Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14Co-33-2021.pdf
PDF · 218.9 KB
Case nature
Area
Subarea
14Co/33/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej a členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Jána Auxta, v právnej veci žalobcu: PROEKO MK, spol. s r. o., so sídlom 965 01 Žiar nad Hronom, Jesenského 1714/69, IČO: 36 638 234, právne zast. Advokátska kancelária RASLEGAL, s. r. o., so sídlom 811 01 Bratislava. Františkánske námestie 3, IČO: 36 855 561, proti žalovanej: Z. B., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom XXX XX J. nad I., P. XXX/X, právne zast. JUDr. Eva Krchňavá, so sídlom 974 01 Banská Bystrica, Rudlovská cesta 47, o žalobe na úhradu sumy 7.642,48 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 7C/114/2009 - 528 zo dňa 19. 12. 2018, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného Žiar nad Hronom č. k 7C/114/2009 - 528 zo dňa 19. 12. 2018 m e n í tak, že žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobcovi 2.988,97 Eur spolu s 10 %- ným úrokom z omeškania z tejto sumy od 01. 10. 2010 do zaplatenia, a to všetko v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
II. Vo zvyšnej časti žalobu žalobcu z a m i e t a .
III. Žiadna zo strán sporu n e m á n á r o k na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie odvolaním napadnutým rozsudkom o žalobe žalobcu, ktorou sa domáhal zaplatenia čiastky 7.642,48 Eur s 10 % úrokom z omeškania z tejto sumy od 01. 10. 2010 do zaplatenia, rozhodol tak, že žalovanej uložil povinnosť uhradiť žalobcovi istinu vo výške 6.519,44 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 10 % zo sumy 6.519,44 Eur odo dňa 01. 10. 2010 až do zaplatenia, v lehote 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia, pod následkom výkonu rozhodnutia (výrok I.). Žalobu žalobcu vo výške uplatneného nároku na úhradu sumy 1.123,04 Eur zamietol (výrok II.). O trovách konania rozhodol tak, že žalovaná je povinná uhradiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 85 % (výrok III.). Súd prvej inštancie vo veci už rozhodol rozsudkom č. k. 7C/114/2009 - 333 zo dňa 05. 05. 2015, ktorý bol zrušený uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 14Co/252/2016 - 412 zo dňa 27. 03. 2018. Vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobcu vo výške 7.642,48 Eur a žalovanou tvrdenou výškou nároku žalobcu vo výške 7.452,50 Eur uviedol, že rozdiel medzi uplatneným nárokom žalobcom a žalovanou mal takto predstavovať 189,98 Eur, resp. 93,58 Eur. Napriek tvrdeniu zo strany žalovanej ohľadom rozdielu medzi uplatneným nárokom žalobcom podľa žaloby a názorom na správnu výšku uplatneného nároku žalovanou, mal byť zdokladovaný pokladničným dokladom č. 147. označeným ako pokladňa č. 2. Súd v tomto smere konštatuje, že obsahom spisového materiálu, resp. predložených dôkazných prostriedkov však nie je doklad označený ako pokladňa č. 2, resp. pokladničný doklad č. 147 a tvrdenie žalovanej je takto len na teoretickej rovine, nepodložené dôkazným prostriedkom. Obsahom spisového materiálu sú v danom prípade pokladničné doklady pod číslom 145, 148, 150, 149, 146, 144, 142 na č. 1. 26 - 32 spisového materiálu, pokladničné doklady pod číslom 1 až 14 na č. 1. 33 až 45 spisového
materiálu). Na viac pokiaľ sa súd v rámci dokazovania snažil odstrániť tento rozpor, právna zástupkyňa žalovanej na pojednávaní konanom dňa 17. 08. 2018 konštatovala, že sporná čiastka v tomto smere by predstavovala finančný obnos 93,58 Eur (č. 1. 451 spisového materiálu). Vo svojej záverečnej reči na pojednávaní konanom dňa 19.11.2018 konštatovala výšku spornej čiastky v sume 189,98 Eur (č. 1. 525 spisového materiálu). V tomto smere, teda v tejto časti rozporovanej výšky uplatneného nároku tvrdenia strany žalovanej, súd považoval za zmätočné. ničím nepodložené a naďalej konal s výškou uplatneného nároku titulom vydania bezdôvodného obohatenia sumou 7.642,48 Eur, ktorá výška korešponduje taktiež dôkaznými prostriedkami produkovanými žalobcom. Ďalej poukázal na to, že i keď žalovaný (správne má byť uvedený žalobca) v celom konaní nepoprel existenciu započítateľnej pohľadávky žalovanej vo výške 35.313,93 Eur, namietol skutočnosť, že jednostranným právnym úkonom a to započítaním pohľadávky, ktorú v písomnej forme doručil žalovanej dňa 30. 11. 2010 (č. 1. 144 - 145 spisového materiálu), došlo k zániku uplatnenej pohľadávky žalovanej v celkovej výške 35.313,93 Eur vzájomným započítaním existujúcich pohľadávok v čase vzniku nároku na vyplatenie zisku dosiahnutého firmou ROWEX ceny a stavby, s. r. o., za kalendárny rok 2008. Namietol skutočnosť, že v priebehu kalendárneho roku 2008 v rámci zaužívanej praxe spoločnosti ROWEX ceny a stavby, s. r. o., bol ako spoločníčke i žalovanej vyplatený záloh na zisku spoločnosti v celkovej výške 850.000,- Sk, prepočet na platnú menu vo výške 28.214,83 Eur. Konštatoval ďalej okolnosť, že tento preddavok na zisku firmy pre rok 2008 bol žalovanou použitý pre vlastné potreby a nebol vrátený do portfólia firmy. Zároveň žalobca teda túto sumu jednostranným právnym úkonom a to písomným započítaním splatných pohľadávok zo dňa 30. 11. 2010 započítal proti existujúcej pohľadávke žalovanej voči žalobcovi, ktorú tvoril nevyplatený podiel žalovanej na zisku spoločnosti pre rok 2008 vo výške 35.313,93 Eur. Zároveň žalobca započítateľnú pohľadávku započítal proti vyrovnávajúcemu podielu, ktorý by inak odporkyni prináležal ako úrok z omeškania vo výške 10 % ročne zo sumy 28.214,83 Eur za obdobie 602 kalendárnych dní, a to až do dňa, kedy na základe súdneho rozhodnutia bolo zrušené postavenie žalovanej ako spoluvlastnícky firmy žalobcu. Vo finančnom ekvivalente úrok predstavoval sumu 4.653,51 Eur. Žalobca zároveň započítal ako splatnú pohľadávku, ktorá existovala zo strany žalobcu voči žalovanej v čase započítania vo výške 757,06 Eur, ktorá mala v byť tvorená úrokom z omeškania, z istiny priznanej Rozsudkom Okresným súdom v Žiari nad Hronom žalobcovi proti žalovanej zo dňa 14. 04. 2010 v konaní 5C/253/2009 a to vo výške 757,06 Eur. Navrhovateľ zároveň subsumoval pod započítateľnú pohľadávku proti nároku žalovanej, taktiež zákonný úrok z omeškania z istiny uplatnenej v konaní 7C/114/2009, teda v prebiehajúcom konaní vo výške 10 % ročne zo sumy 7.642,48 Eur odo dňa 06. 02. 2009 až do 30. 09. 2010, v celkovom finančnom ekvivalente vo výške 1.260,49 Eur a pohľadávku vzniknutú z titulu priznania náhrady trov konania spočívajúcich v zaplatenom súdnom poplatku v konaní 5C/253/2009 zo dňa 14. 04. 2010 vo výške 565,50 Eur. Aktuálnu výšku po prevedení dokazovania započítateľnej pohľadávky proti pohľadávke žalovanej z titulu vyplatenia zisku na hospodárskom výsledku firmy pre rok 2008, teda aktualizoval na sumu 34.190,89 Eur na rozdiel od písomného podania a to započítania pohľadávky doručenej žalovanej dňa 30. 11. 2010 vo výške započítateľnej pohľadávky 35.451,38 Eur. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalovaná rozporovala pohľadávky tvoriace súčasť započítacieho prejavu žalobcu voči žalovanej vo výške 28.214,83 Eur, 4.653,51 Eur a 1.260,49 Eur. Vo vzťahu k existencii a stretu započítateľných pohľadávok podľa prejavu žalobcu voči nevyplatenému podielu na zisku žalovanej za rok 2008 po zrušení rozhodnutia odvolacím súdom doplnil súd prvej inštancie dokazovanie, pričom poukázal na to, že P.. C. W. na pojednávaní konanom dňa 19. 05. 2014 vo svojej výpovedi potvrdil, že zaužívanou praxou firmy ROWEX ceny a stavby, s. r. o., bolo pri dosiahnutí dobrých hospodárskych výsledkov vyplácanie finančných prostriedkov ako zálohových platieb na zisk firmy pre ten, ktorý rok ešte v priebehu hospodárskeho roku. Zároveň potvrdil, že zálohy na zisku boli v priebehu toho, ktorého roku podľa hospodárskej situácie firmy vyplácané všetkým trom spoločníkom firmy v súdenej veci p. W., p. B. i p. B. v rovnakej výške podľa podielu na vlastníctve firmy. Potvrdil okolnosť, že bol osobne prítomný pri realizácii výplaty zálohy na zisku firmy, taktiež žalovanej, pričom za týmto účelom boli výbery z účtu firmy realizované dňa 14. 03. 2008 vo výške 100.000,- Sk, 18. 03. 2008 vo výške 100.000,- Sk, 25. 04. 2008 vo výške 150.000,- Sk, 16. 06. 2008 vo výške 150.000,- Sk, 30. 06. 2008 vo výške 100.000,- Sk, 07. 08. 2008 vo výške 100.000,- Sk, 24. 09. 2008 vo výške 150.000,- Sk. Potvrdil ďalej skutočnosť, že všetky výbery boli následne prevedené bezhotovostným stykom na súkromné účely žalovanej a pre súkromné účely žalovanej i použité. Nakoľko po rozhodnutí Krajského súdu Banská Bystrica súd hodnotil výpoveď P.. C. W. len ako výpoveď účastníka konania, súd v tejto veci ohľadom časti započítateľnej pohľadávky voči pohľadávke žalovanej vykonal i ďalšie dokazovanie. Predovšetkým vykonal dokazovanie výpismi zo súkromných účtov samotnej žalovanej deponovaných v spoločnosti Dexia banka (č. 1. 269 - 281 spisového materiálu); Tatra banka, a. s. (č. 1. 285 - 308 spisového materiálu). Z oboznámenia sa s týmto pripojeným dôkazným materiálom vyplynula pre súd jednoznačná
indícia, že žalovaná v roku 2008 disponovala na svojich súkromných účtoch hotovosťou, ktorá v sebe jednoznačne mohla zahŕňať i vyplatené podiely na zisku formou preddavku firmy žalobcu. V tomto smere sa taktiež zhodujú dátumy, ktoré boli pertraktované vo výpovedi P.. C. W. s dátumami vyznačenými ako príchod finančných prostriedkov na súkromný účet žalovanej. Nakoľko sa jednalo o ďalšiu indíciu, pre zistenie pravdy súd vykonal dokazovanie oboznámením sa so spisom Okresného riaditeľstva PZ Zvolen, CVS: ORP-246/OK-ZV-2009, z ktorého vyplynula pre súd jednoznačne okolnosť, že samotná žalovaná vo svojej zápisnici o výsluchu svedka zo dňa 20. 04. 2009 (strana 12 spisového materiálu) potvrdila prevzatie sumy 650.000,- Sk, pričom túto sumu sama kvalifikovala ako podiel na hospodárskom zisku firmy ROWEX za rok 2008, P.. C. W. v postavení svedka vo svojej výpovedi dňa 25. 05. 2009 potvrdil predčasné vyplatenie zálohy na zisku firmy ROWEX za rok 2008 medzi iným svojej osoby vo výške 850.000,- Sk, osobe p. B., v danom prípade žalovanej vo výške 850.000,- Sk. Zhodnú skutočnosť konštatoval v postavení svedka i T.. M. B. vo svojej výpovedi dňa 25. 05. 2009, potvrdil skutočnosť, že zálohová platba podielu na zisku pre rok 2008 bola vyplatená ako svedkovi W. vo výške 850.000 Sk, tak i svedkyni B. vo výške 850.000,- Sk (č. 1. 25 spisového materiálu). Súd v ďalšom vykonal dokazovanie i oboznámením sa s pripojeným písomným dôkazným materiálom a to „Návrhom na uzavretie dohody o mimosúdnym urovnaní zo dňa 197.2010“ (č. 1. 165 spisového materiálu), z ktorého bez akýchkoľvek pochybnutí vyplynula okolnosť, že v rámci mimosúdneho urovnania medzi žalovanou a spoločnosťou RASLEGAL, s. r. o., samotný právny zástupca žalovanej, že za účtovný rok 2008 bol bez podpísania akýchkoľvek dokladov jeho klientke žalovanej, vyplatený finančný obnos 850.000,- Sk. V danom prípade je teda nutné podotknúť, že sumu identickú vo svojej výške, teda vo výške 850.000,- Sk aj jej účele, teda ako preddavok na zisk firmy ROWEX ceny a stavby za rok 2008 potvrdili nezávisle od seba, v postavení svedkov obaja konatelia firmy v rámci podnetu pre trestné stíhanie, vo výške 650.000,- Sk samotná žalovaná a v identickej výške 850.000,- Sk i splnomocnený právny zástupca samotnej žalovanej v rámci návrhu na uzavretie dohody a mimosúdne urovnanie. Z takto zisteného žalovanej v rámci návrhu na uzavretie dohody a mimosúdne urovnanie. Z takto zisteného skutkového stavu mal súd preukázané jednoznačne, bez akýchkoľvek pochybností, že žalovaná skutočne prevzala finančný obnos 850.000,- Sk, v platnej mene vo výške 28.214,83 Eur, ako záloh na zisku firmy ROWEX ceny a stavby, s. r. o., pre rok 2008. V tejto časti teda započítací prejav žalobcu voči žalovanej kvalifikoval ako dôvodný. Pohľadávka vo výške 28.214,83 Eur sa stretla s pohľadávkou žalovanej z titulu vyrovnávajúceho podielu vo výške 35.313,93 Eur, dňa 01. 10. 2010, kedy boli prvýkrát obe pohľadávky splatné. Pohľadávka žalobcu zanikla v celosti, proti pohľadávke žalovanej, zostatok pohľadávky žalovanej po zápočte, predstavoval finančný obnos 7.099,10 Eur. S úhradou sumy 28.214,83 Eur bola žalovaná v omeškaní odo dňa 06. 02. 2009, teda od zániku funkcie konateľky a spoločníčky spoločnosti ROWEX až do dňa stretu pohľadávky a jej zániku. K zániku pohľadávky došlo dňa 01. 10. 2010. Za obdobie od 06. 02. 2009 až do zámku pohľadávky ku dňu 01. 10. 2010 v trvaní 603 dní, vznikol teda samotnému žalobcovi nárok na plnenie úroku z omeškania vo výške zákonného úročenia v zmysle § 517 Občianskeho zákonníka, v náväznosti na Nariadenie vlády SR 87/95 Zb. vo výške 10 % z dlžnej sumy ročne. Úročenie za hore uvedené obdobie teda predstavuje sumu vo výške 4.653,51 Eur. Pohľadávka žalobcu vo výške 28.214,83 Eur + úročenie z istiny vo výške 4.653,51 Eur sa stretla s pohľadávkou žalovanej ku dňu 01. 10. 2010. Zostatok pohľadávky žalovanej po zápočte oboch pohľadávok predstavuje sumu 2.445,59 Eur. Vo vzťahu k započítaniu pohľadávky žalobcu vo výške 757,06 Eur a 565,50 Eur uviedol, že suma 757,06 Eur bol úrok z omeškania z istiny 7.074,39 Eur, priznanej žalobcovi proti žalovanej rozhodnutím Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 5C/253/2009 vo výške 9 % ročne za 434 dní omeškania; suma 565,50 Eur predstavovala trovy konania spočívajúce v zaplatenom súdnom poplatku žalobcom, priznané žalobcovi rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom v konaní 5C/253/2009. Nakoľko tieto pohľadávky neboli vymáhané v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Žiar nad Hronom sp. zn. 6Er/208/2011, Ex/23/2011, na Exekútorskom úrade JUDr. Tomáša Peltznera, súd ich kvalifikoval ako započítania schopné v rámci prejavu žalobcu. Čo sa týka sumy vo výške 1.260,49 Eur uvedenej v započítajúcom prejave žalobcu voči pohľadávke žalovanej, túto súd vyhodnotil ako nezapočítania schopnú z dôvodu okolnosti, že sa jednalo o finančné plnenie a pohľadávku kvalifikovanú ako zákonný úrok z omeškania zo sumy 7.642,48 Eur, ako vydania bezdôvodného obohatenia, ktorá je predmetom prebiehajúceho konania v zmysle hore uvedenej citovanej zákonnej úpravy, nakoľko príslušenstvo pohľadávky požíva osud samotného nároku, tento nárok doposiaľ nebol právoplatne žalobcovi priznaný a preto uplatnený nárok nespĺňa zákonnú dikciu započítania schopnej pohľadávky. Po takto prevedenom dokazovaní súd kvalifikoval právny úkon započítania žalobcu a prejav vôle v tomto smere písomným podaním doručeným odporkyni dňa 30. 11. 2010 (č. 1. 144 - 145 spisového materiálu) za adekvátny proti pohľadávke nevyplateného vyrovnávacieho podielu na zisku za rok 2018 vo výške 34 % a finančnom ekvivalente 35.313,93 Eur za dôvodný vo výške 34.190,89 Eur. Rozdiel medzi kompenzačnou námietkou žalovanej
voči samotnej žalobe, uplatnenej v sume 35.313,93 Eur a akceptovaným prejavom započítania vo výške 34.190,89 Eur, teda predstavoval finančný obnos 1.123,04 Eur. Jednalo sa o sumu, o ktorú prevyšovala kompenzačná námietka započítací prejav žalovaného. Vzhľadom na takto zistený skutkový stav súd v časti uplatneného nároku vo výške 1.123,04 Eur žalobu žalobcu zamietol. Zároveň z tých istých dôvodov vyhovel žalobe žalobcu vo výške uplatneného nároku 6.519,44 Eur. Vo vzťahu k námietke žalovanej, že výkon práva žalobcu je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a preto nepoužíva právnu ochranu, súd poukázal na to, že žiadna právna norma nevymedzuje pojem zásady poctivého obchodného styku. Pôjde o viaceré rôzne prípady, keď sa výkon práva dostane do rozporu so zásadami poctivého obchodného styku a ktoré treba posúdiť veľmi individuálne a komplexne. Podľa názoru súdu v súdenom prípade netreba v tejto súvislosti zabúdať na podstatu samotného sporu, v súvislosti s tým, že žalobca sa žalobou domáhal vydania bezdôvodného obohatenia, spôsobeného konaním samotnej žalovanej vo forme neoprávneného výberu finančných prostriedkov z účtu samotnej spoločnosti. Pri takto zvolenej právnej kvalifikácii vo forme bezdôvodného obohatenia, samotná žalovaná pri aplikácii ust. § 265 Obchodného zákonníka toto ustanovenie aplikovala až na druhotné úkony, ktoré boli následne realizované, súd má na mysli úkon započítania vzájomných pohľadávok. Samotná žaloba teda smerovala k uplatneniu právom chráneného nároku žalobcu. Z takéhoto pohľadu súd nekonštatuje ani jeden zistený dôvod, ktorý by bol možný použiť ako argumentáciu v zmysle ust. § 265 Obchodného zákonníka a ktorý by eventuálne mohol mať vplyv na iné rozhodnutie súdu, vzhľadom na výsledky prevedeného dokazovania. Vec právne posúdil podľa ust. § 358, § 359, § 360, § 265 Obchodného zákonníka a § 517 Občianskeho zákonníka a nariadenia vlády SR č. 87/1995 Zb.
2. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca aj žalovaná. Žalobca podal odvolanie proti výroku II. a III. rozsudku súdu prvej inštancie, pričom uviedol, že rozsudok v nenapadnutej časti považuje za správny a zodpovedajúci skutkovému ako aj právnemu stavu veci. Vo vzťahu k výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd žalobu žalobcu vo výške uplatneného nároku na úhradu sumy 1.123,04 Eur zamietol, namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, keď súd vyhodnotil túto pohľadávku ako nezapočítania schopnú z dôvodu okolnosti, že sa jednalo o finančné plnenie a pohľadávku kvalifikovanú ako zákonný úrok z omeškania zo sumy 7.642,48 Eur, ako vydania bezdôvodného obohatenia, ktorá je predmetom prebiehajúceho konania s poukazom na to, že sa jedná o príslušenstvo pohľadávky, ktoré požíva osud samotného nároku, tento nárok doposiaľ nebol právoplatne žalobcovi priznaný, a preto uplatnený nárok nespĺňa zákonnú dikciu započítania schopnej pohľadávky. S názorom súdu prvej inštancie nesúhlasí, okolnosť judikovania pohľadávky ako predpoklad započítania zákonná úprava nepozná, pričom takáto premisa zároveň nevyplýva ani z rozhodovacej praxe súdov a ani z odbornej literatúry. Judikovanie pohľadávky nikdy nebolo podmienkou pre jej jednostranné započítanie. Jednostranné započítanie v časti pohľadávky na úroky z omeškania, aj keď tieto neboli v danom čase judikované a zároveň nebola v danom čase judikovaná ani samotná pohľadávka z ktorej vznikli, bolo urobené riadne, malo právne účinky. Vzájomné pohľadávky oboch strán teda zanikli v dôsledku započítania, a preto nebolo možné krátiť o zodpovedajúcu sumu ani nárok uplatnený v prebiehajúcom konaní. Zákonnú spôsobilosť započítania pohľadávky je potrebné právne posúdiť aj s poukazom na ust. § 581 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka z dôvodu, či započítanie nie je vylúčené týmito ustanoveniami, modifikáciami podľa ust. § 358 a nasl. Obchodného zákonníka, prípadne iných právnych predpisov. Spôsobilosť pohľadávky na započítanie zahŕňa posúdenie, či započítanie nie je vylúčené zákonom, dohodou účastníkov alebo povahou vzájomných pohľadávok, pričom má za to, že v tomto prípade boli splnené všetky podmienky na to, aby bolo možné započítať aj nejudikované úroky z omeškania a názor súdu nemá oporu v právnom predpise. Nakoľko z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie žalobcovi súd nepriznal celý uplatnený nárok, namieta aj závislý výrok o trovách konania. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobcovi prizná aj istinu vo výške 1.123,04 Eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 10 % zo sumy 1.123,04 Eur od 01. 10. 2010 do zaplatenia a náhradu trov konania voči žalovanej vo výške 100 %.
3. Žalovaná sa k podanému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrila.
