Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_3Tos-123-2025.pdf
PDF · 86.97 KB
Case nature
Area
Subarea
3Tos/123/2025
Uznesenie
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Kresla a sudcov JUDr. Kataríny Stanislavskej a JUDr. Ladislava Révesa, v trestnej veci odsúdenej A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., pre obzvlášť závažný zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d), ods. 3 písm. a) Trestného zákona s použitím § 139 ods. 1 písm. e) Trestného zákona, o sťažnosti odsúdenej proti uzneseniu Okresného súdu Galanta zo dňa 28.03.2025, č. k. 14Nt/17/2024-23, na neverejnom zasadnutí konanom dňa 29.07.2025 v Trnave, takto
r o z h o d o l :
Podľa § 193 odsek 1 písm. c) Trestného poriadku sa sťažnosť odsúdenej A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., z a m i e t a.
o d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Galanta napadnutým uznesením rozhodol tak, že podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku zamietol návrh odsúdenej A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom D. E. XXXX/X, E., t. č. v ÚVTOS Nitra-Chrenová, na povolenie obnovy konania vo veci právoplatne skončenej rozsudkom Okresného súdu Galanta zo dňa 04.09.2019, sp. zn. 1T/11/2019, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 10.12.2019, v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 10.12.2019, sp. zn. 6To/125/2019, nakoľko neboli zistené podmienky obnovy konania podľa § 394 Trestného poriadku. Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu č.l. 23-24 spisu. Proti tomuto uzneseniu zahlásila ihneď, po vyhlásení uznesenia, sťažnosť odsúdená (č.l. 17 spisu), ktorú následne odôvodnila písomným podaním prostredníctvom svojho obhajcu (č.l. 29-30 spisu). Odsúdená prostredníctvom svojho obhajcu v písomnom odôvodnení sťažnosti uviedla, že napadnuté uznesenie je vo výroku nesprávne a je založené na kvalifikovanom porušení ustanovení o konaní, ktoré napadnutému uzneseniu predchádzalo. Odsúdená v návrhu na povolenie obnovy konania navrhla vypočuť v rámci konania o povolení obnovy konania poškodeného, a to k otázke jeho dôveryhodnosti, ako aj k jeho stavu v čase spáchania skutku a množstvu požitého alkoholu ako taktiež k otázke ovplyvňovania svedkov orgánmi činnými v trestnom konaní, k čomu navrhla vypočuť aj svedka C. F.. Uviedla, že súd tieto návrhy na vykonanie dôkazov uznesením odmietol na verejnom zasadnutí konanom dňa 28.03.2025, čím došlo k porušeniu práva odsúdenej na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), keďže sa odsúdenej odňala možnosť preukazovať nové skutočnosti umožňujúce iné rozhodnutie o vine, ku ktorým podľa odsúdenej otázka posúdenia dôveryhodnosti poškodeného v čase skutku s viac ako 2 promile alkoholu v krvi a otázka ovplyvňovania svedkov nesporne patrí. Odsúdená v návrhu na povolenie obnovy konania vedeného na Okresného súdu Galanta sp. zn. 17/11/2019 navrhla pribrať znalca na posúdenie toho, či človek v stave ťažkej opitosti môže vnímať dejúce sa okolnosti, čo by tiež možno privodiť iné rozhodnutie o vine, pričom tento návrh odsúdenej okresný súd zamietol. Odsúdená namietala, že napadnuté uznesenie je vo výroku nesprávne. Súd zároveň návrh odsúdenej na povolenie obnovy konania a návrhy odsúdenej na doplnenie dokazovania nesprávne právne posúdil,
keď návrhy odsúdenej nepodradil pod dôvody obnovy konania podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku. Rovnako aj súd nesprávne posúdil návrh odsúdenej na obnovu konania, v tom zmysle, že ho neposúdil ako návrh subsumovateľný pod zákonný dôvod obnovy konania podľa § 394 ods. 4 Trestného poriadku, keďže odsúdená poukazovala aj na ovplyvňovanie zo strany kriminálnej polície. Napadnuté uznesenie je podľa odsúdenej nesprávne aj z toho dôvodu, že súd neposúdil podmienky obnovy konania čo do výroku o treste, keďže trest bol odsúdenej uložený s použitím ustanovenia § 38 ods. 4 Trestného zákona, podľa ktorého sa zvyšovala pri prevahe priťažujúcich okolností dolná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu (v prípade odsúdenej o 20 mesiacov), čo však bolo novelou Trestného zákona účinnou od 06.08.2024 zrušené a odsúdená trest ešte nevykonala (je dôvodné predpokladať, že by jej bol