Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_14Co-63-2025.pdf
PDF · 119.03 KB
Case nature
Area
Subarea
14Co/63/2025
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Šalamúna a členov senátu JUDr. Anny Snopčokovej a JUDr. Evy Dzúrikovej, v právnej veci žalobkyne: A. B. C. D., E. D., nar. XX. XX. XXXX, r. č. XXXXXX/XXXX, trvale bytom F. XXXX/XX, XXX XX D. D., štátna občianka SR, v konaní zast.: G., C., so sídlom H. H. XX, XXX XX D. D., IČO: XX XXX XXX, proti žalovanej: F. A. C. D., E. D., nar. XX. XX. XXXX, r. č. XXXXXX/XXXX, trvale bytom I. J. XXXX/XX, XXX XX D. – K., štátna občianka SR, v konaní zast.: A. L. M., advokát s. r. o., so sídlom N. XX, XXX XX D., IČO: XX XXX XXX, o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 18C/2/2024-484 zo dňa 29. apríla 2025, takto
r o z h o d o l :
I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 18C/2/2024-484 zo dňa 29. apríla 2025 vo výroku IV. p o t v r d z u j e .
II. Žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne o trovách konania.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“) odvolaním napadnutým rozsudkom č. k. 18C/2/2024-484 zo dňa 29. apríla 2025 zrušil podielové spoluvlastníctvo strán sporu k nehnuteľnostiam zapísaným a) na LV č. XXXX v katastrálnom území E., obec D. D., okres D. D., a to k bytu č. XX, nachádzajúceho sa na X. poschodí obytnej budovy so súpisným číslom XXXX, vchod č. XX, postavenej na CKN parcele č. XXXX – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 1093 m2, vrátane spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a na príslušenstve o veľkosti 87/6045; b) na LV č. XXXX v katastrálnom území E., obec D. D., okres D. D., a to: k pozemku CKN parcela č. XXXX/XX – záhrada o výmere 303 m2, k pozemku CKN parcela č. XXXX/XX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 28 m2, k stavbe - záhradná chatka so súpisným číslom XXXXX, postavenej na CKN parcele č. XXXX/XX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 28 m2 (I. výrok), vyporiadal podielové spoluvlastníctvo strán sporu k nehnuteľnostiam zapísaným: a) na LV č. XXXX v katastrálnom území E., obec D. D., okres D. D., a to k bytu č. XX, nachádzajúceho sa na X. poschodí obytnej budovy so súpisným číslom XXXX, vchod č. XX, postavenej na CKN parcele č. XXXX – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 1093 m2, vrátane spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a na príslušenstve o veľkosti 87/6045; b) na LV č. XXXX v katastrálnom území E., obec D. D., okres D. D., a to: k pozemku CKN parcela č. XXXX/XX – záhrada o výmere 303 m2, k pozemku CKN parcela č. XXXX/XX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 28 m2, k stavbe - záhradná chatka so súpisným číslom XXXXX, postavenej na CKN parcele č. XXXX/XX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 28 m2, tak, že ich prikázal v celosti do výlučného vlastníctva žalobkyne (II. výrok), žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť titulom náhrady za prikázané spoluvlastnícke podiely žalovanej sumu 106 891,75 €, a to všetko do 60 dní od právoplatnosti rozsudku (III. výrok) a žalovanej uložil povinnosť
zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100 % v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky náhrady trov konania žalobkyne (IV. výrok). 1.1 V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že medzi stranami sporu nedošlo k dohode o zrušení spoluvlastníctva a o vzájomnom vyporiadaní, avšak vôľa strán sporu zrušiť podielové spoluvlastníctva sporná nebola, musel na návrh žalobkyne o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva rozhodnúť súd. 1.2 Súd prvej inštancie pri rozhodovaní prihliadol na skutočnosť, že žalobkyňa nielen počas celého konania, ale už od nadobudnutia spoluvlastníckych podielov k nehnuteľnostiam v dedičskom konaní po neb. matke prejavila vôľu nadobudnúť ich do svojho výlučného vlastníctva, pretože k nim má silný citový vzťah a neskôr ich chce darovať svojim maloletým dcéram. Naproti tomu žalovaná mala od nadobudnutia spoluvlastníckych podielov k nehnuteľnostiam záujem nehnuteľnosti predať, keď bola toho názoru, že len takýmto spôsobom sa môžu so žalobkyňou spravodlivo vyporiadať. Zohľadnil aj tú skutočnosť, že žalovaná až do prvého pojednávania súhlasila s prikázaním nehnuteľností do vlastníctva žalobkyne, namietala len ich všeobecnú hodnotu, a že názor, čo sa týka spôsobu zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k záhradnej chatke, vrátane pozemkov, zmenila až na prvom pojednávaní. Z uvedených dôvodov dospel súd prvej inštancie k záveru, že nehnuteľnosti je potrebné prikázať za primeranú náhradu žalobkyni, keď zároveň zohľadnil aj tú skutočnosť, že žalobkyňa má zabezpečené finančné prostriedky na vyplatenie celej primeranej náhrady žalovanej za prikázané spoluvlastnícke podiely, a to z bankou schváleného úveru. Súd prvej inštancie preto s poukazom na zásadu, že nikto nesmie byť nútený, aby proti svojej vôli zotrval v podielovom spoluvlastníctve, zrušil podielové spoluvlastníctvo strán sporu k nehnuteľnostiam uvedeným v I. výroku napadnutého rozsudku a zároveň ich prikázal do výlučného vlastníctva žalobkyne (II. výrok napadnutého rozsudku), ktorú zaviazal zaplatiť žalovanej primeranú náhradu za jej spoluvlastnícke podiely v sume 106 891,75 €, a to v lehote 60 dní od právoplatnosti rozsudku, nakoľko mal za to, že táto lehota je s ohľadom na výšku náhrady primeraná ako aj spôsob úhrady (z bankou schváleného úveru), keď žalobkyňou navrhnutá lehota 6 mesiacov by už neprimerane zasahovala do aj tak napätých vzájomných vzťahov strán sporu. Súd prvej inštancie pri určovaní primeranej náhrady za spoluvlastnícke podiely, ktorou je príslušný podiel všeobecnej ceny veci, vychádzal zo znaleckého posudku č. XXX/XXXX, keď strany sporu so všeobecnou hodnotou nehnuteľností určenou týmto znaleckým posudkom bez výhrad súhlasili. 1.3 O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci, keď i konanie o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva je sporom podľa CSP a nie je žiaden dôvod na to, aby sa na toto konanie zásadne neaplikoval § 255 CSP. Rozhodujúcim pri určovaní úspechu v konaní je, či súd vyhovel žalobe ako takej, teda zrušil a vyporiadal spoluvlastníctvo spôsobom, ktorý žiadala žalobkyňa. Súd prvej inštancie skonštatoval, že v prejednávanej veci mala žalobkyňa úspech v celom rozsahu vzhľadom k tomu, že súd žalobe vyhovel a zrušil podielové spoluvlastníctvo spôsobom navrhnutým žalobkyňou, preto jej vznikol aj nárok na náhradu trov konania o žalobe v rozsahu 100 %. Len samotná výška finančnej náhrady za spoluvlastnícke podiely žalovanej na nehnuteľnostiach, ktorá bola upravená podľa znaleckého dokazovania nariadeného súdom, nemá zásadný vplyv na určenie úspechu strán sporu v konaní, pretože cena nehnuteľností nie je nemenná, v priebehu súdneho konania môže byť vyhotovených aj niekoľko znaleckých posudkov a k zmenám cien môže dôjsť aj v reálne krátkych časových obdobiach. Úspech strán sporu sa odvíja od rozhodnutia vo veci samej, podstatné teda je, či a v akom rozsahu zodpovedá návrh vo veci samej rozhodnutiu súdu vo veci samej. Naviac bola to práve žalovaná, ktorá svojim postojom prinútila žalobkyňu k podaniu žaloby, a to napriek tomu, že žalobkyňa sa snažila vec riešiť mimosúdne. Nakoľko sa strany sporu nedohodli, žalobkyňa bola nútená podať žalobu, v ktorej bola nakoniec plne úspešná. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že pre rozhodnutie je stále relevantná aj staršia judikatúra, napr. R 54/1973, ktorú možno aplikovať aj za aplikácie CSP. Podľa nej, ak súd vyhovel návrhu a zrušil podielové spoluvlastníctvo spôsobom, ktorý bol navrhovaný, niet v zásade prekážok, aby súd použil ustanovenie § 142 ods. 1 OSP (teraz § 255 ods. 1 CSP, pozn. súdu) a aby navrhovateľovi priznal plnú náhradu trov konania. Rovnaké závery vyplývajú zo Z IV, s. 748: Ak súd vyhovel návrhu a zrušil a vyporiadal podielové spoluvlastníctvo spôsobom, aký bol navrhnutý, najmä ak sa odporca neúspešne bránil alebo navrhoval iný spôsob vyporiadania, nie je zásadne prekážkou pre to, aby súd použil ustanovenie § 142 OSP (teraz § 255 ods. 1 CSP) o trovách konania (pozri bližšie uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/136/2024 zo dňa 29. 01. 2025). V súlade s § 262 ods. 1 CSP súd prvej inštancie rozhodol len o nároku na náhradu trov konania.
