Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5CoPr/4/2025

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a členiek senátu JUDr. Zuzany Stolárovej a JUDr. Danice Hovančákovej v spore žalobcu: A. B. C., D., A., A., E., nar. XX.X.XXXX, bytom F. XXXX/XX, G., zast.: JUDr. Jana Šepeľová - Advokátska kancelária, so sídlom Námestie slobody 13/25, Humenné, proti žalovanému: Univerzitná nemocnica L. Pasteura Košice, so sídlom Rastislavova 43, Košice, zast.: ALENA ZADÁKOVÁ - advokát, s.r.o., so sídlom Kováčska 32, Košice, IČO: 53 209 451, o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Košice zo dňa 25. novembra 2024, č.k. 60Cpr/7/2023-262

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku I. a II.

II. O d m i e t a odvolanie žalovaného proti výroku III.

III. Žiadnej zo strán sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo aj len „súd“) napadnutým rozsudkom vyslovil, že skončenie pracovného pomeru medzi žalobcom a žalovaným na základe okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa XX.X.XXXX je neplatné (I. výrok); pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným založený pracovnou zmluvou zo dňa XX.XX.XXXX sa končí dňom právoplatnosti tohto rozsudku (II. výrok) a nárok na náhradu mzdy žalobcu vylučuje na samostatné konanie, v ktorom bude rozhodnuté aj o trovách celého konania (III. výrok).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd určil, že skončenie pracovného pomeru medzi účastníkmi konania učinené okamžitým skončením pracovného pomeru zo dňa XX.X.XXXX je neplatné; pracovný pomer naďalej trvá; žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške jeho priemerného mesačného zárobku od doručenia výzvy na prideľovanie práce, inak od doručenia žaloby do času, keď mu umožní pokračovať v práci, spolu so zákonným úrokom z omeškania od splatnosti mzdy za každý mesiac neprideľovania práce, a to do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a súčasne sa domáhal náhrady trov konania.

3. Vec právne posúdil podľa § 1 ods. 1, § 18, § 38 ods. 1, § 42 ods. 1, , ods. 2, v platnom znení (ďalej len „“). Medzi stranami nebolo sporné, že žalobca bol u žalovaného v pracovnom pomere na základe pracovnej zmluvy zo dňa XX.XX.XXXX v znení príslušných Dohôd o zmene pracovnej zmluvy a že dôvodom pre okamžité skončenie (tohto) pracovného pomeru so žalobcom bola jeho neospravedlnená absencia od 20.2.2023 minimálne do 19.5.2023, čo považoval žalovaný ako zamestnávateľ za závažné porušenie pracovnej

disciplíny, pričom predmetom sporu je posúdenie (ne)platnosti (tohto) okamžitého skočenia pracovného pomeru zo strany žalovaného, ktoré sa malo uskutočniť na základe (jeho) písomného vyhotovenia zo dňa 19.5.2023.

4. Podajúc stručnú charakteristiku inštitútu okamžitého skončenia pracovného pomeru uviedol, že okamžité skončenie pracovného pomeru je jednostranný právny úkon účastníka pracovného pomeru adresovaný druhému účastníkovi tohto pomeru, ktorý smeruje k jeho skončeniu, a pre platnosť ktorého zákon predpisuje formálne a obsahové náležitosti. Okamžité skončenie pracovného pomeru medziiným musí byť písomné a doručené, zamestnávateľ v ňom môže uplatniť iba dôvod uvedený v , ktorý v ňom musí skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom ( ) a musí byť vopred prerokované s príslušným odborovým orgánom ( ). Dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru musí byť v písomnom okamžitom skončení pracovného pomeru uvedený tak, aby bolo zrejmé, aké sú skutočné dôvody, ktoré vedú druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu k tomu, že rozväzuje pracovný pomer, aby nevznikli pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť, t.j. ktorý zákonný dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru uplatňuje, a aby bolo zabezpečené, že uplatnený dôvod nebude možné dodatočne meniť.

5. Na základe vykonaného dokazovania prijal záver, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného je neplatné z formálno-právnych dôvodov pre nedodržanie zákonom predpísaného postupu pri doručovaní listiny, obsahom ktorej malo byť jeho písomné vyhotovenie. Z vykonaného dokazovania - príslušnej doručenky zo dňa 1.6.2023, odpovede Slovenskej pošty a svedeckej výpovede p. D. - mal totiž jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že predmetné písomné okamžité skončenie pracovného pomeru nebolo žalobcovi doručené do vlastných rúk tak, ako to predpokladá ust. . V tej súvislosti zdôraznil, že citované ust. uprednostňuje v prvom rade osobné, priame doručenie a ak to nie je možné, možno písomnosť doručiť prostredníctvom poštového podniku do vlastných rúk. Ak zamestnávateľ nedoručí zamestnancovi písomnosť, ktorá by mala byť podľa doručená do vlastných rúk, písomnosť sa považuje za nedoručenú. Povinnosť zamestnávateľa doručiť zásielku do vlastných rúk nie je splnená, ak je písomnosť doručená inému než zamestnancovi. podľa právneho stavu de lege lata kogentnou povahou nepripúšťa možnosť, aby zamestnanec splnomocnil inú osobu na preberanie písomnosti do vlastných rúk (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/41/1994 z 27. júna 1994, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/165/2010 z 30. novembra 2010). Na základe uvedeného tak dospel k záveru, že skončenie pracovného pomeru okamžitým skončením pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je neplatné z dôvodu jeho neplatného doručenia žalobcovi, z ktorého dôvodu sa ďalšími dôvodmi, v ktorých žalobca videl neplatnosť skončenia pracovného pomeru (už) nezaoberal. Ako nedôvodnú a vykonaným dokazovaním nepreukázanú pritom vyhodnotil v tej súvislosti aj námietku žalovaného, že zo strany matky žalobcu a pána D. sa jednalo o vedomé a úmyselné konanie vo vzťahu k zmareniu doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru.

6. Pri rozhodovaní o návrhu žalovaného, že od neho nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával, aplikujúc ust. zdôraznil, že sa jedná o ustanovenie s relatívne neurčitou hypotézou, a tak posúdenie tejto skutočnosti predstavujúcej výnimku z pravidla, že pracovný pomer sa pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru nekončí, je vždy vecou posúdenia individuálnych okolností každého prípadu. Uviedol, že pri rozhodovaní o tejto výnimke je potrebné vychádzať zo základnej zásady (), ktorá hovorí o.i., že výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi, pričom je potrebné prihliadnuť na návrhovú povinnosť zamestnávateľa, na ktorého sa v tomto prípade presúva dôkazné bremeno, teda zamestnávateľ musí navrhnúť a preukázať dôvody, ktoré vedú k tomu, že nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby zamestnanca, ktorý namieta platnosť skončenia pracovného pomeru, naďalej zamestnával.

