania.

X. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi založenými v spise a zistil nasledovný skutkový stav. X. Z tabuľkového prehľadu s uvedením rokov XXXX-XXXX a určitých súm pri každom mesiaci v tom ktorom mesiaci od XX/XXXX do XX/XXXX súd zistil, že žalobca v sledovanom období pravidelne odpracoval nad povolený limit práva EÚ hodiny služobnej pohotovosti nezapočítané do fondu pracovného času. Q. je príslušníkom T. a záchranného zboru, ktorý vykonáva stálu štátnu službu v meste L.. Q. minimálne od apríla XXXX do mája XXXX pracoval na zmeny, teda vykonával službu XX, resp. XX,X hodiny a následne na to nadväzovala pracovná pohotovosť v trvaní 7, resp. X,X hodiny, počas ktorej bol v mieste výkonu služby k dispozícii zamestnávateľovi pripravený na prípadný zásah. V. čas, počas ktorého bol žalobca k dispozícii počas jednej zmeny vrátane služobnej pohotovosti, bol XX hodín.

X. Podľa článku 7, druhá, tretia veta S. SR právne záväzné akty európskych spoločenstiev a európskej únie majú prednosť pred zákonmi SR. D. právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa článku XXX ods. 5.

X. Podľa článku XXX ods. X S. SR sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí, a pri rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa článku X ods. X a X a zákonom.

XX. Podľa V. sporového poriadku (ďalej aj alebo V.), súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány.

XX. Minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času ustanovuje smernica európskeho parlamentu a A. XXXX/XX/ES zo X.XX.XXXX o niektorých aspektoch organizácie pracovného času.

XX. V článku X bod X smernice, táto rieši a.) minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný pracovný čas, b.) určité aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.

XX. Článok X bod X smernice, táto sa vzťahuje na všetky odvetvia činnosti verejné a súkromné v zmysle článku X smernice XX/XXX/EHS bez toho, aby boli dotknuté články XX,XX,XX a XX tejto smernice.

XX. Podľa článku X ods. X smernice pracovný čas je akýkoľvek čas počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť, alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi alebo praxou.

XX. Podľa článku X písm. b.) E. členské štáty prijmú opatrenia na zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov priemerný pracovný čas pre každé obdobie X dní vrátane nadčasov neprekročí XX hodín.

XX. Podľa článku XX, písm. b.) smernice, členské štáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie článku X ( maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce X mesiace.

XX. Štátnu službu a právne vzťahy, ktoré súvisia so vznikom, zmenami a so skončením štátnej služby príslušníkov T. a záchranného zboru a príslušníkov T. záchrannej služby, upravuje zákon č. XXX/XXXX Z:z. o hasičskom a záchrannom zbore v platnom znení (ďalej len Q.).

XX. Podľa ustanovenia § 85 ods. l zákona č. XXX/XXXX Z. z. ("Q.") služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.

XX. Podľa ustanovenia § 85 ods. X Q. služobný čas príslušník je XX hodín týždenne. E. týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.

XX. Podľa ustanovenia § 86 ods. X a X Q. služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. U. rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. D. nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako XX hodín. V. dĺžka vykonávania štátnej služby aj na ňu bezprostredne nadväzujúcej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac XX hodín v služobnom dni.

XX. Podľa ustanovenia § 9X ods. 1 Q. štátnou službou nadčas je štátna služba vykonávaná nad rámec určeného služobného času.

XX. Podľa ustanovenia § 91 ods. X Q. v kalendárnom roku možno príslušníkovi prikázať štátnu službu nadčas v rozsahu najviac XXX hodín.

XX. Podľa ustanovenia § 92 ods. X Q. služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. X v rámci rozvrhnutia služobného času.

XX. Podľa ustanovenia § 97 ods. l písm. h) zákona č. XXX/XXXX Z.z. ako vykonávanie štátnej služby sa posudzuje čas náhradného voľna za štátnu službu nadčas a náhradného voľna za štátnu službu vo sviatok.

XX. Podľa ustanovenia § 11 O. zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

XX. Podľa ustanovenia § 1X ods. 1, 2, 3 O. zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať , aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. D. by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku X najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo je vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. H. náhrady podľa ods. X určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

XX. V prvom rade sa súd musel vyporiadať s obranou žalovaného a s jeho námietkami ohľadom pasívnej vecnej legitimácie, nesplnenia procesných podmienok konania a nedôvodnosti žaloby.

