Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1CoE/37/2021

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a členov senátu JUDr. Mareka Kohúta a JUDr. Michala Boroňa v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného: Advocate s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 36 865 141, proti povinnej: X. F., K.. XX.X.XXXX, O. W. Č.. XXX/ XX, W. O., o vymoženie 1.443,91 eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Poprad č.k. -19 zo dňa 22.2.2021, takto

rozhodol:

Potvrdzuje uznesenie.

Povinnej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie exekúciu zastavil. O trovách exekúcie rozhodol tak, že súdny exekútor má nárok na náhradu trov exekúcie voči oprávnenému.

2. Vychádzal zo zistenia, že spísaním zápisnice pred súdnym exekútorom dňa 27.8.2012 sa začalo exekučné konanie proti povinnému na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu - Rozhodcovského rozsudku č. k. SR 09438/11 zo dňa 18.10.2011. Uznesením č. k. -15 zo dňa 25.10.2013 súd zastavil exekučné konanie v časti vymoženia trov mediačného konania vo výške 224,91 eur, vymoženia zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne z dlžnej sumy 1.443,91 eur od 25.5.2011 do zaplatenia a vymoženia zákonného úroku vo výške 6 % ročne zo sumy 224,91 eur od 11.7.2011 do zaplatenia. Súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie vo zvyšnej časti dňa 16.12.2013. Dňa 4.2.2016 postúpil súdny exekútor oznámenie oprávneného zo dňa 21.1.2016, súdnemu exekútorovi doručenom toho istého dňa, ktorým oprávnený doplnil návrh na vykonanie exekúcie podľa § 243f ods. 1 v spojení s § 39 ods. 4 Exekučného poriadku a v ktorom uviedol, že rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinným sú od počiatku výkonu exekúciu uvedené v časti odôvodnenia exekučného titulu, na podklade ktorého je vykonávaná exekúcia a na podklade ktorého bol spísaný formou zápisnice aj samotný návrh na vykonanie exekúcie. Rozhodovacia činnosť súdu vykonávaná podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vedúca k vydaniu poverenia na vykonanie exekúcie po preskúmaní formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu zohľadnila logicky všetky tieto skutočnosti, pretože súd sa s obsahom exekučného titulu a dôvodmi jeho vydania v celosti oboznámil a nevyžadoval žiadne ďalšie spresnenia. Exekučný titul bol vydaný ako dôsledok riadne vykonaného súdneho konania, v ktorom boli dodržané všetky zásady spravodlivosti. Skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinným sa stali predmetom dokazovania a strany sporu voči nim mali možnosť uplatňovať akékoľvek relevantné námietky. Exekučný titul bol v dôsledku takto riadne vedeného sporového konania vydaný okrem iného aj s prihliadnutím na existenciu neprijateľných zmluvných podmienok, obmedzení alebo neprípustnosti použitia zmenky, alebo rozpor s dobrými mravmi. Oprávnený navrhol, aby súd rozhodol o pokračovaní exekúcie.