2. Proti IV. výroku uvedeného rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa nej vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP). Navrhla, aby odvolací súd výrok o trovách v napadnutom rozsudku zmenil tak, že žiadnej strane sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva. 2.1 V odôvodnení odvolania poukázala na to, že v prípade konania o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva nejde o „typické“ sporové konanie medzi žalobcom a žalovaným, ale o konanie iudicium duplex, kde obe strany majú postavenie žalobcu aj žalovaného. V týchto typoch konania síce nie je vylúčená zásada úspechu v konaní (§ 255 CSP), ale jej naplnenie treba vyhodnocovať komplexne, najmä porovnaním toho, čo sa žalobou žiadalo a aký výrok sa nakoniec prijal, či sa podieloví spoluvlastníci (ne)zaujímali o vyriešenie veci (a to aj pred podaním žaloby), či niekto zo spoluvlastníkov (ne)robil v konaní obštrukcie, či nejde o šikanózny výkon práva a pod.. Úspech v konaní nemožno podľa nej posudzovať (výhradne) podľa toho, že na základe podanej žaloby v konečnom dôsledku k zrušeniu a vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva došlo. Zásada úspechu v konaní je tu totiž do značnej miery relativizovaná tým, že strany sporu sú limitované mierou, akou môžu ovplyvniť výsledok konania. Ten je totiž primárne determinovaný znením hmotnoprávnej úpravy v § 142 Občianskeho zákonníka. Navyše súd ani nie je viazaný návrhmi spoluvlastníkov, keďže dotknutá právna norma ho zaväzuje rozhodnúť len v jej medziach, ale zároveň mu umožňuje rozhodnúť na základe vlastnej úvahy v medziach spomenutej právnej normy. S ohľadom na uvedené je preto o to viac významné nie to, či k zrušeniu podielového spoluvlastníctva došlo, ale ako k sporu pristupovali strany sporu. Ďalej poukázala na to, že v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva je predmet konania nedeliteľný a úspech strán nemožno hodnotiť izolovane podľa jednotlivých nárokov, aj preto súdy často rozhodujú, že žiadnej strane sa neprizná náhrada trov konania, najmä ak boli strany čiastočne úspešné a zároveň neúspešné, resp. ak je zrušenie a vyporiadanie v záujme všetkých spoluvlastníkov. Ak je medzi stranami zhoda na potrebe zrušenia spoluvlastníctva, tak z hľadiska posúdenia úspechu v súdnom spore je dôležitý spôsob vyporiadania a najmä výška náhrady, čo však konajúci súd opomenul, resp. význam navrhovanej a priznanej náhrady úplne zbagatelizoval. Pokiaľ sa navrhovaný petit a výsledný enunciát, v kontexte celého priebehu konania, vyhodnotí komplexne, v žiadnom prípadne nie je možné dospieť k záveru o (úplnom) úspechu strany žalobcu. 2.2 Pokiaľ ide o časť výroku, ktorým sa ruší spoluvlastníctvo, z pohľadu tohto výroku nemožno hovoriť o úspechu ani jednej strany sporu, keďže obe mali záujem na zrušení spoluvlastníctva, čo bolo zrejmé tak z mimosúdnej komunikácie, ako aj z procesnej aktivity oboch strán sporu. V konečnom dôsledku ako nesporné to označil aj konajúci súd. S ohľadom na osobitý typ konania potom nemôže predstavovať z hľadiska nároku na náhradu trov konania len to, že prvá podala žalobu práve strana žalobkyne. Zdôraznila, že žalobkyňa bola v konaní neúspešná pokiaľ ide o (1) výšku náhrady sumy, ktorá sa má zaplatiť za vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, (2) paričnú lehotu (lehotu na plnenie) a (3) vyporiadanie spoluvlastníctva v širšom zmysle, nakoľko súd prvej inštancie priznal titulom náhrady za prikázané spoluvlastnícke podiely sumu vo výške 106.891,75 € (pričom žalobkyňa vo svojom písomnom