Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_KE-6S-74-2021.pdf
PDF · 142.11 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
KE-6S/74/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Pavla Doriča, PhD. a z členov senátu JUDr. Jany Raganovej a JUDr. Tomáša Kuruca, v právnej veci žalobcu: DB Biotech, a.s., so sídlom: Popradská 80, 040 11 Košice, IČO: 36 606 936, právne zastúpeného: JUDr. Vincentom Lechmanom, advokátom, so sídlom: Štefánikova 40, 040 01 Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Ul. Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100855858/2021 zo dňa 18.05.2021, takto
r o z h o d o l :
I. Žalobu z a m i e t a .
II. Účastníkom konania právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
o d ô v o d n e n i e :
I.
Administratívne konanie
1. Daňový úrad Košice (ďalej len „správca dane“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na daň z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobia jún 2019. Z kontroly bol vyhotovený protokol č. 100682677/2020 zo dňa 13.03.2020. Daňová kontrola u žalobcu sa začala dňom 20.09.2019, označenom v oznámení o daňovej kontrole a skončila sa dňa 31.03.2020, doručením protokolu z daňovej kontroly žalobcovi.
2. Správca dane vo vyrubovacom konaní rozhodnutím č. 100149930/2021 z 28.01.2021 ako prvostupňový správny orgán vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 82.400,05 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2019, čo právne odôvodnil s poukazom na znenie § 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“). Žalovaný rozhodnutím č. 100855858/2021 z 18.05.2021 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) prvostupňové rozhodnutie potvrdil.
3. Rozhodujúcou skutočnosťou pre vydanie rozhodnutia boli závery správcu dane o porušení ustanovenia § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov. Správca dane neuznal právo na odpočítanie dane v celkovej sume 82.400,05 € z dodávok deklarovaných spoločnosťami:
- PRAGOLAB s.r.o., Drieňová 34, Bratislava, IČO 31352839, IČ DPH SK2020325142
- faktúra č. 20190208 zo dňa 07.05.2019, základ dane 180.400,00 €, 20 % DPH 36.080,00 €, za laboratórne prístroje: imunohistochemický farbiaci automat pre automatizované farbenie bioptických tkanív, fluorescenčný mikroskop
- LABO - SK, s.r.o., Slávičie údolie 102/A, Bratislava, IČO 36365556, IČ DPH SK2022195142
- faktúra č. 18191547 zo dňa 30.04.2019, základ dane 126.780,00 €, 20 % DPH 25.356,00 €, za laboratórne prístroje: dokumentačný systém na bločky a gély so softvérom, stolový plnoautomatický farbiaci systém na farbenie histologických preparátov
- daňový doklad na prijatú platbu č. 0119111 zo dňa 30.04.2019, základ dane 53.789,95 €, 10% DPH 5.379,00 €, základ dane 77.925,27 €, 20% DPH 15.585,05 €, prijatá platba na laboratórny spotrebný materiál. Z dokazovania vykonaného správcom dane vyplynulo, že žalobca realizuje základný výskum (Projekt základného výskumu „Úloha reaktívnych astrocytov v myšacom modeli sklerózy multiplex: Systematický proteomický prístup"), ktorý je v plnej miere hradený zo stimulov poskytnutých Ministerstvom školstva SR, ktorý však nie je podnikaním v zmysle § 3 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov a z nákladov súvisiacich s touto činnosťou žalobcu - s realizáciou základného výskumu, nie je možné uplatňovať odpočítanie dane.
4. Správca dane vychádzal pri daňovej kontrole z dokladov a iných písomností, ktoré v priebehu daňovej kontroly získal alebo mu boli predložené a zistil, že daňový subjekt v zdaňovacom období jún 2019 deklaroval prevažne:
- obstaranie laboratórnych strojov, prístrojov, zariadení a laboratórneho materiálu pre realizáciu projektov základného výskumu s využitím prostriedkov štátneho rozpočtu (Projekty - Stimuly pre výskum a vývoj
- poskytovateľ Ministerstvo školstva SR)
- distribúciu vlastných výrobkov - zdravotníckych pomôcok - protilátok na zdravotnícku klinickú diagnostiku pre odberateľov v tuzemsku a hlavne v zahraničí.
5. Na základe zistených skutočností správca dane skonštatoval, že v uvedenom prípade sa nejedná o ekonomickú činnosť reálne vykonávanú podnikateľskými subjektmi. Predmetné plnenia nepredstavujú hospodársku činnosť, nakoľko nespĺňajú objektívne kritériá, na ktorých je tento pojem založený. Daňový subjekt porušil § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a), § 51 ods.l písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov a nevzniklo mu právo na odpočítanie dane v sume 82.400,05 €.
6. Žalovaný dospel k záveru, že v danom prípade nebolo sporným to, či fakturované dodávky (laboratórne prístroje a platba na dodanie materiálu pre laboratórny výskum) boli spoločnosťami uvedenými ako dodávatelia - PRAGOLAB s.r.o. a LABO - SK, s.r.o. v skutočnosti dodané. Dôvody, pre ktoré správca dane konštatoval porušenie ust. § 49 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov vychádzali zo zistení a dôkazov, z ktorých vyplýva, že z nákladov súvisiacich s činnosťou daňového subjektu - realizácia základného výskumu hradeného v plnej miere zo stimulov poskytnutých Ministerstvom školstva SR, ktorý nie je podnikaním v zmysle § 3 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, nie je možné uplatňovať odpočítanie dane. Podľa žalovaného výskumná činnosť nie je ekonomickou činnosťou za protihodnotu, ktorá má predstavovať využitie výsledkov výskumu platiteľom dane, preto nie je možné takto definovanú a vykonávanú výskumnú činnosť považovať za ekonomickú činnosť uskutočňovanú zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby v zmysle zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov.
7. Žalovaný k tvrdeniam o obrovskom prínose daného výskumu, ako aj k aplikácii pojmu základný výskum uvádza, že žiadnym spôsobom nebol spochybňovaný obrovský prínos výskumu vykonávaného daňovým subjektom pre ľudskú spoločnosť, ani dosiahnutie výsledkov výskumu - výstupov projektu (nové a originálne monošpecifické protilátky) pre klinickú diagnostiku a vývoj liekov založených na humanizácii protilátok, ktoré majú neutralizačný potenciál pre proteíny, ktoré riadia demyelinizačné procesy a priamu transláciu výstupov projektu do klinickej praxe s následným komerčným využitím. Základný výskum je experimentálna alebo teoretická práca v zmysle čl. 2 bod 84. Nariadenia komisie (EÚ) č. 651/2014, o čom svedčí aj fakt, že je finančne podporovaný nie malými sumami zo štátneho rozpočtu vo forme stimulov. Ak by išlo o podnikanie, a nie o základný výskum, tak by daňový subjekt určite stimuly zo štátneho rozpočtu v tak značnej výške nedostal, lebo tým by získal ako jeden z podnikateľských subjektov obrovskú výhodu - finančnú pomoc, čo by nezodpovedalo spravodlivým podmienkam v konkurenčnom prostredí podnikateľských subjektov.
8. Žalovaný uviedol, že z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozhodnutia, ako aj obsahu predloženého spisového materiálu dospel k záveru, že posúdenie skutkového stavu veci a prijaté závery o nepreukázaní splnenia zákonných podmienok na odpočítané dane v zmysle § 49 zákona č. 222/2004 Z. z. z preverovaných faktúr boli správne a následne prijaté závery sú v súlade s
príslušnými ustanoveniami zákona č. 222/2004 Z. z., ako aj Daňového poriadku. Správca dane pri svojom rozhodovaní bral do úvahy všetky skutočnosti zistené správcom dane, ako aj všetky vyjadrenia daňového subjektu a predložené doklady a dôkazy.
II.
Súdne konanie
9. Správnou žalobou zo dňa 07.08.2021, doručenou Krajskému súdu v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“) sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia ako aj zrušenia prvostupňového rozhodnutia, vrátenia veci na ďalšie konanie a priznania nároku na náhradu trov konania vo výške 100 %.
10. Konanie o správnej žalobe bolo Krajským súdom v Košiciach vedené pôvodne pod sp. zn. 6S/74/2021. S účinnosťou od 01.06.2023 začal svoju činnosť vykonávať Správny súd v Košiciach. V súlade s § 3 ods. 3 písm. c/ zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Košiciach a z Krajského súdu v Prešove na Správny súd v Košiciach vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov. Od 01.06.2023 je teda na konanie v predmetnej veci príslušný Správny súd v Košiciach (ďalej aj „správny súd“), ktorým je označené konanie vedené pod sp. zn. KE-6S/74/2021.
11. Žalobca v podanej žalobe považuje rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu za nesprávne, nezákonné, a to najmä z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, a podľa žalobcu uplatnenie skutkového stavu v danej veci bolo bez opory vyplývajúcej z administratívnych spisov. Žalobca nepovažuje záver prvostupňového správneho orgánu a žalovaného, že základný výskum nie je ekonomickou činnosťou podľa zákona o DPH za správny a súladný s príslušnými právnymi predpismi. Žalobca má za to, že mu vznikol riadny a zákonný nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty vo forme nadmerného odpočtu v súlade s podaným daňovým priznaním daň z pridanej hodnoty za obdobie jún 2019. Podľa žalobcu boli splnené ako formálne tak materiálne zákonné podmienky na odpočet dane z pridanej hodnoty.
12. Žalobca uviedol, že aj podľa stanoviska Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR oprávneným nákladom projektu základného výskumu nie je daň z pridanej hodnoty a v zmysle príslušných právnych predpisov, zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov si túto uplatňuje platiteľ dane len formou nároku na odpočítanie dane v podanom daňovom priznaní.
13. Ďalej žalobca zdôraznil, že neobstojí tiež skutočnosť tvrdená prvostupňovým správnym orgánom a následne žalovaným a týkajúca sa aplikácie pojmu základný výskum v zmysle čl. 2 bod 84. Nariadenia Komisie (EÚ) č.651/2014 pre účely posúdenia či sa jedná o podnikanie v zmysle § 3 ods. 2 zákona o DPH. Ustanovenie čl. 2 bod 84. Nariadenia Komisie (EÚ) č. 651/2014 vymedzuje základný výskum ako experimentálna alebo teoretická práca, pričom samotný cieľ, účel vykonávania takejto práce je vymedzený príkladmo použitím pojmu „najmä" a nie taxatívne. Príkladný výpočet nie je konečným súčtom možností, ktoré pojem zahŕňa a sú možné ďalšie alternatívy spĺňajúce podmienky daného pojmu. Podľa žalobcu v zmysle uvedeného pojem základný výskum môže takto zahŕňať aj iné ciele a účely, nevynímajúc komerčné využitie, resp. spĺňajúce aj definíciu podnikania v zmysle § 3 ods. 2 zákona o DPH.
14. Zároveň žalobca poukázal na to, že ako vyplýva z judikatúry Súdneho dvora EÚ, právo zdaniteľných osôb odpočítať z DPH, ktorú majú zaplatiť, DPH už zaplatenú na vstupe z tovarov, ktoré nadobudli, alebo služieb, ktoré prijali, predstavuje základnú zásadu spoločného systému DPH zavedeného právnou úpravou Únie. Ako Súdny dvor EÚ opakovane zdôraznil, právo na odpočítanie dane uvedené v článku 167 a nasl. smernice 2006/112/ES je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade nemôže byť obmedzené. Predovšetkým sa toto právo uplatňuje bezprostredne na všetky dane zaťažujúce plnenia prijaté na vstupe. Zásada daňovej neutrality sa odráža v režime odpočítania dane, ktorého cieľom je úplne zbaviť podnikateľa bremena DPH splatnej alebo zaplatenej v rámci všetkých jeho hospodárskych činností. Spoločný systém DPH v dôsledku toho zabezpečuje úplnú daňovú neutralitu všetkých hospodárskych činností bez ohľadu na ich ciele alebo výsledky pod podmienkou, že tieto
činnosti samé v zásade podliehajú DPH. DPH sa uplatňuje na všetky transakcie výroby alebo distribúcie po odpočítaní dane, ktorou boli priamo zaťažené jednotlivé nákladové prvky tvoriace cenu. Z toho vyplýva, že čo sa týka DPH, každá transakcia musí byť sama predmetom vyhodnotenia, nezávisle na DPH splatnej za predchádzajúce alebo nasledujúce transakcie. Ako príklad možno poukázať na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-267/15 Gemeente Woerden.
15. V závere správnej žaloby žalobca zdôraznil, že v daňovom konaní preukázal, že nadobudnutie tovarov podliehajúcich režimu DPH a umožňujúcich odpočítanie DPH je prípravou na budúce uskutočňovanie zdaniteľných plnení. Je zrejmé, že nadobudnutý tovar slúži a bude slúžiť žalobcovi na výkon jeho ekonomickej činnosti ako zdaniteľnej osobe. Žalovaný a prvostupňový správny orgán podľa žalobcu nezohľadnili a neaplikovali v danej veci aj ustanovenie § 8a ods. 7 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v zmysle ktorého stimuly na výskum a vývoj ako forma dotácie zo štátneho rozpočtu nezahŕňajú ako oprávnený výdavok daň z pridanej hodnoty, ak platiteľ dane si môže podľa príslušných právnych predpisov uplatniť odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Teda samotný zákon č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov predpokladá, že realizácia činnosti financovanej formou štátnej dotácie umožňuje platiteľovi dane uplatniť odpočet dane z pridanej hodnoty.
16. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 16.11.2021 k správnej žalobe zopakoval argumentáciu vyplývajúcu z rozhodnutia správcu dane, ako aj preskúmavaného rozhodnutia žalovaného a so žalobcom uplatnenými žalobnými dôvodmi vyplývajúcimi z podanej správnej žaloby nesúhlasil. Ich neopodstatnenosť vyvodil z rovnakých dôvodov, ktoré sú obsiahnuté v preskúmavanom rozhodnutí a uviedol, že správca dane pri zisťovaní a preverovaní skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane vychádzal z podmienok pre uplatnenie práva na odpočítanie dane, ktoré sú presne vymedzené v zákone č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov (§ 49 a § 51 cit. zákona) v nadväznosti na vymedzenie ekonomickej činnosti v zmysle § 3 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov.
17. Na vyjadrenie žalovaného reagoval žalobca replikou z 30.12.2021, v ktorej argumentoval obdobne ako v správnej žalobe a doplnil, že žalovaný, ako aj správca dane opakovane opomínajú prihliadnuť na skutočnosť, že predmetom obchodnej činnosti žalobcu je aj výskum a vývoj v oblasti prírodných a technických vied (bod 28. a 33. žaloby), a to bez ohľadu na to, akým spôsobom je táto podnikateľská činnosť financovaná trval na zrušení rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia správcu dane.
III.
Relevantná právna úprava
18. Podľa § 493e zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej ako „SSP“), konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.
19. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
20. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
21. Podľa § 19 ods. 1 a 2 zákona o DPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi. Daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
22. Podľa § 24 ods. 2, 3 a 4 Daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
23. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
24. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
25. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
IV.
