Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_7Co-23-2025.pdf
PDF · 153.26 KB
Case nature
Area
Subarea
7Co/23/2025
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov JUDr. Anny Kovaľovej, PhD. a doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD. v právnej veci žalobcu G. C., nar. XX.XX.XXXX, bývajúceho v E. č. XXX, právne zastúpeného JUDr. Ing. Adriánom Cupákom, advokátom so sídlom vo Svidníku, na ul. Dr. Goldbergera č. 249/1, proti žalovanému Poľovnícke združenie Ondava so sídlom v Mikulášovej, so sídlom v Bardejove, Pod papierňou č. 66, IČO: 31 980 813, právne zastúpenému Advokátska kancelária HORVÁTH, s.r.o., so sídlom v Galante, na ul. Slnečnej č. 592/2, IČO: 56 059 108, o zaplatenie 5.000 eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bardejov zo dňa 09.01.2025 č.k. 1C 1/2024-137, takto
r o z h o d o l :
Potvrdzuje rozsudok.
Žalovanému sa priznáva proti žalobcovi náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
o d ô v o d n e n i e :
1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol. Žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. V prejednávanej veci sa žalobca domáhal plnenia titulom nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť konaním žalovaného, ktorý mu ako užívateľ poľovníckeho revíru odňal a na jeho žiadosť nevydal povolenie na lov zveri.
3. Sporové strany vystupujú v prejednávanej veci ako súkromnoprávne subjekty, ktoré vo vzájomných vzťahoch postupujú na základe stanov a domáceho poriadku poľovného združenia v záujmovej oblasti svojich členov, teda iba v oblasti súkromnej, nie v oblasti verejnej.
4. Stanovisko k problematike súdneho prieskumu rozhodnutí vydaných poľovníckymi združeniami zaujal aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý v náleze sp. zn. PL ÚS 19/2014 zo dňa 16.03.2016 konštatoval, že „v právnom štáte je absolútne vylúčené priznať akejkoľvek právnickej osobe verejno- mocenské oprávnenia bez explicitnej opory v zákone. Zákon o poľovníctve žiadne prerogatíva verejnej moci poľovníckym organizáciám nepriznáva. Eventuálne rozhodnutie Stanovami určeného orgánu poľovníckej organizácie o vylúčení svojho člena nie je výkonom verejnej moci (ani verejnej správy), pretože ide o rozhodnutie súkromno-právneho subjektu (poľovníckej organizácie ako právnickej osoby) o svojom členovi, a teda o súkromno-právnych pomeroch tohto člena. Na tom nič nemení skutočnosť, že zákon o združovaní sa na združovanie občanov na výkon práva poľovníctva nevzťahuje, čo je z hľadiska združovacej podstaty poľovníckych organizácií iba formálna záležitosť. Nič na tom nemení dokonca ani skutočnosť, že výkon práva poľovníctva vykazuje evidentný verejnoprávny rozmer“.
5. Súd poukázal aj na rozhodnutie kompetenčného senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v uznesení sp. zn. 1KO 33/2017 zo dňa 10.10.2017 ustálil záver, že „zákon o poľovníctve ani žiadny iný zákon poľovníckym združeniam nezveril rozhodovaciu právomoc o právach a povinnostiach ich členov práve z dôvodu, že tieto sú internou, súkromnoprávnou záležitosťou združenia. Preto takéto rozhodnutia nemôžu podliehať súdnemu prieskumu v správnom súdnictve v zmysle § 6 ods. 2 SSP. Takémuto prieskumu by podliehali len v prípade, ak by sa týkali oblasti verejnej správy a zákon (nie predpis nižšej právnej sily, alebo ich interný akt) by im v tomto smere zveril právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických alebo právnických osôb. ... v prejednávanej veci ide o občianske konanie „sui generis“, v ktorom ustanovenia Správneho súdneho poriadku aplikovať nemožno, pretože uznesenia členskej schôdze bezpochyby nemožno považovať za rozhodnutia v oblasti verejnej správy“.
6. Vzhľadom na vyššie uvedené závery, konštatovania či citovanú súdnu prax Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že vzťah poľovníckeho združenia a jeho člena vo veciach uplatnenia práv a povinností člena združenia, ako aj vo veciach medziľudských vzťahov členov združenia, je vzťahom súkromnoprávnym a nespadá do oblasti verejnej správy, je v predmetnej veci daná právomoc všeobecného súdu na prejednanie predmetného sporu.
7. K vzniku občianskoprávnej zodpovednosti spôsobenej zásahom do osobnosti fyzickej osoby musia byť splnené zákonné predpoklady. Týmito predpokladmi sú: - existencia zásahu, ktorý je objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu a ktorý spočíva v porušení alebo v ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej integrite, - musí ísť o zásah neoprávnený a - musí byť daná príčinná súvislosť medzi oboma uvedenými predpokladmi.
8. Existencia zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu spočíva v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej morálnej integrite. Takýto zásah musí nastať objektívne, to znamená, že musí byť vylúčená negatívna individualistická psychická reakcia dotknutej fyzickej osoby. Konaním vzniká konkrétne nebezpečenstvo zníženia vážnosti postavenia postihnutej fyzickej osoby u ostatných spoluobčanov, a tým i nebezpečenstvo nepriaznivého ovplyvnenia jeho uplatnenia v spoločnosti. Zásahom do osobnostného práva nemusí nastať skutočné zníženie vážnosti. Na úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti sa nevyžaduje vyvolanie následkov, ale stačí, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka.
