Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (8)Rozsudok_5Co-21-2024.pdf
PDF · 136.88 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/21/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Olivera Kolenčíka a sudkýň JUDr. Renáty Pátrovičovej a JUDr. Márie Malíkovej, v spore žalobcu: A. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. XXX, zastúpený: JUDr. Stanislav Pavol, PhD., advokát, so sídlom Šancová 58, Bratislava, proti žalovanej: KOMUNÁLNA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom so sídlom Bratislava, Štefánikova 17, IČO: 31 595 545, zastúpená: FELIX NEUPAUER & PARTNERS, s. r. o., so sídlom Bratislava, Šoltésovej 7325/14, IČO: 56 711 832, za účasti intervenienta na strane žalovaného: JUDr. Miroslav Šupa, súdny exekútor, so sídlom Nitra, Kmeťkova 30, IČO: 37 857 207, zastúpený advokátskou kanceláriou JUDr. Lukáčová & partners, s. r. o., so sídlom Nitra, Mostná 72, IČO: 47 237 244, o náhradu škody, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 6. mája 2024, č. k. 18C/68/2020-267, takto
r o z h o d o l :
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovanému a intervenientovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Nitra (súd prvej inštancie podľa § 12 zák. č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok, ďalej iba „CSP“) rozsudkom zo dňa 6. mája 2024, č. k. 18C/68/2020-267 zamietol žalobu a priznal žalovanej a intervenientovi na strane žalovanej nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi vo výške 100 %.
2. Rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ust. § 31 ods. 1, 3 (v znení do 31.03.2027), § 33 ods. 1, § 243h ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 100 ods. 1, 2, § 106 ods. 1, 2, § 420 ods. 1, 2, § 823 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“).
3. Rozhodol tak v novom rozhodnutí po tom, ako odvolací Krajský súd v Nitre svojím uznesením č. k. 5Co/67/2022-233 zo dňa 13. septembra 2023 skorší rozsudok súdu prvej inštancie č. k. 18C/68/2020-185 zo dňa 14. februára 2022 zrušil a vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Následne súd prvej inštancie rozhodol novým rozhodnutím – napadnutým rozsudkom.
4. V novom rozhodnutí prvoinštančný súd po vykonanom dokazovaní konštatoval, že intervenient na strane žalovanej ako poverený súdny exekútor konal v exekučnej veci sp. zn. 11Er/246/2015, EX 451/2015 (v tom čase vedenej na OS Topoľčany), vykonával exekúciu proti žalobcovi ako povinnému. Exekútor vykonal svoju činnosť exekučným príkazom na vykonanie zrážkami zo mzdy zo dňa 28.02.2017 na vymoženie vymáhaného nároku oprávnenej, ktorý bol podľa povereného exekútora ku dňu 28.02.2017 v sume 5.299,92 eura a trov exekúcie súdneho exekútora v sume 1.704 eur, zrážky
zo mzdy žalobcu u jeho zamestnávateľa v sume 4.140 eur. V exekučnej veci dňa 25.07.2017 doručil poverený súdny exekútor JUDr. Miroslav Šupa žalobcovi vyúčtovanie exekučného konania EX 451/2015, sp. zn. 11Er/245/2015, podľa ktorého žalobca uhradil poverenému exekútorovi spolu 8.263,92 eura a preplatok bol v sume 0 eur. Žalovaná je poisťovateľom intervenienta na základe Zmluvy o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone exekučnej činnosti, ktorú má intervenient uzatvorenú so žalovanou pod č. 6807446000. Žalobca sa domáha náhrady škody, keď škoda na majetku žalobcu pri výkone exekúcie povereným súdnym exekútorom je vo výške 4.159,92 eura.
5. Zo spisu Okresného súdu Nitra, pracovisko Topoľčany sp. zn. 11Er/246/2015 prvoinštančný súd zistil, že sa viedlo konanie o vymoženie výživného na základe vykonateľného exekučného titulu - rozsudok č. 9P/326/2009-650, zo dňa 31.10.2014, v spojení s rozsudkom č. k. 8CoP/8/2015-701, zo dňa 21.05.2015. Dňa 31.07.2015 bolo vydané poverenie číslo XXXX-XXXXXX na vymoženie uloženej povinnosti, zaplatenia sumy 1.233 eur ako zameškané výživné na mal. A. B. a bežné výživné v sume 100 eur od 01.07.2015, zaplatenia sumy 987 eur ako zameškané výživné na mal. D. B., bežné výživné v sume 80 eur od 01.07.2015. Žalobca podal námietky proti exekúcii, ako i návrh na zastavenie konania. Uznesením 11Er/246/2015-67, zo dňa 25.11.2015 boli námietky ako i návrh na zastavenie konania zamietnuté. Proti uzneseniu bolo podané odvolanie. Uznesením 11Er/246/2015-87, zo dňa 30.12.2016, rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 16.01.2017, boli námietky povinného zamietnuté, návrh na zastavenie konania bol zamietnutý. Žalobca podal dňa 03.04.2017 návrh na zastavenie exekúcie. Súd uznesením č.k. 11Er/246/2015-121, zo dňa 10.05.2017 exekúciu zastavil a rozhodol o náhrade trov konania. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že vzhľadom na dĺžku exekúcie, neexistenciu zameškaného dlhu, povinný dobrovoľne mesačne uhrádzal bežné výživné na účet matky a súčasne mu bolo zrážané zročné výživné zo mzdy u jeho zamestnávateľa (vrátane trov exekúcie spolu v sume 4.104 eur).
6. Z vyúčtovania exekučného konania ku dňu 19.07.2017 – zastavenie, súd prvej inštancie zistil, že bol vymožený nárok pre oprávneného a to istina vo výške 6.540 eur, trovy exekúcie oprávneného 19,92 eura, spolu 6.559,92 eura, trovy exekúcie súdneho exekútora boli vo výške 1.704 eur. Úhrady povinného boli exekútorovi vo výške 1.704 eur a úhrady povinného oprávnenému 6.559,92 eura, teda povinný uhradil spolu 8.263,92 eura a nedoplatok bol 0 eur. Vyúčtovanie bolo žalobcovi doručené dňa 25.07.2017.
7. Súd prvej inštancie po zrušení a vrátení veci odvolacím súdom, konštatujúc viazanosť právne záväzným právnym názorom odôvodnenia zrušujúceho rozhodnutia (§ 391 ods. 2 CSP), vec opätovne prejednal. Po zrušení veci Krajským súdom v Nitre bolo potrebné vyhodnotiť pasívnu vecnú legitimáciu žalovanej s poukazom na znenie ust. § 31 ods. 3 v spojení s § 243h ods. 1 Exekučného poriadku. Súd prvej inštancie konštatoval, že z vykonaného dokazovania bolo nesporné, že exekučné konanie sa začalo 01.07.2015 - spísaním zápisnice o návrhu na vykonanie exekúcie súdnym exekútorom, z čoho vyplýva, že exekučné konanie sa začalo pred 1. aprílom 2017, teda za účinnosti exekučného poriadku účinného do 31.03.2017. Súd v tomto smere poukazuje na vyslovený právny názor v rozhodnutí Krajského súdu v Nitre, ktorým je súd prvej inštancie viazaný, pričom súd udáva, že nedošlo ku zmene skutkových zistení, z ktorých vychádzal odvolací súd, a preto bol pre súd záväzný právny názor, že podľa prechodných ustanovení exekučného poriadku účinného od 01.04.2017 sa malo v zmysle prvej vety § 243h ods. 1 Exekučného poriadku postupovať podľa predpisov účinných do 31. marca 2017. Súd pri rozhodovaní aplikoval právny predpis účinný v čase začatia exekučného konania, t. j. pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného posudzoval podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017. V súvislosti s posúdením pasívnej vecnej legitimácie žalovanej súd uvádza, že vzhľadom k aplikácii exekučného poriadku účinného do 31.03.2017 nie je daná pasívna vecná legitimácia žalovanej (poisťovateľa exekútora). Exekučný poriadok účinný do 31. marca 2017 neobsahoval právnu úpravu, ktorá by zakladala priamu zodpovednosť poisťovateľa exekútora. S poukazom na uvedené, z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej, súd žalobu žalobcu zamietol.
8. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že zodpovednosť súdneho exekútora za škodu podľa ustanovenia § 33 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017 a zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú súdnym exekútorom podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá bola spôsobená súdnym exekútorom pri výkone exekučnej činnosti, sa vzájomne nevylučujú. Je tak v zákonných možnostiach toho, kto tvrdí, že mu bola spôsobená škoda súdnym exekútorom pri výkone exekučnej činnosti, či zvolí uplatnenie si svojho nároku vyvodením priamej zodpovednosti voči súdnemu exekútorovi v sporovom konaní s poukazom na ustanovenie § 33
ods. 1 Exekučného poriadku, alebo zvolí osobitný postup pri uplatnení si nároku na náhradu škody voči štátu v zmysle ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.
9. Súd prvej inštancie sa opätovne vyjadril k námietke premlčania, keď žalovaná a intervenient v priebehu konania vzniesli námietku premlčania voči uplatnenému nároku žalobcu, ktorého sa žalobca domáhal titulom náhrady škody. Súd naďalej trval na svojom právnom názore, že uplatnený nárok nebolo dôvodné priznať žalobcovi i z dôvodu účinne vznesenej námietky premlčania. V zmysle § 106 ods. 1 OZ právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá, ide o tzv. subjektívnu lehotu. Žalobca tvrdil, že informácie o škode získal na podklade vyúčtovania exekučného konania EX 451/2015, ktoré mu bolo doručené 25.07.2017 (deň, kedy sa žalobca ako poškodený dozvedel o škode a kto za ňu zodpovedá). Žaloba bola podaná na súd dňa 24.07.2020, teda po uplynutí subjektívnej premlčacej doby, ktorá uplynula najneskôr dňa 25.07.2019, a preto premlčaný nárok vzhľadom na vznesenú námietku premlčania súd priznať nemohol. Súd žalobu i z tohto dôvodu zamietol. Na daný vzťah nebolo možné aplikovať ustanovenie § 104 Občianskeho zákonníka, keď poistný vzťah je zmluvný vzťah medzi poisťovateľom a poisteným, pričom žalobca nie je aktívne legitimovaným subjektom pri uplatnení nároku na poistné plnenie.
10. Súd prvej inštancie v závere uviedol, že s poukazom na vykonané dokazovanie nemal za preukázané, že žaloba žalobcu bola podaná dôvodne v uplatnenej výške. Súd opätovne poukazuje, že v danom spore nebolo preukázané, že by intervenient, súdny exekútor výkonom exekučnej činnosti spôsobil žalobcovi škodu v uplatnenej výške, za ktorú by mal zodpovedať. Nebolo zrejmé aké zákonné ustanovenie mal intervenient porušiť, neboli naplnené prvé dva základné predpoklady zodpovednosti za škodu podľa exekučného poriadku (vznik škody a protiprávne konanie exekútora), keď predpoklady vzniku zodpovednosti musí preukázať poškodený, teda žalobca, ktorý ich existenciu nepreukázal. Z podania intervenienta síce vyplýva, že vznikol preplatok 60 eur, ale vzhľadom k vyššie uvedenému i k vznesenej námietke premlčania súd žalobe v tejto časti nemohol vyhovieť. S poukazom na tieto skutočnosti súd žalobu žalobcu zamietol v plnom rozsahu.
11. Pri rozhodovaní o trovách konania súd prvej inštancie vychádzal zo zásady zodpovednosti za výsledok konania (zásada úspechu) a vzhľadom na zhora uvedené výsledky konania ustálil, že v spore bola úspešnou stranou žalovaná, intervenient na strane žalovanej. S použitím § 255 ods. 1 CSP teda priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % žalovanej a intervenientovi, pričom dôvody hodné osobitného zreteľa s poukazom na ustanovenie § 257 CSP zistené u strán sporu ani v okolnostiach veci zistené neboli. O výške trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozhodnutia a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
12. Proti tomuto rozhodnutiu podal včas odvolanie žalobca navrhujúc odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe vyhovie. V podanom odvolaní žalobca poukázal na to, že napadnutý rozsudok je nezákonný, pretože súd prvej inštancie sa obmedzil výlučne na vyslovený právny názor v rozhodnutí Krajského súdu v Nitre. Uvedený právny názor nebol názor Krajského súdu v Nitre a nevychádzal z ustálenej rozhodovacej činnosti súdov, ale išlo o právny názor vyslovený v časopise zo súdnej praxe č. 4/2018 doc. JUDr. Alexandry Kotresovej, PhD., LL.M. Uvedený názor teda nepredstavuje názor súdnej praxe, ale názor z článku akademickej obce. Žalobca poukázal na skutočnosť, že predmetná exekúcia sp. zn. 11Er/246/2015 skončila rozhodnutím exekučného súdu Okresného súdu v Topoľčanoch č. k. 11Er/246/2015-121 zo dňa 10.5.2017, pričom podľa jeho názoru týmto procesnoprávnym úkonom predmetná exekúcia skončila ešte za účinnosti exekučného poriadku do 31.03.2017. V tejto skutočnosti videl nedostatok, že súd sa žiadnym spôsobom k tejto skutočnosti logicky nevyjadril, preto je rozhodnutie konajúceho súdu prvej inštancie nepreskúmateľné. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu škody nie podľa exekučného poriadku, ale v spojení s § 420 Občianskeho zákonníka a v spojení s § 415 Občianskeho zákonníka.
13. Poukázal na právne posúdenie aktívnej legitimácie na strane žalobcu a na ustálenú pasívnu legitimáciu na strane žalovanej. Podľa jeho názoru je potrebné aplikovať ustanovenie § 31 ods. 3 Exekučného poriadku, pretože sa v prechodných ustanoveniach exekučného poriadku k úpravám účinným od 01.04.2017 neuvádza stanovisko k úprave zodpovednosti za škodu podľa § 31 Exekučného poriadku a nie je to zrejmé ani z dôvodovej správy. Poukázal na § 243h EP v tom znení, že exekučný poriadok v paragrafe 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017
sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017. V tomto kontexte ale poukázal na tvrdenú právne významnú skutočnosť, že škoda vznikla až po právoplatnom skončení exekúcie dňa 25.07.2017, a preto aj nebolo možné aplikovať § 243h Exekučného poriadku. Z uvedeného dôvodu podľa názoru žalobcu sa má aplikovať právna úprava exekučného poriadku účinného od 01.04.2017. Protiprávny úkon nastal a vznikol až za trvania exekučného poriadku od 01.04.2017. Od toho odvodzoval aplikovateľnosť § 31 ods. 3 Exekučného poriadku v spojení s § 823 Občianskeho zákonníka so založením priameho nároku poškodeného na náhradu škody proti poisťovateľovi. Poukázal tiež komentárovým výkladom na to, že v zmysle § 823 v spojení s § 31 ods. 3 Exekučného poriadku priamy nárok má formálne znaky nároku na náhradu škody, po obsahovej stránke môže výlučne realizovať len prostredníctvom právneho vzťahu poistenia zodpovednosti.
14. V ďalšom obsahu poukázal na § 104 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého pri právach na plnenie z poistenia začína plynúť premlčacia doba za rok po poistnej udalosti. Podľa názoru žalobcu poistná udalosť nastala dňa 25.07.2017, po doručení vyúčtovania exekučných trov žalobcovi. Poukázal na zodpovednosť podľa exekučného poriadku, ktorá je podnikateľom, no zodpovednosťou bez ohľadu na zavinenie súdneho exekútora. Poukázal na to, že novelou zák. číslo 2/2017 Z. z. sa zaviedli v exekučnom poriadku nové princípy pre uplatnenie nároku poškodeného na náhradu škody spôsobenú súdnym exekútorom tak, že ju uhrádza poisťovateľ priamo poškodenému. Vo vzťahu k § 823 Občianskeho zákonníka je namieste posudzovanie premlčania práve vo vzťahu k aplikácii § 104 Občianskeho zákonníka, pretože ide o právo žalobcu na plnenie z poistenia exekútora a exekučný poriadok, tak ako uvádza aj jeho výklad žalobcovi dáva priamy právny nárok uplatniť náhradu škody priamo od poisťovateľa, a preto premlčacia lehota začala plynúť rok po poistnej udalosti, a teda, ak poistná udalosť nastala dňa 25.07.2017, premlčacia doba začala plynúť 25.07.2018 a jej uplynutie by nastalo v subjektívnej lehote dňa 25.07.2020 a žalobný nárok žalobcu bol uplatnený na súde dňa 24.07.2020, preto žaloba bola podaná včas.
15. Nebolo sporným, ako uvádzal žalobca, že žalovaná je poisťovateľom exekútora. Žalobca svojím podaním zo dňa 31.03.2017 žiadal zastavenie exekúcie, pretože postup povereného exekútora bolo nutné vyhodnotiť ako konanie v rozpore s exekučným poriadkom, pretože neboli zohľadnené pravidelné mesačné platby žalobcu na výživnom od mesiaca jún 2015 každý kalendárny mesiac až do februára 2017. Tieto skutočnosti boli preukázané poverenému exekútorovi. Súd prvej inštancie pochybil a vec nesprávne posúdil. Žalobca už doručením upovedomenia o začatí exekúcie poverenému exekútorovi preukázal plnenie si svojich povinností podľa exekučného titulu a to pravidelnými mesačnými platbami na výživnom za obdobie od mesiaca 6/2015 až do mesiaca 2/2017, aj napriek tomu súdny exekútor stiahol na základe exekučného príkazu zrážkami zo mzdy finančné prostriedky aj na výživné práve za uvedené obdobie. Oprávnená súdneho exekútora neinformovala a po podaní námietok si súdny exekútor tvrdené skutočnosti oprávnenej žiadnym spôsobom nepreveril. Konanie súdneho exekútora je v priamom rozpore s výkladom § 31 Exekučného poriadku. Súd prvej inštancie nebral do úvahy, že rozhodnutie Okresného súdu v Topoľčanoch č. k. 11Er/246/2015-121 zo dňa 10.5.2017 bolo právoplatne zastavené a vydané skôr ako samotné vyúčtovanie súdneho exekútora doručené žalobcovi dňa 25.07.2017, 2 mesiace po právoplatnom zastavení exekúcie, exekútor vydal a doručil žalobcovi vyúčtovanie exekúcie už za účinnosti novely zákona č. 2/2017 Z. z. Zopakoval, že exekúcia bola právoplatne skončená za účinnosti exekučného poriadku do 31.03.2017, avšak poistná udalosť nastala už za účinnosti novely zákona číslo 2/2017 Z. z. od 01.04.2017, preto je v rozpore s elementárnou logikou, aby posudzoval úkon exekútora, respektíve jeho postup, pretože škoda v čase vydania rozhodnutia o zastavení exekúcie neexistovala, v tom čase nebol ešte známy nesprávny úradný postup exekútora a táto skutočnosť nastala dňa 25.07.2017 už za účinnosti novely.
16. K žalobcom podanému odvolaniu sa žalovaný ako ani intervenient na strane žalovaného nevyjadril.
17. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) preskúmal odvolaním žalobcu napadnutý rozsudok a viazanosťou odvolacími dôvodmi v zmysle § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) dospel k záveru, že podané odvolanie žalobcu bolo nedôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie preto v celom rozsahu ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil, stotožňujúc sa pritom s rozsahom ako aj obsahom odôvodnenia prvoinštančného súdu (§ 387 ods. 2 CSP).
18. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
19. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
20. Odvolací súd konštatuje, že žalobca sa v tomto konaní žalobou zo dňa 24.07.2020 domáhal zaplatenia náhrady škody vo výške 4.159,92 eura s príslušenstvom. Žalobu odôvodnil tým, že žalovaná je poisťovateľom intervenienta na základe zmluvy o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone exekučnej činnosti, ktorú má intervenient uzatvorenú so žalovanou pod č. 6807446000. Žalobca vynaložil na exekúciu navyše finančné prostriedky, ktoré zo strany exekútora neboli vrátené (exekútor vymáhal aj napriek dobrovoľnému plneniu výživného). Z obsahu tvrdení žalobcu vyplývalo, že sa domáha náhrady škody spočívajúcej v tom, že súdny exekútor spôsobil škodu svojím nezákonným postupom. Z obsahu tvrdení (čo je hodnotenie odvolacieho súdu) tiež vyplývalo, že išlo o škodu, ktorá vznikla v súvislosti s exekučným konaním vedeným na Okresnom súde Topoľčany sp. zn. 11Er/246/2015 v súvislosti s vydaním a realizáciou exekučného príkazu zrážkami zo mzdy. Súčasťou tvrdení v žalobe bolo aj vyúčtovanie exekúcie z júla 2017 (po novele zákonom č. 2/2017 Z. z.). O vyčíslení exekúcie bolo tiež neskôr v konaní taktiež tvrdené, avšak v súvislosti s tým, že toto vyúčtovanie nastalo po účinnosti zákona č.2/2017 Z. z. so žiadanou aplikáciou účinného práva od 01.04.2017 (pozri napr. č. l. 123, podanie žalobcu zo dňa 08.03.2021), nie primárne, že týmto úkonom bola spôsobená škoda. Taktiež, v skoršej fáze konania žalobca upriamoval pozornosť na tvrdený nezákonný postup exekútora spočívajúci v zrážke zo mzdy, čomu nasvedčovalo aj vyjadrenie žalobcu zo dňa 22.03.2021 (č. l. 134), že napriek preukázaniu dobrovoľného plnenia, intervenient (súdny exekútor) pokračoval v neoprávnenej exekúcii. V závere odseku konštatoval zistenie súdu prvej inštancie, že intervenient (súdny exekútor) prijal a ponechal si zrazené mzdy žalobcu v sume 4 140 eur, čo opätovne podľa názoru odvolacieho súdu znamená, že obsah žaloby a rozhodujúce skutkové tvrdenia o spôsobenej škode smerovali k exekučnej činnosti súdneho exekútora spočívajúce v zrážkach zo mzdy na základe exekučného príkazu z februára 2017. Taktiež na pojednávaní dňa 30.09.2020 (č. l. 159) právny zástupca žalobcu uviedol, že „My sme pri uplatnení nároku vychádzali zo sumy 4 101 eur, ktorá mala byť zrazená u zamestnávateľa žalobcu, pričom sme vychádzali aj z konečného vyúčtovania...“ (pozn. odv. súdu, bez konkretizácie, či v základe nároku alebo vyčíslení). Aj v podaní zo dňa 07.01.2022 v čl. I., druhý odsek, žalobca prostredníctvom právneho zástupcu vyjadril, že „Vyúčtovanie povereného exekútora v predmetnej exekúcii zo dňa 19.07.2017 bolo žalobcovi doručené dňa 25.07.2017. K týmto časovým údajom je rozhodujúce aké ustanovenia exekučného poriadku sa aplikujú a podľa akých sa má v tejto konkrétnej veci postupovať.“. Uvedené vyjadrenie žalobcu neobsahovalo tvrdenia o škode spôsobenej vyúčtovaním exekúcie. Napokon aj v podaní zo dňa 14.02.2022 v čl. III. žalobca uviedol, že „Škodou v tomto prípade je vymožené plnenie zo strany exekútora zrážkami zo mzdy žalobcu...“ V zápisnične zachytenom vyjadrení zo dňa 06.02.2014 na pojednávaní (po zrušení skoršieho rozsudku a vrátení veci na ďalšie konanie) ďalej právny zástupca žalobcu okrajovo spomenul, že podstata ich nároku (nebolo možné zistiť či nároku alebo výšky škody, ako vyplývalo zo skorších vyjadrení) vyplýva z vyúčtovania exekúcie. Až napokon v odvolaní voči rozsudku, ktorý je predmetom prieskumu v tomto odvolacom konaní (teda v poradí voči druhému rozsudku súdu prvej inštancie) žalobca v čl. II. odvolania uviedol, že „V tomto kontexte však poukazuje na tú právne významnú skutočnosť, že škoda vznikla až po právoplatnom skončení exekúcie dňa 25.07.2017...“ (ďalej parafrázujúc), a teda nemožno v tomto prípade aplikovať § 243h ods. 1 EP, čo opätovne, podľa názoru odvolacieho súdu, skôr navodzuje snahu presvedčiť posudzovanie tvrdeného nároku na náhradu škody z obdobia pred 31.03.2017 podľa práva účinného od 01.04.2017 (bez aplikácie § 243h EP). Odvolací súd takúto skutkovú gradáciu tvrdení žalobcu v konaní uzavrel tak, že bezpečne až v odvolacom konaní žalobca presunul váhu podstaty nároku na náhradu škody k skutočnosti právoplatného skončenia exekúcie dňa 25.07.2017 (vyúčtovaním), pričom v odvolacom konaní žalobu (rozhodujúce skutkové tvrdenia) nemožno zmeniť (§ 371 CSP), preto pri odvolacom prieskume odvolací súd vychádzal z obsahu žaloby a ďalšieho konania súdu prvej inštancie a za rozhodujúcu škodu bral do úvahy postup súdneho exekútora tvrdeným nezákonným (nesprávnym postupom) súdneho exekútora, ktorý spočíval vo vydanom exekučnom príkaze na zrážky zo mzdy a zamestnávateľom zrazenú a vyplatenú zrážku súdnemu exekútorovi.
21. Odvolací súd tiež konštatuje, že exekučné konanie začalo spísaním návrhu na vykonanie exekúcie dňa 1. júla 2015. Priamym žalovaným bola poisťovňa súdneho exekútora, ktorý má v tomto konaní postavenie intervenienta.
22. Podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekútor zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanec v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona.
23. Podľa § 31 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.04.2017 exekútor zodpovedá za škodu, ktorú spôsobí v súvislosti s výkonom činnosti podľa tohto zákona. Na zodpovednosť exekútora sa vzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Exekútor zodpovedá aj za škodu, ktorú v súvislosti s výkonom činnosti podľa tohto zákona spôsobí jeho zamestnanec; zodpovednosť zamestnanca podľa osobitných predpisov tým nie je dotknutá.
24. Podľa § 31 ods. 3 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.04.2017 náhradu škody, za ktorej vznik zodpovedá exekútor podľa tohto zákona a ktorú má podľa poistnej zmluvy platiť poisťovateľ, uhrádza poisťovateľ priamo poškodenému. Poškodený má právo uplatniť nárok na náhradu tejto škody priamo od poisťovateľa; na tento účel mu komora na jeho žiadosť poskytne potrebné údaje.
25. Podľa § 243h ods. 1 Exekučného poriadku ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017. Pravidlá pre prideľovanie vecí exekútorom podľa § 55 ods. 4 a 5 sa použijú len s ohľadom na veci pridelené podľa predpisov účinných po l. apríli 2017.
26. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
27. Podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.
28. Podľa § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa najneskoršie právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.
29. Podľa § 420 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. Škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá.
30. Odvolací súd sa stotožňuje so skutkovými aj právnymi závermi súdu prvej inštancie, pričom na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku uvádza nasledovné.
31. Odvolací súd, keďže hodnotenie skutočnosti kedy vznikala škoda je relevantné, prednostne konštatuje, že sa s názorom žalobcu, podľa ktorého škoda mala vzniknúť po právoplatnom skončení exekučného konania, nestotožňuje. Bezpochyby sa žaloba žalobcu týkala škody, ktorá mala vzniknúť konaním súdneho exekútora v rámci exekučnej činnosti v exekučnom konaní, prostriedkami exekučnej činnosti v rámci poverenia súdneho exekútora. Ak má nejaký súvis postup súdneho exekútora po rozhodnutí exekučného súdu o zastavení konania spočívajúci vo „vyčíslení exekúcie“, tak snáď iba v súvislosti s reáliami vzniku vedomosti kto a v akej výške zodpovedá za tvrdenú škodu. Nemožno považovať uvedené vyčíslenie súdneho exekútora za konanie, ktoré by mohlo byť hodnotené ako nezákonný postup spôsobujúci škodu. Uvedeným postupom nebolo nijako priamo zasiahnuté do práv a oprávnených záujmov žalobcu a nemohla byť ani spôsobená škoda, pretože vyčíslenie v podstate len obsahovalo „opis“ predchádzajúcich „exekučných transakcií“.
32. Odvolací súd uvádza, že ustanovenie 33 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017 odkazuje na zákon č. 514/2003 o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, pričom v tom čase v spojení s § 4 zákona č. 514/2003 Z.
z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci bolo Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky subjektom, ktorý konal v mene štátu vo veciach náhrady škody, ktorá bola spôsobená súdnym exekútorom pri výkone exekučnej činnosti. Ako uvádza komentované znenie k zákonu, že hoci je dikcia ustanovenia § 33 ods. 1 EP čiastočne nejasná, z výkladu Exekučného poriadku v spojení so zákonom č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov možno konštatovať, že postup podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov spolu s predbežným prerokovaním nároku bude namieste tam, kde vznikla škoda pri výkone exekučnej činnosti podľa § 29 – 192 EP, resp. pri porušení relevantných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku pri výkone exekučnej činnosti. Uvedené v súlade s ustanovením § 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov potvrdzuje aj to, že výkon exekučnej činnosti sa v súlade s ustanovením § 5 ods. 2 EP považuje za výkon verejnej moci. (KOTRECOVÁ, Kotrecová. § 33 [Zodpovednosť za škodu]. In: ŠTEVČEK, Marek, FICOVÁ, Svetlana, TOMAŠOVIČ, Marek, KOTRECOVÁ, Alexandra a kol. Exekučný poriadok. 2. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2015, ISBN 978-80-89603-25-1.)
33. Uvedený komentár poukázal aj na existenciu iného názoru, podľa ktorého v prípadoch, kedy má poškodený nárok na náhradu škody voči štátu aj voči súdnemu exekútorovi, pričom táto zodpovednosť je spoločná a nerozdielna (analogické použitie ustanovenia § 438 OZ), poškodený sa môže rozhodnúť, či uplatní škodu iba voči štátu alebo iba voči súdnemu exekútorovi, prípadne nie je vylúčené, aby škodu uplatňoval súčasne u oboch subjektov. Použitý výraz v § 33 ods. 1 EP „ak osobitný zákon neustanovuje inak“ neznamená, že poškodený nemá priamy nárok voči súdnemu exekútorovi, ak má nárok na náhradu škody voči štátu. Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov totiž nemá žiadne ustanovenia vylučujúce priamu zodpovednosť súdneho exekútora voči poškodenému.“ (Tomašovič, M. Exekučný poriadok s komentárom. Žilina: Eurokódex, Poradca podnikateľa, 2006). Uvedený právny názor bol vyjadrený aj v rozhodnutí Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. marca 2016, sp. zn. 3 Cdo 75/2015.
34. Odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdnej praxe z obdobia pred 31.03.2017 (a s náhľadom na osobitnú úpravu Exekučného poriadku) týkajúcimi sa náhrady škody v časti konkretizácie subjektov, ktoré prichádzajú do úvahy pri uplatňovaní náhrady škody spôsobenej súdnym exekútorom. Odvolací súd nemá vedomosť o tom, že v predchádzajúcom období (pred 31.03.2017) sa súdnou praxou prijímala priama žalovateľnosť poisťovne v prípade škody, ktorú spôsobil súdny exekútor. Po legislatívnej úprave a prijatí zákona č. 2/2017 Z. z. v ustanovení § 31 EP prvá a druhá veta zákon stanovuje, že exekútor zodpovedá za škodu, ktorú spôsobí v súvislosti s výkonom činnosti podľa tohto zákona. Na zodpovednosť exekútora sa vzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka. V odseku 3 uvedeného ustanovenia zákon uvádza, že náhradu škody, za ktorej vznik zodpovedá exekútor podľa tohto zákona a ktorú má podľa poistnej zmluvy platiť poisťovateľ, uhrádza poisťovateľ priamo poškodenému. Poškodený má právo uplatniť nárok na náhradu tejto škody priamo od poisťovateľa; na tento účel mu komora na jeho žiadosť poskytne potrebné údaje.
35. Z vyššie uvedeného vyplýva, že zákonodarca v prípade neskoršej (po 31.03.2017) špeciálnej zákonnej úpravy náhrady škody (konkretizujúcej právnej úpravy vo vzťahu k všeobecnej úprave náhrady škody) nepristúpil k legislatívnej činnosti vytvorením zákonnej úpravy, ktorá ustaľovala nejednoznačný záver predchádzajúcej súdnej praxe, alebo „skopírovala“ ustálenú prax z predchádzajúceho obdobia v otázke, či možno priamo žalovať poisťovňu. Podľa názoru odvolacieho súdu išlo o legislatívnu kreáciu celkom nového prístupu a konštrukciu zodpovednostných a povinných subjektov. Aj vzhľadom na subsidiárnu zodpovednosť štátu (ako výkladové vodítko obsahu právnej normy) uvedenú v § 31 ods. 4 EP kedy štát zodpovedá za škodu spôsobenú súdnym exekútorom, len ak ju nebolo možné uspokojiť z majetku poisťovateľa alebo exekútora, možno konštatovať, že nejde o úpravu lepšiu alebo výhodnejšiu pre poškodeného, ale skôr o zavedenie nového iného prístupu, ktorý priorizuje poisťovňu, resp. súdneho exekútora ako subjekty plnenia (poisťovňa) a subjekt zodpovednosti (súdneho exekútora) za škodu spôsobenú súdnym exekútorom, pričom do momentu možného uspokojenia škody z majetku od uvedených subjektov štát, z pohľadu úspešnosti v konaní, žalovateľným (resp. zodpovedným, resp. konajúcim za) subjektom nie je. Dá sa teda povedať, že štát vylúčil svoju primárnu zodpovednosť a povinnosť plnenia za súdneho exekútora v prípade spôsobenej škody z exekučnej činnosti (na
rozdiel od úpravy do 31.03.2017, kedy zodpovednosť priorizoval, ale nevylučoval žalovateľnosť súdneho exekútora) nahradil povinnosťou plniť poisťovňu s priamym nárokom poškodeného.
36. V súvislosti s aplikovateľnosťou právnej normy je treba podľa názoru odvolacieho súdu poukázať na ustanovenie § 243h ods. 1 EP, podľa ktorého (v súvislosti s novelou zák. č. 2/2017 Z. z.), ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017. Uvedené zákonné pravidlo teda zasahuje do pojmového („defaultného“) znaku procesnej intertemporality, ktorým je princíp okamžitej použiteľnosti – aplikability. Inými slovami, v tomto prípade zákonodarca pristúpil k ultraaktivite noriem exekučného poriadku (okrem výnimiek v § 243i až 243k), čo vo výsledku znamená, že exekučné konania začaté do 31. marca 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017. Niet preto pochybnosti, že na staré konania začaté do 31.03.2017 (ako v prejednávanom prípade) sa použijú normy procesného predpisu účinného do 31.03.2017. Odvolací súd si uvedomuje aj aspekty posudzovania hmotnoprávneho charakteru jednotlivých právnych noriem v rámci napospol procesného predpisu, preto sa vyjadruje aj k tomu, že kategória zodpovednosti (pokiaľ neupravuje rýdzo aspekty procesného charakteru) za škodu má aj svoj bazálny hmotnoprávny charakter. Vo vzťahu k charakteru právnej normy, ako uvádza ŠTEVČEK a LÖWY In: SMYČKOVÁ, Romana, ŠTEVČEK, Marek, LÖWY, Alexandra, TOMAŠOVIČ, Marek a kol. Civilný mimosporový poriadok. 2. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2024, s. 1189, marg. č. 6.) jednoduchou tézou je, že intertemporalita hmotnoprávnych noriem je so železnou pravidelnosťou posudzovaná podľa pravidiel „nepravej“ retroaktivity – pre denotát tohto pojmu budeme používať priliehavejší, i keď ťažkopádnejší výraz princíp okamžitej účinnosti. Pojmovým znakom tohto princípu je pritom skutočnosť, že na segmenty minulých právnych dejov sa pri posudzovaní ich aprobácie použije skoršia, zrušená právna úprava. Právna norma tak reguluje už existujúce vzťahy do budúcnosti, ale isté právne stavy, úkony a udalosti, alebo ich parciálne prvky sa posudzujú naďalej podľa skoršej (zrušenej a neúčinnej) právnej úpravy.
37. Uvedené znamená, a to už pokračuje odvolací súd, že škoda, ktorá vznikla v skoršom období (zároveň za účinnosti exekučného poriadku účinného do 31.03.2017), nemôže byť ani prostredníctvom testu intertemporality hmotnoprávnych ustanovení posudzovaná inak ako tak, že aspekty predpokladov zodpovednosti a tiež subjekty zodpovednosti sa posudzujú podľa času vzniku škody. V tomto prípade odvolací súd nemá pochybnosť o tom, že tvrdená škoda (nezákonné zásahy súdneho exekútora v rámci prostriedkov exekučnej činnosti) mala byť spôsobená pred 31.03.2017, konkrétne vo februári 2017 (za účinnosti právnej normy § 33 EP účinného do 31.03.2017) vydaním exekučného príkazu zo dňa 28.02.2017 (tak ako bolo poukazované v bode II.2 žaloby) a vykonanou zrážkou dňa 10.03.2017. Ako uviedol odvolací súd vyššie (a vzhľadom na neskoršie tvrdenia žalobcu), škoda nemohla vzniknúť „vyúčtovaním exekúcie“ súdneho exekútora z júla 2017. Samotným vyúčtovaním súdny exekútor nezasahoval prostriedkom exekučnej činnosti do práva žalobcu (napr. zrážkou alebo príkazom) a nespôsoboval škodu. Možno iba konštatovať, že v tom období mohol žalobca nadobudnúť ak, tak závery o spôsobenej škode, jej výške, a tiež osobe, ktorá škodu spôsobila. Inými slovami, škoda z obsahu žalobných tvrdení vznikla za obdobie pred dňom 31.03.2017 (exekučným príkazom) a to za účinnosti právnych predpisov účinných do 31.03.2017, ktoré stanovovali zodpovednú osobu za konanie súdneho exekútora, ktorým bol sám súdny exekútor, ako aj (prioritne) štát podľa pravidiel zákona č. 514/2003 Z. z. Priamy hmotnoprávny vzťah tvrdeného poškodeného vo vzťahu k poisťovni súdneho exekútora vyjadrený zákonom v tom čase neexistoval, a teda nebolo možné aplikovať ust. § 823 OZ. V tejto súvislosti odvolací súd len dodáva s odkazom na vyššie uvedený právny názor odvolacieho súdu ohľadne nemožnosti posudzovania intertemporality a možnej aplikácie neskoršieho práva vo svetle výhodnejšieho alebo lepšieho postavenia poškodeného, že nebolo možné aplikovať právo účinné od 01.04.2017. Závery o subjektoch uplatnenia práva na náhradu škody bez posudzovania charakteru právnej normy (§ 31, resp. § 33 EP) uzavrel aj názor v komentovanom znení po novele zákonom č. 2/2017 Z. z. tak, že „možno preto uzavrieť, že v konaniach začatých pred účinnosťou novely si môže poškodený zvoliť, či bude náhradu škody uplatňovať voči štátu podľa osobitého predpisu alebo priamo voči súdnemu exekútorovi, kým v konaniach začatých po 1. apríli 2017 bude môcť nárok na náhradu škody v prípade porušenia povinností exekútora v exekučnom konaní uplatňovať len vtedy, ak nepríde k uspokojeniu nároku z majetku poisťovateľa s ktorým má dotknutý exekútor uzavretú zmluvu o zodpovednosti za škodu, alebo exekútora, prípadne, ak súdny exekútor porušil svoju povinnosť vyplatiť oprávnenému vymožené peňažné prostriedky a tento nebolo možné uspokojiť z majetku poisťovateľa alebo exekútora“ (KOTRECOVÁ, Alexandra. § 31 [Zodpovednosť za škodu]. In: ŠTEVČEK, Marek,
KOTRECOVÁ, Alexandra, TOMAŠOVIČ, Marek, MOLNÁR, Peter a kol. Exekučný poriadok. 3. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2018, s. 95.)
38. Z vyššie uvedeného podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva, že za škodu, ktorá mala byť spôsobená žalobcovi súdnym exekútorom podľa tvrdených okolností z rozhodného obdobia účinnosti skoršieho práva (účinného do 31.03.2017) poisťovňa nezodpovedá a ani nie je povinná priamo plniť tvrdenú škodu spôsobenú súdnym exekútorom žalobcovi, preto žalobca úspešný v tomto konaní byť nemohol. Uvedené neovplyvňuje ani v neskoršom období tohto konania žalobcom tvrdené, že si neuplatňuje škodu podľa exekučného poriadku, ale podľa všeobecných predpisov o náhrade škody. Odvolací súd z uvedeného len pripomína, že bazálne predpoklady náhrady škody, samozrejme, pramenia zo všeobecnej úpravy náhrady škody, avšak špeciálna úprava v osobitnom predpise, ktorá špecifikuje zodpovedný subjekt, respektíve subjekt povinný plniť za zodpovednosť súdneho exekútora túto všeobecnú úpravu náhrady škody konkretizuje, a to tak ako odvolací súd uviedol vyššie.
39. Vzhľadom na vyššie uvedené možno konštatovať nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného (poisťovne) za tvrdenú škodu spôsobenú súdnym exekútorom z obdobia pred dňom 31.03.2017.
40. Odvolací súd sa stotožňuje aj so závermi súdu prvej inštancie ohľadne premlčania, pretože v prípade náhrady škody platí subjektívna dvojročná premlčacia doba, ktorá začína plynúť od vedomosti poškodeného o subjekte škodcu a existencii výšky škody, čo v tomto prípade môže napĺňať vedomosť žalobcu o spôsobenej škode najneskôr (až nie skôr v čase návrhu na zastavenie exekúcie z marca 2017) vyčíslením exekúcie súdnym exekútorom doručeným žalobcovi dňa 25.07.2017. V takom prípade podanie žaloby na súd 24.07.2020 je podaním po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby. Aj pri diferenciácii začiatku plynutia premlčacej doby vo vzťahu k žalovanému – poisťovni na jednej strane, alebo intervenientovi na druhej strane možno konštatovať, že ak intervenient vzniesol námietku premlčania (ako hlavný dlžník), žalobca stratil nárok na plnenie aj voči poisťovateľovi súdneho exekútora (zvlášť ak vzniesol námietku premlčania aj žalovaný). Nemožno sa stotožniť s argumentáciou žalobcu ohľadne aplikovateľnosti § 104 Občianskeho zákonníka, ktorý posúva začiatok plynutia premlčacej doby rok po poistnej udalosti. Odvolací súd sa stotožňuje s argumentáciou súdu prvej inštancie. Poisťovňa je subjektom povinnosti plniť nárok poškodeného na náhradu škody voči súdnemu exekútorovi. Medzi poškodeným a poisťovňou neexistuje zmluvný poistný vzťah, a ani zákonodarcom rozšírená uplatniteľnosť nároku na náhradu škody voči poisťovni nezakladá poistný právny vzťah vo vzťahu k poisťovni súdneho exekútora. Naopak, ako sám zákonodarca vyjadril v ustanovení § 31 ods. 3 druhá veta EP, čo odvolací súd používa len ako zdroj poznania výkladu možného právneho vzťahu medzi poškodeným a poisťovňou súdneho exekútora, že poškodený má právo uplatniť „nárok na náhradu tejto škody“ priamo od poisťovateľa. Nejde teda o nárok na poistné plnenie, ale nárok na náhradu škody, ktorá môže byť krytá poistným plnením tretej osoby.
41. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny, postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil. Uvedené sa týka aj závislého výroku o náhrade trov konania.
42. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
43. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
44. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
45. Vychádzajúc z ust. § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania tak, že v odvolacom konaní inak procesne úspešnej strane žalovaného a intervenienta na strane žalovaného nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože im trovy nevznikli.
46. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta CSP a § 3 ods. 10 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).