Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_16Co-19-2025.pdf
PDF · 167.18 KB
Case nature
Area
Subarea
16Co/19/2025
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Čelkovej a členiek senátu JUDr. Dariny Legerskej a Mgr. Stanislavy Kollárovej v spore žalobcu: AMBIS vysoká škola, a.s., so sídlom Lindnerova 575/1, Libeň, 180 00 Praha 8, IČO: 61 858 307, právne zastúpený: Advokátska kancelária Gallo, s.r.o., so sídlom Jilemnického 4012/30, 036 01 Martin, IČO: 36 715 352, proti žalovanej: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, XXX XX C., právne zastúpená: JUDr. Jana Bezáková, advokátka so sídlom Bakalárska 6, 971 01 Prievidza, IČO: 37 915 061, o zaplatenie 4.132,39 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza č. k. 18C/30/2024-166 zo dňa 14. februára 2025, takto
r o z h o d o l :
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. a III. potvrdzuje
Žalovanej sa proti žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil povinnosť žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 2.173,62 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 866,72 Eur od 01.02.2021 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom II. žalobu v prevyšujúcej časti zamietol a výrokom III. žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 10,79 %.
2. Žalobca sa podanou žalobou voči žalovanej domáhal zaplatenia sumy 4.132,39 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 866,72 Eur od 01.02.2021 do zaplatenia a úrokom z omeškania vo výške 8,50% ročne zo sumy 77,99 Eur od 13.07.2021 do zaplatenia z titulu neuhradenej pohľadávky, ktorá pozostávala zo:
- školného za letný semester akademického roku 2020/2021 vo výške 866,72 Eur,
- zmluvnej pokuty vo výške 1 % denne zo sumy 866,72 Eur vo výške 260,02 Eur,
- zmluvnej pokuty vo výške 0,30 % denne zo sumy 866,72 Eur vo výške 2.644,36 Eur
- poplatku v zmysle čl. III bod 6 Sadzobníka poplatkov vo výške 77,99 Eur,
- nákladov spojených s vymáhaním pohľadávky vo výške 283,20 Eur.
3. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie prednesmi právnych zástupcov sporových strán, výsluchom žalovanej, oboznámením obsahu súdneho spisu najmä návrhom na vydanie PR a jeho príloh, výpisom z Obchodného registra ČR žalobcu, zmluvou o štúdiu a súhlasom so spracovaním osobných údajov, č. l. 21, 22 faktúrami na č. l. 21 až 23, opatrením rektorky č. 26/2020, mailovou komunikácia žalovanej so žalobcom, dokladom o doručovaní, predžalobnou upomienkou, prehľadom sadzieb ČNB, podaním žalobcu na výzvu súdu na č. l. 39, rozsudkom
Mestského súdu v Prahe sp. zn. 23Co/293/2021, rozsudkom Krajského súdu v Brne sp. zn. 18Co/188/2022, rozsudkom Krajského súdu v Prahe sp. zn. 21Co/298/2022, platobným rozkazom na č. l. 53, odporom žalovanej voči platobnému rozkazu, rozsudkom Súdneho dvora EÚ C-147/16, rozsudkom Súdneho dvora C-109/92, vyjadrením žalobcu k odporu, dotazom žalobcu na Českú obchodnú inšpekciu, rozsudkom Krajského súdu v Plzni sp. zn. 18Co/188/2022, odpoveďou Českej obchodnej inšpekcie, rozsudok Mestského súdu v Prahe sp. zn. 70Co/78/2023, postúpením veci na OS Prievidza, vyjadrením - návrhmi na dokazovanie od žalovanej, rozsudkom Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Cdo/2443/2023, vyjadreniami strán sporu, výročnou správou žalobcu za rok 2023, žiadosťou žalovanej o ukončenie štúdia ako aj oboznámením obsahu ostatného spisového materiálu a zistil nasledovný skutkový stav:
4. Žalobca a žalovaná dňa 13.04.016 uzavreli Zmluvu o štúdiu (ďalej ako ,,zmluva“), ktorá upravovala práva a povinnosti strán pri zabezpečení výučby v bakalárskom študijnom odbore ,,Bezpečnostný management v regiónoch“ so štandardnou dobou štúdia 3 roky a začatím štúdia v kombinovanej forme v akademickom roku 2016/2017, štúdium prebieha v súlade so zákonom č. 111/1998 Sb. o vysokých školách. Podľa čl. II bod 1 zmluvy povinnosťou žalobcu bolo vytvárať študentom podmienky k zvládnutiu povinností stanovených Študijným a skúšobným poriadkom. Podľa čl. II bod 5 vytvoriť študentom optimálne psychohygienické a bezpečnostné podmienky pre štúdium. Podľa čl. III. bod 1 zmluvy povinnosťou žalovanej bolo v súlade s touto zmluvou a pokynmi žalobcu zahájiť štúdium v stanovenom termíne. Podľa čl. III bod 5 zmluvy povinnosťou žalovanej bolo hradiť v stanovených termínom v predpísanej výške a spôsobom uvedeným v čl. IV a čl. VI zmluvy školné a ďalšie poplatky spojené so štúdiom. Podľa čl. III bod 7 zmluvy povinnosťou žalovanej bolo zoznamovať sa priebežne s aktuálnym znením vnútorných predpisov žalobcu, smernicami, opatreniami a rozhodnutiami vedenia žalobcu a rektora. Podľa čl. IV bod 1 zmluvy úhrada školného je základným zdrojom pre zaistenie finančných prostriedkov pre vzdelávaciu, vedeckú, vývojovú a prevádzkovú činnosť žalobcu. Podľa čl. IV bod 9 zmluvy v prípade omeškania študenta s úhradou školného vzniká žalobcovi právo na zmluvnú pokutu vo výške 1 % z dlžnej čiastky denne za prvých 30 dní omeškania a vo výške 0,3 % denne z dlžnej čiastky ak omeškanie presahuje viac ako 30 dní, čím nie je dotknuté právo žalobcu na úrok z omeškania a právo na náhradu škody. Podľa čl. VI bod 2 zmluvy v prípadoch predčasného ukončenia štúdia v prípade zanechania štúdia zo strany študenta sa školné ani jeho alikvótna časť nevracia a pokiaľ nebolo v okamžiku ukončenia štúdia školné zaplatené, nárok žalobcu na úhradu školného v súlade s touto zmluvou nie je dotknutý a trvá. Faktúrou č. 220017414 zo dňa 13.10.2020 žalobca vyúčtoval žalovanej poplatok za zaslanie 2. upomienky v sume 2000,- Kč so splatnosťou 22.10.2020, z ktorej žalovaná čiastočne hradila pred lehotou splatnosti, ostala neuhradená sumu 33,86 Kč, ktorá suma bola uhradená na základe predžalobnej výzvy zo dňa 17.08.2021. Faktúrou č. 220019890 zo dňa 25.11.2020 žalobca vyúčtoval žalovanej poplatok za opakovaný zápis predmetov do IS v sume 6000,- Kč zo splatnosťou dňa 09.12.2020, z tejto faktúry žalovaná čiastočne uhradila a zostala neuhradená suma 882,02 Kč, na predžalobnú výzvu bola zaplatená aj táto zvyšná časť. Faktúrou č. 221002954 zo dňa 15.01.2021 žalobca vyúčtoval žalovanej školné za letný semester akademického roku 2020/2021 v sume 22 513,- Kč ( prepočtom 866,72 Eur), so splatnosťou dňa 31.01.2021. Faktúrou č. 221006710 zo dňa 01.07.2021 žalobca vyúčtoval žalovanej poplatok za zaslanie 2. upomienky úhrady školného v sume 2000,- Kč ( prepočtom 77,99 Eur) so splatnosťou dňa 12.07.2021. V Sadzobníku poplatkov spojených so štúdiom pre zimný semester akademického roku 2020/2021- Opatrenie rektorky č. 26/2020, schválené dňa 30.04.2020 je upravený v čl. III bod 6 poplatok za odoslanie 2. upomienky úhrady školného vo výške 2000,-Kč a v čl. IV bod 5 poplatok za opakovaný zápis nesplneného predmetu vo výške 1000,- Kč. Dňa 01.07.2021 žalobca zaslal žalovanej 2. upomienku úhrady školného za letný semester akad. roku 2020/2021, ktorej súčasťou (ako príloha) bola aj faktúra vyúčtovaného poplatku na túto upomienku vo výške 2000,- Kč. Výzvou - predžalobnou upomienkou zo dňa 12.08.2021 žalobca prostredníctvom vtedajšieho právneho zástupcu vyzval žalovanú na úhradu sumy 25 412,90 Kč v lehote do 10.09.2021, výzva bola doručovaná žalovanej tým istým dňom. Z úplného výpisu z obchodného registra žalobcu zo dňa 28.07.2023 vyplýva, že predmetom podnikania žalobcu je nakladateľská činnosť, vysokoškolské vzdelávanie na súkromnej vysokej škole podľa zák. č. 111/1998 Sb., vydavateľská činnosť, hostinská činnosť. Zo žiadosti o ukončenie štúdia z 05.09.2021 vyplýva, že žalovaná požiadala žalobcu o ukončenie štúdia ku dňu 05.09.2021 z dôvodu nespokojnosti so štúdiom. Doklad o jej doručení žalobcovi absentuje.