7. Konštatoval, že žalovaný ako zamestnávateľ si svoju zákonnú návrhovú povinnosť splnil a už v rámci prvotných vyjadrení navrhol, aby súd o tejto otázke rozhodoval a posúdil ním uvádzané dôvody, a súčasne navrhol dôkazy na ich preukázanie. Po ich vykonaní, predovšetkým zo svedeckých výpovedí zamestnancov predmetnej kliniky, ako aj z listinných dôkazov súd vyvodil, že existuje odôvodnená obava žalovaného, že žalobca môže zopakovať svoje konanie vo vzťahu ku ktorémukoľvek zamestnancovi I. internej kliniky, či inému, a že žalobca je osobou, ktorá pod zvýšeným tlakom koná nevhodným spôsobom. Svedkami popísané skutočnosti ako napríklad nosenie zbraní (či už

útočných alebo obranných) na pracovisko žalovaného, ktorého hlavným poslaním je predovšetkým poskytovanie zdravotnej starostlivosti vyhodnotil ako minimálne nevhodné. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalobca mal niektoré z nich použiť aj vo vzťahu k iným kolegom, či už ako moment zastrašenia alebo nevhodného vtipu. Napokon aj samotný skutok, pre ktorý bol žalobca vzatý do väzby dňa XX.X.XXXX, t.j. nebezpečné vyhrážanie sa (jeho) nadriadeným (ktorí mu na takéto konanie nedali žiaden podnet), považoval za neprípustné konanie a to na akomkoľvek pracovisku, tobôž na pracovisku, kde je ochrana života a zdravia prioritou, a to pokiaľ by išlo konanie každého zamestnanca žalovaného. Vychádzal pritom zo záverov jednotlivých znaleckých posudkov, ktoré oboznámil z vyšetrovacieho spisu ČVS: F./X-XXX-XX-XXXX, a z ktorých vyplýva, že pri posúdení prognózy resocializácie a rizika recidívy u menovaného (žalobcu) je viacero rizikových faktorov, ako napríklad dlhodobá absencia partnerského vzťahu, problémové užívanie alkoholických nápojov, história opakujúciychických problémov, prítomné problémy najmä v sociálnej oblasti, ktoré súvisia s disharmonickou osobnostnou štruktúrou obvineného, prerušenie resp. neobnovenie psychiatrickej liečby a to napriek znovuobjaveniu problémov, nedávne problémy s náhľadom, nedávne problémy s násilnými ideáciami, nedávne príznaky zhoršenia psychického stavu, ktoré má znaky psychotickej dekompenzácie, pravdepodobné budúce problémy so životnou situáciou, nakoľko je narušená kariérna dráha vyšetrovaného, ktorá je pre neho prioritou, prítomný problém so zvládaním náročných situácií a pod. Z vyššie uvedeného vyplýva, že u obvineného (žalobcu) bez úspešne absolvovaného psychiatrického liečenia, ako aj dlhodobej psychoterapie je prítomné stredne veľké riziko násilného správania v budúcnosti. Prognóza, vzhľadom na riziko násilného správania obvineného (žalobcu) v budúcnosti, je v prípade jeho zaangažovania a spolupráce na psychiatrickom liečení a psychoterapie čiastočne priaznivá, disponuje kapacitou na zlepšenie svojho psychického stavu. Poukázal aj na vykonaným dokazovaním zistené, že žalobca sa už v minulosti podroboval psychiatrickej liečbe u A. D., avšak túto dobrovoľne prerušil, čo malo za následok zhoršenie jeho správania sa na pracovisku. Uzavrel, že výpoveď matky žalobcu, ktorá túto situáciu vidí odlišne ako jej kolegovia, ostala osamotená a navyše bez podloženia právne relevantnými skutočnosťami. Dodal tiež, že z doplnku posudku A. H. I. síce vyplýva, že počas ambulantnej liečby bol žalobca disciplinovaný a predpísanú medikáciu pravidelne užíval, ale takto postupoval žalobca aj v minulosti a následne liečbu prerušil. Teda nie je možné, aby obavy zamestnancov I. internej kliniky žalovaného vyhodnotil ako nedôvodné alebo nadnesené. Viacerí z nich boli svedkami správania sa žalobcu, a postupne - ako to vyplynulo z dokazovania - po vyeskalovaní celej situácie spomenutým nebezpečným vyhrážaním, začali otvorene rozprávať o problémovom správaní sa žalobcu. Zdôraznil pritom, že nemá žiadne pochybnosti o erudovanosti žalobcu, o jeho prístupe k plneniu si pracovných povinností, o jeho snahe vyhovieť a spolupracovať s kolegami, napr. pri výmene služieb a podobne, o jeho publikačnej činnosti, či ďalších skutočnostiach svedčiacich o jeho odbornosti, prednáškovej činnosti, či plnení si pracovných povinností. Avšak rovnako z vykonaného dokazovania vyplynulo (svedecké výpovede zamestnancov I. internej kliniky), že v prípade, že žalobca cíti preťaženie v rámci plnenia si týchto povinností alebo stres, dochádza u neho k negatívnym zmenám správania, ktorých terčom bývajú práve jeho kolegovia. V tomto smere preto nemohol nechať bez povšimnutia list adresovaný vedeniu žalovaného, ktorý podpísalo cca 30 zamestnancov I. internej kliniky, ktorí spoločne vyjadrili jednoznačnú obavu z návratu žalobcu na pracovisko v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru. V tomto kontexte súd zároveň vyhodnotil ako nedôvodnú námietku právnej zástupkyne žalobcu, že žalovaný môže žalobcu umiestniť na inom pracovisku (klinike), nakoľko táto skutočnosť nemá oporu v zákonnom ustanovení (zamestnanec pri neplatnom skončení pracovného pomeru pokračuje v plnení pracovných povinností podľa platnej pracovnej zmluvy). V týchto súvislostiach sa ale zároveň stotožnil s procesnou obranou žalovaného, že nie je vylúčené, že medzičasom aj iní zamestnanci iných odborných pracovísk (v dôsledku medializácie prípadu a bežnej komunikácie na pracovisku) majú obavu z návratu žalobcu na pracovisko a teda prípadnú zmenu miesta výkonu práce u žalobcu možno považovať v tomto smere nateraz za špekulatívnu. V rámci posudzovania dôvodnosti návrhu zamestnávateľa v zmysle ust. napokon poukázal aj na samotný obsah sms-správy, ktorá bola predmetom skúmania konania žalobcu v rámci podozrenia zo spáchania trestného činu nebezpečného vyhrážania sa, a ktorá odznela v rámci záverečnej reči a je súčasťou vyšetrovacieho spisu, v intenciách čoho dospel k jednoznačnému záveru, že od žalovaného nie je možné spravodlivo požadovať, aby žalobcu napriek neplatnému skončeniu pracovného pomeru naďalej zamestnával.

8. Nestotožnil sa však s návrhom žalovaného na určenie dňa skončenia pracovného pomeru na deň 2.6.2023 (t.j. deň nasledujúci po doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru), keďže v prejednávanom prípade nedošlo k riadnemu doručeniu okamžitého skončenia pracovného pomeru v zmysle a preto nie je možné stanoviť deň „kedy sa mal pracovný pomer žalobcu u žalovaného

skončiť“ a nie je možné určiť ani akýsi „pravdepodobný“ deň skončenia pracovného pomeru. Preto skončenie pracovného pomeru ponechal na moment právoplatnosti rozhodnutia súdu o tejto otázke.

9. Nárok žalobcu na náhradu mzdy vylúčil na samostatné konanie, v rámci ktorého rozhodne v zmysle ust. aj o trovách celého konania a to s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti konania ( ), rýchlosť a efektívnosť konania, keď nepovažoval za hospodárne a hlavne účelné rozhodnúť v prejednávanom prípade aj o uplatňovanom peňažnom nároku žalobcu z toho dôvodu, že pri rozhodovaní o tomto nároku bude nutné v ďalšom konaní vykonať ďalšie dokazovanie, pričom prihliadol aj na návrh právneho zástupcu žalobcu.

10. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobca aj žalovaný.

