Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_5To-47-2025.pdf
PDF · 92.56 KB
Case nature
Area
Subarea
5To/47/2025
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Bc. Viktora Marka, PhD. a sudcov JUDr. Štefana Nováka, A. a JUDr. Martina Ľuptáka, PhD., MBA, v trestnej veci obžalovaného B. C., pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona a iné, prejednal na verejnom zasadnutí konanom dňa 22. júla 2025 v Banskej Bystrici odvolanie obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen sp. zn. 1T/72/2021 zo dňa 28. novembra 2024, a takto
r o z h o d o l :
Podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie obžalovaného B. C. zamieta.
o d ô v o d n e n i e :
Rozsudkom Okresného súdu Zvolen sp. zn. 1T/72/2021 zo dňa 28. 11 2024 bol obžalovaný B. C. uznaný za vinného zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona a prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že spolu s doposiaľ nestotožnenými páchateľmi dňa 25. 12. 2019 v presne nezistenom čase po 02:00 h v meste Hriňová, pred pohostinstvom Espresso „S“, po predchádzajúcom slovnom konflikte fyzicky napadli D. E. tak, že B. C. ho chytil obidvoma rukami za bundu a sotil, následkom čoho D. E. spadol na zem, kde následne ostatní, doposiaľ nestotožnení páchatelia pokračovali v útoku, udierali ho a kopali do celého tela, pričom v tom čase z pohostinstva vyšiel B. E., ktorému jeden z tam prítomných mužov podložil nohu, následkom čoho spadol na zem, kde na neho B. C. a ostatní páchatelia fyzicky zaútočili, ale napriek tomu sa B. E. podarilo postaviť a utiecť do priestorov pohostinstva, čím konaním B. C. boli D. E., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom C., A. XXXX/XX spôsobené zranenia – reznobodná rana na bočnej strane trupu vpravo nad bedrovou kosťou, odlomenina hornej časti lopaty pravej bedrovej kosti bez výrazného posunu úlomkov, ľahké pomliaždenie a povrchové odreniny pravého predlaktia a viacpočetné plošné povrchové odreniny na chrbte s dobou liečenia 5 týždňov a B. E., nar. 16. 01. 1989, trvale bytom C., A. XXXX/XX neboli spôsobené zranenia, ktoré si nevyžiadali lekárske ošetrenie.
Za to bol obžalovaný odsúdený podľa § 364 ods. 1 Trestného zákona, § 38 ods. 2, § 36 písm. j), § 37 písm. h), § 41 ods. 1 a § 46 Trestného zákona na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona súd výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona určil skúšobnú dobu vo výmere 12 mesiacov. Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku súd uložil obžalovanému povinnosť nahradiť škodu poškodeným, a to D. E. vo výške 2.229,- Eur a Všeobecnej zdravotnej poisťovni, a.s., vo výške 799,30 Eur. Podľa § 288 ods. 2 Trestného poriadku súd poškodeného D. E. so zvyškom nároku na náhradu škody odkázal na civilný proces.