podaní zo dňa 24.12.2024 navrhovala nižšiu sumu, a to konkrétne sumu vo výške 104.151,61 €), určil paričnú lehotu 60 dní (pričom žalobkyňa v menovanom podaní, resp. počas celého konania požadovala lehotu na plnenie v nedôvodne dlhom rozsahu 180 dní, čo nezmenila ani po tom, ako súd túto lehotu výslovne označil za nedôvodnú) a neprihliadol na zámer žalobkyne rozšíriť žalobu, resp. vykonať vyporiadanie v širšom zmysle slova. Fakt, že vyššie uvedené okolnosti súd prvej inštancie pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania nijako nezohľadnil nemožno považovať za správne, v dôsledku čoho konajúci súd zaťažil rozsudok v časti výroku o trovách vadami odôvodňujúcimi toto odvolanie. 2.3 Súd prvej inštancie ďalej podľa nej úplne opomenul, resp. zbagatelizoval fakt, že strana žalobcu sa po podaní žalobcu snažila účelovo predloženým znaleckým posudkom zmenšiť náhradu za sporné spoluvlastnícke podiely. Žalobkyňa podľa nej nepristupovala ku konaniu racionálne ani pokiaľ ide o jej vlastný návrh, keďže pokým nebola súdom vyzvaná, tak ani len nepreukázala schopnosť vyplatenia náhrady za sporné spoluvlastnícke podiely, pričom v konaní navyše uvádzala rozporné skutkové tvrdenia o tom, že má v požadovanej výške vlastné prostriedky, pričom nakoniec preukazovala „iba“ prísľub poskytnutia bankového úveru. 2.4 S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti možno podľa nej dospieť k záveru, že konajúci súd vec nesprávne právne posúdil, ak pri nároku na náhradu trov konania aplikoval § 255 ods. 1 CSP namiesto § 255 ods. 2 CSP, podľa ktorého: „Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.“ S
prihliadnutím na skutkové okolnosti prejednávanej veci bolo na mieste aplikovať citovanú normu in fine, tzn. nepriznať žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania.
3. Žalobkyňa považovala odvolanie žalovanej za nedôvodné. Vo svojom vyjadrení k odvolaniu vyslovila presvedčenie, že súd prvej inštancie sa dostatočne a vyčerpávajúco vysporiadal s odôvodnením priznania práva na náhradu trov konania žalobkyne, pričom argumenty uvedené v odôvodnení rozsudku je možné aplikovať aj na námietky žalovanej uvedené v podanom odvolaní. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti potvrdil ako vecne správny. 3.1 Nad rámec uvedeného uviedla, že z predžalobnej komunikácie sporových strán vyplýva, že žalovaná od začiatku odmietala určiť hodnotu nehnuteľností na základe znaleckého posudku. Tomuto postupu sa vyhýbala až do prvého pojednávania vo veci samej. Prvý znalecký posudok bol žalobkyňou predložený už v septembri roku 2022. Následne bola žalovaná vyzvaná, aby v prípade nesúhlasu predložila vlastný znalecký posudok. Žalobkyňa bola ochotná pristúpiť na kompromis, avšak výlučne v rámci rozsahu určeného znaleckými posudkami. Napriek tejto výzve žalovaná žiaden znalecký posudok nepredložila, a to ani v rámci výzvy na vyporiadanie zo strany žalobkyne z januára 2024, kedy už bol k dispozícii aj druhý znalecký posudok. Tvrdila, že práve ona bola tou, ktorá vyvinula iniciatívu pri určovaní všeobecnej hodnoty nehnuteľností, zatiaľ čo žalovaná vychádzala výlučne zo svojich subjektívnych predstáv a odhadov. 3.2 Námietku účelovosti ňou predložených znaleckých posudkov vyhodnotila ako irelevantnú, pretože žalovaná nie je osobou oprávnenou posudzovať odbornosť a správnosť záverov znaleckých posudkov predložených žalobkyňou. Uviedla, že predložila dva znalecké posudky, pričom každý z nich bol vypracovaný s časovým odstupom približne 12 mesiacov, a teda v období s odlišnou situáciou na realitnom trhu, čo sa prirodzene odrazilo aj na určenej všeobecnej hodnote nehnuteľností. Tieto posudky boli vyhotovené aj pre účely hypotekárneho úveru, pričom nehnuteľnosť mala slúžiť ako predmet zabezpečenia. Z toho jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa nemala žiaden dôvod účelovo znižovať hodnotu nehnuteľnosti, keďže pre účely schválenia úveru bolo naopak potrebné, aby znalecká hodnota bola čo najvyššia. Poukázala na to, že žalovaná nevyužila možnosť predložiť vlastný znalecký posudok. Zároveň počas konania opakovane uvádzala sumu na vyporiadanie, ktorá nemala žiadny vecný základ v znaleckom posudku alebo inom odbornom posúdení hodnoty predmetných nehnuteľností. 3.3 Argumentovala, že počas celého konania opakovane deklarovala snahu o korektné a spravodlivé vyporiadanie. Táto jej snaha sa prejavila aj tým, že bez námietok súhlasila na prvom pojednávaní s vypracovaním znaleckého posudku súdom za situácie, kedy bol k dispozícii už iný znalecký posudok, ktorý spĺňal všetky zákonom predpísané náležitosti. Zdôraznila, že jej ponuka na vyporiadanie vo výške 100.000,00 € za byt a 25.000,00 € za záhradu (spolu 125.000,00 €) bola nadštandardná, čo je zrejmé aj z následne vypracovaných znaleckých posudkov. 3.4 Z obsahu spisu podľa nej nepochybne vyplýva účelové konanie práve na strane žalovanej, ktorá od počiatku deklarovala nezáujem o nehnuteľnosti. Tento postoj zmenila až po vypracovaní znaleckého posudku súdom, v ktorom bola všeobecná hodnota záhrady stanovená výrazne nižšie, než žalovaná pôvodne predpokladala. Následne náhle prejavila záujem o vlastníctvo záhrady, pričom z okolností prípadu vyplýva, že jej cieľom bolo následné speňaženie tejto nehnuteľnosti, nie jej reálne užívanie, čo napokon na pojednávaní ani nespochybnila. Z uvedeného je zrejmé, že bez podania žaloby by k vyporiadaniu zrejme vôbec nedošlo. 3.5 Posudzovaný výrok o trovách konania považovala za dostatočne odôvodnený a zodpovedajúci požiadavkám kladeným na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Uvedený výrok podľa nej vychádza zo správneho právneho posúdenia veci a na základe dôkazov, ktoré súd prvej inštancie vykonal, dospel ku správnym skutkovým zisteniam. Súd prvej inštancie v tomto prípade správnou argumentáciou dospel k záveru o tom, že ako nespravodlivé východisko pre rozhodnutie o trovách konania v spore o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva sa bude javiť to, aby každý zo spoluvlastníkov sám znášal svoje náklady konania a nebol povinný hradiť náklady iného spoluvlastníka. Zdôraznila, že otázkou rozhodovania o náhrade trov konania však nie je to, aký prospech strana na základe rozhodnutia súdu dostane, ale to, ako sa k tomuto prospechu musela pričiniť. Tvrdila, že ak by žalovaná relevantne reagovala na predžalobné (opakované) výzvy žalobkyne nemuselo k súdneho konaniu nikdy dôjsť. Žalobkyňa by sa tak k nadobudnutiu obojstranného prospechu z vyporiadania spoluvlastníctva nemusela pričiniť nielen tým, že zaplatila súdny poplatok, ale ani tým, že musela zaplatiť odmenu jej advokáta. Konanie žalovanej tak viedlo k tomu, že náklad obojstranne prospešnej vyporiadavacej transakcie bol u žalobkyne nepomerne vyšší ako v prípade žalovanej. Z vykonaného dokazovania neboli spochybnené dôvody, ktoré žalobkyňu viedli k podaniu žaloby – nemožnosť akejkoľvek mimosúdnej dohody so
žalovanou. Vyjadrila presvedčenie, že nebol dôvod na to, aby bol v spore zo strany súdu prvej inštancie použitý iný postup, ako povinnosť žalovanej nahradiť trovy konania a právneho zastúpenia žalobkyni.
4. Žalovaná sa k vyjadreniu žalobkyne nevyjadrila.
5. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario a odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku IV. podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.
6. Odvolací súd predovšetkým ustaľuje, že odvolaním bol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v jeho IV. výroku o trovách konania. Uvedené rozhodnutie, hoc je integrálnou časťou výrokovej časti rozsudku, má charakter uznesenia, keďže rozhodnutie o trovách konania, nie je rozhodnutím o veci samej. V zmysle. § 234 ods. 1 CSP, súd rozhoduje uznesením, ak nerozhoduje vo veci samej. Z uvedeného dôvodu preto odvolací súd o trovách prvoinštančného konania rozhodol uznesením a nie rozsudkom, keď odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie malo charakter uznesenia.
7. Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP, (1) Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. (2) Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
8. S poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP, odvolací súd považuje napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku IV. za vecne správny. V súdenej veci nezistil žiadne okolnosti, ktoré by spochybňovali správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, v ktorom súd venoval náležitú pozornosť zisteniu všetkých rozhodných skutočností, dostatočne zistil skutkový stav a mal dostatočné podklady pre rozhodnutie vo veci. Dôvody, pre ktoré tak rozhodol, správne rozobral v odôvodnení rozhodnutia, s týmito dôvodmi sa v celom rozsahu stotožňuje aj odvolací súd a v podrobnostiach na ne odkazuje. Dôvody uvedené žalovanou v odvolaní nemajú za následok zmenu napadnutého rozhodnutia. Nad rámec uvedeného k zásadným odvolacím námietkam odvolací súd uvádza:
9. Podľa § 255 CSP (1) Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. (2) Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
10. Súd prvej inštancie odvolaním napadnutým výrokom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. V rámci posudzovania procesného úspechu žalobkyne súd prvej inštancie vyhodnocoval najmä to, či bolo vyhovené žalobe ako takej (teda či zrušil a vyporiadal spoluvlastníctvo spôsobom, ktorý žiadala žalobkyňa), no prihliadol aj na okolnosti a postoje sporových strán, ktoré viedli k podaniu žaloby na súd. S uvedeným právnym posúdením veci súdom prvej inštancie sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Na podporu správnosti uvedeného záveru odvolací súd poukazuje i na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 73/2023 zo dňa 25.05.2023, v ktorom ústavný súd o.i. konštatoval: „Konanie o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva je sporom podľa CSP a nie je žiaden dôvod na to, aby sa na toto konanie zásadne neaplikoval § 255 CSP. Samotná skutočnosť, že pomer úspechu strán v spore o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva môže mať vzhľadom na osobitosť tohto konania rôzne podoby, nie je dôvodom na to, aby z ústavného hľadiska mohol byť udržateľný schematický záver o tom, že v takomto konaní si každá zo strán má znášať svoje trovy (pozri aj III. ÚS 138/2022). Napokon o tom, že aj v konaní o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva je smerodajný úspech v konaní, hovorí aj R 54/1973. To ako sa má spoluvlastníctvo vyporiadať, navrhuje primárne žalobca. Preto pre určenie jeho úspechu v konaní je rozhodné porovnanie jeho žalobného návrhu a výroku súdneho rozhodnutia.“
11. Súd prvej inštancie v posudzovanej veci rozhodol tak, ako požadovala žalobkyňa v žalobe a podielové spoluvlastníctvo sporových strán zrušil a vyporiadal tým spôsobom, že sporné nehnuteľnosti prikázal v celosti do jej výlučného vlastníctva a uložil jej povinnosť zaplatiť žalovanej primeranú náhradu za prikázané spoluvlastnícke podiely. Základom rozhodovania o náhrade trov konania v spore, ktorý
skončil rozhodnutím vo veci samej je § 255 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Preto pre určenie jeho úspechu v konaní je rozhodné porovnanie žalobného návrhu a výroku súdneho rozhodnutia. To, ako sa má spoluvlastníctvo vyporiadať, primárne navrhovala žalobkyňa. Argumentácia žalovanej, že vyporiadanie podielového spoluvlastníctva je v záujme obidvoch strán, pretože ide o iudicium duplex, teda o konanie, v ktorom môže mať každá strana postavenie žalobcu alebo žalovaného, nie je v danom prípade na mieste. Je pravda, že v prípade konania o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva ide o iudicium duplex, teda o konanie, v ktorom môže mať každá strana postavenie žalobcu alebo žalovaného, avšak toto nie je pri posudzovaní nároku na náhradu trov konania relevantné. Otázkou rozhodovania o náhrade trov konanie nie je to, aký prospech strana na základe rozhodnutia súdu dostane, ale to, ako sa k tomuto prospechu musela pričiniť.
12. Pokiaľ sa podielové spoluvlastníctvo vyporiadava na súde, je zrejmé, že strany sa nevedeli mimosúdne dohodnúť a ich záujmy boli protichodné. Pre rozhodnutie o trovách konania bolo rozhodujúce, v akej skutkovej situácii bola žalobkyňa v čase podania žaloby, ako aj postoj sporových strán k veci počas súdneho konania. Možno skonštatovať, že žalobkyňa bola vo svojom postupe pri vyporiadaní podielového spoluvlastníctva konzistentná a žiadala aby jej boli predmetné nehnuteľnosti prikázané do výlučného vlastníctva a žalovanej bola vyplatená primeraná náhrada určená v zmysle znaleckého posudku. Vzhľadom na zo súdneho spisu a vykonaného dokazovania vyplývajúci proces predsúdnych rokovaní, ako aj priebeh konania o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva na súde prvej inštancie sa možno stotožniť so záverom súdu prvej inštancie, že práve konanie žalovanej viedlo k tomu, že náklady obojstranne prospešnej žaloby o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva boli u žalobkyne podávajúcej žalobu prostredníctvom právneho zástupcu a hradiacej nie len súdny poplatok, ale aj trovy súkromných znaleckých posudkov, nepomerne vyššie ako u žalovanej, ktorej postoj k vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva a jej procesná obrana boli založené na požadovaní vyplatenia vyššej sumy primeranej náhrady ako navrhovala žalobkyňa. Primeraná náhrada, ktorá bola napokon žalovanej v súdnom konaní v súlade so závermi znaleckého dokazovania nariadeného súdom prvej inštancie priznaná bola síce o 6.291,75 € (106.891,75 € – 100.600,00 €) vyššia, ako navrhovala žalobkyňa v žalobe, ale súčasne bola o 10.608,25 € (117.500,00 € - 106.891,75 €) nižšia, ako žalovaná požadovala vo vyjadrení k žalobe a o 18.108,25 € (125.000,00 € - 106.891,75 €) nižšia, ako jej bola žalobkyňou ponúkaná pred podaním žaloby o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva (125.000,00 – 106.891,75 €). Odvolací argument vo vzťahu k výške primeranej náhrady na vyplatenie žalovanej, zvlášť, keď táto skutočnosť závisela od znaleckého posudku, nemožno akceptovať, pretože podľa súdnej praxe aj v takomto prípade sa vychádza z plného úspechu žalobkyne. Žalobkyňa bola úspešná v kľúčovej časti žaloby, teda pri zrušení a vyporiadaní spoluvlastníctva ňou navrhovaným spôsobom.
13. Zo skutočnosti existencie rozdielu všeobecnej hodnoty nehnuteľností, ktorý vyplynul zo záverov viacerých vo veci podaných znaleckých posudkov a kolísania jej výšky v ročných obdobiach uplynutých medzi ich vypracovaním nemožno podľa názoru odvolacieho súdu vyvodiť žalovanou uvádzané tvrdenie o účelovom predložení súkromného znaleckého posudku žalobkyňou s cieľom zmenšenia primeranej náhrady vyplácanej žalovanej. Súd prvej inštancie správne poukázal na to, že cena nehnuteľností nie je nemenná, pričom k zmenám cien môže dôjsť aj v reálne krátkych časových obdobiach. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní prihliadol na aktuálny znalecký posudok, vypracovaný v rámci znaleckého dokazovania nariadeného súdom prvej inštancie, ktorý zohľadňoval stav a vývoj všeobecnej hodnoty nehnuteľností v čase jeho rozhodovania .
14. Rozhodnutie o náhrade trov konania musí byť v súlade s priebehom konkrétneho konania. Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa návrh na vyporiadanie podielové spoluvlastníctva v tzv. širšom zmysle nespravila predmetom konania a takýto nárok neuplatnila v podanej žalobe a ani takýmto spôsobom nenavrhla zmenu žaloby, nemožno jeho nevykonanie považovať za neúspech žalovanej majúci vplyv na výšku trov predmetného súdneho konania o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne vysvetlil, prečo žalobkyňou požadované zníženie vyplácanej primeranej náhrady na sumu 104.151,61 €, t.j. o sumu pripadajúci na 1/2 ňou uhradených platieb na nehnuteľnosti v spoluvlastníctve sporových strán, neprichádzalo do úvahy, pričom tieto platby zohľadnil len v rámci posúdenia starostlivosti o sporom dotknuté nehnuteľnosti.
15. Rozsudky ukladajúce určitú povinnosť sú zásadne vykonateľné, len čo uplynie lehota na plnenie. CSP v ustanovení § 232 ods. 3 upravuje všeobecnú lehotu na splnenie povinnosti, tzv. paričnú lehotu, ktorá je trojdňová a plynie od právoplatnosti rozsudku, pričom v odôvodnených prípadoch súd môže
určiť aj dlhšiu lehotu na plnenie rozsudkom uloženej povinnosti. Môže tak urobiť aj sám a nezávisle, i bez návrhu strany, pričom musí vždy zvážiť, či je povolenie uvedenej výhody vhodné so zreteľom na okolnosti danej veci. Súd prvej inštancie predĺžil paričnú lehotu na 60 dní od právoplatnosti rozsudku, nakoľko mal za to, že táto lehota je primeraná s ohľadom na výšku náhrady ako aj na spôsob úhrady (z bankou schváleného úveru). Žalobkyňou navrhovanú paričnú lehotu v trvaní 6 mesiacov považoval za neprimerane zasahujúcu do aj tak už napätých vzájomných vzťahov strán sporu. Rozhodnutie o predĺžení lehoty na plnenie plne závisí od úvahy súdu a jeho posúdenia okolností daného prípadu, no samotné od žaloby odlišné stanovenie lehoty na plnenie nemá priamy vplyv na predmet sporu, ktorým bolo vyporiadanie podielového spoluvlastníctva sporových strán ani na posúdenie procesného úspechu v spore, ktorý sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku, ktorým sa rozhodlo vo veci samej. Vzhľadom na komplexnosť vzájomne previazaných procesných práv strán sporu o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva je potrebné prihliadnuť aj na skutočnosť, že žalovaná požadovala vyplatenie primeranej náhrady v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku a ani jej požiadavke nebolo súdom prvej inštancie vyhovené.
16. Z uvedeného je zrejmé, že žalobkyňa sa na súd v posudzovanej veci podanou žalobou obrátila dôvodne. Žalobkyňa sa na súd obrátila preto, lebo mimosúdna dohoda o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva so žalovanou uzatvorená nebola, hoci sa o ňu riadne pokúšala. Spravodlivé vyporiadanie tak dosiahla až v súdnom konaní, pretože bez zásahu súdu by k nemu nedošlo. Uvedené by však nutné nebolo, pokiaľ by sporové strany ako podieloví spoluvlastníci boli dostatočne súčinní a dospeli by k vzájomnej dohode. Tým jej vznikli trovy, ktoré by v prípade dohody spoluvlastníkov o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva neboli vznikli. Nemožno ju sankcionovať nepriznaním náhrady trov konania za to, že sa dôvodne obrátila na súd. V spore bolo rozhodnuté v súlade so žalobou, podielové spoluvlastníctvo sporových strán bolo vyporiadané žalobkyňou navrhovaným spôsobom, z čoho možno vyvodiť záver, že žalobkyni mala byť priznaná plná náhrada trov konania.
17. Odvolací súd, poukazujúc na vyššie uvedené body tohto rozhodnutia, odvolacie námietky žalovanej nepovažoval za dôvodné, a preto rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom IV. výroku ako vecne správny potvrdil.
18. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní iniciovanom odvolaním žalovanej, táto nebola úspešná ani sčasti, keď odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom IV. výroku z dôvodu vecnej správnosti potvrdil. Celý procesný úspech v odvolacom konaní tak prináleží žalobkyni, ktorá sa k odvolaniu i vyjadrovala, a to prostredníctvom právneho zástupcu. V súvislosti s odvolacím konaním tak žalobkyni trovy preukázateľne vznikli. S poukazom na ustanovenie § 255 ods. 1 CSP odvolací súd uložil žalovanej ako procesne neúspešnej strane sporu v odvolacom konaní povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne o trovách konania.
19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).