11. Žalovaný odvolanie podal čo do I. a III. výroku rozsudku, pričom uplatnil odvolacie dôvody podľa , d), f) a h) . Vo vzťahu k I. výroku nesúhlasil so záverom súdu, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa XX.X.XXXX je neplatné z formálnych dôvodov pre jeho nedoručenie žalobcovi do vlastných rúk, ktorý považuje za nesprávny a v rozpore s vykonaným dokazovaním. V prejednávanej veci nebolo sporné, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa XX.X.XXXX doručoval žalobcovi na poslednú známu adresu, ktorú mu uviedol a toto bolo prevzaté p. D.. Sporná je skutočnosť, či zo strany žalobcu sa nejednalo o úmyselné zmarenie doručenia písomnosti, pričom mal za to, že z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že zo strany žalobcu k takémuto konaniu došlo. Svedok pán D. je zamestnancom spoločnosti KATOS s.r.o., ktorej vlastníčkou je matka žalobcu. Sídlo spoločnosti je rozdielne od trvalého bydliska žalobcu, kde mu bolo doručované okamžité skončenie pracovného pomeru. Poukazujúc na výpovede matky žalobcu a svedka p. D. vyslovil, že je nepochybné, že svedok bol pred svojou výpoveďou na pojednávaní inštruovaný a oboznámený s predmetom výsluchu. Zdôvodnenie svedka, že má splnomocnenie na preberanie pošty pre nebohého p. C., ktorý zomrel pred 4 až 5 rokmi sa javí ako účelové. Skutočnosť, že sa nejedná o nebohého p. C. mohlo byť zrejmé už aj z toho, že na liste do vlastných rúk sú uvedené všetky tituly žalobcu. Mal za to, že si splnil svoju zákonnú povinnosť tak, ako to predpokladá ust. . V danom prípade došlo zo strany žalobcu k zneužitiu práva s odkazom na ust. a jedná sa o konanie v rozpore s dobrými mravmi. Zamestnanec je povinný v zmysle oznamovať relevantné skutočnosti, okrem iného zodpovedá za nahlásenie adresy. Zo nemožno odvodiť aktívnu povinnosť zamestnávateľa zisťovať, kde sa zamestnanec v skutočnosti nachádza. Vyslovil preto názor, že vykonaným dokazovaním bol nepochybne preukázaný úmysel zmariť doručenie okamžitého skončenia pracovného pomeru. Vo vzťahu k napadnutému III. výroku rozsudku, ktorým súd vylúčil nárok na náhradu mzdy na samostatné konanie, namietol, že súd sa nezaoberal jeho procesnou obranou, že žalobný návrh je v tejto časti nejasný a nezrozumiteľný a nie je uvedená ani suma náhrady mzdy, ktorú žalobca požaduje. V tej súvislosti bol toho názoru, že ak je žalobný návrh vadný, súd v konaní o ňom nemôže pokračovať a tak logicky ho nemôže ani vylúčiť na samostatné konanie. Nestotožnil sa ani so záverom súdu, že dôvodom na vylúčenie veci je obtiažnosť zisťovania výšky náhrady mzdy z dôvodu PN žalobcu, keďže nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru sú jasne upravené v , v zmysle ktorého má zamestnanec pri neplatnom skončení pracovného pomeru nárok na náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku a PN žalobcu nemá vplyv na výpočet výšky jeho mesačnej náhrady mzdy. Na výpočet sú nutné mzdové listy a výplatná páska, ktoré žalobca mal k dispozícii. Vyslovil, že postupom súdu bolo porušené jeho právo na spravodlivé súdne konanie z dôvodu nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia, v ktorom súd prvej inštancie nezodpovedal na všetky skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom jeho súdnej ochrany. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku I. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a vo výroku III. napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že žalobu na náhradu mzdy zamieta.

12. Žalobca odvolaním napadol výrok II. rozsudku z odvolacích dôvodov podľa ust. , f) a h) . Vyslovil nesúhlas s konštatovaním súdu, že žalovaný ako zamestnávateľ si splnil svoju zákonnú návrhovú povinnosť už v rámci prvotných vyjadrení vo veci. Žalovaný totiž vo vyjadrení k žalobe len poukázal na listinný dôkaz – Príkaz prokurátora zo dňa 17.5.2023, z ktorého mal vydedukovať, že je osobou nebezpečnou pre spoločnosť a že nemožno, aj napriek oľutovaniu jeho konania, brať na ľahkú váhu takéto vyjadrenia (vyhrážky zabitím), aj napriek tomu, že tieto boli vyslovené z dôvodu duševnej choroby. V tej súvislosti však predovšetkým namietol, že dôkaz, na ktorý odkazuje žalovaný

- Príkaz prokurátora - bol zabezpečený nezákonne, pretože nikdy nedal súhlas žalovanému ani jeho právnej zástupkyni, aby mali právo oboznamovať sa s obsahom trestného, či vyšetrovacieho spisu.