5. Žalovaná pred súdom prvej inštancie v rámci jej výsluchu uviedla, že štúdium v čase podpisovania zmluvy bolo externé a malo prebiehať v sobotu, kedy mali byť prednášky, čo jej vyhovovalo, rovnako tak prednášky v piatok a sobotu každý druhý víkend. Prvý a druhý semester odchodila, zvládla skúšky a všetko bolo v poriadku, až pokým štúdium neprešlo pod žalobcu, kedy došlo k zmene v štúdiu, pretože prednášky sa realizovali cez pracovný týždeň a na tieto žalovaná nestíhala chodiť, keďže prebiehali už v Prahe. Tým, že nechodila na prednášky, nestíhala skúšky, poplatok pritom bol aj za nechodenie na prednášku 300,- Kč, aj za opakovanie skúšky ďalší poplatok, ich výšku si už nepamätala. Následne musela opakovať semester a platiť ďalšie poplatky. Škola zmenila budovu, pôvodne prebiehalo štúdium v Prahe 5, potom škola zmenila budovu blízko centra Prahy s tým, že prednášky boli rozdelené do niekoľkých budov a ona už napokon ani nevedela, do ktorej budovy má ísť. Do Prahy cestovala taxíkom najmä preto, aby včas našla správnu budovu. Počas Covid-u bola dištančná forma štúdia, študenti navrhovali škole zníženie poplatkov, s čím žalobca nesúhlasil, hoci teda študovali z domu, platili ako za klasické štúdium v pôvodnej výške poplatkov. Prednášky boli formou videí alebo im posielali len podklady, z ktorých následne robili skúšky. Rozhodla sa, že ďalší semester už pokračovať v štúdiu nebude, jednak neboli na to financie a kvalita štúdia bola pre ňu nízka. Takto to odôvodnila aj vo výpovedi zmluvy, teda najprv požiadala o prerušenie štúdia, v čom jej škola nevyhovela s odôvodnením, že jej odbor sa prerušiť nedá, ale že ho môže zrušiť, tak napísala druhú žiadosť o zrušenie štúdia s tým, že má zaplatiť za semester, ktorý ani nezačala študovať, čo odmietla a žiadala od žalobcu, aby jej predložili výpis predmetov, ktoré si zapísala, na čo jej žalobca už neodpísal a komunikácia so žalobcom sa prerušila. Žalovaná doklad o zaslaní listu žalobcovi ani doručenku nemá, pričom jednu žiadosť odoslala žalobcovi, ktorý ale tvrdil, že im nebola doručená a druhú poslala žalobcovi s tým, že žiada o ukončenie štúdia, čo vie aj predložiť. Zmluvu o štúdiu nečítala, dôvod uviesť nevie. Nezaplatila žalobcovi za semester, ktorý neštudovala.
6. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku ohľadne právomoci slovenského súdu v danej veci uviedol, že táto vyplýva z čl. 4 Nariadenia Európskeho parlamentu a rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach súdu podľa ktorého ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu. Podľa čl. 3 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 z 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I), Zmluva sa spravuje právnym poriadkom, ktorý si zvolia zmluvné strany. Voľba musí byť urobená výslovne alebo jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy alebo okolnosťami prípadu. Zmluvné strany si môžu zvoliť právny poriadok, ktorým sa bude spravovať celá zmluva alebo len jej časť. Na základe voľby českého práva v zmluve o štúdiu ( čl. VIII bod. 1) ako rozhodného práva v zmysle čl. 3 ods. 1 Nariadenia Rím I. sa tento právny vzťah riadi ustanoveniami českého právneho poriadku (najmä zákonom č. 111/1998 Sb. o vysokých školách). Preto na danú vec aplikoval § 59, § 63 ods. 3 písm. a) českého zákona č. 111/1998 Sb. o vysokých školách a § 2048, § 2051 českého zákona č. 89/2012 Sb. Občanský zákonník (ďalej „Občanský zákonník“).
7. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní nemal za sporné, že dňa 13.04.2016 sporové strany uzatvorili Zmluvu o štúdiu, na ktorej základe žalovaná absolvovala vysokoškolské štúdium v čase od 09/2016 do 08/2021. V dôsledku Covid-u začala výučba prebiehať dištančne a škola bola uzavretá, žalovanej takýto spôsob výučby nevyhovoval, preto sa na štúdium v letnom semestri akademického roku 2020/2021 už nezapísala. Žalobca následne vystavil žalovanej faktúru v sume 866,72 Eur ( 22 513 Kč), ktorú sumu žalovaná nerozporovala a súdu prvej inštancie uviedla, že si je vedomá povinnosti zaplatiť školné v sume 866,72 Eur. Súd prvej inštancie posúdil Zmluvu o štúdiu ako inominátnu zmluva podľa § 1746 ods. 2 Občanského zákonníka. Uviedol, že nie je zmluvou spotrebiteľskou v zmysle § 1810 a nasl. Občanského zákonníka, keďže pri uzavretí zmluvného vzťahu žalobca aj žalovaná vystupovali v rovnoprávnom postavení. V prípade štúdia sa nejedná o protiplnenie za poskytnutú službu. Poskytovanie vzdelania, či už za odplatu, alebo zo štátnych zdrojov, nemožno považovať za živnosť, pričom ide o verejnú službu, ktorá je striktne regulovaná verejnoprávnym predpisom a odkázaná na udelenie súhlasu po splnení presne definovaných zákonných podmienok. Žalobca síce nie je financovaný z verejných zdrojov, ale z vlastných a to z činností súvisiacich s vysokoškolským vzdelávaním, celoživotným vzdelávaním naviazaným na študijné programy, certifikácii, vedeckých a vzdelávacích konferencií, pričom ale z verejných zdrojov je poskytovaná podpora, ktorá je žalobcom plne využitá na financovanie vedy a výskumu, ide o neziskové projekty. Žalobca financuje väčšinu projektov vedy
a výskumu zo svojich zdrojov. Vlastné zdroje žalobcu v roku 2022 predstavovali 98,06 % a v roku 2023 98,53 %, zvyšok predstavovala podpora plne využitá na financovanie vedy a výskumu v rámci ich realizácie ako neziskových projektov. Školné je koncipované tak, aby pokrylo náklady žalobcu na výučbu a prevádzku školy, udržanie a zaistenie akreditácií. Pre všetkých prijatých študentov musí žalobca garantovať výučbu, prístupy k databázam, dostupnosť akademikov pre konzultácie, zabezpečenie testovania a skúšania a musí garantovať študentom doštudovanie. Súd prvej inštancie sa v otázke posúdenia, či sa medzi žalobcom a žalovaným jedná o spotrebiteľský vzťah plne stotožnil s argumentáciou žalobcu a jeho tvrdením, že v prípade štúdia sa nejedná o protiplnenie za poskytnutú službu. Poskytovanie vzdelania, či už za odplatu, alebo zo štátnych zdrojov, nemožno považovať za živnosť, pričom ide o verejnú službu, ktorá je striktne regulovaná verejnoprávnym predpisom a odkázaná na udelenie súhlasu po splnení presne definovaných zákonných podmienok. Súd prvej inštancie mal za to, že súkromná vysoká škola nebola primárne zriadená ako podnikateľ, ktorý svoju činnosť prevádzkuje za účelom dosiahnutia zisku (vychádzajúc z listiny na č. l. 129 a nesporných tvrdení žalobcu, že ziskom za jednotlivé roky žalobca pokrýva stratu minulých rokov). Predmetom činnosti žalobcu je poskytovanie vzdelania a školné, ktoré je súkromnej škole uhrádzané, nie je chápané ako zisk, slúži k zabezpečeniu chodu vysokej školy. Z povahy vysokej školy vyplýva, že táto zabezpečuje prístup k vysokoškolskému vzdelaniu a získaniu vysokoškolskej kvalifikácie v akreditovaných študijných odboroch a špecializáciách. Prostredníctvom štúdia na vysokej škole sa realizuje právo na vzdelanie podľa čl. 33 ods. 1 veta prvá Listiny základných práv a slobôd. Súd prvej inštancie preto priznal žalobcovi nárok na zaplatenie sumy školného za letný semester akademického roku 2020/2021 vo výške 866,72 Eur, ktorá suma nebola sporná a žalobcom bola riadne vyúčtovaná faktúrou č. 221002954 zo dňa 15.01.2021 v sume 22.513,- Kč (prepočtom 866,72 Eur), so splatnosťou dňa 31.01.2021 a to v súlade zo zmluvnými dojednaniami špecifikovanými v zmluve o štúdiu. Zároveň uložil žalovanej povinnosti zaplatiť zo sumy 866,72 Eur aj zákonný úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho po splatnosti predmetnej faktúry vychádzajúc z nariadenia vlády ČR č. 351/2013 Sb., ktorým sa určuje výška úroku z omeškania. Ročná výška úroku z omeškania je stanovená vo výške repo sadzby stanovenej Českou národnou bankou pre prvý deň kalendárneho polroka, v ktorom došlo k omeškaniu navýšená o osem percentuálnych bodov. Repo sazbou rozhodnou pre určenie výšky úroku z omeškania v zmysle vyššie uvedeného nariadenia vlády ČR je 2T repo sadzba, ktorá je hlavnou menovo-politickou úrokovou sadzbou ČNB. Táto sadzba je oficiálne vyhlasovaná vo Vestníku ČNB. V zmysle 16. Úradného oznámenia ČNB o úprave základných úrokových sadzieb zo dňa 07.05.2020, zverejneného vo Vestníku ČNB, ročník 2020, čiastka 12/2020 zo dňa 07.05.2020, bola s účinnosťou od 11.05.2020 určená sadzba pre 2T repo operácie ČNB vo výške 0,25 %. Sadzba úroku z omeškania je tak 8,25 % ročne zo sumy 866,72 Eur od 01.02.2021 do zaplatenia.
8. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že ostatné čiastkové nároky, ktorými bola žalovaná suma tvorená, žalovaná zospornila, pričom konkrétne išlo o tieto sporné nároky:
8.1. A) Nárok na zaplatenie sumy 77,99 Eur, vyúčtovanú žalovanej faktúrou č. 221006710 zo dňa 01.07.2021 ako poplatok za zaslanie 2. upomienky úhrady školného v sume 2.000,- Kč (prepočtom 77,99 Eur) so splatnosťou dňa 12.07.2021, o ktorom žalovaná tvrdila, že tento poplatok nebol dohodnutý v zmluve o štúdiu a naviac ho stanovuje vnútorný predpis, ktorým je v danom prípade Opatrenie rektorky č. 26/2020 ako Sadzobník poplatkov spojených so štúdiom pre zimný semester v AR 2020/2021, kedy pre jeho platnosť sa vyžaduje registrácia ministerstvom podľa § 36 zákona o vysokých školách, k čomu podľa žalovanej žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal, že vnútorný predpis, ktorým boli stanovené poplatky spojené so štúdiom, bol registrovaný ministerstvom, čím nadobudol platnosť. V opačnom prípade z tohto vnútorného predpisu pre žalovanú nevyplývajú práva ani povinnosti na úhradu poplatkov. Podľa § 41 ods. 2 zákona o vysokých školách, pre registráciu vnútorných predpisov súkromnej vysokej školy a ich zmien platí § 36 zákona o vysokých školách (zákon č. 111/1998 Sb.) obdobne. Podľa § 36 ods. 1 zákona o vysokých školách, vnútorné predpisy verejnej vysokej školy podliehajú registrácii ministerstvom ( Ministerstvo školstva, mládeže a telovýchovy ČR). Žiadosť o registráciu podáva ministerstvu rektor. Podľa § 36 ods. 4 zákona o vysokých školách vnútorný predpis nadobúda platnosť registráciou. Z uvedených ustanovení vyplýva, že za vnútorný predpis v zmysle § 59 zákona o vysokých školách, ktorým súkromná vysoká škola stanoví poplatky spojené so štúdiom, je treba rozumieť vnútorný predpis registrovaný ministerstvom podľa § 36 zákona o vysokých školách a k jeho platnosti je potrebná registrácia ministerstvom. V Sadzobníku
poplatkov spojených so štúdiom pre zimný semester akademického roku 2020/2021- Opatrenie rektorky č. 26/2020, schváleného dňa 30.04.2020 je upravený v čl. III bod 6 poplatok za odoslanie 2. upomienky úhrady školného vo výške 2000,-Kč. Sadzobník poplatkov je vnútorným predpisom žalobcu. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s právnou argumentáciou žalobcu s odkazom na čl. VIII ods. 1 Zmluvy o štúdiu, v ktorom bolo dojednané, že ostatné ustanovenia touto zmluvou výslovne neupravené sa riadia zákonom o vysokých školách, ďalšími všeobecne záväznými predpismi a vnútornými predpismi žalobcu. Žalobca tvrdil, že vnútorným predpisom žalobcu je Študijný a Skúšobný poriadok žalobcu, ktorý bol registrovaný ministerstvom podľa zákona č. 111/1998 Sb. o vysokých školách dňa 31.08.2017, v zmysle ktorého čl. 4 ods. 4 Študijného poriadku je žalovaná povinná hradiť školné vo výške a lehote stanovenej predpisom žalobcu o poplatkoch spojených so štúdiom a v súlade so zmluvou o štúdiu, podľa čl. 14 ods. 1 Študijného poriadku je žalovaný povinný uhradiť príspevok na pokrytie nákladov spojených so štúdiom v súlade s § 59 zákona o vysokých školách, zmluvou o štúdiu, týmto vnútorným predpisom a predpisom rektora o poplatkoch. Vychádzajú z uvedeného žalobca tvrdil, že vnútorný predpis žalobcu - Opatrenie rektorky č. 26/2020 - Sadzobník poplatkov spojených so štúdiom pre zimný semester akad. roku 2020/2021 je platný. Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za to, že žalobca ničím nepreukázal, že Opatrenie rektorky č. 26/2020 - Sadzobník poplatkov spojených so štúdiom pre zimný semester akad. roku 2020/2021 bol registrovaný ministerstvom a teda nebolo preukázané, že tento vnútorný predpis nadobudol podľa § 36 ods. 4 zákona o vysokých školách platnosť. V dôsledku uvedeného potom z neho nevyplývajú práva a povinnosti k úhrade žiadaného poplatku vo výške 77,99 Eur, preto súd prvej inštancie v tejto časti žalobu vrátane príslušenstva z nej zamietol ako nedôvodnú.
