Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_4To-52-2025.pdf
PDF · 79.26 KB
Case nature
Area
Subarea
4To/52/2025
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici na verejnom zasadnutí konanom dňa 14. augusta 2025, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Mikluša a sudcov JUDr. Petra Hunáka, PhD. a JUDr. Michaely Bucekovej, PhD., LL.M., v trestnej veci obžalovaného A. B. C., stíhaného pre prečin nebezpečného prenasledovania podľa § 360a ods. 1 písm. b), c) Trestného zákona, konajúc o odvolaní obžalovaného voči rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica, sp. zn. 7T/10/2024 z 11. 12. 2024 takto
r o z h o d o l :
Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného A. B. C. z a m i e t a .
o d ô v o d n e n i e :
Rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica, sp. zn. 7T/10/2024 zo dňa 11.12.2024 bol obžalovaný A. B. C. uznaný vinným z prečinu nebezpečného prenasledovania podľa § 360a ods. 1 písm. b), c) Trestného zákona a to za skutok, ktorého sa dopustil tak, že
od mesiaca jún 2020 do 22. 11. 2021 na rôznych miestach v Banskej Bystrici vyhľadával osobný kontakt s B. D., nar. XX. XX. XXXX a to aj štyrikrát v týždni tak, že ju sledoval počas omše v Kostole narodenia E. B. na Kalinčiakovej ulici v Banskej Bystrici, sadal si ku nej do lavice, alebo za ňu, snažil sa jej prihovoriť, sledoval ju na parkovisko pri odchode z kostola, viackrát išiel za ňou svojím vozidlom, jedenkrát sa stalo, že išiel súbežne s jej autom po rýchlostnej ceste R1 v meste Banská Bystrica smerom zo Sásovej do Radvane, pričom B. D. musela náhle zmeniť trasu jazdy, pripíjal sa k nej počas športovania na sídlisku Sásová v Banskej Bystrici a od 24. 09. 2021 do 05. 10. 2021 jej takmer denne písal SMS správy, email, snažil sa s ňou kontaktovať aj telefonicky, pričom tak koná napriek vedomosti o jej nesúhlase, nezáujme o jeho osobu a tým jej výrazne znižuje kvalitu spoločenského ako aj osobného života, obmedzuje ju, psychicky deptá, jeho správanie ju obťažuje až do takej miery, že nemôže viesť plnohodnotný spoločenský, ani súkromný život.
Za toto konanie ho okresný súd odsúdil podľa § 360a ods. 1 Trestného zákona s použitím § 36 písm. j) Trestného zákona, § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona, § 46 Trestného zákona na trest odňatia slobody v trvaní 3 mesiacov. Podľa § 51 ods. 1 Trestného zákona výkon uloženého trestu odňatia slobody mu podmienečne odložil a obžalovanému zároveň uložil probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe. Podľa § 51 ods. 2 Trestného zákona mu okresný súd určil skúšobná doba v trvaní 18 mesiacov.
Podľa § 51 ods. 3 Trestného zákona obžalovanému počas plynutia probačného dohľadu a skúšobnej doby ukladá obmedzenia spočívajúce v zákaze: vstupu na miesta, kde sa súčasne zdržiava poškodená B. D., nar. XX. XX. XXXX, najmä na ktorých bol trestný čin páchaný, kontaktu s poškodenou B. D., nar. XX. XX. XXXX v akejkoľvek forme vrátane kontaktovania prostredníctvom elektronickej komunikačnej služby alebo inými obdobnými prostriedkami.
Podľa § 51 ods. 4 Trestného zákona sa obžalovanému počas plynutia probačného dohľadu a skúšobnej doby ukladajú povinnosti spočívajúce v príkaze: nepriblížiť sa k poškodenej B. D., nar. XX. XX. XXXX na vzdialenosť menšiu ako päť metrov a nezdržiavať sa v blízkosti jej obydlia, podrobiť sa v skúšobnej dobe psychoterapii alebo sa zúčastniť na psychologickom poradenstve.
Podľa § 51 ods. 5 Trestného zákona je obžalovaný povinný strpieť nad sebou kontrolu vykonávanú probačným a mediačným úradníkom.
Uvedený rozsudok nenadobudol právoplatnosť, pretože ho svojím odvolaním v zákonom stanovenej lehote ako osoba na to oprávnená napadol obžalovaný B. C..
V následnom rozsiahlom písomne vyhotovenom odvolaní potom obžalovaný uviedol, že v prvom rade vytýkal okresnému súdu skutočnosť, že od vyhlásenia rozsudku do dňa doručenia obžalovanému uplynula lehota celkom 135 dní, čo je teda veľmi dlhá doba a nie je to správny postup okresného súdu. Ďalej okresnému súdu vytýkal, že nesprávne prevzal časti ustálenia viny a skutočnosť ohľadne SMS a doby, za ktorú sa mal teoretický kontaktovať s poškodenou, pretože na adresu poškodenej odoslal len 6 SMS, 1 e-mail a 2-krát sa ju pokúsil telefonicky kontaktovať, pričom týmto spôsobom kontaktoval poškodenú len počas piatich pracovných dní v rámci 12 dňového obdobia.