3. Dňom účinnosti novely Exekučného poriadku k 23.12.2015 došlo k odkladu tejto exekúcie ex lege v zmysle § 243f ods. 3 Exekučného poriadku z dôvodu, že exekučným titulom v tomto konaní je rozhodnutie, ktorým sa priznal nárok zo zmenky. Preto súd v prvom rade musel skúmať, či je tu dôvod na rozhodnutie o pokračovaní v exekúcii alebo dôvod na zastavenie exekúcie v zmysle až 6 Exekučného poriadku. došlo s účinnosťou od 23.12.2015 k novelizácii Exekučného poriadku, ktorá sa týkala vymáhania nárokov zo zmenky proti povinným, ktorí sú fyzickými osobami. Podľa novej právnej úpravy je oprávnený povinný opísať v návrhu na vykonanie exekúcie aj rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinným a pripojiť dôkazy osvedčujúce tieto skutočnosti; túto povinnosť má aj indosatár. Predmetnou novelou bolo doplnené tiež prechodné ustanovenie Exekučného poriadku, ktoré vyžaduje, aby uvedené skutočnosti boli doplnené aj v už začatých exekúciách, a to do 30 dní od účinnosti (t. j. do 22.1.2016). Pre už začaté exekúcie, v ktorých sa vymáha právo zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou, platí dňom účinnosti predmetnej novely ex lege odklad exekúcie ( Exekučného poriadku). V prípade riadneho a včasného doplnenia návrhu na vykonanie exekúcie má súd preskúmať, či je daný dôvod na zastavenie exekúcie podľa Exekučného poriadku, a ak exekúcie nezastaví, má rozhodnúť o pokračovaní exekúcie ( Exekučného poriadku). Novelizované znenie Exekučného poriadku účinné od 23.12.2015 teda určilo oprávnenému povinnosť doplniť návrh na vykonanie exekúcie v začatých exekúciách, v ktorých sa uplatňuje nárok zo zmenky, a to v lehote do 22.1.2016. Zákonodarca sledoval touto novelou zvýšenú ochranu spotrebiteľa a určil oprávnenému povinnosť v prípade, ak sa vedie exekučné konanie proti fyzickej osobe na podklade rozhodnutia, ktorým sa priznal nárok zo zmenky, preukázať, že nejde o nárok, ktorý vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou alebo v prípade, ak sa jedná o nárok zo zmenky, ktorý vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, preukázať, že v konaní, v ktorom bolo vydané rozhodnutie (podklad na vykonanie exekúcie), bolo prihliadnuté na neprijateľné zmluvné podmienky, obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky alebo rozpor s dobrými mravmi alebo so zákonom. Z ust. Exekučného poriadku vyplýva, že dôvody na zastavenie exekúcie podľa ust. sa prezumujú (predpokladajú), ak sa nepreukáže opak. Dôkazné bremeno preukázať neexistenciu dôvodov na zastavenie exekúcie podľa Exekučného poriadku má oprávnený, avšak zákon zároveň stanovil oprávnenému lehotu, v ktorej musí dôkazné bremeno splniť.

4. Exekučným titulom v tomto konaní je rozhodcovský rozsudok, ktorým bol oprávnenému priznaný nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je označený ako fyzická osoba. Dňa 21.1.2016 doplnil oprávnený vyjadrenie k vzniku zmluvného vzťahu medzi ním a povinným, nárok z ktorého bol zabezpečený zmenkou a uplatnený v konaní vedenom rozhodcovským súdom. Súd z predložených listín zistil, že zmluva, ktorá založila právny vzťah medzi oprávneným a povinným je v zmysle zmluvou spotrebiteľskou, pričom oprávnený uzatváral predmetnú zmluvu v rámci predmetu svojho podnikania a oproti tomu, povinný túto zmluvu v zmysle uzatváral ako spotrebiteľ, teda nekonal v rámci predmetu podnikateľskej činnosti. Po preskúmaní spisového materiálu, doplnenia návrhu na vykonanie exekúcie predloženého oprávneným súd dospel k záveru, že na predmetnú exekučnú vec sa vzťahuje v spojení s Exekučného poriadku. Nakoľko oprávnený podal riadne a včas doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie, súd v zmysle § ods. 6 Exekučného poriadku skúmal, či je daný dôvod na zastavenie exekúcie podľa Exekučného poriadku. Súd preskúmaním spisového materiálu, doplnenia návrhu na vykonanie exekúcie predloženého oprávneným dospel k záveru, že oprávnený nesplnil ani len formálne predpoklady ustanovenia Exekučného poriadku a v zákonnej lehote riadne nedoplnil návrh na vykonanie exekúcie, čo zakladá dôvod na zastavenie exekúcie podľa Exekučného poriadku. S prihliadnutím k tomuto zákonnému ustanoveniu a na základe skutočnosti, že platí prezumpcia dôvodov na zastavenie exekúcie, a že v konaní, v ktorom bol vydaný exekučný titul nebolo prihliadnuté na neprijateľné zmluvné podmienky, súd podľa Exekučného poriadku exekúciu zastavil.