4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie aj žalovaná s poukazom na ust. § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP, keď podľa žalovanej konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaná v odvolaní uviedla, že počas konania nerozporovala skutočnosť, že zo spoločnosti prevzala finančné prostriedky, ktoré
spoločnosti nevrátila. Spracovala samostatnú evidenciu, tzv. pokladňu č. 2, z ktorej vyplynulo, že nárok žalobcu je dôvodný len do výšky 7.452,50 Eur, ktorý dôkaz predložila do súdneho spisu a k výške nároku sa vyjadrila na pojednávaní dňa 24. 09. 2013 a 17. 08. 2018. Žalovaná si nechala vypracovať od externej účtovníčky pani E., ktorá viedla účtovníctvo žalobcu na prelome rokov 2008/2009, doklad - Prehľad o pohybe peňažných prostriedkov na bankových účtoch a pokladni - osobné výbery, vklady a platby z pokladne od 05. 11. 2008 do 06. 02 .2009 (tzv. pokladňa č. 2), z ktorého prehľadu vyplynulo, že evidencia žalobcu ohľadom výberov žalovanej nie je presná a že nevrátená suma žalovanou je vo výške 7.452,50 Eur, a nie 7.642,48 Eur (žalovaná suma). Žalovaná tvrdila, že z tzv. pokladne č. 2 vyplýva, že jej výdavky sú vo výške 2.409,44 Eur, a nie vo výške 2.315,86 Eur, ako tvrdil žalovaný. Žalovaná teda tvrdila, že by mala mať povinnosť vrátiť žalobcovi o túto sumu (93,58 Eur) menej. Keďže rozdiel medzi sumami 7.642,48 Eur (žalovaná suma) a sumou podľa tzv. pokladne č. 2 (7.452,50 Eur), predstavoval čiastku 189,98 Eur (sporná suma), žalovaná súdu dôvodila, prečo považuje za spornú sumu len čiastku 93,58 Eur a nie 189,98 Eur. Vzhľadom k tomu, že v tomto rozdiele (189,98 Eur) bol obsiahnutý výdavok na sumu 96,40 Eur, ktorý mal byť preukazovaný pokladničným dokladom č. 147, avšak tento nemala žalovaná k dispozícii, z dôvodu dôkaznej núdze musela uznať, že vynaloženie tejto sumy nemôže preukázať, preto uznala, že jej preukázané výdavky sú len vo výške 2.409,44 Eur (teda o 96,40 Eur menej, ako by vyplývalo z tzv. pokladne č. 2) a nerozporovala sumu 189,98 Eur ale len 93,58 Eur (viď aj zápisnica z pojednávania zo dňa 24. 09. 2013). Vzhľadom k uvedenému žalovaná nesúhlasí s tvrdením konajúceho súdu o zmätočnosti argumentácie žalovanej vo vzťahu k namietanej spornosti žalobného návrhu v časti 93,58 Eur a namieta jeho záver o nespornosti žalovanej čiastky vo výške 7.642,48 Eur. V konaní nebola sporná výška pohľadávky žalovanej z titulu vyrovnávacieho podielu vo výške 35.313,93 Eur, ktorú si žalovaná uplatnila voči žalobnému nároku ako obranu. Spornou medzi stranami bola skutočnosť, či žalovanou uplatnená pohľadávka ako kompenzačná námietka, ktorá jej vznikla z titulu nároku na vyrovnávací podiel z dôvodu zrušenia jej účasti v spoločnosti žalobcu, je dôvodná, keďže žalobca tvrdil, že táto zanikla na základe jeho započítania proti nej realizovaným listom žalobcu zo dňa 30. 11. 2010. V priebehu dokazovania žalovaná uznala oprávnenosť započítania pohľadávky žalobcu proti pohľadávke žalovanej vo výške 757,06 Eur a pohľadávky 565,50 Eur v započítavanej časti 428,04 Eur. Ostatné žalobcom započítavané pohľadávky vo výške 28.214,83 Eur (850.000,- Sk), 4.653,51 Eur a 1.260,49 Eur ostali žalovanou spochybnené a medzi stranami sporné. Vo vzťahu k nespochybňovanému nároku žalobcu zo strany žalovanej vo výške 757,06 Eur a pohľadávky 565,50 Eur v započítavanej časti 428,04 Eur súd v bode 14. na strane 6 napadnutého rozsudku tvrdil pravý opak. Súd si nepovšimol argumentáciu žalovanej o nespornosti dvoch započítavaných pohľadávok žalobcu, ale ani skutočnosť, že pohľadávka žalobcu vo výške 565,50 Eur bola započítaná len vo výške 428,04 Eur, toto opomenutie potom viedlo k nesprávnemu záveru ohľadom výšky zamietnutej časti, keď súd namiesto zamietnutia čiastky 1.260,49 Eur , zamietol len časť vo výške 1.123,04 Eur. K pohľadávke žalobcu vo výške 28.214,83 Eur namietala závery súdu v bode 13. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie. Namietala, že by RNDr. Karol Graus potvrdil vo výpovedi dňa 19. 05. 2014 skutočnosť, že „všetky výbery boli následne prevedené bezhotovostným stykom na súkromné účely žalovanej a pre súkromné účely žalovanej i použité“. V zápisnici z pojednávania takáto výpoveď svedka nie je zaznamenaná a toto by bolo v rozpore aj s vykonaným dokazovaním, ktoré preukázalo, že spoločníci žalobcu si finančné prostriedky vyplácali v hotovosti a tieto si ponechávali, nevracali spoločnosti. Hoci súd na základe usmernenia odvolacieho súdu vyhodnocoval výpoveď P.. C. W. ako výpoveď účastníka konania (strany v spore), čo uviedol aj do odôvodnenia, v ďalšom texte ho označuje aj ďalej ako svedka. Hoci súd mal vedomosť o tom, že P.. C. W. a žalovaná boli do roku 2008 v blízkom osobnom vzťahu, ktorý sa v tom období narušil a medzi nimi ako osobami boli spory, ktoré vyústili aj do súdneho konania, súd nevyhodnocoval výpoveď P.. C. W. aj s ohľadom na jeho možnú zaujatosť z vyššie uvedených dôvodov, pričom o tomto vyhodnotení sa v odôvodnení rozhodnutia ani nezmienil. Ďalej poukázala na výpoveď žalovanej zo dňa 21. 12. 2009 v konaní ČVS: ORP-246/OEK-ZV-2009, z ktorej vyplýva, že od T.. B. prevzala za obe s.r.o. 850.000,- Sk a vo výpovedi zo dňa 20. 04. 2009 žalovaná v rámci toho istého konania prehlásila, že prevzala od T.. B. za rok 2008 sumu 650.000,- Sk. Žalovaná neuviedla, že jej suma od T.. B. bola poskytnutá zo spoločnosti žalobcu, ale že od T.. B. prevzala sumu 650.000,- Sk. Žalovaná počas konania preukazovala, že T.. B. vyberal peniaze nielen zo spoločnosti žalobcu, ale aj zo spríbuznenej spoločnosti Rowex cs, s. r. o., Žiar nad Hronom, IČO: 36 806 757 (tzv. maý Rowex), pričom žalovaná nikdy nevedela, ktorá čiastka pochádza od ktorej spoločnosti a rozlišovala to len podľa obálky peňažného ústavu, v ktorej boli financie uložené, keďže každá z týchto spoločností mala účty v iných peňažných ústavoch. Tvrdenie súdu o preukázaní prijatia čiastky 850.000,- Sk s poukazom na výpoveď žalovanej o prijatí čiastky 650.000,- Sk od T.. B. nie je dôkazom, z ktorého by aj vo vzťahu k iným dôkazom (napr. výpoveď zo dňa 21. 12. 2009), bolo možné vyhodnotiť prevzatie sumy 850.000,- Sk od spoločnosti žalobcu ako preukázané.
Žalovaná trvá na svojich tvrdeniach, že od spoločnosti žalobcu neprevzala sumu 850.000,- Sk a že táto suma pochádzala od dvoch spoločností: od spoločnosti Rowex cs s. r. o., Žiar nad Hronom a od spoločnosti žalobcu. Žalovaná ani v rámci trestného konania ani tohto konania netvrdila, že by bola od spoločnosti žalobcu obdržala ako zálohu na podiel na zisku sumu 850.000,- Sk tak, ako to uvádza súd. Vždy tvrdila, že suma 850.000,- Sk bola vyplatená ako podiel na zisku pre dve spoločnosti, v ktorých bola ona, T.. B. a P.. W. spoločníkmi. Vo vzťahu k výpisom z účtu žalovanej za rok 2008 ktorý súd vykonal napriek jej námietke o prípustnosti tohto dôkazu, zotrváva žalovaná na závere, že tento nie je spôsobilý potvrdiť, že od žalobcu prevzala sumu 850.000,- Sk a považuje ho za nezákonný. Z predložených výpisov z účtov pri vklade peňažných prostriedkov nie je možné určiť, odkiaľ ich žalovaná má, pričom z doterajšieho priebehu konania vyplýva, že žalovaná uviedla, že prijala čiastku 850.000,- Sk spolu od dvoch spoločností, ani v prípade, že žalovaná vložila čiastku 850.000,- Sk na svoj účet, nie je preukázané tvrdenie žalobcu, že suma 850.000,- Sk pochádzala od spoločnosti žalobcu, a nie od oboch spoločností (teda aj od spoločnosti Rowex cs, s. r. o., Žiar nad Hronom). Nesúhlasí s tvrdením súdu, že prevzatie čiastky 850.000,- Sk bolo preukázané aj dôkazom Návrhom na uzavretie dohody o mimosúdnom urovnaní zo dňa 19. 07. 2010, v ktorom jej právny zástupca túto skutočnosť potvrdil. Súd uvádza skutkové tvrdenia, ktoré z predloženého dôkazu nevyplývajú. Súd sa pri vyhodnocovaní dôkazov nezaoberal stanoviskami žalovanej nielen v tomto smere, ale ani v ostatnej argumentácii. Nie je jej zrejmé, prečo súd jej tvrdenie, že finančné prostriedky prevzala z dvoch spoločností a nielen od žalobcu, ktoré tvrdenie preukazovala listinnými dôkazmi, ako i poukazom na výpovede strán sporu nevyhodnotil, pričom uvedený argument žalovaná považuje za nosnú námietku proti dôvodnosti žalobného nároku. Zo štandardnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že presvedčivé a správne vyhodnotenie dôkazov, ako aj náležité odôvodnenie rozhodnutia zabezpečujú vylúčenie ľubovôle súdu pri rozhodovaní. Žalovaná namieta dôvodnosť započítanej pohľadávky žalobcu na jej pohľadávku vo výške 4.653,51 Eur (úroky z omeškania z nevydania bezdôvodného obohatenia - 28.214,83 Eur za obdobie od 06. 02. 2009 do 30. 09. 2010) z dôvodu námietky dôvodnosti zaplatenia samotnej istiny. Aj v prípade preukázania spôsobilosti istiny 28.214,83 Eur na započítanie je obdobie výpočtu úroku z omeškania určené nesprávne, ktorú skutočnosť žalovaná namietala a súd sa s jej argumentáciou vôbec nevysporiadal. Žalovaná namietala, že úrok z omeškania nemôže začať plynúť dňom 06. 02. 2009, ktorým dňom prestala vykonávať funkciu konateľky (nie spoločníčky, ako nesprávne uvádza súd), pretože ako konateľke jej nemohla vzniknúť povinnosť vrátiť preddavky na zisk za rok 2008. Zálohové platby na zisk za rok 2008 boli vyplatené žalovanej z titulu jej postavenia ako spoločníčky v spoločnosti žalobcu, pričom nárok na podiel na zisku vzniká len spoločníkovi spoločnosti. Pretože na vrátenie zálohových platieb ju žalobca nikdy nevyzval, nemohla sa dostať ani do omeškania s ich vrátením. To, že žalobca nežiadal vrátenie preddavkov, vyplýva aj z výpovede T.. B.. Žalovaná okrem kompenzačnej námietky vo výške 35.313,93 Eur si voči žalobnému nároku uplatnila aj pohľadávku vo výške 357,84 Eur z titulu uhradenej leasingovej splátky za žalobcu žalovanou, ktorá bola v konaní spornou z dôvodu, že žalobca proti nej namietal jej dôvodnosť a zároveň voči nej vzniesol námietku premlčania. Súd túto kompenzačnú námietku súd neuznal z dôvodu, že prihliadol na vznesenú námietku premlčania, keďže leasingová splátka bola žalovanou uhradená leasingovej spoločnosti Volswagen, a. s., dňa 26. 03. 2009 a uplatnená žalovanou v tomto konaní až podaním dňa 08. 03. 2012. Súd posudzoval dĺžku a plynutie lehôt podľa Občianskeho zákonníka pre bezdôvodné obohatenie. Z jeho odôvodnenia nie je zrejmé, kedy mala začať plynúť a v akej dĺžke premlčacia lehota, len z odkazu na ust. § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa žalovaná domnieva, že sa jedná o dvojročnú lehotu, ktorá pravdepodobne začala plynúť dňa 26. 03. 2009. Súd nevysvetlil, či a prečo v tento deň došlo k bezdôvodnému obohateniu a či sa v tento deň žalovaná dozvedela, kto sa na jeho úkor obohatil. Súd neprávne aplikoval na beh premlčacej lehoty ustanovenia Občianskeho zákonníka. Vzťah žalobcu a žalovanej je v zmysle ust. § 261 ods. 6 písm. a/ Obchodného zákonníka absolútnym obchodom, čo znamená, že aj premlčanie bezdôvodného obohatenia sa spravuje ustanovením § 397 Obchodného zákonníka, ktorá doba je štvorročná. Pokiaľ by aj plynutie premlčacej doby malo začať 26. 03. 2009, kompenzačná námietka vo výške 357,84 Eur z titulu úhrady leasingovej splátky žalovanou by bola uplatnená v štvorročnej premlčacej lehote (uplatnená 08. 03. 2012, koniec lehoty 26. 03. 2013). Žalovaná žiadala, aby súd v zmysle ust. § 265 Obchodného zákonníka nepriznal žalobcovi žalovaný nárok s poukazom na to, že aj ďalší dvaja spoločníci, ktorí po zrušení účasti žalovanej v spoločnosti ostali sami ako spoločníci žalobcu a ktorí uvedenú neoprávnene vyplatenú zálohu spoločnosti nikdy nevrátili, túto žiadajú vrátiť od žalovanej, ktorú námietku súd vyhodnotil ako nedôvodnú, pričom s názorom súdu vysloveným v odôvodnení rozhodnutia žalovaná nesúhlasí. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a zaviaže žalobcu k náhrade trov konania v rozsahu 100 %.
5. Žalobca k odvolaniu žalovanej v písomnom vyjadrení uviedol, že pokiaľ aj súd sa dopustí v rozhodnutí formálnej chyby či nepresnosti, v prejednávanej právnej veci ide o nepresnosti/vady, ktoré nemajú vplyv na výsledok rozhodovacej činnosti súdu a na to, k akým záverom súd dospel a či sú tieto správne alebo nie, má za to, že rozsudok poskytuje správne, zrozumiteľné a z právneho hľadiska udržateľné odpovede na všetky nastolené námietky žalovanej. Pokiaľ žalovaná namieta odôvodnenie rozsudku v časti, v ktorej súd uviedol, že obsahom spisového materiálu, resp. predložených dôkazných prostriedkov, nie je doklad označený ako pokladňa č. 2, resp. pokladničný doklad č. 147 a poukazoval na zmätočnosť vyjadrenia žalovanej ohľadne časti rozporovanej výšky uplatneného nároku, poukázal na to, že žalovaná prostredníctvom svojho právneho zástupcu na pojednávaní dňa 24. 09. 2013 uviedla, že výdavkový pokladničný doklad č. 147 predložiť nevie, avšak vyplýva údajne z tzv. pokladne č. 2. Žalovaná uvádzala rozpornosť sumy vo vzťahu k uplatneného nároku čiastkou 189,98 Eur, následne uviedla na pojednávaní, že rozporuje len sumu vo výške 93,58 Eur, avšak na pojednávaní dňa 19. 11. 2018 vo svojej záverečnej reči opäť uvádza ako sporný rozdiel vo výške 189,98 Eur. Stotožňuje sa s názorom súdu, že tvrdenia žalovanej v tomto smere sú nekonzistentné, zmätočné a rozporné. Pričom žalovaná vôbec neuviedla, v čom má tento údajný sporný rozdiel spočívať - neustále sa odvolávala iba na tzv. pokladňu 2. Ide o nespôsobilú a nepreukázanú obranu žalovanej. Zhodnotenie tejto obrany súdom ako neopodstatnenej je správne tak pod skutkovej, ako aj právnej stránke. K údajne nesprávnej posúdenej oprávnenosti započítanej sumy 850.000,- Sk (28.214,83 Eur) s tvrdením žalovanej, že tvrdenia súdu sú v príkrom rozpore s vykonaným dokazovaním s námietkou nesprávneho vyhodnotenia jednotlivých dôkazov s tým, že podľa žalovanej súd riadne neuvádza zistené skutkové tvrdenia, sa nestotožňuje, na prijatie záveru ohľadom hodnotenia opodstatnenosti žalobcom započítanej pohľadávky vo výške 28.214,83 Eur súd prvej inštancie skúmal a vzájomne hodnotil viaceré okolnosti veci. V priebehu konania žalovaná opakovane menila, resp. prispôsobovala svoju argumentáciu o výške sumy, ktorú od spoločnosti žalobcu obdržala, robila tak účelovo v snahe dosiahnuť pre seba čo možno najpriaznivejší výsledok konania a navyše následne k spätnému hodnoteniu svojich predchádzajúcich tvrdení pristupovala selektívne. Napríklad žalovaná síce v odvolaní odkazuje na trestné konanie, kde v rámci výsluchu uviedla, že prijala sumu 650.000,- Sk, neuvádza však už to, že neskôr svoje stanovisko zmenila a poopravila tak, že prevzala sumu 850.000,- Sk. V priebehu konania argumentovala tým, že prevzala od spoločnosti žalobcu hotovosť vo výške 300.000,- Sk, v rozpore s tým ale tvrdila, ako údajná konateľka (pri podávaní trestného oznámenia dňa 10. 02. 2009, že jej nie je známe, kde sú finančné prostriedky z pokladnice (teda akoby žiadne ani neprevzala, či už ako zamestnankyňa alebo ako konateľka spoločnosti). Pri výsluchu dňa 20. 04. 2009 uviedla, že prevzala sumu 650.000,- Sk a rovnakú sumu uviedla aj v rámci konania ORP-246/OEK-ZV-2009. V tom istom trestnom konaní ale pri konfrontácii s konateľom žalobcu Ing. Jančokom neskôr údaj o sume zmenila a uviedla, že prevzala sumu 850.000,- Sk. Rovnaká suma 850.000,- Sk bola následne ako výška prevzatej sumy uvedená aj B.. M., bývalým právnym zástupcom žalovanej v písomnom návrhu na uzavretie mimosúdnej dohody dňa 19. 07. 2010. Tieto zistenia nie je možné bagatelizovať, čo súd prvej inštancie správne ani neurobil a riadne na ne nielen prihliadal, ale aj ich odôvodnenie rozsudku pomenoval a zhodnotil. Súd postupoval správne, keď sa neuspokojil len s tvrdeniami strán ohľadom sumy prevzatej žalovanej, ale tvrdenia hodnotil v kontexte početných vykonaných dôkazov. Záver súdu, že prevzala žalovaná od spoločnosti žalobcu sumu vo výške 850.000,- Sk sú podľa žalobcu správne, podložené výsledkami dokazovania a z právneho hľadiska sú potom udržateľné. Vyjadruje nesúhlas so špekuláciami žalovanej vo vzťahu k „možnej zaujatosti“ P.. C. W.. Takéto špekulácie žalobca odmieta ako nepravdivé a najmä ako ničím nepodložené. Hoci, ako žalovaná uvádza P.. W. a žalovaná boli do roku 2008 v blízkom osobnom vzťahu a aktuálne sú medzi nimi vedené viaceré súdne konania, tieto okolnosti nemali vplyv na prebiehajúce konanie. Veria, že to tak bolo aj opačne, čiže zo strany žalovanej, nakoľko ňou uvádzané okolnosti sa týkajú rovnako jej ako i P.. W. a dajú sa hodnotiť aj tak, že ako žalovaná uvádza nepravdy len preto, že je osobitne motivovaná snahou poškodiť P.. W.. Súd prvej inštancie na pokyn odvolacieho súdu ustálil procesné postavenie P.. W., ktorého výsluchy hodnotil z postavenia účastníka konania/strany sporu, žalovanou namietané okolnosti súd vyhodnotil správne. K údajne nedôvodne započítanej pohľadávke vo výške 4.653,51 Eur, t. j. úroky z nevydaného bezdôvodného obohatenia vo výške 28.214,83 Eur za obdobie od 06. 02. 2009 do 30. 09. 2010, keď základnou argumentáciou žalovanej bola námietka dôvodnosti zaplatenia samotnej sumy 28.214,83 Eur, sa s touto námietkou nestotožňuje, s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu pohľadávka žalobcu vo výške 28.214,83 Eur je v plnom rozsahu opodstatnená a z tohto dôvodu to rovnako platí aj pre úroky z omeškania z tejto sumy. Pokiaľ žalovaná namieta nesprávnosť obdobia výpočtu úroku z omeškania tvrdiac, že úrok z omeškania nemohol začať plynúť dňom 06. 02. 2009 (po zániku funkcie žalovanej ako konateľky spoločnosti - žalobcu), pretože v tento deň jej
nemohla vzniknúť povinnosť vrátiť preddavky na zisk za rok 2008, s poukazom na to, že zálohové platby jej boli vyplatené z titulu jej postavenia ako spoločníčky a nie ako konateľky žalobcu a keďže ju na vrátenie zálohových platieb nikto nevyzval, nemohla sa s ich vrátením dostať ani do omeškania, s týmto tvrdením nesúhlasí žalobca, suma 850.000,- Sk, ktorá bola spoločníkmi žalobcu prevzatá v roku 2008, síce bola interne označovaná ako preddavok na podiel na zisku, avšak z právneho a ani z účtovného hľadiska o takýto preddavok nešlo. Z týchto hľadísk išlo o hotovosť prevzatú konateľmi do ich oddelenej pokladne, ktorú si každý konateľ viedol samostatne. Spoločne potom predmetné peňažné prostriedky tvorili celkovú hodnotu pokladnice žalobcu, čo preukazujú aj účtovné výkazy žalobcu predložené v konaní. Prax spoločnosti - žalobcu bola taká, že táto hotovosť sa nevracala do spoločnosti, ale po rozdelení zisku bola použitá na vyrovnanie pohľadávky spoločníka voči spoločnosti z titulu podielu na zisku toho-ktorého spoločníka. Peňažné prostriedky boli z právneho i účtovného hľadiska odovzdané konateľom spoločnosti (neboli odovzdané týmto osobám ako spoločníkom) do osobnej pokladnice. Na tom nemení žiadnym spôsobom to, ako túto operáciu interne spoločníci a konatelia žalobcu označovali. Preto boli peňažné prostriedky odovzdané a následne teda i prevzaté žalovanou ako konateľkou žalobcu. Hotovosť bola vedená konateľom v rámci jeho konateľského oprávnenia disponovať s majetkom spoločnosti, a teda právo disponovať s peňažnými prostriedkami trvalo len a výlučne po dobu trvania funkcie konateľa v spoločnosti. Po zániku funkcie konateľa spoločnosti tak vznikol dôvod na ich vrátenie, čo mu však zo strany žalovanej nedošlo, podľa žalobcu je preto moment omeškania potrebné počítať od 06. 02. 2009 (deň nasledujúci po zániku funkcie žalovanej ako konateľky žalobcu). Námietka žalovanej je neopodstatnená. Vo vzťahu k omylu súdu v počítaní, resp. k inej zrejmej nesprávnosti v rozhodnutí, keď súd prvej inštancie žalobcom započítavanú sumu vo výške 565,50 Eur uznal za započítania schopnú v celosti sumy a nielen vo výške 428,04 Eur, hoci žalobca pristúpil len k započítaniu sumy v tejto výške, sa omyl súdu prejavil v tom, že súd dospel k matematicky nesprávnemu výsledku. Uvedený omyl súdu prvej inštancie sám o sebe nezakladá vadu rozhodnutia, ide iba o chybu v počítaní, resp. inú zrejmú nesprávnosť vo vyhotovení rozhodnutia, vzniknutý omyl nespôsobuje žiadne pochybnosti o tom, ako nárok a jeho možnosť započítania súd prvej inštancie posúdil, tento záver je právne udržateľný a odôvodnený. Opísaný omyl súdu prvej inštancie možno vyhodnotiť ako formálnu vadu/nesprávnosť bez vplyvu na právne posúdenie prejednávanej veci, preto žalobca navrhol, aby súd vydal opravné uznesenie, ktorým formálnu chybu v počítaní napraví. K premlčaniu práva na vrátenie úhrady leasingovej splátky vo výške 357,84 Eur, vo vzťahu ku ktorej žalobca vzniesol aj námietku premlčania, pričom namietal zjavnú nedôvodnosť predmetného nároku, súd vyhodnotil námietku premlčania ako dôvodnú a sporné právo žalovanej označil za premlčané. Pokiaľ žalovaná argumentuje s tým, že súd nemal aplikovať na plynutie premlčacej doby ustanovenia Občianskeho zákonníka, ale ustanovenie § 397 Obchodného zákonníka, s touto argumentáciou nesúhlasí, žalovaná tvrdila, že dňa 26. 03. 2009 vznikla pohľadávka z titulu zaplatenej leasingovej splátky za žalobcu, pričom v čase plnenia tejto splátky žalovaná už nebola konateľkou žalobcu, predmetnú platbu tak neplnila z titulu tejto funkcie, urobila tak bez toho, aby na to bola žalobcom splnomocnená, či k tomu požiadaná. Pri riadnom preukázaní plnenia by tak predmetné plnenie žalovanej naplnilo vzťah bezdôvodného obohatenia v zmysle § 454 OZ, tento vzťah nemožno označiť za daných okolností za takzvaný absolútny obchodnoprávny vzťah, keďže v čase plnenia už bola z funkcie konateľa spoločnosti odvolaná a uvedené plnenia nevybavovala z poverenia žalobcu, ale len a výlučne svojvoľne, t. j. nie v rámci obchodnoprávneho vzťahu so žalobcom. Súd správne aplikoval ust. § 107 ods. 1 OZ (dvojročná subjektívna premlčacia doba) a ustálil, že vzhľadom na vznesenú námietku premlčania, že toto právo bolo v čase jeho uplatnenia žalovanou už premlčané (právo sa premlčalo v marci 2011
- dva roky odo dňa 26. 03. 2009). K námietke údajného konania v rozpore s zásadami poctivého obchodného styku, súhlasí s názorom súdu, ktorý správne hodnotil samotnú podstatu sporu, v ktorom sa žalobca domáha vydania bezdôvodného obohatenia žalovanej na úkor žalobcu, ku ktorému došlo výbermi žalovanej z účtu žalobcu a ich následným nevyúčtovaním/nevrátením po skončení jej funkcie. Žalovaná bez právneho dôvodu a v rozpore s právnou úpravou si ponechala plnenia, ktoré odmietla spoločnosti vrátiť, tvrdenie, že uplatnenie si vrátenia takto nadobudnutého a ponechaného plnenia žalovanou cestou súdu je v rozpore s poctivým obchodným stykom, nemá žiaden nie len právny, ale ani logický základ. Neberie na zreteľ ani reálie veci, keď prezentuje názor, že zvyšní dvaja spoločníci si peňažné prostriedky ponechali. Žalovaná totiž opomína, že právo na zaplatenie vyrovnávacieho podielu (ktorý jej bol jednostranným započítaním vyplatený) jej vzniklo namiesto práva na podiel zisku, ktorý nebolo možné rozdeliť pred zrušením jej účasti v spoločnosti. Vyplatený vyrovnávací podiel tak v sebe už zohľadňoval aj dosiahnutý a nerozdelený zisk spoločnosti žalobcu. Poskytnutý preddavok na zisku bol potom jednostranne započítaný v plnom rozsahu voči právu na podiel na zisku zostávajúcich dvoch spoločníkov. Nemožno prisvedčiť tvrdeniam žalovanej, že žalobca postupoval selektívne a vrátenie
peňažných prostriedkov si (nepoctivo) uplatňuje len a výlučne voči nej. Poukazovanie na konanie žalobcu a na údajný rozpor tohto konania so zásadami poctivého obchodného styku nie je na mieste a súd prvej inštancie v tomto smere vec vyhodnotil správne. Naďalej zotrváva na podanom odvolaní žalobcu a na skutočnostiach v ňom uvedených, v ostatnej časti považuje rozsudok za zákonný a správny. Poukazuje na to, že súd prvej inštancie riadne vykonal dokazovanie - osobitne v súlade s tým, čo mu prikázal odvolací súd, pričom zistené skutočnosti následne riadne a presvedčivo skúmal vo vzájomnej súvislosti a dospel tak k správnym skutkovým zisteniam.
6. Žalovaná sa k písomnému vyjadreniu žalobcu nevyjadrila.
7. Žalobca okrem návrhu v podanom vyjadrení zo dňa 04. 07. 2019 osobitným podaním zo dňa 04. 07. 2019 podal návrh na opravu zrejmých chýb v rozhodnutí súdu, čo sa týka výroku I. a II. rozhodnutia, ako aj čo sa týka odôvodnenia. Súd prvej inštancie o tomto návrhu rozhodol opravným uznesením č. k. 7C/114/2009-585 zo dňa 03. 09. 2020, ktorým rozhodol tak, že: „ I. Súd o p r a v u j e prvý výrok rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn.: 7C/114/2009-528 zo dňa 19. 12. 2018 tak, že tento správne znie: „Žalovaná je p o v i n n á uhradiť žalobcovi istinu vo výške 6 381,99 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 10 % zo sumy 6 381,99 Eur odo dňa 1.10.2010 až do zaplatenia, v lehote 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia, pod následkom výkonu rozhodnutia“. II. Súd o p r a v u j e druhý výrok rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn.: 7C/114/2009-528 zo dňa 19. 12. 2018 tak, že tento správne znie: „Súd žalobu žalobcu vo výške uplatneného nároku na úhradu sumy 1 260,49 Eur z a m i e t a.“. III. Súd o p r a v u j e v časti siedmi odsek odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn.: 7C/114/2009-528 zo dňa 19. 12. 2018 tak, že tento správne znie: „Aktuálnu výšku po prevedení dokazovania započítateľnej pohľadávky proti pohľadávke žalovanej z titulu vyplatenia zisku na hospodárskom výsledku firmy pre rok 2008, teda aktualizoval na sumu 34 053,44 Eur na rozdiel od písomného podania a to započítania pohľadávky doručenej žalovanej dňa 30.11.2010 vo výške započítateľnej pohľadávky 35 313,93 Eur.“ IV. Súd o p r a v u j e šestnásty odsek odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn.: 7C/114/2009-528 zo dňa 19. 12. 2018 tak, že tento správne znie: „Po takto prevedenom dokazovaní súd kvalifikoval právny úkon započítania žalobcu a prejav vôle v tomto smere písomným podaním doručeným odporkyni dňa 30. 11. 2010 (č. l. 144-145 spisového materiálu) za adekvátny proti pohľadávke nevyplateného vyrovnávacieho podielu na zisku za rok 2018 vo výške 34 % a finančnom ekvivalente 35.313,93 Eur za dôvodný vo výške 34 053,44 Eur. Rozdiel medzi kompenzačnou námietkou žalovanej voči samotnej žalobe, uplatnenej v sume 35 313,93 Eur a akceptovaným prejavom započítania vo výške 34 053,44 Eur, teda predstavoval finančný obnos 1 260,49 Eur. Jednalo sa o sumu, o ktorú prevyšovala kompenzačná námietka započítací prejav žalovaného. Vzhľadom na takto zistený skutkový stav súd v časti uplatneného nároku vo výške 1 260,49 Eur žalobu žalobcu zamietol. Zároveň z tých istých dôvodov vyhovel žalobe žalobcu vo výške uplatneného nároku 6 381,99 Eur.“ V. V ostatných častiach rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn.: 7C/114/2009-528 zo dňa 19. 12. 2018 zostáva n e z m e n e n ý. “, ktoré uznesenie odvolací súd z dôvodu podaného odvolania žalovanou podaním zo dňa 05. 10. 2020 uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 14Co/73/2020-565 zo dňa 25. 11. 2020 zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, keď odvolací súd po preskúmaní odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie konštatoval, že súd prvej inštancie náležite a dostatočným spôsobom nezdôvodnil, z akých dôvodov aplikoval ust. § 224, v čom došlo v rozsudku vo veci samej k chybám v písaní a počítaní, resp. iných zrejmých nesprávností, čo je podstatnou náležitosťou odôvodnenia opravného uznesenia. Následne súd prvej inštancie uznesením č. k. 7C/114/2009-571 zo dňa 03. 02. 2021 návrh žalobcu zo dňa 04. 07. 2019 na vydanie opravného uznesenia zamietol, ktoré uznesenie odvolací súd na odvolanie žalobcu proti tomuto uznesenie potvrdil uznesením č. k. 14Co/24/2021-623 zo dňa 08. 06. 2021 s poukazom na to, že súd prvej inštancie v bode 5 odôvodnenia odvolaním napadnutého uznesenia uviedol, že zistil, že sumy uvedené vo výrokoch I. a II. písomného vyhotovenia rozsudku zodpovedajú odôvodneniu rozsudku tak, ako tento bol vyhlásený verejne a aj tomu, ako bol odôvodnený písomne, žalobca nepreukázal dôvodnosť svojho návrhu na vydanie opravného uznesenia, nakoľko na základe vyššie uvedeného nedošlo k chybe v počítaní ani inej zrejmej nesprávnosti v zmysle § 224 CSP.
8. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario, keď odvolací súd podľa § 219 ods. 3 CSP a za použitia ust. § 378 ods. 1 CSP oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stráne Krajského súdu v Banskej Bystrici v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, pričom vo veci nebolo potrebné nariaďovať pojednávanie v zmysle § 385 ods. 1 CSP z dôvodu, že nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie postupom v zmysle § 384 ods. 1 a 2 CSP a nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem, rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 388 CSP pri aplikácii § 382 CSP zmenil tak, ako je to uvedené v enunciáte tohto rozsudku, keďže preskúmaním veci dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia pri viazanosti skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, je potrebné v zmysle § 388 CSP zmeniť.
9. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.
10. Podľa § 382 CSP, ak má odvolací súd za to, že sa na vec vzťahuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve strany, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.
11. Odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav a dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny predpis, ale ho nesprávne interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie v súdenej veci síce správne zistil skutkový stav veci, avšak nevykonal správne právne posúdenie.
12. Odvolací súd uvádza, že pri rozhodovaní o odvolaní strán sporu vychádzal zo súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu, pričom neboli naplnené procesné predpoklady doplňovať dokazovanie, prípadne nariaďovať odvolacie pojednávanie zo strany odvolacieho súdu s poukazom na ust. § 383, § 384 ods. 1, 2 a 3 v spojení s ust. § 366 CSP. Vo veci však boli splnené predpoklady pre aplikáciu ust. § 382 CSP vo vzťahu k právnemu posúdeniu vykonaného súdom prvej inštancie, preto odvolací súd výzvou (v spise na č. l. 634) vo vzťahu k odvolaniu žalobcu proti výroku II. rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom vyzval strany sporu na vyjadrenie aj k možnej aplikácii ustanovenia § 580 a § 581 Občianskeho zákonníka. Vo vzťahu k odvolaniu žalovanej v časti, v ktorej namietala zápočet žalobcu listom zo dňa 30. 11. 2010 (v spise na č. l. 144), ktorým žalobca započítal na pohľadávku žalovanej z titulu vyrovnávacieho podielu vo výške 35.313,93 Eur pohľadávku žalobcu vo výške 4.653,51 Eur vzniknutej ako príslušenstvo nevydaného bezdôvodného obohatenia (úroky z omeškania vo výške 10 % ročne zo sumy 28.214,83 Eur za 602 dní omeškania - odo dňa 06. 02. 2009 až do dňa 30. 09. 2010) odvolací súd vyzval na vyjadrenie k veci, sa vzťahuje ustanovenie § 369 Obchodného zákonníka pri aplikácii § 340 Obchodného zákonníka v znení do 31. 01. 2013. Vo vzťahu k žalobcom započítanej pohľadávke z titulu nevydaného bezdôvodného obohatenia vo výške 28.214,83 Eur proti pohľadávke žalovanej na vyrovnávací podiel vyzval na vyjadrenie k veci sa vzťahujúce ust. § 123 Obchodného zákonníka v znení účinnom do 28. 04. 2015.
13. Žalobca prostredníctvom právneho zástupcu podaním (v spise na č. l. 641) odvolaciemu súdu oznámil, že berie na vedomie doplnené odkazy na ustanovenia relevantných právnych predpisov, pričom špecifikoval, že pokiaľ ide o použitie ustanovenia § 580 a § 581 Občianskeho zákonníka vo vzťahu k výroku II. napádaného rozsudku, má za to, že v danom smere je odvolanie žalobcu opodstatnené, ktoré sa plne opieralo práve o ust. § 580 a 581 Občianskeho zákonníka. V rámci odvolania žalobca identifikoval, že záver súdu prvej inštancie o tvrdenej nespôsobilosti tejto pohľadávky na započítanie nemôže tkvieť v právnych normách ust. § 580 a § 581 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), na čom i naďalej zotrváva. Identifikovaná pohľadávka je spôsobilá započítania tak, ako toto vykonal. Súhlasí stým, že súd prvej inštancie ust. § 580 a 581 OZ v danom smere nepoužil a pokiaľ by tak urobil, rozhodnutie by malo byť opačné a žalobe malo byť vyhovené v celom rozsahu, nielen sčasti. Vo vzťahu k možnej aplikácii ust. § 369 v spojení s ust. § 340 Obchodného zákonníka v znení platnom v rozhodujúcom období, aplikáciu týchto ustanovení tiež berie na vedomie. Má za to, že v danom smere je nevyhnutné
počiatok omeškania žalovanej datovať k 06. 02. 2009, a to v zmysle ust. § 569 Obchodného zákonníka (ďalej len „ObZ“) v nadväznosti na skončenie funkcie konateľky ku dňu 05. 02. 2009. Ak by však odvolací súd bol názoru (v kontexte časti c/ výzvy zo dňa 20. 10. 2021), že pri pohľadávke nevydaného bezdôvodného obohatenia v sume 28.214,83 Eur išlo o nárok prameniaci z ust. § 123 Obchodného zákonníka (porušenie zákazu vyplácania preddavkov na podiely na zisku), a teda bolo nevyhnutné na jeho vrátenie žalovanú vyzvať, dáva do pozornosti súdu list žalobcu zo dňa 09. 02. 2009, daný na poštovú prepravu v ten istý deň (09. 02. 2009), ktorý si žalovaná neprevzala v odbernej lehote, ktorý spis s obálkou aj doručenkou už je založený v súdnom spise. V zmysle predmetného listu žalovanú dňa 09. 02. 2009 v rámci bodu 6. vyzvali na vyúčtovanie a bezodkladné vrátenie sumy 850.000,- Sk (t. j. 28.214,83 Eur), k čomu jej určili lehotu troch dní odo dňa prevzatia výzvy. Nakoľko si žalovaná výzvu neprevzala v odbernej lehote, majú za to, že sa v danej súvislosti bude aplikovať všeobecná teória o dôjdení prejavu vôle do sféry dispozície adresáta v zmysle ust. § 45 ods. 1 OZ. Zásielku s výzvou teda považuje žalobca za doručenú najneskôr na tretí deň odo dňa odoslania (t. j. 12. 02. 2009) a žalovaná sa dostala do omeškania po márnom uplynutí lehoty troch dní, ktorú jej poskytol žalobca na vysporiadanie jej povinností. V omeškaní bola teda najneskôr dňom 16. 02. 2009. Prípadný rozdiel medzi omeškaním by teda za daných okolností mohol predstavovať nanajvýš 10 dní, čo vo finančnom vyjadrení reprezentuje suma 77,30,- Eur. Vo vzťahu k možnej aplikácii ust. § 123 Obchodného zákonníka v rozhodujúcom znení, toto žalobca berie na vedomie a nemá voči tomu osobitné námietky. Žalovaná v zmysle ust. § 123 ods. 2 poslednej vety Obchodného zákonníka nebola oprávnená nechať si vyplatiť preddavky na podiel na zisku. A keď k tomu už došlo, podľa ust. § 123 ods. 4 ObZ prostriedky bola povinná vrátiť najneskôr na výzvu (§ 340 ObZ), k čomu však nedošlo. K vyjadreniu pripojil písomnú listinu označenú ako výzva na uvedenie vecí do predošlého stavu a náhradu spôsobenej škody zo dňa 09. 02. 2009, zažurnalizovanú do spisu na č. l. 643 a 644 (listina zhodná ako v spise na č. l. 21 až 22) a fotokópiu obálky v spise na č. l. 644 - druhá strana a č. l. 645.
14. Žalovaná v písomnom vyjadrení k výzve odvolacieho súdu uviedla, že zákonná úprava započítania zakotvená v ust. § 358 a nas. Obchodného zákonníka nie je komplexnou úpravou, a preto sa na vzťahy, ktoré nie sú Obchodným zákonníkom upravené, použije všeobecná úprava započítania podľa ust. § 580 a nasl. Občianskeho zákonníka. Žalovaná sa nemohla dostať do omeškania so sumou 7.642,48 Eur, keďže táto pohľadávka v rozsahu, v akom bola započítaná, nebola voči nej do 30. 11. 2010 (započítací prejav č.l.144) uplatnená. List zo dňa 09. 02. 2009, o ktorom žalobca tvrdí, že bol výzvou na úhradu sumy 7.642,48 Eur, jej nebol doručený a v tomto liste nie je ani takýto nárok uplatnený. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobca nevyzval riadne žalovanú k úhrade čiastky 7.642,48 Eur, táto sa preto nemohla dostať do omeškania so zaplatením úrokov vo výške 1.260,49 Eur. Takáto pohľadávka preto nie je spôsobilá na započítanie, keďže v čase započítacieho prejavu dňa 30. 11. 2009 neexistovala, teda ani nemohla byť splatná. Na zaplatenie pohľadávky žalobcu vo výške 28.214,83 Eur žalovaná nebola vyzvaná. List zo dňa 09. 02. 2009, o ktorom žalobca tvrdí, že bol výzvou žalovanej na úhradu tejto sumy, jej nebol doručený. Tento list bol aj podľa vyjadrenia žalobcu adresovaný žalovanej, ako konateľke spoločnosti, a nie ako spoločníčke. Ako konateľke nemohla vzniknúť žalovanej povinnosť vrátiť preddavky na podiel na zisku, keďže tieto preberali spoločníci, ktorí boli zároveň aj konateľmi spoločnosti, aj keď sa žalobca snažil presvedčiť súd, že sa jednalo o hotovosť prevzatú konateľom do „oddelenej pokladne“. Aj keď v zmysle zákona nie je možné vyplatiť preddavky na podiel na zisku, v spoločnosti žalobcu, ako i spriaznenej spoločnosti, sa tak dialo a tieto preddavky na podiel na zisku sa vyplácali spoločníkom ešte pred schválením rozhodnutia valného zhromaždenia o rozdelení zisku za predchádzajúci hospodársky rok. Svedčí o tom aj následné konanie spoločníkov spoločnosti žalobcu, ktorí si vyplatenie preddavkov na podiel na zisku za rok 2008 následne v roku 2011 na VZ spoločnosti schválili. Žalovaná predmetné preddavky v rozporovanej výške neprijímala ako konateľka. Samotný žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 04. 07. 2019 k odvolaniu žalovanej uvádza, že prax spoločnosti žalobcu bola taká, že sa táto hotovosť „ nevracala“ spoločnosti, ale po rozdelení zisku bola použitá na vyrovnanie pohľadávky spoločníka voči spoločnosti z titulu podielu na zisku toho-ktorého spoločníka. Neexistuje žiaden rozumný dôvod uveriť tomuto tvrdeniu, že konatelia preberali do pokladne takéto vysoké sumy vopred preto, aby čakali, že keď dôjde k rozhodnutiu o rozdelení zisku, tak potom budú tieto finančné prostriedky „vyplatené“ im samotným, už ako spoločníkom, zápočtom ich nároku na podiel zo zisku s povinnosťou konateľa vrátiť tieto prostriedky spoločnosti.
15. V následnom doplnenom vyjadrení žalovaná uviedla k „Výzve na uvedenie veci do predošlého stavu a náhradu spôsobenej škody“ zo dňa 09. 02. 2009, že tento list žalovanej nebol doručený, čo medzi stranami nebolo sporné a na uvedenú skutočnosť sa v konaní ani dokazovanie nevykonávalo,
pretože žalobca s uvedeným listom nespájal právne účinky omeškania a ani vzniku iného nároku. Žalobca považoval za moment, od ktorého si mohol relevantne uplatňovať ním tvrdeného nároky, deň konania valného zhromaždenia dňa 05. 02. 2009, kedy bola žalovaná odvolaná z funkcie konateľky a na ktorý odkazuje aj v citovanom liste. Žalobca považoval predmetný list za svoju výzvu na úhradu sumy 850.000,- Sk (28.214,83 Eur) a ďalších presne nevyčíslených finančných prostriedkov. K listu je priložená obálka, z ktorej vyplýva, že odosielateľom listu je P.. C. W., bytom P. X/XX, J. nad I. a adresátom je ROWEX ceny a stavby, B. Z., P. XXX/X, J. nad I.. V priebehu súdneho konania žalovaná predložila dôkaz, z ktorého vyplývalo, že zo strany žalobcu jej boli zaslané aj doporučené listy, v ktorých sa nachádzal čistý papier. Jednu takúto zásielku si dala potvrdiť aj u vedúcej pošty, pričom sa jednalo o zásielku s dátumom 16. 02. 2009, teda v čase, keď jej mala byť doručovaná tvrdená výzva zo dňa 09. 02. 2009. Žalobca v konaní nepreukázal, že uvedenú výzvu žalovanej doručil, keďže odosielateľom listu, ako vyplýva z pripojenej obálky nie je žalobca, ale súkromná osoba P.. W., bývalý partner žalovanej a adresátom je spoločnosť žalobcu. Pokiaľ bol list adresovaný v čase 09. 02. 2009 žalovanej, ktorá bola odvolaná z funkcie konateľky dňa 05. 02. 2009, teda pred vypracovaním a odoslaním listu, nebol dôvod, aby žalobca adresoval list žalovanej na obchodné meno spoločnosti žalobcu. Rovnako nebol dôvod na to, aby odosielateľom bola súkromná osoba, a nie žalobca. Z predloženého listinného dôkazu nie je možné vyvodiť, že obsahom doporučenej zásielky zo dňa 09. 02. 2009 je list zo dňa 09. 02. 2009, takáto skutočnosť v konaní ničím preukázaná nebola. Opakovane poukázala na svoje stanovisko zo dňa 19. 11. 2021, že žalobcom predložený list zo dňa 09. 02. 2009 bol aj podľa vyjadrenia žalobcu adresovaný žalovanej ako konateľke spoločnosti, nie ako spoločníčke. Ako konateľke nemohla vzniknúť žalovanej povinnosť vrátiť preddavky na podiel na zisku. Opätovne poukázala na konanie žalobcu v rozpore s dobrými mravmi a žiadala súd, aby v prípade prijatia iného právneho záveru aplikoval na súdený prípad ust. § 265 ObZ tak, ako to žalovaná navrhla a odôvodnila v odvolaní.
16. Odvolací súd s prihliadnutím na znenie a aplikáciu ust. § 382 CSP a právny názor Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 1Cdo/2/2020 vyjadrenia strán sporu na základe výzvy odvolacieho súdu podľa § 382 CSP protistranám nedoručoval.
17. Odvolací súd uvádza, že žalobca pôvodne uplatnenou žalobou sa domáhal zaplatenia istiny 7.642,48 Eur z titulu vydania bezdôvodného obohatenia získaného žalovanou s poukazom na to, že žalovaná bola spoločníčkou v obchodnej spoločnosti žalobcu v rozsahu 34 % a zároveň bola konateľkou žalobcu, pričom za obdobie od 03. 12. 2008 do 21. 01. 2009 z účtu žalobcu vybrala celkovo sumu 15.767,27 Eur; výbery dokladovala nákupom tovaru pre žalobcu a vrátením finančnej čiastky na účet žalobcu celkovo vo výške 8.138,81 Eur, žalobcovi nevrátila žalovanú sumu 7.642,48 Eur. Žalobca sa podanou žalobou domáhal aj príslušenstva zo žalovanej istiny, a to 10 % úroku z omeškania zo sumy 7.642,48 Eur od 06. 02. 2009 do zaplatenia. Následne v priebehu konania čiastočne žalobca vzal žalobu späť, čo sa týka príslušenstva, ktoré požadoval vo výške 10 % príslušenstva, a to úroku z omeškania, ktoré požadoval vo výške 10 % zo žalovanej istiny za obdobie od 01. 10. 2010 do zaplatenia, pričom pôvodne v žalobe vyčíslený úrok z omeškania vo výške 10 % zo žalovanej sumy 7.642,48 Eur za obdobie od 06. 02. 2009 do 30. 09. 2010, vo finančnom vyjadrení vo výške 1.260,49 Eur započítal na pohľadávku žalovanej, ktorú žalovaná v priebehu súdneho konania vzniesla ako kompenzačnú námietku do výšky žalovanej istiny 7.642,48 Eur, tvrdiac existenciu pohľadávky žalovanej voči žalobcovi celkovo vo výške 35.313,93 Eur titulom vyrovnávacieho podielu žalovanej ako bývalej spoločníčky žalobcu, a to zápočtom, ktorý vykonal žalobca listom zo dňa 30. 11. 2010 (v spise na č. l. 144). Predmetom žaloby žalobcu teda ostala istina 7.642,48 Eur s príslušenstvom, a to 10 % úrokom z omeškania zo žalovanej istiny 7.642,48 Eur od 01. 10. 2010 do zaplatenia, pričom súd prvej inštancie o čiastočnom späťvzatí žalobcu rozhodol osobitným uznesením.
18. Súd prvej inštancie rozhodol teda o žalobe žalobcu po čiastočnom späťvzatí tak, ako je to uvedené vo výroku rozsudku z dôvodov, ktoré sú uvedené v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie, a ktoré odvolací súd uviedol vyššie aj do odôvodnenia rozhodnutia.
19. Odvolací súd viazaný rozsahom a odvolacími dôvodmi odvolateľov, t. j. žalobcu a žalovanej, pri aplikácii aj ust. § 382 CSP dospel k názoru, že súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní o veci čiastočne dopustil nesprávneho právneho posúdenia.
20. Vo vzťahu k odvolaniu žalobcu proti výroku II. a III. rozsudku súdu prvej inštancie a k odvolacej námietke žalobcu, ktorý namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, ktorý
vyhodnotil pohľadávku žalobcu z titulu zákonného úroku z omeškania zo sumy 7.642,48 Eur. Namietal nesprávne právne posúdenie, keď súd dospel k názoru, že sa jedná o príslušenstvo pohľadávky, ktoré požíva osud samotného nároku s odôvodnením, že tento nárok doposiaľ nebol právoplatne žalobcovi priznaný, a preto nespĺňa zákonnú dikciu započítania schopnej pohľadávky, s ktorým názorom žalobca nesúhlasí s poukazom na to, že okolnosť judikovania pohľadávky ako predpoklad započítania zákonná úprava nepozná a takáto premisa nevyplýva ani z rozhodovacej praxe súdov a ani z odbornej literatúry. Odvolací súd vo vzťahu k úrokom z omeškania vo výške 10 % ročne zo sumy 7.642,48 Eur za obdobie 602 dní omeškania odo dňa 06. 02. 2009 až do dňa 30. 09. 2010 vyčíslenej vo výške 1.260,49 Eur proti pohľadávke žalovanej z titulu vyrovnávacieho podielu vo výške 35.313,93 Eur vyzval strany sporu na vyjadrenie aj k možnej aplikácii ust. § 580 a § 581 OZ. Odvolací súd uvádza, že čo sa týka sumy vo výške 1.260,49 Eur, súd prvej inštancie vykonal nesprávne právne posúdenie uvedené v bode 15. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý je predmetom odvolacieho prieskumu. Predpokladom započítania schopnej pohľadávky nie je existencia právoplatne priznaného nároku, čo sa týka istiny, tak ako to uviedol súd prvej inštancie v bode 15. odôvodnenia s poukazom na to, že suma 1.260,49 Eur, ktorá je uvedená v započítajúcom prejave žalobcu voči pohľadávke žalovanej, z istiny, ktorá je predmetom tohto súdneho konania za vyššie uvedené obdobie, keď podľa § 580 OZ, ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie. Odvolací súd uvádza, že započítanie je spôsobom zániku navzájom sa kryjúcich pohľadávok veriteľa a dlžníka, pričom zánik nastáva okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie a boli splnené všetky podmienky na to potrebné. Podmienkou započítania je, že sa jedná o dva záväzky medzi tými istými subjektmi, keď veriteľ jednej pohľadávky je súčasne dlžníkom druhej pohľadávky a dlžník naopak, teda podmienkou započítania je vzájomnosť pohľadávok. Ďalšou podmienkou pre započítanie pohľadávky je, že sa jedná o plnenie rovnakého druhu, pričom najčastejšie sa uplatní započítanie pri peňažných pohľadávkach. Treťou podmienkou započítania je, že pohľadávky musia byť spôsobilé na započítanie. V súdenej veci bola spôsobilou pohľadávka žalovanej uplatnená v rámci kompenzačnej námietky ako aj pohľadávka žalobcu, ktorú vo vyššie uvedenej sume 1.260,49 Eur uviedol v započítacom prejave (v spise na č. l. 144). Je zrejmé, že táto pohľadávka nebola predmetom súdneho konania, keďže čiastočne v tejto časti úroku z omeškania zo žalovanej istiny od 06. 02. 2009 do 30. 09. 2010 vzal žalobca žalobu späť a konanie v tejto časti súd osobitným uznesením zastavil, pričom súd prvej inštancie dospel k názoru, že samotná istina, ktorú v žalobnom návrhu žalobca uplatnil, t. j. istina vo výške 7.642,48 Eur, by bola dôvodná (neberúc do úvahy kompenzačnú námietku a vzájomný zápočet) tak, ako to súd prvej inštancie uviedol v bode 5. odôvodnenia súdu prvej inštancie. Teda len okolnosť, že žalobca si s prihliadnutím na vznesenú kompenzačnú námietku žalovanej započítal čiastku príslušenstva, ktoré vyjadril vo finančnom vyjadrení v sume 1.260,49 Eur, čo predstavuje úrok z omeškania zo žalovanej istiny 7.642,48 Eur vo výške 10 % ročne za obdobie od 06. 02. 2009 do 30. 09. 2010 pri súčasnom zistení dôvodnosti žalovanej istiny nemožno vyhodnotiť, že sa jedná o nezapočítania schopnú pohľadávku len z dôvodu, že ide o príslušenstvo pohľadávky - istiny, ktorá je predmetom súdneho sporu a ktorá nebola právoplatne žalobcovi ešte priznaná. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na to, že súd prvej inštancie už v prvom rozhodnutí vo veci samej č. k. 7C/114/009 - 338 zo dňa 05. 05. 2015 aplikoval na započítanie aj ust. § 358, § 359 a § 360 ObZ, zároveň ust. § 66 ods. 3 a § 569 ObZ. Podľa § 66 ods. 3 prvá veta ObZ vzťah medzi spoločnosťou a členom orgánu spoločnosti alebo spoločníkom pri zariaďovaní záležitostí spoločnosti sa spravuje primerane ustanoveniami o mandátnej zmluve, ak zo zmluvy o výkone funkcie uzatvorenej medzi spoločnosťou a členom orgánu spoločnosti alebo spoločníkom, ak bola zmluva o výkone funkcie uzavretá alebo zo zákona nevyplýva iné určenie práva povinností. Podľa § 569 ObZ mandatár je povinný odovzdať bez zbytočného odkladu mandantovi veci, ktoré za neho prevzal pri vybavovaní záležitostí. Z konania jednoznačne vyplynulo, že funkcia konateľky žalovanej u žalobcu zanikla dňom 05. 02. 2009. Za situácie, že ako konateľka za obdobie od 03. 12. 2008 do 21. 01. 2009 z účtu žalobcu vybrala celkovo sumu 15.767,27 Eur a výbery zdokladovala nákupom tovaru a vrátením finančnej čiastky celkovo vo výške 8.138,81 Eur dňom nasledujúcim po zániku funkcie konateľa pri aplikácii vyššie citovaného ust. § 66 ods. 3 prvá veta a § 569 ObZ, ktoré už v súdenej veci aplikoval súd prvej inštancie v prvom rozhodnutí vo veci samej, sa dostala do omeškania s vrátením istiny 7.642,48 Eur, počnúc dňom 06. 02. 2009, a teda žalobcom vyčíslená výška príslušenstva v zápočte vykonanom žalobcom listom zo dňa 30. 11. 2010 (v spise na č. l. 144) je pohľadávkou žalobcu schopnou započítania voči pohľadávke žalovanej, ktorú uplatnila ako kompenzačnú námietku v konaní. Odvolacia námietka žalobcu, spočívajúca v námietke nesprávneho právneho posúdenia tejto pohľadávky súdom prvej inštancie ako pohľadávky nespôsobilej na započítanie, je preto dôvodná.
21. K odvolaniu žalovanej a jednotlivým zásadným odvolacím námietkam žalovanej odvolací súd uvádza:
21.1. K námietke žalovanej, keď súd dospel k záveru o nespornosti žalobcom žalovanej čiastky vo výške 7.642,48 Eur (žalovaná istina), pokiaľ žalovaná poukázala na to, že spracovala samostatnú evidenciu tzv. pokladňu 2, z ktorej vyplynulo, že nárok žalobcu je dôvodný len vo výške 7.452,50 Eur s poukazom na to, že tento dôkaz predložila do súdneho spisu a k výške nároku sa vyjadrila na pojednávaniach dňa 24. 09. 2013 a 17. 08. 2018 uvádzajúc, že tzv. pokladňu č. 2 si nechala vypracovať od externej účtovníčky pani E., ktorá viedla účtovníctvo žalobcu na prelome rokov 2008 - 2009, odvolací súd uvádza, že túto námietku žalovanej nemožno považovať za dôvodnú, keď súd prvej inštancie dospel k správnemu názoru, že žalovaná istina (bez zohľadnenia kompenzačnej námietky a zápočtu pohľadávok medzi stranami sporu v ďalšom konaní) by bola dôvodná s poukazom na to, že výška bezdôvodného obohatenia, ktorej sa žalobca žalobou domáhal vo výške 7.642,48 Eur, korešponduje s dôkaznými prostriedkami produkovanými žalobcom. Odvolací súd preskúmaním obsahu spisu zistil, že tzv. pokladňa č. 2, ktorý žalovaná označovala za dôkaz v konaní, sa v spise nachádza na č. l. 60 až 61 a táto listina bola ako príloha priložená k odporu podaného žalovanou voči platobnému rozkazu Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 5Ro/197/2009 - 54 zo dňa 25. 09. 2009, ktorý bol súdom v predmetnej veci vydaný. Listina je označená ako prehľad o pohybe peňažných prostriedkov na bankových účtoch a pokladni - osobné výbery, vklady a platby v pokladni od 05. 11. 2008 do 06. 02. 2009 rukou dopísané pokladňa č. 2, pričom z listiny nie zrejmé, kto listinu vypracoval, nie je s nikým podpísaná a žiadnym spôsobom teda verifikovaná. Pokiaľ teda súd prvej inštancie konštatoval, že obsahom spisového materiálu, resp. predložených dôkazných prostriedkov nie je doklad označený ako pokladňa č. 2, resp. pokladničný doklad č. 149, súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že táto listina predložená žalovanou spolu s podaným odporom nemá náležitosti písomného dokladu, a teda písomného dôkazu v konaní. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že tvrdenie žalovanej nebolo podložené dôkazným prostriedkom. V tomto smere teda odvolaciu námietku žalovanej odvolací súd nepovažuje za dôvodnú.
21.2. Žalovaná v odvolaní poukázala na to, že v konaní nebola sporná výška pohľadávky žalovanej z titulu vyrovnávacieho podielu vo výške 35.313,93 Eur, ktorú si žalovaná uplatnila voči žalobnému nároku ako obranu do výšky žalovanej istiny, pričom žalobca tvrdil, že táto pohľadávka žalovanej z titulu vyrovnávacieho podielu zanikla na základe jeho započítania listom žalobcu zo dňa 30. 11. 2010. Žalovaná zároveň poukázala, že uznala oprávnenosť započítania pohľadávky žalobcu proti pohľadávke žalovanej vo výške 756,06 Eur a pohľadávky vo výške 565,50 Eur v započítanej časti 428,04 Eur. Okrem žalobcom započítavanej pohľadávke vo výške 1.260,49 Eur žalovaná spochybnila aj pohľadávku žalobcu započítanú vo výške 28.214,83 Eur (850.000,- Sk) a vo výške 4.653,51 Eur. V pohľadávke žalobcu vo výške 28.214,83 Eur vo vzťahu k jej námietkam v podanom odvolaní odvolací súd uvádza, že preskúmaním veci dospel k názoru, že táto námietka žalovanej dôvodná nie je. Odvolací súd je súladný v názore so súdom prvej inštancie, že na základe vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalovanej ako spoločníčke žalobcu bola preddavkovo vyplatená záloha na zisku obchodnej spoločnosti žalobcu za rok 2008, ktoré skutočnosti vyplývajú z písomných dôkazov, ktoré sú obsahom spisu, ako aj z výpovedi konateľov žalobcu v tomto súdnom konaní ako strán sporu a v rámci trestného konania v postavení svedkov (čo vyplýva aj z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie). Odvolací súd poukazuje na to, že súd vypočul ako štatutárneho zástupcu žalobcu pána Jančoka, ktorý vypovedal o realizácii výplaty preddavku na podiel na zisku za rok 2008 vo výške 850.000,- Sk, ktorú výplatu realizoval on aj pre žalovanú s poukazom na to, že táto čiastka nebola vyplácaná naraz, ale po častiach v období od marca do augusta 2008 s tým, že o výbere finančných čiastok existujú výpisy z účtu, tieto sú súčasťou spisu v spisoch na č. l. 184 až 189 za obdobie od 01. 03. 2008 do 30. 09. 2008, z ktorých vyplýva realizovanie výberu spolu vo výške 3.180.000,- Sk, pričom všetky výbery boli realizované z účtu žalobcu, nie aj z inej obchodnej spoločnosti, ako to tvrdila, avšak nepreukázala žalovaná. Výplatu čiastky 850.000,- Sk žalovanej potvrdzuje aj výpoveď prokuristu pána Grausa na pojednávaní, teda aj podľa názoru odvolacieho súdu tieto dôkazy preukazujú výplatu podielu na zisku za rok 2008 preddavkovo v tvrdenej výške 850.000,- Sk. Tvrdenia žalovanej o výplate podielu na zisku z obchodnej spoločnosti žalobcu pre žalovanú v inej výške zostali len v rovine tvrdenia bez splnenia dôkaznej povinnosti zo strany žalovanej. Súd prvej inštancie teda správne na kompenzačnú námietku - pohľadávku žalovanej z titulu vyplatenia vyrovnávacieho podielu prihliadol na zápočet, ktorý vykonal žalobca z dôvodu vyplatenia zálohy na zisk za rok 2008 žalovanej vo výške po prepočte na menu euro čiastky 28.214,83 Eur. Odvolací súd uvádza, že žalovanej táto čiastka bola vyplatená z titulu, že bola spoločníčkou spoločnosti žalobcu bez právneho
dôvodu, a preto táto pohľadávka žalobcu je spôsobilá na zápočet voči pohľadávke žalovanej z titulu vyplatenia vyrovnávacieho podielu pri zániku jej spoločenstva ako spoločníčky v obchodnej spoločnosti žalobcu.
