Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_28Co-93-2024.pdf
PDF · 107.08 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
PN-4C/9/2015
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov – predsedu: JUDr. Peter Duman a členiek: Mgr. Lucia Mizerová a JUDr. Erika Tischlerová, v sporovej veci žalobcu: COFIDIS, Parc de la Haute Borne, avenue Halley 61, Villeneuve-d´Ascq CEDEX 598 66, Francúzska republika, reg. č. 325 307 106, konajúca na území Slovenskej republiky prostredníctvom organizačnej zložky: COFIDIS SA, pobočka zahraničnej banky, Landererova 12, Bratislava, IČO: 50 595 628, zast.: URBÁNI & Partners s. r. o., Skuteckého 17, Banská Bystrica, IČO: 36 646 181, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, C. (bez adresy), o 9 849,89 € s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 13.06.2024, č. k. PN-4C/9/2015-279, takto
r o z h o d o l :
Napadnutý rozsudok sa vo výroku III a v súvisiacom výroku IV o trovách konania zrušuje a vec sa v tomto rozsahu vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol takto: „I. Súd konanie v časti o zaplatenie sumy vo výške 1 155,96 €, nezaplateného úroku odo dňa uzavretia zmluvy do 11.09.2014 vo výške 718,04 €, nezaplateného úroku z omeškania do 11.09.2014 vo výške 319,36 €, úroku vo výške 15,03 % ročne zo sumy 9 849,89 € odo dňa 12.09.2014 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1 874,01 € odo dňa 12.09.2014 do zaplatenia zastavuje. II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 5 936,12 € spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 5 936,12 € od 12.09.2014 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. III. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamieta. IV. Žalobca má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 9,04 %.“
2. Súd prvej inštancie zistil skutkový stav takto:
3. Právny predchodca žalobcu, spoločnosť BANCO BANIF MAIS, S. A., konajúca na území Slovenskej republiky prostredníctvom Banco Banif Mais, S. A., pobočka zahraničnej banky ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzatvorili dňa 04.01.2014 zmluvu o úvere - individuálne podmienky, na základe ktorej veriteľ poskytol dlžníkovi úver výlučne za účelom umožniť dlžníkovi kúpiť motorové vozidlo - značka NISSAN typ X-TRAIL DIESEL X-TRAIL 2.2 DCI SPORT, rok výroby 2005, evid. č. D., VIN E. od dodávateľa AUTOCENTRUM AAA AUTO TRENČÍN. V zmluve boli dohodnuté podmienky úveru: viazaný spotrebiteľský úver na dobu určitú, celková výška spotrebiteľského úveru 6 422 €, výška splátky 242,94 €, počet splátok 60, deň splatnosti prvej mesačnej splátky 20/2/2014, deň splatnosti ostatných mesačných splátok 20., doba trvania zmluvy 20/1/2019, ročná úroková sadzba 15,03 %, jednorazový spracovateľský poplatok 2.500,73 €, splatnosť spracovateľského poplatku započítaný v mesačných splátkach, RPMN 42,20 %, priemerná RPMN 23,83 %, celková čiastka na úhradu (celkové náklady dlžníka spojené so spotrebiteľským úverom) 14 576,40 €. Z finančného plánu zo dňa 29.12.2024 vyplýva, že žalovaný uhradil dve splátky, dňa 19.02.2014 vo výške 242,94 € a dňa 28.03.2014 vo výške 242,94
€. Listom z 27.08.2014 právny predchodca žalobcu žalovaného upozornil, že ak bude v omeškaní s platbou jednej splátky o viac ako tri mesiace, v súlade s bodom 19. všeobecných podmienok zmluvy o úvere vyhlási splatným celý poskytnutý úver. Odoslanie upozornenia dňa 28.08.2014 žalobca preukázal poštovým podacím hárkom. Listom z 05.09.2014 označeným ako vyhlásenie splatnosti a výzva na úhradu dlžnej sumy právny predchodca žalobcu oznámil žalovanému, že pretože nespláca svoje splatné záväzky zo zmluvy o úvere a je v omeškaní s platbou jednej splátky úveru viac ako tri mesiace, v súlade s bodom 19. všeobecných podmienok o úvere vyhlasuje splatným celý poskytnutý úver spolu s jeho príslušenstvom a platbami, ktoré sa k úveru vzťahujú k 13.09.2014 a vyzval žalovaného k okamžitej úhrade pohľadávky.
4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 9, § 488, § 489, § 494, § 517 ods. 1 a 2, § 565 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 497, § 21 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka (ďalej len „OBZ“), § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b) a d), § 9 ods. 1 a 2, § 11 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len „ZoSÚ“), § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, takto:
5. Žalobe v znení po čiastočnom späťvzatí žaloby nemožno vyhovieť v celom rozsahu. Medzi účastníkmi zmluvy platne vznikol záväzkový vzťah titulom uzavretej úverovej zmluvy, z ktorej žalovanému vznikla povinnosť splácať úver. Keďže z charakteru tohto zmluvného vzťahu jednoznačne vyplýva, že táto úverová zmluva je zmluvou spotrebiteľskou a žalovaný má v tomto zmluvnom vzťahu postavenie spotrebiteľa v zmysle § 52 ods. 4 OZ a § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch, súd pristúpil k skúmaniu predmetnej zmluvy z pohľadu dodržania podstatných náležitostí zmluvy. Po preskúmaní úverovej zmluvy v zmysle § 9 ods. 2 ZoSÚ v znení účinnom ku dňu 04.01.2014 dospel súd k záveru, že zmluva neobsahuje všetky zákonné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere tak, ako ich vyžaduje zákon o spotrebiteľských úveroch. Konkrétne v zmluve nie je uvedená výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia [§ 9 ods. 2 písm. k)], v zmluve nie je uvedená adresa predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť [§ 9 ods. 2 písm. c)], absentuje údaj o dobe trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru [§ 9 ods. 2 písm. f)] a správne uvedenie ročnej percentuálnej miery nákladov a celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť [§ 9 ods. 2 písm. j)]. Po vykonanom dokazovaní súd uzatvoril, že poskytnutý spotrebiteľský úver je podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch bezúročný a bez poplatkov, pretože predmetná zmluva neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. c), f), j) a k) ZoSÚ, pričom ide o obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorých absencia (už len jednej z týchto vymenovaných náležitostí) v konečnom dôsledku spôsobuje, že poskytnutý úver sa považuje za úver bezúročný a bez poplatkov a žalobca nemá na úroky a poplatky nárok. Dodávateľ, ktorý pripravuje text zmlúv uzatváraných so spotrebiteľmi, je povinný postupovať s odbornou starostlivosťou a zodpovedá za to, že spotrebiteľská zmluva obsahuje zákonom stanovené obligatórne náležitosti, ktoré sú významné pre orientáciu a rozhodovanie spotrebiteľa pri posúdení výhodnosti úveru. Absencia obligatórnych náležitostí zmluvy je zákonom sankcionovaná tak, že spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, čo je zákonným následkom nedodržania kogentnej právnej úpravy. Súd dospel k záveru, že zmluva o spotrebiteľskom úvere (napriek tomu, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov) bola uzavretá platne, keď na jej základe právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému spotrebiteľský úver vo výške 6 422 €. Súd mal z finančného plánu, ktorý žalovaný nijako nepoprel, nesporne za preukázané, že žalovaný žalobcovi zaplatil dve splátky spolu vo výške 485,88 €. Keďže žalovaný porušil svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy splácať úver riadne a včas, právny predchodca žalobcu v súlade s ustanoveniami zmluvy o úvere - všeobecné podmienky vyhlásil predčasnú splatnosť úveru. Žalovaný v konaní nijako nepoprel platnosť a existenciu zmluvy, ani existenciu dlhu a jeho výšku (nevyjadril sa k žalobe a priloženým dôkazom), netvrdil ani nepreukazoval existenciu právnej skutočnosti, ktorá by mala za následok zánik dlhu a skutočnosti tvrdené žalobcom nijako nespochybňoval. Pretože ide o spotrebiteľský spor, súd mohol vykonať aj dôkazy podľa § 295 CSP, teda tie, ktoré žalovaný ako spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 5 936,12 €, ktorá predstavuje rozdiel medzi sumou skutočne poskytnutou právnym predchodcom žalobcu ako spotrebiteľský úver – istina (6 422 €) a sumou uhradenou žalovaným (485,88 €). Priznaná suma teda predstavuje nesplatený zostatok poskytnutého úveru a vo zvyšnej časti súd žalobu ako nedôvodnú zamietol z dôvodu, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Pokiaľ ide o príslušenstvo
žalovanej sumy, žalobca si žalobou v znení po čiastočnom späťvzatí žaloby uplatnil úroky z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 8.693,93 € od 12.09.2014 do zaplatenia. Súd vyhovel žalobe v časti úrokov z omeškania čiastočne, čo do výšky sadzby úroku z omeškania a jeho počiatku, t. j. priznal žalobcovi úroky z omeškania vo výške 5,05 % ročne, avšak len z priznanej sumy 5 936,12 €, a to od 12.09.2014, ako žalobca žiadal, keď úver bol „zosplatnený“ listom z 05.09.2014. Ku dňu 12.09.2014 bola Európskou centrálnou bankou určená základná úroková sadzba 0,05 % ročne, a žalobca si uplatnil úroky z omeškania vo výške 5,05 % ročne (5 + 0,05 %). O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 256 ods. 1 CSP tak, že prevažne úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 9,04 %. Žalobca sa podanou žalobou pôvodne domáhal zaplatenia sumy 10 887,29 € (9 849,89 Eur + 718,04 € + 319,36 €) s príslušenstvom, následne vzal žalobu v časti o zaplatenie sumy 2 193,36 € (1.155,96 € + 718,04 € + 319,36 €) s príslušenstvom späť. Pretože došlo k čiastočnému zastaveniu konania v dôsledku späťvzatia žaloby, súd skúmal procesnú zodpovednosť pri zastavení konania na oboch procesných stranách. Vzhľadom na to, že žalobca vzal žalobu sčasti späť a nejde o prípad, kedy by išlo o reakciu na konanie žalovaného, nemožno pričítať procesné zavinenie žalovanému. V danom prípade z procesného hľadiska platí, že zastavenie konania zavinil žalobca, preto je povinný nahradiť žalovanému trovy konania. S poukazom na skutočnosť, že na čiastočnom späťvzatí žaloby bolo dané zavinenie žalobcu, platí, že v tomto rozsahu žalobca nemal vo veci úspech. Podľa výsledku konania ako celku bol hrubý úspech žalobcu v rozsahu 54,52 % a hrubý úspech žalovaného v rozsahu 45,48 %, keď žalobca sa podanou žalobou pôvodne domáhal zaplatenia sumy 10 887,29 € s príslušenstvom, pričom žalovanému možno priznať úspech v zastavenej časti o zaplatenie sumy 2 193,36 € a vo zvyšnej zamietnutej časti aj s príslušenstvom. S odkazom na uvedený pomer úspechu strán vo veci a tým daný prevažný čistý úspech žalobcu v rozsahu 9,04 %, súd v konečnom dôsledku rozhodol tak, že žalobca má nárok na náhradu trov konania v uvedenom rozsahu.
6. Včasným odvolaním žalobca navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III a IV zmeniť tak, že sa žalobe v rozsahu po čiastočnom späťvzatí žaloby v celom rozsahu vyhovie alebo ho zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Žalobca nesúhlasí so záverom súdu, že zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Predmetná úverová zmluva v súlade s § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ jasným a zrozumiteľným spôsobom upravuje údaje o výške, počte a termínoch splátok, ktoré sú uvedené priamo v úverovej zmluve, konkrétne v článku II, kde sa žalovaný so žalobcom dohodol splatiť poskytnuté peňažné prostriedky v 60. mesačných splátkach vo výške 242,94 €, splatných vždy k dvadsiatemu dňu v mesiaci. Splatnosť prvej mesačnej splátky bola stanovená ku dňu 20.02.2014 a splatnosť poslednej mesačnej splátky ku dňu 20.01.2019. Zmluva taktiež rozlišuje jednotlivé splátky na istinu, úroky, iné poplatky a tiež poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom, pričom všetky tieto informácie zreteľne vyplývajú z finančného plánu, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, a teda žalovaný v čase uzatvárania zmluvy disponoval všetkými zákonom vyžadovanými informáciami v súvislosti s poskytnutím a čerpaním úveru. V tejto súvislosti žalobca odkázal na viaceré uznesenia Najvyššieho súdu SR, z ktorých vyplýva, že ust. § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ neustanovuje povinnosť uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t. j. istine, úrokom a iným poplatkom) osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úrok a iné poplatky. Žalobca vyčíta súdu, že neodôvodnil svoj odklon od aktuálnych rozhodnutí najvyššieho súdu a nezaoberal sa ani finančným plánom, ktorý je ako príloha neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy a rozlišuje jednotlivé splátky. Žalobca ďalej namietal, že úverová zmluva spĺňa náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. c) ZoSÚ, pretože v článku I individuálnych podmienok zmluvy o úvere je uvedené obchodné meno a tiež adresa predávajúceho, t. j. dodávateľa osobného motorového vozidla - AUTOCENTRUM AAA AUTO Trenčín, IČO: 35 858 699, so sídlom Ul. Bánovská cesta 1021, Trenčianska Turná, ktorá je zároveň aj adresou na uplatnenie nárokov. Z označenia adresy dodávateľa vozidla ako „adresa na uplatnene nárokov dlžníka“ je aj pre priemerného spotrebiteľa pochopiteľné, že ide o adresu predávajúceho, na ktorej môže uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. Na podporu svojej argumentácie žalobca odkázal na viaceré rozhodnutia krajských súdov. Žalobca namieta, že aj náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch je splnená, pretože zmluva o úvere v článku II upravuje jasným a zrozumiteľným spôsobom deň splatnosti prvej mesačnej splátky (20.02.2014), splatnosť mesačných splátok vždy k dvadsiatemu dňu a následne dobu trvania zmluvy, ktorú žalobca vymedzuje dátumom do dňa 20.01.2019. Doba trvania zmluvy je v tomto prípade totožná s termínom konečnej splatnosti. Výklad súdu neodpovedá požiadavkám smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.04.2008, ktorá požaduje, aby zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádzala dĺžku trvania zmluvy o úvere. Termín konečnej
splatnosti úveru je v uzavretej zmluve vyjadrený pre priemerného spotrebiteľa dostatočne zrozumiteľne a dostatočne určito. a vyplýva z individuálnych podmienok zmluvy o úvere a aj z finančného plánu. Zmluva o úvere obsahuje aj uvedenie ročnej percentuálnej miery nákladov, ako aj celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, a teda spĺňa náležitosť požadovanú v § 9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ. Údaj o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť je jasne a zrozumiteľne uvedený v článku II. individuálnych podmienok a predstavuje sumu 14 576,40 €. Prípadné nesprávne určenie celkových nákladov nemôže viesť k záveru o tom, že úver je podľa § 11 ods. 1 ZoSÚ bezúročný a bez poplatkov. Podľa žalobcu súd prvej inštancie na základe nesprávneho zistenia skutkového stavu nesprávne právne posúdil danú vec. Nie sú dané žiadne relevantné dôvody, ktoré by spôsobovali, že úver je bezúročný a bez poplatkov. Súd prvej inštancie nesprávne posúdil obsah úverovej zmluvy vo vzťahu k náležitostiam úverovej zmluvy v zmysle § 9 ods. 2 podľa § 11 ods. 1 ZoSÚ, v dôsledku čoho nesprávne posúdil poskytnutý úver ako bezúročný a bez poplatkov. Napadnutý rozsudok je arbitrárny a nepreskúmateľný, keďže súd nebral do úvahy tvrdenia uvádzané žalobcom a z odôvodnenia rozhodnutia ani nie je zrejmé ako sa s týmito skutočnosťami vyrovnal. Žalovaný v priebehu konania ani raz žalobcov nárok nepoprel, ani si nesplnil svoju dôkaznú povinnosť. Žalobca taktiež namieta výrok o trovách konania.
7. Odvolací súd, viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie aj z hľadiska vád týkajúcich sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP) bez nariadenia pojednávania, pretože neboli splnené podmienky § 385 ods. 1 CSP, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.
8. Žalobca napáda rozsudok súdu prvej inštancie v časti, v ktorej žalobu zamietol z dôvodu, že spotrebiteľský úver je podľa § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ bezúročný a bez poplatkov, pretože zmluva o úvere zo 04.01.2014 neobsahuje všetky zákonné náležitosti.
9. Svojou prvou odvolacou námietkou žalobca súdu prvej inštancie vytýka, že neodôvodnil svoj odklon od ustálenej súdnej praxe, pokiaľ o výklad ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy.
10. Zo základných princípov CSP vyplýva, že každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít (čl. 2 ods. 2). Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu (čl. 2 ods. 3). Nie je teda vylúčené, že súd rozhodne inak, než v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou; v takom prípade je však jeho povinnosťou svoj odklon dôkladne odôvodniť (§ 220 ods. 3 CSP).
11. Do pojmu ustálená rozhodovacia prax nepochybne patrí ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Tá zahŕňa predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali (R 71/2018).
12. K otázke rozpisu splátok ako náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorej sa týka aj § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ, existovala v čase vydania napadnutého rozsudku jednotná rozhodovacia prax najvyššieho súdu. Okrem uznesenia z 22.02.2018, sp. zn. 3Cdo/146/2017, v ktorom dospel k záveru, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej-ktorej časti anuitnej splátky, sa najvyšší súd podobne vyslovil aj v rozhodnutiach zo 17.04.2018 sp. zn. 3Cdo/56/2018, z 23.04.2018 sp. zn. 4Cdo/211/2017, z 26.09.2018 sp. zn. 4Cdo/65/2018, z 29.10.2018 sp. zn. 5Cdo/132/2017, z 22.11.2018 sp. zn. 3Cdo/45/2018 a z 30.01.2019 sp. zn. 7Cdo/98/2018.
13. Súd prvej inštancie svoj záver, že sporná zmluva o úvere neobsahuje rozpis splátok na istinu, úroky a poplatky tak, ako to vyžaduje § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ odôvodnil argumentmi, o ktoré sa opierali ním citované rozhodnutia krajských súdov v období do 16.05.2018 a poznamenal, že niektoré z nich boli vydané po rozhodnutí najvyššieho súdu z 22.02.2018 sp. zn. 3Cdo/146/2017. Súd prvej inštancie však
rozhodoval 13.06.2024, takže mal nepochybne poznať a vziať do úvahy prinajmenšom tie rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré boli vydané v neskoršom období (citované v predchádzajúcom bode). Ako odvolací súd uviedol vyššie, tieto pritom nadviazali na uznesenie z 22.02.2018, sp. zn. 3Cdo/146/2017 a rozvinuli argumentáciu v prospech záveru, že zmluva o úvere nemusí obsahovať rozpis splátok v takej podobe, ako vyžaduje súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku.
14. Ako je zrejmé zo základných princípov a z § 220 ods. 3 CSP, súd nie je povinný sa za každých okolností držať ustálenej rozhodovacej praxe. Ak sa však od nej mieni odkloniť, musí svoje názory riadne a presvedčivo odôvodniť. Priestor na odklon od judikatúry bude najmä v prípade odlišného skutkového stavu alebo zmeny vývoja právneho názoru na otázku, ktorú rieši ustálená judikatúra. O dôkladne odôvodnenom odklone však zjavne nemožno hovoriť vtedy, ak sa súd nevysporiada s novými argumentmi, ktoré najvyššie súdne autority doplnili na podporu už začatej línie judikatúry. Pre rozvoj právnej kultúry je dialóg o výklade určitého právneho predpisu medzi súdmi jednotlivých inštancií nepochybne vítaný. Takýto dialóg však nemôže spočívať v takpovediac nekonečnom opakovaní názorov, ktoré neodpovedajú na ďalšie argumenty. Nejde potom o reakciu na vývoj právneho názoru, ale naopak o jeho ignorovanie.
15. Súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku vôbec nevenoval rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré boli vydané po uznesení z 22.02.2018 sp. zn. 3Cdo/146/2017 a ktoré tak tvoria ustálenú rozhodovaciu prax v otázke výkladu sporného ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ. Nevysporiadal s vývojom judikatúry, ale len celkom nekonštruktívne zopakoval argumenty niektorých odvolacích súdov v rozhodnutiach, ktoré boli vydané pred citovaným uznesením najvyššieho súdu alebo bezprostredne po ňom. Jeho rozhodnutie neobsahuje dôkladné odôvodnenie odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe, v dôsledku čoho nielenže nevyhovuje § 220 ods. 3 CSP, ale je v rozpore aj s čl. 2 ods. 2 a 3 základných princípov CSP. Keďže nedostatočné odôvodnenie rozsudku nenapĺňa požiadavku spravodlivého procesu a právnej istoty, je daný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP.
16. Svojou druhou odvolacou námietkou žalobca napáda záver súdu prvej inštancie, že zmluva o úvere nevyhovuje ustanoveniu § 9 ods. 2 písm. c) ZoSÚ, pretože sa v nej neuvádza adresa predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť.
17. Súd prvej inštancie svoj právny záver založil na skutkovom zistení, že „v zmluve je uvedená adresa dodávateľa osobného motorového vozidla AUTOCENTRUM AAA AUTO, a.s., IČO: 35 858 699, so sídlom ul. Bánovská cesta 1021, 913 21 Trenčianska Turná“, čo ale podľa neho nenapĺňa požiadavku, aby zmluva obsahovala adresu veriteľa, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. Po prvé, v danom prípade žalobca ako veriteľ poskytol žalovanému peňažné prostriedky na kúpu motorového vozidla. V tomto vzťahu nevystupuje ako predajca vo vzťahu, ku ktorému bolo možné uplatniť reklamáciu. Okrem toho však súd prvej inštancie však (zrejme pre nepozornosť) prehliadol hneď nasledujúci riadok po označení dodávateľa, z ktorého je nepochybné, na akej adrese si môže spotrebiteľ uplatniť (všetky) svoje nároky. Navyše, z označenia adresy dodávateľa vozidla na uplatnenie nárokov dlžníka je aj pre priemerného spotrebiteľa pochopiteľné, že ide o adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. Súd prvej inštancie teda vec v tomto rozsahu nedostatočne zistil skutkový stav a takto nedostatočne zistený skutkový stav potom nesprávne právne posúdil. Keďže zmluva o úvere vyhovuje požiadavke § 9 ods. 2 písm. c) ZoSÚ, skutkové a právne závery prvoinštančného súdu neobstoja.
18. Svojou treťou odvolacou námietkou žalobca súdu prvej inštancie vytýka, že nesprávne posúdil splnenie náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ, pretože sporná zmluva o úvere tomuto ustanoveniu vyhovuje.
19. Z nesporného obsahu zmluvy o úvere vyplýva, že v článku II sa upravuje deň splatnosti prvej mesačnej splátky (20.02.2014), splatnosť mesačných splátok vždy k dvadsiatemu dňu, a následne doba trvania zmluvy, ktorú bola vymedzená údajom „20/1/2019“. Zmluve zodpovedá aj jej neoddeliteľná príloha - finančný plán, ktorý rovnako vymedzuje splatnosť prvej mesačnej splátky, splatnosť ostatných splátok, ako aj splatnosť poslednej mesačnej splátky. Navyše, v prejednávanej veci je nesporné, že zmluva obsahovala jednoznačný údaj aj o počte splátok (60). Vyjadrenie doby trvania zmluvy spôsobom „20/1/2019“ je pre priemerného spotrebiteľa dostatočne informatívne a v kontexte ďalších dostatočne určito vymedzených náležitostí (výška, splatnosť, frekvencia mesačných splátok a termín konečnej
splatnosti) je aj dostatočne určité. Za týchto okolností tiež platí, že ak je známy deň splatnosti poslednej mesačnej splátky, je jednoznačný aj termín konečnej splatnosti úveru. Skutkové a právne závery súdu prvej inštancie sú aj v tejto súvislosti nesprávne.
20. Štvrtá odvolacia námietka žalobcu smeruje proti záveru súdu prvej inštancie, že zmluva nevyhovuje ustanoveniu § 9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ, ktoré upravuje ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú spotrebiteľ musí zaplatiť.
21. Súd prvej inštancie zistil, že zmluva obsahuje údaj 14 576,40 €, pri ktorom sa uvádza, že ide o „celkovú čiastku na úhradu (celkové náklady dlžníka spojené so spotrebiteľským úverom)“. Takéto označenie danej položky považoval za zmätočné, pretože pojmy celková čiastka na úhradu a celkové náklady dlžníka spojené so spotrebiteľským úverom nie sú totožné. Prvoinštančnému súdu treba dať za pravdu v tom, že nejde o totožné pojmy, čo je zrejmé z § 2 písm. g) a h) ZoSÚ. Súd prvej inštancie však nezistil, že by suma 14 576,40 € nezodpovedala celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, práve naopak, svojimi výpočtami dospel k správnosti tejto sumy. To však znamená, že žalovaný bol v zmluve dostatočne informovaný o tom, aká je celková čiastka, ktorú musí veriteľovi uhradiť, teda mohol posúdiť rozsah svojho záväzku, keď doňho vstupoval. Tým je naplnený účel § 9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ a ten nie je zmarený tým, že sa v zátvorke uvádza nepresná terminológia. Zmluva nepochybne obsahuje údaj o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť.
22. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy je zrejmé, že dôvody, o ktoré súd prvej inštancie oprel svoj právny záver o nutnosti uplatnenia fikcie podľa § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ, neboli dané. Rozhodnutie, ktorým žalobu na tomto základe čiastočne zamietol, je nesprávne. Žalobcom uplatnené odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP sú opodstatnené.
23. Nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, nesprávne zistený skutkový stav a nesprávne právne posúdenie veci v podstatných otázkach predstavuje za okolností prejednávanej veci taký nedostatok, ktorý nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. Vzhľadom na to odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch III a IV zrušil [§ 389 ods. 1 písm. b) CSP] a vec v tomto rozsahu vrátil (§ 391 ods. 1 CSP) súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (výrok).
24. Súd prvej inštancie bude v ďalšom konaní (§ 391 ods. 3 CSP) vo veci samej vychádzať z vyššie vyslovených právnych názorov odvolacieho súdu, opätovne zhodnotí všetky vykonané dôkazy (prípadne i ďalšie dôkazy, ktoré si zaobstará na základe § 295 CSP) v ich jednotlivosti, ale aj vo vzájomnej súvislosti (§ 191 CSP), a v spojení s nespornými skutkovými tvrdeniami strán (§ 151 ods. 1 CSP), o ktorých nemá dôvodné pochybnosti (§ 185 ods. 2 a § 186 ods. 2 CSP), ustáli rozhodný skutkový stav. Riadne odôvodní, na základe akých dôkazov a úvah svoje skutkové závery prijal. Zistený skutkový stav následne podrobí novému právnemu posúdeniu, najmä ex offo vyhodnotí, či žalobca skúmal bonitu žalovaného a splnil svoju povinnosť podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ (rozsudky Súdneho dvora EÚ C-679/18, C-449/13). Tieto svoje právne závery potom v písomnom vyhotovení nového rozsudku odôvodní spôsobom súladným s § 220 ods. 2 CSP a ak sa mieni odkloniť od ustálenej súdnej praxe, bude dbať na to, aby bolo jeho odôvodnenie dôkladné (§ 220 ods. 3 CSP). Zároveň rozhodne aj o trovách prvoinštančného aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).
25. Senát odvolacieho súdu prijal toto rozhodnutie jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu dovolanie nie je prípustné.