Ku konštatovaniu žalovaného o jeho „duševnej chorobe“, uviedol, že mu nikdy nebola diagnostikovaná žiadna duševná choroba ani porucha. V čase spáchania skutku, ktorý sa stal XX.X.XXXX, išlo z jeho strany o akútnu a prechodnú psychotickú poruchu, ktorá zásadným spôsobom ovplyvnila jeho konanie, ovplyvnila jeho rozpoznávacie aj ovládacie schopnosti. Počas konania súdu predložil listinné dôkazy, ktoré preukazujú, že nie je nebezpečný pre okolie a taktiež, že netrpí žiadnou duševnou chorobou, či poruchou. Pokiaľ súd poukázal vo svojom rozhodnutí na závery znaleckého posudku č. XX/XXXX, zdôraznil, že tento bol vypracovaný po jeho vzatí do väzby dňa 16.4.2023, teda pred takmer dvomi rokmi pred vyhlásením rozsudku. Súd sa tiež snažil navodiť dojem, že vo všetkých znaleckých posudkoch sú uvedené tieto skutočnosti, čo sa však nezakladá na pravde. Mal za to, že súd sa jednostranne priklonil k tvrdeniam a dôkazom, ktoré sú v jeho neprospech, a nebral do úvahy jeho tvrdenia a v rozhodnutí sa s nimi ani nevysporiadal. Za nepravdivé označil aj konštatovanie súdu, že sa v minulosti podroboval psychiatrickej liečbe u A. D. a že liečbu prerušil. A. D. ho nemala nikdy v evidencii ako pacienta, chodil sa k nej len porozprávať a keď odišla z nemocnice, tak sa ich kontakty prerušili. Ďalšie dôkazy na preukázanie svojho návrhu žalovaný predložil až na konci dokazovania, kde „vykonštruoval“ a „vyfabuloval“ tzv. „dôkazy“ a to Zoznam vecí, ktoré mu mali patriť a mali byť nájdené v jeho lekárskej izbe, ktorý je bez dátumu, aby nebolo možné poukázať na účelovosť predloženého dôkazu, ďalej Zoznam o predmetoch v osobnom vlastníctve a ich odovzdaní, o ktorom žalovaný počas konania tvrdil, že veci mali byť spísané ihneď po vrátení návratky o doručení zásielky – Okamžité skončenie pracovného pomeru, kde tento je s dátumom 26.6.2024, pričom návratka bola žalovanému doručená začiatkom mesiaca jún 2023, ako aj Petícia spísaná zamestnancami. K zoznamu vecí dodal, že výslovne popiera, aby všetky tieto veci patrili jemu vysloviac presvedčenie, že niektoré veci mu boli podstrčené. Dodal, že pri spisovaní týchto vecí nebol prítomný, D. E. pritom vedela, že v tom čase bol hospitalizovaný, nikdy tieto ani iné veci od žalovaného neprevzal, a nevie, kde sa nachádzajú. V predloženom Zozname o predmetoch v osobnom vlastníctve a ich odovzdaní je uvedené, že tieto veci mu mali byť zaslané na poslednú známu adresu, avšak do dnešného dňa mu nič doručené nebolo. Žalovaný tiež uvádzal, že ohľadom týchto vecí boli kontaktované aj orgány činné v trestnom konaní, avšak do dnešného dňa mu nebolo doručené žiadne uznesenie o začatí trestného stíhania, či vznesenie obvinenia, nikto ho ohľadom tejto záležitosti nekontaktoval. Ide teda o nezákonný, dôkaz, zabezpečený podvodným konaním. Súčasne poukázal aj na koncentráciu konania a na oneskorené predloženie „dôkazov“. Vo vzťahu k petícii, ktorá mala byť spísaná 4.9.2024 žalovaný nevysvetlil ako táto prebehla. Dodal, že nemal nikdy možnosť vyjadriť sa k obvineniam tvrdeným na jeho osobu zo strany jeho kolegov, nikdy nemal možnosť vyjadriť sa k údajnému porušeniu pracovnej disciplíny, ani iným ďalším pochybeniam. Súdu ďalej vytkol, že nebral v úvahu tvrdenia ohľadom neoprávneného oboznamovania sa s osobnými údajmi fyzických osôb cez systém KNIS. Ohradil sa aj k tvrdeniam o prezeraní si zdravotných záznamov H. J., ako i zaslaniu jej anonymného listu plného vulgarizmov. Súdu tiež vytkol, že bral predovšetkým v úvahu výpovede svedkov, ktorých navrhol žalovaný. Výpovede svedkov, ktorých navrhol on, do úvahy nebral. K anonymným listom, ktoré boli v priebehu konania spomínané a z ktorých je upodozrievaný namietol, že nikdy nikomu nepísal žiadny anonymný list. Nemal dôvod písať anonymné listy ani H. K., ani H. K. a ani H. J.. Ani s jedným z adresátov týchto listov nemal žiadny konflikt, práve naopak, považoval ich za svojich dobrých priateľov. Nepozná ani znenie väčšiny týchto anonymov. Nemal dôvod písať anonymný list ani H. L., ktorému je vďačný za to, že sa ho v začiatkoch jeho kariéry na klinike ujal a zaúčal ho pracovať a ani list, ktorý dostala D. A.. Nedôvodne je A. K. upodozrievaný aj z toho, že jej zaslal list napísaný na počítači v čase, kedy mal byť umiestnený vo väzbe v ÚVV a ÚVTOS Košice. Zdôraznil, že je zamestnancom žalovanej od XX.XX.XXXX. Po celý ten čas bola s ním absolútna spokojnosť, nikdy nemal žiadne pokarhanie, napomenutie, či porušenie pracovnej disciplíny. Subjektívne tvrdenia D. E. a svedkov, ktorí sú pod jej vplyvom a sú na nej závislí, sú irelevantné k posúdeniu podstaty veci. Mal za to, že zo strany žalovaného špecifikované námietky ohľadom jeho konania a ich závažnosť pre možnosť ďalšieho trvania pracovného pomeru pri jeho neplatnom skončení v intenciách práce neboli dostatočne preukázané. Uviedol, že nie jeho konanie, ale konanie žalovaného odporuje dobrým mravom. Pre určitých ľudí na I. internej klinike žalovaného sa stal nepohodlný, čo považuje za diskriminačné a odporujúce dobrým mravom. Považuje tiež za absurdné, že dôvodom, prečo nemôže byť naďalej zamestnancom žalovaného je aj tá skutočnosť, že sa často potí. K zdôvodneniu súdu, že ho žalovaný nemôže umiestniť na iné pracovisko, pretože zamestnanec pri neplatnom skončení pracovného pomeru pokračuje v plnení pracovných povinností podľa platnej pracovnej zmluvy, uviedol, že podľa platne uzavretej pracovnej zmluvy bol stále zamestnancom zamestnávateľa: Univerzitná nemocnica L. Pasteura Košice, teda nie I. Internej kliniky. Univerzitná nemocnica má celkovo 45 pracovísk (25 kliník, 14 oddelení, 2 , 2 banky, 1 centrum a 1 trakt). Vzal na vedomie, že vedúca pracoviska I. internej kliniky nemá záujem, aby ďalej pracoval na pracovisku, kde je ona vedúca, ale to

neznamená, že nemôže pracovať na ktoromkoľvek z ostatných 44 pracovísk univerzitnej nemocnice. D. D. E. a ľudia podpísaní na petícii sa samozrejme môžu vyjadrovať k tomu, či chcú alebo nechcú, aby s nimi naďalej pracoval, ale je úplne mimo ich pracovných kompetencií vyjadrovať sa k tomu, aby zostal alebo nezostal zamestnancom nemocnice. Pani D. E. je, resp. bola síce jeho priamym nadriadeným, no nie jeho zamestnávateľom. Zdôraznil, že nemá žiadnu odbornú špecializáciu, takže nie je svojou odbornosťou viazaný na žiadne konkrétne pracovisko a nie je nutné, aby bol zamestnaný práve na internistickom pracovisku. Rozhodnutie v ním napadnutej časti považuje za arbitrárne a svojvoľné. V danom prípade neexistuje žiaden relevantný dôvod spočívajúci v tom, že nemožno od žalovaného ako zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby ho ako zamestnanca naďalej zamestnával. Samotná vágna argumentácia žalovaného, účelové a vyfabulované dôkazy, účelové a zaujaté výpovede svedkov, na takéto určenie nestačí. Žalovaný svoje tvrdenia ničím nepreukázal, neuniesol dôkazné bremeno, preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku II. zrušil a vec vrátil na nové konanie a rozhodnutie a zároveň mu priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, alternatívne, aby odvolací súd sám rozhodol tak, že pracovný pomer uzavretý medzi žalobcom a žalovaným na základe pracovnej zmluvy zo dňa XX.XX.XXXX naďalej trvá a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

13. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že žalobca v ňom len zopakoval tvrdenia, ktoré prezentoval už pred súdom prvej inštancie a tieto nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť ním napadnutého II. výroku rozhodnutia. K námietke žalobcu, že dôkaz - Príkaz prokurátora - bol zabezpečený nezákonne, poznamenal, že Príkaz Okresnej prokuratúry Košice II na prepustenie z väzby zo dňa 17.5.2023 bol prílohou žaloby žalobcu, preto ak nechcel, aby sa s ním (žalovaný) oboznamoval je otázkou, prečo ju pripojil k svojej žalobe ako listinný dôkaz. K tvrdeniam žalobcu, že sa nikdy nemal možnosť vyjadriť k obvineniam tvrdeným na jeho osobu zo strany jeho kolegov, nikdy nemal možnosť vyjadriť sa k údajnému porušeniu pracovnej disciplíny, ani iným ďalším pochybeniam, zdôraznil, že žalobca mal k dispozícii celé konanie pred súdom prvej inštancie, kde mal možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutkovým tvrdeniam, listinným dôkazom, pričom však svoje právo vypovedať ako strana sporu nevyužil. K tvrdeniam žalobcu, že (žalovaný) nevysvetlil ako prebehla petícia, dal do pozornosti výpoveď svedkyne A. M. K. z pojednávania zo dňa 2.10.2024, kde uviedla, že predmetná petícia bola spísaná a podpísaná pani prednostkou a následne na sekretariáte bol položený papier a každý slobodne, bez toho aby ho niekto nútil mohol podpísať alebo nepodpísať uvedené stanovisko, ktoré bolo následne doručené na riaditeľstvo. Za neopodstatnené označil aj tvrdenie žalobcu, že súd bral do úvahy len výpovede svedkov, ktorí vypovedali v prospech žalovaného, nakoľko v prospech žalobcu vypovedala len jeho matka. Za nezakladajúce sa na pravde považoval aj útoky žalobcu na D. E., ktorú obviňuje z toho, že sama rozhoduje kto bude alebo nebude u žalovaného pracovať. Zdôraznil, že už v rámci svojho stanoviska k žalobe jasne zaujal postoj, že si nevie predstaviť naďalej zamestnávať žalobcu a teda sa jedná o rozhodnutie žalovaného. Ak si nevie predstaviť naďalej zamestnávať žalobcu, je len logické, že sa to týka celej Univerzitnej nemocnice L. Pasteura Košice. V opačnom prípade by jeho procesný návrh nemal zmysel. Záverom dodal, že v rámci svojich tvrdení nikdy nehovoril o nadmernej potivosti žalobcu. Túto skutočnosť opakovane zdôrazňovala len jeho právna zástupkyňa, ktorá sa túto otázku neustále pýtala svedkov. Na základe uvedeného považoval žalobcom podané odvolanie voči II. výroku v celom rozsahu za nedôvodné a navrhol odvolaciemu súdu, aby II. výrok ako vecne správny potvrdil.

14. Ďalšie vyjadrenia v odvolacom konaní neboli podané.

15. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací ( ), prejednal odvolanie žalobcu a žalovaného ako podané včas oprávnenými osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle a contrario v rozsahu vyplývajúcom z a a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že podané odvolania nie sú dôvodné.

16. Žalobca uplatnil odvolacie dôvody podľa , f) a h) a žalovaný okrem týchto navyše aj odvolací dôvod podľa , pričom ide o odvolacie dôvody, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (b), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h).

17. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok z hľadiska uplatnených odvolacích námietok v kontexte nimi vymedzených odvolacích dôvodov, konštatujúc, že sám nevzhliadol vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, na ktoré prihliada odvolací súd ex offo, t.j. aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené ( ), a zistil, že žiaden z odvolacích dôvodov uplatnených odvolateľmi nie je naplnený.

18. Súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z . Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť, pričom na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalobcu a žalovaného odvolací súd uvádza nasledovné:

19. Výrokom I. napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie vyhovel žalobe žalobcu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa XX.X.XXXX a svoje rozhodnutie založil na tom právnom závere, že žalovaný nedoručil žalobcovi okamžité skončenie pracovného pomeru do vlastných rúk, čo spôsobuje neplatnosť tohto úkonu z formálno-právnych dôvodov.

20. Predmetný I. výrok napadol odvolaním žalovaný a svoju zásadnú odvolaciu argumentáciu založil na tom, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Podstata odvolacích námietok žalovaného bola koncentrovaná na tvrdenia o tom, že si splnil všetky povinnosti kladené na neho , keď odovzdal písomnosť (obsahom ktorej bolo sporné okamžité skončenie pracovného pomeru) na poštovú prepravu na poslednú známu adresu, ktorú mu žalobca uviedol, a písomnosť zaslal formou doporučenej zásielky s doručenkou „do vlastných rúk“.

21. Rešpektujúc viazanosť odvolacieho súdu žalovaným uplatnenými odvolacími dôvodmi, vrátane ich obsahového vymedzenia, súc limitovaný právnymi otázkami, ktoré žalovaný v odvolaní smerujúcom proti vyhovujúcemu I. výroku napadnutého rozsudku označil, resp. spochybnil, odvolací súd dospel k záveru, že správnosť záveru súdu v tejto časti sa žalovanému odvolaním spochybniť nepodarilo.

22. Podľa písomnosti zamestnávateľa týkajúce sa vzniku, zmeny a skončenia pracovného pomeru alebo vzniku, zmeny a zániku povinností zamestnanca vyplývajúcich z pracovnej zmluvy musia byť doručené zamestnancovi do vlastných rúk. To platí rovnako o písomnostiach týkajúcich sa vzniku, zmien a zániku práv a povinností vyplývajúcich z dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru. Písomnosti doručuje zamestnávateľ zamestnancovi na pracovisku, v jeho byte alebo kdekoľvek bude zastihnutý. Ak to nie je možné, možno písomnosť doručiť poštovým podnikom ako doporučenú zásielku.

23. Podľa písomnosti doručované poštovým podnikom zamestnávateľ zasiela na poslednú adresu zamestnanca, ktorá je mu známa, ako doporučenú zásielku s doručenkou a poznámkou „do vlastných rúk“.

24. Podľa povinnosť zamestnávateľa alebo zamestnanca doručiť písomnosť sa splní, len čo zamestnanec alebo zamestnávateľ písomnosť prevezme alebo len čo ju poštový podnik vrátil zamestnávateľovi alebo zamestnancovi ako nedoručiteľnú, alebo ak doručenie písomnosti bolo zmarené konaním alebo opomenutím zamestnanca alebo zamestnávateľa. Účinky doručenia nastanú aj vtedy, ak zamestnanec alebo zamestnávateľ prijatie písomnosti odmietne.

25. v ustanovení kogentným spôsobom upravuje, ktoré druhy písomností je nevyhnutné doručovať zamestnancovi do vlastných rúk. Ide o písomnosti zamestnávateľa týkajúce sa vzniku, zmeny a skončenia pracovného pomeru, kde bez pochýb možno zaradiť aj okamžité skončenie pracovného pomeru. uprednostňuje osobné, priame doručenie, ak to nie je možné, možno písomnosť doručiť prostredníctvom poštového podniku do vlastných rúk. Ak však zamestnávateľ

nedoručí zamestnancovi písomnosť, ktorá by mala byť podľa doručená do vlastných rúk, písomnosť sa považuje za nedoručenú. Zároveň platí, že v súlade s požiadavkami na spôsob doručenia je zamestnávateľ povinný vo vzťahu k poštovému podniku si zabezpečiť taký druh služby, aby mohol do plnosti zrealizovať svoje povinnosti podľa . Zásielku posiela na poslednú adresu zamestnanca, ktorá mu je známa, ako doporučenú zásielku s doručenkou a s poznámkou „do vlastných rúk.“ Pre doručenie do vlastných rúk je podstatné, či zamestnanec prevzatie písomnosti verifikoval svojim podpisom. Povinnosť zamestnávateľa doručiť zásielku do vlastných rúk nie je splnená, ak je písomnosť doručená inému než zamestnancovi. podľa právneho stavu de lege lata kogentnou povahou nepripúšťa ani možnosť, aby zamestnanec splnomocnil inú osobu na preberanie písomnosti do vlastných rúk. Doručenie písomnosti určenej „do vlastných rúk“ inej osobe než adresátovi je neplatné (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/41/1994 z 27. júna 1994, ako aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/165/2010 z 30. novembra 2010).