5. O trovách exekúcie súdneho exekútora rozhodol podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a k ich náhrade zaviazal oprávneného, ktorý zavinil zastavenie exekúcie tým, že si riadne nesplnil svoju zákonnú povinnosť doplniť návrh na vykonanie exekúcie.

6. Proti uzneseniu v zákonnej lehote podal odvolanie oprávnený a navrhol uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

7. Odvolanie podal z dôvodov, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ) a súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ( ).

8. Namietal posudzovanie povinnej ako spotrebiteľa. Poukázal na skutočnosť, že dňa 31.3.2010 uzavrel s povinnou zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej bol povinnej poskytnutý úver na účel zamestnania. Povinná v zmluve o úvere uviedla a aj osobitne podpísala vyhlásenie, že poskytované peňažné prostriedky budú využité na tento účel. Podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Dôležité teda je, na aký účel bol úver poskytnutý, a nie na aký účel povinná poskytnuté peňažné prostriedky v skutočnosti použila. Oprávnený v danom prípade pri poskytnutí úveru vychádzal z vyhlásení povinnej, že ide o úver poskytnutý na výkon zamestnania. Skutočnosť, na čo konkrétne bol povinnou následne poskytnutý úver aj využitý, oprávnený neskúma, nakoľko je to pre neho už nepodstatná informácia. Povinný ako dlžník navyše nemá zo žiadneho zákona informačnú povinnosť voči veriteľovi, aby preukazoval skutočné použitie finančných prostriedkov. V prípade postavenia oprávneného treba akceptovať jeho dobrú vieru, s ktorou do právneho vzťahu s povinnou vstupoval. Argumentácia oprávneného v tomto smere je napokon v plnom súlade s judikatúrou Európskeho súdneho dvora v oblasti práva na ochranu spotrebiteľa. Pri výklade pojmu spotrebiteľ je potrebné chrániť dobrú vieru druhej strany. Ak dodávateľ koná v dobrej viere, že druhá strana nie je spotrebiteľ, nemôže sa táto osoba dovolávať toho, že mala postavenie spotrebiteľa. Obdobne, pokiaľ spotrebiteľ predstiera, že je podnikateľom (alebo v tomto smere uvedie dodávateľa do omylu), je treba takúto obligáciu charakterizovať ako obchod, a nie spotrebiteľský záväzok, pretože je potrebné chrániť dodávateľovu dobrú vieru, pretože dobrá viera je všeobecným princípom zmluvného práva. Vzhľadom na predmetné osobitosti právnej úpravy, pre účelovosť úveru, ktorý bol poskytnutý povinnej, na posúdenie zmluvy o úvere nemožno aplikovať ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch. Niet pochybností o tom, že zmluvné vzťahy uzatvárané medzi dodávateľom a fyzickou osobou nepodnikateľom, spĺňajú požiadavku spotrebiteľského právneho vzťahu. Pokiaľ je ale predmetom tohto vzťahu účelovo poskytnutý úver a túto účelovosť žiadny z účastníkov vzťahu nespochybnil, potom vzhľadom na ustanovenie § 3 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch nejde o spotrebiteľský úver. Úvery poskytnuté na účel zamestnania, povolania, podnikania nemajú povahu spotrebiteľského úveru a ochrana spotrebiteľa o obmedzení a neskôr úplnom vylúčení zabezpečenia úveru zmenkou sa na tieto úvery (druhy zmlúv) nevzťahuje.

9. Povinná sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrila.

10. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd preskúmal napadnuté rozhodnutie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s a v spojení s a Exekučného poriadku v znení do 31.3.2017, a to bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario), pričom dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

11. V podanom odvolaní oprávnený namietal posudzovanie povinnej ako spotrebiteľa z dôvodu, že úver jej bol poskytnutý za účelom výkonu zamestnania.

12. Z obsahu spisu bolo zistené, že oprávnený ako veriteľ a povinná ako dlžník uzavreli dňa 31.3.2010 zmluvu o úvere. Z formy a obsahu zmluvy je zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač formulára mal veriteľ už pripravenú a dopisoval do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa povinnej, pričom povinná obsah tejto zmluvy v časti zmluvných dojednaní žiadnym spôsobom nemohla ovplyvniť.