XX. Žalobca odôvodňoval svoj nárok na náhradu škody tým, že E. republika neprevzala (nesprávne prevzala) do vnútroštátnej úpravy W. X písm. b/ E. vo vzťahu k úprave pracovného času hasičov, ktorý predmet sporu sa nepochybne dotýka práva S.. H. úniového a vnútroštátne práva sa riadi zásadou prednosti a priameho účinku, ktoré zásady sú povinné rešpektovať aj vnútroštátne súdy v zhode s W. X ods. 2, 5, W. XXX S. SR, ako aj W. X V. sporového poriadku. V zmysle uvedeného je súd viazaný medzinárodnoprávnymi záväzkami E. republiky, ktoré majú prednosťpred zákonom, judikatúrou Y. súdu pre ľudské práva a E. dvora Y. únie. D. na náhradu škody spôsobenej porušením práva S. patrí medzi všeobecné zásady komunitárneho práva vyplývajúce priamo z judikatúry E. bez ohľadu na vnútroštátnu právnu úpravu, a odráža základné vlastnosti komunitárneho práva - zásadu prednosti a priameho účinku, ako aj povinnosť vnútroštátnych orgánov aplikovať normy komunitárneho práva ex officio. C. E. vo veci zodpovednosti členských štátov za porušenie práva S. je založená na zásade pacta sunt servanda vyjadrenej v W. XX Q. o založení Y. spoločenstva, podľa ktorého sú členské štáty povinné prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie plnenia záväzkov vyplývajúcich im zo Q. alebo z činnosti E. a zdržať sa akýchkoľvek opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov Q., alebo ohroziť reálny účinok komunitárneho práva.

XX. Žalovaný namietal nedostatok pasívnej vecnej legitimácie. Q. svoj nárok na náhradu škody odvodzuje z porušenia úniového práva (nedodržanie XX hodinového týždenného pracovného času, ktorý mu úniové právo garantuje) a nie z dôvodu, že E. č. XXXX/XX/ES nebola v jeho prípade správne použitá a preto je žalovaný v spore pasívne legitimovaný. D. úniového práva sa môže dopustiť každý orgán, ktorý koná v mene členského štátu. D. zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle judikatúry E. vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu, ktorá sa vzťahuje na prípady ad 1/ porušenia práva únie členským štátom pre absentujúcu alebo nesprávnu transpozíciu smerníc (prípad C X/XX a X/XX W., C- XXX,XXX a XXX až XXX/XX N.), ad 2/ aplikáciu ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku odporujúcu úniovému právu (W. C-XXX/XX, E. II C XXX/ XX), ad X./ vydanie súdneho alebo správneho rozhodnutia, ktoré je v rozpore s právom S. ( C X/XX L., vec C XXX/XX L. T.), ad 4/ neprijatie alebo ponechanie v platnosti legislatívy, ktorá je v rozpore s právom S. (C XX a XX/XX R. du D. a W.). Q. členského štátu za vzniknutú škodu podľa judikatúry E. nastáva, ak sú splnené tri predpoklady (bod XX rozhodnutia C XXX/XX N. E., bod XX rozhodnutia C XXX/XX L., bod XX rozhodnutia C XX a XX/XX R. du D. a W., bod XX rozhodnutia C X/XX a X/XX W., ) : 1/ porušená úniová norma priznáva právo fyzickým alebo právnickým osobám alebo zakladá povinnosti pre členský štát ( napr. C XXX/XX F. V. F. V.), 2/ porušenie úniového práva je dostatočné závažné a 3/ medzi porušením úniového práva členským štátom a škodou spôsobenou fyzickým a právnickým osobám existuje príčinná súvislosť. O výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd.

