Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_28CoEk-22-2025.pdf
PDF · 85.77 KB
Case nature
Subarea
28CoEk/22/2025
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Lucia Mizerová a sudcov: JUDr. Erika Tischlerová a JUDr. Peter Duman, v exekučnej veci oprávneného: Sociálna poisťovňa, so sídlom ul. 29. augusta 8, Bratislava, IČO: 30 807 484, vo veci pobočky: Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava, Ulica Vl. Clementisa 24/A, Trnava, proti povinnému: AG progres, spoločný podnik Trnava v likvidácii, naposledy so sídlom Priemyselná 4, Trnava, IČO: 00 149 837, vymazaný z obchodného registra dňa 23.03.2006, pre vymoženie 2.582,06 eura a trov exekúcie, vedenej u súdneho exekútora: JUDr. Ing. Roman Liščák, so sídlom Nám. sv. Michala 5, Hlohovec, pod sp. zn. EX 496/98, na odvolanie súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Trnava č. k. 00Er/1677/1998-19 zo dňa 22. januára 2018, takto
r o z h o d o l :
I. Odvolací súd odvolanie súdneho exekútora o d m i e t a .
II. Oprávnenému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
o d ô v o d n e n i e :
3 28CoEk/22/2025
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie výrokom I. vyhlásil exekúciu za neprípustnú, výrokom II. exekúciu zastavil a výrokom III. nepriznal súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie.
2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 57 ods. 1 písm. g), § 58 ods. 2, § 238 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom do 31.01.2002 (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej tiež „EP“), § 14 ods. 1 písm. d) a e) zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (ďalej len „ZKV“) a vecne tým, že z výpisu z obchodného registra mal preukázané, že povinný bol dňa 23.03.2006 vymazaný z obchodného registra, čím došlo k zániku povinného bez právneho nástupcu a tým k strate jeho spôsobilosti byť účastníkom konania. Súd nemal preukázané, že povinný zanikol v dôsledku jeho nemajetnosti, keďže konkurz na majetok povinného bol zrušený po splnení rozvrhového uznesenia, teda povinný nepochybne majetok mal. Pretože súd v konaní zistil neodstrániteľnú prekážku konania, pre ktorú nie je možné v konaní pokračovať a exekúciu vykonať, exekúciu vyhlásil za neprípustnú a túto zastavil. O trovách exekúcie rozhodol podľa § 196, § 197 ods. 1, § 200 ods. 1, § 203 EP v znení účinnom do 31.01.2002 tak, že súdnemu exekútorovi nepriznal náhradu trov exekúcie, pretože dôvodom zastavenia exekúcie je skutočnosť, že na strane povinného došlo k zániku spôsobilosti byť účastníkom konania, pričom oprávnený nemohol pri vynaložení náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia, a teda uvedené nemôže mať za následok uloženie povinnosti nahradiť trovy exekúcie oprávnenému, pretože túto skutočnosť nie je možné subsumovať pod ust. § 203 EP.
3. Proti tomuto uzneseniu výlučne proti výroku III. o trovách exekúcie podal včas odvolanie súdny exekútor s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, z dôvodu nesprávne zisteného skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia veci. Dôvodil, že v zmysle § 37 ods.1 EP v znení do 31.03.2017, ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor. Podľa § 58 ods. 5 EP v znení účinnom od 01.09.2005 proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 je odvolanie prípustné. Podľa § 235 ods. 2 EP exekučné konania, ktoré začali do 01.02.2002 sa dokončia podľa doterajších predpisov. V zmysle uvedeného je potom zrejmé, že napadnuté uznesenie obsahuje neprávne poučenie o tom, že odvolanie proti výroku o trovách exekúcie nie je prípustné. Pokiaľ ide o samotný výrok o trovách exekúcie uviedol, že týmto výrokom došlo k porušeniu ust. § 196, § 199 a § 200 ods. 1 EP, v zmysle ktorých má exekútor zákonný nárok na trovy exekúcie a na ich náhradu. Znenie § 203 EP v znení účinnom do 31.01.2002, ktoré sa má aplikovať aj v predmetnej exekučnej veci, dáva v prípade zastavenia exekúcie súdu možnosť úvahy kto hradí trovy exekúcie (teda zaviazať na ich úhradu oprávneného) ako výnimku zo zásady, že trovy exekúcie hradí povinný (§ 197 EP), len za predpokladu, že existujú obaja účastníci v čase zastavenia exekúcie. Ak jeden z účastníkov zanikol bez právneho nástupcu exekučný súd má povinnosť exekútorovi priznať náhradu trov od existujúceho účastníka. Nesúhlasí preto s názorom súdu, že oprávnený môže znášať trovy exekúcie iba z dôvodu, ak zavinil zastavenie exekúcie. Oprávnený je povinný za určitých predpokladov nahradiť exekútorovi nevyhnutné trovy, ktoré v konaní vznikli, pokiaľ ich vymoženie nie je možné dosiahnuť od povinného. Vzťah medzi exekútorom a účastníkom exekučného konania sa nemôže považovať za vzťah súkromnoprávny, ale verejnoprávny. V zmysle ust. § 196 ods. 1 EP exekútorovi patrí odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času, pričom súd je vždy povinný pri zastavení rozhodnúť o trovách exekútora. Ak dôvod zastavenia exekúcie spočíva v oprávnenom, resp. ak povinný trovy exekúcie hradiť objektívne nemôže, je súd povinný v rozhodnutí jednak trovy exekúcie účelne vynaložené exekútorovi priznať a jednak na ich náhradu zaviazať oprávneného. Nepriznanie náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi je zásahom do jeho Ústavou SR garantovaného práva (čl. 20 Ústavy SR). Medzera v právnej úprave nemôže mať za následok porušenie základného práva sťažovateľa garantovaného v Ústave SR. Trovy exekúcie predstavujú aj hotové výdavky, ktoré exekútor reálne musel vynaložiť zo svojho majetku na základe služby ,,objednanej“ oprávneným. Spoločnosť (vrátane súdov) ani oprávnený od exekútora nemôže spravodlivo očakávať, že v jednotlivých prípadoch bude exekútor zo svojho majetku ,,úverovať’ tú časť práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 Ústavy, ktorá spočíva v jej nútenom výkone.
4. Oprávnený vo vyjadrení k odvolaniu súdneho exekútora uviedol, že náhrada trov exekúcie sa vyrátava podľa vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov a Exekučného poriadku v znení platnom v čase začatia exekúcie, teda dňom 30.07.1998. Nahradiť trovy exekúcie nemôže súd uložiť oprávnenému, keďže oprávnený nezavinil zastavenie exekúcie a § 203 ods. 3 EP nie je možné použiť vzhľadom na § 238 ods. 1 EP a súčasne súd nerozhodoval o zastavení exekúcie pre nemajetnosť povinného, kedy by trovy znášal oprávnený. Z uvedeného vyplýva, že súdny exekútor nemá nárok na náhradu trov exekučného konania ani v prípade zastavenia podľa § 57 ods. 1 písm. g) EP a ani podľa § 203 EP. Ďalej poukázal na to, že proti výroku o trovách exekúcie odvolanie nie je prípustné. Navrhol preto, aby odvolací súd odvolanie súdneho exekútora odmietol.
5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP a § 37 ods. 1 EP), skôr ako mohol pristúpiť k meritórnemu preskúmaniu veci na základe podaného odvolania, musel sa zaoberať naplnením formálnych podmienok pre jeho podanie, medzi nimi prednostne otázkou, či ide o rozhodnutie, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie je nevyhnutné ako neprípustné podľa § 386 písm. c) CSP odmietnuť.
6. Podľa § 355 ods. 2 CSP, ktorý sa použije aj v tomto exekučnom konaní (§ 9a ods. 1 EP), proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon pripúšťa. Uznesenia, proti ktorým je odvolanie prípustné, sú taxatívne vymenované v § 357 CSP. Právna úprava v Exekučnom poriadku je koncipovaná na výslovne stanovenej prípustnosti odvolania proti konkrétnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie.
7. V prejednávanej veci bol návrh na vykonanie exekúcie podaný u súdneho exekútora dňa 30.07.1998, v dôsledku čoho sa exekučné konanie dokončí v zásade podľa predpisov účinných do 31.10.2013 (§
243b ods. 1 EP). Výnimkou je však ustanovenie § 243b ods. 3 EP, podľa ktorého sa o odvolaní proti výroku o trovách pri zastavení exekúcie rozhodne podľa týchto predpisov len vtedy, ak bolo odvolanie podané pred 01.11.2013, inak sa naň použijú predpisy účinné od 01.11.2013. Novela Exekučného poriadku účinná od 01.11.2013 (zákon č. 299/2013 Z. z.) zrušila prípustnosť odvolania proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 EP. V dôsledku zmeny vykonanej v § 58 ods. 6 EP účinnej od 01.11.2013, tak žiadne ustanovenie Exekučného poriadku, ani iného predpisu nepripúšťa podať odvolanie len proti výroku o trovách exekúcie.
8. Odvolací súd ďalej poukazuje na skutočnosť, že rozhodnutie o trovách exekúcie podľa § 200 a nasl. EP nemožno zamieňať s rozhodnutím o náhrade trov konania podľa § 251 a nasl. CSP. Vo vzťahu k rozhodnutiu exekučného súdu o trovách exekúcie preto nie je možné aplikovať ani ust. § 357 písm. m) CSP, ktorý upravuje prípustnosť odvolania proti rozhodnutiu súdu o nároku na náhradu trov konania. Trovy exekúcie totiž predstavujú osobitný inštitút upravený v Exekučnom poriadku odlišný od trov konania, ktorý predstavuje procesný nárok súdneho exekútora (§ 200 ods. 1 EP v znení účinnom do 31.03.2017) a je identifikovaný ako odmena súdneho exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie. Vo vzťahu k odmene súdneho exekútora ani nejde o rozhodovanie o náhrade trov, ale priamo o zaplatenie odmeny súdneho exekútora v zmysle § 200 ods. 5 EP. Civilný sporový poriadok je pritom možné aplikovať len na tie momenty exekučného konania, ktoré nie sú Exekučným poriadkom upravené komplexne. Právna úprava trov exekúcie je v Exekučnom poriadku komplexná a v tomto smere niet priestoru na použitie Civilného sporového poriadku. Z tohto dôvodu nemožno na rozhodnutie súdu o trovách exekúcie aplikovať ani primerane § 357 písm. m) CSP (porov. uznesenie Ústavného súdu SR z 25.05.2021, sp. zn. I. ÚS 217/2021).
9. Keďže napadnuté uznesenie o trovách exekúcie bolo vydané 22.01.2018, podľa už citovaných ustanovení odvolanie proti výroku o trovách exekúcie nie je prípustné. Oprávnený bol pritom v napadnutom uznesení aj správne poučený, že proti výroku o trovách exekúcie nie je odvolanie prípustné.
10. Podľa § 386 písm. c) CSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
11. Vzhľadom na to, že odvolanie súdneho exekútora smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné, nemohol odvolací súd rozhodnutie napadnuté odvolaním preskúmať a meritórne o odvolaní rozhodnúť, ale musel odvolanie podľa § 386 písm. c) CSP odmietnuť (výrok I).
12. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa čl. 4 ods. 1, § 256 ods. 1, § 262 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP. Civilný sporový poriadok neobsahuje osobitnú úpravu rozhodovania o trovách odvolacieho konania v prípade, ak je odvolanie odmietnuté, preto aplikoval ust. § 256 ods. 1 CSP o náhrade trov konania pri zastavení konania, ktoré je čo do obsahu a účelu najbližšie posudzovanej právnej veci. Výsledok tohto odvolacieho konania obdobný jeho zastaveniu zavinil súdny exekútor podaním neprípustného odvolania, v zásade by preto patrila náhrada trov konania protistrane (v tomto prípade oprávnenému a povinnému). V prejednávanej veci však povinný stratil právnu subjektivitu a oprávnený si trovy konania neuplatnil a v odvolacom konaní mu ani žiadne účelne vynaložené výdavky ako trovy konania nevznikli, preto oprávnenému odvolací súd v súlade s judikatúrou (R 72/2018) náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (výrok II).
13. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
2 28CoEk/22/2025
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).