Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

15SaZ/5/2025

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Filipom Hudecom, v právnej veci žalobcu: A. B. C. D., nar. XX.XX.XXXX, kolumbijskej štátnej príslušnosti, cestovný pas Kolumbie č. E., t. č. Pobytový tábor Rohovce, Slovenská republika, zast. Liga za ľudské práva, občianske združenie, so sídlom Michalská 372/9, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom Pivonková 6, Bratislava, o správnej žalobe vo veci azylu proti rozhodnutiu žalovaného ČAS: MU- PO-18-33/2025-Ž zo dňa 27.06.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd v Bratislave rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Migračného úradu ČAS: MU-PO-18-33/2025-Ž zo dňa 27. júna 2025, v časti výrokov 1. a 2., ktorými nebol žalobcovi: A. B. C. D., nar. XX.XX.XXXX, cestovný pas Kolumbie č. E., udelený azyl a nebola mu poskytnutá doplnková ochrana z r u š u j e a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. II. Správny súd v Bratislave p r i z n á v a žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Predchádzajúce rozhodnutie Správneho súdu v Bratislave

1. Správnou žalobou zo dňa 04.07.2024 sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného ČAS: MU-PO-21-25/2024-Ž zo dňa 28.05.2024, ktorým žalovaný žalobcovi 1) neudelil azyl podľa o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“), 2) neposkytol doplnkovú ochranu podľa a , 3) neudelil azyl na účel zlúčenia rodiny podľa a a 4) neposkytol doplnkovú ochranu na účel zlúčenia rodiny podľa a , a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie.

2. Správny súd v Bratislave rozsudkom č. k. 14Saz/8/2024-67 zo dňa 06.11.2024 (I.) zrušil rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-PO-21-25/2024-Ž zo dňa 28.05.2024 v časti o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany žalobcovi: A. B. C. D., číslo cestovného pasu E., a vec mu vrátil na ďalšie konanie, (II.) vo zvyšku súd žalobu zamietol a (III.) nepriznal žalovanému právo na náhradu trov konania. Z odôvodnenia predmetného rozsudku vyplýva, že na pojednávaní dňa 06.11.2024 žalobca resp. jeho zástupca predložil nový dôkaz - list od ELN zo dňa 02.09.2024, adresovaný matke žalobcu, s neoficiálnym prekladom, podľa neho získaný deň pred pojednávaním s tým, že tento dôkaz potvrdzuje, že ozbrojená skupina má stále záujem o žalobcu. V odôvodnení predmetného rozsudku správny súd uviedol aj nasledovné:

„32. Vo veciach azylu môže dôjsť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia aj vtedy, ak správny súd dospel k záveru, že od jeho vydania sa podstatne zmenili okolnosti veci. Pod podstatnou zmenou okolností veci je nutné rozumieť nastúpenie takého stavu, ktorý by bol spôsobilý privodiť iné rozhodnutie alebo opatrenie vo veci. Podstatná zmena okolností sa môže týkať objektívnych i subjektívnych okolností. V prvom prípade pôjde najmä o zvrat v bezpečnostnej a politickej situácii krajiny, kde príslušný cudzinec pôvodne žil alebo odkiaľ prišiel, čo má vplyv napríklad pre posudzovanie splnenia podmienok pre poskytnutie doplnkovej ochrany. V druhom prípade pôjde o zistenie a preukázanie takých skutočností na strane cudzinca, ktoré sa budú týkať napr. jeho politického presvedčenia, náboženstva, bezpečnostnej hrozby, identity a pôvodu, čo môže mať vplyv napr. na preukázanie dôvodov prenasledovania podľa § 8. Z logiky veci pritom vyplýva, že musí ísť o takú podstatnú zmenu, ktorá je pre žalobcu výhodná, t. j. na základe ktorej by mohlo dôjsť k vydaniu nového, pre žalobcu priaznivejšieho rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy. Najčastejšie pritom podstatnú zmenu okolností pred správnym súdom preukazuje žalobca prostredníctvom nových dôkazných prostriedkov, napríklad v prípade azylových vecí predložením nových informácií o krajine pôvodu, uvedením nových skutočností o prenasledovaní v krajine pôvodu a pod. (viď Baricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová, A. a kol. . Komentár. Praha: C. H. Beck, 2018, 1076 - 1077 s.). 34. Žalovaný nespochybňoval, že vydieranie spojené s vyhrážkami zo strany ELN by mohlo napĺňať kritériá prenasledovania, avšak mal za to, že v danom prípade to nemá súvis s azylovo relevantnými dôvodmi uvedenými v zák. o azyle (str. 4, posledný odsek odôvodnenia napadnutého rozhodnutia). Žalovaný tiež nespochybňoval skutočnosti vyplývajúce zo správy UNHCR, že otec žalobcu, vzhľadom na jeho prácu, spadal do rizikového profilu osôb, ktoré môžu byť v núdzi medzinárodnej ochrany (str. 9, posledný odsek odôvodnenia napadnutého rozhodnutia), ani to, že za určitých okolností môžu aj rodinní príslušníci týchto osôb byť v núdzi medzinárodnej ochrany, avšak dospel k záveru, že problémy žalobcu nemali súvis s prácou jeho otca. A práve nový dôkaz predložený žalobcom by mohol preukazovať doterajšie tvrdenia žalobcu, že prenasledovanie má súvis s otcom žalobcu, resp. jeho činnosťou. Tiež to, že rodina žalobcu musí čeliť vydieraniu resp. vyhrážaniu aj naďalej a tieto praktiky neskončili po tom, čo matka zaplatila príslušníkom ELN sumu 50 miliónov pesos a žalobca opustil krajinu. Súd sa pritom nestotožňuje s názorom žalovaného, že tento dôkaz je v rozpore s doterajšími tvrdeniami žalobcu, keďže tento už vo vstupnom pohovore poukázal na incident, keď sa mu po skončení vyučovania mal vyhrážať jeden muž. Ako už bolo uvedené vyššie špecifikom konania v azylových veciach je to, že sa môže prihliadať aj na skutočnosti, ktoré nastali alebo vyšli najavo až po vydaní napadnutého rozhodnutia, aby tak bol naplnený účel inštitútu medzinárodnej ochrany. Žalovaný spochybňoval tvrdenia uvedené v žalobe, že aj po odchode žalobcu z krajiny príslušníci skupiny ELN viackrát navštívili matku žalobcu so žiadosťou o výpalné, a pýtali sa na osobu žalobcu, a to z dôvodu, že žalobca tieto skutočnosti nespomenul počas pohovoru (toto zdôvodnil zástupca žalobcu tým, že žalobca o týchto skutočnostiach v čase vykonania pohovoru nevedel). K tomu však súd uvádza, že skutočnosť, že prenasledovanie zo strany skupiny ELN na istú dobu ustalo, neznamená, že k nemu nemôže neskôr znovu dôjsť. Žalobca nemusí svoje tvrdenia preukazovať vlastnou výpoveďou, pokiaľ vie predložiť na ich preukázanie iné dôkazy. 35. Bude samozrejme vecou žalovaného, ako vyhodnotí tento nový dôkaz jednotlivo, ako aj vo vzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi, avšak súd je toho názoru, že tento dôkaz by mohol mať (zásadný) význam jednak pre posúdenie, či u žalobcu je opodstatnená obava z prenasledovania v krajine pôvodu z niektorého z dôvodov uvedených v zák. o azyle, alebo či sú tu vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ktorého pôvodcom môžu byť aj neštátni pôvodcovia (za splnenie podmienok uvedených v . zák. o azyle), a teda, či u žalobcu nie je daný dôvod aspoň na poskytnutie doplnkovej ochrany. Preto súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je potrebné v časti o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany žalobcovi zrušiť podľa , keďže je naplnená podmienka podstatnej zmeny okolností (viď ods. 32 odôvodnenia). Zároveň platí, že v azylových veciach je pre súd rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Úlohou žalovaného v ďalšom konaní bude vyhodnotiť nový dôkaz predložený žalobcom v kontexte všetkých okolností, ktoré sú podstatné pre posúdenie žiadosti žalobcu a po prípadnom doplnení dokazovania napr. o aktuálne správy o krajine pôvodu zaoberajúce sa stavom ľudských práv Kolumbii a priamo uvádzajúce okolnosti rozhodné pre posúdenie reálnosti hrozby neľudského či krutého zaobchádzania, venujúce sa otázkam posudzovaným v danom konaní (viď rozsudok NSS SR sp. zn. 2Sak/l 5/2022 zo dňa 28.11.2022) opätovne posúdiť žiadosť žalobcu o poskytnutie medzinárodnej ochrany.“

II.

Administratívne konanie

3. Rozhodnutím ČAS: MU-PO-18-33/2025-Ž zo dňa 27.06.2025 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) žalovaný žalobcovi 1) neudelil azyl podľa ; 2) neposkytol doplnkovú ochranu podľa a ; 3) neudelil azyl na účel zlúčenia rodiny podľa a a 4) neposkytol doplnkovú ochranu na účel zlúčenia rodiny podľa a .

4. Žalovaný napadnuté rozhodnutie odôvodnil tým, že dňa 11.02.2025 žalobca požiadal pred pracovníkmi Oddelenia azylu Policajného zboru Humenné o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR z dôvodu obavy o svoj život. Podotkol, že ide o žalobcovu druhú žiadosť o medzinárodnú ochranu podanú na Slovensku, pričom prvýkrát o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR žalobca požiadal dňa 08.02.2024 – konštatoval, že žalobca ako dôvod svojej prvej žiadosti uviedol svoju sexuálnu orientáciu, kvôli ktorej bola ohrozená jeho bezpečnosť, avšak predovšetkým žalobca poukázal na problémy s povstaleckou skupinou ELN (Ejercito de liberacion nacional). Žalovaný ďalej uviedol, že dňa 22.12.2024 žalobca v nadväznosti na skončenie platnosti povolenia na pobyt mimo Pobytového tábora Rohovce svojvoľne toto zariadenie opustil a po siedmych dňoch mimo Pobytového tábora Rohovce bol vyradený z evidencie, v dôsledku čoho žalovaný následne predmetné konanie (o prvej žiadosti žalobcu) rozhodnutím ČAS: MU-PO-21-51/2024-Ž zo dňa 23.01.2025 podľa zastavil - rozhodnutie o zastavení konania nadobudlo právoplatnosť dňa 30.01.2025.

5. Ďalej žalovaný konštatoval, že za účelom zdôvodnenia žalobcovej druhej žiadosti bol s ním dňa 28.02.2025 vykonaný vstupný pohovor, v ktorom žalobca uviedol, že sa plne pridržiava dôvodov, ktoré opísal počas vstupného pohovoru v predchádzajúcom konaní. Opätovne žalobca poukázal na to, že v krajine pôvodu nebol členom žiadnej politickej strany a ani nevykonával žiadne politické aktivity - v súvislosti s dôvodmi jeho žiadosti poukázal na dve roviny. Prvá sa týkala jeho sexuálnej orientácie, kvôli ktorej sa necítil v Kolumbii v bezpečí - pri účasti na diskotéke ho niekedy v roku 2022, počas štúdia na vysokej škole, pri tanci s priateľom neznámi ľudia zbili opaskom – žalobca uviedol, že nevie, prečo bol napadnutý, avšak domnieva sa, že to bolo kvôli jeho sexuálnej orientácii, za čo čelil aj občasným posmeškom zo strany spolužiakov a profesorov; druhým dôvodom jeho žiadosti boli problémy s povstaleckou skupinou ELN z dôvodu, že jeho otec pracoval ako rodinný komisár a pri riešení jedného z prípadov bolo na jeho podnet vznesené obvinenie na jedného zo šéfov tamojšej bunky ELN za znásilnenie neplnoletého dievčaťa, ktoré bolo spáchané ešte v roku 2015 - tento obvinený šéf povstalcov sa otcovi žalobcu opakovane vyhrážal s tým, aby svoj podnet stiahol, čo však žalobcov otec vždy odmietol – žalobca uviedol, že v roku 2017 našli telo jeho otca v nádrži s vodou na dvore, pričom oficiálna verzia, o ktorej informovali aj tamojšie médiá bola, že sa utopil. Žalobca bol však toho názoru, že bol utopený príslušníkmi ELN za to, že odmietol stiahnuť svoj podnet voči ich šéfovi. V nadväznosti na tieto okolnosti žalobca uviedol, že sa obáva, že by aj jemu mohlo hroziť nebezpečenstvo, nakoľko príslušníci ELN zabíjajú aj potomkov osôb, ktoré ich udali – ďalej žalobca uviedol, že príslušníci ELN chodili v meste, odkiaľ pochádzal, pravidelne navštevovať ľudí a v civilnom odeve neozbrojení milo prosili obyvateľov o akúkoľvek finančnú podporu, bez nátlaku. Matka žalobcu im pravidelne prispievala nejakými finančnými prostriedkami - žalobca k tomu ešte uviedol, že naposledy, asi v roku 2022 alebo 2023, nevie presne kedy, však prišli ozbrojení, oblečení ako vojaci, a pod hrozbou zabitia pýtali od jeho matky sumu 50 miliónov pesos. Žalobca počas ich návštevy akurát nebol doma. Žalobca k tomuto ešte konštatoval, že matka im na mieste dala 10 miliónov pesos, ktoré mala k dispozícii a zvyšok si musela požičať v banke; pri ich ďalšej návšteve ešte peniaze nemala, avšak pri tretej návšteve im už zvyšných 40 miliónov pesos vyplatila - príslušníci skupiny sa potom viac neozvali. Žalobca taktiež uviedol, že z obavy o svoju bezpečnosť sa však jeho rodina presídlila do obce Palermo-Boyaca, kde už do kontaktu s útočníkmi neprišiel, avšak napriek tomu sa po ročnom pobyte v tejto obci rozhodol krajinu pôvodu opustiť. Žalobca taktiež popísal incident, ktorý sa udial v júli 2022 na parkovisku pred vysokou školou, ktorú navštevoval. Uviedol, že narazil tam na neznámeho muža, ktorý mu povedal, že patrí do skupiny ELN – tvrdil, že spomínaný člen skupiny ELN mu pod sakom ukázal pištoľ a povedal mu, že vie, že sa volá C., a že je syn svojho otca, a že má dva dni na to, aby odišiel z mesta Sogamoso. Žalobca uviedol, že po tomto incidente sa spolu s matkou presťahovali do obce Palermo v provincii Boyaca.

6. Žalovaný ďalej konštatoval, že okrem vyššie uvedených informácií, ktoré mu žalobca poskytol už počas predošlého konania, tak v aktuálnom konaní mu počas vstupného pohovoru uviedol aj nové skutočnosti – žalobca uviedol, že jeho matka dostala po jeho odchode z krajiny od príslušníkov ELN výhražné listy, ktoré dokazujú, že on, ako aj jeho matka, sú cieľom skupiny ELN - jeden list odovzdali príslušníci ELN matke v septembri 2024 a druhý v januári 2025.

7. Ďalšou novou informáciou podľa žalovaného bol incident únosu žalobcu príslušníkmi ELN, ku ktorému došlo dňa 04.07.2023. Žalobca uviedol, že pri vycestovaní do mesta Sogamoso ho na kontrolnom stanovišti v blízkosti mesta spolu s matkou a jej priateľom - otčimom, zastavili príslušníci ELN, pričom po kontrole identity matke a otčimovi vrátili doklady a pustili ich, zatiaľ čo jeho naložili do dodávky, dali mu na hlavu kapucňu, aby nič nevidel, a odviezli ho na neznáme miesto; po hodine a pol cesty ho vyložili niekde v horách na neznámom mieste, kde ho zbili, vysmiali sa mu a následne ho v neznámom dome zavreli; po jednej noci a dni strávenom v dome, sa mu v miestnosti, kde bol zavretý, podarilo otvoriť okno a dostať sa von; následne sa vydal neznámym smerom, pričom na ceste neboli ani domy, ani svetlá; približne po 10 hodinách cesty natrafil na obývaný dom, odkiaľ požičaným telefónom zavolal svojej matke, ktorá pre neho prišla autom; tento dom sa nachádzal v blízkosti obce C., kde pracoval jeho otec. Žalobca ďalej uviedol, že z tohto únosu mal následne depresie, z ktorých sa tri mesiace liečil v nadácii s názvom Fundacion la luz EPS, ktorej sídlo sa nachádzalo v obci Chinauta v blízkosti mesta Bogota; priamo odtiaľto potom vycestoval na Slovensko - viac sa do mesta Sogamoso, ani do obce Palermo nevrátil. Žalovaný k tomuto poznamenal, že žalobca počas vstupného pohovoru v predchádzajúcom konaní tento incident neuviedol, pričom počas aktuálneho vstupného pohovoru nevedel odpovedať na otázku, prečo to vtedy neuviedol. Podľa žalobcových vlastných slov bolo všetko pre neho veľmi rýchle. Žalobca taktiež uviedol, že po jeho odchode z Kolumbie sa situácia v krajine zhoršila a o život prichádzajú nevinní ľudia. Iné nové skutočnosti neuviedol.

8. K neudeleniu azylu žalovaný uviedol, že z výpovede žalobcu je zrejmé, že jedným z dôvodov jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu na území SR bola jeho obava o vlastnú bezpečnosť kvôli jeho sexuálnej orientácii. Konštatoval, že preto bolo jeho úlohou, rovnako ako v predchádzajúcom konaní, posúdiť, či boli žalobcove problémy v súvislosti s jeho sexuálnou orientáciou tak zásadného charakteru, že mu bránili naďalej zotrvať v krajine pôvodu a musel z Kolumbie odísť. Mal za to, že v súvislosti so žalobcovou sexualitou a situáciou v krajine pôvodu týkajúcou sa postavenia osôb takej sexuálnej orientácie, aká definuje žalobcu, nenastali nijaké výrazné zmeny, a preto postupoval v rovnakom duchu, ako v predchádzajúcom konaní. Poukázal na to, že obvykle prostá príslušnosť k sexuálnej menšine, a teda k určitej sociálnej skupine, nepostačuje na preukázanie opodstatnenosti žiadosti o priznanie štatútu utečenca. Uviedol, že zo samotnej podstaty azylového práva vyplýva, že sa jedná o špecifický právny inštitút, na základe ktorého sa poskytne adekvátna ochrana len tej fyzickej osobe, ktorá spĺňa zákonom stanovené podmienky. V prvom rade musí byť preukázané, že osoba bola prenasledovaná tak, ako to vyplýva zo . V súlade s , za prenasledovanie môžu byť považované také znášané alebo obávané akty, ktoré musia byť dostatočne závažné svojim charakterom alebo opakovaním sa. Musia pritom preukázateľne brániť osobe, ktorá ich znáša, ďalej žiť vo svojej krajine pôvodu. Konštatoval, že v prípade žalobcu však v súvislosti s jeho sexuálnou orientáciou žiadne takéto akty preukázané neboli, čomu nasvedčujú aj jeho vyjadrenia počas vstupného pohovoru, z ktorých je zrejmé, že okrem jediného incidentu na diskotéke, sa s inými prejavmi nenávisti v tomto smere nikdy nestretol. Uviedol, že takýto ojedinelý incident, ale ani občasné posmešky od spolužiakov či profesorov, nemožno subsumovať pod pojem prenasledovania. Tvrdil, že k takýmto ojedinelým napadnutiam dochádza aj v tých najvyspelejších a najtolerantnejších krajinách, vrátane Slovenska, kde žiada o azyl. Odkázal na informácie z verejne dostupných zdrojov, z ktorých vyplýva, že na Slovensku, teda v krajine, v ktorej žiada o poskytnutie medzinárodnej ochrany, je riziko podobného napadnutia ešte vyššie, ako v jeho krajine pôvodu. Podotkol, že krajiny Južnej Ameriky sú známe svojím rešpektom voči sexuálnym menšinám či už zo strany štátu, ktorý im uznáva vysokú mieru práv, alebo spoločenskou toleranciou naprieč populáciou. Bol toho názoru, že Kolumbia patrí v oboch ukazovateľoch medzi krajiny s najvľúdnejším prostredím pre život lesbických, homosexuálnych, bisexuálnych, transrodových alebo intersexuálnych (ďalej len „LGBTQI+“) osôb, a to nielen v rámci Južnej Ameriky, ale aj v kontexte celého sveta. V tejto súvislosti poukázal na LGBT equality index, z ktorého vyplýva, že čo sa týka miery uznaných práv zo strany štátu voči príslušníkom LGBTQI+ komunity, nachádza sa Kolumbia spolu so Španielskom, Chile, Nemeckom, Maltou, Islandom, Kanadou a Brazíliou na vrchole, a síce medzi krajinami, v ktorých vlády uznávajú zo všetkých krajín sveta najširší balík práv pre ľudí z LGBTQI+ komunity – v prípade uznania zo strany verejnej mienky je postavenie Kolumbie o niečo nižšie, avšak

stále patrí medzi 25% krajín s najvyššou mierou tolerancie v spoločnosti. Tiež poukázal na to, že v roku 2007 Ústavný súd Kolumbie rozhodol, že páry rovnakého pohlavia musia mať rovnaké vlastnícke práva, ako heterosexuálne páry; mimovládna organizácia Human Rights Watch informuje, že ten istý súd v apríli 2008 rozhodol, že rovnaké práva, ako heterosexuálne páry, by mali mať osoby rovnakého pohlavia aj v súvislosti s penzijnými či zdravotnými otázkami; v roku 2015 boli podľa BBC v nadväznosti na rozsudok kolumbijského ústavného súdu povolené adopcie detí pármi rovnakého pohlavia; BBC tiež informovalo, že v roku 2016 boli v Kolumbii legalizované sobáše osôb s rovnakým pohlavím.

9. Žalovaný taktiež konštatoval, že pre osoby s odlišnou sexuálnou orientáciou je teda Kolumbia jednou z najvhodnejších krajín na život. Tvrdil, že incidentom podobným tomu, ktorému musel žalobca čeliť na diskotéke, sa nevyhne v žiadnej krajine na svete, pričom ide o bežný prejav jednorazovej drobnej priestupkovej aktivity, ktorej riešenie majú zabezpečiť tamojšie poriadkové orgány a voči útočníkom vyvodiť adekvátne následky; takéto aktivity nie sú kolumbijskými štátnymi orgánmi tolerované a tieto majú snahu ich riešiť. Mal za to, že informácie o Kolumbii nasvedčujú tomu, že vo fungovaní bezpečnostných zložiek a polície ako takej, možno identifikovať isté rezervy, najmä pri komplexnom boji s kartelmi a povstaleckými skupinami, kedy štát často nedokáže zabezpečiť poriadok a dodržiavanie práv. Uviedol, že výpoveď žalobcu spolu s informáciami o krajine pôvodu dokazujú, že inštitúcie a bezpečnostné zložky v meste Sogamoso a jeho okolí, kde žalobca v čase napadnutia žil, na prijímanie a riešenie podobných podnetov reagujú a sú funkčné – uviedol, že dôkazom je obvinenie a odsúdenie vysokopostaveného člena ELN, ktorý si od roku 2018 odpykáva trest za znásilnenie; tomuto procesu predchádzalo nahlásenie rádovej občianky, starej mamy zneužitého dievčaťa, ktorá tento trestný čin nahlásila otcovi žalobcu, rodinnému komisárovi. Poznamenal, že sa jedná o charakterovo odlišný typ porušenia zákona, avšak dokazuje, že pokiaľ občania v meste Sogamoso a jeho okolí cítia porušenie ich práv, majú sa na koho obrátiť. Konštatoval, že v rovnakom duchu mohol ísť žalobca na príslušný policajný útvar nahlásiť útok, ku ktorému došlo na diskotéke. Mal za to, že v prípade takejto drobnej kriminality by lokálna polícia určite mala kapacity na to, aby sa prípadom zaoberala. Z toho dôvodu vyhodnotil informácie, ktoré k prípadu získal z verejných zdrojov, a z ktorých je podľa jeho názoru zrejmé, že situácia LGBTQI+ ľudí v Kolumbii je relatívne dobrá, aj napriek tomu treba každý prípad vnímať a posudzovať individuálne, pričom po individuálnom vyhodnotení dôvodov žalobcu mal za to, že v prípade žalobcu neexistujú dôvody domnievať sa, že by mu v krajine pôvodu hrozila nejaká forma prenasledovania výlučne z dôvodu jeho sexuálnej orientácie. Konštatoval, že žiadny individuálny aspekt, ktorý by ho robil potenciálnou obeťou prenasledovania, sa v žalobcovom prípade, ani na základe jeho výpovede a ani na základe dostupných informácií založených v spisovom materiáli, nepodarilo identifikovať.

10. Žalovaný ďalej uviedol, že okrem spomínaných problémov kvôli príslušnosti k sexuálnej menšine žalobca poukázal v priebehu konania aj na problémy s povstaleckou skupinou ELN. Žalovaný uviedol, že aj pri problémoch so skupinou ELN, ktoré boli totožné s problémami, ako ich žalobca uviedol v predchádzajúcom konaní, postupoval v rovnakom duchu, ako pri ich vyhodnocovaní v predošlom konaní, nakoľko v ich súvislosti nenastali žiadne nové skutočnosti, ani sa v ich kontexte nijako nezmenila situácia v krajine pôvodu žalobcu. Tvrdil, že ide o problémy, ktorých počiatok sa datuje ešte do obdobia pred žalobcovým odchodom z krajiny, to znamená, že v momente, kedy prvýkrát požiadal o medzinárodnú ochranu, boli tieto problémy rovnaké, ako v momente vyhodnocovania dôkazov v aktuálnom konaní; jednalo sa predovšetkým o finančné požiadavky príslušníkov ELN, pričom na základe detailnej analýzy situácie v krajine pôvodu nevylúčil, že k takýmto praktikám, ako je požadovanie finančných prostriedkov pod hrozbou únosov alebo vrážd rodinných príslušníkov, sa povstalecké skupiny, a konkrétne skupina ELN, uchyľujú a reálne sa tieto veci v Kolumbii dejú; bezpečnostné zložky v mnohých prípadoch nemajú dosah na to, aby potlačili ich aktivity. Zároveň je však podľa jeho názoru potrebné konštatovať, že samotné vydieranie, spojené s vyhrážkami, môže svojim psychickým nátlakom napĺňať kritéria prenasledovania, avšak bez priamej súvislosti s § 8, ktorého splnenie je základnou podmienkou pre udelenie azylu. Zastával názor, že žiadosť o výpalné pod hrozbou zabitia tak, ako ju opísal žalobca, nie je nijako naviazaná na jeho rasu, národnosť alebo náboženstvo, zastávanie alebo uplatňovanie politických názorov, práv a slobôd alebo príslušnosť k určitej sociálnej skupine. Mal za to, že ide výlučne o snahu militantných ozbrojených skupín získať finančné prostriedky na zabezpečenie ich chodu, ktorá spĺňa charakteristiky trestného činu, avšak nie perzekúcie. Konštatoval, že ako uviedol sám žalobca ešte počas vstupného pohovoru v predchádzajúcom konaní (čo potvrdzujú aj informácie o krajine jeho pôvodu), takéto skutky sa v Kolumbii pravidelne dejú rôznym rodinám, kedy sa povstalecké skupiny vyhrážajú, že zabijú rodinného príslušníka, pokiaľ za neho rodina nezaplatí, prípadne danú osobu unesú a po zaplatení výkupného prepustia; osoby napojené na ELN chodia po domoch a vyberajú si ľudí, najmä zo strednej

vrstvy. Poznamenal, že v takomto duchu sa niesol aj incident, ktorý popísal žalobca, bez prepojenia na akýkoľvek zo zákonom stanovených dôvodov prenasledovania. Uviedol, že žalobca sa domnieval, že sa na neho ELN pri realizácii tohto incidentu zameralo pre prácu jeho otca, rodinného komisára, ktorý sa podieľal na obvinení jedného z vysokopostavených členov ELN, pričom tento bol pre spáchanie trestného činu následne súdmi odsúdený a uväznený; následne otca žalobcu našli v roku 2017 mŕtveho a aj keď išlo oficiálne o utopenie, žalobca sa domnieval, že nešlo o náhodné úmrtie, ale o vraždu, ktorú mala na svedomí ELN za to, že sa podieľal na obvinení ich šéfa. Žalovaný ďalej namietal, že to nikdy preukázané nebolo, ide len o žalobcovu subjektívnu domnienku. Konštatoval však, že k smrti žalobcovho otca došlo v roku 2017 a k spomínanému incidentu so žiadosťou o finančné prostriedky pod hrozbou smrti došlo až o 5 rokov neskôr, koncom roka 2022. Tvrdil, že ak by mali príslušníci ELN naozaj záujem o útok na rodinu rodinného komisára pre jeho prácu, určite by s aktivitami namierenými proti jeho rodine nečakali niekoľko rokov, ale útočili by na rodinu komisára hneď po tom, ako bolo vznesené obvinenie; žalobca však po smrti otca žil 5 rokov bez akýchkoľvek problémov a bez akéhokoľvek kontaktu s touto skupinou a jej prívržencami; nedáva preto podľa jeho názoru zmysel, že by oponenti žalobcovho otca čakali tak dlhý čas so svojou pomstou voči jeho rodine a rovnako podľa neho nedáva zmysel, prečo by príslušníci ELN z pomsty kvôli žalobcovmu otcovi útočili na jeho syna po tom, čo jeho otec už nežil; konštatoval, že voči osobe žalobcu (syna) nemali absolútne žiadne dôvody prechovávať nenávisť, ani pocit pomsty a prenasledovať ho; ak by chceli potrestať žalobcovho otca kvôli jeho práci tým, že mu siahnu na rodinu, urobili by tak počas toho, ako ich nepriateľ (otec žalobcu) ešte žil. Mal za to, že po jeho smrti takéto cielenie a zameriavanie sa na žalobcu nedáva žiadny zmysel. Zastával názor, že ak by aj príslušníci ELN mali na svedomí vraždu žalobcovho otca, tak, ako sa domnieva žalobca, svojho nepriateľa už potrestali tým, že ho pripravili o život, čím dokonali svoju pomstu. Podľa jeho názoru z uvedeného vyplýva, že incident so žiadosťou o výkupné nemal nič spoločné s prácou žalobcovho otca a nemožno ho s ňou spájať a navyše ho ani nemožno subsumovať pod pojem prenasledovanie.

11. Ďalej žalovaný konštatoval, že počas vstupného pohovoru žalobca uviedol, že v meste Sogamoso vlastní tri byty a dva obchodné priestory, pričom jeho matka je vlastníčkou hotela a reštaurácie Hospedando Sueňos v obci Palermo. Podľa jeho názoru tieto skutočnosti dokazujú, že majetkové pomery žalobcu a jeho rodiny výrazne prevyšujú štandardné majetkové pomery bežného občana Kolumbie. V nadväznosti na tieto skutočnosti mal za to, že príčinou vymáhania finančných prostriedkov od rodiny žalobcu zo strany ELN nie je práca žalobcovho otca, ale nadpriemerné majetkové pomery rodiny. Podľa jeho názoru nedáva zmysel, prečo by sa na rodinu žalobcu zrazu zameriavali po tak dlhom čase, ak by išlo o prácu žalobcovho otca, ktorý bol už niekoľko rokov zosnulý. Mal teda za to, že ide o kriminálnu činnosť bez akéhokoľvek napojenia na akýkoľvek zo zákonom stanovených azylovo relevantných dôvodov prenasledovania.

12. Pokiaľ ide o vyhrážky od neznámeho muža - ozbrojeného príslušníka ELN, žalovaný považoval za nutné poznamenať, že požiadavky tohto muža boli, aby žalobca odišiel z mesta, čo nakoniec aj urobil; počas pobytu v obci Palermo, kde sa po týchto incidentoch spolu s matkou žalobca presťahoval, už s týmto mužom, ani s nikým ďalším zo skupiny ELN do kontaktu neprišiel. Možno teda podľa jeho názoru konštatovať, že s vyhrážkami od neznámeho muža sa žalobca vysporiadal tým, že sa presťahoval do iného mesta; aktom presťahovania teda plnohodnotne vyriešil svoj problém, ktorý týmto pominul.

13. Žalovaný ďalej poukázal na zásadný rozpor medzi výpoveďami žalobcu týkajúcimi sa jeho únosu. Zdôraznil, že žalobca v aktuálnom konaní popísal incident zo dňa 04.07.2023, kedy sa na kontrolnom stanovišti pri meste Sogamoso stretol s kontrolou ELN, diametrálne odlišne, ako v predošlom konaní. Uviedol, že keď bol žalobca jeho povereným pracovníkom s týmto maximálne zásadným rozporom vo výpovedi konfrontovaný, tak žalobca uviedol, že nevie, prečo informácie o únose počas prvého pohovoru neuviedol, všetko vraj bolo pre neho veľmi rýchle. Žalovaný takéto vysvetlenie považoval za nedostatočné. Mal za to, že únos v takom podaní, ako ho žalobca opísal, je pre psychiku a pre celkové rozpoloženie žalobcu tak zásadným incidentom, že pokiaľ by k nemu naozaj došlo, nie je reálne, aby takúto udalosť pri vyčerpávajúcom popisovaní problémov so skupinou ELN opomenul. Mal za to, že ak by k únosu žalobcu naozaj došlo, určite by takýto zásadný a mentálne následky zanechávajúci incident počas vstupného pohovoru žalobca uviedol. Bol toho názoru, že si žalobca tento incident vymyslel v záujme zvýšenia šancí na udelenie medzinárodnej ochrany, nakoľko z jeho rozhodnutia ČAS: MU-PO-21-25/2024-Ž o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany zo dňa 28.05.2024 (rozhodnutie o prvej žiadosti žalobcu o azyl) vedel, že jeho dovtedajšie dôvody boli na udelenie azylu alebo poskytnutie medzinárodnej ochrany nedostatočné. Považoval tento incident únosu

za nedôveryhodný, vykonštruovaný a tým pádom pri posudzovaní žiadosti žalobcu za irelevantný. Tvrdil, že sa teda pri vyhodnocovaní dôvodov zameral na pôvodnú verziu príbehu, a síce verziu o kontrole na stanovišti ELN. Mal za to, že takýto kontakt s príslušníkmi ELN nemožno označiť za akt prenasledovania. Uviedol, že išlo o kontrolu, po ktorej žalobcu spolu s matkou a otčimom bez akýchkoľvek poznámok, nátlakov a problémov pustili ďalej, aby pokračovali v ceste, pričom zo strany ELN voči žalobcovi, ani voči jeho matke nebol skupinou ELN adresovaný žiadny nátlak, ani nijaký typ diskriminačného správania.

14. Vyhodnocujúc všetky dôvody žalobcu týkajúce sa sexuálnej orientácie, či problémov s ELN žalovaný konštatoval, že žalobca mohol svoju situáciu riešiť aj tzv. vnútroštátnym presídlením, a síce presťahovaním sa do inej časti krajiny. Uviedol, že problémy, ktoré žalobca uvádza, sa týkajú len lokálnych incidentov v meste, v ktorom žil, a pokiaľ by zmenil svoje bydlisko v rámci okolitých oblastí v Kolumbii, vyriešil by tým podľa jeho názoru všetky svoje problémy. Konštatoval, že ako sám žalobca uviedol, po tom, ako došlo k vymáhaniu finančných prostriedkov od jeho matky pod hrozbou vyhrážania sa smrťou žalobcu, a po vyhrážkach od neznámeho muža pred budovou školy, odišiel spolu s matkou bývať do dedinky Palermo v provincii Boyaca, kde jeho matka vlastní a prevádzkuje hotel; tu sa žalobca zdržal, ako sám uviedol, až do odchodu do Európy, pričom počas obdobia pobytu v obci Palermo nemal žiadne problémy so žiadnymi povstaleckými skupinami, ani so žiadnymi neznámymi osobami, ktoré by sa mu vyhrážali, ani nedošlo k nijakým incidentom súvisiacim s jeho sexuálnou orientáciou. Bol toho názoru, že žalobcovi tu žiadne nebezpečenstvo nehrozilo. Uviedol, že vnútroštátne presídlenie, pokiaľ je možné, má vždy prednosť pred alternatívou medzinárodnej ochrany; v Kolumbie je zakotvená možnosť slobodného pohybu naprieč celým územím krajiny; vláda síce obmedzila prístup do niektorých oblastí, v ktorých nedokáže zabezpečiť dôkladnú bezpečnosť a poriadok, po väčšine Kolumbie sa však osoby môžu pohybovať bez obmedzení. Poukázal na informácie o krajine pôvodu, ktoré sú súčasťou spisu, a ktoré jasne dokazujú, ktoré provincie Kolumbie sú z hľadiska pôsobenia ELN bezpečné, a v ktorých provinciách sa táto ozbrojená skupina nevyskytuje, resp. v ktorých provinciách ju dokáže kolumbijská vláda efektívne potláčať a vymôcť právo. Bol toho názoru, že žalobca svoju situáciu mohol bez problémov vyriešiť v rámci krajiny pôvodu a nebol nútený z Kolumbie odísť.

15. V rovnakom duchu žalovaný vyhodnotil aj výhražné listy, ktoré mali príslušníci ELN doručiť žalobcovej matke. Uviedol, že posúdenie týchto výhražných listov bolo aj jediným dôvodom, pre ktorý Správny súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 14Saz/8/2024 zo dňa 06.11.2024 zrušil rozhodnutie žalovaného z predošlého konania, nakoľko počas prvostupňového správneho konania v období pred vydaním rozhodnutia ich žalobca do konania nepredložil - urobil tak až deň pred nariadeným pojednávaním. Bol toho názoru, že správny súd sa v rozsudku vyjadril, že nový dôkaz (výhražné listy) môže ovplyvniť rozhodovanie o udelení azylu, resp. poskytnutí medzinárodnej ochrany, a podľa jeho názoru len z tohto dôvodu mu vec vrátil na ďalšie posúdenie.

16. Žalovaný v súčasnom konaní vzal výhražné listy na vedomie, avšak dospel k záveru, že tieto vykazujú výrazné známky nedôveryhodnosti. Uviedol, že oba sú písané totožným a veľmi podozrivým spôsobom, kedy je v hlavičke listu umiestnené všeobecné logo ELN, a ako vodoznak je cez celý dokument umiestnená vlajka tejto skupiny. Jedná sa o dva hlavné symboly tejto skupiny, ktoré je možné dohľadať pomocou internetových vyhľadávačov cez dva kliky. Uviedol, že listy nie sú podpísané a chýba im pečiatka, resp. akýkoľvek iný poznávací znak toho, že sa jedná o oficiálnu písomnosť, a nie o falzifikát; taktiež je použitý veľmi jednoduchý font, ktorého výsledkom je prakticky nulová štruktúrovanosť textu. Bol toho názoru, že pokiaľ by skupina niekomu vystavila takéto oficiálne tlačivo, tak by zachovala istú štruktúru textu, ktorá tu však absentuje; pokiaľ by akákoľvek osoba so základnými počítačovými zručnosťami dostala zadanie, aby vytvorila výhražné listy, ktoré majú pôsobiť čo najdôveryhodnejšie, vyzerali by podľa jeho názoru presne takto. Mal za to, že z tohto dôvodu je vysoko spochybniteľná ich pravosť, nakoľko takéto listy by si vedel pripraviť a vytlačiť ktokoľvek so základnými počítačovými zručnosťami za 10 minút čistého času.

17. Žalovaný uviedol, že ak by aj uznal ich pravosť, a fakt, že skupina ELN matke žalobcu naozaj tieto listy zaslala, je podľa jeho názoru nutné konštatovať, že ani po dôkladnom preskúmaní textu nie sú tieto listy azylovo relevantným a legitímnym dôkazom. Je pravdou, že v oboch listoch sa uvádza, že žalobca, ako aj jeho matka, boli ustanovení za vojenské ciele ELN. Z textov listov je však zrejmé, že dôvodom takéhoto zameriavania, a tým pádom aj samotných problémov s ELN, je matkina prítomnosť v meste Sogamoso, ktorá skupine ELN prekáža, a od ktorej skupina ELN odvodzuje následný záujem o matku, ako aj o žalobcu. V prvom liste zo dňa 02.09.2024 sa uvádza, že dňa 29.08.2024 sa skupina ELN dozvedela,

že matka žalobcu bola prítomná v meste, kde bývala (a teda v meste Sogamoso). Až na základe tejto skutočnosti jej ELN zaslala tento výhražný list, kde jej vytýka to, že sa stále nachádza v tomto meste, a že sa má „držať mimo ich dohľadu.“ To podľa neho znamená, že lokálna skupina ELN chce, aby matka so synom opustila Sogamoso, nie, aby opustili Kolumbiu ako takú. Bol toho názoru, že militantov zaujíma len to, aby neboli prítomní na špecificky vymedzenom území tohto mesta a jeho blízkeho okolia, pričom mimo neho im nie je ich prítomnosť prekážajúca. Konštatoval, že v liste zo dňa 09.01.2025 je zasa uvedené, že ELN sa dozvedela o opakovanej prítomnosti matky v meste Sogamoso, čo znamená, že z ich uhla pohľadu neuposlúchla výzvu o odchode zo Sogamosa adresovanú v prvom výhražnom liste a až na základe tohto neuposlúchnutia sa v druhom liste ELN pokúša o vymáhanie finančných prostriedkov, resp. výkupného, ktorého zaplatenie má matke, a jej synovi - žalobcovi, zaručiť bezpečnosť, keďže podľa nich preukázateľne zotrváva v tomto meste. V nadväznosti na vyššie uvedené konštatoval, že týmito výhražnými listami sa len ešte viac upevnili doterajšie závery vyhodnocovania žalobcovej žiadosti. Mal za to, že všetky problémy s ELN by žalobca, ako aj jeho matka vyriešili tým, že by sa presťahovali z mesta Sogamoso do bezpečnejších oblastí a viac by sa doň nevracali, čo dokazuje aj obdobie posledných mesiacov života žalobcu v krajine pôvodu, ktoré strávil v obci Palermo bez akýchkoľvek problémov. Konštatoval, že ak by teda žalobca zostal v tejto obci a vyhýbal sa problémovej lokalite mesta Sogamoso, viedol by v Kolumbii plnohodnotný život bez akýchkoľvek limitácii; koniec-koncov, v obci Palermo stále žije aj žalobcova matka, ktorá má de facto so skupinou ELN rovnaké problémy, ako žalobca, čo dokazuje jeho bezpečnostnú bezproblémovosť. Tvrdil, že jediné problémy, ktorým čelí, vychádzajú z jej návštev mesta Sogamoso a ak by sa mu vyhýbala, nemala by žiadne problémy, ani ona, ani jej syn - žalobca. Bol toho názoru, že takto sa mal zachovať aj samotný žalobca, ktorému pri pobyte v Palerme nič nehrozilo, a nič mu v pobyte v tejto obci ani nebránilo.

18. V súvislosti s problémami, na ktorých žalobca zakladá dôvody svojej žiadosti, žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/26/2014 zo dňa 23.09.2014. Taktiež dal do pozornosti návrh Európskej komisie (ďalej len „Komisia“) týkajúci sa zoznamu bezpečných krajín pôvodu, ktorý stanovuje za bezpečnú krajinu akúkoľvek krajinu, ktorá má status kandidátskej krajiny na vstup do Európskej únie (ďalej len „EÚ”), plus Kosovo, Maroko, Tunisko, Egypt, Bangladéš, Indiu a práve Kolumbiu. To znamená, že všetky tieto krajiny bude po odsúhlasení Parlamentom a Radou možné označiť za bezpečné. V tomto návrhu zo dňa 16.04.2025 sa pri vyhodnocovaní situácie v Kolumbii píše, že krajina ratifikovala hlavné medzinárodné dokumenty v oblasti ľudských práv vrátane Dohovoru proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu (CAT) a Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ICCPR). Kolumbia je federálna republika s demokratickým zastupiteľským politickým systémom a rozdelením moci medzi výkonnú, zákonodarnú a súdnu moc. z roku 1991 a následná judikatúra Ústavného súdu poskytujú silné záruky ľudských práv. Kolumbia má tiež množstvo politík, mechanizmov a zákonov na predchádzanie zneužívaniu profilov cieľových osôb, ako sú obhajcovia ľudských práv, bývalí bojovníci a iné ohrozené osoby, a na zlepšenie prístupu k spravodlivosti. Dokument ďalej informuje, že v krajine vo všeobecnosti nedochádza k prenasledovaniu v zmysle článku 9 Kvalifikačného nariadenia 2024/1347 (ktoré po implementácii Paktu o migrácii a azyle nahradí Kvalifikačnú smernicu 2011/95/EU). Napriek tomu, že sú LGBTI osoby často terčom sociálnej diskriminácie, sú takéto osoby právne chránené. V Kolumbii podľa Komisie vo všeobecnosti neexistuje žiadne reálne riziko ani pokiaľ ide o vážne bezprávie, ako je definované v článku 15 Kvalifikačného nariadenia. Trest smrti je zakázaný kolumbijskou . Právny rámec zakazujúci mučenie a neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie s trestom je v súlade s medzinárodnými normami. Pokiaľ ide o existenciu hrozby z dôvodu nediskriminačného násilia v situáciách medzinárodného alebo vnútorného ozbrojeného konfliktu, existujú ozbrojené skupiny, ktoré naďalej pôsobia vo vybraných častiach krajiny. Oblasti najviac postihnuté násilím boli zvyčajne tie, ktoré predtým kontrolovali FARC a kde sa pestuje koka a kde dochádza k nelegálnej ťažbe. Komisia v tomto dokumente zároveň dáva migračným administratívam jednotlivých členských štátov odporúčanie, ktoré hovorí, že keďže sa zdá, že skutočné riziko prenasledovania alebo vážneho bezprávia je sústredené v špecifických vidieckych oblastiach regiónov Kolumbie, príslušné orgány členských štátov by mali v súlade so svojou povinnosťou podľa článku 8 Kvalifikačného nariadenia venovať osobitnú pozornosť tomu, či žiadatelia z Kolumbie môžu bezpečne a legálne cestovať do bezpečných častí Kolumbie a či možno od nich opodstatnene očakávať, že sa tam usadia bez toho, aby tam mali opodstatnený strach z prenasledovania alebo aby tam boli vystavení skutočnému riziku vážneho bezprávia. Žalovaný podotkol, že toto žalobca dokázal sám svojim konaním, a to keď sa žalobca po problémoch v meste Sogamoso bez akýchkoľvek prekážok presťahoval do obce Palermo, so skupinou ELN do žiadneho kontaktu neprišiel a nečelil tu už žiadnym problémom, či už zo strany ELN alebo iných skupín, resp. jednotlivcov a taktiež tu nemusel čeliť žiadnym

incidentom týkajúcim sa jeho orientácie; navyše konštatoval, že v tejto obci vlastní žalobcova matka hotel s reštauráciou, a to podľa jeho názoru znamená, že tu má žalobca aj nadpriemerne dostatočné zázemie na to, aby sa tu mohol usadiť a plnohodnotne žiť bez opodstatneného strachu z prenasledovania alebo vážneho bezprávia.

19. V nadväznosti na vyššie uvedené je podľa jeho názoru jasné, že Kolumbia na zoznam bezpečných krajín pôvodu bezpochyby patrí. Konštatoval, že pokiaľ žalobca pochádza z takejto krajiny, ktorá bude čoskoro kategorizovaná ako bezpečná krajina pôvodu, je v rozpore s logikou, aby mu bola udelená akákoľvek forma medzinárodnej ochrany.

20. Na základe komplexného posúdenia žiadosti žalobcu a všetkých relevantných informácií dospel k záveru, že žalobca krajinu pôvodu opustil bez toho, že by tam bol prenasledovaný z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, alebo za uplatňovanie politických práv a slobôd, a preto mu azyl na území SR v zmysle neudelil.

21. K neposkytnutiu doplnkovej ochrany žalovaný uviedol, že v Kolumbijskom práve je trest smrti zakázaný od roku 1910. Keďže takýto inštitút v Kolumbii neexistuje, je teda zrejmé, že trest smrti, ani jeho výkon žalobcovi s istotou nehrozí. Ďalej uviedol, že žalobcovi v prípade návratu do krajiny pôvodu nehrozí ani mučenie alebo neľudské či ponižujúce zaobchádzanie, nakoľko z jeho výpovede vyplynulo, že nikdy nebol zo strany kolumbijských štátnych orgánov vystavený takémuto konaniu a v Kolumbii nevykonával ani žiadnu činnosť, ktorá by v prípade jeho návratu viedla oficiálne kolumbijské orgány k takýmto neprimeraným opatreniam voči jeho osobe. V súvislosti so žalobcovou obavou pred povstalcami z frakcie ELN považoval za nutné poznamenať, že všetky svoje problémy s touto skupinou by žalobca vyriešil, ak by sa presťahoval do bezpečnejšej časti krajiny - napríklad do obce Palermo, ktorá je, vychádzajúc z jeho vlastnej výpovede, bezpečným miestom, v ktorom by bol život žalobcu oslobodený od akýchkoľvek problémov. Vyhodnotil, že všetky žalobcove problémy súvisiace s touto frakciou sú prepojené na mesto Sogamoso a jeho blízke okolie, ktorému keby sa žalobca vyhýbal, žiadnym problémom by nečelil. Konštatoval, že ak teda aj žalobca pociťoval strach z vážneho bezprávia v oblasti jeho pôvodu, mal tento problém vyriešiť presťahovaním sa do bezpečnejšej časti v rámci krajiny pôvodu, ktoré, berúc do úvahy informácie o krajine pôvodu, preukázateľne existujú. Ďalej konštatoval, že ak by sa žalobca necítil bezpečne ani v obci Palermo, kde jeho matka podniká a kde žil posledný cca rok pred odchodom z krajiny pôvodu bez akýchkoľvek čo i len náznakov problémov, mohol sa presťahovať do ktorejkoľvek, ešte bezpečnejšej časti Kolumbie. Odkázal na informácie o krajine pôvodu, ako aj na príručku Úradu Vysokého komisára pre utečencov (ďalej len „UNHCR“) „Posudzovanie žiadosti o medzinárodnú ochranu osôb z Kolumbie“ z augusta 2023 a príručku Agentúry Európskej únie pre azyl (ďalej len „EUAA“) „Zameranie na krajinu: Kolumbia“ z decembra 2022, ktoré potvrdzujú, že v Kolumbii sú oblasti, kde má skupina ELN silný vplyv a bezpečnostné zložky napriek rôznym formám snáh nie sú schopné bojovať proti povstaleckým skupinám a nedokážu vymôcť právo v boji s ELN. Taktiež však poukazujú na to, že v krajine pôvodu žalobcu sú oblasti, kde militantné skupiny nepôsobia, resp. kde si s nimi kolumbijská vláda dokáže efektívne poradiť. Dodal, že napriek tomu, že obec Palermo na základe výpovede žalobcu je vyhodnotená ako bezpečná, informácie o krajine pôvodu uvádzajú, že niektoré územia provincie Boyaca, kde spadá mesto Sogamoso, ako aj obec Palermo, môžu byť objektom záujmu skupiny ELN, najmä pokiaľ ide o nezákonnú ťažbu nerastných surovín.

22. V súvislosti s možnosťou vnútroštátneho presídlenia žalobcu žalovaný konštatoval, že neexistujú žiadne všeobecné okolnosti, ani žiadne osobné náležitosti, ktoré by takémuto vnútornému presídleniu bránili; ba naopak, na usadenie má žalobca v obci Palermo vytvorené dokonalé zázemie.

23. Pokiaľ ide o žalobcovu sexuálnu orientáciu, tak žalovaný odkázal na časť o neudelení azylu, v ktorej bolo podľa jeho názoru jasne vyhodnotené, že skutky, ktorým musel čeliť v súvislosti so svojou orientáciou, nie sú prejavmi prenasledovania a nejedná sa ani o prejavy vážneho bezprávia. Uviedol, že posmešky od spolužiakov alebo bitka na diskotéke sú prejavy, ktorým musia čeliť LGBTIQ+ osoby aj v tých najvyspelejších krajinách Európskej únie, vrátane Slovenska. Ich prítomnosť v krajine pôvodu nemožno považovať za legitímny dôvod na udelenie azylu, ani za relevantný dôvod pre poskytnutie doplnkovej ochrany. Uviedol, že pokiaľ ide o sexuálnou orientáciou podmienený útok na diskotéke, takéto prejavy sú samozrejme neprípustné, avšak žalob tomto incidente mal obrátiť na príslušnú policajnú jednotku, ktorá by sa týmto podnetom určite zaoberala. Ďalej uviedol, že Kolumbia je pre osoby

z LGBTIQ+ komunity jednou z najlepších krajín na život a priestor na ich bezproblémové fungovanie je v tejto krajine viac rozvinutý, ako na Slovensku. Aj keď existujú nejaké informácie o tom, že by boli osoby spadajúce do LGBTIQ+ komunity v niektorých prípadoch vystavené horšiemu zaobchádzaniu, v žiadnom prípade nemožno hovoriť o neľudskom zaobchádzaní v takej miere, aby spadalo pod jednu z alternatív vážneho bezprávia. Konštatoval, že pokiaľ by za správanie, ktorému musel žalobca čeliť pre svoju sexuálnu orientáciu, boli žiadatelia o medzinárodnú ochranu prichádzajúci z krajín s fungujúcim bezpečnostným aparátom vo všeobecnosti odmenení akoukoľvek formou medzinárodnej ochrany, vytvoril by sa nebezpečný precedens, nakoľko potom by bol medzinárodnej ochrany hodný každý druhý príslušník LGBTIQ+ komunity pochádzajúci z akejkoľvek krajiny sveta.

24. Čo sa týka tretej formy vážneho bezprávia, teda vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu, žalovaný konštatoval, že ani táto v prípade žalobcu neprichádza do úvahy. Uviedol, že v Kolumbii v súčasnej dobe neprebieha žiaden medzinárodný konflikt, ani vnútroštátny konflikt takého charakteru, že by pre žalobcu v prípade návratu predstavoval individuálnu hrozbu vážneho bezprávia. Informácie o krajine pôvodu potvrdzujú, že aj keď sú informácie o tom, že v provincii Boyaca, odkiaľ žalobca pochádza, skupina ELN je prítomná, nemožno ju vyhodnotiť ako miesto takýchto stretov v zmysle vážneho bezprávia. Poukázal na dáta zo služby Prieskumník Projektu údajov o miestach a udalostiach konfliktov (ACLED), podľa ktorých došlo v provincii Boyaca v období od 30.03.2024 do 28.03.2025 k devätnástim bezpečnostným incidentom. Jedenásť z nich tvorili protesty a okrem nich došlo v tejto provincii k trom explóziám, jednému boju, jednému strategickému vývoju a trom incidentom násilia voči civilistom. Tieto bezpečnostné incidenty si vyžiadali len dve obete. Konštatoval, že na základe takýchto nízkych štatistík nemožno oblasť v žiadnom prípade vyhodnotiť ako oblasť, kde dochádza k vážnemu a individuálnemu ohrozeniu života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Ďalej žalovaný poznamenal, že všetky tieto ojedinelé incidenty (vynímajúc protesty) sa uskutočnili v obciach vzdialených stovky kilometrov od Palerma, kde sa žalobca mohol bezproblémovo usadiť, a tak by na jeho život nemali nijaký vplyv. V regióne, odkiaľ žalobca prišiel, podľa dostupných informácii o krajine pôvodu teda neexistuje riziko vystavenia tretej forme vážneho bezprávia. Ak by aj mal žalobca pocit, že provincia Boyaca je pre neho nebezpečnou, existuje podľa jeho názoru dostatok ďalších provincií, kde k žiadnym stretom nedochádza a kam sa môže bez akýchkoľvek problémov žalobca presídliť.

25. Žalovaný si do konania zaobstaral aj odpovede členských štátov EÚ na Query č. PCY.2024.026 z novembra 2024 ku kolumbijským žiadateľom, ktoré boli distribuované prostredníctvom platformy Európskej agentúry pre azyl. Z členských štátov EÚ, ktoré odpovedali, a ktoré poskytli súhlas na zverejnenie informácii z týchto odpovedí, sa nenašiel ani jeden, ktorý by akúkoľvek časť Kolumbie považoval za tak bezpečnostné rizikovú, že by osoba nachádzajúca sa na tomto území výlučne z dôvodu svojej prítomnosti na tomto území čelila skutočnému riziku vážneho bezprávia uvedenému v článku 15 písm. c) Kvalifikačnej smernice. Taktiež sa nenašiel ani jeden členský štát, ktorý by považoval článok 15 písm. c) za uplatniteľný pre Kolumbiu. Z odpovedí členských štátov vyplýva, že vážne bezprávie v zmysle článku 15 písm. c) nie je v ich posudzovaní prítomné v žiadnej časti Kolumbie.

26. Žalovaný uviedol, že dôvody žalobcu boli vyhodnotené a individuálne posúdené, pričom v jeho prípade nebola zistená reálna hrozba vážneho bezprávia vo viacerých regiónoch Kolumbie a rovnako všeobecná situácia v nich bola vyhodnotená ako bezpečná. V nadväznosti na vyššie uvedené žalovaný konštatoval, že vnútornému presídleniu žalobcu do bezpečnejších častí Kolumbie absolútne nič nebráni. Žalovaný dospel k záveru, že žalobca nemá opodstatnenú obavu z vážneho bezprávia v inej časti krajiny pôvodu ako je to uvedené v , a preto nie je dôvod na poskytnutie mu doplnkovej ochrany na území SR.

27. K neudeleniu azylu, resp. neposkytnutiu doplnkovej ochrany za účelom zlúčenia rodiny žalovaný iba stručne skonštatoval, že žalobca nemá na území SR žiadnych rodinných príslušníkov s udeleným azylom resp. s poskytnutou doplnkovou ochranou, s ktorými by sa mohol po splnení zákonných podmienok zlúčiť.

III.

Správna žaloba

28. Správnou žalobou zo dňa 01.08.2025, doručenou Správnemu súdu v Bratislave dňa 04.08.2025, sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného (ČAS: MU-PO-18-33/2025-Ž zo dňa 27.06.2025) v časti o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Žalobca mal za to, že napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov a skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu (, d) a f) ).

29. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že je presvedčený, že žalovaný pri posudzovaní existencie opodstatnenosti jeho obáv z prenasledovania z dôvodu jeho sexuálnej orientácie znova pochybil, keď sa zameral výlučne na právny rámec ochrany práv LGBTI+ osôb v Kolumbii a vôbec nezohľadnil to, ako sú tieto práva a slobody (ne)vymáhané v praxi. Žalovanému vytýkal, že sa vôbec nezaoberal skutočnými problémami, ktorým musia LGBTI+ osoby dennodenne v Kolumbii čeliť. Poukázal na najnovšiu správu organizácie Human Rights Watch s názvom „World Report 2025: Columbia“, publikovanú dňa 16.01.2025, z ktorej vyplýva, že v roku 2023 bolo zabitých 159 LGBT osôb, z tohto 32 pravdepodobne z dôvodu predsudkov. Mal za to, že tvrdenia žalovaného, že Kolumbia je pre život LGBTI+ osôb jednou z najvhodnejších krajín na život, sú neudržateľné.

30. Ďalej uviedol, že nesúlad medzi právnymi normami zaručujúcimi ochranu práv LGBTI+ osôb v Kolumbii, a tým ako sú tieto normy uplatňované v praxi je dobre zdokumentovaný. Napriek tomu však LGBTI+ žiadatelia o azyl z Kolumbie častokrát čelia tomu, že príslušné orgány pre azyl zľahčujú ich obavy z prenasledovania práve preto, že vychádzajú iba z toho ako sú LGBTI+ práva garantované v právnych predpisoch. Tento problém je popísaný aj v správe U. S. Committee for Refugees and Immigrants (USCRI) s názvom „When the Law is Not Enough: The Persecution of LGBTQ+ Colombians“ publikovanej dňa 11.06.2025: „Na papieri vyzerá Kolumbia progresívne - porovnateľne s Argentínou, v teórii dokonca lepšie než Brazília - ale realita je iná,“ vysvetlila Molinares a dodala, že tento dojem poškodzuje azylové nároky LGBTQ+ Kolumbijčanov, ktorí hľadajú bezpečie v zahraničí - „Keď Kolumbijčania žiadajú o azyl v USA, Kanade alebo Španielsku - teda v hlavných cieľových krajinách - musia absolvovať pohovor o dôveryhodnosti a posúdenie krajiny pôvodu. A problém je v tom, že všetky tieto právne ochrany vytvárajú dojem, že Kolumbia je bezpečná. Ale násilie a porušovanie ľudských práv voči LGBTQ+ ľudom v Kolumbii sú časté a závažné. Tento [dojem právnej ochrany] vedie k zamietnutiu ich žiadostí o azyl.“

31. Ďalej uviedol, že odmieta tvrdenie žalovaného, že fyzický útok motivovaný nenávisťou páchateľa voči určitej skupine obyvateľstva je „drobnou kriminalitou“, ale považuje to za zásadný zásah do integrity človeka. Uviedol, že ohlásenie útoku na polícii neprichádzalo v jeho prípade do úvahy z troch dôvodov. V prvom rade, stratil akúkoľvek dôveru v kolumbijskú políciu potom, čo vyšetrovatelia odmietli dôsledne vyšetriť vraždu jeho otca. Polícia taktiež nijako nepomohla jeho matke ani v prípade, keď bol unesený, pričom toto je ich bežná prax. Pomoc polícia poskytuje iba v prípade únosov malých detí vplyvných občanov. Za druhé, informácie o krajine pôvodu potvrdzujú, že pôvodcom prenasledovania LGBTI+ osôb v Kolumbii nie sú iba ozbrojené skupiny, ale je ním aj kolumbijský štát. V súvislosti s uvedeným poukázal na správu UNHCR z augusta 2023, v ktorej sa uvádza: „Úrad ombudsmana v roku 2021 zaznamenal 54 prípadov zneužívania LGBTIQ+ osôb zo strany štátnych orgánov a FCN uviedla, že k augustu 2022 bolo otvorených 50 vyšetrovaní pre neprimerané použitie sily príslušníkmi bezpečnostných zložiek voči LGBTIQ+ osobám. Columbia Diversa zaznamenala 175 prípadov policajného násilia voči LGBTIQ+ osobám v roku 2020, čo predstavuje výrazný nárast v porovnaní so 109 prípadmi v roku 2019. (...) Úrad ombudsmana tiež uviedol, že LGBTIQ+ obetiam násilia býva často zo strany príslušníkov bezpečnostných zložiek znemožnený prístup k informáciám o disciplinárnych opatreniach uložených páchateľom. IACHR tiež vyjadril obavy v súvislosti s prekážkami, ktorým LGBTIQ+ osoby čelia v prístupe k spravodlivosti.“ Za tretie, v Kolumbii stále existuje vysoká miera beztrestnosti v prípade trestných činov páchaných na LGBTI+ ľuďoch, pričom štátne orgány nemajú jasný prístup pri vyšetrovaní útokov, ktoré mohli súvisieť so sexuálnou orientáciou alebo rodovou identitou. Odmietol taktiež tvrdenia žalovaného, že by mohol svoju situáciu riešiť prostredníctvom kolumbijských štátnych orgánov. Na základe uvedených dôvodov bol presvedčený, že nie len že existuje nízka pravdepodobnosť, že by kolumbijská polícia nenávistný útok vyšetrila, ale by sa kontaktovaním policajných zložiek tiež vystavil riziku ďalšieho prenasledovania z dôvodu svojej sexuálnej orientácie a riziku sekundárnej viktimizácie.

32. Namietal, že napriek tomu, že incidenty, ktorým musel pre svoju sexuálnu orientáciu čeliť v Kolumbii nepovažuje žalovaný za dostatočne vážne, vzbudzujú v ňom opodstatnené obavy z prenasledovania. Tvrdil, že pritom má priamu osobnú skúsenosť s prenasledovaním a okrem toho, veľmi dobre pozná súčasnú situáciu a vie akým problémom aktuálne čelia iné LGBTI+ osoby v Kolumbii. Obáva sa, že pokiaľ by sa musel vrátiť do krajiny pôvodu, existuje vysoká šanca, že by sa znova stal obeťou nenávistne motivovaného útoku a napriek vysokému EQUALITY indexu a množstvu práv, zákonov a slobôd LGBTI+ osôb neexistujú žiadne efektívne mechanizmy, ktorými by sa týchto práv a ochrany mohol domôcť. Tvrdil, že počas konania o prvej aj druhej žiadosti o azyl predkladal množstvo správ medzivládnych a medzinárodných mimovládnych organizácií, ktoré preukazujú, že LGBTI+ osoby musia v Kolumbii čeliť rozsiahlemu vydieraniu, psychologickému, fyzickému a sexuálnemu násiliu, zabíjaniu a diskriminácii. Žalovanému vytýkal, že napriek tomu sa s týmito informáciami o krajine pôvodu v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal a pri posudzovaní postavenia LGBTI+ osôb v Kolumbii sa sústredil najmä na to, ako sú práva tejto skupiny zakotvené v príslušných právnych predpisoch. Uviedol, že flagrantnými spôsobmi však žalovaný opomenul zohľadniť to, ako sú tieto práva vymáhané v praxi. Z týchto dôvodov považoval napadnuté rozhodnutie za nezákonné.

33. K prenasledovaniu zo strany povstaleckej skupiny ELN poukázal na tvrdenie žalovaného, že incident so žiadosťou o výkupné, ako aj vyhrážka na parkovisku pred univerzitou nemali s prácou jeho otca nič spoločné – žalovaný to zdôvodňoval tým, že medzi smrťou jeho otca a kontaktom s príslušníkmi ELN ubehlo 5 rokov. Toto považoval iba za domnienku žalovaného. Namietal, že žalovaný nepoukázal na žiadne informácie, ktoré by vierohodne vyvracali jeho tvrdenia o tom, že vyhrážky smrťou zo strany povstaleckej skupiny ELN súviseli s prácou jeho otca. Tiež namietal, že žalovaný neponúkol žiadne iné logické vysvetlenie toho, prečo pri kontakte s príslušníkom ELN pred univerzitou sa tento najskôr pýtal na jeho otca. Tvrdil, že v napadnutom rozhodnutí rovnako nenašiel iné vysvetlenie toho, prečo príslušníci ELN vymáhali podstatne vyššiu sumu, ako pred tým a v prípade nezaplatenia tejto sumy sa začali vyhrážať jeho smrťou. Zdôraznil, že žalovaný nemôže opierať napadnuté rozhodnutie o vlastnú hypotézu, v dôsledku ktorej znevierohodňuje jeho výpoveď. Mal za to, že v prípade, že neexistujú žiadne dôkazy, ktoré by potvrdili alebo vyvrátili, že tieto vyhrážky smrťou súviseli s prácou jeho otca, napríklad ako pomsta za to, že otec napomohol odsúdeniu ich vedúceho predstaviteľa, žalovaný mal uplatniť zásadu vlastnú azylovému konaniu - v pochybnostiach v prospech žiadateľa o azyl.

34. Argument, že medzi smrťou jeho otca a týmito dvoma incidentami ubehlo príliš dlhé časové obdobie považoval za zavádzajúci. Tvrdil, že žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí snaží navodiť dojem, že v období piatich rokov medzi smrťou jeho otca a žiadosťou o výkupné nenastali žiadne relevantné skutočnosti. Namietal, že žalovaný nezohľadnil skutočnosť, že telo jeho otca bolo nájdené ešte v roku 2017, avšak rozsudok, ktorým bol člen ELN odsúdený bol súdom vydaný až potom, v roku 2019. Podľa jeho názoru možno teda predpokladať, že príslušníci ELN nepovažovali zabitie jeho otca za dostatočnú formu pomsty a keď naozaj došlo k odsúdeniu ich člena, zamerali svoje pomstychtivé aktivity na priameho príbuzného rodinného komisára. Uviedol, že medzi vynesením rozsudku a žiadosťou o výkupné ubehla teda podstatne kratšia doba a je zrejmé, že ELN má stále aktívny záujem o jeho osobu.

35. Uviedol, že ďalším z možných vysvetlení, prečo sa príslušníci ELN rozhodli vykonať na ňom pomstu až s určitým časovým odstupom môže byť podľa jeho názoru fakt, že táto skupina naberá v poslednom období na sile čo sa týka počtu bojovníkov a oblastí ktoré kontroluje, pričom poukázal na správu UNHCR s názvom International Protection Considerations with Regard to People Fleeing Colombia z augusta 2023. Tiež uviedol, že o tom, že povstalecká skupina ELN má stále záujem o jeho osobu svedčí aj fakt, že potom čo opustil Kolumbiu, ELN doručila jeho matke dva výhražné listy, v ktorých, okrem iného označuje jeho matku a jeho za vojenské ciele. Vyjadril svoje presvedčenie, že pokiaľ by žalovaný nespochybnil, že vyhrážky smrťou adresované jemu zo strany ozbrojenej skupiny ELN súviseli s prácou jeho otca, dospel by žalovaný k záveru, že jeho obavy z prenasledovania z dôvodu imputovaných politických názorov zo strany skupiny ELN sú opodstatnené podľa .

36. Námietku žalovaného o nedôveryhodnosti predložených výhražných listov považoval za neopodstatnenú. Tvrdil, že žalovanému sa v priebehu správneho konania nepodarilo zistiť žiadne informácie o výhražných listoch posielaných skupinou ELN. Opätovne odkázal na správy, ktoré boli dodané žalovanému vo vyjadrení právneho zástupcu pred vydaním rozhodnutia dňa 13.06.2025, z ktorých vyplýva, že v Kolumbii sú „letáky“ alebo „pamfletos“ bežne používané ozbrojenými skupinami ako nástroj zastrašovania. Šíria hrozby voči spoločenským lídrom, obhajcom ľudských práv a civilistom

s cieľom uplatniť kontrolu a vyvolať strach. Tieto dokumenty sú zväčša vytlačené na jednej strane, obsahujú logá, symboly alebo obrázky reprezentujúce organizáciu, ktorá ich vydala, niekedy uvádzajú konkrétny dátum, inokedy len mesiac, často sú podpísané menom lokality alebo bojovej jednotky, obsahujú výhražný text s menami osôb, organizácií alebo komunít, ktoré sú cieľom zastrašovania

- v niektorých prípadoch je stanovená lehota, dokedy musia cieľové osoby opustiť územie, a pod. Tvrdil, že po obsahovej aj vizuálnej stránke sa predložené výhražné listy výrazne podobajú tomu, ako ich opisujú národné a medzinárodné organizácie venujúce sa medzinárodnej ochrane. Skutočnosť, že predložené dôkazy zodpovedajú všeobecným informáciám o krajine pôvodu naopak zvyšuje ich dôveryhodnosť, a preto považoval spochybnenie ich pravosti zo strany žalovaného za nepreskúmateľný záver. Podotkol, že žalovaný neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by odporovali verejne dostupným informáciám o týchto pamfletoch a na základe ktorých by teda mohla byť spochybnená ich pravosť.

37. Mal za to, že v prípade, že sa žalovanému nepodarilo hodnoverne potvrdiť alebo vyvrátiť pravosť predložených dôkazných prostriedkov, bolo povinnosťou žalovaného aplikovať zásadu v pochybnostiach v prospech žiadatelia, ktorá je vlastná azylovému konaniu. Tvrdil, že žalovaný v teoretickej rovine síce pripustil pravosť výhražných listov, avšak zásadou sa neriadil a dôkazy vyhodnotil v jeho neprospech. Podľa názoru žalovaného nie sú tieto listy azylovo relevantným a legitímny dôkazom. Žalovaný dovodil z obsahu výhražných listov niekoľko záverov, ktoré považoval za špekulácie, či dokonca fabulácie s cieľom znížiť relevantnosť týchto dôkazov a za každú cenu neudeliť mu azyl. Konkrétne poukázal na tieto závery: žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí podľa jeho názoru pokúša navodiť dojem, že zameranie sa skupiny ELN na osobu jeho matky a naňho začalo potom, čo skupina zistila, že jeho matka bola dňa 29.08.2024 prítomná v meste Sogamoso a pretrváva tam z dôvodu toho, že neuposlúchla výzvu o odchode zo Sogamosa adresovanú v prvom výhražnom liste. Žalovaný argumentuje tým, že prvý výhražný list bol matke doručený práve po jej prítomnosti v meste. Tento záver považoval za nelogický a neudržateľný, okrem iného preto, že ak by prítomnosť jeho matky bola v meste Sogamoso pre ELN problematická, nie je dôvod na to, aby bol za vojenský cieľ označovaný aj on, keď nebol dňa 29.08.2024 s matkou v Sogamoso a nebol tam už niekoľko rokov, keďže utiekol z Kolumbie v novembri 2023. Poznamenal, že nelogickosť úvah žalovaného potvrdzuje aj fakt, že v prípade prvého výhražného listu sa skupina ELN odvoláva na dávnu minulosť, keď uvádza, že jeho matka aj on boli už pred niekoľkými rokmi vyhlásení za vojenský cieľ.

38. Tvrdenie žalovaného, že „lokálna skupina ELN chce, aby matka so synom neboli prítomní na špecificky vymedzenom území tohto mesta a jeho blízkom okolí. Mimo neho im nie je ich prítomnosť prekážajúca.“ považoval iba za domnienku žalovaného, keďže v ani jednom z výhražných listov sa neuvádza, že odchodom z mesta Sogamoso zmizne aj záujem ELN o ich osoby. Uviedol, že v prvom výhražnom liste sa síce uvádza, že „najvhodnejšie je byť opatrný a držať sa mimo nášho dohľadu“, avšak záver, že vyhýbanie sa mestu Sogamoso vyrieši ich problém považoval za ničím nepodloženú nadinterpretáciu uvedených slov. Za fabuláciu považoval aj tvrdenie, podľa ktorého je vymáhanie finančných prostriedkov akýmsi „trestom“ za to, že jeho matka neuposlúchla ich výzvu na to, aby sa držala mimo územia mesta Sogamoso. Uviedol, že tento záver je v rozpore s textom druhého výhražného listu, kde sa v 3. bode uvádza, že „Rovnako by sme vám chceli pripomenúť, že od ľudí ako vy, ktorí sú súčasťou nášho vojenského cieľa, vyberáme vojnovú daň na tento rok, ktorú budete musieť zaplatiť osobe, ktorú určíme na tento výber.“ Z textu je podľa jeho názoru zjavné, že dôvodom výberu vojnovej dane je skutočnosť, že jeho matka a on boli označení za vojenské ciele, nie to, že jeho matka neuposlúchla ich výzvu na zdržiavanie sa mimo územia Sogamoso.

39. V súvislosti s únosom svojej osoby uviedol, že v dôsledku toho, že v prvom azylovom konaní popísal incident inak, žalovaný považuje únos jeho osoby za nedôveryhodný, vykonštruovaný, a irelevantný. Pre účely posudzovania dôvodov druhej žiadosti sa žalovaný zameral na pôvodnú verziu príbehu, podľa ktorej príslušníci ELN po zastavení a kontrole vozidla, v ktorom sa nachádzal on, jeho matka a otčim, ich pustili ďalej, aby pokračovali v ceste. Žalovaný spochybnil, že bol skupinou ELN unesený, zbitý a nezákonne zadržiavaný napriek tomu, že z informácií o krajine pôvodu zaobstaraných žalovaným vyplýva, že únosy civilistov ozbrojenými skupinami sú v Kolumbii bežnou a zaužívanou praxou, a napriek tomu, že ako dôkaz do konania predložil potvrdenie z organizácie Fundación La Luz o tom, že sa v danom zariadení a v príslušnom časovom období nasledujúcom bezprostredne po únose naozaj liečil. Namietal, že závery žalovaného nemajú v oblasti psychológie žiaden vedecký základ a považoval ich len za ničím nepodložené domnienky. Poukázal na vedecké výskumy, ktoré potvrdzujú, že žiadatelia o

azyl, ktorí zažili závažnejšiu traumu, najmä stavy ako posttraumatická stresová porucha (PTSD) alebo depresia, majú tendenciu vykazovať zníženú pamäťovú kapacitu, najmä pokiaľ ide o autobiografickú a pracovnú pamäť.

40. Ďalej tvrdil, že dôvodmi, pre ktoré neuviedol incident únosu jeho osoby v prvom azylovom konaní sú aj špecifické podmienky, za ktorých bol vykonaný vstupný pohovor. V prvom rade poukázal na skutočnosť, že v prvom konaní o azyle nemal dostatok času na to, aby sa mohol na vstupný pohovor dostatočne pripraviť. Uviedol, že v administratívnom spise vedenom v konaní ČAS: MU-PO-21/2024-Ž je založené predvolanie na jeho ústne pojednávanie, ktoré je datované na 21.02.2024. Pohovor sa uskutočnil hneď v nasledujúci deň (22.02.2024) od 08:30, teda medzi informovaním jeho o konaní vstupného pohovoru a samotným pohovorom bol maximálne jeden deň. Ďalej uviedol, že jeho právnemu zástupcovi bolo emailom doručené oznámenie o konaní vstupného pohovoru dňa 20.02.2024, teda iba dva dni pred konaním pohovoru. S ohľadom na rozsiahle množstvo dôvodov, pre ktoré žiada o udelenie azylu, považoval čas, ktorý dostal na prípravu za extrémne krátky. Tvrdil, že práve toto krátke časové obdobie na rozpamätanie si všetkých skutočností relevantných pre posúdenie azylovej žiadosti zapríčinilo, že opomenul uviesť incident únosu. Tiež tvrdil, že práve skutočnosť, že ide o veľmi traumatický zážitok mohla zapríčiniť to, že jeho pamäť sa podvedome tejto spomienke vyhýbala. Nikdy to však nebolo jeho zámerom. Pripomenul, že po vstupnom pohovore nebol v rámci prvého azylového konania vykonaný žiaden doplňujúci pohovor. Takéto vysvetlenie uviedol aj počas vstupného pohovoru v druhom azylovom konaní.

41. Tvrdil, že po tom, čo ho poverená zamestnankyňa žalovaného vyzvala, aby sa vyjadril k rozporu ohľadom incidentu únosu z júla 2023, uviedol, že všetko bolo pre neho veľmi rýchle. Vzhľadom na to, že následne žalovaný nemal žiadne doplňujúce otázky týkajúce sa buď samotného únosu alebo jeho rozporov vo výpovediach, tak predpokladal, že takéto vysvetlenie je pre žalovaného dostačujúce. Namietal, že bez akejkoľvek snahy zistiť konkrétne dôvody, pre ktoré neuviedol únos v prvom azylovom konaní, však žalovaný označil jeho vysvetlenie za nedostačujúce až v samotnom napadnutom rozhodnutí.

42. V druhom rade poukázal na dĺžku vstupného pohovoru v prvom konaní o udelenie azylu. Z dotazníka žiadateľa o udelenie azylu vyplýva, že pohovor začal dňa 22.02.2024 o 08:30 a po pretlmočení dotazníka bol ukončený v ten istý deň o 13:50. Ústne pojednávanie teda trvalo viac ako 5 hodín, pričom zo zápisnice vyplýva, že pohovor prebiehal bez prestávky. Namietal, že najdôležitejšie otázky týkajúce sa samotných dôvodov žiadosti o azyl mu boli položené až v závere pohovoru. Existujú pritom vedecké zistenia potvrdzujúce, že dĺžka pohovoru negatívne vplýva na schopnosť človeka rozpamätať si na traumatické udalosti, ktoré prežil. Tvrdil, že preňho je každý pohovor so žalovaným veľmi vyčerpávajúci. Práve počas vstupného pohovoru v prvom azylovom konaní musel zdieľať svoje najintímnejšie skutočnosti o svojom živote, týkajúce sa najmä jeho sexuálnej orientácie, vraždy otca v mladom veku a neustálom strachu z prenasledovania zo strany ozbrojenej skupiny, pričom o nich musel rozprávať úplne cudzej osobe a v cudzej krajine. Ako uviedol počas pohovoru celá téma o problémoch so skupinou ELN je pre neho veľmi citlivá. Dôvody, ktoré uviedol počas prvého pohovoru považoval za dostačujúce na to, aby mu na Slovensku bol udelený azyl.

43. Uviedol, že v prípade vstupného pohovoru vykonaného v rámci druhého konania o azyle bola síce dĺžka pohovoru približne rovnaká, avšak už mal predstavu o tom, ako pohovor prebieha, a teda sa mohol na neho aj lepšie pripraviť. Právnemu zástupcovi bol oznámený dátum konania pohovoru štyri dni vopred. Vzhľadom na to, že dôvody žiadosti o azyl, ktoré uviedol v prvom konaní o azyle ostali nezmenené, v súčasnom konaní sa zameral len na nové dôvody. Nemusel sa teda nevyhnutne vracať a rozpamätávať na všetky traumatizujúce zážitky a tým mu ostala mentálna kapacita popísať iné zážitky, vrátane únosu jeho osoby, ktorý predstavuje jeden z najtraumatizujúcejších momentov jeho života. Uviedol, že je LGBTI+ osobou, ktorá ešte ako dieťa prežila množstvo traumatizujúcich udalostí (únos a neskôr vražda otca skupinou ELN; neustále vydierania a vyhrážanie sa smrťou zo strany ELN; fyzický útok naňho z dôvodu jeho sexuálnej orientácie; únos, zbitie a nezákonné zadržiavanie, označenie za vojenský cieľ skupinou ELN). Tvrdil, že všetky tieto traumy majú zásadný negatívny dopad na jeho mentálne zdravie a zároveň negatívne vplývajú na jeho schopnosť rekonštrukcie udalostí z minulosti. Žalovanému vytýkal, že pri posudzovaní dôveryhodnosti jeho skúsenosti ako obete únosu žalovaný nezohľadnil tieto jeho individuálne okolnosti, ktoré zapríčinili rozpor v jeho výpovediach v prvom a druhom vstupnom pohovore a taktiež nezohľadnil podmienky za akých bol prvý vstupný pohovor

vykonaný. Napadnuté rozhodnutie preto považoval za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, ktorými by žalovaný presvedčivo vysvetlil, prečo v súčasnom konaní nezobral do úvahy aj fakt, že je obeťou únosu tak, ako to popísal počas pohovoru. Za nepreskúmateľný záver považoval aj záver žalovaného, ktorým spochybnil súvis predloženého potvrdenia o liečení v organizácii Fundación La Luz s jeho únosom.

44. V súvislosti s neposkytnutím doplnkovej ochrany poukázal na to, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí nevylúčil, že „k takýmto praktikám, ako je požadovanie finančných prostriedkov pod hrozbou únosov alebo vrážd rodinných príslušníkov sa povstalecké skupiny a konkrétne skupina ELN uchyľujú a reálne sa tieto veci v Kolumbii dejú.“ Podľa jeho názoru je zjavné, že mu hrozí v Kolumbii neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, pričom z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že existenciu reálnej hrozby vážneho bezprávia v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu vnímal aj žalovaný. Na rozdiel od žalovaného však nepovažoval alternatívu vnútroštátneho presídlenia v jeho prípade za prípustnú a reálne možnú. Poukázal na to, že v časti napadnutého rozhodnutia, v ktorom žalovaný odôvodňuje neposkytnutie mu doplnkovej ochrany absentuje konkrétne a jasne určená časť krajiny pôvodu, ktorú žalovaný vyhodnotil ako preňho bezpečnú, teda že mu v nej nehrozí vážne bezprávie. Pre úplnosť dodal, že alternatívou vnútroštátneho presídlenia sa žalovaný venoval aj v časti napadnutého rozhodnutia (str. 8), v ktorom odôvodňuje neudelenie azylu. Aj v tomto prípade žalovaný odkazuje na „iné“ provincie Kolumbie bez bližšieho určenia, ktoré on považuje za bezpečné s ohľadom na riziko prenasledovania. Namietal, že nie je jeho úlohou domýšľať si odôvodnenie napadnutého rozhodnutia žalovaného.

45. Uviedol, že z uvedených informácií nie je zrejmé, ktorú konkrétnu časť Kolumbie žalovaný považuje za bezpečnú, a preto existujú vážne pochybnosti o tom, ako mohol posúdiť možnosť účinnej ochrany v tejto/týchto častiach krajiny. Tvrdil, že je presvedčený, že takáto bezpečná oblasť neexistuje, keďže v jeho prípade sú pôvodcom prenasledovania alebo vážneho bezprávia nie len neštátni aktéri (ozbrojená skupina ELN) ale aj štát. Mal za to, že po určení konkrétnej časti krajiny pôvodu ako bezpečnej bolo taktiež povinnosťou žalovaného mu umožniť sa k tomu vyjadriť. Počas vstupného pohovoru mu bola položená otázka „Rozmýšľali ste nad možnosťou vnútroštátneho presídlenia v rámci krajiny, že by ste sa presťahovali do inej časti Kolumbie?“, na ktorú žalobca odpovedal: „Nie, lebo skupina ELN je veľmi početná a pôsobí vo všetkých provinciách Kolumbie, pôsobia aj vo Venezuele, na hraniciach s Ekvádorom, Peru.“ Poznamenal, že z formulácie tejto otázky je zrejmé, že žalovaný neurčil konkrétnu časť Kolumbie, kde by mu nehrozilo prenasledovanie alebo vážne bezprávie. Trval na tom, že mu bola odopretá možnosť vyjadriť sa k navrhovanej alternatíve vnútroštátneho presídlenia určenej konkrétnou časťou krajiny pôvodu, a teda mu nebol poskytnutý priestor na to, aby vyjadril konkrétne prekážky, pre ktoré považuje danú lokalitu za nevhodnú. Zároveň ale vyjadril svoj strach z toho, že skupina ELN, pred ktorou má opodstatnené obavy z prenasledovania operuje alebo je schopná operovať na celom území Kolumbie, čo potvrdzujú aj odporúčania UNHCR. S týmito informáciami sa však žalovaný podľa jeho názoru nijako nevysporiadal.

46. Záverom poukázal na tvrdenie žalovaného v napadnutom rozhodnutí, že podstatným predpokladom využitia vnútroštátnej ochrany je, aby mal žiadateľ v inej časti krajiny prístup ku ochrane. Vzhľadom na to, že žalovaný neurčil konkrétnu časť, krajiny, do ktorej by sa mal presídliť, tak mal za to, že žalovaný nemohol túto otázku ani dôsledne posúdiť a teda neboli ani splnené podmienky na aplikáciu ustanovenia .

IV.

Vyjadrenie žalovaného

47. Vo vyjadrení zo dňa 06.09.2025 žalovaný uviedol, že v súlade s posudzoval dôvody žalobcu týkajúenasledovania, pričom vychádzal z dvoch vyjadrení žalobcu týkajúcich sa jeho obáv o bezpečnosť. Uviedol, že v prvom prípade ide o obavy z dôvodu príslušnosti k LGBTI + a jeho sexuálnej orientácie - pretože na diskotéke niekedy v roku 2022 ho pri tanci s priateľom neznámi ľudia zbili opaskom, a on sa domnieva, že to bolo kvôli jeho sexuálnej orientácii, za čo čelil aj občasným posmeškom zo študentského prostredia. V druhom prípade obavy žalobcu súvisia s možným prenasledovaním povstaleckou skupinou ELN, ktorá opakovane žalobcu a jeho rodinu vydierala, čo pokračovalo aj po smrti žalobcovho otca. Výhražné listy boli doručené matke žalobcu po opustení Kolumbie. K prenasledovaniu ozbrojenou skupinou žalobca uviedol incident únosu zo dňa 04.07.2023,

čo žalovaný považuje za novú informáciu, ktorú neposkytol v predchádzajúcom konaní. Konštatoval aj to, že žalobca neuviedol žiadne politické aktivity ani príslušnosť k politickej strane.

48. V súvislosti s prenasledovaním z dôvodu žalobcovej sexuálnej orientácie žalobcovi vytýkal, že sa v súvislosti s incidentom na diskotéke, ani pri iných prejavoch možného prenasledovania z dôvodu sexuálnej orientácie neobrátil na štátne orgány, najmä políciu, so žiadosťou o možnú ochranu. Uviedol, že vzhľadom na vlastnú pasivitu žalobcu v domáhaní sa ochrany nie je možné z jeho tvrdení všeobecne vyvodiť, že štátne orgány by v Kolumbii neboli schopné alebo ochotné poskytnúť účinnú ochranu proti prenasledovaniu z dôvodu sexuálnej orientácie. Podľa jeho názoru nemožno považovať konanie štátnych orgánov za nedostatočné, ak im žalobca nedal dôvod konať. Skutočnosť, že samotný incident pre žalobcu neviedol ku krokom týkajúcim sa hľadania ochrany zo strany štátu vyvoláva pochybnosť o reálnosti ohrozenia z dôvodu sexuálnej orientácie, ktoré by odôvodňovalo obavy z prenasledovania. V tejto súvislosti okrem iného poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/11/2014 zo dňa 10.06.2014, podľa ktorého „V prípade hrozby prenasledovania za homosexualitu, rovnako musí žiadateľ nielen tvrdiť, ale aj preukázať, z čoho pramenia jeho obavy z prenasledovania (konkrétne skúsenosť z minulosti, nedostatok právnej úpravy v krajine pôvodu, nemožnosť domáhať sa ochrany pred vnútroštátnymi orgánmi domovskej krajiny alebo neschopnosť štátnych orgánov poskytnúť mu ochranu pred prípadným prenasledovaním alebo šikanou)“ . Mal za to, že žalobca tieto kritériá nesplnil, pretože jeho tvrdenia sú obmedzené na jeden incident, nepokúsil sa využiť dostupné štátne prostriedky ochrany ani pri iných potenciálnych prípadoch ohrozenia z dôvodu sexuálnej orientácie a nepreukázal, že by potenciálna vnútorná relokácia bola neprimeraná. Mal za to, že z tohto dôvodu nie je možné považovať jeho obavy z prenasledovania kvôli sexuálnej orientácii za odôvodnené.

49. V súvislosti s prenasledovaním žalobcu zo strany povstaleckej skupiny ELN uviedol, že považuje za rozporné a nelogické, že v súvislosti s ním uvádzaným prenasledovaním ozbrojenou skupinou ELN nepodnikol iniciatívu prostredníctvom štátnych orgánov k využitiu mechanizmu, konkrétne určeného na pomoc a presídlenie obetiam ozbrojených skupín – Registro Único de Víctimas (RUV), centrálneho registra obetí. Uviedol, že Registro Único de Víctimas (RUV) je oficiálny nástroj štátu Kolumbia, ktorý eviduje obete ozbrojených skupín, vrátane ELN, a umožňuje štátu prijať opatrenia na ochranu a presídlenie osôb ohrozených násilím. Osoby, ktoré sú priamo alebo nepriamo poškodené ozbrojenými skupinami (násilie, vydieranie, hrozby), spadajú pod definíciu obete podľa zákona č. 1448 z roku 2011. Mal za to, že žalobcom uvádzané hrozby prenasledovania ozbrojenou skupinou ELN z dôvodov činnosti jeho otca voči príslušníkovi ELN, ako aj jemu pripisovaný únos dňa 04.07.2023 a opakované vydieranie, by boli reálnym predpokladom na posúdenie jeho prípadu zo strany príslušných orgánov a na jeho zápis do registra RUV, potvrdzujúci prenasledovania aj pre prípad azylového konania. Skutočnosť, že žalobca ani pri údajných opakovaných hrozbách zo strany ELN, nepodal podnet príslušným orgánom, ktoré by jeho situáciu posúdili a rozhodli o jeho zápise do RUV, považoval za nelogickú a rozpornú. Tvrdil, že takáto nečinnosť žalobcu vzbudzuje pochybnosti o dôveryhodnosti jeho výpovede aj opodstatnenosti ním uvádzaných obáv z hrozieb pomsty zo strany ELN, ako i jeho skutočnom záujme využiť dostupné štátne mechanizmy ochrany a vnútroštátneho presídlenia.

50. Taktiež upozornil na vyjadrenie žalobcu v dotazníku zo dňa 28.02.2025, kde vo svojich tvrdeniach uviedol, že „všetky provincie Kolumbie sú pod vplyvom ELN“ a že „súčasný prezident Kolumbie je bývalým veliteľom ELN“. Namietal, že tieto tvrdenia nezodpovedajú objektívne zistiteľným skutočnostiam a podstatne oslabujú vierohodnosť viacerých tvrdení žalobcu. Podľa správy o krajine pôvodu v administratívnom spise skupina ELN má preukázanú prítomnosť približne v 22 z celkových 32 departementov Kolumbie, čo znamená, že v najmenej desiatich departementoch, jej pôsobenie zaznamenané nie je. Rovnako je podľa jeho názoru nesprávne tvrdenie žalobcu, že prezident F. C. je bývalým veliteľom ELN. Uviedol, že F. C. bol v minulosti členom inej guerillovej skupiny – M-19, ktorá sa už v 90. rokoch demobilizovala a transformovala na legálne politické hnutie; nikdy však nepôsobil v ELN a už vôbec nie na vedúcej pozícii. Bol toho názoru, že tieto nepravdivé a zjavne zveličené vyjadrenia žalobcu svedčia o nedostatočnej presnosti a spochybňujú dôveryhodnosť jeho iných tvrdení.

51. Vzhľadom na vyššie uvedené poznamenal, že v azylovom konaní je nevyhnutné, aby tvrdenia žiadateľa boli koherentné, vierohodné a overiteľné vo svetle objektívnych informácií o krajine pôvodu. Tvrdil, že žalobcom takto uvádzané fakty, ktoré sú všeobecným konštatovaním o situácii v krajine, ale sú rozporné s verejne dostupnými a overiteľnými zdrojmi, vnášajú podľa jeho názoru oprávnené pochybnosti, či vyjadrené obavy z prenasledovania sú skutočné a odôvodnené, alebo ide o účelovo

konštruované. Uviedol, že aj v dôsledku toho posudzoval žalobcom uvádzané tvrdenia v konaní s obozretnosťou a posudzoval ich len v kontexte dôkazov, ktoré zodpovedajú reálnej situácii v Kolumbii. Tvrdil, že pri hodnotení bezpečnosti Kolumbie zohľadnil, že bezpečnostná situácia sa výrazne líši medzi jednotlivými regiónmi a provinciami. Niektoré oblasti, najmä tie, kde pôsobia ozbrojené skupiny či pretrvávajú konflikty, môžu predstavovať vyššie riziko prenasledovania alebo násilia. Preto ak je dostupná vnútroštátna ochrana, je podľa jeho názoru pre žalobcu možnosťou aj presídlenie do bezpečnejšej oblasti, čo žalobca dokázal sám svojim konaním, keď po uvádzaných problémoch v meste Sogamoso bez akýchkoľvek prekážok sa presťahoval do obce Palermo, kde so skupinou ELN alebo iných ozbrojených skupín do problémov neprišiel.

52. Zastával názor, že žalobca nespĺňa podmienky na udelenie azylu, nakoľko nebolo objektívne preukázané, že by žalobca bol, alebo v prípade návratu mohol byť prenasledovaný z rasových, národnostných, alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, alebo za uplatňovanie politických práv a slobôd v zmysle . Ďalej uviedol, že v konaní nebolo preukázané, že v prípade návratu žalobcu do krajiny pôvodu by čelil hrozbe vážneho bezprávia v zmysle , a preto mu nebola poskytnutá doplnková ochrana na území SR podľa a . Považoval napadnuté rozhodnutie za vecne správne a zákonné, preto navrhol, aby súd žalobu zamietol.

V.

Relevantné právne predpisy

53. Podľa (ďalej len „“), žalobca sa môže správnou žalobou domáhať preskúmania rozhodnutí alebo opatrení vo veciach azylu vydaných orgánmi verejnej správy podľa osobitného predpisu. 54. Podľa , pod rozhodnutiami alebo opatreniami vo veciach azylu podľa odseku 1 sa rozumejú rozhodnutia alebo opatrenia týkajúce sa azylu, doplnkovej ochrany, dočasného útočiska a odovzdania do iného štátu, ktorých vydanie umožňuje osobitný predpis. 55. Podľa , správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide o veci podľa . 56. Podľa , pre správny súd je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo vydania jeho rozhodnutia, ak ide o konanie podľa až f) a i) až l). 57. Podľa , správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. 58. Podľa , pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. 59. Podľa o azyle (ďalej len „“), prenasledovaním sa rozumie závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, 3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v , 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom.

60. Podľa , pôvodcom prenasledovania alebo vážneho bezprávia je 1. štát, 2. strany alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia, alebo 3. neštátni pôvodcovia, ak možno preukázať, že subjekty uvedené v prvom a druhom bode nie sú schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím.

61. Podľa , vážnym bezprávím sa rozumie 1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo

3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.

62. Podľa , ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.

63. Podľa , ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak a) nespĺňa podmienky podľa alebo b) nespĺňa podmienky podľa .

64. Podľa , ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.

65. Podľa , ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak a) nespĺňa podmienky podľa alebo b) nespĺňa podmienky podľa .

66. Podľa , ministerstvo ďalej neposkytne doplnkovú ochranu, ak žiadateľ nie je vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia v inej časti krajiny pôvodu alebo má v nej prístup k ochrane pred vážnym bezprávím, môže bezpečne a oprávnene vycestovať a vstúpiť do tejto časti krajiny pôvodu, pričom sa v nej môže usadiť; pri posudzovaní reálnej hrozby vážneho bezprávia alebo prístupu k ochrane ministerstvo prihliada na všeobecné okolnosti prevládajúce v tejto časti krajiny pôvodu a na osobné pomery žiadateľa. 67. Podľa , ministerstvo posúdi každú žiadosť o udelenie azylu jednotlivo a zohľadní pritom a) všetky dôležité skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu žiadateľa v čase rozhodovania o žiadosti o udelenie azylu vrátane právnych predpisov krajiny pôvodu a spôsobu, akým sa uplatňujú, b) vyhlásenia a dokumentáciu predloženú žiadateľom vrátane informácií o tom, či bol alebo môže byť subjektom prenasledovania alebo vážneho bezprávia, c) postavenie a osobné pomery žiadateľa vrátane jeho pôvodu, pohlavia a veku, d) či žiadateľ po opustení krajiny pôvodu vyvíjal činnosť, ktorej jediným alebo hlavným cieľom bolo vytvorenie nevyhnutných podmienok na požadovanie medzinárodnej ochrany, e) či by bolo možné od žiadateľa odôvodnene očakávať využitie ochrany inej krajiny, v ktorej si mohol uplatniť svoje štátne občianstvo. 68. Podľa , ministerstvo pri posudzovaní dôvodov prenasledovania vychádza z toho, že politické názory zahŕňajú najmä zastávanie názorov, myšlienok alebo presvedčenia o možných pôvodcoch prenasledovania a ich politík alebo postupov bez ohľadu na to, či žiadateľ podľa týchto názorov, myšlienok alebo presvedčenia konal. 69. Podľa , ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu podľa , ods. 2 alebo ods. 4, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu podľa ; to neplatí, ak cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu podľa . 70. Podľa , ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu podľa alebo ods. 4 a o neposkytnutí doplnkovej ochrany podľa alebo ods. 4 písm. a) alebo písm. b), posúdi aj splnenie podmienok na udelenie azylu podľa a poskytnutie doplnkovej ochrany podľa , pričom azyl udelí prednostne; to neplatí, ak cudzinec už má udelený azyl podľa alebo poskytnutú doplnkovú ochranu podľa .

VI.

Právne posúdenie veci správnym súdom 71. Správny súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) ako vecne, miestne a kauzálne príslušný podľa , , v konaní o žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie v napadnutej časti podľa až , oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného, preskúmal rozhodnutie žalovaného v napadnutej časti a priebeh administratívneho konania, ktorý

predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia, posúdil správnu žalobu neformálne neviazaný pri svojom rozhodovaní žalobnými bodmi podľa , podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho súdu podľa a dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania, nakoľko boli splnené podmienky podľa . Oznámenie o mieste a čase verejného vyhlásenia rozhodnutia bez nariadenia ústneho pojednávania bolo vyvesené na úradnej tabuli správneho súdu a zverejnené na web stránke dňa 22.09.2025.

72. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-PO-18-33/2025-Ž zo dňa 27.06.2025, ktoré žalobca napadol správnou žalobou v časti výroku 1., v ktorom žalovaný žalobcovi neudelil azyl podľa a v časti výroku 2., v ktorom žalovaný žalobcovi neposkytol doplnkovú ochranu podľa a .

73. Žalobca v správnej žalobe namietal, že napadnuté rozhodnutie žalovaného v časti výrokov 1. a 2. vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, že je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov a že skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu.

74. Správny súd po preskúmaní veci musel prisvedčiť námietkam žalobcu, že napadnuté rozhodnutie žalovaného v časti výrokov 1. a 2. je nepreskúmateľné pre jeho nezrozumiteľnosť, a že skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore s podkladmi nachádzajúcimi sa v administratívnom spise, čo sa premietlo do jeho nedostatočného odôvodnenia v ktorom absentuje vysporiadanie sa s niektorými podstatnými skutkovými tvrdeniami žalobcu a predloženými dôkazmi. Podľa správneho súdu napadnuté rozhodnutie žalovaného v časti výrokov 1. a 2. navyše vychádza aj z nedostatočne zisteného skutkového stavu žalovaným.

75. Posudzovanie každej žiadosti o medzinárodnú ochranu v rámci Spoločného európskeho azylového systému (na ktorého budovaní sa podieľa aj Slovenská republika) prebieha v dvoch na seba nadväzujúcich etapách, ktorých vykonanie musí byť náležite odzrkadlené v odôvodnení rozhodnutia o žiadosti. Každé rozhodnutie, by preto malo sledovať určitú logickú a chronologickú postupnosť.

76. Prvou etapou je zisťovanie skutkového stavu, pri ktorom by mal migračný úrad úzko spolupracovať so žiadateľom o azyl. Zisťovanie skutkového stavu v tomto kroku je v zásade skúmanie dôveryhodnosti azylového príbehu žiadateľa a to ako celku ako aj s prihliadnutím na jeho detaily. Na tento účel by mal preto žalovaný jednoznačne uviesť, ktorým tvrdeniam verí a bude na ich základe hodnotiť aj žiadosť o udelenie azylu a naopak, ktorým neverí (a prečo) a nebude ich zohľadňovať. Iba s dôveryhodným príbehom totiž možno ďalej pracovať a právne ho posudzovať, či žiadateľovi hrozí prenasledovanie pre niektorý z azylovo relevantných dôvodov podľa ustanovenia .

77. Keďže je právna úprava obsiahnutá v výsledkom transpozície smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany (ďalej len „smernica č. 2011/95/EÚ“), pri aplikácii dotknutej vnútroštátnej právnej úpravy bude potrebné zohľadňovať nepriamy účinok uvedenej smernice a teda aplikovať resp. vykladať ju eurokonformným spôsobom a v jej kontexte.

78. Pri posudzovaní dôveryhodnosti azylového príbehu by preto mal migračný úrad vychádzať z čl. 4 ods. 5 smernice č. 2011/95/EÚ, podľa ktorého v prípade, že členské štáty uplatňujú zásadu, podľa ktorej je povinnosťou žiadateľa zdôvodniť žiadosť o medzinárodnú ochranu (čo je aj prípad právnej úpravy obsiahnutej v , konkrétne ), a v prípade, že aspekty vyhlásení žiadateľa nie sú podložené listinným alebo iným dôkazom, tieto aspekty si nevyžadujú potvrdenie, ak sú splnené tieto podmienky: a) žiadateľ skutočne vynaložil snahu zdôvodniť svoju žiadosť; b) boli predložené príslušné náležitosti, ktoré sú k dispozícii žiadateľovi, a bolo poskytnuté uspokojivé vysvetlenie týkajúce sa akéhokoľvek nedostatku iných príslušných náležitostí; c) vyhlásenia žiadateľa sú uznané za logické a prijateľné a nie sú v rozpore s dostupnými osobitnými a všeobecnými informáciami týkajúcimi sa prípadu žiadateľa; d) žiadateľ požiadal o medzinárodnú ochranu v najskoršom možnom čase alebo

žiadateľ preukázal primeraný dôvod, prečo tak neurobil, a e) bola preukázaná všeobecná dôveryhodnosť žiadateľa.

79. Citované ustanovenie teda pamätá na prípady, kedy žiadateľ nepodložil svoje tvrdenia dostatočnými dôkazmi, avšak za dodržania vyššie uvedených kritérií je migračný úrad povinný uplatniť zásadu v pochybnostiach v prospech žiadateľa. Uvedené je odzrkadlené už v ustálenej a notoricky známej judikatúre kasačného súdu.

80. Pre konanie o udelení medzinárodnej ochrany je charakteristické, že je v ňom správny orgán nezriedka nútený rozhodovať za situácie dôkaznej núdze, pretože spravidla ani nie je v možnostiach žiadateľa doložiť, že mu v krajine pôvodu hrozí skutočné nebezpečenstvo prenasledovania či vážnej ujmy iným spôsobom, než svojou hodnovernou výpoveďou. Nemožno pritom prehliadnuť, že nesprávne rozhodnutie vo veci a prípadné vrátenie žiadateľa do krajiny pôvodu pre neho môže mať nedozerné následky. Z tohto dôvodu sa konanie o medzinárodnej ochrane vyznačuje aj špecifickým pohľadom na štandard dôkazného bremena (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/48/2014 zo dňa 13.01.2015).

81. V rozsudku z 27. marca 2008, č. j. 4 Azs 103/2007-63, Najvyšší správny súd Českej republiky ozrejmil, že „Zásada tzv. materiální pravdy má v řízení o udělení azylu svá specifika spočívající v pravidelné nedostatečnosti důkazů prokazujících věrohodnost žadatelových tvrzení. Je však na správním orgánu, aby prokázal i vyvrátil pravdivost žadatelových tvrzení, a to buď zcela nevyvratitelně zjištěním přesných okolností vážících se na stěžovatelova tvrzení, anebo alespoň s takovou mírou pravděpodobnosti, která nevyvolává zásadní pochybnosti o správnosti úsudku správního orgánu.“

82. Je nesporné, že bremeno tvrdenia stíha v konaní o medzinárodnej ochrane samotného žiadateľa, ktorého úspech vo veci je podmienený okrem iného tým, či tvrdí okolnosti nasvedčujúce možnému zásahu do jeho ľudských práv. Pokiaľ však ide o dôkazné bremeno, to je už výraznejšie rozložené medzi žiadateľa o medzinárodnú ochranu a správny orgán. Preukazovať jednotlivé fakty je povinný primárne žiadateľ, avšak správny orgán je povinný zabezpečiť k žiadosti o medzinárodnú ochranu všetky dostupné dôkazy a nesie zodpovednosť za náležité zistenie reálií o krajine pôvodu. Ak nastane situácia, za ktorej nemožno tvrdenie žiadateľa na základe získaných podkladov potvrdiť (ale ani vyvrátiť), neznamená to, že by snáď táto skutočnosť žiadateľa z možnosti udelenia medzinárodnej ochrany automaticky diskvalifikovala.

83. Tejto problematike už bola v minulosti venovaná v rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nemalá pozornosť a existuje k nej preto bohatá a ustálená judikatúra. Najvyšší súd Slovenskej republiky už v rozsudku NS SR sp. zn. 1Sža/53/2014 zo dňa 10.2.2015 akcentoval, že: „ak žiadateľ o udelenie azylu uvedie v priebehu správneho konania skutočnosti, ktoré by mohli nasvedčovať záveru, že opustil krajinu pôvodu pre niektorý z dôvodov uvedených v § 8 ZoA, je povinnosťou správneho orgánu viesť zisťovanie skutkového stavu takým spôsobom, aby boli odstránené nejasnosti o žiadateľových skutočných dôvodoch odchodu z krajiny pôvodu.“

84. V rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/10/2013 zo dňa 9.4.2013 je uvedené, že: „nie je povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými dôkaznými prostriedkami ako vlastnou vierohodnou výpoveďou. Je naopak povinnosťou správneho orgánu, aby v pochybnostiach zhromaždil všetky dostupné dôkazy, ktoré vierohodnosť výpovedí žiadateľa o azyl vyvracajú alebo spochybňujú“. Ak sa teda žiadateľ o medzinárodnú ochranu po celú dobu konania vo veci medzinárodnej ochrany drží jednej dejovej línie a jeho výpovede možno aj napriek drobným nezrovnalostiam označiť za konzistentné a za súladné s dostupnými informáciami o krajine pôvodu, je potrebné z jeho výpovede vychádzať.

85. Špecifikom azylového konania je tiež zásada, že v prípade pochybností sa postupuje v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Ak sú dané skutočnosti, na základe ktorých možno predpokladať, že na porušenie základných ľudských práv a slobôd žiadateľa o azyl došlo, alebo mohlo by s ohľadom na postavenie žiadateľa v spoločnosti, s prihliadnutím na jeho presvedčenie, názory, správanie dôjsť, a správny orgán nemá dostatok dôkazov o tom, že tomu tak nebolo alebo nemohlo by v budúcnosti byť, potom tieto skutočnosti musí správny orgán v situácii dôkaznej núdze zohľadniť, a to v

prospech žiadateľa o azyl (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.6.2016 sp. zn. 10Sža/12/2016).

86. V neposlednom rade je potrebné zdôrazniť, že na posúdenie dôveryhodnosti jednotlivých čiastkových tvrdení žiadateľa o azyl, správny orgán rozhodujúci v konaní o udelení medzinárodnej ochrany teda zo svojho posudzovania nemôže žiadateľom o azyl tvrdené skutočnosti vylúčiť len preto, že existuje alternatívne vysvetlenie, ktoré je rovnako pravdepodobné ako to, ktoré predkladá samotný žiadateľ o azyl.

87. Druhou etapou posudzovania azylovej žiadosti je, ako už správny súd naznačil, vlastné právne posúdenie ustáleného azylového príbehu, pričom v tejto etape ide už o výlučnú činnosť migračného úradu. Správny súd však opakuje, že pokiaľ nedôjde k riadnemu vyhodnoteniu celého azylového príbehu žalobcu, resp. jeho smerodajných častí, a k ustáleniu východiskového skutkového základu, nie je dôvod aby vôbec migračný úrad začal neúplne vyhodnotený azylový príbeh právne posudzovať.

88. S ohľadom na vyššie uvedené a za prihliadnutia na ustálenú rozhodovaciu prax kasačného súdu dospel správny súd k záveru, že žalovaný načrtnutým spôsobom nepostupoval, keď sa nevysporiadal so všetkými časťami žalobcovho relatívne rozsiahleho azylového príbehu, ktorý predostrel a podložil ho listinnými dôkazmi a preto nie je ani správnemu súdu zrejmé, či ho vyhodnotil ako celok vierohodný, alebo ho žalobca presvedčil iba v časti jeho tvrdení, prípadne vôbec. Posúdenie azylového príbehu je do vlastného odôvodnenia rozhodnutia prenesené chaoticky, sekvenčne a tendenčne, a preto aj právne posúdenie na jeho základe poskytnuté nemôže byť náležité. Navyše, vyvracanie vybraných žalobcových tvrdení je skôr argumentačnou šikovnosťou žalovaného založenou na domnienkach ako na dokazovaním zistených skutočnostiach.

89. Správny súd taktiež považuje za potrebné skonštatovať, že nie je pravdivé tvrdenie žalovaného, že by mu správny súd v predchádzajúcom rozsudku zo dňa 06.11.2024 (ktorým správny súd rozhodol vo veci týkajúcej sa prvej žiadosti žalobcu o azyl) uložil povinnosť vysporiadať sa len s listom od ELN zo dňa 02.09.2024 – správny súd predsa zrušil v predmetnej časti rozhodnutie žalovaného zo dňa 28.05.2024 pre podstatnú zmenu okolností a ďalšími pochybeniami žalovaného sa už nezaoberal (žalovaný mal povinnosť opätovne komplexne posúdiť všetky dôkazy jednotlivo, ako aj vo vzájomnej súvislosti a prihliadnuť aj na všetky nové skutočnosti, čo však nielenže žalovaný neurobil v predošlom konaní o prvej žiadosti žalobcu o azyl, keďže konanie po vrátení veci správnym súdom zastavil, ale uvedené dôsledne nevykonal ani pri vydávaní napadnutého rozhodnutia v tomto konaní, ktoré sa týka žalobcovej druhej žiadosti o azyl).

90. Správny súd v prvom rade konštatuje, že žalovaný pri posudzovaní existencie opodstatnenosti obáv žalobcu z prenasledovania z dôvodu jeho sexuálnej orientácie sa opomenul riadne a dôsledne vysporiadať so správami doloženými žalobcom, v ktorých je v podstate prezentovaný nesúlad medzi právnymi normami zaručujúcimi ochranu práv LGBTI+ osôb v Kolumbii a tým, ako sú tieto normy uplatňované v praxi – žalovaný v napadnutom rozhodnutí v podstate prihliadol len na právny rámec ochrany práv LGBTI+ osôb v Kolumbii a dôsledne už neskúmal, ako sú práva a slobody LGBTI+ osôb v Kolumbii zabezpečované a vymáhané v praxi. Správny súd konštatuje, že uvedený nedostatok bude musieť žalovaný v novom rozhodnutí odstrániť (žalovaný bude musieť posúdiť všetky správy nachádzajúce sa v administratívnom spise a bude ich povinný riadne a dôsledne vyhodnotiť, a to vrátane správ na ktoré rozsiahlo poukazuje žalobca aj v správnej žalobe – správny súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že z viacerých správ nachádzajúcich sa v administratívnom spise pritom vyplýva, že vo fungovaní bezpečnostných zložiek a polície v Kolumbii sú značné rezervy, pričom uvedené zložky častokrát nedokážu zabezpečiť a nastoliť poriadok; okrem toho tu treba skonštatovať aj to, že z predmetných správ vyplýva, že ozbrojené skupiny v Kolumbii majú schopnosť vykonávať svoje aktivity aj v tých oblastiach, ktoré nie sú pod ich kontrolou – podľa názoru správneho súdu až po vyhodnotení všetkých týchto správ jednotlivo, ako aj vo vzájomnej súvislosti, bude môcť žalovaný vec riadne komplexne posúdiť). Podľa správneho súdu je v tejto časti teda napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné, nakoľko nie je z neho zrejmé prečo žalovaný rozhodol tak, ako rozhodol (keďže žalovaný preukázateľne ani nevykonal všetky správy doložené žalobcom zamerané na život a ochranu práv a slobôd LGBTI+ osôb v Kolumbii, tak možno taktiež konštatovať, že žalovaný v tomto smere aj nedostatočne zistil skutkový stav – správny súd však záverom k tejto časti taktiež konštatuje, že žalobcom tvrdený jediný incident na diskotéke, pri ktorom ani nie je isté, či bol vykonaný v spojitosti s jeho

sexuálnou orientáciou a občasné posmešky spolužiakov a profesorov, sa mu nejavia ako dostatočné na to, aby sa mohli považovať za prenasledovanie žalobcu v zmysle z dôvodu jeho sexuálnej orientácie).

91. Správny súd ďalej konštatuje, že žalovaný si nesplnil svoju povinnosť riadne zistiť skutkový stav veci, keď opomenul sa zaoberať dôkazom predloženým žalobcom, a to úmrtným listom žalobcovho otca č. 5287858 v spojení s protokolom o obhliadke tela. Žalovaný v tejto súvislosti prakticky iba stroho skonštatoval, že žalobcov otec v podstate zomrel prirodzenou smrťou (žalovaný odkazoval na to, že to príslušné úrady v Kolumbii predpokladali) a žiadnym spôsobom už nezisťoval, či tomu tak aj skutočne bolo, respektíve, či zo žalobcom predložených dôkazov nevyplýva niečo iné. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje v prvom rade na to, že žalobcov otec ako rodinný komisár vyšetroval podnet podaný príbuznými 14 ročného dievčaťa, ktoré bolo dňa 23.02.2015 sexuálne napadnuté svojim strýkom G. H. C., ktorý podľa žalobcu mal byť jedným z vrchným predstaviteľov ELN – G. H. C. bol odsúdený za spáchanie trestného činu násilného pohlavného styku s priťažujúcimi okolnosťami, pričom spomínaný G. H. C. po jeho násilnom útoku mal opakovane navštevovať žalobcovho otca ako rodinného komisára a vyhrážať sa mu s cieľom, aby jeho otec sa podnetom ďalej nezaoberal – žalobcov otec mal dokonca aj svedčiť v predmetnej veci, no v čase konania súdu už žalobcov otec nežil (v internetových článkoch, ktoré doložil žalobca je jasne uvedené, že žalobcov otec zomrel za zvláštnych okolností). Tieto žalobcove tvrdenia (ohľadne uvedených skutočností) sa podľa správneho súdu nepodarilo doposiaľ žalovanému vyvrátiť. Správny súd ďalej poukazuje na žalobcom doložený dôkaz - protokol o obhliadke tela (žalobcovho otca), ktorý žalovaný v podstate úplne odignoroval (žalovaný v tomto smere podľa správneho súdu zásadne pochybil keď si predmetný úmrtný list a protokol o obhliadke nedal preložiť a vôbec sa ním nezaoberal), z ktorého podľa žalobcu vyplýva, že jeho otec zomrel násilnou smrťou, pričom na žiadnom mieste sa neuvádza, že by potenciálnou príčinou smrti jeho otca mohol byť epileptický záchvat ako to tvrdí žalovaný. Podľa správneho súdu v dôsledku nepreloženia predmetného dôkazu a jeho nevykonania žalovaným je možné konštatovať, že žalovaný jednak nedostatočne zistil skutkový stav veci a zároveň je možné konštatovať aj to, že skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore s administratívnym spisom. Žalovaný uvedeným opomenutím vykonania predmetného dôkazu zásadne pochybil a bude jeho úlohou v novom rozhodnutí tento nedostatok odstrániť (vyššie uvedené skutočnosti však podľa správneho súdu indikujú, že žalobcov otec mohol byť zabitý tak, ako to konzistentne tvrdí žalobca počas celého konania – uvedené zároveň znamená aj to, že tu teda môže existovať dôvodné podozrenie, že vyhrážky smrťou adresované žalobcovi zo strany ozbrojenej skupiny ELN mohli súvisieť s prácou žalobcovho otca, a to aj napriek tomu, že žalobcov otec už zomrel – k vyriešeniu aj tejto otázky môže značne dopomôcť výpoveď matky žalobcu v konaní).

92. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí taktiež spochybňoval vierohodnosť výhražných listov ozbrojenej skupiny ELN adresovaných žalobcovej matke (v ktorých navyše ozbrojená skupina ELN označila žalobcu a jeho matku za vojenské ciele). Podľa správneho súdu tu žalovaný pochybil, keď žalobcu s predmetnými listami žiadnym spôsobom nekonfrontoval a v podstate sa uspokojil skonštatovaním, že „také listy by vedel pripraviť a vytlačiť ktokoľvek so základnými počítačovými zručnosťami za 10 minút čistého času“. Podľa správneho súdu je uvedené konštatovanie žalovaného založené len na jeho domnienke, pričom vierohodnosť predmetných listov sa mu nepodarilo relevantne spochybniť. Správny súd konštatuje, že žalovaný bude musieť v tomto smere doplniť dokazovanie a vykonať doplňujúci pohovor so žalobcom; zároveň správnemu súdu bola právnym zástupcom žalobcu poskytnutá informácia, že aj matka žalobcu sa chystá dostaviť na Slovensko, pričom jej vypočutie by mohlo značným spôsobom ozrejmiť celú skutkovú situáciu veci a vyriešiť aj otázku dôveryhodnosti žalobcom prezentovaných tvrdení – úlohou žalovaného po vrátení veci bude teda taktiež vykonať doplňujúci pohovor nielen so žalobcom, ale aj s jeho matkou (z tvrdení žalobcu vyplýva, že mu viacero vecí zamlčovala, aby ho chránila), v ideálnom prípade najprv s každým samostatne a potom ich bude následne potrebné vypočuť spolu za účelom vysvetlenia prípadných nezrovnalostí/rozporov v ich výpovediach (ak nebude možné matku žalobcu vypočuť osobne, tak ju bude potrebné konfrontovať aspoň písomne, prípadne prostredníctvom emailovej komunikácie – na tieto účely si žalovaný zabezpečí príslušného tlmočníka/prekladateľa) - následne zistené skutočnosti s vysokou pravdepodobnosťou objasnia celý skutkový stav veci a zrejme vyriešia aj otázku dôveryhodnosti tvrdení žalobcu a dôveryhodnosti žalobcovej osoby ako takej. Správny súd v tejto súvislosti poznamenáva, že sám nemôže nahrádzať činnosť správnych orgánov, a to ani pokiaľ ide o riadne zistenie skutkového stavu veci. Správny súd v tejto súvislosti taktiež považuje za potrebné skonštatovať, že v prípade, ak by z výpovedí žalobcu a jeho matky vyplynuli viaceré absolútne závažné

rozpory, ktoré by sa dotýkali relevantným spôsobom skutkového stavu danej veci a žalovaný by žalobcu v dôsledku toho vyhodnotil ako zjavne nedôveryhodnú osobu, tak by sa vecou už ďalej nemusel zaoberať. Ak však viaceré závažné rozpory žalovaný po vypočutí žalobcu a jeho matky nedeteguje a skonštatuje, že žalobcovu osobu považuje za dôveryhodnú (respektíve ho nebude považovať za zjavne nedôveryhodného), tak bude jeho povinnosťou daný zistený skutkový stav dôsledne komplexne posúdiť a vyhodnotiť (žalovaný sa pri vypočutí oboch osôb okrem iného zameria aj na žalobcom tvrdený únos jeho osoby – správny súd chápe, že otváranie týchto tém môže byť pre dotknuté strany psychicky náročné, no na posúdenie vierohodnosti tvrdení žalobcu je to nevyhnutné).

93. Žalovaný sa podľa správneho súdu v napadnutom rozhodnutí taktiež nedostatočne zaoberal správami o krajine pôvodu žalobcu (žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí prakticky zameral len na tú časť jednotlivých správ a článkov, ktoré uvádzali relatívne priaznivé životné podmienky v Kolumbii pre LGBTI+ osoby, ako aj na to, že ozbrojená skupina ELN pôsobí len v približne 22 z celkových 32 departmentov Kolumbie, v dôsledku čoho navrhoval žalobcovi presídlenie do bezpečnej lokality v rámci Kolumbie, no správami a článkami, ktoré žalovaným uvádzané skutočnosti rozporujú sa už buď vôbec nezaoberal alebo ich zľahčoval a považoval ich za irelevantné). Správny súd v tejto súvislosti upozorňuje žalovaného na to, že vo viacerých správach nachádzajúcich sa v administratívnom spise sa uvádza, že ozbrojené skupiny v Kolumbii majú schopnosť vykonávať svoje aktivity aj v tých oblastiach, ktoré nie sú pod ich kontrolou a ktoré žalovaný považoval v napadnutom rozhodnutí za bezpečné – vzhľadom na uvedené správny súd nepovažuje žalobcove tvrdenia o tom, že ozbrojená skupina ELN pôsobí v podstate na celom území Kolumbie za jednoznačne vylúčiteľné a ako ich nazval žalovaný za rozporné. V dôsledku uvedeného si podľa správneho súdu žalovaný riadne nesplnil povinnosť prospektívneho posudzovania hrozby prenasledovania žalobcu. Vyššie uvedené dôvody zakladajú taktiež nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného v napadnutej časti (teda aj čo sa týka doplnkovej ochrany).

94. Čo sa týka doplnkovej ochrany, tak správny súd, v nadväznosti na predošlý bod, poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/72/2010 zo dňa 14.09.2010, v ktorom sa okrem iného uvádza nasledovné:

„Zo správ o krajine pôvodu (Správa Ministerstva zahraničných vecí USA o dodržiavaní ľudských práv v Kolumbii v roku 2008; Human Rights Watch: World Report 2009, Columbia - events of 2008, z januára 2010; Amnesty International - „Leave us in peace“ z 28.10.2008; UNHCR: Colombia reporta violaciones de derechos humanos por partes de conflicto arniado, 3.4.2009) vyplýva, že v Kolumbii pretrváva vnútorný ozbrojený konflikt medzi vládou a teroristickými skupinami, najmä FARC a ELN. V konfliktných oblastiach prebiehajú intenzívne boje. Gerily pokračujú v únosoch, používajú nášľapné míny, verbujú detských bojovníkov, často sa objavujú správy o mimosúdnych popravách civilistov vykonávaných armádou. Objavili sa prípady, v ktorých aj bezpečnostné sily jednali v rozpore so zákonom. FARC aj ELN porušujú ľudské práva - zabíjajú z politických dôvodov, aj bývalých členov bezpečnostných zložiek a miestnych predstaviteľov, dochádza k násilným zmiznutiam, masívnym núteným presídleniam. Orgány činné v trestnom konaní sú zastrašované a v krajine panuje faktická beztrestnosť, keď sa trestné oznámenia často len zakladajú a nič sa na ich podklade ďalej nedeje; beztrestnosť a nestíhateľnosť sú základným činiteľom tohto konfliktu a vedomie, že páchatelia zločinov nebudú potrestaní je jasným odkazom pre obete týchto činov, že hľadať spravodlivosť je zbytočné. Z týchto správ ďalej vyplýva, že za posledných 20 rokov bolo zabitých viac ako 70 000 ľudí, z toho väčšinu tvorili civilisti, takmer 4 milióny obyvateľov bolo násilne presídlených, od začiatku konfliktu sa obeťami zmiznutia stalo až 30 000 ľudí, z tohto v posledných 10 rokov viac ako 20 000. Presné čísla nie sú známe, pretože porušovanie ľudských práv vo väčšine prípadov obete ani nenahlásia. Oficiálne správy deklarujú krajinu za takú, ktorá už prekonala svoju krvavú minulosť, no skutočnosť je iná. Prebiehajúci vnútorný ozbrojený konflikt, v tomto prípade medzi vládou a teroristickými skupinami (najmä FARC a ELN), spolu s existenciou vážnych dôvodov domnievať sa, že navrhovateľ by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osoby, za situácie, keď je z podkladov administratívneho spisu preukázané, že terčom násilia, únosov a iných foriem ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osôb sú aj civilisti (navrhovateľ tvrdil, že sám bol obeťou únosu gerilami) a že dokonca tvoria väčšinu z obetí konfliktu, je jednou zo skutočností, ktorá v zmysle / patrí medzi formy „vážneho bezprávia". Preto podľa názoru odvolacieho súdu krajský súd i odporca nesprávne a neúplne vyhodnotili podklady a správy

o krajine pôvodu, ktoré mali k dispozícii, keď dospeli k záveru, že niet predpokladov pre poskytnutie doplnkovej ochrany navrhovateľovi. Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné, aby sa odporca v ďalšom konaní zameral na zistenie skutočnej a aktuálnej situácie v Kolumbii z hľadiska existencie a trvania vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu ako aj možností faktickej ochrany civilistov pred násilím. Súd pritom poznamenáva, že vzhľadom na navrhovateľom vyslovené obavy o svoju bezpečnosť v súvislosti s prebiehajúcim konfliktom bude potrebné vyhodnotiť tieto tvrdenia aj z pohľadu vyhodnotenia opodstatnenosti jeho strachu.“

95. V nadväznosti na uvedené správny súd taktiež konštatuje, že samotné vydieranie spojené s vyhrážkami môže svojim psychickým nátlakom napĺňať kritériá prenasledovania, pričom pri posudzovaní rizika reálnej hrozby vážneho bezprávia podľa nie je potrebné preukázať súvislosť medzi vážnym bezprávím a jedným z azylovo relevantných dôvodov. Správny súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na to, že aktuálne ozbrojená skupina ELN považuje žalobcu a jeho matku za vojenské ciele, pričom z dostupných správ vyplýva, že medzi vládou a povstaleckými ozbrojenými zložkami prebiehajú aj naďalej ozbrojené konflikty (podľa správneho súdu v konaní doposiaľ nebolo žalovaným preukázané, že by výhražné listy neboli vyhotovené ozbrojenou skupinou ELN, pričom žalobcove tvrdenia v tomto smere nemožno zatiaľ považovať za nevierohodné).

96. Správny súd preto uzatvára, že námietky žalobcu považoval v rozsahu nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia (v časti týkajúcej sa výrokov 1. a 2.), nedostatočne zisteného skutkového stavu žalovaným, ako aj toho, že skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia (v časti týkajúcej sa výrokov 1. a 2.), je v rozpore s administratívnym spisom, za dôvodné. Námietku nesprávneho právneho posúdenia veci správny súd v dôsledku nedostatočne zisteného skutkového stavu žalovaným už neposudzoval. V dôsledku uvedeného správny súd rozhodnutie žalovaného v napadnutej časti z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. d), e) a f) v spojení s ustanovením zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

97. V ďalšom konaní bude preto úlohou žalovaného odstrániť súdom vyššie vytýkanú nepreskúmateľnosť rozhodnutia, žalovaný bude musieť riadne doplniť dokazovanie (riadne zistiť skutkový stav veci), a to komplexne, v súlade s vyššie naznačeným smerom (okrem iného žalovaný vykoná doplňujúci výsluch nielen žalobcu, ale aj jeho matky – pre zjednodušenie kontaktovania matky žalobcu mu v tomto smere poskytne súčinnosť aj právny zástupca žalobcu), a následne žalovaný posúdi v prvom rade dôveryhodnosť žalobcovho azylového príbehu a dôveryhodnosť žalobcovej osoby ako takej a v prípade, že žalobcov azylový príbeh a jeho osoba nebudú vyhodnotené ako nedôveryhodné/ nevierohodné, tak bude žalovaný pokračovať v posudzovaní žalobcom prezentovaných dôvodov na udelenie azylu a doplnkovej ochrany (vo vyššie naznačenom smere) a vo veci opätovne rozhodne, pričom svoje nové rozhodnutie riadne a dôsledne odôvodní tak, aby bolo presvedčivé.

98. Podľa právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu.

99. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa a žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný v celom rozsahu, priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania. O výške trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia vyšší súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť. Prípadná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia a podáva sa na Správnom súde v Bratislave v počte vyhotovení, zodpovedajúcom počtu účastníkov konania. ( ) Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v , ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté

rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu. ( ) V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti ( ). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa a d), ak je žalovaným Centrum právnej pomoci ( ).