Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_27Co-67-2025.pdf
PDF · 124.14 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
NM-7C/105/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a členiek senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcov: 1/ A. A., B., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XXXX, C. D., 2/ B. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XXXX, C. D., oboch zastúpených: E. F. G., bytom C. XXX/X, D. D., proti žalovaným: 1/ F. H. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XXXX, C. D., 2/ F. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XXXX, C. D., oboch zastúpených: JUDr. Radovanom Ulehlom, advokátom, so sídlom Winterova 62, Piešťany, 3/ I. A., nar. XX.XX.XXXX, A. XXXX, C. D., zastúpenej kolíznym opatrovníkom: Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Nové Mesto nad Váhom, Hviezdoslavova 40, Nové Mesto nad Váhom, o neplatnosť právneho úkonu a určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 2. apríla 2025, č. k. NM-7C/105/2017-201, takto
r o z h o d o l :
Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej - zamietajúcej časti (výrok II.) a v súvisiacej časti o trovách konania (výrok III.) p o t v r d z u j e .
Žalovaným voči žalobcom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozhodnutím súd prvej inštancie výrokom I. zastavil konanie v časti, ktorá sa týka určenia neplatnosti Dohody o vyporiadaní BSM uzavretej medzi žalobcom 1/ a žalovanou 1/ zo dňa 30.06.2016 a Dohody o pristúpení žalobcu 2/ k záväzku vo výške 44.000,- eur zo dňa 30.06.2016, výrokom II. v zostávajúcej časti žalobu zamietol a v konečnom dôsledku o náhrade trov konania medzi stranami sporu rozhodol výrokom III. tak, že žalovaní majú nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobcovia sa domáhali určenia neplatnosti právneho úkonu uzavretého medzi stranami sporu dňa 30.06.2016, a to Darovacej zmluvy o prevode vlastníckeho práva a Dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov urobených jedným právnym úkonom a zároveň určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Žalobu odôvodnili tým, že žalobca 1/ a žalovaná 2/ boli manželia, ich manželstvo bolo právoplatne rozvedené dňa 26.11.2012 rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k. 4P/225/2012-49. Žalovaná podala dňa 04.022015 žalobu o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej ako „BSM“), ktoré konanie bolo vedené pod sp. zn. 4C/64/2015, súčasne bolo vedené konanie o vrátenie daru, ktorú žalobu podal žalobca 2/ proti žalovanej 1/, predmetom ktorej bolo darovanie podielu 1/2
k nehnuteľnosti CKN parc. č. XXXXX/X - záhrady o výmere 452 m2, parc. č. XXXXX/X - zast. plochy a nádvoria o výmere 413 m2, evidované na LV č. XXXX pre kat. úz. C. D., vedené pod sp. zn. 10C/101/2015. V konaní o vrátenie daru bol žalobcom súčasný žalobca 2/, pričom žalobcu 1/ do uvedeného konania pripustili procesným uznesením. Právny úkon darovania a Dohody o vyporiadaní BSM zo strany žalobcu 1/ nebol urobený slobodne a vážne, nakoľko tento nemohol ani len predpokladať, že ihneď po ukončení pojednávania bude musieť ísť tento právny úkon podpísať k notárovi alebo na matriku, a to pod hrozbou zmluvnej pokuty 10.000,- eur, čo mu oznámil sudca, ktorého autoritu rešpektoval, aby sa plateniu tejto finančnej sankcie vyhol. Žalobca 1/ bol v tiesni a bez adekvátnej právnej pomoci, nakoľko mal žalovanú 1/ vyporiadať z BSM, ktorého výšku si nestihol prepočítať a overiť, ktorá mu bola oznámená na pojednávaní súdu. Žalobcovia majú na veci naliehavý právny záujem, nakoľko sa má odstrániť spornosť, ktorá mala za následok prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Úkon darovacej zmluvy o prevode vlastníckeho práva je neplatný, pretože ho súd neschválil, v čase jeho schvaľovania na pojednávaní súdu dňa 30.06.2016 ešte neexistoval a bol urobený po jeho schválení, ku ktorému došlo bez právoplatného ustanovenia kolízneho opatrovníka deťom - žalovaným 2/ a 3/. Neplatnosť právneho úkonu v časti pristúpenia žalobcu 2/ k dlhu žalobcu 1/ odôvodnil tým, že žalobca 2/ žiadnu takúto skutočnú vôľu nikdy neprejavil a vzhľadom na svoje majetkové pomery by takáto vôľa nebola realizovateľná.