9. Ďalším predpokladom vzniku občianskoprávnej zodpovednosti je protiprávnosť a neoprávnenosť zásahu. K neoprávneným zásahom do cti dochádza predovšetkým skutkovými tvrdeniami, ktoré sú nepravdivé. Neoprávneným zásahom do osobnosti fyzickej osoby sú v takýchto prípadoch situácie, ak fyzická osoba alebo právnická osoba rozširuje o inej fyzickej osobe nepravdivé tvrdenia alebo aj pravdu skresľujúce skutočnosti. K neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby však môže dôjsť aj prostredníctvom skutkových tvrdení, ktoré síce sú pravdivé, no boli uvedené v takej forme, v takých súvislostiach alebo za takých okolností, že objektívne vyvolávajú dojem, že skresľujú pravdu, čím pôsobia difamačne. Pre difamujúcu povahu určitého tvrdenia sa nevyžaduje, aby bolo všeobecne chápané ako difamujúce. Stačí, ak tvrdenie môže mať taký účinok len u určitej skupiny ľudí. Treťou dôležitou podmienkou vzniku občianskoprávnej zodpovednosti je príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi neoprávneným zásahom do osobnosti fyzickej osoby objektívne spôsobilým vyvolať nemajetkovú ujmu, spočívajúcu buď v porušení, či len v ohrození osobnosti fyzickej osoby a vznikom tejto nemajetkovej ujmy.
10. K prostriedkom súdnej ochrany osobnosti podľa § 13 Občianskeho zákonníka patrí: a) negatóma žaloba - právo domáhať sa upustenia od neoprávnených zásahov, b) reštitučná žaloba - právo domáhať sa odstránenia následkov neoprávnených zásahov, c) satisfakčná žaloba - právo na poskytnutie primeraného zadosťučinenia.
11. V konaní vo veciach ochrany osobnosti platí, že dôkazné bremeno nesie žalobca, teda osoba, ktorá tvrdí, že jej bola spôsobená nemateriálna ujma neoprávneným zásahom. Žalobca teda musí dokázať existenciu zásahu, to znamená, že k určitému konaniu, ktoré je zásahom do práv žalobcu, skutočne došlo, ako aj už spomenutú súvislosť medzi zásahom a vzniknutou ujmou. Žalobca nesie aj dôkazné bremeno týkajúce sa dokazovania predpokladov priznania primeraného zadosťučinenia.
12. Ustanovenie § 11 Občianskeho zákonníka je svojou povahou ustanovením obsahujúcim tzv. generálnu klauzulu, ktorú následné ustanovenia zákona iba rozvíjajú, a to príkladným určením niektorých foriem tvoriacich obsah osobnosti fyzickej osoby, predpokladov pre možný zásah do práv chránených zákonom a o právne dôsledky v prípade porušenia práv fyzickej osoby. Ďalšou významnou skutočnosťou, ktorú je treba mať v aplikačnej praxi na zreteli, je nielen pravdivosť tvrdení, ktoré majú byť zásahom do práv na ochranu osobnosti, ale aj to, do akej sféry ochrany osobnosti má daný zásah smerovať. V zásade síce platí, že zásahom, chráneným ustanoveniami § 11 a nasledujúcich je nepravdivý údaj, to však neznamená, že aj pravdivý údaj nemôže znamenať porušenie práv chránených ustanoveniami § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Je tomu tak vtedy, ak pravdivý údaj je podaný tak, že: ide o údaj, ktorý sa týka intímnej sféry fyzickej osoby a zasahuje do jej súkromia a dôstojnosti alebo ide o údaj, ktorý skresľuje podanú informáciu. Za neoprávnený zásah sa nepovažuje zásah, ktorý je oprávnený, uskutočnený na základe zákona, teda zásah za okolností vylučujúcich protiprávnosť.
13. Ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka upravuje právne prostriedky ochrany osobnosti pre prípad, že došlo k zásahu do práv chránených ustanoveniami § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Občiansky zákonník má v ustanovení § 13 pritom na mysli prostriedky ochrany v konaní na súde. V súvislosti s procesnými otázkami za osobitne významnú je potrebné považovať aj otázku dôkazného bremena. Ide totiž o procesný inštitút, od ktorého závisí výsledok sporu. Ak ten, koho zaťažuje dôkazné bremeno túto skutkovú otázku nad všetky pochybnosti nepreukáže, má to za následok, že nemôže byť v konaní úspešný.
14. Podľa § 191 ods. 1 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť jej skutkových tvrdení . Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie. Aby strana mohla splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností stranou tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak strana nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú strana vôbec netvrdila a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre stranu väčšinou za následok pre ňu nepriaznivé rozhodnutie. Zákon stranám ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane tej - ktorej strany treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti.
15. Z ustálenej rozhodovacej praxe všeobecných súdov vyplýva, že pre vznik zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnostných práv je potrebná existencia protiprávneho zásahu objektívne spôsobilého vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby. Všetky podmienky musia byť splnené súčasne, aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je právo fyzickej osoby domáhať sa ochrany a povinnosť pôvodcu zásahu súdom uloženú povinnosť znášať. Zásah musí byť spôsobilý narušiť osobnú integritu fyzickej osoby, jej súkromného života, alebo znížiť hodnotu jej
osobnosti, privodiť jej ujmu na cti, dôstojnosti a spoločenskej vážnosti. Ide o objektívnu zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie pôvodcu neoprávneného zásahu.
16. Žalobca pri zdôvodňovaní žalobou uplatneného nároku argumentoval najmä tým, že mu žalovaný dlhodobo odmieta vydať povolenie na lov zveri napriek tomu, že na vydanie tohto povolenia má zákonný nárok. Žalovaný ho má týmto postupom bez vykonania riadneho disciplinárneho konania trestať za to, že v minulosti poukazoval na nedostatky v činnosti žalovaného a jeho funkcionárov. Žalobca tiež argumentoval tým, že dňa 10.09.2023 na neho bližšie nešpecifikovaným spôsobom „vybehol“ člen poľovníckej stráže žalovaného, ktorý mal použiť vulgárne výrazy a absurdné argumenty s tým, že žalobca nemá na mieste čo robiť, nakoľko nedisponuje povolením na lov zveri. Zástupca žalobcu až v záverečnom prednese uviedol, že konanie žalovaného voči žalobcovi malo mať za dôsledok narušenie vzťahov medzi členmi žalovaného, čo malo mať v konečnom dôsledku vplyv na súkromný život žalobcu, ktorý žalobca bližšie nešpecifikoval.