Proti tomuto rozsudku podala priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní odvolanie obhajkyňa obžalovaného, pretože konanie bolo vedené v zmysle § 358 a nasl. Trestného poriadku proti ušlému. Odvolanie neskôr písomne odôvodnila v podstate tým, že s poukazom na dôkazy vykonané na hlavnom pojednávaní, výpovede svedkov sa domnieva, že nebolo nad všetku pochybnosť preukázané, že jeho konanie uvedené v obžalobe je možné kvalifikovať ako trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 156
ods. 1 Trestného zákona a trestný čin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, naopak, bolo preukázané, že svojím konaním aktívne odvracal priamo hroziaci útok poškodeného D. E. na svoju telesnú integritu, teda jeho konanie spĺňa kvalifikačné znaky nutnej obrany podľa § 25 Trestného zákona a nie je trestným činnom. V prípravnom konaní vypovedal a svoje konanie a konanie poškodených B. E. a D. E. popísal zhodne s výpoveďami svedka F., C., C. a G. na hlavnom pojednávaní. Z výpovedí svedkov zhodne vyplýva, že s poškodeným D. E. sa pred fyzickým incidentom pred barom „ESKO“ vzájomne slovne provokovali, poškodený D. E. bol v bare agresívnejší, a z výpovedí svedkov jednoznačne nevyplýva, že on vyzýval, teda inicioval k bitke pred barom. Bolo preukázané, že počas fyzického incidentu bol poškodený D. E. ozbrojený sklápacím vreckovým nožíkom, ktorý mu patril, svedkovia F., C. a G. zhodne vypovedali, že poškodený bol pripravený zbraňou zaútočiť na jeho osobu, svedok C. dňa 28. 09. 2023 vypovedal, že poškodený zaútočil na jeho osobu. Verziu o sklápacom nožíku, ktorý mal poškodený počas incidentu pri sebe, potvrdil aj znalec H. I. na hlavnom pojednávaní, zhodne s výpoveďou svedka J. zo dňa 19. 09. 2024. Bolo preukázané, že zbraň (nôž) zaistená dňa 25. 12. 2019 u poškodeného patrí jemu, znaleckým skúmaním bolo preukázané, že nesie stopy DNA poškodeného, stopy iných osôb na zbrani neboli zaistené, v konaní nebolo preukázané, že zbraň použila iná osoba ako osoba poškodeného. Ďalej uviedol, že jeho vinu zo spáchania skutku nie je možné odvodiť len z následku poškodenia zdravia poškodeného, konal v príčinnej súvislosti s bezprostredne hroziacim útokom zbraňou, teda primeraným spôsobom, poškodený konal úmyselne a fyzickému konfliktu sa nevyhýbal, vzhľadom na okolnosť, že si bol vedomý, že je ozbrojený a mylne sa domnieval, že má prevahu. To, že následok bol spôsobený na zdraví ozbrojeného poškodeného, nie je okolnosť, ktorá zbavuje poškodeného trestnoprávnej zodpovednosti za spáchanú výtržnosť podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Použitie zbrane jeho osobou nebolo preukázané. Svojím konaním sa nevyhýbal zrejmému fyzickému incidentu medzi zúčastnenými osobami, avšak z tohto správania nie je možné odvodiť, že napadol poškodeného a jeho úmysel smeroval k závažnejšiemu následku ako je prípadná ujma na zdraví, teda k ublíženiu na zdraví poškodeného. Vzhľadom na uvedené sa preto domnieva, že boli preukázané významné okolnosti, pre ktoré je možné vylúčiť jeho trestnú zodpovednosť za prejednávané skutky a ich právnu kvalifikáciu uvedenú v obžalobe. Z kamerových záznamov a výpovedí svedkov je tiež preukázaná účasť viacerých osôb na fyzickom incidente a tieto osoby sa nedajú identifikovať a nad všetku pochybnosť sa nedá ustáliť účasť konkrétnej osoby útočníka, podiel na incidente, ako aj priamu súvislosť medzi konaním konkrétnych osôb a konkrétnymi zraneniami poškodených osôb. Z výpovedí svedkov na hlavnom pojednávaní zhodne so záverom znaleckého posudku a výpovede znalca z odboru zdravotníctva na hlavnom pojednávaní je preukázané, že zranenie poškodeného D. E. (odlomenie lopaty bedrového kĺbu a bodnorezná rana na pravom boku nad bedrovým kĺbom) boli spôsobené čepeľou noža, ktorú mal poškodený počas incidentu pri sebe. Z výpovedí B. E. je jednoznačné, že zranenia mu spôsobila bližšie neurčená osoba z viacerých prítomných osôb, nie je preukázané, že jeho zranenie bolo spôsobené v priamej súvislosti s konaním jeho osoby ako obžalovaného. Vzhľadom na uvedené navrhol uplatniť v prospech jeho osoby zásadu in dubio pro reo, nakoľko nie je možné nad všetku pochybnosť vylúčiť účasť a kvalitu konania iných osôb prítomných pri incidente a ich podiel na vzniku zranení poškodených osôb, a tiež nie je možné nad všetku pochybnosť preukázať, že jeho konanie bolo vedené primárnym úmyslom spôsobiť poškodeným osobám ublíženie na zdraví. Záverom poukázal na osobu poškodeného D. E., že ide o osobu viac krát súdne trestanú za trestné činy zhodné s prejednávanou vecou, teda za trestný čin ublíženia na zdraví, trestný čin výtržníctva, dokonca zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona v štádiu pokusu. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby bol podľa § 285 písm. b), písm. c) Trestného poriadku oslobodený spod obžaloby, aj vzhľadom na uplynutie štyroch rokov od spáchania trestného činu. Nakoľko škoda vznikla v príčinnej súvislosti s konaním jeho osoby a tiež iných osôb, navrhol s náhradou škody odkázať poškodeného na civilné konanie.
