Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

SI-2C/68/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov – predsedu: JUDr. Peter Duman a členiek: Mgr. Lucia Mizerová a JUDr. Erika Tischlerová, v sporovej veci žalobcu: A. A. B., C., nar. XX.XX.XXXX, B. XXXX/XX, D., t. č. E. XXXX/XX, B., práv. zast.: JUDr. Karol Spišák, advokát, Bajkalská 5/C, Bratislava, proti žalovanému: Trnavský samosprávny kraj, IČO: 37836901, Starohájska 6868/10, Trnava, o určenie, nehnuteľnosť nie je zaťažená vecným bremenom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Senica z 25.01.2024, č. k. SI-2C/68/2022-83, takto

r o z h o d o l :

I. Napadnutý rozsudok sa potvrdzuje.

II. Žalovanému sa priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania (výrok I), ako aj žalobu o určenie, že nehnuteľnosť nachádzajúca sa v k. ú. F., obec F., okres Skalica, zapísanej na liste vlastníctva č. XXX ako parcela reg. „C“ číslo 524/23 o výmere 2.562 m2, zastavané plochy (ďalej len „sporný pozemok“) nie je zaťažená vecným bremenom (výrok II), a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok III).

2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil skutkový stav takto:

3. Žalobca je výlučným vlastníkom sporného pozemku, ktorý nadobudol na základe darovacej zmluvy V-851/14 z 21.05.2014 a kúpnej zmluvy V-1086/14 z 18.06.2014. V predmetnom liste vlastníctva je uvedený spôsob využívania sporného pozemku – pozemok, na ktorom je postavená inžinierska stavba – cestná, miestna a účelová komunikácia, lesná cesta, poľná cesta, chodník, nekryté parkovisko a ich súčasti. V konaní bolo preukázané, že na celom spornom pozemku je vybudovaná cesta II. triedy č. 426 (ďalej len „stavba“), ktorá je vo vlastníctve žalovaného. Stavba bola zaradená do majetku právneho predchodcu žalovaného v r. 1956, čo žalovaný doložil inventárnou kartou majetku. Žalobca toto tvrdenie žalovaného nespochybňoval, preto ho súd prvej inštancie považoval za nesporné. Žalovaný listinné dokumenty k stavbe nepredložil, pretože ich nemá k dispozícii, keďže nebol stavebníkom a vlastníctvo nadobudol z vlastníctva štátu v súvislosti s prechodom kompetencií zo štátu na samosprávne kraje na základe o prechode niektorých pôsobností z orgánov štátnej správy na obce a vyššie územné celky v spojení s o pozemných komunikáciách. Pochybnosť žalobcu o tom, či predmetná stavba je stavbou povolenou podľa platných právnych predpisov, nebola v konaní preukázaná. To, že by malo ísť o nepovolenú stavbu nebolo konštatované ani v konaní, ktoré prebiehalo na Okresnom súde Skalica sp. zn. 7C/961/2015, ani následne na odvolacom súde a na dovolacom súde. Žalobca k tomu neposkytol súdu žiaden relevantný dôkaz. Žalobca účinne nepoprel skutkové tvrdenia protistrany o tom, že stavba bola postavená podľa platných právnych

predpisov. Na základe vykonaného dokazovania považoval súd prvej inštancie cestu II. triedy č. 426 za stavbu, na ktorú sa vzťahuje o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“). Na pozemku žalobcu potom vzniklo zo zákona k 01.07.2009 vecné bremeno vo verejnom záujme, čo znamená, že žalovaný má právny dôvod na to, aby užíval pozemok žalobcu. Toto vecné bremeno vzniklo in rem (na veci), t. j. s vecou prechádza na nového vlastníka a nový vlastník vstupuje do práv a povinností predchádzajúceho vlastníka. Podľa vlastník pozemku pod stavbou je povinný strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom území. V konaní sp. zn. 7C/961/2015, ktoré sa viedlo na súde prvej inštancie medzi rovnakými stranami sporu a v rovnakom postavení, sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie náhrady za zriadenie zákonného vecného bremena. Žalobca bol neúspešný, keďže odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietol, pretože posúdil nárok žalobcu ako premlčaný. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 21.12.2018. V tamojšom konaní považoval súd za preukázané, že žalobca má snahu o urovnanie vzťahov so žalovaným týkajúcich sa sporného pozemku. V písomnom vyjadrení z 12.01.2024 žalobca uviedol, že žalovaný výzvy žalobcu o úpravu vzťahov k spornému pozemku nerieši a odkazuje na existenciu zákonného vecného bremena v zmysle ust. . Taktiež uviedol, že skutočnosť či bude žalobca po právoplatnom, úspešnom skončení tohto sporu uplatňovať svoje práva voči žalovanému do veľkej miery závisí aj od postoja a ochoty žalovaného, či bude ochotný spolupracovať a dohodnúť sa so žalobcom. Žalovaný zaujal postoj, že jeho právne postavenie ako oprávneného z vecného bremena k pozemku žalobcu je dané zákonom a nemá záujem mimosúdne riešiť vzťah k pozemku so žalobcom.

4. Súd prvej inštancie právne posúdil zistený skutkový stav s odkazom na a a 2 , , , , a (ďalej len „“), , , (ďalej len „“), , (ďalej len „“) takto:

5. Podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby je podľa právny záujem na požadovanom určení. Právny záujem procesnej prípustnosti určovacej žaloby v zmysle musí byť naliehavý. Naliehavý právny záujem je spravidla daný v prípade, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené, alebo ak by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým (R 17/1972). Ak však k porušeniu práva už došlo, a je teda možné žalovať na splnenie povinnosti, ktorá z porušenia práva vyplýva, nemá preventívna ochrana žiadny zmysel. Povinnosťou súdu pri skúmaní naliehavého právneho záujmu je posúdiť, či určovací žalobný návrh je vhodným a správne zvoleným prostriedkom ochrany jeho práv. Ide o prípady, kedy určovací výrok vytvorí pevný právny základ vzťahu medzi stranami sporu, ktorým sa predíde prípadným sporom o splnenie povinnosti. Naliehavý právny záujem je daný aj vtedy, ak žalobca nemá možnosť domáhať sa ochrany svojich práv alebo oprávnených záujmov iným procesným spôsobom. Ide o prípady kedy žalobca nemá možnosť podať žalobu na plnenie a legitimáciu na podanie žaloby na plnenie má výlučne žalovaná strana. Naliehavý právny záujem na určovacej žalobe nie je daný vtedy, ak by požadované určenie viedlo len k zbytočnému rozmnožovaniu sporov. Určovacia žaloba by bola neprípustná vtedy, ak by rozhodnutie o merite sporu predstavovalo len rozhodnutie o predbežnej otázke, ktorá by bola podstatná pre rozhodnutie iného sporu, ktorý by následne inicioval žalobca. Žalobca svoj naliehavý právny záujem na danom určení odôvodňoval tým, že sa nachádza v stave objektívnej právnej neistoty, pretože nie je vôbec istý a zrejmý skutočný rozsah vlastníckeho oprávnenia k spornému pozemku a či predmetné vecné bremeno bolo zriadené alebo nie, pričom stav objektívnej právnej neistoty spôsobujú dve základné skutočnosti: a) protiústavný spôsob zriadenia zákonného vecného bremena a b) o prípadnom porušení alebo neporušení vlastníckeho práva žalobcu k spornému pozemku, resp. o protiústavnosti alebo súladnosti predmetného s vôbec nerozhodli príslušné a kompetentné orgány. Súd s tvrdením žalobcu nesúhlasil, pretože keď sporný pozemok nadobudol v roku 2014 mohol a mal vedieť (keby bol obozretný), že ho nadobudol so zriadeným zákonným vecným bremenom, ktoré vzniklo 01.07.2009. Rovnako nemožno súhlasiť s jeho argumentáciou, že nie je zrejmé či predmetné vecné bremeno bolo zriadené alebo nie, keď zriadenie vecného bremena na pozemku patriacom žalobcovi jednoznačne upravoval , ako už bolo uvedené vyššie. Navyše z konania, ktoré prebiehalo na Okresnom súde Skalica sp. zn. 7C/961/2015 je zrejmé, že žalobca tento právny stav plne akceptoval. Z rozhodovacej praxe vyplýva, že návrh na určenie neplatnosti právneho úkonu vyžaduje preukázanie naliehavého právneho záujmu. Takýto návrh sa uplatní najmä v prípade, keď určovací výrok je potrebný z hľadiska