3. Úrad práve, sociálnych vecí a rodiny Nové Mesto nad Váhom v postavení zástupcu uviedol, že schválenie právneho úkonu nadobudnutia majetku maloletými deťmi (v tom čase žalovanými 2/ a 3/) bol v ich záujme. Účastníci konania sa vzdali práva podať opravný prostriedok voči rozhodnutiu súdu. Žalovaná 1/ uviedla, že žaloba je vymyslená a nezakladá sa na pravde. Zmluva o prevode vlastníckeho práva a vyporiadania BSM je platná, podpísaná u notára, čo je dôkazom slobodného a vážneho prejavu vôle žalobcov. Súd už tento právny úkon preskúmal a rozhodol o jeho platnosti vo veci vedenej na súde pod sp. zn. 10C/138/2016. Žalobcovia identickú neplatnosť tak namietajú už druhýkrát.
4. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu uvedenom v bode 5/ odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a posúdiac jeho výsledky primárne podľa § 230 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) konanie zastavil v časti určenia neplatnosti Dohody o vyporiadaní BSM uzavretej medzi žalobcom 1/ a žalovanou 1/ zo dňa 30.06.2016 a Dohody o pristúpení žalobcu 2/ k záväzku vo výške 44.000,- eur zo dňa 30.06.2016, z dôvodu zistenia prekážky právoplatne skončenej veci v konaní Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 10C/138/2016, rozhodnutie v ktorom nadobudlo v tejto časti právoplatnosť dňom 09.07.2019. Predmetom posudzovania tak zostala platnosť Darovacej zmluvy o prevode vlastníckeho práva zo dňa 30.06.2016 a určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam evidovaným na LV č. XXXX pre kat. úz. C. D., reg. CKN parc. č. XXXXX/X - záhrady o výmere 452 m2, parc. č. XXXXX/X - zast. plochy a nádvoria o výmere 413 m2, v ktorej časti vo svetle ust. § 34, § 37 ods. 1, 2 a 3, § 38 ods. 1 a 2, § 630, § 628 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby a preto ju zamietol. Pri rozhodovaní vychádzal z tvrdení a dôkazov predložených stranami sporu, ako i z pripojeného spisového materiálu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 10C/101/2015. Konštatoval, že vôľa smerujúca k vykonaniu platného právneho úkonu musí byť slobodná a vážna a navonok musí byť prejavená určito a zrozumiteľne, pokiaľ právny úkon napĺňa niektorú z vád vôle alebo jej prejavu, je absolútne neplatný. Absolútna neplatnosť pôsobí priamo (automaticky) zo zákona (ex lege), od počiatku (ex tunc) a bez ohľadu, či sa tejto neplatnosti niekto dovolá. Z tohto dôvodu právne účinky takéhoto právneho úkonu ani nevzniknú - teda nedôjde k vzniku, zmene ani zániku práv a povinností, ktoré s nimi zákon spája. Platnosť či neplatnosť právneho úkonu možno posudzovať len so zreteľom na okolnosti, ktoré existovali v čase jeho urobenia, dodatočné okolnosti nemajú vplyv na jeho platnosť čo znamená, že skutočnosti, ktoré nastali po vzniku právneho úkonu, nemôžu mať za následok dodatočnú neplatnosť právneho úkonu (a naopak). V prípade, ak je na neplatný právny úkon viazaný iný, akcesorický (vedľajší) právny úkon, týka sa absolútna neplatnosť súčasne aj tohto úkonu. Keďže absolútna neplatnosť vzniká zo zákona, nie správaním účastníka, nemôže byť odvrátená ani s poukazom na dobré mravy (§ 3 ods. 1). Absolútnej neplatnosti právneho úkonu sa môže úspešne dovolať každá osoba, ktorá má na tom právny záujem, pričom môže ísť aj o tretiu osobu, ktorej hmotnoprávne postavenie (majetkové právo) je týmto právnym úkonom dotknuté. Súd prihliada na absolútnu neplatnosť z úradnej povinnosti v prípade, ak skutočnosti, ktoré sú spojené s absolútnou neplatnosťou právneho úkonu, vyjdú v konaní najavo. Platná právna úprava neustanovuje