XX. V otázkach neupravených normami komunitárneho práva, resp. judikatúrou E. v sporoch o nárokoch na náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva S. členským štátom, sa subsidiárne použije vnútroštátne právo pri zachovaní princípu rovnocennosti (ekvivalencie) a účinnosti (efektivity). Q. rovnocennosti znamená, že vnútroštátny súd nemôže v prípade konania s úniovým prvkom aplikovať prísnejšie procesnoprávne alebo hmotnoprávne pravidlá ako tie, ktoré by aplikoval v konaniach bez úniového prvku s podobným predmetom, čo znamená, že dotknutý subjekt musí mať možnosť uplatniť si nárok, ktorý mu vyplýva z úniovej právnej normy za takých podmienok, za akých by si mohol nárok uplatniť založený na podobnej vnútroštátnej právnej norme bez úniového prvku. Q. účinnosti - efektivity znamená, že procesné predpisy, ktoré platia vo vnútroštátnych konaniach určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré zakladá úniové právo v prospech právnych subjektov, nemôže byť upravené takým spôsobom, ktorý by výkon práv priznávaných úniovým právnym poriadkom prakticky znemožňoval alebo nadmerne sťažoval. Z vyššie uvedeného plynie, že pokiaľ pre takto vymedzenú oblasť zodpovednosti štátu neexistuje špecializovaná vnútroštátna právna úprava, je namieste využitie právnej úpravy obsahom a účelom najbližšej v zmysle zásad analógie iuris a analogie legis rešpektujúc princípy úniového práva. Vo všeobecnosti otázku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci upravuje zákon č. XXX/XX Z.z., ktorý v § 4 písm. e/ vymedzuje ako za škodu zodpovedný orgán konajúci v mene štátu ministerstvo, či iný ústredný orgán štátnej správy, ak v dôsledku nesprávneho prebratia smernice EÚ alebo v dôsledku nedodržania lehoty určenej na prebratie, vznikla škoda pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy. Q. štátu, za ktorý koná zákonom označený orgán je však daná len v prípade, ak existuje nezákonné rozhodnutie, či nesprávny úradný postup, v príčinnej súvislosti s ktorými vznikla škoda. E. vec sa týka porušenia práva S. pre absentujúcu, resp. nesprávnu transpozíciu E. do zákona č. XXX/XX Z.z., pretože do pracovného času hasiča sa nezarátava aj jeho pracovná pohotovosť

na pracovisku počas jej neaktívnej časti (§ 1X ods. X v spojení s § 193 zákona č. XXX/XX Z.z vylúčil aplikáciu § 96 ods. 2 Q. práce na služobné pomery hasičov). K. alebo nesprávna transpozícia E. EÚ do noriem vnútroštátneho práva je výsledkom zákonodarného a legislatívneho procesu, ktorý je v zmysle § 9 vylúčený z pôsobnosti zákona č. XXX/XX Z.z., keďže za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu U. rady SR pri výkone jej pôsobnosti podľa W. XX písm. a/, d/ S. SR a postup alebo výsledok postupu vlády SR pri výkone jej pôsobnosti podľa W. XXX písm. b/ S. SR. Q. existujúcu vnútroštátnu právnu úpravu pri rešpektovaní princípov ekvivalencie a efektivity niet však prekážok, aby pasívne vecne legitimovaným subjektom v konaní o nároku na náhradu škody voči štátu bola E. republika, v mene ktorej koná G. vnútra SR ako orgán do pôsobnosti ktorého spadá aj T. a záchranný zbor SR, ktorý orgán bol tiež garantom právnej úpravy vykonanej zákonom č. XXX/XX Z.z.. Na takomto závere o pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v konaní nič nemení ani to, ak by základ zodpovednosti štátu spočíval v nesprávnej aplikácii ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku, ktorý prípad porušenia práva S. rovnako zakladá priamu zodpovednosť členského štátu. F. objektívna zodpovednosť štátu tu existuje bez ohľadu na to, ktorý verejný orgán sa porušenia práva únie dopustil, resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť škodu podľa vnútroštátnych noriem nahradiť (napr, C XXX/XX G. Fuß bod XX).( rozsudok KS L. sp.zn. XCo/X/XXXX zo dňa XX. XX. XXXX)