8.2. B) Nárok na zmluvnú pokutu podľa čl. VI bod 9 zmluvy vo výške 1% denne zo sumy 866,72 Eur od 01.02.2021 do 02.03.2021 v sume 260,31 Eur a vo výške 0,30 % denne zo sumy 866,72 Eur od 03.03.2021 do 31.07.2023 v žalobcom tvrdenej výške 2.644,36 Eur (správna je suma výpočtu 2.290,74 Eur), o ktorom žalovaná tvrdila, že priznanie takejto zmluvnej pokuty by viedlo k neoprávnenému majetkovému prospechu povinného a bolo by prísnou sankciou, preto navrhla, aby konajúci súd použil moderačné právo. Uplatnená zmluvná pokuta predstavuje podľa žalovanej 365, resp. 366 % z požičanej sumy pri dojednaní 1 % denne a 109,56, resp. 109,8 % pri dojednaní 0,30 % denne z dlžnej sumy. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že dojednaná zmluvná pokuta nie je v rozpore s dobrými mravmi tak, ako na to poukazovala žalovaná v rámci jej procesnej obrany. V tomto smere uviedol, že výkon práva je v rozpore s dobrými mravmi vtedy, keď je takýto výkon v rozpore so všeobecne uznávanou mienkou, ktorá vo vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi určuje, aký má byť obsah ich správania, aby bolo v súlade so základnými zásadami mravného poriadku demokratickej spoločnosti. Súdna prax zaujala názor, že vyslovenie rozporu s dobrými mravmi má miesto len vo výnimočných situáciách, kedy k výkonu práva založeného zákonom dochádza z iných dôvodov, než je dosiahnutie hospodárskych cieľov, či uspokojenie iných potrieb, kedy hlavná alebo aspoň prevažujúca motivácia je úmysel poškodiť, či znevýhodniť povinnú osobu (tzv. šikanózny výkon práva). Žalobca predpokladal včasnú úhradu školného žalovanou, taktiež vynaložil náklady na zaistenie materiálnych podmienok ku štúdiu, pričom tieto náklady vznikajú žalobcovi ešte pred začatím štúdia a úhradou školného a práve tieto investície predstavujú ujmu, ktorá vzniká vysokej škole, pričom je nutné zobrať do úvahy aj to, že žalovaná mohla zabrániť rastu celkovej výšky zmluvnej pokuty tým, že svoju povinnosť splní v čo najkratšej dobe, čo neurobila. Zmluvná pokuta plní funkciu preventívnu, uhradzovaciu a sankčnú. V súlade s čl VI. bod 9 zmluvy žalobca voči žalovanej v spore uplatnil nárok na zaplatenie sumy 260,02 Eur ako zmluvnej pokuty vo výške 1 % denne zo sumy 866,72 Eur od 01.02.2021 do 02.03.2021 a vo výške 0,30 % denne zo sumy 866,72 Eur od 03.03.2021 do 31.07.2023 (do dňa podania žaloby) vo výške 2.644,36 Eur spolu zmluvnú pokutu ním vyčíslenú vo výške 2.904,38 Eur, t. j. viac ako trojnásobku zabezpečovanej pohľadávky. Súd prvej inštancie mal v danom prípade za to, že je dôvodné použiť moderačné právo súdu v súlade s § 2051 Občanského zákonníku, pretože zmluvná pokuta by v žiadnom prípade nemala byť prostriedkom k dosiahnutiu mimoriadneho zisku, ale primeraným zabezpečovacím a donucovacím právnym inštitútom k udržaniu zmluvne konformného spôsobu konania a plnenia zmluvného partnera. Účelom moderačného práva je zmiernenie možných nezrovnalostí a príkrostí, ku ktorým by mohlo dochádzať pri strohom a striktnom použití a uplatňovaní zákona ( R 144/51). Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 31Cdo/2273/2022 zo dňa 11.01.2023. Ďalej uviedol, že sám žalobca v podaní zo dňa 22.11.2024 poukázal na to, že pokiaľ sa niektorý zo študentov rozhodne nenastúpiť na štúdium alebo neplatiť školné,
znáša všetky náklady škola a nie je možné, aby nezaplatené školné znášali ostatní študenti. Dojednaná zmluvná pokuta má pritom slúžiť na zamedzenie obdobných prípadov, kedy sa záujemcovia bez ďalšieho na štúdium rozhodnú nenastúpiť, čím žalobcovi znemožnia na ich miesto prijať uchádzača, ktorý má o štúdium na vysokej škole žalobcu skutočný záujem. Každý študijný program je pritom akreditovaný pre určitý počet študentov a pre týchto prijatých študentov musí žalobca garantovať výučbu, prístupy k databázam, konzultácie, zabezpečiť testovanie, skúšanie a pod.. Žalovaná sa bránila tým, že jej štúdium v čase podpisovania zmluvy (dňa 13.04.2016) malo prebiehať v sobotu, kedy mali byť prednášky, čo jej vyhovovalo, rovnako tak prednášky mali prebiehať v piatok a sobotu každý druhý víkend. Prvý a druhý semester v tomto režime štúdium odchodila, zvládla skúšky a všetko bolo v poriadku až do momentu, kedy došlo k zlúčeniu a jej štúdium neprešlo pod žalobcu, čím došlo k zmene v štúdiu, kedy sa prednášky už realizovali cez pracovný týždeň a na tieto žalovaná nestíhala chodiť, keďže prebiehali v inom meste, v Prahe. Tým, že nechodila na prednášky, nestíhala skúšky, pričom poplatok bol žalobcom účtovaný aj za nechodenie na prednášku 300,- Kč, za opakovanie skúšky ďalší poplatok, výšku si už nepamätala. Následne musela opakovať semester a platiť ďalšie poplatky. Škola zmenila budovu, pôvodne prebiehalo štúdium v Prahe 5, potom škola zmenila budovu blízko centra mesta s tým, že prednášky boli rozdelené do niekoľkých budov a ona už napokon ani nevedela, do ktorej budovy má ísť. Do Prahy cestovala taxíkom najmä preto, aby včas našla tú správnu budovu. Počas Covid-u bola dištančná forma štúdia, kedy študenti žalobcovi navrhovali zníženie poplatkov, s čím žalobca nesúhlasil, hoci štúdium bolo z domu, platilo sa ako za klasické štúdium v pôvodnej výške poplatkov. Prednášky sa realizovali formou videí alebo im boli posielané len podklady, z ktorých následne robili skúšky. Rozhodla sa, že ďalší semester už pokračovať v štúdiu nebude, jednak neboli na to financie a kvalita štúdia bola pre ňu nízka. Niet tak pochýb o tom, že v porovnaní s podmienkami o štúdiu v čase podpisu zmluvy sa následne tieto výrazne zmenili a to z dôvodov na strane žalobcu. Týmto novým podmienkam sa žalovaná nebola schopná z objektívnych dôvodov prispôsobiť a spôsob výučby realizovaný žalobcom jej prestal vyhovovať a preto sa rozhodla v štúdiu u žalobcu nepokračovať. S poukazom na