13. S účinnosťou od 1.1.2008 v spotrebiteľskú zmluvu definuje ako každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľom podľa ods. 3 cit. ust. je pritom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa ods. 4 cit. ust. je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

14. Keďže oprávnený je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, oprávnený pri uzatvorení predmetnej zmluvy vystupoval v pozícii dodávateľa v zmysle . Pretože povinná pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, je

potrebné ju v zmysle považovať za spotrebiteľa. S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou sú v danom prípade ust. a nasl. , má prednosť pred všeobecnou, ktorou je , je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi posudzovať podľa ustanovení .

15. Na tom, že povinná pri uzatváraní zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, a preto sa považuje za spotrebiteľa ( ), nič nemení ani to, že v zmluve sa ako účel pôžičky uvádza „výkon zamestnania“. Pri výklade treba preto vychádzať z judikatúry Súdneho dvora EÚ, ktorý ako jediný má právomoc takýto výklad poskytnúť (článok 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie). Súdny dvor v tomto kontexte pritom už judikoval, že vnútroštátny súd rozhodujúci o spore týkajúcom sa zmluvy, ktorá by mohla patriť do pôsobnosti tejto smernice, je pri zohľadnení všetkých dôkazov a najmä podmienok zmluvy povinný overiť, či dlžník môže byť označený ako „spotrebiteľ“ v zmysle uvedenej smernice (pozri analogicky rozsudok SDEÚ Faber, C-497/13, bod 48). V tejto súvislosti musí vnútroštátny súd zohľadniť všetky okolnosti prejednávanej veci a najmä povahu tovaru alebo služby, ktoré sú predmetom posudzovanej zmluvy a môžu odhaliť účel nadobudnutia tovaru alebo služby (pozri rozsudok SDEÚ Costea, C-110/14, bod 23). Ak vo všeobecnom kontexte zmluvy neprevažuje podnikateľský účel, dotknutá zmluvná strana sa musí považovať za spotrebiteľa (pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát vo veci C-110/14, bod 55). V preskúmavanej zmluve o úvere sa však nachádza len jediná zmienka v tomto smere: „výkon zamestnania“. Zo zmluvy o úvere nie je na prvý pohľad zrejmé, čo sa má na mysli týmto pojmom. Ani povaha služby, teda poskytnutie peňazí, neumožňuje jeho obsah bližšie objasniť. Krátky slovník slovenského jazyka 4 z r. 2003 - kodifikačná príručka (P.) vysvetľuje tento pojem v prvoradom význame ako „pravidelnú prácu za mzdu; prac. pomer“. To je v súlade aj s chápaním tohto pojmu v právnej oblasti, kde sa najčastejšie používa, teda v pracovnom práve. Zamestnanie sa vykonáva v zásade v pracovnom pomere, ktorý je charakteristický výkonom závislej práce ( ). Závislú prácu vykonáva zamestnanec ( ). Zamestnanec sa pritom podobne ako spotrebiteľ považuje za slabšiu stranu zmluvného vzťahu, ale aj za slabšiu stranu v civilnom sporovom konaní (porov. ). Z hľadiska povahy účelu úveru je teda pojem „výkon zamestnania“ v protiklade k (obchodná alebo iná podnikateľská činnosť). Preto nemožno prijať záver, že by fyzická osoba, ktorá koná na účely „výkonu zamestnania“, nepatrila do pozitívneho vymedzenia pojmu spotrebiteľ podľa .