17. Súd pri právnom posúdení prejednávanej veci považoval za potrebné v prvom rade posúdiť, či konanie žalovaného, ktorý žalobcovi za obdobie približne 7 rokov nevydal povolenie na lov zveri predstavuje protiprávny zásah do práv žalobcu. Pri posudzovaní tejto otázky súd dospel k záveru, že zákon o poľovníctve ani žiadny iný všeobecne záväzný právny predpis ani interný predpis upravujúci právo poľovníctva nezakladá právny nárok žalobcu na vydanie povolenia na lov zveri žalobcom v každom prípade, kedy o jeho vydanie žalobca požiada. Ohľadom tohto záveru súd poukazuje na to, že predložené listy Slovenskej poľovníckej komory nepredstavujú rozhodnutia správnych orgánov, ktoré sú pre súd záväzné a súd bol tak povinný vyriešiť uvedenú právnu otázku samostatne.
18. Po zohľadnení všetkých relevantných skutočností dospel súd k záveru, že zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva právny nárok člena poľovníckeho združenia na automatické vydanie povolenia na lov zveri len na základe každej jeho žiadosti adresovanej poľovníckemu združeniu. Právo na vydanie povolenia je totiž podmienené rozhodnutím príslušného orgánu poľovníckeho združenia, ktorý má právomoc rozhodovať o vydávaní takýchto povolení na základe interných predpisov a pravidiel tohto združenia. Tieto rozhodnutia sú založené na posúdení konkrétnych okolností, ako sú potreby poľovníckeho združenia, hospodárenie so zverou, ako aj zachovanie rovnováhy ekosystému. Súd pritom zdôrazňuje, že poľovnícke združenie ako právny subjekt je oprávnené určiť podmienky, za ktorých môžu jeho členovia vykonávať poľovnícku činnosť, vrátane podmienok na vydávanie povolení na lov zveri. V tomto zmysle nie je členský vzťah v poľovníckom združení sám o sebe zárukou nároku na vydanie povolenia, ale jeho vydanie skôr závisí od posúdenia príslušného orgánu na základe špecifických kritérií a potrieb daného združenia. Týmto spôsobom sa zabezpečuje to, že poľovnícke právo je vykonávané v súlade s pravidlami a cieľmi, ktoré sleduje dané poľovnícke združenie, a zároveň sa chránia verejné záujmy týkajúce sa ochrany prírody a správy zveri. Nevydanie povolenia na lov zveri žalobcovi v predmetnej veci nepredstavuje jeho trestanie bez vedenia disciplinárneho konania, ale ide o realizáciu výsostného práva užívateľa poľovného revíru rozhodovať o vydaní povolenia na lov zveri, a to z dôvodov, ktoré boli žalobcovi ozrejmené (konanie žalobcu narúšajúce vzťahy medzi členmi žalovaného, neplnenie rozhodnutí orgánov žalovaného), pričom v prípade, že sa žalobca nestotožňuje s týmto rozhodnutím a jeho dôvodmi, má právo obrátiť sa na najvyšší orgán žalovaného v zmysle jeho interného predpisu.
19. Aj keď žalobca argumentoval tým, že člen poľovníckeho združenia má právo sa zúčastňovať na výkone práva poľovníctva a ostatnej činnosti poľovníckeho združenia, nezakladá táto argumentácia záver o právnom nároku každého člena poľovníckeho združenia na vydanie povolenia na lov zveri. Opačný výklad by poprel význam vydávania povolení na lov zveri, nakoľko by išlo len o automatické preberanie údajov žiadosti bez akejkoľvek možnosti užívateľa poľovného revíru posúdiť podanú žiadosť a jej dosah na výkon činnosti poľovníckeho združenia.
20. Súd už na základe tejto skutočnosti má za to, že žaloba je nedôvodná, nakoľko tvrdený postup žalovaného, ktorý nevydal žalobcovi povolenie na lov zveri zodpovedá právnemu rámcu upravujúcemu vydávanie povolení na lov zveri, teda podľa názoru súdu nedošlo zo strany žalovaného k protiprávnemu zásahu, ktorý by zakladal jeho zodpovednosť za prípadnú ujmu v osobnostnej sfére žalobcu.
21. Správnosť tohto záveru potvrdzuje aj tá skutočnosť, že v predmetnej veci nebolo tvrdené ani preukázané, že by voči žalovanému, resp. jeho zodpovedným funkcionárom bola v súvislosti s namietaným postupom voči žalobcovi príslušným orgánom vyvodená zodpovednosť za disciplinárne
previnenie alebo iný správny delikt. Pokiaľ by žalobcovi z právnych predpisov vyplýval tvrdený právny nárok na vydanie povolenia na lov zveri, porušenie tomu zodpovedajúcej povinnosti žalovaného vydať žalobcovi toto povolenie by mohlo predstavovať porušenie zákonnej povinnosti, ktoré by zodpovedalo (prinajmenšom) skutkovej podstate správneho deliktu v zmysle § 78 ods. 4 zákona o poľovníctve. Súd len pre úplnosť dodáva, že prípadné naplnenie znakov skutkovej podstaty akéhokoľvek priestupku či iného správneho deliktu žalovaným pri (ne)vydávaní povolení na lov zveri žalobcovi súd nemohol s poukazom na § 193 a 194 ods. 1 C.s.p. posúdiť sám, pretože o spáchaní deliktu je príslušný rozhodnúť výlučne orgán určený v zákone o poľovníctve. Ako už súd uviedol vyššie, nebolo v konaní preukázané, že by bol žalovaný postihnutý za postup voči žalobcovi, o ktorom žalobca tvrdí, že je protiprávny, pričom Slovenská poľovnícka komora už v liste zo dňa 11.05.2018 uviedla, že v prípade preukázania bránenia vo výkone práva poľovníctva navrhne disciplinárne stíhanie zodpovedných subjektov, k čomu doposiaľ nedošlo.