občianskoprávnej prevencie (predchádzania ďalším sporom), alebo v prípade, keď výrok o neplatnosti je potrebný v konaní pred iným orgánom. Právny záujem musí byť naliehavý a žalobca navrhovaným určením môže dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov. Právny záujem na určení je daný predovšetkým tam, kde by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené, alebo kde by sa bez tohto určenia jeho právne postavenie stalo neistým. Ak už k porušeniu práva došlo a je možné žalovať na splnenie povinnosti, ktorá z porušenia práva vyplýva, nemá preventívna ochrana už žiadny zmysel. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodným procesným nástrojom ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva a či snáď len zbytočne nevyvolá konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné súdne konanie alebo konania. Za nedovolenú možno považovať určovaciu žalobu, pokiaľ neslúži potrebám praktického života, ale len k zbytočnému rozmnožovaniu sporov. Určovacia žaloba má spravidla preventívny charakter, jej účelom je poskytnúť ochranu práva žalobcu predovšetkým skôr, než dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práva. Určovacia žaloba preto vo všeobecnosti nie je opodstatnená tam, kde už právny vzťah alebo právo boli porušené a kde je namieste žaloba o splnenie povinnosti. Ako už bolo uvedené, žalobca nemá naliehavý právny záujem na určovacej žalobe, ak predmetom určenia má byť iba rozhodnutie o predbežnej otázke a následne, v prípade jeho úspechu, aby mohol podať žalobu/žaloby na plnenie. O takýto prípad ide práve v danej veci. Na základe uvedeného súd prvej inštancie zaujal názor, že žalobca, po svojom predchádzajúcom neúspechu v konaní sp. zn. 7C/961/2015, vzhľadom na postoj žalovaného sa svojich nárokov (zrejme majetkových) voči žalovanému bude musieť domôcť iba prostredníctvom žalôb na plnenie, v ktorých bude nevyhnutné ako predbežnú otázku riešiť to, či na spornom pozemku viazne zákonné vecné bremeno. Žalobný návrh tak, ako ho zvolil žalobca, podľa názoru súdu prvej inštancie nepredstavuje vhodný a správne zvolený nástroj ochrany práv žalobcu, pretože v predmetnom konaní vzhľadom na zámer žalobcu, ktorý má záujem následne riešiť úpravu vzťahov medzi žalobcom a žalovaným k spornému pozemku, sa nerozhodne o všetkých sporných otázkach, ktoré sa týkajú vzťahu medzi žalobcom a žalovaným. Žalobca svoj naliehavý právny záujem na danom určení odvodzoval taktiež od svojej právnej neistoty, či predmetné vecné bremeno bolo zriadené alebo nie, pričom stav objektívnej právnej neistoty odvodzoval od protiústavnosti alebo súladnosti predmetného s . Súd prvej inštancie uviedol, že pri svojej rozhodovacej činnosti je viazaný právnymi predpismi zverejnenými v Zbierke zákonov Slovenskej republiky ( ), teda aj . Podľa zákona sa niektoré právne predpisy nedokazujú, a sú to práve právne predpisy uverejnené alebo oznámené v Zbierke zákonov. Vlastník pozemku (právny predchodca žalobcu) mal možnosť žiadať náhradu z titulu zriadeného vecného bremena, pričom táto zákonná úprava nebola od účinnosti uvedeného zákona, t. j. od 01.07.2009 zmenená a tento zákon je naďalej platný a účinný. V odbornej verejnosti síce rezonovali úvahy o ústavnosti obmedzenia vlastníckeho práva zo zákona, avšak Ústavný súd Slovenskej republiky sa zaoberal vo viacerých rozhodnutiach inštitútom vecného bremena, ktoré bolo upravené z. č. o Národnej diaľničnej spoločnosti a o zmene cestného zákona, v ktorých nekonštatoval rozpor zákona s (napr. IV. ÚS 736/2013, II.ÚS 500/2018) a ani doposiaľ neboli vydané rozhodnutia v obdobných veciach, čo by bol dôvod na predloženie veci na prerokovanie plénu ústavného súdu, čo žiadal žalobca od súdu prvej inštancie, keď v rámci žaloby navrhol konanie prerušiť. Bolo preto povinnosťou súdu prvej inštancie vychádzať v prejednávanej veci z prezumpcie ústavnosti a zákonnosti . Súd tak dospel k záveru, že naliehavý právny záujem v tomto spore na požadovanom určení nie je. Žalobca tiež navrhol, aby súd prvej inštancie konanie prerušil a podal na ústavný súd návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov s nasledovným návrhom na rozhodnutie: „Okresný súd Skalica navrhuje, aby Ústavný súd SR rozhodol nálezom tak, že ustanovenie nie je v súlade s a s SR“. Žalobca v žalobe poukázal na celý rad nálezov ústavného súdu, pričom išlo prevažne o rozhodnutia, ktoré kladú dôraz na ochranu súkromného vlastníctva a poskytnutia finančnej náhrady za zásah do právneho postavenia vlastníka. V súlade s ustanovením vzniklo dňom účinnosti tohto zákona, t. j. dňom 01.07.2009 vo verejnom záujme k spornému pozemku pod stavbou užívanému vlastníkom stavby v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou. Podľa dôvodovej správy k predmetnému vládnemu návrhu zákona, cieľom tohto zákona je usporiadať doteraz neusporiadané vlastnícke vzťahy k pozemkom pod stavbami, ktoré boli delimitované na obce a vyššie územné celky v rámci reformy verejnej správy. Ak v uvádza, že vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu, tým, že predmetným zákonom vzniklo právo zodpovedajúce vecnému bremenu, došlo síce na základe tohto zákona do budúcna k obmedzeniu vlastníckeho práva, avšak toto obmedzenie existovalo už pred prijatím tohto