26. V uvedenej súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke pod číslom B 9/1985: „Ak zamestnávateľ doručuje písomnosti poštovým podnikom, musí ich poslať ako doporučenú zásielku do vlastných rúk, ak túto zásielku prevzala iná osoba než zamestnanec, nebola tým splnená povinnosť zamestnávateľa doručiť túto písomnosť.“

27. Aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej rozhodovacej činnosti presadzuje právny názor o nutnosti doručenia písomnosti spôsobujúcej zánik pracovného pomeru do vlastných rúk zamestnanca, napr. v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 507/2012 Ústavný súd SR uviedol: „V súlade s ustanovením písomnosti doručované poštovým podnikom zamestnávateľ zasiela na poslednú adresu zamestnanca, ktorá je mu známa, ako doporučenú zásielku s doručenkou a poznámkou „do vlastných rúk“. explicitne prikazuje zamestnávateľovi, aby si k doporučenej zásielke vyžiadal od poštového podniku aj dve konkrétne doplnkové služby: doručenku a doručenie do vlastných rúk. Prostredníctvom doručenky zabezpečí poštový podnik potvrdenie prevzatia zásielky adresátom (zamestnancom). Potvrdenú doručenku potom poštový podnik vráti (doručí) odosielateľovi. Pričom, ak boli splnené všetky poštové podmienky, má takáto doručenka povahu verejnej listiny.“

28. V tu posudzovanom prípade z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný z dôvodu nemožnosti priameho doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru zamestnancovi zvolil doručovanie zásielky poštovým podnikom, písomnosť podal na poštovú prepravu a do poznámky uviedol, že má záujem o doručenie zásielky „do vlastných rúk“, aby túto nemohla prevziať iná osoba. Z vykonaného dokazovania tiež vyplynulo, že predmetná písomnosť žalovaného bola prevzatá pánom D., ktorý sa v čase doručovania nachádzal na adrese, na ktorú žalovaný svoju písomnosť doručoval. Z konštantnej judikatúry jednoznačne vyplýva, že za doručenie do vlastných rúk nemožno považovať odovzdanie napr. rodinnému príslušníkovi, prípadne inej osobe. Doručenie zamestnancovi „do vlastných rúk“ vyžaduje vlastnoručné podpísanie prevzatia zamestnancom. Preto pokiaľ písomnosť žalovaného ako zamestnávateľa o okamžitom skončení pracovného pomeru v danej veci bola prevzatá inou osobou ako žalobcom, súd prvej inštancie v intenciách vyššie uvedenej právnej úpravy a právneho výkladu vec v tomto smere správne právne posúdil a dospel k správnemu záveru, že písomnosť žalovaného ako zamestnávateľa o okamžitom skončení pracovného pomeru nebola žalobcovi – ako jeho zamestnancovi doručená do vlastných rúk a preto sa takéto doručenie považuje za neplatné a nemá účinky zrušovacieho prejavu pracovnoprávneho vzťahu a ani odvolacie námietky žalovaného nie sú spôsobilé tieto správne závery súdu spochybniť.

29. Relevanciu však nebolo možné pripísať ani úvahám žalovaného, že doručenie jeho písomnosti bolo zmarené úmyselným konaním žalobcu, pokiaľ túto prevzal pán D. (ktorý splnomocnením na preberanie zásielok za žalobcu nedisponoval). Na tomto mieste je totiž potrebné zdôrazniť, že práve poštový podnik (poštový doručovateľ) je subjektom, ktorý je oprávnený a zároveň povinný overovať totožnosť osoby, ktorej je zásielka určená a preto tu k pochybeniu pri doručovaní zásielky určenej do vlastných rúk žalobcu došlo predovšetkým zo strany poštového doručovateľa. Úvahy o úmyselnom zmarení doručenia písomnosti konaním zo strany žalobcu ostali v rovine nepreukázaných tvrdení a dohadov žalovaného, keď s poukazom na vyššie uvedené (nesporné pochybenie zo strany poštového doručovateľa), nemožno súhlasiť ani s tvrdením žalovaného, že zo strany žalobcu tým došlo k zneužitiu práva či konanie v rozpore s dobrými mravmi.

30. Pokiaľ žalovaný svoje tvrdenie o zmarení doručenia jeho písomnosti žalobcom spojil tiež s tvrdením o nesplnení povinnosti žalobcu ako zamestnanca zmysle (t.j. povinnosti oznamovať relevantné skutočnosti, keď zamestnanec okrem iného zodpovedá za nahlásenie svojej adresy), ani táto odvolacia námietka nemôže obstáť. Z vykonaného dokazovania (Oznámenia o prekážke v práci zo dňa 24.2.2023) totiž vyplynulo, že žalobca v rámci výkonu väzby oznámil žalovanému, že mu odo dňa 13.2.2023 bola obmedzená osobná sloboda, ktorú písomnosť žalovaný prevzal dňa 1.3.2023 (uvedené v konaní nebolo sporné), preto minimálne od tohto dátumu, t.j. už pred doručovaním spornej písomnosti (dňa 30.5.2023) mal žalovaný vedomosť, že žalobca sa na adrese svojho trvalého pobytu (na ktorú mu spornú písomnosť doručoval) nezdržiava.

31. Odvolací súd preto stotožniac sa so závermi súdu prvej inštancie vo vzťahu k I. výroku, považujúc odvolacie námietky žalovaného za nedôvodné a nespôsobilé privodiť iné závery, než k akým dospel súd prvej inštancie, žalovaným napadnutý I. výrok rozsudku ako vecne správny podľa potvrdil.

32. Výrokom II. napadnutého rozsudku súd prvej inštancie vyhovel návrhu žalovaného v zmysle ust. , uplatneného počas konania a určil, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným založený pracovnou zmluvou zo dňa XX.XX.XXXX sa končí dňom právoplatnosti tohto rozsudku.

33. Predmetný II. výrok napadol odvolaním žalobca. V podanom odvolaní namieta predovšetkým záver súdu, že žalovaný si splnil svoju návrhovú povinnosť v zmysle ust. . V tej súvislosti namieta tiež nezákonné zabezpečenie dôkazu, z ktorého žalovaný dôvody svojho návrhu vyvodzuje a namieta tiež oneskorené predloženie ďalších dôkazov žalovaným, ktoré navyše označil za vykonštruované proti jeho osobe. Súdu tiež vytýka nedostatočné zistenie skutkového stavu. Porušenie svojich práv žalobca vidí tiež v neprihliadnutí na ním produkované tvrdenia a dôkazy a ich jednostranné vyhodnotenie súdom v jeho neprospech. Súdu vytýka aj, že mu nebolo umožnené vyjadriť sa k obvineniam tvrdeným na jeho osobu a ani vyjadriť sa k údajnému porušeniu pracovnej disciplíny. Návrh žalovaného, že od neho nemožno spravodlivo požadovať, aby ho (žalobcu) ďalej zamestnával v zmysle ust. , považuje za nepreukázaný a rozhodnutie v tejto časti za arbitrárne a svojvoľné.

34. Podľa veta prvá , ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával.

35. v citovanom ust. explicitne nedefinuje množinu prípadov, ktoré je potrebné kategoricky spájať s naplnením predpokladov pre takéto určenie, naopak, pre rozhodnutie o dôvodnosti takého návrhu zamestnávateľa ponecháva konajúcemu súdu voľnú úvahu pri hodnotení osobitostí každého konkrétneho prípadu, čo do dôvodov požadovaného určenia, za účelom spravodlivého usporiadania vzájomných vzťahov medzi zamestnancom a zamestnávateľom pri súčasnom zachovaní ochrany práv a oprávnených záujmov oboch sporových strán. V rámci tejto úvahy môže súd prihliadať na rôzne aspekty výkonu práv a povinností vyplývajúcich z pracovného pomeru zo strany zamestnanca i zamestnávateľa a pri starostlivom uvážení veci aj na iné zákonom explicitne nedefinované skutočnosti, ktoré relevantným spôsobom determinujú povahu vzájomných pracovnoprávnych vzťahov.

36. Pri rozhodovaní o tejto výnimke je potrebné prihliadnuť na návrhovú povinnosť zamestnávateľa, na ktorého sa v tomto prípade presúva dôkazné bremeno. Zamestnávateľ musí navrhnúť a preukázať dôvody, ktoré vedú k tomu, že nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby zamestnanca, ktorý namieta platnosť skončenia pracovného pomeru, naďalej zamestnával.

37. V prvom rade odvolací súd považuje za nedôvodnú odvolaciu námietku žalobcu spočívajúcu v jeho tvrdení, že žalovaný si svoju návrhovú povinnosť, pre aplikáciu výnimky v zmysle ust. , nesplnil. Z obsahu spisu totiž vyplýva, že žalovaný už vo vyjadrení k žalobe tento návrh predniesol, keď reagujúc na obsah Príkazu prokurátora a závery znaleckých posudkov v ňom obsiahnutých, svoj návrh vo vzťahu k osobe žalobcu aj odôvodnil a navrhol k nemu vykonať dôkazy. Pokiaľ v tej súvislosti žalobca namietol, že v prípade Príkazu prokurátora zo dňa 17.5.2023, na ktorý sa žalovaný vo svojom návrhu odvoláva, ide o nezákonne získaný dôkaz, aj táto odvolacia námietka je v celom rozsahu nedôvodná,

keďže tento listinný dôkaz k žalobe pripojil sám žalobca a žalovanému bol doručený spolu so žalobou na oboznámenie a vyjadrenie sa k nemu v súlade s ust. .

38. Absenciu opodstatnenosti vykazujú aj výhrady žalobcu k tvrdeniam, ktorými mal žalovaný konštatovať, že (žalobca) trpí duševnou chorobou, či poruchou a je nebezpečný pre spoločnosť. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia totiž nevyplýva, že by súd duševnú chorobu, či poruchu u žalobcu, či jeho nebezpečnosť v spoločnosti (sám) konštatoval. V odôvodnení svojho rozsudku súd vychádzal (len) zo záverov oboznámených znaleckých posudkov, a teda poukázal (len) na to, čo konštatovali znalci. Keďže v tomto smere podstatné je najmä to, že znalci v nich objektivizovali rizikové faktory násilného správania sa žalobcu, na základe ktorých hodnotili riziko (možného) násilného správania sa žalobcu v budúcnosti, namieste nie je ani spochybňovanie záverov oboznamovaných znaleckých posudkov žalobcom námietkou, že ide o dva roky staré posudky.

39. Bez relevancie sú tiež výhrady žalobcu, pokiaľ ide konštatovanie súdu, že v minulosti sa podroboval psychiatrickej liečbe, pretože záver súdu, že v minulosti sa liečil u A. D. vyplynul z vykonaného dokazovania – svedeckej výpovede A. N. E.. Taktiež svedok A. A. K. vo svojej svedeckej výpovedi uviedol, že žalobca bol v minulosti psychiatricky liečený, keď túto skutočnosť mu mal uviesť sám žalobca. Voči svedeckým výpovediam týchto svedkov sa pritom žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie neohradil a námietky, že u neho nešlo o psychiatrickú liečbu, ale len o konzultácie u vyššie menovanej lekárky prvýkrát uplatnil až v podanom odvolaní.

40. Žalobca sa v ďalšej časti odvolania venoval tvrdeniam, že dôkazy produkované žalovaným v neskoršom štádiu dokazovania za účelom splnenia jeho návrhovej povinnosti boli vykonštruované a vyfabulované, získané podvodným spôsobom s cieľom zdiskreditovať žalobcu a žalovaný nimi existenciu dôvodov pre aplikáciu výnimky, že od zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával, v konaní nepreukázal.

41. Predmetnou odvolacou námietkou žalobca predovšetkým spochybňuje hodnotenie vykonaného dokazovania.

42. Hodnotenie dôkazov môže robiť iba súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností, vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami, ktoré boli stranami sporu tvrdené a ktoré boli predmetom dokazovania, musí sudca už od začiatku dokazovania rozlíšiť tie, ktoré sú vôbec pre spor rozhodné. Z týchto rozhodných skutočností potom môže vylúčiť tie, o ktorých medzi stranami sporu nebol spor. Podstatou zistenia skutkového stavu veci je teda úsudok sudcu o tom, ktoré z rozhodných a sporných skutočností sú pravdivé, t.j. ktoré z nich bude považovať za preukázané poznatkami získanými vykonaním jednotlivých dôkazov. Zákon nepredpisuje a ani dobre nemôže predpisovať pravidlá, z ktorých by malo vychádzať ako hodnotenie jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je tomu tak preto, že ide o zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak čiastkové a jednak komplexné závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o tom, ktoré tvrdené skutočnosti mal súd za preukázané a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav.

43. Základom hodnotiaceho postupu sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia. Ide o zásadu totožnosti, ktorá vyžaduje, aby sa v určitej úvahe zachovával rovnaký význam použitých výrazov, zásadu vylúčeného sporu, ktorá vyžaduje, že v tom istom čase a za tých stých podmienok nemôže zároveň platiť nejaké tvrdenie a jeho protiklad, zásadu vylúčenia tretieho, podľa ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno pravdivé a zásadu dostatočného dôvodu, ktorá vyžaduje, aby každé pravdivé tvrdenie bolo dostatočne odôvodnené.

44. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a jeho význam z hľadiska pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí izolovane, ale aj v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúci dôkazov. V prvom rade ide o posúdenie vierohodnosti poznatku z hľadiska druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa zákona dôkaz vykonáva. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery strana sporu splnila svoju

povinnosť preukázať skutkové tvrdenia. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre stranu sporu, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná.

45. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal. Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), potom nie je ani možné polemizovať s jeho skutkovými závermi, resp. namietať, že súd mal uveriť inému svedkovi, že niektorý dôkaz nie je dôležitý, že z vykonaných dôkazov vyplýva iné skutkové zistenie a pod.

46. Podľa názoru odvolacieho súdu, súdu prvej inštancie v tejto otázke nemožno vytýkať pochybenia v hodnotiacom postupe, napr. aby výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedal pravidlám logického myslenia alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo a prijaté skutkové závery súdu nevykazujú žiadne známky svojvoľnosti, nelogických úsudkov či zrejmého omylu. Pokiaľ žalobca namieta žalovaným neskôr predložené dôkazy (Zoznam o predmetoch v osobnom vlastníctve a ich odovzdaní, Zoznam vecí, ktoré boli nájdené v lekárskej izbe žalobcu, Petícia spísaná zamestnancami), tieto súd osobitne (ani) nevyhodnocoval z hľadiska ich (ne)dôvodnosti, a prípadne i (ne)zákonnosti, a z odôvodnenia jeho rozhodnutia vyplýva, že primárne vychádzal zo záverov oboznamovaných znaleckých posudkov a predovšetkým zo svedeckých výpovedí, ktoré vyhodnotil v neprospech žalobcu. Žalobcom spochybňované neskôr predložené dôkazy teda pre súd neboli rozhodnými pri vyhodnocovaní opodstatnenosti návrhu žalovaného. Uvedené platí rovnako vo vzťahu k námietkam, ktorými sa žalobca ohradil voči tvrdeniam žalovaného, že neoprávnene vstupoval do systému KNIS, že sa neoprávnene oboznamoval s osobnými údajmi svojich kolegýň, že si prezeral ich zdravotné záznamy, alebo že písal kolegom anonymné listy, ktoré súd nevyhodnocoval ani v prospech ani v neprospech žalobcu/ žalovaného, na čo žalobca napokon aj sám reflektuje v podanom odvolaní.