Posúdenie veci správnym súdom
26. Správny súd v konaní podľa § 177 a nasl. SSP po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia a oboznámení sa s obsahom administratívnych spisov žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa, v právnych medziach správnej žaloby (§ 182 ods. 1 písm. e/ SSP) bez nariadenia pojednávania (za splnenia podmienok uvedených v § 107 ods. 2 SSP), dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná, a preto ju postupom podľa s § 190 SSP zamietol.
27. Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa SSP je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenia správneho orgánu sú takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
28. Predmetom súdneho prieskumu v tomto konaní bol postup, ako aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo v odvolacom konaní potvrdené prvostupňové rozhodnutie správcu dane, ktorým bol podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku vyrubený rozdiel dane v sume 82.400,05 eur na DPH za zdaňovacie obdobie jún 2019 žalobcovi, keď rozhodujúcou skutočnosťou pre vydanie rozhodnutia boli závery správcu dane o porušení § 49 ods. 1, 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, na základe čoho správca dane neuznal žalobcovi právo na odpočítanie dane z ním predložených faktúr (ktoré sú špecifikované v úvode odôvodnenia tohto rozhodnutia) vystavených deklarovanými dodávateľskými spoločnosťami.
29. Správny súd sa v prvom rade zaoberal tými žalobnými dôvodmi žalobcu, v prípade ktorých preukázania by bolo žalobou napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné. Správny súdny poriadok v ustanovení § 191 ods. 1 písm. d) upravuje ako jeden z dôvodov zrušenia v správnom súdnom konaní preskúmavaného rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy jeho nepreskúmateľnosť a tú následne rozlišuje na nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť a nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov. O nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov ide okrem iného aj vtedy, ak sa správny
orgán riadne nevysporiada so všetkými námietkami účastníkov konania, prípadne svoje rozhodnutie neodôvodní. Z § 63 ods. 5 Daňového poriadku vyplýva, že z odôvodnenia musí byť zrejmé, že sa správny orgán posudzovanou vecou náležite zaoberal, neopomenul žiadne účastníkove námietky, na tieto prihliadol a vysporiadal sa s nimi. Argumenty a závery správneho orgánu nesmú vzbudiť pochybnosti o jeho nezávislosti a odbornosti. Z odôvodnenia musí rovnako plynúť vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Rozhodnutie, ktorého odôvodnenie nespĺňa tieto náležitosti je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, pretože nedáva dostatočné záruky, že nebolo vydané v dôsledku svojvôle. O nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť ide vtedy, ak je rozhodnutie nejasné alebo protirečivé.
30. Keďže podstatná časť námietok, ktoré žalobca uviedol v správnej žalobe možno subsumovať pod námietku nesprávneho právneho posúdenia unesenia/neunesenia dôkazného bremena žalobcu v konaní, k uneseniu dôkazného bremena súd poukazuje na ustálený právny názor najvyšších súdnych autorít, v zmysle ktorého dôkazné bremeno na preukázaní toho, že tovary a služby, na ktorých zakladá sa zakladá sťažovateľove právo na odpočítanie dane je prioritne na strane daňového subjektu. To však neznamená, že dôkazné bremeno daňového subjektu je bezvýhradné, resp. neobmedzené (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn.: 6Sžfk/40/2018 zo dňa 03.09.2019 – bod 54). Dokazovanie v daňovom konaní ako aj prenos dôkazného bremena medzi daňovým subjektom a správcom dane má svoje pravidlá. V zmysle právneho názoru Ústavného súdu vysloveného v jeho rozhodnutí sp.zn.: I.ÚS377/2018 zo dňa 14.11.2018, bod 21: „Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenie dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje prakticky vyjadrenie kombinácie zásady vyhľadávacej a prejednacej (obdobne aj rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn.: III.ÚS 401/09 zo dňa 16.12.2009). Sankciou za neunesenie dôkazného bremena, a to aj v rozsahu či boli alebo neboli určité dodania tovarov a služieb použité na ďalšie ekonomické plnenia, je následne neuznanie uplatneného práva na odpočítanie dane.
31. Žalobca tak v správnej žalobe, ako aj v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu namietal, že sa nemôže stotožniť s tvrdením správcu dane, že v uvedenom prípade sa nejedná o ekonomickú činnosť reálne vykonávanú podnikateľskými subjektmi. Predmetné plnenia nepredstavujú hospodársku činnosť, nakoľko nespĺňajú objektívne kritériá, na ktorých je tento pojem založený. Žalobca podľa žalovaného porušil § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a), § 51 ods. l písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov a nevzniklo mu právo na odpočítanie dane v sume 82.400,05 €.
32. Správny súd konštatuje, že z napadnutého rozhodnutia žalovaného vyplýva, že dôvodom pre nepriznanie odpočítania dane nebolo spochybnenie reálneho dodania tovaru žalobcovi. Na druhej strane žalovaný v napadnutom rozhodnutí argumentuje poukázaním na to, že dôvody, pre ktoré správca dane konštatoval porušenie ust. § 49 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov vychádzali zo zistení a dôkazov, z ktorých vyplýva, že z nákladov súvisiacich s činnosťou daňového subjektu
- realizácia základného výskumu hradeného v plnej miere zo stimulov poskytnutých Ministerstvom školstva SR, ktorý nie je podnikaním v zmysle § 3 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, nie je možné uplatňovať odpočítanie dane. Podľa žalovaného výskumná činnosť nie je ekonomickou činnosťou za protihodnotu, ktorá má predstavovať využitie výsledkov výskumu platiteľom dane, preto nie je možné takto definovanú a vykonávanú výskumnú činnosť považovať za ekonomickú činnosť uskutočňovanú zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby v zmysle zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov.
33. Správny súd upriamuje pozornosť na to, že daň z pridanej hodnoty upravená zákonom o DPH je harmonizovanou daňou a je súčasťou právneho rámca spoločného systému dane z pridanej hodnoty. Spoločný systém dane z pridanej hodnoty je upravený prameňmi práva Európskej únie predovšetkým
Smernicou Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „smernica o DPH“). Z uvedeného dôvodu k aplikácii národných predpisov sa automaticky pridáva aplikácia relevantného európskeho predpisu, a to nielen jeho textu, ale aj interpretácií podaných Súdnym dvorom.
34. Odpočítanie dane môže byť v zmysle judikovaných záverov Súdneho dvora aj kasačného súdu odopreté alebo obmedzené len v prípadoch, ak zdaniteľná osoba (i) nesplní hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane, (ii) ak došlo k daňovému podvodu alebo (iii) ak došlo k zneužitiu práva. V nadväznosti na označené dôvody odopretia alebo obmedzenia práva na odpočítanie DPH je potrebné diferencovať aj pri posudzovaní problematiky dôkazného bremena. Kým pri preukazovaní splnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie DPH zaťažuje dôkazné bremeno primárne daňový subjekt, v prípade daňového podvodu, či zneužití práva znáša dôkazné bremeno správca dane.
35. V súvislosti s hmotnoprávnymi podmienkami na odpočítanie DPH správny súd pripomína, že v zmysle zákona o DPH týmito podmienkami sú (i) existencia zdaniteľného plnenia, (ii) jeho dodanie zdaniteľnou osobou a (iii) použitie dodaných tovarov alebo služieb daňovým subjektom na účely jeho ekonomickej činnosti. Subjekt, ktorý si chce odpočítať DPH, má dve základné procesné povinnosti, a to povinnosť tvrdiť skutočnosti relevantné pre odpočítanie DPH a s tým spojenú povinnosť tieto svoje tvrdenia preukázať. Povinnosť tvrdiť spočíva v samotnom uplatnení práva na odpočítanie DPH a povinnosť dokázať svoje tvrdenie vyjadruje dôkazné bremeno daňového subjektu. Úlohou správcu dane je následne verifikovať skutočnosti, ktoré je daňový subjekt dokazovať. Výsledok verifikácie však musí byť dostatočne podložený zisteniami správcu dane. Ak správca dane má pochybnosti o tvrdeniach daňového subjektu a predložené dôkazy nemieni akceptovať, potom je povinný túto skutočnosť taktiež doložiť dôkazmi, ktoré tvrdenia daňového subjektu jednoznačne vyvracajú, pričom dôkazy správcu dane musia mať minimálne rovnakú výpovednú schopnosť, závažnosť a vierohodnosť ako dôkazy predložené daňovým subjektom (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 569/2022-33 zo dňa 07.02.2023).
36. Subjekt, ktorý si chce odpočítať DPH má dve povinnosti, a to povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenie dokázať. Povinnosť tvrdiť spočíva v samotnom uplatnení práva na odpočet DPH za splnenia zákonnom stanovených podmienok a následne povinnosť dokázať svoje tvrdenie vyjadruje dôkazné bremeno daňového subjektu. Úlohou správcu dane je následne verifikovať skutočnosti, ktoré daňový subjekt dokladuje. Výsledok verifikácie však musí byť dostatočne podložený zisteniami správcu dane. To znamená, že nepostačuje len odôvodnenie správcu dane, že daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno pokiaľ zmysluplne a logicky nespochybní predložené tvrdenia a dôkazy. V tomto kontexte správca dane tiež nesie dôkazné bremeno, ktoré unesie len v prípade, že dokáže vážny a dôvodný nesúlad skutočnosti s účtovníctvom daňového subjektu. Aby správca dane svoje dôkazné bremeno uniesol je nutné, aby identifikoval konkrétne skutočnosti, ktoré vzbudzujú jeho pochybnosti o tvrdeniach daňového subjektu. V prípade, že správny orgán unesie svoje dôkazné bremeno, tak je opäť povinnosť preukazovať svoje tvrdenia (resp. ich korigovať) na strane daňového subjektu, pričom spravidla využíva iné dôkazy než tie, ktoré už správca dane vierohodne spochybnil (v tejto súvislosti viď napríklad uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 377/2018-53 zo dňa 14. novembra 2018, bod 21). Zároveň je tiež potrebné pripomenúť, že daňový subjekt je povinný preukazovať len skutočnosti, ktoré sám tvrdí a deklaruje. Dôkazné bremeno sa teda prerozdeľuje, resp. prelieva v závislosti od faktického a dôkazného stavu konania.
37. Správny súd uvádza, že ohľadom určenia rozsahu nároku na odpočet dane, je v každom jednotlivom prípade dôležité posúdiť účel použitia predmetného zdaniteľného plnenia v nadväznosti na § 49 ods. 1 a nasl. zákona o DPH, vzťahujúcim sa k uplatneniu nároku na odpočítanie dane. Nárok na odpočet dane je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH. V zásade nemôže byť obmedzený a uplatní sa vo vzťahu ku všetkým daniam, ktorými boli zaťažené zdaniteľné plnenia uskutočnené na vstupe. Nárok na odpočet DPH vzniká, pokiaľ prijaté zdaniteľné plnenia sú použité pre uskutočnenie ekonomickej činnosti tak, ako je táto činnosť vymedzená v § 3 zákona o DPH, t. j. z činnosti, z ktorej sa dosahuje príjem. Nárok na odpočet dane pritom vzniká u prijatých zdaniteľných plnení, ktoré sú použité výhradne pre uskutočnenie zdaniteľných plnení podliehajúcich dani z pridanej hodnoty. V prípade, ak dôjde k použitiu plnení na činnosť, ktorá nemá povahu zdaniteľných plnení, napr. na uskutočnenie základného výskumu bez akéhokoľvek komerčného využitia jeho výsledkov, daňový subjekt nemá nárok na odpočet dane. V posudzovanej veci bolo podstatným vziať do úvahy, resp. posúdiť kritérium účelu použitých zdaniteľných
plnení. Otázka, či žalobca realizoval nákup tovaru s cieľom jeho použitia pre účely svojej ekonomickej činnosti, resp. zdaniteľných plnení, je otázkou skutkovou, ktorá musí byť posúdená s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu.
38. Správny súd k námietke nesprávneho právneho posúdenia veci, po oboznámení s obsahom administratívneho a súdneho spisu sa stotožňuje s názorom žalovaného, že v danom prípade nebolo sporným to, či fakturované dodávky (laboratórne prístroje a platba na dodanie materiálu pre laboratórny výskum) boli spoločnosťami uvedenými ako dodávatelia - PRAGOLAB s.r.o. a LABO - SK, s.r.o. v skutočnosti dodané pre žalobcu. Dôvody, pre ktoré správca dane konštatoval porušenie ust. § 49 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov vychádzali zo zistení a dôkazov, z ktorých vyplýva, že z nákladov súvisiacich s činnosťou žalobcu, a to realizácia základného výskumu hradeného v plnej miere zo stimulov poskytnutých Ministerstvom školstva SR, ktorý nie je podnikaním v zmysle § 3 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, nie je možné uplatňovať odpočítanie dane. Odôvodnenie uvedeného záveru vychádza zo skutočnosti, že základný výskum je v Zákone o stimuloch pre výskum a vývoj definovaný v § 2 písm. b) s odvolávkou na čl. 2 bod 84 Nariadenia komisie (EÚ) č. 651/2014 ako experimentálna alebo teoretická práca vykonávaná najmä s cieľom získať nové poznatky o podstatných základoch javov a o pozorovateľných skutočnostiach bez plánovaného priameho komerčného uplatnenia alebo použitia. Výskumná činnosť nie je ekonomickou činnosťou za protihodnotu, ktorá má predstavovať využitie výsledkov výskumu platiteľom dane, preto nie je možné takto definovanú a vykonávanú výskumnú činnosť považovať za ekonomickú činnosť uskutočňovanú zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby v zmysle § 3 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov.
39. Žalobca ďalej namietal, že v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ, právo zdaniteľných osôb odpočítať z DPH, ktorú majú zaplatiť, DPH už zaplatenú na vstupe z tovarov, ktoré nadobudli, alebo služieb, ktoré prijali, predstavuje základnú zásadu spoločného systému DPH zavedeného právnou úpravou Únie, a právo na odpočítanie dane uvedené v článku 167 a nasl. smernice 2006/112/ES je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade nemôže byť obmedzené, keďže zásada daňovej neutrality sa odráža v režime odpočítania dane, ktorého cieľom je úplne zbaviť podnikateľa bremena DPH splatnej alebo zaplatenej v rámci všetkých jeho hospodárskych činností, a spoločný systém DPH v dôsledku toho zabezpečuje úplnú daňovú neutralitu všetkých hospodárskych činností bez ohľadu na ich ciele alebo výsledky pod podmienkou, že tieto činnosti samé v zásade podliehajú DPH. DPH sa uplatňuje na všetky transakcie výroby alebo distribúcie po odpočítaní dane, ktorou boli priamo zaťažené jednotlivé nákladové prvky tvoriace cenu. K uvedenej námietke správny súd uvádza, že posúdenie oprávnenosti uplatneného odpočítania dane je závislé od priradenia prijatých plnení platiteľa ku konkrétnemu druhu činnosti, a podľa názoru správneho súdu v preskúmavanej veci z nákladov súvisiacich v plnej miere s realizovaním základného výskumu, ktorý nie je podnikaním v zmysle § 3 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, nie je možné uplatňovať odpočítanie dane.
40. Správny súd ďalej uvádza že žalobca si môže uplatniť odpočítanie dane z tzv. režijných nákladov, ktoré súvisia s celkovou činnosťou žalobcu, a to aj z nákupu laboratórnych prístrojov a materiálu zakúpených za účelom realizácie základného výskumu. Keďže aj sám žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe uvádza: „Správca dane žalobcovi uznal právo na odpočítanie dane zo zdaniteľných plnení predstavujúcich tzv. režijné náklady, ktoré súviseli s výkonom ekonomickej činnosti žalobcu v preverovanom období – s realizovaním (aplikáciou) výsledkov vedecko-výskumnej činnosti žalobcu dosiahnutých pred rokom 2019.“
41. Pokiaľ ide vznik a rozsah práva na odpočítanie dane, Súdny dvor EÚ konštantne odkazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej existencia priamej a bezprostrednej súvislosti medzi konkrétnou transakciou na vstupe a jednou alebo viacerými transakciami na výstupe zakladajúcimi právo na odpočítanie dane je v zásade potrebná na to, aby sa priznalo zdaniteľnej osobe právo na odpočítanie DPH zaplatenej na vstupe a tiež na určenie rozsahu takéhoto práva. Správny súd uvádza, že z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že deklarovaným zámerom použitia prijatých plnení je podľa vyjadrenia žalobcu dosiahnutie zdaniteľných príjmov v budúcnosti, t. j. za predpokladu, že dôjde ku konečnému výsledku výskumu, ako pri predchádzajúcich výskumných projektoch, pričom výsledky výskumu si neobjednala tretia strana za dohodnutú protihodnotu. Žalobca si uplatnil nárok na odpočítanie dane z kúpy laboratórnych prístrojov a materiálu, použitím ktorých v súčasnosti nedosahuje zdaniteľný príjem
- iba deklaruje zámer použiť prijatý tovar na dosiahnutie zdaniteľných príjmov v budúcnosti, t. j. ide
iba o predpoklad, že dôjde ku konečnému výsledku výskumu, ako pri predchádzajúcich výskumných projektoch. Žalobca pri výkone daňovej kontroly nedeklaroval plánované priame komerčné uplatnenie alebo použitie, t. j. výsledky výskumu neobjednala tretia strana za dohodnutú protihodnotu - nepoužije prijaté plnenia bezprostredne na uskutočňovanie svojich zdaniteľných obchodov (dodanie tovarov a služieb za protihodnotu) s možnosťou odpočítania dane ako platiteľ.
42. Správny súd uzatvára, že bezprostredný súvis nákupu uvedených prístrojov a tovaru s celkovou hospodárskou činnosťou žalobca len všeobecne tvrdil, a správca dane a žalovaný zákonne vyhodnotili, že žalobca dôkazné bremeno vyplývajúceho mu z § 24 ods. 1 Daňového poriadku neuniesol. Z obsahu administratívneho spisu ďalej vyplýva, že z dokazovania správcu dane bolo preukázané, že základný výskum, ktorý je predmetom projektu hradeného v celej výške z prostriedkov štátneho rozpočtu, žalobca nerealizuje za protihodnotu, samotnú realizáciu výskumu ani vyhodnotenie a dodanie jeho výsledkov si neobjednala iná osoba, preto nie je možné takto definovanú a vykonávanú výskumnú činnosť považovať za podnikanie (dodávky za protihodnotu), uskutočňované zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, ale za činnosť osoby konajúcej vo verejnom záujme, financovanú z prostriedkov štátneho rozpočtu, ktorá spadá mimo rámec zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. Z nákladov súvisiacich s uvedenou činnosťou preto nie je možné uplatňovať odpočítanie dane. Správny súd sa tu stotožňuje s názorom žalovaného, že právo na odpočítanie dane z preverovaných faktúr nebolo priznané z dôvodu, že obstaranie predmetných laboratórnych prístrojov a materiálu bolo za účelom realizácie základného výskumu, čo jednoznačne vyplýva z dokumentov predložených žalobcom k daňovej kontrole dňa 24.09. 2019 a 27.09.2019, 13.02.2020 a 25.02.2020, ako aj z vyjadrenia A. B. C. – predsedu predstavenstva žalobcu DB Biotech, a.s. pri ústnych pojednávaniach dňa 24.09.2019 a 12.02.2020 (Zápisnica o ústnom pojednávaní č. 102227638/2019, Zápisnica o ústnom pojednávaní č. 100420277/2020).
43. K námietke žalobcu, že aj podľa stanoviska Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR oprávneným nákladom projektu základného výskumu nie je daň z pridanej hodnoty a v zmysle príslušných právnych predpisov, zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov si túto uplatňuje platiteľ dane len formou nároku na odpočítanie dane v podanom daňovom priznaní, správny súd uvádza, že sa stotožňuje s názorom žalovaného podľa ktorého uplatnenie odpočítania dane je zakotvené v Zákone o rozpočtových pravidlách verejnej správy, konkrétne v § 8a ods. 7, ktorý znie: „Použitie dotácií podlieha povinnému zúčtovaniu so štátnym rozpočtom, ktorého spôsob určuje ministerstvo financií; pri zúčtovaní finančných vzťahov so štátnym rozpočtom sa nevyčerpané prostriedky nevracajú, ak ich suma nepresiahne 5 eur. Poskytovateľ dotácie je povinný určiť termín na odvod výnosov z prostriedkov štátneho rozpočtu, a to najneskôr k termínu povinného zúčtovania so štátnym rozpočtom. Platiteľovi dane z pridanej hodnoty, ak si môže uplatniť odpočítanie dane z pridanej hodnoty, nemôže byť pri zúčtovaní dotácie poskytnutej zo štátneho rozpočtu uznaný výdavok na úhradu dane z pridanej hodnoty."
44. Vo vzťahu k námietke žalobcu o tom, že rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu v danej veci uplatnili skutkový stav bez opory vyplývajúcej z administratívnych spisov správny súd uvádza, že z odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa na stranách 22 – 27 možno podrobne identifikovať aké konkrétne dôkazy správca dane vykonal v daňovom konaní ako aj to, ako tieto dôkazy vyhodnotil, a to všetky vo vzájomnej súvislosti ako aj jednotlivo, pričom vychádzajúc z tohto vyhodnotenia dospel k záveru o tom, že žalobca nesplnil podmienky pre priznanie práva na odpočet dane z pridanej hodnoty podľa § 49 ods,1 a 2 zákona o dani z pridanej hodnoty, a preto mu nepriznal ním uplatnený odpočet dane z pridanej hodnoty. S takto vykonaným dokazovaním ako aj so závermi z neho vyplývajúcimi sa stotožnil aj žalovaný a taktiež aj správny súd.
45. Ohľadom poukazu žalobcu na to, že s poukazom na judikatúru Súdneho dvora EÚ odmietnutie práva na odpočítanie danie správcom dane v zásade nie je možné, správny súd uvádza, že v rámci daňového konania je potrebné rozlišovať medzi (i) požiadavkou na preukázanie hmotnoprávnych podmienok priznania práva na odpočítanie DPH (alternatívne oslobodenia od dane), (ii) požiadavkou na preukázanie formálnych podmienok priznania práva na odpočítanie DPH (alternatívne oslobodenia od dane) a (iii) odopretím nároku na odpočítanie DPH alebo oslobodenia od dane z dôvodu daňového podvodu, (iv) odopretím nároku na odpočítanie DPH alebo oslobodenia od dane z dôvodu zneužitia práva.
46. Hmotnoprávnymi podmienkami pre priznanie práva na odpočet dane sú požiadavky, (i) aby daňový subjekt nárokujúci si odpočet bol zdaniteľnou osobou, (ii) tovar alebo služby, na ktorých zakladá právo na odpočítanie dane, musia byť dodané alebo poskytnuté inou zdaniteľnou osobou a požiadavka, (iii) aby zdaniteľná osoba dotknuté tovary alebo služby následne použila na účely jeho ekonomickej činnosti. V predmetnej veci sa jednalo o zamietnutie nároku na nadmerný odpočet DPH z dôvodu nepreukázania tzv. tretej hmotnoprávnej podmienky, preukázanie splnenia ktorej primárne ťaží daňový subjekt.
47. Na záver správny súd podotýka, že pri svojom rozhodovaní sa nemusí vysporiadať s každou čiastočnou žalobnou argumentáciu v správnej žalobe. Úlohou správneho súdu je vysporiadať sa s obsahom a zmyslom žalobnej argumentácie. Správny súd sa musí vysporiadať so všetkými podstatnými námietkami žalobcu, pričom vysporiadanie sa s podstatnými námietkami subsumuje aj čiastočné námietky žalobcu. Z obsahu rozhodnutí správcu dane a žalovaného jasne vyplýva, z akých skutočností správca dane, ako aj žalovaný vychádzali a akými právnymi úvahami sa pri rozhodovaní riadili. Posúdenie skutkového stavu veci a prijaté závery žalovaným a správcom dane sú vecne správne a v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami zákona č. 222/2004 Z. z., ako aj Daňového poriadku. Preto súd uzatvára, že postup správcu dane, ako aj žalovaného nebol v rozpore s citovanými právnymi predpismi, a preto ani subjektívne práva žalobcu nemohli byť porušené.
48. Vychádzajúc z vyššie uvedeného tak správny súd uzatvára, že v konaní nebola dôvodná ani jedna žalobná námietka a ani jedna z nich nebola spôsobilá privodiť zrušenie správnou žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného ani rozhodnutia správcu dane, a preto súd správnu žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.
49. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 167 a nasl. SSP tak, že účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania. Žalobca nemal vo veci celkom ani sčasti úspech, a preto nemá právo na náhradu trov konania a žalovanému voči žalobcovi nevznikli dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať.
50. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Správneho súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia správneho súdu na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky prostredníctvom Správneho súdu v Košiciach.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitosti podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.