Zástupca krajského prokurátora na verejnom zasadnutí navrhol odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť, pretože napadnutý rozsudok považoval za zákonný a správny.
Obhajkyňa obžalovaného sa v rámci verejného zasadnutia v plnom rozsahu pridržala písomného odôvodnenie podaného odvolania, podľa jej názoru sú tu dôvody na zrušenie napadnutého rozsudku, keďže obžalovaný konal spôsobom vylučujúcim jeho trestnoprávnu zodpovednosť. Navrhla preto, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok a obžalovaného oslobodil spod obžaloby.
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací predtým, ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku zistil, že odvolanie obžalovaného bolo podané včas, v lehote
ustanovenej § 309 ods. 1 Trestného poriadku, odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v súlade s § 307 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, pričom nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebo k späťvzatiu podaného odvolania v zmysle § 312 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku, a preto odvolací súd nepostupoval podľa § 316 Trestného poriadku.
Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. V tejto súvislosti odvolací súd zistil, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.
Krajský súd na úvod konštatuje, že prvostupňový súd v rámci hlavného pojednávania vykonal dokazovanie v rozsahu nevyhnutnom pre svoje rozhodnutie. V súlade s § 168 ods. 1 Trestného poriadku v odôvodnení rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporovali. Z odôvodnenia je tiež zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Odôvodnenie rozhodnutia je teda zrozumiteľné, logické a presvedčivé, pričom sa v ňom prvostupňový súd podrobne vysporiadal so všetkými podstatnými okolnosťami, jednak vo vzťahu k otázke viny, ako aj vo vzťahu k otázke trestu a náhrady škody. V podrobnostiach preto krajský súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku (str. 10 – 14), s ktorým sa v plnej miere stotožnil. Nad rámec odôvodnenia napadnutého rozsudku, s poukazom na obhajobné námietky obžalovaného krajský súd konštatuje, že výrok o vine obžalovaného zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona a prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona nevzbudzuje žiadne dôvodné (rozumné) pochybnosti. Z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní možno spoľahlivo zistiť, že obžalovaný spôsobom popísaným v skutkovej vete napadnutého rozsudku spolu s ďalšími nestotožnenými osobami fyzicky napadol poškodeného D. E., následkom čoho mu boli spôsobené zranenia špecifikované v skutkovej vete napadnutého rozsudku. Žiadny z vykonaných dôkazov ani podľa názoru krajského súdu nespochybnil priebeh skutku tak, ako bol ustálený okresným súdom, obžalovaný (prostredníctvom svojej obhajkyne) nemal žiadne návrhy na doplnenie dokazovania, preto správne okresný súd dospel k záveru, že vina obžalovaného bola bez akýchkoľvek dôvodných pochybností preukázaná.
Zároveň vo vzťahu k výroku o vine je potrebné uviesť, že v prípade, ak súd prvého stupňa postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku, tzn. že ich hodnotil podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne a urobil logicky odôvodnené úplné skutkové zistenia, nemôže odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že sám na základe svojho presvedčenia hodnotí tie isté dôkazy s iným v úvahu prichádzajúcim výsledkom, čo však nebol tento prejednávaný prípad. V takom prípade totiž nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu chybu v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia. Krajský súd sa preto stotožnil s názorom okresného súdu, že v posudzovanej veci nejde o žiadnu pochybnosť, ale o rozumnú istotu, že obžalovaný žalované skutky spáchal tak, ako boli ustálené v skutkovej vete napadnutého rozsudku. Práve naopak, hodnotenie vykonaných dôkazov v prospech obžalovaného by bolo nie len v príkrom rozpore so spravodlivosťou, ale hlavne s pravidlami logického úsudku, keďže krajský súd rovnako ako súd prvého stupňa nemal o vine obžalovaného žiadne rozumné dôvodné pochybnosti. V trestnom konaní platia zákonom stanovené pravidlá pre zisťovanie skutkového stavu veci a pre hodnotenie dôkazov. Podľa nich je potrebné zisťovať skutkový stav veci v rozsahu, ktorý je nevyhnutný pre rozhodnutie. Trestný poriadok nestanovuje žiadne pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Platí zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadrená v § 2 ods. 12 Trestného poriadku, podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Námietky obžalovaného k obsahu a rozsahu vlastnej úvahy súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov a námietky k hodnoteniu dôkazov spôsobom, ktorý nezodpovedá predstavám obžalovaného, svojim obsahom potom nenapĺňa žiadny odvolací dôvod podľa § 321 Trestného poriadku. Všetky vykonané dôkazy totiž tvoria uzavretú reťaz jednotlivých dôkazov, logicky na seba nadväzujúcich,
po vyhodnotení ktorých nie je možné prijať iný logický a právny záver, než ten, že vina obžalovaného bola preukázaná. Krajský súd tak nezistil žiadny zákonný dôvod pre to, aby mohol zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť okresnému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie.
Vo vzťahu k odvolacím námietkam obžalovaného krajský súd musí konštatovať, že na hlavnom pojednávaní boli vykonané všetky do úvahy prichádzajúce dôkazy, a všetky zákonne vykonané dôkazy následne preukázali, že obžalovaný B. C. fyzicky napadol poškodeného D. E.. Svedkovia K. C., B. G., D. F., K. H. boli priamo pri tomto konflikte prítomní, pričom aj samotný obžalovaný v prípravnom konaní vypovedal, že poškodeného oboma rukami chytil za bundu a stiahol ho na zem. Aj svedok D. F. vypovedal, že videl, ako obžalovaný udrel poškodeného päsťou do tváre. Jedine svedok K. C. uvádzal, že videl, ako poškodený niečo vytiahol z vrecka, ale nebol si istý tým, čo to bolo (podľa jeho domnienok to mohol byť boxer alebo nôž). Vo vzťahu k výroku o vine je potom irelevantné, či úplne prvotným iniciátorom konfliktu bol poškodený D. E., keďže bolo bez pochybností preukázané, že samotný obžalovaný sám iniciatívne fyzicky útočil na telesnú integritu poškodeného. V tejto súvislosti krajský súd na okraj konštatuje, že v minulosti právne posudzovanie obdobných konfliktov bolo možné subsumovať pod skutkovú podstatu trestného činu ruvačky v zmysle § 225 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. Podľa aktuálneho platného Trestného zákona však už takéto vzájomné konflikty musia byť posudzované v samostatných konaniach, v ktorých majú dotknuté subjekty odlišné procesné postavenie. Samostatne sa preto musia vyhodnocovať všetky okolnosti prípadu a konanie jednotlivých subjektov. Vzhľadom na priebeh skutku tak, ako bol správne ustálený okresným súdom, bolo možné bez akýchkoľvek dôvodných pochybností vyvodiť trestnoprávnu zodpovednosť obžalovaného B. C.. Okresný súd sa správne zaoberal aj skutočnosťou, či konanie obžalovaného bolo len reakciou na verbálne a fyzické konanie poškodeného D. E., ako obžalovaný tvrdil aj v podanom odvolaní, a či by jeho konanie preto nebolo možné vyhodnotiť ako nutnú obranu v zmysle § 25 Trestného zákona, pričom správne po vykonanom dokazovaní okresný súd dospel k záveru, že konanie obžalovaného podľa tohto ustanovenia nie je možné posudzovať a s týmto právnym záverom sa v plnej miere stotožnil aj krajský súd.
