Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2Cob-5-2025.pdf
PDF · 136.01 KB
Case nature
Area
Subarea
2Cob/5/2025
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Ragana a sudcov JUDr. Natálie Štrkolcovej a JUDr. Adriána Pažúra v spore žalobcu: Tatra banka, a.s., Hodžovo námestie 3, 811 06 Bratislava, IČO: 00 686 930, právne zastúpený: RASLEGAL, s.r.o., Mostová 2, 811 02 Bratislava – Staré mesto, IČO: 36 855 561, proti žalovanému v 1. rade: A. B., nar. XX.X.XXXX, C. XXX/XX, XXX XX D., E. pod obchodným menom A. B., s miestom podnikania Važecká 14, 080 05 Prešov, IČO: 34 905 731, žalovanému v 2. rade: F. B., nar. X.X.XXXX, C. XXX/XX, XXX XX D., o zaplatenie 14.566,84 eur s príslušenstvom, o odvolaniach žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Prešov z 12. augusta 2024, č.k. 40Cb/40/2024 - 107, takto
r o z h o d o l :
I. P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Prešov z 12. augusta 2024, č.k. 40Cb/40/2024-107.
II. Žalobcovi priznáva proti žalovaným nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
o d ô v o d n e n i e :
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že uložil žalovaným povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 14.566,84 eur s úrokmi vo výške 507,73 eur, úrokmi z omeškania vo výške 48,80 eur a úrokmi z omeškania vo výške 25 % ročne zo sumy 14.566,84 eur od 1.2.2023 až do zaplatenia, paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého zo žalovaných a priznal žalobcovi voči žalovaným nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. Súd prvej inštancie toto rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca podanou žalobou navrhol, aby súd zaviazal žalovaných na zaplatenie 14.548,84 eur spolu s príslušenstvom, titulom úhrady nesplateného úveru.
3. Žalobca uplatnený nárok odôvodnil tým, že žalobca ako veriteľ so žalovaným v 1. rade ako dlžníkom a žalovaným v 2. rade ako ručiteľom uzavreli 6.7.2015 Zmluvu o splátkovom úvere č. MU - 8002231341 a v nej inkorporovanú Dohodu o ručení (ďalej len „Zmluva“) v spojení so Všeobecnými úverovými podmienkami G. H., I. (ďalej len „VÚP“). Žalovanému bol poskytnutý úver na podnikateľské účely. Podľa zmluvy išlo o investičný úver. V zmysle následne uzatvorených dodatkov k Zmluve žalobca poskytol žalovanému v 1. rade celkovo úver v sume 29.000,- eur, za ktorý sa v celom rozsahu zaručil žalovaný v 2. rade. Žalovaný v 1. rade však nedodržal povinnosti vyplývajúce mu zo Zmluvy a dohodnuté splátky neplnil riadne a včas. Na základe toho žalobca pristúpil k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru a
žalovaných vyzval na zaplatenie dlžnej sumy v celkovej výške 15.973,48 eur. Žalovaní k úhrade svojho dlhu pristúpili iba v časti, a to v sume 850,11 eur. Vo zvyšnom rozsahu zostali záväzky nevysporiadané.
4. Žalovaní navrhli žalobu zamietnuť. Nárok žalobcu považovali za neopodstatnený, účelový a neodôvodnený. Namietali výšku uplatňovaného nároku, pričom tvrdili, že z ich strany došlo k úhrade väčšej časti pohľadávky ako je uplatňované žalobcom. V oznámení o zosplatnení absentuje špecifikácia konkrétnej splátky, pre ktorú došlo k zosplatneniu úveru. Žalobca nepreukázal splnenie si povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Banka sa pri uzatváraní úverovej zmluvy zamerala len na zistenie pomerov žalovaného a jeho schopnosť splácať úver komplexne neskúmala.
5. Žalobca v replike poukázal, že žalovaní svoju obranu zakladajú na mylnej domnienke, že na dotknuté právne vzťahy dopadá právna regulácia ochrany spotrebiteľa. Pokiaľ ide o obranu žalovaných o tom, že mali uhradiť dlžnú sumu vo väčšom rozsahu, táto je nepreukázaná a nekvalifikovaná. Žalovaní nešpecifikovali, v čom vidia nesprávnosti vo vyčíslení žalovanej sumy, resp. ktoré iné úhrady žalobca údajne nezohľadnil vo vyčíslení. Pokiaľ ide o tvrdenie, že mimoriadne zosplatnenie úveru je absolútne neplatné, žalobca uviedol, že argumentácia žalovaných s odkazom na ust. § 565 Občianskeho zákonníka je bez právnej relevancie, nakoľko žalovaní nerozlišujú aplikáciu ustanovení občianskoprávnych a obchodnoprávnych predpisov od zmluvne dojednaných úverových podmienok. Osobitne poukázal na to, že dlžník nedodržal svoje povinnosti vyplývajúce zo Zmluvy a dohodnuté mesačné splátky riadne a včas neplnil, pričom podotkol, že omeškanie dlžníka s riadnym splácaním úveru o viac ako 10 dní, je definované ako Prípad neplnenia v zmysle Zmluvy a VÚP, čím vzniklo právo žalobcu úver predčasne zosplatniť. Žalobca zároveň rozšíril žalobu z pôvodne uplatňovanej výšky úrokov z omeškania 11,5 % ročne na 25 % ročne s odôvodnením, že v tejto sadzbe bola výška úrokov z omeškania zmluvne dohodnutá.
6. Žalovaní v duplike uviedli, že úrok z omeškania vo výške 11,50 % ročne zo sumy 15.566,84 eur od 1.2.2023 do zaplatenia nie je procesne vyriešený. Právne úkony žalobcu boli podľa žalovaných v rozpore so zákonom a priečia sa dobrým mravom a to s poukazom na úrok vo výške 25 % ročne. Zmluvný vzťah sa dostal do neudržateľného stavu, pretože došlo k značnej nerovnováhe v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Zmluva bola uzavretá na základe nekalých praktík a do zmluvy boli včlenené neprijateľné podmienky, preto žiadali tieto vyhlásiť za neprijateľné.
7. Konštatoval súd prvej inštancie, že vo veci vykonal pojednávanie dňa 12.8.2024 (pondelok). Žalovaní sa pojednávania nezúčastnili. Žalovaní v 1. rade síce doručil dňa 9.8.2024 (piatok) žiadosť o odročenie pojednávania z dôvodu, že pracuje v zahraničí a v čase pojednávania sa nebude nachádzať na území Slovenskej republiky, avšak o odročenie nepožiadal včas, nakoľko mu predvolanie na pojednávanie bolo doručené už dňa 30.5.2024. Zároveň nepreukázal vážne dôvody, pre ktoré sa pojednávania nemohol zúčastniť, resp. nepredložil súdu dôkaz o tom, že skutočne pracuje v zahraničí. Súd prvej inštancie ho za účelom oznámenia, že súd nebude jeho žiadosť akceptovať, opakovane telefonicky kontaktoval na telefónnom čísle, ktoré uviedol na účely komunikácie, avšak bezvýsledne. Žalovaná v 2. rade svoju neúčasť na pojednávaní neospravedlnila, ani nepožiadala o jeho odročenie. S ohľadom na neúčasť žalovaných na pojednávaní súd nevykonal dôkaz, ktorý navrhovali, a to ich vypočutie, keďže na vykonanie tohto dôkazu by bolo potrebné nariadiť ďalšie pojednávanie a ich vypočutie by skutkový stav podstatnejším spôsobom neovplyvnilo.
8. Súd prvej inštancie zmenu žaloby v časti jej rozšírenia o úrok z omeškania v sadzbe 25 % ročne pripustil na pojednávaní dňa 12.8.2024.
9. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že vykonaným dokazovaním, a to predloženými listinnými dôkazmi mal preukázané, že žalobca ako veriteľ uzatvoril dňa 6.7.2015 so žalovaným v 1. rade ako dlžníkom a žalovaným v 2. rade ako ručiteľom Zmluvu o splátkovom úvere č. MU-8002231341 v zmysle § 497 až § 507 Obchodného zákonníka (ďalej len „Zmluva“) a Dohodu o ručení uzatvorenú v zmysle § 303 a nasl. Obchodného zákonníka (ďalej len „Dohoda o ručení“). Z obsahu zmluvy vyplýva, že žalovaný v 1. rade pri uzatváraní zmluvy vystupoval ako podnikateľ identifikovaný obchodným menom, IČO-m a miestom podnikania s vymedzeným účelom poskytnutia úveru ako investičným. Z bodu I. Zmluvy vyplýva, že zmluvné strany si dohodli výšku úrokov z omeškania v sadzbe 25 % ročne. Dodatkom č. 1 zo dňa 12.9.2017, Dodatkom č. 2 zo dňa 27.9.2018 a Dodatkom zo dňa 7.11.2018 došlo postupne
k predĺženiu konečnej splatnosti úveru a navýšeniu úveru z pôvodných 4.500,- eur na konečnú výšku úveru 29.000,- eur. Dodatky žalovaný v 1. rade ako dlžník a žalovaný v 2. rade ako ručiteľ podpísali. Z výpisu aktuálneho stavu úveru vyplýva, že ku dňu podania žaloby predstavovala istina 14.548,84 eur, dlžné úroky sumu 507,73 eur, úroky z omeškania sumu 48,80 eur a dlžné poplatky sumu 18,- eur.
10. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 1 ods. 1 a 2, § 497, § 502, § 504, § 303, § 306 ods. 1, § 369 ods. 1 a 2, § 369c Obchodného zákonníka, upravujúce zmluvu o úvere, odplatu za dojednanie úveru, úrok z úveru a jeho výšku, splatnosť úveru, ručenie, predpoklady uplatnenia nároku voči ručiteľovi, omeškanie a nároky z toho plynúce. Ďalej podľa § 52 Občianskeho zákonníka, ktorý upravuje spotrebiteľské zmluvy.
11. Súd prvej inštancie uviedol, že medzi stranami nebolo sporné uzatvorenie Zmluvy, Dohody o ručení ani uzatvorenie jednotlivých dodatkov k zmluve. Medzi stranami bola sporná výška žalovanej istiny, nakoľko žalovaní túto spochybnili a zhodne tvrdili, že žalovaný v 1. rade zaplatil viac ako uviedol samotný žalobca. Žalovaní taktiež rozporovali výšku uplatnených úrokov z omeškania, ktoré považovali za rozporné s dobrými mravmi, platnosť mimoriadneho zosplatnenia úveru pre absenciu špecifikácie splátky, pre ktorú bol úver predčasne zosplatnený a namietali tiež, že žalobca pri poskytovaní úveru nepostupoval s odbornou starostlivosťou, pretože dostatočne neoveril možnosti žalovaných úver splácať.
12. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že podstata obrany žalovaných spočívala predovšetkým v argumentácii týkajúcej sa tzv. spotrebiteľskej ochrany. Preto sa zaoberal, či na právne vzťahy strán dopadá právna úprava ochrany spotrebiteľa. Z obsahu Zmluvy pritom vyplýva, že úver bol poskytnutý podnikateľovi na podnikateľský - investičný účel, a že žalovaný v 1. rade pri vstupovaní do právneho vzťahu so žalobcom konal v rámci svojho podnikania, čo v konečnom dôsledku žiaden zo žalovaných v priebehu konania ani nepoprel relevantným skutkovým tvrdením, ktoré by vyvolalo čo i len pochybnosť o tom, na aký účel bol úver poskytnutý (neuviedol napríklad či poskytnuté prostriedky použil na súkromné účely, či ich skutočne použil ako investíciu do podnikania atď.) V tomto smere žalovaný neuniesol nielen bremeno tvrdenia ale ani dôkazné bremeno, preto súd prvej inštancie uzatvorenú zmluvu posudzoval podľa ustanovení Obchodného zákonníka, ktorú uzatvoril žalobca ako akciová spoločnosť a žalovaný v 1. rade ako fyzická osoba - podnikateľ na základe svojho živnostenského oprávnenia. Vzhľadom ku skutočnosti, že žalovaný v 2. rade Dohodou o ručení prevzal ručenie za obchodnoprávny záväzok, má súd za to, že aj vzťah medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade je potrebné posúdiť ako obchodnoprávny (§ 261 ods. 7 Obchodného zákonníka). Ručenie v obchodných záväzkových vzťahoch je v Obchodnom zákonníku upravené komplexne a na vzťahy z neho sa preto nepoužijú ustanovenia Občianskeho zákonníka o ručení. Zároveň nemožno prehliadnuť úzku väzbu žalovanej v 2. rade na podnikanie žalovaného v 1. rade, keďže žalovaní sú manželmi. (viď. Najvyšší súd SR sp.zn. 5Ndc/10/2016, , sp.zn. 2Cdo/334/2021, a i.).
13. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že vzťah medzi stranami je potrebné posúdiť podľa ustanovení Obchodného zákonníka, a že na tento vzťah právna úprava ochrany spotrebiteľa a k nej prislúchajúca judikatúra súdov, na ktorú žalovaní poukazovali, nedopadá.
14. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaných o tom, že žalobcovi zaplatili viac, a preto spochybňujú žalobcom uplatnenú výšku istiny, súd prvej inštancie osobitne poukázal na § 151 C.s.p., v zmysle ktorého ak chceli žalovaní účinne poprieť skutkové tvrdenia žalobcu, mali uviesť vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, tzn. mali uviesť v akej výške je podľa nich vyčíslenie zostatku úveru správne, resp. uviesť a preukázať v akej výške úver zaplatili. V tomto kontexte súd prvej inštancie považoval výšku žalobcom uplatnenej istiny za preukázanú, a to aj s poukazom na výpis zostatku úveru, ktorý predložil žalobca, a ktorý predstavuje bankovým systémom automaticky generovaný údaj, o ktorom bez ďalšieho nie je dôvodné sa domnievať, že nie je správny.
15. K uplatnenej sadzbe úrokov z omeškania uviedol súd prvej inštancie s poukazom na bod I. Zmluvy, že žalobca a žalovaný v 1. rade dohodou určili výšku úrokovej sadzby určito a to 25 % ročne. Úprava záväzkových vzťahov v Obchodnom zákonníku je založená na bezformálnosti a zmluvnej voľnosti. Ustanovenia Obchodného zákonníka sú zväčša dispozitívne, čo umožňuje zmluvným stranám upraviť si zmluvné vzťahy tak, aby čo najviac vyhovovali ich potrebám.
16. Vo vzťahu k zmluve o úvere (ustanoveniu § 497 a nasl. Obchodného zákonníka), jediným z ustanovení upravujúcich v Obchodnom zákonníku zmluvu o úvere, od ktorého sa účastníci nemôžu odchýliť, je § 499, ktorý upravuje možnosť dojednať odplatu za samotné dojednanie záväzku poskytnúť úver. Použitie ostatných ustanovení môžu účastníci vylúčiť, alebo ich prispôsobiť svojim potrebám tak, že si vzťahy nimi upravené upravia odchylne, a to aj pokiaľ ide o úpravu výšky úrokov z omeškania. Pre platnosť zmluvy o úvere sa však vyžaduje, aby obsahovala minimálne znaky tohto typu zmluvy uvedené v § 497 Obchodného zákonníka, teda záväzok veriteľa poskytnúť peňažné prostriedky v určenej výške a záväzok dlžníka poskytnuté prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
17. Závisí preto od dohody zmluvných strán, aký bude obsah ich zmluvy. Ak by žalovanému nevyhovovali podmienky úveru poskytované žalobcom, mohol sa obrátiť na iné banky, porovnať výhodnosť či nevýhodnosť zmluvných podmienok a rozhodnúť sa, či si úver vezme a v ktorom peňažnom ústave. Žalovaný v 1. rade uzavrel zmluvu o úvere so žalobcom za podmienok uvedených v zmluve a vo všeobecných podmienkach banky a povinnosti vyplývajúce zo zmluvy bol povinný plniť riadne a včas. Zo zmluvy mal nielen právo žalobcom poskytnutý úver vyčerpať, ale aj povinnosť platiť dohodnuté splátky úveru spolu s dohodnutými úrokmi za poskytnutie peňažných prostriedkov v dojednaných lehotách. V prípade omeškania so splnením tejto povinnosti je v súlade s ust. § 369 Obchodného zákonníka žalobca ako veriteľ oprávnený požadovať aj úroky z omeškania vo výške, aká bola v zmluve dohodnutá, pričom konštatoval súd prvej inštancie, že nepovažoval dohodnutú výšku úrokov z omeškania za neprimerane vysokú a táto zodpovedá riziku, ktoré banka preberá za splatenie úveru pri poskytovaní úveru podnikateľovi, ktorého platobná schopnosť závisí od výsledkov jeho podnikania.
18. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalobcovi v konaní priznal plnú náhradu trov konania, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie samostatným uznesením.
19. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali v zákonnej lehote odvolania žalovaní, ktorí navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu zamietol alebo zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. Odvolanie odôvodnili tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým tvrdeniam /§ 365 ods. 1 písm. f) C.s.p./ a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci /§ 365 ods. 1 písm. h) C.s.p./. Namietali, že súd prvej inštancie nezohľadnil všetky špecifiká a okolnosti veci, keďže žalovaní sa nachádzajú v slabšom a horšom postavení voči žalobcovi. Súd prvej inštancie porušil ich právo na spravodlivý proces, keď nezohľadnil žiadosť žalovaného v 1. rade o odročenie pojednávania, ktorý ako živiteľ rodiny bol pracovne odcestovaný v zahraničí, pričom sa jednalo o prvé pojednávanie. Žalovaní mali byť v konaní vypočutí, čo aj navrhli. Priznaný úrok z omeškania v sadzbe 25 % ročne nie je a nebol procesne vyriešený, tento je v rozpore so zákonom a prieči sa dobrým mravom. Zmluvný vzťah strán vykazuje značnú nerovnováhu v neprospech žalovaných ako spotrebiteľov. Zmluva bola uzatvorená na základe nekalých praktík a boli do nej včlenené neprijateľné podmienky, teda žalobca porušil § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Zmluva bola uzatvorená aj v rozpore so smernicou Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, podľa ktorej je dodávateľ povinný poskytnúť odbornú pomoc, čo sa nestalo. Žalobca poskytol úver bez ohľadu na to, či si overil schopnosť jeho splácania. Žalobca uplatnil zaplatenie toho, čo nemožno vnímať inak, ako úžeru. Podľa ustálenej súdnej praxe je v rozpore so zákonom a dobrými mravmi, ak si žalobca účtuje poplatok za poskytnutie úveru, žiada neprimerane vysoký úrok. Žalovaní poukázali na viaceré rozhodnutia v spotrebiteľských veciach (rozsudky Krajského súdu v Prešove, sp.zn. 3Co/151/2013, sp.zn. 18Co/109/2011, nález ÚS SR sp.zn. PL. ÚS 16/95). Ďalej žalovaní zotrvali na svojich tvrdeniach uvádzaných v konaní na súde prvej inštancie, že došlo k úhrade väčšej časti pohľadávky ako bola uplatnená a oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti z 20.1.2023 neobsahovalo špecifikáciu konkrétnej splátky, pre ktorú došlo k zosplatneniu úveru (rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, sp.zn. 7CoCsp/14/2021), čo spôsobuje jeho absolútnu neplatnosť podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalovaní označili dôkaz – ich výsluch. Napokon žalovaní poukázali na ustanovenia § 2 písm. a) a b) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého sa zmluvný vzťah medzi stranami považuje za spotrebiteľský, na ustanovenie § 12 ods. 1 ZDD v znení do 31.12.2007 a nález ÚS SR, sp.zn. III. ÚS 107/07.
20. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniam žalovaných uviedol, že považuje rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny. Poukázal, že celá odvolacia argumentácia žalovaných je postavená na ich domnelom
spotrebiteľskom postavení, ktoré však nemá reálny základ. Súd prvej inštancie správne vysvetlil dôvody, pre ktoré sa na žalovaných spotrebiteľská ochrana nevzťahuje, to všetko s prihliadnutím na ustálenú rozhodovaciu prax súdov. Žalovaní kvalifikovane nepopreli výšku žalovanej sumy, keď neuviedli žiadne vlastné skutkové tvrdenia o tom, v akej výške by podľa nich mal byť správny zostatok úveru, resp. nepreukázali, aká časť úveru bola z ich strany uhradená. Súd prvej inštancie správne považoval výšku zmluvných úrokov z omeškania za primeranú. Žalovaní vedeli o pojednávaní v dostatočnom časovom predstihu a teda, pokiaľ sa chceli pojednávania zúčastniť, mali si svoje osobné veci zorganizovať tak, aby sa pojednávania zúčastnili, prípadne si na toto pojednávanie ustanoviť právneho zástupcu. To, že sa žalovaný v 1. rade dlhodobo pracovne zdržiava v zahraničí potom nie je dôvodom na to, aby súd pojednávanie odročil, osobitne keď svoju žiadosť súdu doručil len jeden pracovný deň pred pojednávaním (v piatok). Takéto konanie žalovaného potom podľa ustálenej rozhodovacej praxe nie je dôvodom na odročenie pojednávania. Žalovaným bola poskytnutá možnosť sa vyjadriť tak k samotnej žalobe ako aj ku všetkým ostatným podaniam a tvrdeniam žalobcu. Zároveň im bola zo strany súdu poskytnutá možnosť sa zúčastniť na nariadenom pojednávaní, o čom boli riadne a včas upovedomení. To, že svoje procesné práva nevyužili, potom nezakladá akékoľvek odňatie možnosti konať pred súdom. Zároveň na pojednávaní ani neodzneli žiadne nové argumenty, ku ktorým by žalovaní nemali možnosť už sa skôr vyjadriť.
21. Žalovaní v odvolacej replike zotrvali na svojej argumentácii uvádzanej v priebehu konania a podaných odvolaniach.
22. Žalobca v odvolacej duplike uviedol, že sa k odvolacej replike žalovaných nebude vyjadrovať, keďže v nej nie sú uvedené žiadne nové a relevantné okolnosti.
23. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolania žalovaných, ktoré boli podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 C.s.p. Odvolania prejednal podľa § 379 - § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolania žalovaných nie sú dôvodné.
24. Žalovaní podanie odvolaní odôvodnili dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) C.s.p. Odvolací súd zastáva názor, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.
25. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 C.s.p. odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 C.s.p. oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.
26. Z hľadiska procesnej ekonómie odvolací súd primárne upriamuje pozornosť žalovaných na zodpovednosť odvolateľa za vymedzenie svojich odvolacích dôvodov a na to nadväzujúcu principiálnu viazanosť odvolacieho súdu takto formulovanými dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C.s.p.). Odvolací súd nemôže (princíp rovnosti sporových strán a princíp kontradiktórnosti súdneho konania) za odvolateľa (resp. za sporovú stranu) z vlastnej iniciatívy dotvoriť/vymyslieť právnu argumentáciu slúžiacu na spochybnenie záverov súdu prvej inštancie.
27. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 191 C.s.p., na základe týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých založil aj svoje rozhodnutie, na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia správnych predpisov a tieto aj správne vyložil, pričom nebolo zistené, že by svojim procesným postupom znemožnil odvolateľom uskutočňovať im patriace procesné práva.
28. Odvolací súd preto odkazuje na vecne správne a zákonné dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa stotožňuje, keďže ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci. Ani odvolacie námietky žalovaných nemali vplyv na vecnú správnosť rozsudku a nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku, keďže žalovaní v odvolaní uvádzajú tvrdenia, ktoré uviedli pred súdom prvej inštancie a s ktorými sa súd prvej inštancie správne vysporiadal.
29. Aj keď základom rozhodnutia odvolacieho súdu je aplikácia ustanovenia § 387 ods. 2 C.s.p., keďže sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto na jeho skutkové a právne závery odkazuje,
považuje za potrebné na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolacím dôvodom žalovaných uviesť nasledovné:
30. Z obsahu odvolania v zásade vyplýva, že žalovaní nesúhlasia s právnymi závermi súdu prvej inštancie. Skutočnosť, že žalovaní mali na vec odlišný názor a že rozhodnutie súdu prvej inštancie nebolo odôvodnené podľa ich predstáv, nie je dostačujúcou bázou pre tvrdenia o nepreskúmateľnosti napádaného rozhodnutia a existencii vady v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p.
31. Odvolací súd pritom udáva, že právo na súdnu ochranu nie je právom na úspech v súdnom konaní (občianskoprávnom spore).
32. Podľa článku 8 C.s.p., strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.
33. Podľa § 149 C.s.p., prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.
34. Základnou procesnou povinnosťou sporových strán je povinnosť uviesť skutkové tvrdenia podstatné pre rozhodnutie vo veci a povinnosť označiť a doložiť dôkazy na preukázanie týchto tvrdení. Žalobca je povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré opodstatňujú jeho porušené alebo ohrozené právo alebo právom chránený záujem a žalovaný je povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré právo žalobcu vylučujú. Dokazovať je povinný každý, kto v spore niečo tvrdí.
35. Podľa § 151 ods. 1 a 2 C.s.p., skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.
36. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že skutkové tvrdenie sa považuje za nesporné, ak protistrana vyhlási, že je pravdivé, alebo ak sa aplikuje právna domnienka uvedená v uvedenom ustanovení, podľa ktorej platí, že skutkové tvrdenie je nesporné, ak ho protistrana nepoprela vôbec alebo ak ho síce poprela, ale neúčinne. Pre popretie skutkových tvrdení platia rovnaké požiadavky ako pre predkladanie skutkových tvrdení, to znamená, že strana musí nielen popierať tvrdenia protistrany, ale musí uviesť vlastné tvrdenia a tieto musí preukázať, resp. predložiť alebo navrhnúť dôkazy na preukázanie týchto svojich tvrdení, inak sa takéto popretie považuje za neúčinné.
37. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý zaviazal žalovaných na úhradu žalobcom uplatnenej pohľadávky 14.566,84 eur s príslušenstvom, titulom vrátenia poskytnutého úveru pre žalovaného v 1. rade, ktorá pohľadávka bola zabezpečená ručením žalovaného v 2. rade ako manželky žalovaného v 1. rade. a závislý výrok o trovách konania.
38. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobca ako veriteľ na základe úverovej zmluvy v znení jej dodatkov poskytol pre žalovaného v 1. rade peňažné prostriedky, ktorých návratnosť bola zabezpečená ručením žalovaného v 2. rade a žalovaný v 1. rade sa dostal so splácaním úveru do omeškania, v dôsledku čoho žalobca úver zosplatnil a dlžnú pohľadávku uplatnil v súdnom konaní.
39. Žalobca v konaní svojimi substancovanými tvrdeniami, ktoré žalovaní účinne nepopreli a listinnými dôkazmi preukázal, že žalovaný v 1. rade sa dostal so splácaním poskytnutého úveru do meškania, čo vyplýva z ním predloženého výpisu z úverového účtu žalovaného v 1. rade /č.l. 53 – 54 spisu/, kde je uvedená presná špecifikácia jednotlivých splátok úveru, dátum ich splatnosti, ako aj úhrad, ktoré realizoval žalovaný v 1. rade. Zároveň z neho vyplýva výška dlžnej istiny, úrokov a poplatkov. Žalobca v súlade so zmluvnými dojednaniami úverovej zmluvy pre tento prípad neplnenia úver predčasne zosplatnil podaním z 20.1.2023 /č.l. 16 – 17 spisu/, kde je vyčíslená aktuálnu výška pohľadávky voči dlžníkovi. Uvedené zosplatnenie bolo doručené žalovaným.
40. Žalovaní síce v konaní namietali, že výška uplatnenej pohľadávky nezodpovedá úverovému dlhu, tieto tvrdenia žiadnym spôsobom bližšie nešpecifikovali a ani nepreukázali. Teda neuviedli vlastné skutkové tvrdenia o tom, že plnili žalobcovi viac ako je výška uplatnenej pohľadávky.
41. Medzi stranami bolo sporné, či žalovaní vystupovali vo vzťahu k žalobcovi ako veriteľovi ako spotrebiteľ, ktorému Občiansky zákonník a Zákon o ochrane spotrebiteľa priznáva silnejšiu ochranu v úverových vzťahoch ako v prípade iných ako spotrebiteľských subjektov. Žalobca v priebehu konania zotrval na svojich tvrdeniach, že žalovanému v 1. rade poskytol úver ako podnikateľovi – fyzickej osobe, ktorý nevystupoval ako spotrebiteľ a preto sa na neho ochrana vzťahujúca na spotrebiteľov nevzťahuje. Žalovaní konkrétne skutočnosti, na základe ktorých by im svedčil status spotrebiteľa neuviedli, v konaní iba poukazovali na jednotlivé rozhodnutia súdov v tzv. spotrebiteľských veciach.
42. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
43. Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
44. Podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
45. Podobná definícia spotrebiteľa je vymedzená aj v § 2 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Podľa citovaného ustanovenia spotrebiteľ sa rozumie fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania.
46. Odvolací súd považoval v spore za rozhodujúce, že v predmetnej úverovej zmluve, podľa ktorej sa žalobca ako veriteľ, zaviazal poskytnúť žalovanému v 1. rade ako dlžníkovi investičný úver, teda na účely výkonu jeho podnikateľskej činnosti, preto žalovaný v 1. rade vystupoval ako podnikateľský subjekt, čo vyplýva aj z textu zmluvy, pri označení žalovaného v 1. rade je uvedený údaj o jeho evidencii v živnostenskom registri a uvedené aj jeho IČO.
47. Ani uvedenie ďalších údajov ako rodné číslo žalovaného v 1. rade, nemožno bez ďalšieho považovať, že ide o fyzickú osobu – spotrebiteľa, keďže v prípade uvedenia takýchto údajov u fyzickej osoby – podnikateľa si žalobca zabezpečuje dostatočnú identifikáciu zmluvných partnerov do budúcna, v prípade zániku ich podnikateľskej činnosti, keďže údaj o rodnom čísle slúži ako nezameniteľný identifikátor fyzických osôb.
48. Žalovaní žiadne dôkazy o tom, že uzatvorili úverovú zmluvu a dohodu o ručení ako spotrebitelia nepredložili a za tejto dôkaznej situácie súd prvej inštancie nemohol dospieť k inému záveru, než ktorý bol prejavený v písomnej zmluve podpísanej samotnými žalovanými. Je potrebné si uvedomiť to, že nie je dôležité na aký účel v skutočnosti dlžník peniaze použil (teda či na súkromný účel), ale rozhodujúce je to, na aký účel bol úver poskytnutý a či dlžník uzatváral úverovú zmluvu ako podnikateľ, keďže veriteľ nemá možnosť overiť, na čo skutočne dlžník úver použil a teda musí byť chránená jeho dobrá viera vyplývajúca z dohody s dlžníkom o účele poskytnutia úveru.
49. Podľa európskej judikatúry je potrebné chrániť dobrú vieru dodávateľa pri zmluvnom vzťahu s osobou, ktorá sa domáha priznania statusu spotrebiteľa. Napr. z rozsudku Súdneho dvora EÚ C-464/01 z 20.1.2005 vo veci Johann Gruber proti Bay Wa AG vyplýva, že súd za účelom posúdenia charakteru zmluvy (či ide o spotrebiteľskú zmluvu) musí zohľadniť všetky rozhodujúce skutkové okolnosti, ktoré objektívne vyplývajú zo spisu. Nie je potrebné zohľadňovať okolnosti, o ktorých mohol druhý účastník zmluvy vedieť pri uzatváraní zmluvy, s výnimkou prípadu, ak sa osoba, ktorá sa dovoláva postavenia spotrebiteľa, správala tak, že u druhého účastníka zmluvy mohla oprávnene vzbudiť dojem, že koná na podnikateľské účely.
50. Súd prvej inštancie preto dospel k správnemu záveru, ak vzťah medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade z úverovej zmluvy právne posúdil ako obchodnoprávny podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ktorý bol zabezpečený ručením žalovaného v 2. rade podľa § 303 Obchodného zákonníka, čiže v predmetnom zmluvnom vzťahu nevystupuje ani žalovaný v 2. rade ako spotrebiteľ a ani sa na neho ako ručiteľa nevzťahuje ochrana v zmysle právnej úpravy ochrany spotrebiteľa, keďže zabezpečovacie záväzky sa zásadne spravujú režimom hlavného záväzku, čo vyplýva z ich
akcesorickej povahy (§ 261 ods. 7 Obchodného zákonníka). Zároveň žalovaný v 2. rade má úzke väzby na žalovaného v 1. rade, keďže títo sú manželia.
51. Odvolací súd sa nestotožňuje ani s námietkou žalovaných, že zosplatnenie úveru žalobcom je absolútne neplatný právny úkon, pre absenciu špecifikácie konkrétnej splátky, pre ktorú došlo k jeho zosplatneniu, keďže ako bolo uvedené vyššie, na žalovaných nemožno prihliadať ako na spotrebiteľov a preto nimi uvádzaná judikatúra o ochrane spotrebiteľa je nepoužiteľná v spore, keďže na nich nedopadá. V oznámení o vyhlásení mimoriadnej splatnosti z 20.1.2023 bola žalovaným oznámená výška dlhu žalovaného v 1. rade z úveru k 19.1.2023, teda ho nemožno považovať za neurčitý právny úkon podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
52. Uvedené rovnako platí k námietkam žalovaných voči uplatneným úrokom a úrokom z omeškania, ktoré považovali žalovaní za neprimerané, resp. úžernícke. Žalovaný v 1. rade ako úverový dlžník sa zaviazal za poskytnutý úver zaplatiť dohodnuté úroky, čo je plne v súlade s § 497 Obchodného zákonníka. Sadzba úrokov ako aj úrokov z omeškania bola medzi stranami úverovej zmluve dohodnutá, táto ani podľa odvolacieho súdu nie je neprimeraná, keďže táto predstavuje iba dvojnásobok zákonných úrokov z omeškania, teda zodpovedá riziku banky ako veriteľa pre prípad, že sa dlžník dostane s nesplácaním úveru do omeškania. Pritom je potrebné rešpektovať zmluvnú voľnosť strán.
53. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie preto nezistil žiaden dôvod absolútnej neplatnosti úverovej zmluvy ako aj rozpor s § 265 Obchodného zákonníka, ktorý vylučuje ochranu výkonu práva, ktoré je v rozpore zo zásadou poctivého obchodného styku.
54. K námietke žalovaných, že priznaný úrok z omeškania „nebol procesne vyriešený“ odvolací súd udáva, že žalobca je pánom sporu (dominus litis), pretože on podáva žalobu, v ktorej označí predmet sporu. Žalobcovi však nebráni a je to aj v súlade s procesným postupom, aby v priebehu konania rozšíril už uplatnený nárok, čo umožňuje ustanovenie § 140 ods. 1 C.s.p. Žalobca v podaní z 20.3.2024 (replike) uplatnil dohodnutú úrokovú sadzbu pri úrokoch z omeškania 25 % ročne, oproti pôvodne uplatnenej úrokovej sadzbe 11,50 % ročne v žalobe, k čomu sa žalovaní aj vyjadrili v duplike a súd prvej inštancie túto zmenu pripustil uznesením z 12.8.2024, ktoré doručil žalovaným do vlastných rúk. Teda bol zachovaný procesný postup stanovený C.s.p.
55. Odvolací súd vo všeobecnosti k námietke ohľadom nesprávnych skutkových zistení súdu prvej inštancie uvádza, že ak žalovaní v podanom odvolaní namietali skutkové závery súdu prvej inštancie, ich námietka vo svojej podstate smeruje voči výsledkom hodnotenia vykonaných dôkazov zo strany súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.09.2011, sp. zn. 3Cdo 204/2009, v zmysle ktorého ...„dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo (§ 191 ods. 1 C.s.p.)“. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami a právnymi názormi strán sporu (I. ÚS 50/04). Odvolací súd nezistil taký postup súdu prvej inštancie, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie uvedeného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie sa opieralo o nesporné tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom konaní a vychádzalo zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav veci.
56. Záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie 14.566,84 eur s príslušenstvom voči žalovanému v 1. rade ako úverovému dlžníkovi a žalovanému v 2. rade ako ručiteľovi je preto správny.
57. Odvolací súd konštatuje, že sa stotožňuje s procesným postupom a odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v súvislosti s neodročením pojednávania nariadeného na deň 12.8.2024, nakoľko tieto boli zákonné a vecne správne.
58. Podľa § 183 ods. 1 vety druhej C.s.p., odročenie pojednávania je možné aj na návrh strany sporu alebo jej zástupcu. Odročenie pojednávania prichádza do úvahy len z dôležitého dôvodu, t. j. ak sa strana sporu alebo jej zástupca z dôležitých dôvodov nemôžu dostaviť na pojednávanie a zároveň od nich nemožno spravodlivo požadovať, aby sa na pojednávaní dali zastúpiť.
59. Dôležitý dôvod môže byť vyvodzovaný len zo skutočnosti, ktorá je vo vzťahu k súdnemu konaniu a nariadenému pojednávaniu so zreteľom na všetky okolnosti vážna (svojou povahou znemožňujúca každej strane sporu za rovnakých okolností účasť na súdnom pojednávaní), súčasne nepredvídateľná (všeobecne prijímaná ako nepredvídateľná), neodvrátiteľná (neumožňujúca strane sporu prijať opatrenie prekonávajúce príčinu neúčasti na pojednávaní) a náhla (ŠTEVČEK, M. a kol. Civilný sporový poriadok. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2022, s. 734, marg. č. 4.).
60. V posudzovanej veci žalovaný v 1. rade svoju neúčasť ospravedlňoval tým, že pracuje v zahraničí a v čase pojednávania sa nebude nachádzať na území SR. Tieto tvrdenia súdu prvej inštancie a ani v odvolacom konaní žiadnym spôsobom nepreukázal. Zároveň bez ďalšieho nejde o dôležitý dôvod na odročenie pojednávania, pretože nebol založený na objektívnej prekážke, ktorá by bránila strane zúčastniť sa pojednávania, keďže plnenie pracovných povinností u žalovaného v 1. rade je prakticky každodenná povinnosť spojená s jeho podnikateľskou činnosťou, pričom žalovaný v 1. rade mal dostatok času na prípravu pojednávania a zabezpečenie svojej účasti na ňom, prípadne na účely súdneho sporu splnomocniť zástupcu, ktorý koná v jeho mene (advokáta). Teda možno uzavrieť, že žiadosť žalovaného v 1. rade o odročenie pojednávania neobsahovala uvedenie takých skutočností, že by ju bolo možné považovať za obsahujúcu dôležitý dôvod odročenia pojednávania. Ak sa teda žalovaný v 1. rade chcel na pojednávaní zúčastniť, mal si zariadiť svoj pracovný program tak, aby mu to umožňoval. Nemožnosť účasti z dôležitého dôvodu (aj kedy bola náležite tvrdená a preukázaná) by v danom prípade nebola dôvodom na odročenie pojednávania.
61. Odvolací súd teda uzatvára, že neboli splnené zákonné podmienky na vyhovenie žiadosti žalovaného v 1. rade o odročenie pojednávania vytýčeného na 12.8.2024. Súd prvej inštancie o tejto skutočnosti informoval žalovaného v 1. rade ihneď, ako to bolo možné, keď na žiadosť o odročenie pojednávania doručenú dňa 9.8.2024 reagoval v ten istý deň, a to snahou o telefonické vyrozumenie o posúdení jeho žiadosti /č.l. 88 spisu/. Bola tak splnená povinnosť súdu prvej inštancie stanovená § 183 ods. 4 C.s.p.
62. Súd prvej inštancie správne vykonal pojednávanie vo veci a v súlade s princípom rýchlosti a hospodárnosti konania už na tomto prvom pojednávaní rozhodol vo veci. Odvolací dôvod týkajúci sa nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie, ktorým by došlo k znemožneniu žalovanému v 1. rade a žalovanému v 2. rade (ktorý o odročenie pojednávania ani nežiadal), aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces (odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.) tak nebol naplnený.
63. Je potrebné v tejto súvislosti poukázať, že žalovaným bol v priebehu sporového konania na súde prvej inštancie vytvorený dostatočný priestor, aby sa podrobne vyjadrili k žalobe žalobcu a jeho následnému vyjadreniu vo veci, ktoré im bolo doručené, pričom žalobca na nariadenom pojednávaní v podstatnej miere už len zopakoval argumentáciu obsiahnutú v jeho písomných podaniach. Žalovaní boli v zmysle § 153 ods. 1 C.s.p. povinní uviesť všetko, čo chceli v rámci prostriedkov procesnej obrany uplatniť včas, teda v zásade v prvom vyjadrení k žalobe, prípadne v žalobnej duplike.
64. Výsluch žalovaných nie je možné vnímať ako výsluch svedka, teda tretej osoby. V civilnom sporovom konaní je výsluch strany iba podporným dôkazom. Vyplýva to z dikcie § 195 ods. 1 C.s.p., podľa ktorej výsluch strany môže súd vykonať vtedy, ak tvrdenú skutočnosť nemožno preukázať inak.
65. Procesné práva žalovaných (vrátane prerokovania veci v ich prítomnosti) preto mali a mohli byť vykonávané na pojednávaní dňa 12.8.2024, ktorí sa pojednávania bez existencie akéhokoľvek objektívneho dôvodu nezúčastnili. Odvolací súd preto dospel k záveru, že za týchto okolností boli splnené podmienky na uskutočnenie pojednávania v neprítomnosti žalovaných. Právo žalovaných na prerokovanie veci v ich prítomnosti tak zo strany súdu prvej inštancie porušené nebolo, keďže toto právo sami nevyužili.
66. Odvolací súd preto dospel k záveru, že súd prvej inštancie rozhodol správne, ak zaviazal žalovaných na úhradu peňažnej pohľadávky 14.566,84 eur s príslušenstvom, keďže žalovaní sa dostali s úhradou dlhu do omeškania, čo žalovaní ani nerozporovali, vrátane povinnosti uhradiť žalobcovi paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka a § 2 Nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z. vo výške 40,- eur.
67. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom prvom výroku ako vecne správny. Taktiež potvrdil ako vecne správny výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania, ktorým súd prvej inštancie priznal žalobcovi proti žalovaným nárok na náhradu trov konania podľa pomeru úspechu a to v rozsahu 100 %.
68. O trovách tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý bol v tomto odvolacom konaní úspešný priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania, ktoré sú povinní nahradiť neúspešní žalovaní. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
69. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení § 419 C.s.p.
Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 C.s.p.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 C.s.p., ak má dovolateľ sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) C.s.p.
V dovolaní podľa § 428 C.s.p. sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).