Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_16Co-29-2025.pdf
PDF · 170.16 KB
Case nature
Area
Subarea
16Co/29/2025
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Čelkovej a členiek senátu JUDr. Dariny Legerskej a Mgr. Stanislavy Kollárovej v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. C. XX/XX, XXX XX D. E., právne zastúpený: JUDr. Michal Krutek, s.r.o., so sídlom Hlavná 11, 917 01 Trnava, IČO: 47 254 581, proti žalovanému: Mesto Dubnica nad Váhom, so sídlom Bratislavská 434/9, 018 41 Dubnica nad Váhom, IČO: 00 317 209, právne zastúpený: JUDr. Andrea Bučencová, advokátka so sídlom Murgašova 919/47, 018 41 Dubnica nad Váhom, IČO: 52 866 165, o určenie neplatnosti výpovede nájmu bytu, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k. 17C/29/2024-236 zo dňa 08. októbra 2024, takto
r o z h o d o l :
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.
Žalobcovi sa proti žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. určil, že výpoveď nájomnej zmluvy 17/Nz/2018 zo dňa 12.11.2019 k bytu číslo XX vo vchode č. X na prvom podlaží bytového domu so súpisným č. XXX, v k. ú. E. D. F. je neplatná a výrokom II. žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhrad trov prvoinštančného konania, odvolacieho konania a dovolacieho konania v plnom rozsahu.
2. Žalobca sa žalobou domáhal rozhodnutia súdu, že výpoveď nájomnej zmluvy zo dňa 12.11.2019 je neplatná z dôvodu, že výpovedný dôvod spočívajúci v hrubom porušení povinnosti žalobcu ako nájomcu tým, že prenechal byt do podnájmu jeho bratovi, neexistuje, keďže neprenechal byt do podnájmu inej osobe (bratovi) z dôvodu, že do podnájmu je možné prenechať iba odplatne.
3. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu a svedkov G. B., H. I., J. K. a G. A. H. ako aj oboznámením sa s predloženými listinnými dôkazmi, a to konkrétne s výpisom z LV č. XXXX pre k. ú. E. D. F., zmluvou o nájme bytu č. 17/Nz/2014 zo dňa 07.04.2014, zmluvou o nájme bytu č. 17/Nz/2018 zo dňa 09.03.2018, vypovedaním nájomnej zmluvy zo dňa 12.11.2019, zmluvou o prevode vlastníctva bytu č. 17/2018 zo dňa 06.11.2018, zriaďovaciou listinou organizácie Dumat, m. p. o., so sídlom Bratislavská 434/9, 018 41 Dubnica nad Váhom, IČO: 36 293 962, uznesením MZ Dubnica nad Váhom zo dňa 24.01.2008, zápisnicou z MZ Dubnica nad Váhom zo dňa 24.01.2008, zmluvou o zverení majetku do správy č. 379/2008/RIM zo dňa 30.03.2008, žiadosťou o pridelenie bytu zo dňa 19.03.2014 a čestným vyhlásením k žiadosti, čestným prehlásením žalobcu zo dňa 31.03.2014, VZN žalovaného č. 01/2009 zo dňa 10.02.2009, úradným záznamom zo dňa 25.09.2019, predpisom mesačných záloh a vyúčtovania zo dňa 23.06.2020, výpisom z LV č. XXXX pre k. ú. D. E., výpisom z LV č. XXXX pre k. ú. D. E., výpisom z LV č. XXXX pre k. ú. E. D. F., výpisom
z LV č. XXXX pre k. ú. D. E., výpisom z LV č. XXXX pre k. ú. E. D. F., zásadami hospodárenia s majetkom mesta.
4. Žalobca uviedol, že byt riadne platí a to odvtedy, čo mu ho mesto dalo do užívania. O byt v Dubnici požiadal, keď bola taká možnosť a v tom čase býval v Dubnici nad Váhom v podnájme u kamaráta, v byte niekde pri Mestskom úrade. Presnú adresu nevie. Nevie, čo sa nachádza na ulici A. XXX/X F. E. D. F.. Jeho byt bol zaťažený úverom, teda byt vlastnila banka. V priebehu toho ako existoval nájomný vzťah, býval aj u priateľky vo vlastnom byte a takisto aj na Slobodárni na ulici I. v Dubnici. Je pravdou, že vlastní záhradnú chatku v Dubnici nad Váhom, táto chatka je pripojená na elektrinu, takisto na studenú vodu. Časť roka je voda odpojená kvôli nízkym teplotám. Vypína ju záhradkárska osada. Je takisto pravdou, že vlastní byt v E. D. F., L. M. XX/XXX, ktorý nadobudol asi v roku 2004. V byte býva jeho priateľka. On tam prespí. Byt dlhé roky dezinfikoval a to približne 3-4 roky. Brata prichýlil asi začiatkom roku 2019, keď mal rodinné problémy. Tento nemal kde ísť bývať. Dovtedy býval u svojej priateľky v 1-izbovom byte. Jeho priateľka ubytovala svoju dcéru s maloletým dieťaťom. O ubytovaní brata mesto neinformoval, lebo o tom asi nevedel. On osobne do bytu prichádza až večer, teda okolo 23. hod., alebo 24. hod. zo zamestnania. Odchádza ráno približne okolo 05,30 hod.. Za byt riadne platí a užíva ho. Čo sa týka míňania vody, tak nevie prečo by sa nemohol umyť napríklad v A. I., kde pracuje. Čo sa týka pozemku v I., ktorý vlastní, tak zrejme podľa žalovaného si asi má ísť ľahnúť na lúku. Žalovaný všetkým ostatným nájomcom byty predal a jemu nie. Čo sa týka platenia za byt, tak má dohodu s bratom, že naplní chladničku, nakúpi drogériu. Od neho nič nechcel ani nechce. V minulosti žiadne kontroly políciou v bytovke robené neboli. Nikdy sa s tým nestretol. Sprchuje sa doma, aj v A. I., kde je ubytovňa. Robia po celom Slovensku. Znenie nájomnej zmluvy pripravil zástupca žalovaného. Žalovaný nemal výhrady k jeho trvalému pobytu v D. E.. Takisto všetka pošta mu chodila na adresu trvalého pobytu. Nemá vedomosť, že by ho žalovaný lustroval v registri obyvateľov. Okrem brata a jeho, nikto s nimi v byte nebýval. Raz alebo 2x za rok tam prespal syn brata. Nemá vedomosť, komu bol syn brata zverený do osobnej starostlivosti, s bratom tieto veci nerozoberajú a nestarajú sa do vlastných záležitostí. Každý majú svoje problémy.
5. Svedok G. B. (brat žalobcu) vypovedal, že k bratovi sa nasťahoval na prelome rokov 2018 a 2019. Dovtedy býval s priateľkou v jej byte. Avšak prisťahovala sa k nej jej dcéra, s ňou aj vnučka priateľky. Išlo o 1-izbový byt. Nemal kde ísť. Tak poprosil brata, či by nemohol ísť bývať do jeho bytu. Bratov nájomný byt je 1-izbový byt, kde je kuchyňa a jedna izba. Nie je vlastníkom žiadnej nehnuteľnosti. S bratom sa dohodol tak, že mu bude prispievať na stravu. Čo sa týka spotreby vody, nevarí, nepečie, sprchuje sa v práci, snaží sa šetriť. Niekedy prespáva aj u priateľky. Keď je v bratovom byte, tak odchádza o 6,30 hod. do práce a keď príde k nemu do bytu, tak sa vráti okolo 16-tej hodiny. Má syna, ktorý bol zverený do osobnej starostlivosti matky, a väčšinou je u nej. Syn v bratovom byte prespal asi 10x. Je to zriedkavé. Nikto iný v bratovom byte neprespáva. Čo sa týka kontrol bytov, o žiadnych iných kontrolách ako v uvedený deň nemá vedomosť. Nevie si vysvetliť, prečo je v úradnom zázname napísané na č. l. 62, že užíva bratov byt 8 rokov. Skutočne je pravdou, že začal u neho bývať na prelome rokov 2018 a 2019. Možno sa tá odpoveď týkala, ako dlho užíva byt brat. On spí na vyklápacej posteli a brat spí na gauči. V byte prespáva v priemere asi 20x za mesiac a zvyšok u priateľky. O nájomný byt na D. E. požiadal, avšak nebolo jeho žiadosti vyhovené. Aktuálne svoju bytovú otázku nerieši a stav je rovnaký.
6. Svedok H. I. vypovedal, že žalobcu pozná z videnia, nakoľko býva v tom istom vchode, kde on vlastní byt. Sú susedia na tom istom poschodí, teda pred bytovými dverami majú spoločnú chodbu. Má k žalobcovi neutrálny vzťah. Je domovým dôverníkom v tomto vchode približne 2 roky. Zvolený bol na schôdzi zo dňa 27.11.2019. Ako domový dôverník sa stará o poriadok a údržbu vchodu. K väčším prerábkam a k rekonštrukcii nemôže dôjsť, pretože mesto to blokuje. Pomery v bytovke pozná, nakoľko chodí odpisovať vodu z vodomerov do jednotlivých bytov. Keď nebol domovým dôverníkom tak drobné opravy a údržbu vo vchode nerobil, nakoľko to robilo mesto, resp. zamestnanci Dumatu. V bytovke býva asi 25 rokov. Pracuje ako kamionista. Ráno štartuje okolo 11.00 a domov prichádza medzi 19.30 a 20.00. So žalobcom a jeho bratom sa stretáva odhadom v priemere asi raz za týždeň, ako s každým iným. Naposledy videl vo vchode žalobcu asi pred 3 dňami a jeho brata asi pred týždňom. Má dojem, že užívajú byt spoločne. Iné osoby v súvislosti s užívaním tohto bytu nevidel. Žalobca je tichým obyvateľom domu, nik sa na neho nesťažoval. Takisto sa snaží, aby bol vo vchode poriadok. Má vedomosť, že zaplatil za upratovanie vchodu pani H. asi 5 euro. Nevie, či pán G. B., teda brat žalobcu, niečo platí žalobcovi. Jeho
brat začal byt užívať asi pred rokom a pol, alebo pred 2 rokmi. On kúpil byt do vlastníctva asi pred dvomi rokmi za nového vedenia. Boli v dome viaceré prevody, a to približne asi pred 2 rokmi. Predalo sa asi polovica bytov v slobodárke. Ako nastúpila nová pani riaditeľka, pani J., tak sa začali diať aj kontroly bytov. Predtým žiadne nezaznamenával. Údržbu v byte žalobcu nerobil, iba v spoločných priestoroch. Podľa jeho vedomostí aktuálne v byte žalobcu býva žalobca a jeho brat.
7. Svedkyňa J. K. vypovedala, že je priateľkou brata žalobcu. K žalobcovi má neutrálny vzťah. S Mestom Dubnica nad Váhom nemá žiadne spory a je jeho obyvateľkou. Čo sa týka predmetu konania, je jej známe, že ide o oprávnene pridelený byt pánovi B.. Pána G. B., brata žalobcu, pozná 8 rokov. Potom čo sa do jej 1-izbového bytu v roku 2018 musela vrátiť jej dcéra aj s dieťaťom, tak priateľ išiel bývať k svojmu bratovi. Vie kde sa byt nachádza. Chodieva tam na návštevu. Naposledy tam bola tento týždeň. Niekedy zanesie pre priateľa niečo do bytu, napríklad stravu. Má aj kľúče od bytu, ktoré jej dal jej priateľ, aj za účelom, aby urobila kontrolu, keby sa niečo stalo a podobne. Nemá vedomosť, že by priateľ niečo bratovi platil za užívanie bytu. Jej priateľ má 1 dieťa, ktoré býva u svojej matky. Väčšinou keď príde na návštevu za priateľom je v byte iba jej priateľ. Dcéra s vnučkou u nej už nebývajú asi 1 rok, nakoľko dcéra odišla bývať k svojmu partnerovi, avšak berie to tak, že nevie kedy sa môže vrátiť. Jej priateľ, teda brat žalobcu predtým, ako býval u nej tak býval v N. v nájme. Priateľ u nej prespáva a to približne asi 4x do týždňa. Nad spoločným bývaním uvažovali, avšak prvoradá je pre ňu dcéra, a preto túto otázku nechali otvorenú. Ona pracuje na pošte približne od 08.00 do 17.00, priateľ pracuje v spoločnosti O. F. N. s pracovnou dobou od 7.00 do 15.45 hod. Do bytu žalobcu chodieva približne 5x do mesiaca, pričom tam má aj osobné veci a to hygienické veci. O tom, či má žalobca priateľku a kde prespáva nemá vedomosť a nezaujíma sa o to.
8. Svedok G. A. H. vypovedal, že k žalobcovi má neutrálny vzťah, nepozná ho. Žalovaným je jeho zamestnávateľ, s ktorým má normálny pracovnoprávny vzťah. Príslušníkom Mestskej polície Dubnica nad Váhom je od 04.11.2008, pričom kontroly bytov sa vykonávali pravidelne vždy a to aj za bývalého vedenia mesta. Čo sa týka kontroly, z ktorej bol urobený úradný záznam 25.09.2019 vo vzťahu k bytu číslo XX, tak všetko je tak, ako je uvedené v písomnom úradnom zázname. Osobne robil túto kontrolu spolu s pani riaditeľkou J. a výsledok je písomne zaznamenaný. Stáva sa, v závislosti od aktuálnej personálnej situácie, že na kontrolu vyrazia aj dvaja príslušníci MSP alebo jeden. Ak je v úradnom zázname z kontroly uvedené, že byt užíva 8 rokov, tak išlo o vyjadrenie pána G. B., ktorý im otvoril byt a užívanie v tejto dĺžke sa týkalo jeho a takisto uviedol, že v byte býva so svojou priateľkou a so synom, tak, ako je uvedené v úradnom zázname. Videozáznam z tejto kontroly nie je. Štandardne sa z týchto kontrol videozáznam nevyhotovuje. Videozáznam sa väčšinou robí pri prešetrovaní priestupkov. Toto bola len kontrola. Po vykonaní kontroly už mestská polícia ďalej vec nerieši. Ide o zmluvný vzťah medzi správcom a užívateľom bytu. Čo sa týka úradného záznamu, tak tento bol spísaný na útvare Mestskej polície a to na základe ručne napísaných poznámok prešetrujúceho policajta. Týka sa to akýchkoľvek zásahov mestských policajtov, ktorí so sebou nenosia notebooky, ale robia si štandardne poznámky ohľadne zistení. Prítomné osoby nepodpisujú žiadne zápisnice, ako je to napríklad v trestnom konaní. Čo sa týka priebehu kontroly bytov, tak tie určuje správca. Takisto priestupkové konania sa začínajú z iniciatívy správcu, pričom v danom prípade priestupkové konanie nebolo začaté. V tento deň sa robili celkovo 4 kontroly, ako vyplýva z úradného záznamu v tomto bytovom dome. Vo zvyšných troch prípadoch sa robili dodatočné kontroly, keďže byty nikto neotváral. Čo sa týka kontroly predmetného bytu u pána žalobcu, nepamätá si, či sa vykonávala kontrola aj v iný deň. Pri kontrolách ohľadne užívania nájomných bytov je prax taká, že vo väčšine prípadov, teda pri viac ako 50 % kontrol, byt užívajú iné osoby, ako nájomcovia. Riešia to aj cez priestupky, teda v niektorých prípadoch sú ukladané aj blokové pokuty a prax ukazuje niekedy, že z užívateľov bytov sa stávajú návštevníci bytov.
9. Z LV č. XXXX vyplýva, že žalovaný je výlučným vlastníkom predmetného bytu. Zo zriaďovacej listiny a Zmluvy o zverení majetku do správy vyplýva, že správou bytového domu, v ktorom sa predmetný byt nachádza, bola poverená mestská príspevková organizácia Dumat. Zo zmluvy o nájme bytu č. 17/Nz/2018 vyplýva, že sporové strany uzatvorili dňa 09.03.2018 zmluvu o nájme bytu podľa § 685 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb, Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“). Správcom bytu bola mestská príspevková organizácia Dumat. Prenajímateľom bol žalovaný a nájomcom bol žalobca. Žalobca bol v zmluve označený trvalým bydliskom: „D. E., P. A. XX/XX. Podľa
článku III nájomnej zmluvy bolo účelom nájmu to, aby nájomca užíval byt výlučne pre vlastnú potrebu bývania. Nájomca a osoby s ním žijúce v spoločnej domácnosti majú právo užívať byt, spoločné priestory a zariadenie domu. Doba nájmu bola v článku V. dohodnutá na neurčito od 01.04.2018. Ďalej bolo v článku VII. dohodnuté, že nájom bytu zaniká aj písomnou výpoveďou jednej zo zmluvných strán. Správca môže vypovedať nájom bytu z dôvodov podľa § 710 a 711 Občianskeho zákonníka. Podľa bodov 1 a 8 článku VIII. nájomnej zmluvy bol nájomca neoprávnený byt alebo jeho časť prenechať do podnájmu tretej osobe bez predchádzajúceho súhlasu správcu. Takisto bol povinný bezodkladne nahlásiť všetky zmeny, ktoré by mohli mať vplyv na výpočet výšky nájomného a úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu. Dňa 12.11.2019 žalovaný vyhotovil písomnú výpoveď z nájmu bytu, pričom ako podstatné v nej uviedol najmä nasledovné: Podľa Článku V odsek 1 VZN č. 1/2009 žiadateľ o pridelenie mestského bytu musí spĺňať niekoľko stanovených podmienok. Jednou z prvých podmienok je aby mal žiadateľ trvalý pobyt na území mesta. Vy, ako žiadateľ, ste uviedli v žiadosti zo dňa 19.03.2014 zavádzajúci a klamlivý trvalý pobyt na adrese: A. XXX/X, XXXXX E. D. F., z dôvodu vyhovenia podmienok VZN č. 1/2009 a získania bytu. V tom čase ste mali trvalý pobyt na adrese: A. Q. C. XX/XX, XXX XX D. E.. Podľa Článku VIII odsek 1 VZN č. 1/2009 nájomca bytu nemôže byt alebo jeho časť prenajať alebo dať do podnájmu na dočasné užívanie inému občanovi. V prípade ak tak urobí, ide o hrubé porušenie povinností s následkom vypovedania nájmu bytu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Taktiež aj v zmysle Článku VIII Nájomnej zmluvy ako nájomca nie ste oprávnený prenajať byt tretej osobe bez predchádzajúceho súhlasu prenajímateľa, toto zmluvné ustanovenie reflektuje ustanovenie § 711 odsek 1 písm. d) Občianskeho zákonníka. Správca v rámci vykonanej kontroly dňa 25.09.2019 zistil, že ste bez písomného súhlasu prenajímateľa byt dali do užívania inému občanovi a to svojmu bratovi G. B.. Pán G. B. uviedol, že v byte býva dlhodobo, býva tam občas aj so svojim synom a priateľkou a byt ste mu dali do užívania Vy. Poukazujeme na to, že ste svojim konaním hrubo porušili ustanovenia Občianskeho zákonníka, VZN č 1/2009 ako aj ustanovenia Nájomnej zmluvy. Vzhľadom na vyššie uvedené Vám týmto Vypovedáme Nájomnú zmluvu 17/Nz/2018 podľa § 711 odsek 1 písm. d) Občianskeho zákonníka, keďže ste ako nájomca prenechali byt inému do podnájmu bez súhlasu prenajímateľa.“ Dňa 19.03.2014 žalobca ako žiadateľ o pridelenie mestského nájomného bytu v meste Dubnica nad Váhom vyplnil písomnú žiadosť, v ktorej uviedol, že jeho trvalý pobyt je na adrese: A. XXX/ X, E. D. F.. Prechodný pobyt neuviedol. Údaje o rodinných príslušníkoch a príslušníkoch domácnosti neuviedol žiadne. V rovnaký deň podpísal aj písomné čestné prehlásenie, v ktorom prehlásil, že ku dňu podpísania žiadosti nevlastní na území mesta byt, rodinný dom a nemá pridelený nájomný byt. Dňa 31.03.2014 žalobca podpísal písomné čestné prehlásenie, v ktorom neuviedol žiadne osoby, ktoré by s ním bývali v spoločnej domácnosti. Vo všeobecne záväznom nariadení mesta Dubnica nad Váhom č. 01/2009 Zásady prideľovania mestských nájomných bytov je v čl. V bod 1 písm. b), písm. c) uvedené, že žiadateľ o pridelenie mestského bytu musí spĺňať podmienku, že nemá vlastný byt, rodinný dom alebo iné ubytovanie a nemá možnosť riešenia bytovej situácie iným spôsobom. Dňa 25.09.2019 bol zástupcom náčelníka mestskej polície žalovaného (G. A. H.) spísaný úradný záznam, v ktorom je uvedené aj to, že v čase kontroly bytu č. XX bol prítomný G. B., nar. XX.XX.XXXX, ktorý uviedol, že byt mu dal do užívania jeho brat A. B., nar. XX.XX.XXXX a byt užíva osem rokov. Okrem neho byt nepravidelne užíva jeho syn, ktorého má v striedavej starostlivosti a jeho priateľka. Z listov vlastníctva na č. l. 82 až 93 vyplýva, že žalobca je od roku 2004 výlučným vlastníkom bytu v E. D. F., a od roku 2015 šestinovým podielovým spoluvlastníkom bytu v D. E. a výlučným vlastníkom záhradnej chatky s pozemkami o výmere 322 m2 v E. D. F..
10. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil pre rozhodnutie o žalobe podstatný skutkový stav, na ktorý aplikoval § 115, § 710 ods. 1, ods. 3, § 711 ods. 1 písm. d), ods. 2, ods. 6 Občianskeho zákonníka a § 455 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).
11. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia neplatnosti výpovede z nájmu bytu podľa § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Podľa tohto zákonného ustanovenia môže žalobca ako nájomca toto právo uplatniť v zákonnej prekluzívnej lehote troch mesiacov odo dňa doručenia výpovede. Sporným v tomto konaní nebolo, že dňa 18.11.2019 bola žalobcovi zo strany žalovaného doručená predmetná výpoveď nájmu bytu. Preto súd prvej inštancie uzavrel, že ak žalobca doručil súdu žalobu o určenie neplatnosti výpovede dňa 03.12.2019, toto svoje
právo si uplatnil včas. Súd prvej inštancie sa následne zaoberal tým, či výpoveď bola žalobcovi daná zákonným spôsobom a dôvodne, teda platne, pričom viazaný právnym názorom dovolacieho súdu konštatoval, že žaloba žalobcu je dôvodná a výpoveď je neplatná. Uviedol, že medzi žalobcom a žalovaným existoval nájomný vzťah k predmetnému bytu, založený nájomnou zmluvou zo dňa 09.03.2018. Táto okolnosť nebola medzi stranami sporná. Vo všeobecnosti platí, že výpoveď z nájmu bytu je jednostranným právnym úkonom, ktorý okrem všeobecných náležitostí právnych úkonov, musí byť urobený v písomnej forme a výpoveď musí byť doručená druhému účastníkovi nájomného vzťahu. Výpoveď daná prenajímateľom nájomcovi musí obsahovať aj uvedenie niektorého z výpovedných dôvodov taxatívne uvedených v § 711 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Predmetná výpoveď bol urobená písomne a bola riadne doručená žalobcovi. Z jej textu vyplýva, že bola podaná podľa § 711 ods. 1 písm. d) Občianskeho zákonníka. Poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/2/2007 (R 16/2008) a sp. zn. 4Cdo/248/2009. Ďalej uviedol, že v prejednávanom prípade žalovaný vypovedal nájom bytu, pričom skutkovo vymedzil výpoveď tým, že žalobca ako nájomca prenechal byt inému do podnájmu bez súhlasu prenajímateľa. Týmto svojim konaním mal hrubo porušiť čl. VIII Nájomnej zmluvy ako aj čl. VIII ods. 1 VZN mesta Dubnica nad Váhom č. 1/2009. Uvedenú skutočnosť mal žalovaný zistiť kontrolou vykonanou dňa 25.09.2019 za asistencie príslušníka Mestskej polície v Dubnici nad Váhom. Žalobca argumentoval tým, že uvedený výpovedný dôvod neexistoval (nedošlo ku vzniku podnájomného vzťahu) pretože s bratom žil v spoločnej domácnosti (spolu zdieľali spoločnú domácnosť) a zároveň byt prenechal bratovi do užívania bezodplatne. Vo všeobecnosti platí, že na to, aby nejaká fyzická osoba mohla byť súčasťou nejakej domácnosti je potrebné splniť zákonné podmienky podľa § 115 Občianskeho zákonníka, ktorými sú trvalé spolužitie osôb patriacich do spoločnej domácnosti (zároveň s ním musí existovať úmysel trvalého spolužitia) a spoločná úhrada nákladov domácnosti. Spoločné bývanie sa predpokladá, nie je to však nevyhnutné. Pritom každá fyzická osoba môže patriť len do jednej spoločnej domácnosti. Z výpovedí žalobcu a svedkov G. B. a J. K. vyplýva, že žalobca ubytoval brata z dôvodu, že nemal kam ísť bývať po tom, čo sa ku priateľke brata žalobcu prisťahovala jej dcéra s vnučkou na prelome rokov 2018 a 2019 ako aj to, že žalobca od brata za bývanie v jeho byte nič nechcel ani nechce. Na základe uvedených okolností možno konštatovať, že absentuje úmysel trvalého spolužitia žalobcu so svojim bratom ako aj to, že nešlo o spoločnú úhradu nákladov domácnosti. Brat žalobcu podľa názoru súdu prvej inštancie zdieľal spoločnú domácnosť so svojou priateľkou, avšak pre nedostatok miesta v jej byte musel v roku 2018 opustiť túto ich spoločnú domácnosť, pričom u neho nebol daný úmysel trvalého spolužitia s bratom. Išlo o vyriešenie náhlej životnej situácie spočívajúcej v strate možnosti bývať u jeho priateľky. Podľa výpovede svedkyne J. K. (priateľky brata žalobcu), tohto pozná 8 rokov, pričom za ním pravidelne chodieva na návštevu do predmetného bytu, od ktorého má aj kľúče (dal jej ich brat žalobcu), aj za účelom, aby urobila kontrolu, keby sa niečo stalo a podobne. Priateľ u nej prespáva približne asi 4x do týždňa, pričom uvažovali aj nad spoločným bývaním. Tieto okolnosti viedli súd prvej inštancie k uvedenému záveru o neexistencii spoločnej domácnosti žalobcu a jeho brata. Taktiež bolo pre súd prvej inštancie zvláštnym javom, ak 51 ročný žalobca (zamestnaný s priateľkou), ktorý vlastní od roku 2005 vlastný byt, kde ubytoval iba svoju priateľku (teda sám tam nebýva), zároveň vlastní záhradnú chatku s priľahlým pozemkom, garáž a takisto je podielovým spoluvlastníkom ďalšieho bytu, zdieľa spoločnú domácnosť v byte o výmere 28,32 m2 so svojim 47 ročným bratom (ktorý je zamestnaný, má priateľku a dieťa). Takisto svedkyňa J. K. vypovedala, že väčšinou keď príde na návštevu za priateľom je v byte iba jej priateľ. Do bytu pritom príde asi 5 krát za mesiac. Z uvedených výpovedí bol zistený aj ďalší dôležitý fakt, ktorým je absencia spoločnej úhrady nákladov domácnosti. Ako totiž vypovedal samotný žalobca, od svojho brata za ubytovanie nič nechcel, dohodli sa iba na tom, že brat naplní chladničku a nakúpi drogériu. K rovnakému záveru viedla aj skutočnosť vyplývajúca z výpovede žalobcu, že tento: „Nemá vedomosť, komu bol syn brata zverený do osobnej starostlivosti, s bratom tieto veci nerozoberajú a nestarajú sa do vlastných záležitostí. Každý majú svoje problémy.“ Z vedeného vyplýva, že žalobca a jeho brat nezdieľajú ani vlastné problémy, nieto ešte spoločnú domácnosť. To nasvedčuje účelovosti a nedôveryhodnosti argumentácie žalobcu o existencii spoločnej domácnosti s jeho bratom, ktorému dal do užívania prenajatý byt bez súhlasu prenajímateľa. Argumentácia žalobcu, že s bratom žil v spoločnej domácnosti (spolu zdieľali spoločnú domácnosť), tak potom nie je dôvodná. S uvedenými závermi sa stotožnili aj odvolací súd aj dovolací súd v rozhodnutiach vydaných v tomto spore.
12. Ako rozhodujúcu skutočnosť považoval súd prvej inštancie to, že v konaní bolo preukázané, že žalobca svojmu bratovi byt do podnájmu neprenechal, preto takto vyjadrený dôvod výpovede neobstojí
aj v kontexte rozhodnutia Najvyššieho súdu SR R 72/2015 (rozsudok sp. zn. 5Cdo/199/2013 zo dňa 23.10.2014). Dočasné spolužitie bratov v spoločnej domácnosti aj z dôvodu absencie odplaty brata nespĺňa definíciu podnájmu a teda ani zákonom stanovené podmienky naplnenia predmetného výpovedného dôvodu. Toto je explicitný právny názor dovolacieho súdu, vyjadrený v ods. 63 uznesenia dovolacieho súdu (sp. zn. 6Cdo/123/2022 zo dňa 26.03.2024 – pozn. odvolacieho súdu), ktorým je konajúci súd viazaný, a preto považoval žalobu žalobcu za dôvodná.
13. K procesnej obrane žalovaného ohľadne toho, že žalobca uvádzal nepravdivé skutočnosti v žiadosti o pridelenie bytu, pričom ani nebol občanom mesta - žalovaného (teda okolnosťami uzatvárania nájomnej zmluvy) súd prvej inštancie uviedol, že nie je dôvodná. Tieto okolnosti neboli skutkovým dôvodom výpovede. Ako je uvedené vyššie, skutkové vymedzenie dôvodu výpovede z nájmu bytu musí byť konkretizované uvedením skutočností, v ktorých účastník vidí realizáciu zákonného dôvodu tak, aby nemohli vzniknúť pochybnosti, z ktorého dôvodu sa nájomný vzťah končí. Nedostatok chýbajúceho skutkového vymedzenia výpovedného dôvodu nemožno napraviť dodatočným dopĺňaním údajov. V danom prípade neboli tieto okolnosti výpovedným dôvodom. Preto je irelevantné zaoberať sa týmito okolnosťami. Zároveň dodal, že žalovaný si mohol tieto údaje uvádzané žalobcom jednoducho sám overiť. Záverom ohľadne pôvodnej námietky žalovaného o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie uviedol, že od tejto žalovaný v neskoršom priebehu konania upustil. Súčasne bol toho názoru, že žalovaný je jednoznačne pasívne vecne legitimovaný, keďže bol prenajímateľom bytu, pričom to, že pri výpovedi bol zastúpený svojim zástupcom, nie je z tohto hľadiska relevantné. Zástupca konal pri vypovedaní nájmu bytu za žalovaného ako jeho správca majetku, pričom práva a povinnosti z tohto právneho úkonu vznikajú zastúpenému, teda žalovanému.
14. O náhrade trov súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 453 ods. 3 CSP. Nakoľko žalobca bol v spore ako aj v dovolacom konaní plne úspešný, súd prvej inštancie mu priznal proti žalovanému právo na náhradu trov prvoinštančného konania, odvolacieho konania a dovolacieho konania v plnom rozsahu, o ktorej výške rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
15. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný odvolanie z dôvodov § 365 ods. 1 písm. d/, písm. f/ a písm. h/ CSP. Na úvod poukázal na predchádzajúce rozhodnutia vydaného v danej veci ako aj na zrušujúce uznesenie Najvyššieho súdu SR ako súdu dovolacieho sp. zn. 6Cdo/123/2022 zo dňa 26.03.2024. Ďalej poukázal na jeho odôvodnenie v ods. 57, z ktorého vyplýva, že „dovolací súd z obsahu rozhodnutí R 72/2015 a 3Cdo/72/2000 zistil, že skutkovo sú síce čiastočne odlišné, ale v rozhodnutí R 72/2015 Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil, že za dôvody pre vypovedanie nájmu podľa § 711 ods. 1 písm. d) OZ nemožno spravidla považovať, že nájomca bez súhlasu prenajímateľa príjme do bytu ďalšiu osobu za účelom krátkodobej návštevy alebo za účelom spolužitia s ňou v spoločnej domácnosti. V tomto spore žalobca umožnil svojmu bratovi, aby v byte býval, nešlo teda o krátkodobú návštevu. Rovnako v spore nebolo preukázané, že by medzi žalobcom a jeho bratom vznikol podnájomný vzťah s finančnou odplatou. Zostali tak tieto alternatívy, ako možno charakterizovať spolužitie žalobcu a jeho brata: vznik spoločnej domácnosti medzi žalobcom a jeho bratom; vznik podnájomného vzťahu medzi žalobcom a jeho bratom, ktorý je bezodplatný alebo barterový (nákup potravín a drogérie, t.j. bez použitia peňazí, za možnosť bývania v byte); existencia neformálneho rodinného vzťahu medzi žalobcom a jeho bratom s účelom pomôcť rodinnému príslušníkovi s bývaním.“ Namietal, že skutkové okolnosti v daných veciach nie sú čiastočné odlišné, ale úplne odlišné, nakoľko v konaní sp. zn. 3Cdo 199/2013 išlo o nájomníčku, ktorá v byte reálne bývala so svojou dcérou a okrem toho umožnila v byte bývať aj priateľovi svojej dcéry. V predmetnom spore bolo jasne preukázané, že žalobca nikdy v byte nebýval (vzhľadom na svoje majetkové a osobné pomery nemal na to ani žiaden dôvod) a už vôbec nie so svojim bratom, ale že byt prenechal do užívania výlučne bratovi, ktorý nemal aktuálne kde bývať. Poukázal na to, že zákon nepozná formu „existencie neformálneho rodinného vzťahu s účelom pomôcť rodinnému príslušníkovi s bývaním“, ktorá by oprávňovala kohokoľvek prenechať prenajatý byt bez súhlasu prenajímateľa do užívania, a to odplatne či neodplatne. Preto mal za to, že nie je možné vyhovieť žalobe na podklade rozhodnutia sp. zn. 3Cdo 199/2013. Takýmto konaním súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zistenia a rozhodnutie tak vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 16. Žalovaný ďalej v plnom rozsahu poukázal na všetky svoje doterajšie vyjadrenia, podporené listinnými dôkazmi v celom súdnom konaní. Uviedol, že listom zo dňa 12.11.2019 žalobcovi vypovedal nájomnú
zmluvu 17/Nz/2018, pričom okrem povinných údajov (identifikácie zmluvného vzťahu, citáciu dotknutých ustanovení VZN č. 1/2009 ako aj Nájomnej zmluvy) jasne konkretizoval výpovedný dôvod, a to v tom znení, že z neho jasne vyplýva, že žalobca bez jeho predchádzajúceho súhlasu dal do užívania/ podnájmu byt bratovi. Ďalej uviedol, že výpočet výpovedných dôvodov uvedených v ustanovení § 711 ods. 1 písm. d/ OZ (teda skutočností zakladajúcich hrubé porušenie vyplývajúce z nájmu bytu) je príkladný, čo vyplýva z použitého slova „najmä“ v tomto ustanovení. Teda ak prenajímateľ vypovedá nájom aj z iného dôvodu ako je nezaplatenie nájomného alebo tam uvedenej úhrady za dlhší čas ako tri mesiace, alebo prenechanie byt alebo jeho časti inému do podnájmu bez písomného súhlasu prenajímateľa, a ktorý prenajímateľ považuje za hrubé porušenie vyplývajúce z nájmu bytu, je potrebné ustáliť či tomu naozaj tak je. Zotrval na skutočnosti, že za takéto hrubé porušenie je možné považovať aj to, že žalobca ako nájomca prenechal hoc i bezodplatne byt do užívania inej osobe bez písomného súhlasu prenajímateľa. Je potrebné prihliadať najmä na účel nájmu predmetného bytu. Jedná sa o obecný (mestský) byt, ktorý mesto prenecháva do nájmu obyvateľom mesta za tým účelom, ktorý je výslovne uvedený aj v čl. III nájomnej zmluvy a ktorým je „užívanie bytu výlučne pre vlastnú potrebu“. Ak žalobca prenechal byt do užívania svojmu bratovi (navyše obyvateľovi iného mesta ako je žalovaný), ktorý potreboval byt, a to na dlhšiu dobu (aktuálne sa už jedná o dobu viac ako 6 šesť rokov), jednalo sa o popretie samotného účelu nájmu. Navyše v prípade žalobcu ide o osobu, ktorá od roku 2005 vlastní vlastný byt, kde ubytoval iba svoju priateľku, zároveň vlastní záhradnú chatku s priľahlým pozemkom, garáž a takisto je podielovým spoluvlastníkom ďalšieho bytu. Zdôraznil, že nemôže byť na jeho ťarchu, že v ustanovení § 711 ods. 1 písmeno d/ Občianskeho zákonníka „chýba“, resp. nie je špecifikovaný dôvod, ktorý si v predmetnej veci ustálil sám dovolací súd, a to existencia neformálneho rodinného vzťahu medzi žalobcom a jeho bratom s účelom pomôcť rodinnému príslušníkovi s bývaním. Mal za to, že konanie žalobcu, ktorý jednoznačne bez súhlasu prenechal byt do užívania, a teda podnájmu bratovi bezplatne, naplnilo výpovedný dôvod § 711 odsek 1 písm. d/ Občianskeho zákonníka, a tento bol jednoznačne žalovaným konkretizovaný, špecifikovaný a preukázaný vo výpovedi z nájmu bytu. Nie je pritom podstatné, či išlo o formálny alebo neformálny rodinný vzťah.
17. Žalovaný ďalej uviedol, že pod podnájmom je potrebné rozumieť vo všeobecnosti prenechanie užívania prenajatej veci ďalšej osobe. Česká judikatúra sa v otázke rozlíšenia platenia, resp. neplatenia nájomného pri poskytnutí veci (bytu) do užívania podnájomcovi, ktoré bolo v rozpore so zmluvou, postavila tak, že v konečnom dôsledku nebolo rozhodujúce, či nájomca poskytol byt do užívania podnájomcovi za odplatu alebo bezodplatne. Keďže bolo prenechanie do podnájmu v rozpore so zákonom, ustanovenia o možnosti dať nájomcovi výpoveď z dôvodu podľa § 711 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa použili rovnako aj voči „neplatiacemu“ podnájomcovi (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 26Cdo/250/99 zo 16.05.2000). Pri nájme bytu podľa Občianskeho zákonníka sa prenechanie bytu alebo jeho časti do podnájmu bez písomného súhlasu prenajímateľa jednoznačne považuje za hrubé porušenie povinnosti, pre ktoré je prenajímateľ oprávnený vypovedať nájom bytu (dať nájomcovi výpoveď). Z judikatúry ďalej vyplýva, že absencia súhlasu prenajímateľa má za následok absolútnu neplatnosť zmluvy o podnájme podľa § 39 Občianskeho zákonníka, na ktorú prihliada súd ex offo. Zdôraznil, že brat žalobcu do dnešného dňa uvedený byt užíva rovnako ako v čase podania výpovede, čo žalobca potvrdil aj na pojednávaní dňa 08.10.2024, z čoho je podľa neho zrejmé že žalobca umožnil od roku 2018 doposiaľ (čo je 6 rokov), aby brat žalobcu v byte býval. Nešlo teda o umožnenie bývania len do vyriešenia problémov s bývaním u jeho priateľky. V konaní teda rozhodne bolo preukázané, že spoločná domácnosť bratov nevznikla a uvedený byt naďalej užíva brat žalobcu bez súhlasu. Ďalej poukázal na to, že ho žalobca doposiaľ (počas súdneho konania, ani po súdnych rozhodnutiach) nepožiadal o umožnenie užívania bytu inej osobe ako je on sám, teda že by „nahlásil“ brata ako ďalšiu osobu užívajúcu byt. Ak by konali rovnako ako žalobca viacerí nájomníci, v nájomných bytoch by sa bez jeho súhlasu mohli takýmto spôsobom nachádzať všetci príbuzní nájomníkov, ktorí „potrebujú pomoc“, pričom by mu vznikali škody na jeho majetku, či už neoprávneným užívaním bytov týmito osobami, alebo neuhrádzaním povinných platieb a v nepodstatnom rade plnenia si zmluvných povinností. Preto navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamietne a prizná mu voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania súdu prvej inštancie a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
18. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že nie je zrejmé, akým spôsobom malo byť tvrdenie žalovaného, že v byte nikdy nebýval preukázané. Poukázal na výpoveď svedka H. I., ktorý uviedol, že (cit.) „So žalobcom a jeho bratom sa stretávam odhadom v priemere asi raz za týždeň,
ako s každým iným. Mám dojem, že užívajú byt spoločne. Iné osoby v súvislosti s užívaním tohto bytu som nevidel. Podľa mojej vedomostí aktuálne v byte žalobcu býva žalobca a jeho brat.“ Mal za to, že žalovaný neuniesol svoje dôkazné bremeno keď tvrdí, že on (žalobca) v predmetnom byte nikdy nebýval a toto jeho tvrdenie nevyplýva ani z jedného z vykonaných dôkazov. Pripomenul závery Najvyššieho súdu SR v uznesení sp. zn. 6Cdo/123/2022 zo dňa 26.03.2024, ktorý ako dovolací súd v tomto konaní otázku platnosti výpovede posúdil nasledovne (cit.) „uvedené dočasné spolužitie bratov v spoločnej domácnosti preto aj z dôvodu absencie odplaty brata v prospech dovolateľa nespĺňa definíciu podnájmu a teda ani zákonom stanovené podmienky naplnenia výpovedného dôvodu podľa § 711 ods. 1 písm. d) OZ, na podklade uvedeného, bude potrebné výpoveď z nájmu bytu označiť za neplatnú.“ Mal za to, že ak by žalovaný chcel uvedený záväzný právny názor dovolacieho súdu zmeniť, mal možnosť navrhnúť/zabezpečiť dôkazy v jeho prospech, čo však neurobil a bol pasívny. Podľa jeho názoru tak súd prvej inštancie a ani odvolací súd za nezmennej dôkaznej situácie nie sú oprávnený odchýliť sa od predmetného právneho názoru dovolacieho súdu. Tvrdenia žalovaného, že prenechal byt do užívania bratovi, ktorý ho potreboval a to na dlhšiu dobu (aktuálne 6 rokov) a že tento užíva byt do dnešného dňa rovnako ako v čase podania výpovede, čo bolo potvrdené na pojednávaní dňa 08.10.2024 a teda nešlo len o umožnenie bývania len do vyriešenia problémov s jeho priateľkou, považuje za nepravdivé a ničím nepodložené. K tomu uviedol, že na pojednávaní dňa 08.10.2024 nepotvrdil, že jeho brat užíva predmetný byt, ale uviedol (cit.) „tento sa normálne užíva“. Žalovaný nenavrhol jeho dopočutie a ani vykonanie iných dôkazov na preukázanie svojho tvrdenia. Ďalej mal za to, že predmetom súdneho konania o určenie neplatnosti výpovede z nájomnej zmluvy je to, či prenajímateľom definovaný výpovedný dôvod existoval ku dňu doručenia výpovede nájomcovi. V prípade, ak by sa aj po doručení výpovede nájomcovi objavili ďalšie skutočnosti odôvodňujúce existenciu toho ktorého výpovedného dôvodu, tieto nemôžu byť podraďované pod už podanú výpoveď, ale môže byť len predmetom novej výpovede z nájmu. Namietal preto, že okrem toho, že žalovaný nepreukázal to, že by jeho brat užíval predmetný byt 6 rokov, tak toto tvrdenie nie je spôsobilé ovplyvniť dovolacím súdom potvrdené nenaplnenie výpovedných dôvodov na strane žalovaného. Poukázal aj na vyjadrenie dovolacieho súdu v uznesení sp. zn. 6Cdo/123/2022 zo dňa 26.03.2024 k dokazovanie vykonanom pred súdmi nižších stupňov, ktorý sa vyjadril v tom zmysle, že (cit.) „V tejto veci v konaní pred nižšími súdmi bolo preukázané, že dovolateľ svojmu bratovi byt do podnájmu neprenechal, preto takto vyjadrený dôvod výpovede neobstojí pri jeho posúdení v rámci tohto súdneho konania aj v súlade s judikátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 72/2015 (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/199/2013 z 23. októbra 2014).“ Preto považoval predmetné odvolanie za nedôvodné. Záverom uviedol, že užíva riadne jemu pridelený nájomný byt, za ktorý riadne uhrádza všetky platby a náklady, pričom zo strany žalovaného nebolo tvrdené, že by existovali v spojení s užívaním predmetného bytu akékoľvek nedoplatky alebo že by tento byť akýmkoľvek spôsobom poškodzoval. K tvrdeniu žalovaného, že ho doposiaľ nepožiadal o umožnenie užívania bytu inej osobe uviedol, že na takéto konanie nebol dôvod, nakoľko jeho brat užíva predmetný byt spolu s ním len dočasne a chcel len pomôcť rodinnému príslušníkovi s bývaním. Preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a priznal mu voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %
19. Žalovaný v písomne podanej odvolacej replike zotrval na všetkých svojich doterajších vyjadreniach produkovaných v konaní. K svedeckej výpovedi svedka H. I. uviedol, že táto výpoveď je v celom rozsahu neucelená, rozpačitá, čo vyplýva aj zo zvukového záznamu. Uvedený svedok podľa jeho názoru mal jednoznačne žalobcovi potvrdiť, že v spornom byte žalobca býval so svojim bratom. Avšak svedok uviedol, že žalobcu pozná iba z videnia, pričom „ich“ byty sa nachádzajú na rovnakom nadzemnom podlaží. Svedok uviedol, že pracuje ako kamionista, pričom ráno o 11:00 hodine odchádza z bytu a vracia sa domov cca 19:30 hod. – 20:00 hod. Údajne sa so žalobcom a jeho bratom stretáva v priemere asi raz za týždeň, ako s každým iným nájomcom bytového domu (bytovom dome je 36 bytových jednotiek). Ďalej svedok uviedol, že „má dojem“, že žalobca a jeho brat užívajú byt spoločne, teda jednoznačne túto skutočnosť nepotvrdil. K tvrdeniu že neuniesol dôkazné bremeno uviedol, že v predmetnom spore nebolo jeho povinnosťou dokazovať a niesť v tejto súvislosti dôkazné bremeno, nemal dôvod navrhovať nové dôkazy, nakoľko mal za to, že všetky boli riadne predložené vo všetkých inštanciách predmetného súdneho sporu. Nestotožnil sa s názorom dovolacieho súdu, t. j. s dôvodmi, ktoré ho viedli k zrušeniu právoplatných rozhodnutí súdov prvej inštancie a odvolacieho súdu. Naviac uviedol, že na priamu otázku súdu prvej inštancie na pojednávaní dňa 20.05.2021 žalobca uviedol, že v predmetnom byte nebýva. Navrhol rozhodnúť v zmysle podaného odvolania.
20. Žalobca sa v písomne podanej odvolacej duplike nestotožnil s názorom žalovaného, že by mal v predmetnom spore povinnosť uniesť dôkazné bremeno. Poukázal na to, že žalovaný upustil od vykonania ním navrhovaných svedkov. Bol vykonaný len žalovaný navrhnutý výsluch svedka G. A. H., ktorého úradný záznam sa ukázal ako nepravdivý. Samotná skutočnosť, že ide o výpoveď mestského policajta neznamená, že je táto automaticky dôveryhodná. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/173/2010 zo dňa 28.04.2011. V ostatnom zopakoval skutočností uvádzané v jeho vyjadrení k odvolaniu.
21. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 a § 262 ods. 1 CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa § 363 CSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.
22. V odvolacom konaní preskúmal odvolací súd danú vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 CSP (viazanosť rozsahom odvolania), viazaný odvolacími dôvodmi podľa § 380 ods. 1 CSP, vrátane svojho oprávnenia preskúmavať vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok z úradnej povinnosti podľa § 380 ods. 2 CSP, a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. V odvolacom konaní nezistil odvolací súd žiadne dôvody na zmenu alebo zrušenie odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP alebo podľa § 389 ods. 1 CSP. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, pretože v danej veci nezistil dôvod k tomu, aby zopakoval alebo doplnil dokazovanie vykonané pred súdom prvej inštancie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. Podľa § 219 ods. 3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP odvolací súd verejne vyhlásil vo veci rozsudok.
23. Odvolací súd na úvod považuje za potrebné uviesť, že danou vecou sa už raz v odvolacom konaní zaoberal. Okresný súd Trenčín pôvodne žalobu žalobcu rozsudok č. k. 17C/56/2019-136 zo dňa 10.06.2021 zamietol. Na odvolanie žalobcu bol predmetný rozsudok súdu prvej inštancie potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 5Co/51/2021-170 zo dňa 23.03.2022. Na základe podaného dovolania zo strany žalobcu však Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 6Cdo/123/2022 zo dňa 26.03.2024 uvedený rozsudok súdu prvej inštancie ako aj rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie s tým, že v danom prípade sa konajúce súdy odklonili od ustlanej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu prezentovanej najmä rozhodnutím R 72/2015 (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/199/2013 zo dňa 23.10.2014).
24. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd v prvom rade z úradnej povinnosti, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou, ktorá sa týka procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci, a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ CSP.
25. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd ďalej zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom, zaoberal sa tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy hodnotil v súlade so zásadami podľa § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver. V posudzovanej veci súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia dal odpoveď na všetky zásadné právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany a obrany proti nej. Odôvodnenie rozhodnutia tvorí dostatočný podklad pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní, v parametroch daných ust. § 220 ods. 2 CSP, pričom odvolací súd nezistil, že by tieto závery boli zjavne neodôvodnené, či neakceptovateľné, nevyplýva z nich ani jednostrannosť, alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Obsah spisového materiálu v predmetnom súdnom konaní zároveň pripúšťa interpretáciu faktov a posúdenie relevantných právnych otázok tak, ako sú v posudzovanej veci prezentované súdom prvej inštancie. Skutočnosť, že odvolateľ sa s názorom súdu prvej inštancie nestotožnil, nemôže sama o sebe viesť k záveru o neodôvodnenosti rozhodnutia súdu prvej inštancie. V odôvodnení napadnutého
rozsudku súd prvej inštancie dal odpoveď aj na všetky námietky žalovaného prezentované v rámci jeho obrany v konaní pred súdom prvej inštancie.
26. Za aplikácie § 387 ods. 2 CSP odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje. Súd prvej inštancie vzal pri svojom rozhodovaní do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval a to aj s ohľadom na vyslovený záväzný právny názor dovolacieho súdu v danej veci. Odvolací súd predovšetkým poukazuje odseky 10. až 14. napadnutého rozsudku, v ktorých súd prvej inštancie zrozumiteľne a presvedčivo odôvodnil svoje rozhodnutie. Práve z titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP nie je žiaduce, aby odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zopakoval tie skutkové a právne závery, ktoré sú obsiahnuté v napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie a s ktorými sa stotožňuje. Odvolací súd v rámci postupu podľa § 387 ods. 2 a 3 CSP k odvolacím dôvodom žalovanej uvádza nasledovné:
27. Pokiaľ žalovaný deklaroval v odvolaní uplatnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP, odvolací súd uvádza, že tento odvolací dôvod dopadá na všetky pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod iné odvolacie dôvody, avšak vždy len za predpokladu, že tieto pochybenia mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zvyčajne pôjde o prípady nesprávne realizovanej mandukačnej povinnosti súdu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní (napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu, vypočutie svedka bez jeho poučenia o práve odoprieť výpoveď a podobne) alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu. Z obsahu podaného odvolanie však nevyplýva, že by žalovaný nejaký spôsobom konkretizoval naplnenie uvedeného odvolacieho dôvodu okrem jeho formálneho uplatnenia odkazom na zákonné ustanovenie upravujúce tento odvolací dôvod a preto odvolací súd vyhodnotil uplatnenie tohto odvolacieho dôvodu za nespôsobilé k odvolaciemu prieskumu.
28. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania, napr. keď súd prvej inštancie zoberie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli stranami sporu prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov strán sporu. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.
29. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor.
30. Žalovaný taktiež uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu
právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery).
31. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalovaného vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez opory v zistenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vychádzajúc z precízne zisteného skutkového stavu veci, z ktorého vyvodil správne právne závery. Odvolací súd nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov, spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre jeho potvrdenie.
32. Podľa § 710 ods. 1 Občianskeho zákonníka nájom bytu zanikne písomnou dohodou medzi prenajímateľom a nájomcom alebo písomnou výpoveďou.
33. Podľa § 711 ods. 1 písm. d) Občianskeho zákonníka prenajímateľ môže vypovedať nájom bytu, ak nájomca hrubo porušuje svoje povinnosti vyplývajúce z nájmu bytu najmä tým, že nezaplatil nájomné alebo úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu za dlhší čas ako tri mesiace, alebo tým, že prenechal byt alebo jeho časť inému do podnájmu bez písomného súhlasu prenajímateľa.
34. Podľa § 711 ods. 2 Občianskeho zákonníka dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť.
35. Podľa § 455 CSP ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu.
36. Odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie rešpektujúc právne záväzný názor dovolacieho súdu vyslovený v uznesení 6Cdo/123/2022 zo dňa 26.03.2024 ohľadne danej veci správne uzavrel, že výpoveď nájomnej zmluvy č. 17/Nz/2018 uzavretej medzi žalovaným ako prenajímateľom a žalobcom ako nájomcom dňa 09.03.2018, daná žalobcovi zo strany žalovaného listom zo dňa 12.11.2019 je potrebné považovať za neplatnú z dôvodu, že žalovaným uplatnený výpovedný dôvod spočívajúci v tom, že žalobca mal prenechať predmetný byt do podnájmu svojmu bratovi (G. B.) bez písomného súhlasu žalovaného (prenajímateľa) nespĺňa zákonom stanovené podmienky v zmysle § 711 ods. 1 písm. d/ Občianskeho zákonníka. Z ustáleného skutkového stavu bola totiž preukázaná len existencia neformálneho rodinného vzťahu medzi žalobcom a jeho bratom za účelom pomôcť rodinnému príslušníkovi s bývaním. V danom prípade nebolo preukázané, že by žalobca prenechal predmetný byt svojmu bratovi za odplatu (resp. nebola preukázaná ani bezodplatná, či barterová podnájomná zmluva) a preto ich dočasné spolužitie v spoločnej domácnosti z dôvodu absencie odplaty brata v prospech žalobcu nespĺňa definíciu podnájmu a teda ani zákonom stanovené podmienky naplnenia výpovedného dôvodu podľa § 711 ods. 1 písm. d/ Občianskeho zákonníka.
37. Odvolací súd na tomto mieste považuje za potrebné pripomenúť závery dovolacieho súdu vyslovené v uznesení 6Cdo/123/2022 zo dňa 26.03.2024 ohľadne danej veci, že „v tomto spore žalobca umožnil svojmu bratovi, aby v byte býval, nešlo teda o krátkodobú návštevu. Rovnako v spore nebolo preukázané, že by medzi žalobcom a jeho bratom vznikol podnájomný vzťah s finančnou odplatou“ (ods. 57.), „z vykonaného dokazovania a ustáleného stavu veci, ktorými je dovolací súd podľa § 442 CSP viazaný, vyplýva, že brat žalobcu u dovolateľa v čase vzniku konkrétneho dôvodu pre vypovedanie nájmu bytu podľa § 711 ods. 1 písm. d) CSP, býval – do vyriešenia problémov s bývaním u jeho priateľky, a nemal úmysel trvalého spolužitia s dovolateľom (ods. 61), pričom dovolací súd uzavrel, že „v tejto veci v konaní pred nižšími súdmi bolo preukázané, že dovolateľ svojmu bratovi byt do podnájmu neprenechal, preto takto vyjadrený dôvod výpovede neobstojí pri jeho posúdení v rámci tohto súdneho konania aj v súlade s judikátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 72/2015 (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/199/2013 z 23. októbra 2014). Možno uzavrieť, že v tomto spore prišlo k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a dovolanie je v časti uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP preto dôvodné. Uvedené dočasné
spolužitie bratov v spoločnej domácnosti preto aj z dôvodu absencie odplaty brata v prospech dovolateľa nespĺňa definíciu podnájmu a teda ani zákonom stanovené podmienky naplnenia výpovedného dôvodu podľa § 711 ods. 1 písm. d) OZ, na podklade uvedeného, bude potrebné výpoveď z nájmu bytu označiť za neplatnú.“ Podľa odvolacieho súdu sú tieto závery dovolacieho súdu pre prejednávanú vec rozhodné a v zmysle § 455 CSP sú pre konajúce súdy (súd prvej inštancie ako i odvolací súd) právne záväzné. V prípade, ak by sa konajúce súdy odklonili od uvedených právnych záverov, išlo by o odklon do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorý nie je s ohľadom na princíp právnej istoty a legitímneho očakávania strán prípustný.
38. Ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu je vytváraná najvyššími súdnymi autoritami a vyjadrujú ju predovšetkým rozhodnutia a stanoviská najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR. Rozhodovanie v súlade s ustálenou súdnou praxou je naplnením spravodlivého procesu, princíp rovnosti, právnej istoty a legitímneho očakávania strán (čl. 2 ods. 1 a 2 a čl. 3 Základných princípov CSP). Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané nepublikované rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali (3Cdo/158/2017, 4Cdo/95/2017, 5Cdo/87/2017, 6Cdo/21/2017 a 6Cdo/129/2017). Aj Ústavný súd SR v mnohých svojich rozhodnutiach priznal normatívne pôsobenie judikatúry s odôvodnením, že bezdôvodné opomenutie jeho rozhodnutia alebo rozhodnutia najvyššieho súdu či opomenutie ustálenej judikatúry alebo doterajšej judikatúry má spravidla za následok nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť vydaného rozhodnutia, ktoré potom ústavný súd považuje za protiústavné. Ustálenú judikatúru najvyššieho súdu a v nej obsiahnutú interpretáciu tak treba považovať za zákon v materiálnom zmysle a za súčasť príslušnej právnej normy.
39. Z vyššie uvedených dôvod preto neobstojí ani argumentácia žalovaného, že brat žalobcu aktuálne býva v danom byte už viac ako 6 rokov, čo nebolo v danej veci vykonaným dokazovaním preukázané, pričom táto otázka z pohľadu určenia neplatnosti výpovede nájmu bytu zo dňa 12.11.2019 nie je relevantná, pretože skutkovo vymedzený dôvod výpovede daný zo strany prenajímateľa nájomcovi je potrebné posudzovať v čase vzniku tohto konkrétneho dôvodu, resp. v čase uplatnenia výpovedného dôvodu zo strany prenajímateľa, teda v danom prípade ku dňu 12.11.2019.
40. Odvolací súd preto napokon uvádza, že v odvolacom konaní nezistil žiadne dôvody na iné posúdenie skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie, ktoré vychádzajú z obsahu súdneho spisu a dávajú dostatočný podklad vo výroku jeho rozsudku o veci samej. Nezistil ani žiadne pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by odôvodňovali naplnenie niektorého z odvolacích dôvodov uvedených v ustanovení § 356 ods. 1 písm. d/, písm. f/, písm. h/ CSP, na ktoré poukazoval žalovaný v odvolaní. Rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutej časti vecne správny a táto vecná správnosť predstavuje správnu aplikáciu a interpretáciu právnych noriem na základe správne zisteného skutkového stavu.
41. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku o náhrade trov konania, o ktorých rozhodol súd prvej inštancie, vychádzajúc zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) a miery úspechu, ktorá sa zisťuje tak u žalobcu ako aj u žalovaného, pričom svoje rozhodnutie zrozumiteľne a jasne odôvodnil. Miera úspechu vo veci závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu. Žalobca bol v konaní pred súdom prvej inštancie úspešný v celom rozsahu a preto mu súd prvej inštancie správne priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného konania, odvolacieho konania a dovolacieho konania voči žalovanému v plnom rozsahu (§ 255 ods. 1 v spojení s § 453 ods. 3 CSP).
42. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
43. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, nakoľko žalobca bol v odvolacom konaní plne úspešný. O výške náhrady trov bude rozhodovať súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).
44. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP):
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP). Dovolateľ má možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).