žiadnu lehotu, v ktorej je potrebné prihliadať na vadu právneho úkonu, a to z dôvodu, že takýmto úkonom nevznikne žiadne právo, a teda ani právo, ktoré by sa mohlo premlčať. Absolútnu neplatnosť právneho úkonu nie je možné zhojiť ani dodatočným schválením (ratihabíciou) ani odpadnutím vady vôle alebo jeho prejavu. Je teda zrejmé, že Občiansky zákonník kogentne zakotvuje, na základe akých skutočností je možné dosiahnuť záver o neplatnosti právneho úkonu - v tomto prípade darovacej zmluvy. Žalobcovia v konaní napadli predmetnú darovaciu zmluvu tvrdiac, že túto neuzatvorili slobodne, ale naopak, pod nátlakom (súdnej autority) a za nápadne nevýhodných podmienok, ktorú tvrdenú skutočnosť však v konaní nepreukázali. V tejto súvislosti súd poukázal na konanie na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom, č. k. 10C/101/2015 žalobcov B. A. a A. A. proti žalovanej F. H. A. o vrátenie daru a na znenie výroku rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k. 10C/101/2015 - 104 zo dňa 30.06.2016, ktorým súd schválil právny úkon žalovanej 1/, ktorý urobila v mene (v tom čase) maloletých detí, žalovaného 2/ a 3/, ktorým bol prijatý dar, o. i. predmetná nehnuteľnosť zapísaná na LV č. XXXX pre obec a k.ú. C. D. a to parc registra "C" č. XXXXX/X záhrady o výmere 462 m2, parc registra "C" č. XXXXX/X zastavané plochy a nádvoria o výmere 142 m2, parc registra "C" č. XXXXX/X zastavané plochy a nádvoria o výmere 413 m2, v prospech oboch v spoluvlastníckom podiele 1/4, ktorý bol urobený v Darovacej zmluve o prevode vlastníckeho práva a dohody o vyporiadaní bezpodielového NM-7C/105/2017 6 spoluvlastníctva manželov zo dňa 30.06.2016. Rozsudok č. k. 10C/101/2015-106 nadobudol právoplatnosť dňa 24.08.2016. Strany spisovali návrh predmetnej dohody pred súdnou autoritou (na pojednávaní za účasti sudcu), pričom následne došlo k riadnemu uzavretiu tejto dohody a jej podpísaniu na notárskom úrade JUDr. Tatiany Cagalovej v Novom Meste nad Váhom, ktorá overila pravosť podpisov všetkých účastníkov zmluvy. Dohoda tak nebola uzavretá (podpísaná) na súde, ale u notára. Po opustení pojednávacej miestnosti mali žalobcovia možnosť sami zvážiť, či chcú tento právny úkon urobiť, mali možnosť poradiť sa aj so svojím zástupcom, ktorý mal právnické vzdelanie, prípadne s notárom, u ktorého dohodu podpisovali. Mali tiež možnosť oboznámiť sa s obsahom návrhu dohody. Žalobcovia podpisovali uvedenú dohodu u notára bez priameho fyzického, či psychického donútenia, pričom mali možnosť si pred podpisom dohodu prečítať. Tým, že listinu následne u notára podpísali, prejavili svoju vôľu akceptovať takýto návrh dohody. V texte samotnej zmluvy je detailne určený predmet darovania, pričom táto obsahuje explicitné vyhlásenie, že účastníci zmluvy zhodne prehlásili, že si túto zmluvu o prevode vlastníckeho práva pred jej podpisom prečítali, že bola uzavretá po vzájomnej dohode podľa ich pravej a slobodnej vôle, určito, vážne a zrozumiteľne, nie v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, na znak čoho túto riadne podpísali. Žalobcovia neboli pri uzatváraní darovacej zmluvy v tiesni, dohoda nebola uzatvorená za nevýhodných podmienok, svoje tvrdenia nepreukázali. Rovnako nie je možné posúdiť neplatnosť darovacej zmluvy ani podľa ustanovenia § 38 Občianskeho zákonníka, nakoľko súd nedisponuje dôkazom, že by niektorý z účastníkov zmluvy mal obmedzenú spôsobilosť na právnych úkonoch a ani nekonal v duševnej poruche, ktorá ju robí na tento právny úkon neschopnou. Súd opätovne poukázal na znenie rozsudku Krajského súdu Trenčín č. k. 19Co/93/2018-215 zo dňa 22.05.2019, v odôvodnení ktorého sa súd zaoberal tými istými námietkami týkajúcimi sa „slobody a vážnosti prejavu vôle“ žalobcov (tam žalovaných) pri uzatváraní predmetnej dohody, ktoré posúdil ako nedôvodné, časť ktorého odôvodnenia cituje v rozsudku. K ďalším námietkam žalobcov obsiahnutých v žalobe, že „v časti úkonu darovacia zmluva o prevode vlastníckeho práva je tento úkon neplatný, pretože ho súd neschválil, keďže v čase jeho schvaľovania na pojednávaní súdu dňa 30.06.2016 tento úkon ešte neexistoval a bol urobený po jeho schválení, ku ktorému došlo bez právoplatného ustanovenia kolízneho opatrovníka deťom - žalovaným 2/ a 3/“ súd prvej inštancie uviedol, že zo Zápisnice o pojednávaní zo dňa 30.06.2016 v