21.3. Vo vzťahu k námietke dôvodnosti započítanej pohľadávky žalobcu na pohľadávku žalovanej vo výške 4.653,51 Eur (úroky z omeškania z nevydania bezdôvodného obohatenia 28.214,83 Eur za obdobie od 06. 02. 2009 do 30. 09. 2010) odvolací súd uvádza dôvodnosť tejto námietky, keď súd prvej inštancie sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia a na vec neaplikoval ust. § 369 Obchodného zákonníka pri aplikácii § 304 Obchodného zákonníka v znení do 31. 01. 2013. Je zrejmé, že žalobca pohľadávku vo výške 4.653,51 Eur ktorú započítal zápočtom - listom zo dňa 30. 11. 2020 (v spise na č. l. 144) kapitalizoval úrok z omeškania z nevydania bezdôvodného obohatenia vo výške 28.214,83 Eur za obdobie od 06. 02. 2009 do 30. 09. 2010, t. j. za obdobie od do dňa nasledujúceho po zániku funkcie konateľky žalovanej u žalobcu. Odvolací súd však poukazuje, že čiastka 850.0000,- Sk, t. j. 28.214,83 Eur žalovanej žalobcom nebola vyplatená z titulu konateľstva ale z titulu, že bola spoločníčkou v obchodnej spoločnosti žalobcu, pričom ako záloha za zisk za rok 2008 bola táto čiastka vyplatená žalovanej bez právneho dôvodu. Žalobca mal vyzvať žalovanú na vrátenie tejto čiastky a len v prípade preukázania výzvy na vrátenie by sa mohla žalovaná dostať do omeškania za obdobie, za ktoré si žalobca vyčíslil úrok z omeškania vo výške 4.651,31 Eur. Pokiaľ teda súd prvej inštancie oprávnenosť zápočtu v tejto výške vyvodil odo dňa skončenia funkcie konateľky žalovanej u žalobcu, dopustil sa nesprávneho právneho posúdenia, keď správne mal aplikovať ust. § 340 Obchodného zákonníka, podľa ktorého dlžník je povinný záväzok splniť v čase určenom v zmluve (odsek 1). Ak čas plnenia nie je v zmluve určený, je veriteľ oprávnený požadovať plnenie záväzku ihneď po uzavretí zmluvy a dlžník je povinný záväzok splniť bez zbytočného odkladu po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal (odsek 2). Pri aplikácii § 369 ods. 2 písm. a/ Obchodného zákonníka platného v čase tvrdeného omeškania s úhradou čiastky 850.000,- Sk, podľa ktorého úroky z omeškania sa stanú splatnými po uplynutí dňa alebo lehoty, ktoré sú v zmluve určené na splnenie peňažného záväzku s tým, že ak deň alebo lehota na splnenie peňažného záväzku nie je v zmluve určená, úroky z omeškania sa stanú splatnými uplynutím 30 dní odo dňa a/ doručenia dokladu veriteľa na splnenie peňažného záväzku dlžníkom (ďalej len „doklad“). Žalobca však nepreukázal, že by žalovanej doručil doklad, ktorým by ju vyzýval na splnenie peňažného záväzku z titulu preddavkovo vyplatenej zálohy na zisku za rok 2008. Odvolací súd poukazuje na to, že ukončenie funkcie žalovanej ako konateľky u žalobcu je bez právneho významu vo vzťahu k sume poskytnutej žalobcom žalovanej v priebehu roku 2008 z titulu vyplateného preddavku na zisku obchodnej spoločnosti za rok 2008 a nemožno od dátumu ukončenia funkcie konateľky odvodzovať omeškanie žalovanej s vrátením sumy 850.000,- Sk (28.214,83 Eur), ako to urobil v zápočte žalobca a nesprávne posúdil súd prvej inštancie. Pre úplnosť odvolací súd už len dodáva, že listina, na ktorú poukazoval žalobca vo svojom vyjadrení k výzve odvolacieho súdu v zmysle § 382 CSP a ktorá sa nachádza v spise na č. l. 21 až 22 označené ako výzva na uvedenie veci do predošlého stavu a náhradu spôsobenej škody (list žalobcu zo dňa 09. 02. 2009) nemožno s prihliadnutím na obsah konkrétne v bode 6 vyhodnotiť ako doklad v zmysle § 369 ods. 2 písm. a/ Obchodného zákonníka. Avšak aj za situácie, keby tento list zo dňa 09. 02. 2009, konkrétne v bode 6 bol považovaný za doklad veriteľa, ktorým vyzýva žalobca žalovanú ako dlžníčku na splnenie peňažného záväzku, žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie žiadnym spôsobom nepreukázal doručenie tohto podania žalobcu zo dňa 09. 02. 2009 žalovanej. Pokiaľ žalovaný v rámci odvolacieho konania na výzvu odvolacieho súdu v zmysle § 382 CMP doložil písomný dôkaz fotokópiu doručenky k listu žalobcu zo dňa 09. 02. 2009, odvolací súd uvádza, že sa jedná o neprípustnú novotu v odvolacom konaní, na ktorú odvolací súd nemôže prihliadať, pričom však zároveň konštatuje, že ani tieto dodatočne doložené listinné dôkazy nepreukazujú, a to s prihliadnutím na ich obsah - označenie adresáta a odosielateľa, že by sa mohlo jednať o preukázanie doručenia dokladu veriteľa, ktorým by vyzval dlžníka na splnenie peňažného záväzku. Pokiaľ teda žalovaná v podanom odvolaní namietala nesprávny zápočet čiastky 4.653,51 Eur na pohľadávku žalovanej, ktorú v konaní uplatnila v rámci kompenzačnej námietky, je táto odvolacia námietka žalovanej dôvodná. Odvolací súd naviac poukazuje, že žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie netvrdil a ani nepreukázal výzvu na zaplatenie čiastky 28.214,83 Eur, preto sa žalovaná za obdobie, za ktoré žalobca vyčíslil úrok z omeškania, nemohla dostať do omeškania. Suma 4.653,51 Eur je preto nespôsobilou pohľadávkou na zápočet, ktorý vykonal žalobca listom zo dňa 30. 11. 2010.
21.4. K ďalšej odvolacej námietke žalovanej, keď žalovaná namietala, že okrem kompenzačnej námietky vo výške 35.313,93 Eur si voči žalobnému nároku uplatnila aj pohľadávku vo výške 357,84 Eur z titulu uhradenej leasingovej splátky za žalobcu žalovanou s námietkou, že súd nesprávne právne posúdil vec,
keď prihliadol na vznesenú námietku premlčania, keďže leasingová splátka bola žalovanou uhradená leasingovej spoločnosti za žalobcu dňa 26. 03. 2009 a žalovanou v konaní bola uplatnená podaním zo dňa 08. 03. 2012 s námietkou, že súd nesprávne aplikoval na beh premlčacej lehoty ustanovenia Občianskeho zákonníka s poukazom na to, že vzťah žalobcu a žalovanej je v zmysle § 261 ods. 6 písm. a/ Obchodného zákonníka absolútnym obchodom a na premlčanie bezdôvodného obohatenia sa vzťahuje ust. § 397 Obchodného zákonníka, t. j. štvorročná premlčacia doba. Odvolací súd uvádza, že túto odvolaciu námietku nepovažuje za dôvodnú. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že žalovaná uhradila za žalobcu leasingovú splátku spoločnosti Volkswagen dňa 26. 03. 2009, t. j. v období, keď už nevykonávala u žalobcu funkciu konateľky; bola síce ešte spoločníčkou v spoločnosti žalobcu, avšak ako spoločníčka nemala žiadnu povinnosť uhrádzať náklady, konkrétne náklady leasingovej splátky za obchodnú spoločnosť žalobcu, bolo preto potrebné posúdiť tento vzťah ako vzťah medzi obchodnou spoločnosťou a fyzickou osobou podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré právne posúdenie súd prvej inštancie správne aj vykonal, ako to vyplýva z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, konkrétne z bodu 6 odôvodnenia, keď súd vykonal s prihliadnutím na námietku premlčania, ktorú vzniesol žalobca, právne posúdenie v zmysle § 100 ods. 1 a § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Správne súd prvej inštancie dospel k názoru, že námietka premlčania vznesená žalobcom je dôvodná, keďže žalovaná bez akejkoľvek právnej povinnosti za žalobcu uhradila leasingovú splátku inej obchodnej spoločnosti vo výške 357,84 Eur dňa 26. 03. 2009, keďže žalovaná nemala žiadnu právnu povinnosť takúto platbu realizovať už dňom vykonania tejto platby jej začala plynúť subjektívna premlčacia lehota, ktorá je dvojročná a ktorá uplynula pred dňom uplatnenia kompenzačnej námietky žalovanou v priebehu súdneho konania podaním zo dňa 08. 03. 2012. Túto odvolaciu námietku s prihliadnutím na hore uvedené preto súd považoval za nedôvodnú a právne posúdenie vykonané súdom prvej inštancie považoval za správne. Pokiaľ ďalej žalovaná namietala, že súd prvej inštancie vo veci neaplikoval ust. § 265 Obchodného zákonníka, keď žalovaná žiadala, aby nepriznal žalobcovi žalovaný nárok, odvolací súd oboznámením sa s obsahom spisu a s právnym posúdením a vyhodnotením, ktoré vykonal súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia v bodoch 19 a 20 odôvodnenia, uvádza, že ani túto odvolaciu námietku odvolací súd nepovažuje za dôvodnú, pričom v plnom rozsahu poukazuje na názor súdu prvej inštancie v bodoch 19 a 20 odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorým sa odvolací súd aj stotožňuje.
22. Odvolací súd s prihliadnutím už na vyššie uvedené uvádza, že žalobca uplatnil v konaní istinu vo výške 7.642,48 Eur, ktorej oprávnenosť s prihliadnutím na dôkazy produkované v konaní bola preukázaná. V priebehu po začatí konania však žalovaná vzniesla kompenzačnú námietku z titulu nevyplateného vyrovnávacieho podielu zo strany žalobcu žalovanej ako spoločníčke v spoločnosti žalobcu vo výške 35.313,93 Eur, ktorá výška v konaní spochybnená a namietaná žalobcom nebola a ktorú preto je potrebné posudzovať ako pohľadávku žalovanej voči žalobcovi za oprávnenú. Následne žalobca listom zo dňa 30. 11. 2010 v priebehu konania po vznesení kompenzačnej námietky žalovanou vykonal zápočet voči kompenzačnej pohľadávke žalovanej uplatnenej kompenzačnou námietkou pohľadávku žalobcu vo výške 28.214,83 Eur, čo predstavuje zálohu vyplatenú žalobcom žalovanej ako spoločníčke na podiel na zisku za rok 2008, úroky vo výške 1.260,49 Eur (úroky z omeškania vo výške 10 % zo žalovanej istiny 7.642,48 Eur za obdobie od 06. 09. 2009 do 30. 09. 2010), pohľadávku žalobcu proti žalovanej vo výške 757,06 Eur, ktorá žalobcovi bola priznaná súdnym rozhodnutím a pohľadávku vo výške 428,04 Eur, ktorá čiastka predstavuje trovy konania priznané žalobcovi v hore uvedenom súdnom konaní vo výške celkovo 565,50 Eur, avšak v započítanej časti len vo výške 428,04 Eur. Na oprávnenú pohľadávku žalovanej uvedenú v kompenzačnej námietke spolu vo výške 35.313,93 Eur potom predstavuje súčet oprávnených pohľadávok žalobcu, ktoré započítal v zápočte zo dňa 30. 11. 2010 spolu vo výške 30.660,42 Eur (28.214,83 Eur + 1.260,49 Eur + 757,06 Eur +428,04 Eur). V tomto rozsahu, teda v čiastke 30.660,42 Eur, sa stretla pohľadávka žalobcu započítaná zápočtom žalobcu zo dňa 30. 11. 2011 v spise na č. l. 144 s pohľadávkou žalovanej z titulu vyrovnávacieho podielu vo výške 35.313,94 (v spise na č. l. 140). Teda pohľadávka žalovanej nebola kompenzovaná zápočtom žalobcu vo výške 35.313,93 Eur - 30.660,42 Eur, čo predstavuje čiastku 4.653,50 Eur. Vzhľadom na započítací prejav žalovanej (v spise na č. l. 140) voči žalobcom uplatnenej pohľadávke 7.642,48 došlo k stretu pohľadávok čo sa týka žalobcom uplatnenej žalovanej istiny a istiny vo výške 4.653,41 Eur, t. j. pohľadávky žalovanej, ktorá nebola kompenzovaná zápočtom žalobcu listom zo dňa 30. 10. 2011; potom je oprávnená pohľadávka žalobcu, ktorá bola uplatnená žalobou na súde v tomto konaní celkovo vo výške 2.988,97 Eur (7.642,48 Eur - 4.653,51 Eur). Odvolací súd s prihliadnutím k hore uvedenému preto vyhovel žalobe žalobcu čiastočne a zmenil rozsudok súdu prvej inštancie postupom v zmysle §
388 CSP tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť istinu vo výške 2.988,97 Eur s príslušenstvom, a to s 10 %-ným úrokom z omeškania od 01. 10. 2010 do zaplatenia. Vo zvyšku žalobu žalobcu zamietol.
23. Odvolací súd postupom v zmysle § 388 z dôvodov, ktoré sú už uvedené podrobne vyššie preto zmenil rozsudok súdu prvej inštancie pri aplikácii ust. § 382 CSP, keďže súd prvej inštancie sa pri náležite zistenom skutkovom stave čiastočne dopustil nesprávneho právneho posúdenia veci.
24. O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 2 CSP pri aplikácii § 255 ods. 2 CSP a vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo, ktoré rozhodnutie podľa názoru súdu zodpovedá zásadám spravodlivého rozhodnutia v otázke trov konania s prihliadnutím na predmet žaloby a následný postup strán sporu v konaní uplatnenie kompenzačnej námietky zo strany žalovanej a zápočet žalobcu na kompenzačnú námietku.
25. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).