Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/184/2024

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a sudkýň JUDr. Jarmily Čabaiovej a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobcu: Slovenská komora medicínsko- technických pracovníkov, so sídlom v Bratislave, Karpatské námestie 10A, IČO: 42 140 251, zastúpeného advokátskou kanceláriou UHRINČAŤ - VAJDA s.r.o., so sídlom v Bratislave, Rybné námestie 1, IČO: 51 308 185, proti žalovanému: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom v C., D. XX, zastúpenému advokátom JUDr. Miroslavom Katunským, so sídlom v Košiciach, Floriánska 19, o zaplatenie 45 € s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Rožňava zo dňa 24.7.2024, č.k. 1C/34/2024-74

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Rožňava (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom zo dňa 24.7.2024, č.k. 1C/34/2024-74 (ďalej len „rozsudok“) zamietol žalobu (I.) a priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (II.).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 45 € s prísl.. Súčasne požadoval náhradu trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že žalobca je stavovskou organizáciou v zdravotníctve, ktorá združuje verejných zdravotníkov, zdravotníckych laborantov, nutričných terapeutov, dentálne hygieničky, rádiologických technikov, technikov pre zdravotnícke pomôcky, optometristov, farmaceutických laborantov, masérov, očných optikov, praktické sestry - asistentov, zubných asistentov a sanitárov. Jednou z podmienok výkonu zdravotníckeho povolania je aj registrácia zdravotníckeho pracovníka v registri vedenom príslušnou komorou, pričom tieto podmienky musia byť splnené po celý čas výkonu zdravotníckeho povolania. Ročný poplatok za vedenie registra je najviac vo výške 15 € a je príjmom komory, ktorá zdravotníckeho pracovníka registruje. Povinnosťou každého zdravotníckeho pracovníka je zaplatiť poplatok za vedenie registra, a to najneskôr do 31.1. príslušného kalendárneho roka a sústavne sa vzdelávať. Žalobca uviedol v žalobe, že na základe oznámenia zapísal žalovaného do ním vedeného registra a vydal mu potvrdenie o registrácii, v rámci ktorého mu pridelil registračné číslo. V zmysle v spojení s o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve (ďalej len „“) vznikla žalovanému povinnosť uhrádzať na účet žalobcu poplatok za vedenie registra, pričom žalobca vo svojom účtovníctve evidoval voči žalovanému omeškanie s úhradou poplatku za obdobie roka 2018 vo výške 15 €, splatného dňa 31.1.2018; za obdobie roka 2019 vo výške 15 €, splatného dňa 31.1.2019 a za obdobie roka 2020 vo výške 15 €, splatného dňa 31.1.2020. Žalobca vyzval žalovaného na úhradu jeho záväzkov, pričom žalovaný na výzvu nereagoval a k dnešnému dňu záväzky ani čiastočne nesplnil.

3. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku bezo zvyšku vyšiel zo skutkového stavu zodpovedajúceho opisu žalobcu a naviac mu z prehľadu ročných poplatkov a zápisníc zo snemu žalobcu z roku 2009 a 2015 vyplynulo, že v období rokov 2013 a 2014 bol poplatok za aktualizáciu registra vo výške 4 €,

v roku 2015 vo výške 5 € a v rokoch 2016 až 2023 vo výške 15 €. Z tlačiva „Údaje pre registráciu“ zistil, že dátum registrácie žalovaného v registri žalobcu bol deň 31.1.2010 pod reg. č. Aa-13167. Dňa 19.11.2010 žalobca vydal potvrdenie o zápise žalovaného do registra žalobcu ako sanitára pod reg. č. Aa-13167. Rozhodnutím žalobcu zo dňa 15.1.2016 bolo konštatované, že žalovaný nesplnil povinnosť sústavného vzdelávania zdravotníckeho pracovníka pre hodnotiace obdobie rokov 2010-2015 a výzvou na zaplatenie zo dňa 15.8.2023 vyzval žalovaného na zaplatenie poplatkov za vedenie registra za obdobie od 2018 do 2020 celkom v sume 45 €.

4. Súd vec právne posúdil podľa ustanovení , a 2 (ďalej len „“), 31 ods. 1 písm. e), , a 6, a 7, , , a (ďalej len „“). Uviedol, že predmetom sporu je nárok žalobcu na zaplatenie poplatku za vedenie registra spolu vo výške 45 € s príslušenstvom za obdobie rokov 2018 až 2020, pričom posledný poplatok bol splatný dňa 31.1.2021. Žaloba bola podaná na súde dňa 27.3.2024. Súd považoval za nesporné, že žalovaný bol členom Slovenskej komory medicínsko-technických pracovníkov, ako to vyplýva aj z potvrdenia o zápise do registra SK MTP. Sporným nebolo ani to, že povinnosťou člena komory je podľa platiť ročný poplatok za vedenie registra, ktorý je príjmom komory, ktorá zdravotníckeho pracovníka registruje a že žalovaný neuhradil za obdobie od roka 2018 až 2020 žalobcovi poplatok za vedenie registra podľa v spojení s celkom v sume 45 €. Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania sa súd prvotne zaoberal jej dôvodnosťou. Poukázal na , ktoré predstavuje špeciálny právny režim pre začiatok plynutia premlčacej lehoty. Svojou hypotézou dopadá na prípady, kedy zákonodarca konštruuje právo veriteľa z relatívneho právneho vzťahu tak, že na začatie plynutia premlčacej lehoty je potrebné najskôr právo uplatniť u povinného subjektu (dlžníka). Vychádzal však z , podľa ktorého komora vymáha zaplatenie poplatkov podľa odsekov 4 a 5 a podľa osobitného predpisu najskôr po uplynutí 60 dní nasledujúcich po uplynutí lehoty stanovenej v písomnej výzve zdravotníckemu pracovníkovi na zaplatenie poplatku, ktorá nesmie byť kratšia ako 7 dní. Teda bolo obligátornou povinnosťou žalobcu vyzvať žalovaného na zaplatenie predmetných poplatkov, čo aj učinil výzvou zo dňa 15.8.2023. Súd však vzhľadom na konštrukciu dospel k záveru, že nie je aplikovateľný na daný prípad v takom výklade ako to prezentuje žalobca, pretože v nie je uvedená osobitná prekluzívna lehota, v rámci ktorej musí komora zaslať zdravotníckemu pracovníkovi písomnú výzvu na zaplatenie a až následne nezaplatené poplatky vymáhať súdnou cestou. Súd sa stotožnil s obranou žalovaného, že aplikáciou vo výklade prezentovanom žalobcom na daný prípad, by žalobca mohol vymáhať pohľadávku aj po uplynutí 10 rokov od vzniku povinnosti na zaplatenie poplatku, čím by vznikla právna neistota pre žalovaného. Uvedené bolo aj v danom spore, keď žalobca výzvou až zo dňa 15.8.2023 vyzval žalovaného na úhradu poplatkov za vedenie registra za roky 2018 až 2020, hoci splatnosť týchto poplatkov podľa nastala dňa 1.2.20218, 1.2.2019 a 1.2.2020. Výzvu pri poplatku za rok 2020 tak mohol uskutočniť už dňa 1.2.2020 a napriek tomu tak učinil až dňa 15.8.2023. Súd bol toho názoru, že žalobca bol povinný realizovať výzvu na zaplatenie žalovanému v trojročnej premlčacej lehote a následne najskôr po uplynutí lehoty 60 dní nasledujúcich po uplynutí lehoty stanovenej v písomnej výzve aj podať žalobu na súd. S poukazom na vyššie uvedené mal súd za to, že nárok žalobcu je premlčaný a žalobu zamietol. Zároveň rozhodol o trovách konania podľa , a 2 tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech, priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

5.1. Proti rozsudku v celom rozsahu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa a h) a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, príp. aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe v plnom rozsahu vyhovie a prizná žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V odvolaní žalobca v prvom rade namietal, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle z dôvodu, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia v časti rozhodujúcich právnych otázok konania. Mal za to, že jediným dôvodom zamietnutia žaloby súdom prvej inštancie je vznesenie námietky premlčania žalovaným, ktorú súd zmätočne akceptoval. Tento svoj názor však súd nekonfrontoval dostatočne s argumentáciou žalobcu v tejto veci a nedostatočne sa s ňou vysporiadal. Poukázal na , ktorý prikazuje žalobcovi, aby najprv uplatnil jeho právo u žalovaného

výzvou, a teda počítanie premlčacej doby začína v zmysle odo dňa, keď sa právo takto u žalovaného uplatnilo. Žalobca zdôraznil, že je potrebné na vec aplikovať a prípadný odklon od konštantnej rozhodovacej praxe, na ktorú podrobne poukázal, riadne preskúmateľne odôvodniť. Napriek uvedenému súd na argumentáciu žalobcu dostatočne neprihliadol a neodôvodnil dostatočne svoje rozhodnutie. Odkázal na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: I. ÚS 265/05, sp. zn. II. ÚS 410/06 a sp. zn.: IV. ÚS 14/07, v ktorých sa zaoberal náležitosťami odôvodnenia rozhodnutia. V zmysle uvedenej konštantnej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít bolo povinnosťou súdu prvej inštancie vysporiadať sa preskúmateľne s aplikáciou ustanovenia na predmet súdneho konania, z dôvodu ktorého nárok voči žalovanému nie je premlčaný, a to ani čiastočne, keďže išlo o rozhodujúci argument žalobcu. Z tohto dôvodu žalobca považoval rozhodnutie za celkom zjavne nepreskúmateľné a arbitrárne. Žalobca poukázal na skutočnosť, že súd žiadnym spôsobom neodôvodnil, prečo by malo byť ustanovenie aplikovateľné len na prípady, kedy je v osobitnom zákone uvedená „osobitná prekluzívna lehota.“ Mal za to, že uvedený názor súdu nie je ničím podložený, nemá oporu v znení právneho predpisu, pričom súd nepoukázal na žiadnu rozhodovaciu prax ani názory vyplývajúce z odbornej literatúry alebo iných prameňov doktríny. Súd nelogicky spojil dva nesúvisiace právne koncepty, premlčaciu a prekluzívnu lehotu a svojvoľne si stanovil, kedy sa vzťahuje na spoločenské vzťahy a kedy sa nevzťahuje. Citujúc žalobca opätovne zdôraznil, že z uvedeného ustanovenia je zrejmé, že pokiaľ žalobca neuplatní u žalovaného právo na zaplatenie poplatku písomnou výzvou, nemôže uspieť v súdnom konaní.

5.2. V odvolaní ďalej žalobca namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď nesprávne aplikoval . Pokiaľ ide o aplikáciu , súd dospel k záveru, že uvedené ustanovenie nie je aplikovateľné na daný prípad v takom výklade, ako to prezentuje žalobca, pretože v z. č. nie je uvedená osobitná prekluzívna lehota, v rámci ktorej musí komora zaslať zdravotníckemu pracovníkovi písomnú výzvu na zaplatenie a až následne nezaplatené poplatky vymáhať súdnou cestou. Žalobca mal za to, že ustanovenie nepredpokladá, že v osobitnom predpise musí byť uvedená „osobitná prekluzívna lehota“. V zmysle „Pri právach, ktoré sa musia najprv uplatniť u fyzickej alebo právnickej osoby, začína plynúť premlčacia doba odo dňa, keď sa právo takto uplatnilo.“ Názor súdu považoval preto za zjavne nesprávny a svojvoľný, keďže nerešpektuje znenie právneho predpisu. V zmysle by bol žalobca so žalobou v súdnom konaní neúspešný, ak by neuplatnil jeho nárok u žalovaného pred podaním žaloby výzvou. Zároveň, premlčacia doba stanovuje čas, v ktorom môže žalobca úspešne uplatniť nárok na súde žalobou, bez ohľadu na vznesenie námietky premlčacia žalovaným. Súd ani žiadnym spôsobom nevysvetlil, prečo by mala vzniknúť na strane žalovaného právna neistota, ak by voči nemu žalobca vymáhal pohľadávku aj po uplynutí 10 rokov. Aj z tohto dôvodu je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné. Žalobca je zákonom zriadená profesná komora, ktorej fungovanie transparentne určuje právny predpis. Právny predpis určuje výšku poplatku aj splatnosť poplatku, ako aj povinnosť komory pred podaním žaloby uplatniť právo na zaplatenie výzvou adresovanou zdravotníckemu pracovníkovi. Žalovaný nemôže argumentovať, že sa ocitol vo vzťahu k žalobcovi v stave právnej neistoty, keďže na základe právneho predpisu mu musí byť známe: 1. kedy sa zaregistroval (registrácia je nevyhnutným predpokladom na výkon povolania zdravotníckeho pracovníka), 2. aké poplatky zaplatil a nezaplatil, 3. kedy má poplatky platiť, 4. že ak poplatky nezaplatí, bude mať šancu zaplatiť ich pred podaním žaloby zo strany komory v zmysle doručenej výzvy podľa . Z uvedených dôvodov mal za zrejmé, že vymáhanie zákonom určených poplatkov ani po uplynutí 10 rokov nemôže narušiť právnu istotu žalovaného, a to najmä z dôvodu, že zákon takúto situáciu výslovne predpokladá v a umožňuje žalovanému konať na základe výzvy a vyhnúť sa tak súdnemu konaniu. Taktiež žalobca nesúhlasil s názorom súdu, podľa ktorého bol žalobca povinný realizovať výzvu na zaplatenie žalovanému v trojročnej premlčacej lehote a následne najskôr po uplynutí lehoty 60 dní nasledujúcich po uplynutí lehoty stanovenej v písomnej výzve aj podať žalobu na súd. Uvedený názor nevychádza z textu právneho predpisu, rozhodovacej praxe ani doktríny. Žiadny zákon neuvádza, že by bol žalobca povinný uplatniť nedoplatok u žalovaného výzvou v lehote troch rokov. Naopak jasne stanovuje, že žalobca je povinný uplatniť nárok žalobou na súde do troch rokov od uplatnenia nedoplatkov výzvou u žalovaného v zmysle , nakoľko premlčacia doba voči žalovanému začala plynúť momentom uplatnenia práva žalobcu výzvou voči žalovanému. S poukazom na uvedené bol žalobca názoru, že ním uplatnená pohľadávka v tomto súdnom konaní nie je premlčaná, a to ani čiastočne. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie nesprávne vo vzťahu k inštitútu premlčania aplikoval a OZ, pričom

mal na skutkový stav aplikovať , čím vec nesprávne právne posúdil. Vyššie uvedený právny názor žalobcu potvrdzuje aj komentár k pri výklade : „Účelom tohto ustanovenia je odstrániť pochybnosti o začiatku (nie dĺžke) premlčacej doby v prípadoch, keď zákon predpisuje, aby sa právo najskôr uplatnilo jednostranným právnym úkonom (uplatnením - , 583 a pod., vytknutím - ) u fyzickej alebo právnickej osoby.“ Na podporu svojich argumentov žalobca uviedol, že disponuje ďalšími početnými rozhodnutiami (vrátane právoplatných rozhodnutí), v zmysle ktorých sa na predmet sporu aplikuje (napr. rozhodnutie Okresného súdu Zvolen zo dňa 22.1.2024, sp. zn. 13C/69/2023). Mal za to, že rozhodnutím súdu prvej inštancie došlo k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, keďže súd rozhodol odlišným spôsobom, ako v prípade skutkovo i právne totožnej veci (vo vzťahu k posúdeniu právnej otázky aplikácie na nároky žalobcu) poskytli žalobcovi súdnu ochranu v iných konaniach ostatné súdy Slovenskej republiky.

6. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať mu nárok na náhradu trov konania. Rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval za vecne i právne správne a za dôvod podania odvolania žalobcom jeho subjektívnu nespokojnosť s výsledkom sporu a nie naplnenie žalobcom označených odvolacích dôvodov. Argumentáciu žalobcu založenú na tom, že súd prvej inštancie nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie a nevysporiadal sa s rozhodujúcou právnou otázkou, čím sa odklonil od konštantnej rozhodovacej praxe, považoval za právne mylné. Mal za to, že súd prvej inštancie sa dostatočným spôsobom vysporiadal s aplikáciou na predmetný spor a svoje rozhodnutie riadnym spôsobom odôvodnil v bodoch 26 až 29. Argument žalobcu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné a arbitrárne, nepokladal za správny, pretože súd dal žalobcovi odpoved' na to, prečo nie je možné aplikovať na predmetnú právnu vec . Explicitne to vyplýva z bodu 27. odôvodnenia rozhodnutia, a to konkrétne, že by na základe aplikácie žalobca mohol vymáhať pohľadávku aj po uplynutí 10 a viac rokov od vzniku povinnosti na zaplatenie. Námietka premlčania predstavuje spravidla efektívny postup - obranu dlžníka proti hrozbe, že až po neúmerne dlhej dobe si veriteľ uplatní svoje právo. V tomto smere žalovaný poukázal aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 MCdo 8/2008 zo dňa 31.07.2008, v zmysle ktorého účinné vznesenie námietky premlčania práva poskytuje východisko ako predísť, resp. riešiť situácie, keď až po dlhej dobe dochádza k uplatneniu majetkového práva zo strany veriteľa, a tak sa vnáša do záväzkových právnych vzťahov účastníkov právna neistota, resp. hrozba, že dlžník môže byť vystavený bez zreteľa na čas (bez obmedzenia doby) úspešnej žalobe zo strany veriteľa. Žalovaný odkázal aj na iné rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a mal za to, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou. Uviedol tiež, že rozhodnutia, ktoré priložil žalobca k odvolaniu, sú bez právnej relevancie. K rozsudku Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 8Co/19/2024 zo dňa 14.3.2024 a Okresného súdu Prievidza, sp. zn.9C/58/2023 zo dňa 3.11.2023 sa už vyjadril prvoinštančný súd v odôvodnení rozhodnutia a rozhodnutie Okresného súdu Poprad považoval za právne nesprávne. Žalovaný mal za to, že na predmetnú právnu vec sa vzťahuje , keďže v danom prípade doba splatnosti vyplýva explicitne z z. č. , ktorý ustanovuje, že zdravotnícky pracovník je povinný do 31. januára príslušného kalendárneho roka zaplatiť poplatok za vedenie registra. Zo zákonného znenia vyplýva, že premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz, a teda žalobca mohol svoje právo prvý krát vykonať za obdobie roka 2018 už dňa 1.2.2018; za obdobie roka 2019 už dňa 1.2.2019 a za obdobie roka 2020 už dňa 1.2.2020. Ustanovenie , na ktoré odkazuje žalobca, nemá podľa názoru žalovaného vplyv na začiatok plynutia premlčacej doby, ide len o spôsob, akým sa má nárok od povinného, teda žalovaného vymáhať a predmetná právna norma týmto poskytuje ochranu povinnému subjektu. Zo znenia právnej normy nevyplýva, že až momentom vyzvania povinného subjektu dôjde k splatnosti predmetnej pohľadávky, tak ako sa to snaží interpretovať žalobca, resp. že ak žalobca povinného nevyzve, tak mu právo zanikne v zmysle . V neposlednom rade žalovaný uviedol, že ak by sa hypoteticky na predmetný prípad vzťahovalo , žalobca by musel žalovaného vyzvať v určitej prekluzívnej dobe, ktorú ale predmetné ustanovenie opomína uviesť, následkom čoho by bol vznik právnej neistoty pre žalovaného, keďže žalobca by mohol od žalovaného vymáhať svoju pohľadávku aj po uplynutí 10 rokov od vzniku povinnosti. Z vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že žalobca si výzvou zo dňa 22.8.2023 oneskorene uplatnil nárok, ktorý mu vznikol ex lege voči povinnému, čím nevyužil svoje právo uplatniť svoj nárok riadne a včas. 7. Žalobca podal vo veci odvolaciu repliku, ku ktorej priložil rozsudok Okresného súdu Zvolen zo dňa 22.1.2024, sp. zn. 13C/69/2023 a rozsudok Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 1.7.2024, sp. zn. 9C/30/2024, z ktorých je zrejmé, že súdy na identický skutkový stav aplikovali . V tejto súvislosti žalobca opätovne poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, v zmysle ktorej

má byť o totožných právnych otázkach súdmi rozhodované rovnako, vzhľadom na princíp právnej istoty, zásadu legitímnych očakávaní a princíp predvídateľnosti súdnych rozhodnutí. V každom prípade sa pri odchýlení od skoršej rozhodovacej praxe vyžaduje cielené zdôvodnenie odlišného stanoviska prijatého v obdobnej otázke (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS 300/2018, II. ÚS 274/2015, II. ÚS 275/2015, II. ÚS 19/2016). Súd prvej inštancie protichodným spôsobom posúdil premlčanie nároku žalobcu, čím zasiahol do právnej istoty žalobcu spojenej s jeho právom na súdnu ochranu (I. ÚS 317/2015). Poukázal na vyjadrenie žalovaného, ktorý uvádza, že premlčacia lehota pohľadávok za príslušný kalendárny rok začína plynúť 1.2. príslušného kalendárneho roka, čo však odporuje gramatickému zneniu z. č. , ktorý výslovne uvádza v , že „Komora vymáha zaplatenie poplatkov podľa odsekov 4 a 5 a podľa osobitného predpisu najskôr po uplynutí 60 dní nasledujúcich po uplynutí lehoty stanovenej v písomnej výzve zdravotníckemu pracovníkovi na zaplatenie poplatku, ktorá nesmie byť kratšia ako 7 dní.“ Z uvedeného je zrejmé, že premlčacia lehota nemôže začať plynúť dňa 1.2. príslušného kalendárneho roka – deň po dátume splatnosti uvedenom v zákone, pretože v uvedený deň žalobca nemôže na súde úspešne uplatniť jeho nárok žalobou z dôvodu, že neuplatnil nedoplatok u zdravotníckeho pracovníka výzvou zákonom predpokladaným postupom. Práve z uvedeného dôvodu sa na plynutie premlčacej doby uplatňuje . Žalobca poukázal na komentáre aj rozhodovaciu prax (uznesenie Krajského súdu v Českých Budějoviciach z 24.2.1999, sp. zn. 3 To 89/1999-345), z ktorej je zrejmé, že použitiu nemusí predchádzať uplatnenie nároku v prekluzívnej lehote.

8.1. V odvolacej duplike žalovaný tvrdenie žalobcu, že za predpokladu, ak by premlčacia doba pohľadávok za príslušný kalendárny rok začala plynúť od 1.2. príslušného kalendárneho roka, bolo by to v rozpore s gramatickým výkladom znenia , označil za v rozpore so zákonným znením a tiež s gramatickým výkladom uvedeného zákona. Namietol tiež, že žalobca sa žiadnym spôsobom nevysporiadal so skutočnosťou, že splatnosť pohľadávky vyplýva priamo zo zákona, pričom aj z Výzvy k úhrade nedoplatkov zo dňa 27.11.2020 vyplýva, že „zdravotnícky pracovník je povinný zaplatiť do 31.1. príslušného kalendárneho roka poplatok vo výške 15 €. Opätovne uviedol, že nemôže mať vplyv na začiatok plynutia premlčacej doby z dôvodu, že by to odporovalo uvedeného zákona, ktoré stanovuje splatnosť pohľadávky. Zdôraznil, že nie je inštitútom preklúzie, a teda sa na predmetný právny vzťah nemôže vzťahovať , keďže pri právach, ktoré sa najprv musia uplatniť u fyzickej alebo právnickej osoby, je podmienkou uplatnenie práva v stanovenej lehote a za predpokladu, ak sa právo neuplatní v stanovenej lehote, dôjde k jeho zániku uplynutím času.

8.2. Predložený rozsudok Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 1.7.2024, sp. zn. 9C/30/2024 a rozsudok Okresného súdu Zvolen zo dňa 22.1.2024, sp. zn. 13C/69/2023 žalovaný považoval za právne nesprávne. Nesúhlasil s tvrdením, že na začiatok plynutia premlčacej lehoty na uplatnenie nároku voči žalovanému sa aplikuje , a to aj napriek tomu, že splatnosť pohľadávky je v explicitne stanovená. Zotrvával na názore, že vzhľadom na skutočnosť, že splatnosť pohľadávky vyplýva priamo zo zákona a je ustanovená k 31.1. príslušného kalendárneho roka, od 1.2. príslušného kalendárneho roka je objektívne možné vykonať právo bez zreteľa na to, či by oprávnená osoba (veriteľ) mohla právo subjektívne vykonať alebo nie. Mal za zrejmé, že nezaplatením registračného poplatku k 31.1. príslušného kalendárneho roka došlo k porušeniu právnej povinnosti žalovaného, a preto od 1.2. príslušného kalendárneho roka mohol žalobca podať dôvodne žalobu na súd. V ostatnom zotrvával na svojich vyjadreniach a argumentoch uvedených vo vyjadrení k odvolaniu.

9. Žalobca vo vyjadrení k odvolacej duplike k tvrdeniu, že sa žalobca žiadnym spôsobom nevysporiadal so skutočnosťou, že splatnosť pohľadávky vyplýva priamo zo zákona, uviedol, že zákonom stanovená splatnosť pohľadávky žiadnym spôsobom neodporuje . Žalovaný nesprávne spája pojmy splatnosť a začiatok plynutia premlčacej doby. Nie každá premlčacia doba začína plynúť odo dňa splatnosti pohľadávky. Táto skutočnosť je zohľadnená výslovne v a . V zmysle OZ platí, že je premlčacia doba trojročná a plynie odo dňa splatnosti pohľadávky výlučne v tých prípadoch, pri ktorých nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak. Pričom hneď v , na ktoré poukazuje žalobca, je uvedené inak“ a síce, že v prípade ak je potrebné uplatniť právo voči žalovanému výzvou, ako je to v tomto prípade, premlčacia doba nezačína plynúť od splatnosti pohľadávky, ale začína plynúť od uplatnenia práva u fyzickej osoby výzvou. Ustanovenia , z. č. a a 102 si navzájom neodporujú, ale ich hypotézy na seba riadne logicky nadväzujú s výsledkom, že

premlčacia doba začína plynúť od zaslania výzvy žalovanému. Tvrdenie, že by aplikácia viedla k právnej neistote, považoval za absurdné. na žiadnom mieste nestanovuje, že je možné aplikovať len v prípade preklúzie. Žalobca podotkol, že v tejto veci predložil množstvo rozhodnutí iných súdov, ktoré o rovnakej právnej otázke rozhodovali rovnako a aplikovali na vec aj na pohľadávky z roku 2013 a nepovažovali ich za premlčané. Nesúhlas žalovaného s konštantnou rozhodovacou praxou preto žalobca pokladal za tendenčný a účelový a žiadal, aby odvolací súd rozhodol v zmysle podaného odvolania žalobcu.

10. Vo vyjadrení doručenom súdu dňa 5.6.2025 žalobca predložil rozhodnutia odvolacích súdov, ktoré boli vydané po podaní odvolania v predmetnej právnej veci a ktoré sa zaoberali nutnosťou aplikácie za účelom posúdenia vznesených námietok premlčania zo strany žalovaných zdravotníckych pracovníkov v kontexte . Osobitne poukázal na odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 18.3.2025, sp. zn. 27Co/16/2024, v zmysle ktorého osobitná právna úprava obsiahnutá v spĺňa všetky predpoklady na aplikáciu na posúdenie premlčania nároku, keďže je zrejmé, že súdna prax túto metodiku aplikuje aj pri iných osobitných predpisov, ktoré nepredpokladajú preklúziu nároku. Taktiež žalobca poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 10.4.2025, sp. zn. 1Co/7/2025, ktorý vo svojom odôvodnení nepovažoval za správne uplatnenie o trojročnej premlčacej lehote, ktorá plynie od momentu, kedy sa právo mohlo vykonať prvý raz, za ktorý moment súd považoval splatnosť predmetných poplatkov, ktorá nastala vždy k 31.1. príslušného kalendárneho roka. Aj v predmetnej veci súd považoval za nutné aplikovať , podľa ktorého uplatnenie práva u fyzickej osoby je zároveň predpokladom začiatku plynutia premlčacej doby. V tejto súvislosti žalobca tiež upriamil pozornosť odvolacieho súdu na odôvodnenie rozsudku Okresného súdu Martin zo dňa 8.4.2025, sp. zn. 11C/1/2025. V zmysle vyššie uvedených skutočností považoval žalobca za podmienku úspešného uplatnenia práva voči žalovanému žalobou zaslanie písomnej výzvy zdravotníckemu pracovníkovi na zaplatenie poplatku, od ktorého momentu začína voči nemu plynúť premlčacia doba.

11. Ďalšie vyjadrenia vo veci ku dňu rozhodnutia odvolacieho súdu podané neboli.

12. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací ( ) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas ( ) a oprávnenou osobou (§ až 361 ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ až 358 ), bez nariadenia pojednávania v zmysle a contrario , v rozsahu vyplývajúcom z a a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov podľa a h) a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie nie je vo výroku vecne správny. Preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

13. Žalovaný uplatnil odvolacie dôvody podľa a h) , t.j. súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (b) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h).

14. Odvolací dôvod podľa je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie procesných práv. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

15. K odvolaciemu dôvodu upravenému v odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval síce správny predpis, ale nesprávne ho vyložil,

príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval a z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu.

16. V odvolaní žalobca v prvom rade namietal správnosť procesného postupu súdu prvej inštancie z hľadiska rešpektovania jeho práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

17. Podľa , v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

18. Odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Preto zákon v citovanom ustanovení určuje konkrétne zákonné požiadavky na obsah odôvodnenia rozsudku tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť. Zákon vyžaduje, aby súd v odôvodnení rozhodnutia vymedzil tiež, ktoré skutočnosti boli pre jeho rozhodnutie zásadné, ktoré z nich boli medzi stranami nesporné a aké skutkové závery a na podklade ktorých dôkazov urobil vo vzťahu k skutočnostiam sporným. V odôvodnení rozsudku súd ďalej vysvetlí, aké skutkové zistenie odôvodnilo aplikáciu zvolenej právnej normy, podá jej interpretáciu na konkrétne okolnosti prípadu a vyvodí z nej závery o spornom práve či povinnosti. Povinnosťou súdu je v odôvodnení sa vysporiadať tiež s rozhodujúcimi argumentmi strán; z odôvodnenia má pritom podľa právnej praxe vyplývať dôvod, pre ktorý súd prijal či odmietol rozhodujúce argumenty, pričom len konštatovanie nesprávnosti či irelevantnosti argumentácie bez náležitého zdôvodnenia, požiadavku riadneho odôvodnenia nespĺňa.

19. Čo sa týka prvej odvolacej námietky, súd prvej inštancie podľa zistenia odvolacieho súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, čoho sa žalobca domáhal i aké bolo procesné stanovisko žalovaného k žalobe; z ich tvrdení a argumentácie výstižne vyselektoval podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty a zrozumiteľným spôsobom uviedol právne dôvody, pre ktoré žalobu zamietol. Vo svetle týchto východísk podľa posúdenia odvolacieho súdu nemožno odôvodnenie napadnutého rozsudku v žiadnom prípade považovať ani za arbitrárne, úplne odchylné od veci samej a ani za extrémne nelogické. Preto odvolací súd nevidel naplnenie odvolacieho dôvodu podľa .

20. Žalobca nastolil predmetom odvolacieho prieskumu aj otázku premlčania, keď namietal, že ním uplatnená pohľadávka v tomto súdnom konaní nie je premlčaná, a to ani čiastočne. Mal za to, že súd prvej inštancie nemal vo vzťahu k inštitútu premlčania aplikovať , ale OZ, a tým vec nesprávne právne posúdil. Otázku začatia plynutia premlčacej doby upravuje , v zmysle ktorého premlčacia doba voči žalovanému začala plynúť momentom uplatnenia práva žalobcu výzvou doručenou žalovanému dňa 22.8.2023. Keďže žaloba bola doručená súdu dňa 20.5.2024, nárok voči žalovanému nepovažoval žalobca za premlčaný.

21. V prejednávanej veci bolo preukázané, že žalovaný bol členom Slovenskej komory medicínsko – technických pracovníkov, čo preukazuje Potvrdenie o zápise do registra SK MTP zo dňa 19.11.2010. Predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie poplatkov za vedenie registra vo výške 45 € s prísl. za obdobie rokov 2018 až 2020 (15 € za každý rok) v zmysle , ktoré žalovaný riadne a včas neuhradil. Žalobca vyzval žalovaného na úhradu jeho záväzkov výzvou zo dňa 15.8.2023, ktorá mu bola doručená dňa 22.8.2023. Žalovaný však na výzvu nereagoval a doposiaľ záväzky ani čiastočne nesplnil.

22. Podľa , právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej ( až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

23. Podľa , pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

24. Podľa , pri právach, ktoré sa musia najprv uplatniť u fyzickej alebo právnickej osoby začína plynúť premlčacia doba odo dňa, keď sa právo takto uplatnilo.

25. Podľa , komora vymáha zaplatenie poplatkov podľa odsekov 4 a 5 a podľa osobitného predpisu najskôr po uplynutí 60 dní nasledujúcich po uplynutí lehoty stanovenej v písomnej výzve zdravotníckemu pracovníkovi na zaplatenie poplatku, ktorá nesmie byť kratšia ako 7 dní.

26. Ustanovenie § 101 upravuje všeobecnú dĺžku premlčacej doby, ktorá platí vo všetkých prípadoch, keď zákon pre jednotlivé práva neráta s osobitnou (kratšou či dlhšou) premlčacou dobou. Všeobecná premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo - objektívne posudzované - vykonať (uplatniť) po prvý raz. Týmto dňom je zásadne deň, keď právo bolo možné odôvodnene vykonať podaním návrhu (žaloby) na súde, čo nastáva vo väčšine prípadov zročnosťou (splatnosťou) dlhu, t.j. dňom, keď mal dlžník prvýkrát splniť dlh, resp. začať s jeho plnením.

27. Ustanovenie predstavuje špeciálny právny režim začiatku plynutia premlčacej lehoty. Svojou hypotézou dopadá na prípady, kedy zákonodarca konštruuje právo veriteľa z relatívneho právneho vzťahu tak, že na začatie plynutia premlčacej lehoty je potrebné najskôr právo uplatniť u povinného subjektu (dlžníka). Tieto osoby majú teda možnosť, aby uplatnené právo uspokojili dobrovoľne, t.j. bez súdneho konania a rozhodnutia. Začiatok plynutia premlčacej doby podľa pripadá na deň, keď došlo k uplatneniu práva u fyzickej či právnickej osoby. Neuplatní sa tak všeobecné pravidlo, že lehota začína plynúť dňom nasledujúcim po rozhodnej udalosti. Ustanovenie normujúce toto všeobecné pravidlo je ustanovením všeobecným, pred ktorým má aplikačnú prednosť špeciálne ustanovenie .

28. predpokladá možnosť vymáhania nezaplatených poplatkov najskôr po uplynutí 60 dní nasledujúcich po uplynutí lehoty stanovenej v písomnej výzve zdravotníckemu pracovníkovi na zaplatenie poplatku, ktorá nesmie byť kratšia ako 7 dní. Za týchto okolností je preto namieste aplikácia v otázke premlčania, z ktorého vyplýva, že pri právach, ktoré sa musia najprv uplatniť u fyzickej alebo právnickej osoby, začína plynúť premlčacia doba odo dňa, keď sa právo takto uplatnilo. To znamená, že uplatnenie práva (v danom prípade zaslanie písomnej výzvy v zmysle ) je uplatnením tohto práva u fyzickej osoby a zároveň predpokladá začiatok plynutia premlčacej doby v zmysle tohto zákonného ustanovenia.

29. Odvolací súd zdôrazňuje, že v danom prípade sa aplikuje na osobitný prepis ( ), ktorý v tomto prípade neustanovuje pre uplatnenie nároku – zaslanie písomnej výzvy dlžníkovi - prekluzívnu lehotu, ako je to v prípade napr. tzv. reklamačných práv (práv zo zodpovednosti za vady), pri ktorých je osobitná prekluzívna lehota na vytknutie vád u subjektu povinnosti ustanovená na šesť mesiacov alebo v prípade práv zo zodpovednosti za škodu v niektorých osobitných prípadoch. Ani z jedného z uvedených ustanovení ( a ) nevyplýva, že žalobca bol povinný zaslať žalovanému ako dlžníkovi výzvu na zaplatenie v určitej prekluzívnej lehote, resp. v trojročnej premlčacej dobe, ako to uvádza súd prvej inštancie (bod 27. odôvodnenia napadnutého rozsudku). Časové obmedzenie na realizáciu výzvy v žiadnom zo svojich ustanovení nestanovuje. Odvolací súd preto, pokiaľ ide o určenie dňa, od ktorého v danom prípade začína plynúť premlčacia doba, zastáva na rozdiel od súdu prvej inštancie odlišný názor.

30. Pokiaľ sa súd prvej inštancie týmito okolnosťami nezaoberal a v otázke premlčania práva žalobcu aplikoval len ustanovenie a bez kontextu na a na , pochybil pri aplikácii právnych predpisov a v dôsledku toho dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, od ktorého odvádzal začiatok plynutia premlčacej doby. V dôsledku nesprávnej aplikácie zákonných ustanovení žalobu zamietol a nezameral dokazovanie na zistenie relevantných skutočností určujúcich dôvodnosť nároku. Preto je jeho záver o premlčaní práva žalobcu predčasný a chýbajúce úvahy súdu vo vzťahu k tejto spornej otázke tak nebolo možné podrobiť odvolaciemu prieskumu. V dôsledku toho bol v predmetnej veci naplnený odvolací dôvod podľa .

31. Podľa , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

32. Nakoľko tento nedostatok, vzhľadom na povahu a rozsah jeho procesných dôsledkov, nebolo možné efektívne napraviť v odvolacom konaní, došlo tým k naplneniu dôvodu, pre ktorý odvolaciemu súdu z pohľadu neostávalo iné ako rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v ktorom bude viazaný vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu a v ktorom opätovne rozhodne o trovách celého konania vrátane trov tohto odvolacieho konania (, 3 ).

33. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie odstrániť vytknuté nedostatky doterajšieho rozhodovania, zaoberať sa aplikáciou v nadväznosti na , zabezpečiť si procesne predpokladaným spôsobom dostatočný skutkový podklad pre svoje skutkové a právne závery a posúdiť dôvodnosť nároku uplatňovaného v tomto konaní. Po prípadnom doplnení dokazovania súd prvej inštancie vo veci opätovne rozhodne s tým, že v novom rozhodnutí vezme do úvahy len tie skutočnosti, ktoré vyšli (vyjdú) v konaní najavo ( ) procesne správnym postupom, vysporiada sa so všetkými skutkovo a právne relevantnými otázkami riešenými v konaní a argumentmi sporových strán, pričom vo svojich úvahách pri posudzovaní veci vyjde tiež z právneho názoru odvolacieho súdu vyjadreného v tomto uznesení ( ) a opätovne vo veci rozhodne.

34. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie tiež o nároku strán na náhradu trov konania, včítane trov tohto odvolacieho konania ( ).

35. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 ( posledná veta ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (,2 ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (,2 ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).