konaní 10C/101/2015 je zrejmé, že sudca na pojednávaní vyhlásil uznesenie, ktorým ustanovil maloletým deťom F. A. a I. A. kolízneho opatrovníka Úrad sociálnych vecí a rodiny Nové Mesto nad Váhom. Uznesenie bolo vyhlásené, odôvodnené a bolo dané poučenie o opravnom prostriedku. Následne je v zápisnici uvedené, že sa prítomní: B. A. (ako navrhovateľ 1/), E. F. G. (zástupca navrhovateľa 1/), A. A. (navrhovateľ 2/), F. H. A. (odporkyňa), F. J. K. (právny zástupca odporkyne) vzdali práva podať odvolanie proti tomuto uzneseniu, čo potvrdili priamo v zápisnici svojimi podpismi. Preto nie je pravdivé tvrdenie, že uznesenie nenadobudlo právoplatnosť. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť jeho vyhlásením na pojednávaní dňa 30.06.2016, nakoľko sa prítomné strany vzdali práva podať opravný prostriedok, a k schváleniu právneho úkonu tak došlo až po právoplatnosti tohto uznesenia. Keďže nebola zistená žiadna skutočnosť, ktorá by reálne bola spôsobilou k záveru o absolútnej neplatnosti právneho úkonu, absentuje naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam. Žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno o prítomnosti relevantného dôvodu jeho neplatnosti v zmysle vyššie uvedených ustanovení
Občianskeho zákonníka. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s § 255 ods. 1, v spojitosti s § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku tak, že úspešným žalovaným priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.
5. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadli žalobcovia prostredníctvom svojho právneho zástupcu, smerujúc svoje odvolanie voči zamietajúcemu výroku II. a súvisiacemu výroku III. o náhrade trov konania, navrhujúc odvolaciemu súdu ich zmenu tak, že ich žalobe bude v zamietajúcom rozsahu vyhovené a žalovaní budú zaviazaní tiež nahradiť im trovy prvoinštančného, ako aj odvolacieho konania. Uplatňujúc dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP (nesprávne skutkové a právne závery, na ktorých je založené rozhodnutie), posúdiac obsah odvolania tiež v ust. § 365 ods. 1 písm. b/, príp. d/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces, existencia inej vady) v konkrétnosti namietali vady odôvodnenia rozhodnutia (tvrdia, že rozhodnutie je nesprávne a nedostatočne odôvodnené), tiež tvrdia, avšak len vo všeobecnej rovine, že súd pri rozhodovaní vychádzal jednostranne len z tvrdení žalovaných a svedeckých výpovedí, ktoré neboli správne vyhodnotené a tak prijaté závery sú v rozpore so skutočnosťou. Podľa ich názoru z dokazovania vyplynulo, že žalobcovia konali v strese a pod nátlakom, dôsledkom čoho je absolútna neplatnosť darovacej zmluvy.
6. Žalovaní nevyužili svoje právo písomne sa vyjadriť k podanému odvolaniu.
7. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana v spore (žalobcovia), v neprospech ktorých bolo rozhodnutie v napadnutých častiach vydané podľa § 359 CSP, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.
8. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutom výroku II. (žalobu zamietajúcom) a v súvisiacom výroku III. o trovách konania ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP (a contrario), keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. Rozsudok súdu prvej inštancie v jeho zostávajúcej časti (vo výroku I., ktorým bolo konanie v identifikovanej časti zastavené) nepreskúmaval, keďže v tejto časti rozhodnutie suspenzívnym účinkom odvolania dotknuté nebolo.
9. Žalobcovia sa podanou žalobou domáhali určenia neplatnosti právneho úkonu uzavretého medzi stranami sporu dňa 30.06.2016, a to Darovacej zmluvy a Dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktoré boli realizované jedným právnym úkonom tvrdiac ich absolútnu neplatnosť pre vadu slobody vôle a v nadväznosti na to tiež určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam identifikovaným v žalobe, ktoré boli tiež predmetom prevodu v rámci napádanej darovacej zmluvy.
10. Súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím výrokom I. zastavil konanie v časti o určenie neplatnosti Dohody o vyporiadaní BSM uzavretej medzi žalobcom 1/ a žalovanou 1/ zo dňa 30.06.2016 a Dohody o pristúpení žalobcu 2/ k záväzku vo výške 44.000,- eur zo dňa 30.06.2016 (pre prekážku res iudicata - § 230 CSP), výrokom II. v zostávajúcej časti žalobu zamietol (nezistil skutočnosti spôsobilé k záveru o absolútnej neplatnosti darovacej zmluvy pre tvrdené vady vôle - § 37 ods. 1, § 38 ods. 1, 2 OZ) a v konečnom dôsledku o náhrade trov konania medzi stranami sporu rozhodol výrokom III. tak, že žalovaní majú nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. Svoje rozhodnutie založil na závere o neunesení dôkazného bremena žalobcami o vadách dotknutého právneho úkonu, poukazom tiež na rozhodnutie, v rámci ktorého identické námietky proti platnosti tohto právneho úkonu už boli v inom konaní (o zaplatenie 44.000,- eur s prísl.) žalobcami vyprodukované a v ich neprospech tiež súdmi vyhodnotené (rozsudok pod sp. zn. 10C 138/2016 v spojitosti s rozsudkom KS Trenčín zo dňa 22.05.2019 č. k. 19Co 93/2018-215).
11. Odvolatelia (žalobcovia) vychádzajúc z obsahu odvolania uplatňujú dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 pod písm. b/, resp. d/, f/ a h/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces/existencia inej vady, nesprávne skutkové a právne závery na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie). V konkrétnosti ťažiskovo nesúhlasia s názorom súdu prvej inštancie o neplatnosti darovacej zmluvy pre
absenciu zistenia takých skutočností, ktoré by takýto záver odôvodňovali, tvrdia nesprávne hodnotenie dôkazov a v konečnom dôsledku aj vady odôvodnenia rozhodnutia.
12. Odvolací súd za aplikácie ust. § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu odvolací súd uvádza, že v konaní pred súdom prvej inštancie nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ CSP a samotní odvolatelia existenciu takýchto vád ani netvrdili.
13. V ďalšom sa odvolací súd zaoberal odvolacou námietkou žalobcov o nedostatočnom/nesprávnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktorá je subsumovateľná pod dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. b/, príp. d/ CSP.
14. Odôvodňovanie súdnych rozhodnutí je súčasťou práva na spravodlivý súdny proces v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 46 ods. 1 Ústavy SR, avšak len v situácii, keď z odôvodnenia rozhodnutia nemožno zistiť dôvody, pre ktoré nebolo vyhovené uplatnenému nároku, či obrannej argumentácii nemožno vylúčiť, že rozhodnutie, z ktorého nie je možné aspoň v základných rysoch zistiť, akými úvahami sa súd pri formulovaní výroku spravoval, treba považovať za nepreskúmateľné.
15. Odôvodnenie rozhodnutia v tomto prípade však tvorí rámcovo dostatočný podklad pre uskutočnenie jeho prieskumu v odvolacom konaní, spĺňajúc parametre zákonného rozhodnutia požiadavkami danými ust. § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd poukazuje na to, že aj Európsky súd pre ľudské práva pripomína, že súd v rozsudku nemusí reagovať na každý argument prednesený v súdnom konaní, vyžaduje sa, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia (či jeho časti) považovaný za významný (napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, obidva z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B), čo dopadá v plnej miere tiež na odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05), k naplneniu čoho v posudzovanej veci aj došlo.
16. Skutočnosť, že žalobcovia sa so spôsobom posúdenia nastolených otázok súdom prvej inštancie, či dôvodmi na ktorých rozhodnutie založil súd prvej inštancie subjektívne nestotožňujú a považujú ich za nesprávne, nemôže sama o sebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, či dokonca arbitrárnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie a tiež nemôže byť spôsobilá založiť odlišné rozhodnutie, ak súd prvej inštancie pri posudzovaní esenciálnych otázok vychádzal z platnej právnej úpravy. Závery súdu prvej inštancie pri posudzovaní rozhodujúcich otázok boli výsledkom procesu komplexného objektívneho vyhodnotenia skutkových okolností prejednávanej veci, ktoré v konaní vyšli najavo a ktoré v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov súd viedli k prijatiu napadnutého rozhodnutia o uplatnenom nároku.
17. Samotná polemika odvolateľov s právnymi závermi súdu prvej inštancie, či len všeobecné spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia a kritika toho, ako súd prvej inštancie pristupoval k riešeniu ťažiskovej právnej otázky, či kritika toho, že súd neriešil otázky ktoré však pre rozhodnutie o nároku nie sú rozhodujúce, významovo nie je spôsobilou narušiť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.
