Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

13CoCsp/14/2025

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Amy Odalošovej a sudcov Mgr. Kataríny Katkovej a Mgr. Martina Štubniaka, v právnej veci žalobcu: MINIHOTOVOST, SE, so sídlom náměstí T. G. Masaryka 2392/17, 690 02 Břeclav, Česká republika, IČO: 043 55 211, zastúpený: JUDr. Katarínou Hegedüšovou, advokátkou, so sídlom Majerníkova 3/A, 841 05 Bratislava, proti žalovanému: A. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom B. XXXX/XXX, XXX XX C. C., o zaplatenie 100,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 13Csp/58/2024-45 zo dňa 20. marca 2025 takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 100,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 27. januára 2022 do zaplatenia a náhrady trov konania.

2. Žalobca v žalobe tvrdil, že žalovaný sa prostredníctvom webovej stránky www.minipozicka.sk registroval a požiadal žalobcu o poskytnutie úveru vo výške 100,- Eur, odoslaním žiadosti o poskytnutie úveru zároveň potvrdil, že súhlasí so „smlouvou o zápůjčce“, ako aj všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru a zároveň potvrdil, že údaje, ktoré žalobcovi ako veriteľovi poskytol sú pravdivé a úplné. Na základe “smlouvy o zápůjčce č. XXXXXX zo dňa 24. 11. 2021“ (ďalej „zmluva“) uzavretej podľa a nasl. Sb. Občanský zákonník a Sb. o spotřebitelském úveru v znení neskorších predpisov žalobca ako veriteľ poskytol žalovanému ako dlžníkovi úver vo výške 100,- Eur, ktorý sa žalovaný zaviazal vrátiť spolu s celkovými nákladmi spojenými s úverom vo výške 28,- Eur, t.j. zaplatiť celkovú čiastku vo výške 128,- Eur, a to do 28 dní od poskytnutia úveru. Vzhľadom na to, že žalovaný nesplnil riadne a včas svoj záväzok v zmysle uzatvorenej zmluvy, stal sa jeho dlh splatným dňom 26. 01. 2022.

3. Žalovaný sa k žalobe nevyjadril.

4. Vzhľadom na to, že v danom prípade ide o konanie s cudzím prvkom, nakoľko žalobca je právnickou osobou so sídlom v Českej republike a na území SR nemá organizačnú zložku, najprv okresný súd skúmal, či má právomoc konať a aké je rozhodné právo vo veci.

4.1 Nakoľko žalovaný ako spotrebiteľ má bydlisko v obvode Okresného súdu Banská Bystrica je daná právomoc súdov Slovenskej republiky v danej veci v súlade s čl. 18 ods. 2 Nariadenia Európskeho

parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Brusel II bis), podľa ktorého druhý účastník zmluvy môže žalovať spotrebiteľa len na súdoch členského štátu, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko.

4.2 Následne na základe vykonaného dokazovania okresný súd zistil nasledovný skutkový stav: Dňa 24.11.2021 bola medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom - spotrebiteľom uzatvorená prostredníctvom internetovej stránky www.minipozicka.sk prevádzkovanej žalobcom “smlouva o úvěru“ č. XXXXXX (ďalej „zmluva“) v českom jazyku. Podľa čl. II. ods. 2 veta druhá zmluvy okamihom, v ktorom veriteľ poskytne spotrebiteľovi úver podľa tejto zmluvy, sa zmluva stáva platnou a účinnou a všetky podmienky tejto zmluvy sa považujú za obomi stranami odsúhlasené. Podľa čl. I, III zmluvy sa veriteľ na základe žiadosti spotrebiteľa zaviazal poskytnúť spotrebiteľovi peňažné prostriedky ako bezúčelový úver vo výške 100,- Eur bezhotovostne na účet dlžníka, ktorý sa zaviazal úver vrátiť (splatiť) a zaplatiť odmenu za poskytnutie úveru vo výške 28,- Eur, t. j. zaplatiť celkovú čiastku 128,- Eur na niektorý z účtov veriteľa vedený v slovenských bankách špecifikovaných v čl. III zmluvy. V zmluve je uvedená RPMN 2 397,81 %, doba trvania spotrebiteľského úveru 28 dní. Podľa čl. V zmluvy spotrebiteľ súhlasí s obsahom zmluvy, bol pred uzatvorením zmluvy oboznámený s VPPÚ, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Zmluvu podpísali strany elektronicky dňa 24.11.2021 o 02:32 hod.. Veriteľ schválil predĺženie splatnosti pôžičky do 26. 01. 2022. Podľa bodu 04 VPPÚ na úpravu vzťahov neupravených zmluvou ani VPPÚ sa použijú ustanovenia právneho poriadku Českej republiky.

4.3 Súd prvej inštancie rozhodné právo pre daný zmluvný záväzok posudzoval podľa bodu 23 všeobecných ustanovení, čl. 6 ods. 1,2,3 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I).

4.4 V konaní bolo nesporné, že medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom - spotrebiteľom bola dňa 24. 11. 2021 prostredníctvom diaľkovej komunikácie elektronicky uzatvorená „smlouva o úvěru“, ktorá je vzhľadom na povahu zmluvných strán nesporne zmluvou spotrebiteľskou. V zmysle nariadenia Rím I ani v spotrebiteľských sporoch nie je voľba práva vylúčená ak je urobená výslovne alebo jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy (čl. 6 ods. 3 nariadenia), a súčasne za predpokladu, že táto voľba nezbaví ochrany spotrebiteľa podľa noriem právneho poriadku, ktorý by bol určený podľa čl. 6 ods. 1 nariadenia Rím I.

4.5 V danom prípade bola voľba českého práva zakomponovaná do čl. 4 VPPÚ v znení „ na úpravu vzťahov neupravených zmluvou ani VPPÚ sa použijú ustanovenia právneho poriadku Českej republiky“, plus v záhlaví zmluvy sa uvádza, že je uzatvorená podľa Sb. Občanský zákonník a Sb. o spotřebitelském úvěru ve znění pozdějších předpisů. Žalobca v konaní nijako nepreukázal, že by voľba českého práva bola predmetom predzmluvného jednania medzi stranami sporu, táto je zakomponovaná do všeobecných podmienok pripravených veriteľom, teda nebola individuálne dojednaná, keďže žalovaný ako spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť túto voľbu, jedná sa o neprijateľnú podmienku, ktorá je neplatná. V tejto súvislosti okresný súd poukázal na to, že zmluva bola uzatvorená elektronicky. V súlade so záverom rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-191/15 mal okresný súd za to, že žalovaný bol uvedený do omylu, pretože formulácia bodu 04 VPPÚ je nastavený tak, že na právny vzťah sa bude vzťahovať právny poriadok ČR, ale žalobca nepreukázal, že by bol žalovaný poučený, že ochranu mu poskytujú aj imperatívne normy právneho poriadku SR, kde má svoje bydlisko (napr. a nasl. ). Podľa bodu 25 všeobecnej časti nariadenia Rím I, spotrebiteľov by mali chrániť také pravidlá krajiny ich obvyklého pobytu, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou za predpokladu, že spotrebiteľská zmluva bola uzavretá v tejto krajine, kde podnikateľ vykonáva svoju obchodnú alebo podnikateľskú činnosť. Keďže voľba práva tak ako bola určená sporovými stranami zbavuje žalovaného ako spotrebiteľa ochrany podľa právneho poriadku Slovenskej republiky je neplatná.

4.6 Vzhľadom na vyššie uvedené okresný súd určil rozhodné právo v súlade s čl. 6 ods. 1 nariadenia Rím I, v zmysle ktorého, zmluva uzatvorená medzi spotrebiteľom a podnikateľom sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa za predpokladu, ak podnikateľ: a) vykonáva svoju obchodnú alebo podnikateľskú činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo b) akýmkoľvek spôsobom smeruje takú činnosť na túto krajinu alebo niekoľko krajín vrátane tejto krajiny a zmluva patrí do rozsahu tejto činnosti.

4.7 Okresný súd uviedol, že v konaní je nepochybné, že žalobca so sídlom v Českej republike vyvíja svoju obchodnú činnosť na územie Slovenskej republike, keďže poskytuje pôžičky v mene Euro prostredníctvom internetových stránok s doménou sk, vedených v slovenskom jazyku, pričom žalobca má aj založené účty v slovenských bankách pre bezhotovostné splácanie splátok pôžičiek, teda evidentne jeho cieľom je poskytovať pôžičky spotrebiteľom s obvyklým pobytom na území SR. Je preto bezpredmetné, že zmluvná dokumentácia je v českom jazyku, nakoľko je zrejmé, že žalobca sa orientuje aj na slovenský trh, čím je splnená aj druhá podmienka potrebná pre určenie rozhodného práva Slovenskej republiky v zmysle čl. 6 ods. 1 nariadenia Rím I.

4.8 Z vyššie uvedených dôvodov preto okresný súd v danej veci určil ako rozhodné právo, právo Slovenskej republiky.

4.9 Okresný súd zistil, že NBS žalovanému povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov a iných úverov a pôžičiek pre spotrebiteľov na území Slovenskej republiky neudelila.

4.10 Následne súd prvej inštancie posúdil zistený skutkový stav podľa § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, 2, 5, § 54 ods. 1, 2, , , 2, , 2 (ďalej len ), o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku a o zmene a doplnení niektorých zákonov, , 3 písm. l), , c, ), , o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov.

4.11 V konaní bolo nesporné, že zmluvný vzťah medzi stranami sporu založený zmluvou zo dňa 24. 11. 2021 je spotrebiteľský, na základe ktorého žalobca poskytol žalovanému - spotrebiteľovi úver vo výške 100,- Eur s lehotou splatnosti do 26. 01. 2022. Nejedná sa teda o spotrebiteľský úver podľa , vzhľadom na dohodnutú lehotu splatnosti nepresahujúcu 3 mesiace (/ ). Žalobca má postavenie tzv. iného veriteľa podľa a v zmysle sa na predmetnú zmluvu vzťahujú taxatívne vymenované ustanovenia tohto zákona. Podľa iný veriteľ je oprávnený ponúkať a poskytovať úver alebo pôžičku, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom a ktoré sú poskytované inými veriteľmi spotrebiteľom, len na základe povolenia pre iného veriteľa udeleného Národnou bankou Slovenska. Podľa ak osoba bez povolenia poskytne peňažné prostriedky, ktoré by inak boli spotrebiteľským úverom, uzatvorená zmluva je neplatná.

4.12 Okresný súd mal preukázané, že žalobca ako iný veriteľ nedisponuje povolením NBS na poskytovanie úverov na území SR v zmysle , nevystupuje ani v zozname veriteľov. Ustanovenie obsahuje zákaz pre kohokoľvek poskytovať iné úvery a pôžičky bez povolenia NBS alebo nad rozsah povolenia. Ustanovenie o udelení povolenia je kogentnou úpravou, od ktorej nie je možné sa odchýliť. Vyžadovanie takéhoto povolenia nie je v rozpore s právom Európskej únie, pretože takéto povolenie sa vyžaduje od každého subjektu, ktorý chce poskytovať služby poskytovania spotrebiteľských úverov a iných úverov a pôžičiek pre spotrebiteľov, bez ohľadu na štátnu príslušnosť. Ak by mal záujem žalobca poskytovať legálnym spôsobom úvery a pôžičky pre spotrebiteľov na území Slovenskej republiky, požiadal by o udelenie povolenia. Nie je možné akceptovať, že žalobca by podliehal len kontrole orgánu z iného členského štátu, ktorý kontroluje poskytovanie spotrebiteľských úverov v danom štáte. Bez povolenia Národnej banky je zmluva neplatná, čo nie je možné považovať za diskrimináciu z dôvodu sídla podnikateľského subjektu v inom členskom štáte.

4.13 V zmysle okresný súd dospel k záveru, že „smlouva o úvěru“ č. 619452 je absolútne neplatný právny úkon, keďže žalobca ako iný veriteľ poskytoval úvery na území Slovenskej republiky bez príslušného povolenia NBS.

4.14 Následne okresný súd vzhľadom k tomu, že predmetom sporu je nárok zo spotrebiteľskej zmluvy, ex offo v súlade s skúmal, či nárok žalobcu nie je premlčaný.

4.15 Vzhľadom na vyhodnotenie zmluvy ako neplatného právneho úkonu by sa žalobca mohol voči žalovanému domáhať vydania bezdôvodného obohatenia v zmysle , t.j. vrátenia toho, čo

žalovaný podľa zmluvy dostal. Bezdôvodné obohatenie sa premlčuje v dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe ( ), a v trojročnej objektívnej premlčacej dobe ( ). Bezdôvodné obohatenie získané z absolútne neplatného právneho úkonu vzniká od samého vzniku právneho úkonu. Objektívna premlčacia doba začne teda plynúť už od vzniku takéhoto právneho úkonu. Objektívna aj subjektívna premlčacia lehota začala v tomto prípade plynúť v deň uzatvorenia zmluvy, t. j. 24. 11. 2021. Žalobca (aj so zreteľom na vydané upozornenie NSB zo dňa 09. 08. 2018) už v čase uzatvorenia zmluvy musel vedieť, že nespĺňa podmienku udeleného povolenia NBS na území SR, preto k platnému uzavretiu zmluvy nedošlo, a už v tom čase vedel údaje žalovaného. Nakoľko žaloba bola doručená na súd dňa 11. 12. 2024, stalo sa tak po uplynutí trojročnej objektívnej premlčacej doby (uplynula dňa 24.11.2024), aj dvojročnej subjektívnej premlčacej doby (uplynula dňa 24. 11. 2023).

4.16 Vzhľadom na premlčanie žalobcom uplatneného nároku, okresný súd žalobu v celom rozsahu zamietol.

4.17 O trovách konania rozhodol okresný súd v zmysle a CSP, nakoľko úspešnému žalovanému v konaní nevznikli žiadne trovy konania, súd mu nárok na ich náhradu nepriznal.

5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podal odvolanie žalobca, ktoré odôvodňoval odvolacími dôvodmi podľa , d), e), f) a h) . Navrhol rozhodnúť tak, že odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší a vráti mu vec na ďalšie konanie.

5.1 Odvolateľ namietal posúdenie veci podľa slovenského práva, záver súdu prvej inštancie o absolútnej neplatnosti zmluvy o úvere uzavretej medzi stranami sporu a to výlučne z dôvodu chýbajúceho povolenia na poskytovanie spotrebiteľských úverov u žalobcu zo strany Národnej banky Slovenska, posúdenie nároku ako premlčaného z dôvodu uplynutia dvojročnej premlčacej doby.

5.2 V odvolaní uviedol, že jediným dôvodom absolútnej neplatnosti zmluvy o úvere je podľa súdu skutočnosť, že žalobca nemá oprávnenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov v Slovenskej republike. Podľa odvolateľa tento právny záver súdu je mylný a nezodpovedá ani aktuálnej judikatúre Súdneho dvora Európskej únie. Uviedol, že čl. 56 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej právnej úprave členského štátu, o akú ide vo veci samej, ktorá má predovšetkým za následok, že zmluvy o úvere a právne úkony založené na takých zmluvách, ktoré boli uzatvorené na území tohto členského štátu medzi dlžníkmi a veriteľmi so sídlom v inom členskom štáte, ktorí nie sú držiteľmi povolenia vydaného príslušnými orgánmi právneho členského štátu na účely vykonania ich činnosti na jeho území, sú absolútne neplatné odo dňa ich uzavretia, a to aj vtedy, ak boli uzatvorené pred nadobudnutím účinnosti uvedenej právnej úpravy. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C - 630/17 D. E. proti Raiffeisenbank St. Stefan-Jagerberg-Wolfsberg eGen zo dňa 14. februára 2019, kde Súdny dvor EÚ uviedol, že akékoľvek ustanovenia národného práva stanovujúce neplatnosť zmluvy o úvere uzavretej národným spotrebiteľom so zahraničným veriteľom nemajúcim príslušné povolenie v krajine národného spotrebiteľa, nie je prípustné a nemožno na jeho základe dovodiť neplatnosť zmluvy. Následne v odvolaní rozsiahlo citoval z daného rozhodnutia a mal za to, že zmluva o úvere nie je neplatná pre nedostatok povolenia na poskytovanie spotrebiteľských úverov a akýkoľvek opačný záver by mal za následok flagrantné porušenie práva EÚ. Rozhodnutie súdneho dvora je pre súdy precedentné, záväzné. Absencia uplatnenia pre vec relevantnej judikatúry súdneho dvora je dostatočným dôvodom na vyslovenie porušenia základného práva na súdnu ochranu a zrušenie napadnutého rozhodnutia (I. ÚS 462/2022).

5.3 Žalobca v odvolaní zdôraznil, že je subjekt založený, vzniknutý a registrovaný v právnom prostredí Českej republiky, kde má ako európska spoločnosť svoje sídlo a vykonáva svoju činnosť. Je riadne registrovanou spoločnosťou s príslušným podnikateľským oprávnením, na základe ktorého poskytuje finančné služby v prostredí internetu, a to vo viacerých jazykových verziách. Poukázal na to, že je potrebné, pokiaľ ide o vytýkanú absenciu povolenia na poskytovanie spotrebiteľských úverov Slovenskou republikou vychádzať zo základných pravidiel zakotvených v zmluve o fungovaní EÚ: poukázal na kapitolu 2 čl. 49, ktorý zakotvuje právo „usadiť sa“ - zakazujú sa obmedzenia slobody usadiť sa štátnych príslušníkov jedného členského štátu na území iného členského štátu, zakazujú sa aj obmedzenia, ktoré sa týkajú zakladania obchodných zastúpení, organizačných zložiek a dcérskych spoločností štátnymi príslušníkmi jedného členského štátu na území iného členského štátu.

5.4 V čl. 54 ZFEÚ sa uvádza, že so spoločnosťami založenými podľa zákonov členského štátu a ktoré majú svoje sídlo, ústredie alebo hlavné miesto podnikania činnosti v Únii, sa pre účel tejto kapitoly zaobchádza rovnako, ako s fyzickými osobami, ktoré sú štátnymi príslušníkmi členských štátov; V čl. 56 je uvedené právo na slobodné poskytovanie služieb, zakazuje sa obmedzenie slobody poskytovania služieb v rámci spoločenstva v prípade, že poskytovateľ služby pochádza z inej členskej krajiny ako odberateľ služby. Sloboda poskytovania služieb zaručuje, že poskytovatelia pochádzajúci z krajín Únie môžu voľne ponúknuť služby bez akejkoľvek diskriminácie pre štátnu príslušnosť. Členské štáty nemôžu zakazovať spoločnostiam vykonávať podnikateľskú činnosť na území z dôvodu, že nespĺňajú vnútroštátne požiadavky tohto členského štátu, pokiaľ tieto spoločnosti spĺňajú podmienky štátu, v ktorom majú sídlo. Odvolateľ poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C - 384/93. Zo zásady slobodného pohybu služieb vyplýva, že neexistuje žiaden priestor pre prijatie názoru, že k cezhraničnému poskytovaniu spotrebiteľských úverov prostredníctvom internetu žalobcom so sídlom v Českej republike a na základe oprávnenia udeleného Českou národnou bankou je potrebné navyše udelenie povolenia zo strany Národnej banky Slovenska. Bráni tomu jasne sloboda pohybu služieb ako jedno zo základných práv založených primárnym právom Európskej únie. Poukázal na to, že právo Európskej únie je plne harmonizované smernicou, preto platí rovnako tak na území Českej republiky, ako aj v Slovenskej republiky. V prípade zahraničných bánk neplatí žiadna požiadavka pre nadobudnutie osobitnej bankovej licencie na území Slovenskej republiky a postačí len notifikácia príslušného orgánu dohľadu, čo vyplýva z ust. zákona o bankách ( v znení neskorších predpisov).

5.5 Odvolateľ namietal aj právne posúdenie súdu prvej inštancie, čo do aplikácie slovenského práva. Uviedol, že pre jasnú voľbu českého právneho poriadku postačilo, že v zmluve o úvere spísanej v českom jazyku bolo uvedené, že bola uzatvorená podľa právnych predpisov platných na území Českej republiky. Strany uviedli, že ju uzatvorili podľa . Aplikácia českého právneho poriadku v danom prípade nie je, ani nemôže byť pre žalovaného ako spotrebiteľa menej výhodná, pretože poskytovanie spotrebiteľských úverov je v Európskej únii úplne harmonizované v podobe smernice. Súd prvej inštancie bol povinný vo veci aplikovať české právo a podľa neho posúdiť žalovaný nárok. Slovenské právo by mohlo byť aplikované v zmysle Nariadenia Rím I. v prípade spotrebiteľskej zmluvy podľa obvyklého pobytu spotrebiteľa ak: a) veriteľ vykonáva svoju činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo b) veriteľ nevykonáva svoju činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa, ale smeruje svoju činnosť na krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo na viacero krajín vrátane krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa. Odvolateľ uviedol, že vykonáva svoju činnosť v Českej republike, nie v Slovenskej republike. Ak by právny názor o použití slovenského práva ako rozhodného práva bol založený iba na skutočnosti, že žalobca prevádzkuje webovú stránku končiacu „.sk“, išlo by o nesprávne právne posúdenie veci a nesprávne a nedostatočné skutkové zistenia, pretože samotná webová stránka neumožňuje prijať právne závery o smerovaní činnosti na krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa. Súd z hľadiska výhodnosti použitia príslušného právneho poriadku pre žalovaného ako spotrebiteľa úplne rezignoval na harmonizáciu v zmysle smernice a aplikáciu slovenského právneho poriadku na základe právneho predpisu z oblasti medzinárodného práva súkromného (Nariadenie Rím I), založil na inštitúte práva verejného, ktorým nepochybne otázka povolení na poskytovanie spotrebiteľských úverov je.

5.6 Podľa odvolateľa je nesprávny záver súdu prvej inštancie o počítaní premlčacej doby, keď súd prvej inštancie zjavne počítal začiatok premlčacej doby od uzatvorenia zmluvy, neaplikoval ustanovenie § 11 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého vyplýva povinnosť spotrebiteľa vydať bezdôvodné obohatenie nie okamžite, ale až v lehote podľa zmluvy. Ak teda súd prvej inštancie počítal začiatok premlčacej doby od uzavretia zmluvy, konal v priamom rozpore s § 11 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch. Naviac je nesprávne použitie subjektívnej premlčacej doby v zmysle , pretože žalobca nemal žiadnu vedomosť o tom, že v čase uzavretia zmluvy má poskytovať spotrebiteľský úver iba na základe povolenia Národnej banky Slovenska.

6. Vyjadrenie k odvolaniu žalovaným podané nebolo.

7. Krajský súd, ako súd odvolací ( ), preskúmal vec v rozsahu podľa , (a contrario) , bez nariadenia pojednávania v súlade s , rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil v súlade s ako vecne správne.

8. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

9. Odvolací súd v konaní súdu prvej inštancie nezistil vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok.

10. Žalobca je obchodnou spoločnosťou zapísanou v Obchodnom registri vedenom v Českej republike s právnou formou európska spoločnosť. Žalovaný je fyzická osoba s bydliskom na území Slovenskej republiky - spotrebiteľ, ktorý požiadal žalobcu o poskytnutie úveru. Žalobca nerozporoval, že poskytuje finančné služby v prostredí internetu. Zmluva uzatvorená medzi stranami sporu - zmluva o úvere č. XXXXXX bola uzatvorená dňa 24.11.2021 elektronicky na diaľku cez webovú stránku www.minipozička.sk. Žalobca poskytol žalovanému spotrebiteľský úver v zmysle zákona 257/2016 Sb. o spotrebiteľskom úvere. Úver bol poskytnutý vo výške 100,- Eur. Bol jednorazový s dohodnutou dobou splatnosti 22.12.2021. Na základe predĺženia splatnosti sa dlh stal splatným 26. januára 2022.

11. Žalobca nerozporoval záver súdu prvej inštancie, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzatvorená spotrebiteľská zmluva.

12. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že má danú právomoc v zmysle čl. 18 ods. 2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, v zmysle ktorého bolo možné žalovaného ako spotrebiteľa zažalovať len na súde členského štátu, v ktorom má bydlisko.

13. Vzhľadom na to, že bola daná právomoc súdu Slovenskej republiky, bolo primárne potrebné s poukazom na to, že ide o konanie s cudzím prvkom a dochádza k stretu rôznych právnych poriadkov pri zmluvných záväzkoch, zvoliť rozhodné právo, podľa ktorého bude vec prejednávaná. Súd prvej inštancie vo veci aplikoval právny poriadok Slovenskej republiky, s ktorým záverom sa odvolací súd plne stotožňuje. Žalobca svoju odvolaciu argumentáciu vo vzťahu k výberu rozhodného práva stavia ťažiskovo na tom, že medzi stranami sporu došlo k voľbe právneho poriadku Českej republiky (čl. 3 ods. 1 v spojení s čl. 6 ods. 2 veta prvá Nariadenia RÍM I) a zároveň žalobca nemal za splnenú výnimku z voľby právneho poriadku v zmysle čl. 6 ods. 2 veta druhá Nariadenia RÍM I, podľa ktorého voľba rozhodného práva pri spotrebiteľských zmluvách nesmie spotrebiteľa zbaviť ochrany, ktorú mu poskytujú ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade absencie voľby bolo rozhodným právom, nakoľko vzhľadom na to, že právna úprava poskytovania spotrebiteľských úverov je plne harmonizovaná v podobe smernice, nemožno považovať právny poriadok Českej republiky za menej výhodný. Okresný súd dospel k záveru, že keďže voľba práva tak ako bola určená sporovými stranami zbavuje žalovaného ako spotrebiteľa ochrany podľa právneho poriadku Slovenskej republiky je neplatná (bode 20. odôvodnenia), konkrétne dôvody na základe, ktorých okresný súd posúdil svoj záver odvolateľ nerozporoval.

14. Vzhľadom však na námietky odvolateľa v odvolaní vo vzťahu k rozhodnému právu odvolací súd udáva:

15. Podľa čl. 3 ods. 1 Nariadenia RÍM I, zmluva sa spravuje právnym poriadkom, ktorý si zvolia zmluvné strany. Voľba musí byť urobená výslovne alebo jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy alebo okolnosťami prípadu. Zmluvné strany si môžu zvoliť právny poriadok, ktorým sa bude spravovať celá zmluva alebo len jej časť.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 Nariadenia RÍM I, bez toho, aby boli dotknuté články 5 a 7, zmluva uzavretá fyzickou osobou na účel, ktorý sa môže považovať za patriaci do oblasti mimo jej predmetu činnosti alebo výkonu povolania (ďalej len „spotrebiteľ“), s inou osobou, ktorá koná v rámci svojho predmetu činnosti alebo výkonu povolania (ďalej len „podnikateľ“), sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa za predpokladu, že podnikateľ: vykonáva svoju obchodnú alebo podnikateľskú činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo akýmkoľvek spôsobom smeruje takú činnosť na túto krajinu alebo niekoľko krajín vrátane tejto krajiny a zmluva patrí do rozsahu tejto činnosti.

17. Podľa čl. 6 ods. 2 Nariadenia RÍM I, bez ohľadu na odsek 1 si strany môžu v súlade s článkom 3 zvoliť rozhodné právo pre zmluvu, ktorá spĺňa požiadavky odseku 1. Takáto voľba rozhodného práva však nesmie zbaviť spotrebiteľa ochrany, ktorú mu poskytujú také ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade absencie voľby bolo na základe odseku 1 rozhodným.

18. V zmluve o úvere, súčasťou ktorej sú aj všeobecné podmienky poskytnutia úveru je uvedené, že sa na vzťahy neupravené zmluvou ani všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru použijú ustanovenia právneho poriadku Českej republiky. Pri voľbe rozhodného práva stranami v zmluve, ktorú Nariadenie RÍM I umožňuje aj pri spotrebiteľských zmluvách v zmysle čl. 3 ods. 1 v spojení s čl. 6 ods. 2 veta prvá, však musí byť naplnená aj podmienka vyplývajúca z vety druhej tohto ustanovenia (čl. 6 ods. 2), a to že pri dohode o rozhodnom práve nesmie byť spotrebiteľovi odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú také ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade absencie voľby bolo rozhodným právom (podľa čl. 6 ods. 1 Nariadenia RÍM I). Takýmto právom by s poukazom na znenie čl. 6 ods. 1 Nariadenia RÍM I bol právny poriadok krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa (žalovaného) a to za predpokladu, že podnikateľ (žalobca) vykonáva svoju obchodnú alebo podnikateľskú činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa (písm. a/) alebo akýmkoľvek spôsobom smeruje takú činnosť na túto krajinu alebo niekoľko krajín vrátane tejto krajiny a zmluva patrí do rozsahu tejto činnosti (písm. b/). V danom prípade takúto ochranu spotrebiteľovi poskytuje práve ustanovenie , z ktorého vyplýva, že ak osoba bez povolenia poskytne peňažné prostriedky, ktoré by inak boli spotrebiteľským úverom, uzatvorená zmluva je neplatná. Odvolací súd sa stotožňuje s tvrdením žalobcu v odvolaní o tom, že právna úprava poskytovania spotrebiteľských úverov je v Európskej únii plne harmonizovaná v podobe smernice. Táto plná harmonizácia sa prejavuje v tom, že aj v českom Sb. o spotřebitelském úvěru je v stanovené, že nebankový poskytovateľ spotrebiteľského úveru je právnická osoba, ktorá je oprávnená poskytovať spotrebiteľský úver na základe oprávnenia k činnosti nebankového poskytovateľa spotrebiteľského úveru, ktoré jej udelila Česká národná banka a v daného zákona sa uvádza, že dohľad nad dodržiavaním povinností poskytovateľa... stanovených týmto zákonom a nariadením Komisie v prenesenej právomoci (EU) č. 1125/2014, vykonáva Česká národní banka. Sb. je však platný a účinný len na území Českej republiky a Česká národná banka udeľuje povolenia na poskytovanie spotrebiteľských úverov a vykonáva dohľad nad činnosťou veriteľov len na území Českej republiky, daný právny predpis a Česká národná banka neposkytuje teda právnu ochranu spotrebiteľom s bydliskom, či obvyklým pobytom na území Slovenskej republiky spočívajúcu v prípadných sankciách za porušenie predmetných ustanovení Sb. Každá smernica usiluje o dosiahnutie určeného výsledku/cieľa, pričom však členské štáty si pri transpozícii smernice zachovávajú určitú mieru právomoci voľnej úvahy, nakoľko si môžu zvoliť spôsob a prostriedky dosiahnutia výsledku smernice v rámci vlastného právneho poriadku. Z smernice vyplýva, že členské štáty zabezpečia, aby veritelia podliehali dohľadu vykonávanému subjektom alebo orgánom nezávislým od finančných inštitúcii alebo, aby boli regulovaní. Na území Slovenskej republiky takýto orgán dohľadu predstavuje Národná banka Slovenska, ktorá udeľuje povolenia na poskytovanie úverov, iných úverov a pôžičiek spotrebiteľom. Z smernice zároveň vyplýva aj povinnosť členských štátov stanoviť pravidlá o sankciách za porušenie vnútroštátnych ustanovení prijatých na základe tejto smernice a prijať všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili ich vykonávanie, ktoré ustanovené sankcie musia byť účinné, primerané a odrádzajúce. Nakoľko predstavuje úplnú transpozíciu smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice č. Rady 87/102/EHS do slovenského právneho poriadku, predmetné ustanovenie smernice sa do právneho poriadku Slovenskej republiky a teda do premietlo v ustanovení vo vzťahu k veriteľom (veriteľ je oprávnený ponúkať a poskytovať spotrebiteľské úvery len na základe povolenia udeleného Národnou bankou Slovenska) a v ustanovení vo vzťahu k iným veriteľom (iný veriteľ je oprávnený ponúkať a poskytovať úver alebo pôžičku, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom, a ktoré sú poskytované inými veriteľmi spotrebiteľom, len na základe povolenia pre iného veriteľa udeleného Národnou bankou Slovenska). Na uvedené nadväzuje ustanovenie veta prvá (v ktorom je transponovaný smernice), ustanovujúci absolútnu neplatnosť zmluvy, v prípade, že na jej základe poskytne peňažné prostriedky, ktoré by inak boli spotrebiteľským úverom, subjekt, ktorý k tomu nemá potrebné povolenie a ktorej ochrany (z neho vyplývajúcej) by bol žalovaný ako spotrebiteľ s bydliskom na území SR zbavený v prípade jeho neaplikácie, a ktoré tak poskytuje spotrebiteľovi s bydliskom, resp. obvyklým pobytom na území SR právnu ochranu, ktorú mu nemôže poskytnúť právny poriadok Českej republiky, vzhľadom na čo je naplnená výnimka z dohody o voľbe práva v zmysle veta druhá Nariadenia RÍM I. Cieľ smernice by totiž

nebol naplnený, ak by na území členského štátu, v ktorom má veriteľ sídlo, jeho podnikateľská činnosť podliehala udeleniu povolenia na poskytovanie spotrebiteľských úverov a dohľadu príslušnej centrálnej banky daného členského štátu, ale v prípade poskytovania spotrebiteľských úverov spotrebiteľom v inom členskom štáte by takémuto povoleniu a dohľadu zo strany členského štátu obvyklého pobytu spotrebiteľa nepodliehala, čím by jeho podnikateľská činnosť ostala bez kontroly a spotrebiteľ by tak zostal bez ochrany garantovanej mu harmonizovanou smernicou.

19. Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú námietku žalobcu, že on vykonáva činnosť len v Českej republike a samotná internetová stránka ešte neznamená, že ako podnikateľ smeruje svoju činnosť vo vzťahu ku krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa (v zmysle čl. 6 ods. 1 písm. b/ Nariadenia RÍM I). V danom prípade je zrejmé, že žalobca smeruje svoju činnosť na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa (žalovaného), čo vyplýva jednak z viacerých súdnych konaní týkajúcich sa nárokov zo zmlúv o úvere uzatvorených žalobcom so spotrebiteľmi, ktorý majú obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky, ďalej i z toho, že žalobca ponúka a poskytuje úvery v mene Euro (nie v mene krajiny, v ktorej vykonáva podnikateľskú činnosť) a napokon i zo samotnej internetovej stránky vedenej v slovenskom jazyku, prostredníctvom ktorej poskytuje úvery. Táto (internetová stránka) je však len jedným z viacerých kritérií, z ktorých súhrnu je nutné vyvodiť splnenie podmienky v zmysle čl. 6 ods. 1 písm. b/ Nariadenia RÍM I.. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti bolo preto s poukazom na čl. 6 ods. 1 písm. b/ v spojení s čl. 6 ods. 2 Nariadenia RÍM v predmetnom spore potrebné aplikovať ako rozhodné - právo Slovenskej republiky.

20. Za nedôvodnú považuje odvolací súd námietku žalobcu, že na poskytnutie úverov a pôžičiek aj na území SR stačí, že má povolenie žalobca na poskytovanie úverov udelené českou Národnou bankou. Ustanovenia o udelení povolenia sú kogentnou úpravou, od ktorej nie je možné sa odchýliť a vyžadovanie takéhoto povolenia nie je v rozpore s právom EÚ, ktoré povolenie sa vyžaduje od každého subjektu, ktorý chce poskytovať služby poskytovania spotrebiteľských úverov a iných úverov a pôžičiek pre spotrebiteľov a to bez ohľadu na štátnu príslušnosť. Nie je možné akceptovať, že žalobca by podliehal len kontrole orgánov z iného členského štátu, ktorý kontroluje poskytovanie spotrebiteľských úverov v danom štáte. Správny je záver súdu prvej inštancie, že bez povolenia NBS je zmluva o úvere neplatná a takýto záver nie je možné považovať za diskrimináciu z dôvodu sídla podnikateľského subjektu v inom členskom štáte.

21. Vecnú nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie nespôsobuje ani rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-630/17 zo dňa 14.02.2019, na ktorý poukázal odvolateľ, ktorý má podľa neho podporovať jeho právny názor, že dôvodom neplatnosti zmluvy o úvere nemôže byť absencia oprávnenia poskytovať spotrebiteľské úvery, nakoľko by išlo o porušenie práva na slobodné poskytovanie služieb zakotvené v čl. 56 ZFEÚ. Z uvedeného v tomto konaní vzhľadom na odlišné skutkové a právne základy vychádzať nemožno. V prvom rade odvolací súd dáva do pozornosti, že prvá prejudiciálna otázka vnútroštátneho (chorvátskeho súdu) sa týkala zákona o neplatnosti zmlúv o úvere s medzinárodným prvkom, ktorý nadobudol účinnosť dňa 14.07.2017 a tento v § 10 ustanovil, že zmluvy o úvere s medzinárodným prvkom, ktoré boli uzatvorené v Chorvátskej republike pred nadobudnutím účinnosti tohto zákonu medzi dlžníkmi a veriteľmi bez povolenia, sú absolútne neplatné odo dňa ich uzatvorenia, teda išlo o úpravu, ktorá retroaktívne pôsobila tak, že zmluva bola neplatná. Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd pýtal, či sa články 56 a 63 ZFEÚ majú vykladať v tom zmysle, že im odporuje právna úprava členského štátu, o akú ide vo veci samej, ktorá má okrem iného za následok, že zmluvy o úvere a právne úkony založené na takýchto zmluvách uzatvorených na území tohto členského štátu medzi dlžníkmi a veriteľmi so sídlom v inom členskom štáte, ktorí nie sú držiteľmi povolenia vydaného príslušnými orgánmi prvého členského štátu na vykonávanie ich činnosti na jeho území, sú absolútne neplatné odo dňa svojho uzatvorenia, a to aj vtedy, ak boli uzatvorené pred nadobudnutím účinnosti tejto právnej úpravy. Súdny dvor EÚ v bode 73 odôvodnenia rozsudku konštatoval, že zákon o neplatnosti zmlúv o úvere s medzinárodným prvkom ide zjavne nad rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie cieľov, ktoré zamýšľa sledovať, pokiaľ prostredníctvom retroaktívneho pravidla, ktoré je všeobecné a automatické, stanovuje neplatnosť všetkých zmlúv o úvere s medzinárodným prvkom, ktoré boli uzatvorené s veriteľmi bez povolenia, s výnimkou tých, ktoré boli úplne splnené. Vzhľadom na uvedené Súdny dvor EÚ na prvú otázku odpovedal v bode 75 odôvodnenia rozhodnutia tak, že článok 56 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej právnej úprave členského štátu. Naproti tomu v tomto konaní nemožno konštatovať, že by pôsobil retroaktívne a ustanovenie tohto zákona zakotvujúce neplatnosť zmlúv o úvere v prípade absencie povolenia bolo upravené v našom právnom

poriadku už v čase uzatvárania zmluvy o úvere žalobcu so žalovaným, a to tak vo vzťahu k veriteľom so sídlom v Slovenskej republike, ako aj veriteľom so sídlom v inom členskom štáte EÚ.

22. Pokiaľ odvolateľ poukazoval na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-76/90 (Manfred Säger), týkalo sa poskytovania patentovej obnovovacej služby, pri ktorej regulácii podľa Súdneho dvora EÚ nemecká právna úprava prekročila to, čo je nutné k ochrane verejného záujmu, keď ustanovila, že osoby vykonávajúce túto činnosť, musia mať odbornú kvalifikáciu, ktorá je dosť špecifická a neprimeraná potrebám príjemcov. Pokiaľ ide o žalobcom citovanú pasáž z odôvodnenia rozhodnutia vo veci C-384/93 (Alpine Investments BV), uvedené rozhodnutie sa týkalo činnosti nazývanej ako „cold calling“

- telefonické kontaktovanie jednotlivcov s cieľom ponúknuť im rôzne finančné služby, kedy samotný členský štát poskytovateľa tejto služby uložil poskytovateľovi zákaz činnosti v tomto smere (bez jeho predchádzajúceho súhlasu), s čím sa Súdny dvor EÚ stotožnil a vyslovil, že členský štát, z ktorého sa uskutočňuje telefonát, je v najlepšom postavení na úpravu činnosti „cold calling“ a aj keby prijímajúci štát chcel zakázať operáciu „cold calling“ alebo ju podriadiť určitým podmienkam, nie je schopný zabrániť alebo kontrolovať telefonáty z iného členského štátu bez spolupráce s príslušnými úradmi tohto štátu.

23. Z rozhodnutí Súdneho dvora EÚ, na ktoré žalobca v odvolaní poukázal nevyplýva, že by rozsudok súdu prvej inštancie bol s nimi v rozpore, resp. že by išlo o skutkovo obdobné prípady ako je tomu v tejto veci.

24. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie aplikáciu slovenského právneho poriadku na základe právneho predpisu z oblasti práva súkromného založil na inštitúte práva verejného, ktorým je otázka povolení na poskytovanie spotrebiteľských úverov, odvolací súd udáva, že povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov, iných úverov, či pôžičiek je vyžadované samotným ako predpisom z oblasti súkromného práva, z ktorého súd prvej inštancie správne vychádzal.

25. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru ohľadom absolútnej neplatnosti zmluvy o úvere vychádzajúc pri tom z ustanovenia v spojení s ustanovením

26. Pokiaľ žalobca namieta záver súdu prvej inštancie, keď súd dospel k záveru, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia je premlčaný, pričom namietal nesprávnu aplikáciu začiatku premlčacej lehoty od uzatvorenia zmluvy, čo je v rozpore s § na , lehota teda neplynie od uzatvorenia zmluvy, ktorá je neplatná a zároveň odvolateľ poukázal na to, že ani nemal žiadnu vedomosť v čase uzatvárania zmlúv, že má poskytovať spotrebiteľský úver iba na základe povolenia Národnej banky SR, odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie síce nesprávne právne posúdil začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia, avšak nespôsobuje to vecnú nesprávnosť jeho rozhodnutia.

27. Podľa , 2 právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. (2) Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

28. Podľa , ak osoba bez povolenia poskytne peňažné prostriedky, ktoré by inak boli spotrebiteľským úverom, uzatvorená zmluva je neplatná. Ak vznikne spotrebiteľovi povinnosť vydať poskytnuté finančné plnenie, osoba podľa prvej vety je povinná umožniť spotrebiteľovi uhradiť len skutočne poskytnuté finančné plnenie v splátkach a lehote, ktorá však nesmie byť kratšia ako lehota, v ktorej by mal spotrebiteľ vrátiť finančné plnenie, ak by neexistoval dôvod neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere; tým nie je dotknuté právo zmluvných strán dohodnúť sa na dlhšej lehote na vrátenie poskytnutého finančného plnenia a právo spotrebiteľa vrátiť poskytnuté finančné plnenie naraz alebo v splátkach v lehote kratšej, ako bola dohodnutá v zmluve podľa prvej vety.

29. Odvolací súd udáva, že vzhľadom na vyššie uvedené subjektívna dvojročná premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa nemohla začať plynúť žalobcovi dňom uzavretia zmluvy 24. 11 2021 (ako to posúdil súd prvej inštancie), keď splatnosť úveru bola medzi stranami sporu dohodnutá na 26.01.2022. Je však správny jeho záver, že žalobca skutočne musel už 24.11.2021 vedieť, že nemá od Národnej banky Slovenska povolenie poskytovať spotrebiteľské a

iné úvery na území Slovenskej republiky, v dôsledku čoho bude zmluva podľa neplatná, nemohol však v tento deň vedieť o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil, keď až do 26.01.2022 v súlade s musel čakať, či si žalovaný dobrovoľne svoju povinnosť z úverovej zmluvy splní. Až keď žalovaný nevrátil žalobcovi poskytnuté plnenie na základe neplatnej zmluvy do 26.01.2022 mohol sa žalobca dozvedieť o tom, že sa žalovaný sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Subjektívna premlčacia doba tak uplynula dňom 26.01.2024. Trojročná objektívna premlčacia doba plynula odo dňa poskytnutia peňažných prostriedkov t.j. 24. 11 2021 a uplynula dňom 24.11.2024. Žalobca uplatnil voči žalovanému nárok na súde 11.12.2024. Žalobca tak uplatnil nárok na súde po uplynutí trojročnej objektívnej premlčacej doby aj dvojročnej subjektívnej premlčacej doby. Súd prvej inštancie správne žalobu podľa zamietol, keď premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy nemožno vymáhať.

30. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil a to aj v závislom výroku o náhrade trov konania, o ktorých okresný súd rozhodol podľa správnych ustanovení zákona a tieto aj správne aplikoval.

31. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle v spojení s . Žalovaný bol v plnom rozsahu v odvolacom konaní úspešný, preto mu patrí nárok na náhradu trov odvolacieho konania, avšak z dôvodu, že z obsahu spisu vyplýva, že žalovanému nevznikli žiadne trovy v odvolacom konaní, odvolací súd mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi nepriznal.

32. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 ( druhá veta ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ); dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( CSP). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).