všetko uvedené ako aj na uvedený rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 31Cdo 2273/2022 zo dňa 11.01.2023 sa súd prvej inštancie zaoberal otázkou primeranosti konkrétneho nároku na zmluvnú pokutu a dospel k záveru, že primeranou sankciou za nezaplatenie školného žalovanou riadne a včas je zmluvná pokuta v priznanom rozsahu v texte nižšie. Pokiaľ si žalobca v spore uplatnil zmluvnú pokutu celkom v sume 2.904,38 Eur, súd prvej inštancie využil moderačné právo a na návrh žalovanej ako dlžníka zmluvnú pokutu znížil s prihliadnutím k hodnote a významu zaisťovanej povinnosti tak, že žalobcovi priznal za prvých 30 dní omeškania zmluvnú pokutu vo výške 1 % denne zo sumy 866,72 Eur od 01.02.2021 do 02.03.2021 v sume 260,02 Eur, pretože dospel k záveru, že takto časovo ohraničená a zmluvne dojednaná zmluvná pokuta mala predovšetkým plniť preventívnu funkciu a mohla, resp. mala priviesť žalovanú k tomu, aby čím skôr dlžnú sumu zaplatila a od 31. dňa omeškania zmluvnú pokutu vo výške 0,1 % denne (namiesto zmluvne dojednaných 0,3 % denne) zo sumy 866,72 Eur od 03.03.2021 do 31.07.2023 (t. j. do dňa podania žaloby) v sume 763,58 Eur. Súd prvej inštancie tak priznal žalobcovi zmluvnú pokutu celkom vo výške 1.023,60 Eur a vo zvyšku žalobu v časti tohto nároku ako nedôvodnú zamietol. Ak žalovaná v spore predložila listinu - žiadosť o ukončenie štúdia zo dňa 05.09.2021, z ktorej listiny vyplýva, že požiadala žalobcu o ukončenie štúdia ku dňu 05.09.2021 z dôvodu nespokojnosti so štúdiom, nepreukázala (a žalobca to namietal), že by sa predmetná žiadosť dostala do dispozície žalobcu. V zmysle zásady ,,vigilantibus iura scripta sunt“ t. j. práva patria len bdelým, teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv.
8.3. C) Nárok na sumu 283,20 Eur ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky žalovaná zospornila tvrdením, že žalobca tento nárok bližšie neodôvodnil a teda žalovaná nevie, na akom právnom základe si žalobca tento nárok uplatňuje. Žalobca k tomuto nároku na náhradu nákladov v žalobnom návrhu uviedol, že v súvislosti s predžalobnou výzvou vznikli žalobcovi náklady spojené s vymáhaním pohľadávky vo výške odmeny advokáta za dva úkony právnej služby a 2 režijné paušály podľa vyhl. č. 177/1996 Sb. advokátskych taríf a to v súlade s § 513 Občanského zákonníka. V zmysle cit. zákonných ustanovení žalobcovi tento nárok patrí a súd prvej inštancie nevidel dôvod, pre ktorý by nemal byť žalobcovi priznaný v ním žiadanej výške. Preto bol žalobcovi priznaný ako dôvodný a oprávnený.
9. Súd prvej inštancie vzhľadom na vyššie uvedené uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 866,72 Eur, sumu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky 283,30 Eur, sumu zmluvnej pokuty celkom vo výške 1.023,60 Eur spolu s úrokom z omeškania zo sumy 866,72 Eur vo výške 8,25 % ročne
od 01.02.2021 (odo dňa nasledujúceho po splatnosti faktúry) do zaplatenia v lehote podľa § 232 ods. 3 veta prvá zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) a vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol. Podľa § 218 ods. 2 CSP výrok rozsudku o plnení v peniazoch sa môže vyjadriť aj v cudzej mene. Žalobca mal právo zvoliť si, či svoju pohľadávku uplatní v Českých korunách, alebo v Eurách a právo voľby má aj súd (rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12Co/191/2007 zo dňa 13.09.2007). Nárok bol priznaný v mene Euro, nakoľko prepočet podľa kurzu Českej národnej banky v rozhodnom čase vykonaný žalobcom bol správny.
10. K náhrade trov konania súd prvej inštancie uviedol, že úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa v veci rozhodlo. U žalobcu ide o plný úspech vo veci vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, t. j. ak sa jeho žalobe vyhovelo v plnom rozsahu. Strana, ktorá mala plný úspech vo veci, má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala (§ 255 ods. 1 CSP). Ak strana nemá plný úspech vo veci, vždy má čiastočný úspech vo veci, t. j. každá strana (žalobca aj žalovaný) je sčasti úspešná a sčasti neúspešná. Vo všeobecnosti platí, že ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo (§ 255 ods. 2 CSP). Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Pre stanovenie pomeru úspechu strany podľa § 255 ods. 2 CSP v spore pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné zohľadňovať aj uplatňované príslušenstvo žalovanej pohľadávky, a to bez pohľadu na to, či bolo alebo nebolo žalobcom v žalobe vyčíslené. V prípade nevyčísleného príslušenstva žalovanej pohľadávky je potom potrebné toto pri stanovovaní pomeru úspechu strán v spore vyčísliť ku dňu rozhodnutia vo veci samej. Súd prvej inštancie preto pre rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania vyčíslil úrok z omeškania, ktorý žalobca požadoval ku dňu vyhlásenia rozhodnutia súdu prvej inštancie t. j. úrok z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 866,72 Eur od 01.02.2021 do 14.02.2025, ktorý predstavuje sumu 288,95 Eur a úrok z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 77,99 Eur od 13.07.2021 do 14.02.2024 v sume 23,84 Eur. Pôvodne si tak žalobca uplatnil sumu celkom 4.445,18 Eur (suma žalovanej istiny 4.132,39 Eur + úroky z omeškania ku dnu vyhlásenia rozsudku 312,79 Eur (288,95 + 23,84) a bol úspešný čo do sumy istiny 2.173, 62 Eur a úrokov z omeškania úrok z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 866,72 Eur od 01.02.2021 do 14.02.2025, t. j. do vyhlásenia rozhodnutia v sume 288,95 EUR, spolu v sume 2.462,57 Eur, čo predstavuje úspech žalobcu 55,39 % a úspech žalovanej 44,60 %. Čistý úspech žalobcu je 10,79 %, v ktorom rozsahu súd prvej inštancie žalobcovi aj priznal nárok na náhradu trov konania. Dôvody pre nepriznanie nároku na trovy konania podľa § 257 CSP zistené neboli.
11.1 Proti výrokom II. a III. uvedeného rozsudku podal žalobca odvolanie z dôvodu uvedeného v § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nestotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie ohľadne využitia moderačného práva, kedy znížil uplatnenú zmluvnú pokutu s prihliadnutím k hodnote a významu zaisťovanej povinnosti. Poukázal na to, že ak žalovaná nesúhlasila so zmenou spôsobu výučby, mala možnosť štúdium v súlade s čl. VI. bod 2 písm. a) Zmluvy o štúdiu ukončiť doručením písomného prehlásenia študenta o ukončení štúdia žalobcovi. Vykonaným dokazovaním však súd prvej inštancie dospel k záveru, že zo strany žalovanej nedošlo k platnému ukončeniu štúdia. Zároveň žalovaná nebola žiadnym spôsobom nútená v štúdiu pokračovať a preto zmena spôsobu výučby nemôže byť dôvodom na využitie moderačného práva súdu vo vzťahu k výške zmluvnej pokuty tak, ako to uvádza súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku. Ohľadne primeranosti zmluvnej pokuty uviedol, že zmluvná pokuta je zmluvnými stranami dojednaná peňažná suma, ktorú je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi alebo veriteľ dlžníkovi, ak dôjde k porušeniu povinností, ktoré na seba zmluvou prevzali, a to aj vtedy, keď porušením povinnosti veriteľovi alebo dlžníkovi žiadna škoda nevznikla. Účelom zmluvnej pokuty je tak donútiť účastníka zmluvy pod hrozbou majetkovej sankcie k riadnemu splneniu zmluvného záväzku. Dohoda o zmluvnej pokute a jej výške je zásadne vecou vzájomnej dohody zmluvných strán, pričom ide o samostatný právny nárok, ktorého oprávnenosť závisí od toho, či bola žalovaná v omeškaní s plnením svojho záväzku, a ktorého splatnosť závisí od toho, či žalovanej bola známa výška zmluvnej pokuty. Mal za to, že v danom prípade bolo všetko z uvedeného naplnené, nakoľko dojednanie zmluvnej pokuty obsahovalo všetky potrebné náležitosti
predpokladané zákonom a síce, že bola písomné, jasné, určite a zrozumiteľne dojednaná. Žalovaná si tak bola vedomá, že v prípade porušenia svojich zmluvných povinností, má žalobca právo od nej požadovať zaplatenie zmluvnej pokuty. Zmluvná pokuta je v zmysle ust. § 2048 ods. 1 Občanského zákonníka dojednaním strán pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti. V posudzovanom prípade bola zmluvná pokuta dojednaná medzi žalobcom a žalovaným priamo v Zmluve o štúdiu. Odhliadnuc od výšky zmluvnej pokuty žalobca uvádza, že zmluvná pokuta neplní reparačnú, ale zaisťovaciu a sankčnú funkciu, a má zabezpečovať včasnú a riadnu úhradu dlhu, a nie nahrádzať škodu. Slúži ako paušalizovaná náhrada škody s tým, že žalobca si škodu neuplatňuje. Podľa ust. § 39 ods. 4 písm. d) českého zákona o vysokých školách už sama žiadosť o udelenie štátneho súhlasu obsahuje údaje o personálnom, finančnom, materiálnom a ďalšom zabezpečení činnosti súkromnej vysokej školy a hneď nasledujúca ust. § 40 ods. 1 citovaného zákona ustanovuje súkromnej vysokej škole povinnosť zabezpečiť finančné prostriedky na vzdelávaciu a tvorivú činnosť. Prostriedky na svoju vzdelávaciu činnosť musí žalobca zabezpečiť po celú dobu, nie iba počas jedného kalendárneho roka či zdaňovacieho obdobia, a tieto prostriedky získava výhradne zo školného, keď inú možnosť ani nemá.
11.2 Podľa názoru žalobcu výška dojednanej zmluvnej pokuty úplne zodpovedá všetkým jej základným funkciám (t. j. funkcii preventívnej, uhradzovacej a sankčnej). Uložená povinnosť však nemusí viesť iba k náhrade ujmy, ale môže tiež motivovať dlžníka k riadnemu splneniu. Vo vzťahu k sankcii musí byť preto skúmaný aj význam potvrdenej povinnosti v rámci záväzku. Povinnosť žalovanej hradiť žalobcovi školné je nepochybne veľmi významnou súčasťou záväzku založeného medzi stranami zmluvou o štúdiu. Ďalej uviedol, že v danom prípade zabezpečil zmluvnou pokutou záväzok žalovanej hradiť riadne školné, a to z toho dôvodu, že pre neho je absolútne zásadné, aby školné bolo riadne a včas hradené, keď podľa českého zákona o vysokých školách je povinný si zaistiť zdroje financovania pre akreditované programy. Z tohto dôvodu potom plnenie tejto povinnosti, a to predovšetkým z dôvodov prevencie, zaistil zmluvnou pokutou, a to vo výške úplne primeranej podľa existujúcej judikatúry NS SR. Dodal, že musí už s predstihom zabezpečiť dostatočný počet pedagogických pracovníkov spĺňajúcich akreditačné štandardy tak, aby mohol študentom, s ktorými uzavrel zmluvu, poskytnúť vzdelávanie v rozsahu stanovenom akreditáciou, a to po celý čas štúdia. Týmto pedagogickým pracovníkom musí garantovať istotu príjmu, pedagogického a vedeckého pôsobenia na dlhšiu dobu. Ďalej musí zabezpečiť dostatočné priestory pre výučbu, čo kladie značné nároky na plánovanie a zabezpečovanie týchto priestorov, ako aj vynakladať aj ďalšie výdavky. Väčšinu nákladov na zabezpečenie výučby po materiálnej aj personálnej stránke musí zabezpečiť s predstihom na ďalšie obdobie a vychádza pri ich kalkulácii z dôvodne očakávaného počtu študentov a nemá tak už v prípade, že sa študent rozhodne svoje štúdium ukončiť, možnosť tieto náklady znížiť. Odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Odo/872/2006. Vo vzťahu k zmluvnej pokute uviedol, že Najvyšší súd ČR v rozsudku sp. zn. 29Odo/847/2001 zo dňa 11.12.2007 (R 36/2003) zaujal právny názor, podľa ktorého ak je zmluvná pokuta dojednaná tak ako v tejto veci, vzniká veriteľovi za každý deň trvania omeškania samostatné právo na zmluvnú pokutu, pretože dlžník opätovne každým dňom omeškania porušuje svoju povinnosť plniť riadne a včas. Poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Odo/454/2006 zo dňa 29.05.2008. Uviedol, že Zmluvná pokuta je akcesorická k „hlavnému“ záväzku, povinnosti zaistenej zmluvnou pokutou v tom zmysle, že je v danom prípade jednoznačne viazaná na porušenie povinnosti žalovanej spočívajúcej v jeho neuhradení školného.
11.3 Pokiaľ ide o výšku dohodnutej zmluvnej pokuty žalobca mal za to, že táto zodpovedá ustálenej judikatúre. Poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu SR ohľadne primeranosti zmluvnej pokuty, pričom zároveň citoval časť rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Cdo/772/2010. Podotkol, že v prípade žalovanej sa jednalo osobu, u ktorej sa predpokladá, že disponuje minimálne priemernými rozumovými schopnosťami a do zmluvných vzťahov vstupuje kriticky a s väčšou mierou opatrnosti. Rovnako nemožno opomenúť zmluvnú voľnosť strán a taktiež základnú zásadu súkromného práva „pacta sunt servanda“. Pri uzatváraní zmluvného vzťahu tak oba subjekty – on ako vysoká škola a žalovaná ako uchádzač o štúdium, vystupovali v rovnoprávnom postavení, kedy bolo na záujemcovi o štúdium, aby pred podpisom zmluvy, v ktorej sa okrem iného zaviazal aj k úhrade zmluvnej pokuty, zvážil svoje finančné a časové možnosti pre plnenie svojich povinností vyplývajúcich mu zo zmluvy a v prípade, že mu okolnosti neumožňovali v štúdiu pokračovať, mohol v súlade s ustanoveniami článku VI. zmluvy štúdium ukončiť. Účelom zmluvnej pokuty je zaviazať uchádzača o štúdium/študenta k riadnemu plneniu svojich povinností a najmä zaistiť jemu ako vysokej škole, ktorá je v podstatnej miere financovaná zo školného hradeného študentmi, určitý rozsah finančných prostriedkov, ktoré mu umožnia zabezpečiť vzdelávaciu, vedeckú, vývojovú a prevádzkovú činnosť. Uviedol, že
zmluvou o štúdiu si zaväzuje svojho budúceho študenta, že mu bude hradiť školné, naproti čomu stojí jeho záväzok, poskytnúť uchádzačovi o štúdium možnosť štúdia v zmysle českého zákon o vysokých školách. Preto mal za to, že zmluvnými stranami dojednaná výška zmluvnej pokuty nie je v rozpore s dobrými mravmi a rovnako nie je ani neprimeraná. Zároveň namietal, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, na základe čoho považoval súd prvej inštancie výšku dojednanej zmluvnej pokuty za neprimeranú. V tomto smere je podľa jeho názoru žalobcu odôvodnenie napadnutého rozsudku nedostatočné a nepresvedčivé. Preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa ďalšie konanie a rozhodovanie.
12. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že neprimerane vysokú zmluvnú pokutu môže súd znížiť s prihliadnutím na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti až do výšky škody vzniknutej do doby rozhodnutia porušením tej povinnosti, na ktorú sa vzťahuje zmluvná pokuta. Podľa ustálenej súdnej praxe posúdenie primeranosti zmluvnej pokuty je vždy závislé od jednotlivých aspektov konkrétneho prípadu a odvíja sa od voľného uváženia súdu. Stotožnila sa s tým, že z minulosti existuje viacero rozhodnutí, v ktorých súdy považovali zmluvnú pokutu presahujúcu 0,5 % z ceny plnenia denne za primeranú, ale súčasne uviedla, že existujú aj rozhodnutia, v ktorých bola za neprimeranú považovaná aj sadzba vo výške 0,1 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania. Mala preto za to, že vždy záleží len na posúdení okolností každého jednotlivého prípadu. Dodal, že súdna prax sa postupne ustálila na tom, že primeranosť výšky zmluvnej pokuty treba posúdiť s prihliadnutím na celkové okolnosti úkonu, pohnútky a účel, ktorý zmluvná pokuta sledovala. Do úvahy treba tiež vziať výšku zabezpečenej sumy, z ktorej možno tiež usúdiť neprimeranosť zmluvnej pokuty s ohľadom na vzájomný pomer pôvodnej a sankčnej povinnosti. Zdôraznila, že zmluvnou pokutou bolo zabezpečené plnenie za službu (výuku), ktorá jej nebola poskytnutá. Ďalej uviedla, že žalobca si uplatňuje zmluvnú pokutu vo výške 1 % denne zo sumy 866,72 Eur (čo predstavuje mesačne 30 % až 31 % z požičanej sumy a ročne 365 % až 366 % z dlžnej sumy, v závislosti od počtu dní) od 01.02.2021 do 02.03.2021 a zmluvnú pokutu vo výške 0,30 % denne zo sumy 866,72 Eur (čo predstavuje ročne 109,5 % až 109,8 % z požičanej sumy, v závislosti od počtu dní) od 03.03.2021 do 31.07.2023. Mala preto za to, že výška zmluvnej pokuty uplatnená žalobcom niekoľkonásobne presiahla výšku dlžnej sumy, čo nemôže byť primeranou sankciou za porušenie jej povinnosti. Dodala, že dohoda o takejto výške zmluvnej pokuty sa prieči dobrým mravom. Priznanie zmluvnej pokuty mnohonásobne prevyšujúcej právo, ktoré zabezpečuje, by viedlo k celkom neodôvodnenému majetkovému prospechu povinného a vo vzťahu k povinnému by bolo neúmerne prísnou a bezdôvodnou sankciou, ktorá nie je nevyhnutná pre naplnenie zabezpečovacej funkcie zmluvnej pokuty. Aj keď žalobca v konaní poukázal na rozhodnutia súdov ČR, z ktorých vyplýva, že zmluvu o štúdiu nemožno považovať za spotrebiteľskú zmluvu, mala za to, že zmluva, ktorú strany sporu uzatvorili je spotrebiteľskou zmluvou, pričom poukázala na rozsudok Mestského súdu v Prahe č. k. 21Co/349/2024-242 zo dňa 11.11.2024. Vzhľadom k tomu považovala napadnutý rozsudok za správny a žiadala, aby odvolací súd odvolanie žalobcu zamietol a napadnutý rozsudok potvrdil.
13. Ďalšie vyjadrenia strany sporu nepodali.
14. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana v spore, v neprospech ktorej boli napadnuté výroky rozhodnutia vydané podľa § 359 a § 262 ods. 1 CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa § 363 CSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.
15. V odvolacom konaní preskúmal odvolací súd danú vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 CSP (viazanosť rozsahom odvolania), viazaný odvolacími dôvodmi podľa § 380 ods. 1 CSP, vrátane svojho oprávnenia preskúmavať vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok z úradnej povinnosti podľa § 380 ods. 2 CSP, a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutých výrokoch II. a III. ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. V odvolacom konaní nezistil odvolací súd žiadne dôvody na zmenu alebo zrušenie odvolaním rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa § 388 CSP alebo podľa § 389 ods. 1 CSP. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, pretože v danej veci nezistil dôvod k tomu, aby zopakoval alebo doplnil dokazovanie vykonané pred súdom prvej
inštancie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. Podľa § 219 ods. 3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP odvolací súd verejne vyhlásil vo veci rozsudok.
16. Odvolací súd na úvod vychádzajúc v zmysle § 124 CSP z obsahu odvolania žalobcu konštatuje, že toto nesmerovalo voči výroku I. napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie uložil povinnosť žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 2.173,62 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 866,72 Eur od 01.02.2021 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, v dôsledku čoho tak napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. nadobudol právoplatnosť a nebol predmetom tohto odvolacieho prieskumu.
17. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd v prvom rade z úradnej povinnosti, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou, ktorá sa týka procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci, a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ CSP.
18. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd ďalej zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom, zaoberal sa tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy hodnotil v súlade so zásadami podľa § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver. V posudzovanej veci súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia dal odpoveď na všetky zásadné právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany a obrany proti nej. Odôvodnenie rozhodnutia tvorí dostatočný podklad pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní, v parametroch daných ust. § 220 ods. 2 CSP, pričom odvolací súd nezistil, že by tieto závery boli zjavne neodôvodnené, či neakceptovateľné, nevyplýva z nich ani jednostrannosť, alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Obsah spisového materiálu v predmetnom súdnom konaní zároveň pripúšťa interpretáciu faktov a posúdenie relevantných právnych otázok tak, ako sú v posudzovanej veci prezentované súdom prvej inštancie. Skutočnosť, že odvolateľ sa s názorom súdu prvej inštancie nestotožnil, nemôže sama o sebe viesť k záveru o neodôvodnenosti rozhodnutia súdu prvej inštancie. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie dal odpoveď aj na všetky námietky strán sporu prezentované v rámci ich prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany v konaní pred súdom prvej inštancie.