zákona (stavba – pozemná komunikácia bola zaradená do majetku právneho predchodcu žalovaného v roku 1956), a práve napádaná právna úprava mala smerovať k odstráneniu tohto stavu obmedzenia vlastníckeho práva, ktoré bolo do prijatia tohto zákona, bez právneho dôvodu. Zákon teda obmedzoval už tak obmedzeného vlastníka pozemku, avšak nezakladal nové faktické obmedzenia, ale mal prinášať právnu istotu do neupravených vlastníckych a užívateľských vzťahov. Obmedzenie vlastníckeho práva je zákonom časovo ohraničené, a to do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom území. Z uvedeného je zrejmé, že toto obmedzenie vlastníckeho práva nebolo mienené ako obmedzenie vlastníckeho práva natrvalo zasahujúce do práva vlastníka vec užívať a vôbec nezasahuje do jeho práva s vecou vlastnícky nakladať. Ústavný súd sa vo svojom uznesení IV. ÚS 736/2013 zaoberal znením a 2 o Národnej diaľničnej spoločnosti, pričom konštatoval, že podstatou námietok sťažovateľa bolo jeho tvrdenie, že zriadením vecného bremena podľa z. č. de facto došlo k nútenému obmedzeniu jeho vlastníckeho práva bez toho, aby k tomu došlo v nevyhnutnej miere, vo verejnom záujme, na základe zákona a za primeranú náhradu. Ústavný súd v citovanom rozhodnutí priamo riešil problematiku zákonnosti vecných bremien zriadených podľa ustanovenia zákona o Národnej diaľničnej spoločnosti, pričom však nekonštatoval žiadne porušenie ústavnosti, prípadne ich nesúlad. Súd prvej inštancie poukázal aj na uznesenie ústavného súdu z 15.12.2021 PL. ÚS 16/2021, ktorým bol návrh Okresného súdu Košice II vo veci tohto súdu sp. zn. 20C/63/2020 so záverečným návrhom, že „Obmedzenie vlastníckeho práva podľa a ods. 2 nespĺňa ani jednu podmienku podľa SR a sú teda splnené podmienky konania o súlade právnych predpisov podľa SR“ odmietnutý. V bode 17. uznesenia Ústavný súd konštatuje, že „všeobecný súd je aktívne legitimovaný len na taký návrh derogačného nálezu, ktorý má potenciál ovplyvniť meritórne rozhodnutie všeobecného súdu v konkrétnom ním prerušenom konaní. Pri nesplnení uvedenej podmienky sa návrh všeobecného súdu dostáva do pozície akademickej polemiky a rozhodnutie o ňom by nedokázalo naplniť funkčnú podstatu navrhovaného opatrenia všeobecného súdu, ktorou je účinná pomoc ústavného súdu všeobecnému súdu prostredníctvom vyriešenia prejudícia ústavnoprávnej povahy spadajúceho do výlučnej právomoci ústavného súdu podľa písm. a) “. Súd prvej inštancie zaujal názor, že ak by ústavný súd vyslovil nesúlad napadnutého ustanovenia s (v znení „ustanovenie nie je v súlade s “) a návrhu tak vyhovel, po uplynutí lehoty podľa by predmet sporu odpadol, teda vyriešenie tejto spornej otázky by neznamenalo vyriešenie spornej otázky, ale vyriešenie samotného sporu, a predmetná žaloba by sa tak stala absolútne nedôvodnou. Súd tak považoval návrh žalobcu na prerušenie konania a podanie návrhu vo veci súladu právneho predpisu s na ústavný súd v celom rozsahu za nedôvodný a návrh na prerušenie konania podľa zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa a 262 ods. 1 tak, že úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

6. Včasným odvolaním proti napadnutému rozsudku sa žalobca domáhal jeho zmeny tak, že sa žalobe vyhovie, alebo jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Predovšetkým nesúhlasil so závermi súdu prvej inštancie, pokiaľ ide o otázku naliehavého právneho záujmu. Preventívna funkcia určovacej žaloby má totiž zabrániť nie len „prvému“ zásahu do práva, ale ochrániť aj pred ďalšími alebo trvajúcimi zásahmi, ako je to v skutkovom stave opísanom v tomto konaní. Zásah do práv žalobcu stále trvá a neexistuje žiadny iný účinný prostriedok, ktorým by sa pred týmto zásahom do jeho práv mohol brániť. Žalovaný neprejavil záujem upraviť vlastnícke vzťahy k predmetu konania a rovnako ani neuznal nárok žalobcu na zaplatenie sumy za užívanie nehnuteľnosti formou vecného bremena. Princíp subsidiarity určovacej žaloby nie je absolútny a jeho nenaplnenie nepredstavuje liberáciu súdu z povinnosti zaoberať sa dôvodmi podanej určovacej žaloby. Treba posúdiť, či (i) iné prostriedky nápravy (žaloba na plnenie) poskytujú žalobcovi účinný prostriedok nápravy a (ii) i určovacia žaloba je prostriedkom pre vytvorenie pevného právneho základu pre strany sporu. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/31/2011 ak určovacia žaloba vytvára pevný právny základ pre právny vzťah účastníkov sporu, je prípustná aj napriek tomu, že je možná (prípadne) i iná žaloba. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/392/2013 pri posúdení existencie naliehavého právneho záujmu bolo potrebné skúmať, či určovacia žaloba (ne)vytvára pevný právny základ pre právny vzťah účastníkov sporu a môže sa ňou predísť žalobe na plnenie. V prípade vyhovenia žalobe možno totiž očakávať, že účastníci sa určovaciemu rozsudku dobrovoľne podrobia a dôsledky vyvodia bez ďalšieho donucovania. V prípade určenia, aké sa navrhuje v žalobe, sa okrem vytvorenia pevného právneho základu medzi stranami konania vytvorí aj základ pre právne vzťahy ďalších subjektov, čo vychádza

z faktu, že existuje množstvo obdobných právnych vzťahov aký majú žalobca so žalovaným. Žalobca použil na riešenie daného určenia žalobu na plnenie (konanie na Okresnom súde Skalica sp. zn. 7C/961/2015), avšak vzhľadom na skutkový stav nebolo možné dostatočne ochrániť vlastnícke právo žalobcu. Z tohto dôvodu boli vyčerpané všetky zákonné možnosti ochrany okrem určenia, ktorého sa žalobca domáha žalobou v tomto konaní. Žalobca v odvolaní predniesol výhrady aj proti neprerušeniu konania na jeho návrh. K viazanosti zákonmi podľa uviedol, že súd je v prvom rade pri svojom rozhodovaní viazaný riadiť sa a zákony vykladať v súlade s ňou. Nemožno preto konštatovať, že súd je absolútne viazaný prezumpciou ústavnosti zákona, a to najmä vtedy, ak protiústavnosť právneho predpisu namieta niektorá zo strán a navrhuje, aby bolo prerušené konanie za účelom podania návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov. Rozhodnutie o prerušení konania malo za cieľ vyriešiť dôležitú predbežnú otázku, na základe ktorej by súd mal jednoznačnú odpoveď ako v tomto spore postupovať. Žalobca ako fyzická osoba nemá právo podať návrh na konanie o súlade právnych predpisov. Tvrdenie konajúceho súdu, že rozhodnutím ústavného súdu, ktorým by vyslovil nesúlad s , by sa rozhodlo vo veci samej, považuje žalobca za absurdné. Ústavný súd v konaní o súlade právnych predpisov rozhoduje iba o súlade sporného právneho predpisu, a nie o merite veci žaloby, na základe ktorej by mu tento návrh na začatie konania o súlade bol podaný. O samotnej žalobe rozhoduje výlučne iba vecne a miestne príslušný súd, a teda nie je možné tvrdiť, že by ústavný súd mohol na základe svojho rozhodovania, ktoré je podkladom pre ďalšie rozhodovanie konajúceho súdu, rozhodnúť aj o konkrétnej žalobe v merite veci. Čo sa týka rozhodnutia PL. ÚS 3/2022, kde ústavný súd uzavrel, že v prípade vyslovenia nesúladu predmetného ustanovenia s by neadekvátne zasiahol do práva druhej strany, resp. by tým bol porušený princíp právnej istoty, ktorú by mala mať druhá strana v momente kúpy predmetnej nehnuteľnosti, v tunajšom konaní ako žalovaný vystupuje orgán verejnej správy, a teda vzájomný vzťah medzi žalobcom a žalovaným nie je horizontálny, ale vertikálny. Na žalovaného je v tomto prípade nutné hľadieť ako na správny orgán, čiže mocenský orgán, ktorý rozhoduje o právach a povinnostiach iných subjektov, a to aj v otázke ustanovenej zákonom 66/2009, v ktorej zároveň vystupuje ako účastník konania. Ak by teda konajúci súd vzal toto rozhodnutie do úvahy, musel by uvážiť, že práve spor žalobcu so žalovaným je sporom, v ktorom je daný vertikálny vzťah. Z uvedeného vyplýva, že je možné predpokladať, že podaním návrhu na začatie konanie o súlade právnych predpisov tak, ako to navrhuje žalobca, by v tomto prípade mohol ústavný súd dôjsť iným právnym záverom ako v spomínanom uznesení. Z tohto dôvodu žalobca považuje navrhnutie začatia konania o súlade právnych predpisov za vecné a riadne odôvodnené, ktorým sa sleduje spravodlivé usporiadanie právnych vzťahov medzi ním a žalovaným v súlade s . Vzhľadom na vyššie uvedené žalobca považuje za nesporné, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil a v konaní sa dopustil vád, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

7. Vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žalovaný navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. Stotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie, že žalobca nemá naliehavý právny záujem na požadovanom určení najmä preto, lebo stav medzi stranami je rovnaký, aký bol v čase, keď žalobca nadobudol sporný pozemok, v čase výstavby cesty, ani v čase vzniku zákonného vecného bremena nemal žalobca vlastnícke právo k spornému pozemku, daný stav strany akceptovali v predchádzajúcom súdnom konaní, ďalším konaním by neprišlo k nastoleniu iného právneho vzťahu, aj prípadne rozhodnutie ústavného súdu by pôsobilo až do budúcna a dôsledky toho, že neprišlo k uplatneniu nároku na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva včas nemožno naprávať určovacou žalobou po viac ako 10 rokoch, resp. po 14 rokoch po tom, ako sa vecné bremeno zriadilo. Žalobca nesprávne argumentuje ustanoveniami a zákona o správnom konaní, ktoré nie sú v tomto spore uplatniteľné, pretože ide o konanie občianskoprávne, právny vzťah medzi stranami sa riadi a , predmetom konania nie je právny akt vydaný žalovaným, v občianskych vzťahoch majú účastníci rovnaké postavenie, žalovaného nemožno stotožňovať so štátom a táto argumentácia žalobcu predstavuje novoty v odvolacom konaní, ktoré by nemali byť predmetom ďalšieho konania a rozhodovania.

8. Odvolací súd, viazaný rozsahom odvolania ( ) a odvolacími dôvodmi ( ), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie aj z hľadiska vád týkajúciocesných podmienok ( ) bez nariadenia pojednávania, pretože neboli splnené podmienky , a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

9. Súd prvej inštancie dospel v predmetnej právnej veci k záveru o nedostatku naliehavého právneho záujmu žalobcu na určovacej žalobe, že sporné pozemky vo vlastníctve žalobcu nie sú zaťažené vecným bremenom v zmysle v prospech žalovaného ako vlastníka stavby (cesty II. triedy č. 426) na daných pozemkoch, pretože medzi stranami neexistuje stav objektívnej právnej neistoty ohľadom skutočného rozsahu vlastníckeho oprávnenia žalobcu k predmetným pozemkom, keďže žalobca pozemky nadobudol v roku 2014, kedy mal vedieť, že nehnuteľnosť nadobudol s vecným bremenom, ktoré vzniklo už 01.07.2009, pričom vznik vecného bremena na pozemku patriacom žalobcovi jednoznačne upravuje . Nedostatok naliehavého právneho záujmu na podanej určovacej žalobe videl súd prvej inštancie ďalej v tom, že v predmetnom konaní by súd rozhodol iba o predbežnej otázke (neexistencii vecného bremena), aby sa následne žalobca mohol domáhať svojich nárokov (zrejme majetkových) voči žalovanému žalobami na plnenie, preto podaná určovacia žaloba nepredstavuje správne zvolený nástroj ochrany práv žalobcu, lebo v konaní nebude rozhodnuté o všetkých sporných otázkach, ktoré sa týkajú vzťahu medzi žalobcom a žalovaným. Súd neprijal ani argument žalobcu, že stav objektívnej právnej neistoty medzi sporovými stranami, majúci spočívať v tom, či predmetné vecné bremeno bolo zriadené alebo nie, by vyplýval z nesúladu s . Súd poukazoval na to, že vlastník pozemku (tu právny predchodca žalobcu), mal možnosť žiadať náhradu z titulu zriadeného vecného bremena, je stále platný a účinný, pričom súd vychádzal z princípu prezumpcie ústavnosti a z toho, že ústavný súd sa už vo viacerých svojich rozhodnutiach (napr. IV. ÚS 736/2013, II.ÚS 500/2018) zaoberal obdobným inštitútom vecného bremena upraveným v o Národnej diaľničnej spoločnosti a o zmene cestného zákona, v ktorých nekonštatoval rozpor zákona s , preto súd uzavrel, že nebol dôvod na predloženie veci ústavnému súdu a prerušenie konania. Súd poukázal na účel , ktorého cieľom bolo usporiadať doteraz neusporiadané vlastnícke vzťahy k pozemkom pod stavbami, ktoré boli delimitované na obce a vyššie územné celky v rámci reformy verejnej správy, pričom tým, že predmetným zákonom vzniklo právo zodpovedajúce vecnému bremenu, došlo síce do budúcna o obmedzeniu vlastníckeho práva, avšak toto obmedzenie existovalo už pred prijatím tohto zákona, nakoľko cestná komunikácia bola postavená v roku 1956 a práve žalobcom napádaná právna úprava mala smerovať k odstráneniu tohto stavu obmedzenia vlastníckeho práva, ktoré bolo do prijatia tohto zákona bez právneho dôvodu. teda nezakladal nové faktické obmedzenia, ale mal priniesť právnu istotu do neupravených vlastníckych a užívateľských vzťahov. Obmedzenie vlastníckeho práva žalobcu je pritom časovo ohraničené, a to do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom území, teda nebolo mienené ako trvalé obmedzenie vlastníka vec užívať a vôbec nezasahuje do jeho práva s vecou vlastnícky nakladať. Súd tiež poukázal na PL. ÚS 16/2021, v ktorom sa ústavný súd zaoberal legitimáciou všeobecného súdu na podanie návrhu derogačného nálezu a mal tiež za to, že ak by aj ústavný súd vyslovil nesúlad ust. s , po márnom uplynutí lehoty podľa , by predmet sporu odpadol a žaloba by sa stala nedôvodnou.

10. Žalobca v odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie [ ] a mal za to, že konanie má vadu, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [ ]. Predovšetkým nesúhlasil so záverom súdu o nedostatku naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe a mal za to, že v danej veci bolo dôvodné konanie prerušiť a podať ústavnému súdu návrh na konanie o súlade právnych predpisov. Existenciu naliehavého právneho záujmu na podanej žalobe odôvodňoval tým, že zásah do práv žalobcu v dôsledku ust. stále trvá, pričom žalobca nemá iný prostriedok, ktorým by sa mohol pred týmto zásahom do jeho práv brániť. Ak by súd žalobe vyhovel, ovplyvnilo by to právny stav medzi žalobcom a žalovaným, ktorý nemá záujem vlastnícke vzťahy k predmetu konania so žalobcom riešiť a neuznáva ani nárok žalobcu na zaplatenie sumy za užívanie nehnuteľnosti formou vecného bremena. Rozhodnutie súdu by vytvorilo pevný právny základ pre strany sporu, preto je určovacia žaloba prípustná, aj keby bola prípadne možná i iná žaloba. Žalobca na ochranu svojho vlastníckeho práva použil v konaní sp. zn. 7C/961/2015 neúspešne žalobu na plnenie, teda všetky zákonné možnosti ochrany vyčerpal, okrem požadovaného určenia. Trval na tom, že vecné bremeno podľa vzniklo v rozpore s , preto mal súd konanie prerušiť za účelom podania návrhu o súlade právnych predpisov, pričom ústavný súd by v tom prípade nerozhodoval o merite žaloby, ale jeho rozhodnutie by bolo iba podkladom pre ďalšie rozhodovanie súdu. Poukazoval na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 3/2022, v ktorom konaní síce ústavný súd návrh zamietol, avšak s odôvodnením, že by išlo o zásah do horizontálneho (rovnocenného) vzťahu strán daného sporu, pričom v tejto právnej veci treba na žalovaného hľadieť ako na správny, čiže mocenský orgán, teda vzájomný vzťah medzi žalobcom a žalovaným nie je horizontálny, ale vertikálny, preto by

sa ústavný súd takýmto návrhom zaoberal, keďže sa ním sleduje spravodlivé usporiadanie právnych vzťahov medzi ním a žalovaným a rozhodnutie ústavného súdu by nebolo v rozpore s princípom právnej istoty.

11. Odvolací po preskúmaní veci a odvolacej argumentácie žalobcu dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech, pretože rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny. Odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku na určenie, že nehnuteľnosť žalobcu nie je zaťažená vecným bremenom podľa , a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, s poukazom na ust. odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na výstižné, správne, presvedčivé a v relevantnom vyčerpávajúce odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd dopĺňa nasledovné:

12. upravuje usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obce alebo vyššieho územného celku, ktoré stavby prešli do vlastníctva obce alebo vyššieho územného celku podľa osobitných predpisov ( zákona). Vecné bremeno v zmysle zákona, vzniklo účinnosťou tohto zákona, t. j. od 01.07.2009. Jeho obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo VÚC. Zákon zavádza tiež možné spôsoby usporiadania daného vzťahu z vecného bremena, a to možnosť zámeny za náhradný pozemok v primeranej výmere, bonite a rovnakého druhu () alebo nariadenie pozemkových úprav (). , ktorý novelizoval , vypustil ust. (podľa ktorého sa pozemkové úpravy začínajú len na návrh vlastníka stavby) a vykonanie pozemkových úprav v zmysle sa tak od 01.09.2022 plne spravuje ustanoveniami o pozemkových úpravách [ust. ].

13. Ustanovenia a 2 teda zaviedli oprávnenie obcí a vyšších územných celkov držať a užívať pozemky pod stavbami, ktoré sú v ich vlastníctve, ako vecné bremená a v poznámkach pod čiarou odkazujú na až . V prípade vecných bremien zriaďovaných priamo zo zákona, ide vo svojej podstate o určitý druh verejnoprávneho obmedzenia vlastníka nehnuteľnosti, pretože oprávnenie držať a užívať pozemok neprislúcha konkrétnej osobe, ale druhovo vymedzenému subjektu – obci alebo vyššiemu územnému celku a obmedzenie vlastníckeho práva je odôvodnené verejným záujmom. Takýmito stavbami sú aj cestné komunikácie postavené pred rokom 1989. Zriadenie vecného bremena tu predstavuje spôsob ako vyriešiť dlhodobo neusporiadané vzťahy k pozemkom vo vlastníctve iných osôb, na ktorých sa nachádzajú povolené stavby, ktoré boli pôvodne vo vlastníctve státu a podľa osobitných predpisov prešli na obce a vyššie územné celky. Ide o nedoriešené vzťahy z predchádzajúceho spoločenského režimu a zákonodarca prijatím ustanovil mechanizmy, akými možno usporiadať medzery vo vlastníckych vzťahoch (porovnaj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/99/2019 a sp. zn. 8Cdo/17/2019). Toto obmedzenie vlastníckych práv je výrazom prevahy verejného záujmu nad záujmom jednotlivca bez toho, aby toto zasahovanie bolo podmienené súhlasom zo strany dotknutého vlastníka.

14. Vecné bremená ex lege majú špecifický režim, upravený verejnoprávnymi predpismi, na základe ktorých boli zriadené. Zároveň však majú aj súkromnoprávny prvok. Vecné bremeno charakterizuje občianske právo ako právo niekoho iného než vlastníka veci, ktorého obmedzuje tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať, alebo niečo konať. Zákonné vecné bremená tento charakter majú tiež, ale ich režim nie je úplne totožný s režimom zmluvných vecných bremien, pretože sa riadia špeciálnou úpravou právnych predpisov a subsidiárne sa aplikujú ustanovenia upravujúce vecné bremená.

15. Najvyšší súd už uzavrel, že hoci to expressis verbis neuvádza, vecné bremeno tu tiež vzniká za náhradu. Pri nedostatku právnej úpravy možno totiž náhradu za vzniknuté vecné bremeno odvodiť zo všeobecne uznávaných princípov, príkazom na ochranu základných práv a slobôd, teda aj zo základného práva vlastniť a užívať majetok. (rozhodnutie sp. zn. 4Cdo/89/2008, tiež rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 474/2013). Finančná náhrada za zriadenie vecného bremena je majetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné vecné

bremeno vzniká „in rem“, vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je zásadne jednorazová a nemá charakter opakujúceho sa plnenia (porovnaj rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo/49/2014, ale aj 7Cdo/26/2014). Tento názor ohľadom finančnej náhrady považoval za ústavne udržateľný aj ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 227/2012.

16. Skutočnosť, že na pozemkoch žalobcu je postavená cesta II. triedy č. 426 je v konaní nesporná. K faktickému obmedzeniu vlastníckeho práva k daným pozemkom, došlo ešte pred nadobudnutím vlastníckeho práva žalobcu k nim, a to už v čase výstavby danej cesty č. II/426 v roku 1956. S poukazom na ust. , vzniklo na sporných nehnuteľnostiach vecné bremeno v prospech žalovaného priamo zo zákona od 01.07.2009. Už pri nadobudnutí pozemkov (darovaním a kúpou) v roku 2014 žalobca vedel, že bude obmedzený na svojich vlastníckych právach, pretože stavba (cesta) sa na sporných pozemkoch v tom čase už nachádzala, pričom v zmysle záverov dokazovania v tejto veci, išlo o stavbu oprávnenú. Žalobca vstúpil do práv svojho predchodcu, pričom nemohol legitímne predpokladať, že výkon jeho vlastníckeho práva, pokiaľ ide o oprávnenie predmet vlastníctva držať a užívať, bude v rozsahu v akom je zaťažený zákonným vecným bremenom väčší, ako bol v tomto smere výkon práv jeho predchodcu. Otázkou primeranej náhrady pre žalobcu za obmedzenie jeho vlastníckeho práva sa zaoberal súd v spore sp. zn. 7C/961/2015 so záverom o premlčaní tohto nároku.

17. Zamietnutie žaloby v predmetnej právnej veci bolo založené na procesnom základe, na absencii naliehavého právneho záujmu na strane žalobcu, pričom odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie dospel v tomto smere k správnym skutkovým aj právnym záverom. Základnou podmienkou dôvodnosti, a teda východiskom prípadnej úspešnosti určovacej žaloby, je existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení [ ], pričom sa tým rozumie právny záujem žalobcu. Nepostačuje len tvrdenie žalobcu o takomto záujme. Právny záujem žalobcu musí byť podľa požiadavky zákona kvalifikovaný, t. j. naliehavý. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Pre žalobcu to znamená nielen nevyhnutnosť tvrdiť, ale aj dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení, čo je jednou z podmienok na to, aby súd mohol v rozsudku žalobe meritórne vyhovieť.

18. Z rozsudku najvyššieho súdu zo 06.12.2012 sp. zn. 5Cdo/31/2011 vyplýva: ,,Právny záujem, ktorý je podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby v zmysle OSP [teraz – pozn. odvolacieho súdu), musí byť naliehavý. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva, a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné (ďalšie) súdne konanie alebo konania. Naliehavý právny záujem je spravidla daný v prípade, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo ak by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým (porovnaj R 17/1972). Za nedovolenú možno považovať určovaciu žalobu, pokiaľ neslúži potrebám praktického života, ale len k zbytočnému rozmnožovaniu sporov; ak však určovacia žaloba vytvára pevný právny základ pre právny vzťah účastníkov sporu, je prípustná aj napriek tomu, že je možná (prípadne) i iná žaloba (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 40/1996). Procesná povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu je naliehavý právny záujem na určení právneho vzťahu alebo práva, zaťažuje toho, kto sa tohto určenia domáha (žalobcu). Pokiaľ chce žalobca osvedčiť svoj naliehavý právny záujem, musí na jednej strane poukázať na určité skutkové okolnosti prejednávanej veci vedúce k sporu medzi účastníkmi a k potrebe určiť súdom, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, na druhej strane vysvetliť, že práve podaná žaloba je procesne vhodným nástrojom, ktorý tento spor rieši (odstraňuje neistotu vzťahu účastníkov konania alebo vytvára pevný základ pre jeho usporiadanie).“

19. Žalobca sa v spore domáha určenia, že sporná nehnuteľnosť nie je zaťažená vecným bremenom podľa , pričom naliehavý právny záujem na tejto žalobe odôvodňuje stavom právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným v tom, aký je rozsah obmedzenia vlastníckeho práva žalobcu, pretože je neisté, či v danom prípade vôbec vzniklo vecné bremeno na pozemkoch žalobcu v prospech žalovaného tvrdiac, že nie je v súlade s a . Argumentuje, že tento zásah neustále trvá, pričom žalovaný nemá záujem upraviť vlastnícke vzťahy k sporným pozemkom a neuznáva nárok žalobcu na zaplatenie sumy za užívanie nehnuteľnosti formou vecného bremena, žalobca pritom nemá žiadny iný prostriedok nápravy.

20. Podľa právneho stavu účinného od 01.07.2009 je nepochybné, že v okolnostiach prejednávanej veci vzniklo vo verejnom záujme k pozemku pod stavbou užívanému vlastníkom stavby dňom účinnosti v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou (vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby), a to napriek tomu, že vecné bremeno nie je na príslušnom LV č. XXX dosiaľ zapísané. Vlastník pozemku pod stavbou – žalobca, je na základe povinný strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom území. Podľa žalovaný môže, ale nemusí uzatvoriť zámennú zmluvu (a to i keď má vhodný náhradný pozemok). Pokiaľ však nedôjde k uzatvoreniu zámennej zmluvy, poskytuje ďalšiu možnosť usporiadania vlastníckych vzťahov k pozemku pod delimitovanou cestnou komunikáciou, a to v konaní o nariadení pozemkových úprav, v ktorom sa postupuje podľa v znení neskorších predpisov.

21. Podľa aktuálne platného a účinného právneho stavu ( a 2 ) sú teda sporné pozemky žalobcu vo verejnom záujme zaťažené vecným bremenom v prospech povolenej stavby na daných pozemkoch vo vlastníctve žalovaného, spočívajúcim v držbe a užívaní pozemku pod stavbou vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby. V takomto rozsahu bolo obmedzené už vlastnícke právo žalobcovho predchodcu. Preto medzi žalobcom a žalovaným aktuálne neexistuje stav právnej neistoty ohľadom toho, akým právnym režimom sa spravuje výkon vlastníckeho práva žalovaného k oprávnenej verejnoprospešnej stavbe - ceste č. II/426 na pozemku žalobcu.

22. Žalobca sa však domáha neústavnosti preto, aby súd posúdil inak dosiaľ medzi stranami nesporný hmotnoprávny základ právneho vzťahu žalobcu a žalovaného, na základe čoho sa žalobca v prípade určenia neexistencie vecného bremena pre jeho protiústavnosť mieni voči žalobcovi domáhať ďalších majetkovoprávnych nárokov (usporiadania vlastníckych vzťahov, resp. zaplatenia sumy za užívanie, ako uvádza žalobca v odvolaní). Z toho vyplýva, že rozhodnutie súdu o otázke nastolenej žalobcom, by bolo iba predbežného charakteru a podaná určovacia žaloba by následne viedla len k neproduktívnemu rozmnožovaniu sporov, keďže k vyriešeniu právneho vzťahu žalobcu a žalovaného by bolo potrebné následne podať žalobu na plnenie.

23. Žalobca pritom dôvodí, že práve podaná určovacia žaloba má nastoliť stav právnej istoty vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, avšak výsledkom prípadného rozhodnutia súdu o neexistencii vecného bremena by v danom prípade bol faktický stav existencie cudzej stavby – cesty vo vlastníctve žalovaného na pozemku vo vlastníctve žalobcu, a to bez právneho dôvodu, ktorú faktickú situáciu napokon rieši práve možnosťou zriadenia vecného bremena v prospech vlastníka stavby, čo však už bolo reálne dosiahnuté platnou právnou úpravou , zriadením tohto vecného bremena zo zákona. Rozhodnutie o súdu o podanej určovacej žalobe by žalobcovi neprinieslo žiadnu preventívnu ochranu, naopak by viedlo k ďalším súdnym sporom s potrebou vyriešiť situáciu cudzej stavby na pozemku žalobcu. Žalobca konkrétne netvrdil, v čom následne má nastať stav právnej istoty vo vzťahu žalobcu a žalovaného, pretože do úvahy prichádzajú viaceré riešenia takejto situácie – odkúpenie pozemku žalovaným, zámena pozemkov, uzavretie nájomnej zmluvy, vydanie bezdôvodného obohatenia, či zriadenie vecného bremena v prospech vlastníka stavby rozhodnutím súdu podľa . Odstránenie stavby – cesty používanej vo verejnom záujme, prípadne prikázanie tejto stavby do vlastníctva žalobcu pritom zrejme neprichádza do úvahy. Potom riešenie právnej otázky, že nehnuteľnosť nie je zaťažená vecným bremenom podľa , ktorú žalobca žiada určiť rozsudkom, je v danom prípade skutočne len otázkou predbežnou.

24. Podaná určovacia žaloba neznamená úplné obsahové vyriešenie tvrdenej spornosti právneho vzťahu žalobcu a žalovaného. Na tomto mieste je dôležité znova zdôrazniť, že žalobca nadobudol pozemok v čase existencie stavby na ňom a tiež po účinnosti , teda s vedomosťou o existencii vecného bremena v prospech nehnuteľnosti vo vlastníctve žalovaného a o rozsahu obmedzenia svojho vlastníckeho práva k sporným pozemkom v prospech žalovaného. Za toto obmedzenie pritom jednoznačne prislúchala jednorazová finančná náhrada, nárok na ktorú si však žalobca neúspešne uplatnil po uplynutí premlčacej lehoty. Pokiaľ žalobca dôvodil, že tvrdený neoprávnený zásah stále trvá, je potrebné zopakovať, že obmedzenie vlastníckeho práva v zmysle je časovo obmedzené, keďže zákonné vecné bremeno v zmysle je na dobu určitú, a to do doby vykonania pozemkových úprav. Pokiaľ žalobca uvádza, že nemá žiadny

iný prostriedok nápravy, tak treba zopakovať, že predmetné vecné bremeno predstavuje verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva žalobcu, kedy prevažuje verejný záujem nad záujmom jednotlivca, pričom ide o obmedzenie dočasné, nakoľko žalobcovi zostáva zachovaný nárok na poskytnutie náhradného pozemku v procese pozemkových úprav tak, ako to predpokladá . Odvolací súd má teda za to, že naopak prijatím , bol vytvorený priestor na vysporiadanie nárokov takto obmedzených vlastníkov. Ak by súd žalobe žalobcu o neexistencii zaťaženia pozemku vecným bremenom vyhovel, nevyhnutne by nasledovala ďalšia žaloba žalobcu na plnenie.

25. Keďže medzi stranami sporu neexistuje aktuálny stav objektívnej neistoty, ktorý je ohrozením právneho postavenia žalobcu a konkrétne okolnosti danej veci neodôvodňujú záver o preukázaní existencie naliehavého právneho záujmu žalobcu na určení, že sporné nehnuteľnosti nie sú zaťažené vecným bremenom podľa , žaloba žalobcu nie je prípustná.

26. V zmysle ustálenej súdnej praxe musí byť naliehavý právny záujem daný ako v čase podania žaloby, tak aj v čase rozhodovania súdu. V predmetnej veci však žalobca naliehavý právny záujem na požadovanom určovacom výroku odvodzuje od neistého budúceho rozhodnutia ústavného súdu o prípadnom rozpore s a s , s ktorým názorom sa však odvolací súd nestotožňuje.

27. Naliehavý právny záujem žalobcu na určení, že nehnuteľnosť žalobcu nie je zaťažená vecným bremenom podľa nie je daný, pretože zákonné vecné bremeno má v danom prípade súvislosť s verejným záujmom, ktorý vyplýva zo skutočnosti, že cesta II. triedy slúžiaca ako príjazdová komunikácia do obce Kátov, je všeobecne prospešnou stavbou pre celú verejnosť. Otázky právneho základu, vznik vecného bremena a rozsah obmedzenia vlastníckeho práva spĺňajú požiadavky , a to: „nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.“ (obdobne rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/28/2023 z 30.10.2024).

28. V danom prípade k obmedzeniu vlastníckeho práva žalobcu došlo priamo zákonom. Je nesporné, že na daných pozemkoch žalobcu sa nachádza cesta č. II/426, pričom účel takejto stavby, slúžiacej ako príjazdová verejná komunikácia do obce Kátov, nepochybne spĺňa verejný záujem, nakoľko cestu užívajú všetci vodiči jazdiaci do Kátova. Ak žalobca nadobudol pozemok v r. 2014 so zákonným vecným bremenom, ktoré na sporných pozemkoch vzniklo už 01.07.2009, mal a mohol vedieť, že nárok na odplatu za zriadené vecné bremeno (ako jednorazové plnenie) bol už v čase kúpy premlčaný. Uvedené závery dokonca potvrdil aj dovolací súd v právnej veci žalobcu vedenej na Okresnom súde Skalica pod sp. zn. 7C/961/2015, v ktorom spore sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia odplaty za zriadenie zákonného vecného bremena, keď svojim uznesením sp. zn. 1Cdo/99/2019 zo dňa 26.01.2022 dovolací súd zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania a jeho dovolanie odmietol. Zároveň je zákonné vecné bremeno zriadené zriadené na dobu určitú, a to do doby vykonania pozemkových úprav, čo spĺňa podmienku nevyhnutnej miery obmedzenia vlastníckeho práva. Nesúlad ustanovení napokon nezistil najvyšší súd ani vo veci sp. zn. 4Cdo/28/2023, v ktorom rozhodnutí sa zaoberal tzv. priľahlými plochami k pozemkom pod stavbami, pričom uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu bolo uverejnené v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 3/2025.

29. Podstatným v danej veci je predovšetkým účel , keď zriadenie vecného bremena rieši dlhodobo neusporiadané vzťahy k pozemkom vo vlastníctve iných osôb, na ktorých sa nachádzajú povolené stavby, ktoré boli pôvodne vo vlastníctve štátu a podľa osobitných predpisov prešli na obce a vyššie územné celky.

30. Predovšetkým právna otázka vzniku zákonných vecných bremien je judikatúrou ustálená. K zákonnosti vzniku vecných bremien zo zákona sa najvyšší súd vyjadril vo viacerých rozhodnutiach, ako napríklad z 27.04.2022 sp. zn. 5Cdo/175/2019: „Ak tieto legálne (zákonné) vecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t. j. ide o obmedzenie vlastníckeho práva založené verejnoprávnymi normami kogentného charakteru s významným prvkom súkromnoprávnym, okruh oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra nehnuteľností, vyjadrené v zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou náhradou za obmedzenie vlastníckeho práva. Pre opačný právny názor niet žiadnych presvedčivých argumentov. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/49/2014 konštatoval, že finančná náhrada za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5

je nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné bremeno vzniká „in rem“, vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne v prípade každého nového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová; nemá teda charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno. Podstatu predmetného názoru považoval za „ústavne udržateľnú“ aj ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 227/2012.“ Ďalej najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 4Cdo/89/2008 uviedol: „Vecné bremená zriadené na základe zákona majú špecifický režim upravený verejnoprávnymi predpismi, na základe ktorých boli zriadené (napr. zákon o energetike), no majú aj prvok súkromnoprávny. Občianske právo definuje vecné bremeno ako právo niekoho iného než vlastníka veci, ktoré ho obmedzuje tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Tzv. zákonné vecné bremená majú tento charakter tiež. Ich režim ale nie je celkom totožný s režimom zmluvných vecných bremien, lebo sa riadi špeciálnou úpravou právnych predpisov, ktoré upravujú činnosti, na ktorých prevádzkovanie vznikli. Ak špeciálne právne predpisy neupravujú náhrady súvisiace s výkonom zákonných vecných bremien, treba použiť úpravu súkromnoprávnu. Zásadne teda nemožno užívať vecné bremeno celkom bezplatne, ale za odplatu, ktorá zahŕňa výdavky spojené so zachovaním veci a s jej opravami.“ V zmysle vyššie uvedeného teda aj podľa ustálenej rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu môžu vecné bremená vznikať aj ex lege/ zo zákona, s predpokladom existencie verejného záujmu na obmedzení vlastníctva.

31. Ústavný súd sa tiež zaoberal vo viacerých rozhodnutiach inštitútom vecného bremena, ktoré bolo upravené o NDS, v ktorých nekonštatoval rozpor s (sp. zn. IV. ÚS 736/2013, II. ÚS 500/2018). V uznesení z 12.12.2013 sp. zn. IV. ÚS 736/2013 odmietol sťažnosť sťažovateľa v skutkovo obdobnom prípade, kedy sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa . V danej veci bol pritom sťažovateľ výlučným vlastníkom pozemkov, na ktorých boli postavené diaľničné privádzače v správe Národnej diaľničnej spoločnosti, a. s. (ktorá je akciovou spoločnosťou so 100 % štátnou účasťou). Ústavný súd v danom rozhodnutí zdôraznil, že vo vzťahu k a právnym následkom zriadenia vecných bremien podľa tohto zákona už uviedol, že ide o právne predpisy, ktoré z hľadiska svojho predmetu (obsahu) patria do sféry verejného práva a neriešia primárne úpravu občianskoprávnych vzťahov súvisiacich so zriadením vecných bremien (uznesenia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 126/2010 z 18.3.2010 alebo sp. zn. I. ÚS 211/2010 z 3.6.2010). Aj vzhľadom na uvedené rozhodnutie ústavného súdu, najvyšší súd vo veci vedenej pod sp. zn. 8Cdo/28/2023 bol rovnako toho názoru, že návrh žalobcu v danej veci na prerušenie konania z dôvodu predloženia veci ústavnému súdu bolo potrebné zamietnuť.