XX. Námietka žalovaného, aby sa na daný prípad neaplikovala E. tiež nebola súdom zohľadnená, pretože Y. v A. W. uviedol, že z rozsahu úpravy tejto smernice nie sú vyňatí ani hasiči. V bode XX konštatuje, že článok X písm. b) E. XXXX/XX predstavuje pravidlo sociálneho práva S. s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť XX hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia článku XX ods. X tejto smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka (rozsudky z 5. októbra XXXX, D.. C-XXX/XX až XXX/XX, s. I-XXXX, body XX aXXX, ako aj Fuß, už citovaný, body XX až XX a XX). O., či do rozsahu pracovného času možno zaradiť aj stav pracovnej pohotovosti pracovníkov (lekárov, hasičov) riešil E. dvor EU (ďalej len Y.) vo svojom rozsudku Y. C-XXX/XX z XX.XX.XXXX G. W. tým, že potvrdil, že pracovná pohotovosť tvoriaca súčasť ich týždenného pracovného času v spojení s ďalším "riadnym" pracovným časom nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas. Vo veci C- XXX/XX G.W. týkajúcej sa pracovnej doby a právneho režimu pohotovosti u nemeckých hasičov Y. ďalej uviedol , že : "pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu "pracovný čas" v zmysle E. XXXX/XX/ES". V dôsledku toho právo S. bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby prekračuje týždennú hranicu upravenú v čl. X písm. b) uvedenej smernice (bod XX A. Y. C-XXX/ XX z XX.XX.XXXX). Vo veci C-XXX/XX J. H. týkajúcej sapracovnejpohotovosti lekárovnapracovisku E. rovnakouviedol, žepracovná pohotovosť, ktorú pracovník vykonáva v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa musí považovať ako celok za "pracovný čas" v zmysle smernice XX/ XXX/ES nezávisle od toho akú prácu dotknutá osoba skutočne vykonávala v priebehu pracovnej pohotovosti" (bod XX A. Y. vo veci XXX/XX z XX.X.XXXX). Vo veci týkajúcej sa právneho posúdenia režimu pohotovosti lekárskych záchranárov (C-XXX/XX, D.) Y. uviedol, že " ...časy pracovnej pohotovosti na pracovisku treba v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času" (bod XX A. Y. C-XXX/XX z X.XX.XXXX). V dôsledku takého prístupu je zrejmé, že podľa Y. je rozhodujúcim faktorom pre posúdenie či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas v pohotovostnej službe, ktorú pracovník skutočne vykonáva na svojom pracovisku, skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané služby. R. vplyvu na porušenie W. X písm. b/ E. je preto aj skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je vyplácaná odmena. D. je tieto povinnosti potrebné považovať za výkon pracovnej činnosti pracovníka (A. Y. C-XX/XX, N.. bod XX, XX). G. v bode XX A. Y. C-XXX/ XX konštatuje, že E. dvor už rozhodol, že členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku X písm. b) smernice XXXX/XX tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia (pozri rozsudky D. a i., už citovaný bod XX, ako aj W. už citovaný bod XX). O. toho E. dvor tiež rozhodol, že článok X písm. b) smernice XXXX/XX má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi (rozsudky D. a i., už citovaný, body XXX až XXX, ako aj Fuß, body XX až XX). V bode XX A. Y. C-

XXX/XX E. dvor konštatuje, že za týchto podmienok má pracovník, ako je G. W., ktorého v zásahovej službe zamestnáva E. T., právo sa priamo dovolávať ustanovení článku X písm. b) smernice XXXX/XX voči takému verejnoprávnemu zamestnávateľovi na účely dodržania práva na priemerný pracovný čas neprekračujúci XX hodín, ktoré vyplýva z tohto ustanovenia (rozsudok W., bod XX). ( rozsudok O. súdu E. U. H. sp. zn. XC/XX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX)

XX. V zmysle vyššie citovaných súdnych rozhodnutí E. dvor tiež rozhodol, že E. sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne a nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným a to aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám. Na účely E. nemôže byť pojem pracovníka vykladaný rôzne podľa vnútroštátnych právnych predpisov, ale má autonómny význam vlastný právu S., keď za pracovníka sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa a právna povaha pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať nijaký dosah na postavenie pracovníka v zmysle práva S.. H. na uvedené sú irelevantné námietky žalovaného o tom, že E. sa nevzťahuje na postavenie žalobcu ako príslušníka hasičského zboru, a bez právneho významu je aj fakt, či hasič plní svoje úlohy v pracovnom (služobnom) pomere ako hasič dobrovoľný, mestský alebo štátny. W. X písm. b/ E. predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva S., ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke, alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (bod XX až XX vo veci C XXX/XX Fuß).

XX. Súd po vykonanom dokazovaní dospel k názoru, že služobná pohotovosť, ktorú žalobca vykonáva nie je výkonom štátnej služby, nakoľko odráža len stav pripravenosti pracovníka na eventuálne vykonanie štátnej služby v prípade, že k nej bude povolaný. Z. § 122 zákona č. XXX/XXXX Z. z. potom upresňuje, že ak počas doby trvania služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu štátnej služby, "takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas" (ods. 2) a § 9X ods. 1 zákona tiež uvádza, že "štátnou službou nadčas je aj služba, ktorú príslušník vykonáva počas určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. X". Y. právna kvalifikácia služobnej pohotovosti sa premieta aj do spôsobu jej finančného odmeňovania, ktorý nemá povahu služobného platu. Z. § X03 zákona o hasičskom zbore výslovne uvádza, že zatiaľ čo služobný plat tvoria zložky služobného príjmu uvedené v jeho odseku 1 (vrátane tarifného platu a jeho príplatkov), za výkon služobnej pohotovosti patrí hasičovi peňažná náhrada v štátnej službe (ods. X ustanovenia § X03 v spojení s ustanovením § 122 ods. 1 zákona č. XXX/XXXX Z. z.). V konaní pritom nebolo sporné, že žalobca v posudzovanom období po zohľadnení služobného pracovného času a nariadenej služobnej pohotovosti pracoval nad rámec XX hodinového pracovného týždňa určeného Čl. X písm. b/ E., čím dochádza k porušeniu práva S. a toto porušenie je dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou E. dvora v danej oblasti. Z judikatúry E. dvora totiž jasne vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu "pracovný čas" v zmysle E.. O. súvisiaca s pojmom "pracovný čas" v zmysle E. neponecháva priestor na akékoľvek pochybnosti o tom, že žalobca pracoval nad stanovený limit v zmysle čl. X písm. b) E. a že medzi porušením článku X písm. b) E. a ujmou, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času, na ktorý by mal žalobca nárok (ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením dodržaný) a ktorý by mohol využiť podľa vlastnej vôle, existuje príčinná súvislosť.

XX. Ak žalovaný tvrdil, že žalobca nevyvinul žiadnu snahu, aby vzniku ujmy predišiel, pretože neoznámil zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, a že to považuje za ujmu na svojich právach, je opätovne nutné poukázať na ustálenú judikatúru E., ktorá takúto požiadavku nepredpokladá, a ani z predpisov komunitárneho práva nevyvodzuje. Aj keď E. dvor rešpektuje zásadu spoločnú právnym systémom členských štátov, že poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama bude musieť znášať škodu, musí tiež vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila výšku škody (rozsudky C-XXX/ XXa C-XX/XX G., C-XX/XXaXX/XX R. W.), súčasneberienazreteľ, že výkon práv na náhradu škody priznaných jednotlivcom ustanoveniami práva S. by bol znemožnený alebo sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody museli byť čo i len čiastočne zamietnuté z dôvodu, že nevyužili všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keby to spôsobilo nadmerné ťažkosti, alebo by to nebolo od nich možné rozumne vyžadovať (rozsudok C-XXX/XX N. E.). E. vo veci C-XXX/XX Fuß prihliadajúc

na to, že Čl. X písm. b/ E. je pravidlom sociálneho práva s osobitným významom, od ktorého sa nemôže odchýliť žiadny zamestnávateľ vo vzťahu k pracovníkovi ako je Fuß (hasič), zohľadňujúc tiež, že pracovník je slabšou stranou v rámci pracovnoprávneho vzťahu, preto je nutné zabrániť tomu, aby mal zamestnávateľ možnosť ho v jeho právach obmedzovať, dospel k záveru, že nemožno považovať za primerané žiadať od takého pracovníka, aby na účely uplatnenia nároku na získanie náhrady škody, najprv podával žiadosť zamestnávateľovi, ktorá požiadavka by bola v rozpore so zásadou efektivity (bod XX až XX C-XXX/XX Fuß). Z uvedených dôvodov nemožno preto v (ne)konaní žalobcu nachádzať žiadny podiel zodpovednosti na vzniku ujmy spôsobenej mu žalovaným pri implementácii noriem práva S.. U. akejkoľvek možnosti zavinenia na strane zamestnanca, ktorý pred uplatnením nároku na súde nepožiadal zamestnávateľa o „dodržiavanie noriem komunitárneho práva“, by bolo len prenášaním zodpovednosti členských štátov za dodržiavanie práva S. na jednotlivcov, a umožňovalo by v prípade nesplnenia tejto podmienky vyňať ich nároky z uplatňovania v konaní pred súdom, čo odporuje zásadám úniového práva (bod XX C-XXX/XX Fuß). ( rozsudok KS L. sp.zn. XCo/X/XXXX zo dňa XX. XX. XXXX)

XX. Žalobca bol ukrátený v nemajetkovej sfére o čas odpočinku, ktorý mohol stráviť s blízkymi, fyzicky i psychicky regenerovať. V súlade s princípom rovnocennosti komunitárneho a vnútroštátneho práva, súd aplikoval ustanovenia o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej fyzickým osobám v prípade zásahu do ich osobnostných práv v zmysle § 13 v spojení s § 11 O. zákonníka zohľadniac pri určení výšky náhrady kritéria stanovené zákonom a vyplývajúce z judikatúrnej praxe.

XX. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je zákonnou úpravou vymedzený reštriktívne, teda tak, aby ho bolo možné priznať len za vopred definované následky. Aj v zmysle ods. X náhradu nemajetkovej ujmy možno priznať z dôvodov demonštratívne uvedených, ktoré však nepredstavujú ohraničený výpočet prípadov, u ktorých nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vzniká. F. nevyžaduje sa iba splnenie podmienky zníženia dôstojnosti fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti, ako to tvrdí žalovaný, ale môže ísť aj o iné vážne následky na osobnostných právach dotknutého jedinca. Q. svoj nárok spájal s porušením nároku na odpočinok, a preto súd posudzoval tento nárok ako nemajetkovú ujmu, čo zohľadňuje aj zámery normotvorcu E. rady XX/XXX/EHS a tiež E. rady XXXX/XX/ES. Z. smernice boli prijaté v záujme zamedzenia výskytu pracovných úrazov a chorôb z povolania, ich cieľom bolo zaviesť alebo zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany, ktorý cieľ sa nemal podriaďovať ekonomickým úvahám. H. pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku, pričom pojem odpočinok sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. dňoch, hodinách, resp. ich častiach, aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia úraz ani sebe, ani spolupracovníkom alebo iným osobám, a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia zdravie. Q. v dôsledku takého rozvrhu pracovného času, ktorý bol v rozpore s právom S., prišielo voľný čas, ktorý by inak venoval rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských vzťahov i fyzickej a psychickej relaxácii. U. čl. X písm. b) E. XXXX/XX/ES pri rozvrhovaní pracovného času žalobcu, došlo k zásahu do práv žalobcu na vedenie súkromného, rodinného života i do práva na ochranu jeho zdravia, za ktorý zásah mu patrí nárok na primerané odškodnenie. H. na formu zásahu, ktorá sa považuje v zmysle judikatúry E. dvora za závažný zásah do práv, keď ide o nevratný stav straty niekoľkých stoviek hodín voľného času a času potrebného na regeneráciu pracovných síl, len samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, a práve peňažná náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie takto vzniknutej ujmy. ( rozsudok KS L. sp.zn. XCo/X/XXXX zo dňa XX. XX. XXXX) R. na rozhodnutí žalobcu, aké právne prostriedky ochrany osobnosti použije, či mu postačí konštatovanie porušenia jeho práv, alebo sa bude domáhať stanovenia dodatočného náhradného voľna, prípadne náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Z podanej žaloby mal súd za jednoznačne preukázané, že žalobca sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške X.XXX,XX €. E. sa na základe uvedeného nestotožnil s tvrdením žalovaného, že žalobca sa priklonil k udeleniu dodatočného náhradného voľna, nakoľko uvedená skutočnosť nevyplynula ani z jedného vyjadrenia žalobcu, ani zo samotnej žaloby.

XX. Nemajetková ujma je taká ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry fyzickej osoby, a do jej postavenia v spoločnosti. F. ujma sa bezprostredne nepremieta do fyzickej integrity ani do majetkovej sféry fyzickej osoby. F. ju dôsledne odlišovať od majetkovej ujmy vzniknutej ako priamy dôsledok zásahu do telesnej integrity fyzickej osoby. Q. náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu. U. nemajetkovej ujmy poskytuje najúčinnejšiu občianskoprávnu ochranu osobnosti fyzickej osoby. E. práva na ochranu osobnosti je právo na súkromie a rodinný život. D. výšky nemateriálnej ujmy je závislé od úvahy súdu. E. vo svojom rozhodnutí musí uviesť dôvody,

pre ktoré bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v konkrétnej výške. I keď výška nemateriálnej ujmy je predmetom voľnej úvahy súdu, táto úvaha sa musí opierať o preskúmateľné hľadiská. H. náhrady nemajetkovej ujmy je určovaná základnými zákonnými kritériami, a to predovšetkým závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami za ktorých k porušeniu práva došlo. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú, pritom nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba. E. závažnosť ujmy v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je jediným a výlučným kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, súd musí prihliadnuť aj na okolnosti za ktorých k porušeniu práva došlo.

XX. Žalobca skutočne do súčasnej doby vykonáva náročnú prácu nad čas povolený právom únie, ktorá vyžaduje aby bol nepretržite dostupný a plne k dispozícii svojmu zamestnávateľovi. F. dochádza k zásahu do jeho práva na súkromie, ktorého súčasťou je aj právo na rodinný život, teda právo utvárať, udržiavať a rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny založené na silných citových väzbách. Q. sa objektívne nemôže venovať rodine v rozsahu v akom by chcel, ale najmä nemôže zo svojim časom voľne nakladať, nemôže sa venovať svojim záľubám. D. nedostatok času nemôže ani oddychovať, hoci relax je vzhľadom na rizikovosť jeho práce nesmierne potrebný. D. na odpočinok je u žalobcu permanentne niekoľko rokov porušované, napriek tomu, že plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života. E. považuje pracovnú pozíciu žalobcu za vysoko zodpovednú, rizikovú a fyzicky aj psychicky náročnú. D. stanovení náhrady za zásahy žalovaného do nemajetkovej sféry žalobcu

- práva na odpočinok, súkromie a rodinný život, súd prihliadal na kritéria uvedené v bode XX A. W., a na závažnosť ujmy, ktorá mu takým (dostatočne závažným) zásahom vznikla, na následky takým zásahom vyvolané, okolnosti zásahu a v neposlednom rade aj na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá je priznávaná všeobecnými súdmi v iných prípadoch, keď súdy aplikujú ustanovenie § 13 O. zákonníka. ( rozsudok O. súdu E. U. H. sp. zn. XC/XX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX)

XX. Z uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že žalobca má na primeranú finančnú náhradu v sume X.XXX € nárok, nakoľko porušením práva S. bolo ( aj doposiaľ je) skutočne do jeho osobnostnej sféry zasiahnuté. V prevyšujúcej časti súd žalobu žalobcu zamietol, pretože žalobca nepreukázal že by sa tento zásah negatívne odrazil napr. v jeho medziľudských vzťahoch alebo že by mal dopad na jeho zdravotný stav. H. na absenciu takýchto následkov súd považoval sumu X.XXX €, za primeranú. Q. pritom v úvahu i skutočnosť, že žalobcovi priznanú výšku nemajetkovej ujmy súdy priznávajú v obdobných súdnych sporoch (napr. rozhodnutia L. súdu v L. sp. zn. XCoPr/X/XXXX, XCoPr/X/XXXX, XCoPr/XXX/XXXX. XCoPr/X/XXXX).

XX. Výrok o náhrade trov konania sa opiera o ustanovenie § 255 ods. X,X V. sporového poriadku, podľa ktorého: (1) E. prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. (2) Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo; v spojení s ustanovením § 262 ods. X,X V. sporového poriadku: (1) O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. (2) O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

XX. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol aplikujúc článok X ods. X základných princípov ako aj ustanovenie C.s.p, tak, že priznal právo na náhradu trov konania plne úspešnému žalobcovi v rozsahu XXX %, ( zo súdom priznanej sumy X.XXX,XX €), pretože stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy záviselo od úvahy súdu. Q. nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou za (ne)predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. D. rozhodovaní o náhrade trov bolo treba v tomto prípade ustáliť, že základom bolo konštatovanie zásahu a vznik ujmy u žalobcu. D. súd odkazuje na nález S. súdu ČR, B.. ÚS XXX/XX a tiež na komentár k V. sporovému poriadku (H., M., W., S., R., J., G., S., R., J., F., M., a kol. V. sporový poriadok. L.. D. : C. H. R., XXXX, s. XXX).

XX. O výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník (§ X62 ods. 2 ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Košice II ( ).

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) ( ).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ).

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej ( ).

Ak povinný dobrovoľne nesplní čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona ( o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti).