Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_12CoP-119-2025.pdf
PDF · 121.8 KB
Case nature
Area
Subarea
12CoP/119/2025
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Rapčanovej a sudcov Mgr. Silvie Tisovej a Mgr. Petra Straku, vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom ako otec, zastúpená: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Banská Štiavnica, ako kolíznym opatrovníkom, dieťa rodičov - matka B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. E. XXX, t. č. F. X, G. H. a otec: E. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. E. XXX, o zvýšenie výživného, o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 32P/11/2024-116 zo dňa 27. februára 2025, takto
r o z h o d o l :
rozsudok okresného súdu vo výrokoch I., II. a III. m e n í tak, že zvyšuje vyživovaciu povinnosť matky na maloletú A. B., nar. XX.XX.XXXX, z doterajšej výšky 30 % zo sumy životného minima podľa osobitného predpisu mesačne na sumu 120 eur mesačne počnúc dňom 18.12.2024, ktorú sumu je matka povinná zasielať k rukám otca maloletého dieťaťa vždy do 15. dňa v mesiaci vopred.
Zročné výživné na maloletú za obdobie od 18.12.2024 do 31.07.2025 v sume 520,67 eur sa povoľuje matke splácať v mesačných splátkach vo výške 30 eur spolu s bežným výživným, počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti tohto rozhodnutia s tým, že nesplnenie jednej splátky má za následok splatnosť celého plnenia.
Týmto rozsudkom sa mení rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 5P/41/2015-19 zo dňa 07.09.2015.
Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Žiar nad Hronom ako súd prvej inštancie (ďalej aj ako „okresný súd“) rozsudkom č. k. 32P/11/2024-116 zo dňa 27. februára 2025 rozhodol tak, že: I. Súd zvyšuje vyživovaciu povinnosť matky B. C., nar. XX.XX.XXXX, na maloletú A. B., nar. XX.XX.XXXX, z doterajšej výšky 30 % zo sumy životného minima podľa osobitného predpisu mesačne na sumu 100 eur mesačne počnúc dňom 18.12.2024, ktorú sumu je matka povinná zasielať k rukám otca maloletého dieťaťa vždy do 15. dňa v mesiaci vopred. II. Zročné výživné na maloletú A. B., nar. XX.XX.XXXX, za obdobie od 18.12.2024 do 28.02.2025 v sume 245,16 eura sa matka zaväzuje splácať v mesačných splátkach vo výške 30 eur spolu s bežným výživným k rukám otca s tým, že nesplnenie jednej splátky má za následok splatnosť celého plnenia. III. Týmto rozsudkom sa mení rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 5P/41/2015-19 zo dňa 07.09.2015. IV. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. 1.1 Rozhodnutie odôvodnil tým, že návrhom doručeným súdu dňa 18.12.2024 sa otec domáhal zvýšenia vyživovacej povinnosti matky zo sumy 30 % zo sumy životného minima na sumu 250,- eur mesačne
počnúc dňom podania návrhu, ktoré výživné je matka povinná zasielať vždy do 25. dňa v mesiaci vopred k rukám otca. 1.2 V danom prípade súd zistil, že od poslednej úpravy výživného došlo k zmene pomerov tak na strane dieťaťa, i oboch jeho rodičov. Naposledy bola vyživovacia povinnosť upravená rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 5P/41/2015-19 zo dňa 07.09.2015, kedy došlo k schváleniu rodičovskej dohody, v zmysle ktorej okrem iného bola matke uložená povinnosť prispievať na výživu maloletej vo výške 30 % sumy životného minima podľa osobitného predpisu mesačne počnúc právoplatnosťou rozhodnutia, ktorý rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 21.09.2015. V čase poslednej úpravy výživného mala maloletá 6 rokov a navštevovala predškolské zariadenie, v súčasnosti má 16 rokov a študuje na strednej škole mimo miesta bydliska (G. G.), pričom cez týždeň býva na internáte. Od poslednej úpravy výživného došlo jednoznačne nielen k zvýšeniu životných nákladov, na čo súd podľa § 78 ods. 3 Zákona o rodine prihliadol, ale aj k zvýšeniu nákladov na výživu maloletej. Za uvedenú dobu, odkedy nebola zvýšená vyživovacia povinnosť, maloletá vyrástla, je potrebné viac finančných prostriedkov na úhradu jej odôvodnených potrieb. Od posledného rozhodnutia o výživnom prešla doba 10 rokov, čo možno v súdnej praxi považovať za dobu, kedy, pokiaľ sa nezmenia pomery na strane účastníkov, možno rozhodovať o zvýšení vyživovacej povinnosti z dôvodu, že sa zmenil fyzický stav dieťaťa v tom, že toto dospieva. U otca došlo k zmene pomerov v tom, že v súčasnosti má okrem invalidného dôchodku (244 eur) príjem z práce vykonávanej na dohodu vo výške 375 eur mesačne. Zvýšili sa tiež jeho výdavky na bývanie. Na strane matky došlo rovnako k zmene pomerov, keď za posudzované obdobie jedného roka spätne od podania návrhu matka pracovala ako čašníčka na dohodu (do októbra 2024). V súvislosti s jej príjmom za toto obdobie súd uviedol, že mzdové listy matky za rok 2024 nepreukazujú jej skutočné príjmy za toto obdobie, čo potvrdila i na pojednávaní sama matka, keď uviedla, že výplatu dostáva „na ruku“. Súd žiadal, aby matka preukázala jej skutočné príjmy v roku 2024, keď uviedla, že to, koľko dostáva „na ruku“, si zapisovala doma, avšak matka do rozhodnutia súdu nepreukázala skutočné príjmy, ktoré v roku 2024 mala. Od októbra 2024 je evidovaná ako uchádzačka o zamestnanie na ÚPSVaR a poberá dávku v hmotnej núdzi 375 eur mesačne. V súvislosti s nezamestnanosťou matky súd uviedol, že od októbra 2024 si až do rozhodnutia nenašla prácu, čo odôvodňovala tým, že mimo sezóny je problém si nájsť prácu. S uvedeným vysvetlením sa súd nestotožnil, pretože mal za to, že obdobie takmer pol roka je dostatočne dlhým na nájdenie si novej práce. Matka v minulosti pracovala v gastro sektore, pričom takýchto pracovných pozícií je v mieste bydliska matky dostatok aj počas zimného obdobia. Navyše, nič nebránilo matke nájsť si prácu aj v inej oblasti ako pozícia čašník, ktorých je v mieste bydliska dostatok. Matka súdu nepreukázala, že si aktívne hľadá prácu a vynakladá všetko úsilie na to, aby si zabezpečila príjem pre plnenie si vyživovacej povinnosti voči maloletej. Súd mal teda za to, že matka sa k svojej zákonnej povinnosti vyživovať svoje maloleté dieťa stavia nezodpovedne, keď namiesto nájdenia si zamestnania a zabezpečenia príjmu, z ktorého by mohla hradiť vyživovaciu povinnosť, poberá dávku v hmotnej núdzi, ktorá nepostačuje na riadne plnenie jej vyživovacej povinnosti. Vychádzajúc z uvedeného dospel súd k záveru, že je v zárobkových možnostiach a schopnostiach matky dosahovať taký príjem, z ktorého môže platiť výživné v sume vyššej ako je minimálne výživné a rovnako v sume vyššej ako je 50 eur mesačne, ktoré sama navrhovala. Vzhľadom na uvedené vychádzal z potencionálneho príjmu, ktorý by mohla dosiahnuť, ak by sa riadne zamestnala a to vo výške minimálnej mzdy (816 eur v hrubom, 663 eur v čistom), ktorý by dosahovala na každej pracovnej pozícii, aj na pozícii kvalifikačne náročnosťou nízkej. Súd mal za to, že pokiaľ by matka riadne pracovala, je v jej možnostiach a schopnostiach platiť výživné na maloleté dieťa vo výške 100 eur mesačne. Po odpočítaní výdavkov matky od uvedeného potenciálneho príjmu (663 eur - 300 eur - 150 eur - 10 eur = 203 eur) by matke zostal dostatok finančných prostriedkov na hradenie výživného na maloletú vo výške 100 eur a taktiež plnenie jej druhej vyživovacej povinnosti. Súd nezohľadnil matkou tvrdené exekúcie (T-mobile, Dôvera), ktoré jednak nepreukázala, ani nekonkretizovala ich výšku a rovnako tieto nemôžu byť na úkor platenia výživného na maloleté dieťa. Výšku vyživovacej povinnosti v sume 100 eur mesačne považoval za primeranú potencionálnym zárobkovým možnostiam a schopnostiam matky a jej celkovým pomerom, hoci vzhľadom na potreby maloletej by bolo dôvodné zvýšiť výživné aj na vyššiu sumu. Súd však neprimerane vysokým výživným vzhľadom k možnostiam matky, ktorá má okrem maloletej aj vyživovaciu povinnosť na syna A., nemieni u matky zhoršiť jej už nateraz nepriaznivú finančnú situáciu a privodiť jej trestnoprávne následky v dôsledku nemožnosti si plniť vyživovaciu povinnosť. Takýto postup súdu by nebol v záujme dieťaťa. Z tohto dôvodu, hoci potreby maloletej by odôvodňovali i stanovenie vyššieho výživného, dospel k záveru, že nateraz stanoveného zvýšenie na sumu 100 eur mesačne je dostačujúcim na pokrytie najzákladnejších potrieb dieťaťa ako sú strava, internát, cestovné do školy, či ošatenie, pričom takto stanoveným výživným nebude ohrozená ani vyživovacia povinnosť matky na jej
ďalšie dieťa, ani hradenie základných životných potrieb matky ako je strava, nájom + energie. Súd tiež v tejto súvislosti poukázal na tzv. tabuľkové výživné stanovené Metodikou pre výpočet výživného rodičov k deťom vypracovanou Ministerstvom spravodlivosti SR, ktorá má odporúčací charakter, pričom z tohto tabuľkového výživného v prípade rodiča s dvoma maloletými deťmi by malo výživné na maloleté dieťa na strednej škole predstavovať 18 % z príjmu rodiča. Po prepočte potenciálneho čistého príjmu matky 663 eur by tabuľkové výživné na maloletú malo byť vo výške 119 eur. Súdom stanovené zvýšené výživné na sumu 100 eur sa k tejto sume približuje, pričom prihliadol aj na aktuálnu finančnú situáciu matky. Otec poskytuje maloletej primárnu rodičovskú osobnú starostlivosť. Všetky uvedené výdavky, ktoré otec v priebehu konania špecifikoval, zodpovedajú potrebám a nárokom maloletého dieťaťa primerane jeho veku. Zdôraznil, že dlhšie časové obdobie to bol práve otec, ktorý plnil vyživovaciu povinnosť na maloletú vo väčšej miere ako matka, preto je čas, aby prevzala zodpovednosť za výživu svojej dcéry a vyššou mierou sa podieľala na jej výžive. Pri stanovení zvýšenia vyživovacej povinnosti tiež zohľadnil tú skutočnosť, že medzi rodičmi došlo pred podaním návrhu k uzatvoreniu mimosúdnej dohody o zvýšení vyživovacej povinnosti na sumu 100 eur mesačne. Je teda zrejmé, že zárobkové možnosti matky v čase uzatvorenia tejto dohody jej objektívne umožňovali plniť si takto dohodnutú vyživovaciu povinnosť. Nakoniec i sama matka na pojednávaní súhlasila s vyživovacou povinnosťou v sume 100,- eur mesačne pokiaľ sa zamestná, pričom matke nebránia žiadne objektívne dôvody a vážne okolnosti nájsť si prácu. Čo sa týka námietky matky, že otec sa venuje gamblerstvu, súd uviedol, že matka toto svoje tvrdenie žiadnym spôsobom nepreukázala. Maloletá mala vždy uhradené a zabezpečené svoje potreby. Otec preukázal riadne uskutočňovanie platieb za internát, pracovné oblečenie, zubára a pod. Preto tvrdenie matky o gamblerstve otca, pri ktorom míňa peňažné prostriedky hradené matkou titulom výživného, považoval len za ničím nepreukázané tvrdenie. 1.3 Pri rozhodovaní súd vychádzal z ust. § 26, § 62 ods. 1, 2, 4, 5, § 75 ods. 1, § 78 ods. 1, 3 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákona o rodine“). 1.4 Priznal aj zameškané (zročné) výživné za obdobie od podania návrhu dňa 18.12.2024 do 28.02.2025, ktoré predstavuje sumu 245,16 eur a pozostáva zo sumy, o ktorú bolo zvýšené mesačné výživné. Súd zároveň matke vzhľadom na jej finančné pomery povolil zročné výživné splácať v mesačných splátkach po 30 eur spolu s bežným výživným s tým, že nesplnenie jednej splátky má za následok splatnosť celého plnenia. 1.5 O trovách konania súd rozhodol podľa § 52 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“), podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, pretože nezistil žiadne okolnosti, ktoré by odôvodňovali priznanie náhrady trov konania a súčasne ani žiaden z účastníkov náhradu trov konania nežiadal priznať.
2. Proti rozsudku okresného súdu podal otec odvolanie zo dňa 25.03.2025. 2.1 V odvolaní uviedol, že súd rozhodol napriek tomu, že požadoval určiť výšku výživného v sume 250 eur mesačne, počnúc dňom podania návrhu na súd, no vo zvyšnej časti jeho návrh nezamietol. Okrem toho rozsudok považuje za nezákonný a nespravodlivý a je presvedčený o tom, že je v schopnostiach a možnostiach matky prispievať výživným, ktoré pre maloleté dieťa požaduje. 2.2 Otec poukázal na to, že posledná úprava výšky vyživovacej povinnosti voči maloletej bola realizovaná rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 5P/41/2015 zo dňa 07.09.2015 a výživné bolo ustálené na 30 % zo sumy životného mimima podľa osobitného predpisu. V čase tohto rozhodovania bola maloletá vo veku 7 rokov a nastupovala do 1. ročníka základnej školy. Od času posledného rozhodovania uplynula doba 10 rokov a za toto obdobie sa výrazným spôsobom a podstatne zmenili potreby na strane maloletej, ktorá fyzicky vyspela a dnes navštevuje vyšší stupeň školy (stredoškolské štúdium) mimo miesta svojho bydliska. Ak by súd aspoň čiastočne akceptoval jeho argumenty uvádzané v konaní, nie je možné, aby určil výšku vyživovacej povinnosti matky voči maloletému dieťaťu v rozsahu 100 eur mesačne, pretože táto suma ani len čiastočne nepokrýva zlomok nevyhnutných potrieb maloletej (bez zohľadnenia ním vynakladaných finančných prostriedkov). Nekorešponduje ani s Metodikou MS SR pri určovaní výživného, v zmysle ktorej je možné určiť výživné pre dieťa, o ktoré ide v konaní v rozsahu 18 % z príjmu matky, ak by súd vychádzal len z minimálnej mzdy, ktorú matka môže dosiahnuť. 2.3 Podľa otca si súd pri určovaní výšky vyživovacej povinnosti matky voči maloletej osvojil len tvrdenia matky o tom, že jej svedčí ďalšia vyživovacia povinnosť voči synovi A., ktorého otec má však tiež zákonnú povinnosť voči tomuto dieťaťu a nielen matka, ako sa to snažila v konaní pred súdom zdôrazňovať. 2.4. Uviedol tiež, že tvrdenia súdu sa vymykajú logike, ak na jednej strane matka je nezamestnaná, poberá dávku v hmotnej núdzi do októbra 2024 pracovala ako čašníčka na tzv. „Dohodu“ a dostávala ako sama uviedla od zamestnávateľa mzdu „na ruku“ a uvádza jej výšku, ktorú súdu nevie žiadnym
spôsobom deklarovať. Pokiaľ by sa takto ako matka v tomto konaní správala každá osoba, ktorej svedčí zákonná vyživovacia povinnosť a svoj príjem z titulu mzdy by súd u nej ustálil vo výške minimálnej mzdy ako to učinil súd, bolo by výhodné príjem súdu v reálnej výške nepreukazovať a v tom prípade podľa rozsudku v tomto konaní by sa smerodajným stal údaj o príjme povinnej osoby na úrovni minimálnej mzdy bez toho, aby súd mal za preukázaný reálny príjem, resp. výšku príjmu, ktorý je povinná osoba schopná dosiahnuť. Podľa matka nevysvetlila pred súdom, prečo je dlhodobo nezamestnaná, prečo a z akého dôvodu ukončila posledný pracovný pomer a z akého dôvodu vzhľadom na svoju kvalifikáciu a možnosť reálne sa zamestnať v regióne, v ktorom žije (G. H. - turistické prostredie), nepracuje. Takto len akcentovala na svoju nepriaznivú situáciu, a to, že je nezamestnanou a má ďalšiu vyživovaciu povinnosť. 2.5 Otec nesúhlasil s tým, že by požadoval výživné v neprimeranej výške nakoľko všetky výdavky na strane dieťaťa, ktoré reprezentujú nevyhnutné potreby ako i výdavky a príjem na jeho strane riadne súdu preukázal predložením listinných dôkazov. Tiež v konaní pred súdom vo vzťahu k matke neuvádzal žiadne nepravdivé tvrdenia k jej osobe ako to tvrdila o ňom, a to pokiaľ ide o údajné gamblerstvo. 2.6 Poukázal tiež na to, že od útleho veku zabezpečoval osobnú starostlivosť o maloletú a od roku 2015 (10 rokov), ani jedenkrát nepožadoval úpravu výšky vyživovacej povinnosti voči maloletej. Dnes je však podstatne iná situácia ako tomu bolo v roku 2015 keďže maloletá študuje na strednej škole a jej potreby sú diametrálne odlišné. Výživné, ktoré súd ustálil na sumu 100 eur pre matku, ani len nepokrýva také výdavky ako sú úhrada internátu a cestovného bez toho, aby boli uspokojené všetky ďalšie potreby dieťaťa (strava, ošatenie, školské potreby, obuv, hygiena, kozmetika, voľnočasové aktivity). Nezohľadňuje ani len infláciu a prirodzený rast výdavkov za obdobie posledných 10 rokov od času posledného rozhodovania. 2.7 Napokon otec vytýkal súdu, že nezohľadňuje v rozsudku, že vyživovacia povinnosť svedčí obom rodičom, žiadnym spôsobom vo svojom rozhodnutí neprihliada na to, že matka dieťaťa v čase posledného rozhodovania bola bez príjmu, aktuálne je znovu bez príjmu, a to napriek tomu, že má možnosť zamestnať sa a len tvrdí, avšak nepreukazuje v konaní, že túto možnosť nemá a vôbec nepreukazuje, či vôbec má záujem pracovať a dosahovať primeraný príjem vo výške, aby si mohla svoju vyživovaciu povinnosť aj plniť. Uviedol, že on sa napriek tomu, že zabezpečuje osobnú starostlivosť o dieťa, snaží dosahovať príjem vo výške, aby mohol zabezpečiť všetky potreby dieťaťa, a to napriek tomu, že jeho pracovná schopnosť je znížená v dôsledku jeho čiastočnej invalidity. Na záver uviedol, že si je vedomý svojej zákonnej vyživovacej povinnosti a túto si riadne plní, avšak nie je reálne v jeho schopnostiach a možnostiach uspokojiť všetky potreby maloletej bez toho, aby sa aj matka primeraným spôsobom podieľala na výživnom vo vzťahu k maloletej. 2.8 Otec navrhol rozsudok okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
3. Kolízny opatrovník vo vyjadrení zo dňa 08.04.2025 uviedol, že súd správne a úplne zistil skutkový stav veci a na základe vykonaného dokazovania dospel k správnemu právnemu posúdeniu veci. Pomery na strane maloletého dieťaťa sa od posledného rozhodovania zmenili, a preto mal za to, že zvýšenie vyživovacej povinnosti matky je dôvodné. Úrad na matku apeloval, aby si intenzívne hľadala prácu, zabezpečila si príjem a mohla tak svojej dcére adekvátne finančne prispievať na uspokojovanie základných životných potrieb. Kolízny opatrovník sa preto stotožnil s rozhodnutím okresného súdu.
4. Matka na odvolanie otca písomne nereagovala.
5. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, (§ 2 ods. 1 CMP, § 34 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“, § 3 ods. 5 písm. a/ CMP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 CSP), účastníkom konania v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP, § 7 CMP), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 355 ods. 1 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu bez viazanosti rozsahom (§ 65 CMP) a dôvodmi odvolania (§ 66 CMP) s prihliadnutím na vady konania, iba ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 67 CMP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP) postupom podľa ň 378 ods. 1 CSP v spojení s § 219 ods. 3 CSP a rozsudok okresného súdu vo výrokoch I., II., III. zmenil (§ 388 CSP).
6. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, bolo posúdiť, či súd rozhodol vecne správne keď napadnutým rozsudkom zvýšil vyživovaciu povinnosť na maloletú z doterajšej výšky 30 % zo sumy životného minima podľa osobitného predpisu (v čase rozhodnutia okresného súdu v sume 37,53 eur
- poznámka odvolacieho súdu) mesačne na sumu 100 eur mesačne počnúc dňom 18.12.2024, ktorú
sumu je matka povinná zasielať k rukám otca maloletého dieťaťa vždy do 15. dňa v mesiaci vopred, zročné výživné na maloletú za obdobie od 18.12.2024 do 28.02.2025 v sume 245,16 eura matku zaviazal splácať v mesačných splátkach vo výške 30 eur spolu s bežným výživným k rukám otca s tým, že nesplnenie jednej splátky má za následok splatnosť celého plnenia, týmto rozsudkom sa mení rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 5P/41/2015-19 zo dňa 07.09.2015 a žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
7. Rozhodnutie o výživnom nie je rozhodnutím nemenným. Priznané výživné možno v zmysle § 78 ods. 1 Zákona o rodine zmeniť v prípade, ak sa zmenia pomery. Citované zákonné ustanovenie vychádza z predpokladu, že výživné sa vždy určuje podľa stavu, ktorý existuje v čase, keď súd rozhoduje o výživnom. Plynutím času však môže nastať zmena pomerov ako na strane detí, tak aj na strane rodičov. Pri rozhodovaní o zmene výživného je nevyhnutné previesť porovnanie okolností dôležitých pre určovanie výživného tak v dobe skoršieho, ako i nového rozhodovania a to na základe spoľahlivých a úplných výsledkov dokazovania. Je pritom potrebné prihliadnuť ku všetkým okolnostiam, ktoré by mohli odôvodniť zmenu výživného, ak sa závažnejším spôsobom prejavia v pomeroch účastníkov v porovnaní s ich pomermi v čase vyhlásenia predchádzajúceho rozsudku. Zmena pomerov pritom môže byť odôvodnená buď subjektívne okolnosťami na strane povinného, resp. oprávneného, alebo objektívne, napríklad vývojom životných nákladov. K zmene potrieb oprávneného môže dôjsť najmä v súvislosti s pribúdajúcim vekom (fyzickým vyspievaním, počínajúc so školskou dochádzkou, ďalšími formami prípravy na budúce povolania). Môže nastať aj zmena v možnostiach povinného plniť vyživovaciu povinnosť v dovtedajšom rozsahu, napríklad v dôsledku vzrastu, alebo aj poklesu jeho príjmu, poprípade v dôsledku zúženia alebo rozšírenia okruhu osôb, ku ktorým má rodič vyživovaciu povinnosť. Musí ísť o zmenu závažnejšieho charakteru, nielen o zmenu prechodnú a zmena sa musí týkať naviac skutočností, na ktorých je založené predchádzajúce rozhodnutie o rozsahu vyživovacej povinnosti k dieťaťu.
8. Pokiaľ ide o určenie výživného na maloleté dieťaťa odvolací súd poukazuje na to, že Zákon o rodine neurčuje konkrétnu výšku výživného (okrem minimálneho, ktoré je každý rodič bez ohľadu na svoje možnosti a schopnosti povinný platiť), stanovuje iba kritériá, z ktorých má súd rozhodujúci o vyživovacej povinnosti rodiča vychádzať. V § 62 ods. 1 Zákona o rodine je určený základ nároku dieťaťa na výživné od svojho rodiča až do doby, kým nie je schopné sám sa živiť a v odseku 2 tohto zákonného ustanovenia je určená rodičom povinnosť prispievať na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov s výslovným zakotvením, že dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti má súd prihliadať podľa § 62 ods. 4 Zákona o rodine na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. V § 62 ods. 5 prikazuje Zákon o rodine súdu, aby nebral do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. Výšku výživného reguluje Zákon o rodine aj v § 75 ods. 1 odôvodnenými potrebami oprávneného.
9. Súd prvej inštancie aplikujúc ust. § 78 ods. 1 Zákona o rodine pri rozhodovaní v danej veci vychádzal z porovnania pomerov v čase posledného rozhodovania o výživnom na maloleté dieťa a súčasných pomerov na strane dieťaťa a na strane výživou povinnej matky, pričom dospel k záveru o dôvodnosti návrhu otca na zvýšenie výživného na maloleté dieťa i keď nie v rozsahu v ním požadovanom. S prihliadnutím na potencionálny príjem matky v podobe minimálnej mzdy (663 eur) keď nevzal do úvahy jej nezamestnanosť za primerané považoval výživné v sume 100 eur mesačne s ohľadom aj na jej ďalšiu vyživovaciu povinnosť. 10. Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie otec, ktorý v prvom rade poukazoval na to, že súd rozhodol napriek tomu, že požadoval určiť výšku výživného v sume 250 eur mesačne, počnúc dňom podania návrhu na súd, no vo zvyšnej časti jeho návrh nezamietol.