Pokiaľ znalci vypracovali na neho posudok, tak podľa jeho názoru vychádza z nepravdivých informácií, a teda závery ohľadne správania obžalovaného sú zjavne vyvodzované aj na základe vyvrátených tvrdení svedkov a nie je možné ich brať do úvahy. Svedkovia podľa obžalovaného zjavne svedčili o tom, že počas bohoslužieb sa zdržiaval pravidelne v zadnej časti kostola napravo od dverí a nebolo zdôvodnené, prečo osoba, ktorá má pocit, že ju iná osoba, ktorá stojí za ňou počas bohoslužby sleduje, prečo napriek tomu, že v danom kostole si sadne akurát do priestoru pred touto osobou, ktorá ju má sledovať.
V ďalšej časti svojho odvolania obžalovaný podrobne podrobuje kritike jednotlivé dôkazy, najmä výpovede poškodenej v súvislosti s otázkami, ktoré jej boli kladené v priebehu prípravného konania. V ďalšej časti odvolania potom podrobne podrobil kritike aj argumentáciu súdu v rozsudku, kde podľa neho si sudkyňa protirečí v argumentácii ohľadne jednotlivých dôkazov, kde podrobne na stranách 10 až 13 poukazuje na to, že dôkazy neboli tak produkované, ako ich sudkyňa do odôvodnenia rozsudku uviedla.
Taktiež obžalovaný nesúhlasil ani s niektorými výpoveďami svedkov, najmä svedka B., kde polemizuje s tým, či tento svedok správne vypovedal a či sa náhodou v určitých skutočnostiach nemýlil. V tomto smere konštatoval, že je verejne známym faktorom, že cca 50 % priemerného počtu veriacich pravidelnejšie, čiže nielen raz v týždni, navštevuje bohoslužby v kostole Radvaň a preto nemôže mu byť vytýkané alebo dávané za vinu, že sa zúčastňoval bohoslužieb kostoly Radvaň 4-krát do týždňa a už vôbec z toho nemožno urobiť záver, že takto tým sledoval poškodenú. Ďalej dodal, že kostol je verejné miesto, kde sa stretávajú veriaci a väčšina veriacich chodí do a odchádza z kostola sama, takže ani pani sudkyňa nemôže obviňovať jeho z toho, že by v tomto smere robil niečo nezákonné. Sama poškodená mala vedomosť o tom, kadiaľ chodí. Ďalej naviac podrobil kritike aj skutočnosť ohľadne stretávania sa pri behávaní k lokalite časti mesta v Sásovej, kde uvádzal, že sama poškodená mala vedomosť o tom, kadiaľ on chodí behávať a že sa tam môžu teoreticky aj stretnúť. V tomto smere je preto tiež záver prvostupňového súdu nesprávny.
V konečnom dôsledku je toho názoru, že sudkyňa mala k celému prípadu až nadmernú citovú väzbu, čo logicky komunikuje nežiaduci vplyv na objektívne rozhodnutie, sudkyňa nebrala do úvahy preukázané skutočnosti a dôkazný materiál, ktorý nesedel a urobila tak v prospech údajného prenasledovania.
V konečnom dôsledku preto uviedol, že dôvody odvolania spočívajú v tom, že okresný súd v odôvodnení rozsudku uviedol zjavné nesprávnosti, taktiež nesprávny je výrok o vine a výške trestu, je toho názoru, že boli produkované značné pochybnosti, ktoré mali byť riešené tým, že tieto pochybnosti budú vyhodnotené v jeho prospech.
Z uvedeného dôvodu má za to, že samotný rozsudok bol vydaný v rozpore so zákonom, skutkový stav nebol spoľahlivo preukázaný a preto navrhol, aby bol napadnutý rozsudok zrušený a vec bola vrátená súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie.
V dôsledku podaného odvolania potom krajský súd vo veci nariadil verejné zasadnutie, na ktoré verejné zasadnutie sa riadne a včas dostavil obžalovaný A. C., ako aj krajská prokurátorka.
V konečných návrhoch potom krajská prokurátorka uviedla, že odvolanie obžalovaného navrhuje zamietnuť ako nedôvodné, pretože bolo vykonané v prípravnom konaní, aj na hlavnom pojednávaní rozsiahle dokazovanie, z ktorého vyplýva jednoznačne, aj podľa názoru prokuratúry, že je obžalovaný vinný, trest bol uložený zákonný a preto navrhuje odvolanie zamietnuť.
Sám obžalovaný v konečnom návrhu uviedol, že nesúhlasí s rozsudkom okresného súdu, v celom rozsahu sa pridržiava svojich písomných dôvodov rozsiahleho odvolania, ktoré bolo zreferované a preto navrhuje, aby krajský súd tento rozsudok zrušil najmä v otázke preukázania jeho viny a vrátil vec okresnému súdu, prípadne, aby rozhodol sám o tom, že nie je vinný z trestnej činnosti.
Na podklade podaného odvolania potom Krajský súd v Banskej Bystrici v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov napadnutého rozsudku a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného A. B. C. nie je dôvodné.
Odvolací súd po splnení prieskumnej povinnosti zistil, že súd prvého stupňa vykonal na hlavnom pojednávaní ako aj na všetkých ostatných pojednávaniach dostupné a potrebné dôkazy na objasnenie skutkového stavu, tak aby mu umožnili spravodlivé rozhodnutie v súlade s ustanovením § 2 ods. 10 Tr. por. a tieto dôkazy aj správne vyhodnotil jednotlivo, aj v ich súhrne tak, ako mu to ukladá ustanovenie § 2 ods. 12 Tr. por.
Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne a v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por. uviedol všetky skutočnosti, ktoré vzal za preukázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, ako aj existenciu ktorých skutočností pokladal so zreteľom na výsledky vykonaného dokazovania za vylúčené alebo pochybné a taktiež podrobne rozviedol, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov najmä tých, ktoré si vzájomne odporovali.
Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu je zrejmé, ako sa tento súd vysporiadal s obhajobou obžalovaného, prečo neuveril jeho obrane, že stretnutia s poškodenou boli len náhodné, že sa nejednalo o žiadnu protiprávnu činnosť a že teda nemal byť uznaný za vinného zo spáchania trestnej činnosti.
Na tomto mieste musí aj krajský súd konštatovať, že tvrdenia obžalovaného uvádzané v priebehu celého konania, ako aj následne potom v dôvodoch odvolania nie sú takého rázu, aby mohli zásadným spôsobom vyvrátiť tvrdenia poškodenej o tom, že bola zo strany obžalovaného prenasledovaná. Krajský súd v Banskej Bystrici preto taktiež v zhode s tým, ako to urobil okresný súd, nemá pochybnosti o správnosti skutkových zistení, ktoré sú uvedené vo výroku napadnutého rozsudku, pretože aj podľa názoru súdu zodpovedajú výsledkom vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní a aj krajský súd je toho názoru, že je týmito dôkazmi jednoznačne a nepochybne preukázaná vina obžalovaného v zmysle podanej obžaloby.
Za takýchto okolností zákonu potom zodpovedá aj trest, ktorý obžalovanému bol prvostupňovým súdom za takto uznanú vinu uložený, podľa názoru krajského súdu ide skôr o symbolický trest, ktorý však spočíva najmä v tom, aby bolo obžalovanému zakázané obťažovať poškodenú, stretávať sa s ňou, prípadne sa k nej približovať.
Vzhľadom k tomu, že na skutkové zistenia, ako aj na právne posúdenie konania obžalovaného sa podrobne a dostatočne presvedčivo poukazuje v odôvodnení napadnutého rozsudku, odvolací súd nemá o týchto záveroch prvostupňového súdu žiadne pochybnosti a preto si jeho úvahy v celom rozsahu osvojuje a v podrobnostiach na ne odkazuje. Ďalej poukazuje krajský súd na to, že nie je povinnosťou súdu odôvodňovať rozhodnutie tak, že je potrebné sa vysporiadať s každým argumentom odvolateľa, pretože aj podľa rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Helle vs Fínsko z 19. decembra 1998 sa odvolací súd pri potvrdení prvostupňového rozhodnutia, teda zamietnutí odvolania, v princípe
môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia súdu nižšieho stupňa. Pričom aj podľa doterajšej judikatúry Ústavného súdu z citovaných článkov ústavy a dohovoru nemožno vyvodzovať, že dôvody uvedené súdom sa musia zaoberať každý zvlášť bodom, ktorý z účastníkov konania môže považovať za základný pre svoju argumentáciu. Z uvedeného dôvodu preto ani krajský súd podrobne nebude reagovať na argumentáciu obžalovaného uvedenú v jeho odvolaní, keďže s touto argumentáciou, ktorú obžalovaný prezentoval už aj v prípravnom konaní a aj v konaní pred súdom sa dostatočne podrobne a presvedčivo vysporiadal v odôvodnení svojho prvostupňového rozsudku okresný súd, s ktorého obsahom, tak ako je to vyššie uvedené, sa krajský súd v celom rozsahu stotožnil.
Naviac k odvolacím námietkam obžalovaného musí krajský súd uviesť aj to, že obžalovaný nebol prvýkrát stíhaný za svoje protiprávne konanie vo vzťahu k poškodenej, už aj v predchádzajúcom období, teda pred obdobím, ktoré je uvedené v obžalobe, sa mal voči poškodenej protiprávneho konania dopúšťať, chodil za ňou, ale toto konanie bolo zastavené, takže nebol za toto potrestaný, teda sa nejedná v jeho prípade o ojedinelý a prvý prípad vo vzťahu k poškodenej.
Keďže potom krajský súd nedospel k záveru, že existujú v odvolaní obžalovaného relevantné argumenty, ktoré by mohli spôsobiť zmenu prvostupňového rozhodnutia, musel toto jeho odvolanie ako nedôvodné postupom podľa § 319 Trestného poriadku zamietnuť.
Z uvedených dôvodov preto krajský súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto uznesenia.
Toto svoje rozhodnutie prijal krajský súd jednohlasne pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.