47. Žalobca však nemohol uspieť ani s odvolacou námietkou, že tieto žalovaným v neskoršom štádiu konania navrhnuté dôkazy, boli uplatnené oneskorene, v rozpore s koncentráciou konania. Podľa prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Okrem tejto tzv. zákonnej koncentrácie (ktorá v posudzovanom prípade dodržaná bola) pozná aj koncentráciu sudcovskú (podľa na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu), ktorá však (na rozdiel od tej zákonnej) je v diskrečnej právomoci súdu a teda včasnosť predloženia prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany vyhodnocuje v okolnostiach konkrétneho prípadu (iba) súd a je ponechané na jeho úvahe, či prípadné omeškanie procesného úkonu ospravedlní, alebo či prijme procesnú sankciu, ktorá spočíva v tom, že na procesný úkon neprihliadne, a tým mu neprizná procesné účinky. V tu posudzovanom prípade žalovaným uplatnené prostriedky procesnej obrany však súd ako oneskorené nevyhodnotil, a žalobcovi takéto právo (vyhodnocovať ich včasnosť) nepatrí.

48. Rovnako neobstojí ani odvolacia námietka žalobcu, že k vyjadreniam tvrdeným na jeho osobu zo strany kolegov sa nemal možnosť vyjadriť. Z obsahu spisu nevyplývajú žiadne skutočnosti, z ktorých by bolo možné usúdiť, že súd prvej inštancie porušil zákonný rámec procesných ustanovení ukladajúcich mu povinnosť umožniť stranám (a teda aj žalobcovi) vyjadriť sa k prednesom a návrhom protistrany, predkladať vlastné návrhy, podávať vlastné vyjadrenia a prípadne tiež klásť svedkom otázky. Bolo preto len vecou žalobcu, ako tento súdom poskytnutý priestor na realizáciu svojich procesných práv využije. V možnosti vyjadriť sa k všetkému, čo vyšlo počas konania najavo, mu však zo strany súdu prvej inštancie (za)bránené nebolo.

49. Ako nedôvodnú odvolací súd vyhodnotil napokon aj nespokojnosť žalobcu so záverom súdu, ktorým vyhodnotil, že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu umiestnil na iné svoje pracovisko. Súd prvej inštancie tento svoj záver nezaložil len na tom, že pri neplatnom skončení pracovného pomeru zamestnanec pokračuje v plnení pracovných povinností podľa platnej pracovnej zmluvy (ako to v odvolaní zavádzajúco zužuje žalobca), zohľadnil a ako opodstatnenú vyhodnotil aj

procesnú obranu žalovaného spočívajúcu v obavách z návratu žalobcu pre jeho správanie sa na jednom z jeho pracovísk (I. internej klinike), keď medzičasom v dôsledku medializácie a bežnej komunikácie medzi zamestnancami je možná obava z návratu žalobcu aj na iných jeho pracoviskách. Výhrady žalovaného voči ďalšiemu zamestnávaniu žalobcu teda spočívali predovšetkým v strate dôvery voči osobe žalobcu pre obavy z jeho správania. Ak konanie žalobcu smerovalo k strate vzájomnej dôvery, potom táto je dostatočným dôvodom pre vyhovenie návrhu, že od žalovaného ako zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu ďalej zamestnával na ktoromkoľvek (svojom) pracovisku. Výhrady žalovaného voči ďalšiemu zamestnávaniu žalobcu vzhľadom na individuálne okolnosti daného prípadu a všetky skutočnosti, ktoré vyšli počas konania najavo považuje aj odvolací súd za opodstatnené a súd prvej inštancie sa s nimi dostatočne vysporiadal. Námietky žalobcu neboli spôsobilé spochybniť závery súdu o tom, že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu ďalej zamestnával.

50. V odôvodnení rozhodnutia prvoinštančného súdu nemá oporu ani tvrdenie žalobcu, že súd riadne a vyčerpávajúco neodôvodnil svoje rozhodnutie. Napadnuté rozhodnutie nedostatkom riadneho odôvodnenia netrpí. Rozsudok súdu v tejto žalobcom napadnutej časti zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle . Prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia totiž uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán v prejednávanom spore, výsledky vykonaného dokazovania a dostatočne zrozumiteľným a určitým spôsobom uviedol úvahy, ako dospel k svojim záverom, a to s poukazom na zistený skutkový stav a právne predpisy, ktoré aplikoval. Z odôvodnenia rozsudku je zrejmé z akých právnych úvah vychádzal, zhodnotiac pritom žalobné námietky, argumentáciu žalobcu i žalovaného v priebehu sporu, rešpektujúc klauzuly určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie, a preto jeho závery vyslovené v danej veci nemožno podľa názoru odvolacieho súdu kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

51. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd v súlade s ust. , 2 ako vecne správny potvrdil rozsudok aj v žalobcom napadnutom II. výroku.

52. Žalovaný odvolaním napadol tiež výrok III. rozsudku, ktorým súd nárok na náhradu mzdy vylúčil na samostatné konanie a dožadoval sa, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III. zmenil tak, že žalobu na náhradu mzdy zamieta.

53. Podľa odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

54. Odvolanie ako jediný riadny opravný prostriedok je v zásade prípustné proti všetkým rozsudkom súdu prvej inštancie. Odvolanie proti rozsudku nie je prípustné len vtedy, keď to zákon vylučuje. Zákon vylučuje odvolanie v prípadoch podľa , ako aj v prípade vzdania sa odvolania podľa . Významná koncepčná zmena oproti predchádzajúcej úprave v Občianskom súdnom poriadku sa však týka prípustnosti odvolania voči uzneseniam súdu prvej inštancie, kde je prípustné odvolanie len vtedy, keď to zákon pripúšťa. Formou taxatívneho výpočtu v ust. vymedzil zákonodarca okruh uznesení, voči ktorým je prípustné odvolanie. Proti akémukoľvek inému uzneseniu, neuvedenému vo výpočte ust. , odvolanie preto prípustné nie je.

55. O vylúčení veci na samostatné konanie rozhoduje súd uznesením ( ). V zmysle vyššie uvedeného je odvolanie voči uzneseniu prípustné len vtedy, ak to zákon výslovne pripúšťa. Vzhľadom na uvedené, keďže odvolaním (tiež) napadnutý III. výrok rozsudku je rozhodnutím, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (nie je uvedené vo výpočte ust. ), odvolaciemu súdu neostávalo iné (a to aj napriek nesprávnemu poučeniu o prípustnosti odvolania zo strany prvoinštančného súdu), odvolanie žalovaného postupom podľa ust. voči tomuto (III.) výroku odmietnuť.

56. Už len pre úplnosť odvolací súd dodáva, že súd na postup, ktorým si napadnutým III. výrokom vymienil rozhodnúť o trovách celého konania v samostatnom konaní (v ktorom sa rozhodne o všetkých uplatnených procesných nárokoch) oprávňovalo ust. .

57. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa 396 ods. 1 v spojení s . Žalobca so svojim odvolaním v odvolacom konaní úspešný nebol, rovnako ako ani žalovaný

so svojim. Keďže uvedené predstavuje rovnaký pomer úspechu/neúspechu žalobcu a žalovaného v odvolacom konaní, odvolací súd rozhodol podľa tak, že žiadnej zo strán nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

58. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 ( posledná veta ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, 2 ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, 2 ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).