Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_9Csp-45-2025.pdf
PDF · 106.57 KB
Case nature
Area
Subarea
9Csp/45/2025
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Prešov sudcom JUDr. Rastislavom Sikorjakom v právnej veci žalobcu: Slovenská televízia a rozhlas, so sídlom Mlynská dolina, 845 45 Bratislava, IČO: 56 398 255 proti žalovanému: A. A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, XXX XX C. právne zastúpený: JUDr. Jozef Karabaš, advokát, so sídlom Ružová 10, 083 01 Sabinov, IČO: 42 029 759, o zaplatenie 81,24 Eur s prísl., takto
r o z h o d o l :
I. Konanie zastavuje v časti o zaplatenie sumy 24,36 €.
II. Žalobu zamieta.
III. Žalobca je povinný zaplatiť žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 42% a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu I. inštancie o výške týchto trov.
o d ô v o d n e n i e :
1. Žalobou došlou súdu dňa 28.04.2025 sa žalobca ako právny nástupca Rozhlasu a televízie Slovenska v oblasti rozhlasového vysielania a televízneho vysielania domáhal úhrady za služby poskytované verejnosti na základe zákona č. 340/2012 Z.z. Výška mesačnej úhrady predstavovala 4,64 Eura mesačne. Žalobca uviedol, že zistil, že žalovaná ku dňu podania tohto návrhu nezaplatila úhradu za obdobie od 01.05.2022 do 30.06.2023. Z uvedeného dôvodu si uplatňuje zaplatenie 13 mesačných úhrad v celkovej výške 64,24 Eur, pokutu vo výške 17 Eur a poštové sadzby vo výške 2,40 Eur.
2. Súd vo veci prvotne rozhodol platobným rozkazom, ktorým žalobe v celom rozsahu vyhovel, a voči ktorému bol zo strany žalovanej podaný odpor (č.l. 20-21). V tomto odpore ako prvom vyjadrení k žalobe, žalovaná uviedla, že so žalobou v celom rozsahu nesúhlasí a má ju za nedôvodnú. Ďalšie skutočnosti tam uvedené budú prezentované v ďalšej časti odôvodnenia.
3. Súd vykonal dokazovanie obsahom listín tvoriacich súdny spis a zistil nasledujúce: Dňa 13.09.2023 (č.l.3) žalobca adresoval žalovanej výzvu na zaplatenie nedoplatku v celkovej výške 66,64 Euro vrátane poštových sadzieb 2,40 Eur, pričom tieto nedoplatky sa týkajú kontrolovaného obdobia od 30.04.2008 do 30.06.2023. Následne v rámci procesného útoku žalobca súdu predložil sumár predpisov a platieb (č.l. 4), z ktorého vyplýva vo vzťahu k obdobiu viažucemu sa na žalobu, teda obdobiu od 01.05.2022 do 30.06.2023, že za jún 2022 – marec 2023 bola žalovanou zaplatená suma 60 Eur, teda 10 x po 6 Eur. Rovnako aj z prehľadu predpisov a platieb (č.l. 5-9) vyplýva, že za obdobie jún 2022 – marec 2023 bola zaplatená suma 60 Eur, teda 10 x po 6 Eur. 3.1. Žalovaná už vo vyššie uvedenom odpore uviedla, že žalobca jej pôvodne zaslal výzvu na zaplateniu nedoplatku zo dňa 13.09.2023 v sume 66,64 Eura vrátane poštových sadzieb 2,40 Eur za kontrolované
obdobie od 30.04.2008 do 30.06.2023. Následne žalobca podal na súd návrh na vydanie platobného rozkazu, v ktorom žaluje rovnakú výšku istiny pohľadávky teda 64,24 Eur (bez poštových poplatkov 2,40 Eur), ale v žalobe uviedol, že ide o dlh za kontrolované obdobie od 01.05.2022 do 30.06.2023. Podľa žalovanej, žalobca účelovo v žalobe uviedol obdobie od 01.05.2022 kvôli tomu, že ostatné úhrady za služby verejnosti do 01.05.2022 sú už premlčané. Za obdobie od 01.05.2022 do 30.06.2023 bola žalovaná povinná uhradiť celkom 14 úhrad za služby verejnosti vo výške 4,64 Eura mesačne, čo predstavuje sumu 64,96 Eur. Podľa prehľadu predpisov a platieb predloženého žalobcom a zároveň podľa prehľadu platieb, ktorý bol súčasťou výzvy zo dňa 13.09.2023, žalovaná zaplatila za obdobie od 01.05.2022 do 30.06.2023 spolu 60 Eur, teda 10x po 6 Eur. Žalovaná na úhradách za služby verejnosti za obdobie od 01.05.2022 do 30.06.2023 dlhuje sumu 4,96 Eura. Žalovaná dňa 17.06.2025 uhradila žalobcovi sumu vo výške 24,36 Eur, pričom táto suma zahŕňala nedoplatok na úhradách za služby verejnosti vo výške 4,96 Eura za obdobie od 01.05.2022 do 30.06.2023, zaplatenie nákladov poštovného vo výške 2,40 Eura a zaplatenie pokuty vo výške 17 Eur. V žalovanom prípade žalobca žiada v rámci istiny pohľadávky úhrady za služby verejnosti aj za obdobie od 30.04.2008 do 30.04.2022, čo vyplýva zo žalobcom predložených listinných dôkazov, a čo predstavuje sumu 59,28 Eur. V tejto časti však žalovaná vznáša námietku premlčania a preto úhradu tejto sumy žalobca požadovať nemôže.
4. K odporu žalovanej sa vyjadril žalobca podaním doručeným súdu dňa 27.06.2025 (č.l. 35), v ktorom uviedol, že pri platbe súm uvádzaných žalovanou táto v poznámke pri platbe neuviedla za aké obdobie platí úhrady, preto tieto platby žalobca započítal na najstarší splatný dlh. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu v Brne sp. zn. 16Co/579/87, podľa ktorého, ak dlžník neuvedie pri plnení dlhu, ktorý z viacerých dlhov chce plniť, uhradí sa dlh najskôr splatný, a to aj keď je už premlčaný. V taktom prípade nemôže sa už dlžník následne dovolávať s úspechom premlčania dlhu, na ktorý bolo plnené uvedeným spôsobom. V rovnakom duchu odkazuje žalobca aj na rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/67/2021. Keďže v súvislosti s podaným odporom žalovaná zaplatila sumu 24,36 Eur tak žalobca berie žalobu čiastočne späť a ďalej požaduje zaplatenie istiny vo výške 59,28 Eur, čo predstavuje jeden čiastočne neuhradený mesačný predpis za obdobie jún 2022 vo výške 3,60 eur a 12 neuhradených mesačných predpisov za obdobie od 07/22 do 06/2023 vo výške 55,68 eur. Rovnako požaduje aj zaplatenia náhrady trov konania. 4.1. V späťvzatej časti žaloby súd konanie zastavil postupom podľa § 145 ods.2 C.s.p. (výrok I. rozsudku).
5. Listom zo dňa 03.07.2025 súd oznámil žalobcovi, že v zmysle prevažujúcej rozhodovacej praxe Krajského súdu v Prešove bude vychádzať z toho, že vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanom bol spotrebiteľským vzťahom, čo znamená nevyhnutne aplikáciu § 54a OZ, čo zároveň znamená, že relevanciu má odpor žalovanej a jej dlh treba považovať za splatený. Súd teda vyzval žalobcu na späťvzatie žaloby ako bezdôvodnej.
6. Na predmetnú výzvu reagoval žalobca podaním zo dňa 08.07.2025 (č.l. 41-43), v ktorom citoval rozhodnutia krajských súdov, podľa ktorých vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou nebol vzťahom spotrebiteľským a preto nemožno aplikovať ex offo premlčanie podľa § 54a OZ.
7. Sudca 9Csp v minulosti rozhodoval spôsobom uvádzaným žalobcom a to tak, že vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou nie je vzťahom spotrebiteľským. KS v Prešove ako súd odvolací však rozsudky v tomto zmysle neaproboval a napr. vo veci 3Co/13/2019 uviedol: „24. Otázku, či ide o spotrebiteľskú právnu vec považuje odvolací súd za zásadnú a od jej vyriešenia závisí aj výsledok sporu. V analogických prípadoch súdy nepriznali prijímateľom predmetnej služby status spotrebiteľa (porov. napr. rozhodnutie KS v Banskej Bystrici z 31.10.2017 č.k. 12Co/282/2017). Odvolací súd sa z nižšie uvedených dôvodov od uvedených názorov odkláňa. 25. Existuje súvislosť medzi službou verejnoprávneho vysielania a sporným poplatkom, či úhradou (tiež ,,koncesionársky poplatok“), aj keď povinnosť zaplatiť tento poplatok nevyplýva z bezprostredného poskytnutia služby, ktorej priamu hodnotu by tento poplatok či úhrada predstavovala, ale tento poplatok súvisí výlučne s uzavretou zmluvou o dodávke elektrickej energie bez prípadnej súvislosti s preukázanou držbou televízneho prijímača, či rozhlasového aparátu.
26. Samotný prístup k takejto službe, tiež možno povedať, že je voľným a nepodlieha zaplateniu tohto poplatku ako v prípade napr. zaplatenia poplatku za službu prijímania kódovaných televíznych staníc, kedy až zakúpením príslušného kódovacieho zariadenia možno sledovať takéto televízne vysielanie. 27. Ak by sa mala dať odpoveď na povahu vzťahu čo možno najstručnejšie, tým elementárnym dôvodom na podporu spotrebiteľskej povahy veci je fakt, že aj v prípade RTVS - vysielacej služby ide o službu, a ak ju žalovaný neprijal na obchodné účely (tiež profesiu či zamestnanie ), tak ide čisto o spotrebu služby. 28. Samotný fakt, že zákonodarca nezvolil zmluvný systém, napr. povinné zmluvné prijímanie predmetnej vysielacej služby, nemôže byť prekážkou pre to, aby státisíce občanov stratili status konzumentov služby. Naopak, svojim spôsobom legislatívne vnútenie televíznej a rozhlasovej služby je jedna z okolností, ktoré majú potenciál ovplyvniť v budúcnosti posudzovanie obchodných praktik RTVS, či nie sú nekalé. Ako RTVS priznáva, aj keď len sčasti, predsa len aj ona podniká a robí tak v rámci poskytovania služby širokým vrstvám obyvateľstva. 29. Odvolací súd teda nijako nespochybňuje mimoriadne významné (doslova poslanie) verejnoprávnej RTVS, no bolo by príliš odvážne konštatovať, že RTVS sa za žiadnych okolností nemôže dopustiť nekalých obchodných praktik, ktorých nosnú reguláciu obsahuje práve Spotrebiteľský kódex. . Ak je ale tomu tak, tak na druhej strane sú tu občania ako konzumenti služby očakávajúci, že v prípade nekalej obchodnej praktiky budú na žalobcu dopadať ochranné normy spotrebiteľského práva. 30. Právne predpisy o ochrane spotrebiteľov pred nekalou praxou sú potencionálne vo vzťahu k širokým vrstvám obyvateľstva tými, ktoré dávajú odpoveď o možných spotrebiteľských konzekvenciách vzťahu medzi RTVS a prijímateľmi (konzumentmi) predmetnej transmisijnej služby. Smernica Rady 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách nie je pritom jedinou smernicou spotrebiteľského práva. 31. Nie je úlohou súdu detektívne vyhľadávať potencionálne možné nekalé obchodné praktiky podľa spotrebiteľského kódexu a s tým spojenú existenciu spotrebiteľa. Fakt je ale ten, že únijné predpisy a implementované vnútroštátne právo nevychádzajú z nejakého uzavretého okruhu nekalých obchodných praktík. Zákon ani nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol všetky rozmanitosti života a postihol všetky do úvahy prichádzajúce možné nečestnosti (porov. príkladmo vypočítané nekalé obchodné praktiky podľa prílohy k Spotrebiteľskému kódexu a Smernice 2005/29, napr. ,,agresívnou praktikou je okrem iného zahrnutie priameho nabádania pre deti do reklamy, aby si kúpili alebo aby presvedčili svojich rodičov alebo iných dospelých, aby im kúpili propagované produkty). 32. Prekážkou na kvalifikovanie veci ako spotrebiteľskej nie je ani legislatívne usporiadanie vzťahov medzi RTVS a konzumentmi jej verejnej. Isteže je problematické otvárať pri službe RTVS verejnosti tému neprijateľných zmluvných podmienok, ak zmluvy ,,niet“, no jednak nie je to celkom tak, pretože istá zmluva predsa len pre existenciu vzťahu existuje a je kruciálna (zmluva o dodávke elektriny), no dôležitejší je fakt, ako sa už súd zmienil, že spotrebiteľskoprávne konzekvencie a nevyhnutnosť ochrany spotrebiteľa predmetnej vysielacej služby vyplývajú aj z možných obchodných praktík, ku ktorým môže dôjsť aj vo vzťahoch založených zákonom. 33. Za takýchto okolností, ak niet legislatívne uzavretého okruhu do úvahy prichádzajúcich obchodných praktík, ktoré môžu byť nekalé, tak ani čiastočne podnikajúceho žalobcu ako poskytovateľa služby širokým vrstvám obyvateľstva nemožno vylučovať z okruhu subjektov povinných dodržiavať zákaz nekalých obchodných praktík. Žalobca je dodávateľom služby a súčasne protipólom - protistranou spotrebiteľom verejnej transmisijnej služby bez ohľadu na to, či dôjde ku kolízii s normami na ochranu spotrebiteľa. Ani pri vzťahoch, v rámci ktorých niet pochybností o ich spotrebiteľskej povahe (úverové, poistné a ii), spotrebiteľský vzťah nevzniká až porušením práva ale už jeho založením. 34. Inými slovami tiež povedané, žalobca sa nestáva dodávateľom spotrebiteľskej služby až momentom, keď použije nekalú obchodnú praktiku v rozpore s legislatívou implementovanou na základe Smernice 2005/29 ,,o nekalých obchodných praktikách“, ale už v čase, keď do vzťahu, z ktorého takáto praktika môže vzísť vstúpi , a to bez ohľadu na formu vzniku vzťahu, teda vrátane jeho založenia zákonom. O to viac, ak právny vzťah s cieľom poskytovať službu širokým vrstvám obyvateľstva (nepodnikateľom) má zmluvný základ nevynímajúc zmluvu o dodávke elektriny so všetkými jej vedľajšími, náhodilými zložkami (accidentalia negotii) a ďalšími súvisiacimi vzťahmi. 35. Ide o odvodený záväzok vo vzťahu k verejnoprávnej inštitúcii. Ak by sa aj pripustila možnosť, že nejde o spotrebiteľský vzťah, potom za relevantné treba považovať vzťahy aj len súvisiace. V tomto smere zákon zaraďuje pod režim spotrebiteľského práva nielen spory zo spotrebiteľských zmlúv, ale aj spory súvisiace so spotrebiteľskou zmluvou (porov. slovo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou v § 290 CSP).
36. Napriek skutočnosti, že vzťah priamo medzi platiteľom úhrady a RTVS nevznikol tým najbežnejším spôsobom (,,zmluvou“), nemožno prehliadať skutočnosť, že podmienkou jeho vzniku je uzavretie „štandardnej“ spotrebiteľskej zmluvy. Ak teda tento „pridružený vzťah“ má byť nejakým spôsobom právne posúdený, zrejme musí byť posúdený v súlade s prvotnou zmluvou (o dodávke elektriny), od ktorej sa odvíja a ktorá spotrebiteľskou zmluvou nepochybne je. 37. Záver o spotrebiteľskej povahe právneho vzťahu medzi sporovými stranami podporujú aj argumenty právnej logiky, konkrétne argumentum a contrario. Ak by súd prijal právny záver, v zmysle ktorého RTVS nemá postavenie dodávateľa, poprel by tým judikatúru Súdneho dvora Európskej únie o vymedzení dodávateľa v prípadoch poskytovania služieb verejnoprávnymi korporáciami (napr. C-147/16). Z obsahu súdneho spisu je zároveň zrejmé, že žalovaný nevystupuje v právnom postavení fyzickej osoby, ktorá koná v rámci svojej podnikateľskej alebo obchodnej činnosti. Potom sa zákonite natíska otázka, aký status žalovaný potom má. 38. Ako vyplýva z výpisu z Obchodného registra Ministerstva spravodlivosti SR, Rozhlas a televízia Slovenska je zapísaná ako iná právnická osoba, ktorá v predmete činnosti má celoplošné digitálne vysielanie televíznych a programových služieb, ako aj vykonávanie podnikateľských činností a činností podľa zákona č. 532/2010 Z.z. o rozhlase a televízii Slovenka. V zmysle § 2 ods. 1 zák. č. 532/2010 Z.z. je RTVS verejnoprávna, národná, nezávislá, informačná, kultúrna a vzdelávacia inštitúcia, ktorá poskytuje službu verejnosti v oblasti rozhlasového vysielania a televízneho vysielania. 39. K otázke verejnoprávnosti dodávateľa služieb zaujal postoj aj Súdny dvor. Aj na belgickú školu ako inštitúciu s verejnou formou vlastníctva, ktorá študentke poskytla úver dopadá smernica Rady 93/13 ES (C-147/16). Obdobný záver vyplýva aj z rozsudku SD EU vo veci C-59/2012 BKK Mobil Oil Korperschaut des offentlichen Rechts proti Zentrale Zur Bekamfung unlauteren Wettbewerbs, v ktorom Súdny dvor EÚ skonštatoval, že Smernica 2005/29/ES o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, ktorou sa mení smernica Rady 84/450/EHS, sa má vykladať v tom zmysle, že do jej osobnej pôsobnosti patrí verejnoprávny subjekt poverený úlohou všeobecného záujmu, ako je správa zákonného systému zdravotného poistenia. 40. Je pravdou, že v Smernici 2005/29/ES je použitý pojem obchodník na rozdiel od pojmov predajca, či dodávateľ, ktoré používa Smernica Rady 93/13/EHS, no aj v tomto prípade sa riešila aplikácia na subjekt verejného práva, teda zdravotnú poisťovňu, v čom možno nájsť paralelu s postavením RTVS a s napĺňaním jej verejnoprospešných cieľov. Obe smernice majú cieľ zaistiť vysokú spoločnú úroveň ochrany spotrebiteľov, ako to je aj v tomto posudzovanom prípade, čo je dôvodom pre prijatie záverov ohľadom definície pôsobnosti smernice aj na subjekty verejného práva. Bližšie závery možno nájsť v návrhu generálneho advokáta Yvesa Bota zo 4.7.2013. 41. Ak teda Súdny dvor EÚ pripustil výklad, že verejnoprávne právnické osoby spadajú do rámca Smernice 2005/29/ES, je dôvodné vychádzať z toho, že verejnoprávne subjekty spadajú pod pôsobnosť aj iných smerníc, ktoré majú rovnaký cieľ, nakoľko v podstate všetky verejné právnické osoby sú založené spravidla na to, aby sledovali verejnoprospešný cieľ. Z odôvodnenia citovaných rozhodnutí vyplýva, že ani verejnoprávny subjekt, ktorý je poverený verejnoprospešnou funkciou, nemôže byť oslobodený od svojej povinnosti dodržiavať zásadné pravidlá, akými sú pravidlá odbornej starostlivosti, a to hlavne vo vzťahu k subjektom, ktoré sú zásahom štátu povinné platiť úhradu v prospech takéhoto subjektu. 42. Tomuto výkladu zodpovedá aj bod 14 odôvodnenia Smernice Rady 93/13 ES, podľa ktorého sa zohľadňujú prípadné nekalé podmienky aj pri dodávkach verejného charakteru, ktoré zabezpečujú kolektívne služby cit. ,,keďže členské štáty zabezpečia, aby do zmlúv neboli zahrnuté nekalé podmienky, najmä preto, že táto smernica platí tiež pre obchody, podnikanie alebo povolania verejného charakteru“. Rovnaký záver vyplýva aj z bodu 16 odôvodnenia smernice, „keďže hodnotenie nekalého charakteru podmienok podľa vybraných všeobecných kritérií najmä pri predaji alebo dodávkach verejného charakteru, ktoré zabezpečujú kolektívne služby,...). 43. Vychádzajúc z vyššie uvedeného správne mal postupovať súd prvej inštancie tak, že mal priznať ex offo ochranu žalovanému, vrátane ochrany pred negatívnymi následkami plynutia času, ak RTVS odkladala uplatnenie úhrady za mesiace január 2009 - november 2014, až do roku 2017. RTVS týmto odkladaním privodila oslabenie vlastného práva. 44. Odvolací súd nespochybňuje právo RTVS na úhradu, len ho považuje za oslabené do takej miery, že po uplynutí premlčacej doby ho už priznať nemožno. Premlčanie má okrem iného preventívnu funkciu predchádzať uplatňovaniu práva po neprimerane dlhú dobu. Už len z prozaického dôvodu, že plynutie času je priamo úmerné riziko straty dokladov, zabúdania a celkové zaťaženie právnej pozície bežného občana použiť procesné prostriedky. Z tohto pohľadu odkladanie, uplatnenie práva nie je poctivé a čiastočne voči laikom i nečestné. Ak primárne právo únie sleduje vysoký stupeň ochrany
spotrebiteľov (čl. 38 Charty základných práv EÚ), tak podľa názoru odvolacieho súdu pred akýmikoľvek nečestnosťami, vrátane nedôvodného odkladania uplatnenia práva. Zdá sa, že dôvodom uplatňovania premlčaných práv na súde je spoliehanie sa veriteľa na to, že zo strany občana obrana premlčaním sa neuplatní, čo je v prípade dlžníka, ktorý je laikom, zarážajúce.“ 7.1. OS Prešov tak ohľadom spotrebiteľského charakteru prejednávanej veci odkazuje na citované rozhodnutie KS v Prešove.
8. Pri svojom rozhodovaní vychádzal súd z nasledujúcich právnych predpisov: Podľa § 30 ods.1 zákona č. 157/2024 Z.z. o Slovenskej televízii a rozhlase – Rozhlas a televízia Slovenska zriadená podľa doterajších predpisov sa ku dňu účinnosti tohto zákona zrušuje. Slovenská televízia a rozhlas sa ku dňu účinnosti tohto zákona stáva právnym nástupcom Rozhlasu a televízie Slovenska a preberá všetky jeho práva a povinnosti ku dňu účinnosti tohto zákona. Podľa § 30 ods.18 zákona č. 157/2024 Z.z. - Výber a vymáhanie úhrady za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska v oblasti rozhlasového vysielania a televízneho vysielania (ďalej len „úhrada“), ktorú bol platiteľ úhrady podľa zákona č. 340/2012 Z. z. o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v znení účinnom k 30. júnu 2023 povinný zaplatiť do 30. júna 2023, ako aj vymáhanie iných pohľadávok, ktoré vznikli na základe nezaplatenia tejto úhrady, vykonáva odo dňa účinnosti tohto zákona Slovenská televízia a rozhlas podľa zákona č. 340/2012 Z. z. o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 30. júna 2023; takto vybraté a vymožené úhrady, ako aj vymožené iné pohľadávky sú príjmom Slovenskej televízie a rozhlasu a sú určené na finančné zabezpečenie hlavnej činnosti Slovenskej televízie a rozhlasu. Podľa § 3 písm.a) zákona č. 340/2012 Z.z. o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska a o zmene a doplnení niektorých zákonov - Platiteľ úhrady (ďalej len „platiteľ“) je fyzická osoba, ktorá je evidovaná dodávateľom elektriny v evidencii odberateľov elektriny v domácnosti ako odberateľ elektriny v domácnosti v odbernom mieste, pre spotrebu v byte alebo v rodinnom dome. Podľa § 6 ods.1 zákona - Platiteľ podľa § 3 písm. a) platí úhradu 4,64 eura za každý aj začatý kalendárny mesiac. Platiteľ podľa § 3 písm. a), ktorý je evidovaný dodávateľom elektriny v evidencii odberateľov elektriny v domácnosti vo viacerých odberných miestach, platí úhradu len za jedno odberné miesto, ak vznik tejto skutočnosti oznámi a preukáže vyberateľovi úhrady podľa § 9 ods. 6 písm. c). Podľa § 7 ods.1 zákona - Povinnosť platiť úhradu vzniká od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom sa osoba stala platiteľom, a zaniká posledný deň kalendárneho mesiaca, v ktorom osoba prestala byť platiteľom. Podľa § 7 ods.2 - Úhrada sa platí mesačne; úhradu za príslušný kalendárny mesiac je platiteľ povinný zaplatiť do posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca. Podľa § 100 ods.1 OZ - Právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Podľa § 101 OZ - Pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Podľa § 10 ods.2 - Ak vyberateľ úhrady zistí, že platiteľ je v omeškaní so zaplatením úhrady, je povinný ho písomne vyzvať do 60 dní od zistenia tejto skutočnosti na zaplatenie tejto úhrady a na zaplatenie poštových sadzieb súvisiacich s odoslaním výzvy na zaplatenie úhrady. Podľa § 10 ods.3 - Ak platiteľ podľa § 3 písm. a) nezaplatí úhradu a poštové sadzby v lehote do 30 dní od doručenia výzvy podľa odseku 2, platiteľ je povinný zaplatiť vyberateľovi úhrady aj pokutu 17 eur.
9. Podľa § 54a OZ - Premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy nemožno vymáhať a ani ho platne zabezpečiť; ustanovenie § 151j ods. 2 tým nie je dotknuté. Zmeniť obsah premlčaného práva zo spotrebiteľskej zmluvy, nahradiť ho novým právom alebo obnoviť jeho vymáhateľnosť možno len na základe právneho úkonu dlžníka, ktorý o premlčaní vedel. 9.1. Bez „vedomého“ konania žalovaného spočívajúceho v súhlase s úhradou premlčaného dlhu, nebolo možné jeho platby započítať na dlžné úhrady za mesiace predchádzajúce 04/2022. Súd sa tak v celom rozsahu stotožňuje s vyjadrením (odporom) žalovanej (vrátane dodatočného upresnenia započítania zaplatených súm) a majúc za to, že uplatnená pohľadávka žalobcu je v celom rozsahu uhradená, žalobu zamietol. Už len na záver súd uvádza, že tvrdenia žalobcu v žalobe a ním predložené dôkazy nie sú dostatočne určité, keďže požaduje zaplatenie za obdobie od 05/2022 resp. 06/2022 (č.l. 35) do 06/2023 ale z ním predložených listín vyplýva, že za toto obdobie bola uhradená suma 60 €. Žalobca tak súdu
mal poskytnúť nielen prehľad zaplatených súm, ale prehľad zaplatených mesačných úhrad. Žalobca neúčasťou na pojednávaní sa sám zbavil možnosti tento rozpor súdu ozrejmiť, pričom súd nebol povinný ho o tom, čo chce riešiť na pojednávaní, upovedomovať písomne. 9.2. Naviac ani žalobcom citované rozhodnutia nemožno považovať za nesporné. Podľa súdu treba rozlišovať medzi viacerými samostatnými dlhmi a medzi dlhmi založenými na platbe mesačne sa opakujúcich platieb. Pre tento druhý prípad súd poukazuje napr. na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 33 Odo 1112/2003 (Soubor, č. C 3907 ): Bylo-li ve smlouvě o půjčce dohodnuto vrácení dluhu ve splátkách splatných v pravidelných časových intervalech, je právem dlužníka při plnění označit, kterou z dohodnutých splátek věřiteli poskytuje. Věřiteli nepřísluší právo určit o své vůli, na kterou z dosud neuhrazených splátek bude plnění započteno. Neoznačil-li dlužník, kterou splátku chce poskytnutým plněním uhradit, je nutno plnění v souladu s obsahem smlouvy považovat za splátku za ten časový interval, ve kterém bylo věřiteli poskytnuto. 9.3. Podľa súdu tak aj bez aplikácie § 54a OZ a bez určenia žalovanou bolo možné jej platby započítavať na úhradu za mesiace, kedy boli platby poskytnuté.
10. Podľa § 251 C.s.p. - Trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Podľa § 255 ods.1 C.s.p. - Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 262 ods.1 C.s.p. - O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 9.1. Žalobca v konaní požadoval pôvodne zaplatenie sumy 83,64 €. Žalovaná počas konania zaplatila sumu 24,36 €. V prevyšujúcej časti (59,28 €) bola žaloba zamietnutá. Úspech žalobcu – 29,00%, úspech žalovanej – 71,00%, čistý úspech žalovanej a jej nárok na náhradu trov konania – 42,00%.