Možno teda konštatovať, že okresný súd vykonal všetky dostupné dôkazy, ktoré v rámci dokazovania prichádzali do úvahy, tieto náležite v súlade s § 2 ods. 12 Trestného poriadku vyhodnotil, a dospel bez akýchkoľvek dôvodných pochybností k záveru o vine obžalovaného zo spáchania žalovaných trestných činov. Krajský súd tak nezistil ani žiadny zákonný dôvod pre to, aby mohol oslobodiť obžalovaného spod obžaloby, keďže je zrejmé, že svojim konaním naplnil všetky obligatórne zákonné znaky skutkovej podstaty žalovaných trestných činov.
Okresný súd napokon nepochybil ani pri rozhodovaní o uloženom treste. Pri ukladaní trestu prihliadol na všetky skutočnosti a zásady podľa § 34, § 36, § 37, § 38 Trestného zákona, na ktoré je povinný prihliadnuť, a to na spôsob spáchania činu, jeho následok, zavinenie, pohnútku, poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, osobu páchateľa, jeho pomery a možnosti nápravy, ako aj generálnu a individuálnu prevenciu. Okresný súd dostatočným spôsobom v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, prečo obžalovanému ukladal úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu vo výmere 12 mesiacov. Krajský súd v tejto súvislosti opakovane uvádza, že v rámci požiadavky primeranosti trestu zohráva významnú úlohu sudcovská individualizácia trestu. Druh a výmera trestu musia byť súdom v každom konkrétnom prípade stanovené tak, aby zodpovedali všetkým zvláštnostiam daného prípadu. Okrem ďalších skutočností, na ktoré je súd povinný pri ukladaní trestu prihliadnuť, patrí aj osoba páchateľa, pomery páchateľa (majetkové, rodinné, osobné), či možnosť jeho nápravy. Primeranosť a individualizácia trestu tak núti súd prihliadať na všetky okolnosti konkrétneho prípadu, a teda bráni mechanickému postupu pri rozhodovaní o treste. Súd musí zohľadniť okolnosti prípadu alebo pomery páchateľa. V zmysle § 34 ods. 3 Trestného zákona trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Uložený trest odňatia slobody vo vyššie uvedenej výmere aj krajský súd považuje za primeraný a zákonný, a skôr výchovný trest, keďže je ukladaný za dva trestné činy a to na samej dolnej hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzby, ako aj skúšobnej doby. Preto podľa názoru krajského súdu takto uložený trest je postačujúci, pričom spĺňa jednak výchovný účel trestu, ako aj atribúty individuálnej a generálnej prevencie, a zároveň postihuje len obžalovaného, a zabráni mu v páchaní ďalšej trestnej činnosti a dostatočne zabezpečí jeho prevýchovu.
Okresný súd nepochybil ani vo výrokoch o škode, keďže poškodení D. E. a Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s. si v rámci adhézneho konania riadne a včas uplatnili nárok na náhradu škody. Správne
preto okresný súd zaviazal obžalovaného k povinnosti nahradiť im spôsobenú škodu v preukázanej výške, pričom so zvyškom nároku na náhradu škody odkázal poškodeného D. E. na civilný proces, pretože v konaní nebola preukázaná nemajetková ujma vo výške 15.000,- Eur.
Záverom krajský súd už len poznamenáva, že v zmysle § 362 ods. 1 Trestného poriadku má obžalovaný právo podať návrh na opätovné prejednanie svojej veci súdom v jeho prítomnosti do 15 dní od doručenia rozhodnutia o obžalobe, a to pre nesplnenie podmienok podľa § 358 ods. 1 alebo ak ustanovený obhajca nevyužil riadny opravný prostriedok.
Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.
Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností preto krajský súd v zmysle § 319 Trestného poriadku zamietol odvolanie obžalovaného B. C. ako nedôvodné.
Uznesenie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici jednomyseľne (§ 163 ods. 4 Trestného poriadku v spojení s § 180 Trestného poriadku).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.