16. Určitá nejasnosť ale môže vyplynúť z definície pojmu spotrebiteľ obsiahnutej v Spotrebiteľom sa podľa cit. ustanovenia rozumela „fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania“. Túto definíciu však treba vykladať taktiež v súlade s právom Európskej únie, teda v súlade s tým, ako pojem spotrebiteľ vymedzuje smernica Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru (Ú. v. ES L 42, 12. 2. 1987) v znení smernice Rady 90/88/EHS z 22. februára 1990 (Ú.v. ES L 61, 10. 3.1990) a smernice Európskeho parlamentu a Rady 98/7/ES zo 16. februára 1998 (Ú.v. ES L 101, 1. 4. 1998). Smernica Rady 87/102/EHS považuje za spotrebiteľa fyzickú osobu, „ktorá pri transakciách pokrytých touto smernicou vykonáva činnosť na účely, ktoré sa nachádzajú mimo jeho obchodnej činnosti a profesie“ [článok 1 ods. 2 písm. a)]. Smernica členským štátom umožňuje len, aby prijímali prísnejšie ustanovenia na ochranu spotrebiteľov (článok 15). Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je každý členský štát povinný vykonať smernicu spôsobom plne zodpovedajúcim potrebám jasnosti a určitosti a na tento účel sa musia ustanovenia smernice vykonať tak, aby bola zachovaná konkrétnosť, presnosť a jasnosť (pozri rozsudok SDEÚ Komisia/Taliansko, C-207/96, Zb. s. I-6869, bod 26). Povinnosť vnútroštátneho súdu odvolávať sa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená všeobecnými zásadami práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity, a nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra legem vnútroštátneho práva (pozri rozsudok SDEÚ Adeneler a i., C-212/04, bod 110). To však nič nemení na tom, že zásada konformného výkladu vyžaduje, aby sa súdy pri interpretácii vnútroštátneho práva usilovali dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť (rozsudok SDEÚ Pfeiffer a i., C-397/01, body 115, 116, 118 a 119). Snaha slovenského zákonodarcu postupovať v zmysle tohto pravidla je zreteľná hneď v prílohe č. 3 k , v ktorej deklaruje prebratie smernice 87/102/EHS do slovenského právneho poriadku. Ustanovenie preto treba vykladať tak, že ním

zákonodarca mienil vylúčiť z kategórie spotrebiteľov osoby, ktoré konajú s cieľom, ktorý nesúvisí s ich obchodnou, podnikateľskou ani profesijnou činnosťou.

17. Na základe vyššie uvedených úvah odvolací súd dospel k záveru, že eurokonformný výklad vyžaduje, aby sa v tomto prípade uplatnila teleologická redukcia, a aby sa pojem spotrebiteľ v znení vykladal síce contra verba legis, ale v súlade s úmyslom zákonodarcu (teda v konečnom dôsledku nie contra legem) tak, že za spotrebiteľa treba považovať aj osobu, ktorej sa ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver na „výkon zamestnania“.

18. Zo všetkých týchto dôvodov odvolací súd uzavrel, že na povinnú treba nazerať ako na spotrebiteľa. Odvolacia námietka oprávneného, ktorou namietal posudzovanie povinnej ako spotrebiteľa z dôvodu, že úver jej bol poskytnutý na výkon zamestnania, je preto nedôvodná. Iné námietky oprávneným uplatnené neboli. Skutočnosti uvedené v odvolaní oprávneného neboli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie a vecnú správnosť napadnutého uznesenia, preto odvolanie oprávneného z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené.

19. Nepochybil preto súd prvej inštancie, keď na prejednávanú vec aplikoval ustanovenie § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku.

20. Vychádzajúc z uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie vrátane správneho výroku o trovách exekúcie postupom podľa ako vecne správne potvrdil.

21. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnej povinnej vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle , v spojení s ust. , použitých s odkazom na Exekučného poriadku), o ktorom nároku v zmysle v spojení s musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

22. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade úspešná povinná bola v odvolacom konaní pasívna, nevykonala žiaden procesný úkon, a podľa obsahu spisu jej žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

23. výslovne nerieši situáciu ak strane, ktorá na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, v odvolacom konaní žiadne nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris).

24. Odvolací súd preto s použitím Základných princípov aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov konania povinnej rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak strane žiadne trovy nevznikli, je v súlade s základných princípov zakotvujúcim procesnú ekonómiu rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodovanie postupom najskôr podľa v spojení s o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania podľa za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu. Odvolací súd s poukazom na uvedenú argumentáciu preto rozhodol tak, že povinnej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - ).