Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (5)Rozsudok_17Co-87-2024.pdf
PDF · 110.87 KB
Case nature
Area
Subarea
17Co/87/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho a členiek senátu Mgr. Zuzany Holúbkovej a JUDr. Gabriely Janákovej v spore žalobcov: 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XX/XX, A., 2/ E. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. H. XXX/XX, A., 3/ I. J. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom 1. mája 219/2A, Prievidza, 4/ I. L. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. H. XXX/XX, A., 5/ M. G. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XXX/XX, A., 6/ I. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX/XX, A., 7/ M. M. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. I. XXXX/XX, E., 8/ N. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. T. XXX/XX, A., 9/ I. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. T. XXX/XX, A., 10/ I. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. XX/XX, A., 11/ M. N. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. G. XXX/X, K., 12/ U. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXX/X, A., 13/ Q. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXX/X, A., 14/ M. M. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. XX/XX, A., 15/ Q. F. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. XX/XX, A., 16/ M. J. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX/XX, A., 17/ M. I. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XX XW., A. - H. X, X. Q., 18/ I. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. E. XXX/ XX, A., 19/ E. W. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. XX/X, A., 20/ I. F. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. XX/X, A., 21/ J. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. XX/X, A., 22/ V. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. XX/X, A., všetci zast.: JUDr. Michal Vlkolinský, advokát, so sídlom Námestie SNP 87/8, 960 01 Zvolen, proti žalovanému: Mesto Prievidza, so sídlom Námestie slobody 14, Prievidza, IČO: 00 318 442, o nahradenie vyhlásenia vôle na uzavretie zmluvy o prevod vlastníctva, na odvolanie žalobcov 1/ až 4/, 8/, 9/, 14/ až 18/ proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 21. júna 2024, č. k. 9C/59/2023-168, takto
r o z h o d o l :
I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcom 1/ až 4/, 8/, 9/, 14/ až 18/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. vyslovil, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania od žalobcov zaviazaných na náhradu trov konania spoločne a nerozdielne v rozsahu 100 %. Súd rozhodoval na základe žaloby, ktorou sa žalobcovia 1/ - 22/ domáhali voči žalovanému nahradenia vyhlásenia vôle žalovaného na uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva k pozemku zastavaného domom a priľahlého pozemku podľa ustanovení zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov, presne špecifikovaných v petite žaloby. Žalobcovia sú vlastníkmi bytov bytových domov súp. č. XXXXX, XXXXX a XXXXX postavených na pozemkoch parcela č. 5095, 5096, 5097 pre k. ú. A.. K prevodu vlastníckeho podielu na pozemkoch zastavaných obytnými domami a priľahlých pozemkov na nadobúdateľov bytov nedošlo. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust. § 2 ods. 6, § 13 ods. 1, 2, § 18a ods. 2, 3, § 19 ods. 1, § 23 ods. 1, § 31a zák. č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov. Uviedol, že predpokladom úspešnosti žaloby o nahradenie vyhlásenia vôle je, že žalovaný je povinný na základe právneho predpisu, zmluvy, prípadne protiprávneho konania svoju
vôľu určitého obsahu prejaviť a neochota žalovaného tak urobiť. Z dôkazov predložených žalovaným je zrejmé, že žalovaný bol ochotný predmetné pozemky žalobcom previesť, a to za cenu určenú v zmysle zákona a vyhlášky prvonadobúdateľom bytov a osobám určeným v zákone a ostatným za cenu určenú tiež v zmysle zákona na základe rozhodnutia mestského zastupiteľstva, títo však k uzavretiu zmluvy nepristúpili, pretože chceli všetci dosiahnuť cenu za prevod 0,1 eur za m2. Súd zdôraznil, že zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva, že by mesto Prievidza bolo povinné previesť pozemky za zákonom regulovanú cenu podľa § 18a ods. 3 citovaného zákona aj pre osoby, ktoré nenadobudli byt do vlastníctva z vlastníctva bytového družstva. Pokiaľ sa teda žalobcovia domáhali nahradenia vyhlásenia vôle žalovaného na uzavretie zmluvy a boli prvonadobúdateľmi bytov, resp. osobami označenými v § 18a ods. 2 predmetného zákona, z rozhodnutia mestského zastupiteľstva je zrejmé, že s nimi chcelo Mesto Prievidza zmluvu podľa zákonných podmienok uzavrieť, preto nie sú na podanie takejto žaloby aktívne legitimovaní a žalobe nebolo možné z týchto dôvodov vyhovieť. Pokiaľ ide o ostatných žalobcov, ktorí neboli prvonadobúdateľmi, ani inými osobami uvedenými v § 18a ods. 2 zákona o vlastníctve bytov, súd uviedol, že títo sa nemôžu domáhať nároku na nahradenie vôle pri zmluve o prevode týchto pozemkov za cenu podľa § 17 vyhlášky MS SR č. 465/1991 Zb. o cenách stavieb pozemkov, trvalých porastov, úhradách za zriadenie práva osobného užívania pozemkov a náhradách za dočasné užívanie pozemkov v znení účinnom do 31.12.2003, keďže nespĺňajú zákonný predpoklad uvedený v § 18a ods. 3 uvedeného zákona, podľa ktorého je obec povinná previesť vlastníctvo bytu za regulovanú cenu len na vlastníka bytu, ktorý nadobudol byt do vlastníctva z vlastníctva bytového družstva. Súd sa preto v celom rozsahu stotožnil s argumentáciou žalovaného a žalobu z týchto dôvodov zamietol. Súd ďalej uviedol, že pokiaľ žalovaný namietal, že zmluva obsiahnutá v žalobe neobsahuje všetky potrebné náležitosti zák. č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností, túto námietku bližšie žalovaný nešpecifikoval, súd nezistil podstatné nedostatky, prípadne chýbajúce údaje v zmluve, resp. také nedostatky zmluvy, ktoré by nebolo možné odstrániť výzvou na odstránenie vád návrhu na vklad. Preto túto námietku žalovaného nepovažoval za relevantnú. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd odôvodnil ust. § 255 ods. 1 CSP a v spore úspešnému žalovanému priznal voči žalobcom nárok na náhradu trov konania, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
2. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia 1/ až 4/, 8/, 9/, 14/ až 18/, domáhajúc sa jeho zmeny tak, že súd žalobe vyhovie a prizná im nárok na náhradu trov konania. Uplatnili odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) a h) CSP, teda že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odvolaní zopakovali, že sa podanou žalobou domáhali voči žalovanému nahradenia vyhlásenia vôle žalovaného na uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva pozemku zastavaného domom a priľahlého pozemku podľa ustanovení zák. č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov s tým, že sú výlučnými podielovými alebo bezpodielovými vlastníkmi bytov, zapísaných na predmetných listoch vlastníctva. Žalovaný je pritom výlučným vlastníkom CKN parciel č. 5092, 5094, 5095, 5096, 5097. Súdu preukázali, že na pozemkoch CKN č. 5095, 5096 a 5097 sú postavené stavby - obytné domy súp. č. XXXXX, XXXXX, XXXXX, teda ide o pozemky zastavané obytnými domami a súčasne ani žalovaný túto skutočnosť nerozporoval a nepopieral, že pozemky CKN parcely č. 5092 a č. 5094 boli a sú určené na spoločné užívanie vlastníkov bytov v uvedených obytných domoch. Tieto slúžia výlučne pre uvedené obytné domy. Okrem toho uvedené pozemky sú oplotené, na pozemkoch sa nachádzajú záhrady a prístrešky ako aj prašiaky a pod., a teda možno bez pochybnosti ustáliť, že sa jedná o tzv. priľahlý pozemok v zmysle § 2 ods. 6 zák. č. 182/1993 Z. z. Uviedli, že žalobcovia v 1/ až 22/ nadobúdali jednotlivé byty postupne od r. 1995, kedy už podľa zák. č. 182/1993 Z. z. bolo možné žalovanému previesť nielen jednotlivé byty do vlastníctva ich nájomcom, ale aj príslušné spoluvlastnícke podiely k pozemkom zastavaným obytným domom a priľahlým pozemkom. Žalovaný tak však z dôvodov, ktoré oni nevedia uviesť nepostupoval a spoluvlastnícke podiely k pozemkom zastavaným obytným domom a priľahlým pozemkom žalobcom, ani ich právnym predchodcom nepreviedol. Žalobcovia 1/ až 22/ požiadali 04.12.2022, teda s odstupom 27 rokov žalovaného písomne o prevod vlastníctva k pozemkom zastavaným domom a priľahlým pozemkom a nerozporujú skutočnosť, že žalovaný na ich žiadosť odpovedal listom z 27.02.2023, označeným ako odborné právne stanovisko, z ktorého však nevyplýva jednoznačná vôle spoluvlastnícke podiely vlastníkom bytov previesť a v akej lehote. Z postupu žalovaného je podľa nich zrejmé, že žalovaný nemal záujem previesť spoluvlastnícke podiely, pretože v prípade, keď by skutočne chcel odpredať vlastníkom bytov spoluvlastnícke podiely k uvedeným pozemkom, mohol tak urobiť hneď, pretože k takémuto rozhodnutiu je zo zákona o majetku obcí oprávnený primátor mesta, nakoľko nepodlieha predchádzajúcemu schváleniu mestským zastupiteľstvom. Namietali, že prvoinštančný súd
sa nedostatočne vysporiadal s obsahom vykonaných dôkazov vo vzťahu k citovaným zákonným ustanoveniam a aj napriek týmto ustanoveniam na základe vykonaného dokazovania právne uzavrel, že „predpokladom úspešnosti žaloby o nahradenie vyhlásenia vôle je, že žalovaný je povinný na základe právneho predpisu, zmluvy, prípadne protiprávneho konania svoju vôľu určitého obsahu prejaviť a neochota žalovaného tak urobiť“ a ďalej „z dôkazov predložených žalovaným je zrejmé, že žalovaný bol ochotný predmetné pozemky žalobcov previesť, a to za cenu určenú v zmysle zákona a vyhlášky prvonadobúdateľom bytov a osobám určeným v zákone a ostatným za cenu určenú tiež v zmysle zákona na základe rozhodnutia mestského zastupiteľstva, no títo k uzavretiu zmluvy nepristúpili, pretože chceli všetci dosiahnuť cenu za prevod 0,1 eur za m2“, keď je podľa neho zrejmé, že žalovaný sa povinnosti previesť spoluvlastnícke podiely viac ako 27 rokov vyhýbal a reagoval až na žiadosť žalobcov, pričom žalobcami 1/ až 22/ očakávaný výsledok, teda prevod spoluvlastníckych podielov, sa nedostavil. Podľa ich názoru, ak druhá zmluvná strana mala výhrady k obsahu zmluvy v časti týkajúcej sa kúpnej ceny a jej výšku schváleným uznesením zmenila, je jednoznačné, že žalovaný žiadosť žalobcov 1/ až 22/ na odkúpenie pozemkov odmietol. Oni boli preto podaním žaloby nútení domáhať sa svojho práva, ktoré im vyplýva z § 28 ods. 1 zák. č. 182/1993 Z. z. Citovali ust. § 18a ods. 2, 3 zák. č. 182/1993 Z. z., ako aj komentár k týmto ustanoveniam a uviedli, že výklad ust. § 18a ods. 3 zák. č. 182/1993 Z. z. prezentovaný súdom prvej inštancie by viedol v rozpore s čl. 20 ods. 3 Ústavy SR k vytvoreniu dvoch skupín vlastníkov bytov, z ktorých jedna skupina by nadobúdala spoluvlastnícky podiel za výhodnejších podmienok a regulovanú kúpnu cenu v porovnaní s druhou skupinou vlastníkov bytov, keď všetci vlastníci bez výnimky nadobudli byty do vlastníctva z vlastníctva bytového družstva a zák. č. 182/1993 Z. z. bližšie nešpecifikuje, resp. nediferencuje vlastníkov na tých, ktorí nadobudli byt do vlastníctva z vlastníctva bytového družstve a na vlastníkov, ktorí nadobudli byt do vlastníctva z vlastníctva iného subjektu než bytového družstva. Preto namietali, že súd prvej inštancie pri hodnotení dôkazov postupoval svojvoľne a účelovo, voľná úvaha súdu pri hodnotení vykonaných dôkazov bola aplikovaná v rozpore so zásadou právnej istoty. Súd prvej inštancie neprihliadal na všetky vykonané dôkazy, preto jeho interpretácia skutkovej situácie nie je objektívna a subsumované právne závery súdu nie sú koherentné a konzistentné. Rozhodnutie súdu podľa ich názoru nie je riadne odôvodnené, preto je nepreskúmateľné a súčasne v rozpore s rozhodnutiami vyšších súdov v obdobnej veci.
3. K odvolaniu žalobcov podal písomné vyjadrenie žalovaný, ktorý žiadal rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Bol toho názoru, že súd prvej inštancie rozhodol v danej veci v súlade s príslušnými zákonnými ustanoveniami a svoje rozhodnutie aj riadne odôvodnil. Uviedol, že z prvoinštančného konania je zrejmé, že skutkové tvrdenia strán sporu v súdnom konaní sporné neboli, preto sa nebude viac vyjadrovať k skutkovým tvrdeniam žalobcov v odvolaní a odkázal na svoje podania z prvoinštančného konania. V danej veci bolo potrebné vyporiadať sa výlučne s právnou otázkou, či majú nárok na odkúpenie predmetných pozemkov za cenu stanovenú § 18a ods. 3 zákona o vlastníctve bytov všetci vlastníci bytov alebo len pôvodní nájomcovia, tzv. prvonadobúdatelia. Citoval ust. § 18a ods. 3 predmetného zákona a jeho komentár, z ktorého vyplýva, že „čo sa týka subjektu legitimovaného na prevod pozemku obec žiadať, je nevyhnutné zdôrazniť, že je ním výlučne vlastník bytu, ktorého priamym právnym predchodcom bolo bytové družstvo. Prevodom akejkoľvek ideálnej časti bytu alebo prechodom akejkoľvek ideálnej časti bytu (napr. smrťou spoluvlastníka) na tretiu osobu pred tým, ako dôjde k uzavretiu zmluvy o prevode spoluvlastníckeho podielu k pozemku s legitimovaným vlastníkom (prípadne vlastníkmi) bytu, príkaz adresovaný obci takýto spoluvlastnícky podiel na pozemku previesť nenávratne zaniká. Mal za to, že prezentovaný záver vyplýva z charakteru nároku na prevod pozemku, ktorý je určený výlučne vlastníkovi bytu, ktorý nadobudol byt z vlastníctva bytového družstva“. Ďalej uviedol, že uvedená otázka bola riešená aj v rozsudku Okresného súdu Prievidza sp. zn. 17C/94/2011, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6Co/227/2011, v ktorom síce bola potvrdená cena 0,10 eur/m2 pre prvonadobúdateľov, ako aj pre ich právnych nástupcov, avšak s odôvodnením, že žalovaný, v tomto prípade Mesto Bojnice, nenavrhol inú cenu a dôkazná iniciatíva súdu v tomto smere bola v sporových konaniach neprípustná. Pokiaľ by mesto navrhlo určiť cenu iným spôsobom, z uvedeného odseku odôvodnenia rozhodnutia súdu možno predpokladať, že súd by o inej cene pre tieto osoby rozhodoval. Ďalej uviedol, že obdobnú situáciu riešil aj Krajský súd Banská Bystrica v rozsudku sp. zn. 24Sp/36/2014 v prípade, kedy kataster zamietol návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností na základe kúpnej zmluvy, ktorou obec prevádzala spoluvlastnícke podiely za pozemok pod bytovým domom za jednotnú cenu 5 eur/m2 pre prvonadobúdateľov (bývalých nájomcov), ako aj pre právnych nástupcov. Krajský súd v rozsudku konštatoval, cit: „Keďže bola kúpna cena dohodnutá v rozpore so zákonom č. 182/1993 Z. z. len vo vzťahu k pôvodným nájomcom, jedná sa
o čiastočne neplatný právny úkon. Účelom zákona o vlastníctve bytov bolo umožniť odkúpenie bytov, vrátane pozemkov za priaznivejšiu cenu pôvodným nájomcom“. Dodal, že na základe uvedeného je zrejmé, že zákonný nárok na prevod zastavaného a priľahlého pozemku za zákonom regulovanú cenu 0,10 eur/m2 majú výlučne tí vlastníci bytov, ktorí sú priamymi nástupcami bytového družstva. Súd prvej inštancie podľa jeho názoru postupoval v súlade so zákonným znením ustanovenia, ako aj v súlade s rozhodovacou praxou súdov, keď žalobu zamietol. Jeho údajnú nečinnosť spred 27 rokov žalobcovia nepreukázali doložením ani jediného dôkazu, preto uvedené zostáva v rovine nepreukázaného tvrdenia. Okrem toho bolo úlohou vtedajších nájomcov, aby si svoje práva riadne a včas uplatnili v prípade tvrdenej nečinnosti mesta, prípadne aj na súde, avšak tak neurobili. Včasné neuplatnenie si práv pôvodných nájomcov preto nemôže byť v žiadnom prípade na jeho ťarchu. Dodal, že tvrdenie žalobcov, že on nemá záujem previesť im príslušné spoluvlastnícke podiely na predmetných pozemkoch je absolútne absurdné vzhľadom na prijaté uznesenie Mestského zastupiteľstva v Prievidzi, ktorým prevod schválilo. Nesúhlas žalobcov, ktorí nie sú priamymi nástupcami bytového družstva so schválenou cenou, nie je relevantná, keďže zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva, že by Mesto Prievidza bolo povinné odpredať pozemky za zákonom regulovanú cenu aj pre osoby, ktoré nie sú priamym nástupcom bytového družstva. Toto rozhodnutie súdu by nemalo oporu v zákone a bolo by aj v rozpore s rozhodovacou praxou súdov.