18. Z uvedených dôvodov tak nebolo možné konštatovať pre tvrdené vady odôvodnenia rozhodnutia naplnenie odvolacieho dôvodu uvedeného tak v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, ako ani pod písm. d/ CSP.
19. Následne odvolací súd podrobil odvolaciemu prieskumu rozhodnutie z hľadiska jeho správnosti vo svetle vecných odvolacích námietok žalobcov, teda možného naplnenia ním produkovaných odvolacích dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP (nesprávne skutkové a právne závery na ktorých je založené rozhodnutie).
20. Nesprávny skutkový záver (dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP) je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa kritérií daných ust. § 191 CSP, vychádzajúc z ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor.
21. Nesprávne právne posúdenie veci (dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP) je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).
22. Vyhodnotením rozhodujúcich skutočností, vyššie uvedené odvolacie námietky žalobcov vyhodnotil odvolací súd ako plne nedôvodné. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie sa dostatočne zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, vykonal predložené/navrhnuté dôkazy v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie, tieto vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v ust. § 191 CSP a zo správne zistených skutočností, vyvodil tiež správne právne závery na ktorých založil svoje rozhodnutie. Odvolací súd sa plne identifikuje s jeho právnym názorom o nepreukázaní takých skutočností, ktoré by boli spôsobilé k záveru o absolútnej neplatnosti dotknutej darovacej zmluvy z hľadiska podmienok uvedených v ust. § 37 ods. 1 - 3, § 38 ods. 1, 2 OZ (vady vôle) a v nadväznosti na to k záveru o danosti naliehavého právneho záujmu na žalobe v časti o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom prevodu vlastníctva v darovacej zmluve, čo viedlo správne súd prvej inštancie k zamietnutiu žaloby nad rámec nárokov vo vzťahu ku ktorým bolo konanie výrokom I. zastavené pre prekážku uvedenú v ust. § 230 CSP. Súd prvej inštancie správne vzal do úvahy všetky k vyššie posudzovaným otázkam sa vzťahujúce výsledky dokazovania, preukázané skutkové okolnosti a ich vplyv na nároky strán, vychádzajúc z nich opodstatnene žalobu zamietol a žalovaným vzhľadom na ich úplný úspech v spore, priznal plný nárok na náhradu trov konania (§ 262 ods. 1, § 255 ods. 1 CSP). Súd prvej inštancie pri posudzovaní rozhodujúcich skutočností postupoval v súlade so zákonom, rozhodol o nich poukazom na relevantné skutočnosti, s následkom nespôsobilosti odvolania k inému, ako potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa ust. § 387 ods. 1 CSP (čo do výrokov II. a III.). Súčasne sa odvolací súd stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov a v podrobnostiach naň odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP), aby nadbytočne neopakoval všetky pre strany známe fakty spolu so správnou citáciou zákonných ustanovení jednotlivých právnych predpisov.
23. Nad rámec toho, že pre rozhodnutie zásadné otázky boli dostatočne zodpovedané už súdom prvej inštancie, odvolací súd vo vzťahu k obsahu odvolania žalobcov uvádza nasledovné:
24. Predovšetkým je potrebné uviesť, že žalobcovia síce formálne tvrdia nesprávne hodnotenie dokazovania, avšak len v rovine všeobecnej, bez konkretizácie chybných zistení, či hodnotenia toho- ktorého dôkazu, ktoré podľa ich názoru by mohlo byť „v rozpore so skutočnosťou“. Obmedzili sa na úsporné tvrdenie, že podľa ich názoru z dokazovania vyplynulo, že žalobcovia konali v strese a pod nátlakom, preto je darovacia zmluva absolútne neplatná, s čím však odvolací súd súhlasiť nemôže, keďže takéto zistenia z vykonaného dokazovania nevyplynuli. Identické námietky boli dostatočne zodpovedané súdom prvej inštancie v bodoch 17/ až 20/ odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vrátane správnych teoretických východísk so zreteľom na ktoré ich správne súd prvej inštancie tiež posudzoval, na ktoré závery odvolací súd v podrobnostiach odkazuje, aby ich nadbytočne nereplikoval.
25. Za potrebné považuje odvolací súd v okolnostiach tejto veci len zdôrazniť, že otázka platnosti právneho úkonu z hľadiska „slobody a vážnosti prejavu vôle“ strán pri uzatváraní Dohody o vyporiadaní
BSM a darovacej zmluvy zo dňa 30.06.2016, predmetom ktorej darovacej zmluvy bol prevod vlastníctva k nehnuteľnostiam v nej špecifikovaným, bol v princípe (ako na to správne poukazuje tiež súd prvej inštancie) už predmetom posudzovania súdom v inom konaní, v ktorom sa súd zaoberal platnosťou dohody o vyporiadaní BSM, avšak oba úkony boli urobené súčasne (10C 138/2016 a nadväzne 19Co 93/2018), ktorého účastníkmi boli aj žalobcovia 1/, 2/ a žalovaná 1/ so záverom, že dotknutý právny úkon žalobcami tvrdenými vadami netrpí a podľa názoru odvolacieho súdu by bolo v rozpore s princípom legitímnych očakávaní, ak by v tomto konaní súd identickú otázku posúdil odlišne, na čo ani nie je v okolnostiach danej veci žiadny dôvod, keďže žiadne nové okolnosti nad rámec tých, ktoré boli predmetom posudzovania vo vyššie uvedenej veci, v tomto spore z dokazovania nevyplynuli. Judikatúra Slovenskej republiky definuje legitímne očakávania ako kategóriu právnej istoty, ktorej účelom je garancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej moci a ochrana súkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej do určitého výsledku sa spoliehali (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 16/06). V tejto rovine doktrína legitímneho očakávania pripomína zásadu, že pri rozhodovaní v skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch, má orgán verejnej moci postupovať tak, aby nevznikali neodôvodnené rozdiely a taktiež zásadu zákazu prekvapivých rozhodnutí orgánov verejnej moci, ktorým spôsobom tiež súd prvej inštancie pri posudzovaní identickej otázky správne postupoval.
26. Krajský súd Trenčín v spomínanom rozsudku pod č. k. 19Co/93/2018-215 zo dňa 22.05.2019 sa s identickými námietkami týkajúcimi sa „slobody a vážnosti prejavu vôle“ žalobcov (v uvedenom konaní v postavení žalovaných) pri uzatváraní predmetnej dohody v spojitosti s darovacou zmluvou o ktorú ide aj v tejto veci (ako na to tiež poukazuje tiež súd prvej inštancie), vysporiadal nasledovne: „To, že prejav vôle bol žalovaným 1/ a 2/ urobený, je nesporné - obaja podpísali predmetnú dohodu u notára, ktorý osvedčil ich podpisy. Sporné mohlo byť len to, či vôľa bola z ich strany slobodná a vážna. Je možné dať žalovaným za pravdu v tom, že priebeh pojednávania vo veci 10C/101/2015 z 30.06.2016, na ktorom bola spisovaná dohoda o vyporiadaní BSM (ktorej neplatnosť žalovaní v tomto konaní namietajú) by mohol byť považovaný za okolnosť, ktorá mala vplyv na tvorbu vôle zmluvných strán tejto dohody. Na druhej strane však vzhľadom na to, že vôľu nie je možné objektívne skúmať, o jej obsahu svedčí len jej vonkajšia manifestácia, teda jej prejav, ktorým konajúci subjekt urobí svoju vôľu rozpoznateľnou pre okolie (porov. rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31.05.2016 sp. zn. 5Cdo/429/2014). Právny úkon, pre ktorý zákon vyžaduje písomnú formu a ktorý je spísaný takouto formou, je potrebné v prvom rade vykladať podľa toho, čo účastníci vyjadrili v písomnom prejave vôle. Je tiež potrebné rozlišovať medzi okolnosťami, ktoré mali (vzdialený) vplyv na tvorbu vôle zmluvných strán a okolnosťami priamo určujúcimi tvorbu vôle. Postup sudcu na pojednávaní vo veci 10C/101/2015 dňa 30.06.2016 tak, ako ho popisujú žalovaní 1/ a 2/, mohli žalovaní vnímať ako určitú formu nátlaku (tu je potrebné uviesť, že ide o hypotézu - v skutočnosti nátlak nebol preukázaný; nesporné bolo len to, že dohoda resp. návrh dohody bol spisovaný na pojednávaní za účasti sudcu), avšak aj keby takýto nátlak zo strany sudcu existoval, vzhľadom k tomu, že dohoda nebola uzavretá (podpísaná) na súde, ale u notára, chýba priama príčinná súvislosť medzi týmto ( žalovanými tvrdeným) nátlakom a uzavretím dohody. Po opustení pojednávacej miestnosti mali totiž žalovaní možnosť sami (bez prítomnosti sudcu, teda bez nátlaku) zvážiť, či chcú tento právny úkon urobiť (mali možnosť poradiť sa aj so zástupcom žalovaného 2/ vo veci 10C/101/2015, ktorý mal právnicke vzdelanie, prípadne s notárom, u ktorého dohodu podpisovali) a mali tiež možnosť oboznámiť sa s obsahom návrhu dohody (a teda okrem iného aj s tým, že neobsahuje žiadnu zmluvnú pokutu). Tým, že listinu následne podpísali u notára (tam bez priameho nátlaku), prejavili svoju vôľu akceptovať takýto návrh dohody - v takomto prípade už je irelevantné, že návrh dohody bol koncipovaný za účasti sudcu na pojednávaní“. Odvolací súd dodáva, že vyššie uvedené závery sú plne aplikovateľné v okolnostiach tejto veci, s ktorými sa tiež plne stotožňuje, identicky ako si ich osvojil správne pri rozhodovaní súd prvej inštancie.
