Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

BA-8Sa/1/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave, sudcom: Mgr. Jurajom Markom, v právnej veci žalobcu: A. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. X, XXX XX C., proti žalovanému: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, odbor pomoci v hmotnej núdzi a štátnych sociálnych dávok, so sídlom Špitálska 8, 812 67 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. D./E.-XXXX F. zo dňa 26.11.2020, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd v Bratislave správnu žalobu zamieta. II. Správny súd v Bratislave žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Priebeh administratívneho konania

1. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava (ďalej ako „prvostupňový orgán“) svojim rozhodnutím č. C._C./E.-XX zo dňa 19.10.2020 (ďalej ako „prvostupňové rozhodnutie“), uložil žalobcovi povinnosť vrátiť náhradné výživné pre oprávnenú osobu A. A. v celkovej sume 800,- EUR, vyplatené za obdobie od 01.01. do 31.08.2020 v jednotlivých sumách 100,- EUR mesačne, a to na základe ustanovenia o náhradnom výživnom a o zmene a doplnení o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení nálezu Ústavného súdu SR č. v znení neskorších predpisov (ďalej ako „“).

2. Prvostupňový orgán svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobcovi bolo dňa 08.09.2020 dodatočne uhradené výživné zo strany povinnej osoby v sume 1.550,- EUR, na základe čoho vznikla žalobcovi povinnosť vrátiť preddavkovo poskytnuté náhradné výživné, a to vo výške od vzniku nároku na náhradné výživné, najviac do výšky, v ktorej bolo výživné dodatočne uhradené (§ 10a ods. 1 a 2 zákona o náhradnom výživnom).

3. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca včas odvolanie, ktoré Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, odbor pomoci v hmotnej núdzi a štátnych sociálnych dávok, ako žalovaný v tejto veci, svojim rozhodnutím č. D./E.-XXXX F. zo dňa 26.11.2020 (ďalej ako „napadnuté rozhodnutie“) zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

II.

Žaloba

4. Žalobou zo dňa 31.12.2020, doručenou súdu 04.01.2021, sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého, ako aj prvostupňového rozhodnutia žalovaného (spolu ďalej ako „napadnuté rozhodnutia“), pričom ako

dôvody nezákonnosti tohto rozhodnutia uvádza nedostatočné zistenie skutkového stavu a nesprávne právne posúdenie veci.

5. Tieto dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia žalobca vidí v tom, že žalovaný pri svojom rozhodovaní zohľadnil len jedinú skutočnosť založenú na oznámení žalobcu, že v septembri 2020 povinná osoba zaplatila sumu 1.550,- EUR. Z napadnutých rozhodnutí je podľa žalobcu zrejmé, že žalobcovi bola uložená povinnosť vrátiť celé náhradné výživné, ktoré jej bolo zaplatené za obdobie od 01.01.2020 do 31.08.2020, spolu vo výške 800,- EUR, pričom sa správne orgány pri rozhodovaní nemali vôbec zaoberať kľúčovou otázkou klasifikovania vyššie uvedenej platby výživného v spojitosti s uložením povinnosti vrátiť náhradné výživné. Z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí správnych orgánov nemá byť zrejmé, z akého dôvodu považovali platbu povinnej osoby za bežné výživné, a nie za výživné zročné, a teda sa nevysporiadali s otázkou na aké časové obdobie vzniku dlžného výživného sa vzťahuje platba povinnej osoby.

6. Vychádzajúc z judikatúry je žalobca presvedčený o tom, že platbu výživného nemožno automaticky zohľadňovať, a teda zarátavať na obdobie, ktoré si správny orgán sám vyberie, resp. určí zo svojej moci, ale je potrebné sa vysporiadať s otázkou, za aké obdobie v skutočnosti povinná osoba výživné zaplatila z hľadiska hmotného práva.

7. Žalobca ďalej poukazuje na skutočnosť, že otec maloletého zaplatil sumu 1.550,- EUR bezprostredne pred začiatkom hlavného pojednávania v trestnej veci, z čoho má vyplývať, že táto platba bola zaplatená titulom dlžného (zročného) výživného, za obdobie vymedzené trestným rozkazom, od júla 2019 do apríla 2020. Aj za situácie, kedy by nebolo jasné, za aké obdobie bolo výživné uhradené, je podľa názoru žalobcu potrebné vychádzať z praxe aplikovanej v trestnom konaní, a teda z domnienky, že sa platbou vždy uhrádza najstarší dlh na výživnom.

8. Na základe uvedených skutočností žalobca navrhol napadnuté rozhodnutia zrušiť, pričom obsahom žaloby bola aj žiadosť na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov a odkladného účinku žalobe.

III.

Konanie pred správnym súdom

9. Na základe výzvy správneho súdu zo dňa 08.02.2021 žalovaný predložil súdu administratívny spis a vyjadril sa k podanej správnej žalobe v tom zmysle, že pri vydaní napadnutých rozhodnutí vychádzal z riadne zisteného skutkového stavu, ktorý je totožný so skutkovým stavom opísaným žalobcom v podanej správnej žalobe, pričom o povinnosti vrátiť poskytnuté náhradné výživné za obdobie od 01.01. do 31.08.2020 v celkovej sume 800,- EUR rozhodol v súlade s ustanovením § 10a ods. 1 zákona o náhradnom výživnom. Dôvody nezákonnosti napadnutých rozhodnutí uvedené v podanej správnej žalobe preto žalovaný považuje za neopodstatnené a navrhuje žalobu zamietnuť.

10. Žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovaného uviedol, že zotrváva na tvrdeniach uvedených v podanej správnej žalobe, a teda, že pri určení povinnosti vrátiť náhradné výživné, je potrebné zohľadniť za aké obdobie bolo výživné dodatočne uhradené, teda či sa jedná o zročné alebo bežné výživné. Na základe takéhoto výkladu príslušných ustanovení zákona o náhradnom výživnom mal teda žalovaný dospieť k záveru, že žalobca je povinný vrátiť náhradné výživné maximálne za obdobie od 01.01. do 30.04.2020 v celkovej sume 400,- EUR, keďže iba toto obdobie bolo zahrnuté v dodatočnej platbe výživného zo strany povinnej osoby. Žalobcovi ani po podanom vyjadrení žalovaného nie je známe, akým spôsobom žalovaný dospel k záveru, že dodatočne uhradené výživné sa má považovať za bežné výživné, a to predovšetkým s poukazom na neexistenciu vzťahu medzi dlžným výživným vyplývajúcim z právoplatného rozhodnutia súdu a podmienkami na posúdenie nároku na náhradné výživné.

11. Žalovaný sa následne vyjadril k vyjadreniu žalobcu v tom zmysle, že žalobca neuvádza žiadne nové skutočnosti, a preto zotrváva na svojom predchádzajúcom vyjadrení. Žalovaný namieta tvrdenie žalobcu, v zmysle ktorého platbu výživného nie je možné automaticky zarátať na obdobie, ktoré si správny orgán sám vyberie resp. určí zo svojej moci. Žalovaný poukazuje na skutočnosť, že správne orgány v tejto veci nepostupovali svojvoľne, ale v súlade s § 10a ods. 1 a 2 zákona o náhradnom výživnom, ktorý jednoznačne stanovuje, že výživné dodatočne zaplatené povinnou osobou alebo vymožené v

exekučnom konaní na vymoženie pohľadávky na výživnom sa zohľadňuje ako uhradené výživné od vzniku nároku na náhradné výživné.

12. K uvedenému vyjadreniu žalovaného sa žalobca v ďalšom konaní nevyjadril.

IV.

Relevantné právne predpisy

13. Podľa o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ak neustanovuje inak, výkon súdnictva prechádza od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna 2023 daná právomoc správnych súdov, a to: z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave.

14. Podľa , správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide o veci podľa , ak je žalobcom fyzická osoba.

15. Podľa , správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach.

16. Podľa § 10a ods. 1 zákona o peňažných príspevkoch (v znení platnom v čase vydania napadnutých rozhodnutí), ak povinná osoba dodatočne zaplatí výživné alebo ak sa v exekučnom konaní na vymoženie pohľadávky na výživnom vymôže výživné, poberateľ náhradného výživného je povinný vrátiť preddavkovo poskytnuté náhradné výživné, a to najviac do výšky, v ktorej bolo výživné zaplatené alebo vymožené. Ak súdny exekútor poukáže úradu sumu podľa osobitného predpisu, povinnosť poberateľa náhradného výživného podľa prvej vety sa považuje za splnenú, a to do výšky poukázanej sumy; v tomto prípade úrad o povinnosti vrátiť preddavkovo poskytnuté náhradné výživné nerozhodne.

17. Podľa § 10a ods. 2 zákona o peňažných príspevkoch (v znení platnom v čase vydania napadnutých rozhodnutí), výživné dodatočne zaplatené povinnou osobou alebo vymožené v exekučnom konaní na vymoženie pohľadávky na výživnom, sa zohľadňuje ako uhradené výživné od vzniku nároku na náhradné výživné.

V.

Právne posúdenie správneho súdu

18. Správny súd na úvod konštatuje, že žaloba bola pôvodne podaná na Krajský súd v Bratislave. Na základe o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov bol s účinnosťou od 01.06.2023 zriadený Správny súd v Bratislave, na ktorý prešiel z Krajského súdu v Bratislave výkon súdnictva vo všetkých veciach, v ktorých je daná právomoc správnych súdov, vrátane prejednávanej veci.

19. Správny súd v Bratislave teda ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa ust. a (ďalej len „“), preskúmal napadnuté rozhodnutia žalovanej a priebeh administratívneho konania, ktorý predchádzal ich vydaniu, vychádzajúc zo stavu existujúceho v čase právoplatnosti druhostupňového rozhodnutia ( ), neviazaný rozsahom žaloby a dôvodmi žaloby fyzickej osoby v sociálnych veciach (/ , a 2 ), bez nariadenia pojednávania za splnenia podmienok podľa ustanovenia , a dospel k záveru, že žaloba je podaná dôvodne.

20. Správny súd ako predmet sporu v tejto veci ustálil výklad § 10a ods. 1 v spojení s ods. 2 zákona o náhradnom výživnom zo strany žalovaného, ktorý mal podľa názoru žalobcu za následok nesprávne určenie povinnosti vrátiť poskytnuté náhradné výživné na základe dodatočne uhradeného výživného povinnou osobou.

21. Zatiaľ čo žalovaný postupoval podľa doslovného znenia ustanovenia § 10a ods. 1 a 2 zákona o náhradnom výživnom a určil povinnosť vrátiť náhradné výživné, od vzniku nároku na jeho poskytovanie až do dodatočnej úhrady výživného zo strany povinnej osoby, žalobca sa domáhal pri určení tejto

povinnosti zohľadnenia obdobia, za aké bolo výživné dodatočne uhradené, teda či sa jedná o zročné alebo bežné výživné.

22. Správny súd sa aj s prihliadnutím na ustálenú rozhodovaciu prax súdov SR (viď Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.03.2018, sp. zn. 7Sžsk/2/2016) nestotožnil s argumentáciou žalobcu, podľa ktorej by mal správny orgán pri určení povinnosti vrátiť poskytnuté náhradné výživné rozlišovať medzi bežným alebo zročným výživným, ktoré bolo dodatočne zaplatené. Samotný totiž v rámci úpravy vrátenia náhradného výživného pre dodatočne zaplatené výživné alebo vymožené výživné nerozlišuje poskytnuté výživné, teda či povinný v danom období oprávnenému platil výživné titulom bežného výživného alebo platil zročné výživné. Vznik povinnosti vrátiť náhradné výživné je podmienené vo všeobecnosti dodatočnou úhradou alebo vymožením výživného (bez ohľadu na to aký druh výživného mal byť uhradený).

23. V prípade vzniku povinnosti vrátiť náhradné výživné, nie je možné aplikovať ani vo všeobecnosti akceptovanú zásadu, ktorej sa domáha žalobca, že čiastočná úhrada má byť určená na splnenie dlhu najskôr splatného. Táto zásada platí v záväzkovo občianskoprávnych veciach, ale nie je možné ju aplikovať pri výživnom v zmysle zákona o rodine, čomu zodpovedá i právna úprava v ustanovení o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, ktorá sa zaoberá vymáhaním výživného exekúciou, a ktorá popiera vyššie uvedenú zásadu tak, že uprednostňuje pohľadávky bežného výživného pred zročným výživným (splatným skôr ako bolo splatné bežné výživné).

24. Správny súd sa nestotožňuje ani s tvrdením žalobcu, že by správne orgány v tejto veci postupovali svojvoľne a určovali si obdobie za ktoré započítajú uhradené výživné iba podľa svojej voľnej úvahy. Ustanovenia § 10a ods. 1 a 2 zákona o náhradnom výživnom, ktorými sú správne orgány pri rozhodovaní o povinnosti vrátiť náhradné výživné viazané, jednoznačne stanovujú, že výživné dodatočne zaplatené povinnou osobou alebo vymožené v exekučnom konaní na vymoženie pohľadávky na výživnom, sa zohľadňuje ako uhradené výživné od vzniku nároku na náhradné výživné, t.j. správne orgány všeobecne, ako aj žalovaný v tejto veci, nemajú priestor na voľnú úvahu pri určení obdobia za ktoré dodatočne uhradené výživné započítajú.

25. V odôvodneniach napadnutých rozhodnutí je pritom podľa názoru správneho súdu riadnym spôsobom opísané, akými ustanoveniami zákona sa pri vydávaní svojho rozhodnutia správne orgány riadili a taktiež spôsob a dôvod ich aplikácie.

26. Správny súd sa nestotožnil s námietkou žalobcu týkajúcej sa nedostatočne zisteného skutkového stavu, nakoľko z napadnutých rozhodnutí, ako aj z podanej správnej žaloby vyplýva, že skutkový stav a jeho zistenie ako také, nebolo medzi stranami sporné. Sporným bol v tejto veci výklad vyššie uvedených ustanovení zákona o náhradnom výživnom, keďže žalobca sa na základe svojho výkladu domáha zohľadnenia skutkových okolností, ktoré naopak žalovaný, na základe jeho výkladu zákona, nepovažoval za relevantné. Rozhodujúce skutkové okolnosti potrebné pre rozhodnutie v tejto veci však boli riadne zistené a medzi stranami neboli sporné.

27. Na základe vyššie uvedených skutočností teda správny súd nezistil žiadny relevantný dôvod, pre ktoré by malo byť rozhodnutie žalovaného zrušené, a preto žalobu ako nedôvodnú podľa zamietol.

28. Čo sa týka žiadosti žalobcu o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, správny súd uvádza, že toto konanie je oslobodené od súdnych poplatkov podľa o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, preto správny súd o žiadosti žalobcu nerozhodoval osobitným rozhodnutím.

29. Vo veci návrhu žalobcu na priznanie odkladného účinku podanej správnej žalobe správny súd konštatuje, že žalobca žiadnym spôsobom neosvedčil priamu hrozbu ním tvrdeného iného nenapraviteľného následku, závažnej ujmy či finančnej škody podľa ustanovenia . Žalobca, ktorý podáva návrh na priznanie odkladného účinku, je povinný osvedčiť relevanciu dôvodov na aplikáciu tohto procesného inštitútu – jedná sa o jeho povinnosť tvrdenia a zároveň preukázania (osvedčenia) svojich tvrdení a nie je povinnosťou a ani úlohou správneho súdu, aby

dôvody a relevantné podklady k ním vyhľadával za žalobcu. Strohé poukázanie žalobcu na hypotetické následky spojené s výkonom právoplatného rozhodnutia žalovaného bez toho, aby žalobca relevantným spôsobom preukázal aspoň potenciálnu existenciu niektorého zo zákonných dôvodov pre priznanie odkladného účinku, nepredstavuje samé o sebe zákonný dôvod na vyhovenie návrhu na nariadenie odkladného účinku podanej žalobe. Vzhľadom na to, že o žalobcovom návrhu nebolo rozhodnuté pred vydaním rozhodnutia vo veci samej, správny súd nepovažoval za účelné v tomto štádiu konania, kedy sa rozhodnutím vo veci samej konzumuje účinok samostatného rozhodnutia o odkladnom účinku, rozhodovať o priznaní odkladného účinku osobitným uznesením alebo samostatným výrokom tohto rozhodnutia.

30. O trovách konania správny súd rozhodol postupom podľa tak, že žalovanému právo na náhradu trov konania podľa ustanovenia nepriznal, keďže nevzhliadol na strane žalovaného dôvodne vynaložené trovy konania, ktorých nahradenie by bolo z pohľadu žalovaného možné od žalobcu spravodlivo požadovať. Žalobcovi, vzhľadom na jeho neúspech vo veci, podľa (a contrario) právo na priznanie náhrady trov konania nevzniklo.

Poučenie:

Doručený rozsudok je právoplatný ( ).

Kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie správneho súdu ( ). Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia správneho súdu ( ). Kasačná sťažnosť sa podáva na správnom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde ( ).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (ktorému správnemu súdu je určená, kto ju robí, ktorej veci sa týka a čo ňou sleduje, podpis) uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej ako „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) ( ).

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti ( ).

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom ( ).

Kasačná sťažnosť nie je prípustná, a) ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, b) ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, c) ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu ( ).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ si môže v konaní o kasačnej sťažnosti zvoliť na zastupovanie advokáta alebo sa obrátiť na Centrum právnej pomoci ( v spojení s ).