32. Priznávanie primeranej jednorazovej náhrady za takto zriadené vecné bremeno, je pritom už predmetom stabilizovanej judikatúry tak Najvyššieho súdu SR, ako aj Ústavného súdu SR. Najvyšší súd v uznesení z 19.11.2024 sp. zn. 9Cdo/22/2023 uzavrel, že právna otázka o jednorazovosti náhrady za vznik vecného bremena podľa bola praxou najvyšších súdnych autorít (dovolacím i ústavným súdom) už vyriešená. Predovšetkým tu najvyšší súd poukázal na uznesenie z 30.11.2020 sp. zn. 8Cdo/17/2019, ktoré prešlo aj testom ústavnosti zo strany ústavného súdu (pozri uznesenie sp. zn. III. ÚS 537/2021). V uznesení z 26.08.2019 sp. zn. 2Cdo/194/2018 najvyšší súd uviedol, že podobnú právnu otázku už dovolací súd riešil (7Cdo/26/2014 a 3Cdo/49/2014), i keď v iných právnych súvislostiach (), pričom tam vyslovený „názor je plne prijateľný a použiteľný aj na priznávanie primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa . Aj obmedzenie vlastníckeho práva podľa patrí totiž k tzv. legálnym (zákonným) vecným bremenám, čiže k verejnoprávnym obmedzeniam vlastníckeho práva. Jeho verejnoprávny charakter a jeho povaha nasvedčujú tomu, že sa významne približuje k obmedzeniu vlastníckeho práva zakotveného v Svedčí o tom nakoniec aj ich zhodná zákonná konštrukcia. … Ak judikatúra najvyššieho súdu akceptovaná ústavným súdom dospela k záveru, že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže byť tomu inak ani pri zriadení vecného bremena podľa . Ak tieto legálne (zákonné) vecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t. j. ide o obmedzenia vlastníckeho práva založené verejnoprávnymi normami kogentného charakteru s významným prvkom súkromnoprávnym, okruh oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra nehnuteľností, vyjadrené v zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou náhradou za obmedzenie vlastníckeho práva. Pre opačný právny názor niet žiadnych presvedčivých argumentov“. Predmetné rozhodnutie rovnako prešlo

testom ústavnosti, keď ústavný súd uznesením z 28.10.2020 sp. zn. IV. ÚS 539/2020 odmietol ústavnú sťažnosť. V uznesení z 26.01.2022 sp. zn. 1Cdo/99/2019 najvyšší súd v podobných súvislostiach pri interpretácii uviedol, že: „odvolací súd rozhodol v súlade s rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, keď uzavrel, že z charakteru uplatneného práva žalobcu na zaplatenie náhrady za zriadenie vecného bremena je ustálené, že išlo o jednorazovú odplatu; nakoľko vecné bremeno v prospech žalovaného na pozemku, ktorý je momentálne vo vlastníctve žalobcu, vzniklo zo zákona ku dňu 01.07.2009 a vlastník pozemku si v zmysle ustanovení o premlčaní neuplatnil nárok na odplatu v lehote 3 rokov od jeho vzniku, t. j. do 01.07.2012, jeho právo sa premlčalo, teda nárok na odplatu za zriadenie vecného bremena bol v čase kúpy pozemku so zákonným vecným bremenom žalobcom dňa 18.06.2014 už premlčaný“. Toto rozhodnutie rovnako prešlo testom ústavnosti, keď ústavný súd uznesením z 12.05.2022 sp. zn. III. ÚS 272/2022 odmietol sťažnosť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti a poukazujúc na svoje predchádzajúce rozhodnutia (III. ÚS 68/2019 a III. ÚS 340/2021) uviedol, že „ mlčí v tom, že by sťažovatelia mali mať či už jednorazovú alebo opakovanú náhradu za zriadenie vecného bremena. Záver, že im nemožno priznať opakovanú náhradu, preto nemožno považovať za vylúčenie zákonom predpokladaného následku, a preto v prípade napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu nemožno dospieť k záveru, že by išlo o rozhodnutie, ktoré je nelogické alebo v zjavnom rozpore s právnou úpravou, ktorú najvyšší súd v tejto veci aplikoval“ (pozri tiež III. ÚS 621/2023, III. ÚS 95/2020). K podobným záverom dospel dovolací súd aj v uznesení zo 14.12.2022 sp. zn. 1Cdo/255/2021, uznesení z 26.6.2024 sp. zn. 7Cdo/49/2023, pozri tiež sp. zn. 2Cdo/151/2020, 5Cdo/175/2019, 5Cdo/63/2021, III. ÚS 621/2023, IV. ÚS 227/2012).

33. Všeobecný súd je aktívne legitimovaný len na taký druh derogačného nálezu, ktorý má potenciál ovplyvniť meritórne rozhodnutie všeobecného súdu (PL. ÚS 1/2018). Je teda zodpovednosťou všeobecného súdu posúdiť relevanciu argumentácie sporovej strany ohľadom potreby podania návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov v konkrétnej sporovej veci. V predmetnej právnej veci odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie z vyššie uvedených dôvodov nepovažoval za potrebné v tomto konaní prerušenie konania za účelom podania návrhu na ústavný súd o súlade právnych predpisov, ako požadoval žalobca, pretože obmedzenie vlastníckeho práva v spĺňa požiadavky , nakoľko ide o obmedzenie vlastníckeho práva v nevyhnutnej miere (dočasné obmedzenie držby a užívania pozemku do vykonania pozemkových úprav), vo verejnom záujme (príjazdová cestná komunikácia do obce Kátov, ktoré vzniklo zo , keď judikatúra prípustnosť vzniku takýchto vecných bremien zo zákona aprobuje) a za primeranú náhradu (dôvodnosť ktorej bola ustálená stabilizovanou judikatúrou, avšak v prípade žalobcu sa jedná o premlčaný nárok). Súd prvej inštancie teda nepochybil, pokiaľ návrhu žalobcu na prerušenie konania a podanie návrhu na ústavný súd o súlade právnych predpisov v danom prípade nevyhovel. Takisto je neefektívne prerušenie konania v spore, v ktorom absentuje naliehavý právny záujem na podanej určovacej žalobe.

34. Pokiaľ žalobca v odvolaní poukazoval na uznesenie ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 3/2022 zo dňa 02.03.2022, ktorým ústavný súd odmietol návrh všeobecného súdu na začatie konanie o súlade o vlastníctve bytov s dôvodiac tým, že na rozdiel od daného konania nejde medzi stranami tohto konania o horizontálny, ale o vertikálny vzťah, pretože na žalovaného je potrebné hľadieť ako na mocenský správny orgán, tak je potrebné uviesť že na túto odvolaciu argumentáciu odvolací súd nemohol prihliadnuť, pretože na uplatnenie novôt neboli splnené procesné podmienky podľa .

35. Odvolaciemu súdu sa však žiada dodať, že v predmetnej právnej veci existuje medzi žalobcom a žalovaným výlučne občianskoprávny vzťah vyplývajúci zo stavby a užívania pozemkov žalobcu cestou ležiacou na jeho pozemkoch na základe . V rámci tohto vzťahu majú strany sporu rovnaké postavenie, teda nejdená sa o vertikálny ale o horizontálny vzťah, žalovaný vo vzťahu k žalobcovi nevystupuje z pozície správneho orgánu. Ústavný súd pritom v uvedenom rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 3/2022 uviedol, že deklaráciou neústavnosti právnej normy nie je možné retroaktívne zasiahnuť do právnych vzťahov, o ktoré v danom prípade išlo (teda horizontálnych), pretože by sa vytvoril stav permanentnej neistoty a ústavný súd nemôže mechanicky nadradiť ochranu vlastníckeho práva žalobcu nad ochranu právnej istoty dobromyseľných žalovaných a zohľadnil tiež potenciálnu závažnosť narušenia právnej istoty v desiatkach vzťahov, ktoré sú v tomto prípade zainteresované.

36. Vzhľadom na vyššie uvedené závery odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I a II vrátane súvisiaceho výroku III o trovách konania ako vecne správny podľa a 2 potvrdil (výrok I).

37. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa v spojení s vychádzajúc z toho, že nárok na náhradu trov konania, ktoré sa vydaním tohto rozsudku odvolacieho súdu končí, má podľa úspešná strana sporu, ktorou je žalovaný. Odvolací súd mu preto priznal voči žalobcovi nárok na náhradu všetkých trov aj tohto odvolacieho konania (výrok II).

38. Senát odvolacieho súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 2:1.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok a . Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto uznesenia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní treba popri všeobecných náležitostiach podania (označenie súdu, ktorému je určené, spisovej značky a označenie veci, ktorej sa týka, označenie a podpis dovolateľa) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ktorý musí dovolanie a iné podania dovolateľa spísať, ibaže ide o prípady .