27. Vychádzajúc z vyššie uvedeného tak súd prvej inštancie správne posúdil, že žalobcovia vo vzťahu k svojim tvrdeniam o vadách vôle dotknutého právneho úkonu dôkazné bremeno neuniesli a zároveň je tak nepravdivou námietka žalobcov, že z dokazovania vyplynuli vady vôle strán dotknutého právneho úkonu.
28. Na rozdiel od mimosporového konania ovládaného vyšetrovaním princípom, v sporovom konaní, o ktoré ide aj v posudzovanej veci, platí princíp prejednací, ktorým je ovládané dokazovanie a ktorý spočíva v tom, že tvrdiť skutočnosti rozhodné pre posúdenie daného prípadu a navrhovať a predkladať
dôkazy pre tieto skutočnosti je zásadne vecou strán sporu, na ktorých spočíva hlavná zodpovednosť za zhromaždenie skutkového podkladu potrebného pre rozhodnutie vo veci samej, teda iniciatívna v tomto smere jednoznačne zaťažuje ich, z čoho vyplýva, že pokiaľ sú títo nečinní v tomto smere, skutočný stav veci ani zistený byť nemusí. Rozsah dôkazného bremena vyplýva z hmotného práva, teda z príslušnej hmotnoprávnej normy a platí, že dôkazné bremeno má ten, komu je podľa hmotného práva na prospech existencia určitej skutočnosti, a ak tak strany nekonajú, postihne tú, ktorá je povinná potrebné tvrdenie vykonať či dôkazy produkovať, nepriaznivý procesný následok v podobe v jej neprospech vydaného rozhodnutia, k naplneniu čoho došlo tiež v posudzovanej veci, keď žalobcovia neuniesli vo vzťahu k svojím tvrdeniam o absolútnej neplatnosti darovacej zmluvy dôkazné bremeno. Bolo výlučne na nich, aby v tomto smere vyvinuli kvalitatívne takú procesnú aktivitu, ktorá by bola spôsobilá k nim požadovanému výsledku, pri racionálnom zvážení existujúceho skutkového stavu, ktorý udržateľne nebol spôsobilý indikovať k odlišným záverom, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. Nebola však v konaní zistená žiadna skutočnosť, ktorá by reálne bola spôsobilou k záveru o absolútnej neplatnosti dotknutého právneho úkonu. 29. Sumárne teda žalobcami produkované odvolacie námietky neboli spôsobilé privodiť v prospech nich priaznivejšie rozhodnutie vo veci.
30. Z vyššie uvedených dôvodov, keďže dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie postupoval pri posúdení rozhodujúcich otázok správne, za súčasného zistenia o správnosti rozhodnutia tiež v časti o trovách konania medzi stranami sporu, rozhodnutie súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku II., ako aj súvisiacom výroku III. o trovách konania, ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Žalobcovia v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie neuviedli žiadne rozhodujúce skutočnosti, ktoré by boli vo výsledku spôsobilé k zmene, či zrušeniu napadnutého rozhodnutia, či s ktorými by sa nebol zaoberal a vysporiadal už súd prvej inštancie.
31. Rozhodovanie o náhrade trov konania tvorí integrálnu súčasť súdneho konania prostredníctvom ktorého sa realizuje aj základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky.
32. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
33. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
34. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
35. V danej veci v odvolacom konaní zaznamenali úspech žalovaní, preto im prináleží náhrada trov odvolacieho konania, keďže im však trovy v odvolacom konaní nevznikli, odvolací súd podľa § 396 ods. 1, 2, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP im náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
36. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).