19. Za aplikácie § 387 ods. 2 CSP odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje. Súd prvej inštancie vzal pri svojom rozhodovaní do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd predovšetkým poukazuje ods. 21. až 33. napadnutého rozsudku, v ktorých súd prvej inštancie zrozumiteľne a presvedčivo odôvodnil svoje rozhodnutie. Práve z titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP nie je žiaduce, aby odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zopakoval tie skutkové a právne závery, ktoré sú obsiahnuté v napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie a s ktorými sa stotožňuje. Odvolací súd v rámci postupu podľa § 387 ods. 2 a 3 CSP k odvolacím dôvodom žalovanej uvádza nasledovné:
20. Žalobca v podanom odvolaní namietal vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku uplatňujúc výslovne dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Súčasne však z obsahu podaného odvolania v súlade s § 124 CSP vyplýva, že žalobca namietal aj nedostatočné a nepresvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, najmä týkajúce sa neprimeranej výšky zmluvnej pokuty, čo možno subsumovať (i keď to žalobca takto výslovne nekvalifikuje) pod odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/ CSP (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces).
21. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP predstavuje transformáciu ústavnoprávnych princípov do civilného sporového konania. Podľa čl. 46 Ústavy SR sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 48 Ústavy SR má
každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. V tomto odvolacom dôvode ide o porušenie procesných práv a nie hmotnoprávnych nárokov strán. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle uvedeného odvolacieho dôvodu (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP) treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).
22. K námietke žalobcu o nedostatočne odôvodnenom a nepresvedčivom rozhodnutí súdu prvej inštancie odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie zodpovedá kritériám odôvodnenia rozsudku podľa § 220 ods. 2 až 4 CSP. Odvolací súd zdôrazňuje, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd síce ukladá súdom povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia, túto požiadavku však nemožno chápať tak, že súdy majú povinnosť dať podrobnú odpoveď na každý argument (napr.: rozsudok ESĽP vo veci D. E. v. Holandsko z 19.04.1994, č. 16034/90, bod 61). Ústavný súd SR v tomto smere konštatoval, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany sporu na spravodlivý proces (rozhodnutie sp. zn. IV. ÚS 115/03 zo dňa 03.07.2003). V rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 358/09 zo dňa 15.10.2009 Ústavný súd SR uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (nález sp. zn. II. ÚS 410/06 zo dňa 02.08.2007) k naplneniu čoho v posudzovanej veci aj došlo. Súd prvej inštancie sa vysporiadal so všetkou významnou argumentáciou strán sporu, všetky ťažiskové otázky v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne zdôvodnil, preto nie je možné konštatovať, že by jeho rozhodnutie vykazovalo znaky nedostatočného odôvodnenia alebo že by nebolo dostatočne presvedčivé.
23. Súd prvej inštancie v ods. 1. napadnutého rozsudku uviedol, čoho sa v konaní žalobca domáhal, v ods. 2. popísal procesnú obranu žalovanej v konaní, v ods. 3. poukázal na vyjadreniu žalobcu k procesnej obrane žalovanej, v ods. 4. až 6. popísal ďalšiu procesnú obranu žalovanej, v ods. 7. popísal, ktoré dôkazy v konaní vykonal, v ods. 8. až 17. uviedol zistený skutkový stav, v ods. 18. až 19. popísal jednotlivé vyjadrenia právnych zástupcom strán sporu na uskutočnených pojednávaniach a v ods. 20. uviedol podstatný obsah výpovede žalovanej. Následne v ods. 21. odôvodnil jeho právomoci a v ods. 22. uviedol, ktoré rozhodné právo je potrebné v danej veci aplikovať. V ods. 23. až 26. uviedol zákonné ustanovenia, podľa ktorých vec posudzoval a v ods. 27 až 31. sa vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal so všetkými podstatnými skutkovými tvrdeniami a právnymi argumentami strán, uviedol, ako vyhodnotil vykonané dôkazy a ako na danú vec aplikoval relevantnú právnu úpravu, pričom najmä v ods. 29. v časti B) rozsiahlo zdôvodnil neprimeranosť zmluvnej pokuty a potrebu použitia moderačného práva v prejednávanom prípade. V ods. 32. až 34. uviedol, na základe akých ustanovení a z akých dôvodov priznal žalobcovi voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 10,79 %. Odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že pokiaľ sa žalobca so spôsobom posúdenia nastolených otázok súdom prvej inštancie, či dôvodmi na ktorých rozhodnutie založil súd prvej inštancie subjektívne nestotožňuje a považuje ich za nesprávne, táto skutočnosť nemôže sama o sebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, či nepresvedčivosti rozhodnutia súdu prvej inštancie a tiež nemôže byť spôsobilá založiť odlišné rozhodnutie, ak súd prvej inštancie pri posudzovaní esenciálnych otázok vychádzal z platnej právnej úpravy. Závery súdu prvej inštancie pri posudzovaní rozhodujúcich otázok boli
výsledkom procesu komplexného vyhodnotenia skutkových okolností prejednávanej veci, ktoré v konaní vyšli najavo a ktoré v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov súd prvej inštancie viedli k prijatiu napadnutého rozhodnutia o uplatnenom nároku.
24. Žalobca ďalej uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery).
25. Uvedenú odvolaciu námietku žalobcu vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnenú, bez opory v zistenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vychádzajúc z precízne zisteného skutkového stavu veci, z ktorého vyvodil správne právne závery. Odvolací súd nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov, spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre jeho potvrdenie.
26. Odvolací súd uvádza, že v odvolacom konaní nezistil žiadne dôvody na iné posúdenie skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie, ktoré vychádzajú z obsahu súdneho spisu a dávajú dostatočný podklad vo výroku II. jeho rozsudku, ktorou časť žaloby o veci samej zamietol. Nezistil ani žiadne pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by odôvodňovali naplnenie niektorého z odvolacích dôvodov uvedených v ustanovení § 356 ods. 1 písm. b/ a písm. h/ CSP, na ktoré poukazoval žalobca v odvolaní. Rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutej časti vecne správny a táto vecná správnosť predstavuje správnu aplikáciu a interpretáciu právnych noriem na základe správne zisteného skutkového stavu.
27. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku o náhrade trov konania, o ktorých rozhodol súd prvej inštancie, vychádzajúc zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) a miery úspechu, ktorá sa zisťuje tak u žalobcu ako aj u žalovaného, pričom svoje rozhodnutie zrozumiteľne a jasne odôvodnil. Miera úspechu vo veci závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu. Žalobca bol v konaní pred súdom prvej inštancie len čiastočne úspešný a preto mu súd prvej inštancie správne priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 10,79 %, ktorý predstavuje jeho čistý úspech v danej veci.
28. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. a III. ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
29. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %, nakoľko žalovaná bola v odvolacom konaní plne úspešná. O výške náhrady trov bude rozhodovať súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).
30. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP):
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu
a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP). Dovolateľ má možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).