11. K uvedenému je potrebné uviesť, že v konaniach vo veciach starostlivosti súdu o maloletých (§ 111 CMP) nie je súd viazaný návrhom, pretože toto konanie môže začať aj bez návrhu (§ 40 CMP) a z toho dôvodu nie je jeho povinnosťou zamietnuť zvyšok návrhu, resp. výšku nepriznaného výživného. Podľa odvolacieho súdu preto v postupe okresného súdu nedošlo k pochybeniu.
12. Ďalej otec v odvolaní namietal, že - zvýšené výživné ani len čiastočne nepokrýva nevyhnutné potreby maloletej, - nedôvodné ustálenie príjmy matky v podobe minimálnej mzdy, - nedôvodné prihliadnutie na ďalšiu vyživovaciu povinnosť matky, ku ktorej má však povinnosť aj otec tohto dieťa, - výživné
nekorešponduje ani s Metodikou MS SR pri určovaní výživného. Navrhol preto rozsudok okresného súdu zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie.
13. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, celého spisového materiálu ako aj konania, ktoré mu predchádzalo mal za to, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam. Správne tiež uzavrel, že v danej veci došlo k zmene pomerov na strane dieťaťa (v dôsledku veku a navštevovania strednej školy) i rodičov keďže od posledného rozhodnutia o výživnom uplynula pomerne značná doba (10 rokov). Keďže z obsahu spisu nevyplýva, že matke, ktorá je nezamestnaná, bránili vážne zdravotné problémy, či iné závažné skutočnosti v tom, aby sa zamestnala, bolo potrebné vychádzať z toho, že matka by pri riadnom využívaní možností a schopností mohla dosahovať aspoň minimálnu mzdu v sume 663 eur mesačne. Okresný súd preto správne prihliadal na potencionálny príjem matky teda príjem, ktorý ako rodič by (potencionálne) mohla dosahovať. Pokiaľ otec namietal nedôvodné ustálenie príjmu matky v podobe minimálnej mzdy k uvedenému je potrebné uviesť, že pri hodnotení schopností matky bolo potrebné prihliadnuť aj na ňou dosiahnutý stupeň vzdelania a jeho zameranie. Matka ako vyplýva zo spisu (č. l. 33) má len základné vzdelanie. Preto aj práca, ktorú by si našla, uvedenému príjmu zodpovedá. Zhodne s otcom možno uviesť, že výživné zvýšené okresným súdom však nekorešponduje s Metodikou Ministerstva spravodlivosti SR pre výpočet výživného (tzv. tabuľkové výživné). Zohľadniac príjem matky (663 eur), životnú etapu dieťaťa (stredná škola) a počet vyživovacích povinností (2) by prislúchalo výživné vo výške 18 % t. j. v sume 119 eur. Uvedenú výšku výživného síce okresný súd správne v napadnutom rozhodnutí konštatuje, avšak pri zvýšení výživného sa priklonil k sume 100 eur mesačne prihliadajúc na ďalšiu vyživovaciu povinnosť matky. Možno však súhlasiť s odvolaním otca v tom, že matka má síce vyživovaciu povinnosť k ďalšiemu maloletému dieťaťu, ale táto si vzhľadom na vek tohto dieťaťa (8 rokov) plní vyživovaciu povinnosť k nemu výkonom osobnej starostlivosti. Preto pokrývať potreby tohto dieťaťa by mal jeho otec.
14. Z týchto dôvodov odvolací súd považoval odvolanie otca za čiastočne dôvodné. Pri výške zvýšeného výživného prihliadol aj na to, že časť potrieb dieťaťa je krytá rodinnými prídavkami v sume 60 eur mesačne ako finančnými prostriedkami, ktoré sú tiež určené na výdavky pre dieťa. Rovnako tak aj na povinnosť otca, ktorý si už vzhľadom na vek maloletej neplní vyživovaciu povinnosť výkonom osobnej starostlivosti ako tomu bolo pri poslednom rozhodovaní o výživnom v roku 2015. Jeho návrhu na zvýšenie výživného na sumu 250 eur mesačne však nebolo možné vyhovieť pretože tento návrh presahuje ustálené možnosti aj matkinho potencionálneho príjmu. Možno sa len pripojiť k apelácii kolízneho opatrovníka na matku, aby vynaložila väčšie úsilie k zabezpečeniu si príjmu a mohla tak plniť vyživovaciu povinnosť k maloletej. Niet totiž pochýb, že potreby dieťaťa spojené s jeho vekom a prípravou na budúce povolanie, uvádzané otcom sú odôvodnené.
15. Vzhľadom vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok okresného súdu, ktorý za správne zisteného skutkového stavu, nesprávne právne posúdil výšku zvýšeného výživného, preto zmenil tak, že zvyšuje vyživovaciu povinnosť matky na maloletú z doterajšej výšky 30 % zo sumy životného minima podľa osobitného predpisu mesačne na sumu 120 eur mesačne počnúc dňom 18.12.2024 t. j. dňom podania návrhu na začatie konania (§ 77 ods. 1 vety druhej Zákona o rodine), ktorú sumu je matka povinná zasielať k rukám otca maloletého dieťaťa vždy do 15. dňa v mesiaci vopred.
16. Vzhľadom na zmenu rozsudku okresného súdu vo výroku o výživnom došlo aj k zmene rozsudku vo výroku II. o zameškanom výživnom za čas od 18.12.2024 do dňa rozhodnutia odvolacieho súdu t. j. 31.07.2025. Odvolací súd k výpočtu zameškaného výživného u maloletého dieťaťa dospel nasledovne: za čas od 18.12.2024 do 31.12.2024 v sume 37,24 eur (rozdiel medzi zvýšeným výživným 120 eur a naposledy rozhodnutým výživným 30 % zo sumy životného minima na neplnoleté nezaopatrené dieťa podľa osobitného predpisu {Opatrenie Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR č. 149/2024 Z. z. - 37,53 eur (30 % zo sumy 125,11 eur)} a teda 120 eur - 37,53 eur = 82,47 eur : 31 dní (mesiaca december 2024) x 14 dní (od 18.12.2024 do 31.12.2024) = 37,24 eur), za čas od 01.01.2025 do 30.06.2025 - 494,82 eur (82,47 eur x 6 mesiacov = 494,82 eur), za júl 2025 - 81,08 eur (rozdiel medzi zvýšeným výživným 120 eur a naposledy rozhodnutým výživným 30 % zo sumy životného minima na neplnoleté nezaopatrené dieťa podľa osobitného predpisu {Opatrenie Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR č. 168/2025 Z. z. účinné od 01.07.2025 - 38,92 eur (30 % zo sumy 129,74 eur)} a teda 120 eur - 38,92 eur = 81,08 eur). Celkove je to suma 613,14 eur (37,24 eur + 494,82 eur + 81,08 eur). V odvolacom konaní bolo zistené, že matka zaplatila po rozhodnutí okresného súdu na účet otca sumu 130 eur.
Uvedené vyplýva z listiny predloženej otcom na výzvu odvolacieho súdu (matka si rovnakú výzvu jej adresovanú odvolacím súdom v odbernej lehote neprevzala) - výpis z účtu v ktorom je ako informácia pre príjemcu uvedené: 3/2025. Rozdiel medzi zvýšeným výživným (120 eur) a doterajším výživným (30 % zo sumy životného minima) t. j. 37,53 eur predstavuje suma 92,47 eur. Po odpočítaní sumy prislúchajúcej matke zaplatiť 613,14 a sumy ňou zaplatenej za 3/2025 - 92,47 eur tak odvolací súd dospel k sume 520,67 eur. Zameškané výživné v sume 520,67 eur uložil matke zaplatiť v zmysle ust. § 232 ods. 3 CSP v splátkach po 30 mesačne vzhľadom na jej pomery, spolu s bežným výživným, počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku. To znamená, že matka je tak povinná platiť zvýšené výživné 120 eur mesačne a splátku zameškaného výživného 30 eur mesačne, počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti tohto rozhodnutia vždy do 15. dňa v mesiaci vopred a to pod stratou výhody splátok, t. j. v prípade nezaplatenia čo i len jednej splátky sa stane celý nedoplatok splatným naraz.
17. Týmto rozsudkom dochádza k zmene rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 5P/41/2015-19 zo dňa 07.09.2015.
18. O nároku na náhradu trov konania rozhodol odvolací súd podľa § 2 ods. 1 CMP a § 396 ods. 2 CSP, podľa ktorého ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie. Podľa § 57, § 58 a § 52 CMP rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov prvoinštačného a odvolacieho konania. Návrh na náhradu trov konania nebol podaný a neboli zistené ani dôvody pre aplikáciu ust. § 55 CMP.
19. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).