22. V predmetnej veci o odňatí a nevydaní povolenia na lov zveri žalobcovi rozhodol výbor žalovaného v rozsahu kompetencie, ktorá mu vyplýva z interných právnych predpisov žalovaného. O sťažnostiach alebo odvolaniach členov proti rozhodnutiam výboru žalovaného alebo dozornej rady žalovaného v zmysle § 8 ods. 3 písm. h) stanov žalovaného rozhoduje členská schôdza žalovaného ako jeho najvyšší orgán.
23. Žalobca bol žalovaným upovedomený o možnosti obrátiť sa na členskú schôdzu žalovaného v prípade nespokojnosti s rozhodnutím výboru žalovaného v liste, ktorý mu adresoval žalovaný dňa 30.11.2017. O tomto práve bol žalobca oboznámený aj v liste Slovenskej poľovníckej komory zo dňa 12.12.2018. Slovenská poľovnícka komora v liste zo dňa 11.05.2018 poukázala na možnosť člena poľovníckeho združenia obrátiť sa na kontrolóra alebo dozornú radu so žiadosťou o prešetrenie danej situácie a zaujatie stanoviska, prípadne o zvolanie mimoriadnej členskej schôdze žalovaného, ktorá rozhodne o vydaní alebo zamietnutí žiadosti o vydanie povolenia na lov zveri. Žalobca využitie práva namietať rozhodnutia výboru žalovaného na členskej schôdzi žiadnym spôsobom nepreukázal, kedy v konaní iba tvrdil, že v tejto veci jedenkrát ústne kontaktoval predsedu dozornej rady.
24. Súd mal na základe takto zisteného skutkového stavu za to, že žalobca počas celého obdobia kedy mu povolenie na lov zveri nebolo vydané, nevyužil žiadne z oprávnení vyplývajúcich z interných predpisov žalovaného, ktorými mohol dosiahnuť zvrátenie rozhodnutia výboru žalovaného o nevydaní povolenia na lov zveri, čo je podľa názoru súdu nutné zohľadniť pri posudzovaní predmetnej veci. Ak by aj súd posúdil namietané konanie žalovaného voči žalobcovi ako rozporné s právnymi predpismi (čomu tak v prejednávanom prípade nebolo), prichádzalo by uplatnenie nároku žalobcu na náhradu týmto konaním žalovaného spôsobenej nemajetkovej ujmy až po zrealizovaní všetkých postupov, na ktoré by nadväzovalo rozhodnutie najvyššieho orgánu žalovaného, proti ktorému by už žalobca nemohol v rámci interných predpisov namietať. Súd preto konštatuje nedôvodnosť podanej žaloby aj z dôvodu jej predčasnosti, kedy žalobcom namietané rozhodnutie výboru žalovaného žalobca nenamietal a preukázateľne nežiadal aby o jeho žiadosti rozhodol najvyšší orgán žalovaného v zmysle predložených stanov žalovaného o čom žalovaný musel mať vedomosť.
25. Žalobca v konaní zároveň nepreukázal, že žalovaného žiadal o vydanie povolenia na lov zveri nad rámec predloženej písomnej žiadosti o vydanie povolenia na lov zveri doručenej žalovanému dňa 08.08.2018 a žiadosti zo dňa 13.11.2017, ktorej existencia vyplýva z listu žalovaného zo dňa 30.11.2017. Pokiaľ ide o žalobcom predložený dokument, o ktorom tvrdí, že ide o výňatok zo zápisnice o schôdzi, ktorá sa uskutočnila dňa 14.06.2020, k tejto súd uvádza, že ide len o jednoduchý textový dokument, z ktorého nevyplývajú skutočnosti o tom, že ide skutočne o časť správy zo schôdze žalovaného, pričom žalobca neuviedol žiadne objektívne dôvody, ktoré by mu v predložení plného znenia uvedeného dokumentu bránili. Z uvedeného dokumentu vyplýva, že malo byť rozhodnuté o nevydaní povolenia na lov zveri žalobcovi, avšak nevyplýva z neho o akú konkrétnu žiadosť ide a ktorého dňa mala byť podaná. Súd z tohto dokumentu preto nemal za preukázané podanie tretej neúspešnej žiadosti žalobcu o vydanie povolenia na lov zveri. Okrem uvedených dvoch rozhodnutí žalovaného o nevydaní povolenia na lov zveri žalovanému bolo súdu preukázané, že výbor žalovaného rozhodol o odňatí (vydaného) povolenia na lov zveri žalobcovi na viacerých zasadnutiach.
26. Za nedôvodnú súd považoval tiež argumentáciu žalobcu, ktorú opieral o rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 6S/68/2018, zo dňa 14.01.2020, ktorý bol vydaný v rámci správneho súdnictva
vo veci žalobcu vedenej proti Slovenskej poľovníckej komore a ktorého výsledkom bolo zrušenie rozhodnutia Slovenskej poľovníckej komory, disciplinárnej komisie a Slovenskej poľovníckej komory, obvodnej disciplinárnej komisie. Žalovaný nebol subjektom uvedeného správneho konania, pričom preukázané nebolo ani tvrdenie žalobcu, že jeho disciplinárne stíhanie bolo začaté na podklade oznámenia štatutárneho zástupcu žalovaného. Pokiaľ žalovanému vznikla postupom disciplinárnych orgánov, ktorých rozhodnutia boli zrušené, akákoľvek ujma, môže sa domáhať jej náhrady v súlade s právnymi predpismi v samostatnom konaní. Nakoľko nebol preukázaný súvis medzi rozhodnutím disciplinárnych orgánov a akoukoľvek nemajetkovou ujmou žalobcu, ktorá mala vzniknúť konaním žalovaného, súd vyhodnotil uvedenú argumentáciu žalobcu za nedôvodnú.