4. Ďalšie vyjadrenia vo veci stranami sporu neboli podané.
5. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.
6. V zmysle § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.
7. Odvolací súd je v zásade viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP).
8. Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní (§ 383 CSP).
9. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
10. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
11. V preskúmavanej veci žalobcovia v odvolaní uplatnili ako odvolací dôvod ust. § 365 ods. 1 písm. d) a h) CSP.
12. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP (konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci) dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Príkladom takejto vady môže byť nesprávne realizovaná manudukačná (poučovacia) povinnosť súdu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní, porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu.
13. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci) je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávne aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
14. Podstata odvolacích argumentov žalobcov spočíva v tom, že rozhodnutie súdu je zaťažené nedostatočným odôvodnením rozsudku, a tým jeho nepreskúmateľnosťou.
15. Preskúmaním obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, odvolací súd nevzhliadol dôvodnosť uplatnenej odvolacej námietky. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami tej - ktorej strany sporu, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia požiadavkami v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03, či sp. zn. III. ÚS 60/04). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B).
16. V posudzovanej veci súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia dal odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Odôvodnenie rozhodnutia v napadnutej časti obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, spĺňa všetky vyššie uvedené požiadavky a tvorí dostatočný podklad pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní, pričom odvolací súd nezistil, že by tieto závery boli neodôvodnené. Skutočnosť, že žalobcovia sa s názorom súdu prvej inštancie nestotožňujú, nemôže sama o sebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, alebo arbitrárnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie.
17. Ďalej odvolací súd preskúmaním obsahu spisu zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom, dostatočne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi, ktoré vyhodnotil v súlade so zásadami podľa § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver.
18. Odvolací súd vo vzťahu k vecným odvolacím námietkam žalobcov, produkovaných v odvolacom konaní uvádza, že v zásade celá ich ťažisková časť už bola predmetom posudzovania súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi dostatočne, správne a plne vyčerpávajúco vysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia. Preto odvolacie námietky žalobcu nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a neumožňujú prijať iné závery.
19. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými závermi súdu prvej inštancie, ako aj s jeho právnym posúdením veci a v zmysle § 387 ods. 2 CSP na ne v celom rozsahu poukazuje a dodáva nasledovné:
20. V danej veci neboli spornými skutočnosti ohľadne vlastníctva bytov v bytových domoch súp. č. XXXXXX, XXXXX, XXXXX, postavených na pozemkoch parc. č. 5095, 5096, 5097 pre k. ú. A. s tým, že v prípade nehnuteľností CKN 5092 a 5094 ide o pozemky priľahlé k predmetným bytovým domom. Rovnako nebolo sporným, že k prevodu spoluvlastníckeho podielu na pozemkoch zastavaných obytnými domami a priľahlých pozemkov na nadobúdateľov nedošlo. Spornou zostala otázka, či všetci žalobcovia majú nárok na odkúpenie predmetných pozemkov za cenu stanovenú v § 18a ods. 3 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (zákon o vlastníctve bytov).
21. Podľa § 18a ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, ak sa prevádza spoluvlastnícky podiel na pozemku zastavanom domom a priľahlom pozemku do vlastníctva vlastníka bytu, ktorý nadobudol byt do vlastníctva podľa osobitného predpisu, alebo do vlastníctva jeho dediča, alebo do vlastníctva manžela, detí, vnukov alebo rodičov pôvodného vlastníka bytu, cena za 1 m2 pozemku sa rovná najvyššej výške ročného nájomného za 1 m2 zistenej podľa osobitného predpisu (odkaz na § 17 ods. 1 vyhlášky Ministerstva financií SR č. 465/1991 Zb. v znení neskorších predpisov) .
22. Podľa § 18a ods. 3 citov. zákona, obec je povinná previesť vlastníctvo zastavaného a priľahlého pozemku nadobudnutého podľa osobitného predpisu (odkaz na zákon SNR č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov) na vlastníka bytu, ktorý nadobudol byt do vlastníctva
bytového družstva, ak vlastník bytu požiada o prevod spoluvlastníckeho podielu pozemku, za cenu určenú podľa odseku 2; veľkosť spoluvlastníckeho podielu pozemku sa určí podľa § 5 ods. 1 písm. b).
23. Z komentára k ust. § 18 ods. 3 zákona o vlastníctve bytov vyplýva, že povinnosťou obce previesť spoluvlastnícky podiel na pozemku sa aktivuje žiadosťou vlastníka bytu, ktorého priamym právnym predchodcom bolo bytové družstvo. Prevodom alebo prechodom akejkoľvek ideálnej časti bytu na tretiu osobu pred tým, ako dôjde k uzavretiu zmluvy o prevode spoluvlastníckeho podielu k pozemku s legitimovaným vlastníkom bytu, príkaz adresovaný obci takýto spoluvlastnícky podiel na pozemku previesť nenávratne zaniká. Prezentovaný záver vyplýva z charakteru nároku na prevod pozemku, ktorý je určený výlučne vlastníkovi bytu, ktorý nadobudol byt z vlastníctva bytového družstva.
24. Z výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie vyplýva, že žalovaný (Mesto Prievidza) bol ochotný previesť žalobcom zastavané a priľahlé pozemky za cenu v zmysle zákona a vyhlášky prvonadobúdateľom bytov a osobám určeným v zákone, ako aj ostatným žiadateľom za cenu určenú v zmysle zákona na základe rozhodnutia Mestského zastupiteľstva v Prievidzi (viď listinné dôkazy č. l. 76 až 78, 93 až 102). Títo však k uzavretiu zmluvy nepristúpili, nakoľko všetci mali záujem dosiahnuť cenu pri prevode 0,10 eur /m2.
25. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že pokiaľ sa prvonadobúdatelia bytov, resp. osoby označené v § 18a ods. 2 zákona o bytoch, domáhali nahradenia vyhlásenia vôle žalovaného na uzavretie zmluvy a z rozhodnutia Mesta Prievidza prostredníctvom Mestského zastupiteľstva Prievidza je zrejmé, že mesto malo záujem s nimi v zmysle zákona uzavrieť uvedenú zmluvu, takýto žalobcovia nie sú aktívne legitimovaní na podanie žaloby.
26. Rovnako je správny záver súdu prvej inštancie, že ostatní žalobcovia (nespĺňajúci kritéria subjektu legitimovaného o prevod pozemku v zmysle § 18a ods. 2 zákona o bytoch) sa nemôžu domáhať nahradenia vyhlásenia vôle žalovaného na uzavretie zmluvy o prevode pozemkov za cenu v zmysle § 17 vyhlášky MF SR č. 465/1991 Zb., keďže nespĺňajú predpoklad uvedený v § 18a ods. 3 zákona o bytoch, v zmysle ktorého je obec povinná previesť vlastníctvo pozemkov za regulovanú cenu iba na vlastníka bytu, ktorý nadobudol byt do vlastníctva z vlastníctva bytového družstva.
27. Vzhľadom na uvedené je potrebné konštatovať, že súd prvej inštancie v predmetnej veci z výsledkov dokazovania vyvodil správne skutkové závery, na ktoré aplikoval správnu právnu úpravu, preto odvolací súd žalobcami uplatnené odvolacie dôvody nepovažoval za opodstatnené a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.
28. V kontexte poukazu žalobcov v predmetnom spore na cenu pri prevode priľahlých a zastavaných pozemkov vo veci prejednávanej na Krajskom súde v Trenčíne pod sp. zn. 6Co/227/2011, kde odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie (č. k. 17C/94/2011-126) o vyhovení návrhu navrhovateľov na uloženie povinnosti odporcovi (Mestu Bojnice) uzavrieť s navrhovateľmi ako kupujúcimi podľa § 18a ods. 3 zákona č. 182/1993 Z. z. kúpnu zmluvu, predmetom ktorej boli podiely na priľahlých pozemkoch k bytovému domu, v danej veci zostala uvedená cena pre všetkých kupujúcich (prvonadobúdateľov a ostatných) rovnaká iba z dôvodu, že odporca (žalovaný) nenavrhol inú kúpnu cenu, nežiadal na jej určenie vykonať dokazovanie a prípadná iniciatíva súdu bola neprípustná, keďže ako správne uviedol odvolací súd, bola by porušením prejednacej zásady sporového konania.
29. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 CSP a v spore úspešnému žalovanému priznal voči žalobcom 1 až 4, 8, 9, 14 až 18 nárok na náhradu týchto trov v rozsahu 100 %. O výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia v zmysle § 262 ods. 2 CSP.
30. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).