uložený trest odňatia slobody na dolnej hranici, blízko 10 rokov), čo umožňuje povolenie obnovy konania minimálne vo výroku o treste rozsudku Okresného súdu Galanta sp. zn. 17/11/2019 zo 4.9.2019, k čomu súd prvého stupňa nepristúpil, preto odsúdená považuje napadnuté uznesenie vo výroku nesprávne po právnej stránke. Vzhľadom na uvedené sťažnostné dôvody odsúdená navrhla, aby krajský súd zrušil napadnuté uznesenie a uložil okresnému súdu, aby vo veci znovu konal a rozhodol. Okresná prokurátorka sa ihneď po vyhlásení napadnutého uznesenia vzdala práva na podanie sťažnosti (č.l. 17 spisu). Podľa § 192 odsek 1 Trestného poriadku, pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán a) správnosť výrokov napadnutého uznesenia proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, a b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia. Krajský súd v Trnave na podklade podanej sťažnosti odsúdenou postupoval podľa § 192 odsek 1 Trestného poriadku tým, že preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia, ako i konanie predchádzajúce jeho vydaniu, pričom dospel k záveru, že sťažnosť odsúdenej nie je dôvodná. Z obsahu spisového materiálu sťažnostný súd zistil, že vykonaným dokazovaním dospel okresný súd k správnemu právnemu záveru, že v posudzovanom prípade nezistil podmienky pre povolenie obnovy konania podľa § 394 Trestného poriadku, pretože návrh odsúdenej na povolenie obnovy konania žiadne skutočnosti či dôkazy súdu skôr neznáme neponúkal. Sťažnostný súd si závery okresného súdu prezentované v napadnutom uznesení osvojil a v celom rozsahu na ne odkazuje, bez potreby opakovania týchto dôvodov vo svojom sťažnostnom uznesení. V tejto súvislosti sťažnostný súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a v prípade, ak sa sťažnostný súd stotožní s úvahami súdu nižšieho stupňa a tieto považuje za zákonné a správne, nie je potrebné, aby tieto opakoval vo svojom rozhodnutí, ale stačí, aby na tieto len stručne poukázal (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Tdo/2/2018 z 23. januára 2018). Nad rámec uvedeného okresným súdom v napadnutom uznesení sťažnostný súd vo všeobecnosti uvádza, že konanie o povolenie obnovy konania sa obmedzuje len na zistenie, či vyšli najavo nové skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu. Z hľadiska splnenia podmienok na povolenie obnovy konania nie je rozhodujúce, či o skutočnostiach alebo dôkazoch, ktoré sa v návrhu uplatňujú, navrhovateľ vedel, ale či tieto skutočnosti alebo dôkazy boli alebo neboli skôr známe súdu. V konaní o povolenie obnovy konania v zásade neplatí revízny princíp pôvodného konania, čo do verifikácie a prehodnocovania už vykonaných (a obsahovo nezmenených) dôkazov, či skutočností, na základe ktorých bol ustálený skutkový stav súdom prvého, resp. druhého stupňa v pôvodnom konaní, ani preskúmavanie vecnej správnosti rozhodnutia (R 6/1997), či zákonnosť postupu súdu vo vzťahu k obhajobe (R 35/1988). Účelom obnovy konania, ako mimoriadneho opravného prostriedku, pre ktorý zákon taxatívne stanovuje dôvody charakteristické svojou rigoróznosťou kvôli ich možnému zásahu do stability a nezmeniteľnosti právoplatného rozhodnutia, je odstrániť nedostatky skutkového charakteru spočívajúce najmä v neúplnosti zhromaždených skutočností a dôkazov, na ktorých je právoplatné rozhodnutie postavené. Súd rozhodujúci o návrhu na povolenie obnovy konania postupuje v dvoch na seba nadväzujúcich etapách, pričom v prvom rade hodnotí tento návrh z hľadiska, či sú v ňom uvádzané také skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli skôr, teda v pôvodnom konaní, súdu známe. Skutočnosťou súdu skôr neznámou sa pritom rozumie objektívne existujúci jav, ktorý nie je v tej istej veci dôkazom, ale ktorý môže mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci v zmysle § 2 odsek 10 Trestného poriadku alebo rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva konštatujúce porušenie základných ľudských práv alebo slobôd obvineného bez možnosti nápravy jeho negatívnych dôsledkov (§ 394 odsek 4 písmeno a)
Trestného poriadku), resp. situácia predpokladaná v ustanovení § 394 odsek 4 písmeno b) Trestného poriadku, ktorá reaguje primárne na aplikáciu takého zákonného ustanovenia vo vzťahu k odsúdenému, ktoré bolo neskôr v osobitnom type konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky vyslovené za nesúladné s Ústavou Slovenskej republiky a priamo negatívne ovplyvnilo postavenie odsúdeného. Novým dôkazom je dôkaz, ktorý nebol zahrnutý do pôvodného konania, t. j. nebol v konaní vôbec uplatnený alebo vykonaný, prípadne, ak takýto dôkaz bol síce v pôvodnom konaní vykonaný, avšak po právoplatnosti rozhodnutia nadobudol nový obsah (R 72/1980). Až po zistení, že o takéto skutočnosti alebo dôkazy ide, prichádza do úvahy hodnotenie súdu v druhej etape a to v tom smere, či by tieto mohli samy o seba alebo v spojení so skutočnosťami alebo dôkazmi skôr známymi viesť k inému procesnému výsledku, ako je pôvodné právoplatné rozhodnutie a až v prípade, že sú tieto obe uvedené podmienky splnené kumulatívne, súd môže povoliť obnovu konania v zmysle § 399 odsek 2 Trestného poriadku, v opačnom prípade návrh zamietne pre nesplnenie zákonných predpokladov. Sťažnostný súd konštatuje, že odsúdená v návrhu na povolenie obnovy konania ani v písomnom odôvodnení sťažnosti neuviedla také skutočnosti, aby mal nadriadený súd k dispozícii také relevantné skutočnosti, okolnosti alebo právne úvahy, ktoré by boli spôsobilé, z hľadiska zistenia podmienok obnovy konania, spochybniť správnosť a úplnosť skutkových zistení súdu prvého stupňa, ako aj správnosť právnych úvah (podľa § 394 odsek 1 Trestného poriadku), na základe ktorých skutočnosti, ktoré považoval za dokázané, posudzoval jeho návrh na obnovu konania. Pokiaľ ide o sťažnostné námietky odsúdenej ohľadom zamietnutia návrhov na doplnenie dokazovania, ktoré sa zhodujú s návrhom odsúdenej na doplnenie dokazovania uvedenom v návrhu na povolenie obnovy konania zo dňa 23.07.2024, krajský súd uvádza, že dostatočnú odpoveď odsúdenej dal už okresný súd v napadnutom uznesení, pričom správne rozhodol, keď zamietol jej návrhy na doplnenie dokazovania. Možno skonštatovať, že okresný súd, pokiaľ ide o výpovede poškodeného a svedka C. F., uviedol, že tí bol v konaní vo veci samej riadne vypočutí a s ich protichodnými odpoveďami sa súd v odôvodnení rozsudku už vysporiadal. Rovnako sa súd už v pôvodnom konaní vysporiadal s tvrdením odsúdenej (vtedy obžalovanej), že voči poškodenému nepoužila násilie, čo platí aj pre výpoveď svedka C. F., ktorý tvrdil, že nevidel žiadne násilné konanie. Pokiaľ ide o kamerové záznamy, ktoré odsúdená navrhla, na hlavnom pojednávaní boli tieto kamerové záznamy zachytávajúce skutok prehraté a oboznámené, rovnako boli pribratí všetci potrební znalci za účelom vykonania znaleckého dokazovania. Preto podľa názoru krajského súdu dospel okresný súd k správnemu záveru, že odsúdená neuviedla žiadne skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by vyšli najavo po právoplatnosti rozhodnutia v merite veci, a ktoré by mohli v spojení so skutočnosťami alebo dôkazmi súdu skôr známymi zmeniť právoplatné rozhodnutie súdu. V súvislosti so zamietnutím návrhov na doplnenie dokazovania odsúdená namietala porušenie jej práv. Možno teda dodať, že podľa ustálenej judikatúry, ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva aj v navrhovaní dôkazov, zodpovedá mu povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu zaoberať sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť alebo ho odmietnuť (uznesením) alebo rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú. Je teda potrebné si uvedomiť, že súd nie je povinný vykonať všetky dôkazy, ktoré strany navrhli, iba tie, ktoré považuje za rozhodné a dôležité pre spravodlivé rozhodnutie vo veci. V prípade, že sa súd odmietne vykonať konkrétny dôkaz a správne sa vysporiada so všetkými okolnosťami dôležitými pre rozhodnutie, nemožno len z dôvodu inej predstavy o výsledku rozhodovania konštatovať porušenie práva na obhajobu, resp. na spravodlivé súdne konanie. Napokon len samotné tvrdenie osoby, ktorá podala návrh na povolenie obnovy konania, nie je pre takéto zásadné rozhodnutie postačujúce a súd ani nie je povinný vydať rozhodnutie v súlade s jej právnymi názormi (I. ÚS 50/04) alebo hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Inak vyjadrené, právo na spravodlivý proces negarantuje osobe právo na to, aby bolo rozhodnuté v súlade s jej predstavami a požiadavkami, ale najmä právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, vrátane odpovedí na argumenty predostreté odsúdeným. Odsúdená v sťažnostných námietkach namietala aj na to, že súd rozhodujúci o povolení obnovy konania nevyhodnotil ako dôvod na povolenie obnovy konania skutočnosť, že odsúdená poukazovala na ovplyvňovanie zo strany polície. Je pravdou, že v zmysle § 394 ods. 5 Trestného poriadku súd povolí obnovu konania, ak sa právoplatným rozsudkom zistí, že policajt alebo prokurátor, sudca alebo prísediaci v pôvodnom konaní porušením povinnosti spáchal trestný čin, čo v tomto prípade nie je možné, nakoľko k právoplatnému odsúdeniu žiadnej z týchto osôb nedošlo. So sťažnostnými námietkami odsúdenej, že vzhľadom na novelu Trestného zákona, ktorá nadobudla účinnosť dňom 06.08.2024, došlo k zmierneniu postupu súdu pri ukladaní trestu, sa sťažnostný súd
tak, ako i okresný súd nestotožňuje. Sťažnostný súd k tomu konštatuje, že úmyslom zákonodarcu v súvislosti s novelizáciou Trestného zákona účinnou od 06.08.2024 nebolo prehodnocovanie každého právoplatne uloženého trestu odňatia slobody, ktorý bol uložený podľa platných a účinných predpisov do 06.08.2024. Je potrebné zdôrazniť, že podľa čl. 50 odsek 6 Ústavy SR trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie. Podľa § 2 odsek 1 Trestného zákona, sa trestnosť činu posudzuje a trest ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný s výnimkou prípadu, ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony a v ktorom prípade sa trestnosť činu posudzuje a trest ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší. Trestný zákon teda počíta s možnosťou zmeny právnej úpravy, avšak jej použitie je možné, iba ak ide o zmenu, ktorá nastala do rozhodnutia v trestnej veci. Nemôže preto ísť o akúkoľvek neskoršiu zmenu Trestného zákona, aj keď pre páchateľa výhodnejšiu, ako si to vysvetľuje odsúdená. Zmena Trestného zákona, na ktorú sa odsúdená v návrhu na obnovu konania odvolávala a ktorou zároveň odôvodnila svoju sťažnosť, nadobudla účinnosť až po tom, ako bolo o trestnej veci a treste odsúdenej rozhodnuté. Preto zmena právnej úpravy (Trestného zákona) po nadobudnutí takého právoplatného odsudzujúceho rozhodnutia, hoc pre odsúdenú priaznivejšia, je z hľadiska posudzovania trestnosti skutku a ukladania trestu právne irelevantná a nemôže zakladať dôvod na jeho revíziu, a to ani prostredníctvom mimoriadnych opravných prostriedkov, teda ani prostredníctvom povolenia obnovy konania. S poukazom na vyššie uvedené preto možno konštatovať, že žiadne iné nové dôkazy alebo skutočnosti, ktoré neboli súdu známe v pôvodnom konaní, odsúdená neuviedla. Sťažnostný súd preto dospel k záveru, že síce v predmetnom konaní boli splnené formálne náležitosti návrhu na povolenie obnovy konania podľa § 399 odsek 1 Trestného poriadku, t. j. návrh podala osoba na to oprávnená, smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je obnova konania prípustná a nie je v zmysle § 395 Trestného poriadku vylúčená, avšak súčasne nebola zistená existencia takých nových skutočností alebo dôkazov súdu skôr neznámych, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine odsúdenej alebo na ktoré by pôvodne uložený trest odsúdenej bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu. Z uvedených dôvodov je potrebné považovať za nedôvodné sťažnostné námietky odsúdenej, ktoré sú odôvodňované rovnakými argumentmi, ako jeho návrh na povolenie obnovy konania. Závery okresného súdu o odmietnutí návrhu odsúdenej na povolenie obnovy konania sú opodstatnené a to z tých istých dôvodov, ktoré vyplývajú z odôvodnenia napadnutého uznesenia, na ktoré sťažnostný súd ako na správne a úplné opakovane poukazuje a s nimi sa stotožňuje. Napokon so skutkovými a právnymi námietkami odsúdenej sa už súd prvého stupňa v napadnutom uznesení riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na súde vyššieho stupňa. Pretože krajský súd nezistil žiadne dôvody pre zmenu napadnutého uznesenia, ktoré by odôvodňovali zrušenie, resp. zmenu napadnutého uznesenia, sťažnosť odsúdenej zamietol ako nedôvodnú podľa § 193 odsek 1 písm. c) Trestného poriadku.
Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.