Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2Cob-76-2024.pdf
PDF · 126.39 KB
Case nature
Area
Subarea
2Cob/76/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Natálie Štrkolcovej a členov senátu JUDr. Igora Ragana a JUDr. Adriána Pažúra, v spore žalobcu : ČSOB Leasing, a.s., so sídlom Žižkova 11, 815 10 Bratislava – mestská časť Staré Mesto, IČO : 35 704 713, zastúpeného soukeník – štrpka s. r. o., so sídlom Strážnická 8141/5, 811 08 Bratislava – mestská časť Staré Mesto, IČO: 36 862 711, proti žalovanému v 1. rade : PUMPERHAUS, s. r. o., so sídlom Štefánikovo nám. 4, 052 01 Spišská Nová Ves, IČO : 46 511 318, žalovanému v 2. rade : A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XXX, XXX XX C., obaja zastúpení JUDr. Miroslavou Slovinskou, advokátkou so sídlom Štefánikovo námestie 13, 052 01 Spišská Nová Ves, IČO : 42 319 617, o zaplatenie 14.676,81 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti výrokom III. a V. rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves, č. k. 14Cb/29/2023 – 233 zo dňa 16. októbra 2023 a o odvolaní žalovaných proti výrokom I., II. a IV. rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves, č. k. 14Cb/29/2023 – 233 zo dňa 16. októbra 2023, takto
r o z h o d o l :
I. M e n í výrok I. rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves, č. k. 14Cb/29/2023 – 233 zo dňa 16. októbra 2023 tak, že žalovaní v 1. a v 2. rade sú povinní zaplatiť žalobcovi 7.682,01 eur s úrokmi z omeškania vo výške 9 % ročne od 24.8.2022 do zaplatenia, paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že splnením povinnosti žalovaným v 1. rade zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť žalovanej v 2. rade a splnením povinnosti žalovanej v 2. rade zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť žalovaného v 1. rade.
II. P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves, č. k. 14Cb/29/2023 – 233 zo dňa 16. októbra 2023 vo výrokoch II. a IV.
III. M e n í výrok III. rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves, č. k. 14Cb/29/2023 – 233 zo dňa 16. októbra 2023 tak, že žalovaná v 2. rade je povinná zaplatiť žalobcovi 6.994,80 eur s úrokmi z omeškania vo výške 9 % ročne od 24.8.2022 do zaplatenia a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia s tým, že splnením povinnosti žalovanou v 2. rade a uloženej týmto rozsudkom zaniká v rozsahu plnenia povinnosť žalovaného v 1. rade uložená výrokom II. rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves, č. k. 14Cb/29/2023 – 233 zo dňa 16. októbra 2023 a splnením povinnosti žalovaného v 1. rade uloženej výrokom II. rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves, č. k. 14Cb/29/2023 – 233 zo dňa 16. októbra 2023 zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť žalovanej v 2. rade.
IV. M e n í výrok V. rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves, č. k. 14Cb/29/2023 – 233 zo dňa 16. októbra 2023 tak, že žalobca má proti žalovanej v 2. rade nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie v plnom rozsahu.
V. Žalobca má proti žalovaným v 1. a v 2. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
o d ô v o d n e n i e :
1. Súd prvej inštancie odvolaním napadnutým rozsudkom uložil žalovaným v 1. a 2. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi 7.682,01 eur s úrokmi z omeškania 9 % ročne zo sumy 7.682,01 eur od 24.8.2022 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur (výrok I.), žalovanému v 1. rade uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 6.994,80 eur s úrokmi z omeškania 9 % ročne zo sumy 6.994,80 eur od 24.8.2022 do zaplatenia (výrok II.), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok III.), žalobcovi proti žalovanému v 1. rade priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok IV.) a žalobcovi proti žalovanej v 2. rade priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 4,68 % (výrok V.).
2. Súd prvej inštancie za nesporné považoval, že medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade boli uzavreté dve zmluvy o operatívnom lízingu, a to Zmluva o operatívnom leasingu LZO/16/00865 zo dňa 21.3.2016, ktorá sa týkala vozidla BMW rad 7 740Ld xDrive, a Zmluva o operatívnom leasingu LZO/18/03647 zo dňa 26.7.2018, ktorá sa týkala vozidla Mercedes E triedy 220d 4Matic. Za účelom zabezpečenia záväzkov boli spísané dve ručiteľské listiny, a to ručiteľská listina ZIN/16/05552 zo dňa 21.3.2016, ktorá sa týkala zabezpečenia záväzkov zo zmluvy LZO/16/00865 a ručiteľská listina ZIN/18/07045 zo dňa 26.7.2018, ktorá sa týkala zabezpečenia záväzkov zo zmluvy LZO/18/03647. Týmito ručiteľskými vyhláseniami sa žalovaná v 2. rade zaviazala uspokojiť žalobcovi prípadné pohľadávky neuhradené žalovaným v 1. rade vzniknuté z oboch uvedených zmlúv. Žalobca ukončil obe zmluvy výpoveďami, o čom bola vyrozumená aj žalovaná v 2. rade. Žalovaný v 1. rade predmety operatívneho lízingu (vozidlá BMW 740Ld a Mercedes E220D) dobrovoľne v rámci stanovenej lehoty neodovzdal. Žalobca prostredníctvom tretej osoby (GORDIC COLLECT s.r.o.) preto zabezpečil odobratie vozidiel a vozidlá boli následne žalobcom odpredané.
3. Žalovaní uplatnený nárok považovali za nepreskúmateľný, nekorektný a uplatnený v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku.
4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 261 ods. 1; § 269 ods. 1 až 3; § 273 ods. 1 až 3; § 303; § 306 ods. 1; § 311 ods. 1, 2; § 323 ods. 1, 3; § 324 ods. 1; § 365; § 369 ods. 1; 2; § 369c ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len „Obchodný zákonník“) a nevzhliadol existenciu absolútnej neplatnosti zmlúv. Uviedol, že s prihliadnutím na podnikateľskú povahu subjektov a na nich kladenú zvýšenú mieru obozretnosti, ako aj tzv. znášania podnikateľského rizika, či povinnosti konať s patričnou opatrnosťou, bol žalovaný v 1. rade povinný oboznámiť sa so znením právnych úkonov a zvážiť potenciálne riziká, ktoré môžu byť vzhľadom na jednotlivé dojednania s prípadným výkonom práv spojené. Skutočnosť, že žalovaný v 1. rade v rámci tzv. fázy oferty návrhy zmlúv akceptoval, nemožno v konaní sanovať pohľadom cez prizmu rozporu so zásadami obchodného styku.
5. Žalobca si v rámci konania podľa súdu prvej inštancie uplatnil len nároky z titulu jednotlivých mesačných vyfakturovaných platieb za ten – ktorý mesiac možnosti užívania toho – ktorého motorového vozidla z titulu odplaty za zverenie vozidla s tým, že za obdobie posledného mesiaca si žalobca uplatnil len alikvotnú časť. Zároveň si uplatnil náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s vymožením, resp. núteným odobratím motorového vozidla BMW radu 7 vo výške 360 eur, ktoré boli uhradené spoločnosti GORDIC COLLECT s.r.o. Argumentáciu žalovaných, že žalobca si neoprávnene uplatňuje odplatu za možnosť užívania vozidiel za mesiace, počas ktorých ich nemal už v držbe, súd prvej inštancie nepovažoval za relevantnú, nakoľko dátumy dodania služieb sú pred dátumom odovzdania vozidla. Žalobca sa tak domáhal len úhrady nezaplatených splátok za obdobie do odovzdania vozidla, resp. do núteného odobratia vozidla.
6. Ďalej súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca mal splnené podmienky na to, aby ukončil obe zmluvy z dôvodu neplnenia si povinnosti zo strany žalovaného v 1. rade, t. j. neplatenia jednotlivých mesačných splátok včas. Žalovaný v 1. rade je tak subjektom, ktorý zadal dôvod na realizáciu oprávnenia žalobcu
- vypovedanie zmlúv v zmysle čl. 5.5.1. Všeobecných zmluvných podmienok, spĺňajúc podmienku omeškania so splátkou nájmu viac ako 31 dní.
7. K správaniu sa žalovaného v 1. rade počas obdobia pandémie COVID súd prvej inštancie uviedol, že týmto došlo k navýšeniu dlhu, keďže už v čase realizácie uzatvárania jednotlivých dodatkov žalovaný v 1. rade nedisponoval finančnými prostriedkami na úhradu svojich záväzkov a bol obmedzený v príjme, keďže neprevádzkoval výkon svojej podnikateľskej činnosti. Súd prvej inštancie vyhodnotil ako zbytočné, že si žalovaný v 1. rade predĺžil možnosť užívania vozidla, ktoré v skutočnosti reálne neužíval. Len žalovaný v 1. rade za takéto svoje rozhodnutie teda musí niesť následok.
8. Pokiaľ ide o skutočnosť, že vozidlo BMW bolo „kazivé,“ súd prvej inštancie uviedol, že za voľbu vozidla nesie zodpovednosť len žalovaný v 1. rade, ktorý ju učinil. Tieto okolnosti však nemohli privodiť zmenu vo výsledku konania, keďže zo strany žalovaného v 1. rade nebol uplatnený žiadny protinávrh či kompenzačná námietka, pri existencii ktorých by bol súd povinný zaoberať sa možnosťou poníženia odplaty za čas nemožnosti užívať predmet a pod.
9. Súd prvej inštancie považoval za daný aj nárok žalobcu na zaplatenie sumy 143,80 eur titulom omeškania splatnosti pri faktúre 1699051358 o 88 dní, ako aj nárok na zaplatenie sumy 360 eur (GORDIC COLLECT s.r.o.) v súlade s podmienkami v bode 6.1. písm. d), nakoľko tieto súd prvej inštancie vyhodnotil ako preukázané náklady spojené s vymáhaním povinnosti.
10. Z dôvodu existencie ručiteľských vyhlásení žalovanej v 2. rade uskutočnených vo vzťahu k obom zmluvám (č. ZIN/16/02252, č. ZIN/18/07045) a s poukazom na skutočnosť, že žalovaný v 1. rade bol vyzvaný na splnenie si svojich povinností, ktoré si v stanovenej lehote nesplnil, nastúpila povinnosť ručiteľky (žalovanej v 2. rade) uspokojiť žalobcu namiesto dlžníka. Žalovanej v 2. rade tak vznikla povinnosť titulom nesplnenia povinnosti žalovaného v 1. rade ohľadom vozidla Mercedes triedy E. Vo vzťahu k uplatneným pohľadávkam z druhej zmluvy (vozidlo BMW) súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k tomu, že by oboznámil žalovanú v 2. rade o uzatvorení ďalších dodatkov vo vzťahu k predmetnej zmluve. Ručiteľské vyhlásenie žalovanej v 2. rade bolo učinené k pohľadávkam z titulu neplatenia odplaty za užívanie vozidla (60 splátok). Neuspokojené pohľadávky z tejto zmluvy však už nie sú podľa súdu prvej inštancie zabezpečené ručiteľským vyhlásením, keďže vznikli za obdobie mimo pôvodnej doby trvania zmluvy, vo vzťahu ku ktorej bolo učinené ručiteľské vyhlásenie. V tejto časti preto súd žalobu proti žalovanej v 2. rade zamietol.
11. Keďže žalovaný v 1. rade v celom rozsahu a žalovaná v 2. rade čiastočne neuhradili svoj dlh a dostali sa tak do omeškania, vznikol žalobcovi aj nárok na úroky z omeškania. Súd prvej inštancie preto priznal žalobcovi úroky z omeškania 9 % ročne od 24.8.2022 do zaplatenia, keďže si ich žalobca uplatnil v súlade so zákonom (§ 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z.).
12. Vzhľadom na úspešnosť podanej žaloby súd prvej inštancie priznal žalobcovi aj nárok na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur (§ 369c ods. 1 Obchodného zákonníka, § 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z.).
13. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) tak, že procesne úspešnému žalobcovi priznal proti neúspešnému žalovanému v 1. rade nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu a proti žalovanej v 2. rade v rozsahu 4,68 % vychádzajúc z priznaných súm istín, na ktorých zaplatenie súd prvej inštancie zaviazal žalovanú v 2. rade, t. j. 7.682,01 eur, čo predstavuje 52,34 % oproti zamietajúcej časti žaloby vo vzťahu k žalovanej v 2. rade 6.994,80 eur, čo predstavuje 47,66 % (matematický rozdiel 52,34 % - 46,66 % sa rovná 4,68 %).
14. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali odvolanie obe sporové strany.
15. Žalobca podal odvolanie proti výrokom III. a V. rozsudku súdu prvej inštancie. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že výrok III. bude znieť, že žalovaná v 2. rade je povinná zaplatiť žalobcovi istinu 6.994,80 eur s úrokmi z omeškania 9 % ročne zo sumy 6.994,80 eur od 24.8.2022 do zaplatenia; výrok V. bude znieť, že žalobca má proti žalovanej v 2. rade nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. V prípade nemožnosti zmeny rozsudku súdu prvej inštancie navrhol žalobca jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie odôvodnil tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP), že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP) a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).
16. Žalobca v odvolaní uviedol, že z napadnutého rozsudku nie je zrejmé, z akého dôvodu posúdil súd prvej inštancie ručiteľské vyhlásenie k jednej zo zmlúv v inom režime než posúdil ručiteľské vyhlásenie k druhej zmluve. Podľa žalobcu šlo o neprípustnú svojvôľu, keď súdne rozhodnutie nedáva odpoveď, prečo súd prvej inštancie rozhodol inak pri totožných ručiteľských vyhláseniach.
17. Ďalej žalobca uviedol, že uzavretím dodatkov medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade pri jednotlivých zmluvách neprišlo k zmene výšky zmluvne dohodnutého záväzku v neprospech žalovaného v 1. rade, ale iba k zmene lehoty splatnosti, pričom výška celého záväzku žalovaného v 1. rade zostala pôvodná, resp. prišlo k jej zníženiu. Zmena počtu splátok pri znížení výšky splátky rovnako mala pozitívny vplyv na výšku žalovaným v 1. rade dohodnutej sumy, ktorú žalobcovi zaplatí v menšom rozsahu než sa pôvodne zaviazal. Táto zmena nemá žiaden vplyv na ručiteľské vyhlásenia (ich obsah), keďže ručiteľské vyhlásenie nebolo uzavreté na obmedzený čas. Iba v prípade, ak by medzi žalobcom a ručiteľom – žalovanou v 2. rade bolo uzavreté ručiteľské vyhlásenie s doložkou o maximálnej dobe trvania ručiteľského vyhlásenia, by nastal stav, kedy by po uplynutí doby záväzku ručiteľ už nebol zaviazaný plniť namiesto dlžníka – žalovaného v 1. rade. V ručiteľskom vyhlásení však takéto zmluvné ustanovenie o obmedzení doby trvania ručenia nebolo dohodnuté. Aplikácia správneho zákonného ustanovenia súdom prvej inštancie zo strany súdu prvej inštancie je zároveň rozporná s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít. Ak dlžník nevrátil veriteľovi poskytnuté peňažné prostriedky zo zmluvy o úvere v dohodnutej lehote a následne došlo medzi nimi k zmene zmluvy v lehote splatnosti dlhu, takáto zmena nemá vplyv na obsah ručiteľského záväzku, pretože nedošlo k zániku záväzku dlžníka, ktorý ručenie zabezpečuje (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo/307/98 zo dňa 8.6.1999 zverejnené v zbierke súdnych rozhodnutí pod č. 50/2000, totožne Najvyššieho súdu SR z 15.05.1997, sp. zn. 3Obo/44/97). Z predložených dôkazov v konaní podľa žalobcu jednoznačne vyplýva, že zo strany žalovaného v 1. rade ako dlžníka uzavretím dodatkov k leasingovej zmluve nedošlo k zmene záväzku z leasingovej zmluvy takým spôsobom, ktorý by mal vplyv na obsah ručiteľského záväzku tak, ako to má na mysli ust. § 303 Obchodného zákonníka. Žalobca má právo požadovať plnenie od žalovaného v 1. rade ako od dlžníka a od žalovanej v 2. rade na základe ručiteľského vzťahu s tým, že plnením jedného zo žalovaných dlh v rozsahu plnenia zaniká. Súd prvej inštancie tak podľa žalobcu vec nesprávne posúdil, ak nezaviazal žalovanú v 2. rade z ručiteľského vyhlásenia z jednej zo zmlúv.
18. Žalovaní podali odvolanie proti výrokom I., II. a IV. rozsudku súdu prvej inštancie. Navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zrušil a v zrušenom rozsahu vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie odôvodnili tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP), že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP) a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).
19. Žalovaní v odvolaní uviedli, že v zmluve a ani vo Všeobecných zmluvných podmienkach nie sú definované konkrétne postupy či spôsoby, akými sa má spravovať výpočet nárokov. Finančné vyúčtovania neobsahujú konkrétne ustanovenia leasingových zmlúv, ale len sa všeobecne odvolávajú na ustanovenia VZP. Ani vo faktúrach nie je presne určené, z akých konkrétnych položiek vyfakturovaná suma pozostáva, a teda, či je vyfakturovaná oprávnene. Uvedené spôsobuje nepreskúmateľnosť nárokov žalobcu.
20. Žalovaní naďalej považovali za rozpornú so zásadami poctivého obchodného styku i tú skutočnosť, že žalovaný v 1. rade nemal žiadnu možnosť zmluvu jednostranne ukončiť. Zmluvu bolo možné ukončiť len formou dohody, k čomu bola nevyhnutne potrebná súčinnosť žalobcu, ktorá nebola poskytnutá. Žalobca ťažkú situáciu žalovaného v 1. rade spôsobenú pandémiu COVID-19 a s tým spojené absolútne obmedzenie jeho podnikateľskej činnosti, neriešil konštruktívne, ale „naťahoval“ trvanie lízingových zmlúv a tým navyšoval dlh žalovaného v 1. rade. Žalovaný v 1. rade ani pri vynaložení odbornej starostlivosti nemohol v čase vstupu do zmluvného vzťahu so žalobcom predpokladať vznik pandémie,
aké opatrenia budú v tejto súvislosti prijaté vládou a ako zásadne bude týmito opatreniami obmedzený na výkone vlastnej podnikateľskej činnosti.
21. Žalovaní ďalej uviedli, že súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal aj s ich argumentáciou týkajúcou sa mimoriadnej kazivosti vozidla BMW. Toto vozidlo muselo byť neustále opravované, pričom náklady na opravy znášal výlučne žalovaný v 1. rade. Žalovaný v 1. rade uvedené považuje za rozporné s princípom, na ktorom je operatívny lízing založený. Žalobca nezabezpečil žalovanému v 1. rade náhradné vozidlo v čase, keď predmet lízingu bol dlhodobo neužívateľný a neznášal náklady na opravu tohto vozidla napriek tomu, že z čl. 4.5 Všeobecných zmluvných podmienok nevyplýva takáto povinnosť lízingovému nájomcovi. Jednoznačne preto bolo povinnosťou žalobcu znášať náklady na tieto opravy, ktorá skutočnosť sa však nezohľadnila pri výške jednotlivých splátok. V tejto (ne)činnosti žalobcu žalovaní vnímajú rozpor so zásadami poctivého obchodného styku.
22. Žalovaní tiež trvali na tom, že žalobcom uplatnený nárok vychádza z právnych úkonov - leasingových zmlúv, ktoré obsahujú ustanovenia v príkrom rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, čo ich robí absolútne neplatnými právnymi úkonmi. Napriek tomu však súd prvej inštancie § 265 Obchodného zákonníka a ani § 39 Občianskeho zákonníka na danú vec neaplikoval.
23. Ďalej žalovaní tvrdili, že žalobou uplatnené faktúry žalobca neeviduje v účtovníctve. Žalovaným nie je známe, s akým záverom bola táto skutočnosť zo strany súdu prvej inštancie preskúmaná. V tejto časti je rozsudok nepreskúmateľným, čo žalovaní vnímajú ako zásah do ich práva na spravodlivý proces.
24. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaných argumentoval, že nie sú žiadne dôvody pre to, aby mali byť leasingové zmluvy neplatné. Žiadne takéto dôvody nevymedzili ani žalovaní. Považoval za absurdné, že žalovaní sa domáhajú absolútnej neplatnosti zmlúv, z ktorých (do istého času) riadne plnili (uhrádzali leasingové splátky). Pokiaľ ide o tvrdenú kazivosť vozidla, žalobca uviedol, že nemôže niesť zodpovednosť za výber vozidla žalovaným v 1. rade. Poukázal aj na skutočnosť, že dodávateľ reklamáciu vád vozidla neuznal. Žalobca uviedol, že základnou povinnosťou žalovaného v 1. rade bolo platiť splátky nájomného. Žalovaný v 1. rade túto povinnosť porušil, keď splatné nájomné nehradil riadne a včas. Z tohto dôvodu žalobca vypovedal zmluvy s ohľadom na čl. 5.5.1 písm. a) Všeobecných zmluvných podmienok pre neplatenie splátok nájomného viac ako 31 dní. Podľa čl. 5.9.1 Všeobecných zmluvných podmienok bol žalobca aj v prípade ukončenia zmluvy z tohto dôvodu oprávnený požadovať od žalovaného v 1. rade o. i. všetky do tej doby splatné a neuhradené peňažné nároky vrátane ich príslušenstva. Zároveň bol oprávnený požadovať aj náhradu škody vo výške nákladov spojených s vymáhaním splnenia povinností žalovaného v 1. rade a nákladov spojených s odobratím, prepravou, ocenením a opravou vozidiel. Žalobca napokon spochybnil tvrdenú skutočnosť, že by vystavené faktúry neevidoval vo svojom účtovníctve a v ďalšej časti vyjadrenia zopakoval svoje tvrdenia zo svojho odvolania.
25. Žalovaní vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedli, že sa musia čiastočne prikloniť k správnosti záverov súdu prvej inštancie a zdôrazniť, že žalobca skutočne vo vzťahu k nároku voči žalovanej v 2. rade neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal, že by bol žalobca oboznámil žalovanú v 2. rade s uzatváraním ďalších dodatkov k zmluve ohľadne vozidla BMW. Odvolacie dôvody uvádzané žalobcom tak nie sú podľa žalovaných dané.
26. V odvolacej replike a odvolacej duplike sporové strany zotrvali na svojej predošlej argumentácii.
27. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal obe podané odvolania, ktoré boli podané v zákonnej lehote, oprávnenými osobami, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o také odvolania proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorých je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 CSP. Odvolania prejednal podľa § 379 - § 385 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je z časti dôvodné, pretože sú naplnené odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP a odvolanie žalovaných je rovnako z časti dôvodné, pretože je naplnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP.
28. Žalovaní v priebehu celého konania (a aj v podanom odvolaní) namietali nepreskúmateľnosť žalobcom uplatnených nárokov, keď sa nikde v zmluvných dokumentoch nestanovuje, akým výpočtom sa má spravovať vyčíslenie uplatnených nárokov. S touto námietkou žalovaných sa súd prvej inštancie
nestotožnil a nestotožňuje sa s ňou ani odvolací súd. Zo žaloby (ako aj zo všetkých ďalších podaní, prednesov a predložených príloh) je jednoznačné, aké nároky si žalobca uplatnil, keď ide o nároky na splatné a nezaplatené mesačné splátky nájomného za dobu trvania oboch zmlúv. Tento nárok žalobcovi vyplýva zo zmluvnej úpravy medzi stranami a osobitne je táto povinnosť vymedzená aj v čl. 5.9.1 písm. a) Všeobecných zmluvných podmienok. Súčasne aj ďalšie nároky uplatnené žalobcom majú svoj zmluvne stanovený podklad (čl. 5.9.1 písm. b) Všeobecných zmluvných podmienok). Skutočnosť, že vo vystavovaných faktúrach nie je výslovné uvedenie konkrétneho označenia zmluvného ustanovenia nespôsobuje ich neurčitosť. V týchto totiž bolo uvedené, že je účtované nájomne za konkrétny mesiac, ktorá povinnosť vyplýva zo zmluvy o operatívnom leasingu, pričom vozidlo bolo označené evidenčným číslom. Faktúry tak boli vystavené vo vzťahu k jednoznačnej zmluvnej povinnosti. Aj vo vzťahu k faktúre, ktorou boli vyúčtované úroky z omeškania bolo uvedené číslo splátky, splatnosť, dátum zaplatenia, úročená čiastka, denná sadzba, počet dní omeškania a celková čiastka úroku z omeškania. Takto uvedené údaje jednoznačne špecifikovali uplatňovaný nárok. Všetky predložené dokumenty (zmluvy, dodatky, Všeobecné zmluvné podmienky, faktúry a vyúčtovania) spolu so skutkovými tvrdeniami uvedenými v žalobe a iných podaniach, spoločne vytvárali jednoznačné a identifikovateľné odôvodnenie žalobného návrhu. Nie je teda daná nepreskúmateľnosť uplatnených nárokov v odvolaním napadnutom rozsudku a odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP preto nie je naplnený.
29. Pokiaľ ide o námietky ohľadne rozporu zmlúv a konania žalobcu so zásadami poctivého obchodného styku odvolací súd uvádza, že podľa § 265 Obchodného zákonníka sa postihuje tzv. šikanózny výkon práva v obchodných vzťahoch, keď účelom výkonu práva nie je realizácia vlastných oprávnených hospodárskych záujmov a hospodárskeho cieľa determinovaného obchodným záväzkom, ale ide o snahu výkonom práva znevýhodniť druhú stranu a spôsobiť jej ujmu (Ovečková, O. Obchodný zákonník. Veľký komentár. I. a II. zväzok. Bratislava: Wolters Kluwer s.r.o. 2017). Žiadne takéto konanie žalobcu, ktoré by bolo motivované snahou znevýhodniť žalovaného v 1. rade, poškodiť mu, či zneužiť svoje hmotnoprávne postavenie, nebolo žalovanými vymedzené ani preukázané. Odvolací súd hodnotí dojednané zmluvy ako aj celkové konanie žalobcu ako štandardné, obvyklé a ničím nevybočujúce z rámca obchodnoprávnych zmluvných vzťahov. Odvolací súd upriamuje pozornosť na to, že žalobca vychádzal žalovanému počas trvania zmluvných vzťahov v ústrety, keď sa dodatkami upravovali zmluvy jednoznačne v prospech žalovaného v 1. rade (odklad splatnosti splátky, predlženie celkovej splatnosti, zníženie výšky splátok). Takéto správanie žalobcu neindikuje správanie rozporné so zásadami poctivého obchodného styku, čo uvádzali žalovaní (tvrdenie o nevýhodnom predlžovaní trvania zmlúv). Práve naopak, je dôkazom korektného správania sa žalobcu ako zmluvnej strany, ktorá má záujem na dokončení zmluvného kontraktu (v zmysle zásady pacta sunt servanda), a to aj v prípade vzniku nepriaznivých pomerov týkajúcich sa druhej zmluvnej strany.
30. Na dôvažok odvolací súd uvádza, že výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nezakladá neplatnosť zmluvy či zmluvného ustanovenia, ale takýto výkon nepožíva právnu ochranu. Keďže však žiaden takýto konkrétny výkon práva žalobcu nebol žalovanými tvrdený a ani odvolací súd ho nevzhliada, nie je na mieste aplikácia § 265 Obchodného zákonníka.
31. Skutočnosť, že nebola v zmluve dojednaná možnosť vypovedania zmlúv zo strany žalovaného v 1. rade, ale len zo strany žalobcu, neznamená neplatnosť zmluvy. Obchodné právo je založené na zmluvnej slobode, voľnosti, ktorá sa prejavuje širokou možnosťou strán dojednať si obsah záväzku podľa vlastných predstáv. Prejavom takejto zmluvnej slobody je aj to, ak zmluva nie je vo všetkých svojich častiach v úplnosti vyváženou v právach a povinnostiach zmluvných strán. Odvolací súd nezistil žiadne zmluvné dojednanie, ktoré by bolo rozporné s kogentnou právnou úpravou, dobrými mravmi alebo ktorého výkon by zakladal rozpor s poctivým obchodným stykom. Ani táto odvolacia námietka žalovaných tak nebola dôvodná.
32. Vo vzťahu ku kazivosti vozidla BMW a výlučnému znášaniu nákladov opráv žalovaným v 1. rade, čo malo byť v rozpore s čl. 4.5 Všeobecných zmluvných podmienok a princípmi zmluvy o operatívnom leasingu, odvolací súd uvádza, že zmluva o operatívnom leasingu neexistuje ako samostatný zmluvný typ v Občianskom zákonníku či v Obchodnom zákonníku. Ide o inominátnu zmluvu podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka. Uvedené znamená, že neexistuje univerzálna úprava zmluvy o operatívnom leasingu a právne záväzné princípy takéhoto zmluvného typu. Každá leasingová zmluva je osobitná, dáva stranám iný diapazón práv a povinností, pričom sa môžu prelínať dojednania, ktoré sú typickejšie pre finančný leasing s ustanoveniami, ktoré sú typické pre operatívny leasing. V danom prípade v zmysle
čl. 4 Všeobecných zmluvných podmienok sa žalobcom poskytované služby delili na povinné služby (vymedzené v čl. 4.1.1 Všeobecných zmluvných podmienok) a voliteľné služby (vymedzené v čl. 4.1.3 Všeobecných zmluvných podmienok). Ak žalovaní poukázali na povinnosti žalobcu v zmysle čl. 4.5 Všeobecných zmluvných podmienok, ktorými sú služby údržby a servisu vozidiel, tieto služby sú voliteľnými službami, pričom z oboch zmlúv vyplýva, že si ich žalovaný v 1. rade nezvolil. Bolo teda zmluvnou povinnosťou žalovaného v 1. rade zabezpečovať údržbu a servis vozidiel. To, akým spôsobom to zabezpečoval, a či v dôsledku týchto činností bolo niektoré vozidlo po dlhší čas neprevádzkyschopné, je výlučne vecou žalovaného v 1. rade.
33. Napokon pokiaľ ide o tvrdenú neevidenciu faktúr v účtovníctve žalobcu, táto otázka je v úplnosti mimo rámca civilného sporového konania. Nebolo teda akéhokoľvek dôvodu, aby žalobca toto skutkové tvrdenie žalovaných vyvracal a predkladal k nemu dôkazy opaku.
34. Odvolací súd uzatvára, že napriek tomu, že žiadna žalovanými tvrdená odvolacia námietka nebola dôvodná, súd prvej inštancie vo výroku I. odvolaním napadnutého rozsudku nevyjadril vzťah ručiteľa (žalovanej v 2. rade) a dlžníka (žalovaného v 1. rade), ktorý je založený na tom, že v prípade ak ručiteľ splní časť záväzku, ktorý zabezpečil, zaniká táto časť záväzku dlžníka voči veriteľovi, pričom ostávajúca časť záväzku, ktorú ručiteľ nesplnil, zostáva v platnosti a dlžník je naďalej zodpovedný za jej splnenie, čím súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, čo zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP (žalovanými uplatnený v odvolaní). Odvolací súd preto podľa § 388 CSP zmenil výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie tak, že žalovaní v 1. a v 2. rade sú povinní zaplatiť žalobcovi 7.682,01 eur s úrokmi z omeškania vo výške 9 % ročne od 24.8.2022 do zaplatenia, paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že splnením povinnosti žalovaným v 1. rade zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť žalovanej v 2. rade a splnením povinnosti žalovanej v 2. rade zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť žalovaného v 1. rade. Vo výrokoch II. a IV. rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
35. Ohľadne odvolania žalobcu, ktorý považuje zamietavý výrok za neprípustne svojvoľný, keď nedáva odpoveď, prečo súd prvej inštancie rozhodol inak pri totožných ručiteľských vyhláseniach, odvolací súd uvádza, že arbitrárnosť (svojvoľnosť) či zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom právnych argumentov či skutkových okolností prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (I. ÚS 191/2019, III. ÚS 623/2017, III. ÚS 60/2018, I. ÚS 264/2019). O svojvoľné rozhodnutie ide teda predovšetkým vtedy, ak súd prvej inštancie nedal odpoveď na relevantnú otázku konania, či táto je zodpovedaná v rozpore s pravidlami formálnej logiky (jednoducho povedané je zjavne nelogická). V danom prípade však súd prvej inštancie vysvetlil, prečo rozhodol inak pri jednotlivých ručeniach žalovanej v 2. rade, keď uviedol, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k tomu, že by oboznámil žalovanú v 2. rade o uzatvorení ďalších dodatkov vo vzťahu k predmetnej zmluve. Ručiteľské vyhlásenie žalovanej v 2. rade bolo učinené k pohľadávkam z titulu neplatenia odplaty za užívanie vozidla (60 splátok) a neuspokojené pohľadávky z tejto zmluvy už nie sú zabezpečené týmto ručiteľským vyhlásením. Je jasné, že aj pre žalobcu je tento záver súdu prvej inštancie zrejmý, nakoľko mu v ďalšej časti podaného odvolania oponuje. Odvolateľ teda vedel, prečo súd prvej inštancie časť ním uplatneného nároku považoval za nedôvodnú. Preto nie je dané porušenie práv žalobcu v rozsahu, že by bolo porušené jeho právo na spravodlivý súdny proces a nemožno prisvedčiť žalobcovi, že bol naplnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP.
36. Napriek tomu, že odvolací súd považuje záver súdu prvej inštancie ohľadne (prekročenia) rozsahu ručenia za nearbitrárny, neznamená to, že ho považuje za správny.
37. V súlade s kogentným ustanovením § 303 Obchodného zákonníka, vyhlásenie ručiteľa musí obsahovať jeho záväzok, že ak dlžník nesplní svoj záväzok, potom ho veriteľovi splní ručiteľ. Ručiteľské vyhlásenie musí spĺňať formálne náležitosti (písomná forma) a obsahové náležitosti ako (i) špecifikáciu zabezpečovaného záväzku čo do rozsahu (výšky pohľadávky), obsahu (stanovenie konkrétnych práv a povinností zmluvných strán), právneho titulu, (ii) presnú identifikáciu jednotlivých subjektov (veriteľa, dlžníka a ručiteľa) a (iii) a vyslovenie záväzku uspokojiť veriteľa v prípade nesplnenia určitého záväzku dlžníkom.
38. V danom prípade bola v ručiteľskom vyhlásení žalovanej v 2. rade dodržaná písomná forma ako formálna náležitosť, boli presne určené subjekty ručiteľského vzťahu, bol výslovne uvedený záväzok ručiteľky (žalovanej v 2. rade) uspokojiť veriteľa (žalobcu) v prípade nesplnenia určitého záväzku dlžníkom (žalovaným v 1. rade) a bol špecifikovaný aj ručením zabezpečovaný záväzok (pohľadávky veriteľa zo zmluvy č. LZO/16/00865) čo do výšky, keď bola uvedená predbežná hodnota zabezpečenej pohľadávky (136.455,59 eur) a najvyššia hodnota istiny zabezpečenej pohľadávky (163.746,71 eur). Ďalej bolo uvedené, že sa zabezpečujú všetky záväzky dlžníka (žalovaného v 1. rade), pričom demonštratívne boli uvedené známe povinnosti dlžníka zo zmluvy. Týmto bol teda jednoznačne stanovený rozsah ručenia žalovanej v 2. rade. Napriek tomu, že k predmetnej zmluve boli uzatvorené dodatky, ktorými bola zmenená doba nájmu, dohodnutý počet kilometrov za dobu nájmu či výška mesačnej splátky, nič to nemení na rozsahu ručiteľského záväzku žalovanej v 2. rade, ktorý zostal totožný a vždy a stále pokrýva všetky záväzky dlžníka (žalovaného v 1. rade) z predmetnej zmluvy, pokiaľ sú do najvyššej hodnoty istiny zabezpečenej pohľadávky (163.746,71 eur). Akýkoľvek iný záver je zjavne rozporný s obsahom ručiteľského vyhlásenia. Ak súd prvej inštancie stanovil povinnosť ručiteľky len na zaplatenie pôvodne dojednaných 60-tich splátok a uviedol, že za zaplatenie ďalších splátok už neručí, tento záver je nesprávny a rozporný s obsahom ňou učineného ručiteľského vyhlásenia, čím sú naplnené odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP. Žalovaná v 2. rade teda ručí za všetky záväzky žalovaného v 1. rade zo zmluvy, a to aj za záväzky uplatnené touto žalobou.
39. Odvolací súd preto, na podklade odvolania žalobcu, zmenil podľa § 388 CSP výrok III. rozsudku súdu prvej inštancie tak, že uložil žalovanej v 2. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi 6.994,80 eur s úrokmi z omeškania vo výške 9 % ročne od 24.8.2022 do zaplatenia a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia s tým, že splnením povinnosti žalovanou v 2. rade a uloženej týmto rozsudkom zaniká v rozsahu plnenia povinnosť žalovaného v 1. rade uložená výrokom II. rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves, č. k. 14Cb/29/2023 – 233 zo dňa 16. októbra 2023 a splnením povinnosti žalovaného v 1. rade uloženej výrokom II. rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves, č. k. 14Cb/29/2023 – 233 zo dňa 16. októbra 2023 zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť žalovanej v 2. rade.
40. Vzhľadom na zmenu rozsudku súdu prvej inštancie vo vzťahu k žalovanej v 2. rade odvolací súd zmenil podľa § 388 CSP aj výrok V. rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania žalobcu proti žalovanej v 2. rade tak, že žalobcovi proti žalovanej v 2. rade priznal nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie v plnom rozsahu (§ 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP).
41. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní plne úspešnému žalobcovi priznal proti žalovaným v 1. a v 2. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
42. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v § 419 CSP.
Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 CSP.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 CSP, ak má dovolateľ sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) CSP.
V dovolaní podľa § 428 CSP sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).