27. Za nedôvodnú považoval súd aj argumentáciu žalobcu tým, že žalovaný má v zmysle predloženého Národného eradikačného programu pre africký mor ošípaných v diviačej populácii na Slovensku v roku 2024 povinnosť vydávať členom žalovaného povolenia na lov zveri. V prvom rade súd poukazuje na to, že v konaní nebolo preukázané, že by žalobca na podklade tohto programu požiadal žalovaného o vydanie predmetného povolenia. Zároveň súd po preskúmaní relevantnej časti eradikačného programu konštatuje, že uvedený dokument neukladá užívateľom poľovných revírov vyhovieť každej predloženej žiadosti o vydanie povolenia na lov zveri. Uvedený dokument ukladaná užívateľom poľovných revírov zabezpečiť vydanie primeraného počtu povolení na lov diviačej zveri, teda ich vydanie ponecháva na rozhodnutí užívateľa poľovného revíru po zhodnotení relevantných skutočností a nevylučuje postup, kedy užívateľ poľovného revíru povolenie na lov zveri nevydá. Pokiaľ má žalobca za to, že namietaný postup žalovaného nie je v súlade s národným eradikačným programom, má právo obrátiť sa na príslušné správne orgány so žiadosťou o prešetrenie tohto súladu a prípadné vyvodenie deliktuálnej zodpovednosti voči užívateľovi poľovného revíru.
28. Žalobca uplatnený nárok odôvodňoval aj udalosťou, ku ktorej došlo dňa 10.09.2023 medzi ním a p. L., ktorý sa mu mal predstaviť ako člen poľovníckej stráže žalovaného a následne na neho mal bližšie nešpecifikovaným spôsobom „vybehnúť“ s tým, že žalobca na mieste nemá čo robiť za použitia vulgarizmov. K tomuto tvrdeniu súd uvádza, že z obsahu žaloby, vyjadrení žalobcu ani z výsluchu žalobcu na pojednávaní nevyplynuli žiadne konkrétne okolnosti predmetného incidentu, z ktorých by bolo možné vyvodiť záver o tom, že p. L. sa mal v uvedený deň v postavení člena poľovníckej stráže, a tým v mene žalovaného, dopustiť voči žalobcovi takého konania, ktoré by odôvodňovalo záver o tom, že uvedeným (bližšie nešpecifikovaným) konaním došlo k protiprávnemu zásahu do osobnostnej sféry žalobcu. Žalobca nijak neopísal konanie označenej osoby, najmä čo do konania opísaného ako „vybehnutie“ voči žalobcovi a jej vyjadrení, ktoré by odôvodňovali priznanie uplatneného nároku. Argumentáciu žalobcu ohľadom statusu p. L. ako člena poľovníckej stráže vydaným usmernením poľovníckeho hospodára súd považuje za domnienky žalobcu, nakoľko z vykonaného dokazovania ani z predloženého usmernenia nevyplynulo, že by uvedená osoba v uvedenom čase plnila úlohy člena poľovníckej stráže žalovaného. Vykonaným dokazovaním nebol preukázaný žiaden vzťah medzi p. L.m a žalovaným, teda jeho žalobcom tvrdené konanie alebo nekonanie nemožno podľa názoru súdu pričítať na ujmu žalovanému. Nie je úlohou súdu konštruovať skutkový stav na podklade nekonkrétnych a neurčitých tvrdení žalobcu, ktorý je naviac v konaní kvalifikovane právne zastúpený advokátom. Žalobca si preto podľa názoru súdu nesplnil ohľadom tvrdeného zásahu do jeho osobnostných práv konaním p. L., ako povinnosť tvrdiť tak aj povinnosť svoje tvrdenia spoľahlivo preukázať.
29. Pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu narušením jeho súkromného života postupom žalovaného, ktorý zapríčinil rozvrat vzťahov medzi členmi žalovaného, k tejto argumentácii súd uvádza, že ju právny zástupca žalobcu po prvýkrát predniesol až v záverečnom prednese, čo súd vyhodnotil ako argumentáciu prednesenú oneskorene. Zároveň súd predmetnú argumentáciu považoval za nedostatočne odôvodnenú a nepreukázanú. Žalobca v konaní neuviedol akým konkrétnym konaním mal žalovaný rozvrátiť vzťahy medzi členmi poľovníckeho združenia a tiež nešpecifikoval rozsah a kvalitu zásahu žalovaného do súkromného života žalobcu, pričom na podporu tejto argumentácie nepredložil ani neoznačil žiaden dôkaz. Zároveň súd poukazuje na to, že predmetná argumentácia je v rozpore s vyjadrením žalobcu na pojednávaní, kedy uviedol že je rád, že sa „takýchto ľudí (členov žalovaného) zbavil“.
30. Podľa názoru súdu z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by žalobcom namietaným postupom žalovaného došlo k neoprávnenému a neprimeranému zásahu do osobnosti žalobcu, ktorý žiadnym spôsobom v žalobe nezdôvodnil a žiadnymi dôkazmi nepreukázal zníženie vážnosti a dôstojnosti jeho
osoby v spoločnosti, či iného negatívneho dôsledku konania žalovaného v jeho osobnostnej sfére, ktoré by priamo súviselo s odňatím a následným nevydaním povolenia na lov zveri žalovaným. Pokiaľ ide o vyjadrenie miery, akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby v spoločnosti, treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom či inom prostredí fyzickej osoby. Túto mieru treba zisťovať dokazovaním a posúdiť na základe poznania a vyhodnotenia tejto reakcie. Iba v prípade, ak sa dostatočne preukáže reakcia svedčiaca o znížení dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka, môže byť fyzickej osobe výnimočne subsidiáme priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Po vykonanom dokazovaní mal súd za to, že v prejednávanom prípade nie sú splnené zákonom stanovené podmienky pre priznanie primeraného zadosťučinenia v peniazoch - materiálnej satisfakcie s poukazom na to, že charakterom zásahu, konkrétne odňatím a nevydaním povolenia na lov zveri žalobcovi, nedošlo k nezákonným a neoprávneným zásahom, ktoré by v značnej miere znižovali vážnosť a dôstojnosť v spoločnosti, či iným spôsobom negatívne zasiahli osobnostnú sféru žalobcu, ako má na mysli ustanovenie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pričom súd zároveň poukazuje na to, že nevydaním povolenia na lov zveri žalovaným nebolo žalobcovi absolútne znemožnené vykonávať lov zveri, kedy sa žalobca mohol domáhať vydania povolenia aj inak, napr. cestou užívateľa iného revíru. Žalobca v konaní nepreukázal žiadnu osobnú ujmu ani inú ujmu spojenú so zvlášť citeľným znížením a sťažením jeho postavenia v spoločenských kruhoch, čím sa stotožnil s argumentáciou žalovaného, podľa ktorej z obsahu žaloby nevyplýva, akým spôsobom mal žalovaný poškodiť právo žalobcu na ochranu osobnosti, prípadne čím mal ohroziť jeho život, zdravie, občiansku česť či ľudskú dôstojnosť. Vznik akejkoľvek nemajetkovej ujmy a dosah konania na spoločenský, súkromný či pracovný život žalobcu nebol v rámci žaloby preukázaný, ale ani bližšie opísaný.
31. Rovnako tak podľa názoru súdu žalobca neuniesol dôkazné bremeno v prípade uplatnenia nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 5.000 eur, keďže nepreukázal také protiprávne konanie žalovaného, ktoré by spočívalo v porušení alebo v ohrození osobnosti žalobcu a zasiahlo by do jeho fyzickej a morálnej integrity, či iným zvlášť závažným spôsobom zasiahlo do jeho osobnostnej sféry. Podľa zákona takýto zásah musí nastať objektívne, čo znamená, že musí byť vylúčená negatívna individualistická psychická reakcia dotknutej fyzickej osoby, avšak žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by mu konaním žalovaného bol spôsobený taký nezákonný zásah, ktorý by znižoval jeho vážnosť a uplatnenie v spoločenskom živote, či spôsobil (resp. bol spôsobilý spôsobiť) iný závažný následok. Žalobca uplatnenie práve tohto konkrétneho nároku bližšie nezdôvodňoval, pričom iba samotné všeobecné tvrdenie o zásahu do jeho osobných práv nemôže postačovať pre priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, keď žalobca vôbec nepreukázal, že by v dôsledku konania žalovaného došlo u neho k zníženiu dôstojnosti v značnej miere alebo jeho vážnosti u ostatných spoluobčanov, k ovplyvneniu jeho uplatnenia v spoločnosti alebo inému závažnému negatívnemu dôsledku v jeho osobnostnej sfére. Žalobca presne neurčil a ani nešpecifikoval nemateriálnu ujmu, ktorej kompenzáciu si nárokuje a neuvádzal žiadne tvrdenia deklarujúce rozsah nehmotných strát, a teda v tomto smere vôbec neuniesol bremeno tvrdenia a tomu zodpovedajúce dôkazné bremeno.
32. Súd v tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/81/2011 zo dňa 25. októbra 2012, podľa ktorého: „Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka je vždy, v závislosti od individuálnych okolností daného prípadu, existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky, považuje za ujmu značnú; pričom nie sú rozhodujúce subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácií, prípadne spoločenskom postavení a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba.“.
33. Prihliadnuc na všetky relevantné okolnosti posudzovanej veci súd dospel k záveru, že zo strany žalovaného nedošlo k neoprávnenému vážnemu zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu, ktorý by odôvodňoval priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá sa priznáva len vo výnimočných prípadoch. Vzhľadom na uvedené súd žalobu v celom rozsahu zamietol ako nedôvodnú.
34. Zamietnuté boli návrhy žalobcu na doplnenie dokazovania výsluchom svedkov G. L., poľovníckeho hospodára žalovaného a vyžiadaním evidencie žalovaným vydaných povolení na lov zveri.
35. V prípade svedka G. L. žalobca v žalobe a ani v nasledujúcich podaniach neuviedol dátum narodenia svedka, adresu, z ktorej možno svedka predvolať a označenie skutočností, ktoré majú byť výsluchom svedka preukázané. Preto dňa 09.10.2024 bol právny zástupca žalobcu vyzvaný, aby svoj návrh na vykonanie dokazovania výsluchom svedka predložil tak, aby bol v súlade s ust. § 197 ods. 2 C.s.p. Na predmetnú výzvu reagoval právny zástupca žalobcu podaním zo dňa 07.11.2024, ktorým doplnil návrh na vykonanie dokazovania výsluchom svedka G. L. o uvedenie obce, v ktorej má uvedená osoba adresu trvalého pobytu. Teda ani po výzve súdu nebol žalobcom kvalifikovane právne zastúpeným advokátom predložený perfektný návrh na vykonanie dokazovania. Právny zástupca žalobcu predniesol úplný návrh na vykonanie dokazovania výsluchom označeného svedka až na nariadenom pojednávaní, kedy po prvýkrát v konaní označil skutočnosti, ktoré majú byt' výsluchom svedka preukázané. Pre civilné sporové konanie je charakteristické, že úspech v spore závisí od správnej a včasnej procesnej aktivity strany sporu. Procesnú aktivitu strana realizuje uplatňovaním prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, ktorými sú podľa § 149 C.s.p. najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany podliehajú koncentrácii konania, a preto strany sú podľa § 153 ods. 1 C.s.p. povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas, pričom prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Zásada koncentrácie konania sa uplatňuje v dvoch podobách, a to ako koncentrácia sudcovská, ktorá je v diskrečnej právomoci súdu a ako koncentrácia zákonná, ktorá je pre súd a strany sporu obligatórna. Sudcovská koncentrácia znamená, že súd nemusí prihliadnuť na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, teda ich mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania a sudcovská koncentrácia konania sa uplatňuje, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Zákona koncentrácia konania znamená, že prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Súd aplikujúc sudcovskú koncentráciu nevykonal žalobcom navrhované dokazovanie výsluchom svedka G. L. vzhľadom na oneskorenosť predloženia perfektného návrhu na vykonanie dokazovania, ktorý právny zástupca žalobcu bez objektívneho dôvodu nepredložil pred nariadením pojednávania, a to napriek výzve súdu. Okrem toho navrhované dokazovanie nebolo vykonané aj z dôvodu, že výsluchom svedka nemali byť objasnené skutočnosti ohľadom tvrdeného zásahu žalovaného do osobnostných práv žalobcu nevydaním povolenia na lov zveri žalovaným.
36. Taktiež nebolo vykonané ani dokazovanie žalobcom navrhovaným vyžiadaním evidencie žalovaným vydaných povolení na lov zveri, nakoľko nebolo sporné, že žalovaný nevydával povolenia na lov zveri žalobcovi a ďalším ním označeným členom žalovaného. Túto skutočnosť teda nebolo potrebné dokazovať.
37. Čo sa týka navrhnutého výsluchu poľovníckeho hospodára žalovaného ohľadom objasnenia formy ako sa obvykle žiada u žalovaného o vydanie povolenia na lov zveri, vykonanie tohto dôkazu nebolo potrebné vzhľadom na jeho nespôsobilosť zmeniť závery súdu ohľadom nedôvodnosti podanej žaloby.
38. Výrok o trovách bol odvodený ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.
39. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. Ako dôvod uviedol, že napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, na základe vykonaných dôkazov sa dospelo k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.
40. Ak má člen poľovníckeho združenia právo vykonávať poľovníctvo, ale zároveň nemôže loviť bez povolenia na lov, potom mu musí byť umožnené toto právo realizovať prostredníctvom vydania povolenia na lov. Inak by bolo jeho právo na výkon poľovníctva iluzórne a fakticky nemožné vykonávať. Odmietnutie vydania povolenia na lov bolo založené na subjektívnych a neodôvodnených dôvodoch zo strany žalovaného, pričom neexistuje žiadne disciplinárne rozhodnutie, ktoré by odobrilo sankciu voči žalobcovi. Súd tak ignoroval, že rozhodnutie žalovaného bolo fakticky sankčnej povahy, no bez riadneho
disciplinárneho konania. Súd odmietol vykonať dôkazy, ktoré mohli preukázať rozsah zásahu do osobnostných práv žalobcu (napr. výsluch poľovníckeho hospodára, či vyžiadanie evidencie vydaných povolení), ignoroval listinné dôkazy, ktoré žalobca predložil (list Slovenskej poľovníckej komory zo dňa 11.05.2018, kde sa uvádza, že nevydanie povolenia môže byť disciplinárnym previnením užívateľa revíru), nezohľadnil incident zo dňa 10.09.2023, ktorý žalobca preukázal ako ďalší zásah do jeho dôstojnosti a spoločenského postavenia.
41. Súd odmietol vykonať dokazovanie výsluchom poľovníckeho hospodára a vyžiadaním evidencie vydaných povolení na lov, hoci tieto dôkazy mohli preukázať rozdielny prístup žalovaného k jednotlivým členom (diskriminačné konanie). Vo veci sa neskúmalo, či žalovaný uplatňoval rovnaké kritéria na všetkých členov.
42. V prípade svedka G. L. nevykonanie jeho výsluchu bolo odôvodnené neskorým predložením tohto návrhu bez riadnej konkretizácie. Uvedené ale odporuje obsahu podania žalobcu zo dňa 07.11.2024, v ktorom boli uvedené údaje o svedkovi a skutočnosti, ktoré mal preukázať (správanie člena poľovníckej stráže voči žalobcovi). Neprejednanie tejto výpovede znemožnilo žalobcovi preukázať ďalší zásah do jeho práv zo strany žalovaného, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
43. Trvalým a svojvoľným nevydaním povolenia bol žalobca prakticky vylúčený z činnosti poľovníckeho združenia, čím došlo k zásahu do jeho dôstojnosti a spoločenského postavenia medzi členmi poľovníckeho združenia. Žalobca bol vystavený verejnému ponižovaniu zo strany člena poľovníckej stráže (incident zo dňa 10.09.2023). Taktiež nebola akceptovaná judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky (PL ÚS. 19/2014), podľa ktorej aj rozhodnutia poľovníckych združení môžu mať verejnoprávne aspekty a ich svojvoľnosť môže byť predmetom súdneho prieskumu v rámci ochrany osobnosti.
44. Žalovaný nikdy neposkytol žalobcovi formálne rozhodnutie o nevydaní povolenia na lov zveri, voči ktorému by sa mohol odvolať, čím bol žalobca fakticky pripravený o možnosť využiť opravné prostriedky v rámci združenia. Vo veci sa nesprávne aplikovala zásada subsidiarity opravných prostriedkov, keďže žalovaný konal nezákonne a v rozpore s pravidlami spravodlivého procesu tým, že rozhodoval bez riadneho disciplinárneho konania a bez formálneho oznámenia rozhodnutia žalobcovi. Nevydanie povolenia na lov nebol výsledkom riadneho rozhodovacieho procesu v rámci združenia, ale svojvoľným a diskriminačným konaním výboru poľovníckeho združenia. Ak žalovaný porušil svoje povinnosti a konal nezákonne, nie je možné podmieňovať uplatnenie nároku na ochranu práv tým, že sa poškodený obráti na ten istý orgán, ktorý konal nezákonne.
45. Žalobca preukázal, že bol svojvoľne a bez disciplinárneho konania vylúčený z výkonu práva poľovníctva počas 7 rokov. Tento postup nemal zákonný základ, keďže neexistovalo žiadne rozhodnutie, ktoré by žalobcovi ukladalo disciplinárny trest. Týmto postupom bol vystavený verejnému poníženiu medzi členmi poľovníckeho združenia, ktorí mali možnosť loviť, zatiaľ čo on bol bez akéhokoľvek opodstatneného dôvodu vylúčený z tejto činnosti. Nevydanie povolenia mu spôsobilo aj psychickú ujmu vyplývajúcu z pocitu nespravodlivosti a marginalizácie, rovnako ako stres spôsobený bezmocnosťou a neschopnosťou sa brániť proti takémuto postupu žalovaného. Bol vystavený verejnej hanbe a ponižovaniu zo strany člena poľovníckej stráže, ktorý ho dňa 10.09.2023 verejne konfrontoval a verbálne napadol, čím došlo k ďalšiemu zásahu do jeho dôstojnosti.
46. Žalovaný navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
47. Odvolací súd v zmysle zásad ust. § 379, § 380 a§ 381 C.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejcdnal bez nariadenia pojednávania a zistil, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené.
48. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
49. Pokiaľ ide o námietky žalobcu o porušení jeho práva na spravodlivý proces, s týmito nie je možné sa stotožniť.
50. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom odmietnutia spravodlivosti.
51. Na rokovaní Občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, ktoré sa uskutočnilo 03. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) O.s.p.“.
52. Uvedené stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, je potrebné považovať za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci. Obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napr. vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém, prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok justičný omyl.
53. Je nevyhnutné poznamenať, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.
54. Odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu obsahuje náležité vysvetlenie dôvodov, na ktorých prvoinštančný súd založil svoje rozhodnutie a jeho postup bol v súlade s ust. § 220 ods. 2 C.s.p.
55. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, prebral a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov. Pod procesným postupom sa rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. Postupom súdu možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.
56. Dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy a v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon. Žiaden dôkaz nemá predpísanú dôkaznú zákonnú silu (článok 15 Základných princípov Civilného sporového poriadku). Rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 185 ods. 1 C.s.p.) a nie strán sporu.
57. Okrem základných princípov je hodnotenie dôkazov upravené v ust. § 191 C.s.p. Vychádzajúc z tohto ustanovenia, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.
58. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Každý vykonaný dôkaz môže byť prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany spochybnený tým, že sa pripúšťa dôkaz opaku dokazovanej skutočnosti. Inak povedané, žiaden dôkaz nedisponuje predpísanou legálnou silou, ktorá by nepripúšťala dôkaz svojho opaku.
59. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane sporu bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých stranou sporu v opačnom procesnom postavení, než je strana sporu, ktorá nesplnila alebo nedostatočne splnila svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom v spojitosti s dôkaznou povinnosťou sa rozumie zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. V praxi môžu navrhnuté dôkazy vyznieť ako nepoužiteľné zdroje informácii vo vzťahu k uplatnenej súdnej ochrane bez zreteľa na procesné postavenie strany sporu. Zmysel uplatňovania dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy a súd napriek tomu nemá jednoznačný skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad pričíta tej strane, na ktorej predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné bremeno, t.j. zodpovednosť za preukázanie skutočnosti významných z hľadiska hmotného práva.
60. Povolenie na lov zveri je upravené v ust. § 53 zákona č. 274/2009 Z.z. o poľovníctve. V súlade s ods. 2 tohto ustanovenia, povolenie na lov zveri je verejnou listinou oprávňujúcou jeho držiteľa spolu s ďalšími dokladmi na lov zveri alebo inú činnosť v poľovnom revíri podľa tohto zákona. Vydáva ho na predpísanom tlačive užívateľ poľovného revíru. Povolenie na lov zveri podpisujú štatutárny zástupca užívateľa poľovného revíru a poľovnícky hospodár. Povolenie na lov zveri je neprenosné na inú osobu.
61. Z ust. § 53 ods. 2 Zákona o poľovníctve a ani z iných ustanovení tohto zákona nevyplývajú žiadne podmienky, za ktorých je užívateľ poľovného revíru povinný povolenie na lov zveri vydať a ani to, že každý člen poľovníckeho združenia je automaticky oprávnený na vydanie povolenia a v akom rozsahu. Zo zákona o poľovníctve takýto záver bez ďalšieho nemožno vyvodiť. Zákon o poľovníctve na žiadnom mieste neuvádza, že poľovnícke združenie je povinné svojím členom automaticky, len z titulu ich členstva, vydávať povolenia na lov zveri, ani to, v akom rozsahu, na aký druh zveri, na aký počet kusov daného druhu a na aké časové obdobie. Záver prvoinštančného súdu, podľa ktorého nevydaním povolenia na lov zveri nedošlo zo strany žalovaného k protiprávnemu zásahu, ktorý by zakladal jeho zodpovednosť za prípadnú ujmu v osobnostnej sfére žalobcu, má oporu vo vykonanom dokazovaní.
62. Rovnako z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, prečo v prejednávanom spore neboli vykonané žalobcom navrhnuté dôkazy. V tomto smere bola preto splnená povinnosť vyplývajúca z ust. § 220 ods. 2 C.s.p., pričom s argumentáciou vedúcou k zamietnutiu návrhu žalobcu na doplnenie dokazovania sa v plnej miere stotožňuje tiež odvolací súd.
63. Vo vzťahu k návrhu žalobcu na výsluch svedka G. L. je potrebné len zdôrazniť, že žalobca bol prostredníctvom svojho právneho zástupcu, podaním zo dňa 09.10.2023 (č. 1. 106 spisu), vyzvaný na doplnenie návrhu na výsluch svedka G. L. o všetky náležitosti vyplývajúce z ust. § 197 ods. 2 C.s.p. Vychádzajúc z tohto ustanovenia v návrhu na výsluch svedka sa uvedie meno, priezvisko, prípadne dátum narodenia svedka, adresa, z ktorej možno svedka predvolať a označenie skutočností, ktoré majú byť výsluchom svedka preukázané. Vo vyjadrení zo dňa 07.11.2024 (č. 1. 114 a 115 spisu) právny zástupca žalobcu síce označil identifikačné údaje svedka, ktoré mu boli známe, avšak vôbec neoznačil skutočnosti, ktoré mali byť výsluchom svedka preukázané. Tieto skutočnosti boli označené až na pojednávaní konanom dňa 09.01.2025, na ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku. Prvoinštančný súd preto aplikujúc ust. §153 C.s.p. o sudcovskej koncentrácii konania k vykonaniu tohto dôkazu nepristúpil, nakoľko by si to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania. Žalobca, resp. jeho právny zástupca, mali dostatok času uviesť v návrhu na výsluch tohto svedka všetky náležitosti vyžadované ust. § 197 ods. 2 C.s.p.
64. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 C.s.p. rozsudok ako vecne správny potvrdil.
65. Zároveň v odvolacom konaní úspešnému žalovanému bola priznaná náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100% v súlade s ust. § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, ods. 2 C.s.p. s tým, že o výške náhrady týchto trov rozhodne súd prvej inštancie.
66. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 C.s.p.). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).