Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_28Co-91-2025.pdf
PDF · 127.18 KB
Case nature
Area
Subarea
28Co/91/2025
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Tischlerovej a členov senátu Mgr. Lucie Mizerovej a JUDr. Petra Dumana, v spore žalobcu: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. Peter Kováč, s. r. o., so sídlom Kubániho 16, Bratislava, IČO: 36 857 033, proti žalovanému: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. A. XXXX/X, D., o zaplatenie 4.925,60 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 9. mája 2023 č. k. 8Cb/19/2021-122 v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo 6. júna 2023 č.k. 8Cb/19/2021-137, takto
r o z h o d o l :
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a II. p o t v r d z u j e .
II. Dopĺňací rozsudok r u š í a konanie v tejto časti zastavuje.
III. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. priznal žalovanému voči žalobcovi právo na náhradu trov konania vo výške 100 %, o ktorých rozhodne osobitným uznesením. Dopĺňacím rozsudkom do rozsudku doplnil výrok, že „Úverová zmluva uzavretá medzi sporovými stranami dňa 01.12.2015 číslo 229787 je bezúročná a bez poplatkov.“
2. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 497, § 502 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“ alebo „ObZ“), § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 9, § 54 ods. 1, § 565 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“), § 1 ods. 2, § 2 písm. a/, b/, d/, § 9 ods. 1, ods. 2 písm. f/, g/, i/, j/, k/, m/, n/, o/, y/, § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „ZoSÚ“).
3. Vecne dôvodil, že žalobca žalobou došlou na súd 12.10.2021 žiadal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 4.925,60 eura s príslušenstvom a k náhrade trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že sporové strany uzavreli dňa 1.12.2015 Zmluvu o revolvingovom úvere č. 229787, na základe ktorej žalobca ako veriteľ poskytol žalovanému ako dlžníkovi úver vo výške 12.576 eur na podnikateľské účely. Poskytnutý úver spolu s úrokmi sa žalovaný zaviazal splatiť v 48 mesačných splátkach vo výške 262 eur. Pre neplnenie splátok žalobca úver zosplatnil dňa 3.4.2019. Žalobca si voči žalovanému uplatňuje aj zaplatenie zmluvnej pokuty dvakrát po 628 eur. Žalovaný doposiaľ zaplatil 8.908 eur. Celková suma dlhu žalovaného voči žalobcovi predstavuje súčet neuhradených splátok a zmluvných pokút. Žalovaný sa k žalobe nevyjadril.
4. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie výsluchom žalovaného, žiadosťou o úver zo dňa 30.11.2015, Zmluvou o revolvingovom úvere č. 229787 zo dňa 1.12.2015, prehľadom splátok žalovaného a zistil tento skutkový stav veci. Zo žiadosti o úver žalovaného vyplýva, že dňa 30.11.2015 požiadal žalobcu o úver; v žiadosti o úver uviedol svoje identifikačné údaje, a to meno, priezvisko, dátum narodenia, bydlisko. V žiadosti o úver sa uvádza, že požaduje úver vo výške 3.800 eur, ktorý bude splatný v 48 mesačných splátkach po 262 eur. Nominálna hodnota úveru bola uvedená v sume 12.576 eur. Zmluva o revolvingovom úvere z 1.12.2015 obsahuje označenie veriteľa, ktorým je žalobca a označenie žalovaného menom, priezviskom, sídlom podnikania a identifikačným číslom. V zmluve sa uvádza, že veriteľ poskytne dlžníkovi úver vo výške 12.576 eur a dlžník sa zaväzuje splatiť veriteľovi úver v 48 mesačných splátkach vo výške 262 eur. V prípade, že dlžník splatí všetky splátky úveru, vzniká dlžníkovi po predchádzajúcom schválení zo strany veriteľa nárok na revolving, čo znamená, že veriteľ poskytne dlžníkovi čiastku vo výške 12.576 eur. Úver po prevedení revolvingu bude splatný podľa nového splátkového kalendára, ktorý doručí veriteľ dlžníkovi. Zmluvná odmena za poskytnutý úver činí 8.776 eur a je splatná ku dňu poskytnutia úveru. Takisto v prípade revolvingu zmluvná odmena predstavuje 8.776 eur a je splatná ku dňu prevedenia revolvingu. Úver bol zabezpečený Dohodou o zrážkach zo mzdy, ktorá bola uzatvorená s dlžníkom. V prípade omeškania dlžníka s úhradou splátky o viac ako 15 dní po termíne splatnosti je veriteľ oprávnený požadovať úhradu zmluvnej pokuty vo výške 5% z nominálnej výšky úveru.
5. Žalovaný na pojednávaní uviedol, že sa telefonicky skontaktoval so žalobcom a potom sprostredkovateľ úveru, p. E., doniesol vyplnenú žiadosť o úver. K stretnutiu medzi žalovaným a sprostredkovateľom úveru p. E. došlo na parkovisku v Nitre, kde žalovaný aj podpísal žiadosť o úver, ktorú mu doniesol vyplnenú p. E.. Túto žiadosť podpísal žalovaný u sprostredkovateľa v aute. Zmluva o revolvingovom úvere prišla žalovanému poštou, podpísal ju a zaslal žalobcovi. Žalovaný nevedel uviesť, prečo je na zmluve uvedené jeho IČO. Z poskytnutého úveru doposiaľ žalovaný uhradil 8.908 eur. K žiadosti o poskytnutie úveru žalovaného viedla jeho potreba zabezpečiť si bývanie a úver potreboval na zaplatenie zábezpeky potrebnej k uzavretiu nájomnej zmluvy na byt.
6. Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že žalovaný požiadal o úver ako fyzická osoba nepodnikateľ, pretože sprostredkovateľovi úveru nahlásil svoje bydlisko a dátum narodenia. Sprostredkovateľ úveru údaje žalovaného premietol do žiadosti o úver. Túto žiadosť o úver aj žalovaný podpísal. Žalobca však v zmluve o revolvingovom úvere neuviedol údaje žalovaného z jeho žiadosti o úver, ale v zmluve uviedol žalovaného ako živnostníka s uvedením identifikačného čísla organizácie a s uvedením miesta podnikania. Z výsluchu žalovaného bolo preukázané, že žalovaný úver potreboval na vyfinancovanie zábezpeky potrebnej k zabezpečeniu si bývania uzatvorením nájomnej zmluvy na byt. V zmluve o revolvingovom úvere bolo uvedené, že predmetom zmluvy je poskytnutie úveru žalovanému na výkon jeho podnikateľskej činnosti.
7. Súd prvej inštancie uviedol, že ak objektívne okolnosti neumožňujú z právneho hľadiska dostatočne preukázať, že plnenie, pre ktoré bola zmluva s dvojakým účelom uzavretá, sledovalo nie nezanedbateľný podnikateľský účel, musí sa táto zmluva zásadne považovať za spotrebiteľskú (porov. rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-464/01 z 20. januára 2005 Johann Gruber proti Bay Wa AG, bod 50). Vzhľadom na znevýhodnené postavenie spotrebiteľa, článok 6 ods. 1 Smernice stanovuje, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné, pričom ide o kogentné ustanovenie smerujúce k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, rovnováhou skutočnou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť (porov. rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C 110-14 Horatiu Ovidiu Costea proti SC Volskbank, Romania SA, bod 19; rozsudok Sanches Morcillo a Abril Garcia C 169/14 bod 23).
8. S poukazom na zákonnú povinnosť poskytovateľa úveru postupovať s odbornou starostlivosťou pri poskytovaní úveru, bolo povinnosťou žalobcu zisťovať, či uzavretie úverovej zmluvy nejakým spôsobom súvisí s podnikaním žalovaného. Dôkazné bremeno preukázania skutočnosti, že úver bol poskytnutý na výkon podnikania zaťažuje zásadne dodávateľa, ktorý tvrdí obchodno-právny charakter zmluvy. Formálne označenie žalovaného v úverovej zmluve, bez možnosti alternatívy poskytnutia úveru na osobnú potrebu, ako aj formálne vyhlásenie v typovej zmluve pripravenej poskytovateľom úveru, nepreukazovali bez ďalšieho záver o uzavretí úverovej zmluvy medzi stranami sporu ako dvoma podnikateľskými subjektami, v dôsledku čoho by bola daná aplikácia ustanovení Obchodného zákonníka. Samotné formálne prehlásenie žiadateľa o úver v typizovaných tlačivách, predkladaných
mu poskytovateľom úveru, nepreukazuje, že ide o subjekt vyňatý spod ochrany noriem na ochranu spotrebiteľa, ako slabšia zmluvná strana. V priebehu kontraktačného procesu bol žalobca ako profesionálny poskytovateľ finančných služieb povinný rozlíšiť účel poskytnutia úveru, ktorú skutočnosť nepreukázal, nedôvodne sa spoliehajúc na vopred pripravené formulárové listiny, ktorých obsah nemôže žiadateľ o úver ovplyvniť (opak nebol preukázaný). Pretože uvedená skutočnosť žalobcom skúmaná nebola, nemožno sa odvolávať na dobrú vieru poskytovateľa úveru a s tým súvisiacu právnu ochranu tohto všeobecného princípu zmluvného práva.
9. Súd prvej inštancie uzavrel, že v prejednávanej veci sa jedná o spotrebiteľský vzťah medzi sporovými stranami, kde na jednej strane vystupuje dodávateľ služby - žalobca, ktorý má v predmete svojej obchodnej činnosti poskytovanie finančných služieb a na strane druhej vystupuje spotrebiteľ. Keďže sa jedná o spotrebiteľský vzťah, tak zmluva uzavretá medzi sporovými stranami mala mať náležitosti predpísané zákonom. Táto zmluva nemala náležitosti uvedené v § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y). Z týchto dôvodov sa poskytnutý spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov.
10. V časti o trovách konania súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1, 2, § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a vecne plným procesným úspechom žalovaného.
11. V odôvodnení dopĺňacieho rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že v rozsudku zo dňa 6.6.2023 opomenul rozhodnúť o tom, že úverová zmluva uzavretá medzi sporovými stranami dňa 1.12.2015 číslo 229787 je bezúročná a bez poplatkov. Uviedol však, že v odôvodnení rozsudku uviedol, z akého dôvodu je úverová zmluva bezúročná a bez poplatkov, a preto dopĺňacím rozsudkom v petite rozhodnutia napravil tento nedostatok.
12. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu, ako aj dopĺňaciemu rozsudku, podal včas odvolanie žalobca s návrhom, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu zmenil a žalobe vyhovel a súčasne dopĺňací rozsudok zrušil. Odvolanie odôvodnil (posudzujúc ho podľa obsahu) ust. § 365 ods. 1 písm. a/, b/, f/, h/ CSP. Namietal, že záver súdu o tom, že žalovaný chcel úver na „financovanie zábezpeky potrebnej k uzavretiu nájomnej zmluvy za byt“, a preto ide o spotrebiteľský úver, je nesprávny a v rozpore s dôkazmi. Súd prvej inštancie sa vôbec nevyporiadal so všetkými listinnými dôkazmi tvoriacimi súčasť súdneho spisu a len nekriticky prijal tvrdenie žalovaného. Súd prvej inštancie sa nezaoberal ani vierohodnosťou tvrdenia žalovaného o tom, že zábezpeka na nejaký nájom bytu mala byť vo výške 3.800 eur. Žalovaný svoje tvrdenie nepreukázal, a ani ho nekonkretizoval (o aký byt išlo a pod.), ale už aj s ohľadom na sumu 3.800 eur je možné mať oprávnenú pochybnosť, či išlo o zábezpeku (ktorá by bola v pomerne neštandardne vysokej sume). Podľa žalobcu je sporné, či vôbec súd mohol a mal takéto tvrdenia pripustiť ako procesne prípustné, keďže boli uplatnené oneskorene. Pochybenie súdu prvej inštancie ďalej spočíva v tom, že v konaní nebol vykonaný žiadny dôkaz preukazujúci, že žalobcovi bolo známe pri podaní žiadosti o úver žalovaným, že ho žiada na súkromný účel. Žalobca nemal ako vedieť, že deklarovaný účel čerpania úveru uvádzaný v žiadosti o úver a rovnako aj v zmluve o úvere nebol žalovaným uvádzaný pravdivo. Je vecne a právne bezvýznamné, ako v konečnom dôsledku žalovaný úver údajne použil, či po prevzatí prostriedkov zmenil svoje rozhodnutie o jeho použití, či žalobcu zavádzal a pod. Práve z tohto dôvodu sa dokumentácia aj o predzmluvnej fáze vyhotovuje písomne a podpis žiadosti o úver je záväzným vyhlásením o pravdivosti tam uvádzaných údajov. Súd svojím prístupom znegoval význam písomnej formy do tej miery, že nemá žiadne účinky a je možné ju popierať aj tvrdeniami o vlastnom protiprávnom postupe žiadateľa o úver. Ak postačí pred súdom poprieť vlastný prejav vôle, potom takýto prístup popiera samotný zmysel písomnej formy právneho úkonu. Písomná forma má pritom nielen dokumentačnú a dôkaznú funkciu, ale aj varujúcu funkciu (ochraňuje konajúcu osobu pred unáhleným alebo neuváženým vykonaním významných právnych úkonov), informačnú funkciu a predstavuje zdôraznenie zodpovednosti za vlastné konanie. V konaní pritom nebolo ani tvrdené a ani dokázané, že žalovaný podal žiadosť o úver pod psychickým alebo fyzickým nátlakom, konal v duševnej poruche alebo iná okolnosť, pre ktorú ho podľa zákona jeho prejav vôle nezaväzuje. Súd prvej inštancie sa v rozsudku nevyporiadal s podstatnou skutočnosťou, že od uzavretia zmluvy v roku 2015 žalovaný nikdy nespochybnil obsah zmluvy o úvere, nikdy od nej neodstúpil. Nespravil tak ani na výzvu súdu, aby sa vyjadril k žalobe. Robí tak až v okamihu, kedy v dôsledku nesplácania došlo k začatiu súdneho konania voči nemu. Súd aproboval postup žalovaného, ktorý svoj postoj mení podľa aktuálneho a pre neho vyhovujúceho stavu. V čase žiadosti o úver malo žalovanému vyhovovať (aby získal úver) tvrdenie, že úver chce na podnikanie, v čase vymáhania
nárokov voči nemu zase tvrdenie opačné. V súvislosti s pripustením tvrdení žalovaného o účele použitia peňažných prostriedkov, žalobca namietal nesprávny procesný postup súdu, ktorého dôsledkom je nielen porušenie princípov spravodlivého konania, ale aj nesprávne skutkové a právne závery. Súd prvej inštancie nemal prihliadnuť na skutkové tvrdenia žalovaného, ktoré neboli uplatnené včas, keďže nezistil žiadne ospravedlniteľné dôvody, ktoré bránili žalovanému uvádzať jeho tvrdenia skôr. Žalobca poukázal aj na § 195 ods. 1 CSP a uviedol, že žalovaný sa na výzvu súdu nevyjadril ani k žalobe, a svoje tvrdenia neuvádzal ani v čase pred vydaním a vyhlásením v poradí prvého rozsudku. V civilnom sporovom konaní je výsluch strany sporu iba podporným dôkazom. V danom prípade nebolo známe, k preukázaniu akej tvrdenej skutočnosti mal výsluch žalovaného viesť, ak sa žalovaný pôvodne vôbec nevyjadril. Tvrdenia žalovaného na pojednávaní boli účelovo smerované k zbaveniu sa zodpovednosti. V konaní nebol vykonaný žiadny dôkaz, ktorým by bol preukázaný opak toho, čo sa uvádza v žiadosti o úver, že žiadosť o úver nebola žalovaným podpísaná a že nebola vyplnená podľa údajov uvádzaných žalovaným. Súd prvej inštancie pritom listinu – žiadosť o úver a zmluvu o úvere vyhodnotil v rozpore s ustanoveniami upravujúcimi výklad právnych úkonov.
13. Odvolanie proti dopĺňaciemu rozsudku žalobca, okrem nesprávnosti a nezákonnosti skutkových záverov a právneho posúdenia rozhodnutia vo veci samej, odôvodnil aj tým, že neboli splnené zákonné podmienky pre vydanie dopĺňacieho rozsudku. Súd prvej inštancie nie je a nebol v zmysle žiadneho právneho predpisu oprávnený rozhodnúť uvedeným spôsobom; popri uvedenom CSP umožňuje v konaní o žalobe na plnenie rozhodnúť určovacím výrokom o predbežnej otázke len za podmienky uvedenej v § 214 ods. 2. Táto podmienka splnená nebola.
14. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.
15. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiam súdu prvej inštancie, proti ktorým zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. a/, b/, f/, h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je v zamietajúcom výroku I., ako aj závislom výroku II. o trovách konania vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 CSP, avšak pokiaľ ide o dopĺňací rozsudok, tento bolo nevyhnutné zrušiť podľa § 389 ods. 1 písm. a/ CSP, pretože absentovali procesné podmienky pre jeho vydanie.
16. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie založil svoje zamietavé rozhodnutie vo veci samej na právnom názore, že žalovaný mal v právnom vzťahu so žalobcom založenom zmluvou o úvere postavenie spotrebiteľa (keďže opak žalobca nepreukázal), a preto vyhodnotil úver poskytnutý žalovanému žalobcom ako bezúročný a bez poplatkov, keďže zmluva neobsahovala náležitosti vyžadované ZoSÚ.
17. Žalobca v odvolaní namietal nesprávne skutkové zistenia, nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie a nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorým porušil právo žalobcu na spravodlivý súdny proces, a vo vzťahu k dopĺňaciemu rozsudku nesplnenie procesných podmienok pre jeho vydanie.
18. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný je v návrhu na vydanie platobného rozkazu a k nemu pripojenej zmluve o úvere označený ako fyzická osoba s prideleným IČO (podľa zmluvy zapísaný v živnostenskom registri). Z registra právnických osôb, podnikateľov a orgánov verejnej moci (ďalej len „register“) vyplýva, že podniká na základe živnostenského oprávnenia. Živnostenský list mal tvoriť prílohu k návrhu pripojenej žiadosti o úver, v ktorej je uvedené tak rodné číslo žalovaného, ako aj jeho IČO. Jeho prílohou je aj daňové priznanie, ktoré však v závislosti od konkrétnych zákonom predpokladaných podmienok musí podať nielen fyzická osoba s príjmami z podnikania (§ 6 ods. 1 a § 32 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov). Naviac daňové priznanie môže podať aj fyzická osoba, ktorej taká povinnosť nevznikla.
Preto táto okolnosť sama o sebe nie je relevantná pre posúdenie povahy právneho vzťahu založeného zmluvou o úvere (por. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Ndob/14/2025 z 27.5.2025).
19. Podľa zisteného skutkového stavu, žalobca je podnikateľom s predmetom podnikania poskytovanie pôžičiek a úverov nebankovým spôsobom z vlastných zdrojov. V zmluve o úvere uzatvorenej medzi stranami sporu dňa 1.12.2015 je dojednané poskytnutie úveru na účely výkonu podnikateľskej činnosti žalovaného, pričom v žiadosti o úver je účel vyjadrený ako investičný. Žalobca poskytol podľa zmluvy žalovanému úver v nominálnej výške 12.576 eur, pričom reálne mu poskytol úver vo výške 3.800 eur, s tým, že zmluvná odmena za poskytnutie úveru predstavovala 8.776 eur. Žalovaný uhradil žalobcovi titulom poskytnutého úveru celkovo sumu 8.908 eur. Žalovaný pri svojom prednese na pojednávaní uviedol, že sa telefonicky skontaktoval so žalobcom a potom sprostredkovateľ úveru, p. E., doniesol vyplnenú žiadosť o úver. K stretnutiu medzi žalovaným a sprostredkovateľom úveru p. E. došlo na parkovisku v Nitre, kde žalovaný aj podpísal žiadosť o úver, ktorú mu doniesol vyplnenú p. E.. Túto žiadosť podpísal žalovaný u sprostredkovateľa v aute. Zmluva o revolvingovom úvere prišla žalovanému poštou, podpísal ju a zaslal žalobcovi. Žalovaný nevedel uviesť, prečo je na zmluve uvedené jeho IČO. K žiadosti o poskytnutie úveru žalovaného viedla jeho potreba zabezpečiť si bývanie a úver potreboval na zaplatenie zábezpeky potrebnej k uzavretiu nájomnej zmluvy na byt.
20. Na základe uvedeného možno konštatovať, že žalobca pri uzatváraní zmluvy o úvere konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti, pričom žalovaný spochybnil tvrdenie žalobcu a údaje vyplývajúce z listín pripojených k žalobe, že pri uzatváraní a plnení zmluvy uzatvorenej so žalobcom konal v rámci výkonu svojej podnikateľskej činnosti a účel poskytnutého úveru. Súd prvej inštancie potom správne postupoval, ak chcel ex offo vykonať dôkazy na preukázanie skutočného účelu poskytnutého úveru výsluchom sprostredkovateľa úveru p. E., za ktorým účelom si aj vyžiadal od žalobcu generálie jeho finančného sprostredkovateľa. Postupoval tak v súlade s nálezom Ústavného súdu SR z 15.8.2023 sp. zn. I. ÚS 232/2023, podľa ktorého veritelia finančných služieb aplikujú praktiky, ktorými sledujú vymedzenie a zachytenie účelu úveru poskytovaného spotrebiteľovi, ktorý sa spája s jeho konaním vo sfére predmetu jeho obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, a to napr. spôsobom výslovného vyznačenia podnikateľského účelu úveru v zmluve o úvere. Ide o nekalé konanie v neprospech spotrebiteľskej ochrany. Tieto praktiky nie sú relevantné a nie je relevantný ani samotný štatút podnikateľa. Je totiž potrebné vychádzať zo skutočného účelu zmluvy, ktorým nemusí byť účel deklarovaný v zmluve. Povinnosť ho skúmať sa spája s dôkazným bremenom dodávateľa. Je nesprávne, ak súd ustáli charakter zmluvy o úvere iba na základe jej obsahu s ohľadom na označenie dlžníka a jeho vyhlásenie, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon podnikania. Keď nie je ustálené, či je predmetom konania spotrebiteľský spor, súd je oprávnený vykonávať dôkazy bez návrhu na účel klasifikácie tohto sporu.
21. V sporoch s ochranou slabšej strany súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz (§ 295 CSP). V dôsledku informačného deficitu, ktorý je pre spotrebiteľa v spotrebiteľských sporoch obvyklý, musí dôkaznú povinnosť za spotrebiteľa suplovať súd, a to aj v prípade, ak spotrebiteľ nepredložil alebo nemôže predložiť dôkazy vlastnou vinou. Z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (C-40/08, C-618/10, C-243/08) vyplýva, že v spotrebiteľských sporoch je revitalizovaná nielen dôkazná povinnosť spotrebiteľa, ale aj jeho povinnosť tvrdenia.
22. Žalobca síce generálie sprostredkovateľa úveru (p. E.) súdu oznámil, avšak súčasne uviedol, že jeho výsluch by bol v rozpore s ustanoveniami CSP, pretože ide o osobu dôvodne podozrivú a obžalovanú z majetkovej trestnej činnosti spáchanej voči žalobcovi (konanie vedené na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 1T/18/2022). Predvolaný svedok p. E. sa na pojednávanie nedostavil, preto súd prvej inštancie dôkaz výsluchom tohto svedka nevykonal. Žalobca žiadne dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia o podnikateľskom účele poskytnutého úveru okrem predloženej žiadosti o poskytnutie úveru a zmluvy o úvere, ktoré však boli žalovaným účinne spochybnené, neoznačil ani nepredložil. Dôkazné bremeno na preukázanie skutočného účelu zmluvy zaťažuje žalobcu ako dodávateľa. Žalobca však toto dôkazné bremeno neuniesol, keď na preukázanie ním tvrdeného nespotrebiteľského charakteru zmluvy uzatvorenej medzi ním a žalovaným nenavrhol žiadne dôkazy, ako správne uzavrel i súd prvej inštancie. Naopak žalobca namietal aj vykonanie dôkazu výsluchom svedka (finančného sprostredkovateľa), pretože tento dôkaz považoval za rozporný s ustanoveniami CSP, pretože svedok je obžalovaný z majetkovej trestnej činnosti spáchanej proti žalobcovi. Len pre úplnosť odvolací súd k uvedenému
uvádza, že výsluch takéhoto svedka by nezakladal žiadny rozpor s ustanoveniami CSP, pretože hodnotenie dôkazov prináleží výlučne súdu, vrátane posúdenia dôveryhodnosti svedka.
23. Neobstojí potom odvolacia argumentácia žalobcu, že v konaní nebol vykonaný žiadny dôkaz preukazujúci, že žalobcovi bolo známe pri podaní žiadosti o úver žalovaným, že ho žiada na súkromný účel, pretože žiadne dôkazy k tomu žalobca nenavrhol a dôkaz, ktorý mohol prispieť k objasneniu tejto otázky, sám žalobca namietal ako rozporný s CSP. Rovnako nedôvodnými boli i námietky žalobcu, že žalovaný svoje tvrdenia nepreukázal, nekonkretizoval a súd ich nemal pripustiť, keďže boli uplatnené oneskorene. V zmysle § 296 CSP totiž spotrebiteľ môže predložiť alebo označiť všetky skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania a zákonnej koncentrácii konania sa nepoužijú.
24. Rovnako bola nedôvodná boli i argumentácia žalobcu, že súd prvej inštancie sa v rozsudku nevyporiadal s podstatnou skutočnosťou, že od uzavretia zmluvy v roku 2015 žalovaný nikdy nespochybnil obsah zmluvy o úvere, nikdy od nej neodstúpil, a urobil tak až v okamihu, kedy v dôsledku nesplácania došlo k začatiu súdneho konania voči nemu. Odvolací súd uvádza, že práve pre spotrebiteľské vzťahy je typické, že spotrebiteľ sa ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza k záväzkovému vzťahu, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne so zreteľom na možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Nemožno preto dôvodne očakávať od spotrebiteľa neznalého práva, že by sám (mimo súdneho konania) spochybňoval uzatvorenú zmluvu s dodávateľom alebo od nej odstupoval, a preto ani nemožno vykladať takúto pasivitu spotrebiteľa pred začatím súdneho konania v jeho neprospech. I v tomto prípade platí vyššie uvedené ust. § 296 CSP, ktoré umožňuje spotrebiteľovi predložiť alebo označiť všetky skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení až do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej.
25. Keďže v spotrebiteľskom práve je dodávateľ vo fakticky výhodnejšom postavení, lebo má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, tak možno od dodávateľa očakávať i vyžadovať, že sa vo vzťahu k spotrebiteľovi bude chovať vo všeobecnej rovine poctivo (a to sa samozrejme vzťahuje i na osoby, prostredníctvom ktorých dodávateľ uzatvára zmluvy so spotrebiteľmi – v danom prípade finančný sprostredkovateľ). Ak nepostupuje týmto spôsobom, spreneverí sa dôvere druhého účastníka zmluvného vzťahu v poctivosť svojho konania a takémuto nepoctivému konaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu. Ako správne uviedol i súd prvej inštancie, poskytovateľ úveru má zákonnú povinnosť postupovať s odbornou starostlivosťou pri poskytovaní úveru, preto bolo povinnosťou žalobcu zisťovať, či uzavretie úverovej zmluvy nejakým spôsobom súvisí s podnikaním žalovaného. Dôkazné bremeno preukázania skutočnosti, že úver bol poskytnutý na výkon podnikania zaťažuje zásadne dodávateľa, ktorý tvrdí obchodno-právny charakter zmluvy. Formálne označenie žalovaného v úverovej zmluve, bez možnosti alternatívy poskytnutia úveru na osobnú potrebu, ako aj formálne vyhlásenie v typovej zmluve pripravenej poskytovateľom úveru, nepreukazujú bez ďalšieho záver o uzavretí úverovej zmluvy medzi stranami konania ako dvoma podnikateľskými subjektami, a rovnako tak nepreukazuje, že na strane žalovaného ide o subjekt vyňatý spod ochrany noriem na ochranu spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany. V priebehu kontraktačného procesu bol žalobca ako profesionálny poskytovateľ finančných služieb povinný rozlíšiť účel poskytnutia úveru, ktorú skutočnosť nepreukázal, nedôvodne sa spoliehajúc na vopred pripravené formulárové listiny, ktorých obsah nemôže žiadateľ o úver ovplyvniť (opak nebol preukázaný). Pretože uvedená skutočnosť žalobcom skúmaná nebola, nemožno sa odvolávať na dobrú vieru poskytovateľa úveru a s tým súvisiacu právnu ochranu tohto všeobecného princípu zmluvného práva.
26. Na základe uvedeného potom súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že zmluva o úvere uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným má charakter spotrebiteľskej zmluvy, a táto sa spravuje i ustanoveniami zákona o spotrebiteľských úveroch. Zo zisteného skutkového stavu pritom vyplynulo, že zmluva neobsahuje zákonom vyžadované náležitosti, a to minimálne v rozsahu ust. § 9 ods. 2 písm. j/ a písm. k/ ZoSÚ v znení účinnom v čase uzatvorenia úverovej zmluvy, t.j. odplatu podľa osobitných predpisov, 18aa) a ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov. Už len na základe tejto skutočnosti sa poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 písm.
b/ ZoSÚ, ako správne uviedol i súd prvej inštancie. Keďže žalobca poskytol žalovanému reálne sumu 3.800 eur, pričom žalovaný uhradil žalobcovi sumu 8.908 eur, dlh žalovaného z predmetnej úverovej zmluvy nepochybne zanikol splnením.
27. Nad rámec (obiter dictum) odvolací súd poukazuje na to, že zmluvná odmena (odplata) za poskytnutie úveru vo výške vo výške 8.776 eur predstavuje 2,31 násobok výšky reálne poskytnutého úveru 3.800 eur, t.j. 230,95 %, a teda celkom zjavne zakladá hrubý nepomer vzájomných plnení, čo nemožno kvalifikovať inak ako úžeru (pokiaľ ide o jej objektívnu stránku), a to aj bez ohľadu na spotrebiteľský charakter úverovej zmluvy uzatvorenej medzi stranami sporu. Takéto dojednanie o zmluvnej odmene by nebolo možné hodnotiť inak ako rozporné s dobrými mravmi, a teda absolútne neplatné (§ 39 OZ).
28. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, po vyporiadaní sa s podstatnou odvolacou argumentáciou žalobcu, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku I. ako vecne správny, vrátane vecne správneho závislého výroku II. o nároku na náhradu trov konania, odvolacími dôvodmi žiadnej zo strán osobitne nenapadnutým, s použitím § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
29. Pokiaľ však ide o dopĺňací rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým určil, že úverová zmluva uzavretá medzi stranami sporu dňa 1.12.2015 číslo 229787 je bezúročná a bez poplatkov, tento bolo potrebné s použitím § 389 ods. 1 písm. a/ zrušiť. Týmto výrokom súd prvej inštancie rozhodol o prejudiciálnej otázke (i keď samotný výrok nesprávne formuloval, pretože bezúročný a bez poplatkov môže byť poskytnutý úver, nie však úverová zmluva – pozn. odvolacieho súdu). Prejudiciálna otázka je pritom taká otázka, ktorá je potrebná pre rozhodnutie súdu, avšak jej posúdenie nie je poňaté do výroku súdneho rozhodnutia. Vzhľadom na to, že výrok súdneho rozhodnutia je jedinou časťou rozsudku, ktorá nadobúda právoplatnosť, prejudiciálne posúdená otázka sa prejavuje iba v odôvodnení rozsudku. Ustanovenie § 214 ods. 2 CSP síce umožňuje súdu medzitým rozsudkom rozhodnúť, či tu je alebo nie je právo, od ktorého celkom alebo sčasti závisí rozhodnutie vo veci samej, avšak takéto rozhodnutie je viazané na návrh strany. Takýto návrh však v súdenej veci podaný nebol, preto napadnutý dopĺňací rozsudok nebolo možné vydať pre absenciu procesnej podmienky (§ 161 ods. 1 CSP) – návrhu na vydanie rozsudku podľa § 214 ods. 2 CSP. V danom prípade súčasne došlo i k takej vade konania, na ktorú musel odvolací súd prihliadať ex offo (§ 380 ods. 2 CSP). Žaloba patrí medzi vecné procesné podmienky (keďže sporové konanie je ovládané dispozičným princípom) a s výnimkou prípadov uvedených v § 216 CSP, nesmie súd stranám sporu prisúdiť viac ako sa domáhali (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 8/2005). Ak v prejednávanej veci súd prvej inštancie rozhodol dopĺňacím rozsudkom o tom, že úverová zmluva je bezúročná a bez poplatkov (aj bez ohľadu na formálnu nesprávnosť takého výroku), porušil tým zásadu ne ultra petitum, v dôsledku čoho odvolací súd dopĺňací rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. a/ CSP zrušil a konanie v tejto časti v súlade s § 391 ods. 1 CSP zastavil (pretože neexistencia návrhu je neodstrániteľným nedostatkom procesnej podmienky, ktorá vedie vždy k zastaveniu konania v zmysle § 161 ods. 2 CSP).
30. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 CSP, pričom v odvolacom konaní fakticky úspešnému žalovanému (keď zrušenie dopĺňacieho rozsudku nemožno považovať za neúspech žalovaného, pretože k jeho vydaniu došlo pochybením súdu prvej inštancie, ktorý konal bez splnenia procesných podmienok) náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože sa k odvolaniu nevyjadril, v odvolacom konaní zostal pasívny a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli (R 72/2018).
31. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).